DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“) predkladá vláda na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2013. Hlavným zámerom predloženia návrhu zákona je zabezpečenie riadnej aplikácie Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve ( ďalej len „nariadenie“) v praxi, ako i riešenie aktuálnych aplikačných problémov a precizovanie právnej úpravy.

Nariadenie zavádza do právnych poriadkov niekoľko nových inštitútov súvisiacich s konaniami, ktoré prebehli alebo prebiehajú v inom členskom štáte alebo na účely konania, ktoré sa má v inom členskom štáte začať. Ide najmä o vyhlásenie o odmietnutí alebo prijatí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo vyhlásenie, ktorého cieľom je obmedziť zodpovednosť dotknutej osoby v súvislosti s dlhmi patriacimi do dedičstva (čl. 13), voľba práva (čl. 22 a nasl.), adaptácia – premena práva (čl. 31) a európske osvedčenie o dedičstve (čl. 62 a nasl.)

Na účely riadnej aplikácie nariadenia je potrebné vykonať zmeny v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, ako i v zákone Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Taktiež sa precizuje právna úprava kolíznych noriem.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade aj s právom Európskej únie.

Predkladaný návrh zákona bude mať pozitívny vplyv na štátny rozpočet. Návrh zákona nebude mať vplyv na rozpočet obcí a rozpočty vyšších územných celkov ani na iné spoločenské oblasti sledované v doložke vybraných vplyvov.

DOLOŽKA

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: Návrh zákona , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Termín začatia a ukončenia PPK: -

A.2. Vplyvy:

Pozitívne

Žiadne

Negatívne

1. Vplyvy na rozpočet verejnej správy

2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?

3. Sociálne vplyvy

– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,

– sociálnu exklúziu,

– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť

4. Vplyvy na životné prostredie

5. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

A.3. Poznámky

A.4. Alternatívne riešenia

A.5. Stanovisko gestorov

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

právneho predpisu s právom Európskej únie

1. Predkladateľ právneho predpisu: vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu právneho predpisu: Návrh zákona , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

3. Problematika návrhu právneho predpisu:

a) je upravená v práve Európskej únie

- primárnom

čl. 81 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

- sekundárnom (prijatom po nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – po 30. novembri 2009)

1. legislatívne akty

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú.v. EÚ L 201, 27.7.2012, s. 107)

2. nelegislatívne akty

- sekundárnom (prijatom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – do 30. novembra 2009)

b) je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-20/92 Hubbard v Hamburger [1993]

rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-43/95, Data Delecta Aktiebolag and Ronny Forsberg v. MSL Dynamics Limited [1996] rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-323/95 Hayes v Kronenberg [1997]

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) lehota na prebratie smernice alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia

17. august 2015

b) lehota určená na predloženie návrhu právneho predpisu na rokovanie vlády podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedných za transpozíciu smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov

máj 2014 - prolongovaný termín úlohy č. 10 až 12 na september Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2013 ( uznesenie vlády č. 693/2012 z 12. decembra 2012 k návrhu Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2013)

c) informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení podľa čl. 258 až 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

d) informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice už prebraté spolu s uvedením rozsahu tohto prebratia

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie:

Stupeň zlučiteľnosti - úplný

6. Gestor a spolupracujúce rezorty:

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

B. Osobitná časť

K Čl. I

K bodu 1

Legislatívno-technická úprava vyvolaná vypustením § 55.

K bodu 2

Precizovanie textu a legislatívno-technická úprava súvisiaca so zmenou ustanovení o notárskych úschovách (pozri bod 67).

K bodu 3

Precizovanie textu a zosúladenie s terminológiou použitou v celom ustanovení. Opravuje sa odkaz na ustanovenia o centrálnych registroch, kde má byť zahrnutý aj Notársky centrálny register listín.

K bodu 4

Výslovne sa upravuje oprávnenie notára vydávať elektronické odpisy a výstupy z registrov informačných systémov verejnej správy a definuje sa ako notárska činnosť. Notár je v zákone č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zadefinovaný ako integrované obslužné miesto, ktorého úloha súvisí s jeho postavením ako osvedčujúcej osoby.

K bodu 5 a 6

Legislatívno-technická úprava vyvolaná vložením nového odkazu do textu predpisu pred súčasný odkaz 1.

K bodu 7

Úprava súvisiacia s funkciou notára ako osvedčujúcej osoby (pozri bod 4).

K bodu 8

Precizovanie textu upravujúceho nezlučiteľnosť výkonu funkcie notára s inými aktivitami. Zužuje sa pomerne široko koncipovaná inkompatibilita notárskej činnosti s inou zárobkovou činnosťou. Zamedzenie možnosti notára realizovať sa v plnom rozsahu ako občanovi a z toho dôvodu mu obmedziť prístup k výkonu niektorých verejných funkcií by bolo možné považovať za rozporné s jeho ústavnými právami. Zároveň široko ustanovená inkompatibilita nemôže notára pozbaviť majetkových práv, keďže notár môže vykonávať správu svojho majetku (môže byť spoločníkom obchodnej spoločnosti alebo akcionárom spoločnosti), ako aj správu majetku

svojich maloletých detí, príp. iných blízkych osôb a v rámci tejto správy vykonávať všetky s tým súvisiace úkony. Výslovne sa upravuje zlučiteľnosť s výkonom funkcie poslanca obecného zastupiteľstva a poslanca zastupiteľstva vyššieho územného celku.

K bodu 9

Keďže navrhovaná právna úprava má za cieľ upraviť ustanovenia Notárskeho poriadku, ktorých aplikácia a výklad spôsobujú v praxi ťažkosti, v nasledujúcich ustanoveniach (§ 22, § 25 a § 27 ods. 2) výslovne vymedzuje oblasť úkonov, na ktorých vykonávanie sú jednotliví zamestnanci notára oprávnení. Činnosťou notára je notárska činnosť podľa § 3 ods. 1, ďalšia činnosť (§ 3 ods. 2 ako činnosť súdneho komisára podľa osobitného predpisu) a činnosť podľa § 5. Osobitnú činnosť predstavuje činnosť notára podľa § 3 ods. 3. Notár môže poveriť svojich zamestnancov vykonávaním jednotlivých úkonov notárskej činnosti, ďalšej činnosti a činnosti podľa § 5. Ustanovenie § 7 ods. 2 javí ako duplicitné a v tomto zmysle i nadbytočné.

K bodu 10

Precizuje sa právna úprava. Podľa súčasnej praxe sa právomoc podľa písm. b) realizuje “rozhodnutím o zriadení/zrušení notárskeho úradu”, nie oficiálnym úkonom, ktorým by sa výslovne stanovoval počet notárskych úradov súdu prvého stupňa. Obsah právomoci ministra spravodlivosti týkajúcej sa počtu notárskych úradov zostáva zachovaný, dopĺňa sa však výslovne v písm. c) forma, akou svoju právomoc v súčasnosti realizuje.

K bodu 11

Posledná úprava ustanovenia § 10 bola prijatá zákonom č. 399/2000 Z. z., ktorým sa novelizoval Notársky poriadok. Od tej doby došlo ku zmene pomerov, ktoré odôvodňujú novým spôsobom upraviť znenie tohto ustanovenia, ktoré bude vhodnejším spôsobom regulovať postup pri obsadzovaní voľných notárskych úradov. Vzhľadom na zmenené spoločenské pomery a zásadne plnú obsadenosť notárskych úradov postačuje uskutočňovať výberové konanie raz ročne. Tento postup podporuje aj novela Notárskeho poriadku prijatá zákonom č. 366/2013 Z. z., ktorá zapracovala do ustanovenia § 14 ods. 1 nové písm. d), na základe ktorého zaniká výkon notárskeho úradu ku dňu 31. decembra kalendárneho roka, v ktorom notár dosiahne vek 67 rokov. Tak začiatkom každého kalendárneho roka zanikne výkon určitého počtu notárskych úradov, na ktoré bude potrebné vyhlásiť výberové konania. Prezídium komory v mesiaci január každého kalendárneho roka vyhlási výberové konania na neobsadené notárske úrady, ktoré sa uvoľnili iným spôsobom do 31. decembra predchádzajúceho kalendárneho roka, resp. do dňa vyhlásenia výberového konania. Rozhodujúci bude stav ku dňu vyhlásenia výberových konaní. Následne bude povinnosťou prezídia komory uskutočniť a skončiť výberové konanie najneskôr do 30. júna kalendárneho roka. V nadväznosti na to sa zjednoduší postup pri spracovaní návrhov rozvrhu práce pre súdnych komisárov, bude sa tak diať iba raz ročne a to v jednom termíne. Odkaz pri dôvodoch vyhlasovania výberového konania sa zužuje tak, aby nevznikala povinnosť vyhlasovať výberové konanie na obsadenie notárskeho úradu v prípade, keď má byť príslušný úrad obsadený vzájomným preložením notárov.

Zároveň sa spresňuje úprava v záujme transparentného a spravodlivého výberu nových notárov so zabezpečením princípu rovnosti pre všetkých uchádzačov výberového konania a rešpektovaním zásady rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom.

K bodu 12

Zákon Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov bol zrušený zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Poznámku pod čiarou v tejto časti preto možno považovať za obsoletnú.

K bodu 13

Notár musí mať technické a programové vybavenie na elektronické ukladanie, spracúvanie, vyhľadávanie a prenos dát v rámci celej svojej činnosti, teda notárskej činnosti a ďalšej činnosti, nielen pri úkonoch vo veciach notárskych centrálnych registrov (§ 3 ods. 1 písm. d)), čo vyplýva aj z ďalších ustanovení zákona (napr. § 12 ods. 1 písm. c), § 29 ods. 4, § 74 a i.).

K bodu 14

Potreba doplnenia predmetného ustanovenia, ktoré taxatívnym spôsobom vypočítava spôsoby zániku výkonu notárskeho úradu, vyplynula z potreby zabezpečiť vykonanie jednotlivých úkonov naviazaných na tento moment hodný osobitného zreteľa. Ide predovšetkým o potrebu ďalšieho nakladania so spismi, registrami a úradnými pečiatkami ako i archivácie. Vyhlásenie výberového konania na uvoľnený notársky úrad sa v takomto prípade nevyžaduje, keďže momentom zániku jedného výkonu notárskeho úradu v danom úrade vzniká výkon úradu nový.

K bodu 15

Právna úprava predmetného ustanovenia rieši prípady, kedy sa disciplinárne stíhaný notár vyhol disciplinárnemu opatreniu zbavenia notárskeho úradu podaním žiadosti ministrovi na svoje odvolanie z funkcie podľa § 14 ods. 2 písm. a) pred skončením disciplinárneho konania. Navrhovaná úprava odrádza diciplinárne stíhanú osobu od takéhoto postupu. Nemožnosť opätovného vymenovania osoby do funkcie notára pred uplynutím 3-ročnej lehoty od okamihu jej odvolania je podmienená kumulatívnym splnením 2 požiadaviek – (i) osoba bola odvolaná z funkcie na vlastnú žiadosť a (ii) momentom odvolania bolo prerušené disciplinárne konanie vedené proti nej. Pozri tiež bod 91.

K bodu 16

Navrhovaná právna úprava vychádza zo znenia definície notárskeho úradu podľa § 2 ods. 3. a nadväzuje na úpravu § 9. Notár je vymenovaný do notárskeho úradu, ktorý má konkrétne sídlo. Sídlom notárskeho úradu je mesto/obec a v prípade, ak je ním Mesto Bratislava alebo Mesto Košice, v určení sídla musí byť uvedený aj okres (napr. Bratislava I). Notárske úrady sú spravidla zriaďované v mestách, ktoré sú zároveň sídlami súdov prvého stupňa. Minister môže zriadiť notársky úrad aj v meste, prípadne obci, ktoré nie sú sídlom okresného súdu prvého

stupňa, ak existuje spoločenská potreba na zriadenie takého úradu. Notár zriadi svoju kanceláriu len na adrese v sídle, do ktorého bol vymenovaný. O povolení následnej zmeny sídla úradu v rámci toho istého obvodu už rozhoduje prezidium komory vo forme uznesenia bez potreby súhlasu ministra. Vyhlásenie výberového konania nie je potrebné znova uskutočňovať.

K bodu 17

Navrhovaná právna úprava precizuje doterajšiu právnu úpravu pre notárov, ktorí na základe písomnej zmluvy vykonávajú svoje úrady v rámci rovnakého sídla spoločne (notári – spoločníci). Účelom predmetnej zmluvy je zefektívnenie výkonu notárskych úradov, resp. efektívnejšia hospodárska prevádzka úradu počas jeho výkonu a zabezpečenie jeho plynulého chodu tak, aby nevznikali prieťahy v konaniach. Ak však bol osobe výkon úradu pozastavený alebo prerušený, formálnym titulom zastupovania je rozhodnutie komory o ustanovení zástupcu (i keď osoby totožnej so spoločníkom), nie zmluva uzatovorená spoločníkmi.

K bodu 18

Upravuje sa spôsob, akým sa zastupujúci spoločník identifikuje pri zastupovaní vo výkone notárskeho úradu.

K bodu 19

Upravuje sa postup v prípadoch, kedy notár pristupuje k výkonu verejnej funkcie inej ako funkcie poslanca obecného zastupiteľstva a poslanca zastupiteľstva vyššieho územného celku – prerušenie výkonu notárskeho úradu. Prerušenie výkonu úradu nastáva zo zákona, nie je teda nijako podmienené oznamovacou povinnosťou. Upravuje sa ukončenie prerušenia výkonu úradu pre prípady, kedy funkčné obdobie príslušnej verejnej funkcie skončilo predčasne alebo nieje stanovené na dobu určitú.

K bodu 20

Precizuje sa úprava zastupovania notára a náhradníka notára. Ak sú splnené podmienky pre ustanovenie zástupcu, komora ustanoví osobu podľa návrhu notára. Ak notár takú osobu v návrhu na ustanovenie zástupcu neurčí, ustanoví komora inú osobu z notárov v rámci obvodu toho istého súdu prvého stupňa. Upravuje sa taktiež možnosť výmeny osoby ustanovenej za zástupcu.

Zastupovanie podľa odseku 1 teda začína na základe rozhodnutia komory, pričom je vhodné, aby rovnakým spôsobom aj zaniklo, najmä z dôvodu spoľahlivého určenia, ktorá osoba vykonávala predmetné úkony alebo riadneho stanovenia odmeny počas zastupovania.

Upravuje sa povinnosť zastupovanej osoby oznámiť, že zanikli prekážky, pre ktoré zastupovanie vzniklo tak, aby komora mohla rozhodnúť o ukončení zastupovania k určitému dňu a aby tretie osoby mali možnosť vopred byť o zmene osôb vykonávajúcich úrad informované. Oznamovacia povinnosť v prípade prerušenia výkonu úradu tým nie je dotknutá.

V §19 sa upravuje činnosť náhradníka. Náhradník sa ustanovuje bez návrhu. Úlohou náhradníka je zabezpečiť úkony, ktoré je nevyhnutné vykonať po skončení výkonu úradu v čase do opätovného obsadenia úradu, resp. jeho zrušenia. Náklady na činnosť náhradníka sú hradené z prostriedkov komory.

K bodu 21, 23, 26 a 27 (§ 20 ods. 1, § 23 ods. 2, § 26 ods. 2 a § 27 ods. 1)

Špecifikuje sa, že zamestnanec notára, ktorý má byť zapísaný do zoznamu notárskych koncipientov alebo do zoznamu notárskych kandidátov, je len ten zamestnanec, ktorý je v pracovnom pomere v zmysle zákona č. 311/2011 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Toto ustanovenie vylučuje, aby boli títo vysokokvalifikovaní odborní zamestnanci zamestnávaní na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v zmysle § 223 a nasl. Zákonníka práce. Úlohou notárskych koncipientov a notárskych kandidátov je okrem plnení činnosti podľa pokynov notára aj sústavná príprava na výkon povolania notára, odborný rast a vzdelávanie. Preto je potrebné, aby boli títo zamestnanci v hlavnom pracovnom pomere. Notár, naopak, môže zamestnávať ďalších zamestnancov v pracovnom pomere ako aj na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Týmito zamestnancami budú najmä administratívni zamestnanci, ale notár môže zamestnávať napríklad aj technický alebo podporný personál.

K bodu 22, 25 a 28 (§ 22, § 25 a § 27 ods. 2)

Notár môže poveriť svojich zamestnancov vykonávaním úkonov, ktoré sú predmetom notárskej činnosti (§ 3 ods.1), ďalšej činnosti (§ 3 ods. 2) a činnosti podľa § 5 v presne vymedzenom rozsahu. Táto právna úprava sa oproti predchádzajúcej dopĺňa o možnosť poveriť zamestnancov notára i vykonávaním úkonov pri výkone funkcie notára ako osvedčujúcej osoby podľa § 3 ods. 3.

K bodu 24

Z doterajšej právnej úpravy nebolo zrejmé, kto podáva návrh na zápis do zoznamu notárskych kandidátov. Navrhovaná právna úprava spresňuje, že tento návrh podáva notár, u ktorého je zamestnanec v pracovnom pomere s jeho súhlasom. Ďalej sa vypúšťa ustanovenie, že ku dňu zápisu je osoba, ktorá má byť zapísaná do zoznamu notárskych kandidátov zapísaná v zozname koncipientov a nenastal dôvod na jej vyčiarknutie. Uvedené ustanovenie bolo nahradené presným uvedeným podmienok, po splnení ktorých má táto osoba právny nárok byť zapísaná do zoznamu notárskych kandidátov. Navrhovanou úpravou sa predíde situácii, kedy notársky kandidát po skončení pracovného pomeru u notára musel byť pri začatí pracovného pomeru u iného notára najprv zapísaný do zoznamu notárskych koncipientov. Dopĺňa sa ustanovenie o možnosti opakovať notársku skúšku maximálne dva krát.

K bodu 29

Pre výkon svojej činnosti notár potrebuje viesť aj iné ako centrálne registre (napr. register Dnot). Podrobnosti o týchto „evidenčných“ notárskych registroch, o druhoch a formách registrov notára, rozsahu v nich evidovaných údajov a pokynoch o zápisoch do nich, ale aj podrobnosti o

vedení notárskych centrálnych registrov upraví interný predpis komory – Poriadok vedenia notárskych registrov. Zároveň sa zavádza legislatívna skratka na mieste tak, ako to predpokladajú Legislatívne pravidlá vlády SR.

K bodu 30 a 34

Úprava súvisiaca s požiadavkou ochrany osobných údajov upravenou zákonom č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Upravuje sa povinnosť komory ako i notárov dodržiavať podmienky ochrany osobných údajov.

K bodu 31

Notárske registre sú v súčasnosti súčasťou technického riešenia v rámci Centrálneho informačného systému Notárskej komory SR, ktoré vyžaduje pravidelné úpravy a podlieha častým zmenám. Z tohto dôvodu sa ako vhodné javí riešenie úpravy podrobností o notárskych registroch, o druhoch a formách registrov notára, rozsahu v nich evidovaných údajov a pokynoch o zápisoch do nich v internom predpise komory. Uvedený interný predpis vydá Prezídium Notárskej komory SR.

K bodu 32

Potreba tejto úpravy je vyvolaná zákonom č. 366/2013 Z. z. ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorým sa v § 14 doplnil nový dôvod zániku výkonu notárskeho úradu. Uvedená zmena však nebol zohľadnená v súvisiacich ustanoveniach. Upravuje sa teda povinnosť prezídia vyčiarknuť zo zoznamu notárov aj notára, ktorý dosiahol vek 67. Vyčiarknutie sa v takom prípade vykoná ku dňu skončenia výkonu notárskeho úradu, teda k poslednému dňu v roku, v ktorom notár dosiahol uvedený vek.

K bodu 33

Výslovne sa uvádza spôsob, akým koná disciplinárna komisia.

K bodu 35

Legislatívno-technická úprava vyvolaná prečíslovaním odkazov.

K bodu 36

Ustanovenie § 37 odsek 2 je vzhľadom na súčasný stav obsolentné. Počet notárov a rozmiestnenie sídiel notárskych úradov dávajú predpoklad, že účastník pri úkonoch notárskej činnosti sám požiada ktoréhokoľvek iného notára, ktorý môže vykonať požadovaný úkon. Zásah komory sa v tomto smere javí ako nadbytočný. Účastník môže požiadať o vykonanie notárskeho úkonu aj notára, ktorého sídlo nie je v mieste, kde sa má úkon vykonať. Technické a programové vybavenie notára umožňuje vykonať požadovaný úkon mimo jeho kancelárie.

K bodu 37

Odstránenie gramatickej chyby.

K bodom 38 až 41

Povinnosť mlčanlivosti je integrálnou súčasťou výkonu notárskeho úradu. Inštitút mlčanlivosti je potrebné chápať na jednej strane ako povinnosť notára a na druhej strane ako oprávnenie a výsadu občana, ktorá mu vyplýva z práva na súkromie, ktoré je upravené v čl. 19 ods. 3 Ústavy SR. Z doterajšej praxe je zrejmé, že v prevažnej časti prípadov orgány činné v trestnom konaní žiadali ministra o zbavenie povinnosti mlčanlivosti notára vo veciach, v ktorých jeho zamestnanci vykonávali legalizáciu, pričom zbavenie mlčanlivosti neviedlo k objasneniu trestnej činnosti, čo vyplýva z charakteru výkonu notárskej činnosti. Na druhej strane bol minister a jeho aparát zbytočne zaťažovaný nadmernou administratívou.

Mlčanlivosť notára podľa § 39 možno považovať za štátom uloženú či uznanú povinnosť a táto je rešpektovaná všetkými procesnými ustanoveniami príslušných predpisov upravujúcich podania svedeckej výpovede či vysvetlenia osobami viazanými týmto druhom mlčanlivosti.

Zo sémantického výkladu pojmu „mlčanlivosť“ ďalej vyplýva, že ust. § 39 upravuje povinnosť notára mlčať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel, tzn. že mu zakazuje poskytovať o nich informácie svojím aktívnym prejavom v ústnej či písomnej forme. Ostatné formy možného zverejnenia chránených údajov ako nazeranie do spisov, ich požičiavanie upravujú iné ustanovenia (§ 81 a 83).

Navrhovaná právna úprava ustanovení § 39 ods. 2 písm. a) rozširuje okruh osôb oprávnených na zbavenie povinnosti mlčanlivosti notára i na právnych nástupcov účastníka notárskeho úkonu. Je to logický krok, pretože v praxi sa objavili prípady, kedy účastník zomrel a napriek záujmu jeho právnych nástupcov, právna norma neobsahovala výslovne ustanovenie o možnosti zbaviť mlčanlivosti notára jeho právnych nástupcov.

V navrhovanom § 39 ods. 2 písm. c) sa špecifikuje súd, ktorého predseda je oprávnený zbaviť povinnosti mlčanlivosti notára, pričom okruh činností, za akých môže byť notár zbavený povinnosti mlčanlivosti ostáva i naďalej v platnosti.

Povinnosť notára zachovávať mlčanlivosť zabezpečuje právo účastníkov na súkromie. Toto však nemôže mať absolútny obsah. Doterajšia právna úprava bránila notárovi podať oprávneným orgánom všeobecnú informáciu o vykonanom úkone. Pre získanie takejto informácie nastupoval časovo a procesne náročný postup zbavenia mlčanlivosti notára, pričom v mnohých prípadoch sa jednalo iba o všeobecnú informáciu o vykonanom úkone, ktorá by bola pre oprávnené orgány úplne dostatočná. Z toho dôvodu navrhovaná úprava umožní notárovi bez toho, aby bol zbavený povinnosti mlčanlivosti, podať oprávneným orgánom takúto informáciu, pričom základný obsah práva účastníka na ochranu súkromia tým nebude dotknutý.

V praxi sa taktiež preukázalo ako potrebné zbaviť mlčanlivosti notára na účely disciplinárneho konania, kedy od informácie, ktorou notár disponuje často závisí možnosť objasnenia prejednávanej veci.

Povinnosť mlčanlivosti je špecifickou obsahovou zložkou súboru povinností spojených s notárskym úradom. Jej špecifikum spočíva v tom, že v záujme trvalej ochrany skutočností uvedených v odseku 1 táto povinnosť nie je časovo obmedzená na výkon funkcie notára, ale je rovnako trvalá. Dôsledkom takejto úpravy je ďalšie špecifikum spočívajúce v tom, že prípadný zodpovednostný vzťah osoby, ktorá už nie je notárom, sa riadi ustanoveniami notárskeho poriadku.

K bodu 42

Súčasné znenie § 42 ods. 2 nie je jednoznačné, nedáva kvalifikovanú odpoveď na to, ktoré časové a číselné údaje sa vypisujú aj slovami. Navrhované znenie toto presne taxatívne vymedzuje. Nemalo by teda v praxi dochádzať k pochybnostiam, ako má notár postupovať.

K bodu 43

V súčasnej právnej úprave absentuje norma upravujúca prípady, keď zanikne výkon notárskeho úradu (§ 14) a nastane situácia, kedy je potrebné opraviť notársku listinu, ktorej autorom bol notár, ktorého výkon notárskeho úradu zanikol. V snahe vyriešiť aj takého nie ojedinelé prípady, navrhovaná úprava jasne určuje, aký postup bude nasledovať. Po praktickej stránke techniku opravy bude môcť vykonať prezídiom komory určený notár alebo náhradník, ktorý zabezpečí opravu notárskej listiny predpísaným elektronickým i listinným spôsobom.

K bodu 44

Obsahovou náležitosťou notárskej zápisnice je aj miesto, deň mesiac a rok, kedy bola notárska zápisnica po prečítaní účastníkmi schválená, účastníkmi (ich zástupcami), prípadne svedkami, dôverníkmi a notárom aj podpísaná. Súčasne znenie nesprávne používa termín spísania. Notárska zápisnica sa spravidla píše vopred v kancelárii notára, no úplnosť právneho úkonu nadobúda až po prečítaní, schválení a podpísaní určenými osobami. Prečítanie, schválenie a podpísanie sa musí vykonať na jednom mieste, ktoré sa označí ako miesto podpísania notárskej zápisnice.

K bodu 45

V obligatórnych náležitostiach, ktoré má obsahovať notárska zápisnica doteraz chýbali potrebné údaje o účastníkovi, ktorým je právnická osoba. Dopĺňajú sa predmetné údaje.

K bodu 46

Navrhovaná zmena presnejšie definuje osobu, ktorú notár priberie v prípade, ak účastník neovláda jazyk, v ktorom sa zápisnica spisuje. Doterajšia právna úprava mohla navádzať dojem, že sa musí výlučne jednať o osobu zapísanú v zozname tlmočníkov v zmysle zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov.

K bodu 47

Navrhovaným ustanovením sa spresňuje podmienka spisovania notárskych zápisníc a zjednocuje sa tak nejednotná prax notárov v prípadoch, keď je účastník zastúpený na základe plnej moci. Zákon bude jednoznačne vyžadovať, aby podpis splnomocniteľa na splnomocnení bol úradne osvedčený, čím sa posilnia právne istoty účastníkov, ako aj dôveryhodnosť verejných listín. Upravje sa zároveň výnimka z požiadavky na úradné overenie pre prípady, keď je splnomocnencom advokát.

K bodu 48

Zmena priamo súvisí so zmenou v § 47 písm. i). Osobou, ktorou možno zabezpečiť tlmočenie môže byť osoba, ktorá ovláda jazyk účastníka.

K bodu 49

Navrhuje sa použiť úpravu zodpovednosti podobnú úprave aplikovanej v advokátskej praxi. Notár sa pri vzniku škody môže vyviniť, ak preukáže, že poškodený účastník mal vedomosť o skutočnosti, ktorá zapríčinila vznik škody, tzn. zneužití jeho totožnosti.

K bodu 50

V § 50 sa nahrádza pojem „maloletí“ a nepriamo sa tak zužuje okruh osôb, ktoré môžu byť svedkami totožnosti a svedkami úkonu. Nemôžu byť nimi osoby, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony v plnom rozsahu, osoby, ktoré síce majú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, avšak ich telesný a duševný stav im nedovoľuje vydať svedectvo, a tie, ktoré nevedia alebo nemôžu čítať a písať. V ostatnom zostáva predmetné ustanovenie nezmenené.

K bodu 51

Odstraňuje sa rozpor ustanovení § 49 a § 51 ods 2. V § 49 sa upravuje prípad, kedy účastník nemôže čítať alebo písať. V § 51 ods. 1 sa upravuje prípad, kedy účastník čítať alebo písať môže, avšak je hluchý alebo nemý, pričom túto situáciu zákon rieši pribratím dôverníka. §51 ods. 2 zákona by mal teda upravovať situáciu, kedy dochádza k spísaniu zápisnice s osobou, s ktorou notár vôbec nedokáže priamo komunikovať, a teda prípad účastníka, ktorý nemôže čítať alebo písať a zároveň je hluchý alebo nemý. Súčasná právna úprava však v oboch prípadoch - § 49 a § 51 ods. 2 používa termín „osoba, ktorá nemôže čítať alebo písať“. Navrhovanou zmenou sa preto odstráni rozporná úprava. V situácii, keď účastník zápisnice nevie čítať a písať sa aplikuje § 49. V prípade, že účastník nevie čítať a písať a je zároveň hluchý alebo nemý, teda nie je možné sa s ním dorozumieť, priberie notár dôverníka, ktorý sa s účastníkom dorozumieť dokáže.

K bodu 52

Zmena priamo súvisí so zmenami v § 47 písm. i) a § 48. Presnejšie sa definuje osoba, ktorú notár priberie v prípade, ak účastník neovláda jazyk, v ktorom sa zápisnica spisuje. Precizuje sa znenie odseku 4.

K bodu 53

Zakotvuje sa právny inštitút - vyhlásenie o voľbe práva, zavedený Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4.júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú.v. EÚ L 201, 27.7.2012, s. 107), ktoré sa podľa jeho čl. 84 bude uplatňovať v členských štátoch EÚ (okrem Dánska, Írska a Veľkej Británie) od 17.8.2015.

Úkon voľby práva podľa uvedeného nariadenia predstavuje právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti. V zmysle nariadenia sa má vyhlásenie o voľbe práva vykonať vo forme úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti – “voľba sa urobí výslovne vo vyhlásení vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplýva z podmienok tohto právneho úkonu”. Z uvedené možno vyvodiť, že je potrebné umožniť všetky formy vykonania tohto úkonu, ktoré vnútroštátny právny poriadok umožňuje pri takomto type úkonu, tzn. napr pri závete. V prípade úpravy, podľa ktorej by bolo možno voľbu práva vyhlásiť iba do zápisnice pred notárom s jej následným uložením v notárskom registri by mohlo dôjsť k rozporu s nariadením, kedy by nebolo umožnené vykonať voľbu práva aj mimo notárskej zápisnice, analogicky k iným formám spísania závetu. Právne účinky je preto potrebné priznať i voľbe práva vykonanej vlastnou rukou alebo iným spôsobom v písomnej forme za účasti svedkov. Upravuje sa tak povinnosť notárov prijať vyhlásenie o voľbe práva a povinnosť registrovať ho v registri tak ako zápisnice o iných úkonoch nakladania s majetkom pre prípad smrti, v Notárskom centrálnom registri závetov.

Zároveň podľa legislatívnych pravidiel vlády je potrebné legislatívnu skratku zaviesť na mieste, kde sa slová, na ktoré sa odkazuje, používajú prvýkrát, a to je v tomto prípade § 54. S najväčšou pravdepodobnosťou došlo omylom k zavedeniu tejto legislatívnej skratky na nesprávnom mieste a to dokonca dvakrát - v § 67 ods. 1 a § 73c ods. 1.

K bodu 54

Obsahové vymedzenie súčasného § 55 je záležitosťou vykonávacieho predpisu v zmysle navrhovaného splnomocňujúceho ustanovenia v § 97a. Navrhované znenie zároveň v § 85 ods. 2 počíta s možnosťou uschovávania ukončených spisov okrem kancelárie notára aj na inom bezpečnom mieste z dôvodu obmedzenej priestorovej kapacity notárskych kancelárií.

K bodu 55

Legislatívno-technická úprava vyvolaná vypustením § 55.

K bodu 56

Táto zmena odstraňuje nepresnú definíciu osoby, ktorá vyhotovuje preklad listiny. K vidimácii listín, ktorých obsah nie je možné spoľahlivo posúdiť, je potrebný preklad listiny a nie jej tlmočenie. Podľa zákona 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov je tlmočníkom osoba, ktorá umožňuje priamu komunikáciu medzi osobami používajúcimi odlišné jazyky. Na druhej strane prekladateľ vykonáva prekladateľskú činnosť na

základe využitia svojich jazykových schopností, ďalších špecifických schopností, zručností a skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok a úkonom prekladateľskej činnosti je najmä preklad.

K bodu 57

Navrhovaná zmena umožňuje vidimáciu listín so vzťahom k cudzine okrem notára aj notárskym kandidátom. Notár môže poveriť notárskeho kandidáta celým rozsahom činnosti podľa § 3 ods. 1 a 2 a § 5 s výnimkou vidimácie a legalizácie listín so vzťahom k cudzine. V súčasnosti vzniká veľké množstvo cezhraničných vzťahov tak medzi podnikateľmi, ako aj bežnými občanmi a táto zmena odráža aktuálnu potrebu praxe, vzhľadom na veľké zvýšenie počtu listín so vzťahom k cudzine. Rozsah listín so vzťahom k cudzine je neporovnateľný so situáciu v minulosti, keď bola prijímaná súčasná právna úprava. Táto zmena zároveň nie je v rozpore s Haagskym dohovorom o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín z 5.10.1961 a nie je ani v rozpore so žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom Slovenskej republiky. Obdobnú úpravu obsahuje aj česká právna úprava, ktorá je porovnateľná s našou a kde môže listiny so vzťahom k cudzine okrem notára overovať aj zástupca notára a notársky kandidát.

K bodu 58

Legislatívno-technická zmena. Precizuje sa znenie ustanovenia.

K bodu 59

Precizuje sa znenie ustanovenia. Navrhovanou zmenou dochádza k logickej úprave použitého termínu a zabraňuje sa nejednoznačnému výkladu predmetného ustanovenia, zmyslom ktorého je zadefinovať časové obdobie kedy došlo k legalizácii. Súčasná terminológia navádza dojem, že ustanovenie zákona je splnené aj vtedy, ak osvedčovacia doložka jednoducho obsahuje označenie dňa v týždni, napr. “pondelok”.

K bodu 60

Platia obdobné dôvody, ako pri vidimácii listín notárskym kandidátom. Navrhovaná zmena umožňuje legalizáciu listín so vzťahom k cudzine okrem notára aj notárskym kandidátom. V súčasnosti vzniká veľké množstvo cezhraničných vzťahov tak medzi podnikateľmi, ako aj bežnými občanmi a táto zmena odráža aktuálnu potrebu praxe, vzhľadom na veľké zvýšenie počtu listín so vzťahom k cudzine. Rozsah listín so vzťahom k cudzine je neporovnateľný so situáciu v minulosti, keď bola prijímaná súčasná právna úprava. Táto zmena zároveň nie je v rozpore s Haagskym dohovorom o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín z 5.10.1961 a nie je ani v rozpore so žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom Slovenskej republiky. Obdobnú úpravu obsahu aj česká právna úprava, ktorá je porovnateľná s našou a kde môže listiny so vzťahom k cudzine okrem notára overovať aj zástupca notára a notársky kandidát.

K bodu 61

Navrhovanou zmenou sa upravuje názov ustanovenia v súlade so systematikou Notárskeho poriadku vzhľadom na to, že pri proteste zmenky dochádza k osvedčovaniu právne významnej skutočnosti.

K bodu 62

Legislatívno-technická zmena. Precizuje sa znenie ustanovenia.

K bodu 63

V súčasnosti sa nevyžaduje, aby boli podpisy účastníkov na vyhláseniach podľa § 63 písm. a) bod 1 úradne overené. Navrhovaná zmena zavádza povinnosť podpis osoby na vyhlásení úradne overiť, čím prispieva k zabezpečeniu právnej istoty a predchádza sporom pri osvedčení o vydržaní vlastníckeho práva.

K bodu 64

Navrhovanou zmenou sa bližšie špecifikuje dôvod a obsah vyhlásenia o tom, že obec nemá výhrady k vzniku vlastníckeho práva, alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré je jedným z podkladov, ktoré je účastník povinný predložiť k osvedčeniu vyhlásenia o vydržaní. V praxi totiž nie je ojedinelé, že obce vydávajú listiny nazvané ako „potvrdenie“ alebo „osvedčenie“ s celkom iným obsahom, neuvedomujúc si závažnosť takéhoto vyhlásenia. Obec teda nebude mať možnosť znemožniť vznik predmetného práva tým, že bude môcť uplatniť akúkoľvek výhradu, bude sa vyjadrovať len k tomu, či sa požadovaný vznik predmetného práva dotýka jej oprávnených záujmov.

K bodu 65

Navrhovanou zmenou dochádza k presnejšiemu zákonnému vymedzeniu prípadov, v ktorých je potrebné žiadať vyjadrenie právnickej osoby príslušnej na správu nehnuteľností. Možnosť a rozsah ich správy právnickou osobou je presne definovaný vo viacerých právnych predpisoch SR (napr. 29/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, 180/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov). V praxi často dochádza k situáciám, keď je v listoch vlastníctva vyznačená správa aj pri nehnuteľnostiach, ktoré by v správe v súlade s platnými právnymi predpismi byť nemali (napríklad chýbajú identifikačné údaje pôvodného vlastníka, ktorými sú jeho meno, priezvisko, dátum narodenia a bydlisko). Tieto situácie sa vo veľkej väčšine prípadov vyskytujú v súvislosti s nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v mimo zastavaného územia obce. Práve extravilán obce je tým územím obce, kde sa možnosť využitia inštitútu osvedčenia o vydržaní javí ako najvhodnejšia a v konečnom dôsledku i ako jediná možná (z dôvodu množstva nezdokumentovaných, nedoložených a nevysporiadaných právnych vzťahov). V prípade vzniku uvedených situácií dochádza tak zo strany jednotlivých notárov, ako aj zo strany jednotlivých štátnych orgánov k rozdielnemu právnemu výkladu, ako v týchto prípadoch postupovať. Navrhovaná úprava odstraňuje pretrvávajúce nejasnosti a jednoznačne stanovuje, že vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností v zmysle príslušných právnych predpisov o tom, že nemá výhrady k vzniku vlastníckeho práva, resp.

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, je potrebné iba v prípade, ak sa predmetná nehnuteľnosť nachádza mimo zastavaného územia obce.

Navrhovaná zmena zároveň zavádza lehotu troch mesiacov, v ktorej sa príslušná právnická osoba má možnosť k žiadosti účastníka vyjadriť; v opačnom prípade sa uplatní prezumpcia vydania súhlasného vyjadrenia. Dôjde tak k eliminácií prípadov, kedy k vydaniu vyjadrenia právnickou osobou dochádzalo až po uplynutí neúmerne dlhého času. Zavedenie lehoty zabráni zbytočným prieťahom spôsobených príslušnou právnickou osobou a zároveň ide o dostatočne dlhú dobu na preskúmanie žiadosti účastníka ( Pozri bod 66)

Notár sa však uvedeným postupom nezbavuje svojich povinností podľa § 63 písm. b), t. j. označiť dôkazy, ktoré mu boli za účelom potvrdenia osvedčovaných skutočností predložené. Znamená to, že notár je povinný predovšetkým zisťovať čo možno najpravdepodobnejšiu totožnosť pôvodných vlastníkov a podrobný skutkový dej, ktorý svedčí v prospech vydržania vlastníckeho práva účastníkom konania, a to najmä z rozhodnutí vydaných v dedičskom konaní, z úradných výpisov z matriky, z potvrdení vyhotovených o údajoch zapísaných v matrike, z výpisov z matrík, z dvojstranných právnych aktov, z potvrdení o úhrade daní, o zaplatení kúpnej ceny a podobne, ktoré budú súčasťou spisu.

K bodu 66

Vzhľadom na špecifickosť osvedčenia o vydržaní sa navrhovanou zmenou prispieva k istote právnych vzťahov a predchádza sporom do budúcnosti. Vyhlásiť, že došlo k splneniu zákonných podmienok bude môcť pri takomto úkone účastník len osobne pred notárom. Zároveň sa upravuje rovnaká lehota v dĺžke 3 mesiace pre vyjadrenie obce ako i vyjadrenie právnickej osoby ( písm. a) druhý a tretí bod).

K bodu 67

Dochádza k novej úprave konania vo veciach notárskych úschov. Nadpis nad § 65 sa zosúlaďuje so znením § 3 ods. 1 písm. c) tak, že ide o „Konanie vo veciach úschov“ v porovnaní so súčasnou právnou úpravou, podľa ktorej ide o „notárske úschovy”. Nová právna úprava definuje, čo môže byť predmetom notárskej úschovy, je riešená otázka úschovy závetov, listín a listinných cenných papierov a spôsoby úschovy peňazí. Peniaze prijíma notár do úschovy, aby s nimi nakladal podľa osobitného príkazu zložiteľa, alebo podľa dohody zložiteľa a príjemcu. Taktiež sa upravajú prípady úschovy pre účely podľa osobitného predpisu, ktorým je ustanovenie § 151ma ods. 5 Občianskeho zákonníka a § 32 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov.

Určujú sa podstatné náležitosti zápisnice o prijatí do úschovy.

Ukladá sa notárovi nakladať s predmetom úschovy len spôsobom zabezpečujúcim splnenie účelu úschovy. Notárska zápisnica o úschove musí obsahovať určenie miesta, kde bude predmet úschovy po celú dobu úschovy uložený. V prípade úschovy závetov, listín a listinných cenných papierov to môže byť trezor notára, prípadne trezor v banke, v prípade úschovy peňazí len osobitný účet notára v banke, s tým, že len v nevyhnutnom prípade môže notár premiestniť

predmet úschovy na iné miesto, prípadne iný účet v banke (napr. v prípade zrušenia zahraničnej pobočky banky). V žiadnom prípade nie je možné, aby notár premiestnil predmet úschovy, napr. peniaze na iný, prípadne termínovaný účet. Zákon jednoznačne určuje, že z predmetu úschovy nie je možné uspokojiť nároky tretích osôb, a to ani na základe príkazu súdneho exekútora v exekučnom konaní alebo správcu v konkurznom konaní. Notár je pri vydaní úschovy viazaný len príkazom zložiteľa alebo dohodou uzavretou medzi zložiteľom alebo príjemcom.

Zjednodušuje sa postup pri vydávaní úschov, kedy postačuje spísanie úradného záznamu, ktorý v prípade vydania závetu, listiny alebo listinného cenného papiera musí podpísať aj príjemca. V prípade vydania peňazí z úschovy nie je potrebný ani podpis príjemcu, a to v prípade ak notár sa sám presvedčí, že došlo k splneniu podmienok pre vydanie peňazí z úschovy.

Pri úschove závetu, ktorý je listinou mimoriadnej právnej dôležitosti, sa zdôrazňuje povinnosť notára poučiť zložiteľa o formálnych a obsahových náležitostiach závetu, keďže závet, ktorý notár prijíma do úschovy nie je spísaný vo forme notárskej zápisnice. Zároveň sa v tomto ustanovení nadväzuje na povinnosti notára v súvislosti s vedením Notárskeho centrálneho registra závetov.

Pri úschove peňazí sa podrobne upravuje postup pri prijímaní peňazí do úschovy, a to tak, že účastník - zložiteľ sa má právo rozhodnúť, či peniaze vloží do úschovy notára na jeho účet ešte pred podpísaním notárskej zápisnice o úschove a dohodnutí presných podmienok jej vydania so zložiteľom alebo až po podpísaní notárskej zápisnice o úschove. V prvom prípade notár vystaví zložiteľovi pred spísaním zápisnice o úschove oznámenie o čísle jeho účtu pre notársku úschovu v banke a po pripísaní peňazí na účet notára účastníci podpíšu zápisnicu o úschove, v ktorej notár súčasne potvrdí, že predmet úschovy prijal. V druhom prípade sa účastníci v notárskej zápisnici najskôr dohodnú na podmienkach a čase zloženia peňazí a ich vydania z úschova notárom a až po pripísaní peňazí na účet notára notár vydá osobitné potvrdenie o prijatí peňazí.

Upravuje sa procesný postup notára v prípade, ak sa predmet úschovy – peniaze, nepodarí vydať oprávnenej osobe, a to tak, že po uplynutí desiatich rokov odo dňa ich prijatia do úschovy ich notár zloží do úschovy súdu.

Podrobný postup pri prijímaní a vydávaní predmetu úschovy ako aj podrobnosti vedenia registra úschov podrobne upraví Kancelársky poriadok pre notárov.

Zároveň sa precizuje znenie poznámok pod čiarou k odkazom, zosúlaďuje sa so súčasným stavom právneho poriadku.

K bodu 68

V nadväznosti na zmeny uvedené v bode 64 sa citované ustanovenia z dôvodu nadbytočnosti navrhuje vypustiť.

K bodu 69

V navrhovanom znení sa dopĺňa názov notárskeho centrálneho registra určených právnických osôb, ktorý v súčasnosti absentuje len nedopatrením.

K bodu 70

Legislatívnu skratku je potrebné zaviesť na mieste, kde sa slová používajú prvýkrát, a to je v § 54. S najväčšou pravdepodobnosťou došlo omylom k zavedeniu tejto legislatívnej skratky na nesprávnom mieste a to dokonca dvakrát, v § 67 ods. 1 a § 73c ods. 1. Navrhuje sa vypustenie skratky na týchto miestach.

K bodu 71

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zavedením legislatívnej skratky na správnom mieste v texte predpisu (Pozri tiež bod 29).

K bodu 72

Ustanovenie sa uvádza do súladu so znením § 73k ods. 4. Každý notár je za zákonných podmienok (§ 74) oprávnený (zároveň aj povinný) a technicky schopný prostredníctvom centrálneho informačného systému z notárskeho centrálneho registra listín vydať oprávnenej osobe osvedčený odpis notárskej zápisnice spísanej ktorýmkoľvek notárom v rámci SR. Uvedené je však v súčasnosti v kontraste s obsolentným ustanovením v § 78, ktoré sa zároveň navrhuje vypustiť (pozri bod 74).

K bodu 73

Navrhuje sa vypustiť § 78, pretože je v rozpore s § 73k ods. 4, podľa ktorého každý notár môže vydávať z Notárskeho centrálneho registra listín osvedčený odpis notárskej zápisnice na žiadosť fyzickej alebo právnickej osoby, s jej súhlasom alebo za podmienok ňou určených. Potreba ustanovenia je technologickým pokrokom prekonaná, pričom toto ustanovenie spôsobuje v praxi výkladové problémy.

K bodu 74

Ustanovenie nadväzuje na novú úpravu povinnosti mlčanlivosti notára v § 39 ods. 4, umožňuje oprávneným orgánom bez toho aby bol notár zbavený povinnosti mlčanlivosti nazerať do registrov.

K bodu 75

Navrhovaná výnimka z požičiavania spisov týkajúcich sa činnosti podľa § 5 vyplýva z povahy takejto činnosti notára a preto je požičiavanie takýchto spisov oprávneným osobám za podmienok § 82 viazané na súhlas dotknutého účastníka.

K bodu 76

Pojem pomocný súdny orgán súčasná legislatíva už nepoužíva a v súvislosti s ďalšou činnosťou notára je správnym a zákonným pojmom termín súdny komisár (§ 38 OSP).

K bodu 77

Navrhované znenie z dôvodu obmedzenej priestorovej kapacity notárskych kancelárií počíta s možnosťou uschovávania ukončených spisov okrem kancelárie notára aj na inom bezpečnom mieste.

K bodu 78

Ide o novú úpravu splnomocňovacieho ustanovenia, ktorá už reflektuje na nové ustanovenie § 97a. Zlaďuje sa už upravený právny stav, nakoľko v platnom Kancelárskom poriadku pre notárov už je obsiahnutá úprava vedenia notárskych centrálnych registrov. Na základe uvedeného má byť splnomocňovacie ustanovenie správne umiestnené na konci zákona, pretože sa už netýka len jednej jeho časti, ale celého zákona.

K bodu 79 a 80

Ide o nápravu doterajšieho nesprávneho znenia v tomto ustanovení. Rozhodnutie o vzniku, resp. zániku notárskeho úradu je v kompetencii štátu, t. j. ministra v rámci výkonu štátneho dohľadu podľa § 9 ods. 2. Zánik notárskeho úradu a zánik výkonu notárskeho úradu sú totiž dve rozdielne veci, zánikom výkonu notárskeho úradu nedochádza k zániku notárskeho úradu. Zo znenia zákona možno vyvodiť, že minister môže rozhodnúť o zániku notárskeho úradu (počtu miest notárov) len v súvislosti s neobsadeným notárskym úradom. Neobsadeniu notárskeho úradu môže predchádzať zánik výkonu notárskeho úradu (§ 14 ods. 1), s ktorým sú spojené najmä povinnosti týkajúce sa notárskeho archívu. V tomto zmysle je potrebné upraviť znenie tohto ustanovenia.

V praxi nie je ojedinelé, že notári sú po splnení všetkých kumulatívnych podmienok stanovených v § 9 ods. 2 písm. c) navzájom preložení do obvodu iného súdu prvého stupňa, prípadne, že zmenili svoje sídlo v zmysle § 14, alebo nastala situácia, keď sa notár v riadnom výberovom konaní úspešne uchádzal o funkciu notára vymenovaného do obvodu iného súdu prvého stupňa. Pre tieto prípady nebola doposiaľ vyriešená situácia s budúcnosťou ich spisov, registrov a úradných pečiatok, čo v praxi spôsobovalo príslušným súdom, ktoré v zmysle zákona vedú notársky archív, značné problémy. Pre tieto prípady nová právna úprava zakotvuje, že sa postup v zmysle § 86 ods. 1 neuplatní, t.j. notári nebudú povinní odovzdať svoje spisy, registre a úradné pečiatky súdom prvého stupňa, v obvode ktorých vykonávali svoje notárske úrady a tieto budú spravovať aj naďalej vo svojich nových sídlach.

K bodu 81

Doterajšia formulácia oprávnení komory a ministra a povinností notára pri výkone štátneho dohľadu bola príliš všeobecná a nedostatočná, bez možnosti adekvátneho vyvodenia zodpovednosti notára pre prípad nesplnenia povinnosti poskytnúť ministrovi, prípadne komore potrebnú súčinnosť. Podrobnejšie sa upravuje vybavovanie sťažností podľa osobitného predpisu

a kontrola spisov, listín, predmet úschovy a registre. Táto úprava sleduje zefektívnenie štátneho dohľadu vykonávaného ministerstvom a komorou a jeho zasadenie do formalizovaného rámca.

K bodu 82

Precizuje sa úprava disciplinárnej zodpovednosti. Zavádza sa v súčasnosti absentujúca definícia disciplinárneho previnenia. Špecifikuje sa množina konaní, ktoré možno sankcionovať disciplinárnym opatrením. Výslovne sa odkazuje na porušenie povinností pri výkone funkcie súdneho komisára a takisto sa ako postihnuteľné výslovne uvádza spôsobenie prieťahov v dedičskom konaní.

K bodu 83

Precizuje sa znenie ustanovenia o disciplinárnej zodpovednosti.

K bodu 84

Navrhovaná úprava stanovuje dolnú a hornú hranicu sadzby disciplinárneho opatrenia pozastavenia notárskeho úradu, ktorej zavedenie si vyžiadala prax disciplinárneho orgánu komory.

K bodu 85

V súlade so znením § 25 sa slovo zastupovať nahrádza spojením výkon poverenia. Výslovne sa tak odlišuje vykonávanie úloh, ktorými je kandidát poverený od prípadov zastupovania notára, ktoré sú upravené v § 17. Zároveň ide o legislatívn-technickú zmenu vyvolanú zmenou číslovania odsekov v § 91.

K bodu 86

Legislatívno-technická úprava vyvolaná prečíslovaním odsekov v § 91.

K bodu 87

Dopĺňa sa možnosť pre obvineného z disciplinárneho previnenia o zvolenie si za zástupcu v disciplinárnom konaní okrem advokáta aj notára najmä z dôvodov, že relevantné skutočnosti pre disciplinárne konanie majú pôvod v notárskej alebo ďalšej činnosti notára, pričom je na prospech obvineného zvoliť si „profesionála“ danej problematiky aj z radov kolegov notárov.

K bodu 88

Upravuje sa dokazovanie na účely disciplinárneho konania tak, aby sa zabezpečil efektívny priebeh konania a riadne podmienky pre rozhodnutie. Upravuje sa povinnosť poskytnúť informácie disciplinárnej komisii, a to vo forme vysvetlenia a výpovede, ako aj právo tieto odoprieť. Pre prípady narušenia priebehu konania odopretím poskytnutia súčinnosti sa upravuje možnosť disciplinárnej komisie uložiť poriadkovú pokutu.

K bodu 89

Precizuje sa ustanovenie. Výslovne sa uvádza, že samotnú rozhodovaciu činnosť disciplinárnej komisie zabezpečujú senáty kreované na tento účel.

K bodu 90

Nové znenie výslovne určuje, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie sa podáva tejto komisii a rozhodovať o ňom bude krajský súd, v obvode ktorého má notár sídlo (uplatňuje sa všeobecná vecná príslušnosť na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa § 244 ods. 1, resp. 2 OSP). Znamená to, že sa opravný prostriedok adresuje priamo disciplinárnej komisii, ktorá v ďalšom kroku zabezpečí jeho doručenie súdu. Účel navrhovanej úpravy si vyžiadala samotná prax, keď zo strany disciplinárneho senátu nebolo možné vykonať vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko o podaní, resp. nepodaní opravného prostriedku nemal vedomosť.

K bodu 91

Pri doterajšej právnej úprave sa v praxi objavili prípady, kedy osoba vykonávajúca slobodné právnické povolanie (exekútor, notár) bola disciplinárne stíhaná a v snahe vyhnúť sa disciplinárnemu postihu sama požiadala ministra o odvolanie z funkcie, čím de facto zabránila disciplinárnemu orgánu rozhodnúť o vine a treste takejto osoby. Následne sa táto osoba mohla uchádzať ako bezúhonná o výkon aj inej právnickej profesie. Navrhovaná právna úprava tak odrádza od takéhoto postupu a počíta s možnosťou dokončenia disciplinárneho konania po opätovnom vymenovaní do funkcie aj v prípade, kedy minister odvolal notára na jeho žiadosť.

K bodu 92

Notár je povinný informovať osobu, ktorej poskytuje právnu službu, o jeho odmene ešte pred začatím úkonu právnej služby. Precizuje sa znenie ustanovenia – termín “právna služba” sa v texte nahrádza vhodnejším termínom “úkon notárskej činnosti”.

K bodu 93 a 94

Ide o novú úpravu splnomocňovacieho ustanovenia, ktoré už reflektuje na nové ustanovenie § 29 ods. 4 a piaty diel zákona, notárske centrálne registre. Zlaďuje sa už upravený právny stav, nakoľko v platnom Kancelárskom poriadku pre notárov už je obsiahnutá úprava vedenia notárskych centrálnych registrov. Na základe uvedeného má byť splnomocňovacie ustanovenie správne umiestnené na konci zákona, pretože sa už netýka len jednej jeho časti, ale viacerých ustanovení zákona. Uplatňuje sa aktuálna legislatívna technika, kedy z hľadiska systematiky zákona je z dôvodu vloženia spoločného splnomocňovacieho ustanovenia v ôsmej časti potrebné zmeniť jej názov a nové ustanovenie zaradiť na úvod tejto časti.

K Čl. II

K bodu 1

Uvedenou úpravou sa vykonávajú príslušné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú.v. EÚ L 201, 27.7.2012, s. 107) do slovenského právneho poriadku - podmienky vydávania európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len “osvedčenie” alebo “EDO”). V zmysle nariadenia sa má osvedčenie vydávať počas dedičského konania, ako aj po jeho právoplatnom skončení. Osvedčenie bude možné využiť najmä na preukázanie jednej alebo viacerých z týchto skutočností:

a) postavenie a/alebo právo každého dediča, prípadne odkazovníka uvedeného v osvedčení a ich príslušné dedičské podiely;

b) pridelenie konkrétneho majetku, ktorý je súčasťou dedičstva, dedičom, prípadne odkazovníkom uvedeným v osvedčení;

c) právomoci osoby určenej v osvedčení na vykonanie závetu alebo správu dedičstva.

V závislosti od momentu, kedy sa EDO bude vydávať, ho možno charakterizovať ako úkon dedičského konania, ale i ako úkon, ktorý nie je súčasťou postupu samotného dedičského konania, kedy sa svojou povahou približuje skôr určitej autorizácii, superlegalizácii už právoplatného rozhodnutia, preukázaniu určitej právnej skutočnosti. Napriek určitému rozdielu v znakoch tohto úkonu v závislosti od momentu jeho vykonania sa táto agenda ako celok zveruje do pôsobnosti notára, ktorý bude vydávať EDO počas dedičského konania, ako aj po jeho skončení , kedy má vydanie osvedčenia charakter potvrdenia skutočností, ktoré boli preukázané v určitom, skončenom konaní.

Nariadenie umožňuje podať opravný prostriedok proti vydanému EDO, pričom však formu opravného prostriedku nevymedzuje. Prihliadnuc na ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa navrhuje využiť pri úprave formu odvolania. Primerané použitie ustanovenia o osvedčení o dedičstve (§ 175zca) nie je vhodné z dôvodu, že týmto osvedčením, teda rozhodnutím sa ukončuje dedičské konanie, pričom však EDO vydávané notárom možno považovať len za úkon v rámci dedičského konania, ktorým sa samotné konanie neukončuje, ale bez ohľadu na vydanie EDO pokračuje ďalej. Opravný prostriedok vo forme žiadosti o pokračovanie v konaní preto nie je vhodné použiť.

Totožnú úpravu pre zabezpečenie vykonania predmetného nariadenia a riešenie v praxi predpokladá aj návrh nového kodéxu procesného práva, Návrh zákona - Civilný mimosporový poriadok.

K Čl. III

K bodu 1

Zavádza sa legislatívna skratka na mieste tak, ako to predpokladajú Legislatívne pravidlá vlády SR a zároveň sa mení neaktuálny názov ústredného orgánu štátnej správy.

K bodu 2

Súčasná právna úprava vyňatia cudzích štátov z právomoci slovenských súdov vychádza z prekonanej doktríny tzv. absolútnej imunity štátu, podľa ktorej bol štát úplne vyňatý z právomoci súdov iného štátu, bez ohľadu na charakter či predmet sporu. V súčasnosti sa však už v medzinárodnom práve verejnej etablovala doktrína tzv. funkčnej imunity štátu, ktorá rozlišuje medzi acta iure imperii, teda úkonmi štátu spojenými s jeho postavením ako suveréna, a acta iure gestionis, teda úkonmi, v ktorých štát vystupuje ako subjekt súkromného práva (zmluvné veci, pracovnoprávne vzťahy, a pod.). Z tejto doktríny vychádza aj Dohovor OSN o imunitách štátov z 2.12.2004, ktorý SR podpísala 15.9.2005, avšak zatiaľ neratifikovala (dohovor nenadobudol zatiaľ medzinárodnú platnosť, pretože k jeho platnosti sa vyžaduje uloženie 30 ratifikačných listín). Dohovor je kodifikáciou obyčajových pravidiel medzinárodného práva verejného. Doktrínu funkčnej imunity už slovenské súdy uplatňujú v dôsledku uplatňovania nariadení EÚ (najmä nariadenie č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach), pretože judikatúra Súdneho dvora EÚ k týmto súkromnoprávnym nariadeniam vychádza z uvedenej doktríny a umožňuje ich uplatňovanie na acta iure gestionis.

Z dôvodu snahy o uvedenie do súladu tejto situácie s úpravou v zákone sa navrhuje zmena existujúcej úpravy vyňatia cudzích štátov z právomoci slovenských súdov. Nový odsek 1 definuje obsah a podstatu vyňatia (acta iure imperii). Vo všetkých ostatných prípadoch, teda pri acta iure gestionis, budú aj cudzie štáty podrobené právomoci slovenského súdu. Najčastejšie pôjde o právomoc v sporových konaniach týkajúcich sa záväzkových vzťahov súkromnoprávnej povahy, konaniach týkajúcich sa práv a povinností vyplývajúcich z pracovných zmlúv, vrátane ich ukončenia a konaniach, v ktorých je predmetom konania nehnuteľný majetok cudzích štátov nachádzajúci sa v Slovenskej republike, alebo ich práva na takýchto nehnuteľných veciach patriacich iným osobám, ako aj práva z nájomného pomeru k takýmto nehnuteľným veciam.

Vzhľadom na odlišný charakter ochrany poskytovanej medzinárodným právom štátom na jednej strane a medzinárodným organizáciám a osobám požívajúcim imunity na strane druhej, bola ochrana štátu vyňatá do samostatného ustanovenia. K ochrane osôb sa pridala aj ochrana medzinárodných organizácií a inštitúcii, ktoré požívajú imunitu. Rozsah ich imunity je definovaný príslušnou medzinárodnou zmluvou, pravidlom medzinárodného práva (medzinárodnou obyčajou) alebo prípadne vnútroštátnym právom.

Upravuje sa taktiež postup pre prípady, v ktorých by nebolo možné spoľahlivo určiť splnenie podmienok pre vyňatie z právomoci podľa uvedených ustanovení.

K bodu 3

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veciach C-20/92 Hubbard, C-43/95 Data Delecta, C-323/95 Hayes v- Kronenberg) zabraňuje slovenskému súdu požadovať zloženie zábezpeky na trovy konania od právnickej osoby so sídlom v inom členskom štáte alebo od

občana iného členského štátu, ak by súd nemohol rovnakú záruku uložiť svojmu občanovi (ak nemá bydlisko či majetok na území SR).

Navyše nariadenia EÚ z oblasti medzinárodného práva súkromného (relevantné je najmä nariadenie č. 44/2001) umožňujú vzájomný výkon rozhodnutí o trovách konania, čím dostatočne chránia odporcu v týchto situáciách.

Pokiaľ ide o ostatné osoby, zachováva sa doterajší princíp vzájomnosti, avšak zákon ukladá dôkazné bremeno preukázania existencie vzájomnosti cudzincovi - navrhovateľovi, ktorý je v najlepšej pozícii preukázať obsah svojho domovského práva a má súčasne aj právny záujem na preukázaní vzájomnosti, aby sa uloženiu zábezpeky vyhol.

K bodu 4

Súčasná úprava zisťovania cudzieho práva je v zákone veľmi rámcová a neposkytuje súdom primeraný návod na to, ako postupovať. Nové znenie vymenúva ako príklad niektoré spôsoby, ktorými súd obsah cudzieho práva vie zabezpečiť a ktoré najčastejšie uvádza odborná literatúra.

Druhá doplnená veta rieši dôsledky situácie, ktorá sa v praxi môže stať, a to nemožnosť zistenia obsahu cudzieho práva, resp. praktickú nemožnosť jeho zistenia. Úprava sa inšpiruje riešeniami v právnych poriadkoch iných štátov, napríklad aj nedávnou úpravou v ČR (§ 23 ods. 5 zákona č. 91/2012 Sb.).

K bodu 5

Cieľom tohto ustanovenia je riešiť príslušnosť orgánov v rezorte ministerstva spravodlivosti pri zabezpečovaní overenia listín na účely ich použitia v cudzine. Cieľom je uplatniť rovnaký systém tak na tzv. konzulárnu superlegalizáciu ako aj na postup podľa Dohovor o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín (ozn.č. 213/2002 Z.z.) pri vydaní apostilu. Keďže postup podľa dohovoru de facto nahrádza superlegalizáciu, teda „vyššie overenie“, je súčasné znenie ustanovenia nepresné a vyvoláva interpretačné dohady, či a do akej miery sa použije aj na účely predmetného dohovoru. Navrhované doplnenie má za cieľ odstrániť tieto pochybnosti.

K bodu 6

Ustanovenie § 65 vychádza z historickej úpravy uznávania, ktorá sa na území Slovenskej republiky uplatňuje od roku 1964. Kým v minulosti problémy s uznávaním rozhodnutí o osvojení detí, cudzích štátnych občanov, občanmi SR v cudzine fakticky neexistovali, zvýšená mobilita slovenských občanov a politické zmeny po roku 1989 spôsobili, že počet takýchto osvojení vzrástol, pričom k osvojeniam dochádza často v exotických krajinách. Matrika nie je dostatočne odborne vybavená na to, aby vedela posúdiť, či takéto cudzie rozhodnutie o osvojení spĺňa všetky podmienky vyžadované zákonom pre jeho uznanie v Slovenskej republike. To vedie ku skutočnosti, že osvojitelia sú matrikou odkazovaní na postup podľa § 67 ods. 4, čo vedie k frustrácii účastníkov, keďže zákon osobitné konanie o uznaní v týchto prípadoch nevyžaduje. Zvyšuje sa tak právna neistota občanov, pretože nevedia, ako majú postupovať. Zavedenie

povinného uznania pre všetky prípady osvojenia, ak dieťa alebo aspoň jeden z osvojiteľov je slovenský občan (teda situácie, kedy osvojeniu vyslovenému v cudzine musia byť v SR priznané právne účinky) zvýši právnu istotu a zároveň zaručí, že podmienky uznania preskúma súd, ktorý je na to kvalifikovaný.

K bodu 7

V dôsledku zmien, ktoré sa do zákona zaviedli zákonom č. 589/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k rozdeleniu pôvodného ustanovenia § 67 na dve ustanovenia (§ 65 a § 67), pričom cieľom úpravy nebolo zmeniť podstatu pôvodnej úpravy: uznaniu osobitným výrokom mali podliehať len rozhodnutia uvedené v § 65. Neúplné znenie nového § 67 ods. 1 však vedie k výkladovým problémom, kedy sa obsah tohto ustanovenia vykladá nad rámec vymedzený § 65. Aby sa tento výkladový problém odstránil, navrhuje sa v novom znení použiť priamy odkaz na § 65.

K bodu 8

Ustanovenie bolo prevzaté z pôvodného znenia § 65. V rámci zmien vykonaných zákonom č. 589/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k vypusteniu odkazu na uznanie cudzieho rozhodnutia „slovenským orgánom“. Touto zmenou však zákonodarca nemal v úmysle zmeniť existujúcu filozofiu uznávania cudzích rozhodnutí v Slovenskej republiky, podľa ktorej cudzie rozhodnutie, ktoré nevyžaduje výkon, uznáva ten slovenský orgán, ktorý mu priznáva účinky. Teda nielen slovenský súd. Zmenená formulácia však spôsobuje nejasnosť v otázke, či skutočne cudzie rozhodnutie smie uznať aj iný slovenský orgán ako súd. Odstránenie tejto pochybnosti vyžaduje návrat k pôvodnému zneniu.

K bodu 9

Vzhľadom na odlišnosť obsahu právnych poriadkov rôznych štátov môže dôjsť k situácii, že cudzie rozhodnutie, ktoré má byť uznané alebo vykonané v Slovenskej republike bude obsahovať právny inštitút (vecné právo, opatrenie, príkaz), ktorý nie je v právnom poriadku SR známy alebo nie je známy pod týmto názvom alebo v tej istej podobe. Súčasná právna úprava možnosť adaptácie neupravuje a neexistuje ani právna prax, ktorá by poskytovala návod na riešenie.

V dôsledku uplatňovania nových nariadení EÚ prijímaných v oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného (najmä nariadenie, ktoré povinnosť takéhoto prispôsobenia (adaptácie), výslovne upravuje, sa javí vhodné upraviť v zákone, ako sa bude v týchto prípadoch postupovať.

Vhodným riešením sa javí všeobecná úprava adaptácie , ktorá sa bude uplatňovať nielen v kontexte existujúcich nariadení, ale bude použiteľná aj v iných prípadoch a v súvislosti s rôznymi konaniami s cudzím prvkom. Stav, kedy by sa pripravovala osobitná úprava pre každý jednotlivý prípad, v ktorom by sa vyžadovala adaptácia, nie je žiaduci. V snahe vyhnúť sa

vytváraniu nových osobitných foriem konania sa navrhuje primerané uplatnenie už existujúcich konaní. V prípade, že súd koná o uznaní cudzieho rozhodnutia osobitným výrokom, resp. vydáva poverenie na vykonanie exekúcie, vykoná adaptáciu v rámci tohto konania. V prípade, že sa konanie o uznanie nevyžaduje, resp. rozhodnutie má deklaratórny účinok a nevyžaduje výkon (typicky v prípade rozhodnutí v dedičskom konaní), premenu vykoná súdu v samostatnom konaní, s primeraným použitím ustanovení upravujúcich konanie o uznanie cudzieho rozhodnutia.

Zákon vymedzuje aj rozsah povinnosti adaptovať cudzie rozhodnutie. Adaptácia sa vykoná len v rozsahu, v ktorom je možná, teda v rozsahu, v ktorom možno cudzí právny inštitút prispôsobiť inštitútu známemu v slovenskom právnom poriadku. Pokiaľ však porovnateľný inštitút neexistuje, adaptáciu nemožno vykonať a v tomto rozsahu nemožno cudziemu rozhodnutiu priznať účinky.

K bodu 10

Konanie o uznanie cudzieho rozhodnutia (a podporne aj konanie o vyhlásenie vykonateľnosti § 68h ods.2) má osobitný, nostrifikačný charakter, preto uplatnenie všeobecnej úpravy trov konania v § 137 a nasl. OSP nie je na toto konanie vhodné. Justičná prax otázku možnosti či nemožnosti priznania trov konania o uznanie jednoznačne nevyriešila a problém pretrváva. Navrhované ustanovenie tento problém rieši tým, že nepriznáva žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania o uznanie (resp. vyhlásenie vykonateľnosti - § 68h ods.2). To je opodstatnené charakterom tohto konania, v ktorom sa neriešia otázky oprávnenosti nároku, ktorý je podkladom rozhodnutia. Preto nie je namieste priznávať navrhovateľovi náhradu trov voči druhému účastníkovi, najmä ak navrhovateľom môže byť aj odporca z uznávaného cudzieho rozhodnutia. Nepriznanie práva na náhradu trov konanie o uznanie nevylučuje, aby si oprávnený náklady vynaložené na dosiahnutie výkonu, vrátane nákladov spojených s vyhlásením vykonateľnosti, uplatnil v exekučnom konaní (§ 200 ods. 1, druhá veta Exekučného poriadku), resp. v rámci súdneho výkonu rozhodnutia (§ 270 ods. 2 OSP), keďže ide o náklady spojené s účelným vymáhaním nároku.

K bodu 11

V súvislosti s adaptačným konaním je zároveň potrebné upraviť § 68a, resp. jeho písm. c) tak, aby bola upravená príslušnosť súdu pre adaptačné konanie v prípade, že premena práva nebude vykonávaná v rámci konania o uznaní alebo výkone cudzieho rozhodnutia, keďže napr. v prípade premeny cudzieho vecného práva ide o právo s účinkami erga omnes, na ktoré súčasné znenie § 68a písm. c) nemožno aplikovať.

Ako najvhodnejšia alternatíva sa javí prikázanie celej agendy jednému súdu, aby nedochádzalo k prípadným rozdielnym výkladom a protichodným premenám cudzích práv. Zároveň sa v tejto agende nepredokladá vysoký nápad.

K bodu 12

Upravuje sa spolupôsobenie skoršej a neskoršej právnej úpravy.

K bodu 13

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zavedením legislatívnej skratky na správnom mieste v texte predpisu (Pozri tiež bod 1).

K Čl. IV

V súvislosti s inštitútom adaptácie - premeny práva zavedeným Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 z 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, 27. 7. 2012) je potrebné upraviť poplatkovú povinnosť navrhovateľa, a to vo výške 66 eur. Poplatková povinnosť v zmysle písmena b) sa nevzťahuje na návrh na úpravu ochranného opatrenia vydaného v inom členskom štáte podľa Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181/4, 29. 6. 2013).

K Čl. V

Navrhuje sa termín nadobudnutia účinnosti právneho predpisu.

V Bratislave, 20. mája 2015

Robert Fico, v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Tomáš Borec, v. r.

minister spravodlivosti Slovenskej republiky