Dôvodová správa

I.Všeobecná časť

Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky za politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Rastislav Schlosár a Milan Uhrík.

Cieľom legislatívneho návrhu je vytvoriť ústavné predpoklady pre obnovenie zvrchovanosti (suverenity) Slovenskej republiky, ktorú náš štát stratil po vstupe do Európskej únie v roku 2004. Súčasne je cieľom tohto návrhu zosúladiť tie ustanovenia Ústavy SR, ktoré si vzájomne odporujú.

Zvrchovanosť je jedným zo základných ústavných princípov a pilierov na ktorých musí stáť Slovenská republika. Jej dôležitosť dokazuje fakt, že je ustanovená hneď v prvom článku, v prvom odseku a v prvej vete Ústavy SR, ktorá znie takto: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“

Zvrchovanosť znamená nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci mimo hraníc daného štátu. Znamená, že štát nie je podrobený vôli a záujmom iného štátu ani medzištátnych združení.

Praktický význam zvrchovanosti spočíva v tom, že len občania Slovenskej republiky a ich volení zástupcovia majú právo rozhodovať o tom, akými zákonmi budú viazaní, aké práva a povinnosti budú mať a ako budú upravené ich vzájomné právne vzťahy. Zvrchovanosť zabezpečuje, že z tohto rozhodovania o občanoch Slovenskej republiky je vylúčená akákoľvek cudzia moc a jej predstavitelia, ktorí častokrát otvorene či skryto sledujú a presadzujú vlastné záujmy a ciele, poškodzujúce občanov Slovenskej republiky. Vďaka tomu je zvrchovanosť rozhodujúcim faktorom prosperity a bezpečnosti občanov Slovenskej republiky.

Zvrchovanosť Slovenskej republiky je však v súčasnosti zásadným spôsobom obmedzená ustanovením čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR, ktoré znie: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Toto ustanovenie je v priamom rozpore s ústavným princípom zvrchovanosti, ktorý je zakotvený v čl. 1 ods. 1 prvej vete Ústavy SR takto: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“

Na základe ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR sú občania Slovenskej republiky a ich volení zástupcovia povinní prijímať a dodržiavať právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie (ďalej len „predpisy EÚ“) bez výnimky aj vtedy, ak s týmito predpismi EÚ nesúhlasia alebo ak tieto predpisy EÚ poškodzujú ich oprávnené záujmy. Ak sú predpisy EÚ vydané formou nariadení, tieto nariadenia majú dokonca automatickú platnosť na území Slovenskej republiky a zakladajú práva a povinnosti našich občanov bez ohľadu na to, či sú súčasťou našich vlastných zákonov.

V prípade, že by poslanci NR SR nezaviedli (neimplementovali) predpisy EÚ do zákonov Slovenskej republiky, alebo by prijali zákony, ktoré sú v rozpore s predpismi EÚ, pri aplikácii týchto zákonov by dostali v súčasnosti prednosť predpisy EÚ. Navyše Európska komisia môže podať na Slovenskú republiku žalobu na Súdnom dvore Európskej únie (Európskom súdnom dvore), ktorý môže Slovenskej republike uložiť povinnosť zaplatiť paušálnu pokutu v minimálnej výške 886 000 Eur a penále v rozpätí od 1 071 Eur do 64 260 Eur za každý deň omeškania s implementáciou predpisov EÚ. Z uvedeného vyplýva, že

štátna moc Slovenskej republiky, ktorá pochádza od občanov Slovenskej republiky sa v súčasnosti musí povinne pod hrozbou finančných sankcií podrobovať cudzej moci, ktorú predstavuje Európska únia.

Slovenská republika dnes nie je zvrchovaným štátom. V rámci Európskej únie sa totiž musí o rozhodovacie právomoci deliť s ďalšími členskými štátmi. Kým pred rokom 1993 sa v rámci Českej a Slovenskej Federatívnej republiky (ČSFR) Slovenská republika delila o právomoci len s Českou republikou, dnes sa musí deliť o právomoci s ďalšími 27 členskými štátmi Európskej únie. Miera zvrchovanosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie je teda v oblastiach, ktoré patria v zmysle Zmluvy o fungovaní EÚ do tzv. výlučnej a spoločnej právomoci Európskej únie, ešte omnoho menšia, ako bola v rámci bývalej ČSSR a ČSFR.

Zároveň platí, že v tých oblastiach, v ktorých sa prijímajú rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou (teda nie jednomyseľne) nemá Slovenská republika rovnoprávne postavenie s inými členskými štátmi. Napr. podľa Zmluvy z Nice, ktorá je na požiadanie aplikovateľná do 31. marca 2017 má Slovenská republika len 7 hlasov, kým Spolková republika Nemecko, Francúzska republika alebo Talianska republika má 29 hlasov. Počet hlasov Slovenskej republiky je menší ako v ďalších 16 členských štátoch Európskej únie. Napokon mieru, akou sa Slovenská republika podieľa na rozhodovaní Európskej únie, resp. silu rozhodovacej právomoci Slovenskej republiky v Európskej únii najlepšie vyjadruje počet hlasov, resp. zastúpenie Slovenskej republiky v Rade Európskej únie, v Európskom parlamente, v Európskej komisii a na Európskom súdnom dvore:

Podiel Slovenskej republiky na rozhodovaní orgánov Európskej únie

Orgán Európskej únie

Počet hlasov, resp. zastúpenie SR

Celkový počet

Podiel SR v %

Európsky parlament

751

1,7 %

Rada Európskej únie1 (podľa Lisabonskej zmluvy, pri rozhodovaní v závislosti od počtu štátov)

3,5 %

Rada Európskej únie (podľa Lisabonskej zmluvy, pri rozhodovaní v závislosti od počtu obyvateľov)

5 410 800

505 572 500

1,0 %

Európska komisia

3,5 %

Európsky súdny dvor

3,5 %

Z uvedeného vyplýva, že v súčasnosti o navrhovaní, schvaľovaní, výkone a posudzovaní predpisov EÚ, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a teda o osude Slovenskej republiky a jej občanov v oblastiach, v ktorých má Európska únia tzv. výlučnú alebo spoločnú právomoc, rozhodujú v priemere z 97 % iné členské štáty EÚ – to znamená cudzia moc!

K podrobeniu štátnej moci Slovenskej republiky cudzou mocou Európskej únie pritom podľa Zmluvy o fungovaní EÚ došlo v nasledovných oblastiach, v ktorých má Európska únia:

1 V zmysle Lisabonskej zmluvy je najpoužívanejší spôsob hlasovania v Rade EÚ hlasovanie tzv. kvalifikovanou väčšinou. Kvalifikovaná väčšina sa dosahuje splnením týchto dvoch podmienok:

-za návrh hlasuje 55 % členských štátov, čo v praxi znamená 16 z 28 členských štátov a

-návrh podporujú členské štáty, ktoré zastupujú najmenej 65 % celkového počtu obyvateľov EÚ.

1.tzv. výlučnú právomoc2, t. j. v oblastiach:

a)colná únia;

b)ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu;

c)menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro;

d)ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva;

e)spoločná obchodná politika.

2.tzv. spoločnú právomoc3, t. j. v oblastiach:

a)vnútorný trh;

b)sociálna politika, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v tejto zmluve;

c)hospodárska, sociálna a územná súdržnosť;

d)poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo s výnimkou ochrany morských biologických zdrojov;

e)životné prostredie; ochrana spotrebiteľa; doprava; transeurópske siete;

f)energetika;

g)priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;

h)spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v Zmluve o fungovaní EÚ.

Vzhľadom na to, že uvedené oblasti sa týkajú predovšetkým kľúčových otázok financií, ekonomiky a hospodárstva platí, že Slovenská republika sa schválením čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR a následných vstupom do Európskej únie vzdala podstatnej časti svojej zvrchovanosti, čím vo veľkej miere stratila svoju nezávislosť a samostatnosť, tak ťažko získanú 1. januára 1993.

Odstránením ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhej vety z Ústavy SR dôjde aj k vzájomnému zosúladeniu ustanovenia čl. 1 ods. 1 Ústavy SR s ustanovením čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, ktoré si v súčasnosti odporujú, nakoľko prvý z nich zakotvuje princíp zvrchovanosti Slovenskej republiky a ten druhý tento princíp popiera, resp. zásadným spôsobom obmedzuje.

Ustanovenie čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR je navyše zbytočným ustanovením aj z pohľadu členstva Slovenskej republiky v Európskej únii.

Primárne ani sekundárne právo EÚ totiž nijako nezaväzuje členské štáty Európskej únie, aby vo svojich ústavách upravili vzájomný vzťah medzi predpismi EÚ a vnútroštátnymi predpismi a tobôž členské štáty Európskej únie nezaväzuje k tomu, aby vo svojich ústavách zakotvili prednosť predpisov EÚ pred ich vnútroštátnymi predpismi.

Ústavné zakotvenie tejto prednosti ani nikdy nebolo podmienkou členstva v Európskej únii. Dokazuje to aj fakt, že existujú členské štáty Európskej únie, ktoré vo svojich ústavách nijako neupravujú

2 Výlučnú právomoc definuje čl. 2 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ takto: „Ak zmluvy prenesú na Úniu výlučnú právomoc v určitej oblasti, len Únia môže vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty, pričom členské štáty tak môžu urobiť len vtedy, ak ich na to splnomocní Únia alebo na vykonanie aktov Únie.“

3 Spoločnú právomoc definuje čl. 2 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ takto: „Ak zmluvy prenesú na Úniu v určitej oblasti právomoc, ktorú vykonáva spoločne s členskými štátmi, Únia a členské štáty môžu v tejto oblasti vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala. Členské štáty opäť vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom sa Únia rozhodla prestať vykonávať svoju právomoc.

prednosť predpisov EÚ pred vnútroštátnymi predpismi. Ide napr. o štáty ako Maďarsko, Holandsko, Slovinská republika, Belgické kráľovstvo, Chorvátska republika alebo Španielske kráľovstvo. Dokonca existujú aj také členské štáty Európskej únie, ktoré neupravujú vo svojich ústavách ani prednosť medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi predpismi. Napr. Rakúska republika, Poľská republika alebo Luxemburské veľkovojvodstvo.

Odstránením ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhej vety z Ústavy SR sa teda vytvoria ústavné predpoklady na to, aby bola obnovená zvrchovanosť Slovenskej republiky, ktorá je nielen rozhodujúcim faktorom prosperity Slovenskej republiky a jej občanov, ale bola tiež cieľom, za ktorý v minulosti žili a umierali celé generácie Slovákov a velikánov slovenského národa.