B. Osobitná časť
K Čl. I
Z dôvodu sledovaného cieľa predkladaného návrhu zákona, ktorým je zvýšenie kvality života ľudí a nepriamo aj zvýšenie zdravia života, je potrebné rozšíriť aj predmet úpravy zákona o ovzduší.
Ustanovuje sa, že zákon o ovzduší upravuje nielen práva a povinnosti osôb pri ochrane ovzdušia pred vnášaním znečisťujúcich látok ľudskou činnosťou, pri obmedzovaní príčin a zmierňovaní následkov znečisťovania ovzdušia, ale aj práva a povinnosti osôb pri obťažovaní obyvateľstva zápachom. Návrh zákona tiež ustanovuje konkrétne práva a povinnosti i mechanizmus ochrany a obrany osôb, ktorých kvalita života je v dôsledku priemyselnej činnosti a zapáchajúcich znečisťujúcich látok pochádzajúcich zo zdroja znečistenia znížená.
Kvalitu ovzdušia vo všeobecnosti určuje obsah znečisťujúcich látok vo vonkajšom ovzduší. Je však nepochybné, že kvalitu života osôb významne ovplyvňuje aj koncentrácia pachových znečisťujúcich látok v ovzduší.
Podľa platnej právnej úpravy, ktorá vychádza z právnej úpravy Európskej únie, sa kvalita ovzdušia určuje primárne podľa faktorov, medzi ktoré zápach dosiaľ explicitne nepatril. Zákon o ovzduší síce v § 9 ods. 1 písm. b) ustanovuje, že oblasťou vyžadujúcou osobitnú ochranu ovzdušia je aj vymedzená časť zóny alebo aglomerácie, ak sa v nej vyskytujú pachové znečisťujúce látky v koncentráciách, ktoré znepríjemňujú život obyvateľstvu, podrobnejšiu úpravu tejto problematiky však neobsahuje.
Vymedzenie pojmu „znečisťujúca látka“ v § 2 písm. b) zákona o ovzduší nie je spojené priamo so zápachom, ale so škodlivými účinkami na zdravie ľudí alebo životné prostredie. Aj pachové znečisťujúce látky sú predmetom úpravy zákona o ovzduší vtedy, ak majú takéto škodlivé účinky, a nie výlučne z dôvodu ich nepríjemného zápachu. Jedna z najnovších smerníc EÚ z oblasti ochrany ovzdušia, a to smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola životného prostredia) (Ú. v. EÚ L 334, 17.12.2010, s. 17), však v článku 52 ods. 1 už ustanovuje, že prevádzkovateľ spaľovne odpadov je povinný obmedziť pri svojej činnosti aj iné nepriaznivé vplyvy na životné prostredie, vrátane hluku, zápachu a priamych rizík pre ľudské zdravie, čo predstavuje určitý posun v tejto otázke (emisie zápachu boli doteraz skôr predmetom úpravy právnych aktov EÚ v oblasti odpadov, napr. skládky odpadov).
Pokiaľ ide o meranie pachových znečisťujúcich látok, viaceré členské štáty Európskej únie (napr. Holandsko, Veľká Británia alebo Nemecko), ako aj štáty mimo nej (napr. Japonsko alebo Austrália), prijali technické normy, ktoré túto otázku upravujú. Na úrovni Európskej únie je prijatá technická norma č. 13725 (na Slovensku má označenie STN EN 13725) s názvom Ochrana ovzdušia – Stanovenie koncentrácie pachu dynamickou olfaktometriou, ktorá je platná od 1. 1. 2004. Meranie pachových znečisťujúcich látok a povinnosti prevádzkovateľov dodržiavať určité limity znečistenia, týkajúce sa výlučne (zá)pachu vrátane prípadných sankcií, však nie sú predmetom úpravy platného zákona o ovzduší.
Predkladaný návrh zákona má za cieľ vytvoriť mechanizmus pre obranu a ochranu osôb vystaveným nepriaznivým následkom priemyselnej činnosti spočívajúcej v obťažovaní osôb