1

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“) predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti Jozef Viskupič.

Dôvodom predloženia návrhu zákona je snaha odstrániť viaceré nedostatky platného zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“). Hlavným cieľmi návrhu zákona sú:

1.posilniť ochranu práv vlastníkov nehnuteľností a dosiahnuť rovnocennú ochranu súkromného vlastníctva a verejného záujmu,

2.umožniť, aby si oprávnené osoby vrátane spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome mohli zvoliť výhodné dodávky tepla,

3.precizovať právnu úpravu posudzovania nákladovej efektívnosti a vybavenia priestorov (budov, bytov a pod.) jednotlivými prístrojmi merajúcimi spotrebu tepla a ich používania, najmä u konečných spotrebiteľov (podobne ako v Českej republike),

4.uložiť povinnosť dodávateľovi tepla preukázať na požiadanie odberateľovi, aké množstvo tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie mu dodáva, a to aj na účely skončenia odberu tepla dohodou.

Predkladaný návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie a ani na informatizáciu spoločnosti. Predpokladá sa negatívny dopad návrhu zákona na rozpočet verejnej správy (na rozpočty obcí) z dôvodu vyňatia pozemkov (alebo ich častí) zaťažených vecným bremenom zriadeným podľa zákona o tepelnej energetike z predmetu dane z pozemkov, ale aj zníženia výmery podlahovej plochy v budovách podliehajúcich zavedeniu opatrení na dosiahnutie energetickej efektívnosti. Návrh zákona tiež predpokladá pozitívny dopad na podnikateľské prostredie, najmä vo vzťahu k menším dodávateľom tepla z dôvodu podpory liberalizácie trhu týmto návrhom zákona, ale aj negatívny dopad na podnikateľské prostredie – konkrétne držiteľov povolení, a to v dôsledku zavedenia povinnosti každoročne uhrádzať dotknutým vlastníkom nehnuteľností opakovanú primeranú náhradu za obmedzovanie užívania nehnuteľností a mierne zvýšenú administratívnu náročnosť dodávateľov tepla pri preukazovaní výroby tepla z obnoviteľných zdrojov energie. Súčasne sa však očakáva výrazný pozitívny sociálny vplyv v podobe zlepšenia hospodárenia dotknutého obyvateľstva, ako aj pozitívny sociálny vplyv na rovnosť príležitostí.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

B. Osobitná časť

K Čl. I

2

K bodu 1

Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca s čl. I bodom 2 - so zmenou znenia § 10 zákona o tepelnej energetike.

K bodu 2

Oblasti navrhovanej novej úpravy § 10 možno rozdeliť do niekoľkých zásadných tematických okruhov:

Prvý okruh navrhovanej právnej úpravy spočíva v jasnom vymedzení jednotlivých nárokov na primeranú náhradu, ktoré prislúchajú vlastníkom nehnuteľností voči držiteľom povolenia v súvislosti s

-uplatnením zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, t. j. v súvislosti so zriadením vecného bremena (nárok na primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena),

-núteným obmedzením obvyklého užívania nehnuteľnosti (nárok na primeranú opakovanú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti) a

-núteným obmedzením užívania pozemku v ochrannom pásme (nárok na primeranú opakovanú náhradu za nútené obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme).

Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. Podľa § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

Jedným zo spôsobov vzniku vecného bremena je jeho vznik zo zákona. Ako vyplýva z judikatúry (R 39/2006), vecné bremená „vyplývajúce z ustanovení zákona č. 79/1957 Zb., resp. zo zákona č. 656/2004 Z. z. sú inštitútmi sui generis; nemožno im priznať povahu súkromnoprávnych opatrení, lebo ide o obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávneho predpisu“. Je pritom potrebné podotknúť, že vecné bremená vyplývajúce zo zákona o tepelnej energetike sú obdobné, ako vecné bremená vyplývajúce zo zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý s účinnosťou od 1. septembra 2012 nahradil zrušený čl. I zákona č. 656/2004 Z. z. spomínaného vo vyššie uvedenej judikatúre.

Zákonnými vecnými bremenami podľa zákona o tepelnej energetike sú povinnosti vlastníka spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti, ktoré zodpovedajú oprávneniam držiteľa povolenia vymenovaným v § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike (napr. oprávneniu držiteľa povolenia zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce verejný rozvod tepla a zariadenia určené na ich ochranu, zabránenie ich porúch alebo havárií, alebo na zmiernenie dôsledkov porúch alebo havárií na ochranu života, zdravia a majetku osôb), ako aj povinnosti, obmedzenia a súvisiace zákazy spojené s vlastníctvom pozemku v ochrannom pásme podľa zákona o tepelnej energetike. Ochranné pásma sa v zmysle § 36 zákona o tepelnej energetike zriaďujú na ochranu sústavy tepelných zariadení. Ochranné pásmo je podľa § 36 ods. 2 zákona o tepelnej energetike priestor v bezprostrednej blízkosti tepelného zariadenia, ktorý je určený na zabezpečenie jeho spoľahlivej a plynulej prevádzky a na zabezpečenie ochrany života, zdravia osôb a majetku.

3

Pri koncipovaní navrhovaných úprav zákona o tepelnej energetike sa vychádzalo zo skutočnosti, že zriadením (t. j. uplatnením) zákonného vecného bremena ide o zásah, ktorý svojou povahou zodpovedá zásahu do vlastníctva, na ktoré sa vzťahuje ochrana priznaná v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a v čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru. Dôsledkom zriadenia zákonného vecného bremena sa vlastnícke práva k nehnuteľnosti zúžia a vlastník takejto nehnuteľnosti s ňou nemôže nakladať v predchádzajúcom rozsahu. Ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy viaže nútené obmedzenie vlastníckeho práva na splnenie štyroch kumulatívnych podmienok, ktorými sú (i) nevyhnutná miera; (ii) verejný záujem; (iii) zákonný podklad a (iv) poskytnutie primeranej náhrady.

Ak sa čo len jedna z týchto podmienok nesplní, zásah do vlastníckeho práva nemožno označiť za také obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je v súlade s ústavou. Dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia základného práva a primeranosti náhrady za takéto obmedzenie je proporcionalita vzájomného právneho vzťahu medzi oprávneným subjektom a povinným subjektom z daného obmedzenia. Ustanovenie povinnosti držiteľa povolenia vyplatiť jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena alebo jednorazovú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľnosti nemožno považovať za dostatočne primeranú náhradu za väčšinou dlhodobé alebo trvalé obmedzenie vlastníka v užívaní jeho nehnuteľnosti, a to najmä s ohľadom na postavenie držiteľov povolenia, ktorí ako subjekty ekonomického trhu generujú zisk a vo výraznom nepomere k právam vlastníkov dotknutých nehnuteľností ťažia z oprávnení, ktoré im priznáva zákon o tepelnej energetike na základe zákonného vecného bremena.

V súlade s názormi niektorých ústavných právnikov sa preto v prospech vlastníkov nehnuteľností navrhuje, aby sa vyššie uvedené náhrady poskytovali kumulatívne. Popri jednorazovej náhrade za zriadenie vecného bremena (t. j. popri jednorazovej náhrade za uplatnenie zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, resp. za zriadenie ochranného pásma podľa zákona o tepelnej energetike) má držiteľ povolenia vlastníkovi nehnuteľnosti opakovane uhrádzať aj náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, resp. náhradu za nútené obmedzenie užívania pozemku nachádzajúceho sa v ochrannom pásme podľa zákona o tepelnej energetike. Rozhodujúca je pritom skutočnosť, aké vecné bremená sú na konkrétnej nehnuteľnosti zriadené a aké obmedzenia užívania vlastníctva sa na ňu vzťahujú, ako aj skutočnosť, či sa pozemok nachádza v ochrannom pásme podľa zákona o tepelnej energetike.

Najmä vzhľadom na nezrovnalosti spôsobené v praxi platnou právnou úpravou si vlastník nehnuteľnosti podľa predloženého návrhu zákona už nemusí uplatňovať nárok na jednotlivé primerané náhrady u držiteľa povolenia (v platnom zákone o tepelnej energetike je na uplatnenie tohto nároku ustanovená objektívna ročná prekluzívna lehota a subjektívna šesťmesačná prekluzívna lehota), ale má ho bez podmienky akéhokoľvek uplatnenia priamo zo zákona. Uvedenou zmenou sa dosiahne ochrana vlastníckeho práva aj tých vlastníkov nehnuteľností, ktorí napr. v dôsledku nepodania návrhu na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností držiteľom povolenia nebudú informovaní o uplatnení zákonného vecného bremena na ich nehnuteľnosti.

Navrhované znenie § 10 vychádza z potreby jednoznačného oddelenia jednotlivých nárokov vlastníka nehnuteľnosti spojených so zriadením vecného bremena (teda s uplatnením zákonného vecného bremena držiteľom povolenia) a s následným obmedzením užívacieho práva vlastníka k dotknutej nehnuteľnosti.

V § 10 ods. 10 a 11 návrhu zákona je riešený nárok na primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena (t. j. za uplatnenie zákonného vecného bremena), ktorú uhrádza držiteľ

4

povolenia. Ustanovuje sa pritom, že náhrada za zriadenie vecného bremena sa podobne ako v platnom zákone o tepelnej energetike má poskytnúť jednorazovo (podľa návrhu je držiteľ povolenia túto náhradu povinný poskytnúť vlastníkovi nehnuteľnosti do troch mesiacov odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena), nakoľko primeranosť náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva garantovaná ústavou sa zabezpečí následnou opakovanou náhradou za obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Vyplateniu primeranej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena má predchádzať písomný súhlas vlastníka nehnuteľnosti.

Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena nedohodnú, náhrada sa má určiť znaleckým posudkom vypracovaným v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o stanovení všeobecnej hodnoty majetku“), pričom náklady na vyhotovenie znaleckého posudku uhradí držiteľ povolenia.

Obdobne sa má postupovať aj v prípade výšky primeranej náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Podľa platnej právnej úpravy v prípade, že sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh na rozhodnutie o výške tejto náhrady. Toto platné ustanovenie môže byť zneužívané na úkor vlastníka nehnuteľnosti, ktorého vlastnícke právo je uplatnením zákonného vecného bremena držiteľom povolenia obmedzené, keďže môže vlastníkovi spôsobiť neodôvodnené výdavky.

Druhý tematický okruh čl. I bodu 2 zahŕňa úpravu tých ustanovení § 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré sa týkajú vykonania záznamu zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností.

Držiteľ povolenia uplatňujúci vecné bremeno je podľa platného § 10 ods. 10 zákona o energetike povinný písomne oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti vykonanie zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností, zákonodarca však na vykonanie tejto povinnosti neustanovil žiadnu lehotu. V návrhu zákona sa tento nedostatok odstraňuje, pričom sa vlastníkovi nehnuteľnosti oznamovacia povinnosť ukladá v lehote (20 dní), ktorá nie je kratšia, ako je lehota ustanovená pre oznamovaciu povinnosť okresného úradu (15 dní) podľa § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálnom zákone) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“).

Okresný úrad má podľa § 37 katastrálneho zákona oznamovať vykonanie zápisu tým osobám, ktorých právo k nehnuteľnosti bolo zápisom dotknuté, a to do 15 dní odo dňa zápisu práva do katastra. Pri súčasnej formulácii platného § 10 ods. 8 druhej vety zákona o tepelnej energetike (oprávnenie držiteľa povolenia podať návrh na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností) však podľa nášho názoru nie je zaručené, že každý držiteľ povolenia pri uplatnení zákonného vecného bremena návrh na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností skutočne podá. Nasvedčujú tomu aj negatívne prípady z doterajšieho uplatňovania dotknutých právnych predpisov v praxi.

Na základe vyššie uvedeného je podľa nášho názoru v § 10 zákona o tepelnej energetike kvôli jednoznačnosti a odstráneniu problémov v praxi potrebné ustanoviť, že po uplatnení zákonného vecného bremena je povinný podať v 30-dňovej lehote od tohto uplatnenia návrh na vykonanie záznamu držiteľ povolenia (pretože vlastník nehnuteľnosti sa bez uskutočnenia záznamu v mnohých prípadoch nemusí vôbec dozvedieť, že držiteľ povolenia zákonné bremeno uplatnil, alebo sa o tom dozvie až po dlhšom čase od tohto uplatnenia).

5

Táto problematika je riešená v § 10 ods. 7 návrhu zákona. Podľa platnej právnej úpravy § 10 ods. 10 zákona o tepelnej energetike sa objektívna ročná lehota na uplatnenie nároku vlastníka nehnuteľnosti na primeranú jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena podľa § 10 ods. 1 písm. d) a e) zákona o tepelnej energetike počíta až odo dňa vykonania zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností (nie odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia). Vzhľadom na vyššie uvedené by však bolo pri aplikácii platnej právnej úpravy možné, že držiteľ povolenia návrh na vykonanie záznamu vôbec nepodá a vlastník nehnuteľnosti sa o uplatnení zákonného vecného bremena nedozvie.

Preto navrhujeme, aby vlastníkovi nehnuteľnosti patril nárok na primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie akéhokoľvek vecného bremena vždy odo dňa jeho uplatnenia - držiteľ povolenia je podľa návrhu zákona povinný vlastníkovi nehnuteľnosti uhradiť primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena do troch mesiacov odo dňa uplatnenia zákonného vecného bremena. Týmto ustanovením sa predíde neodôvodnenému znevýhodneniu tých vlastníkov, ku ktorých nehnuteľnosti sa bez ich vedomia uplatňuje zákonné vecné bremeno.

Navrhovanú zmenu v spojení s vypustením požiadavky uplatňovania nároku vlastníka u držiteľa povolenia možno považovať za správnu, nakoľko zákonné vecné bremená reálne začínajú zaťažovať vlastníka nehnuteľnosti už od ich uplatnenia držiteľom povolenia, t. j. od ich zriadenia (záznam plní v zmysle § 5 ods. 2 katastrálneho zákona iba evidenčnú funkciu, ktorá nemá vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv nehnuteľnostiam).

S cieľom odstrániť problémy v aplikačnej praxi je potrebné taktiež zabezpečiť, aby bolo zákonné vecné bremeno uplatnené držiteľom povolenia k časti dotknutej nehnuteľnosti vždy zapísané len na túto predmetnú časť, a nie na celú nehnuteľnosť. Uvedená požiadavka rešpektuje ústavnú podmienku núteného obmedzenia vlastníckeho práva len v „nevyhnutnej miere“ a je v súlade s platným ustanovením § 46 ods. 1 katastrálneho zákona, podľa ktorého k zmluve, verejnej listine alebo inej listine o vecnom bremene k časti nehnuteľnosti treba pripojiť aj geometrický plán. Novo navrhovaným znením § 10 sa v návrhu zákona kvôli jednoznačnosti na uvedené ustanovenie katastrálneho zákona výslovne odkazuje, a síce v odseku 7. Účelom tohto doplnenia je zabránenie zápisu vecných bremien do katastra nehnuteľností vo väčšom rozsahu nezodpovedajúcom „nevyhnutnej miere“ núteného obmedzenia vlastníckeho práva. Súčasne sa v návrhu zákona ustanovuje, že prílohou k písomnému oznámeniu držiteľa povolenia o vykonaní záznamu vecného bremena k časti nehnuteľnosti, príjemcom ktorého je dotknutý vlastník nehnuteľnosti, má byť geometrický plán alebo jeho overená kópia.

Tretím okruhom, ktorým sa výrazne posilňujú práva vlastníkov nehnuteľností, na ktorých je zriadené zákonné vecné bremeno podľa zákona o tepelnej energetike, je zmenená právna úprava nároku vlastníkov nehnuteľností na primeranú náhradu (na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a na opakovanú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľnosti, resp. za obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme).

Navrhovanou právnou úpravou sa vypúšťa neopodstatnená požiadavka uplatnenia nároku vlastníka nehnuteľnosti na primeranú náhradu (za obmedzenie užívania nehnuteľnosti alebo za zriadenie vecného bremena) u držiteľa povolenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ústava právo vlastníka na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva výslovne garantuje, a síce bez podmienky uplatniť si toto právo v určitej konkrétnej lehote, navyše aj prekluzívnej.

6

Novo navrhovaným znením ustanovení § 10 sa v návrhu zákona vyvažuje neproporcionalita právneho vzťahu medzi vlastníkom nehnuteľnosti a držiteľom povolenia. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 7/96 „Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody. Tento právny názor sa týka úpravy všetkých práv a slobôd zaručených podľa druhej hlavy ústavy.“ (II. ÚS 28/96. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, s. 105 – 106). Podľa ďalšieho nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 67/07 „Pri každom obmedzení základných práv a slobôd musí zákonodarca brať na zreteľ ústavné príkazy a limity vyplývajúce z iných ústavných noriem a tiež (a najmä) z ústavných princípov vrátane princípu právnej istoty a princípu proporcionality.“.

Európsky súd pre ľudské práva k obmedzeniu vlastníka, ktoré sa zavedie formou právnej úpravy, uviedol nasledovné: „Na to, aby sa splnili podmienky čl. 1 Protokolu č. 1 taký zásah musí nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca.“ (vo veci Velosa Barreto v. Portugal, § 36).

Navrhuje sa preto, aby nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníka nehnuteľnosti mal charakter opakujúceho sa plnenia počas celej doby núteného obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení užívania predmetu vlastníctva je namieste uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas celého trvania tohto núteného obmedzenia.

Daná úprava zodpovedá aj názorom prezentovaným v právnej vede zo strany ústavných právnikov, ktorí opakujúce sa platby náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva považujú za „primeranú náhradu“ za takéto obmedzenie užívacieho práva vlastníka nehnuteľnosti. Pre určenie výšky primeranej opakujúcej sa náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti sa ustanovuje jej vyčíslenie podľa znaleckého posudku vypracovaného podľa vyhlášky o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, pričom relevantný bude spôsob pre výpočet všeobecnej hodnoty nájmu za pozemok ustanovený v prílohe č. 3 bode G tejto vyhlášky.

Pri ustanovení spôsobu na určenie výšky primeranej opakujúcej sa náhrady sa vychádza z uplatňovanej praxe a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý dospel k záveru, že: „Ochrana vlastníckeho práva nezahrňuje aj právo na získanie majetku, preto výška náhrady za vyvlastnenie majetku môže byť aj nižšia ako trhová cena (hodnota) veci“ (PL. ÚS 37/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 165 – 166)... „Výška náhrady by však mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna úprava by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady za vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé“ (tamtiež, s. 167).

Citovaný právny názor možno zhrnúť tak, že „primeraná náhrada“ za vyvlastnený majetok, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemusí byť poskytnutá v celom rozsahu trhovej ceny predmetu vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia, ale nesmie úplne abstrahovať od trhovej ceny. Právna úprava ceny stelesňujúcej primeranú náhradu by mala poskytovať takú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorá je spravodlivá v mieste a čase núteného obmedzenia. A to preto, že účelom poskytnutia „primeranej náhrady“ je vyváženie ujmy zapríčinenej zásahom do

7

vlastníckych práv. Náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktorá neumožní dosiahnuť predmetný účel, nemožno považovať za primeranú.

Na základe vyššie uvedeného sa zdá, že platné znenie § 10 zákona o tepelnej energetike plne nezohľadňuje kritériá kladené ústavou na prípady, v ktorých dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva. Pričom podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí ústavou daný rámec“ (PL. ÚS 19/98. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 192 – 193).

Svoj postoj Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil v názore, podľa ktorého „Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1. Ak navrhovateľ nerešpektovanie princípu právneho štátu v návrhu namietne, ústavný súd o tom rozhodne v rozsahu označenom navrhovateľom.“ (PL. ÚS 15/98).

V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť aj túto časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 1/2012: „Obsah čl. 1 ods. 1 ústavy už ústavný súd okrem iného identifikoval aj tak, že v právnom štáte je okrem iného zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc (PL. ÚS 16/06, m. m. tiež PL. ÚS 12/05). Každý zákon by mal spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu v právnom štáte a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. S uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 11/04, PL. ÚS 106/2011).".

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Povinnosťou zákonodarného orgánu v právnom štáte je prijímať len také zákony, ktoré sú v súlade s ústavou. Pokiaľ parlament prijme zákon, ktorý porušuje ústavu, koná v rozpore s princípom ústavnosti a nedodržuje pravidlá tvorby práva v právnom štáte.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti predkladáme návrh zákona najmä s cieľom odstrániť nedostatky platnej právnej úpravy, posilniť ochranu práv vlastníkov nehnuteľností a dosiahnuť rovnocennú ochranu súkromného vlastníctva a verejného záujmu. Vlastník obmedzený v užívaní svojej nehnuteľnosti má na základe návrhu zákona do troch mesiacov od uplatnenia zákonného vecného bremena dostať primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a okrem nej aj pravidelnú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti za celú dobu obmedzenia jej užívania (každoročne).

Návrh zákona vychádza zo spomínaných právnych názorov odborníkov na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena sa poskytuje za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti s výnimkou výmery pozemku alebo časti pozemku nachádzajúcich sa v ochrannom pásme a v bezpečnostnom pásme, za ktorú sa vlastníkovi poskytuje osobitná primeraná jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena.

8

Z návrhu zákona tiež vyplýva, že v prípade zaťaženia nehnuteľnosti alebo jej časti viacerými vecnými bremenami (vecné bremená zodpovedajúce oprávneniam podľa § 10 ods. 1 a vecné bremená súvisiace s obmedzeniami a zákazmi v ochrannom pásme podľa § 36 zákona o tepelnej energetike) má držiteľ povolenia poskytovať vlastníkovi nehnuteľnosti primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti alebo jej časti kumulatívne (napr. ak ide o časť pozemku, ktorá sa nachádza v ochrannom pásme, na ktoré sa vzťahujú špecifické zákazy a obmedzenia, a súčasne je na tej istej časti pozemku zriadené vecné bremeno podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike spôsobujúce odlišné obmedzenie jej užívania).

Novým spôsobom poskytovania náhrad vlastníkom nehnuteľností sa okrem vyváženosti súkromného záujmu a verejného záujmu podľa nášho názoru pri jednotlivých náhradách dosiahne primeranosť ich výšky v závislosti od rozsahu obmedzenia užívacieho práva. Je nesporné, že viaceré rozličné obmedzenia užívania nehnuteľnosti odôvodňujú vyššie odškodnenie vlastníka tejto nehnuteľnosti v porovnaní s vlastníkom, ktorého nehnuteľnosť je zaťažená len jedným zákonným vecným bremenom a môže ju preto užívať vo väčšej miere.

K bodu 3

Ide o odstránenie nedostatku súčasnej nejednoznačnej platnej právnej úpravy § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike, keďže sa v nej neuvádza, či má obec pri vydávaní záväzného stanoviska podľa odseku 8 (upravujúcom výstavbu sústavy tepelných zariadení s celkovým inštalovaným tepelným výkonom od 100 kW vrátane do 10 MW) postupovať podľa odsekov 2 až 7 rovnako alebo primerane. Právna úprava platná do prijatia novely zákona o tepelnej energetike z roku 2014 (zákona č. 100/2014 Z. z.) ustanovovala, že obec má pri vydávaní záväzného stanoviska postupovať primerane.

Platné ustanovenie § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike však neobsahuje slovo „rovnako“ ani „primerane“, čo vnáša do príslušných konaní, v ktorých sa rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb právnu neistotu a chaos, čo sa v praxi prejavuje nejednotným postupom pri rozhodovaní obcí (mestských častí) v oblasti tepelnej energetiky. Na konanie navrhovateľa v rozpore so zákonom (rokovacím poriadkom) pri tvorbe zákona č. 100/2014 Z. z. tak nadväzujú protizákonné postupy a výklady zákona o tepelnej energetike zo strany obcí (mestských častí) pri vydávaní rozhodnutí v oblasti tepelnej energetiky, čo možno považovať za nežiaduci a neraz dokonca neprípustný stav.

Obec (mestská časť) je totiž pri rozhodovaní v oblasti tepelnej energetiky povinná prihliadať aj na ustanovenia § 12 ods. 2 až 7 zákona o tepelnej energetike, čo sú zákonné ustanovenia, ktoré platia pre Ministerstvo hospodárstva SR v konaní týkajúcom sa výstavby sústavy tepelných zariadení s celkovým inštalovaným výkonom 10 MW a viac. Novela zákona o tepelnej energetike z roku 2014 však do tohto konania ministerstva vniesla ďalšie prvky spočívajúce v povinnosti tohto štátneho orgánu prihliadať v oveľa väčšej miere na záujmy prevádzkovateľa systému centralizovaného zásobovania teplom, a to s odôvodnením, že si to vyžaduje nová legislatíva Európskej únie, konkrétne smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES (Ú. v. EÚ L 315, 14.11.2012, s. 1) v znení smernice Rady 2013/12/EÚ z 13. mája 2013 (Ú. v. EÚ L 141, 28.5.2013, s. 28) (ďalej len „smernica 2012/27/EÚ“).

Ministerstvo hospodárstva SR je tak podľa novej zákonnej úpravy povinné pri vydávaní osvedčenia v prípade výstavby sústavy tepelných zariadení prihliadať aj na to, či takáto výstavba nebude mať vplyv na hospodárnosť a energetickú efektívnosť iných dotknutých sústav tepelných zariadení, najmä centralizovaného zásobovania teplom [nový § 12 ods. 2 písm. g) zákona o tepelnej

9

energetike], či takáto výstavba nezhorší hospodárnosť systému centralizovaného zásobovania teplom [nový § 12 ods. 3 písm. b) zákona o tepelnej energetike] alebo či takáto výstavba neovplyvní náklady za teplo koncovým odberateľom alebo konečným spotrebiteľom, ktorí po odpojení sa časti obyvateľov od systému centralizovaného zásobovania teplom zostanú stále napojení na tento systém dodávky tepla [nový § 12 ods. 3 písm. c) zákona o tepelnej energetike].

Ak sa však obec (mestská časť) v tomto stave neistoty ohľadom výkladu a uplatňovania § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike („rovnako“ kontra „primerane“) rozhodne, že bude na vyššie uvedené nové ustanovenia zakotvené v § 12 ods. 2 až 7 zákona o tepelnej energetike prihliadať „rovnako“ aj pri výstavbe sústavy tepelných zariadení od 100 kW vrátane do 10 MW (t.j. tzv. domové kotolne), obyvatelia obce (mestskej časti), ktorí sa chcú od terajšieho systému centralizovaného zásobovania teplom odpojiť, sa svojho práva nevedia domôcť, pretože negatívne dopady na doterajšieho dodávateľa z takéhoto odpojenia sa od tohto dodávateľa sú zrejmé (často aj na zvyšných odberateľov, ktorí majú možnosť s doterajším dodávateľom tepla vyjednať novú cenu, čo je však oslabené jeho záväzným stanoviskom v rámci stavebného konania a konania o odpojení sa), keďže ide o podnikanie a úbytok jeho klientov.

Niektoré obce (mestské časti) pri rozhodovaní v oblasti tepelnej energetiky takto skutočne postupujú, a to napriek tomu, že je to nielen v rozpore s príslušným právom Európskej únie vrátane smernice 2012/27/EÚ, ale aj v rozpore so zámerom vlády Slovenskej republiky, ktorá v roku 2014 predložila Národnej rade Slovenskej republiky návrh novely zákona o tepelnej energetike (terajší zákon č. 100/2014 Z. z.) s tým, že nemenila slovo „primerane“ [t.j. obce (mestské časti) by mali pri rozhodovaní v oblasti tepelnej energetiky prihliadať na ustanovenia § 12 ods. 2 až 7 zákona o tepelnej energetike primerane]. Nakoniec, slovo „primerane“ zostalo aj v § 12 ods. 11 zákona o tepelnej energetike, keď ide o prípady zmien a úprav v existujúcich sústavách tepelných zariadení.

Nesúlad takýchto postupov s právom Európskej únie potvrdzuje tiež stanovisko európskeho komisára pre energetiku zo dňa 18. 12. 2014, na ktorého sa v tejto veci obrátili slovenskí europoslanci, v ktorom menovaný eurokomisár okrem iného jasne uvádza nasledovné:

a)smernica 2012/27/EÚ („právne predpisy EÚ“) sa nevzťahuje na pripájanie sa a odpájanie sa spotrebiteľov k systému centralizovaného zásobovania teplom, t.j. aplikáciou na slovenské pomery, obec (mestská časť) nemá dôvod uplatňovať nové ustanovenia § 12 ods. 2 písm. g) a § 12 ods. 3 písm. b) a c) zákona o tepelnej energetike na postup podľa § 12 ods. 8 a § 31 písm. c) zákona o tepelnej energetike a už tobôž nie „rovnako“,

b)„podľa smernice o energetickej efektívnosti (smernice 201/27/EÚ) sa má účinné centralizované zásobovanie teplom a chladom podporovať vtedy, keď je nákladovo efektívnejšie ako individuálne vykurovanie a chladenie“, t.j. toto stanovisko európskeho komisára vylučuje, aby obec (mestská časť) uplatňovala ustanovenia § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike tak, že bude prihliadať na ustanovenia § 12 ods. 2 až 7 zákona o tepelnej energetike rovnako, ako to niektoré obce (mestské časti) robia v súčasnosti.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, ako malo porušenie zákona (rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky) zo strany jeho navrhovateľa v roku 2014 (absencia slova „rovnako“ alebo „primerane“) následne negatívny dopad na uplatňovanie ustanovenia § 12 ods. 9 zákona o tepelnej energetike v praxi zo strany niektorých obcí (mestských častí). Rovnako je pozoruhodné, že smernica 2012/27/EÚ, ktorá sa podľa vyjadrenia európskeho komisára na pripájanie a odpájanie spotrebiteľov nevzťahuje, sa zo strany niektorých obcí (mestských častí) a neraz aj samotných (veľko)dodávateľov tepla vlastne používa ako argument proti nim v prípade, ak uplatňujú §

10

12 ods. 2 až 7 zákona o tepelnej energetike na ich prípady „rovnako“, ako to robí Ministerstvo hospodárstva SR pri posudzovaní veľkých sústav tepelných zariadení (10 MW a viac).

S cieľom odstrániť toto vážne pochybenie zákonodarcu a z toho vyplývajúcu nejednotnú prax pri rozhodovaní jednotlivých obcí (mestských častí) v oblasti energetiky, ako aj nesprávne uplatňovanie zákona o tepelnej energetike zo strany niektorých z nich, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie a zámermi vlády Slovenskej republiky pri predkladaní novely zákona o tepelnej energetike do parlamentu v roku 2014, sa v návrhu zákona spresňuje, že na vydanie záväzného stanoviska obce (mestskej časti) podľa § 12 ods. 8 zákona o tepelnej energetike sa vzťahujú ustanovenia § 12 ods. 2 až 7 tohto zákona „primerane“. Takýmto spôsobom na uvedený nedostatok zákona o tepelnej energetike reagovalo promptne už napr. hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, keď jeho mestské zastupiteľstvo prijala v tomto duchu dňa 25. 6. 2015 uznesenie č. 231/2015, ktorým usmernilo jednotlivé mestské časti, akým spôsobom postupovať pri rozhodovaní podľa § 12 ods. 8 v spojení s ods. 9 zákona o tepelnej energetike.

Navrhovaná legislatívno-technická úprava je v súlade s Legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov vydanými Národnou radou Slovenskej republiky. Podľa týchto pravidiel, ktoré sú v zmysle § 69 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky pre navrhovateľa zákona záväzné, totiž platí nasledovné: „Ak sa majú novoupravované právne vzťahy v celom rozsahu podrobiť už jestvujúcej právnej úprave, používa sa slovo „rovnako“. Ak sa majú na tieto vzťahy uplatňovať len niektoré časti jestvujúcej právnej úpravy, používa sa slovo „primerane“.“.

K bodu 4

Z § 12 zákona o tepelnej energetike sa najmä v záujme odberateľov a následne aj konečných spotrebiteľov vypúšťa problematická prvá veta z odseku 10 účinného od 1. mája 2014, ktorý bol do predmetného zákona doplnený jeho novelou (zákonom č. 100/2014 Z. z.).

Dodávateľ je v súčasnosti pri výstavbe sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území (t. j. na území, na ktorom sa dodávateľovi ukladá povinnosť distribúcie a dodávky tepla) v konaní podľa stavebného zákona dotknutým orgánom podľa osobitného zákona o tepelnej energetike a jeho stanovisko je v zmysle tohto osobitného zákona v spojení s dikciou § 140b stavebného zákona záväzné. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán v konaní podľa stavebného zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci.

V dôsledku uvedeného môže dôjsť v praxi k situáciám, keď je výstavba novej sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území znemožnená výlučne na základe nesúhlasného záväzného stanoviska aktuálneho dodávateľa z dôvodu negatívnych dopadov takejto výstavby na jeho ekonomické záujmy. Sústavou tepelných zariadení sa na účely zákona o tepelnej energetike rozumejú zariadenia na výrobu, rozvod alebo spotrebu tepla. Odberateľom a v konečnom dôsledku aj konečným spotrebiteľom tak nemusí byť umožnené zvoliť si pre nich čo najvýhodnejšiu dodávku tepla. Ustanovenie § 12 ods. 10 prvej vety platného zákona o tepelnej energetike možno považovať za nespravodlivé aj voči potenciálnym novým dodávateľom.

Dodávateľ by po schválení návrhu zákona pri výstavbe sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území už nebol priamo v zmysle osobitného zákona o tepelnej energetike dotknutým orgánom v konaní podľa stavebného zákona. Dodávateľ by však zostal účastníkom stavebného konania [podľa § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona] na základe v súčasnosti platnej

11

druhej vety § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike, ak by sa povoľovala výstavba sústavy tepelných zariadení alebo jej časti na vymedzenom území dodávateľa zo zdroja tepla v centralizovanom zásobovaní teplom. Po splnení zákonných predpokladov by prichádzalo do úvahy aj účastníctvo výlučne na základe ustanovení stavebného zákona.

Podávanie záväzného stanoviska zo strany dodávateľa podľa osobitného zákona o tepelnej energetike by po schválení predkladaného návrhu zákona nebolo viac možné. Záväzné stanovisko je totiž v zmysle § 140b ods. 1 stavebného zákona na účely konaní podľa stavebného zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený priamo v osobitnom predpise. Dotknutý orgán je povinný vo svojom záväznom stanovisku vždy uviesť príslušné ustanovenie osobitného predpisu, na základe ktorého uplatňuje svoju pôsobnosť (§ 140b ods. 2 stavebného zákona). Výlučne dodávateľ by tak už nemohol prostredníctvom jeho záväzného stanoviska brániť napr. výstavbe vlastnej kotolne v bytovom dome, či výstavbe inej sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území, resp. zmenám a úpravám v existujúcich sústavách tepelných zariadení, na ktoré sa vyžaduje stavebné povolenie.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že problémom v Slovenskej republike nie je samotný centralizovaný systém zásobovania teplom, ktorý má všetky predpoklady na efektívne plnenie poslania pre službu konečnému spotrebiteľovi (t.j. vysoká energetická efektívnosť a nízka cena za energiu vyrobenú na danom energetickom zariadení), ale jeho prevádzkovatelia, ktorí toto poslanie v prospech konečného spotrebiteľa nevedia naplniť v požadovaných technických medziach a prijateľných cenových reláciách.

Schválením navrhovaného vypustenia by došlo k náprave stavu, ktorý sa nejaví byť v právnom štáte prípustný a má negatívny vplyv tak na odberateľov a následne aj na konečných spotrebiteľov, ako aj na potenciálnych nových dodávateľov.

K bodom 5 až 8 a 10 až 15

Právna úprava vo veci merania množstva dodaného tepla (najmä u konečných spotrebiteľov) sa v týchto bodoch v záujme koncových odberateľov rozpočítavajúcich množstvo dodaného tepla, fyzických osôb alebo právnických osôb vykonávajúcich činnosť podľa § 1 ods. 3 písm. c) zákona o tepelnej energetike, ako aj samotných konečných spotrebiteľov dopĺňa a precizuje, pričom je dodržaný súlad so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ z 25. októbra 2012 o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES (Ú. v. EÚ L 315, 14.11.2012) v platnom znení (ďalej len „smernica 2012/27/EÚ“). Navrhuje sa podrobnejšia a jednoznačnejšia úprava prípadného využívania alternatívnych prístrojov merajúcich spotrebu tepla (predpokladom je splnenie podmienok uvedených v smernici 2012/27/EÚ). Ide o snahu docieliť jednoznačnú právnu úpravu, na základe ktorej by bolo jasné, za akých podmienok môžu koneční spotrebitelia využívať na meranie spotreby tepla iné meracie prístroje ako určené meradlá a pomerové rozdeľovače tepla.

Netreba zabúdať na skutočnosť, že predpokladom možnosti používať alternatívne meracie prístroje u konečných spotrebiteľov je podľa práva Európskej únie preukázanie nákladovej neefektívnosti pomerových rozdeľovačov tepla členským štátom. V zmysle čl. 9 ods. 3 smernice 2012/27/EÚ „Aj v bytových domoch a viacúčelových budovách s centrálnym zdrojom tepla/chladu alebo so zásobovaním zo siete centralizovaného zásobovania teplom alebo z centrálneho zdroja obsluhujúceho niekoľko budov sa na meranie spotreby tepla alebo chladu, alebo teplej vody jednotlivo pre každú jednotku nainštalujú do 31. decembra 2016 individuálne meradlá spotreby v prípade, že je

12

to technicky možné a nákladovo efektívne. V prípade, že použitie individuálnych meradiel nie je technicky možné ani nákladovo efektívne, použijú sa na meranie vykurovania individuálne pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov, ktoré merajú spotrebu tepla na každom vykurovacom telese, pokiaľ dotknutý členský štát nepreukáže, že inštalácia takýchto pomerových rozdeľovačov vykurovacích nákladov by nebola nákladovo efektívna. V takých prípadoch sa môžu zvážiť alternatívne nákladovo efektívne spôsoby merania spotreby tepla.“. Alternatívy oproti určeným meradlám a individuálnym pomerovým rozdeľovačom je teda podľa čl. 9 ods. 3 smernice 32012L0027 možné použiť iba vtedy, ak ide o dodávku tepla (o vykurovanie, a nie o dodávku tepla v teplej úžitkovej vode podľa § 17 zákona o tepelnej energetike), ak členský štát preukáže, že inštalácia pomerových rozdeľovačov by nebola nákladovo efektívna.

V Českej republike sa podľa dostupných informácií aktuálne rozvíja snaha vyňať určité typy budov z povinnosti zaobstarania a používania určitých typov meracích prístrojov: „Lze předpokládat, že dojde ke změně výše uvedených právních předpisů, kde bude upřesněno, v jakých typech budov nemá smysl spotřebu tepla registrovat (měřit) s ohledem na ekonomické a technické nároky. ... Povinnost instalace přístrojů regulujících a registrujících dodávky tepelné energie ... byla zachována. Finální úprava odstavců týkající se této povinností byla upravena tak, aby po dokončení zpracovávané studie a následné diskusi jejích závěrů na evropské komisi, bylo možné jednoduše implementovat případné výjimky z této povinnosti do právních předpisů ČR na úrovni prováděcího právního předpisu.“ (http://www.tzb-info.cz/energeticka-narocnost-budov/12701-podrobnosti-k-zasadnim-zmenam-zakona-o-hospodareni-energii-406-2000-sb-od-1-7-2015).

Podľa § 7 ods. 4 písm. g) českého zákona č. 406/2000 Sb. o hospodaření energií v znení účinnom od 1.7.2015 „stavebník, vlastník budovy nebo společenství vlastníků jednotek jsou dále povinni vybavit, v případě bytových domů a víceúčelových staveb s dodávkou tepla nebo chladu ze soustavy zásobování tepelnou energií nebo s ústředním vytápěním nebo chlazením anebo společnou přípravou teplé vody každý byt a nebytový prostor přístroji registrujícími dodávku tepelné energie, kterými jsou stanovená měřidla podle zákona o metrologii anebo zařízení pro rozdělování nákladů na vytápění, v rozsahu a způsobem podle prováděcího právního předpisu; vlastníci a uživatelé bytů nebo nebytových prostor jsou povinni na základě výzvy vlastníka budovy nebo společenství vlastníků jednotek umožnit instalaci, údržbu a kontrolu těchto přístrojů.“. V zmysle § 7 ods. 9 tohto českého zákona „rozsah vybavení vnitřních tepelných zařízení budov přístroji regulujícími dodávku tepelné energie, rozsah a způsob vybavení každého bytu a nebytového prostoru přístroji registrujícími dodávku tepelné energie, měrné ukazatele tepla pro vytápění, chlazení a přípravu teplé vody a pravidla pro vytápění, chlazení a dodávku teplé vody stanoví prováděcí právní předpis.“.

V návrhu zákona sa z podobného dôvodu ako v Českej republike dopĺňajú splnomocňovacie ustanovenia. Vo vykonávacom predpise vydanom podľa § 18 ods. 12 návrhu zákona by mali byť ustanovené objektívne pravidlá rozhodovania o technickej možnosti a nákladovej efektívnosti určených meradiel a pomerových rozdeľovačov tepla, ako aj jednotné podmienky prípustnosti alternatívnych prístrojov merajúcich spotrebu tepla u konečných spotrebiteľov.

K bodu 9

V prípade, ak smernica upravuje otázky nákladovej efektívnosti vo vzťahu ku konečnému spotrebiteľovi, je potrebné tento pojem vykladať z pohľadu konečného spotrebiteľa, čo zákon neupravuje. Pritom táto otázka je dôležitá pri posúdení, či je podľa § 18 ods. 4 písm. a) tretieho bodu zákona o tepelnej energetike konečný spotrebiteľ oprávnený používať alternatívny nákladovo efektívny spôsob meranie spotreby tepla bez toho, aby mu boli nainštalované nové merače spotreby

13

tepla, ktoré by si v prípade, ak je spoluvlastníkom budovy (napr. v bytových domoch), bol povinný zaobstarať na vlastné náklady. Tento prístup je v súlade so stanoviskom európskeho komisára pre energetiku v jeho odpovedi zo dňa 18. 12. 2014 na otázky slovenských europoslancov týkajúce sa výkladu niektorých ustanovení smernice 2012/27/EÚ.

Keďže používanie alternatívnych nákladovo efektívnych spôsobov merania spotreby tepla namiesto nových meračov je povinný Európskej komisii v zmysle smernice 2012/27/EÚ preukazovať každý jednotlivý členský štát Európskej únie, ktorého sa to týka, podľa návrhu zákona by to malo byť práve Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky ako príslušný ústredný orgán štátnej správy, ktoré bude na základe údajov poskytnutých vlastníkom budovy [s ohľadom na úvodnú vetu § 18 ods. 4 písm. a)] posudzovať otázku nákladovej efektívnosti z pohľadu konečného spotrebiteľa v zmysle zákona o tepelnej energetike. Podrobnosti by mal ustanoviť všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá uvedené ministerstvo v súlade s Čl. I bodom 16 návrhu zákona.

K bodom 16 a 17

Skončenie odberu tepla možno aj na základe dohody medzi dodávateľom a odberateľom, avšak len po splnení podmienok ustanovených v § 20 zákona o tepelnej energetike.

Jednou z podmienok ukončenia tohto zmluvného vzťahu je zabezpečenie dodávky tepla z obnoviteľných zdrojov energie zo strany odberateľa, ktorá musí byť podľa § 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike podstatne vyššia, ak sa odberateľ chce od odpojiť od doterajšieho dodávateľa, ktorý vyrába a dodáva odberateľovi teplo z obnoviteľných zdrojov energie (v niektorých prípadoch až 100%). Táto podmienka priamo nevyplýva z práva Európskej únie, bola však do zákona zakotvená pri schvaľovaní zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon o tepelnej energetike však neupravuje, či, kedy a akým spôsobom má doterajší dodávateľ, s ktorým chce odberateľ ukončiť zmluvný vzťah dohodou, odberateľovi preukázať, aké množstvo dodávaného tepla je vyrobené z obnoviteľných zdrojov energie. Pritom ide o kľúčový údaj, ktorý odberateľ musí posúdiť predtým, než sa rozhodne ukončiť zmluvný vzťah s doterajším dodávateľom. Návrh zákona preto ustanovuje, že aspoň raz do roka (aby sa toto právo nezneužívalo) je dodávateľ povinný na základe písomnej žiadosti odberateľa písomne odberateľovi preukázať, aké množstvo tepla, ktoré mu dodáva, je vyrobené z obnoviteľných zdrojov energie. Takýmto spôsobom sa zároveň vyváži doterajšie nevyvážené postavenie odberateľa v zmluvnom vzťahu s dodávateľom, a to aj v procese skončenia ich zmluvného vzťahu dohodou, keďže doterajšie praktické skúsenosti s uplatňovaním § 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike nasvedčujú tomu, že odberateľ sa údajov o výrobe a dodávke tepla z obnoviteľných zdrojov energie nevie od dodávateľa často domôcť.

Vzhľadom na skutočnosť, že podrobnosti o rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré musí odberateľ uhradiť dodávateľovi pri skončení ich zmluvného vzťahu dohodou podľa § 20 ods. 3 zákona o tepelnej energetike, ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, je namieste, aby rovnakým spôsobom uvedené ministerstvo upravilo aj podrobnosti preukazovania množstva tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie dodávateľa odberateľovi.

K bodu 18

Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca s čl. I bodom 2.

K bodu 19

14

Legislatívno-technická úprava bezprostredne súvisiaca s čl. I bodom 2. Súčasne sa dopĺňajú sankcie za porušenie povinností držiteľa povolenia podľa § 10 ods. 11 a 14 návrhu zákona.

K bodu 20

V prechodných ustanoveniach sa rieši vplyv návrhu zákona na právne vzťahy upravené doterajším zákonom.

V § 38ab ods. 1 sa ustanovuje, že konanie o vydanie osvedčenia a konanie o vydanie záväzného stanoviska obce podľa § 12, ktoré sa začalo pred 1. januárom 2016 a nebolo do 31. decembra 2015 právoplatne ukončené, sa dokončí podľa zákona o tepelnej energetike účinného od 1. januára 2016.

Najmä v prospech odberateľov a v konečnom dôsledku aj konečných spotrebiteľov sa v § 38ab ods. 2 návrhu zákona ustanovuje, že na konanie podľa stavebného zákona súvisiace s výstavbou sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území, ktoré sa začalo pred 1. januárom 2016 a nebolo do 31. decembra 2015 právoplatne ukončené, sa vzťahujú ustanovenia novej právnej úpravy (presnejšie zákona o tepelnej energetike účinného od 1. januára 2016). Ak už bolo v takomto právoplatne neukončenom konaní podľa stavebného zákona do 31. decembra 2015 vydané záväzné stanovisko dodávateľa (podľa ustanovenia § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike účinného do 31. decembra 2015), má stratiť platnosť dňom nadobudnutia účinnosti navrhovanej právnej úpravy (t. j. 1. januára 2016). V takýchto právoplatne neukončených konaniach podľa stavebného zákona teda dodávateľ od 1. januára 2016 viac nebude dotknutým orgánom a jeho prípadné záväzné stanovisko vydané do 31. decembra 2015 stratí platnosť nadobudnutím účinnosti navrhovanej právnej úpravy.

Ustanovenie § 38ab ods. 3 prvej vety návrhu zákona rieši skupinu tých vlastníkov, na nehnuteľnosti ktorých bolo vecné bremeno zriadené v poslednom roku pred nadobudnutím účinnosti tohto návrhu zákona, teda v roku 2015. Pre túto časť vlastníkov je potrebné doterajší nárok zachovať, nakoľko sa podľa platného zákona o tepelnej energetike v dobrej viere spoliehali, že si ho budú môcť uplatniť vo vyššie uvedených lehotách. Kvôli právnej istote sa v prechodných ustanoveniach uvádza, že lehoty na uplatnenie nároku na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena, ktoré začali plynúť podľa doterajších predpisov, sa počítajú podľa doterajších predpisov a vlastník nehnuteľnosti v nich môže podľa doterajších predpisov uplatniť svoj nárok na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena. Súvisiace ustanovenie v § 38ab ods. 3 druhej vety zabezpečuje aj ochranu právnej istoty podnikateľov, keďže v prípade, že by sa nová právna úprava týkajúca sa jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena vzťahovala aj na vecné bremená zriadené v posledných troch mesiacoch pred nadobudnutím účinnosti návrhu zákona, by zo strany mnohých dotknutých podnikateľov nebolo objektívne možné dodržať trojmesačnú zákonnú lehotu na úhradu tejto náhrady. Taký dôsledok sa z uvedeného dôvodu v prechodných ustanoveniach vylučuje.

V § 38ab ods. 4 sa upravuje dokončenie konaní vo veci nároku na jednotlivé primerané náhrady začatých pred 1. januárom 2016. Kvôli právnej istote účastníkov konania a predídeniu ich duplicitného finančného zaťaženia sa ustanovuje, že konania, ktoré boli začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Prechodné ustanovenie § 38ab ods. 5 kvôli jednoznačnosti spresňuje čas, kedy je držiteľ povolenia povinný podľa novej právnej úpravy prvýkrát uhradiť vlastníkovi primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme. Prvú náhradu za nútené obmedzenie užívania uvedených nehnuteľností

15

bude potrebné uhradiť najneskôr do 31. januára 2017 (za celú dobu núteného obmedzenia vlastníka v užívaní predmetných nehnuteľností v roku 2016).

V § 38ab ods. 6 a 7 je právne prípustným spôsobom upravené poskytovanie opakovanej náhrady za nútené obmedzenie užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností a osobitne pozemkov v ochrannom pásme, na ktorých bolo vecné bremeno podľa zákona o tepelnej energetike zriadené ešte pred predpokladaným nadobudnutím účinnosti tohto návrhu zákona. Na túto náhradu bude mať vlastník nárok od 1. januára 2016 za obdobie od 1. januára 2016 za predpokladu, že nútené obmedzenie užívania vymenovaných nehnuteľností bude trvať aj ku dňu nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy (teda k 1. januáru 2016). Súčasne platí súvisiaci § 38ab ods. 5.

Prípadné priznanie jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti alebo uplatnenie nároku na túto náhradu podľa doterajších predpisov nie je vo vzťahu k nároku na poskytnutie náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a za nútené obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme (teda opakovanej náhrady) podľa novej právnej úpravy relevantné. Takouto právnou úpravou sa pre všetkých dotknutých vlastníkov obmedzených v užívaní nehnuteľností (obmedzených nielen v budúcnosti, ale aj ku dňu nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy) dosiahne spravodlivé protiplnenie.

Rozhodujúce pritom je, že náhrada za obmedzenie užívania nehnuteľnosti sa nemôže poskytnúť za obdobie pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy, t. j. že normatívny následok návrhu zákona nastane až v budúcnosti. Nová právna úprava sa vzťahuje aj na právne vzťahy dotknuté doterajšími predpismi, nepôsobí však do minulosti, ale výlučne do budúcnosti. Na základe takejto koncepcie návrhu zákona preto nejde o pravú retroaktivitu (spätnú účinnosť), ktorá nie je v súlade s princípmi právneho štátu a v právnom poriadku nie je dovolená, ale o prípustnú tzv. „nepravú“ retroaktivitu v prospech veľkej časti verejnosti, konkrétne v prospech obyvateľov, ktorých základné vlastnícke právo je nútene obmedzené.

Podstata tzv. „nepravej retroaktivity“ je výstižne zhrnutá už v učebnici občianskeho práva od profesora E. Tilscha (vydanej okolo roku 1910): „Nepravé zpětné působení, […], tu jest, když nový zákon nařizuje, že ho má být užito i na staré právní poměry již založené, ale teprve od doby, kdy počíná působnost nového zákona anebo od doby ještě pozdější.“. Podľa Tilscha, ktorý vychádzal najmä z teórie právnej normativity Carla von Savignyho, môže zákon upravovať aj právne vzťahy, ktoré vznikli v minulosti, ale len za predpokladu, že právny účinok normy nastane až od momentu účinnosti právnej normy (t. j. ex nunc - v prípade návrhu tejto právnej úpravy od 1. januára 2016), alebo neskôr.

Podľa analytickej metódy zameriavajúcej sa na logickú štruktúru právnej normy je zákon retroaktívny v prípade, ak je jeho dispozícia ukotvená v minulosti – teda ak by malo byť právne pravidlo obsiahnuté v dispozícii plnené v minulosti. Táto metóda neuplatňuje uvedené pravidlo na hypotézu právnej normy. To znamená, že hypotéza právnej normy môže byť spätne viazaná na minulé skutočnosti. O takýto prípad sa jedná aj pri predkladanom návrhu zákona, keďže do minulosti zasahuje len hypotéza právnej normy, ale nie jej dispozícia. Podľa spomínanej analytickej metódy sa na základe vyššie uvedeného v prípade predkladaného návrhu zákona nejedná o pravú retroaktivitu.

V § 38ab ods. 6 a 7 návrhu zákona je riešená tzv. „nepravá“ retroaktivita, tento pojem zaužívaný v našej právnej vede je však nepresný, keďže tento jav vôbec nepredstavuje spätné (retroaktívne) pôsobenie zákona a nespôsobuje žiadne právne následky do minulosti. Aktuálnym trendom v tejto oblasti je označovať tento jav pojmom „okamžitý účinok práva“ resp. „bezprostredné pôsobenie práva“.

16

Pojem „nepravá retroaktivita“ však používa aj Ústavný súd Slovenskej republiky a vysvetľuje ho napr. nasledovne: „[…] zákon právne kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti, v dôsledku čoho však môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 zo dňa 23. júna 1999). Podľa judikatúry je tzv. „nepravá retroaktivita“ zjavne prípustná.

Napr. podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 89/2008 zo dňa 21. decembra 2009 „Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že nevyplývajú z právnej úpravy, na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných bremien.“. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 28/05 zo dňa 28. septembra 2005 uviedol, že: „Retroaktívne pôsobenie zákona v prospech fyzických osôb a právnických osôb, ktoré pre nich zakladá reštitučné nároky, je prípustné a za určitých historicko-politických okolností aj vhodné, […]“.

V predmetnej súvislosti je dôležité aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 98/2010 zo dňa z 29. júna 2010, podľa ktorého: „Nie každá retroaktivita je […] nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. […] O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca ... novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. […] V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti.“.

V § 38ab ods. 8 sa na účel odstránenia problémov súvisiacich s doteraz zriadenými vecnými bremenami nezapísanými do katastra nehnuteľností upravuje postup dotknutých držiteľov povolení po nadobudnutí účinnosti navrhovanej právnej úpravy.

V § 38ab ods. 9 sa ustanovuje, že konania o uložení pokuty za porušenie povinností držiteľa povolenia podľa § 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré sa začali a neboli právoplatne ukončené pred 1. januárom 2016, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Znenie § 38ab ods. 10 má najmä v záujme koncových odberateľov rozpočítavajúcich množstvo dodaného tepla, fyzických osôb alebo právnických osôb vykonávajúcich činnosť podľa § 1 ods. 3 písm. c) zákona o tepelnej energetike, ako aj v záujme konečných spotrebiteľov zabezpečiť včasné a účinné vydanie vykonávacích právnych predpisov.

K Čl. II

Navrhovaná právna úprava zákona o miestnych daniach, ktorá súvisí najmä s čl. I bodom 2 (vecné bremená) návrhu zákona, má za cieľ odbremeniť vlastníkov pozemkov od povinnosti platiť

17

dane z pozemkov za pozemky alebo tie ich časti, ktoré sú zaťažené vecným bremenom zriadeným podľa zákona o tepelnej energetike. Javí sa byť spravodlivé, aby tieto pozemky boli vyňaté z predmetu dane z pozemkov. V súčasnosti je vlastník povinný za pozemok zaťažený vecným bremenom platiť daň rovnako ako za pozemok, ktorý reálne využíva pre vlastné potreby a môže s ním bez akéhokoľvek obmedzenia disponovať. Pritom pozemok, ktorý je zaťažený zákonným vecným bremenom v prospech držiteľa povolenia podľa zákona o tepelnej energetike, sa zriadením vecného bremena výrazne znehodnocuje a vlastník dotknutého pozemku sa tak dostáva do zhoršeného postavenia.

K Čl. III

Navrhuje sa účinnosť predkladaného návrhu zákona od 1. januára 2016, pričom sa zohľadňuje legisvakančná lehota.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Jozef Viskupič

2. Názov návrhu zákona: návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov

3. Predmet návrhu zákona:

a)je upravený v primárnom práve Európskej únie, a to v čl. 194 (energetika) Zmluvy o fungovaní Európskej únie a v článku 17 (vlastnícke právo) Charty základných práv Európskej únie,

18

b)je upravený v sekundárnom práve Európskej únie, a to v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ z 25. októbra 2012 o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES (Ú. v. EÚ L 315, 14.11.2012) v platnom znení, najmä čl. 9 (meranie a merače),

c)nie je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a)lehota na transpozíciu smernice 2012/27/EÚ uplynula 5. júna 2014, ak nie sú v jednotlivých ustanoveniach smernice 2012/27/EÚ uvedené iné termíny,

b)v danej oblasti nebol proti Slovenskej republike začatý postup Európskej komisie a ani konanie Súdneho dvora Európskej únie podľa článkov 258 až 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

c)smernica 2012/27/EÚ bola prebratá do týchto právnych predpisov:

1. zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov,

2. zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

3. zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov,

4. zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

5. zákon č. 71/2013 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky v znení zákona č. 321/2014 Z. z.,

6. vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 99/2015 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti pri poskytovaní podpornej energetickej služby a garantovanej energetickej služby.

5. Návrh zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie

- úplne

19

DOLOŽKA

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov

Termín začatia a ukončenia PPK: bezpredmetné

A.2. Vplyvy:

Pozitívne

Žiadne

Negatívne

1. Vplyvy na rozpočet verejnej správy

x

2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?

x

x

3. Sociálne vplyvy

x

20

– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,

x

– sociálnu exklúziu,

x

– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť

x

4. Vplyvy na životné prostredie

x

5. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

x

A.3. Poznámky

K čl. I bodom 2, 18 a 19 a čl. II

V tejto časti návrhu zákona sa predpokladajú výrazné pozitívne sociálne vplyvy na hospodárenie obyvateľstva, a to v súvislosti s očakávaným zlepšením hospodárenia obyvateľstva. Dotknutá časť obyvateľstva bude mať vďaka navrhovanej právnej úprave nárok aj na opakovanú primeranú náhradu za zákonné obmedzenie ich vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike (za nútené obmedzenie užívania ich nehnuteľnosti) a zároveň bude odbremenená od povinnosti platiť daň z pozemkov za pozemky alebo ich časti zaťažené vecným bremenom zriadeným podľa zákona o tepelnej energetike.

Návrh zákona v tejto časti predpokladá negatívny dopad na rozpočet verejnej správy, a to z dôvodu vyňatia pozemkov alebo ich častí, na ktorých je zriadené vecné bremeno podľa zákona o tepelnej energetike, z povinnosti platiť daň z pozemkov v zmysle zákona o miestnych daniach. Keďže územná samospráva spravidla prenajíma sústavu tepelných zariadení, resp. jednotlivé tepelné zariadenia, dodávateľom tepla, ktorí sú držiteľmi povolení, prípadný výpadok na strane príjmov rozpočtu si môže vykryť napr. zvýšením nájomného držiteľom povolenia za nájom takejto sústavy, resp. jednotlivých zariadení.

Návrh zákona bude mať v tejto časti tiež negatívny dopad na podnikateľské prostredie v oblasti energetiky - t. j. na držiteľov povolení, ktorí budú povinní uhrádzať vlastníkom nehnuteľností, ktorých nehnuteľnosti sú využívané pre potreby podnikania v tepelnej energetike, aj primerané opakované náhrady za takéto obmedzenie ich vlastníckych práv. Uvedený negatívny vplyv nie je možné konkrétne vyčísliť z dôvodu, že nám nie je známy presný počet nehnuteľností zaťažených vecnými bremenami zriadenými podľa zákona o tepelnej energetike, ako aj z dôvodu, že výška primeranej náhrady za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti nie je pevne stanovená.

K čl. I bodom 3, 4, 16 a 17

V súvislosti s ustanoveniami čl. I bodmi 3 a 4 sa predpokladajú výrazné pozitívne sociálne vplyvy na hospodárenie obyvateľstva, a to v súvislosti s ušetrením finančných prostriedkov, ktoré by obyvatelia inak (pri ponechaní súčasného znenia § 12 ods. 10 prvej vety zákona o tepelnej energetike) vynaložili na cenovo nevýhodnejšie dodávky tepla. Čo sa týka vplyvov na podnikateľské prostredie, predpokladajú sa v tejto časti návrhu zákona v závislosti od cieľovej skupiny podnikateľov súčasne pozitívne vplyvy aj negatívne vplyvy. Negatívny vplyv sa očakáva na súčasných dodávateľov, keďže po schválení návrhu zákona je pravdepodobná najmä zvýšená výstavba centrálnych zdrojov tepla v budovách na úkor centralizovaného zásobovania teplom, ale aj mierne zvýšená administratívna záťaž z dôvodu preukazovania množstva tepla vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie

21

odberateľovi, čo sú však údaje, ktoré musia mať dodávatelia k dispozícii z dôvodu prípadnej kontroly príslušným orgánom štátnej správy.

Na druhej strane, návrh zákona v tejto časti pozitívne vplýva na budúcich podnikateľov, pretože okrem nepodnikateľov umožňuje vstúpiť na trh aj novým podnikateľským subjektom, ktorých mohol doteraz blokovať súčasný dodávateľ, čo znamená pozitívny vplyv na rovnosť príležitostí na relevantnom trhu. Konkrétne vyčíslenie týchto vplyvov nie je v rámci doložky vybraných vplyvov uvedené z dôvodu, že v súčasnosti nie je známy počet bytových domov, ktoré si po schválení návrhu zákona budú mať záujem zriadiť vlastnú kotolňu, ani počet iných záujemcov o výstavbu sústavy tepelných zariadení. Návrhom zákona nie je dotknuté ustanovenie § 21 zákona o tepelnej energetike o povinnom odbere tepla, ktoré sa týka tepla vyrábaného z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou elektriny a tepla. Táto časť návrhu zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy.

K čl. I bodom 5 až 15

V dôsledku jednoznačnejšej úpravy predmetnej časti návrhu zákona sa predpokladajú pozitívne sociálne vplyvy na hospodárenie obyvateľstva, a to v súvislosti s finálnym ušetrením finančných prostriedkov, ktoré by obyvatelia inak vynaložili na cenovo nevýhodnejšie prístroje merajúce spotrebu tepla. Táto časť návrhu zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy ani na podnikateľské prostredie.

A.4. Alternatívne riešenia

bezpredmetné

A.5. Stanovisko gestorov

Návrh zákona bol zaslaný na vyjadrenie Ministerstvu financií SR a stanovisko tohto ministerstva tvorí súčasť predkladaného materiálu.