DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

„ ... stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi „kultúrou smrti“ a „kultúrou života“. Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň zatiahnutí: všetci sa ho zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život.“

„Každá ľudská bytosť má právo na život od svojho počatia až po svoj zánik.“

„Kde sú korene zločinu nacizmu? V najťažšom hriechu, aký len človek môže spáchať - v snahe postaviť sa na miesto Boha pri rozhodovaní o živote a smrti blížneho. K tomuto cintorínu obetí ľudskej krutosti v našom storočí sa pridáva aj ďalší veľký cintorín: cintorín nenarodených, cintorín bezbranných ... . Konajú nezákonne tie parlamenty, ktoré uzákoňujú potraty. Vari existuje taký parlament, ktorý by mal právo legalizovať zabitie nevinnej a bezbrannej ľudskej bytosti?“ Ktorý by mal právo povedať: „Zabitie sa povoľuje,“ či dokonca: „Zabiť treba“ tam, kde treba maximálne chrániť a pomáhať žiť. Národ, ktorý zabíja vlastné deti, nemá budúcnosť.“

Ján Pavol II (1920 – 2005)

„Mnoho ľudí sa veľmi zaujíma o deti v Indii a Afrike, kde ich veľa umiera na podvýživu, hlad atď. Ale milióny iných umierajú z vôle svojej vlastnej matky. A v tom je dnes najväčšia prekážka mieru: Lebo ak je matka schopná a ochotná zabiť vlastné dieťa, čo bráni tomu, aby som zabil ja teba a ty mňa? Medzi tým nie je žiadny rozdiel.“

Matka Tereza (1910 – 1997)

Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh ústavného zákona“) predkladajú na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Štefan Kuffa, Marián Kvasnička a Jozef Mikloško.

Hlavným cieľom návrhu ústavného zákona je garantovať nenarodeným deťom od ich vzniku právo na život, nedotknuteľnosť, ochranu zdravia, zachovanie ľudskej dôstojnosti, ako aj ďalšie základné práva a slobody, ktoré sú vzhľadom na špecifické postavenie nenarodeného dieťaťa objektívne možné.

Nenarodené dieťa má mať podľa návrhu ústavného zákona spôsobilosť na práva, pričom podmienka narodenia sa živého dieťaťa sa navrhuje ponechať iba pri majetkových právach nenarodeného dieťaťa (vzhľadom na ich charakter a osobitné postavenie nenarodeného dieťaťa). Pri ostatných právach nenarodeného dieťaťa sa táto podmienka ruší. Pokiaľ ide o ústavné práva, nenarodené dieťa má mať kvôli jednoznačnosti spôsobilosť na tie z nich, ktoré budú nenarodenému dieťaťu v ústave výslovne zaručené. Nie všetky základné práva je totiž možné vzťahovať aj na nenarodené deti, napr. právo na vzdelanie, právo slobodne sa združovať a pod. Predkladatelia vzhľadom na systematiku slovenského právneho poriadku (napr. Občianskeho zákonníka) neustanovujú výslovné zaručenie práv nenarodenému dieťaťu vo všeobecnosti.

Predkladatelia návrhu ústavného zákona sú pevne presvedčení, že právo na život je prirodzeným a primárnym základným ľudským právom, keďže bez neho nemajú ostatné základné práva a slobody význam. Je zrejmé, že právo na život je predpokladom všetkých ostatných ľudských práv a slobôd. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) uvedeného v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 „Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných práv a slobôd. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať kľúčové miesto práva na život v systéme základných práv a slobôd.“. Ľudský život ako najvyššiu hodnotu je nevyhnutné chrániť od vzniku nenarodeného dieťaťa až po prirodzenú smrť a túto ochranu garantovať v ústave.

Právny poriadok dovoľujúci úmyselné zabíjanie nenarodených detí a hrubé porušovanie ich ľudskej dôstojnosti jednoznačne nie je spravodlivý, morálne prípustný, a nie je ani v súlade s prirodzeným právom. Slovenská ústava nepripúšťa trest smrti (s čím sa predkladatelia návrhu ústavného zákona stotožňujú), preto je zvlášť zavrhnutiahodné, že dovolenie zabíjania nevinných nenarodených detí neschopných akejkoľvek obrany má v právnom poriadku Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) miesto. Nenarodené deti, ktoré sa nemôžu narodiť z dôvodu, že sú akýmkoľvek spôsobom úmyselne pozbavené života (vrátane v súčasnosti nelegálneho konania), nie sú subjektmi práva a priamo im neprináleží žiadna právna ochrana. Platí totiž podmienka, podľa ktorej má počaté dieťa spôsobilosť mať akékoľvek práva len vtedy, ak sa narodí živé (pri právach na život, nedotknuteľnosť, zachovanie ľudskej dôstojnosti, na ochranu zdravia a pod. je takáto podmienka absolútne nespravodlivá a neakceptovateľná). Predloženie návrhu ústavného zákona je snahou napraviť tento neakceptovateľný stav, ochrániť o. i. život, nedotknuteľnosť a ľudskú dôstojnosť nenarodených detí, ako aj dosiahnuť spravodlivosť a rešpektovanie prirodzeného práva v právnom poriadku SR.

Právo má osobitne chrániť tých najslabších a najzraniteľnejších, t. j. nielen deti, mladistvých a tehotné ženy (viď čl. 41 platnej ústavy), ale aj nenarodené deti a ťažko choré narodené osoby. Preto sa do ústavy ako právnej normy s najvyššou právnou silou dopĺňajú zákazy akéhokoľvek úmyselného potratu (pričom sa zaručuje ochrana života matky nenarodeného dieťaťa), eutanázie a asistovanej samovraždy. Závažnosť a následky predmetných nemorálnych konaní si vyžadujú ústavný zákaz. Súčasná neprípustnosť eutanázie a asistovaného suicidia podľa prílohy č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (Etický kódex zdravotníckeho pracovníka), ani trestnosť účasti na samovražde sa nejavia ako dostatočné.

V návrhu ústavného zákona sa tiež zakazujú viaceré ďalšie z morálneho hľadiska neprípustné činnosti porušujúce nedotknuteľnosť alebo ľudskú dôstojnosť nenarodeného dieťaťa alebo narodeného človeka (pričom niektoré z nich sú žiaľ v súčasnosti legálne). O. i. sa navrhuje zákaz všetkých zásahov (okrem prirodzeného oplodnenia ženskej pohlavnej bunky mužskou pohlavnou bunkou) spôsobujúcich delenie ľudského vajíčka, vznik nenarodeného dieťaťa alebo

organizmu obsahujúceho ľudské prvky; zákaz všetkých druhov klonovania (nielen reprodukčného); zákaz umelého oplodnenia a ďalších činností, následkom ktorých je alebo môže byť ukončenie života nenarodeného dieťaťa; zákaz odoberania, získavania a využívania buniek vrátane embryonálnych kmeňových buniek, orgánov a iných častí nenarodených detí (okrem výnimiek, ktoré sú v súlade s morálkou).

V záujme ochrany zdravého a priaznivého všestranného vývinu detí sa ustanovujú v ústave aj základné podmienky adopcií, pričom sa sprísňujú podmienky osvojenia detí do zahraničia. Táto snaha je tiež reakciou na neakceptovateľnú prax adopcií v niektorých zahraničných štátoch nezohľadňujúcu najlepší záujem dieťaťa, morálku ani prirodzené právo, ale záujmy LGBTI aktivistov, ako aj na neprijateľné aktivity a pokusy súčasnej vlády propagujúce a presadzujúce neprijateľnú agendu LGBTI, s ktorou zásadne nesúhlasíme - napr. na z morálneho hľadiska absolútne neprípustný návrh Akčného plánu pre LGBTI ľudí na roky 2016 – 2019 predložený Ministerstvom spravodlivosti SR deštruktívne zasahujúci do oblastí vnútra, spravodlivosti, práce, sociálnych vecí a rodiny, školstva, vedy, výskumu a športu, zdravotníctva a kultúry.

Návrh ústavného zákona zdôrazňuje suverenitu SR v morálnych otázkach. Výlučnú právomoc SR v kultúrno-etických otázkach garantuje aj Deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky z r. 2002 o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach. Táto deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky zdôrazňuje princíp zvrchovanosti spočívajúci „v ponechaní rozhodovania o kultúrno-etických otázkach ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania, vo výlučnej právomoci členských štátov a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii, rešpektovanej Európskou úniou“.

Predkladaný návrh ústavného zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, ani vplyvy na životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti. Návrh ústavného zákona má pozitívne sociálne vplyvy.

Návrh ústavného zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky okrem tých, ktoré je potrebné s návrhom ústavného zákona zosúladiť (s rovnakou účinnosťou, akú bude mať schválený návrh ústavného zákona), s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná; návrh ústavného zákona je čiastočne zlučiteľný s právom Európskej únie.

B. Osobitná časť

K Čl. I

K bodu 1

Úprava na účel jednoznačnosti, ktorá súvisí s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

Podľa platného čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ustanovenie čl. 2 ods. 3 ústavy sa má vzťahovať aj na konanie nenarodeného dieťaťa, ktoré koná prostredníctvom jeho zákonných zástupcov.

K bodu 2

Na účel dosiahnutia účinnej ochrany základných práv a slobôd vrátane navrhovaných práv a slobôd nenarodeného dieťaťa garantovaných v SR ústavou a ústavnými zákonmi sa výslovne ustanovuje, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie síce majú prednosť pred zákonmi SR, nie však pred slovenskou ústavou a slovenskými ústavnými zákonmi.

Uvedené podľa názoru predkladateľov návrhu ústavného zákona korešponduje s platným znením čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy, podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť výlučne pred zákonmi SR. Cieľom je vzhľadom na súčasný liberálny trend presadzovaný v Európskej únii zabrániť prednosti a tým aj uplatňovaniu takých záväzných právnych predpisov Európskej únie na Slovensku, ktorých obsah by bol z morálneho hľadiska aj z právneho hľadiska neprijateľný a nebol by v súlade so slovenskou ústavou alebo so slovenskými ústavnými zákonmi.

Súčasne sa kvôli dôslednej garancii morálky v právnom poriadku SR a kvôli právnej istote má ďalšími úpravami v návrhu ústavného zákona dosiahnuť súlad všetkých aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie právne záväzných pre SR, ako aj všetkých medzinárodných zmlúv, ktorými je alebo bude SR viazaná, s morálnymi zásadami – ide o. i. o úpravy uvedené v čl. 7 ods. 6, čl. čl. 102 ods. 1 písm. b), čl. 113, čl. 125a ods. 2 a čl. 154e ods. 2 návrhu ústavného zákona. Cieľom je tiež iniciovať aktívnejšiu činnosť SR vo veci potrebných výhrad alebo vyhlásení pri podpise medzinárodných zmlúv, ktorých určité ustanovenia nie sú z morálneho hľadiska prípustné.

K bodu 3

Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca so základnou ideou návrhu ústavného zákona výrazne zlepšujúcou právne postavenie nenarodeného dieťaťa, ako aj so súvisiacimi návrhmi noviel zákonov (najmä s návrhom novely Občianskeho zákonníka).

V čl. 7 ods. 4 návrhu ústavného zákona sa v súvislosti s možnými povinnosťami nenarodeného dieťaťa spresňuje jedna z kategórií medzinárodných zmlúv: Má ísť o medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti nielen fyzických osôb alebo právnických osôb, ale prípadne aj nenarodených detí.

Návrh ústavného zákona garantuje nenarodenému dieťaťu iba práva, konkrétne povinnosti však preňho neustanovuje. Obdobne sú v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky riešené aj práva a povinnosti (narodených) ľudí. Podľa komentára k ústave „ústava v Článku 14 stanovuje iba spôsobilosť na práva, spôsobilosť na povinnosti nespomína. Povinnostiam totiž nie je potrebné poskytnúť ústavnú ochranu.“.

Čo sa týka v súčasnosti platného slovenského právneho poriadku, úprava spôsobilosti mať práva a povinnosti tvorí obsah § 7 Občianskeho zákonníka. V uvedenom ustanovení platného

Občianskeho zákonníka sa za splnenia zákonnej podmienky (z morálneho hľadiska voči nenarodenému dieťaťu okrem majetkových práv absolútne neprijateľnej, najmä vo vzťahu k ochrane života, nedotknuteľnosti, ľudskej dôstojnosti a zdravia nenarodeného dieťaťa) priznávajú práva aj počatému dieťaťu a nevylučuje sa ani prípadná povinnosť počatého dieťaťa: „Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.“.

Návrh ústavného zákona priznáva každému nenarodenému dieťaťu bez akejkoľvek diskriminácie právo na život, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, záruku nedotknuteľnosti, právo na ochranu zdravia, ako aj ďalšie základné práva a slobody, pri ktorých to vzhľadom na štádium života nenarodeného dieťaťa a jeho špecifické postavenie prichádza do úvahy. Podmienka narodenia sa živého dieťaťa sa v návrhu ústavného zákona navrhuje ponechať výlučne pri majetkových právach nenarodeného dieťaťa, a to vzhľadom na ich charakter a osobitnú situáciu nenarodeného dieťaťa.

K bodu 4

Ide o úpravu čl. 7 ods. 5 ústavy s cieľom dosiahnuť účinnú ochranu základných práv a slobôd vrátane navrhovaných práv a slobôd nenarodeného dieťaťa.

Opäť sa rozširuje pojem označujúci predmetný druh medzinárodných zmlúv: má ísť o medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti nenarodených detí, fyzických osôb alebo právnických osôb.

Výslovne sa ustanovuje, že tzv. „prednostné“ kategórie medzinárodných zmlúv síce majú prednosť pred slovenskými zákonmi, nie však pred slovenskou ústavou a slovenskými ústavnými zákonmi. Významný je v tejto súvislosti aj obsah platného čl. 154c ods. 1 ústavy účinného od 1. júla 2001, v zmysle ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred 1. júlom 2001, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom len vtedy, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

S uvedenými návrhmi zmien ustanovení čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy súvisí aj navrhované doplnenie čl. 152 ods. 4, v zmysle ktorého uplatňovanie medzinárodných zmlúv (ktorými je SR viazaná) a právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie v SR musí byť v súlade s ústavou. Predmetnú tému rieši aj navrhované prechodné ustanovenie čl. 154e ods. 2 (v nadväznosti na čl. 1 ods. 2 platnej ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky), ktoré vyžaduje v čo najkratšom možnom čase prijatie opatrení potrebných na zosúladenie medzinárodných zmlúv (ktorými bude SR k 1. marcu 2016 viazaná) a právne záväzných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie (k 1. marcu 2016) s ústavou účinnou od 1. marca 2016 a aj na ukončenie viazanosti SR takýmito medzinárodnými zmluvami a právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré nie je možné s touto ústavou zosúladiť.

Dôvodom spomínaných návrhov zmien a doplnení je zaistiť v SR čo najúčinnejšie rešpektovanie všetkých základných práv a slobôd zaručených ústavou vrátane základných práv a slobôd nenarodených detí a znemožniť také obmedzenie týchto práv a slobôd, ktoré by bolo v rozpore s ústavou. Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009 „Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad. Ak ústavne konformný výklad nie je možný, orgán aplikujúci právo danú právnu normu nesmie uplatniť. V súlade so základným princípom právneho štátu sú všetky štátne orgány oprávnené konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). ... aplikácia každej zákonnej normy ... musí byť realizovaná takým spôsobom, ktorý bude v medziach ústavy a ktorý bude zároveň rešpektovať princíp prednosti dohovoru pred zákonom.“.

Zo staršej judikatúry súvisiacej s prednostnými medzinárodnými zmluvami (z obdobia pred vstupom SR do Európskej únie) je potrebné pripomenúť najmä odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/99, podľa ktorého „Podľa B. Repíka názor, že Dohovor a zrejme aj ostatné medzinárodné zmluvy o ľudských právach stoja nad Listinou, nemá oporu v ústave a neexistuje nijaký mechanizmus, ktorý by umožňoval ktorémukoľvek vnútroštátnemu aplikačnému orgánu dať prednosť medzinárodnej zmluve pred ústavou a inými ústavnými zákonmi (B. Repík - Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ Bratislava 1999, s. 26). ... Medzinárodné dohovory o ľudských právach majú osobitné postavenie v systéme prameňov práva Slovenskej republiky. Za podmienok ustanovených čl. 11 ústavy majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Aj keď majú prednosť pred zákonmi, nemajú prednosť pred ústavou. Nemožno ich pokladať za súčasť ústavného práva.“.

K bodu 5

Ide o jedno z ustanovení navrhovaných na účel ústavnej garancie súladu celého právneho poriadku platného v SR s morálnymi zásadami. Cieľom je o. i. dosiahnutie účinnej ochrany nenarodených detí v praxi. Podľa čl. 7 doplneného odseku 6 návrhu ústavného zákona nesmie byť SR viazaná medzinárodnými zmluvami, ktoré sú v rozpore s morálnymi zásadami ani medzinárodnými zmluvami, ktoré podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR nie sú v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, a takéto medzinárodné zmluvy nesmú byť v SR ratifikované ani predbežne vykonávané.“.

K bodu 6

V súvislosti s potrebou výrazne zlepšiť právnu ochranu nenarodeného dieťaťa sa navrhuje aj nové znenie čl. 12 ústavy. Toto ustanovenie vychádza z prirodzeno-právnych východísk, zachováva (s legislatívnymi úpravami zohľadňujúcimi práva a slobody nenarodeného dieťaťa) znenie platné v súčasnosti pre ľudí a v odseku 1 zaručuje aj nenarodeným deťom

a) slobodu (ide o slobodu ako prirodzeno-právny aspekt a všeobecnú hodnotu, nie o slobodu v spojitosti s konkrétnymi kritériami uvedenými napr. v čl. 17, 23, 24 a 26 ústavy),

b) rovnosť v dôstojnosti (s inými nenarodenými deťmi aj s ľuďmi),

c) rovnosť v právach zaručených nenarodeným deťom (tak vo vzťahu k nenarodeným deťom, ako aj k ľuďom; pritom platia výnimky podľa čl. 15 ods. 4 a podmienka narodenia živého dieťaťa vzťahujúca sa výlučne na majetkové práva nenarodeného dieťaťa podľa čl. 20 ods. 1 piatej vety a šiestej vety návrhu ústavného zákona).

Súčasne sa v čl. 12 ods. 1 návrhu ústavného zákona v nadväznosti na prvé použitie pojmu „nenarodené dieťa“ kvôli jednoznačnosti zavádza definícia nenarodeného dieťaťa. Nenarodené dieťa je ľudské embryo alebo ľudský plod od najranejšieho štádia jeho vývoja. Presnejšie ide o ľudské embryo alebo ľudský plod v akomkoľvek štádiu jeho vývoja, a to už od oplodnenia ľudského vajíčka alebo od iného zásahu do ľudského vajíčka spôsobujúceho schopnosť delenia ľudského vajíčka; na schopnosť ľudského embrya a ľudského plodu dokončiť svoj vývoj sa pritom neprihliada. Táto definícia bola zvolená tak, aby sa v spojení s ďalšími ustanoveniami návrhu ústavného zákona vylúčila aplikácia hrubo neetického rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 18. decembra 2014 C-364/13 vo veci International Stem Cells Corporation, ktorý nerešpektuje dôstojnosť a žiaľ ani život nenarodených detí, a prípadne aj ďalších podobných z etického hľadiska neakceptovateľných rozhodnutí. Podľa Súdneho dvora Európskej únie čl. 6 ods. 2 písm. c) smernice 98/44/ES zo 6. júla 1998 o právnej ochrane biotechnologických vynálezov sa má vykladať v tom zmysle, že neoplodnené ľudské vajíčko, pri ktorom bol proces delenia a ďalšieho vývoja spustený partenogenézou, nepredstavuje „ľudské embryo“ v zmysle tohto ustanovenia, ak vzhľadom na súčasné vedecké poznatky nemá ako také prirodzenú spôsobilosť, aby sa z neho vyvinul ľudský jedinec, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Nielen podľa predkladateľov návrhu ústavného zákona je pritom zrejmé, že aj tzv. „partenoty“ (vzniknuté bez oplodnenia z ľudského vajíčka aktivovaného partenogenézou) sú ľudskými embryami, nakoľko sa v dôsledku predmetného zásahu vyvíjajú. V dôsledku partenogenézy jednoznačne dochádza k vývoju tela ľudského embrya, čo je aj obsahom pripomienok uplatnených Poľskom, napr.: „... v záujme zabezpečenia ľudskej dôstojnosti sa Súdny dvor oprávnene odvoláva na spôsobilosť spustiť proces vývoja ľudského jedinca. Hoci sa podľa nášho súčasného poznania z partenotov nemôže vyvinúť ľudský jedinec, v počiatočnej fáze vývoja prechádzajú rovnakými štádiami vývoja, ako oplodnené vajíčko, konkrétne štádiom delenia buniek a diferenciáciou, a teda predstavujú ľudské embryá.". Za nezlučiteľné s morálkou a ľudskou dôstojnosťou je nevyhnutné považovať aj samotné umelé zásahy s cieľom vytvoriť ľudské embryo (mnohokrát pritom viaceré nenarodené deti prídu o život). Takéto zásahy návrh ústavného zákona absolútne zakazuje, ak však k nim napriek zákazu dôjde a ľudské vajíčko sa začne v dôsledku nich deliť, aj takéto ľudské embryo je nenarodeným dieťaťom v zmysle definície navrhovanej v čl. 12 ods. 1 návrhu ústavného zákona.

Účelom čl. 12 ods. 2 ústavy je ochrana pred diskrimináciou. Vzhľadom na zvlášť zraniteľné postavenie nenarodených detí a na ďalšie systémové zmeny je nevyhnutné novelizovať aj toto ustanovenie. V čl. 12 ods. 2 návrhu ústavného zákona sa osobitne ustanovuje pravidlo o rovnosti nenarodených detí, keďže určité dôvody v rámci platného čl. 12 ods. 2 ústavy vzťahujúce sa v súčasnosti na narodených ľudí nemožno vo vzťahu k nenarodenému dieťaťu za žiadnych okolností uplatniť (napr. jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie a príslušnosť k národnosti). Súčasne sa javí byť potrebné osobitne uviesť tie kritériá, ktoré sú obzvlášť relevantné pre nenarodené deti (zdravotný stav, okolnosti začatia života nenarodených detí a dôvody uvedené v čl. 12 ods. 2 prvej vete ústavy vzťahujúce sa na rodičov nenarodených detí). Čo sa týka povahy ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako je uvedené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/1999 z 22. septembra 1999, „Ustanovenie Čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave.“.

Vzhľadom na platné znenie čl. 12 ods. 3 ústavy (právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti) nie je možné toto ustanovenie uplatniť aj na nenarodené deti.

Zdôrazňuje sa, že ujma na právach z dôvodu uplatňovania svojich základných práv a slobôd nesmie byť spôsobená nikomu, ani nenarodenému dieťaťu (čl. 12 ods. 4). Nenarodené dieťa môže svoje základné práva a slobody uplatňovať prostredníctvom svojich zákonných zástupcov.

K bodu 7

K bodom 8 a 9

Úprava na účel jednoznačnosti a garancie potrebných obmedzení základných práv a slobôd výlučne priamo v ústave alebo v zákone, ak to ústava výslovne pripúšťa.

K bodu 10

Nenarodené dieťa má mať spôsobilosť na práva, pričom iba pri práve nenarodeného dieťaťa vlastniť majetok a dediť má zostať zachovaná podmienka narodenia sa živého dieťaťa; pokiaľ ide o skupinu ústavných práv, nenarodené dieťa má mať spôsobilosť na tie z nich, ktoré budú nenarodenému dieťaťu výslovne zaručené.

Je pritom potrebné zvážiť aj podrobnejšiu a konkrétnejšiu právnu úpravu spôsobilosti na práva, a to na účel jednoznačnej identifikácie práv nenarodeného dieťaťa. Predkladatelia návrhu ústavného zákona zatiaľ vychádzajú zo súčasnej systematiky právneho poriadku, ktorý napr. v § 7 Občianskeho zákonníka nešpecifikuje, že ide len o práva nenarodenému, resp. počatému dieťaťu výslovne priznané.

Úprava ustanovenia čl. 14 ústavy o právnej subjektivite je spolu s upraveným znením čl. 12 ústavy jednou zo základných navrhovaných systémových zmien, od ktorých sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody nenarodených detí vrátane práva na život, záruky nedotknuteľnosti nenarodeného dieťaťa a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.

V zmysle platného čl. 14 ústavy má každý spôsobilosť na práva (ako je uvedené vyššie, spôsobilosti na povinnosti sa ústavná ochrana neposkytuje). Spôsobilosť na práva znamená právnu subjektivitu zahŕňajúcu „nositeľstvo“ práv zaručených ústavou a inými právnymi predpismi, pričom týchto práv je možné sa dovolávať. Spôsobilosti na práva nemožno oprávnený subjekt pozbaviť a táto spôsobilosť nemôže byť ani obmedzená (na rozdiel od spôsobilosti na právne úkony). Čo sa týka platného znenia čl. 14 ústavy, podľa komentára k tomuto ustanoveniu možno vyvodiť, „že spôsobilosť na práva je vyjadrením spôsobilosti aj na základné slobody“ a v čl. 14 ústavy ide aj o výraz „úplnej rovnosti fyzických osôb ako právnych osobností“. Podľa komentára k platnému čl. 14 ústavy „Pod pojmom každý ... treba rozumieť každého, kto sa narodí.“.

Je potrebné aj porovnanie s § 7 ods. 1 platného Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti síce vzniká narodením, ale túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé (ako je uvedené vyššie, okrem majetkových práv nenarodeného dieťaťa je to z morálneho hľadiska absolútne neprijateľná podmienka najmä vo vzťahu k životu, ľudskej

dôstojnosti, nedotknuteľnosti a zdraviu nenarodeného dieťaťa). Spôsobilosť na práva a povinnosti zaniká podľa Občianskeho zákonníka smrťou.

Podmienka narodenia živého dieťaťa je pri určitých základných právach (napr. pri práve na život, na nedotknuteľnosť, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na súdnu a inú právnu ochranu) voči nenarodenému dieťaťu, ktoré sa nachádza v zvlášť zraniteľnom postavení a je absolútne neschopné samo sa brániť, jednoznačne krajne nemorálna a aj absurdná. Napr. v súčasnosti nenarodené dieťa, ktoré sa nemohlo narodiť z dôvodu, že bolo akýmkoľvek spôsobom (vrátane v súčasnosti nelegálneho konania) úmyselne pozbavené života, vôbec nie je subjektom práva a priamo jemu neprináleží žiadna právna ochrana. Ak bol spôsobený v súčasnosti nelegálny umelý potrat, ide o trestný čin nedovoleného prerušenia tehotenstva, a nie vraždy či pozbavenia života nenarodeného dieťaťa. Vlastná matka nenarodeného dieťaťa, ktorá svoje tehotenstvo sama nelegálne umelo preruší alebo iného o to požiada, alebo mu to dovolí, nie je podľa platného Trestného zákona za taký čin nikdy trestne zodpovedná. Ak bol z nedbanlivosti vyvolaný potrat alebo usmrtený plod, podľa platného Trestného zákona ide iba o ťažkú ujmu na zdraví ženy, nie o usmrtenie nenarodeného dieťaťa. Aj v komentári k čl. 15 ústavy sa spomína iba nepriama ochrana plodu v trestnom zákonodarstve (priamo chránená je iba žena). Návrh ústavného zákona, ako aj súvisiace návrhy noviel dotknutých zákonov takéto neodôvodnené a extrémne nespravodlivé ustanovenia voči nenarodenému dieťaťu buď menia v jeho prospech, alebo ich úplne rušia. V súčasnosti ide predbežne aspoň o návrh noviel Občianskeho zákonníka, Trestného zákona a o návrh zrušenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, pripravené sú však viaceré návrhy noviel dotknutých zákonov (napr. z oblasti zdravotníctva), ktoré je nevyhnutné predložiť do legislatívneho procesu s rovnakou účinnosťou, aká sa navrhuje v návrhu ústavného zákona. Celý právny poriadok SR je potrebné komplexne posúdiť a zosúladiť s návrhom ústavného zákona s rovnakou účinnosťou, aká bude uvedená v schválenom návrhu ústavného zákona – s cieľom ochrany života nenarodených detí je v predkladanej právnej úprave navrhovaný najskorší možný dátum účinnosti, ktorý prichádza do úvahy.

V doplnenom odseku 2 sa vzhľadom na vyššie uvedené ustanovuje, že nenarodené dieťa má spôsobilosť na práva, pričom iba pri práve nenarodeného dieťaťa vlastniť majetok a dediť má platiť podmienka narodenia sa živého dieťaťa; pokiaľ ide o skupinu ústavných práv, nenarodené dieťa má mať kvôli jednoznačnosti spôsobilosť na tie z nich, ktoré budú nenarodenému dieťaťu výslovne zaručené.

S rovnakou účinnosťou, ako je predpokladaná účinnosť návrhu ústavného zákona (t. j. zatiaľ od 1. marca 2016), je vzhľadom na ustanovenie právnej subjektivity nenarodeného dieťaťa a na navrhovanú ústavnú garanciu jeho základných práv a slobôd nevyhnutné s návrhom ústavného zákona zosúladiť všetky súvisiace právne predpisy – napr. upraviť ústavné zákony (o. i. ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov); zrušiť interrupčné predpisy [zákon o umelom prerušení tehotenstva a vyhlášku č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 74/1986 Zb.“)]; novelizovať Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok a nové civilné kódexy, Trestný zákon, Trestný poriadok, zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), zdravotnícke predpisy (napr. zákony č. 576/2004 Z. z., č. 578/2004 Z. z., č. 580/2004 Z. z., č. 581/2004 Z. z., č. 362/2011 Z. z., č. 363/2011 Z. z., č. 153/2013 Z. z., zrušenie vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č.

417/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o informáciách poskytovaných žene a hlásenia o poskytnutí informácií, vzor písomných informácií a určuje sa organizácia zodpovedná za prijímanie a vyhodnocovanie hlásenia a pod.), zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, antidiskriminačný zákon a ďalšie dotknuté predpisy. Predbežne sa súčasne s návrhom ústavného zákona predkladajú iba tri návrhy súvisiacich noviel (Občianskeho zákonníka, Trestného zákona a návrh zrušenia interrupčných predpisov). Pripravené je však paragrafové znenie viacerých návrhov noviel súvisiacich zákonov a v prípade postúpenia návrhu ústavného zákona do druhého čítania by bolo potrebné snažiť sa o zaradenie nových bodov programu aktuálnej schôdze NR SR (návrh noviel ústavných zákonov a návrh noviel ostatných dotknutých zákonov). Cieľom predkladateľov návrhu ústavného zákona je, aby sa účinná a komplexná ochrana nenarodených detí (najmä ochrana ich života, nedotknuteľnosti a ľudskej dôstojnosti) v SR dosiahla čím skôr.

K bodom 11 až 13

Jedným z hlavných cieľov predkladanej právnej úpravy je dosiahnuť ochranu života nenarodených detí. V čl. 15 ods. 1 návrhu ústavného zákona sa ustanovuje, že právo na život má aj nenarodené dieťa (namiesto toho času platnej a jednoznačne nedostačujúcej deklarácie, podľa ktorej je ľudský život pred narodením iba hodný ochrany).

Právo na život nenarodeného dieťaťa, zákaz pozbavenia nenarodeného dieťaťa života, neprípustnosť úmyselných potratov a eutanázie a ochrana ľudského života od vzniku nenarodeného dieťaťa až po prirodzenú smrť sú v čl. 15 návrhu ústavného zákona formulované tak, aby sa zabezpečila ich priama aplikovateľnosť. Uvedenie potrebných súvislostí v právnych predpisoch nižšej právnej sily tým však nie je vylúčené. Čl. 15 ústavy je priamo aplikovateľný aj v súčasnosti. Ako sa uvádza v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01, „Právo na život pôsobí erga omnes a je priamo aplikovateľné, keďže ústava nepredpokladá, že by jeho ochrana bola viazaná na vykonanie zákonom.“. (Porovnaj s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Právo na život je prirodzeným základným právom, ktoré je univerzálne, priamo aplikovateľné, neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Právo na život má absolútnu povahu.

Zvlášť je potrebné zdôrazniť aspekt prirodzenosti a univerzálnosti práva na život – nejde teda o právo priznané výlučne zákonom či štátom, toto právo má každý vzhľadom na svoju podstatu a pozitívne právo ho iba rozpoznáva. Ďalším prirodzeným právom je napr. právo na ľudskú dôstojnosť. Žiaľ, v SR, ako aj v mnohých ďalších štátoch, právny poriadok v súčasnosti nepochopiteľne nerozpoznáva právo na život vo vzťahu k tým najzraniteľnejším - nenarodeným deťom. Prirodzené právo (ius naturale) je právo objektívne spravodlivé. Podľa Russela Kirka „... ako vodidlo pre počínanie panovníka, hlavy štátu, zákonodarcu, prokurátora, sudcu, ktorý nezaujato interpretuje zákon – v podstate pre každého človeka, ... tu i naďalej pretrváva prirodzený zákon, ktorý možno v zásade chápať ako ľudské úsilie o udržanie mravného poriadku prostredníctvom svetského systému spravodlivosti. ... Prirodzený zákon je úzko spojený s pojmom dôstojnosti človeka, ako i so všetkými skúsenosťami ľudstva nazhromaždenými od samých začiatkov spoločenského spolužitia.“ (http://www.konzervativizmus.sk/article.php?29). Už rímsky právnik Celsus definoval právo ako umenie dobra a spravodlivosti. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť aj túto iusnaturalistickú zásadu: „Lex injusta non est lex.“ („Nespravodlivý zákon nie je zákonom.“).

Nemožno opomenúť, že prirodzené práva sa výslovne spomínajú aj v čl. 134 ods. 4 platnej ústavy v rámci znenia sľubu sudcu Ústavného súdu SR. Toho času sudcovia Ústavného súdu SR sľubujú iba ochranu neporušiteľnosti prirodzených práv človeka a práv občana, návrh ústavného zákona však v súvislosti s ďalším navrhovaným obsahom ich sľub rozširuje aj na ochranu neporušiteľnosti prirodzených práv nenarodeného dieťaťa.

Predkladatelia návrhu ústavného zákona sú presvedčení, že právny poriadok dovoľujúci úmyselné zabíjanie nenarodených detí nie je spravodlivý, morálne prípustný, a nie je ani v súlade s prirodzeným právom. Naša ústava nepripúšťa trest smrti (s čím sa predkladatelia návrhu ústavného zákona stotožňujú), a ani zabíjanie nevinných nenarodených detí neschopných akejkoľvek obrany nesmie mať v právnom poriadku SR miesto. Predloženie návrhu ústavného zákona je snahou napraviť tento neakceptovateľný stav, ochrániť život a ľudskú dôstojnosť nenarodených detí, dosiahnuť spravodlivosť a úplné rešpektovanie prirodzeného práva v právnom poriadku SR. Ako sa uvádza vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, „ignorovanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva“.

Oplodnenie ľudského vajíčka je začiatkom existencie jedinečného ľudského subjektu, novej ľudskej bytosti v prenatálnom štádiu, ktorá je odlišná od jej matky. Preto od momentu vzniku nenarodeného dieťaťa má aj nenarodené dieťa právo na život.

Rešpekt k ľudskému životu vrátane života ľudského plodu je zakotvený aj v Hippokratovej prísahe, uvádzame časť jej pôvodného znenia :„Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nedám nikdy na to podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“. Návrh ústavného zákona pamätá aj na vznik nenarodeného dieťaťa iným spôsobom ako oplodnením, aj keď súčasne tento spôsob ako nesprávny a nemorálny v čl. 16 ods. 2 zakazuje (napr. partenogenézu). Ak by však nenarodené dieťa napriek navrhovanému ústavnému zákazu vzniklo inak ako oplodnením (viď definícia nenarodeného dieťaťa v čl. 12 ods. 1 návrhu ústavného zákona), je tiež nevyhnutné v plnej miere chrániť jeho život, nedotknuteľnosť a ľudskú dôstojnosť. Aj takému nenarodenému dieťaťu sa teda v plnej miere garantujú navrhované základné práva a slobody (vo vzťahu výlučne k rozsahu základných práv a slobôd nenarodeného dieťaťa teda nie je podstatné, akým spôsobom nenarodené dieťa vzniklo – viď aj čl. 12 ods. 2 druhá veta a tretia veta návrhu ústavného zákona).

Ako je uvedené vo všeobecnej časti dôvodovej správy, predkladatelia návrhu ústavného zákona sú pevne presvedčení, že právo na život je prirodzeným a primárnym základným ľudským právom, keďže bez neho nemajú ostatné základné práva a slobody význam. Je zrejmé, že právo na život je predpokladom všetkých ostatných ľudských práv a slobôd. Podľa názoru Ústavného súdu SR uvedenom v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 „Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných práv a slobôd. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať kľúčové miesto práva na život v systéme základných práv a slobôd.“. Ľudský život ako najvyššiu hodnotu je nevyhnutné chrániť od vzniku nenarodeného dieťaťa až po prirodzenú smrť a túto ochranu garantovať v ústave.

Právo na život sa v návrhu ústavného zákona garantuje výslovne aj nenarodeným deťom.

Pozbaviť nenarodené dieťa života je podľa čl. 15 ods. 2 návrhu ústavného zákona zakázané, pričom sa v čl. 15 ods. 4 pripúšťajú v nevyhnutnom rozsahu prípadné výnimky nepovažujúce sa za porušenie práva na život (Určité výnimky platia v súčasnosti aj pre narodené fyzické osoby: V zmysle čl. 15 ods. 4 platnej ústavy nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.). Ak však pôjde o nenarodené dieťa,

vzhľadom na jeho špecifické postavenie sa pripúšťa v čl. 15 ods. 4 písm. b) iba prípadné neúmyselné pozbavenie života nenarodeného dieťaťa v dôsledku nutnej obrany, krajnej núdze a oprávneného použitia zbrane a za splnenia podmienok uvedených v čl. 15 ods. 4 písm. c) iba prípadné neúmyselné nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa]. Podľa čl. 15 ods. 2 návrhu ústavného zákona sa súčasne zaručuje právo matky nenarodeného dieťaťa na život. Ak je život matky nenarodeného dieťaťa bezprostredne ohrozený, môže sa liečiť, ak je to nevyhnutné na záchranu jej života, pričom sa však nikdy nesmie vykonať úmyselný ani priamy potrat. Bližšie sa takýto prípad špecifikuje v čl. 16 ods. 2 písm. o) bode 2b návrhu ústavného zákona: „ ... ak je život matky nenarodeného dieťaťa bezprostredne ohrozený, nezakazujú sa tie činnosti, ktoré sú v rámci jej liečby bezprostredne nevyhnutné na záchranu jej života a pri ktorých nie je možné ako ich prípadný následok vylúčiť neúmyselné a nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa; táto výnimka platí, len ak život matky nenarodeného dieťaťa nie je možné zachrániť bez takého prípadného následku na jej nenarodené dieťa; touto výnimkou nie je dotknutý zákaz úmyselného potratu.“.

V súčasnosti legálne úmyselné potraty majú byť po navrhovanej účinnosti predkladanej právnej úpravy úplne zakázané. Úmyselné pozbavenie nenarodeného dieťaťa života a úmyselné potraty sú podľa návrhu ústavného zákona zakázané bez výnimky. Čo sa týka prípadného neúmyselného pozbavenia nenarodeného dieťaťa života v dôsledku nutnej obrany, krajnej núdze a oprávneného použitia zbrane, ako aj prípadného neúmyselného a nepriameho ukončenia života nenarodeného dieťaťa v dôsledku nevyhnutnej liečby matky nenarodeného dieťaťa, ktorej život je bezprostredne ohrozený, nepokladajú sa za porušenie práva na život nenarodeného dieťaťa iba za dodržania podmienok explicitne ustanovených v čl. 15 ods. 4 písm. b) a c) návrhu ústavného zákona.

Obsah návrhu ústavného zákona prelamuje dotknutú judikatúru vychádzajúcu z doterajšieho znenia ústavy, najmä z jej čl. 15 obsahujúceho toho času iba nedostačujúce ustanovenie, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, negarantujúceho však v súčasnosti právo nenarodeného dieťaťa na život (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01; podľa uvedeného nálezu napr. „Ústavný súd Slovenskej republiky ... zastáva názor, že nenarodený ľudský život má charakter objektívnej hodnoty. ... Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy. Nasciturus sa síce môže stať subjektom práva ex tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou, že sa narodí živý.“).

Čo sa týka histórie, prvým štátom, ktorý legalizoval umelé potraty, bolo v r. 1920 sovietske Rusko za Leninovej vlády (v r. 1936 až 1955 sa táto legalizácia zúžila na umelý potrat z dôvodu ohrozenia života matky a z eugenických dôvodov, od r. 1955 nastala v ZSSR opäť liberalizácia umelých potratov). Interrupcie boli následne legalizované takmer vo všetkých socialistických krajinách. Adolf Hitler v r. 1935 zaviedol potrat na žiadosť, a to zákonom o zabránení nežiaducich pôrodov pre menejcenných (v rámci eugenickej politiky). V novembri 1939 vydala Ríšska komisia pre upevnenie nemectva (Reichskomission für die Festigung deutschen Volkstums) výnos, podľa ktorého: „Všechna opatření, která směřují k omezení porodů, musí být tolerována nebo podporována. Potraty v Polsku musí být zbaveny všech trestních postihů. Všechny metody potratů a antikoncepce mají být veřejně propagovány bez jakýchkoli omezení. Homosexuální chování ... musí být legalizováno. Instituce a osoby zapojené do provádění potratů nesmí být žádným způsobem stíhány.“ (

http://pro-

zivot.pise.cz/26-nova-kampan-pripomina-historii-potratu-v-polsku.html

). V roku 1943 bola

beztrestnosť potratov zavedená na územiach okupovaných Nemeckom. Podľa vyhlásenia Norimberského súdu predstavuje zabíjanie nenarodených detí, ktoré propagovali a realizovali nacisti

na okupovaných územiach, akt genocídy a zločin proti ľudskosti, a to i v prípade, že matka s usmrtením svojho dieťaťa súhlasila.

Vo väčšine krajín západnej Európy boli umelé potraty povolené v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Čo sa týka USA, prelomovým v negatívnom zmysle slova bol prípad Roe verzus Wade. Menej známa skutočnosť je, že „tehotná Norma McCorveyová (na

súde

alias Jane Roe) žalovala Texas, že jej nedovolí interrupciu. Spor vyriešil najvyšší súd, medzitým porodila dieťa a neskôr sa stala prolife aktivistkou.“ (

http://www.sme.sk/c/6940045/americania-riesia-odkedy-citi-

plod-bolest.html?utm_source=link&utm_medium=rss&utm_campaign=rss

). Norma McCorvey (Jane

Roe) sa podľa zverejnených informácií vyjadrila nasledovne: „Prípad, ktorý legalizoval potraty, bol najväčšou chybou môjho života.“ (http://www.postoy.sk/proliferka_jane_roe).

Od 50. rokov minulého storočia boli umelé potraty uzákonené vo väčšine bývalých socialistických krajín. Za 1. Československej republiky opakovane podávali návrhy na uzákonenie interrupcií zakladatelia KSČ - poslanci Vrbenský, Bartošek, Landová-Štychová(

http://pro-zivot.pise.cz/63-vite-komu-vdecime-za-potraty.html

). V bývalom Československu sa na

zasadnutí ÚV KSČ v máji 1956 rozhodlo o ustanovení vládnej komisie pre populačné otázky a následne v ňom boli legalizované interrupcie (aj z iných dôvodov ako zdravotných), a to zákonom č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti. Vládny návrh uvedeného zákona predložený Národnému zhromaždeniu Československej republiky v októbri 1957 podpísali námestník predsedu vlády Viliam Široký a minister spravodlivosti Dr. Václav Škoda. V zmysle § 3 ods. 1 uvedeného zákona o povolení „umelého prerušenia tehotnosti“ rozhodovala na žiadosť tehotnej ženy (jej zákonného zástupcu) komisia. Československý interrupčný zákon z r. 1957 ustanovil aj beztrestnosť tehotnej ženy, „ktorá si svoju tehotnosť sama umele preruší alebo niekoho o to požiada alebo mu to dovolí“. Argumenty poslankyne spravodajkyne Věry Šťastnej v tejto veci považujeme za absurdné: „Rovněž i trestní odpovědnost ženy za umělé přerušení těhotenství neodpovídá demokratickým zásadám skutečné rovnoprávnosti ženy s mužem a je škodlivým pozůstatkem názorů na postavení ženy ve vykořisťovatelských systémech.“ (http://www.psp.cz/eknih/1954ns/stenprot/023schuz/s023003.htm). Je totiž zjavné, že na základe vtedajších predpisov práve absencia akéhokoľvek trestu pre vlastnú matku nenarodeného dieťaťa v súvislosti s jej vykonaním nelegálneho umelého potratu (resp. s jej požiadaním o tento protiprávny čin či s jej dovolením tohto činu) ju nedôvodne a nespravodlivo zvýhodňuje oproti iným páchateľom a v žiadnom prípade nezakladá rovnoprávnosť ženy a muža. Tehotná žena nie je za pozbavenie vlastného nenarodeného dieťaťa života v SR trestne zodpovedná ani v súčasnosti, čo pokladáme za nanajvýš nespravodlivé, neprípustné a nezlučiteľné so základnými princípmi právneho štátu (podľa § 153 platného Trestného zákona tehotná žena, ktorá svoje tehotenstvo sama umelo preruší alebo iného o to požiada, alebo mu to dovolí, nie je za taký čin trestne zodpovedná, a to ani podľa ustanovení o návodcovi a pomocníkovi – žena teda nie je trestne zodpovedná ani za takéto konanie v súvislosti s toho času nelegálnym umelým potratom). Vzhľadom na uvedené, ako aj na ústavnú garanciu práva na život nenarodenému dieťaťu ustanovujeme v súvisiacom návrhu novely Trestného zákona aj trestnú zodpovednosť matky nenarodeného dieťaťa za pozbavenie svojho nenarodeného dieťaťa života (čo nevylučuje trestnú zodpovednosť iných páchateľov).

Čo sa týka predchádzajúcich diskusií o legalizácii takého závažného amorálneho činu ako je umelý potrat, podľa Aleny Heitlinger „byly vládnoucími stranickými orgány k diskusi vyzváni zejména medicínští odborníci, o kterých se vědělo, že legalizaci interrupce podporují; ostatní sice mohli vyjádřit svůj názor, ten ale nebyl brán v potaz“. Upozorňujeme aj na ťažko pochopiteľný názor poslankyne spravodajkyne Věry Šťastnej, podľa ktorej potratový zákon nehrá zvláštnu rolu v raste

populácie. Na inom mieste jej prejavu dokonca zjavne zavádzajúco tvrdila, že dôsledkom interrupčného zákona z r. 1957 má byť údajne priaznivý vplyv na populačný vývoj a na výchovu ľudí: „důsledné plnění úkolů, které vyplynou z nového znění zákona o umělém přerušení těhotenství, povede nejen k dokonalejší ochraně zdraví žen, ale bude mít i příznivý vliv na populační vývoj v našem státě a na výchovu lidí.“.

Zákon č. 68/1957 Zb. bol pre SR zrušený zákonom Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva účinným od 1. januára 1987, ktorý možnosť vykonávania interrupcií značne rozšíril. Podľa § 4 dodnes platného a účinného zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva sa žene umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu (zákon pritom v tomto prípade neuvádza maximálny možný vek plodu a vyhláška č. 74/1986 Zb. časovo obmedzuje vykonávanie umelých potratov výlučne zo zdravotných dôvodov). Podľa vyhlášky č. 74/1986 Zb. zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskoršie do dvanásť týždňov jeho trvania a bez ohľadu na trvanie tehotenstva možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený.

Vyššie uvedené zákonné predpoklady sú veľmi všeobecné (napr. ohrozenie zdravia ženy alebo zdravého vývoja plodu – zákon samotný nijako nešpecifikuje rozsah tohto ohrozenia).

Podľa Radima Cigánka „... je však jasné, že zavedení zákona o interrupcích mělo velký negativní vliv na společnost v Československu. Jsou to zásadní důsledky populační, neboť od roku 1957 do dnešní doby bylo provedeno již více než 3 miliony umělých potratů. Dále je poměrně zřejmou skutečností, že legalizování zabíjení několika desítek tisíc dětí ročně muselo mít vliv na hodnoty, postoje a morální úroveň celé společnosti. ... Kromě toho je zde další problém, o kterém se dnes začíná zvolna mluvit, tzv. postabortivní syndrom, tedy především psychické zranění množství žen, které tento zákrok prodělaly.“ (Cigánek, R.: Legalizace umělých potratů v Československu v roce 1957, 2010, s. 119).

Podľa štúdie Dr. Briana Clowesa, riaditeľa vzdelávania a výskumu v

Human Life

International

, sa za posledných 40 rokov (počítaných vo vzťahu k r. 2013) na celom svete vykonalo 1,72 miliardy potratov. Počet umelých potratov za rok vo svete má byť podľa zverejnených informácií približne 46 miliónov. Aj keď trend umelých potratov na Slovensku podľa štatistík klesá, stále ide o veľmi vysoké počty úmyselne usmrtených nenarodených detí (v SR bolo Národným centrom zdravotníckych informácií zaznamenaných podľa v r. 2013 7 999 umelých potratov, v r. 2014 7 501 umelých potratov). V týchto počtoch však nie sú zarátané mimomaternicové tehotenstvá a tzv. iné potraty . Podľa Štatistického úradu SR ide preto o vyššie čísla, konkrétne za rok 2013 je v jeho publikácii Vývoj obyvateľstva v Slovenskej republike a krajoch v r. 2013 uvedených až 11 105 umelých potratov v SR (zahŕňajúcich UPT, mimomaternicové tehotenstvá a iné ako uvedené a ako spontánne potraty). Pre porovnanie, počet vrážd narodených osôb v SR bol v r. 2013 a 2014 oveľa nižší ako počet interrupcií v uvedených rokoch (v r. 2013 78 vrážd, z toho desať pokusov, a v r. 2014 72 vrážd, počítajú sa však medzi ne aj staršie vraždy, ktoré sa objasnili až v r. 2014, reálne malo ísť preto o niečo vyše 54 vrážd spáchaných v SR v r. 2014).

Čo sa týka celkového počtu umelých potratov v SR, podľa zverejnených údajov „Za 50 rokov legálnosti potratov zomrelo takto na Slovensku viac ako 1 360 000 detí, teda asi každé štvrté dieťa.“

(

http://www.25marec.sk/ponukame-pomoc/pocate-dieta/fakty/demograficke-dosledky-legalizacie-

potratov/

). Počet umelých prerušení tehotenstva je veľmi vysoký vo vzťahu k celkovému počtu

všetkých potratov v SR. Podľa publikácie Národného centra zdravotníckych informácií Potraty v SR 2014 v r. 2014 pripadlo v SR na 100 potratov až 48,0 UPT.

Ak sa zameriame na celkový stav v Európe, podľa článku zverejneného v r. 2014 „Podľa štatistík WHO sa v Európe končí umelým prerušením asi 30 percent tehotenstiev.“ (

http://zena.sme.sk/c/7147339/spontannych-potratov-je-na-slovensku-coraz-

viac.html#ixzz3aV2G0Nmm

Úmyselný potrat, resp. umelý potrat má nezvratný negatívny dopad v prvom rade na nenarodené dieťa, keďže v pravom zmysle slova ide o jeho úmyselné usmrtenie, teda vraždu. Je však nepochybné, že závažnými negatívnymi následkami trpia veľmi často aj ženy, ktoré umelý potrat podstúpili. Ide napr. o tzv. postabortívny syndróm, zvýšené riziko mimomaternicového tehotenstva, poškodenie maternice, infekcie, depresie, pocity viny, citové otupenie. V dôsledku interrupcie sa o. i. zvyšuje riziko rakoviny prsníka, samovraždy, závislosti na drogách a alkohole, budúcich predčasných pôrodov a spontánnych potratov. Podľa názoru nemenovanej ženy, ktorá podstúpila umelý potrat, „je to to najhoršie, čo človek mohol vymyslieť“.

Pozornosť je potrebné venovať aj vedľajšej negatívnej skutočnosti: Nespochybniteľný je negatívny vplyv vykonávania umelých potratov na demografický vývoj v SR. Pôrodnosť na Slovensku je jedna z najnižších v Európe – podľa údajov zverejnených v marci 2015 má pre dve tretiny Slovenska platiť, že na jednu matku v priemere pripadá len 1,3 dieťaťa. Obyvateľstvo na Slovensku starne.

Predkladatelia návrhu ústavného zákona zásadne nesúhlasia s legalizáciou akéhokoľvek úmyselného potratu, a to ani s interrupciou zo zdravotných dôvodov na strane matky či z dôvodu ťažkého poškodenia plodu. Život matky je podľa návrhu ústavného zákona chránený. Ak je bezprostredne ohrozený život matky, jej liečba sa umožňuje (v nevyhnutnom prípade aj taká, pri ktorej nie je možné ako jej prípadný následok vylúčiť neúmyselné a nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa), úmyselný priamy potrat sa však podľa návrhu ústavného zákona nepripúšťa (podrobnejšie viď navrhované čl. 15 a čl. 16 ods. 2 písm. o) bod 2b).

Čo sa týka aktuálneho právneho stavu, podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. V zmysle § 5 uvedeného zákona žene možno bez akéhokoľvek časového obmedzenia umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu. Časové obmedzenie ustanovuje iba vyhláška č. 74/1986 Zb., aj to však iba vo vzťahu k interrupciám vykonávaným zo zdravotných dôvodov: „Zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskoršie do dvanásť týždňov jeho trvania.“. Následne sa v § 2 ods. 2 spomínanej vyhlášky výslovne ustanovuje možnosť v určitých prípadoch vykonať interrupcie bez ohľadu na trvanie tehotenstva : ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený. Ťažké poškodenie plodu sa pritom vôbec bližšie nešpecifikuje. Spomínané ustanovenie § 2 ods. 2 považujeme za mimoriadne zneužiteľné a zvlášť nehumánne, zvlášť nehumánnym je však každý úmyselný potrat. Interrupcia vo vyššom štádiu tehotenstva navyše zjavne spôsobuje nenarodenému dieťaťu bolesť - napr. podľa experta na bolesť Dr. K. Ananda má byť prah pre fetálnu bolesť dvadsať, možno už šestnásť týždňov; podľa názoru iných odborníkov vzniká fetálna bolesť ešte v skoršom čase. Podľa Dr. K. Ananda „na bolesť nie je nutná

mozgová kôra, keďže niektorí dospelí pacienti cítili bolesť aj bez nej. Bolesť má sprostredkovať aj thalamus (časť medzimozgu)“ (

http://www.sme.sk/c/6940045/americania-riesia-odkedy-citi-plod-

bolest.html?utm_source=link&utm_medium=rss&utm_campaign=rss

). Usmrcovaným nenarodeným

deťom v SR sa podľa našich informácií neposkytuje anestézia, a to ani vo vyššom štádiu tehotenstva ich matiek.

V tomto odseku sa podrobnejšie zameriame na interrupcie vykonávané zo zdravotných dôvodov: V zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky č. 74/1986 Zb. zo zdravotných dôvodov sa žene s jej súhlasom umelo preruší tehotenstvo, ak k tomu dalo podnet zdravotnícke zariadenie, alebo z jej podnetu, ak sa zdravotný dôvod potvrdí podľa prílohy tejto vyhlášky. Tieto úmyselné potraty zo zdravotných dôvodov sú v súčasnosti hradené z verejného zdravotného poistenia, čo tiež považujeme za úplne neprijateľné. Podľa prílohy č. 2 nariadenia vlády SR č. 777/2004 Z. z. na základe verejného zdravotného poistenia sa plne uhrádzajú zdravotné výkony z katalógu výkonov pri interrupcii vykonanej zo zdravotných dôvodov uvedených vo vyhláške MZ SR č. 74/1986 Zb. Zoznam chorôb, syndrómov a stavov, ktoré sú zdravotnými dôvodmi pre umelé prerušenie tehotenstva, uvedený v prílohe vyhlášky č. 74/1986 Zb. je navyše veľmi rozsiahly. Tento zoznam zahŕňa veľmi širokú škálu dôvodov vrátane zlyhania intrauterinnej antikoncepcie; alkoholizmu u jedného z rodičov, ak sa prejavuje aj povahovými defektami; dedičnej hluchoty alebo ťažkej vnútroušnej nedoslýchavosti heredodegeneratívneho pôvodu oboch alebo jedného z rodičov, keď oddelenie pre lekársku genetiku určí riziko možného postihnutia dieťaťa; ako aj skutočnosti, že žena je v čase tehotenstva aktívne liečená alebo doliečovaná psychofarmakami (podľa MUDr. A. Marsalovej pritom „Približne tretina tehotných žien užíva počas tehotenstva nejaký psychotropný liek.“ http://www.psychiatriapreprax.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3623&magazine_id=2 ). Nie je prijateľné, aby choroba matky alebo jedného z rodičov mohla byť dôvodom či ospravedlnením úmyselného ukončenia života nenarodeného dieťaťa.

Čo sa týka práva na súkromie ženy tak často zdôrazňovaného zástancami umelých potratov, ako sa uvádza v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 „Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ani ústavné právo na súkromie v rozsahu, v akom už bolo vymedzené, nemá absolútnu povahu. Ústava totiž nezaručuje jeho ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. ... Zásah do práva na súkromie je ... prípustný jedine vtedy, ak je v súlade so zákonom. Takýto zákon však takisto musí spĺňať istú materiálnu kvalitu - musí sledovať niektorý alebo niektoré z tzv. legitímnych cieľov a zároveň musí byť v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany takéhoto cieľa nevyhnutný. Zásah teda musí reflektovať naliehavú spoločenskú potrebu na ochrane jedného alebo viacerých z legitímnych cieľov a musí byť vo vzťahu k tomuto cieľu primeraným prostriedkom jeho ochrany.“.

Je potrebné zdôrazniť, že po schválení návrhu ústavného zákona už nepôjde o prípadnú kolíziu medzi údajnou ústavou chránenou hodnotou (nenarodeným ľudským životom) a obmedziteľným základným ľudským právom na súkromie (viď aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01), ale o prípadnú kolíziu medzi primárnym a kľúčovým základným ľudským právom na život nenarodeného dieťaťa a základným ľudským právom ženy na súkromie. Je dôležité uvedomiť si, že právo na nedotknuteľnosť súkromia môže byť podľa ústavy aj návrhu ústavného zákona výslovne obmedzené (podľa platnej ústavy v prípadoch ustanovených zákonom; podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Čo sa týka práva na život, jediné výnimky (spojené s ochranou práv iných), kedy sa prípadné nerešpektovanie práva na život z právneho hľadiska nepovažuje za porušenie tohto práva, sú uvedené v čl. 15 ods. 4 návrhu ústavného zákona. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Je pritom zrejmé, že obmedzenie práva na súkromie sa podľa ústavy môže umožniť v širšom rozsahu (v prípadoch ustanovených zákonom, pričom platí uvedené pravidlo podľa čl. 13 ods. 4 ústavy) ako možno pripustiť výnimky, ktoré podľa ústavy neznamenajú porušenie práva na život. Rozsah výnimiek uvedený v čl. 2 Dohovoru (právo na život) je tiež užší ako obmedzenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru. V súčasnosti je v zmysle čl. 15 ods. 4 ústavy výnimkou, ktorá neznamená porušenie práva na život, iba pozbavenie niekoho života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné, žiaľ, zákonodarca medzi takéto konania neodôvodnene a v rozpore so základnými právnymi princípmi zaradil aj umelé potraty vykonané v súlade s toho času platnými interrupčnými predpismi, akýkoľvek umelý potrat vykonaný samotnou matkou nenarodeného dieťaťa a pod. Aby predkladatelia návrhu ústavného zákona odstránili toto zneužitie a neprípustnú degradáciu slovenského právneho poriadku vo vzťahu k nenarodeným deťom, navrhujú v čl. 15 ods. 4 písm. b) a c) ústavy taxatívne uviesť výnimky v nevyhnutnom rozsahu, ktoré z morálneho hľadiska aj právneho hľadiska prichádzajú do úvahy. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh ústavného zákona výslovne garantuje právo na život aj nenarodenému dieťaťu, na výnimky uvedené v čl. 15 ods. 4 návrhu ústavného zákona, ako aj na znenie čl. 8 ods. 2 Dohovoru je zrejmé, že výlučne kvôli právu na súkromie nie je prípustné porušenie prioritného a absolútneho práva na život (vrátane práva na život nenarodeného dieťaťa). Prípadný nevyhnutný zásah do práva na súkromie v záujme ochrany života (vrátane ochrany života nenarodeného dieťaťa) je podľa návrhu ústavného zákona jednoznačne legálny, legitímny a proporcionálny. V návrhu ústavného zákona sa v čl. 16 ustanovuje, že nedotknuteľnosť súkromia osoby a nenarodeného dieťaťa môže byť obmedzená len v prípadoch ustanovených zákonom – v tejto súvislosti je potrebné komplexne posúdiť a upraviť celý právny poriadok SR.

Čo sa týka medzinárodného práva, viaceré medzinárodné dohovory výslovne požadujú, resp. apelujú na potrebu právnej ochrany aj nenarodeného dieťaťa. Napr. v preambule Dohovoru o právach dieťaťa sa pripomína Deklarácia práv dieťaťa prijatá Valným zhromaždením OSN 20. novembra 1959, podľa ktorej „dieťa pre svoju telesnú a duševnú nezrelosť potrebuje osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu pred narodením aj po ňom“. Podľa zásady 4 Deklarácie práv dieťaťa dieťa „musí mať právo vyrastať a rozvíjať sa v zdraví; preto sa musí jemu i jeho matke poskytovať osobitná starostlivosť a ochrana vrátane primeranej starostlivosti v dobe pred jeho narodením i po ňom“. V zmysle zásady 8 Deklarácie práv dieťaťa „dieťa musí byť za každých okolností medzi prvými, komu bude poskytnutá ochrana a pomoc“. Čo sa týka inštitútu právneho statusu nenarodeného dieťaťa v medzinárodnom práve, v komentári k čl. 15 ústavy sa uvádza nasledovné: „Možno ... konštatovať, že ani medzinárodné dohody, ktorými je SR viazaná, neriešia právne postavenie či status ľudského plodu.“.

Žiaľ, v rámci práva Európskej únie sa vyskytujú aj také akty, dokumenty a rozhodnutia, s ktorými nemožno z etického hľadiska súhlasiť, ani ich akceptovať či dokonca realizovať v praxi (napr. vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 18. decembra 2014 C-364/13). Nie je prijateľné, aby SR automaticky preberala nemorálne či nesprávne predpisy

Európskej únie, mala by k nim aktívne vyjadrovať svoje pripomienky a trvať na svojich výhradách. To sa primerane vzťahuje aj na ďalšie procesy a aktivity SR v rámci Európskej únie. Vzhľadom na uvedené sa predbežne navrhujú aspoň úpravy čl. 7 ústavy a v návrhu ústavného zákona sa dopĺňa prechodné ustanovenie čl. 154e ods. 2, účinné riešenie uvedeného problému si však podľa nášho názoru vyžaduje komplexné zmeny právneho poriadku a zváženie ďalších systémových zmien vo vzťahu k Európskej únii.

Právo na život vo všeobecnosti a súvisiacu problematiku ustanovujú viaceré medzinárodné zmluvy a medzinárodné dohovory, napr. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Protokol č. 6 k Dohovoru o zrušení trestu smrti, Všeobecná deklarácia ľudských práv a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. Čo sa týka Charty základných práv Európskej únie, v zmysle čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie vyhlásenej v r. 2007, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy. Práva, slobody a zásady v Charte základných práv Európskej únie sa majú vykladať v súlade so všeobecnými ustanoveniami jej hlavy VII, ktorými sa upravuje jej výklad a uplatňovanie a pri riadnom zohľadnení vysvetliviek. Dôležité pritom je dodržiavať zásadu subsidiarity. Podľa čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V zmysle čl. 51 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu. Je potrebné poukázať na čl. 53 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané nielen právom Únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo všetky členské štáty, ale aj ústavami členských štátov. Je dôležité apelovať na princípy uvedené v preambule Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorej „pamätajúc na svoje duchovné a morálne dedičstvo, je Únia založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti“.

V odôvodnení úprav čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy (práva na život), ako aj úprav ďalších ústavných práv (napr. práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti) nemožno opomenúť skutočnosť, že v Slovenskej republike existuje duplicitná vnútroštátna úprava základných práv a slobôd, a to v ústave (II. hlava), ako aj v Listine základných práv a slobôd (uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.). Zákonodarca v preambule Listiny základných práv a slobôd o. i. pripomína „svoj podiel zodpovednosti voči budúcim generáciám za osud všetkého života na Zemi“.

V zmysle § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. sa výslovne umožňuje v ústave základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú Listinou základných práv a slobôd. Napr. v zmysle čl. 6 ods. 1 druhej vety Listiny základných práv a slobôd je ľudský život pred narodením iba hodný ochrany. V návrhu ústavného zákona jeho predkladatelia súčasnú ústavnú garanciu základného práva na život rozšírili a nahradili druhú vetu čl. 15 ods. 1 platnej ústavy znejúcu rovnako ako čl. 6 ods. 1 druhá veta Listiny základných práv a slobôd (podľa ktorej je ľudský život pred narodením iba hodný ochrany) základným právom nenarodeného dieťaťa na život.

S prihliadnutím najmä na čl. 152 ods. 4 ústavy, § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a na doterajšiu zákonodarnú prax (úprava základných práv a slobôd v ústave a Listine základných práv a slobôd nie je ani v súčasnosti identická, pričom ústavný zákon č. 23/1991 Zb. nebol doteraz vôbec novelizovaný) predkladatelia návrhu ústavného zákona predbežne nepovažujú za nevyhnutné novelizovať súčasne s ústavou aj ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Stotožňujú sa totiž s právnym názorom

doc. JUDr. Ladislava Orosza, CSc., podľa ktorého „Z hľadiska ustálenia právnych vzťahov medzi Listinou základných práv a slobôd a Ústavou Slovenskej republiky má podľa môjho názoru zásadný význam čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“... Vychádzajúc z uvedeného možno potom aj v kontexte s právnymi názormi vyjadrenými v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky ... podľa môjho názoru formulovať záver, podľa ktorého síce Listina základných práv a slobôd a Ústava Slovenskej republiky disponujú z formálneho hľadiska rovnakým stupňom právnej sily, ale zároveň je Ústave Slovenskej republiky prostredníctvom čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k Listine základných práv a slobôd priznaná právna dominancia, aj keď len v interpretačnej a aplikačnej rovine, čo má zásadný význam pre právno-aplikačnú prax. ... Slovenský parlament ... na možnosť meniť a dopĺňať text Listiny v doterajšej ústavnej praxi rezignoval.“ (Orosz, L.: Listina základných práv a slobôd ako súčasť ústavného systému Slovenskej republiky. Príspevok na medzinárodnej vedeckej konferencii „Olomoucké právnické dny 2010.“ Olomouc 27. – 28. mája 2010 Právnická fakulta UP Olomouc, Česká republika. Publikované v: JIRÁSEK, J. (ed.): LISTINA A SOUČASNOST. Sborník příspěvků sekce ústavního práva přednesených na mezinárodní vědecké konferenci Olomoucké právnické dny 2010. OLOMOUC 2010, s. 151 – 166).

Súbežnú ústavnú úpravu inštitútu základných práv a slobôd v slovenskom právnom poriadku však nepovažujeme za ideálne riešenie a napriek vyššie uvedenému nie sú preto po nadobudnutí účinnosti predkladanej právnej úpravy vylúčené ani prípadné aplikačné problémy v praxi – v takom prípade by bolo žiaduce predložiť do legislatívneho procesu aj zodpovedajúci návrh novely ústavného zákona č. 23/1991 Zb.; resp. zvážiť zrušenie Listiny základných práv a slobôd a ponechanie iba ústavnej úpravy základných práv a slobôd.

K bodu 14

K súčasnej neprípustnosti trestu smrti sa v čl. 15 ods. 3 návrhu ústavného zákona pridáva aj neprípustnosť eutanázie a asistovanej samovraždy. Súčasná výslovná neprípustnosť eutanázie a asistovaného suicidia podľa prílohy č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (Etický kódex zdravotníckeho pracovníka) sa nejaví ako dostatočná. Neprípustnosť eutanázie a asistovaného suicidia je v súčasnosti obsiahnutá v časti prílohy č. 4 nazvanej „Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania“. Vzhľadom na závažnosť problematiky, ako aj na súčasný vývoj v Európe (aktívna eutanázia je povolená v Belgicku, Holandsku, Luxembursku, Švajčiarsku a Albánsku, v r. 2014 bola v Belgicku povolená aj neobmedzená detská eutanázia) považujú predkladatelia návrhu ústavného zákona za potrebné zabrániť uvedeným eticky neprípustným konaniam v predpise najvyššej právnej sily.

Okrem nemožnosti porušenia základného ľudského práva na život a neprípustnosti z etického hľadiska je ďalším argumentom proti eutanázii a asistovanej samovražde aj veľká možnosť jej zneužitia zo sebeckých dôvodov tretích osôb (aj keď pacient s eutanáziou nesúhlasí). V dnešnej dobe je stav medicíny na vysokej úrovni a neúnosnú bolesť je možné účinne zmierniť. Stotožňujeme sa so zverejneným názorom nemeckého ministra zdravotníctva z r. 2014, podľa ktorého „Nemecko by malo namiesto toho radšej rozšíriť sieť hospicov, aby mal každý prístup k paliatívnej starostlivosti a k tým najlepším liekom proti bolesti pri umieraní.“ (

http://www.lifenews.sk/content/nemecko-diskutuje-o-

eutan%C3%A1zii-asistovanej-samovra%C5%BEde

Eutanáziu jednoznačne odmieta aj Hippokratova prísaha (pôvodné znenie), podľa ktorej: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet.“.

K bodom 15 a 16

Znenie čl. 15 ods. 4 ústavy sa upravuje tak, aby bolo úplne jednoznačné, že predmetná výnimka uvedená v čl. 15 ods. 4 písm. a) návrhu ústavného zákona (nie je porušením práva na život, ak bola fyzická osoba pozbavená života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné) sa vzťahuje výlučne na prípadné pozbavenie fyzickej osoby (teda narodenej osoby) života. Prípadné neúmyselné pozbavenie nenarodeného dieťaťa života v dôsledku nutnej obrany, krajnej núdze a oprávneného použitia zbrane sa navrhuje upraviť osobitne v čl. 15 ods. 4 písm. b) a prípadné neúmyselné a nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa života v dôsledku konania podľa čl. 16 ods. 2 písm. o) bodu 2b sa navrhuje upraviť osobitne v čl. 15 ods. 4 písm. c).

Pre nenarodené deti sa vzhľadom na ich špecifické postavenie a s cieľom zabrániť zneužívaniu predmetných ustanovení navrhujú osobitné výnimky v písmenách b) a c). Tieto výnimky pripúšťajú za splnenia konkrétnych a jednoznačných ústavných podmienok iba prípadné neúmyselné pozbavenie nenarodeného dieťaťa života alebo prípadné neúmyselné a nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa. Podľa čl. 15 ods. 4 písm. b) nie je porušením práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, ak bolo nenarodené dieťa neúmyselne pozbavené života v dôsledku nutnej obrany, krajnej núdze alebo oprávneného použitia zbrane. V zmysle čl. 15 ods. 4 písm. c) nie je porušením práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, ak bol život nenarodeného dieťaťa neúmyselne nepriamo ukončený v dôsledku konania podľa čl. 16 ods. 2 písm. o) bodu 2b. Návrh ústavného zákona v čl. 16 ods. 2 písm. o) bode 2b nevylučuje prípadné neúmyselné a nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa, ktoré by bolo prípadným následkom liečby jeho matky pri bezprostrednom ohrození jej života, ak je takáto liečba matky bezprostredne nevyhnutná na záchranu jej života a jej život nie je možné zachrániť inak (tým však nie je dotknutý zákaz úmyselných potratov podľa čl. 15 ods. 3, ktorý nie je prípustný za žiadnych okolností).

V čl. 15 ods. 5 návrhu ústavného zákona sa kvôli jednoznačnosti výslovne uvádza, že výnimky podľa čl. 15 ods. 4 sa nevzťahujú na zákazy uvedené v čl. 15 ods. 3 - t. j. na zákaz, resp. neprípustnosť trestu smrti, úmyselného potratu, eutanázie a asistovanej samovraždy. Tieto zákazy je teda nevyhnutné dodržiavať za akýchkoľvek okolností.

K bodu 17

Z etického hľadiska aj právneho hľadiska je nevyhnutné zaručiť aj nedotknuteľnosť nenarodeného dieťaťa. Z tohto dôvodu sa precizuje a dopĺňa znenie čl. 16 ústavy. Nenarodenému dieťaťu aj narodenej fyzickej osobe sa v návrhu ústavného zákona zaručuje bezvýnimočná nedotknuteľnosť ako taká (odsek 1), ako aj nedotknuteľnosť ich súkromia s možnými zákonnými obmedzeniami (odsek 3). Ani nenarodené dieťa nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, podobne ako to v súčasnosti platí vo vzťahu k narodenej fyzickej osobe (odsek 4).

V čl. 16 ods. 2 sa za zaručením nedotknuteľnosti osoby a nenarodeného dieťaťa umiestňuje zákaz činností porušujúcich nedotknuteľnosť narodeného človeka alebo nenarodeného dieťaťa. Zakazované činnosti porušujú súčasne ľudskú dôstojnosť narodeného človeka alebo nenarodeného dieťaťa garantovanú v čl. 19 ods. 1 ústavy v spojení s novelizačným bodom 19 návrhu ústavného

zákona. Vzhľadom na znenie čl. 3 Charty základných práv Európskej únie nazvaného Právo na nedotknuteľnosť osoby ich však predkladatelia návrhu ústavného zákona umiestnili v čl. 16 ústavy. Čl. 3 Charty základných práv Európskej únie je umiestnený v hlave I tejto charty nazvanej Dôstojnosť, čo tiež demonštruje úzky vzťah medzi nedotknuteľnosťou a dôstojnosťou.

Čo sa týka rozsahu konkrétnych zakazovaných činností, je potrebné zvážiť aj prípadnú potrebu doplnenia ďalších morálne neprípustných konaní porušujúcich nedotknuteľnosť alebo ľudskú dôstojnosť narodenej osoby alebo nenarodeného dieťaťa. V čl. 16 ods. 2 návrhu ústavného zákona sa zakazujú o. i. akékoľvek zásahy okrem prirodzeného oplodnenia ženskej pohlavnej bunky mužskou pohlavnou bunkou spôsobujúce alebo s cieľom spôsobiť delenie ľudského vajíčka, vznik nenarodeného dieťaťa alebo organizmu obsahujúceho ľudské prvky; umelé oplodnenie ľudského vajíčka; asistovaná reprodukcia; akékoľvek klonovanie (nielen reprodukčné) človeka a nenarodeného dieťaťa; náhradné materstvo; využívanie ľudského tela, tela nenarodeného dieťaťa a organizmu nenarodeného dieťaťa a ich častí na dosiahnutie zisku; génová terapia a génové techniky na pohlavných bunkách človeka a na bunkách nenarodeného dieťaťa; všetky činnosti, ktorých účelom alebo následkom je alebo môže byť spôsobenie eutanázie alebo spôsobenie ukončenia života nenarodeného dieťaťa (pričom sa zaručuje ochrana života matky – podrobnejšie viď osobitná časť tejto dôvodovej správy k bodom 11 až 13); všetky činnosti, ktoré majú alebo môžu mať kontragestačný účinok alebo intercepčný účinok; sterilizácia človeka a nenarodeného dieťaťa ako závažné porušenie ústavou garantovanej nedotknuteľnosti.

Predpokladom alebo následkom viacerých zakazovaných činností, určitými skupinami vyzdvihovaných ako veľmi prínosné (napr. využívanie embryonálnych kmeňových buniek, využívanie určitých prostriedkov zabraňujúcich počatiu, umelé oplodnenie), je úmyselné, predpokladané alebo možné ukončenie života nenarodeného dieťaťa, čo je neprijateľné a zvlášť hrubo nemorálne. Čo sa týka embryonálnych kmeňových buniek, existujú pritom iné alternatívy na účel potrebnej liečby či terapie, napr. využívanie dospelých kmeňových buniek.

Súčasnú medzinárodnoprávnu garanciu nedotknuteľnosti vonkoncom nepovažujeme za dostačujúcu. Nielenže nezaručuje nedotknuteľnosť priamo pre nenarodené dieťa, ale nevylučuje určité neetické činnosti aj voči narodeným osobám. Napr. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne ani Charta základných práv Európskej únie nezakazujú iné ako reprodukčne klonovanie, s čím zásadne nesúhlasíme. Uvedený dohovor tiež zakazuje vytváranie ľudských embryí iba na určité účely (výskumné), čo poskytuje širokú škálu z morálneho hľadiska neakceptovateľných konaní. Ich dôsledkom je často aj ukončenie života nenarodených detí. Podľa čl. 1 prvej vety Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne sa však zmluvné strany zaviazali, že budú chrániť dôstojnosť a identitu všetkých ľudí a zaručia každému bez diskriminácie rešpektovanie jeho integrity a iných práv a základných slobôd v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny. V súvislosti s právom Európskej únie je nutné uviesť už spomínaný neakceptovateľný rozsudok Súdneho dvora EÚ z 18. decembra 2014 C-364/13 vo veci International Stem Cells Corporation hrubo porušujúci prirodzené práva na život a dôstojnosť nenarodených detí. Čo sa týka obsahu tohto dohovoru, ako aj ďalších medzinárodných dohovorov, medzinárodných zmlúv a právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, je potrebné dôkladne ho posúdiť a postupovať podľa navrhovaného nového čl. 154e návrhu ústavného zákona.

Navrhovaná úprava čl. 16 zachováva možnosť ustanovenia zákonných výnimiek vo vzťahu k nedotknuteľnosti súkromia. Toho času platné zákonné obmedzenia nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia je súčasne potrebné upraviť s rovnakou účinnosťou, aká sa navrhuje pre predkladanú zmenu ústavy tak, aby sa vzťahovali len na nedotknuteľnosť súkromia, pričom je potrebné zachovať

relevantné zákonné obmedzenia, napr. obmedzenie slobody pohybu a pobytu (viď napr. § 4 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 370/2013 Z. z.). Pripomíname aj čl. 8 Dohovoru garantujúci každému právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktorý pripúšťa určité obmedzenia, resp. zásahy do tohto práva. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Pri prípadnej kolízii primárneho a kľúčového základného ľudského práva na život nenarodeného dieťaťa a základného ľudského práva tehotnej ženy na súkromie by teda muselo byť bez akýchkoľvek pochybností uprednostnené právo na život nenarodeného dieťaťa (viď čl. 15 návrhu ústavného zákona a čl. 8 Dohovoru v spojení s čl. 16 ods. 3 návrhu ústavného zákona). Porušenie primárneho práva na život nenarodeného dieťaťa výlučne kvôli ochrane pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života totiž návrh ústavného zákona v žiadnom prípade nepripúšťa (viď navrhovaný čl. 15 ods. 4). Navyše, ak by sa tehotná žena domnievala, že tehotenstvo, resp. pôrod nenarodeného dieťaťa negatívne zasahuje do súkromného a rodinného života, jednoznačne by vzhľadom na vyššie uvedené právne ustanovenia nešlo o neoprávnené zasahovanie.

Nemožno opomenúť pripomenutie potreby zosúladenia všetkých súvisiacich zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov s obsahom návrhu ústavného zákona s rovnakou účinnosťou, aká je predpokladaná pre návrh ústavného zákona.

K bodu 18

Ide o legislatívno-technickú úpravu bezprostredne súvisiacu s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

K bodom 19 až 21

Čl. 19 ods. 1 ústavy garantuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. I Charty základných práv Európskej únie ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.

Aj nenarodenému dieťaťu sa v návrhu ústavného zákona zaručuje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ako aj ďalšie práva vymenované v celom čl. 19 ústavy okrem práva na ochranu mena. Ochrana mena podľa názoru predkladateľov návrhu ústavného zákona prináleží až narodeným osobám (viď napr. zákon NR SR č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov). Podľa zásady 3 Deklarácie práv dieťaťa dieťa od svojho narodenia musí mať právo na meno a štátnu príslušnosť.

Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti je právom prirodzeným. Dôstojnosť nenarodených detí je však v súčasnej dobe sústavne hrubo porušovaná, čo nemožno tolerovať. Právo nesmie byť za žiadnych okolností v rozpore s morálkou (napriek existencii protikladných názorov). Napr. podľa G. Jellinka je právo minimom morálky (teda právo nemôže odporovať morálke). Vysoká hodnota mravných zásad, resp. dobrých mravov je zakotvená aj v slovenskom Občianskom zákonníku: Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Naopak, názor J. Přibáňa, podľa ktorého „kvůli metafyzické síle je totiž dobro snadno

zneužitelné, a proto bychom ho měli z říše práva a politiky vykázat“, považujeme za krajne nesprávny a nebezpečný. Čo iné má ochraňovať a presadzovať právo, ak nie dobro a spravodlivosť? Už Celsus zdôraznil, že „právo je umenie dobrého a spravodlivého“. Zachoval sa aj nasledovný citát: „"In omnibus quidem, maxime tamen in iure, aequitas spectanda est.“ (Paul. D. 50, 17, 90) („Vo všetkom, predsa však najviac v práve, sa má hľadieť na spravodlivosť“). Podľa Cicera „Est lex nihil aliud, nisi recta et a numine tracta ratio, imperans honesta, prohibens contraria.“ (Zákon nie je nič iné ako správny a z nebies vzatý rozum, ktorý prikazuje veci počestné a zakazuje opačné). A čo sa týka vzťahu dobra a politiky, stotožňujeme sa s názorom, podľa ktorého politika znamená „rozumnú snahu o spoločné dobro“ (Sutor, B.: Politická etika, s. 48.).

K bodu 22

Ustanovuje sa, že právo vlastniť majetok a dediť má aj nenarodené dieťa za podmienky, že sa narodí živé. Uvedená podmienka platí vo všeobecnosti aj v súčasnosti: V zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka má spôsobilosť mať práva a povinnosti aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Podľa komentára k § 7 Občianskeho zákonníka „Ak sa zistí, že v dobe smrti poručiteľa je potrebné počítať s existenciou jeho priameho potomka a ak sa tento potomok (nasciturus) potom narodí živý, splní sa tým podmienka uvedená v § 7 ods. 1 OZ a poručiteľov pohrobok nadobudne dedičstvo ku dňu smrti poručiteľa (§ 460 OZ).“.

V súčasnosti platná podmienečná právna subjektivita počatého dieťaťa však nie je z morálneho hľadiska ani z právneho hľadiska vôbec prípustná vo vzťahu k takým prirodzeným základným ľudským právam, ako sú napr. práva na život, nedotknuteľnosť a na zachovanie ľudskej dôstojnosti (viď vyššie uvedený text tejto dôvodovej správy). Z tohto dôvodu predkladatelia návrhu ústavného zákona v prospech nenarodeného dieťaťa podstatne menia inštitút spôsobilosti nenarodeného dieťaťa mať práva a povinnosti, a to tak v návrhu ústavného zákona (práva), ako aj v súčasne v predloženom návrhu novely Občianskeho zákonníka (práva aj povinnosti). Čo sa týka spôsobilosti nenarodeného dieťaťa mať práva, podmienka narodenia živého dieťaťa zostáva zachovaná len vo vzťahu k majetkovým právam nenarodeného dieťaťa, a to vzhľadom na ich špecifický charakter a osobitné postavenie nenarodeného dieťaťa. Podmienka narodenia živého dieťaťa zostáva podľa súvisiaceho návrhu novely Občianskeho zákonníka pre nenarodené dieťa zachovaná, aj čo sa týka spôsobilosti nenarodeného dieťaťa mať povinnosti.

K bodom 23 až 31

Ide o legislatívno-technické úpravy bezprostredne súvisiace s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

K bodu 32

Aj nenarodené deti majú mať ústavou garantované základné práva na ochranu zdravia.

Čo sa týka bezplatnosti zdravotnej starostlivosti, rieši ju čl. 40 druhá veta návrhu ústavného zákona a pre narodené osoby zostáva zachovaná podmienka zdravotného poistenia. Podmienky uplatnenia práva nenarodených detí na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky má ustanoviť zákon (podobne, ako je tomu v súčasnosti pre občanov na základe zdravotného poistenia).

Navrhuje sa doplniť podstatná požadovaná vlastnosť zdravotnej starostlivosti, a to jej účinnosť. Je pritom dôležité poukázať aj na súčasný krajne nevyhovujúci stav a podľa nášho názoru na nesprávnu zákonnú úpravu verejného zdravotného poistenia (ktorej dôsledkom je veľmi nevýhodné postavenie poistencov aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti).

Súčasne platí čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

K bodom 33 až 36

Predmetné body upravujúce čl. 41 ústavy sa navrhujú s cieľom ochrániť základné morálne hodnoty a osobitne rodinu ako základnú bunku spoločnosti a prvé a najdôležitejšie spoločenstvo, v ktorom vyrastá a preberá modely správania sa väčšina detí.

Úprava ustanovení čl. 41 ústavy je tiež reakciou na opakované a neutíchajúce snahy LGBTI aktivistov ustanoviť v právnom poriadku SR krajne nemorálne právne inštitúty v rozpore s prirodzeným právom, na nemorálny právny poriadok v oblasti rodinného práva už zakotvený vo viacerých štátoch EÚ a ďalších krajinách, na súčasné neprijateľné tlaky inštitúcií EÚ, OSN a podobných organizácií smerujúce proti základným morálnym hodnotám a prirodzenému právu, ako aj na súčasnú zjavne nedostatočnú ochranu slovenských detí pri adopciách do zahraničia umožňujúcu napr. osvojenie slovenského dieťaťa párom rovnakého pohlavia (viď napr.: http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/318727-slovaci-nezastavili-v-britanii-adopciu-svojich-deti-parom-muzov/) .

Ide o úpravy, ktoré súvisia s navrhovaným bodom 60, a niektoré z nich si vyžadujú aj postup podľa navrhovaného čl. 154e ods. 2 návrhu ústavného zákona.

Slovensko je štátom, ktorý v r. 2002 výslovne deklaroval ponechanie rozhodovania o kultúrno-etických otázkach ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich ..., vo výlučnej právomoci členských štátov a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii.

Význam súčasnej definície manželstva zostáva v návrhu ústavného zákona zachovaný a súčasne sa precizuje tak, aby bolo úplne jednoznačné, že vždy ide o jedinečný zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou. Dopĺňa sa bližšia charakteristika rodičov dieťaťa a rodičov nenarodeného dieťaťa (podobne ako manželia rodičia sú podľa návrhu ústavného zákona vždy jeden muž a jedna žena – reakcia na snahy LGBTI aktivistov o označenie rodič 1 a rodič 2 bez ohľadu na pohlavie). Spolu s osobitnou ochranou detí a mladistvých sa má v čl. 41 ods. 1 ústavy zaručovať aj osobitná ochrana nenarodených detí.

Sme presvedčení, že nie je prijateľné, aby právny poriadok legalizoval akékoľvek nemorálne konanie. V odseku 2 sa preto výslovne zakazujú registrované partnerstvá. Ide súčasne o protiopatrenie proti opakovaným intenzívnym snahám LGBTI aktivistov o morálne jednoznačne neprípustné ciele a žiaľ aj proti viacerým neakceptovateľným aktivitám súčasnej vlády (viď napr. súčasný neprijateľný návrh Akčného plánu pre LGBTI ľudí na roky 2016 – 2019, predkladateľom ktorého je Ministerstvo spravodlivosti SR; viaceré neprijateľné zložky obsahu Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike schválenej terajšou vládou vo februári 2015). Je nepochopiteľné, že vláda v návrhu Akčného plánu pre LGBTI ľudí na roky 2016 – 2019 v štádiu MPK

plánuje záväzky plniť také neprípustné úlohy, ako napr. analyzovať pedagogické osnovy, metodiky a odporúčané učebné materiály a v prípade potreby navrhnúť materiály poskytujúce vhodné objektívne informácie o LGBTI ľuďoch, sexuálnej orientácii a rodovej identite; vypracovať modelové situácie a odhad ich možného finančného dopadu sociálnych dávok na štátny rozpočet v prípade právneho uznania párov rovnakého pohlavia; realizovať výskum a analyzovať situácie LGBTI párov a rodičov a prekážky s ktorými sa stretávajú pri realizácii práv v rámci partnerstva a pri výchove detí a v prípade potreby navrhnúť riešenia; pripraviť návrh relevantnej právnej úpravy umožňujúcej vydanie nových potvrdení o absolvovaní štúdia na základných, stredných a vysokých školách osobám po prepise rodu.

V nových odsekoch 6 a 7 sa s cieľom účinnej ochrany detí a zabezpečenia ich všestranného priaznivého vývinu precizujú pravidlá osvojenia a určujú sa podmienky osvojenia do zahraničia (medzištátnych osvojení). V dôsledku navrhovanej úpravy nebude možné osvojiť do zahraničia slovenské dieťa párom rovnakého pohlavia (na Slovensku môžu v súčasnosti v zmysle § 100 ods. 2 zákona o rodine maloletého ako spoločné dieťa osvojiť len manželia). Ide len o základné ústavné pravidlá, s ktorými je nevyhnutné zosúladiť platný právny poriadok – napr. zákon o rodine, zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Občiansky súdny poriadok a nové civilné kódexy účinné od 1. júla 2016. Čo sa týka pojmu „verejný poriadok“ používaného v nových odsekoch 6 a 7, podľa uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 29 „... je možné zhrnúť, že verejný poriadok ako pomerne zložito konštruovaný neurčitý právny pojem zahŕňa vo všeobecnej rovine základné normy, ktoré sa považujú za nevyhnutné pre fungovanie demokratického štátu a spoločnosti. Popri normách právnych sa jedná o normy morálne, sociálne, politické, prípadne náboženské.“. Konštrukcia predposlednej vety nového odseku 7 sa odvíja od čl. 23 písm. a) nariadenia (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností v platnom znení, podľa ktorého rozsudok týkajúci sa rodičovských práv a povinností sa neuzná, ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.

Podrobnosti podľa čl. 41 ods. 1 až 8 má ustanoviť zákon (vo vzťahu k právam podľa platného čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy to platí už v súčasnosti).

K bodu 37

Aj nenarodené deti majú mať podľa návrhu ústavného zákona právo na priaznivé životné prostredie. Súčasná definícia pojmu „životné prostredie“ je uvedená v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení zákona č. 287/1994 Z. z. Podľa tohto ustanovenia životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. V súvislosti s návrhom ústavného zákona je potrebné zvážiť aj potrebu úprav zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov, ako aj ďalších dotknutých právnych predpisov.

K bodom 38 až 42

Aj nenarodeným deťom sa v návrhu ústavného zákona zaručujú tie z práv na súdnu a inú právnu ochranu, pri ktorých je to vzhľadom na osobitné postavenie nenarodeného dieťaťa objektívne možné. Ide napr. o práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde alebo na inom orgáne; obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy; na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu alebo nesprávnym úradným postupom; na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými orgánmi; na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a o zákaz odňatia niekoho vrátane nenarodeného dieťaťa jeho zákonnému sudcovi. Zdôrazňuje sa aj rovnosť všetkých účastníkov vrátane nenarodených detí v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, pričom platia podmienky ustanovené v čl. 12 ods. 1 návrhu ústavného zákona.

K bodu 43

V záujme ochrany osôb a nenarodených detí sa ustanovuje, že rozsah obmedzenia práv osôb a nenarodených detí na život, na nedotknuteľnosť a na zachovanie ľudskej dôstojnosti v ústavnom zákone nesmie byť v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu okrem nevyhnutného núteného pobytu a nevyhnutnej evakuácie väčší od tých výnimiek, ktoré pripúšťa platná ústava v spojení s návrhom ústavného zákona.

K bodu 44

Legislatívno-technická úprava na účel jednoznačnosti bezprostredne súvisiaca s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

K bodu 45

Ide o legislatívno-technickú úpravu bezprostredne súvisiacu s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

K bodu 46

Ide o legislatívno-technickú úpravu bezprostredne súvisiacu s navrhovaným vypustením písmena b) z čl. 102 ods. 1.

K bodu 47

Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca s rozšírením pojmu označujúceho predmetné medzinárodné zmluvy (má ísť o medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti nenarodených detí, fyzických osôb alebo právnických osôb). Súčasne sa kvôli právnej istote výslovne ustanovuje, že NR SR nesmie vysloviť súhlas s takou medzinárodnou zmluvou, ktorá podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR nie je v súlade s touto ústavou alebo s ústavným zákonom“.

K bodu 48

V nadväznosti na navrhovanú úpravu čl. 113 sa javí byť potrebné vypustiť súčasné ustanovenie čl. 102 ods. 1 písm. b) ústavy. Cieľom je zabrániť duplicitnému podávaniu návrhov na Ústavný súd SR zo strany vlády aj prezidenta. Keďže podľa čl. 113 návrhu ústavného zákona je vláda povinná podať návrh na Ústavný súd SR, aby rozhodol o súlade každej dojednanej medzinárodnej

zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas NR SR, s ústavou a s ústavnými zákonmi, súčasné oprávnenie prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. b) ústavy sa navrhuje vypustiť.

K bodom 49 až 51

Ide o legislatívno-technické úpravy bezprostredne súvisiace s navrhovaným vypustením písmena b) z čl. 102 ods. 1.

K bodu 52

Vždy, keď sa dojedná medzinárodná zmluva, na ktorú je potrebný súhlas NR SR, má mať vláda povinnosť podať návrh na Ústavný súd SR, aby rozhodol o súlade každej takejto dojednanej medzinárodnej zmluvy s ústavou a s ústavnými zákonmi (teda aj ak pôjde o „prezidentské zmluvy“). Vláda tak má urobiť predtým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie NR SR (viď čl. 125a ods. 2 návrhu ústavného zákona). Cieľom je najmä dosiahnuť súlad takýchto medzinárodných zmlúv, ktorými je a bude SR viazaná, s morálkou. Viď aj osobitná časť dôvodovej správy k bodom 2 a 4, a k ďalším súvisiacim navrhovaným ustanoveniam.

K bodom 53 a 54

Ide o legislatívno-technické úpravy bezprostredne súvisiace s navrhovanou úpravou čl. 113 ústavy.

K bodom 55 až 59

Ide o legislatívno-technické úpravy bezprostredne súvisiace s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

K bodu 60

Úprava na účel čo najúčinnejšej ochrany slovenských detí a zabezpečenia ich priaznivého všestranného vývinu (aj vo vzťahoch s medzinárodným prvkom) súvisiaca s navrhovanými úpravami čl. 41 ústavy.

Navrhované ustanovenie si vyžaduje postup podľa navrhovaného čl. 154e ods. 2 návrhu ústavného zákona. Napr. podľa platného čl. 8 nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003

o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností v platnom znení súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Kvôli účinnej ochrane mravného, psychického a citového vývinu slovenských detí a definitívnemu zamedzeniu možnosti adoptovať slovenské deti pármi rovnakého pohlavia považujeme za správne ustanoviť výlučnú právomoc slovenských súdov v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ak ide o maloleté dieťa, ktoré má na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt, ktorého obvyklý pobyt nemožno určiť alebo ktoré je slovenským občanom.“.

K bodom 61 až 65

Ide o legislatívno-technické úpravy bezprostredne súvisiace s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

K bodu 66

Úprava sa navrhuje s cieľom garantovať uplatňovanie len takých ustanovení medzinárodných zmlúv a právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie v Slovenskej republike, ktoré budú v súlade s morálnymi zásadami. Predpokladom je viazanosť Slovenskej republiky len takýmito ustanoveniami medzinárodných zmlúv a preberanie len takýchto ustanovení aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s čím súvisí navrhované prechodné ustanovenie čl. 154e ods. 2 návrhu ústavného zákona.

K bodu 67

Ide o úpravu na účel právnej istoty a jednoznačnosti bezprostredne súvisiacu s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

K bodu 68

V prechodných ustanoveniach uvedených v čl. 154e ods. 1 návrhu ústavného zákona sa zdôrazňuje, že ustanovenia tejto ústavy v znení účinnom od 1. marca 2016 (t. j. vrátane schválenej navrhovanej úpravy) sa vzťahujú aj na nenarodené deti existujúce k 1. marcu 2016 a vzniknuté pred 1. marcom 2016. Ochrana základných práv nenarodeného dieťaťa sa garantuje aj týmto nenarodeným deťom.

Cieľom čl. 154 ods. 2 je dosiahnuť účinnú ochranu základných práv a slobôd nenarodených detí aj narodených osôb v SR a súlad medzinárodného práva a práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré sa uplatňuje v SR, s morálkou. Ustanovuje sa povinnosť pre Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré podľa návrhu ústavného zákona musí v čo najkratšom možnom čase prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu medzinárodných zmlúv, ktorými je SR k 1. marcu 2016 viazaná, a právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie právne záväzných pre SR k 1. marcu 2016 s ústavou účinnou od 1. marca 2016 a na ukončenie viazanosti SR takýmito medzinárodnými zmluvami a právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré nie je možné zosúladiť s ústavou účinnou od 1. marca 2016. Relevantné sú v tejto súvislosti aj navrhované úpravy čl. 7 ods. 2, 5 a 6 - napr. dikcia, podľa ktorej právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie ani medzinárodné zmluvy uvedené v čl. 7 ods. 5 ústavy nemajú prednosť pred slovenskou ústavou a slovenskými ústavnými zákonmi.

Prechodné ustanovenie čl. 154e ods. 3 súvisí s navrhovanými úpravami čl. 41 a čl. 142 ods. 1 ústavy. Na konania o osvojenia maloletých detí do cudziny začaté a právoplatne neukončené pred 1. marcom 2016 sa v záujme ochrany detí majú vzťahovať ustanovenia navrhovanej novej úpravy.

K Čl. II

Navrhuje sa účinnosť predkladaného návrhu ústavného zákona, a to od 1. marca 2016.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu ústavného zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ ústavného zákona: poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Štefan Kuffa, Marián Kvasnička a Jozef Mikloško

2. Názov návrhu ústavného zákona: návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

3. Predmet návrhu ústavného zákona:

a)je upravený v primárnom práve Európskej únie, a to v čl. 36 (obmedzenie voľného pohybu tovaru napr. z dôvodu verejnej morálky a ochrany zdravia a života ľudí) Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a v čl. 1 až 4, 9, 20, 21, 24 a 33 a hlave VI (Spravodlivosť) Charty základných práv Európskej únie,

b)je upravený v sekundárnom práve Európskej únie, a to v

-nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 726/2004 z 31. marca 2004, ktorým sa stanovujú postupy Spoločenstva pri povoľovaní liekov na humánne použitie a na veterinárne použitie a pri vykonávaní dozoru nad týmito liekmi a ktorým sa zriaďuje Európska agentúra pre lieky (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 34) v platnom znení,

-smernici 2001/83/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 6. novembra 2001, ktorým sa ustanovuje Zákonník Spoločenstva o humánnych liekoch (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 27) v platnom znení – osobitne v čl. 4 ods. 4 (podľa tohto ustanovenia je potrebné oznámiť dotknuté slovenské právne predpisy Európskej Komisii),

c)je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, napr. v

- rozsudku Súdneho dvora vo veci C-34/10 Oliver Brüstle/Greenpeace eV [2011],

- rozsudku Súdneho dvora vo veci C-364/13 International Stem Cells Corporation [2014] - nesúlad s obsahom návrhu ústavného zákona.

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a)lehota na transpozíciu smernice 2001/83/ES bola stanovená vo viacerých ustanoveniach tejto smernice rozdielne, a to podľa upravovanej otázky, napr. do 2. januára 2013 alebo do 22. júla 2013,

b)v danej oblasti nebol proti Slovenskej republike začatý postup Európskej komisie a ani konanie Súdneho dvora Európskej únie podľa článkov 258 až 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

c)smernica 2001/83/ES bola prebratá do týchto právnych predpisov:

- zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 553/2001 Z. z. o zrušení niektorých štátnych fondov, o niektorých opatreniach súvisiacich s ich zrušením a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 120/2009 Z. z., ktorým sa ustanovujú analytické normy, toxikologicko-farmakologické normy, klinické normy a protokoly vzťahujúce sa na dokumentáciu o výsledkoch farmaceutického skúšania, toxikologicko-farmakologického skúšania a klinického skúšania vykonávaného na účely registrácie liekov v znení nariadenia vlády č. 68/2010 Z. z.

5. Návrh ústavného zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie

- čiastočne

DOLOŽKA

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

Termín začatia a ukončenia PPK: bezpredmetné

A.2. Vplyvy:

Pozitívne

Žiadne

Negatívne

1. Vplyvy na rozpočet verejnej správy

2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?

3. Sociálne vplyvy

– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,

– sociálnu exklúziu,

– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť

4. Vplyvy na životné prostredie

5. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

A.3. Poznámky

Predpokladajú sa výrazné pozitívne sociálne vplyvy návrhu ústavného zákona súvisiace so zvýšenou ochranou nenarodených detí, rodiny a morálnych hodnôt.

A.4. Alternatívne riešenia

bezpredmetné

A.5. Stanovisko gestorov

Návrh ústavného zákona bol zaslaný na vyjadrenie Ministerstvu financií SR a stanovisko tohto ministerstva tvorí súčasť predkladaného materiálu.