Konkrétna legálna definícia pojmu „orgán verejnej moci“ sa nachádza v § 2 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), v zmysle ktorej je možné za orgán verejnej moci považovať štátny orgán, orgán územnej samosprávy, verejnoprávnu inštitúciu, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Aktívne legitimovaný subjekt pre konanie podľa tohto návrhu zákona je označený ako tretia osoba, pričom je ním každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Inak povedené – je ním každá osoba s procesnou subjektivitou.
Posledným definovaným pojmom v návrhu zákona je orgán konajúci v mene štátu - v zmysle návrhu zákona je takýmto orgánom Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).
Druhá časť návrhu zákona, nazvaná zodpovednosť za škodu spôsobenú štátu, sa skladá z jedného paragrafu, ktorý vymedzuje rozsah takejto zodpovednosti.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú štátu je typovo novým druhom zodpovednosti, ktorý v súčasnosti v slovenskom právnom systéme absentuje, a to aj napriek tomu, že v minulosti už existovali snahy o začlenenie tohto druhu zodpovednostného vzťahu priamo do zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. poslanecký návrh zákona z roku 2017, ČPT 581). Vzhľadom na osobitný proces uplatňovania nového zodpovednostného právneho vzťahu sa rozhodli navrhovatelia vytvoriť samostatný zákonný rámec a nevydali sa cestou novelizácie existujúcich zákonov.
Mechanizmus vzniku zodpovednosti je založený na elementárnom štandarde spočívajúcom v povinnosti verejných činiteľov postupovať pri nakladaní s verejnými prostriedkami s odbornou starostlivosťou, hospodárne, efektívne a v súlade s účelom ich použitia.
Porušenie tejto povinnosti je konštitutívnym momentom vzniku zodpovednostného vzťahu medzi verejným činiteľom a štátom samotným, pričom zodpovednosť je koncipovaná na princípe subjektívnej zodpovednosti v právnom režime zavinenia na úrovni vedomej nedbanlivosti. V zmysle zaužívanej aplikačnej praxe, takto stanovená hranica zodpovednosti znamená, že verejný činiteľ je zodpovedný za vzniknutú škodu nielen v situáciách, keď vedel, že svojim konaním mohol spôsobiť škodu, no spoliehal sa na to, že ju nespôsobí, ale aj v prípadoch úmyselného zavinenia škody.
Významným prvkom občianskoprávneho inštitútu zodpovednosti za škodu je aj stanovenie zákonnej možnosti vyvinenia (exkulpácie), ktorá je v tomto prípade podmienená preukázaním toho, že verejný činiteľ nemohol objektívne konať iným spôsobom