K bodu 2 Vzhľadom na osobitnú úpravu majiteľa úžitkového vzoru v § 18a (bod 14) sa vypúšťa jeho definícia v § 2 zákona.
K bodu 3
Zavádza sa legislatívna skratka pre register úžitkových vzorov. Pôvodne bola táto legislatívna skratka obsahom § 2 písm. g), ktorý sa však vypúšťa.
K bodom 4 až 6
Nová zápisná výluka [§ 6 sa písm. i)] bola doplnená z dôvodu jednoznačnosti a zdôraznenia výluky zápisu takých riešení, ktoré sa týkajú spracovania dát na administratívne, obchodné, finančné, manažérske, dozorné, prognostické alebo iné obdobné netechnické účely. Ide o riešenia ktorých podstata spočíva v počítačovom programe [ktorý je ako taký v zmysle § 5 ods. 1 písm. d) vylúčený z ochrany] za použitia všeobecne známych prostriedkov výpočtovej techniky, t. j. také riešenia, ktoré nemajú technické dôsledky, t. j. neriešia technický problém.
Obsahom bodov 4 a 5 sú len gramatické zmeny spôsobené doplnením písmena i).
K bodom 7 až 9
Zákon ustanovuje, že právo na riešenie v zásade patrí pôvodcovi resp. spolupôvodcom, avšak zároveň pripúšťa výnimku, kedy toto právo môže patriť aj inej osobe. Touto výnimkou je ustanovenie § 11 , v zmysel ktorého je originárnym nositeľom práva na riešenie priamo zamestnávateľ zamestnanca (resp. zamestnancov), ktorý technické riešenie vytvoril.
V § 10 odsek 4 sa dopĺňa o zavedenie vyvrátiteľnej právnej domnienky, podľa ktorej v prípade ak medzi spolupôvodcami neexistuje názorová zhoda a podiele jednotlivých spolupôvodcov ohľadne vytvorenia technického riešenia, až do uzatvorenia dohody medzi spolupôvodcami resp. až do rozhodnutia súdu o tejto otázke platí, že podiel na vytvorení technického riešenia je rovnaký. Obdobná právna úprava je obsahom § 10 ods. 3 patentového zákona.
K bodu 10
Základná konštrukcia zamestnaneckého režimu, ktorý je upravený v § 11, sa významne reformuje a precizuje. Do zákona o úžitkových vzoroch zavádza pojem „zamestnanecké riešenie“. Pokiaľ ide o samotnú podstatu zamestnaneckého režimu, upúšťa sa od koncepcie prechodu resp. prevodu práva na riešenie z pôvodcu na zamestnávateľa, ktorá mohla vyvolávať určité pochybnosti. Odsek 1 jednoznačne stanoví, že v prípade zamestnaneckého riešenia právo na riešenie patrí priamo zamestnávateľovi.
Nevyhnutnou podmienkou začatia plynutia zákonnej trojmesačnej lehoty na uplatnenie práva na riešenie ostáva aj naďalej písomné upovedomenie zo strany pôvodcu adresované zamestnávateľovi (odsek 2). Novinkou je, že zákon vymenúva povinné náležitosti tohto