B. Osobitná časť
K Čl. I
(zákon o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
V tomto ustanovení sa vymedzuje predmet zákona, ktorým je vymedzenie práv obetí trestných činov, rozsah pomoci a podpory, resp. služieb, na ktorých poskytnutie majú obete právny nárok. Ďalej sa vymedzuje vzťah medzi štátom a subjektmi poskytujúci pomoc obetiam a upravuje sa poskytovanie peňažnej pomoci, t. j. finančného odškodnenia obetí násilných trestných činov.
V odseku 1 sa vymedzujú základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú, a to: trestný čin, obeť, obzvlášť zraniteľná obeť, obeť násilného trestného činu, trestné činy domáceho násilia, druhotná viktimizácia, opakovaná viktimizácia, akreditovaný subjekt, mediácia, ujma na zdraví, subjekt poskytujúci pomoc obetiam, asistenčný orgán a rozhodovací orgán.
Definíciu pojmu trestný čin ustanovuje platný Trestný zákon, avšak na účely tohto zákona sa z hľadiska jednoznačnosti v rámci základných ustanovení explicitne ustanovuje, že za trestný čin sa považuje aj čin, inak trestný. Dôvodom takéhoto vymedzenia trestného činu je záujem zákonodarcu na ochrane a podpore každej obete trestného činu, aj keď páchateľ nie je z dôvodu nedostatku veku alebo nepríčetnosti trestne zodpovedný a nie je ho možné spravodlivo potrestať.
Obeťou na účely tohto zákona treba rozumieť len fyzickú osobu, ktorej bolo ublížené na zdraví, spôsobená majetková škoda, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej zákonom chránené práva alebo slobody. Za určitých podmienok sa za obeť považuje aj taxatívne vymedzený okruh osôb, ktoré v dôsledku smrti obete utrpeli škodu. V nadväznosti na definičné vymedzenie obete sa v odseku 2 upravuje negatívna definícia obete, pričom bude platiť, že osoby blízke obeti [odsek 1 písm. b) druhý bod] nebudú obeťou trestného činu, ak práve tieto osoby sú páchateľmi trestného činu, ktorým bola obeti spôsobená smrť. Táto právna úprava síce explicitne nevyplýva z preberanej smernice, ale je nevyhnutná aj z dôvodu, aby nedochádzalo k absurdným situáciám, kedy by páchateľ trestného činu mohol byť považovaný za obeť len z titulu, že spôsobil smrť napríklad svojmu rodinnému príslušníkovi.
Taxatívnym spôsobom sa vymedzuje okruh „obzvlášť zraniteľných obetí“, ktorým tento zákon priznáva väčší rozsah podpory a pomoci, resp. služieb, na ktoré majú tieto obzvlášť zraniteľné obete právo a nárok, ako aj na špecifický prístup zo strany orgánov činných v trestnom konaní a subjektov poskytujúcich pomoc obetiam. Taxatívny výpočet obzvlášť zraniteľných obetí vychádza z článku 22 smernice. U tejto skupiny osôb je príznačné vyššie riziko spôsobenia druhotnej a opakovanej viktimizácie, náročnejšie a citlivejšie prežívanie jednotlivých štádií trestného konania ako aj výsluchov vedených policajtmi alebo súdom. Tieto osoby sú výrazne negatívne ovplyvnené spáchaným trestným činom, často nie sú schopné zvládať ani predtým bežne vykonávané činnosti, pociťujú úzkosť, strach a bolesť. Vo výpočte okruhu obzvlášť zraniteľných obetí v bodoch 1 až 5 sú uvedené obete, ktoré sú typicky obzvlášť zraniteľné, pričom túto skutočnosť potvrdzuje doterajšia prax aj judikatúra.