VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV  
Správa verejného ochrancu práv podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z.  
o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov za obdobie roka 2016  
Národnej rade Slovenskej republiky  
predkladá:  
JUDr. Jana Dubovcová  
verejná ochrankyňa práv  
Bratislava február 2017  
2
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení  
neskorších predpisov: „Verejný ochranca práv predkladá národnej rade každý rok v prvom  
štvrťroku správu o činnosti, v ktorej uvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných  
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy a jeho návrhy  
a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.“  
Na základe uvedeného zákonného ustanovenia a v súlade s ním Národnej rade  
Slovenskej republiky v 1. štvrťroku roka 2017  
p r e d k l a d á m  
Správu o činnosti verejného ochrancu práv za obdobie kalendárneho roka 2016,  
v ktorej uvádzam svoje poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb  
a právnických osôb orgánmi verejnej správy a svoje návrhy a odporúčania na nápravu  
zistených nedostatkov.  
JUDr. Jana Dubovcová  
verejná ochrankyňa práv  
Správa o činnosti verejného ochrancu práv je podľa § 23 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z. z.  
o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov zverejnená prostredníctvom  
internetu na webovej stránke www.vop.gov.sk a je takto daná k dispozícii na zverejnenie  
do periodickej tlače a prípadne aj na zverejnenie prostredníctvom iných informačných  
prostriedkov.  
3
4
SPRÁVA O ČINNOSTI  
VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV  
za rok 2016  
5
6
Motto:  
„Musíme poznať najprv samých seba, naše slabosti, naše chyby, naše viny  
a zlosti, jestliže sa chceme ďalej dostať.“  
Ľudovít Štúr  
7
8
Obsah  
9
10  
12  
ÚVOD  
Pre taký parlament demokratického a právneho štátu, ktorý si zriadil verejného  
ochrancu práv (ombudsmana) sú poznatky verejného ochrancu práv o tom, ktoré orgány  
verejnej správy a ako porušovali základné práva a slobody osôb, a jeho odporúčania  
na nápravu príležitosťou, aby mohol pracovať na zlepšovaní fungovania štátu v prospech  
jeho občanov. Aj táto predložená správa je iba našou ďalšou príležitosťou na zlepšovanie  
ochrany práv osôb v činnosti štátu a jeho orgánov.  
Verejný ochranca práv pomáha orgánom demokratického štátu ochraňovať  
a dodržiavať základné práva a slobody osôb. Ak verejný ochranca práv zistí, že orgán verejnej  
správy pri vykonávaní svojej pôsobnosti zasiahol do základných práv a slobôd osoby, domáha  
sa nápravy a robí to mäkkými prostriedkami. Takto svojou činnosťou verejný ochranca práv  
spoluvytvára demokratické prostredie a podporuje demokratické povedomie spoločnosti,  
ktorá sa vo svojej ústave zhodla na tom, že „Základné práva a slobody sa zaručujú na území  
Slovenskej republiky všetkým, bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru  
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť  
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.“, a že „Nikoho  
nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ - čl. 12 ods. 2  
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).  
Ochrana a dodržiavanie základných práv a slobôd štátom a jeho orgánmi je  
ústavnoprávny záväzok štátu, a zároveň aj štátom prijatý medzinárodnoprávny záväzok.  
V spoločenstve demokratických a právnych štátov, ktorého súčasťou je aj Slovenská  
republika, je ochrana a dodržiavanie všetkých základných práv a slobôd patriacich každému,  
jeho základným kameňom. Naopak, charakteristickým znakom autoritárskych  
a nedemokratických foriem vlády je selektívne uplatňovanie základných práv a slobôd, a to či  
už vo vzťahu k právam alebo vo vzťahu k osobám.  
Obsah základných práv a slobôd a ich uplatňovanie v demokratickom a právnom  
štáte nebol, a ani nie je, otázkou akejsi politickej korektnosti alebo nekorektnosti. Je súčasťou  
právneho poriadku demokratického a právneho štátu, ustanovený ústavou, zákonmi  
a medzinárodnými dohovormi, ku ktorým Slovenská republika pristúpila.  
Verejný ochranca práv svojou činnosťou vytvára tlak na orgány štátu, aby plnili  
svoj záväzok dodržiavať a ochraňovať základné práva a slobody osôb, k čomu ich zaväzujú  
uvedené právne akty.  
Z tohto dôvodu verejný ochranca práv v demokratickom a právnom štáte „zohráva  
kľúčovú úlohu v upevňovaní demokracie, právneho štátu, ľudských práv...“ 1  
Účelom pravidelných správ verejného ochrancu práv, ktoré predkladá Národnej  
rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), je poskytnúť poslancom národnej rady  
informácie o najzávažnejších a aj najčastejších porušeniach základných práv a slobôd, ktoré  
spôsobili pri vykonávaní svojej pôsobnosti orgány verejnej správy. Správa vždy obsahuje aj  
odporúčania verejného ochrancu práv na zlepšenie ochrany a dodržiavania základných práv  
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb v činnosti orgánov verejnej správy. Jej súčasťou  
1
Bližšie viď Rezolúcia 1959 (2013) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o posilnení ombudsmanských  
inštitúcií v Európe.  
13  
 
sú aj opatrenia, ktoré verejný ochranca práv navrhol počas päťročného funkčného obdobia  
a prehľad o ich realizácii.  
Podľa § 27 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších  
predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) právnická osoba Kancelária  
verejného ochrancu práv (ďalej len „Kancelária“) plní úlohy spojené s odborným,  
organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv. To  
znamená, že podmienky, v ktorých pracuje Kancelária, priamo ovplyvňujú jej možnú  
pracovnú kapacitu, a tým je limitovaná aj aktivita a možnosti verejného ochrancu práv  
pri vykonávaní jeho pôsobnosti. „Správa Kancelárie verejného ochrancu práv  
o výsledkoch jej činnosti, hospodárení a podmienkach pre jej činnosť v roku 2016“  
preto tvorí prílohu tejto správy ako jej neoddeliteľnú súčasť.  
14  
I. ČASŤ  
POZNATKY Z PODNETOV  
1. ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY (ustanovené v čl. 14 až  
25 ústavy, tzv. osobné práva a slobody)  
1.1 Právo na osobnú slobodu, nedotknuteľnosť osoby, jej súkromia, zákaz mučenia,  
krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu  
Podľa čl. 16 ods. 1 a 2 ústavy „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je  
zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Nikoho nemožno  
mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“  
Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy „Osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno  
stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“  
Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len  
„Dohovor o ochrane ĽP a ZS“) „Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému  
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“  
Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ĽP a ZS má každý právo na osobnú slobodu  
a bezpečnosť, nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem ustanovených prípadov.  
Porušenie týchto základných práv a s nimi spojených ďalších práv som v postupoch  
orgánov verejnej správy zistila opäť aj v roku 2016.  
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že štát je zodpovedný  
za každú zadržanú osobu. Ak je táto osoba na začiatku zadržania v dobrom zdravotnom stave,  
zatiaľ, čo po prepustení je zranená, prináleží štátu, aby poskytol primerané vysvetlenie  
o pôvode zranenia. Platí aj, že akékoľvek použitie fyzickej sily voči osobe zbavenej osobnej  
slobody alebo obmedzenej na osobnej slobode, ktorá nebola potrebná – s prihliadnutím  
na správanie sa tejto osoby, znižuje ľudskú dôstojnosť a je porušením práva garantovaného  
v čl. 3 Dohovoru o ochrane ĽP a ZS. Štát je nositeľom povinnosti zabezpečiť, aby s ohľadom  
na praktické požiadavky obmedzenia osobnej slobody boli zodpovedajúcim spôsobom  
zabezpečené zdravie a dobré životné podmienky každej zaistenej osoby.  
Uvádzam niekoľko prípadov zásahov do základných práv a slobôd osôb spôsobených  
svojvoľným postupom orgánov –  
a)  
Policajti Obvodného oddelenia Policajného zboru (ďalej len „OO PZ  
Lučenec“) Lučenec dňa 10. mája 2016 o 16:50 hod. umiestnili osobu zaistenú podľa  
§ 19 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej  
len „zákon o PZ“) do uzamknutého priestoru bez lôžka a toalety, v ktorom ju držali  
do 11. mája 2016 do 14:15 hod. Podľa slov zaistenej osoby bola po celý čas spútaná  
putami, a to aj počas celej noci.  
Podľa § 42 ods. 1 zákona o PZ „Policajt je oprávnený osobu zaistenú podľa  
§ 19 umiestniť do cely policajného zaistenia (ďalej len „cela“) zriadenej na tento  
účel na útvare Policajného zboru.“  
15  
 
 
 
 
Podľa § 45 ods. 1 zákona o PZ „Cela musí byť hygienicky nezávadná  
a zodpovedať účelu zaistenia osoby.“ Postup voči zaistenej osobe, ktorú neumiestnili  
do riadne vybavenej cely, bol v rozpore so zákonom, a teda svojvoľný. Umiestnenie  
zaistenej osoby do uzavretých, dehonestujúcich priestorov na 24 hodín, a jej pripútanie  
v ňom, boli porušením zákazu mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania  
a trestania.  
Po tomto svojvoľnom policajnom postupe zaistenie pokračovalo už v cele,  
do 13. mája 2016. Dňa 13. mája 2016 bola zaistená osoba hospitalizovaná s týmito  
zraneniami: Zlomenina IV. - VI. rebra vpravo, zlomenina IV. - VII. rebra vľavo,  
zlomenina priečnych výbežkov 1. - 3. driekového stavca, pomliaždenina v oblasti  
chrbta a brucha na oboch stranách, pomliaždenia na oboch horných končatinách  
s odreninami a v okolí očí očné hematómy. Stav zaistenej osoby bol  
skomplikovaný zlyhaním obličiek na podklade „Crusch syndrómu“ (stav ako  
po závale). Podľa dvoch lekárskych správ bola, pri umiestnení do zaistenia, táto osoba  
v dobrom zdravotnom stave.  
Na základe preskúmania podnetu som konštatovala, že policajným  
postupom, ktorý nemá oporu v zákone a je svojvoľným, polícia porušila základné  
práva a slobody podávateľa podnetu (čl. 12 ústavy v spojení s čl. 16 ods. 1, čl. 17  
ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy, a tiež čl. 3 Dohovoru o ochrane ĽP a ZS tým, že  
podávateľa podnetu umiestnila v nelegálnom vyhradenom priestore dňa 10. mája 2016  
o 16:50 hod. a držala ho tam zamknutého až do 11. mája 2016 do 14:15 hod.  
Podávateľ strávil v tomto priestore, ktorý nie je vybavený lôžkom ani toaletou - podľa  
jeho slov - celý čas spútaný putami, takmer 24 hodín (teda aj počas celej noci).  
Po jeho prepustení z OO PZ Lučenec lekár konštatoval početné zranenia, hoci v deň  
zaistenia políciou podstúpil dve vyšetrenia (vrátane röntgenu pľúc) so záverom, že  
v čase jeho obmedzenia na osobnej slobode žiadne zranenia nemal.  
16  
Polícia neposkytla presvedčivé dôkazy o tom, že k uvedeným zraneniam  
nedošlo na policajnom oddelení.  
Preto som po preskúmaní podnetu konštatovala, že konaním OO PZ Lučenec  
bol porušený čl. 3 Dohovoru o ochrane ĽP a ZS a čl. 16 ods. 2 ústavy, ktorého  
obsahom je zákaz osobu mučiť alebo podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu  
zaobchádzaniu alebo trestu.  
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je základným  
zmyslom čl. 3 Dohovoru o ochrane ĽP a ZS úcta k ľudskej dôstojnosti. Zákaz  
ponižujúceho zaobchádzania a úcta k ľudskej dôstojnosti sú navzájom prepojené  
do takej miery, že aj v prípade, ak dotknutej osobe následkom ponižujúceho  
zaobchádzania nevznikli žiadne závažné ani dlhotrvajúce následky, možno hovoriť  
o porušení čl. 3 Dohovoru o ochrane ĽP a ZS, ak štátne orgány s dotknutou  
osobou zaobchádzali nie ako so subjektom, ale ako s objektom práva.  
b)  
Porovnateľné zistenia o policajných postupoch konštatujem opakovane  
(viď napr. aj správu o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2015), a tak ako  
v minulosti, ani v tomto prípade neboli prijaté relevantné opatrenia. Aj preto bolo  
používanie ciel policajného zaistenia predmetom prieskumu verejného ochrancu práv,  
ktorý priniesol poznatky o tom, že polícia voči predvedeným a zaisteným osobám  
koná svojvoľne, teda bez opory v zákone používa priestory, ktoré sú skryté  
v policajných budovách, sú nedôstojné a uspôsobené aj na pripútavanie osôb.  
17  
Zdroj: Kancelária verejného ochrancu práv  
c)  
Príslušníci Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon  
väzby Ilava dňa 3. októbra 2016 porušili základné práva a slobody odsúdeného, voči  
ktorému použili silu v situácii, ktorá takýto zásah pre zabezpečenie poriadku, ani  
pre zabezpečenie iného oprávneného dôvodu, nevyžadovala. Pre takýto ich zásah  
nebol daný zákonný dôvod. Navyše, zásah voči odsúdenému vykonali takým  
spôsobom, že odsúdenému spôsobili závažné poškodenie zdravia. Po ich nedôvodnom  
zásahu upadol do kómy.  
Vchádza prvý dozorca o 9:40:54  
18  
Vchádza odsúdený o 9:41:00  
Vchádza druhý dozorca o 9:41:10  
Odsúdeného v bezvedomí odnáša záchranná služba o 10:28:53  
Zdroj: Kancelária verejného ochrancu práv  
19  
Na základe týchto zistení boli prijaté prvé opatrenia. Príslušníci, ktorí uskutočnili  
voči odsúdenému zásah, sú do skončenia vyšetrovania prípadnej trestnoprávnej  
zodpovednosti postavení mimo službu. A Kancelária v súčasnosti vykonáva prieskum  
postupov Zboru väzenskej a justičnej stráže pri uplatňovaní väzenského poriadku a pravidiel  
uskutočňovania výkonu väzby a trestu odňatia slobody z hľadiska ochrany a dodržiavania  
základných práv a slobôd osôb vo väzbe a vo výkone trestu.  
1.2 Ochrana súkromia a rodinného života a nedotknuteľnosť obydlia  
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným  
zasahovaním do súkromného a rodinného života.“  
Podľa ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane ĽP a ZS „Každý má právo  
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.  
Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade  
so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,  
verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom  
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“  
Podľa ustanovenia čl. 21 ústavy „Obydlie je nedotknuteľné.“ „Iné zásahy  
do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to  
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb,  
na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného  
poriadku.“ (rozumej iné, ako ustanovuje čl. 21 ústavy).  
Porušenie tohto základného práva som zistila v 3 prípadoch.  
V prvom prípade sa na mňa obrátila podávateľka podnetu, ktorá namietala postup  
mesta Poprad, ako orgánu územnej samosprávy, súvisiaci s vyprataním bytu pred 20 rokmi.  
Podávateľke, ako oprávnenej užívateľke mestského bytu, súd po zániku tohto oprávnenia  
uložil povinnosť byt vypratať, pričom však o nároku na bytovú náhradu nerozhodol. Mesto  
Poprad byt vypratalo bez poskytnutia bytovej náhrady či inej pomoci podávateľke podnetu,  
hoci mu obe tieto povinnosti vznikli - v zmysle § 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom  
zriadení v znení neskorších predpisov („ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a v zmysle § 5  
zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a bytovými  
náhradami. Porušenie práva podávateľky podnetu z dôvodu vypratania bytu bez bytovej  
náhrady konštatovali aj najvyššie súdne inštitúcie, no ani následne mesto Poprad toto  
porušenie práv neodstránilo. Preto som mesto požiadala, aby vo veci prijalo relevantné  
opatrenia a podávateľke podnetu buď poskytlo vhodnú bytovú náhradu, alebo podalo na súd  
návrh na určenie, či podávateľke bytová náhrada patrí. Mesto Poprad sa so zisteniami  
verejného ochrancu práv nestotožnilo, a preto odôvodniac svoje stanovisko citáciou  
z rozsudkov súdov Slovenskej republiky, ako aj postojom Európskeho súdu pre ľudské práva  
a Výboru delegátov ministrov Rady Európy, opatrenia neprijalo.  
Porušenie tohto základného práva som zistila aj zo strany obce Hrčeľ v súvislosti  
so zabezpečením prístupu jej obyvateľov k obecnému ihrisku a športovisku v tom, že obec  
vydala opatrenie upravujúce možnosť návštevy ihriska len skupinami rozdelenými na základe  
pôvodu, v presne určených dňoch (Rómovia a ostatní obyvatelia obce sa v návšteve ihriska  
20  
 
mohli striedať podľa párnych a nepárnych dní). Vydaním tohto opatrenia obec nielen  
prekročila svoje zákonné oprávnenia viažuce sa k funkcii starostu obce podľa zákona  
o obecnom zriadení, ale zasiahla tým i do základného práva obyvateľov na ochranu  
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života. Tiež porušila zákaz diskriminácie  
podľa pôvodu ustanoveného v čl. 12 ods. 2 ústavy. Pretože v čase prieskumu podnetu som ale  
zároveň zistila, že obec Hrčeľ od uplatňovania tohto opatrenia upustila, a zároveň nebolo  
preukázané, že by ním obec mienila porušovať práva obyvateľov a diskriminovať ich (jej  
jediným cieľom bolo udržať verejný poriadok na základe sťažností obyvateľov oboch  
„táborov“), v rámci navrhovaných opatrení som obec požiadala len o prijatie usmernenia  
pre postup jej jednotlivých orgánov pri zabezpečovaní verejného poriadku v obci tak, aby tým  
zároveň nedochádzalo k zásahu do základných práv obyvateľov a k ich diskriminácii. Obec  
Hrčeľ navrhnuté opatrenie prijala.  
Porušenie tohto základného práva som zistila aj zo strany Úradu práce, sociálnych vecí  
a rodiny Martin v súvislosti s výkonom sociálnoprávnej ochrany detí zverených do pestúnskej  
starostlivosti (bližšie kapitola 3.3).  
1.3 Právo vlastniť majetok  
Podľa ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok.  
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ „Dedenie  
sa zaručuje.“  
Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ĽP a ZS „Každá fyzická  
alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho  
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné  
zásady medzinárodného práva.“ Za majetok sa podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské  
práva považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, ale  
i majetok, resp. nadobudnutie vlastníctva, ktoré môže fyzická alebo právnická osoba  
legitímne očakávať.  
Porušenie tohto základného práva som zistila zo strany Ministerstva životného  
prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) a Ministerstva  
vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) v súvislosti s neposkytnutím  
náhrady za pozemky, o vlastníctvo ktorých podávatelia prišli tým, že tieto, zmluvou medzi  
Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou o spoločných štátnych  
hraniciach, prešli do vlastníctva Rakúskej republiky. V danom období sa však pôvodní  
vlastníci pozemkov o tejto úprave vôbec nedozvedeli a nebola im za vyvlastnené pozemky  
poskytnutá žiadna náhrada. Pretože kompetencie na riešenie tejto situácie majú obe uvedené  
ministerstvá a prieskumom som zistila, že ani jedno z nich nekonalo, požiadala som ich  
o prijatie adekvátnych opatrení na nápravu. Ministerstvo životného prostredia ma  
informovalo, že vypracovalo „Návrh postupu na usporiadanie vlastníctva k pozemkom  
dotknutým úpravou hraničného toku Moravy a následnou zmenou štátnej hranice medzi  
bývalou Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou“ a tento sa  
nachádza v predbežnom pripomienkovom konaní. Materiál bude predložený na rokovanie  
vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“).  
21  
 
2. POLITICKÉ PRÁVA (ustanovené v čl. 26 až 32 ústavy)  
2.1 Právo na informácie  
Podľa ustanovenia čl. 26 ústavy „Sloboda prejavu a právo na informácie sú  
zaručené.“ „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť  
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv  
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.  
Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie  
o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.“  
Porušenie tohto základného práva som zistila v 10 prípadoch, z toho v 6 prípadoch  
v postupe obce/mesta, v 1 prípade v postupe Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej  
republiky (ďalej len „ministerstvo dopravy“), v 1 prípade v postupe ministerstva vnútra,  
v 1 prípade v postupe Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len  
„ministerstvo spravodlivosti“) a v 1 prípade v postupe Úradu vlády Slovenskej republiky  
(ďalej len „úrad vlády“). Z dôvodu osvety ich uvediem všetky.  
Obec Leštiny porušila podávateľovo právo na informácie tým, že mu nezaslala správu  
audítora takým spôsobom, aký vo svojej žiadosti o sprístupnenie informácie žiadal. Obci som  
navrhla zistené porušenie práva odstrániť bezodkladným sprístupnením žiadanej správy  
v tlačenej forme a jej zaslaním, ako podávateľ žiadal. Obec navrhovaným opatreniam  
vyhovela čiastočne, keď podávateľovi navrhla iné sprístupnenie žiadaných informácií  
(formou nahliadnutia do dokumentácie a vyhotovenia fotokópií) s odôvodnením, že  
kompletnú spisovú dokumentáciu mu zaslať nemôže, z dôvodu ochrany osobných údajov.  
Mestská časť Bratislava - Devínska Nová Ves porušila právo podávateľa podnetu  
žiadajúceho o sprístupnenie časti administratívneho spisu tým, že mu odmietla žiadanú časť  
spisu naskenovať a zaslať elektronickou poštou. Dôvodila, že ako účastník daného konania si  
môže prísť do spisu nahliadnuť kedykoľvek sám, a tiež si vyhotoviť z neho fotokópie. Orgán  
verejnej správy je však povinný, na základe žiadosti, sprístupniť informácie v takej forme  
a takým spôsobom, ako osoba žiada. Iným spôsobom môže sprístupniť informácie len  
v prípade, že požadovaným spôsobom ich nie je možné sprístupniť. Mestskej časti som,  
vzhľadom na zistenia a právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí sprístupnenia informácie,  
navrhla prijatie opatrení do budúcna, aby v prípade novej žiadosti podávateľa o sprístupnenie  
informácií postupovala v zmysle mojich záverov, a tiež aby zabezpečila v týchto intenciách  
celkové vybavovanie žiadostí o sprístupnenie informácií. Mestská časť Bratislava - Devínska  
Nová Ves sa s mojimi zisteniami a právnymi závermi nestotožnila a opatrenia smerujúce  
do budúcna prijať odmietla, s odkazom na právoplatné rozhodnutie. V danej veci som preto  
požiadala o súčinnosť prokuratúru, ktorá ma informovala, že medzičasom sa už danou vecou  
zaoberala, a vec ako neodôvodnenú, odložila.  
Mesto Banská Bystrica porušilo právo na sprístupnenie informácie podávateľovi  
v súvislosti s riadnym nevybavením viacerých (min. 75) žiadostí o sprístupnenie informácií  
rôzneho charakteru. Zistila som, že mesto viaceré z podaných žiadostí vybavilo neformálnou  
zamietavou odpoveďou s uvedením, že nejde o informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z.  
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon  
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“),  
22  
 
 
čiže nevydalo riadne správne rozhodnutia so všetkými náležitosťami a zároveň nesprístupnilo  
ani tie informácie, ktoré k dispozícii malo. Niektoré žiadosti nevybavilo mesto vôbec. Mestu  
som preto navrhla, aby zabezpečilo pracovné postupy na riadne evidovanie doručených  
žiadostí (najmä elektronickou formou), a tiež na ich následné riadne vybavovanie v zmysle  
procesných ustanovení zákona o slobode informácií. Mesto sa odvolalo na to, že podané  
žiadosti, vzhľadom na ich množstvo a obsah, považuje za zneužívanie práva, a preto ich  
vybavilo využitím inštitútu fiktívnych rozhodnutí. Tiež uviedlo, že pracovné postupy  
na riadne evidovanie a vybavovanie žiadostí o sprístupnenie informácií zavedené má.  
Mesto Brezno porušilo právo na sprístupnenie informácie tým, že nesprístupnilo  
podávateľovi informácie týkajúce sa rodného listu jeho dcéry s odôvodnením, že žiadané  
informácie nemá k dispozícii. Keďže mesto bolo v predmetnom prípade zároveň matričným  
úradom, aj povinnou osobou podľa zákona o slobode informácií, požadované informácie malo  
mať k dispozícii a odôvodnenie rozhodnutia sa preto javilo ako nepresvedčivé. Mesto  
v nadväznosti na oznámenie o výsledkoch vybavenia podnetu prijalo jednak všeobecné  
opatrenia spočívajúce v usmernení pracovníkov matričného úradu o evidovaní príslušných  
informácií, jednak prisľúbilo preskúmať konkrétne rozhodnutia v prípade podávateľa mimo  
odvolacieho konania.  
Obec Markušovce nesprístupnila podávateľovi informácie spôsobom, ktorý žiadal  
(ústne a nie elektronickou poštou), hoci mohla. Zároveň ich sprístupnila oneskorene (nebola  
dodržaná zákonná lehota). Obec som požiadala o bezodkladné poskytnutie informácií  
podávateľovi takým spôsobom, ktorý požadoval, a tiež o dodržiavanie zákonných lehôt  
na vybavovanie žiadostí podľa zákona o slobode informácií v budúcnosti. Obec Markušovce  
obratom opatrenia prijala.  
Mesto Vranov nad Topľou porušilo právo podávateľky na informácie tým, že jej  
odmietlo bez existencie zákonného dôvodu sprístupniť spis o jej maloletom synovi vedený  
v rámci sociálnej činnosti. V predmetnej veci ani nevydalo žiadne rozhodnutie, čím došlo  
k uplatneniu inštitútu fiktívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácie. Ako opatrenie som  
mestu navrhla zrušenie tohto fiktívneho rozhodnutia a sprístupnenie požadovaných informácií  
podávateľke. Mesto žiadané informácie sprístupnilo.  
Ministerstvo dopravy porušilo toto základné právo v súvislosti s odmietnutím  
sprístupnenia štúdie realizovateľnosti jednotlivých úsekov rýchlostných ciest R2 a R4  
z dôvodu ochrany autorského práva a ekonomických záujmov. Z mojich zistení vyplynulo, že  
v tomto prípade verejný záujem na zverejnení týchto informácií prevážil nad ochranou  
autorských práv či ekonomických záujmov, a teda informácie sprístupnené byť mali. Preto  
som ministerstvu dopravy navrhla zrušenie zamietavého rozhodnutia. Ministerstvo dopravy  
mi po dvoch urgenciách oznámilo, že navrhnuté opatrenia prijalo a žiadané informácie  
podávateľovi napokon poskytlo.  
Ministerstvo vnútra porušilo základné právo podávateľa podnetu na informácie tým,  
že jeho žiadosti o sprístupnenie informácií v súvislosti s jeho zaistením špeciálnou zásahovou  
jednotkou vyhovelo čiastočne a nesprávne posúdilo existenciu zákonnej prekážky  
pri sprístupnení niektorých ďalších informácií (údaje k názvu zásahovej jednotky, archivácii a  
dĺžke kamerového záznamu, číslo príslušníka vyhotovujúceho kamerový záznam, názvy  
všetkých špeciálnych zásahových jednotiek zriadených pod ministerstvom vnútra).  
Ministerstvo vnútra som požiadala o prijatie adekvátnych opatrení na odstránenie zisteného  
23  
porušenia základného práva. Ministerstvo vnútra, trvajúc na svojich právnych záveroch,  
opatrenia neprijalo.  
Ministerstvo spravodlivosti nesprístupnilo podávateľovi informácie týkajúce sa  
konania pred Európskym súdom pre ľudské práva, v ktorom bola Slovenská republika  
účastníkom. Svoje rozhodnutie odôvodnilo tak, že ide o informácie týkajúce sa rozhodovacej  
činnosti (medzinárodného) súdneho orgánu, pričom zákon o slobode informácií tieto  
informácie sprístupňovať neumožňuje. Ministerstvo spravodlivosti zastáva rozdielny právny  
názor, pri ktorom vykladá pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ širšie, a preto po oznámení  
o porušení základného práva na informácie odmietlo prijať opatrenia na nápravu.  
Vybavovanie podnetu zatiaľ nebolo ukončené.  
Úrad vlády porušil právo podávateľky na informácie tým, že jej nesprístupnil niektoré  
informácie v súvislosti so skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru, hoci ich k dispozícii  
mal, alebo mohol mať. Tiež ho porušil tým, že na podávateľkine žiadosti odpovedal  
neformálnymi zamietavými odpoveďami a nevydal riadne rozhodnutia so všetkými  
náležitosťami. Úrad vlády som požiadala, aby do budúcnosti zabezpečil riadne vydávanie  
rozhodnutí o žiadostiach o sprístupnenie informácií.  
2.2 Petičné právo  
Podľa ustanovenia čl. 27 ods. 1 ústavy „Petičné právo sa zaručuje. Každý má  
právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného  
záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a  
sťažnosťami.“  
Petičné právo je základné právo, ktoré predstavuje jednu z foriem priamej demokracie.  
Jeho prostredníctvom sa uplatňuje princíp suverenity občanov a ich právo zúčastňovať sa  
na správe vecí verejných. Petície predstavujú jednak nástroj ochrany práv osôb, jednak  
prostriedok kontroly výkonu verejnej správy občanmi. Základné právo zaručené čl. 27 ods. 1  
ústavy je právo aplikovateľné priamo z ústavy, ak však existuje zákon, ktorý ustanovuje  
zákonný postup, je potrebné podľa neho postupovať [zákon č. 85/1999 Zb. o petičnom práve  
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o petičnom práve“)].  
Mesto Žiar nad Hronom porušilo toto právo v súvislosti s vybavovaním petície  
proti výstavbe garáží tým, že ju nevybavilo v zákonnej lehote, a ani podávateľom petície  
neoznámilo predĺženie lehoty na vybavenie petície. Porušenie odstránilo dodatočným  
vybavením petície a odpovedaním na ňu podávateľom, a teda nebolo potrebné v tejto  
konkrétnej veci navrhovať ďalšie opatrenia na odstránenie zisteného porušenia. Mesto som  
však požiadala o prijatie takých opatrení, aby v budúcnosti boli petície vybavované  
v zákonných lehotách. Mesto opatrenia prijalo aj na základe podaného upozornenia  
prokuratúry v tej istej veci.  
24  
 
3. HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA (ustanovené  
v čl. 35 až 43 ústavy)  
3.1 Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu,  
ako aj pri strate živiteľa  
Podľa ustanovenia čl. 39 ods. 1 ústavy „Občania majú právo na primerané  
hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.“  
Porušenie tohto základného práva som zistila v postupe Sociálnej poisťovne v 2 prípadoch.  
V prvom prípade Sociálna poisťovňa porušila právo na primerané hmotné  
zabezpečenie, a tiež právo podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti so zastavením  
výplaty dôchodku. Po vyžiadaní stanoviska vo veci si Sociálna poisťovňa svoju chybu  
priznala, výplatu dôchodku bezodkladne obnovila, a tiež prijala opatrenia vo vzťahu k svojim  
zamestnancom. Ďalšie opatrenia som nepovažovala za potrebné navrhnúť.  
V druhom prípade Sociálna poisťovňa porušila právo na primerané hmotné  
zabezpečenie, a tiež právo podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že riadne nezistila  
doby poistenia podávateľky (nesprávne zisťované obdobie štúdia na strednej škole), čím  
dospela k nesprávnemu záveru, že podávateľka podnetu nemá nárok na zvýšenie dôchodku  
na sumu minimálneho dôchodku. Sociálnej poisťovni som navrhla, aby v rámci opatrení  
riadne preverila dobu poistenia vyplývajúcu zo štúdia podávateľky na strednej škole, čo  
Sociálna poisťovňa realizovala a dôchodok podávateľke zvýšila a doplatila.  
3.2 Ochrana zdravia  
Podľa ustanovenia čl. 40 ústavy „Každý má právo na ochranu zdravia.“  
Porušenie tohto základného práva som zistila v 3 prípadoch. V 1 prípade jeho  
porušenie spôsobila obec Brehov tým, že preukázateľne neoznámila škodlivosť pitnej vody  
v obecnom vodovode a rozhodnutie regionálneho úradu verejného zdravotníctva o zákaze  
používania pitnej vody z obecného vodovodu oznámila obyvateľom obce až s odstupom  
niekoľkých dní. Pretože medzičasom obec Brehov zistené nedostatky odstránila  
a obyvateľom nezávadnú pitnú vodu zabezpečila, nenavrhla som prijatie ďalších opatrení.  
V tej istej súvislosti porušenie práva na ochranu zdravia spôsobil aj Regionálny úrad  
verejného zdravotníctva Trebišov, ktorý aj po zistení informácií o škodlivosti pitnej vody  
v obci Brehov niekoľko rokov riadne nevykonal štátny zdravotný dozor (bol nečinný).  
V tejto veci kontrolu vykonal aj Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý  
navrhol prijatie 6 administratívnych, organizačných a personálnych opatrení  
na zabezpečenie dodržiavania platnej legislatívy na úseku verejného zdravotníctva. Ja  
som navrhla prijatie ďalších opatrení, ktoré povedú k účinnejšiemu poskytovaniu ochrany  
základného právu na zdravie. Regionálny úrad verejného zdravotníctva Trebišov ma  
ubezpečil o riadnom a efektívnom plnení všetkých povinností.  
Porušenia práva na ochranu zdravia sa dopustilo aj mesto Trnava, keď ako správca  
pozemnej komunikácie napriek opakovaným meraniam hluku, ktoré preukázali prekročenie  
limitov hluku stanovených platnou legislatívou, neurobilo žiadne opatrenia na nápravu, a teda  
25  
 
 
 
právu na zdravie v rámci svojich kompetencií neposkytlo účinnú ochranu. Mestu som navrhla  
prijatie opatrení, ktoré povedú k efektívnemu riešeniu nadmernej hlučnosti spôsobovanej  
miestnou komunikáciou. Obec realizovala obhliadku povrchu vozovky, osadila značky  
obmedzujúce rýchlosť a opätovne plánuje kontrolný test hlučnosti. Vykonané opatrenia  
považujem za dostatočné.  
3.3 Záväzok poskytovať deťom osobitnú ochranu  
Podľa čl. 41 ods. 1 posledná veta ústavy sa zaručuje osobitná ochrana detí  
a mladistvých.  
Tomuto záväzku zodpovedajú aj záväzky vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa.  
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa „pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí  
nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej  
starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými orgánmi“ musí byť  
prvoradým hľadiskom najlepší záujem dieťaťa.  
Na základe preskúmaných podnetov uvádzam príklady takých postupov orgánov  
verejnej správy, z ktorých je zrejmé, že tieto orgány pri svojom konaní a rozhodovaní  
neprihliadali na svoju povinnosť zabezpečiť dieťaťu osobitnú ochranu a pri svojom konaní  
a rozhodovaní sa neriadili najlepším záujmom dieťaťa, ale uprednostnili iné záujmy, alebo  
záujmy iných osôb než dieťaťa.  
Matka maloletých detí útleho veku, ktorá sa o ne zo zdravotných dôvodov  
nedokázala starať, súhlasila s ich umiestnením do ústavnej starostlivosti a neskôr aj  
do pestúnskej starostlivosti a v konaniach opakovane uvádzala, že urobí všetko preto, aby sa  
vyliečila a mohla ich získať späť do svojej osobnej starostlivosti. V súdnom konaní  
o umiestnení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti súd konštatoval, že matka, ktorá je  
v hmotnej núdzi sa lieči, študuje a robí všetko pre to, aby bola schopná sa o deti sama starať.  
Napriek tomu, na základe návrhu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, súd  
schválil umiestnenie detí do pestúnskej rodiny vzdialenej od bydliska matky (ktorá je  
v hmotnej núdzi) viac ako dvesto kilometrov. Keď matka narazila na problémy zo strany  
pestúnov s umožňovaním jej styku s deťmi, podala tomuto úradu žiadosť, v ktorej žiadala  
o pomoc pri zabezpečovaní styku s deťmi a o informáciu o svojich právach. Úrad práce,  
sociálnych vecí a rodiny Bratislava ani Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Martin  
na jej žiadosť nijako nereagovali. Pritom matka poukazovala na problémy s umožňovaním  
jej styku s deťmi, a rovnako aj na to, že deti s vedomím pestúnov volajú pestúnku mama  
a svoju matku teta. Pre nečinnosť úradu sa matka musela domáhať svojich práv až súdnou  
cestou. Okresný súd Bratislava II postupoval návrh matky (jednoduchý úkon) miestne  
príslušnému súdu štyri mesiace. Pritom veci týkajúce sa uplatňovania rodičovských práv majú  
súdy ukončiť do šiestich mesiacov od podania návrhu.  
Napokon až Okresný súd Martin vo veci riadne konal, ochránil práva detí  
a priznal matke právo na jej styk s nimi. Matka sa domohla svojich práv až po uplynutí  
takmer dvoch rokov.  
Opísaným postupom príslušných orgánov bolo porušované základné právo dieťaťa  
poznať svojich rodičova právo dieťaťa oddeleného od rodičov udržiavať s nimi pravidelné  
26  
 
osobné kontakty (čl. 7 ods. 1, čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa). Uvedený postup  
neposkytol dieťaťu osobitnú ochranu jeho práv a nijako nezohľadnil najlepší záujem dieťaťa,  
ale naopak. Skutočnosť, že pestúnska starostlivosť sa uskutočňovala vo veľkej vzdialenosti  
od bydliska matky, tvorila významnú finančnú a časovú prekážku pre matku detí a spôsobila  
aj to, že stretnutia detí s matkou sa uskutočňovali v neosobnom prostredí cudzieho mesta,  
v obchodných domoch a na verejných priestranstvách, čo nebolo najlepšie pre budovanie  
vzťahov medzi matkou a jej deťmi. Rovnako úrady nezareagovali na upozornenie matky, že  
s vedomím pestúnov ju deti volajú teta a pestúnke hovoria mama, čo je v rozpore s účelom  
pestúnskej starostlivosti, ktorá nesmie budovať blok medzi matkou a dieťaťom, ale naopak,  
má napomáhať obnoveniu rodinných vzťahov vždy, ak je to možné. Klamať dieťaťu o tom,  
kto sú jeho rodičia, môže mať negatívny dopad na jeho vývoj a na utváranie jeho identity.  
Popísanými postupmi, nečinnosťou úradov, aj prieťahmi v súdnom konaní Okresného súdu  
Bratislava II boli porušené práva dieťaťa, a aj základné práva matky, a to rodičovské práva,  
právo na prístup k súdnej a inej právnej ochrane, právo na konanie vo veci bez zbytočných  
prieťahov (čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy).  
Ďalším príkladom postupu, ktorý nezohľadňoval záujem dieťaťa, bol postup  
orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Podľa § 1 vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí  
a rodiny Slovenskej republiky č. 643/2008 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia  
zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene  
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov  
(ďalej len „vyhláška č. 643/2008 Z. z.“), ak sa v profesionálnej rodine zabezpečuje  
starostlivosť o deti do šesť rokov jedným zamestnanom môže tento zamestnanec  
poskytovať starostlivosť najmenej jednému dieťaťu a najviac trom deťom.  
Zjavne ide o opatrenie prijaté v záujme dieťaťa, pretože osobná starostlivosť jedinej  
osoby o viac ako tri deti útleho veku môže byť ťažšie zvládnuteľná. Pri preskúmavaní  
podnetu, ktorého predmetom malo byť zisťovanie, či nedošlo k porušeniu práv detí vo veku  
do šesť rokov na riadnu opateru a starostlivosť tým, že im bola namiesto osobnej  
starostlivosti poskytovaná forma ústavnej, kolektívnej starostlivosti uskutočňovaná  
v detskom domove PETO, sme zistili, že v čase nášho prieskumu boli do starostlivosti jednej  
profesionálnej matky umiestnené štyri deti vo veku do šesť rokov. Ale je pravda, že v tom  
čase jedno z nich už bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti a druhé dieťa sa už  
nachádzalo v dočasnom pobyte u budúcich osvojiteľov.  
V tomto prípade navyše táto profesionálna matka mala v osobnej starostlivosti štyri  
deti vo veku do šesť rokov, zároveň v čase, keď sa o ne starala pracovala tiež ako riaditeľka  
detského domova, a tiež aj ako konateľka občianskeho združenia. K tejto situácii došlo tak, že  
príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí uprednostnil formálnoprávny prístup  
k napĺňaniu základných práv detí, pretože ním nastavený právny stav bol oficiálne dodržaný.  
Táto profesionálna matka bola totiž konateľkou občianskeho združenia, ktoré bolo  
zakladateľom detského domova, ktorého bola ona riaditeľkou. Tento detský domov, zastúpený  
riaditeľkou, zároveň zamestnával svoju riaditeľku ako profesionálnu matku a dal jej výnimku  
povoľujúcu navýšenie počtu detí do šesť rokov veku v starostlivosti. Pri preskúmavaní  
podnetu mi orgán sociálnoprávnej ochrany detí neuviedol žiadne relevantné odôvodnenie  
v čom vidí naplnenie najlepšieho záujmu dieťaťa útleho veku, ak ho zverí do osobnej  
27  
starostlivosti takto pracovne vyťaženej profesionálnej matky, a dokonca ak profesionálnej  
matke v takomto pracovnom vyťažení umiestni do osobnej starostlivosti vyšší počet  
maličkých detí než je norma, ktorú si sám určil. Pretože vecou sa začala zaoberať prokuratúra  
aj súdy, preskúmanie podnetu voči tomuto konkrétnemu subjektu som odložila. Avšak  
vzhľadom na zistenia, ktoré zakladajú oprávnené pochybnosti o tom, či je takto nastavený  
systém starostlivosti o deti skutočne v ich najlepšom záujme, a či je postup orgánov  
sociálnoprávnej ochrany detí, ktoré ho zabezpečujú a najmä organizujú skutočne v najlepšom  
záujme detí, alebo preferuje iné záujmy (napríklad inštitucionálne, organizačné, finančné)  
ostalo predmetom prieskumu verejného ochrancu práv. Z Dohovoru o právach dieťaťa totiž  
vyplýva jednoznačný záväzok štátu a jeho povinnosť, aby bez ohľadu na to, aký subjekt  
(či, štátny alebo súkromný) zabezpečuje starostlivosť o deti, bola táto starostlivosť a aj  
rozhodovanie príslušných inštitúcií prijímané v prvom rade v najlepšom záujme dieťaťa, až  
potom možno zohľadňovať iné záujmy.  
V časoch ohlasovaného nárastu šikanovania v školách, ktoré zasahuje  
do základných práv chránených čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy uvádzam  
ako pozitívny príklad, poznatky o postupe školy pri jeho riešení. Výsledok preskúmania  
podnetu na šikanovanie v základnej škole potvrdil, že postup školy bol v súlade  
s Metodickým usmernením Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 7/2006-R  
k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach.  
Škola vykonala opatrenia pre obete, aj pre agresorov. Vedenie školy preverilo situáciu  
v triede v neprítomnosti obete, vykonalo pohovor so žiakmi, zvolalo a informovalo rodičov  
detí danej triedy, vykonalo pohovor s rodičmi jednotlivých žiakov  
̶ agresorov, organizovalo  
skupinové intervenčné a preventívne aktivity v spolupráci s Centrom pedagogicko-  
psychologického poradenstva a prevencie ako sú prevencia šikanovania, intolerancie, rasizmu  
a násilia na školách a zároveň, počas prestávok, posilnilo pedagogický dozor.  
Škola tiež vykonala viacero preventívnych aktivít ako sú besedy s príslušníkmi  
Policajného zboru, výchovné koncerty, besedy o právach dieťaťa a o zásadách slušného  
správania. a konkrétnu triedu zapojila do projektu „Správaj sa normálne“.  
Podľa ustanovenia čl. 41 ods. 5 ústavy „Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú  
právo na pomoc štátu.“  
Porušenie tohto základného práva som zistila zo strany Úradu práce, sociálnych vecí  
a rodiny Bratislava v súvislosti s opakovanými žiadosťami podávateľa o pomoc  
pri riešení styku s maloletým synom. Tento úrad práce na žiadosti počas viac ako jedného  
roka vôbec nereagoval, ani ho nijakým spôsobom v jeho žiadostiach neusmernil, a ani  
nerealizoval žiadne kroky sociálnoprávnej ochrany na zmiernenie rozporov medzi rodičmi  
(poradenstvo, asistencia pri komunikácii či realizácii styku). Úrad práce sociálnych vecí a  
rodiny Bratislava som preto požiadala, aby sa žiadosťami podávateľa riadne zaoberal,  
vyhodnotil ich obsah a podávateľa buď usmernil/poučil, alebo vykonal adekvátne kroky  
sociálnoprávnej ochrany. Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava tieto opatrenia  
realizovať odmietol, s poukazom na opatrenia vykonané v minulosti, ešte pred týmto obdobím  
nečinnosti. Preto som o neprijatých opatreniach vyrozumela nadriadený orgán.  
28  
4.  
PRÁVO  
NA  
OCHRANU  
ŽIVOTNÉHO  
PROSTREDIA  
A KULTÚRNEHO DEDIČSTVA (ustanovené v čl. 44 a čl. 45 ústavy)  
Podľa ustanovenia čl. 44 ods. 1 a ods. 4 ústavy „Každý má právo na priaznivé  
životné prostredie.“ „Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú  
rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie...“.  
Aj v tejto správe musím opätovne upozorniť na potrebu efektívnej a nielen formálnej  
činnosti orgánov verejnej správy na úseku ochrany životného prostredia. Konanie,  
rozhodovanie alebo aj nečinnosť orgánu verejnej správy, ktorý je orgánom ochrany prírody  
a
vykonáva  
štátny  
dozor,  
má významný  
vplyv  
na  
kvalitu  
ochrany  
a na dodržiavanie základných práv uvedených v čl. 44 ods. 1 a ods. 4 ústavy. Štát má ústavou  
uloženú povinnosť zabezpečovať úlohy v rámci starostlivosti o životné prostredie. Ide  
o zakotvenie tzv. pozitívneho záväzku štátu v tejto oblasti. Štát by mal, v rámci tejto  
povinnosti, vyvíjať aktivitu, ktorej obsah a ciele určuje ústava. Plnenie úloh, ktoré má  
celospoločenský význam, trvalý a systematický charakter, predstavuje jednu z funkcií štátu.  
Ústavnoprávny príkaz vylučuje, aby subjekt povinnosti rezignoval na plnenie činností, ktoré  
majú verejno-mocenský charakter. Realizácia úloh ustanovených v čl. 44 ods. 4 ústavy sa  
deje vo verejnom záujme. V praxi je inštitucionálne zabezpečená činnosťou štátnych orgánov.  
Tie majú v tejto oblasti kompetenciu vymedzenú platnými zákonmi, a tiež aj predpismi  
vydanými na základe a v medziach zákonného splnomocnenia. Starostlivosťou o životné  
prostredie sa podľa § 1 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné  
prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov  
rozumie ochrana a tvorba životného prostredia. Účinná starostlivosť o životné prostredie je  
taká, ktorá reálne zabezpečuje cieľ sledovaný v tejto oblasti. K zabezpečeniu tohto cieľa patrí  
aj dôsledné konanie vo vzťahu k potrestaniu/sankcionovaniu tých, ktorí životné prostredie  
poškodzujú.  
Nedôsledný postup v tejto veci som zistila zo strany Mestskej časti Bratislava -  
Ružinov v súvislosti s ochranou stromov a zelene pri výkone rozkopávkových prác v obytnej  
časti. Obec má, v zmysle zákona č. 54/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení  
neskorších predpisov, v ktorom sa o. i. zakazuje poškodzovať a ničiť dreviny, povinnosť  
vykonávať štátnu správu a štátny dozor vo veci ochrany drevín, na základe ktorého je možné  
uložiť opatrenia na nápravu, a tiež sankcie za porušenie zákazu poškodzovať dreviny.  
V skúmanom prípade mestská časť na základe podnetu o poškodzovaní drevín  
pri rozkopávkových prácach pochybila v tom, že napriek tomu, že obhliadkou zistila  
mechanické poškodenia stromov a rovnako zistila, že stromy nie sú riadne zabezpečené  
proti poškodeniu, nezrealizovala štátny dozor, nevypracovala protokol a neoznámila tieto  
skutočnosti okresnému úradu, ktorý by následne uložil vo veci pokutu. Zistené poškodzovanie  
drevín bolo riešené len povrchne a formálne, a nedošlo k účinnej náprave či sankcionovaniu  
tých, ktorí poškodzovanie drevín, a teda životného prostredia, spôsobili. Mestskej časti  
Bratislava - Ružinov som preto navrhla prijatie takých opatrení, ktoré v budúcnosti povedú  
k riadnemu a účinnému zabezpečovaniu ochrany životného prostredia. Tá žiadané opatrenia  
prijala a účinnú a dôslednú ochranu životného prostredia v každom jednom prípade prisľúbila.  
29  
 
5. PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU (ustanovené v čl. 46  
až 50 ústavy)  
5.1 Právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne  
Slovenskej republiky  
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným  
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených  
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“  
Podstatou tohto základného práva je právo každého na to, aby jeho záležitosť (vec)  
bola prerokovaná, a aby o nej rozhodoval nezávislý a nestranný súd. V súlade s čl. 6 ods. 1  
Dohovoru o ochrane ĽP a ZS je štát nositeľom povinnosti zabezpečiť, aby o každej veci  
rozhodoval nezávislý a nestranný súd a v prípade, ak o nej rozhodol iný orgán, aby jeho  
rozhodnutie podliehalo súdnemu preskúmaniu s možnosťou súdu ho zrušiť a vrátiť. Súd,  
alebo orgán, ktorý o veci koná a rozhoduje, môže konať iba v rozsahu a spôsobom  
predpísaným zákonom a zákony uplatňovať iba v medziach a v súlade s ústavou.  
Porušenie tohto základného práva som konštatovala v 21 prípadoch. Orgány, ktoré  
porušili toto základné právo, spolu s uvedením počtu porušení, sú uvedené v tabuľke.  
Tabuľka 1  
8
7
6
Sociálna poisťovňa  
úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
ostatné orgány verejnej správy  
Sociálna poisťovňa  
Sociálna poisťovňa toto základné právo porušila v 8 prípadoch, z toho 2x vo vzťahu  
k výplate starobného dôchodku, 1x vo veci zvýšenia dôchodku, 1x vo veci nepriznania  
zvýšenia na sumu minimálneho dôchodku, 1x vo veci nároku na vdovecký dôchodok, 1x  
vo vzťahu k úrazovej rente, 1x v konaní o vianočnom príspevku a 1x vo veci nemocenského.  
V 3 prípadoch Sociálna poisťovňa prijala opatrenia ešte počas preskúmavania podnetu  
(obnovila výplatu dôchodku a vydala riadne odôvodnené rozhodnutia o určení výšky  
dôchodku a o nároku na vdovecký dôchodok, v ďalšom prípade prijala mnou navrhnuté  
opatrenie preverila doby poistenia, priznala a vyplatila vyšší dôchodok). V 1 prípade som  
Sociálnej poisťovni navrhla bezodkladné postúpenie žiadosti o zvýšenie sumy dôchodku  
na konanie a rozhodnutie, tento podnet je vo vzťahu k opatreniam naďalej v riešení.  
V 1 prípade Sociálna poisťovňa prijala opatrenie až po trojnásobnej urgencii (vydala vo veci  
úrazovej renty nové rozhodnutie zohľadňujúc môj názor, že sama nie je oprávnená prepočítať  
prevzatú povinnosť vyplácať nárok na náhradu za stratu na zárobku). V 2 prípadoch mi  
Sociálna poisťovňa, napriek trom urgenciám, prijatie navrhnutých opatrení neoznámila  
(výpočet nemocenského na základne správne určeného denného vymeriavacieho základu  
30  
 
 
väzňovi a vydanie rozhodnutia o nevyplatení vianočného príspevku so všetkými  
náležitosťami). (Bližšie aj v kapitole 3.1).  
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad práce“), resp. Ústredie práce,  
sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „Ústredie práce“) porušili základné právo domáhať sa  
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne Slovenskej republiky  
v 7 prípadoch.  
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota a Ústredie práce porušili toto  
základné právo podávateľa v súvislosti s rozhodovaním o priznanie peňažného príspevku  
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia  
̶ úpravu kúpeľne tým, že posudkový lekár  
si nevyžiadal doplnenie zdravotnej dokumentácie a nevychádzal tak z jednoznačných  
podkladov, a zároveň úrad práce aj Ústredie práce uprednostnili závery lekárskeho posudku a  
nevysporiadali sa s rozpornými zisteniami vyplývajúcimi zo prešetrovania v domácnosti.  
Úrad práce som požiadala o kompletizovanie lekárskeho posudku doplnením lekárskych  
nálezov a opätovné rozhodnutie vo veci. Úrad práce opatrenia nevykonal, lebo medzičasom si  
úpravu kúpeľne podávateľ zrealizoval na vlastné finančné náklady. S týmto zdôvodnením  
som sa neuspokojila, pretože podávateľ rekonštrukciu zrealizoval po márnom čakaní  
na nápravu zo strany úradu práce. Vo veci som vyrozumela nadriadený orgán, t. j. Ústredie  
práce, ktoré však opatrenia vo veci taktiež odmietlo prijať. Bohužiaľ, aj v tomto prípade teda  
zvíťazil formálny prístup, kedy úrad práce len opísal závery posudkového lekára nehľadiac  
na vlastné zisťovanie a úrady sa priklonili k záveru, že podávateľ vykonával hygienu  
v kúpeľni nedôstojným spôsobom na základe vlastného rozhodnutia, v rozpore s objektívnymi  
lekárskymi nálezmi a žiadnu rekonštrukciu nepotreboval.  
Porušenie tohto základného práva podávateľky podnetu spôsobil aj Úrad práce,  
sociálnych vecí a rodiny Trebišov vo veci kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia jej  
maloletého syna. Aj v tomto prípade úrad práce nevychádzal z jednoznačných podkladov  
pri rozhodovaní o odkázanosti na jednotlivé peňažné príspevky, keďže napriek existujúcim  
rozporom v jednotlivých odborných lekárskych správach o otázke, či dieťa je schopné sa  
prepravovať v hromadných dopravných prostriedkoch, alebo aký dopad to môže mať na jeho  
zdravie, si žiadne ďalšie lekárske nálezy a posudky nevyžiadal, hoci túto možnosť zo zákona  
má, a vychádzal tak zo záverov v neprospech maloletého syna a peňažné príspevky nepriznal.  
Úrad práce sa s mojimi závermi nestotožnil a opatrenia neprijal v takom rozsahu, v akom som  
ich navrhovala. Pripustil však potrebu doplnenia podkladov a v prípade novej žiadosti  
odporučil absolvovanie nových komplexných vyšetrení syna podávateľky tak, aby rozporné  
otázky boli lekármi riadne zodpovedané. Podnet je vo vzťahu k opatreniam naďalej v riešení.  
V ďalšom prípade Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava porušil spomínané  
základné právo podávateľky podnetu tým, že nekonal a nerozhodol o preukázateľne doručenej  
žiadosti o priznanie príspevku pri narodení dieťaťa. Sám úrad práce po zistení tohto  
pochybenia obratom začal vo veci konať. Navrhla som mu prijať organizačné opatrenia, ktoré  
zabezpečia, že zamestnanec prevezme každú žiadosť žiadateľa a riadne ju zaeviduje (úrad sa  
tak vyvaruje predikovaniu rozhodnutia zamestnancom a z tohto dôvodu neprijatiu  
„bezpredmetnej“ žiadosti).  
31  
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca pochybil v súvislosti so znížením dávky  
pomoci v hmotnej núdzi o ochranný príspevok, pretože o znížení rozhodol bez toho, aby  
poberateľku dávky v hmotnej núdzi vyzval na preukázanie skutočností o trvaní nároku  
a bez toho, aby riadne zistil skutkový stav. Úradu práce som navrhla nápravu nesprávneho  
postupu využitím dostupných zákonných prostriedkov a vydanie rozhodnutia vo veci  
na základe riadne zisteného skutkového stavu. Úrad práce ma informoval, že vyzval  
podávateľku na predloženie dokladov súvisiacich s trvaním jej práceneschopnosti, čo ona  
urobila, a tieto boli predložené posudkovému lekárovi na vyjadrenie k trvaniu  
práceneschopnosti.  
V prípade sociálno-právnej ochrany detí zverených do pestúnskej starostlivosti  
porušili toto právo aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, aj Úrad práce,  
sociálnych vecí a rodiny Martin (bližšie pozri kapitolu 3.3).  
Ostatné orgány verejnej správy  
Porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom  
súde a na inom orgáne Slovenskej republiky som konštatovala aj v 6 prípadoch ďalších  
orgánov verejnej správy.  
Pochybenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. (ďalej len „VZP“) som zistila  
vo veci úhrady biologickej liečby podávateľky podnetu v tom, že o neuhradení nebolo vydané  
riadne rozhodnutie so všetkými náležitosťami, hoci VZP rozhodovala o zásadných  
individuálnych právach. Navrhla som jej preto, aby o neuhradení liečby podávateľke vydala  
riadne rozhodnutie a poučila revíznych lekárov, aby vydávali v obdobných prípadoch  
plnohodnotné rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku. VZP sa s mojimi závermi  
nestotožnila a opatrenia odmietla prijať. Časť podnetu, vo vzťahu k posúdeniu nároku  
na úhradu liečby, som postúpila na preskúmanie Úradu pre dohľad nad zdravotnou  
starostlivosťou, ktorý vykonal vo veci dohľad. Tiež som o súčinnosť požiadala príslušnú  
prokuratúru, ktorá však podnet vyhodnotila ako nepatriaci do jej pôsobnosti.  
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou porušil toto právo podávateľa podnetu  
tým, že sa nevysporiadal s jeho námietkami voči poisťovňou deklarovanému dlhu  
na poistnom a automaticky vydal platobný výmer. Toto pochybenie úrad odstránil  
v odvolacom konaní, v ktorom sa námietkami zaoberal, uznal ich opodstatnenosť a vydaný  
platobný výmer zrušil. Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou som navrhla prijatie  
takých opatrení, ktoré povedú k zabezpečeniu posudzovania námietok už pri rozhodovaní  
o vydaní platobného výmeru, nie až v odvolacom konaní. Úrad pre dohľad nad zdravotnou  
starostlivosťou sa s mojimi právnymi závermi nestotožnil a opatrenia odmietol prijať, a to aj  
po opakovanej výzve. Z tohto dôvodu som sa obrátila na Ministerstvo zdravotníctva  
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“), na ktorého stanovisko sa úrad  
aj odvolával. Podnet je ešte v riešení.  
Žilinský samosprávny kraj porušil toto základné právo podávateľa podnetu v súvislosti  
so zabezpečením sociálnej služby tým, že odmietol poskytnúť finančný príspevok  
na poskytovanie sociálnej služby, hoci podávateľ je na jej poskytovanie odkázaný. Svoje  
rozhodnutie odôvodnil samosprávny kraj tým, že podávateľ má už poskytovanie sociálnej  
služby zabezpečené a financované z vlastných zdrojov. To, že si podávateľ dočasne  
zabezpečil poskytovanie sociálnej služby, však nezbavuje samosprávny kraj zákonnej  
32  
povinnosti zabezpečiť osobe takúto službu, ak je na jej poskytovanie odkázaná a o jej  
poskytnutie požiada. Žilinský samosprávny kraj som preto požiadala o riadne vybavenie  
žiadosti podávateľa o poskytnutie sociálnej služby podľa vopred stanovených zákonných  
podmienok. Žilinský samosprávny kraj navrhnuté opatrenia zrealizoval.  
Rektor Ekonomickej univerzity v Bratislave porušil rozoberané právo podávateľky  
podnetu, keď nerozhodol o jej žiadosti, ktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia o jej  
vylúčení, a to ani po jej opakovanej žiadosti. Požiadala som ho preto, aby o žiadosti riadne  
rozhodol a uplatňovanie takéhoto postupu zabezpečil aj v budúcnosti. Rektor opatrenie  
neprijal, pretože to vzhľadom na uplynutý čas nepovažuje za možné. Zároveň univerzita  
pripravuje zmenu študijného poriadku, kde bude jasne uvedené, že rozhodnutie o vylúčení je  
konečné a nie je preskúmateľné rektorom. Vo veci som sa obrátila na Generálnu prokuratúru  
Slovenskej republiky, ktorá však vec posúdila tak, že nespadá do jej pôsobnosti ju preskúmať  
(záujmová samospráva).  
Porušenie tohto základného práva som zistila aj zo strany ministerstva vnútra, ktoré  
neposkytlo podávateľovi podnetu informácie súvisiace s jeho zaistením špeciálnou zásahovou  
jednotkou, konkrétne neposkytlo fotokópiu záznamu zo zaistenia podávateľa zásahovou  
jednotkou. Žiadosť podávateľa bola, podľa obsahu, nesprávne posúdená ako žiadosť podľa  
zákona o slobode informácií, hoci mala byť posúdená ako žiadosť strany konania v režime  
Trestného poriadku. Ministerstvo vnútra som požiadala o prijatie adekvátnych opatrení  
na odstránenie zisteného porušenia tohto základného práva. Ministerstvo vnútra, trvajúc  
na svojich právnych záveroch, opatrenia neprijalo.  
V poslednom prípade porušenie tohto základného práva podávateľovi podnetu  
spôsobil Inšpektorát práce Nitra uložením pokuty v dôsledku vykonanej inšpekcie práce  
na zistenie dodržiavania pracovnoprávnych predpisov a predpisov upravujúcich zákaz  
nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce. Rozhodnutie inšpektorátu práce, ktorým uložil  
kontrolovanému subjektu pokutu, totiž nebolo dostatočne odôvodnené. Inšpektorát práce sa  
najmä nevysporiadal s otázkou možného likvidačného charakteru uloženej pokuty. Aj na túto  
skutočnosť mal inšpektorát práce prihliadať, lebo pokuta má plniť nielen represívny, ale aj  
výchovný a preventívny účel. Jej následkom nemôže byť likvidácia samotného subjektu  
a skončenie samotnej podnikateľskej aktivity. Inšpektorát práce pochybil aj tým, že nesprávne  
označil správny delikt a pochybil aj v ďalších procesných otázkach, z čoho som nadobudla  
dojem, že nebol záujem vykonať inšpekciu riadne, ale inšpektorát práce k jej výkonu pristúpil  
len formálne a povrchne. Inšpektorátu práce Nitra som preto navrhla, aby zabezpečil riadne  
a účelné vykonávanie inšpekcií práce, a tiež aby prehodnotil a riadne podložil svoje  
rozhodnutie o uložení pokuty. Tento sa s mojimi závermi nestotožnil a opatrenia neprijal.  
S mojimi závermi sa nestotožnil ani Národný inšpektorát práce. Podnet je vo vzťahu k prijatiu  
navrhnutých opatrení ďalej v riešení.  
5.2 Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov  
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala  
bez zbytočných prieťahov.  
33  
 
Porušenie tohto základného práva som v roku 2016 skonštatovala celkovo  
v 50 prípadoch. V tabuľke bližšie uvádzam prehľad orgánov, u ktorých som porušenie tohto  
práva konštatovala.  
Tabuľka 2  
44  
2
súdy  
Sociálna poisťovňa  
okresné úrady  
úrady práce/ Ústredie práce  
polícia  
1
1
2
Zbytočné prieťahy v konaní pred súdmi  
V roku 2016 som porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov  
v súdnych konaniach zistila v 44 prípadoch, z toho 23 prípadov na okresných súdoch, 13  
prípadov na krajských súdoch a 8 prípadov na Najvyššom súde Slovenskej republiky.  
Oproti predchádzajúcim rokom sú vo veľkom pomere zastúpené krajské súdy, čo nebolo  
zvykom.  
Porušenia som zisťovala vo všetkých typoch konaní, vrátane rozhodovania  
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, o rodičovských právach  
a povinnostiach, či v exekučných konaniach. Môžem konštatovať, že všetky súdy pristupovali  
k prijímaniu opatrení na odstránenie zisteného porušenia práva veľmi zodpovedne. Okresné  
súdy v 9 prípadoch prijali opatrenia sami, v 13 prípadoch som im prijatie opatrení navrhla,  
z nich 11 opatrení okresné súdy prijali. V 1 prípade boli opatrenia prijaté až na základe  
urgencie a v 1 prípade sa okresný súd s navrhovanými opatreniami nestotožnil. Krajské súdy  
sami prijali až 7 opatrení, navrhla som prijať ďalších 6 opatrení, z čoho súdy prijali 5 a 1 až  
na základe urgencie. Najvyšší súd Slovenskej republiky prijal opatrenia sám v 5 prípadoch  
zisteného porušenia základného práva, navrhla som mu ich v 3 prípadoch, v 2 prípadoch  
opatrenie prijal a v jednom ešte nereagoval. Vo väčšine prípadov teda súdy vo veci sami  
prijali opatrenie na odstránenie zisteného porušenia základného práva na prerokovanie veci  
bez zbytočných prieťahov a urýchleným vykonaním procesných úkonov dospeli k samotnému  
rozhodnutiu vo veci. V ostatných prípadoch zväčša predseda zriadil dohľad nad vedením  
a plynulosťou konania až do rozhodnutia vo veci samej. V jednom prípade som zistila  
splnenie podmienok na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, čo som však  
nakoniec neurobila, lebo návrh podalo ministerstvo spravodlivosti, a teda by išlo o duplicitný  
návrh.  
Zbytočné prieťahy v konaní Sociálnej poisťovne  
Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov som  
v konaniach Sociálnej poisťovne konštatovala celkovo v 2 prípadoch, a to v konaní o nároku  
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a v konaní o priznaní predčasného  
starobného dôchodku. V prvom prípade Sociálna poisťovňa spôsobila zbytočné prieťahy  
v konaní tým, že neoprávnene spochybňovala a kontrolovala lekárske potvrdenie o existencii  
34  
choroby z povolania. Sociálna poisťovňa svoje pochybenie priznala, s mojimi zisteniami sa  
plne stotožnila a o nároku podávateľa bezodkladne rozhodla. Výplatu však realizuje k rukám  
dediča po zosnulom podávateľovi, ktorý sa nápravy vo veci nedočkal.  
V druhom prípade mi Sociálna poisťovňa sama oznámila, že vo veci vydala  
rozhodnutie, zamestnancov na nedostatky upozornila, a teda opatrenia nebolo potrebné  
navrhovať.  
Zbytočné prieťahy v konaní okresného úradu  
Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov som  
zistila aj v konaní Okresného úradu Trenčín v reštitučnom konaní tým, že opakovane bol  
vo veci nečinný. Navrhla som mu, vzhľadom na prerušenie konania, aby dôsledne sledoval  
trvanie dôvodov na prerušenie konania a aktívne zabezpečoval podklady potrebné  
pre pokračovanie v konaní a pre rozhodnutie. Okresný úrad Trenčín opatrenia prijal  
a prisľúbil ich plnenie.  
Zbytočné prieťahy v konaní úradu práce  
Porušenie tohto základného práva spôsobil aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny  
Bratislava tým, že o riadne podanej žiadosti o priznanie príspevku pri narodení dieťaťa  
pochybením zamestnanca nezačal konať a nerozhodol o nej. Úrad práce sám po zistení  
pochybenia začal vo veci konať tak, aby čo najskôr vydal rozhodnutie. Úrad práce som  
požiadala, aby zamestnancov poučil o povinnosti prevziať, zaevidovať a riadne rozhodnúť  
o každej žiadosti. Tým by predišiel odmietnutiam prijatia žiadostí a vyvaroval by sa  
posúdeniam nárokov ešte pred začatím konania vo veci.  
Zbytočné prieťahy v konaní polície  
Zbytočné prieťahy v konaní polície som zistila v 2 prípadoch. Okresné riaditeľstvo  
Policajného zboru Veľký Krtíš spôsobilo vznik zbytočných prieťahov v trestnom konaní tým,  
že nekonalo v zákonných lehotách a poverený vyšetrovateľ bol dlho nečinný. Samo okresné  
riaditeľstvo pochybenie priznalo, vec na základe opatrenia dozorujúceho prokurátora pridelilo  
inému vyšetrovateľovi a zodpovednému zamestnancovi uložilo disciplinárne opatrenie.  
Následne, po vykonaní všetkých potrebných úkonov, bolo konanie skončené zastavením.  
Obvodné oddelenie Policajného zboru Šurany spôsobilo vznik zbytočných prieťahov  
pri vedení skráteného vyšetrovania. Keďže v čase preskúmania podnetu vec stále nebola  
ukončená a prieťahy v konaní pretrvávali, obvodné oddelenie som požiadala o dohľad  
nad plynulosťou konania. Vo vzťahu k prijatiu opatrení podnet ešte nie je ukončený.  
6. UPLATŇOVANIE ZÁKLADNÝCH ZÁSAD SPRÁVNEHO KONANIA  
A PRINCÍPOV  
DOBREJ  
SPRÁVY  
V KONANÍ  
ORGÁNOV  
VEREJNEJ SPRÁVY  
Verejný ochranca práv sa „podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických  
osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy,  
35  
 
ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo  
princípmi demokratického a právneho štátu“ (§ 1 písm. a) zákona o verejnom ochrancovi  
práv).  
V súčasnosti by už uplatňovanie princípov dobrej správy malo byť bežnou súčasťou  
konania a rozhodovania orgánov verejnej správy. Ich uplatňovanie by určite nemalo byť  
považované len za akúsi nadstavbu a „zbytočný luxus“ vo vzťahu k občanom. Prípad, keď  
orgán verejnej správy nekoná v súlade s pravidlami, alebo zásadami, ktorými je viazaný, je  
považovaný aj podľa Európskeho kódexu dobrej správnej praxe za „nesprávny úradný  
postup“. Minimálny štandard účastníkov správneho konania pri ochrane práv jednotlivca  
k aktom verejnej správy definoval aj Výbor ministrov Rady Európy (rezolúcia (77) 31). Ten  
princípy dobrej správy definoval takto: právo vyjadriť sa pred správnym orgánom  
ku skutočnému stavu veci, právo predkladať a navrhovať prostriedky, akými má byť  
vedené dokazovanie, právo byť informovaný pred vydaním rozhodnutia o všetkých  
známych skutočnostiach, ktorých sa rozhodnutie týka, právo nechať sa v konaní  
zastupovať a využívať prostriedky právnej pomoci, právo byť oboznámený s dôvodmi  
rozhodnutia a právo byť poučený o opravnom prostriedku a o postupe jeho použitia.  
Neskôr ich Rada Európy doplnila o odporúčanie určiť medze právnej úvahy, upraviť  
podmienky o prístupe k informáciám s dôrazom na princíp rovnosti, o určenie zodpovednosti  
orgánov verejnej správy za škodu spôsobenú nesprávnym postupom, odporučila tiež upraviť  
správne postupy v konaniach, ktoré sa môžu týkať veľkých skupín osôb, upraviť pravidlá  
prijímania predbežných opatrení súdov a určiť zásady ukladania sankcií v správnom konaní.  
Podľa čl. 41 Charty základných práv Európskej únie je právo na dobrú správu  
pred inštitúciami a orgánmi Európskej únie základným právom občanov Európskej  
únie. Princípy dobrej správy formuloval už v minulosti aj český verejný ochranca práv.  
Medzi princípy dobrej správy zaradil princíp dodržiavania právneho poriadku, nestrannosť,  
včasnosť, predvídateľnosť, presvedčivosť, primeranosť, súčinnosť, zodpovednosť, otvorenosť  
a ústretovosť. Naopak, zlú správu reprezentuje nadutosť, neprofesionalita, hrubosť,  
povýšenosť, nadržiavanie, diskriminácia, šikanovanie, neústretovosť.  
Zásady (pravidlá) správneho konania, medzi ktoré patria zásady zákonnosti,  
materiálnej pravdy, aktívnej súčinnosti účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania,  
dvojstupňového konania, voľného hodnotenia dôkazov a informovanosti, sú záväzné  
pre všetky druhy správnych konaní, bez ohľadu na to, či sú vedené podľa osobitného  
právneho predpisu alebo podľa všeobecného procesného právneho predpisu.  
Aj v uplynulom roku som zistila pochybenia v tejto oblasti.  
6.1 Uplatňovanie Správneho poriadku a základných zásad správneho konania  
V roku 2016 som sa zaoberala problematikou uplatňovania Správneho poriadku  
pri preskúmavaní podnetu podávateľky, ktorá namietala postup VZP vo veci neuhradenia jej  
liečby. V skúmanom konaní rozhodoval revízny lekár VZP a výsledkom jeho konania bolo  
niekoľko neformálnych listov označených ako „odpoveď“, „zamietnutie“ či „vyjadrenie“,  
ktorými úhradu liečby podávateľke zamietol. Preskúmaním podnetu som zistila, že VZP  
v predchádzajúcom období rovnaké žiadosti podávateľky, pri tom istom skutkovom stave,  
schválila a liečbu uhradila. V prípade, keď žiadosti nevyhovela, o neuhradení liečby  
36  
 
nevydala riadne rozhodnutie so všetkými jeho náležitosťami (výrok, odôvodnenie  
a poučenie o možnosti namietať toto rozhodnutie), ale rozhodla len neformálnymi listami. Je  
zrejmé, že, ak VZP rozhoduje o tom, či uhradí, alebo neuhradí liečbu, rozhoduje  
o individuálnych právach a povinnostiach. Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení  
a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení  
niektorých zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z. z. ) v znení neskorších predpisov, podľa  
ktorého zdravotná poisťovňa postupovala, neobsahuje procesnú úpravu konania a expressis  
verbis nevylučuje použitie Správneho poriadku. Rozhodovanie o individuálnych právach  
a povinnostiach v oblasti verejnej správy podlieha, v súlade so zásadou subsidiarity,  
režimu zákona o správnom konaní – Správnemu poriadku. Tým, že VZP nevydala  
riadne odôvodnené rozhodnutie o nepriznaní úhrady liečby s poučením o možnosti  
odvolania, porušila základné právo podávateľky podnetu garantované v čl. 46 ods. 1  
ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho  
práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. inom orgáne Slovenskej republiky. Zároveň nie  
je dodržaná zásada dvojstupňového konania. VZP opatrenia na odstránenie porušovania  
základného práva neprijala. Preto som požiadala o súčinnosť prokuratúru.  
6.2 Príklad zlej praxe ako opaku dobrej správy  
Podávateľ podnetu osobne podal na pobočke Sociálnej poisťovne žiadosť o stanovisko  
k poisteniu. Sociálna poisťovňa na žiadosť neodpovedala. Jej postup je porušením  
princípov dobrej správy, konkrétne princípu ústretovosti.  
Nereagovanie na podania osôb je často sa vyskytujúcim porušením zásad dobrej  
správy zo strany orgánov verejnej správy. Nečinnosť orgánu verejnej správy môže  
v niektorých prípadoch spôsobiť až porušenie základného práva chráneného v čl. 46 ods. 1  
ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojich práv  
na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky.  
6.3 Porušenie povinnosti ustanovenej zákonom  
V roku 2016 som zistila porušenie povinnosti ustanovenej zákonom v 13 prípadoch.  
Z uvedeného počtu ju porušili 7x orgány územnej samosprávy, 3x okresné úrady - odbory  
katastrálne a 2x okresné úrady - odbory všeobecnej vnútornej správy. V 1 prípade bolo  
porušenie povinnosti zistené u iného orgánu verejnej správy.  
Zistené porušenia povinnosti ustanovenej zákonom sa týkali -  
. v 3 prípadoch povinností ustanovených zákonom o slobode informácií (porušenie  
zapríčinené 2x okresným úradom, odborom všeobecnej vnútornej správy a 1x  
Slovenským hydrometeorologickým ústavom),  
. v 3 prípadoch povinností ustanovených zákonom č. 162/1995 Z. z. o katastri  
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny  
zákon) v znení neskorších predpisov (vo všetkých prípadoch bolo porušenie  
zapríčinené okresným úradom, odborom katastrálnym),  
. v 3 prípadoch povinností ustanovených zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom  
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov  
37  
 
 
(ďalej len „stavebný zákon“) (vo všetkých prípadoch bolo porušenie zapríčinené  
územnou samosprávou).  
. v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení  
neskorších predpisov (porušenie bolo zapríčinené územnou samosprávou),  
. v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom o petičnom práve (porušenie bolo  
zapríčinené územnou samosprávou),  
. v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách  
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní  
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov  
(ďalej len „zákon o sociálnych službách“) (porušenie bolo zapríčinené územnou  
samosprávou)  
. v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch  
a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii  
v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (porušenie bolo zapríčinené  
územnou samosprávou).  
6.4 Prekročenie zákonného oprávnenia  
Starosta obce prekročil oprávnenia ustanovené starostovi zákonom o obecnom  
zriadení. Podľa § 6 tohto zákona všeobecne záväzné nariadenia obce nesmú byť v rozpore  
s ústavou. Obec ich prijíma samostatne, na rokovaniach obecného zastupiteľstva. Starosta  
môže vydávať iba také organizačné právne akty, ktoré pôsobia dovnútra obecného úradu, teda  
interné predpisy. V preskúmavanom prípade starosta vydal organizačné nariadenie, ktorým  
určil všetkým obyvateľom obce podmienky pre užívanie verejnoprávnej služby -  
multifunkčného ihriska. Navyše, jeho nariadenie obsahovalo prvky inštitucionalizovaného  
apartheidu pri športovaní, aj keď pre úplné naplnenie jeho znakov v ňom chýbal prvok  
nadradenosti. V nariadení totiž určil, že obyvatelia obce môžu na obecnom ihrisku športovať  
iba v skupinách vytvorených podľa príslušnosti k národnosti – Róm/neróm. Stanovil, že  
Rómovia môžu používať ihrisko v párne dni a ostatní - nerómovia - v nepárne dni.  
Pre jednotlivcov nezaradených do niektorej z uvedených skupín v opatrení neurčil  
na športovanie žiadny deň v týždni. Svoj postup starosta vysvetlil potrebou udržať v obci  
verejný poriadok pri využívaní ihriska.  
Postup starostu som vyhodnotila ako postup, ktorým prekročil svoje zákonné  
oprávnenie. Ako nesprávny postup som ho vyhodnotila aj preto, že pre zabezpečenie  
verejného poriadku nevyužil zákonné ustanovenia o priestupkovom konaní, ale namiesto toho  
vydal opatrenie, ktorým rozdeľoval obyvateľov obce na dve skupiny podľa ich pôvodu,  
a týmto podporoval vytváranie vzájomných predsudkov. Starosta ihneď po upozornení, už  
v priebehu prieskumu, stiahol opatrenie z webu a právnici Kancelárie pri opakovanej  
neohlásenej návšteve v júli 2016 zistili, že obyvatelia obce ihrisko používali spoločne,  
bez ohľadu na svoj pôvod, a že pri jeho spoločnom užívaní nedošlo k žiadnemu narušovaniu  
verejného poriadku v obci.  
38  
 
II. ČASŤ  
POZNATKY Z PRIESKUMOV  
1. BEZBARIÉROVÝ PRÍSTUP DO VEREJNÝCH BUDOV A BEZBARIÉROVOSŤ  
VO VEREJNÝCH BUDOVÁCH NIEKTORÝCH ORGÁNOV VEREJNEJ SPRÁVY  
(aplikácia Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím)  
Úrady bez bariér sú základom pre rovnaký prístup občanov so zdravotným  
postihnutím k službám štátnej správy. Požiadavka prístupnosti a zabezpečenia bezbariérového  
prístupu pre osoby so zdravotným postihnutím vyplýva, okrem iného, z ustanovenia čl. 9  
Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej  
aj len „Dohovor o právach zdravotne postihnutých“). Pre Slovenskú republiku Dohovor  
o právach zdravotne postihnutých nadobudol platnosť v júni 2010.  
V rokoch 2014 ̶ 2015 som preskúmavala bezbariérovosť na úradoch práce.  
Výsledkom bolo zistenie, že úrady práce nemajú dostatočne vyriešený a zabezpečený  
bezbariérový prístup pre osoby so zdravotným postihnutím - telesným, no najmä  
zrakovým a sluchovým postihnutím. Prieskum poukázal na množstvo bariér, s ktorými sa  
nielen títo ľudia, ale aj mamičky s deťmi, či seniori, na úradoch práce stretávajú.  
V roku 2016 Kancelária vykonala prieskum bezbariérovosti verejných budov, ktoré  
ľudia bežne využívajú, a to v školách, na útvaroch Policajného zboru, v štátnych  
nemocniciach a v iných štátnych zdravotníckych zariadeniach. Toto miestne zisťovanie bolo  
realizované celkom v 72 prípadoch.  
1.1 Bezbariérovosť škôl  
Prieskum zameraný na základné školy, stredné školy, školy pre deti a žiakov  
so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a vysoké školy, vrátane škôl súkromných  
a cirkevných, bol vykonaný iba v Bratislave. Pracovníci Kancelárie v rámci prieskumu  
navštívili 24 škôl, čo je cca 10% z celkového počtu bratislavských škôl. Aj táto vzorka  
poskytuje obraz o situácii v oblasti bezbariérového prostredia v našom školstve a o prístupe  
k bezbariérovosti. V rámci obhliadok pracovníci osobitne hodnotili vstup do školy, pohyb  
vo vnútri budovy školy, toalety, parkovanie a bezbariérovosť pre osoby so zmyslovým  
postihnutím. V nadväznosti na zistenia z osobných prieskumov Kancelária požiadala  
zriaďovateľov, resp. riaditeľov škôl, o predloženie stanoviska k zisteným skutočnostiam.  
V základných a stredných školách je situácia alarmujúca. Okrem škôl pre telesne  
postihnutých žiakov a jednej školy v Podunajských Biskupiciach, ktoré možno hodnotiť ako  
bezbariérové iba vo vzťahu k telesne postihnutých osobám, som v rámci prieskumu nezistila,  
že by niektorá z bratislavských škôl bola bezbariérová. Bezbariérovosť prostredia je vnímaná  
ako akýsi nadštandard. Úpravy sú realizované skôr čiastkovo, bez systematickejšieho  
riešenia. Dokonca jeden zriaďovateľ priznal neprijímanie žiakov s telesným postihnutím  
v niektorých školách v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti, čo je neprijateľné.  
V porovnaní s regionálnym školstvom, bezbariérovosti školského prostredia  
venujú oveľa väčšiu pozornosť vysoké školy. Napriek tomu, mnohé vysoké školy (fakulty)  
39  
 
 
 
 
bezbariérovosť svojho prostredia zabezpečenú ešte nemajú, deklarujú riešenie individuálnych  
prípadov konkrétnych študentov (uchádzačov o štúdium).  
Prieskum ukázal, že väčšina bratislavských škôl má sídlo v starších budovách,  
ktoré sú neraz v zlom technickom stave. Oslovení zriaďovatelia aj vedenie škôl uvádzali, ako  
hlavnú príčinu zisteného stavu, najmä nedostatok finančných prostriedkov na technickú  
modernizáciu budov, prípadne obmedzenia s ohľadom na skutočnosť, že ide  
o pamiatky. Výsledky prieskumu však preukazujú aj inú príčinu zisteného stavu než je  
nedostatok finančných prostriedkov. Je možné, že nedostatok finančných prostriedkov je iba  
dôsledkom nastavenia spoločnosti. Za hlavnú príčinu neodstraňovania bezbariérovosti  
v školských budovách a v prístupe do nich považujem skutočnosť, že školy sa s úlohami  
v oblasti vytvárania bezbariérového prostredia neidentifikujú a považujem to za  
neprekonané názorové dedičstvo z minulosti. Pre deti a žiakov so zdravotným postihnutím  
bola v minulosti (a pokračujeme v tom aj dnes) vytvorená možnosť vzdelávania v  
špeciálnom školstve – oddelene od ostatného „bežného“ školstva. Vzdelávali sme ich, a aj  
vzdelávame, oddelene od zdravých detí, až na malé výnimky, ktoré sú uskutočňované  
zásluhou rodičov, nie vzdelávacieho systému. Aj prieskum potvrdil, že tento prístup  
k vzdelávaniu ľudí so zdravotným postihnutím, a najmä detí, je školským prostredím  
väčšinovo akceptovaný ako správna norma.  
Dohovor o právach zdravotne postihnutých však hovorí o prístupe osôb  
so zdravotným postihnutím k inkluzívnemu vzdelávaniu, o nezávislom spôsobe života  
a o začlenení do spoločnosti, ako aj o rovnosti a nediskriminácii. Osoby so zdravotným  
postihnutím majú právo zvoliť si, rovnako ako ostatní, kde sa budú vzdelávať. Školy  
(štát) im to majú umožniť vykonaním primeraných úprav. Odmietnutie vykonania  
primeraných úprav, čomu zodpovedá aj ich faktické nevykonanie, dohovor definuje ako  
diskrimináciu.  
Niektoré základné a stredné školy sa bránili, že nie sú bezbariérové, lebo nevzdelávajú  
žiadne postihnuté dieťa. V stanoviskách sa objavil aj názor, že „takéto deti“ sa majú  
vzdelávať v školách, ktoré sú na to vybavené. Výsledkom uvedeného prístupu je, že dieťa  
so zdravotným postihnutím, resp. jeho rodičia, majú v súčasnosti právo na výber školy  
(povolania) výrazne obmedzené, ak sa majú riadiť priestorovými možnosťami vzdelávacej  
inštitúcie, namiesto toho, aby sa riadili najlepším záujmom svojho dieťaťa. Školy tým, ako sa  
vo svojej ustanovizni starajú o bezbariérovosť každého druhu, vrátane tej priestorovej,  
vysielajú vzdelávaným zreteľný výchovný signál, že s ľuďmi so zdravotným postihnutím  
vo svojej spoločnosti nepočítajú. Týmto prístupom aktívne prispievajú k zužovaniu ich  
možností na uplatnenie napriek tomu, že medzi základné práva osôb, chránené aj ústavou (čl.  
42), aj Dohovorom o ĽP a ZS (Protokol č. 1 a čl. 2) patrí právo na vzdelanie, a že jeho  
súčasťou je aj prístup k vzdelávaniu, aj právo na výber školy a povolania, a že toto právo patrí  
človeku po celý život.  
Súčasné vedenia škôl, a zrejme ani ich zriaďovatelia, pri všetkých iných  
problémoch v školstve, bezbariérovosť nepovažujú za taký dôležitý problém, aby mu  
venovali sústredenú a pravidelnú pozornosť.  
Na konštatovanie, že napriek platným stavebným predpisom o bezbariérovosti boli  
v mnohých slovenských školách už vykonané aj nákladné rekonštrukcie, po ktorých sa nestali  
bezbariérovými, nie je ani potrebné vykonať prieskum verejného ochrancu práv. Pritom  
40  
na odstránenie mnohých prekážok v bezbariérovosti nie sú potrebné veľké finančné náklady,  
skôr všímavosť a starostlivosť.  
Ani v súkromných školách nebola lepšia situácia. Pracovníci Kancelárie navštívili  
viaceré súkromné školy s modernými, dokonca až honosnými priestormi. Bezbariérový pohyb  
vnútri budov však možný nebol.  
Z prieskumu vyplynulo, že iba jeden z článkov zapojených do poskytovania  
vzdelávania považuje bezbariérovosť za svoj problém, teda za problém, ktorý má riešiť  
a za vyriešenie ktorého zodpovedá. Sú to vysoké školy. Tie odstraňovaniu bariér  
v budovách venujú viac pozornosti. Ich budovy sú už pre osoby so zdravotným postihnutím  
prístupnejšie. Môžem konštatovať, že v prípade vysokých škôl, ktoré boli predmetom nášho  
prieskumu, som nezistila ako prekážku v odstraňovaní priestorových bariér nedostatok vôle,  
ale skutočný nedostatok finančných prostriedkov, ktoré sú potrebné na nákladné rekonštrukcie  
starších budov.  
Poslednou, veľmi dôležitou príčinou zisteného stavu je roztrieštená zodpovednosť  
za implementáciu Dohovoru o právach zdravotne postihnutých do praxe na úseku  
vzdelávania.  
Debarierizácia škôl sa dotýka viacerých subjektov. Zodpovední sú: Ministerstvo  
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ministerstvo školstva“),  
ministerstvo vnútra, Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo  
financií“), vyššie územné celky, obce, riaditelia škôl, vedenia vysokých škôl, čiastočne aj  
stavebné úrady a ministerstvo spravodlivosti ako orgán, ktorý má vo svojej pôsobnosti  
ochranu základných práv a slobôd. Ani jeden z týchto subjektov sa necíti byť zodpovedný  
za celú problematiku, iba za nejakú jej malú časť. A formálno-právne tomu tak aj je.  
Tento stav má dopad aj na plnenie záväzkov a aj na ich vymožiteľnosť. Nie je to  
len mentálne dedičstvo z minulosti, ale najmä naša súčasnosť, pre ktorú je charakteristické, že  
v oblasti ochrany ľudských práv a slobôd nie je ustanovený konkrétny orgán výkonnej moci  
zodpovedný za uskutočňovanie nápravy v prípade ich nedodržiavania systémového  
charakteru, ktorý by napr. aj v oblasti bezbariérovosti verejných budov a verejných inštitúcií  
postupným vyčleňovaním rozpočtových prostriedkov a kompetentným dohľadom pôsobil  
na etapovité odstránenie bariérovosti, a to nielen v školských budovách.  
Na základe vykonaného prieskumu som formulovala nasledujúce odporúčania.  
Národnej rade Slovenskej republiky -  
1. doplniť v zákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej  
štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o organizácii vlády  
a ústrednej štátnej správy“) znenie § 17 o pôsobnosti ministerstvo školstva tak, aby  
z neho vyplynulo, že ministerstvo školstva je zo zákona ustanoveným ústredným  
orgánom verejnej správy, ktorý zodpovedá za oblasť implementácie Dohovoru  
o právach zdravotne postihnutých v štátnych aj neštátnych školách,  
2. ustanoviť ministerstvu školstva na vykonávanie pôsobnosti v oblasti implementácie  
Dohovoru o právach zdravotne postihnutých do praxe štátnych aj neštátnych škôl  
primerané právne a finančné nástroje,  
41  
3. v zákone o štátnom rozpočte každoročne vyčleniť pre určené kapitoly finančné  
prostriedky účelovo určené na zabezpečenie bezbariérovosti verejných priestranstiev  
a verejných budov.  
Súčasne som národnej rade odporučila, aby zvážila prijatie -  
1. zákona na podporu implementácie Dohovoru o právach zdravotne postihnutých  
do praxe orgánov verejnej správy, ktorý by ustanovoval zodpovednosť konkrétneho  
správneho orgánu pre určenú oblasť, jeho oprávnenia na zabezpečenie plnenia  
zverených úloh, vrátane konkretizácie podporných opatrení, ktoré je oprávnený  
na podporu implementácie poskytnúť a jeho oprávnenia voči dotknutým subjektom,  
vrátane sankcií,  
2. zákona o dotáciách na zabezpečenie implementácie Dohovoru o právach zdravotne  
postihnutých.  
(Podobne postupoval štát aj v minulosti, keď bol napríklad prijatý zákon o dotáciách  
na rozvoj bývania.)  
Ministerstvu školstva som odporučila -  
1. zaradiť medzi kritériá na vydanie oprávnenia poskytovať vzdelávanie aj povinnosť  
budúceho vzdelávateľa preukázať i to, že vzdelávanie bude poskytovať v budove  
bezbariérovo prístupnej zvonka, a tiež aj vo vnútri pre osoby so zdravotným  
postihnutím (telesným aj zmyslovým),  
2. zabezpečiť pravidelné preskúmavanie dodržiavania práv osôb so zdravotným  
postihnutím vyplývajúcich z Dohovoru o právach zdravotne postihnutých vo všetkých  
štátnych aj neštátnych školách.  
Ministerstvu školstva, ministerstvu vnútra, vyšším územným celkom, obciam a mestám som  
odporučila -  
1. reálne naplniť úlohy stanovené v Národnom programe rozvoja životných podmienok  
osôb so zdravotným postihnutím na roky 2014 až 2020 – konkrétne vo vzťahu  
k školám; v rámci svojej pôsobnosti zistiť skutočný stav bezbariérovosti školských  
budov a na základe výsledkov zistenia určiť záväzný časový harmonogram na obdobie  
5 rokov na odstránenie vonkajších aj vnútorných bariér v jednotlivých objektoch;  
zabezpečiť možnosti finančného krytia a kontrolu dodržiavania časového  
harmonogramu,  
2. iniciovať, organizovať a podporiť aktivity, ktorých cieľom je odstraňovanie  
priestorových bariér, a to nielen v školách. Verejný ochranca práv by privítal, keby  
mestá zorganizovali súťaž miest a obcí o to, ktoré z nich dokáže do určeného časového  
obdobia odstrániť väčší počet priestorových bariér.  
42  
1.2 Bezbariérovosť v štátnych nemocniciach a iných zdravotníckych zariadeniach  
Prieskum bol zameraný na krajské štátne nemocnice a iné významné štátne  
zdravotnícke zariadenia v jednotlivých krajoch. Na základe podnetov ľudí, ktorí reagovali  
na výzvu verejného ochrancu práv „Nahlás bariéry“, som preskúmala aj iné, menšie štátne  
a obecné zdravotnícke zariadenia. Kancelária vykonala prieskum 8 areálov krajských  
nemocníc a ďalších 10 zdravotníckych zariadení.  
Zamestnanci Kancelárie vykonávali všeobecný prieskum v roli „pacienta“, teda  
pohybovali sa v priestoroch pre pacienta určených a bežne dostupných (najmä otvorený areál,  
čakárne pri ambulanciách, sociálne zariadenia a parkoviská).  
Výsledkom prieskumu bezbariérovosti nemocníc je konštatovanie verejného ochrancu  
práv -  
1. právo osôb so zdravotným postihnutím na prístup k zdravotnej starostlivosti  
a na odstránenie prekážok a bariér brániacich prístupnosti v zdravotníckych  
zariadeniach nie je  
v
podmienkach Slovenskej republiky napĺňané  
a dodržiavané;  
2. právo osôb so zdravotným postihnutím na výber lekára (poskytovateľa  
zdravotnej starostlivosti) a na prístup v zmysle zásad rovnosti a nediskriminácie  
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nie je v podmienkach slovenských  
nemocníc napĺňané.  
Dôležitým poznatkom z prieskumu je aj to, že dochádza k prenášaniu, či dokonca  
zbavovaniu sa zodpovednosti za zabezpečenie bezbariérového prístupu do zdravotníckych  
zariadení a do jednotlivých ambulancií lekárov. Počas prieskumu sme sa stretli len  
s niekoľkými riadiacimi pracovníkmi nemocníc, ktorí cítili až osobnú zodpovednosť za stav  
budov nemocníc. Najčastejším argumentom brániacim v zlepšení podmienok  
pre zdravotne postihnuté osoby však bol nedostatok financií.  
Dôkazom nepozornosti k osobám so zdravotným postihnutím a zbavovania sa  
zodpovednosti sú niektoré nedávno zrealizované stavebné úpravy či rekonštrukcie, ktoré  
aj napriek stavebným predpisom o bezbariérovosti, túto nezohľadnili.  
Na odstránenie mnohých prekážok často nie sú potrebné veľké finančné náklady,  
niekedy stačí obyčajný zvonček, držadlo, odstránenie zbytočne vysokého prahu, či  
jednoduchá informácia. Nemocnice, ktoré svoje priestory nepripravia tak, aby boli  
bezbariérové, vysielajú signál, že s ľuďmi so zdravotným postihnutím vo svojich priestoroch  
nepočítajú.  
1.3 Bezbariérový prístup v budovách útvarov Policajného zboru a klientskych centier  
Ďalší z prieskumov bol realizovaný v budovách, ktoré sú sídlami útvarov Policajného  
zboru, s konkrétnym zameraním na budovy pracovísk, v ktorých sa vybavuje agenda  
dokladov – občianske preukazy, vodičské preukazy a cestovné doklady. V rámci programu  
Efektívna, spoľahlivá a otvorená verejná správa (ďalej len „ESO“), táto agenda postupne  
prechádza na novozriadené klientske centrá.  
43  
 
 
Zámery a ciele programu ESO realizuje ministerstvo vnútra v súčinnosti s ostatnými  
ústrednými orgánmi štátnej správy. Ide o dosiaľ najväčšiu plánovanú reformu štátnej správy  
od roku 1989 a jej ambíciou je zefektívniť fungovanie, zabezpečiť kvalitu, transparentnosť  
a dostupnosť verejnej správy pre občana. Implementovaním opatrení programu ESO sa  
dosiahne zníženie a optimalizácia nákladov na fungovanie verejnej správy a zjednodušenie  
vybavovania vecí fyzických a právnických osôb na úradoch miestnej štátnej správy. Štátna  
správa sa priblíži k občanom tak, že občan kompletne vybaví agendu štátnej správy na jednom  
úrade, v mieste jeho bydliska, a v neposlednej miere dôjde k zvýšeniu transparentnosti  
fungovania štátnej správy. K 1. septembru 2016 bolo zriadených 49 klientskych centier  
a postupne majú vznikať ďalšie.  
Do prieskumu boli preto zahrnuté aj niektoré z už existujúcich klientskych centier.  
Cieľom prieskumu bolo zistiť úroveň zabezpečenia bezbariérového prístupu vo vybraných  
budovách, ktoré sú sídlami útvarov Policajného zboru a klientskych centier .(ďalej len  
„úrady“) a odhaliť prípadné rezervy, na ktoré je potrebné sústrediť pozornosť s cieľom zvýšiť  
komfort prístupu občanov so zdravotným postihnutím k službám štátnej správy.  
Zamestnanci Kancelárie uskutočnili prieskum vo všetkých krajoch Slovenskej  
republiky. V rámci limitovaných finančných a kapacitných možností Kancelárie mohli  
osobne navštíviť iba menší počet úradov. Vykonali návštevu 18 pracovísk polície a 12  
klientskych centier spolu teda 30 úradov. Na existujúce bariéry na niektorých pracoviskách  
upozornili Kanceláriu občania v priebehu prieskumu, a to na základe výzvy, ktorá bola  
uverejnená na internetovej stránke www.vop.gov.sk a na sociálnych sieťach.  
Zabezpečenie bezbariérového prístupu pre zdravotne postihnuté osoby predpokladá  
zohľadnenie špecifických potrieb telesne postihnutých osôb a zmyslovo postihnutých osôb.  
Do úvahy však pri prieskume boli brané aj požiadavky na uľahčenie prístupu pre seniorov,  
rodičov s kočíkmi, deti, osoby po úraze a pod. Ilustračný prehľad základných požiadaviek  
prístupnosti je spracovaný aj na stránke www.vop.gov.sk/bariery.  
V texte používané pojmy - zdravotne postihnuté osoby, telesne postihnuté osoby,  
zmyslovo postihnuté osoby, osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a ďalšie -  
nie sú jednoznačne terminologicky vymedzené a zjednotené. Nejde o homogénnu skupinu  
ľudí. v závislosti od konkrétnych okolností môže v praxi pre každého človeka predstavovať  
bariéru niečo iné.  
Pri osobných návštevách budov sa zamestnanci Kancelárie zamerali na tieto štyri  
základné body, ktoré vychádzajú z požiadaviek ustanovených platnou právnou úpravou -  
1. bezbariérový prístup k budove a vstup do nej,  
2. pohyb po budove pre telesne a zmyslovo postihnutých občanov,  
3. existencia sociálnych zariadení pre osoby so zníženou schopnosťou pohybu  
a orientácie,  
4. vyhradené parkovacie stojiská pre vozidlá osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu  
a orientácie.  
Zamestnanci Kancelárie pri prieskume tiež spolupracovali s ministerstvom vnútra,  
ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre všeobecnú vnútornú správu a pre Policajný  
zbor, a ktoré zastrešuje zriaďovanie a prevádzku klientskych centier. Opravy, úpravy a údržbu  
44  
na majetku štátu zabezpečuje ministerstvo vnútra v rámci svojej organizačnej štruktúry  
prostredníctvom tzv. centier podpory.  
Po vykonaní osobných návštev som písomne oslovila vedúcich predstaviteľov  
navštívených úradov – v prípade policajných útvarov nimi boli riaditelia okresných  
riaditeľstiev Policajného zboru, v klientskych centrách to boli prednostovia okresných úradov,  
v ktorých klientske centrá sídlia. Požiadala som ich o vyjadrenie sa k zabezpečeniu  
bezbariérového prístupu do budovy a o popísanie skúseností z praxe pri vybavovaní dokladov  
pre občanov so zdravotným postihnutím. Oslovení predstavitelia a zamestnanci navštívených  
úradov poskytli zamestnancom Kancelárie v priebehu prieskumu súčinnosť a spätnú väzbu  
z praxe. Prieskum bol ukončený v auguste 2016.  
Zo zistení vyplývajúcich z prieskumu pokladám za potrebné zdôrazniť nasledujúce  
skutočnosti:  
. vstup do budovy je pre telesne postihnuté osoby niektorou z vyhovujúcich foriem  
zabezpečený v prevažnej väčšine navštívených pracovísk; za absolútne  
nevyhovujúci však možno považovať vstup do 3 pracovísk;  
. v niektorých pracoviskách boli technické riešenia (napr. schodiskové plošiny)  
zrealizované, ich využívaniu však bránili prevádzkové nedostatky. Po upozornení  
z našej strany bola prisľúbená okamžitá náprava;  
. vo väčšine navštívených budov je požiadavka bezbariérového pohybu v budove  
a prístupu na pracoviská vybavovania dokladov splnená;  
. zabezpečenie bezbariérových sociálnych zariadení je spravidla podmienené  
vekom a technickým stavom budov. Závažnými nedostatkami, znemožňujúcimi  
využívanie sociálneho zariadenia, však môžu byť aj chýbajúce alebo zle  
pripevnené prvky. Na druhej strane, využívaniu niektorých sociálnych zariadení  
bránia banálne, ľahko odstrániteľné nedostatky (napr. chýbajúce utierky na ruky,  
zrkadlo, a pod.);  
. parkovanie nepredstavuje závažnú faktickú bariéru v prístupe zdravotne  
postihnutých osôb do nami navštívených úradov;  
. vybavovanie dokladov pre bezvládnych občanov je zabezpečené  
prostredníctvom mobilných pracovísk – v praxi k problémom nedochádza;  
. ukázali sa veľké rezervy v zabezpečení prístupu pre zmyslovo postihnuté  
osoby; budovy úradov nie sú dostatočne vybavené prvkami, ktoré umožňujú  
bezbariérový prístup a orientáciu; tejto problematike nie je venovaná dostačujúca  
pozornosť;  
. pomerne frekventované boli vyjadrenia, že klientov so zdravotným postihnutím sa  
na úradoch vybaví za rok málo, počítať ich možno nanajvýš na desiatky.  
Predstavitelia úradov často uvádzali, že v súvislosti s vybavovaním klientov  
so zdravotným postihnutím neevidujú žiadne sťažnosti.  
Odstránenie niektorých nedostatkov zistených prieskumom zabezpečili riaditelia  
okresných riaditeľstiev Policajného zboru alebo prednostovia okresných úradov už  
v priebehu prieskumu, v nadväznosti na priebežné písomné správy. Nápravu oznámili  
vo svojich stanoviskách. Išlo najmä o drobnejšie nedostatky, ako napríklad: chýbajúce alebo  
nedostatočné oznámenia, chýbajúce zvončeky pri schodiskových plošinách, kontrastné pásy,  
45  
označenia sociálnych zariadení a pod. Predstavitelia úradov ďalej oznámili,  
že požiadavky na odstránenie väčších nedostatkov (ktoré si budú vyžadovať rozsiahlejšiu  
finančnú investíciu), postúpili príslušným centrám podpory, aby boli zahrnuté do budúcich  
rozpočtov a plánov.  
Úlohou vedúcich pracovníkov týchto úradov je nielen viesť svojich zamestnancov  
k dôslednému využívaniu už existujúcich možností bezbariérového prístupu pre osoby  
so zdravotným postihnutím, ale neustále hľadať možnosti zvýšenia ich komfortu v prístupe  
k službám štátnej správy. A to nielen z aspektu zlepšenia technických parametrov, ale  
i z hľadiska zmeny vnútorného nastavenia klientskych pracovníkov k potrebám osôb  
so zdravotným postihnutím. Uvedomenie si týchto potrieb je prvým krokom na ceste  
k zlepšeniu súčasného stavu.  
V rámci prebiehajúcej reformy ESO sa agenda vybavovania dokladov postupne  
presúva na vznikajúce klientske centrá, ktoré sú budované, okrem iného, na princípoch  
prístupnosti a dostupnosti pre všetkých občanov. Pri budovaní a prevádzke klientskych centier  
je potrebné dôsledne dodržiavať požiadavky bezbariérového prístupu pre zdravotne  
postihnuté osoby a z nich osobitnú pozornosť venovať prístupu zmyslovo postihnutých  
osôb.  
Na základe zistení vychádzajúcich z prieskumu som odporučila ministrovi vnútra,  
aby: 1. pre tie pracoviská, v ktorých sa vybavuje agenda dokladov a ešte nemajú  
bezbariérový prístup, vytvoril podmienky na to, aby mohli zabezpečiť v určenom časovom  
období vybudovanie bezbariérových vstupov do budov.  
2. vytvoril podmienky na to, aby si všetky pracoviská a klientske centrá mohli v ním  
určenom časovom období zabezpečiť  
. kontrastné označenia začiatku a konca rámp a schodísk,  
. montáž chýbajúcich držadiel na rampách a schodiskách,  
. inštaláciu a funkčnosť diaľkovo ovládaných akustických majákov na vstupy  
do budov,  
. vybudovanie výťahov a vybavenie výťahových kabín požadovanými prvkami,  
resp. zriadenie klientskych centier, ktoré zabezpečia vybavovanie všetkých  
klientov na prízemí,  
. rekonštrukciu/vybudovanie bezbariérových sociálnych zariadení a ich  
vybavenie sklopnými opierkami, držadlami, umývadlami, zrkadlami a vešiakmi  
na zavesenie šatstva, ako aj ďalšími prvkami podľa vyhlášky Ministerstva  
životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú  
podrobnosti  
o
všeobecných technických požiadavkách na výstavbu  
a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami  
s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č. 532/2002  
Z. z.“),  
. vyhradenie parkovacích miest pre vozidlá telesne postihnutých osôb tak, aby  
boli najbližšie k budove,  
. montáž vodiacich línií pre nevidiacich a optických systémov pre nepočujúcich,  
. dostatočne viditeľné a čitateľné orientačné tabule a oznamy, ako aj označenia  
bezbariérového prístupu,  
46  
. školenia zamestnancov úradov tak, aby aspoň 1 zamestnanec každého úradu  
ovládal posunkovú reč,  
. v budovách, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu, resp. v správe ministerstva vnútra,  
prerokovanie možnosti zabezpečenia bezbariérového prístupu s ich vlastníkmi.  
2. PRÁVO DIEŤAŤA BYŤ VYPOČUTÉ V KAŽDOM KONANÍ, KTORÉ  
SA HO TÝKA (aplikácia Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 41 ods. 1  
ústavy)  
Z mojich zistení v predchádzajúcich rokoch vyplynulo, že v inštitucionálnom  
zabezpečení ochrany práv dieťaťa existujú závažné nedostatky systémového charakteru,  
ktoré poukazovali aj na nedostatky v zisťovaní názorov dieťaťa a venovaní patričnej  
pozornosti týmto názorom.  
Dieťa nie je objekt konania, o ktorom sa koná a rozhoduje. Je subjektom a  
účastníkom konania, a z tohto jeho postavenia vyplýva štátu povinnosť, aby dieťaťu  
zabezpečil v súdnych (a aj iných konaniach, ktoré sa ho týkajú) kvalifikovanú obranu jeho  
práv a oprávnených záujmov. Zapojenie dieťaťa do konania, ktoré sa ho týka, je  
osobitne dôležité v prípadoch, keď sa rozhoduje o usporiadaní vzťahov, ktoré majú  
bezprostredný a zásadný vplyv na jeho život a vývoj.  
Preto som v roku 2016 určila, ako ďalšiu z priorít verejného ochrancu práv, realizáciu  
prieskumu reálneho uplatňovania práva dieťaťa vyjadriť sa k veciam, ktoré sa ho týkajú, a to  
v konaní pred súdmi.  
2.1 Právo dieťaťa byť vypočuté v občianskoprávnych súdnych konaniach  
Prieskum  
uplatňovania  
základného  
práva  
dieťaťa  
byť  
vypočuté  
v občianskoprávnom súdnom konaní podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa tematicky  
nadväzuje na moje predchádzajúce zistenia týkajúce sa napĺňania povinnosti štátu, resp. jeho  
príslušných orgánov, poskytovať dieťaťu ochranu jeho práv.  
Sú to napríklad konania a rozhodnutia o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti,  
o jeho styku s rodičmi a s ostatnými príbuznými, o náhradnej výchove a pod. Uvedené  
konania nie sú zanedbateľné nielen s ohľadom na ich predmet, ale aj vzhľadom na ich vysoký  
počet. Len v roku 2015 bolo na súdy Slovenskej republiky doručených 28 765 návrhov  
na začatie konania do registra P (konania vo veci starostlivosti súdu o maloletých), 330  
návrhov do registra PPOM (rozhodovanie o predbežnom opatrení a o povolení súdu na výkon  
oprávnenia vo veci starostlivosti o maloletých) a 711 návrhov do registra Em (nútený výkon  
rozhodnutí o výchove maloletých).  
Na základe informácií od ministerstva spravodlivosti a od 21 okresných súdov som  
chcela porovnať ako súdy v praxi pristupujú k uplatňovaniu základného práva dieťaťa byť  
vypočuté v civilnom súdnom konaní.  
Z čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva, že dieťa, ktoré je schopné  
formulovať vlastné názory, má mať zabezpečené právo tieto názory slobodne vyjadrovať  
47  
 
 
vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú a jeho názorom sa musí venovať náležitá  
pozornosť.  
Súdy by nemali vychádzať z predpokladu, že dieťa nie je schopné vytvoriť si vlastné  
názory. Dohovor o právach dieťaťa zámerne neurčuje vekovú hranicu na uplatňovanie  
práva dieťaťa vyjadriť svoje názory, pretože úroveň chápania dieťaťa nie je vždy  
priamo úmerná jeho veku. Výskumy dokázali, že informácie, skúsenosti, prostredie,  
sociálne a kultúrne očakávania a úroveň podpory prispievajú k rozvoju schopnosti dieťaťa  
vytvoriť si názor. Z tohto dôvodu je potrebné názory dieťaťa posudzovať individuálne.  
Zároveň však platí, že dieťa má aj možnosť toto právo neuplatňovať. Dieťa by nemalo byť  
vypočúvané častejšie než je nutné, obzvlášť pri vyšetrovaní citlivých udalostí. Všetky tieto  
skutočnosti musí súd brať do úvahy pri zvažovaní, či a akým spôsobom maloleté dieťa  
aktívne zapojí do súdneho konania.  
Z vykonaného prieskumu vyplynulo, že postupy súdov pri posudzovaní, či dieťa je  
schopné formulovať svoje názory, sú rôzne. Niektoré súdy berú do úvahy iba vek dieťaťa.  
Veková hranica sa pritom výrazne líši. Niektoré súdy považovali za dostatočne vyspelé už  
deti v predškolskom veku (okolo 5 rokov), iné hranicu stanovovali v súlade so začiatkom  
školskej dochádzky, iné ešte neskôr - od 10 do 12 rokov. Niektoré súdy zohľadňujú súčasne  
viac kritérií, ktoré sa na jednotlivých súdoch odlišujú. Niektoré súdy si vypracovali úzus, že si  
k posúdeniu tejto otázky žiadajú vyjadrenie, alebo stanovisko od kolízneho opatrovníka  
a zákonných zástupcov (ktorí dieťa bezprostredne poznajú).  
Zákon, ani vykonávacie predpisy, k tejto náročnej odbornej otázke posudzovania  
spôsobilosti dieťaťa, neurčujú zjednocujúce pravidlá postupu. Preto sa súdna prax, ako aj  
úroveň zabezpečenia a ochrany základného práva dieťaťa vyjadriť sa v civilom konaní,  
na jednotlivých súdoch, resp. u jednotlivých sudcov, odlišuje (čo potvrdzujú aj zistenia  
z prieskumu, ktoré uvediem).  
V situácii, keď sudca dospeje k záveru, že dieťa je schopné formulovať svoje názory,  
musí v zmysle čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa posúdiť, či dieťa vypočuje priamo  
(sudca alebo súdny úradník), alebo dieťa vypočuje nepriamo - prostredníctvom zástupcu  
alebo príslušného orgánu. Väčšina oslovených súdov uviedla, že údaj o počte priamych  
vypočutí dieťaťa nemá k dispozícii, pretože takúto štatistiku nevedie. Menšia časť  
oslovených súdov uviedla konkrétny údaj o počte priamych vypočutí (napr. 1, 4, 5, 7, 14  
vypočutí ročne), alebo približný odhad počtu priamych vypočutí dieťaťa (napr. výnimočne,  
max. 10 %, cca 20 %). Pokiaľ aj súdy uviedli údaj o konkrétnom alebo o približnom počte  
priamych vypočutí v súdnom konaní, išlo o priemerne nízky podiel (cca 5 – 6 % zo všetkých  
súdnych konaní).  
Väčšina súdov uviedla, že prioritne uplatňuje nepriame vypočutie dieťaťa -  
prostredníctvom kolízneho opatrovníka. K priamemu vypočutiu pristupujú iba v prípade, ak  
je na to závažný dôvod. Tieto informácie len potvrdzujú zistený nízky priemerný podiel  
priamych vypočutí. Súdy takýto postup odôvodňovali tým, že nechcú zaťažovať deti  
problémami rodičov, tiež snahou eliminovať stres, ktorý dieťaťu môže spôsobovať výsluch  
pred súdom a možnosťou vypočutia dieťaťa kolíznym opatrovníkom v domácom prostredí  
dieťaťa, ktoré je pre dieťa menej stresujúce. Z odpovedí súdov vyplynulo veľmi jasne, že  
priame vypočutie dieťaťa v súdnom konaní je zo strany súdu motivované potrebou doplniť  
48  
dokazovanie pre potreby rozhodnutia vo veci, nie požiadavkou umožniť dieťaťu uplatniť  
jeho právo byť vypočuté v konaní, ktoré sa ho týka.  
Uprednostňovanie nepriameho vypočutia nie je v súlade so zmyslom a účelom  
základného práva dieťaťa byť vypočuté. To nakoniec reflektuje aj nová procesná právna  
úprava. V rámci rekodifikácie procesných predpisov je vo viacerých ustanoveniach Civilného  
mimosporového poriadku, ktorý je účinný od 1. júla 2016, zrejmá snaha o čo najširšie  
uplatňovanie práva dieťaťa byť vypočuté priamo v civilnom konaní. Táto snaha je  
v súlade s požiadavkami a zmyslom čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa.  
Vypočúvanie maloletých detí vyžaduje vytvorenie vhodných podmienok, ktoré  
u dieťaťa pomôžu prekonať ostych a strach z neznámeho prostredia a prispejú k vytvoreniu  
vhodnej atmosféry a k vybudovaniu dôvery u dieťaťa. Preto je potrebné venovať náležitú  
pozornosť tomu, čo dieťa okolo seba vidí. Rovnako tak, spôsob komunikácie s dieťaťom a  
postup pri jeho vypočúvaní musí byť prispôsobený rozumovej a vôľovej vyspelosti  
dieťaťa. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať poskytovaniu a podávaniu informácií  
spôsobom, ktorý je pre dieťa vhodný.  
Žiadny z oslovených súdov neuviedol, že disponuje osobitnou miestnosťou, ktorá  
je svojím vzhľadom, zariadením a vybavením prispôsobená deťom. Súdy uviedli, že  
vypočutie dieťaťa v súdnom konaní prebieha buď v bežnej pojednávacej miestnosti, alebo  
v kancelárii sudcu, bez prítomnosti rodičov, za prítomnosti kolízneho opatrovníka. Niektoré  
z oslovených súdov uviedli, že pri výbere miesta vypočutia berú do úvahy vek dieťaťa,  
a rovnako aj účel vypočutia dieťaťa. Formálnosť pojednávania a jeho priebehu napr. súd  
uprednostní v prípade, keď koná o uložení výchovného opatrenia dieťaťu pre nevhodné  
správanie. Menšiu formálnosť vypočutia dieťaťa v kancelárii súdy uprednostňujú napr.  
v prípade nižšieho veku dieťaťa. Vytvorenie ďalších podmienok na zabezpečenie väčšieho  
komfortu pre dieťa, ako napr. poskytnutie vody, ovocia, hračiek, kresliacich potrieb a pod.,  
závisí od konkrétneho sudcu. Väčšina súdov uviedla, že vypočutie maloletého dieťaťa  
prebieha menej formálnym spôsobom, čomu sudcovia prispôsobujú svoje oblečenie - dieťa  
vypočúvajú bez talára, v pojednávacej miestnosti nezostanú na svojom mieste, ale si prisadnú  
bližšie k dieťaťu, aby s ním mohli bezprostrednejšie komunikovať.  
Celkovo z predložených stanovísk vyplýva, že pri priamom vypočutí maloletého  
dieťaťa súdy berú do úvahy to, že výsluch dieťaťa je špecifická činnosť, a preto si  
vyžaduje prispôsobenie prostredia, v ktorom je dieťa vypočúvané, ako aj odlišný spôsob  
vedenia vypočúvania dieťaťa. Miera zohľadnenia týchto špecifík však nie je  
na jednotlivých súdoch rovnaká.  
Dohovor o právach dieťaťa pripúšťa, aby osobou, ktorá vypočuje názory dieťaťa bola  
dospelá osoba zapojená do záležitosti, ktorá sa dieťaťa týka. Pokiaľ súd vypočúva dieťa  
prostredníctvom zástupcu, mal by starostlivo zvážiť, koho ako zástupcu poverí, a aj to, akým  
spôsobom mu bude názor dieťaťa pretlmočený. Ako vyplynulo z doručených stanovísk  
jednotlivých súdov, vypočutie maloletého dieťaťa prostredníctvom zástupcu vykonávajú súdy  
najčastejšie cestou orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (teda  
prostredníctvom príslušného úradu práce) - ako zástupcu maloletého dieťaťa v konaní.  
Väčšina súdov sa zhodla, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately  
všeobecne požiadajú o zistenie názoru dieťaťa k predmetu konania bez toho, aby určovali  
49  
konkrétne otázky, ktoré majú byť predmetom zistenia. Tento postup súdy odôvodňovali  
skutočnosťou, že zisťovanie názoru dieťaťa vykonávajú skúsení pracovníci úradov práce,  
ktorí ako zástupcovia dieťaťa, sú zúčastnení na konaní, a preto poznajú predmet konania.  
Podľa súčasného právneho stavu teda, kolízny opatrovník v civilnom konaní na jednej  
strane zastupuje dieťa a ochraňuje jeho subjektívne práva a oprávnené záujmy. Zároveň  
však, v tom istom civilnom konaní, vystupuje ako objektívny orgán sociálnoprávnej  
ochrany detí, ktorý na žiadosť súdu preskúmava pomery v rodine, pre súd zisťuje a podáva  
správu o rodičoch dieťaťa, s ktorými sú práva dieťaťa v kolízii a zisťuje názor dieťaťa, ktoré  
sám zastupuje.  
Väčšina súdov uviedla, že správu kolízneho opatrovníka hodnotí ako každý iný dôkaz  
v konaní, a to individuálne - vzhľadom na obsah, ako aj vo vzájomných súvislostiach  
s ostatnými dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Na základe všetkých  
týchto dôkazov následne súd rozhodne o merite veci. Z doručených stanovísk väčšiny súdov  
vyplynulo, že až v prípade, keď na základe takéhoto nepriameho výsluchu dieťaťa nie je  
možné vyvodiť jednoznačný záver v súdnom konaní, pristupuje súd k priamemu  
vypočutiu dieťaťa.  
Aj tieto vyjadrenia súdov svedčia o tom, že z pohľadu súdov predstavuje vypočutie  
dieťaťa ̶ či už priame alebo nepriame – iba dôkazný prostriedok, ktorý má súdu pomôcť  
dospieť k záverom a k rozhodnutiu. Súdy teda k vypočutiu dieťaťa nepristupujú preto, aby  
dieťaťu umožnili uplatniť jeho právo byť vypočuté v konaniach, ktoré sa ho bezprostredne  
týkajú.  
Je evidentné, že zisťovanie názoru maloletých detí je špecifická činnosť a dospelí  
potrebujú odbornú prípravu na získanie zručností, ktoré by im umožnili efektívne podporiť  
participáciu detí. Ministerstvo spravodlivosti ma informovalo o odborných seminároch  
organizovaných Justičnou akadémiou Slovenskej republiky (ďalej len „Justičná akadémia“),  
ako aj o vzdelávacích aktivitách Inštitútu vzdelávania Ministerstva spravodlivosti Slovenskej  
republiky v Omšení.  
Prevažná väčšina oslovených súdov na otázku, či pre sudcov boli zabezpečené, alebo  
sa pripravujú školenia k uplatňovaniu čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa pripúšťa v civilných  
konaniach, iba všeobecne uviedla, že ich sudcovia sa zúčastňujú školení a seminárov  
organizovaných Justičnou akadémiou. Justičná akadémia, podľa niektorých súdov, občasne  
organizuje školenia zamerané na problematiku rozhodovania o maloletých, ktorých súčasťou  
je aj metodika výsluchu dieťaťa pred súdom, a to aj v spolupráci so psychológmi. Časť súdov  
uviedla, že sudcovia sa (okrem toho) zúčastňujú konferencií, seminárov a školení, ktoré  
organizujú k uvedenej problematike neziskové organizácie.  
Niektoré z oslovených súdov uviedli, že ich sudcovia sa nezúčastnili žiadnych školení  
alebo seminárov k čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa a jeho uplatňovania v praxi, a ani  
nemajú vedomosť o tom, že by sa takéto školenia pripravovali. Časť súdov však uviedla, že  
by uvítala viacero školení špecializovaných na výsluch maloletých detí vedených detskými  
psychológmi.  
Rôznorodosť a rozpornosť stanovísk indikuje potrebu zabezpečiť pre sudcov  
a súdnych úradníkov špecializované školenia k správnemu uplatňovaniu práva dieťaťa  
byť vypočuté v súdnych konaniach, ktoré sa ho týkajú, a to nielen v teoretickej rovine (teda  
50  
v rovine kedy a akou formou najlepšie zisťovať názory maloletého dieťaťa), ale aj v rovine  
praktického získavania zručností na vypočutie dieťaťa.  
Na základe výsledkov prieskumu som konštatovala, že súčasná prax súdov  
v civilných konaniach nezabezpečuje všetkým deťom, ktoré sú schopné formulovať  
svoje názory na to, čo sa ich týka, možnosť tieto názory v konaní, ktoré sa ich týka,  
vyjadriť. Tento prieskum a aj činnosti kolíznych opatrovníkov potvrdili, že kolízni  
opatrovníci zisťujú názor dieťaťa vtedy, ak to od nich žiada súd. Súdy uviedli, že nie  
v každom prípade považujú za potrebné, aby zistili názor dieťaťa. Závisí to od úvahy sudcu.  
Nemožno vylúčiť, že sú konania, v ktorých názor dieťaťa zisťovaný mal byť, ale zisťovaný  
nebol, a teda, že dieťa nedostalo možnosť uplatniť svoje právo vysloviť svoj názor, ani byť  
vypočuté. K priamemu vypočutiu dieťaťa súdy pristupujú iba vtedy, keď potrebujú  
doplniť dokazovania pre svoje rozhodnutie vo veci. Prípadov, keď súd priamo vypočul  
dieťa v konaní je minimálny počet.  
Z hľadiska štátnej záruky ochrany práv dieťaťa sú súdy najvyššou autoritou tejto  
ochrany. Súd o deťoch rozhoduje, ale najčastejšie sudca dieťa, o ktorého právach  
rozhoduje nevidí a nestretne sa s ním. Jeho priamy kontakt s deťmi je v bežnej praxi iba  
zriedkavou výnimkou. Tejto praxi zodpovedá vybavenie súdov, ich personálne obsadenie,  
technické vybavenie, a čo považujem za najväčší problém, aj ich vnútorné nastavenie,  
z ktorého vyplynulo, že súdy necítia potrebu na tomto stave niečo zmeniť. Iba niektorí  
sudcovia.  
Správa z popisovaného prieskumu bola dňa 11. augusta 2016 prerokovaná  
so zástupcami ministerstva spravodlivosti, súdov, zástupcami orgánov verejnej moci, ako aj  
so zástupcami mimovládnych organizácií. Výsledkom boli tieto odporúčania verejného  
ochrancu práv –  
Ministerstvo spravodlivosti  
1. prehodnotí činnosť rodinno-právnych senátov a vytvorí podmienky na špecializáciu  
a vhodnú skladbu zamestnancov, vrátane iných ako právnických profesií,  
v predpokladanom termíne do roku 2018,  
2. zabezpečí pre sudcov a súdnych zamestnancov špecializovaných na rozhodovanie  
vo veciach rodinnoprávnej agendy školenia a nácviky potrebných zručností,  
3. vytvorí podmienky pre možnosť vypočuť dieťa v priestoroch súdu aj mimo  
pojednávacej miestnosti,  
4. vytvorí do roku 2017 návrh štandardov pre zisťovanie schopnosti dieťaťa formulovať  
svoj názor, štandardov pre zisťovanie názoru dieťaťa, štandardov vypočutia dieťaťa  
v konaní.  
51  
3. OCHRANA ZÁKLADNÉHO PRÁVA NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE V  
ČINNOSTI ORGÁNOV VEREJNEJ SPRÁVY PRI POVOĽOVANÍ  
VÝSTAVBY MALÝCH VODNÝCH ELEKTRÁRNÍ (čl. 44 ústavy)  
V zmysle čl. 44 ústavy „Každý má právo na priaznivé životné prostredie.“ a každého  
sa týka aj ústavný zákaz „nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať a poškodzovať životné  
prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.“  
Podľa čl. 4 ods. 1 ústavy „Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné  
liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“, ktorá „chráni a zveľaďuje  
toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech  
svojich občanov a nasledujúcich generácií.“  
Predmetom prieskumu verejného ochrancu práv, ktorý bol ukončený v novembri 2016,  
bolo zabezpečovanie ochrany životného prostredia orgánmi verejnej správy pri povoľovaní  
výstavby malých vodných elektrární (ďalej len „MVE“). Výsledkom prieskumu sú uvedené  
zistenia, ktoré budú predmetom prerokovania, spolu s návrhom opatrení.  
Prieskum potvrdil, že pri konaní a rozhodovaní orgánov verejnej správy  
v povoľovacích procesoch týkajúcich sa MVE dochádzalo a dochádza k porušovaniu  
základných práv a slobôd týkajúcich sa práva na súdnu a inú právnu ochranu, práva  
na priaznivé životné prostredie, ako aj práva na včasné a úplné informácie o stave životného  
prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Nesprávnym postupom orgánov verejnej  
správy dochádza aj k porušovaniu práv zaručených Aarhuským dohovorom.  
V jednotlivých povoľovacích konaniach MVE dochádzalo k porušovaniu práv  
účastníkov konaní, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, k nesprávnemu úradnému  
postupu, k nedostatočnému odôvodňovaniu vydaných rozhodnutí, k neplneniu povinnosti  
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, k porušeniu povinnosti svedomite  
a zodpovedne sa zaoberať každou vecou a k porušeniu ďalších povinností, ktoré môžu mať  
dopad na základné práva.  
Ochrana životného prostredia, ako dôležitý záujem spoločnosti, sa v konaniach často  
vybavila formalisticky a bez skutočného naplnenia zmyslu, na ktorý bola príslušným  
orgánom zverená právomoc štátu. V jednotlivých povoľovacích konaniach MVE dochádzalo  
buď k ignorovaniu námietok účastníkov konania, alebo sa s nimi príslušné orgány verejnej  
správy nevysporiadali dostatočne. V odôvodneniach rozhodnutí chýbali podstatné  
náležitosti a závažné rozpory medzi dotknutými orgánmi zostali nevyriešené. Problémové  
oblasti sa „presúvali“ na stále neskoršie štádiá konania, až zostali nevyriešené.  
V niektorých prípadoch orgán verejnej správy nekonal aj rok potom ako mal, v inom  
prípade orgány verejnej správy boli schopné vydať v jeden deň územné rozhodnutie a hneď  
na druhý deň vodoprávne povolenie na vodnú stavbu. Pri viacerých konaniach nedošlo  
k adekvátnemu informovaniu verejnosti, čo sa neskôr prejavilo na hromadných neúspešných  
pokusoch zúčastniť sa na rozhodovaní, ktoré už bolo skončené.  
V iných prípadoch sa formalizmus orgánov verejnej správy prejavoval tak, že najskôr  
bolo k zámeru vydané nesúhlasné stanovisko, ale následne došlo k jeho zmene na opačné –  
orgány s výstavbou súhlasili, a to bez toho, aby boli zrejmé dôvody takej diametrálnej zmeny.  
Takáto zmena postoja bola v niektorých konaniach logicky nevysvetliteľná.  
52  
 
Vo viacerých konaniach sa orgány namiesto odborného vysporiadania sa so stretom  
legitímnych záujmov – výstavbou MVE na dosiahnutie zvýšenia podielu obnoviteľných  
zdrojov energie a ochrany životného prostredia – formalisticky odvolávali na Koncepciu  
využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky (ďalej len  
„Koncepcia HEP“), ako na jediný a rozhodujúci argument. Takáto výrazná nadinterpretácia  
postavenia Koncepcie HEP ako argumentu, ktorého citovanie stačí na vysporiadanie sa  
s námietkami, je v rozpore s právami účastníkov.  
Za jeden z najzávažnejších záverov s vplyvom na ústavné práva veľkého množstva  
obyvateľov považujem tiež to, že pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie sa v žiadnom  
štádiu konania dôkladne neposudzovali kumulatívne vplyvy viacerých MVE na tom istom  
vodnom toku, alebo na jeho úseku. To považujem, najmä pri zachovalých ekosystémoch  
tokov ako je rieka Hron, za neakceptovateľné.  
4. O ZABEZPEČENÍ PRÍSTUPU K PITNEJ VODE V RÓMSKYCH  
OSADÁCH A O ICH PROTIPOŽIARNEJ OCHRANE (čl. 15 a čl. 39  
ods. 2 ústavy)  
Ako jednu z priorít verejného ochrancu práv v roku 2016 som uložila Kancelárii, aby  
v osadách a v obciach, ktorých obyvateľstvo je prevažne rómskej národnosti, vykonala  
prieskum ochrany a dodržiavania základného práva každého na prístup k pitnej vode.  
Súčasťou prieskumu bolo aj zisťovanie, ako dokážu obce, v prípade požiaru, zabezpečiť  
ochranu základného práva na život obyvateľov, ktorí žijú v priestorovom vylúčení  
bez prístupu k vode a bez možnosti prístupu modernej techniky na tieto miesta.  
Zamestnanci Kancelárie vykonali prieskum v 20 mestách a obciach, v ktorých sa nachádzajú  
početné rómske osídlenia.  
Podľa výskumov a strategických dokumentov, aj podľa poznatkov verejného ochrancu  
práv z doterajších prieskumov a vybavených podnetov, patria v Slovenskej republike  
Rómovia k ľuďom, ktorí sú najviac ohrození sociálnym vylúčením. Z tých ľudí, ktorí už  
v sociálnom vylúčení dlhodobo žijú (vrátane detí), najpočetnejšiu časť tvoria práve Rómovia.  
Na 64. Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov, ktoré sa konalo  
dňa 28. júla 2010, bolo prijaté uznesenie, uznávajúce prístup k čistej vode ako základné  
ľudské právo. Týmto uznesením Organizácia Spojených národov vyzýva štáty  
a medzinárodné organizácie na zabezpečenie finančných zdrojov, budovanie kapacít  
a zavádzanie technológií na zabezpečenie poskytnutia bezpečnej, čistej, prístupnej a cenovo  
dostupnej pitnej vody a hygieny pre všetkých. Deklarovanie prístupu k pitnej vode ako  
základného práva, neznamená vytvorenie nového práva, alebo ďalšej podkategórie práv, ale je  
súčasťou sociálnych práv, deklarovaných Medzinárodným paktom o hospodárskych,  
sociálnych a kultúrnych právach. Tento dokument v čl. 11 ods. 1 uznáva „právo každého  
jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú  
výživu, šatstvo, byt a na neustále zlepšovanie životných podmienok“.  
Prístup k základným životným potrebám človeka je nevyhnutným predpokladom  
pre naplnenie práv, ktoré mu právny poriadok priznáva. Preto prístup k pitnej vode úzko  
53  
 
súvisí aj s realizáciou základných práv, garantovaných ústavou, a to najmä s právom  
na ochranu života a zdravia (čl. 15 a čl. 40 ústavy) a s právom na súkromný a rodinný  
život (čl. 19 ods. 2 ústavy). Zároveň čl. 39 ods. 2 ústavy uvádza, že „každý, kto je v hmotnej  
núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných  
podmienok.“  
Dňa 11. januára 2012 bola uznesením vlády č. 1/2013 schválená Stratégia Slovenskej  
republiky pre integráciu Rómov do roku 2020. Otázkou prístupu k pitnej vode sa tento  
dokument zaoberal v kapitole D.2.3, pričom v bode 3 stanovil cieľ „Zabezpečiť dostupnosť  
a kvalitu pitnej vody.“ Zároveň v kapitole D.2.4 s názvom „Oblasť bývania“ v bode 5  
stanovil cieľ „Zabezpečiť dobudovanie infraštruktúry a vybavenosti segregovaných  
a separovaných rómskych osídlení na Slovensku., a teda prístup k pitnej vode,  
ku kanalizácii/septiku, k plynu a k elektrickej energii.  
V súčasnosti sú verejne prístupné viaceré kvantitatívne údaje a štatistiky o prístupe  
k pitnej vode v rómskych osadách na Slovensku.  
V roku 2004 a v roku 2013 bol zverejnený Atlas rómskych komunít. Oba tieto  
dokumenty obsahujú informácie o životných podmienkach rómskej populácie.  
V zmysle údajov zverejnených v Atlase rómskych komunít z roku 2013, je  
na Slovensku evidovaných 803 osídlení v 583 obciach. Takmer tri štvrtiny (74,5%) z týchto  
osídlení (počet 598) je úplne pokrytých vodovodom, využíva ho 76% všetkých obydlí, ktoré  
sa v ňom nachádzajú. 18 osídlení (2,2%) z celkového počtu je pokrytých vodovodom iba  
čiastočne, využíva ho 21,5% obydlí v týchto osídleniach. V zostávajúcich 185 osídleniach  
(23%) verejný vodovod chýba úplne.  
Prieskum potvrdil, že v 6 rómskych osadách nemajú dodávku pitnej vody  
z vodovodu a z nich v 4 používajú vodu zo studne, ktorá nebola podrobená rozboru, a preto  
nie je isté, že ide o pitnú vodu. Prístup k pitnej vode nemajú zabezpečený ani mnohí  
obyvatelia tých obcí, v ktorých bol vodovod vybudovaný, a to preto, že prípojka a voda nie sú  
pre nich cenovo dostupné.  
Na základe toho možno konštatovať, že viaceré obce nedokázali vlastnými krokmi  
a prostriedkami zabezpečiť bezpečnú, čistú, prístupnú a cenovo dostupnú pitnú vodu  
a hygienu pre všetkých.  
Pritom všetci vieme, že obmedzený prístup k pitnej vode a k úžitkovej vode má  
výrazný vplyv na zdravie, na hygienu jednotlivca, ovplyvňuje celkovú kvalitu jeho života, aj  
jeho uplatnenie sa v ľudskom spoločenstve.  
Z prieskumu ďalej vyplynuli nasledujúce zistenia.  
Na centrálnej štátnej úrovni sa realizuje pravidelný monitoring a rôzne projekty  
financovania konkrétnych oblastí rozvoja života v rómskych komunitách z prostriedkov  
Európskej únie, ako aj z prostriedkov štátneho rozpočtu. Napriek tomu sa situácia zlepšuje  
len veľmi, veľmi pomaly. Pomalé tempo zlepšovania v porovnaní s množstvom  
vykazovaných aktivít a minutých prostriedkov, vzbudzujú pochybnosti o efektívnosti  
a reálnosti projektov z pohľadu dlhodobého udržania ich benefitov.  
V rómskych osadách sa zo strany úradov používa všeobecne záväzný právny  
poriadok štátu selektívne.  
54  
Slovenská republika je zodpovedná za dodržiavanie základných práv a slobôd  
na jej území. Porušovanie ľudských práv môže byť dôsledkom konania či  
nečinnosti orgánov štátu, a teda môže byť spôsobené inštitucionálnym zlyhaním, alebo  
nesprávne nastaveným systémom fungovania orgánov. Dokumenty Organizácie Spojených  
národov o ľudských právach sú vybudované na koncepte zmluvných záväzkov štátov.  
Zabezpečenie napĺňania práva na prístup k pitnej vode ako základného práva, je  
pozitívnym záväzkom štátu. Štát sa zaviazal k tomu, že vytvorí vhodné podmienky  
pre každého, aby mal prístup k pitnej vode a hygiene, a aby bol tento prístup cenovo  
dostupný. Je to záväzok štátu, ktorý nie je iba deklaratívny, ale vyžaduje si dosiahnutie istého  
konkrétneho výsledku. Štát disponuje všetkými prostriedkami na jeho dosiahnutie. Tento  
záväzok štátu napĺňať práva znamená, že štát prijme potrebné opatrenia - legislatívne,  
administratívne, aj rozpočtové.  
Prieskum potvrdzuje, že aj v obciach, v ktorých je vodovod, nie je pitná voda  
dostupná pre každého. Jej dostupnosť naráža na cenu za dodávku vody. Podľa našej ústavy  
„každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná  
na zabezpečenie základných životných podmienok“ (čl. 39 ods. 2 ústavy). Pitná voda je  
nevyhnutnou základnou životnou potrebou. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych  
a kultúrnych právach uznáva viac ako právo na pomoc v hmotnej núdzi, uznáva právo  
každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a pre jeho rodinu. K nej patrí  
dostatočná výživa, šatstvo, bývanie a zlepšovanie životných podmienok.  
Napokon, na základe analýzy výsledkov prieskumu, zohľadňujúc požiadavky  
Maastrichtských smerníc pre posudzovanie porušenia medzinárodných záväzkov Slovenskej  
republiky vyplývajúcich z Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych  
právach konštatujem -  
1. Slovenská republika doposiaľ neprijala dostatočné legislatívne opatrenia, ktoré  
by umožňovali vyporiadanie právnych vzťahov k pozemkom pod rómskymi osadami.  
Od vyriešenia tejto otázky závisí riešenie mnohých problémov, v niektorých prípadoch  
aj systematické a stabilné zabezpečenie prístupu osôb k pitnej vode.  
2. Pre naplnenie cieľov, vyplývajúcich zo Stratégie Slovenskej republiky pre integráciu  
Rómov do roku 2020, Slovenská republika v oblasti prístupu k pitnej vode pripravuje  
realizáciu podpory pre výstavbu vodovodov. Ak by aj tento zámer bol v plnom  
rozsahu realizovaný, prieskum potvrdil, že pre cenovú nedostupnosť nebude môcť  
byť základné právo obyvateľov rómskych osád v mnohých prípadoch naplnené.  
V osadách, ktoré už v súčasnosti majú vybudovaný vodovod, žije množstvo  
obyvateľov, ktorí prístup k pitnej vode nemajú zabezpečený. Nie je racionálne  
predpokladať, že obdobná situácia nevznikne aj v tých osadách, v ktorých sa bude  
realizovať výstavba vodovodu v budúcnosti. Pre týchto obyvateľov štát nemá  
pripravené žiadne riešenie. Preto by mala byť prehodnotená zákonná definícia  
pomoci v hmotnej núdzi, do ktorej by mali byť včlenené aj náklady spojené  
s dodávaním pitnej vody.  
3. Pri napĺňaní práva na prístup k pitnej vode v rómskej osade dosahuje Slovenská  
republika veľmi pomalý a iba malý pokrok. Podľa štatistických údajov z Atlasu  
rómskych komunít z roku 2013 bolo v uvedenom období k vodovodu pripojených  
55  
58,8% obydlí v rómskych osídleniach, čo je len o 19,8% viac, ako bolo vykázané  
v štatistikách Atlasu rómskych komunít v roku 2004 (teda za obdobie 9 rokov). Ak by  
tento ukazovateľ rástol rovnakým tempom aj v ďalšom období, dosiahnuť stav 100%  
pripojených obydlí v rómskych osadách by sa Slovenskej republike podarilo až  
v roku 2032.  
4. Slovenská republika v prípadoch tých osád, v ktorých sú obyvatelia odkázaní  
na užívanie zdravotne škodlivej vody, v súčasnosti nenapĺňa ani minimálny obsah  
práva na prístup k pitnej vode. Napriek tomu, že potreba riešenia situácie v týchto  
osadách je mimoriadne naliehavá, štát nevykonáva potrebné opatrenia a ostáva  
pasívny, aj keď sa jeho nečinnosť týka veľkého množstva ľudí a aj detí.  
5. Štát nevyčlenil dostatočné zdroje na vyriešenie otázky prístupu k pitnej vode  
v rómskych osadách. Dotačná schéma Úradu splnomocnenca vlády Slovenskej  
republiky pre rómske komunity disponuje minimálnymi prostriedkami na riešenie  
otázky prístupu k pitnej vode. Postačujú len na riešenie havarijných stavov  
v niektorých osadách. Bremeno finančných nákladov znáša spravidla samospráva,  
ktorá často nedisponuje prostriedkami, ktorými by mohla napomôcť k zlepšeniu  
situácie.  
6. Štátna politika vykazuje skôr znaky vyhýbania sa riešeniu problémov spojených  
so zabezpečením prístupu každého k pitnej vode a k hygiene, než znaky ich aktívneho  
riešenia. Pasívny postoj zodpovedných orgánov nevytvára predpoklady  
pre dosiahnutie cieľa. Z historického vývoja je zrejmé, že rómske obyvateľstvo bolo  
diskriminované a utláčané, čoho výsledkom je sociálne vylúčenie a chudoba jeho  
veľkej časti, ktoré pretrvávajú dodnes. Preto je povinnosťou nášho súčasného štátu  
prijať opatrenia na nápravu tohto stavu, a to nielen v otázke prístupu k pitnej vode a  
k hygiene.  
7. Prieskum preukázal, že štát a jeho reprezentanti sú zodpovední za obsah  
komunikácie tejto problematiky s väčšinovým obyvateľstvom. Vzhľadom  
na záväzky, ktoré štát v oblasti ochrany ľudských práv a slobôd prijal, je ich úlohou  
ľuďom vysvetľovať akútnu potrebu prijať opatrenia na zlepšenie života ľudí žijúcich  
vo vylúčených spoločenstvách spolu s tým, že ich prijatie je viacnásobným prínosom  
pre celú našu spoločnosť. Ich aplikácia v praxi sa totiž časom prejaví v zlepšení  
vzdelanosti,  
v
zamestnanosti, v ekonomickom prínose pre spoločnosť  
a najmä v kultivovanejšom vzájomnom spolunažívaní.  
Záväzok štátu napĺňať právo každého na prístup k bezpečnej, čistej, prístupnej  
a cenovo dostupnej pitnej vode a k hygiene, si vyžaduje prijať legislatívu, ktorá  
uskutočnenie tohto práva umožní.  
Odporúčam najmä -  
1. prijať zákon o prístupe k pitnej vode, ktorý ustanoví subjekty zodpovedné  
za zabezpečenie prístupu každého k pitnej vode a k hygiene, upraví práva a povinnosti  
týchto subjektov a vzťahy medzi nimi; pre prípad preukázanej cenovej nedostupnosti  
za dodávku vody pre jednotlivca, upraví nárok na určené množstvo spotreby vody  
na osobu za určité časové obdobie a ustanoví postup a pravidlá, podľa ktorých štát túto  
dodávku uhradí.  
56  
2. v zákone č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení  
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci  
v hmotnej núdzi“) doplniť znenie § 2 ods. 2 „Základné životné podmienky na účely  
tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie“ tak, že za  
slovom „prístrešie“ sa vložia slová „a prístup k pitnej vode a hygiene“.  
3. v zákone pomoci v hmotnej núdzi doplniť znenie § 9 ods. 3 tak, že vo výpočte,  
ktorý stanovuje čo je potrebné rozumieť pod pojmom „Pomoc v hmotnej núdzi“ sa  
za písm. e) vloží písmeno f), ktoré bude znieť: „f) úhrada poplatku za vodné  
a stočné.“.  
4. Ustanoviť - pre prípad, ak nedôjde k dohode o usporiadaní vzťahov k pozemkom,  
na ktorých sú umiestnené rómske osady - možnosť zo zákona z dôvodu verejného  
záujmu zriadiť vecné bremeno, viažuce sa na predmetné pozemky za náhradu  
v aktuálnej trhovej hodnote s tým, že všetky náklady za jeho zriadenie a za  
vyhotovenie dokumentácie k tomu potrebnej, uhradí obci štát.  
5. Vyčleniť v zákone o rozpočte pre obce prostriedky na zabezpečenie prístupu k pitnej  
vode a hygiene.  
6. Vyčleniť v zákone o rozpočte pre Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny  
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo práce“) dodatočné prostriedky na úradu  
nákladov za vodné a stočné pre osoby v hmotnej núdzi.  
Pri prieskume zabezpečenia protipožiarnej ochrany v rómskych osadách som zistila,  
že viaceré obce majú skúsenosti s požiarmi v minulom období. Tieto požiare mali aj tragické  
následky.  
Zabezpečenie a vykonávanie protipožiarnej ochrany je plnením pozitívneho záväzku  
štátu chrániť základné práva osôb na život (čl. 15 ústavy), zdravie (čl. 40 ústavy), majetok  
(čl. 20 ústavy) a životné prostredie (čl. 44 ústavy). Štátnu správu na úseku ochrany  
pred požiarmi vykonávajú ministerstvo vnútra, krajské riaditeľstvá, okresné riaditeľstvá  
a obce.  
Aj v prípade protipožiarnej ochrany som zistila selektívny, štátom akceptovaný,  
„právny dualizmus“. Naše orgány verejnej správy a samosprávy, podľa vlastného výberu,  
niektoré zákony v rómskych osadách vôbec neuplatňujú a niektoré zákony v nich uplatňujú  
inak, ako mimo nich. Nerobia to však preto, aby počas zákonom ustanoveného prechodného  
obdobia uplatnili pozitívne opatrenia s cieľom pomôcť ľuďom zo znevýhodnených skupín, čo  
by bolo plne v súlade s verejným záujmom. Robia to najmä preto, že všeobecne záväzné  
zákony upravujúce protipožiarnu ochranu, stavebný zákon a aj iné, sa podľa nich  
jednoducho nedajú aplikovať na podmienky v osadách, a tiež pre bezproblémovejší chod  
svojich inštitúcií. Aj napriek hrozbe straty ľudských životov pri požiari sa orgány verejnej  
správy a samosprávy uspokojili s existujúcim stavom.  
V osadách ľudia bývajú v zahustených osídleniach a často iba v provizórnych  
príbytkoch. Tie z právneho hľadiska možno ani nie sú stavbami. Sú zhotovené z horľavých  
materiálov a pritom sa v nich kúri v provizórnych peciach, a niektoré nie sú spojené pevným  
základom so zemou. Starostovia majú pravdu, keď vo svojich vyjadreniach poukázali na to,  
že v súčasnej situácii väčšina obyvateľov osád nedokáže splniť predpísané stavebné a iné  
normy, a to buď z dôvodu sociálnej situácie, alebo z dôvodu právnych prekážok, napr. že ich  
57  
obydlie je úradne nepovolená, ale roky štátom, aj vlastníkom pozemku, tolerovaná stavba  
na cudzom pozemku. Sú to však obydlia, a podľa ústavy je obydlie nedotknuteľné. Rovnako,  
ako právo na súkromie, na súkromný a rodinný život. Zásahy do nich sa môžu uskutočniť iba  
na základe zákona, musia sledovať legitímny cieľ a musia sa riadiť zásadou proporcionality.  
Prostriedky, ktorými sú zásahy vykonané, musia byť primerané.  
Ľudia žijúci v takýchto provizóriách, niekedy aj bez prístupu k vode  
a bez prístupovej cesty pre techniku, nemajú zabezpečenú ochranu svojho života  
pre prípad požiaru.  
Táto situácia trvá roky a je dobre známa orgánom verejnej správy a samosprávy.  
Napriek tomu, tieto orgány neprijali efektívne opatrenia na jej riešenie.  
Zabezpečenie ochrany základných práv na život, zdravie a priaznivé životné prostredie  
aj v prostredí osád je samozrejme možné, a pre štát je to aj povinné.  
Na základe uvedených skutočností, pre naplnenie dôležitého verejného záujmu,  
odporúčam národnej rade, aby prijala zákonnú právnu úpravu, z ktorej pre ministerstvo  
vnútra a pre ministerstvo financií vyplynie povinnosť, aby v určenom časovom rámci  
vytvorili pre obce podmienky na to, aby obce mohli v ustanovenom časovom harmonograme  
zrealizovať preventívne protipožiarne opatrenia v lokalitách osád, ale aj v obciach, ktorých  
protipožiarna ochrana to vyžaduje. Ide o tieto opatrenia:  
. zabezpečiť vodovodné hydranty, obecné studne,  
. trvalo udržiavať prístupové cesty a nástupné plochy, ktoré sú súčasťou  
zásahových miest,  
. vybudovať prístupové komunikácie pre požiarnu techniku.  
5.  
POZNATKY  
O
SKUTOČNOSTIACH  
NASVEDČUJÚCICH  
ZÁVAŽNÉMU PORUŠENIU ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD  
V BEŽNEJ ČINNOSTI NIEKTORÝCH ORGÁNOV (čl. 12 v spojení  
s čl. 15, čl. 16, čl. 17 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy)  
5.1 Postup policajných orgánov  
Dňa 18. októbra 2016 som podľa § 24 zákona o verejnom ochrancovi práv predložila  
národnej rade mimoriadnu správu týkajúcu sa závažného porušovania základných práv  
a slobôd postupom policajných orgánov.  
Uvádzam dôvody, ktoré ma viedli k predloženiu mimoriadnej správy národnej rade.  
Podľa § 42 zákona o PZ je policajt oprávnený osobu zaistenú podľa § 19 umiestniť  
do cely policajného zaistenia (ďalej len „cela“).  
V roku 2015 som vykonala prieskum, ktorý bol zameraný na dodržiavanie základných  
práv a slobôd osôb umiestnených v celách.  
Prezidenta Policajného zboru som pred vykonaním prieskumu o mojom zámere  
informovala a požiadala som ho o zoznam útvarov, v ktorých celu majú. To znamená, že  
prieskum bol vykonaný iba v tých policajných útvaroch a budovách, ktoré disponujú  
celou.  
58  
 
 
V rámci tohto prieskumu som však zistila, že v týchto policajných budovách má  
polícia vytvorené priestory na obmedzovanie osobnej slobody osôb, ktoré aj na obmedzenie  
osobnej slobody osôb bežne používa, a ktoré nie sú celami.  
Základné právo na osobnú slobodu požíva najvyššie možné garancie ochrany  
pred zásahom štátu a jeho orgánov do neho. Každý postup štátu, ktorým sa ho môže dotknúť,  
je upravený zákonom a pre štátne orgány platí čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Štátne  
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý  
ustanoví zákon.“ Zákon presne a podrobne ustanovuje aj policajný postup k predvedenej  
osobe a zaistenej osobe.  
Policajný postup je upravený takto -  
Podľa § 17 zákona o PZ môže policajt, za splnenia v tomto ustanovení stanovených  
podmienok, predviesť osobu na útvar Policajného zboru kvôli podaniu vysvetlenia. Podľa  
§ 17 ods. 3 zákona o PZ „Úradný záznam o predvedení, zápisnica o podaní vysvetlenia  
a záznam o úkone pri objasňovaní priestupku musia byť spísané IHNEĎ po predvedení  
osoby.“  
Podľa § 17 ods. 7 tohto zákona „Policajt je povinný predvedenú osobu odovzdať  
orgánom činným v trestnom konaní alebo inému príslušnému orgánu, ak zistí, že sú dôvody  
na jej odovzdanie, inak musí osobu IHNEĎ prepustiť, čo vyznačí v úradnom zázname  
o predvedení.“  
V § 19 tento zákon ustanovuje zákonné dôvody, pre ktoré je policajt oprávnený zaistiť  
osobu.  
Podľa § 19 ods. 2 tohto zákona „Útvar Policajného zboru, ktorý prevzal od policajta  
zaistenú osobu, BEZODKLADNE vydá o zaistení osoby rozhodnutie, v ktorom uvedie  
dôvod, pre ktorý bola osoba zaistená a BEZ ZBYTOČNÝCH PRIEŤAHOV ho odovzdá  
zaistenej osobe. Proti rozhodnutiu o zaistení osoby môže zaistená osoba podať odvolanie“.  
Podľa § 19 ods. 5 „Ak policajt neodovzdá osobu orgánom činným v trestnom konaní,  
alebo inému príslušnému orgánu, musí osobu IHNEĎ prepustiť.“  
Podľa § 19 ods. 6 tohto zákona „Osobe zaistenej podľa odseku 1 sa umožní BEZ  
ZBYTOČNÉHO ODKLADU na jej požiadanie vyrozumieť o zaistení niektorú z blízkych  
osôb a požiadať advokáta o poskytnutie právnej pomoci.“  
Podľa § 42 ods. 1 zákona o PZ „Policajt je oprávnený osobu zaistenú podľa § 19  
umiestniť do cely policajného zaistenia (ďalej len „cela“) zriadenej na tento účel  
na útvare Policajného zboru.“  
Prieskum verejného ochrancu práv potvrdil, že polícia sa vo svojej praxi neriadi  
zákonom, a že svojím nezákonným postupom zasahuje do základných práv a slobôd osôb.  
Ešte pred tým, ako osobu zákonným postupom umiestni do riadnej cely, mimozákonným  
postupom ju obmedzí na osobnej slobode v miestnosti vybavenej na pripútavanie osoby  
o stenu, bez riadneho vybavenia, bez prístupu k vode, bez prístupu k toalete, bez možnosti  
privolania pomoci (zvonček) a aj bez priameho svetla.  
59