DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

„ ... stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi „kultúrou smrti“ a „kultúrou života“. Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň zatiahnutí: všetci sa ho zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život.“

„Každá ľudská bytosť má právo na život od svojho počatia až po svoj zánik.“

„Kde sú korene zločinu nacizmu? V najťažšom hriechu, aký len človek môže spáchať - v snahe postaviť sa na miesto Boha pri rozhodovaní o živote a smrti blížneho. K tomuto cintorínu obetí ľudskej krutosti v našom storočí sa pridáva aj ďalší veľký cintorín: cintorín nenarodených, cintorín bezbranných ... . Konajú nezákonne tie parlamenty, ktoré uzákoňujú potraty. Vari existuje taký parlament, ktorý by mal právo legalizovať zabitie nevinnej a bezbrannej ľudskej bytosti?“ Ktorý by mal právo povedať: „Zabitie sa povoľuje,“ či dokonca: „Zabiť treba“ tam, kde treba maximálne chrániť a pomáhať žiť. Národ, ktorý zabíja vlastné deti, nemá budúcnosť.“

Ján Pavol II (1920 – 2005)

„Mnoho ľudí sa veľmi zaujíma o deti v Indii a Afrike, kde ich veľa umiera na podvýživu, hlad atď. Ale milióny iných umierajú z vôle svojej vlastnej matky. A v tom je dnes najväčšia prekážka mieru: Lebo ak je matka schopná a ochotná zabiť vlastné dieťa, čo bráni tomu, aby som zabil ja teba a ty mňa? Medzi tým nie je žiadny rozdiel.“

Matka Tereza (1910 – 1997)

Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh ústavného zákona“) predkladajú na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Štefan Kuffa, Marián Kvasnička a Jozef Mikloško.

Hlavným cieľom návrhu ústavného zákona je garantovať nenarodeným deťom od ich vzniku právo na život, nedotknuteľnosť, ochranu zdravia, zachovanie ľudskej dôstojnosti, ako aj ďalšie základné práva a slobody, ktoré sú vzhľadom na špecifické postavenie nenarodeného dieťaťa objektívne možné.

Nenarodené dieťa má mať podľa návrhu ústavného zákona spôsobilosť na práva, pričom podmienka narodenia sa živého dieťaťa sa navrhuje ponechať iba pri majetkových právach nenarodeného dieťaťa (vzhľadom na ich charakter a osobitné postavenie nenarodeného dieťaťa). Pri ostatných právach nenarodeného dieťaťa sa táto podmienka ruší. Pokiaľ ide o ústavné práva, nenarodené dieťa má mať kvôli jednoznačnosti spôsobilosť na tie z nich, ktoré budú nenarodenému dieťaťu v ústave výslovne zaručené. Nie všetky základné práva je totiž možné vzťahovať aj na nenarodené deti, napr. právo na vzdelanie, právo slobodne sa združovať a pod. Predkladatelia vzhľadom na systematiku slovenského právneho poriadku (napr. Občianskeho zákonníka) neustanovujú výslovné zaručenie práv nenarodenému dieťaťu vo všeobecnosti.

Predkladatelia návrhu ústavného zákona sú pevne presvedčení, že právo na život je prirodzeným a primárnym základným ľudským právom, keďže bez neho nemajú ostatné základné práva a slobody význam. Je zrejmé, že právo na život je predpokladom všetkých ostatných ľudských práv a slobôd. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) uvedeného v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 „Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných práv a slobôd. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať kľúčové miesto práva na život v systéme základných práv a slobôd.“. Ľudský život ako najvyššiu hodnotu je nevyhnutné chrániť od vzniku nenarodeného dieťaťa až po prirodzenú smrť a túto ochranu garantovať v ústave.

Právny poriadok dovoľujúci úmyselné zabíjanie nenarodených detí a hrubé porušovanie ich ľudskej dôstojnosti jednoznačne nie je spravodlivý, morálne prípustný, a nie je ani v súlade s prirodzeným právom. Slovenská ústava nepripúšťa trest smrti (s čím sa predkladatelia návrhu ústavného zákona stotožňujú), preto je zvlášť zavrhnutiahodné, že dovolenie zabíjania nevinných nenarodených detí neschopných akejkoľvek obrany má v právnom poriadku Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) miesto. Nenarodené deti, ktoré sa nemôžu narodiť z dôvodu, že sú akýmkoľvek spôsobom úmyselne pozbavené života (vrátane v súčasnosti nelegálneho konania), nie sú subjektmi práva a priamo im neprináleží žiadna právna ochrana. Platí totiž podmienka, podľa ktorej má počaté dieťa spôsobilosť mať akékoľvek práva len vtedy, ak sa narodí živé (pri právach na život, nedotknuteľnosť, zachovanie ľudskej dôstojnosti, na ochranu zdravia a pod. je takáto podmienka absolútne nespravodlivá a neakceptovateľná). Predloženie návrhu ústavného zákona je snahou napraviť tento neakceptovateľný stav, ochrániť o. i. život, nedotknuteľnosť a ľudskú dôstojnosť nenarodených detí, ako aj dosiahnuť spravodlivosť a rešpektovanie prirodzeného práva v právnom poriadku SR.

Právo má osobitne chrániť tých najslabších a najzraniteľnejších, t. j. nielen deti, mladistvých a tehotné ženy (viď čl. 41 platnej ústavy), ale aj nenarodené deti a ťažko choré narodené osoby. Preto sa do ústavy ako právnej normy s najvyššou právnou silou dopĺňajú zákazy akéhokoľvek úmyselného potratu (pričom sa zaručuje ochrana života matky nenarodeného dieťaťa), eutanázie a asistovanej samovraždy. Závažnosť a následky predmetných nemorálnych konaní si vyžadujú ústavný zákaz. Súčasná neprípustnosť eutanázie a asistovaného suicidia podľa prílohy č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (Etický kódex zdravotníckeho pracovníka), ani trestnosť účasti na samovražde sa nejavia ako dostatočné.

V návrhu ústavného zákona sa tiež zakazujú viaceré ďalšie z morálneho hľadiska neprípustné činnosti porušujúce nedotknuteľnosť alebo ľudskú dôstojnosť nenarodeného dieťaťa alebo narodeného človeka (pričom niektoré z nich sú žiaľ v súčasnosti legálne). O. i. sa navrhuje zákaz všetkých zásahov (okrem prirodzeného oplodnenia ženskej pohlavnej bunky mužskou pohlavnou bunkou) spôsobujúcich delenie ľudského vajíčka, vznik nenarodeného dieťaťa alebo

organizmu obsahujúceho ľudské prvky; zákaz všetkých druhov klonovania (nielen reprodukčného); zákaz umelého oplodnenia a ďalších činností, následkom ktorých je alebo môže byť ukončenie života nenarodeného dieťaťa; zákaz odoberania, získavania a využívania buniek vrátane embryonálnych kmeňových buniek, orgánov a iných častí nenarodených detí (okrem výnimiek, ktoré sú v súlade s morálkou).

V záujme ochrany zdravého a priaznivého všestranného vývinu detí sa ustanovujú v ústave aj základné podmienky adopcií, pričom sa sprísňujú podmienky osvojenia detí do zahraničia. Táto snaha je tiež reakciou na neakceptovateľnú prax adopcií v niektorých zahraničných štátoch nezohľadňujúcu najlepší záujem dieťaťa, morálku ani prirodzené právo, ale záujmy LGBTI aktivistov, ako aj na neprijateľné aktivity a pokusy súčasnej vlády propagujúce a presadzujúce neprijateľnú agendu LGBTI, s ktorou zásadne nesúhlasíme - napr. na z morálneho hľadiska absolútne neprípustný návrh Akčného plánu pre LGBTI ľudí na roky 2016 – 2019 predložený Ministerstvom spravodlivosti SR deštruktívne zasahujúci do oblastí vnútra, spravodlivosti, práce, sociálnych vecí a rodiny, školstva, vedy, výskumu a športu, zdravotníctva a kultúry.

Návrh ústavného zákona zdôrazňuje suverenitu SR v morálnych otázkach. Výlučnú právomoc SR v kultúrno-etických otázkach garantuje aj Deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky z r. 2002 o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach. Táto deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky zdôrazňuje princíp zvrchovanosti spočívajúci „v ponechaní rozhodovania o kultúrno-etických otázkach ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania, vo výlučnej právomoci členských štátov a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii, rešpektovanej Európskou úniou“.

Predkladaný návrh ústavného zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, ani vplyvy na životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti. Návrh ústavného zákona má pozitívne sociálne vplyvy.

Návrh ústavného zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky okrem tých, ktoré je potrebné s návrhom ústavného zákona zosúladiť (s rovnakou účinnosťou, akú bude mať schválený návrh ústavného zákona), s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná; návrh ústavného zákona je čiastočne zlučiteľný s právom Európskej únie.

B. Osobitná časť

K Čl. I

K bodu 1

Úprava na účel jednoznačnosti, ktorá súvisí s navrhovanou ústavnou garanciou určitých základných práv nenarodenému dieťaťu.

Podľa platného čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ustanovenie čl. 2 ods. 3 ústavy sa má vzťahovať aj na konanie nenarodeného dieťaťa, ktoré koná prostredníctvom jeho zákonných zástupcov.

K bodu 2

Na účel dosiahnutia účinnej ochrany základných práv a slobôd vrátane navrhovaných práv a slobôd nenarodeného dieťaťa garantovaných v SR ústavou a ústavnými zákonmi sa výslovne ustanovuje, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie síce majú prednosť pred zákonmi SR, nie však pred slovenskou ústavou a slovenskými ústavnými zákonmi.

Uvedené podľa názoru predkladateľov návrhu ústavného zákona korešponduje s platným znením čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy, podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť výlučne pred zákonmi SR. Cieľom je vzhľadom na súčasný liberálny trend presadzovaný v Európskej únii zabrániť prednosti a tým aj uplatňovaniu takých záväzných právnych predpisov Európskej únie na Slovensku, ktorých obsah by bol z morálneho hľadiska aj z právneho hľadiska neprijateľný a nebol by v súlade so slovenskou ústavou alebo so slovenskými ústavnými zákonmi.

Súčasne sa kvôli dôslednej garancii morálky v právnom poriadku SR a kvôli právnej istote má ďalšími úpravami v návrhu ústavného zákona dosiahnuť súlad všetkých aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie právne záväzných pre SR, ako aj všetkých medzinárodných zmlúv, ktorými je alebo bude SR viazaná, s morálnymi zásadami – ide o. i. o úpravy uvedené v čl. 7 ods. 6, čl. čl. 102 ods. 1 písm. b), čl. 113, čl. 125a ods. 2 a čl. 154e ods. 2 návrhu ústavného zákona. Cieľom je tiež iniciovať aktívnejšiu činnosť SR vo veci potrebných výhrad alebo vyhlásení pri podpise medzinárodných zmlúv, ktorých určité ustanovenia nie sú z morálneho hľadiska prípustné.

K bodu 3

Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca so základnou ideou návrhu ústavného zákona výrazne zlepšujúcou právne postavenie nenarodeného dieťaťa, ako aj so súvisiacimi návrhmi noviel zákonov (najmä s návrhom novely Občianskeho zákonníka).

V čl. 7 ods. 4 návrhu ústavného zákona sa v súvislosti s možnými povinnosťami nenarodeného dieťaťa spresňuje jedna z kategórií medzinárodných zmlúv: Má ísť o medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti nielen fyzických osôb alebo právnických osôb, ale prípadne aj nenarodených detí.

Návrh ústavného zákona garantuje nenarodenému dieťaťu iba práva, konkrétne povinnosti však preňho neustanovuje. Obdobne sú v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky riešené aj práva a povinnosti (narodených) ľudí. Podľa komentára k ústave „ústava v Článku 14 stanovuje iba spôsobilosť na práva, spôsobilosť na povinnosti nespomína. Povinnostiam totiž nie je potrebné poskytnúť ústavnú ochranu.“.

Čo sa týka v súčasnosti platného slovenského právneho poriadku, úprava spôsobilosti mať práva a povinnosti tvorí obsah § 7 Občianskeho zákonníka. V uvedenom ustanovení platného

Občianskeho zákonníka sa za splnenia zákonnej podmienky (z morálneho hľadiska voči nenarodenému dieťaťu okrem majetkových práv absolútne neprijateľnej, najmä vo vzťahu k ochrane života, nedotknuteľnosti, ľudskej dôstojnosti a zdravia nenarodeného dieťaťa) priznávajú práva aj počatému dieťaťu a nevylučuje sa ani prípadná povinnosť počatého dieťaťa: „Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.“.

Návrh ústavného zákona priznáva každému nenarodenému dieťaťu bez akejkoľvek diskriminácie právo na život, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, záruku nedotknuteľnosti, právo na ochranu zdravia, ako aj ďalšie základné práva a slobody, pri ktorých to vzhľadom na štádium života nenarodeného dieťaťa a jeho špecifické postavenie prichádza do úvahy. Podmienka narodenia sa živého dieťaťa sa v návrhu ústavného zákona navrhuje ponechať výlučne pri majetkových právach nenarodeného dieťaťa, a to vzhľadom na ich charakter a osobitnú situáciu nenarodeného dieťaťa.

K bodu 4

Ide o úpravu čl. 7 ods. 5 ústavy s cieľom dosiahnuť účinnú ochranu základných práv a slobôd vrátane navrhovaných práv a slobôd nenarodeného dieťaťa.

Opäť sa rozširuje pojem označujúci predmetný druh medzinárodných zmlúv: má ísť o medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti nenarodených detí, fyzických osôb alebo právnických osôb.

Výslovne sa ustanovuje, že tzv. „prednostné“ kategórie medzinárodných zmlúv síce majú prednosť pred slovenskými zákonmi, nie však pred slovenskou ústavou a slovenskými ústavnými zákonmi. Významný je v tejto súvislosti aj obsah platného čl. 154c ods. 1 ústavy účinného od 1. júla 2001, v zmysle ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred 1. júlom 2001, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom len vtedy, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

S uvedenými návrhmi zmien ustanovení čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy súvisí aj navrhované doplnenie čl. 152 ods. 4, v zmysle ktorého uplatňovanie medzinárodných zmlúv (ktorými je SR viazaná) a právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie v SR musí byť v súlade s ústavou. Predmetnú tému rieši aj navrhované prechodné ustanovenie čl. 154e ods. 2 (v nadväznosti na čl. 1 ods. 2 platnej ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky), ktoré vyžaduje v čo najkratšom možnom čase prijatie opatrení potrebných na zosúladenie medzinárodných zmlúv (ktorými bude SR k 1. marcu 2016 viazaná) a právne záväzných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie (k 1. marcu 2016) s ústavou účinnou od 1. marca 2016 a aj na ukončenie viazanosti SR takýmito medzinárodnými zmluvami a právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré nie je možné s touto ústavou zosúladiť.

Dôvodom spomínaných návrhov zmien a doplnení je zaistiť v SR čo najúčinnejšie rešpektovanie všetkých základných práv a slobôd zaručených ústavou vrátane základných práv a slobôd nenarodených detí a znemožniť také obmedzenie týchto práv a slobôd, ktoré by bolo v rozpore s ústavou. Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009 „Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad. Ak ústavne konformný výklad nie je možný, orgán aplikujúci právo danú právnu normu nesmie uplatniť. V súlade so základným princípom právneho štátu sú všetky štátne orgány oprávnené konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). ... aplikácia každej zákonnej normy ... musí byť realizovaná takým spôsobom, ktorý bude v medziach ústavy a ktorý bude zároveň rešpektovať princíp prednosti dohovoru pred zákonom.“.

Zo staršej judikatúry súvisiacej s prednostnými medzinárodnými zmluvami (z obdobia pred vstupom SR do Európskej únie) je potrebné pripomenúť najmä odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/99, podľa ktorého „Podľa B. Repíka názor, že Dohovor a zrejme aj ostatné medzinárodné zmluvy o ľudských právach stoja nad Listinou, nemá oporu v ústave a neexistuje nijaký mechanizmus, ktorý by umožňoval ktorémukoľvek vnútroštátnemu aplikačnému orgánu dať prednosť medzinárodnej zmluve pred ústavou a inými ústavnými zákonmi (B. Repík - Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ Bratislava 1999, s. 26). ... Medzinárodné dohovory o ľudských právach majú osobitné postavenie v systéme prameňov práva Slovenskej republiky. Za podmienok ustanovených čl. 11 ústavy majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Aj keď majú prednosť pred zákonmi, nemajú prednosť pred ústavou. Nemožno ich pokladať za súčasť ústavného práva.“.

K bodu 5

Ide o jedno z ustanovení navrhovaných na účel ústavnej garancie súladu celého právneho poriadku platného v SR s morálnymi zásadami. Cieľom je o. i. dosiahnutie účinnej ochrany nenarodených detí v praxi. Podľa čl. 7 doplneného odseku 6 návrhu ústavného zákona nesmie byť SR viazaná medzinárodnými zmluvami, ktoré sú v rozpore s morálnymi zásadami ani medzinárodnými zmluvami, ktoré podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR nie sú v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, a takéto medzinárodné zmluvy nesmú byť v SR ratifikované ani predbežne vykonávané.“.

K bodu 6

V súvislosti s potrebou výrazne zlepšiť právnu ochranu nenarodeného dieťaťa sa navrhuje aj nové znenie čl. 12 ústavy. Toto ustanovenie vychádza z prirodzeno-právnych východísk, zachováva (s legislatívnymi úpravami zohľadňujúcimi práva a slobody nenarodeného dieťaťa) znenie platné v súčasnosti pre ľudí a v odseku 1 zaručuje aj nenarodeným deťom

a) slobodu (ide o slobodu ako prirodzeno-právny aspekt a všeobecnú hodnotu, nie o slobodu v spojitosti s konkrétnymi kritériami uvedenými napr. v čl. 17, 23, 24 a 26 ústavy),

b) rovnosť v dôstojnosti (s inými nenarodenými deťmi aj s ľuďmi),

c) rovnosť v právach zaručených nenarodeným deťom (tak vo vzťahu k nenarodeným deťom, ako aj k ľuďom; pritom platia výnimky podľa čl. 15 ods. 4 a podmienka narodenia živého dieťaťa vzťahujúca sa výlučne na majetkové práva nenarodeného dieťaťa podľa čl. 20 ods. 1 piatej vety a šiestej vety návrhu ústavného zákona).

Súčasne sa v čl. 12 ods. 1 návrhu ústavného zákona v nadväznosti na prvé použitie pojmu „nenarodené dieťa“ kvôli jednoznačnosti zavádza definícia nenarodeného dieťaťa. Nenarodené dieťa je ľudské embryo alebo ľudský plod od najranejšieho štádia jeho vývoja. Presnejšie ide o ľudské embryo alebo ľudský plod v akomkoľvek štádiu jeho vývoja, a to už od oplodnenia ľudského vajíčka alebo od iného zásahu do ľudského vajíčka spôsobujúceho schopnosť delenia ľudského vajíčka; na schopnosť ľudského embrya a ľudského plodu dokončiť svoj vývoj sa pritom neprihliada. Táto definícia bola zvolená tak, aby sa v spojení s ďalšími ustanoveniami návrhu ústavného zákona vylúčila aplikácia hrubo neetického rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 18. decembra 2014 C-364/13 vo veci International Stem Cells Corporation, ktorý nerešpektuje dôstojnosť a žiaľ ani život nenarodených detí, a prípadne aj ďalších podobných z etického hľadiska neakceptovateľných rozhodnutí. Podľa Súdneho dvora Európskej únie čl. 6 ods. 2 písm. c) smernice 98/44/ES zo 6. júla 1998 o právnej ochrane biotechnologických vynálezov sa má vykladať v tom zmysle, že neoplodnené ľudské vajíčko, pri ktorom bol proces delenia a ďalšieho vývoja spustený partenogenézou, nepredstavuje „ľudské embryo“ v zmysle tohto ustanovenia, ak vzhľadom na súčasné vedecké poznatky nemá ako také prirodzenú spôsobilosť, aby sa z neho vyvinul ľudský jedinec, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Nielen podľa predkladateľov návrhu ústavného zákona je pritom zrejmé, že aj tzv. „partenoty“ (vzniknuté bez oplodnenia z ľudského vajíčka aktivovaného partenogenézou) sú ľudskými embryami, nakoľko sa v dôsledku predmetného zásahu vyvíjajú. V dôsledku partenogenézy jednoznačne dochádza k vývoju tela ľudského embrya, čo je aj obsahom pripomienok uplatnených Poľskom, napr.: „... v záujme zabezpečenia ľudskej dôstojnosti sa Súdny dvor oprávnene odvoláva na spôsobilosť spustiť proces vývoja ľudského jedinca. Hoci sa podľa nášho súčasného poznania z partenotov nemôže vyvinúť ľudský jedinec, v počiatočnej fáze vývoja prechádzajú rovnakými štádiami vývoja, ako oplodnené vajíčko, konkrétne štádiom delenia buniek a diferenciáciou, a teda predstavujú ľudské embryá.". Za nezlučiteľné s morálkou a ľudskou dôstojnosťou je nevyhnutné považovať aj samotné umelé zásahy s cieľom vytvoriť ľudské embryo (mnohokrát pritom viaceré nenarodené deti prídu o život). Takéto zásahy návrh ústavného zákona absolútne zakazuje, ak však k nim napriek zákazu dôjde a ľudské vajíčko sa začne v dôsledku nich deliť, aj takéto ľudské embryo je nenarodeným dieťaťom v zmysle definície navrhovanej v čl. 12 ods. 1 návrhu ústavného zákona.

Účelom čl. 12 ods. 2 ústavy je ochrana pred diskrimináciou. Vzhľadom na zvlášť zraniteľné postavenie nenarodených detí a na ďalšie systémové zmeny je nevyhnutné novelizovať aj toto ustanovenie. V čl. 12 ods. 2 návrhu ústavného zákona sa osobitne ustanovuje pravidlo o rovnosti nenarodených detí, keďže určité dôvody v rámci platného čl. 12 ods. 2 ústavy vzťahujúce sa v súčasnosti na narodených ľudí nemožno vo vzťahu k nenarodenému dieťaťu za žiadnych okolností uplatniť (napr. jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie a príslušnosť k národnosti). Súčasne sa javí byť potrebné osobitne uviesť tie kritériá, ktoré sú obzvlášť relevantné pre nenarodené deti (zdravotný stav, okolnosti začatia života nenarodených detí a dôvody uvedené v čl. 12 ods. 2 prvej vete ústavy vzťahujúce sa na rodičov nenarodených detí). Čo sa týka povahy ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako je uvedené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/1999 z 22. septembra 1999, „Ustanovenie Čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave.“.

Vzhľadom na platné znenie čl. 12 ods. 3 ústavy (právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti) nie je možné toto ustanovenie uplatniť aj na nenarodené deti.

Zdôrazňuje sa, že ujma na právach z dôvodu uplatňovania svojich základných práv a slobôd nesmie byť spôsobená nikomu, ani nenarodenému dieťaťu (čl. 12 ods. 4). Nenarodené dieťa môže svoje základné práva a slobody uplatňovať prostredníctvom svojich zákonných zástupcov.

K bodu 7

Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca s rozšírením pojmu označujúceho predmetné medzinárodné zmluvy (má ísť o medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti nenarodených detí, fyzických osôb alebo právnických osôb).

K bodom 8 a 9

Úprava na účel jednoznačnosti a garancie potrebných obmedzení základných práv a slobôd výlučne priamo v ústave alebo v zákone, ak to ústava výslovne pripúšťa.

K bodu 10

Nenarodené dieťa má mať spôsobilosť na práva, pričom iba pri práve nenarodeného dieťaťa vlastniť majetok a dediť má zostať zachovaná podmienka narodenia sa živého dieťaťa; pokiaľ ide o skupinu ústavných práv, nenarodené dieťa má mať spôsobilosť na tie z nich, ktoré budú nenarodenému dieťaťu výslovne zaručené.

Je pritom potrebné zvážiť aj podrobnejšiu a konkrétnejšiu právnu úpravu spôsobilosti na práva, a to na účel jednoznačnej identifikácie práv nenarodeného dieťaťa. Predkladatelia návrhu ústavného zákona zatiaľ vychádzajú zo súčasnej systematiky právneho poriadku, ktorý napr. v § 7 Občianskeho zákonníka nešpecifikuje, že ide len o práva nenarodenému, resp. počatému dieťaťu výslovne priznané.

Úprava ustanovenia čl. 14 ústavy o právnej subjektivite je spolu s upraveným znením čl. 12 ústavy jednou zo základných navrhovaných systémových zmien, od ktorých sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody nenarodených detí vrátane práva na život, záruky nedotknuteľnosti nenarodeného dieťaťa a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.

V zmysle platného čl. 14 ústavy má každý spôsobilosť na práva (ako je uvedené vyššie, spôsobilosti na povinnosti sa ústavná ochrana neposkytuje). Spôsobilosť na práva znamená právnu subjektivitu zahŕňajúcu „nositeľstvo“ práv zaručených ústavou a inými právnymi predpismi, pričom týchto práv je možné sa dovolávať. Spôsobilosti na práva nemožno oprávnený subjekt pozbaviť a táto spôsobilosť nemôže byť ani obmedzená (na rozdiel od spôsobilosti na právne úkony). Čo sa týka platného znenia čl. 14 ústavy, podľa komentára k tomuto ustanoveniu možno vyvodiť, „že spôsobilosť na práva je vyjadrením spôsobilosti aj na základné slobody“ a v čl. 14 ústavy ide aj o výraz „úplnej rovnosti fyzických osôb ako právnych osobností“. Podľa komentára k platnému čl. 14 ústavy „Pod pojmom každý ... treba rozumieť každého, kto sa narodí.“.

Je potrebné aj porovnanie s § 7 ods. 1 platného Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti síce vzniká narodením, ale túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé (ako je uvedené vyššie, okrem majetkových práv nenarodeného dieťaťa je to z morálneho hľadiska absolútne neprijateľná podmienka najmä vo vzťahu k životu, ľudskej

dôstojnosti, nedotknuteľnosti a zdraviu nenarodeného dieťaťa). Spôsobilosť na práva a povinnosti zaniká podľa Občianskeho zákonníka smrťou.

Podmienka narodenia živého dieťaťa je pri určitých základných právach (napr. pri práve na život, na nedotknuteľnosť, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na súdnu a inú právnu ochranu) voči nenarodenému dieťaťu, ktoré sa nachádza v zvlášť zraniteľnom postavení a je absolútne neschopné samo sa brániť, jednoznačne krajne nemorálna a aj absurdná. Napr. v súčasnosti nenarodené dieťa, ktoré sa nemohlo narodiť z dôvodu, že bolo akýmkoľvek spôsobom (vrátane v súčasnosti nelegálneho konania) úmyselne pozbavené života, vôbec nie je subjektom práva a priamo jemu neprináleží žiadna právna ochrana. Ak bol spôsobený v súčasnosti nelegálny umelý potrat, ide o trestný čin nedovoleného prerušenia tehotenstva, a nie vraždy či pozbavenia života nenarodeného dieťaťa. Vlastná matka nenarodeného dieťaťa, ktorá svoje tehotenstvo sama nelegálne umelo preruší alebo iného o to požiada, alebo mu to dovolí, nie je podľa platného Trestného zákona za taký čin nikdy trestne zodpovedná. Ak bol z nedbanlivosti vyvolaný potrat alebo usmrtený plod, podľa platného Trestného zákona ide iba o ťažkú ujmu na zdraví ženy, nie o usmrtenie nenarodeného dieťaťa. Aj v komentári k čl. 15 ústavy sa spomína iba nepriama ochrana plodu v trestnom zákonodarstve (priamo chránená je iba žena). Návrh ústavného zákona, ako aj súvisiace návrhy noviel dotknutých zákonov takéto neodôvodnené a extrémne nespravodlivé ustanovenia voči nenarodenému dieťaťu buď menia v jeho prospech, alebo ich úplne rušia. V súčasnosti ide predbežne aspoň o návrh noviel Občianskeho zákonníka, Trestného zákona a o návrh zrušenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, pripravené sú však viaceré návrhy noviel dotknutých zákonov (napr. z oblasti zdravotníctva), ktoré je nevyhnutné predložiť do legislatívneho procesu s rovnakou účinnosťou, aká sa navrhuje v návrhu ústavného zákona. Celý právny poriadok SR je potrebné komplexne posúdiť a zosúladiť s návrhom ústavného zákona s rovnakou účinnosťou, aká bude uvedená v schválenom návrhu ústavného zákona – s cieľom ochrany života nenarodených detí je v predkladanej právnej úprave navrhovaný najskorší možný dátum účinnosti, ktorý prichádza do úvahy.

V doplnenom odseku 2 sa vzhľadom na vyššie uvedené ustanovuje, že nenarodené dieťa má spôsobilosť na práva, pričom iba pri práve nenarodeného dieťaťa vlastniť majetok a dediť má platiť podmienka narodenia sa živého dieťaťa; pokiaľ ide o skupinu ústavných práv, nenarodené dieťa má mať kvôli jednoznačnosti spôsobilosť na tie z nich, ktoré budú nenarodenému dieťaťu výslovne zaručené.

S rovnakou účinnosťou, ako je predpokladaná účinnosť návrhu ústavného zákona (t. j. zatiaľ od 1. marca 2016), je vzhľadom na ustanovenie právnej subjektivity nenarodeného dieťaťa a na navrhovanú ústavnú garanciu jeho základných práv a slobôd nevyhnutné s návrhom ústavného zákona zosúladiť všetky súvisiace právne predpisy – napr. upraviť ústavné zákony (o. i. ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov); zrušiť interrupčné predpisy [zákon o umelom prerušení tehotenstva a vyhlášku č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 74/1986 Zb.“)]; novelizovať Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok a nové civilné kódexy, Trestný zákon, Trestný poriadok, zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), zdravotnícke predpisy (napr. zákony č. 576/2004 Z. z., č. 578/2004 Z. z., č. 580/2004 Z. z., č. 581/2004 Z. z., č. 362/2011 Z. z., č. 363/2011 Z. z., č. 153/2013 Z. z., zrušenie vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č.

417/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o informáciách poskytovaných žene a hlásenia o poskytnutí informácií, vzor písomných informácií a určuje sa organizácia zodpovedná za prijímanie a vyhodnocovanie hlásenia a pod.), zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, antidiskriminačný zákon a ďalšie dotknuté predpisy. Predbežne sa súčasne s návrhom ústavného zákona predkladajú iba tri návrhy súvisiacich noviel (Občianskeho zákonníka, Trestného zákona a návrh zrušenia interrupčných predpisov). Pripravené je však paragrafové znenie viacerých návrhov noviel súvisiacich zákonov a v prípade postúpenia návrhu ústavného zákona do druhého čítania by bolo potrebné snažiť sa o zaradenie nových bodov programu aktuálnej schôdze NR SR (návrh noviel ústavných zákonov a návrh noviel ostatných dotknutých zákonov). Cieľom predkladateľov návrhu ústavného zákona je, aby sa účinná a komplexná ochrana nenarodených detí (najmä ochrana ich života, nedotknuteľnosti a ľudskej dôstojnosti) v SR dosiahla čím skôr.

K bodom 11 až 13

Jedným z hlavných cieľov predkladanej právnej úpravy je dosiahnuť ochranu života nenarodených detí. V čl. 15 ods. 1 návrhu ústavného zákona sa ustanovuje, že právo na život má aj nenarodené dieťa (namiesto toho času platnej a jednoznačne nedostačujúcej deklarácie, podľa ktorej je ľudský život pred narodením iba hodný ochrany).

Právo na život nenarodeného dieťaťa, zákaz pozbavenia nenarodeného dieťaťa života, neprípustnosť úmyselných potratov a eutanázie a ochrana ľudského života od vzniku nenarodeného dieťaťa až po prirodzenú smrť sú v čl. 15 návrhu ústavného zákona formulované tak, aby sa zabezpečila ich priama aplikovateľnosť. Uvedenie potrebných súvislostí v právnych predpisoch nižšej právnej sily tým však nie je vylúčené. Čl. 15 ústavy je priamo aplikovateľný aj v súčasnosti. Ako sa uvádza v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01, „Právo na život pôsobí erga omnes a je priamo aplikovateľné, keďže ústava nepredpokladá, že by jeho ochrana bola viazaná na vykonanie zákonom.“. (Porovnaj s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Právo na život je prirodzeným základným právom, ktoré je univerzálne, priamo aplikovateľné, neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Právo na život má absolútnu povahu.

Zvlášť je potrebné zdôrazniť aspekt prirodzenosti a univerzálnosti práva na život – nejde teda o právo priznané výlučne zákonom či štátom, toto právo má každý vzhľadom na svoju podstatu a pozitívne právo ho iba rozpoznáva. Ďalším prirodzeným právom je napr. právo na ľudskú dôstojnosť. Žiaľ, v SR, ako aj v mnohých ďalších štátoch, právny poriadok v súčasnosti nepochopiteľne nerozpoznáva právo na život vo vzťahu k tým najzraniteľnejším - nenarodeným deťom. Prirodzené právo (ius naturale) je právo objektívne spravodlivé. Podľa Russela Kirka „... ako vodidlo pre počínanie panovníka, hlavy štátu, zákonodarcu, prokurátora, sudcu, ktorý nezaujato interpretuje zákon – v podstate pre každého človeka, ... tu i naďalej pretrváva prirodzený zákon, ktorý možno v zásade chápať ako ľudské úsilie o udržanie mravného poriadku prostredníctvom svetského systému spravodlivosti. ... Prirodzený zákon je úzko spojený s pojmom dôstojnosti človeka, ako i so všetkými skúsenosťami ľudstva nazhromaždenými od samých začiatkov spoločenského spolužitia.“ (http://www.konzervativizmus.sk/article.php?29). Už rímsky právnik Celsus definoval právo ako umenie dobra a spravodlivosti. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť aj túto iusnaturalistickú zásadu: „Lex injusta non est lex.“ („Nespravodlivý zákon nie je zákonom.“).

Nemožno opomenúť, že prirodzené práva sa výslovne spomínajú aj v čl. 134 ods. 4 platnej ústavy v rámci znenia sľubu sudcu Ústavného súdu SR. Toho času sudcovia Ústavného súdu SR sľubujú iba ochranu neporušiteľnosti prirodzených práv človeka a práv občana, návrh ústavného zákona však v súvislosti s ďalším navrhovaným obsahom ich sľub rozširuje aj na ochranu neporušiteľnosti prirodzených práv nenarodeného dieťaťa.

Predkladatelia návrhu ústavného zákona sú presvedčení, že právny poriadok dovoľujúci úmyselné zabíjanie nenarodených detí nie je spravodlivý, morálne prípustný, a nie je ani v súlade s prirodzeným právom. Naša ústava nepripúšťa trest smrti (s čím sa predkladatelia návrhu ústavného zákona stotožňujú), a ani zabíjanie nevinných nenarodených detí neschopných akejkoľvek obrany nesmie mať v právnom poriadku SR miesto. Predloženie návrhu ústavného zákona je snahou napraviť tento neakceptovateľný stav, ochrániť život a ľudskú dôstojnosť nenarodených detí, dosiahnuť spravodlivosť a úplné rešpektovanie prirodzeného práva v právnom poriadku SR. Ako sa uvádza vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, „ignorovanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva“.

Oplodnenie ľudského vajíčka je začiatkom existencie jedinečného ľudského subjektu, novej ľudskej bytosti v prenatálnom štádiu, ktorá je odlišná od jej matky. Preto od momentu vzniku nenarodeného dieťaťa má aj nenarodené dieťa právo na život.

Rešpekt k ľudskému životu vrátane života ľudského plodu je zakotvený aj v Hippokratovej prísahe, uvádzame časť jej pôvodného znenia :„Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nedám nikdy na to podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“. Návrh ústavného zákona pamätá aj na vznik nenarodeného