D ô v o d o v á s p r á v a

A. Všeobecná časť

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb predkladá poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Jozef Mikloško.

Prvým dôvodom pre novelizáciu zákona č.149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb je fakt, že od jeho prijatia uplynulo 20 rokov bez toho, aby vzdelávanie nepočujúcich detí bolo týmto zákonom pozitívne ovplyvnené. Príčina je aj v tom, že dodnes neexistuje vykonávací predpis tohto zákona a preto sa s ním zaobchádza tak, ako by neexistoval.

Druhým dôvodom je zlá interpretácia kľúčových pojmov pri jeho aplikácii a tiež nepochopenie jeho podstaty. Zákon o posunkovej reči nepočujúcich osôb sa v § 4 písm. b) odvoláva na zákon č. 29/1984 Z. z. o sústave základných a stredných škôl, v ktorom posunkovú reč považujú nie za prvotný, nepočujúcim vlastný komunikačný prostriedok, ale iba za akýsi pomocný prostriedok pri osvojovaní si orálnej reči, ako prvotnej, ktorú musí mať osvojenú aj nepočujúce dieťa, ak chce byť integrované do spoločnosti počujúcich. Toto ustanovenie zákona sa dostalo do predmetného zákona z roku 1995 nie zásluhou spracovateľa, ale až v poslednom štádiu legislatívneho procesu v NR SR. Práve táto citácia hovorí o nepochopení prvotného textu zákona a preto sa v tejto novele už neobjavil. V časoch, kedy sa zákony zrodili, narábalo sa dominantne s pojmom „sluchovo postihnutí“ v ktorom sú zahrnuté všetky druhy sluchového postihnutia, t.j. nedoslýchaví, osoby so zvyškom sluchu, ohluchlí, ale aj nepočujúci. Z metodologického hľadiska je nebezpečné, ak sa tento všeobecný pojem používa pri aplikácii európskej legislatívy, ktorá sa týka diskriminácie zdravotne postihnutých a ich integrácie do majoritnej spoločnosti. Je tomu tak preto, lebo každé konkrétne sluchové postihnutie vyžaduje diametrálne odlišný prístup. Napr. nedoslýchavé deti nie sú problémom pri integrácii, pretože načúvací prístroj im umožňuje počuť a vzdelávať sa v školách medzi počujúcimi. Podobne sú na tom aj deti so zvyškom sluchu, alebo deti ohluchlé. Avšak deti nepočujúce, o tie sa vlastne jedná v pôvodnom zákone i v jeho novelizácii, potrebujú osobitnú starostlivosť v špeciálnych školách, v ktorých sa pri ich vzdelávaní využíva tzv. bilingválna metóda, čo znamená, že v tomto procese je na prvom mieste

využívaná ich posunková reč, ktorá je ich prvotným komunikačným prostriedkom, ich materinskou rečou. Osvojovanie si písomnej formy orálnej reči, ktorá je pre nich „cudzím jazykom“ sa teda deje tak, ako je tomu u počujúceho dieťaťa, ktoré má už osvojenú orálnu reč a učí sa cudzí jazyk.

Výsledok tejto filozofie po 20 rokoch existencie zákona o posunkovej reči nepočujúcich osôb je priam katastrofálny. Špeciálne školy, ktoré dlhé roky existovali, už neexistujú a tzv. sluchovo postihnuté deti sú „integrované“ medzi deti počujúce. Tým je formálne splnená podmienka, aby neboli segregované a diskriminované. Za takýchto podmienok nie je týmto nepočujúcim deťom umožnené, aby sa vzdelávali adekvátne k svojmu zdravotnému postihnutiu, po ktorom volajú oficiálne dokumenty OSN, aj tie o právach dieťaťa na vzdelanie.

Uvediem konkrétny príklad toho, čo sa v posledných rokoch odohralo v špeciálnom školstve, ktoré malo na starosti vzdelávanie nepočujúcich detí v školách pre nepočujúcich. Jednou z nich bola aj „Základná internátna škola pre nepočujúcich“ v Bratislave na Hrdličkovej ulici. Na tejto škole sa v minulosti vzdelávalo asi 240 nepočujúcich deti. Dnes je táto škola premenovaná na „Spojenú školu internátnu“, ktorú navštevuje asi štvrtina z tohto počtu. Spolu s nepočujúcimi deťmi sa tu vzdelávajú deti nedoslýchavé, deti s poruchou reči, deti autistické, ale aj deti s inými diagnózami. Takto skončili všetky špeciálne školy aj inde v SR. Toto vyvoláva nevyčísliteľné škody na intelektovom a osobnostnom vývoji nepočujúcich detí.

Treba zdôrazniť, že do roku 1995 naše špeciálne školstvo sledovalo pozitívne trendy realizácie práv nepočujúcich detí vo svete. Zákonom z roku 1995 sa Slovenská republika stala treťou krajinou na svete so samostatným zákonom o posunkovej reči. Historickým medzníkom v presadzovaní práva u nepočujúcich používať posunkovú reč vo všetkých oblastiach života, teda aj v školách pre nepočujúce deti, bol 12. október 1992, keď sa konalo mimoriadne Valné zhromaždenie OSN pri príležitosti ukončenia Dekády OSN venovanej hendikepovaným celého sveta. Na tomto zhromaždení po prvý krát v histórii bola vyjadrená výzva na obhajobu práva používať posunkovú reč prezidentom Svetovej federácie nepočujúcich Dr. Yerkerom Anderssonom v posunkovej reči. Dávno predtým sa zaoberali aj mnohé svetové kongresy nepočujúcich, konferencie a sympózia významom posunkovej reči v živote nepočujúcich. Tak sa dokumentovali vedecké analýzy o nepočujúcej komunite ako o svojbytnej menšine, ktorá má vlastnú

identitu, históriu, kultúru i reč. Aj jazykovedci dokázali, že posunková reč je rovnocenná s inými jazykovými systémami.

Celkovo môžeme povedať, že predkladaná novela má svoje opodstatnenie v tom, že vnáša do aplikácie zákona jasnú metodológiu a vyjadruje požiadavku prísnej diferenciálnej diagnostiky sluchového defektu, ale aj nutnosť prestať používať všeobecne zaužívaný termín „sluchovo postihnutí“. Musia sa špecifikovať konkrétne druhy sluchového postihnutia, ktoré pojem obsahuje. Znamená to, že sa budú používať pojmy nedoslýchavý, nepočujúci, ohluchlý a so zvyškom sluchu. Tento postup zabezpečí, aby nedochádzalo k nesprávneho zaradeniu dieťaťa s poruchou sluchu do konkrétnej vzdelávacej inštitúcie. Novela dáva jasno tiež v tom, že posunková reč nemá iba podpornú funkciu pri osvojovaní si orálnej reči. Novela tiež zdôrazňuje, že osvojenie si orálnej reči nepočujúcim dieťaťom nesmie byť považované za základnú podmienku integrácie nepočujúcich do komunity počujúcich. Podmienkou integrácie sú tlmočnícke služby v posunkovej reči. Posunková reč, nie orálna reč, zostáva aj v procese integrácie súčasťou identity nepočujúceho.

O dôvodoch novelizácie zákona č.149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb bol informovaný aj minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Juraj Draxler v interpelácii dňa 21. 5. 2015. Minister v odpovedi na interpeláciu konštatoval, že „potreba novelizácie zákona č. 149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb alebo vypracovanie nového zákona o používaní komunikačných systémov nepočujúcich a hluchoslepých osôb a následne prijatie jeho vykonávacích predpisov pre jednotlivé oblasti života nepočujúcich a hluchoslepých osôb je aj z pohľadu rezortu školstva aktuálna.“

Predkladaný návrh zákona nevplýva na štátny rozpočet a nemá žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie a predpokladajú sa pozitívne sociálne vplyvy.

B. Osobitná časť

K bodu 1

Ustanovenie rozširuje používanie posunkovej reči ako prostriedku vzdelávania nepočujúcich osôb.

K bodu 2

Ustanovenie vymedzuje definíciu nepočujúcej osoby, ktorá zohľadňuje pokroky v diagnostike a medicíne.

K bodu 3

Ustanovenie upravuje používanie správnej terminológie, keďže nepočujúce osoby komunikujú posunkovou rečou a nie jazykom.

K bodu 4

Ide o ustanovenie, ktorým sa ustanovuje posunková reč ako prvotný prostriedok komunikácie nepočujúcich osôb. Zároveň sa posunková reč považuje rovnocenným jazykom, ktorý používa majoritná skupina počujúcich.

K bodu 5

Ide o ustanovenie, ktoré sa ruší, keďže vzdelávanie nepočujúcich sa upravuje v novom § 5a.

K bodu 6

Ide o kľúčové ustanovenie upravujúce vzdelávanie nepočujúcich detí v špeciálnych školách pre nepočujúce deti. Ustanovuje sa povinnosť vzdelávať deti bilingválnou formou. Na vyšších stupňoch vzdelávania sa stanovuje možnosť využívať tlmočníka posunkovej reči.

K bodu 7

Ustanovuje sa integrácia nepočujúcich do majoritnej spoločnosti počujúcich formou využívania tlmočníckych služieb v posunovej reči.