DÔVODOVÁ SPRÁVA A. Všeobecná časť
Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“) predkladá poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) Helena Mezenská.
Záložné právo je prastarý právny inštitút prevzatý do kontinentálneho právneho systému z klasického rímskeho práva. Záložné právo je jedným zo zabezpečovacích inštitútov chrániacich veriteľa pre prípad, že dlžník dobrovoľne nesplní svoj záväzok.
Súčasná právna úprava záložného práva bola zavedená do Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. Išlo o veľkú novelu Občianskeho zákonníka, ktorej cieľom bolo ukončiť obdobie právnej diskontinuity so stáročnými právnymi tradíciami počas doby socializmu a vrátiť sa k vžitým súkromnoprávnym pojmom a ich obsahom v oblasti občianskeho práva. Neskôr sa ukázalo, že právna úprava záložného práva v Občianskom zákonníku v znení zákona č. 509/1991 Zb. je nedostatočná. Preto Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 526/2002 Z. z., ktorý ustanovenia Občianskeho zákonníka o záložnom práve výrazne spresnila. Zákon č. 526/2002 Z. z. okrem iného zaviedol inštitút notárskeho centrálneho registra záložných práv.
V súčasnosti sa však opäť ukazuje, že právna úprava záložného práva má niektoré nedostatky. Z hľadiska počtu nedostatkov počítaných podľa počtu slov v zákone ide o drobné nedostatky. Vecne však ide o veľmi závažný problém, ktorý vytvára pochybnosť o ústavnej konformnosti právnej úpravy záložného práva.
So záložným právom úzko súvisia dobrovoľné dražby. Podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 106/2014 Z. z.: „Ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov.“ Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť 1. júna 2014. Jeho cieľom bolo ochrániť spotrebiteľov pred svojvôľou záložných veriteľov. Prax však ukazuje, že dobrý cieľ sa celkom minul účinku.
Navrhovaná novela Občianskeho zákonníka a zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov má za cieľ odstrániť súčasný z ústavnoprávneho hľadiska značne problematický stav, kedy je možné, aby sa záložný veriteľ domáhal uspokojenia svojej pohľadávky zabezpečenej nehnuteľnosťou bez akejkoľvek efektívnej preventívnej súdnej kontroly.
Navrhovaný zákon pritom rozdeľuje záložné právo fakticky na dva druhy. Kritériom rozdelenia je výlučne záloh. Ak je zálohom nehnuteľnosť, vyžaduje sa na výkon záložného práva judikovaná pohľadávka záložného veriteľa. Ak je zálohom akákoľvek iná vec ako nehnuteľnosť alebo je ním právo, ponecháva sa súčasný právny režim. Ako kritérium sa neberie subjektívna povaha záložného veriteľa, záložného dlžníka alebo záložcu. Máme za to, že by to nemalo význam. Hoci by sa mohlo akosi automaticky núkať najmä subjektívne delenie záložných dlžníkov a záložcov na spotrebiteľov a iné osoby. Takéto delenie by však bolo neúčelné, neodôvodnene by navodzovalo právnu nerovnosť medzi spotrebiteľmi a „nespotrebiteľmi“. Neefektivita takéhoto subjektívneho delenia by bola zjavná najmä vtedy, kedy je aj v praxi fakticky zložité odlíšiť subjekt – fyzickú osobu