K bodu 1Ide o legislatívno-technickú úpravu bezprostredne súvisiacu s Čl. I bodom 7 tohto návrhu zákona.
Okruh obligatórne neverejných schôdzí Národnej rady Slovenskej republiky, resp. ich častí sa rozširuje o tie prípady, kedy národná rada prerokúva správu vyšetrovacieho výboru, ak takéto rokovanie alebo časť rokovania vyšetrovacieho výboru bola neverejná.
Pokiaľ sa vyšetrovací výbor uzniesol na neverejnom zasadnutí alebo jeho časti, dôvernosť tam zistených a prerokúvaných skutočností ostáva zachovaná aj pri prerokúvaní správy vyšetrovacieho výboru, ktorá sa po ukončení vyšetrovania prerokúva na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.
Kontrolná činnosť je podľa mnohých názorov v dnešnej dobe hlavnou náplňou parlamentu. Zároveň zaznievajú hlasy, že efektivita kontrolných mechanizmov spojených so zastupiteľskými zbormi je ohrozená prílišným zopätím exekutívy a vládnej väčšiny v parlamente. Niektorí odborníci sa preto domnievajú, že napriek primárnej kontrolnej funkcii parlamentu neplní parlamentná kontrola svoj účel, pričom nástroje kontroly, akými sú interpelácie, slúžia skôr k zviditeľneniu sa poslanca ako skutočnej kontrole (pozri napr. Zbíral, R., Vyšetřovací komisie jako nástroj parlamentní kontroly veřejné správy. IN: Kontrolní mechanismyveřejné správy. Olomouc: Periplum, 2009, s. 138-139.).
Kontrolná funkcia Národnej rady Slovenskej republiky sa v súčasnosti (prostredníctvom osobitných kontrolných výborov), obmedzuje len na kontrolu veľmi špecifických orgánov, ktorých úlohou je získavanie spravodajských informácii alebo ochrana utajovaných skutočností. Ani možnosť Národnej rady Slovenskej republiky vysloviť vláde Slovenskej republiky nedôveru či právo poslancov interpelovať členov vlády objektívne nemožno považovať za dostatočne účinné prostriedky kontroly.
Na základe vyššie uvedeného sa výboru ako orgánu Národnej rady Slovenskej republiky priznáva v spojení s čl. 92 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj vyšetrovacia právomoc. Vyšetrovacia právomoc sa zdá byť ďalším, ale účinnejším, nástrojom parlamentnej kontroly.
Iniciovanie vzniku vyšetrovacích komisií sa líši v každej krajine. Vo všeobecnosti však možno zhrnúť, že požiadavky na iniciovanie vzniku vyšetrovacieho výboru sú nastavené mierne. Najväčšia voľnosť sa v tomto smere umožňuje poslancom vo Francúzsku, kde vznik tohto výboru môže iniciovať aj jeden poslanec.
Aby vyšetrovací výbor mohol vôbec vzniknúť, je potrebné omnoho väčšiu pozornosť venovať kritériám vzniku takéhoto výboru. Vzhľadom na charakter činnosti vyšetrovacieho výboru je dôvodné predpokladať, že záujem o vyriešenie najrôznejších káuz majúcich dopad na veci verejného záujmu, nebude zo strany vládnucej väčšiny obzvlášť veľký, ak vôbec nejaký. Prenechanie vzniku vyšetrovacieho výboru na vôľu hoci len jednoduchej nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, by s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo vytvorenie v praxi nepoužiteľného inštitútu.
Vyššie uvedené dôvody v zahraničí vyústili do priznania práv aj parlamentnej menšine. V súvislosti s kreovaním vyšetrovacích výborov sa v Slovinsku či Lotyšsku tieto práva prejavujú tak, že vyšetrovací výbor sa musí zriadiť na žiadosť aspoň 1/3 poslancov. V Nemecku na zriadenie vyšetrovacieho výboru postačuje žiadosť s podporou aspoň 1/4 poslancov a v Maďarsku dokonca postačuje aj 1/5 poslancov žiadajúcich zriadenie takéhoto výboru.