1

B. Osobitná časť

K článku I (Zákon o rodine)

K bodu 1.

V základných zásadách sa dopĺňa veta o tom, čo tvorí najvhodnejšie prostredie pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa. Doplnenie tejto zásady má primárne vyjadrovať presvedčenie slovenskej spoločnosti o tom, že súdy a všetky orgány, ktoré sa dotýkajú svojimi postupmi (rozhodnutiami) dieťaťa majú rešpektovať základné právo dieťaťa, podľa okolností konkrétnej situácie vyrastať od narodenia v prirodzenom rodinnom prostredí (podľa čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa má každé dieťa právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť;

v II. časti bod 3 Usmernenia OSN o náhradnej starostlivosti o deti z roku 2009 je ustanovené: Vzhľadom k tomu, že rodina je základnou jednotkou spoločnosti a prirodzeným prostredím pre rast, blaho a ochranu detí, je treba v prvom rade usilovať o ponechanie detí, či ich návrat do

starostlivosti rodičov alebo, ak to nie je možné, blízkych príbuzných.).

Doplnenie zásady napĺňa záväzok Programového vyhlásenia vlády SR

- podporiť ochranu maloletých tak, aby sa v čo najširšom meradle uplatňovala zásada, podľa ktorej má každé dieťa od narodenia vyrastať v prirodzenom rodinnom prostredí

- podrobiť odbornej analýze procesné predpisy a predpisy rodinného práva v častiach týkajúcich sa umiestňovania detí do náhradnej rodinnej starostlivosti v záujme vyhýbania

sa umiestňovaniu detí do ústavnej starostlivosti ako najkrajnejšiemu riešeniu.

Navrhované doplnenie je potrebné vykladať v kontexte už existujúcich zásad. Aktuálna koncepcia zásad v štruktúre ochrana manželstva (1), ochrana rodiny (2), ochrana rodičovstva (3) rodičovské práva a povinnosti (4) umožňuje vyjadriť v rámci zásady č. 3 význam rodičov dieťaťa pre jeho všestranný a harmonický vývin tak, aby si jednotlivé zásady nemohli vzájomne konkurovať a nebol spochybnený spoločenský význam a kvalita rôznych foriem rodiny.

Navrhované doplnenie zásady zároveň spolu s doplnením zásady o záujme dieťaťa vracia späť do zásad zákona o rodine dieťa ako rovnocenný prvok rodinnoprávnych vzťahov.

Na navrhovanú zásadu nadväzuje aj zmena ustanovenia v zákone o rodine o úprave podmienok ústavnej starostlivosti a ustanovenia o zdôraznení postupnosti foriem náhradnej starostlivosti (t.j. priorita starostlivosti príbuznými a osobami blízkymi dieťaťu – náhradná osobná starostlivosť, a ak takáto možnosť nie je tak pestúnska starostlivosť a až ako posledné riešenie ústavná starostlivosť). Toto zdôraznenie sa prejavuje aj v zmene ustanovení zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele.

K bodu 2.

Novou zásadou sa utvrdzuje skutočnosť, že obaja nositelia rodičových práv a povinnosti sú rovnocenní. Ustanovením sa má deklarovať princíp, ktorý je už vyjadrený vo viacerých ustanoveniach normatívnej časti zákona o rodine (napr. § 28 ods. 2, § 31 ods. 2, § 35).

K bodu 3.

Popri odkaze na zásadu záujmu dieťaťa v normatívnej časti zákona o rodine, či v iných zákonoch (napr. § 23 ods. 2 druhá veta, § 24 ods. 3, § 44 ods. 4, § 45 ods. 1, § 54 ods. 5, § 59 ods. 4 zákona o rodine; § 1 ods. 2 písm. a/, § 6 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o

2

sociálnej kuratele) doplnením článku čl. 5 v zákone o rodine táto významná zásada Dohovoru o právach dieťaťa získava svoje patričné kardinálne miesto v rodinnom práve v postavení základnej zásady zákona o rodine. Dôvodom úpravy novej zásady je, aby súd a všetky osoby, ktoré vykonávajú voči dieťaťu svoje práva a povinnosti, mali záujem dieťaťa na zreteli, aby ho starostlivo posudzovali a zodpovedne určovali.

Motívov návrhu tohto doplnenia bolo viacero. Jedným je skutočnosť, že Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru OSN o právach dieťaťa (v roku 2014 sa v medzinárodnom spoločenstve oslávilo 25. výročie platnosti dohovoru), ktorý okrem iného upravuje generálnu klauzulu záujmu dieťaťa v čl. 3 ods. 1.

Významným motívom je tiež skutočnosť, že Slovenská republika sa na medzinárodnom poli zasadila o významný posun procesných garancií ochrany práv ohrozených detí alebo detí ktorých práva už boli porušené. Slovenská republika ako deviata krajina medzinárodného spoločenstva ratifikovala Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa o procedúre oznámení (sťažností) (Optional Protocol to the Convention on the Rights of the Child on a communications procedure) (ďalej len „protokol“).

[1]

Oznámením Ministerstva zahraničných vecí a európskych

záležitostí Slovenskej republiky č. 91/2014 Z.z. bolo oznámené, že protokol pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 14. apríla 2014.

Jeho osobitný význam pre deti spočíva v tom, že zavádza medzinárodný procesný mechanizmus zakotvujúci možnosť a postup podávania oznámení (sťažností) zo strany jednotlivcov, skupiny jednotlivcov alebo v mene jednotlivca či skupiny jednotlivcov, v prípadoch porušenia práv garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa alebo niektorým z jeho substantívnych protokolov.

Ustanovenie čl. 1 protokolu upravuje právomoc Výboru OSN pre práva dieťaťa, ktorý môže prejednávať otázky porušenia práv detí zo strany slovenských orgánov, ktoré vyplývajú z Dohovoru o právach dieťaťa, z Opčného protokolu k dohovoru o predaji detí, detskej prostitúcii a detskej pornografii a Opčného protokolu k dohovoru o účasti detí v ozbrojených konfliktoch. Skutočnosť, že ustanovenie čl. 2 protokolu ustanovuje povinnosť výboru pri svojom postupe v prvom rade zohľadňovať tri základné princípy ( 1.princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, 2. princíp rešpektovania práv dieťaťa, 3. princíp vypočutia názoru dieťaťa - participačný princíp), len prízvukuje potrebu navrhovanej zmeny v zákone o rodine.

K princípu najlepšieho záujmu dieťaťa vydal Výbor OSN pre práva dieťaťa Všeobecný komentár č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu (General comment No. 14 - 2013 on the right of the child to have his or her best interests taken as a primary consideration) a „výbor očakáva, že všeobecný komentár bude usmerňovať rozhodnutia všetkých osôb, ktoré sa zaoberajú deťmi, vrátane rodičov a opatrovníkov“

[2]

. Výbor považuje tento všeobecný komentár za rámec pre posudzovanie

a určovanie najlepšieho záujmu dieťaťa pričom jeho snahou „nie je predpísať, čo je najlepšie pre dieťa v každej situácii a čase“.

[3]

Pojem záujem dieťaťa je komplexný a jeho obsah sa má určiť

podľa okolností prípadu (podľa dieťaťa) t.j. podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa. Výbor vyžaduje, aby štát rešpektoval a vykonával právo dieťaťa na posúdenie a prioritné uplatňovanie jeho najlepšieho záujmu. Štát je povinný prijať všetky potrebné cielené a konkrétne opatrenia pre úplné vykonávanie tohto práva. Má zabezpečiť, aby bol najlepší záujem dieťaťa riadne integrovaný a konzistentne uplatňovaný v každom kroku verejnej inštitúcie, najmä vo všetkých vykonávacích opatreniach a súdnych konaniach, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú deti. Všetky súdne a správne rozhodnutia týkajúce sa detí majú demonštrovať, že najlepší záujem

3

dieťaťa je ich prvoradým hľadiskom. Sem patrí aj opis, akým spôsobom sa najlepšie záujmy dieťaťa skúmajú a hodnotia a aká váha sa im pripisuje pri rozhodovaní.

Z pohľadu posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa je každé jedno dieťa jedinečné. Potreba (možnosť) zohľadniť okolnosti každého prípadu je garantovaná pružnosťou a adaptabilitou pojmu záujem dieťaťa. Osobný kontext, situácia a potreba dieťaťa majú byť pri posudzovaní najlepšieho záujmu rozhodným kritériom. Výbor vo všeobecnom komentári prízvukuje, že pri posudzovaní najlepšieho záujmu sa má prihliadať najmä na okolnosti, ktoré súvisia s individuálnymi charakteristikami dotknutého dieťaťa. Ide o charakteristiky ako vek, pohlavie, stupeň zrelosti, skúsenosti, príslušnosť k menšinovej skupine, telesné, zmyslové alebo intelektuálne postihnutie, ako aj sociálny kontext, v ktorom dieťa žije. Do úvahy by mali byť brané okolnosti ako prítomnosť, či absencia rodičov, kvalita vzťahov dieťaťa s biologickou alebo náhradnou rodinou, prostredie, v ktorom dieťa žije a pod

[1]

Z vyššie uvedených dôvodov návrh čl. 5 neobsahuje definíciu záujmu dieťaťa, ale ponúka príkladným a nehierarchickým spôsobom výpočet kritérií záujmu dieťaťa. Výpočet je uvedený v súlade s bodom č. 50 komentára. Podľa tohto bodu komentára výbor považuje za užitočné pripraviť nevyčerpávajúci a nehierarchický zoznam prvkov, ktoré by rozhodujúci činitelia a mohli by sa začleniť do posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa. Výpočet kritérií uvedený v písmenách čl. 5 v abecednom poradí neznamená prioritu niektorého z nich. Bude vždy na posúdení súdu, ktorý z nich v konkrétnom prípade preváži a ktorý súd vyhodnotí ako východiskový. V konkrétnej situácii konkrétneho dieťaťa môžu byť významné viaceré kritériá alebo dokonca to nemusí byť ani jedno z navrhovaného výpočtu. Môže vzniknúť situácia, že súd samotný si vykreuje pre prípad osobitné kritérium záujmu dieťaťa bez toho, aby šlo o totožné alebo príbuzné kritérium uvedené vo výpočte.

K opisu kritérií (prvkov) záujmu dieťaťa:

Pri vymedzovaní kritérií (prvkov) záujmu dieťaťa sa predkladateľ inšpiroval okrem rakúskej právnej úpravy (reformným Spolkovým zákonom o práve týkajúcom sa detí a mena - Kindschafts und Namensrechts-Änderungsgesetz 2013 – KindNamRÄG 2013)

[7]

, ktorý upravuje

aj prvky záujmu dieťaťa - § 138 ABGB) najmä Všeobecným komentárom č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu. V legislatívnom procese v štádiu, keď bol materiál prerokovaný Legislatívnou radou vlády SR vznikla požiadavka na predkladateľa aspoň všeobecne v dôvodovej správe opísať kritériá záujmu dieťaťa. Vzhľadom k tomu, že ide o kritériá, ktoré majú mať určitú mieru všeobecnosti a tým má byť zabezpečená možnosť súdnej moci „zjednať“ spravodlivosť v konkrétnej situácii konkrétneho dieťaťa, predkladateľ vyhovujúc požiadavke Legislatívnej rady vlády SR aspoň indikatívne (nie vyčerpavajúco) naznačuje v tejto časti dôvodovej správy popis kritérií. Tým, že predkladateľ pri indikatívnom opise kritérií sám tieto opisuje alebo pri opise využíva odkaz na celé state zo Všeobecného komentára č. 14 (2013), nepovyšuje svoj vlastný text alebo text statí Všeobecného komentára č. 14 (2013) na úroveň normatívneho textu so silou zákona o rodine. Text má slúžiť len ako možná interpretačná pomôcka pre súdnu moc a nemá za cieľ zviazať interpretačne súdnu moc pri aplikácii zásady záujmu dieťaťa.

4

a)úroveň starostlivosti o dieťa,

b)bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava,

c)ochrana dôstojnosti ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa,

d)okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa,

Starostlivosť sa vníma obsahovo v kontexte existujúceho pojmu starostlivosť v zákone o rodine (starostlivosť o výchovu, výživu dieťaťa a pod.).

Komentár (bod 71-74) - Pri posudzovaní a určovaní najlepšieho záujmu dieťaťa alebo detí sa musí vychádzať z povinnosti (čl. 3 ods. 2Dohvoru o právach dieťaťa )zabezpečiť dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutné pre jeho alebo jej blaho. Výrazy „ochrana a starostlivosť“ treba chápať v širokom zmysle slova, pretože ich cieľ nie je stanovený vo vymedzenom alebo negatívnom zmysle (ako napr. „chrániť dieťa pred ublížením“), ale vo vzťahu ku komplexnému ideálu zabezpečenia „blaha“ a rozvoja dieťaťa. Blaho dieťaťa všeobecne zahŕňa základné materiálne, telesné, vzdelávacie a emocionálne potreby ako aj potrebu lásky a bezpečia.

Posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa musí zahŕňať aj vyhodnotenie bezpečnosti dieťaťa, tzn. práva dieťaťa na ochranu pred všetkými formami telesného alebo duševného násilia, zneužívania alebo ubližovania (čl. 19), sexuálneho násilia, tlaku rovesníkov, šikanovania, ponižujúceho zaobchádzania atď.14, práva na ochranu proti sexuálnemu, ekonomickému alebo inému vykorisťovaniu, drogám, práci, ozbrojeným konfliktom atď. (čl. 32-39). Používanie prístupu založeného na hodnotení najlepšieho záujmu dieťaťa v rozhodovaní znamená, že bezpečnosť a integrita dieťaťa sa musia posudzovať v danom čase; uplatňovanie zásady prevencie si však žiada aj posúdenie možnosti rizika a ublíženia v budúcnosti a ďalších následkov rozhodnutia pre bezpečnosť dieťaťa. Významným v rámci prvkov posudzovania a určovania záujmu dieťaťa je zraniteľnosť dieťaťa (zdravotné postihnutie, príslušnosť k menšinovej skupine, štatút utečenca alebo žiadateľa o azyl, obeť násilia, život na ulici atď).

Komentár (bod 77-78)

Právo dieťaťa na zdravie (čl. 24) a najvyššiu možnú úroveň zdravotného stavu zohráva ústrednú úlohu v posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Ak je k dispozícii viacero druhov liečby alebo ak je výsledok liečby neistý, treba zvážiť výhody v porovnaní s možnými rizikami a vedľajšími účinkami a podľa veku a zrelosti dieťaťa riadne zohľadniť jeho alebo jej názor. V tejto súvislosti by deti mali dostať primerané a vhodné informácie, ktoré im pomôžu pochopiť ich situáciu a všetky relevantné aspekty súvisiace s ich najlepším záujmom a, tam kde je to vhodné, udeliť svoj informovaný súhlas.

e)ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou,

Kritériom má byť aj zohľadnenie skutočnosti, že dieťa síce nie je priamo obeťou zásahov do jeho duševnej, telesnej a citovej integrity, ale je ubližované osobe, ktorá je dieťaťu blízkou osobou. Predkladateľ preto uznávať, že aj tzv. nepriame násilie je násilie spôsobilé negatívne zasiahnuť do dôstojnosti dieťaťa a ohroziť jeho vývin. Dieťa má totiž právo vyrastať v prostredí bez násilia.

5

f)podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa,

Komentár (bod 55-57) ustanovuje, že pri hodnotení záujmu detí treba prihliadať na ich rozmanitosť. Identita detí zahŕňa rôzne charakteristiky ako napríklad, vierovyznanie, kultúrnu identitu, osobnosť a pod.. Právo dieťaťa na zachovanie identity je zakotvené v článku 8 Dohovoru o právach dieťaťa a pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa je nevyhnutné ho dodržiavať a prihliadať naň. V súvislosti s náboženskou a kultúrnou identitou je napríklad pri umiestňovaní dieťaťa do pestúnskeho domova (v podmienkach Slovenskej republiky je to napr. pestúnska starostlivosť, detský domov a pod.) nevyhnutné dbať na zachovanie kontinuity výchovy dieťaťa a na etnické, náboženské, kultúrne a jazykové pozadie dieťaťa (čl. 20 ods. 3), pričom rozhodujúca osoba musí pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa zohľadniť tento špecifický kontext. Rovnaké zásady platia aj pri adopcii, odlúčení alebo rozvode rodičov. Riadne zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa znamená, že dieťa bude mať prístup ku kultúre (a jazyku, ak je to možné) svojej krajiny a rodiny pôvodu a možnosť získať informácie o svojej biologickej rodine, v súlade s právnymi a inými predpismi platnými v danej krajine (pozri čl. 9 ods. 4). I keď zachovanie náboženských a kultúrnych hodnôt a tradícií ako časti identity dieťaťa musí byť zohľadnené, v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa je používanie postupov, ktoré sú v nesúlade alebo v rozpore s právami zakotvenými v Dohovore. Kultúrna identita nemôže ospravedlniť alebo odôvodniť postup, ktorým by rozhodujúce osoby a orgány prispievali k pretrvávaniu tradícií a kultúrnych hodnôt upierajúcich dieťaťu alebo deťom práva zakotvené v Dohovore.

g)názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny,

V článku 12 Dohovoru sa stanovuje právo dieťaťa slobodne vyjadrovať názory vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni vyspelosti dieťaťa, upiera dieťaťu alebo deťom možnosť ovplyvniť určenie ich najlepšieho záujmu. Keďže zabezpečenie tohto práva úzko súvisí so záujmom dieťaťa predkladateľ chce zvýrazniť, že je pre dieťa negatívna situácia ako sa dostane do konfliktu lojality a tento konflikt lojality v ňom vyvolá pocit viny. Pocit viny samozrejme môže nastať aj bez toho, aby sa dieťa dostalo do konfliktu lojality.

h)podmienky pre vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami,

i)využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

Komentár (bod 58-70): V kontexte potenciálneho oddelenia dieťaťa od jeho alebo jej rodičov je nevyhnutné uskutočniť posúdenie a určenie najlepšieho záujmu dieťaťa (čl. 9, 18 a 20 Dohovoru o právach dieťaťa ). Výbor zdôrazňuje, že prvky zachovania rodinného prostredia a udržiavania vzťahov sú konkrétnymi právami a nielen prvkami určovania najlepšieho záujmu dieťaťa. Rodina je základnou jednotkou spoločnosti a prirodzeným

6

prostredím pre rast a prosperitu jej členov, najmä detí (preambula Dohovoru). Dohovor chráni právo dieťaťa na rodinný život (čl. 16). Významným prvkom systému ochrany dieťaťa je práve predchádzanie oddeleniu dieťaťa a zachovanie rodinnej jednotky. Zakotvuje ho čl. 9 ods.1, kde sa požaduje, aby „dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa“. Navyše, dieťa oddelené od jedného alebo obidvoch rodičov má právo „na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho alebo jej najlepším záujmom“ (čl. 9 ods. 3). S ohľadom na závažnosť vplyvu oddelenia od rodičov na dieťa by sa takéto oddelenie malo používať výhradne ako posledné východisko, keď je dieťa ohrozené bezprostredným nebezpečenstvom ublíženia alebo v iných nevyhnutných prípadoch; oddelenie by nemalo prebehnúť bez predchádzajúceho uplatnenia všetkých dostupných opatrení, ktoré by dieťa mohli ochrániť. Okrem prípadu, kedy si oddelenie vyžaduje ochrana dieťaťa, by mal zmluvný štát Dohovoru pred uskutočnením takéhoto zásahu poskytnúť rodičom podporu pri preberaní ich rodičovskej zodpovednosti a obnove alebo zlepšení schopností rodiny postarať sa o dieťa. Ekonomické dôvody nie sú dôvodom pre oddelenie dieťaťa od jeho alebo jej rodičov. Cieľom usmernenia pre náhradnú starostlivosť o deti je zabezpečiť, aby deti neboli zbytočne umiestňované do náhradnej starostlivosti a v prípade, že je náhradná starostlivosť nevyhnutná, aby bola poskytovaná v primeraných podmienkach rešpektujúc práva a najlepšie záujmy dieťaťa. Podobne nesmie byť dieťa oddelené od svojich rodičov z dôvodu zdravotného postihnutia samotného dieťaťa alebo rodičov. O oddelení by sa malo uvažovať len v prípadoch, kedy pomoc rodine zameraná na zachovanie rodinnej jednotky nie je dosť účinná na to, aby pomohla predísť riziku zanedbávania alebo opustenia dieťaťa alebo ohrozeniu bezpečnosti dieťaťa.

Ak sa oddelenie stane nevyhnutným, rozhodujúce osoby musia zaručiť, aby dieťa, pokiaľ to nie je v rozpore s jeho alebo jej najlepším záujmom, udržiavalo spojenie a vzťahy so svojimi rodičmi a rodinou (súrodencami, príbuznými a osobami, ku ktorým má silný osobný vzťah). Pri rozhodnutiach o frekvencii a dĺžke návštev alebo iného kontaktu pri umiestnení dieťaťa mimo rodiny je nevyhnutné zohľadniť kvalitu vzťahov a potrebu ich udržiavania. Ak je vzťah dieťaťa s rodičmi prerušený migráciou (rodičov bez dieťaťa alebo dieťaťa bez rodičov), treba pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v rámci rozhodnutí o opätovnom zjednotení rodiny prihliadať aj na povinnosť zachovania rodinnej jednotky.

Výbor zastáva názor, že spoločná rodičovská zodpovednosť je vo všeobecnosti v najlepšom záujme dieťaťa. Pri rozhodnutiach o rodičovskej zodpovednosti by však mal byť jediným kritériom najlepší záujem konkrétneho dieťaťa. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa musí sudca vziať do úvahy právo dieťaťa na zachovanie jeho alebo jej vzťahu s oboma rodičmi, spolu s relevantnými prvkami danej veci. Súčasťou zachovania rodinného prostredia je aj zachovanie väzieb dieťaťa v širšom zmysle slova. Tieto väzby sa týkajú širšej rodiny ako sú starí rodičia, strýkovia a tety, ale aj priatelia, škola a širšie prostredie, ktoré sú veľmi dôležité najmä vtedy, ak rodičia žijú oddelene na iných miestach.

K bodu 4.

Návrh na zmenu ustanovenia má zvýrazniť už dnes existujúci princíp, že obmedzenie alebo zákaz styku rodiča s dieťaťom je výnimočným zásahom do výkonu rodičovského práva (ultima

7

ratio). Taktiež sa návrhom zvýrazňuje už dnes platný princíp subsidiarity medzi obmedzením styku a zákazom styku. Na základe tohto princípu má súd v konkrétnej situácii posudzovania záujmu dieťaťa a zásahu do rodičovského práva spravidla skúmať či záujem dieťaťa nemožno lepšie dosiahnuť obmedzením styku rodiča s dieťaťom. Ak to však nie je možné, až v tomto prípade súd zvolí ochranu záujmu dieťaťa vo forme zákazu styku.

K bodu 5.

Podľa súčasnej právnej úpravy môže súd aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi upravený styk s dieťaťom. Navrhuje sa vzhľadom na pretrvávajúce interpretačné a praktické problémy s aktuálnym znením upraviť znenie ustanovenia. Je nereálne, aby nastala situácia, v ktorej by súd aj bez návrhu, t.j. bez prejavu vôle rodiča, ktorého právo styku je znemožňované, mohol zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti a takpovediac proti jeho vôli zveril dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti.

K bodu 6.

Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o rodine prevzal zo zrušeného zákona č. 94/1993 Zb. o rodine niekoľko ustanovení vrátane terminológie, ocitol sa aj v novom zákone o rodine pojem „vývoj“ dieťaťa, ktorý nie je vecne správny (v súvislosti s človekom pojem vývoj v podstate znamená historický proces zmien počas ktorého prebiehal/prebieha vývoj ľudského druhu – fylogenéza a slovo vývin - ontogenéza pomenováva individuálny proces zmien konkrétneho jednotlivca). Z právneho a legislatívneho pohľadu nie je nevyhnutné vykonať zmeny v pojme, ktorý používa zákon o rodine, avšak vzhľadom na to, že sa v bodoch 1 a 3 navrhujú doplnenia základných zásad zákona o rodine a tieto zmeny a doplnenia obsahujú aj doplnenia zohľadňujúce individuálny proces zmien dieťaťa, t.j. používajú pojem vývin, navrhuje sa, aby základné zásady používali vecne správny pojem a v tejto súvislosti, aby bola zjednotená terminológia v celom znení zákona /§ 28 ods. 1 písm. a), § 30 ods. 3 a § 37 ods. 2 písm. c)/.

K bodu 7.

Rodičia sú pri výkone svojich rodičovských práv s výnimkou situácií, ktoré predpokladá zákon (§ 28 ods. 3) rovnoprávni. Zákon rovnako predpokladá, že sa rodičia osobitne pri podstatných veciach súvisiacich s výkonom ich rodičovských práv a povinností dohodnú a pre prípad, že sa v podstatných veciach nedohodnú, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd. Na účely určenia toho, čo je podstatnou vecou, zákon výpočtom uvádza príklady podstatných vecí súvisiacich rodičovskými právami a povinnosťami, pričom demonštratívny výpočet umožňuje, aby súd vyhodnotil ako podstatnú vec aj vec ktorá nie je uvedená priamo v zákone.

V tejto súvislosti bolo potrebné upraviť resp. spresniť ďalšiu explicitne spomenutú podstatnú otázku a to pojem „vysťahovanie“. Z pohľadu praxe sa tento javí byť jednak zastaraný a jednak nevystihujúci podstatu. Zmena bydliska resp. odsťahovanie sa (ktorá bude mať za následok aj zmenu obvyklého pobytu) je vhodnejšia a je zrozumiteľnejšia aj pre samotných adresátov tejto povinnosti, t.j. rodičov.

Vzhľadom na rôznu prax sa taktiež navrhuje, rovnako ako napríklad v prípade odsťahovania sa dieťaťa do cudziny, doplniť medzi podstatné veci uvedené priamo v zákone, aj odsťahovanie dieťaťa z miesta bydliska v rámci Slovenska. Aj v tomto prípade je pochopiteľne nevyhnutné uskutočniť posúdenie a určenie záujmu dieťaťa. Súčasťou návrhu zároveň je, aby sa súd v každom takomto prípade musel zaoberať otázkou, či takéto odsťahovanie sťaží rodičovi

8

styk s dieťaťom. Sťaženie musí byť naviac kvalifikované, čo je vyjadrené prídavný menom „podstatne“. Dôvodom kvalifikovaného sťaženia je, aby sa zabránilo možnému šikanóznemu výkonu rodičovských práv zo strany rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Na spresnenie návrhu preto navrhovateľ upravuje pravidlo, že za podstatné sťaženie styku sa nepovažuje odsťahovanie sa dieťaťa do okresu susediaceho s okresom, v ktorom má dieťa bydlisko pričom okresom sa rozumie aj územie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava a územie mesta Košice.

Dôvodom návrhu ako takého je zabezpečenie podmienok na uplatňovanie práva dieťaťa na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom (čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa). Je zrejmé, že presťahovanie dieťaťa niekoľko sto kilometrov aj keď v rámci Slovenskej republiky patrí medzi podstatné záležitosti v jeho živote, osobitne s prihliadnutím na význam udržiavania osobného kontaktu s rodičom od ktorého sa presťahovaním vzďaľuje.

K bodu 8.

Dôvodom návrhu na doplnenie § 36 ods. 1 je možnosť rôznych interpretácií aktuálneho znenia ustanovenia. V § 36 ods. 1 je upravený výkon rodičovských práv a povinností a úprava styku, ktorá nie je spojená s rozvodom manželstva, t.j. úprava rodičovských práv a povinností a úprava styku v prípadoch, keď rodičia nie sú manželia alebo sú manželia a nežijú spolu. Text celého odseku je venovaný výlučne rodičom bez uvedenia situácie úpravy styku dieťaťa s príbuznými a blízkymi (čím sa aj odkaz na primerané použitie ustanovení § 25 a § 26 môže zúžiť výkladom len na rodičov). Práve táto skutočnosť vyvoláva pochybnosti, nakoľko ochrana práv starých rodičov a iných blízkych osôb na styk s dieťaťom po rozvode manželstva je vyslovene upravená v § 25 ods. 5 a rovnaká ochrana práv starých rodičov a blízkych osôb je vyslovené upravená aj v ods. 2 § 36 v jednoznačne pomenovanej situácii zániku manželstva smrťou alebo vyhlásením jedného z manželov za mŕtveho. Nakoľko je nespochybniteľné, že starí rodičia a iné blízke osoby detí z rozvedených manželstiev alebo manželstiev, ktoré zanikli majú rovnaké práva ako starí rodičia a blízke osoby detí z nemanželských vzťahov alebo nerozvedených manželstiev rodičov, ktorí spolu nežijú, je potrebné precizovať text ustanovenia.

K bodu 9.

Jedným z výchovných opatrení, ktoré môže byť uložené, je uloženie povinnosti dieťaťu a jeho rodičom podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach a práve určenie toho, kde sa má toto výchovné opatrenie vykonať priamo v zákone spôsobuje v praxi problémy. Dôvodom problémov je, že aj keď sa v praxi tento pojem bežne používa, v právnom poriadku Slovenskej republiky sa týmto pojmom označuje konkrétny druh zariadenia sociálnych služieb v ktorom sa navyše žiadne výchovné opatrenie nemôže vykonávať. Z tohto dôvodu sa navrhuje vypustenie určenia miesta výkonu tohto výchovného opatrenia priamo v texte zákona.

K bodom 10. až 13.

Už z aktuálnej právnej úpravy systému náhradnej starostlivosti vyplýva, že ústavná starostlivosť je výnimočným riešením situácie dieťaťa o ktoré sa nemôžu z rôznych dôvodov starať jeho rodičia. V procese prípravy návrhu novely boli prehodnotené aktuálne ustanovenia upravujúce ústavnú starostlivosť a výsledkom prehodnotenia je návrh vzájomne sa dopĺňajúcich zmien

9

úpravy výchovných opatrení (osobitne tzv. pobytového charakteru) ako krátkodobých a vo svojej podstate preventívnych opatrení súdu a úpravy ustanovení upravujúcich ústavnú starostlivosť.

Ústavnú starostlivosť je možné nariadiť podľa § 54 ods. 2 okrem iného až vtedy, keď iné výchovné opatrenia neviedli k náprave s tým, že výnimočne je možné ústavnú starostlivosť nariadiť aj keď jej nariadeniu nepredchádzali výchovné opatrenia. Ak súd nariadil ústavnú z dôvodov, ktoré sú na strane rodičov môže v rozhodnutí určiť rodičom aj primeranú lehotu na úpravu rodinných a sociálnych pomerov dieťaťa. Vychádzajúc z praktických skúseností súdov aj orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, je určovanie lehôt rodičom na sanáciu rodinného prostredia v čase, keď je už nariadená ústavná starostlivosť jednak neskoro a pri samotnom fakte nariadenej ústavnej starostlivosti a určení výživného aj kontraproduktívne. Takéto opatrenie sa jednoducho neosvedčilo a je potrebné zmeniť resp. umožniť jeho načasovanie do doby pred nariadením ústavnej starostlivosti. Ďalším problematickým miestom je samotné znenie výchovných opatrení podľa § 37 ods. 3 tzv. pobytového charakteru. Zameranie na miesto výkonu výchovného opatrenia a nie na jeho vecnú podstatu a účel v aktuálnej právnej úprave má za následok, že osobitne výchovné opatrenie pobyt v špecializovaných zariadeniach neprinieslo ten efekt, ktorý sa pravdepodobne očakával pri tvorbe zákona v roku 2004. Takéto znenie je zmätočné z rovnakých dôvodov ako sú uvedené pri obdobnom výchovnom opatrení tzv. ambulantného charakteru (k bodu 12) a zároveň nie je, alebo ak, tak len sporadicky, pre svoje nejednoznačné znenie využívané v prípadoch, kedy má rodina ešte potenciál na úpravu výchovných a sociálnych pomerov, t.j. na zlepšenie/ozdravenie rodiny – sanáciu. Navrhuje sa preto nové znenie výchovných opatrení pobytového charakteru tak, aby podstata úpravy nebola v mieste ich výkonu ale v ich vecnom obsahu. Pôvodné výchovné opatrenie pobyt v zariadení, ktoré plní úlohy odbornej diagnostiky najdlhšie na šesť mesiacov a výchovné opatrenie pobyt v resocializačnom stredisku sa navrhujú upraviť formulačne a navrhuje sa zásadná zmena znenia už uvedeného výchovného opatrenia „pobyt v špecializovaných zariadeniach najdlhšie na šesť mesiacov“ tak, aby mohlo byť využívané jednak v prípadoch porúch správania/problémového správania detí ale tiež v situáciách keď je možné resp. vhodné sanovať rodinu. V konštrukcii krátkodobosti, t.j. v možnosti ukladať výchovné opatrenia na stanovenú dobu sa nenavrhujú žiadne zmeny.

Ďalším aplikačným problémom identifikovaným pri prehodnocovaní výchovných opatrení je, že nie je podľa aktuálnej právnej úpravy možné ukladať rodičom alebo iným osobám, ktoré majú deti v starostlivosti na posilnenie účinku výchovných opatrení rôzne povinnosti, dokonca ani povinnosť spolupracovať napr. s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately či so zariadením v ktorom sa vykonáva výchovné opatrenie. Plneniu účelu výchovného opatrenia by častokrát napomohlo vykonávanie bežných aktivít/činností (napríklad nie je možné predpokladať, že sa zlepšia sociálne pomery rodiny, ktoré ohrozujú dieťa, ak si rodičia nehľadajú prácu, nie je možné predpokladať, že sa zlepšia výchovné pomery ak sa rodičia nezaujímajú o školskú dochádzku a pod.) Samozrejme to, či je vôbec uloženie povinnosti potrebné resp. možné je závislé od konkrétneho prípadu, ako aj druhu výchovného opatrenia a potrebu a vhodnosť ich ukladania bude posudzovať výlučne súd. Vládny návrh zákona nepredpokladá sankcie za neplnenie povinností, tak ako doposiaľ bude sledovaný účel výchovného opatrenia a podľa zhodnotenia môže súd rozhodnúť o uložení iného vhodného výchovné opatrenia. To, že v návrhu nie sú špecifikované povinnosti však neznamená, že tieto povinnosti nemusia spĺňať všeobecnú požiadavku na primeranosť zásahov štátu do výkonu rodičovských práv. I keď novo navrhované ustanovenie dáva súdom určitú mieru diskrécie,

10

všeobecnosť úpravy povinností nie je novinkou, ale vyskytuje sa vo viacerých právnych poriadkoch štátov Európy.

[9]

Ďalším praktickým problémom je, že aktuálne nemôže súd rozhodnúť o uložení výchovného opatrenia tzv. pobytového charakteru, ak neboli využité výchovné opatrenia tzv. ambulantného charakteru. Takáto podmienka nie je z praktického hľadiska správna v mnohých prípadoch napr. ak je dieťa drogovo závislé využiť najprv napomenutie alebo dohľad či sociálne poradenstvo je vyslovené nevhodné. Rovnako v situáciách ohrozujúcich život a zdravie dieťaťa je vhodné riešenie situácie dieťaťa primárne výchovným opatrením pobytového charakteru (nie hneď nariaďovaním ústavnej starostlivosti) a to aj, ak bolo dieťa do zariadenia umiestnené na základe predbežného opatrenia. Takémuto riešeniu bráni práve jednoznačná úprava hierarchického využitia výchovných opatrení v § 37 ods. 3 t.j. že pred uložením výchovných opatrení tzv. pobytového charakteru musia byť najprv využité výchovné opatrenia tzv. ambulantného charakteru. Navrhuje sa preto, aby mal súd možnosť uložiť pobytové výchovné opatrenie aj bez predchádzajúceho ambulantného výchovného opatrenia, avšak v kombinácii s limitovaním dôvodov nariadenia ústavnej starostlivosti (body 31 až 33) a vypustením možnosti nariadiť ústavnú starostlivosť (hoci výnimočne) bez predchádzajúceho využitia výchovných opatrení tzv. pobytového charakteru. Navrhované zmeny výchovných opatrení a zmeny v ústavnej starostlivosti koncentrujú pozornosť na využívanie výchovných opatrení a posúvajú riešenie nariaďovaním ústavnej starostlivosti do pozície výnimočného opatrenia súdu.

K bodu 14.

V súvislosti s navrhovanými zmenami v koncepcii výchovných opatrení je potrebné vykonať aj zmenu v hodnotení účinnosti výchovného opatrenia tak, aby celkové zhodnotenie plnenia účelu výchovného opatrenia bolo vykonané pred uplynutím obdobia, ktoré určil súd. Len tak je možné zabezpečiť včasné zhodnotenie situácie dieťaťa, posúdiť a určiť záujem dieťaťa.

K bodu 15.

Podľa Všeobecného komentára č. 12 Výboru OSN pre práva dieťaťa k právu dieťaťa byť vypočuté vo veciach zisťovania názoru dieťaťa nemožno začínať s predpokladom, že dieťa nie je schopné vyjadriť svoj názor napr. pre vek alebo rozumovú vyspelosť, nie je na dieťati aby dokázalo svoju schopnosť vyjadriť svoj názor. Článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa zakladá právo každého dieťaťa, ktoré je schopné formulovať svoj názor slobodne vyjadriť názor na všetky záležitosti, ktoré sa ho dotýkajú, a následného práva na riadne zváženie tohto názoru podľa veku dieťaťa a jeho úrovne vyspelosti. Aktuálne znenie § 43 viaže kritérium veku a rozumovej vyspelosti dieťaťa už k právu na vyjadrenie názoru z tohto dôvodu sa navrhuje zmena prvej vety a dosiahnuť tak plný súlad zákona s Dohovorom o právach dieťaťa.

K bodu 16.

Osoba, ktorej má byť zverené dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti musí splniť zákonom ustanovené predpoklady napr. aj predpoklad, že spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti bude zaručené, že bude náhradnú osobnú starostlivosť vykonávať v záujme dieťaťa. Náhradná osobná starostlivosť, ktorej podstatou je formálna starostlivosť príbuzných a blízkych osôb dieťaťa je preferovanou formou náhradnej starostlivosti o dieťa, podporovanou priorizáciu tejto formy riešenia v príslušných právnych predpisoch ako aj finančne. V praxi sa však objavujú aj snahy o usporiadanie vzťahov k dieťaťu formou náhradnej starostlivosti, ktoré spochybňujú základný predpoklad zverenia dieťaťa do náhradnej osobnej

11

starostlivosti, t.j. že takéto zverenie je v záujme dieťaťa. Pochybnosti vznikajú osobitne pri návrhoch na náhradnú osobnú starostlivosť, ktorých výsledkom by mohlo byť krížové usporiadanie vzťahov k deťom v rámci blízkej aj širšej rodiny a preto sa v záujme zníženia rizika zneužívania inštitútu náhradnej osobnej starostlivosti, navrhuje jednoznačne upraviť, že osobe, ktorá sa aktuálne osobne nestará o svoje dieťa z dôvodu, že jej bolo jej dieťa zo starostlivosti odňaté rozhodnutím súdu, nemožno zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti. Návrh vychádza z elementárneho predpokladu, že osoba, ktorá nie je schopná zabezpečovať starostlivosť o svoje vlastné maloleté dieťa, nemôže byť vhodnou osobou pre vykonávanie náhradnej osobnej starostlivosti. Treba však prízvukovať, že táto tzv. diskvalifikácia nie je trvalého charakteru a platí len v čase trvania odňatia dieťaťa.

Z rovnakých dôvodov ako sú uvedené v novelizačnom v tomto novelizačnom, podobné kritérium sa uplatní aj v prípade pestúnskej starostlivosti (bod 22).

K bodu 17.

V záujme zjednodušenia usporiadania náhradných vzťahov v rámci blízkej rodiny sa navrhuje, aby sa v prípade prarodičov dieťaťa, súrodencov dieťaťa a súrodencov rodičov dieťaťa (strýko, teta) podmienka trvalého pobytu na území Slovenskej republiky osoby, ktorá žiada o zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti bola rozšírená na územie členských štátov Európskej únie. Návrh reaguje nie na časté, ale sporadicky sa objavujúce prípady, kedy najbližšia rodina dieťaťa má trvalý pobyt v inej krajine EÚ (najčastejšie v Českej republike).

K bodu 18.

Nakoľko je náhradná osobná starostlivosť štátom garantovaná náhradná forma starostlivosti a jej výkon musí byť v záujme dieťaťa, je vylúčené, aby súd a štátne orgány ktoré sú povinné sledovať úroveň vykonávania náhradnej starostlivosti o dieťa nedisponovali informáciou o pobyte dieťaťa, navyše ak ide o pobyt dieťaťa mimo územia Slovenskej republiky. Navrhuje sa preto (rovnako ako u pestúnskej starostlivosti), aby bol náhradný rodič povinný vopred oznámiť predpokladaný odchod dieťaťa na dobu dlhšiu ako tri mesiace z územia Slovenskej republiky spolu s oznámením miesta pobytu, účelu ako aj dĺžky pobytu. Návrh nemá v žiadnom prípade za cieľ limitovať voľný pohyb osôb, preto je konštruovaný ako oznamovacia povinnosť a nie je postavený na povolení súdu s vycestovaním dieťaťa. Súd bude mať však možnosť začať konanie o súhlase s dočasným premiestnením maloletého dieťaťa do cudziny na dobu dlhšiu ako tri mesiace, ak bude mať pochybnosti o tom, že oznámené premiestnenie maloletého dieťaťa je v záujme dieťaťa (napr. vycestovanie do nebezpečnej krajiny, ohrozujúci účel vycestovania a pod.). Opodstatnenosť tohto návrhu bola komparatisticky konzultovaná s inými členskými krajinami EÚ. Výsledky konzultácií ukázali, že niektoré krajiny vyžadujú od pestúnov alebo od osôb, ktoré sa s v rámci náhradnej osobnej starostlivosti o dieťa starajú, predchádzajúce povolenie súdu alebo orgánu starostlivosti o deti s vysťahovaním do cudziny.

K bodu 19.

V čase prípravy zákona o rodine platila v Slovenskej republike právna úprava finančnej podpory náhradnej starostlivosti formou príspevkov od štátu podľa ktorej bola príspevkami podporovaná len pestúnska starostlivosť a poručníctvo (v prípade ak sa poručník osobne stará o dieťa). Preto aj zákon o rodine reagoval len na túto situáciu, t.j. výživné na dieťa v pestúnskej starostlivosti rodičia podľa zákona o rodine poukazujú úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý plní úlohy odberného miesta výživného a zároveň poukazuje pestúnom príspevky (v prípade, ak je výživné vyššie ako príspevky na dieťa rozdiel je poukazovaný dieťaťu). Tento mechanizmus je

12

osvedčený a odbremeňuje pestúnov od povinností smerom k výživnému dieťaťa. Od roku 2008 je na Slovenku účinná nová právna úprava podpory náhradnej starostlivosti, ktorá zaviedla aj finančnú podporu detí v náhradnej osobnej starostlivosti, z tohto dôvodu sa navrhuje, aby bola osvedčená konštrukcia s pestúnskej starostlivosti uplatňovaná aj v prípade náhradnej osobnej starostlivosti. Zároveň sa navrhuje vzhľadom na praktické skúsenosti z pestúnskej starostlivosti jednoznačne upraviť, že úrad práce, sociálnych vecí a rodiny je odberným miestom len výživného maloletého dieťaťa.

K bodu 20.

Sledovanie účelu pestúnskej starostlivosti je aktuálne upravené vo vykonávacom predpise – vyhláške č. 543/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy – ďalej len Spravovací poriadok (§ 91 a nasl.). V novelizačnom bode 25 sa navrhuje upraviť priamo v zákone povinnosť súdu hodnotiť v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pestúnsku starostlivosť a to nielen kvalitu pestúnskej starostlivosti ale aj overenie skutočnosti či trvajú dôvody náhradného riešenia osobnej starostlivosti o dieťa. Nakoľko do sústavy náhradnej starostlivosti patrí aj náhradná osobná starostlivosť navrhuje sa rovnako ako v prípade pestúnskej starostlivosti (ale aj ústavnej starostlivosti a výchovných opatrení), aby súd sledoval v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne v súčinnosti s inými osobami, ktoré sú oboznámené s pomermi maloletého dieťaťa, výkon náhradnej osobnej starostlivosti.

K bodu 21.

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 22.

Z rovnakých dôvodov ako sú uvedené v novelizačnom bode 16 k náhradnej osobnej starostlivosti sa navrhuje, aby osobe, ktorá sa na základe rozhodnutia súdu aktuálne osobne nestará o svoje dieťa nemohlo byť zverené dieťa do pestúnskej starostlivosti.

K bodu 23.

Podľa Nálezu Ústavného súdu (615 z 18. októbra 2006) ustanovenie § 49 ods. 1 prvej vety zákona nie je v súlade s čl. 41 ods. 4 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 32 ods. 4 druhou vetou Listiny základných práv a slobôd a s

čl. 9 prvým bodom prvou vetou Dohovoru o

právach dieťaťa

. Ustanovenie

§ 49 ods. 1 prvej vety zákona nie je platné

a tým sa celý § 49 stal nadbytočný, navrhuje sa preto jeho vypustenie.

K bodu 24.

Nakoľko pestúnska starostlivosť, rovnako ako náhradná osobná starostlivosť (porovnaj navrhovanú úpravu v bode 18) je štátom garantovaná (organizovaná) náhradná forma starostlivosti o dieťa a súd v súčinnosti so štátnymi orgánmi sleduje aby jej výkon bol v záujme dieťaťa je vylúčené, aby súd a štátne orgány nedisponovali informáciou o pobyte dieťaťa a podrobnostiach tohto pobytu (ani doterajšia úprava povinnosti pestúna, aby najmenej dvakrát do roka predkladal súdu správu o maloletom dieťati nie je na tento účel efektívna). Navrhuje sa preto rovnako ako u náhradnej osobnej starostlivosti, aby bol pestún povinný vopred oznámiť predpokladaný odchod dieťaťa z územia Slovenskej republiky na dobu dlhšiu ako tri mesiace

13

spolu s oznámením miesta pobytu, účelu ako aj dĺžke pobytu. Návrh nemá v žiadnom prípade za cieľ limitovať voľný pohyb osôb, preto je konštruovaný ako oznamovacia povinnosť a nie ako povoľovacie konanie o vycestovaní dieťaťa. Súd bude mať však možnosť začať konanie o súhlase s dočasným premiestnením maloletého dieťaťa do cudziny na dobu dlhšiu ako tri mesiace ak bude mať pochybnosti o tom, že oznámené premiestnenie maloletého dieťaťa je v záujme dieťaťa (napr. vycestovanie do nebezpečnej krajiny, ohrozujúci účel vycestovania a pod.). O dôvodoch právnej úpravy platia primerane dôvody, ktoré sú uvedené k novelizačnému bodu 18.

K bodu 25.

Navrhuje sa, aby polročné sledovanie výkonu pestúnskej starostlivosti upravené v Spravovacom poriadku bolo v podobe zhodnocovania kvality starostlivosti a trvania dôvodov pre ktoré nemôžu rodičia zabezpečovať osobnú starostlivosť o dieťa upravené priamo v zákone. Účelom návrhu je sledovať úroveň osobnej starostlivosti o dieťa pestúnom a podobne ako v prípade ústavnej starostlivosti aj priebežne skúmať, či neodpadli dôvody pre ktoré bolo dieťa odňaté zo starostlivosti rodičov.

K bodu 26.

Navrhuje sa vyriešiť aplikačný problém, nakoľko úrad práce, sociálnych vecí rodiny ako odberné miesto výživného na dieťa v pestúnskej starostlivosti (a poskytovateľ príspevkov na podporu náhradnej starostlivosti) nemá na jednej strane legitímny dôvod preberať výživné za plnoleté dieťa avšak rozhodnutie súdu, ktorým je uložená povinnosť rodičom poukazovať výživné úradu je platné, je preto potrebné jednoznačne upraviť, že úrad práce, sociálnych vecí rodiny je odberným miestom výživného dieťaťa len do jeho plnoletosti.

K bodu 27.

Legislatívno-technická úprava

K bodom 28 až 30.

Nariadenie ústavnej starostlivosti je výnimočným opatrením súdu a je k nemu možné pristúpiť pri naplnení zákonných predpokladov až vtedy, ak nie je možné dieťa zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti resp. následne do pestúnskej starostlivosti. Vzhľadom na skutočnosť, že súd má vyslovene upravenú povinnosť skúmať, či dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti resp. pestúnskej starostlivosti a z § 44 je vyvodzovaná priorita jednotlivých foriem náhradnej starostlivosti (t.j. priorita starostlivosti príbuznými a osobami blízkymi dieťaťu – náhradná osobná starostlivosť, a ak takáto možnosť nie je tak pestúnska starostlivosť a až ako posledné riešenie ústavná starostlivosť), navrhuje sa zosúladiť text prvej vety ods. 1 § 54 so znením § 44.

Je nevyhnutné opakovane legislatívne potvrdiť princíp vzťahov a priority medzi jednotlivými druhmi náhradnej starostlivosti. Má platiť, že náhradná osobná starostlivosť a pestúnska starostlivosť majú prednosť pred ústavnou starostlivosťou. Pred nariadením ústavnej starostlivosti je súd povinný vždy skúmať, či maloleté dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti, a ak to nie je možné do pestúnskej starostlivosti.

Predmetná legislatívna zmena nadväzuje aj na zásadu kritéria záujmu dieťaťa, ktorá má byť uvedená v ustanovení čl. 5 písm. g/ a h/, že pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňujú najmä

14

- podmienky pre vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami,

- využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

V súvislosti so zámerom presunúť ťažisko riešenia situácie dieťaťa na výchovné opatrenia (odôvodnenie k bodom 9 až 14), je potrebné vykonať aj zmeny v dôvodoch, pre ktoré možno dieťaťu nariadiť ústavnú starostlivosť. Navrhuje sa ponechať konštrukciu taxatívneho výpočtu dôvodov, avšak s ich jednoznačnejšou úpravou. Navrhuje sa jeden zákonný predpoklad pre nariadenie ústavnej starostlivosti len vtedy, ak je výchova dieťa vážne ohrozená alebo vážne narušená kumulovať (po predchádzajúcom preskúmaní možnosti náhradnej osobnej starostlivosti, resp. pestúnskej starostlivosti) s naplnením niektorého z ustanovených dôvodov pre nariadenie ústavnej starostlivosti. Počas prípravy návrhu boli zvažované situácie, kedy by ústavná starostlivosť ako krajné riešenie pre dieťa prichádzala do úvahy. Jednoznačne je to prípad, keď je dieťa osvojiteľné – v praxi je možné napr. predpokladať situáciu zrušenia osvojenia podľa § 107, resp. zrušenia pestúnskej starostlivosti o osvojiteľné dieťa. V uvedených príkladoch, ak nie je možné, aby rodiča plnili svoje povinnosti a neprichádza do úvahy ani iná forma náhradnej starostlivosti, sa dieťa ocitá bez starostlivosti, t.j. jeho výchova je vážne ohrozená a je nevyhnutné riešiť jeho situáciu aj nariadením ústavnej starostlivosti.

Ďalším dôvodom sú objektívne dôvody ako smrť rodičov alebo existencia prekážky, ktorá bráni rodičovi v starostlivosti o dieťa (rodič z konkrétneho dôvodu akým je napr. zdravotný stav, výkon trestu odňatia slobody nemôže zabezpečovať osobnú starostlivosť o dieťa).

Dôvodom, pre ktorý môže byť nariadená ústavná starostlivosť je, ak uložené výchovné opatrenie pobytového charakteru neviedlo k náprave. V zásade prichádza do úvahy v tomto prípade ústavná starostlivosť z dôvodov na strane dieťaťa (napr. poruchy správania, drogová závislosť), kedy ani výchovné opatrenie pobytového charakteru nesplnilo svoj účel alebo z dôvodov na strane rodičov /iných osôb zodpovedných za výchovu, kedy ani pobytové výchovné opatrenie zamerané na úpravu rodinných a sociálnych pomerov nesplnilo účel.

Vzhľadom k tomu, že súčasná právna úprava pripúšťa rôznu interpretáciu pojmu výchovné opatrenie, navrhuje sa jednoznačne upraviť prednosť výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 3 pred nariadením ústavnej starostlivosti. Zároveň sa navrhuje, aby nebolo možné, a to ani výnimočne, nariadiť ústavnú starostlivosť bez predchádzajúceho využitia možnosti uloženia výchovného opatrenia pobytového charakteru (okrem troch jasne ustanovených dôvodov) .

Posledným identifikovaným dôvodom, kedy je možné nariadiť ústavnú starostlivosť je situácia, kedy dieťa nie je možné zveriť do inej formy náhradnej starostlivosti, jeho výchova je vážne narušená alebo vážne ohrozená a rodičia sú pozbavení rodičovských práv.

Pri dôvode ústavnej starostlivosti a to, že dieťa je osvojiteľné sa vyžaduje splnenie ďalšej podmienky a to, že dieťa nie je možné ho zveriť do starostlivosti budúcich osvojiteľov alebo do starostlivosti fyzickej osoby podľa osobitného predpisu. Tým osobitným predpisom sa má na mysli predbežné opatrenie podľa Občianskeho súdneho poriadku na základe ktorého sa dieťa odovzdá do starostlivosti fyzickej osoby.

K bodu 31.

Podľa ods. 62 Všeobecného komentára Výboru OSN č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu ak sa oddelenie dieťaťa od rodiny stane nevyhnutným, rozhodujúce osoby musia zaručiť, aby dieťa, pokiaľ to nie je v rozpore s jeho

15

alebo jej najlepším záujmom, udržiavalo spojenie a vzťahy so svojimi rodičmi a rodinou (súrodencami, príbuznými a osobami, ku ktorým má silný osobný vzťah). Pri rozhodnutiach o frekvencii a dĺžke návštev alebo iného kontaktu pri umiestnení dieťaťa mimo rodiny je nevyhnutné zohľadniť kvalitu vzťahov a potrebu ich udržiavania. Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele utvára široký priestor pre udržiavanie resp. zlepšovanie vzťahov detí umiestnených v zariadeniach s ich rodičmi, starými rodičmi, súrodencami a ďalšími blízkymi osobami je však potrebné doplniť do zákona rodine aby súd pri zvažovaní miesta výkonu ústavnej starostlivosti prihliadal nielen na zachovanie a udržiavanie súrodeneckých väzieb ale aj na udržiavanie väzieb s rodičmi a inými blízkymi osobami dieťaťa.

K bodu 32.

Z pôvodného zákona č. 94/1993 Zb. o rodine bola okrem iného prevzatá aj možnosť predĺženia ústavnej starostlivosti do 19. roku veku, pôvodne bola táto možnosť využívaná v prípadoch kedy nemali deti ukončené štúdium. V súčasnosti však neexistuje legitímny dôvod pre predĺženie ústavnej starostlivosti v prípade plnoletej fyzickej osoby, z tohto dôvodu sa navrhuje vypustiť toto ustanovenie. Na túto zmenu reaguje aj zmena v právnej úprave v § 176 ods. 1 OSP (čl. II bod 2).

K bodu 33.

Zariadenie je podľa § 81 ods. 2 miestom na ktoré má povinná osoba poukazovať výživné na maloleté dieťa umiestnené v zariadení na základe rozhodnutia o ústavnej starostlivosti. Keďže povinnými sú rodičia a zariadenie má postavenie platobného miesta nakoľko oprávneným je stále dieťa, navrhuje sa, aby zákon ustanovil priamo právo zariadenia ako subjektu ktorý zabezpečuje náhradnú starostlivosť o dieťa, konať vo veciach uplatňovania nárokov na výživné maloletého dieťaťa v prípade neplanenia vyživovacej povinnosti povinnými.

K bodu 34.

Účelom vládneho návrhu zákona je reagovať na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. V rozhodnutí PL. ÚS 1/2010-57 z 20. apríla 2011 (nález publikovaný pod č. 290/2011 Z. z.) bolo vyslovené, že § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) nie je v súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Keďže Národná rada Slovenskej republiky neuviedla do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine do súladu s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stratil § 86 ods. 1 zákona o rodine platnosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze konštatoval, že subjektívna lehota ustanovená na podanie zapieracej žaloby v napadnutom ustanovení resp. podmienky plynutia uvedenej lehoty nezohľadňujú fakt, že manžel matky ako právny otec vo väčšine prípadov nadobudne status otcovstva a prijme zodpovednosť za plnenie rodičovských práv a povinností dobromyseľne s vedomím, že je biologickým otcom dieťaťa. Napriek všeobecnej požiadavke na spravodlivom usporiadaní vzťahov právny otec v prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty, nemá možnosť sa slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom, alebo sa rozhodne využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu. Právnemu otcovi po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, nie je poskytnutý žiadny účinný

16

prostriedok nápravy na zapretie otcovstva. Právny otec po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek tomu, že napríklad disponuje biologickým dôkazom, ktorý túto skutočnosť preukazuje. Požiadavka vytvorenia účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku je spojená s právom každého domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právnou úpravou ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru. Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia musí vyváženým spôsobom rešpektovať práva všetkých v týchto právnych vzťahoch zúčastnených osôb. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom je potrebné vziať do úvahy moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý musí zohľadňovať okamih, v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Právnou úpravou ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, neprimerane oslabuje jeho záujmy.

Obmedzenie zákonnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ktorého účelom je ochrana práv dieťaťa a zabezpečenie stability rodinných pomerov, sa má hodnotiť ako rešpektovanie limitov ustanovených čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva túto skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie premlčacej lehoty na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa. Ústavný súd Slovenskej republiky s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovil opodstatnenosť (právnu relevanciu) samotnej zapieracej lehoty, pričom za nesúladnú označil úpravu určenia začiatku plynutia lehoty na zapretie otcovstva pre manžela matky dieťaťa (otcovstvo určené podľa prvej domnienky).

Vo vládnom návrhu zákona sa novelizuje úprava začiatku plynutia zapieracej lehoty a to na moment, kedy sa právny otec dozvedel o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej jeho otcovstvo, tak aby boli rešpektované práva garantované v článku 6 ods. 1 a článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nad rámec výroku nálezu sa navrhuje vykonať zmenu nielen vo vzťahu k úprave začiatku plynutia lehoty na zapretie otcovstva určeného podľa prvej domnienky (manžel matky dieťaťa), ale aj vo vzťahu k úprave plynutia lehoty na zapretie otcovstva určeného podľa druhej domnienky (súhlasné vyhlásenie rodičov).

K bodom 35 až 37.

Doposiaľ nebola v zákone vysporiadaná situácia ak rodič - žena požiada o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom a samotné utajenie osoby v súvislosti s pôrodom prostredníctvom osobitného režimu nakladania so zdravotnou dokumentáciou rodičky nie je jednoznačným riešením pre rodinnoprávne vzťahy. Je možné vychádzať z faktu, že matka nie je známa, ale to nemení nič na skutočnosti, že matka môže v lehote šiestich týždňov odo dňa pôrodu odvolať svoju žiadať o utajenie svojej osoby. Situáciu nie je možné prirovnať ani k opusteniu dieťaťa prostredníctvom verejného inkubátora, na ktorý je možné aplikovať postup ako v situácii, keď rodiča počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa žiadny záujem. Navrhuje sa preto, pristupovať aj k prípadom tzv. utajených pôrodov rovnako ako v prípadoch, keď rodiča počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa žiadny záujem.

17

K bodu 38.

Navrhuje sa utvoriť podmienky na riešenie síce sporadicky sa objavujúcej situácie, avšak pre istotu konkrétnych detí mimoriadne problematickej situácie, kedy je dieťa zverené do starostlivosti budúcich osvojiteľov, ktorá musí trvať najmenej deväť mesiacov a budúci osvojiteľ nepodá po uplynutí tejto lehoty návrh na osvojenie. Navrhuje sa preto zákonom utvoriť možnosť pre súd na zrušenie predosvojiteľskej starostlivosti, ak počas doby osemnástich mesiacov (t.j. raz tak dlhej doby ako je zákonom stanovená minimálna doba predosvojiteľskej starostlivosti) nepodá budúci osvojiteľ návrh na osvojenie. Predkladateľ má za to že rok a pol je dostatočne dlhá doba na zváženie skutočného záujmu o osvojenie si dieťaťa.

K bodu 39.

Legislatívno-technická úprava

K bodu 40.

V odseku 1 a v odseku 2 sa reaguje na situáciu, ktorú vyvolali účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 1/2010-57 z 20. apríla 2011 (nález publikovaný pod č. 290/2011 Z. z.). (porovnaj bod 34). Nález spôsobil, že s účinnosťou od 7. septembra 2008 dotknuté ustanovenie stratilo platnosť. Preto je potrebné prijať prechodné ustanovenia tak, že môže manžel alebo jeho opatrovník na súde zaprieť, že manžel je otcom dieťaťa a to do 31. decembra 2018. Podmienkou je, že sa v tejto veci nezačalo konanie pred 1. januárom 2016 a že ide o dieťa, ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke.

Ďalej platí, že konanie o zapretí otcovstva manželom matky dieťaťa alebo opatrovníkom manžela o ktorom súd nerozhodol do 31. decembra 2015 sa dokončí podľa zákona účinného od 1. januára 2016.

Prechodným ustanovením sa navrhuje, aby konania o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti alebo o nariadení ústavnej starostlivosti alebo o uložení výchovného opatrenia, o ktorých súd nerozhodol do 31. decembra 2015, sa dokončia podľa zákona účinného do 31. decembra 2015.

V súvislosti s návrhom na poukazovanie výživného od povinného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a nie náhradnému rodičovi maloletého dieťaťa v náhradnej osobnej starostlivosti sa navrhuje, aby v konaniach o zmene výšky výživného po 1. 1. 2016, ak zároveň súd rozhodne aj o povinnosti povinného poukazovať výživné úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, o zmene miesta poukazovania výživného súd rozhodol len od účinnosti tohto zákona. To znamená, že v prípade, že dieťa je zverené do náhradnej osobnej starostlivosti ešte pred účinnosťou tohto zákona a náhradný rodič podá návrh na zvýšenie výživného na dieťa ešte pred účinnosťou tohto zákona (napr. v novembri 2015), súd rozhodne (napr. v marci 2016 a toto rozhodnutie aj nadobudne právoplatnosť v marci 2015) o zvýšení výživného od podania návrhu (t.j. od novembra 2015) a zároveň určí, aby povinná osoba poukazovala výživné úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Táto povinnosť však bude platiť len od právoplatnosti rozhodnutia súdu, t.j. od marca 2016. Na základe vyššie uvedeného, výživné dieťaťa do decembra 2015 (vrátane) bude povinný poukazovať náhradnému rodičovi.

Zároveň sa navrhuje aby, náhradný rodič, ktorému bolo dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti pred účinnosťou zákona, mal možnosť podať návrh na zmenu miesta poskytovania výživného od povinného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, aj keď súd nekoná o zmene výšky výživného. V takom prípade súd rozhodne o zmene miesta poukazovania

18

výživného a povinný bude mať povinnosť to výživné poukazovať úradu práce, sociálnych vecí a rodiny od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Vzhľadom k návrhu na doplnenie § 103, ktorým sa zavádza možnosť pre súd na zrušenie predosvojiteľskej starostlivosti ak počas doby osemnástich mesiacov nepodá budúci osvojiteľ návrh na osvojenie, je potrebné doriešiť aj náležitosti vo vzťahu k aktuálne prebiehajúcim predosvojiteľským starostlivostiam (t.j. ak bolo dieťa zverené do predosvojiteľskej starostlivosti podľa zákona účinného do 31. decembra 2015). Navrhuje sa, aby lehota 18 mesiacov začala plynúť aktuálne prebiehajúcim predosvojiteľským starostlivostiam odo dňa účinnosti zákona.

K článku II (Občiansky súdny poriadok)

K bodu 1.

Rozširuje sa oprávnenie prokurátora podať v konaní starostlivosti o maloletých podať návrh na uloženie výchovného opatrenia osobe, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná a spáchala čin, ktorý by inak bol trestným činom. Návrh reaguje na zistenia Generálnej prokuratúry SR, že aj napriek tomu, že Trestným zákonom (zákon č. 300/2005 Z. z.) sa znížila veková hranica trestnej zodpovednosti z 15 na 14 rokov, prokuratúra pozoruje pretrvávanie a v niektorých prípadoch aj nárast činnosti inak trestnej u osôb mladších ako 14 rokov, ktoré ale pre nedostatok veku nie sú trestne zodpovedné. Trestné stíhanie sa po zistení osoby, ktorá mala trestný čin spáchať spravidla ani nezačne (ak je táto osoba zjavná už z trestného oznámenia, čo je špecifické najmä pre násilnú trestnú činnosť) a trestné oznámenie je podľa § 196 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku pre neprípustnosť trestného stíhania odložené, resp. trestné stíhanie je z rovnakého dôvodu podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zastavené.

K bodu 2.

V nadväznosti na navrhovanú zmenu v zákone o rodine, kde sa navrhuje vylúčiť možnosť predĺženia ústavnej starostlivosti do 19 roku veku, mení sa aj dané ustanovenie procesného predpisu.

K bodu 3.

K § 178a až § 178j

V ustanoveniach § 178a až § 178j sa navrhuje nový druh konania s názvom: Konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní.

Nadväzuje sa na konanie o návrat maloletého dieťa podľa haagskeho Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ozn. č. 119/2001 Z.z.), ďalej len „dohovor“ a nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ďalej len „nariadenie Brusel IIa“, má charakter sui generis a všeobecná úprava konania vo veciach starostlivosti sa ukázala ako nedostatočná. O nedostatočných účinkoch dnes platných procesných ustanovení svedčí viacero prípadov, v ktorých bolo Európskym súdom pre ľudské práva a slobody konštatované voči Slovenskej republike, že došlo k porušeniu práva na rodinný a súkromný život a k prieťahom v konaní, keď rodič žiadal slovenské súdy o návrat uneseného dieťaťa. Čiastočnou legislatívnou inšpiráciou bola úprava v nemeckom vykonávacom zákone (Gesetz zur Aus- und Durchführung bestimmter Rechtsinstrumente auf dem Gebiet des

19

internationalen Familienrechts (Internationales Familienrechtsverfahrensgesetz – IntFamRVG).

[11]

Potreba vykonať legislatívnu zmenu vyplynula aj z konzultácií Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky so zástupcami ambasád Francúzska, Írska, Nórska, Španielska, Talianska, USA a Nemecka.

Účelom tohto konania je dosiahnuť urýchlený návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, ak len nie je daný niektorý z výnimočných dôvodov, pre ktoré návrat nie je možný či vhodný. V návrhu sa síce používa pojem maloletý (z dôvodu jednotlivosti terminológie v OSP), no na mysli sa má dieťa, ktoré ešte nedosiahlo vek 16 rokov. Najlepší záujem dieťaťa je vyjadrený už v samotnom účele dohovoru a nariadenia: vo vrátení dieťaťa do prostredia, v ktorom malo svoj obvyklý pobyt predtým, ako bolo unesené. Dôvody odmietnutia potom špecifikujú, kedy návrat by nebol v jeho najlepšom záujme.

[12]

Vzhľadom na tieto špecifiká

ustanovenie objasňuje účel tohto konania a vyjasňuje rozsah dôkaznej povinnosti súdu. Ustanovenie odseku 1 upravuje účel tohto konania, ktorý nie je úprava rodičovských práv a povinností ale účel je daný dohovorom, resp. nariadením Brusel IIa, kde súd musí najprv judikovať, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa v zmysle týchto dohovoru resp. nariadenia Brusel IIa. V kladnom prípade súd posúdi, či je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa týchto osobitných predpisov.

Ustanovenie odseku 2 napriek tomu, že dohovor a nariadenie Brusel IIa ukladajú dôkazné bremeno „únoscovi“, aby preukázal existenciu niektorého z dôvodov, pre ktoré sa maloletý nemá vrátiť, toto ustanovenie prihliada na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru (napr. vec Raban v. Rumunsko, sťažnosť č. 23437/08 bod 28 vii) a ukladá súdu samostatnú povinnosť vykonať dokazovanie, avšak len v rozsahu potrebnom na dosiahnutie účelu konania definovaného v odseku 1. Podľa uvedenej judikatúry posudzuje súd rodinnú situáciu a ďalšie faktory a zvažuje a posudzuje záujmy všetkých dotknutých osôb, s osobitným dôrazom na najlepšie riešenie pre unesené dieťa, len v kontexte žiadosti o návrat dieťaťa. Tento aspekt je dôležitý, pretože účelom konania nie je posudzovať úpravu rodičovských práv a povinností, ale rozhodnúť, či sa dieťa vráti do štátu svojho obvyklého pobytu, aby súd tohto štátu, ktorý jediný má právomoc konať vo veci samej, mohol o úprave rodičovských práv a povinností rozhodnúť.

K § 178b

Ustanovenie osobitným spôsobom vymedzuje účastníkov konania z dôvodu zabezpečenia efektivity navrhovaného druhu konania. Navrhuje sa vymedziť účastníka konania podľa tzv. druhej definície účastníctva,

[13]

t.j. účastníkom konania je subjekt, ktorého označí zákon. Za

účastníkov označuje navrhovateľa t.j. ten, kto tvrdí, že jeho opatrovnícke právo vykonávané podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, bolo porušené (§ 178b ods. 1 písm. a), tzv. únoscu t.j. ten, kto podľa tvrdenia navrhovateľa porušuje opatrovnícke právo vykonávané podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním (§ 178b ods. 1 písm. b) a samotné dieťa. Aj keď vo veľkej väčšine prípadov pôjde o tzv. rodičovské únosy, znenie počíta s možnosťou, že pôjde o inú osobu, u ktorej sa dieťa nachádza (prarodič, iný príbuzný či cudzia osoba). Vychádza pritom z pôsobnosti dohovoru a nariadenia Brusel IIa, ktoré neobmedzujú svoju pôsobnosť len na rodičov - únoscov.

20

Ustanovenie používa pojem „opatrovnícke právo“ v rovnakom význame, ako ho používa dohovor (čl. 3) aj nariadenie Brusel IIa (čl. 2 ods. 11) a v podmienkach Slovenskej republiky zodpovedá obsahu rodičovských práv a povinností.

V ustanovení odseku 2 sa podľa vzoru ustanovenia § 180a ods. 2 upravuje aj procesná spôsobilosť maloletého rodiča v tomto konaní. Aj keď v praxi pôjde zrejme o ojedinelé prípady, javí sa vhodné ich upraviť, aby sa tak predišlo prípadným sporom, ktoré by viedli k neprimeranému predĺženiu konania a zmarili by tak cieľ konania, ktorým je čo najrýchlejšie vrátenie uneseného dieťaťa.

K § 178c

Konanie o návrat dieťaťa je návrhové konania a preto sa začína len na návrh.

K § 178d

V záujme zabezpečenia rýchleho priebehu a ukončenia konania sa ukladá navrhovateľovi, aby jeho návrh bol úplný z hľadiska preukázateľnosti jeho žiadosti o návrat. Z dôvodu podpory zmierneho riešenia situácia, ktorej dáva dohovor aj nariadenie Brusel IIa v týchto veciach prioritu, sa vyžaduje, aby navrhovateľ uviedol aj informáciu o mediácii. Toto má motivovať navrhovateľa k uskutočneniu mediácie a taktiež poskytnúť súdu informáciu tom, či je možnosť dosiahnuť zmierlivé riešenie v rámci konania. Službu mediácie v prípade únosov poskytuje napríklad Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

[14]

Odsek 2 ustanovuje povinnosť uviesť adresu doručovania v SR v prípadoch, že navrhovateľ nie je zastúpený v konaní advokátom. To je z dôvodu, aby súd v prípade komunikácie s navrhovateľom nemusel doručovať písomnosti do cudziny (vyhotovovanie prekladov a doručovanie by znemožnilo vykonať konanie v krátkom čase).

K § 178e

V konaní nemožno odpustiť zmeškanie lehoty.

K § 178f

O dočasnej úprave styku žalobcu s dieťaťom rozhodne súd v tomto konaní len na návrh navrhovateľa, čo súvisí s charakterom daného konania o návrate a mimoriadnym charakterom takejto dočasnej úpravy styku s dieťaťom v jeho kontexte. Cieľom je, aby navrhovateľ nestratil kontakt s dieťaťom, ktoré mu bolo unesené a aby nedošlo k odcudzeniu.

K § 178g

Ustanovenie upravuje postup súdu po začatí konania. Krátke časové lehoty súvisia s charakterom konania a lehotou 6 týždňov, ktorá vyplýva z dohovoru a nariadenia Brusel IIa. Upravuje sa inštitút kvalifikovanej výzvy smerujúcej k zabezpečeniu urýchleného rozhodnutia veci a prípadnej možnosti rozhodnúť vo veci bez pojednávania.

K § 178h

Rovnako ako iné ustanovenia aj toto navrhované ustanovenie má zohľadniť krátke časové lehoty, ktoré súvisia s charakterom konania a s lehotou 6 týždňov. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak sa má za to, že ten, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, proti návrhu nemá námietky alebo na rozhodnutie vo veci postačujú účastníkmi predložené listinné dôkazy

21

a účastníci sa práva účasti na prejednávaní veci vzdali, alebo s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania súhlasia.

K § 178i

Súd rozhoduje uznesením. Navrhovanou úpravou sa má odstrániť doterajšia prax, že už prvostupňový súd zaväzoval rodiča – únoscu na plnenie neprávoplatného rozhodnutia. Rodičovi tak bola odňatá faktická možnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie. O to dôležitejšie je navrhované ustanovenie, keďže návrh zavádza neprípustnosť dovolania a mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu v tomto druhu konaní.

K § 178j

Odsek 1 určuje lehotu na vydanie rozhodnutia vo veci, ktorá sa odvíja z úpravy v dohovore a povinnosti vyplývajúce z čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa. Odsek 2 upravuje možnosť podmieniť návrat dieťaťa zárukami zo strany žalobcu či inými vhodnými opatreniami vydanými orgánmi štátu, do ktorého sa má vrátiť dieťa. Ustanovenie poskytuje základ pre uplatnenie tzv. mirror orders (zrkadlové rozhodnutia), ktoré sa po vzore anglosaskom rozširujú aj do iných zmluvných štátov dohovoru. Odráža tiež znenie čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa. Záruky môže súdu predložiť či navrhnúť žalobca a súd si ich môže overiť prostredníctvom ústredného orgánu podľa dohovoru či prostredníctvom siete tzv. styčných sudcov. Rovnakým spôsobom si súd môže zabezpečiť informáciu, či vydanie zrkadlového rozhodnutia, t.j. rozhodnutia s podobným obsahom, prichádza v danom štáte do úvahy. Primeranosť záruky posudzujú súd v rámci svojho uváženia vzhľadom na okolnosti prípadu, napríklad zaistenie ubytovania, zabezpečenie dopravy do štátu obvyklého pobytu dieťaťa a pod. Odsek 3 obsahuje povinnosť osobitného poučenia o výkone rozhodnutia odňatím dieťaťa, ktorý sa bude realizovať, ak v rozpore s rozhodnutím nedôjde k vráteniu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu.

K bodu 4.

K § 179b

Povolenie súdu na výkon oprávnenia vo veci starostlivosti o maloletých – všeobecné otázky:

Súčasťou predkladaných návrhov na zmeny a doplnenia je aj návrh jasných pravidiel pre efektívny mechanizmus ochrany dieťaťa v prípadoch, keď nie je možné overiť úroveň starostlivosti o dieťa súčasnými inštitútmi práva. Ide o koordinovanú a do seba zapadajúcu zmenu dvoch predpisov a to: zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) a zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele“)..

Dôvodom tohto návrhu je aplikačná prax orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a policajných zložiek, konkrétne skutočnosť, že a tieto orgány nemôžu dostatočne reagovať v situáciách, kedy je potrebné preveriť úroveň ochrany života, zdravia dieťaťa, vystavenie dieťaťa neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu (ďalej len „stav dieťaťa“), nakoľko disponujú (často anonymnými) informáciami, že život alebo zdravie dieťaťa sú ohrozené, stav nevedia preveriť iným spôsobom ako návštevou a preverením samotného stavu dieťaťa v obydlí,

22

kde sa zdržiava, resp. má zdržiavať a takéto preverenie nie je možné z dôvodu, že fyzické osoby nachádzajúce sa v obydlí nevpustia zástupcov orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, resp. policajtov do obydlia, resp. ani neotvoria dvere od obydlia. Doterajšia právna úprava neustanovuje právomoc zamestnanca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, sudcu či policajta efektívne reagovať v uvedených situáciách. Navrhovaná úprava presne stanovuje hranice právomoci súdu, orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, a policajta tak, aby v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Primárnym cieľom navrhovanej právnej úpravy je zavedenie nového inštitútu v OSP, a to: povolenie pre orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na otvorenie akéhokoľvek druhu obydlia, v ktorom sa má nachádzať dieťa a vstupu doň za účelom preverenia stavu dieťaťa. V rámci odborných diskusií bola v prvom rade zvažovaná možnosť rozšírenia oprávnenia policajta, avšak táto úvaha bola odmietnutá, nakoľko riešená podstata nezodpovedá všeobecným kompetenciám Policajného zboru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska je v podmienkach právneho štátu vhodnejšie, aby o povolení vstupu do obydlia rozhodovali nezávislé a nestranné súdy. Okrem toho policajt nemôže preverovať úroveň stavu dieťaťa. Jediným možným riešením, ako vyriešiť v medziach daných Ústavou Slovenskej republiky praxou identifikovaný vážny problém je preveriť stav dieťaťa vstupom zástupcu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately do obydlia na základe rozhodnutia súdu v súčinnosti s policajtom za možnej účasti iných osôb, ktoré môžu uľahčiť priebeh overovania stavu dieťaťa.

Súčasťou návrhu doplnení OSP a zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele je aj úprava oprávnení zamestnancov orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nakoľko zavedenie inštitútu povolenia na vstup do obydlia však vyžaduje jeho naviazanie na konkrétne oprávnenie zamestnanca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately výslovne v zákone o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele. Z tohto dôvodu sa navrhuje doplnenie oprávnení zamestnancov orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately do súčasnej právnej úpravy zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, ako i rámcová úprava povinností rodičov a iných osôb zodpovedných za výchovu dieťaťa, ktorá spája oprávnenia s povinnosťami. Takéto doplnenie utvára priestor pre úpravu postupu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, súdu a polície v prípadoch, ak nie je neumožnený zamestnancovi orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately výkon oprávnenia osobne preverovať informácie nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia, neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu v obydlí, ktoré je miestom obvyklého pobytu dieťaťa, alebo v obydlí, v ktorom sa dieťa zdržiava alebo v obydlí, v ktorom sa má dieťa podľa informácií orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zdržiavať.

Test ústavnosti

Vzhľadom na zrejmú závažnosť zásahu navrhovaných oprávnení do základných práv a slobôd, najmä pokiaľ ide o oprávnenie súdu povoliť vstup do bytu a oprávnenie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri vykonávaní opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately osobne preverovať informácie nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia, neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu, navrhovateľ v procese prípravy vládneho návrhu zákona podrobil oprávnenie testu ústavnosti.

23

Pokiaľ ide o zásah do základných práv a slobôd v OSP sa už nachádza inštitút príbuzný (podobný) navrhovanému inštitútu. Novela OSP v súvislosti s výkonom rozhodnutia o výchove maloletých detí, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. 1. 2012

[15]

, zaviedla do slovenského

občianskeho konania z ústavnoprávneho hľadiska významné oprávnenie sudcu.

[16]

Jedná sa

o oprávnenie sudcu zabezpečiť otvorenie bytu, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa. I keď ide o oprávnenie príbuzné inštitútu domovej prehliadky rovnako ako navrhovaný právny inštitút, obe tieto oprávnenia nenachádzajú oporu v ustanovení čl. 21 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale v ustanovení čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa vytvára ústavný základe pre vstup do obydlia proti vôli užívateľa obydlia z dôvodov, ktoré sú rozdielne od dôvodov na vykonanie domovej prehliadky.

[17]

I. Pokiaľ ide o legalitu, predkladatelia majú za to, že oprávnenia sú v navrhovanej právnej úprave dostatočne konkretizované (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 117/2007).

II. Legitímnosť oprávnenia je daná tým, že cieľom navrhovaných oprávnení je ochrana záujmov výslovne uvedených v Ústave Slovenskej republiky (nevyhnutnosť zásahu v demokratickej spoločnosti na ochranu života alebo zdravia). Nevyhnutnosť obmedzujúceho opatrenia v demokratickej spoločnosti ako i jeho smerovanie k ochrane práv a slobôd iných (napr. právo dieťaťa na výchovu bez násilia či krutého a neľudského zaobchádzania) sú podľa názoru prekladateľov splnené samotným účelom oprávnenia. Oprávnenie má totiž umožniť osobne a hlavne efektívne preverovať úroveň ochrany života, zdravia, vystavenie dieťaťa neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu, čím má orgán dostať k dispozícii dostatok informácií, aby následne mohol iniciovať opatrenia smerujúce na zabezpečenie riadnej výchovy dieťaťa, ktoré sú upravené v zákone o rodine, zákone o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a v OSP. Keďže tieto opatrenia sú rôzneho druhu, práve ich rozmanitosť umožňuje poskytnúť pomoc a ochranu ohrozenému dieťaťu v závislosti od konkrétnej špecifickej situácie, v ktorej sa dieťa nachádza. Navrhovaná právna úprava dosiahne vysokú úroveň oprávnení štátnych orgánov tak, aby vedeli plniť svoju základnú úlohu a to zvoliť primerané, efektívne a rýchle opatrenie, rešpektujúc pritom práva dieťaťa a jeho rodičov.

K legitímnosti oprávnení prispieva rovnako aj skutočnosť, že Slovenská republika prijatím oprávnení zároveň posilňuje kompetenčnú základňu na plnenie ústavných a medzinárodnoprávnych záväzkov. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 47/97) existuje povinnosť štátu zaručiť, že práva a slobody zaručené ústavou budú chránené aj vo vzťahoch medzi súkromnými osobami. Pokiaľ ide o ústavnoprávny aspekt ochrany detí, je potrebné poukázať na zodpovednosť štátu v podmienkach právneho štátu garantovať nie len ochranu pred porušením základných ľudských práv a slobôd zo strany nositeľov verejnej moci, ale i na jeho povinnosť legislatívnym inštrumentáriom či aparátom orgánov verejnej moci zabezpečiť, aby nedošlo k porušovaniu základných ľudských práv a slobôd medzi obyvateľmi navzájom.

Podľa iného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 4/02) súdy tým, že neprijali včasné a efektívne opatrenia zamerané na ochranu pred zlým zaobchádzaním (v danom prípade došlo k páchaniu násilia na maloletých deťoch – sťažovateľoch), porušili práva

24

maloletých na ochranu proti neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu (čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a právo na ochranu pred telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním (čl. 19 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa).

V neposlednom rade prijatím vyššie uvedených oprávnení dôjde k zvýšeniu efektivity ochrannej legislatívy proti násiliu v rodine, čím dôjde k splneniu záväzkov Slovenskej republiky, ktoré jej vyplynuli z medzinárodnoprávnych

[18]

a vnútroštátnych dokumentov.

Potreba prijať vyššie uvedené preventívne opatrenie rezultuje aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s na Slovensku neslávne známou Tušickou tragédiou v prípade Kontrová vs. Slovenská republika

[19]

konštatoval

porušenie práva na život a nariadil Slovenskej republike vyplatiť sťažovateľke 25 000 eur ako nemajetkovú ujmu a 4300 eur na súdne náklady.

III. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že zákonodarcom zvolené opatrenie má byť spôsobilé dosiahnuť zamýšľaný cieľ (porovnaj ÚS 111/2011). Kritérium vhodnosti je rovnako splnené, keďže zamestnanec orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately má pri vykonávaní opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zákonné oprávnenie osobne preverovať informácie nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia, neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu. Možnosť prekonať prekážku (napr. vchodové dvere) do obydlia dieťaťa je preto vhodné resp. až nevyhnutné.

IV. Proporcionalita. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR (I. ÚS 13/00) zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a má byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu. Predkladateľ vo viacerých navrhovaných ustanoveniach zakotvuje úpravu, ktorá predstavuje garanciu proporcionality zásahu do základného práva. Garancie proporcionality možno vypočítať minimálne týmito právnymi inštitútmi nasledovne:

1.Súdna kontrola zásahu do základného práva prostredníctvom fakultatívnosti povolenia (§ 179b ods.1 návrhu novely OSP) - súd má diskrečnú právomoc rozhodnúť, či povolí aby orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zabezpečil otvorenie obydlia a vstúpil doň na účel výkonu oprávnenia preverovať. Skutočnosť, že o povolení rozhoduje súd potvrdzuje fakt, že oprávnenie spĺňa adekvátne a účinné záruky, ktoré štrasburská judikatúra pri ochrane práva na súkromný a rodinný život (čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách) kladie napríklad na podmienky domovej prehliadky s cieľom zamedziť jej zneužitiu (rozhodnutie Smirnov proti Rusku zo dňa 7.6.2007 a Buck proti Nemecku zo dňa 28.4.2005).

2. Potreba osvedčenia splnenia zákonných podmienok návrhu - podmienka aktívnej vecnej legitimácie na podanie návrhu (§ 93f ods. 3 návrhu novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele. Návrh na súd musí okrem všeobecných náležitostí podania upravených v OSP (§ 42 ods. 3) obsahovať tieto osobitné náležitosti (zákonné podmienky návrhu):

- dôvod, pre ktorý je potrebné preveriť stav dieťaťa – v tomto prípade to budú informácie nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia, neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu,

25

- zdroj informácií, ktoré viedli k výkonu oprávnení - budú uvedené všetky dostupné zdroje informácií o stave dieťaťa, t.j. nielen prvotná informácia, ale aj prípadné informácie získané z iných zdrojov,

- využité oprávnenia na preverenie stavu dieťaťa alebo dôvod ich nevyužitia – jednoznačne budú popísané všetky úkony a kroky orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré vykonal, a to aj v prípade, že ich výsledok neviedol k potvrdeniu alebo vyvráteniu informácií o stave dieťaťa,

- ďalšie dôležité skutočnosti o stave dieťaťa, ktoré sú mu známe – na tomto mieste budú uvedené informácie o dieťati, rodine, ktoré sú orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately známe,-

- identifikáciu obydlia – súčasťou návrhu bude čo najpodrobnejšia identifikácia obydlia.

3. Ustanovenie § 179b ods. 1 návrhu novely OSP v spojení s § 93f ods. 1 návrhu novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele kladie na podanie návrhu na súdne povolenie podmienku, že primárne sa má orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately snažiť zabezpečiť preverovanie stavu dieťaťa bez potreby súdnej intervencie t.j. násilného zásahu do základného práva (otvorenia obydlia). Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately musí preukázať, že mu nebolo umožnené preveriť stav dieťaťa a že informácie o stave dieťaťa, nie je možné overiť inak (t.j. menej invazívnym spôsobom napr. zisťovanie v mieste obvyklého pobytu dieťaťa, jeho rodiča alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa, u zamestnávateľa týchto osôb, v škole, v školskom zariadení, u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dieťaťa, alebo v inom prostredí, kde sa dieťa zdržiava alebo predvolaním dieťaťa, rodiča, osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa a pod.). Ďalšou skutočnosťou, ktorá musí byť súdu preukázaná je to, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately splnil svoju povinnosť pred podaním návrhu na povolenie oznámiť, čo i len ústne, zákonnému zástupcovi alebo inej osobe, ktorá sa osobne stará o dieťa, že bude podaný návrh na povolenie (§ 93f ods. 2, § 93g ods. 5 návrhu novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele).

4. Poučovacia a oznamovacia povinnosť - orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je povinný pred podaním návrhu na povolenie oznámiť, čo i len ústne, zákonnému zástupcovi alebo inej osobe, ktorá sa osobne stará o dieťa, že bude podaný návrh na povolenie (§ 93f ods. 2 návrh novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele).

Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bezodkladne oznámi vykonanie súdom povoleného vstupu do obydlia vlastníkovi obydlia, ak nebol prítomný v obydlí a spracuje a doručí súdu písomný záznam z priebehu výkonu oprávnení súdu do dvadsiatich pracovných dní od uzavretia bytu alebo od uplynutia doby platnosti povolenia.

5. Skúmanie možnosti zásahu ako možnosť ultima ratio - povolenie vstupu súdom je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť) a toto oprávnenie má mať aj preventívnu funkciu t.j. má pôsobiť napríklad na osoby nachádzajúce sa obydlí dieťaťa a neumožňujúce orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vstúpiť do obydlia, tak, že pre túto osobu existuje hrozba, že dôjde k násilnému prekonaniu prekážky (napr. dverí) v obydlí. Predkladatelia očakávajú výrazné preventívny rozmer už samotnej možnosti podať takýto návrh.

26

6. Výzva na dobrovoľné plnenie zákonnej povinnosti - orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je povinný pred otvorením obydlia a pred vstupom do obydlia na základe povolenia súdu vyzvať osobu v obydlí k dobrovoľnému umožneniu preverenia stavu dieťaťa (§ 93g ods. 5 písm. c) návrhy novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele ).

7. Maximálna dĺžka platnosti povolenia - Ako garancia proti prípadnému šikanóznemu výkonu oprávnenia na základe povolenia je limitácia jeho trvania jasne stanovenými pravidlami. Maximálna doba platnosti je najviac sedem pracovných dní od jeho doručenia orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Samozrejme, že súd môže určiť v uznesení aj kratšiu lehotu platnosti. Ďalej uznesenie zaniká márnym uplynutím tejto lehoty alebo jeho vykonaním. Povolenie zaniká aj tým, že fyzická osoba nachádzajúca v obydlí bez toho, aby bolo potrebné obydlie otvoriť a vstúpiť doň, umožnila orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately riadny výkon oprávnenia preverovať. (§ 179b ods. 4 a ods. 5)

8. Fakultatívnosť podania návrhu na povolenie otvorenia obydlia orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej a kurately - za garanciu možno považovať nie len to, že súd má diskrečnú právomoc posúdiť či povolí vstup do obydlia, ale ustanovenie § 93f ods. 1 návrhy novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele zveruje diskrečnú právomoc podať návrh. Výlučnú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu má len orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

9. Povinnosť z celého výkonu oprávnenia na základe povolenia súdu vyhotoviť obrazovo-zvukový záznam.

K § 179b ods. 1

V ustanovení odseku 1 sa konštituuje oprávnenie súdu povoliť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, aby vstúpil do obydlia (povolenie sa zo zákona bude vzťahovať aj na otvorenie obydlia) na účel výkonu oprávnenia preverovať (preverovanie stavu dieťaťa).

Povolenie sa zväčša bude vydávať bez toho, aby bolo začaté súdne konanie vo veci samej. Práve cieľom povolenia má byť umožnenie osobne a predovšetkým efektívne preverovať informácie nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia, neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu, čím má orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately dostať k dispozícii dostatok informácií, aby mohol iniciovať opatrenia smerujúce na zabezpečenie riadnej výchovy dieťaťa v následnom súdnom konaní. Podmienkou tohto povolenia je právna skutočnosť, že zamestnancovi orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nebolo umožnené efektívne preverovať informácie nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia, neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu. Je napríklad irelevantné, či osoba neumožňujúca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonať svoje zákonné oprávnenie má alebo nemá užívací vzťah k obydliu dieťaťa.

[20]

Danú otázku nebude skúmať ani súd ani orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately z dôvodu, že primárnym cieľom postupu súdu je záujem dieťaťa (t.j. záujem na ochrane života, zdravia, psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa). Skutočnosť, že o povolení rozhoduje súd potvrdzuje fakt, že oprávnenie spĺňa adekvátne

27

a účinné záruky, ktoré štrasburská judikatúra pri ochrane práva na súkromný a rodinný život (čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách) kladie napríklad na podmienky domovej prehliadky s cieľom zamedziť jej zneužitiu (rozhodnutie Smirnov proti Rusku zo dňa 7.6.2007 a Buck proti Nemecku zo dňa 28.4.2005). Jednou zo záruk je súdna kontrola výkonu domovej prehliadky, ktorá je v prípade navrhovaného oprávnenia sudcu garantovaná tým, že ju využíva a kontrolujte priamo súd (ku garanciám proporcionality porovnaj výklad vyššie).

Povolenie obsahuje povolenie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vstúpiť do bytu alebo do iného priestoru slúžiacemu na bývanie alebo do priestoru k nim patriacemu Zákon explicitne vyjadruje, že povolenie súdu sa vzťahuje aj na zabezpečenie otvorenia obydlia orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. To znamená, že obydlie bude otvárať len orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a nie príslušník Policajného zboru, ktorý poskytuje orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a prizvaným osobám ochranu alebo prizvaná fyzická osoba.

K § 179b ods. 2

Z dôvodu zabezpečenia efektivity navrhovaného inštitútu sa navrhuje osobitne vymedziť miestnu príslušnosť súdu určenú obvodom obydlia dieťaťa, v ktorom sa dieťa nachádza a ďalej vymedziť účastníka konania podľa tzv. druhej definície účastníctva,

[21]

t.j. účastníkom konania je

subjekt, ktorého označí zákon. Zákon výslovne upravuje, že účastníkom konania o povolení je orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej a kurately a osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa. Osobu ktorá sa o dieťa osobne stará sa považuje osoba, ktorá je vo výpočte ustanovenia § 6 druhá veta zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a to: rodič, osvojiteľ, poručník, opatrovník a osoba, ktorej súd zveril dieťa do osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti alebo do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

Ďalším ustanovením, ktoré zvyšuje efektivitu a rýchlosť rozhodovania súdu je to, že súd môže rozhodnúť o povolení aj bez výsluchu účastníka konania a bez nariadenia pojednávania.

K § 179b ods. 3

Za efektivitu tohto nástroja sa súdu ukladá lehota rozhodnúť o návrhu bezodkladne. Najneskôr však do 24 hodín od doručenia návrhu, ktorý má náležitosti ustanovené osobitným predpisom. Na mysli sa má len návrh, ktorý môže podľa § 93f ods. 1 návrhu novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele podať len orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej a kurately. Návrh má smerovať k povoleniu vstupu do obydlia na účel vykonania oprávnenia podľa § 93b ods. 1 písm. a) návrhu novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele t.j. oprávnenie osobne preverovať v prostredí uvedenom v § 4 ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele informácie o tom, že by dieťa mohlo byť vystavené ohrozeniu života, zdravia alebo neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu.

Súd rozhodne vo forme uznesenia o povolení alebo uznesením o zamietnutí návrhu. Rozhodnutie sa v rovnakej lehote doručuje v mieste sídla súdu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Táto lehota na doručenie sa nevzťahuje na doručovanie rozhodnutia osobe, ktorá sa osobne stará o dieťa. Doručenie rozhodnutia orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je veľmi dôležitý moment, keďže ods. 6 s ním spája účinky uznesenia o povolení. Preto doručenie rozhodnutia osobe, ktorá sa osobne stará o dieťa je z pohľadu tejto tzv. predbežnej vykonateľnosti neprávoplatného rozhodnutia nepodstatné. Prvoradý je totiž

28

záujem dieťaťa na tom, aby sa preverilo či je vystavené ohrozeniu života, zdravia alebo neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu.

Súd má zákonnú povinnosť rozhodnúť o návrhu do 24 hodín od doručenia návrhu, ktorý má popri všeobecných náležitostiach podania aj náležitosti ustanovené osobitným predpisom (pozri vyššie). Lehota 24 hodín sa vzťahuje na rozhodnutie bez ohľadu na to, či sa návrhu vyhovie alebo nie. Lehota 24 hodín je nie len lehotou na rozhodnutie, ale aj na expedovanie (odoslanie) rozhodnutia o návrhu.

K § 179b ods. 4 a ods. 5

Návrh upravuje náležitosti uznesenia o povolení. Súd v ňom označí

- orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorého zamestnanec je oprávnený vstúpiť do obydlia na účely preverovania stavu dieťaťa,

- obydlie vo vzťahu ku ktorému sa udeľuje povolenie a

- dobu trvania povolenia.

Ako garancia proti prípadnému šikanóznemu výkonu oprávnenia na základe povolenia je limitácia jeho trvania jasne stanovenými pravidlami. Maximálna doba platnosti je najviac sedem pracovných dní od jeho doručenia orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Samozrejme, že súd môže určiť v uznesení aj kratšiu lehotu platnosti. Ďalej uznesenie zaniká márnym uplynutím tejto lehoty alebo jeho vykonaním. Povolenie zaniká aj vtedy, ak plnoletá fyzická osoba nachádzajúca sa v obydlí umožnila orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately preverovať stav dieťaťa.

K § 179b ods. 6

Povolenie sa ex lege vzťahuje nie len na orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately označený vo výroku uznesenia, ale aj na policajta, ktorý poskytuje orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a prizvaným osobám ochranu a na orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately prizvanú osobu, ktorá má napomôcť výkonu oprávnenia preverovať. Prizvanou osobou je najmä zástupca školy, školského zariadenia, zástupca poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ak s tým súhlasí. To znamená, že zákonodarca splnomocňuje najmä na vstup do obydlia vyššie uvedené osoby. Dané ustanovenie tak zabezpečuje legálnosť zásahu týchto osôb do základných práv a slobôd.

K § 179b ods. 7

So zamestnancom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je oprávnený vstúpiť policajt (§ 93g ods. 1 návrhu novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele) ako aj prizvaná osoba orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (porovnaj § 93g ods. 2 návrhu novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele) napríklad: zástupca školy, školského zariadenia, ošetrujúci lekár dieťaťa, zamestnanec akreditovaného subjektu, ak akreditovaný subjekt vykonával pre dieťa niektoré z opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo iná fyzická osoba, ktorá môže napomôcť výkonu oprávnenia. Zákon však explicitne vyjadruje, že otvorenie obydlia zabezpečí orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a nie príslušník Policajného zboru, ktorý poskytuje orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ochranu alebo nie prizvaná fyzická osoba. Tí sú oprávnení do obydlia vstúpiť a zotrvať v ňom.

K bodu 5.

29

V § 201 sa upravuje aktívna legitimácia na podanie odvolania proti rozhodnutiu o návrhu na vydanie povolenia podľa § 179b OSP len pre osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nemá oprávnenie podať odvolanie. Za osobu ktorá sa o dieťa osobne stará sa považuje osoba, ktorá je vo výpočte ustanovenia § 6 druhá veta zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a to: rodič, osvojiteľ, poručník, opatrovník a osoba, ktorej súd zveril dieťa do osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti alebo do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

K bodu 6.

V § 221 sa osobitne upravuje možný spôsob rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o návrhu na vydanie povolenia podľa § 179b OSP. Súd môže len zrušiť napadnuté rozhodnutie a konanie zastaviť. Inak má odvolací súd rozhodnutie potvrdiť.

K bodom 7. a 8.

Vzhľadom ku krátke časové lehoty v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa navrhuje, aby dovolanie a mimoriadne dovolanie neboli prípustné proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o návrhu o návrat neoprávnene premiestneného alebo zadržiavaného dieťaťa podľa medzinárodnej zmluvy.

K bodom 9. až 11.

Vzhľadom na to, že v § 179b ods. 1 sa uvádza legálna definícia obydlia a nie je vhodné aby si v rámci právneho predpisu konkurovali legálne definície, zjednocuje sa pojem obydlie aj v ustanovení § 273 ods. 4, § 273aa ods. 3 a § 273d ods. 2 písm. b).

K článku III. (Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele)

K bodu 1.

Navrhuje sa jednoznačnejšia úprava jednej zo zásad sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, že v prípade, ak sa o dieťa nemôžu starať jeho rodičia, má prednosť pred inými náhradnými formami starostlivosti o dieťa formálna starostlivosť príbuzných, t.j. náhradná osobná starostlivosť tak, ako to predpokladá zákon o rodine. Návrh úpravy vyjadruje povinnosť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zvažovať pri voľbe opatrení pre dieťa primárne opatrenia, ktoré majú za cieľ zotrvanie dieťaťa v starostlivosti rodičov a v prípade, že to nie je v záujme dieťaťa, opatrenia ktoré majú za cieľ zabezpečenie starostlivosti príbuznými dieťaťa.

Jedným z prvkov, ktorý musí byť posúdený a zohľadnený pri určovaní najlepšieho záujmu dieťaťa je zachovanie rodinného prostredia a udržiavanie vzťahov. Podľa Výboru OSN pre práva dieťaťa je významným prvkom systému ochrany dieťaťa práve predchádzanie oddeleniu dieťaťa a zachovanie rodiny. Zakotvuje ho čl. 9 ods.1 Dohovoru o právach dieťaťa, kde sa požaduje, aby „dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa“. Ak sa oddelenie stane nevyhnutným a pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, musí byť zaručené nielen napr. udržiavanie väzieb dieťaťa s jeho rodičmi a súrodencami, ale musia byť zaručené vzťahy dieťaťa s jeho rodinou (príbuznými a osobami, ku ktorým má silný osobný

30

vzťah). Uvedená zásada je v súlade aj so všeobecnou zásadou č. 3 Usmernenie o náhradnej starostlivosti o deti (OSN,2009): „je treba v prvom rade usilovať o zotrvanie detí, či ich návrat do starostlivosti rodičov alebo, pokiaľ je to možné, blízkych príbuzných.“.

K bodu 2.

Článok 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa zaručuje dieťaťu právo na posúdenie najlepšieho záujmu a jeho prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú. Koncepcia najlepšieho záujmu dieťaťa má podľa Všeobecného komentára č. 14 (2013) Výboru OSN pre deti o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu tri zložky. Okrem toho, že tvorí základný výkladový právny princíp (t.j. ak existuje možnosť viacerých výkladov, treba uprednostniť výklad, ktorý najúčinnejšie slúži najlepšiemu záujmu dieťaťa), v rovine hmotného práva priznáva dieťaťu právo na posúdenie najlepšieho záujmu a jeho prvoradé zohľadnenie v situácii, keď sa s cieľom rozhodnúť o danej veci posudzujú rôzne záujmy so zárukou, že toto právo bude vykonané vždy. V rovine procesného práva vždy, keď treba prijať rozhodnutie, ktoré ovplyvní konkrétne dieťa (skupinu detí), rozhodovací proces musí zahŕňať posúdenie možného vplyvu (pozitívneho alebo negatívneho) rozhodnutia na dané dieťa alebo deti. Podľa komentára aj odôvodnenie rozhodnutia musí preukázať explicitné zohľadnenie práva, t.j. musí byť vysvetlené, akým spôsobom bolo rešpektované právo v rozhodnutí.

Pri jednotlivých rozhodnutiach je potrebné posúdiť najlepší záujem dieťaťa a určiť ho vo svetle okolností situácie konkrétneho dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa môže byť v rozpore s inými záujmami alebo právami (napr. iných detí, verejnosti, rodičov atď.). Potenciálne konflikty medzi najlepším záujmom dieťaťa a záujmami iných osôb treba riešiť individuálne, starostlivo zvažovať záujmy všetkých strán a hľadať vhodný kompromis. Ak ich nie je možné zosúladiť, najlepší záujem dieťaťa má prioritu a nie je len jedným zo záujmov strán.

Posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa treba uskutočniť v každom jednom prípade. Určenie toho, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, by sa malo začať posúdením konkrétnych okolností, vďaka ktorým je každé jedno dieťa jedinečné. Okolnosti súvisia s individuálnymi charakteristikami dotknutého dieťaťa, okrem iných je to napr. vek, pohlavie, stupeň zrelosti, skúsenosti, príslušnosť k menšinovej skupine, telesné, zmyslové alebo intelektuálne postihnutie, ako aj so sociálnym kontextom, v ktorom dieťa žije.

Výbor OSN odporúča zmluvným štátom pripraviť nevyčerpávajúci a nehierarchický zoznam prvkov, ktoré by mohli byť použité pri posúdení najlepšieho záujmu dieťaťa. Nakoľko na absenciu takýchto prvkov dlhodobo poukazuje súdna prax, bolo v zákone o rodine navrhnuté doplnenie zásad rodinného práva aj o zásadu záujmu dieťaťa. Zásada obsahuje nehierarchický zoznam prvkov, ktoré je nevyhnutné zohľadniť pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa (pre každý prípad sa nebudú hodiť všetky prvky, rovnako aj obsah každého prvku sa pri každom dieťati aj prípade bude líšiť v závislosti od druhu rozhodnutia a konkrétnych okolností).

Nakoľko povinnosť zvažovať o posudzovať záujem dieťaťa sa vzťahuje nielen na súdne rozhodnutia, resp. na starostlivosť súdu o maloletých, navrhuje sa, aby na účely zohľadnenia a posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately boli používané prvky zásady záujmu dieťaťa tak, ako sú navrhnuté v novele zákona o rodine.

K bodu 3.

Legislatívno-technická úprava poznámky pod čiarou.

31

K bodu 4.

Nakoľko sa v novele zákona rodine navrhuje vypustenie dlhodobo obsolentných ustanovení (bod 23. čl. I), ktoré umožňovali so súhlasom rodičov zverenie dieťaťa do predpestúnskej starostlivosti rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí rodiny, je potrebné na túto skutočnosť zareagovať aj v aktuálnom znení zákona č. 305/2005 Z.z. vypustením možnosti zverenia dieťaťa do predpestúnskej starostlivosti rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí rodiny z jeho znenia.

K bodom 5. a 6.

S cieľom podporovať schopnosti rodičov starať sa o svoje deti a predchádzať tak krízovým situáciám v rodine, bolo v rámci prípravy právnej úpravy sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v roku 2005 zahrnuté aj ustanovenie, ktoré o.i. utvára podmienky aj na rôzne aktivity na podporu plnenia funkcií rodiny. Vzhľadom na skutočnosť, že sa v priebehu bezmála 10 rokov od účinnosti zákona vyprofilovali subjekty, ktoré vykonávajú aktivity na podporu plnenia rodičovských zručností špecifickým spôsobom fungovania, navrhuje sa doplnenie resp. spresnenie ustanovenia tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, že súčasťou opatrení vykonávaných podľa §10 je aj vykonávanie svojpomocných aktivít organizovaných priamo rodičmi, t.j. aktivity svojpomocných rodinných/materských centier. Tak, ako na ostatné opatrenia, vykonávané podľa § 10, sa ani na svojpomocné aktivity rodičov nevzťahujú pre ich charakter ustanovenia o akreditácii a v prípade, že budú vykonávané kombináciou aktivity a účelovo usporiadaného prostredia, t.j. v zariadení, nebudú sa na ne vzťahovať ani ustanovenia o zariadeniach.

K bodu 7.

Súčasná právna úprava utvára podmienky na výkon rôznych opatrení v rôznych situáciách, v ktorých sa ocitajú deti a ich rodiny. V roku 2008, s účinnosťou od 1. januára 2009, boli do zákona doplnené rôzne opatrenia, ktorých podstatou je práca s dieťaťom a jeho rodinou, resp. náhradnou rodinou v konfliktnej situácii, v období adaptácie na novú situáciu a pod., Tieto opatrenia sa doplnili v snahe aspoň čiastočne saturovať napr. služby pre rodinu a ich výkon je zverovaný orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Vzhľadom na skutočnosť, že návrh novely zákona o rodine zdôrazňuje opatrenia súdu zamerané na sanáciu rodiny a zotrvanie, resp. návrat dieťaťa do starostlivosti jeho rodičov, utvára aj návrh novely zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele priestor pre výkon rôznych opatrení na podporu sanácie rodiny dieťaťa v starostlivosti jeho rodičov ako aj sanácie rodiny, z ktorej bolo dieťa vyňaté rozhodnutím súdu. Nakoľko opatrenia tohto charakteru z časti nepatria do primárnych úloh orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý je svojou podstatou orgánom represívnym, utvára sa zároveň možnosť zabezpečiť výkon týchto opatrení prostredníctvom akreditovaných subjektov resp. aj prostredníctvom nového inštitútu sociálnej práce – sociálnym pracovníkom s povolením na výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka podľa zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „zákon o sociálnej práci“) - 30. až 32. a 35. novelizačné body.

K bodu 8.

V 12. novelizačnom bode návrhu novely zákona o rodine sa navrhuje umožniť súdu okrem samotného výchovného opatrenia aj uloženie rôznych povinností rodičom resp. iným osobám, ktorým bolo dieťa zverené do starostlivosti na podporu plnenia účelu výchovného opatrenia.

32

Navrhuje sa, aby takúto možnosť ukladania povinností mal len súd, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako správny orgán môže síce rozhodnúť v správnom konaní o tzv. ambulantných výchovných opatreniach upravených v § 12 zákona č. 305/2005 Z. z alebo v § 37 ods. 2 zákona rodine, avšak ukladanie povinností, ktorých znenie nie je možné naformulovať tak jednoznačne ako znenie výchovných opatrení, nie je možné zveriť správnemu orgánu.

K bodu 9.

V súvislosti s 12. novelizačným bodom návrhu novely zákona o rodine je potrebné zabezpečiť, aby súčasťou plánovania výchovného opatrenia v prípade, ak orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately poskytuje súdu súčinnosť, bolo aj plánovanie spôsobu, akým bude zabezpečené plnenie povinnosti ak ju súd uloží. Zároveň boli doplnené subjekty, s ktorými môže orgán spolupracovať pri plánovaní výchovného opatrenia aj o iné osoby ako akreditované subjekty.

K bodu 10.

Navrhuje sa jednoznačnejšie upraviť postup orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v prípadoch, kedy výchovné opatrenie, ktoré uložil, neplní svoj účel.

Cieľom je jednoznačne definovať možnosť zmeny nielen po celkovom zhodnotení plnenia účelu výchovného opatrenia v lehote určenej v rozhodnutí, ale aj v prípade, ak výsledky priebežného hodnotenia plnenia účelu výchovného opatrenia ukazujú, že neplní svoj účel (t.j. nie až po uplynutí lehoty uvedenej v rozhodnutí). Zároveň sa navrhuje, aby aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately mal možnosť v prípade, že uložil výchovné opatrenie, rozhodnúť o jeho opakovaní (napr. pri uložení výchovného opatrenia povinnosti zúčastniť sa výchovného programu, výchovný program má svoju časovú dotáciu, výchovný program naplnil svoj účel len čiastočne, avšak jeho predĺžením, resp. zopakovaním, by mohol byť účel výchovného opatrenia splnený). Zároveň je potrebné upraviť aj možnosť zmeny subjektu, ak sa na jeho vykonávaní podieľala iná osoba alebo bol jeho výkon zabezpečený prostredníctvom inej osoby (napr. iného akreditovaného subjektu ak sa zistí, že ponúka pre dieťa vhodnejší program. Vzhľadom na fakt, že ide o rozhodnutie v správnom konaní, navrhuje sa, aby takúto možnosť realizoval orgán prostredníctvom zmenového rozhodnutia.

K bodu 11.

Navrhuje sa v súvislosti s 14. novelizačným bodom v čl. 1 (v ktorom sa navrhuje zavedenie hodnotenia účinnosti výchovného opatrenia súdom tak, aby efektivitu zhodnotil pred uplynutím obdobia, ktoré uložil v rozhodnutí a následne, aby mohol včas podľa výsledku hodnotenia napr. rozhodnúť o inom výchovnom opatrení alebo o inom opatrení podľa zákona o rodine), aby orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý poskytuje súdu súčinnosť pri vykonávaní výchovného opatrenia, sledoval jeho účinky a mohol informovať súd o plnení účelu výchovného opatrenia ešte pred uplynutím obdobia, ktoré určil súd v rozhodnutí.

K bodu 12.

Podľa aktuálnej právnej úpravy je možné deti, pre ktoré sú vykonávané opatrenia sociálnej kurately, zapojiť aj do skupinových výchovných, sociálnych a výchovno-rekreačných programov vykonávaných ambulantnou, celodennou alebo pobytovou formou. Tieto programy sú súčasťou vykonávaných opatrení. Výchovno-rekreačný program bol ako aktivita prevzatý z pôvodnej

33

právnej úpravy sociálnej pomoci, podľa ktorej bolo možné pre deti organizovať tzv. výchovno-rekreačné tábory. S ohľadom na pochybnosti z praxe o vecnej správnosti takéhoto programu sa navrhuje vypustiť výchovno-rekreačný program, keďže deti potrebujú v rámci opatrení sociálnej kurately, primárne programy koncentrované na výchovu, resp. programy koncentrované napr. na získavanie sociálnych zručnosti.

K bodu 13.

V súvislosti s úlohami orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako kolízneho opatrovníka dieťaťa (na základe rozhodnutia súdu), je potrebné v ustanovení, ktoré upravuje základný rámec úloh orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vystupujúceho v postavení strany v konaní ako procesný opatrovník pre situácie stretu záujmov alebo možného stretu záujmov zákonného zástupcu so záujmami dieťaťa (resp. stretu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca) jednoznačne upraviť, že náležitosti, ktoré zisťuje (rodinné pomery, sociálne pomery, rôzne informácie), zisťuje na účely výkonu funkcie, do ktorej bol ustanovený súdom. Súčasná formulácia pripúšťa rôzne interpretácie a preto je potrebné upraviť ustanovenie tak, aby bolo jednoznačné, že úlohy, ktoré plní orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako kolízny opatrovník robí preto, aby mohol zodpovedne zastupovať dieťa v situáciách stretu záujmov dieťaťa spravidla s jeho zákonným zástupcom tak, ako mu to náleží z postavenia účastníka konania.

K bodu 14.

Podľa ods. 3 § 100 Občianskeho súdneho poriadku, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. Uvedené ustanovenie utvára podmienky na zabezpečenie práva dieťaťa byť vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka (odsek 2 článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa), pričom Výbor pre práva dieťaťa OSN zdôrazňuje, že sa toto ustanovenie vzťahuje bez obmedzenia na všetky relevantné súdne konania, ktoré sa dieťaťa týkajú. Na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nadväzuje § 21 zákona č. 305/2005 Z.z. ktoré upravuje situáciu, kedy takéto vypočutie dieťaťa súd zabezpečuje prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Navrhuje sa do súčasného znenia ustanovenia jednoznačne doplniť, že dieťa má aj právo neuplatniť svoje právo byť vypočuté - pre dieťa je možnosť vyjadriť svoj názor možnosťou, no nie povinnosťou. Zároveň musí byť jednoznačne upravené, podobne ako v prípade, že názor dieťaťa vypočúva priamo súd, že k takémuto vypočutiu nie je potrebný súhlas rodiča alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa a že názor dieťaťa môže byť zisťovaný aj bez prítomnosti týchto osôb, samozrejme, s tým, že tieto osoby budú o tom, že názor bude zisťovaný prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately informované. Vzhľadom na skutočnosť, že v praxi sústavne pretrvávajú pochybnosti účastníkov konaní k hodnovernosti prezentovaných názorov detí orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v konaniach, bude musieť v takomto prípade orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vyhotoviť (novelizačný bod 38, § 93c ods. 3 písm. b) zvukový záznam.

K bodu 15.

34

Legislatívno-technické doplnenie (navrhuje sa zaviesť aj v zákone č. 305/2005 Z. z. zaviesť rovnakú legislatívnu skratku pre zverenie dieťaťa do starostlivosti inej osoby než rodiča ako v zákone o rodine – náhradná osobná starostlivosť).

K bodu 16.

Rovnako ako v novelizačnom bode 11, ktorý sa vzťahuje k tzv. ambulantným výchovným opatreniam súdu, sa navrhuje v súvislosti s 14. novelizačným bodom v čl. 1 s doplniť aj pre situáciu výchovných opatrení súdu tzv. pobytového charakteru, aby orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, sledoval aj plnenie účelu tohto druhu výchovných opatrení vykonávaných v zariadení, aby mohol informovať súd o plnení výchovného opatrenia ešte pred uplynutím obdobia, ktoré určil súd.

K bodu 17.

Legislatívno-technická úprava (súvisí s bodom 15)

K bodom 18. až 21.

Navrhuje sa vyriešiť aplikačný problém, kedy osoby, ktoré sú už aktuálne zapísané v zozname žiadateľov o pestúnsku starostlivosť a osvojenie, a ktorým bolo už sprostredkované nadviazanie osobného vzťahu s dieťaťom (ale zo zoznamu nemôžu byť vyčiarknuté, nakoľko majú toto dieťa zverené zatiaľ len do predosvojiteľskej starostlivosti alebo majú podaný návrh na zverenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti), majú záujem o sprostredkovanie nadviazania osobného vzťahu s ďalším dieťaťom. Navrhuje sa pripustiť, aby mohli byť takéto osoby zapísané v zozname opakovane na miesto, ktoré by im náležalo ako novým žiadateľom tak, aby sa mohli uchádzať aj o ďalšie dieťa, avšak aby neboli zároveň znevýhodnení tí žiadatelia, ktorým nebolo nadviazanie sprostredkovania osobného vzťahu s dieťaťom ešte sprostredkované. Navrhuje sa, aby sa aj v tomto prípade vzťahoval na záujemcov celý proces sprostredkovania náhradnej rodinnej starostlivosti ako ho upravuje zákon, s výnimkou prípravy, ktorá je zavedená už dnes napr. pre pestúnov, ktorí nemusia absolvovať celú prípravu v rozsahu aký im určí odborný tím.

K bodu 22.

V súvislosti s novelizačnými bodmi 20. a 25. čl. I ktorými sa navrhuje, aby súd najmenej raz za šesť mesiacov zhodnotil v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a s obcou výkon náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti (najmä kvalitu starostlivosti o dieťa v náhradnej starostlivosti a tiež či rodičia nemôžu prevziať maloleté dieťa do osobnej starostlivosti) sa navrhuje uložiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, aby zhodnotil najmenej raz za šesť mesiacov nielen kvalitu starostlivosti o deti v náhradnej rodine ale tiež, aby prehodnotil možnosť prevzatia starostlivosti o dieťa (ktoré sa zdržiava na území SR) jeho rodičmi. Náhradná starostlivosť je podľa zákona o rodine sústavou dočasných opatrení a je to štátom gestorovaný náhradný systém starostlivosti o deti v prípadoch, ak sa z dôvodov, ktoré uznal súd, nemôžu o dieťa starať jeho vlastní rodičia. Je preto potrebné zabezpečiť, aby aj náhradná starostlivosť o dieťa bola vykonávaná v záujme dieťaťa - aby deti neboli zbytočne umiestňované do náhradnej starostlivosti a v prípade, že je náhradná starostlivosť nevyhnutná, aby bola poskytovaná v primeraných podmienkach rešpektujúc práva a najlepšie záujmy dieťaťa (Usmernenie OSN o náhradnej starostlivosti o deti, OSN,2009)

Zároveň sa navrhuje utvorenie podmienok pre odbornú pomoc náhradným rodinám nakoľko doposiaľ nebola táto forma podpory upravená v zákone jednoznačne (bol využívaný

35

v kombinácii § 11 ods. 3 a § 33). Navrhuje sa tiež, aby mal orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately možnosť túto svoju kompetenciu zabezpečiť (v rámci priorít) aj prostredníctvom akreditovaného subjektu resp. výkonom samostatnej praxe sociálneho pracovníka.

K bodom 23. a 24.

V návrhu novely zákona o rodine sa okrem iného navrhuje vylúčiť možnosť predĺženia ústavnej starostlivosti do 19 roku veku. Tato možnosť bola prevzatá z predchádzajúceho zákona o rodine, avšak v dnešnej dobe ju nie je možné ničím vysvetliť. Z tohto dôvodu je potrebné aj v zákone č. 305/2005 Z.z. zareagovať na túto zmenu.

K bodu 25.

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s novelizačnými bodmi 5 a 6

K bodu 26.

Detto ako k bodu 23 a 24

K bodom 27. a 28.

Navrhuje sa v súvislosti s návrhom zmien právnej úpravy sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako aj zákona o rodine v časti výchovných opatrení, aby sa koncepcia ktorú vypracováva Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny na zabezpečenie výkonu súdnych rozhodnutí nevzťahovala len na detské domovy, ale aj na ostatné zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorých sa vykonáva výchovné opatrenie resp. predbežné opatrenie.

K bodu 29.

Nakoľko sa v novele zákona o rodine navrhuje vypustenie dlhodobo obsolentných ustanovení, ktoré umožňovali so súhlasom rodičov zverenie dieťaťa do predpestúnskej starostlivosti rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí rodiny, je potrebné aj z pôsobnosti tohto úradu vypustiť túto kompetenciu.

K bodom 30. až 32.

Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately môže za podmienok ustanovených zákonom zabezpečiť vykonávanie niektorých (zákonom určených) svojich kompetencií aj prostredníctvom akreditovaných subjektov. Toto opatrenie bolo zavedené z dôvodu, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately má síce podľa zákona zabezpečiť aj napr. rôzne sociálne a výchovné programy, adaptačné programy a pod. avšak tieto nie je schopný orgán vykonávať sám a vzhľadom na ich povahu (pomáhajúcu) ako aj podstatu orgánu, by to spravidla nebolo ani vhodné. Zákon určuje, akým spôsobom môže zabezpečiť orgán vykonávanie týchto opatrení a nakoľko sa návrhom novely spektrum týchto opatrení rozširuje aj o metódy práce zamerané na sanáciu rodiny a podporu náhradnej rodiny a vypúšťajú sa výchovno-rekreačné programy, je potrebné tieto vecné zmeny zohľadniť aj v ustanoveniach, ktoré upravujú pôsobnosť a spôsob zabezpečovania opatrení prostredníctvom priorít. Zároveň sa navrhuje reagovať aj na nový zákon o sociálnej práci a umožniť výkon niektorých opatrení aj

36

prostredníctvom sociálnych pracovníkov, ktorí majú povolenie na výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka.

Navrhuje sa pre zabezpečenie opatrení výkonom samostatnej praxe využiť rovnaký mechanizmus ako pri akreditovaných subjektoch, t.j. prostredníctvom priorít. Vzhľadom na to, že výkon samostatnej praxe je nový, neotestovaný inštitút (účinnosť od 1. októbra 2015) navrhuje sa, aby týmto spôsobom mohli byť zabezpečené opatrenia na sanáciu rodiny, výchovné opatrenia - výchovný a sociálny program a sociálne poradenstvo a odborné metódy práce pre náhradné rodiny. Tento výber zároveň zohľadňuje aj odborné možnosti sociálnych pracovníkov.

K bodom 33. a 34.

V oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately výrazným spôsobom pôsobia neštátne subjekty na základe udelenej akreditácie. Zákon upravuje pomerene prísne podmienky na získanie a udržanie akreditácie, avšak doposiaľ nebola riešená situácia, kedy bola subjektu odňatá akreditácia z dôvodov na strane akreditovaného subjektu, takýto subjekt môže podľa aktuálneho znenia aj v prípade, že mu bola odňatia akreditácia napr. pre porušenie zákona okamžite požiadať o akreditáciu znova. Túto situáciu je potrebné riešiť a preto sa navrhuje, aby neodňatie akreditácie podľa § 85 (spôsobom vykonávania opatrení napr. ohrozil život a zdravie dieťaťa, nie je poistený, vykonáva opatrenia bez udelenia akreditácie, porušil pravidlá ochrany osobných údajov)v období piatich rokov pred podaním žiadosti o udelenie akreditácie bolo podmienkou udelenia akreditácie.

K bodu 35.

Utvorenie podmienok na výkon opatrení sociálnym pracovníkom s povolením na výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka (v súvislosti s bodmi 30 až 32) je potrebné zohľadniť aj v ustanoveniach upravujúcich financovanie – navrhuje sa rovnaký mechanizmus ako pri financovaní výkonu opatrení akreditovaným subjektom v rámci priorít orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

K bodu 36.

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s novelizačnými bodmi 4 a 29.

K bodu 37.

Posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa musí zahŕňať rešpektovanie práva dieťaťa vyjadriť slobodne svoj názor v každej záležitosti, ktorá sa ho týka. V čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa je ustanovené právo dieťaťa byť vypočuté o.i. vo všetkých správnych konaniach, ktoré sa ho dotýkajú. Navrhuje sa preto, rovnako ako v súdnych konaniach jednoznačne upraviť priamo v zákone podmienky zabezpečenia tohto práva, t.j. nielen to, že dieťa toto právo v správnom konaní má a že vyjadrenie názoru je právom nie povinnosťou dieťaťa, ale aj prvky, ktoré musí proces zabezpečenia tohto práva obsahovať. Navrhuje sa vyslovene upraviť, že dieťaťu je potrebné poskytnúť informácie o jeho práve vyjadriť svoj názor o dôvodoch a následkoch vypočutia jeho názoru a potrebnú pomoc na uľahčenie priebehu zisťovania jeho názoru na vec.

K bodu 38.

K § 93b

37

Zamestnanec orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonáva v záujme dieťaťa rôzne úkony - napríklad navštevuje dieťa, vedie s ním rozhovor, osobne preveruje vhodnosť rodinného a náhradného rodinného prostredia dieťaťa, rovnako preveruje vhodnosť rodinného prostredia osôb, u ktorých sa dieťa zdržiava, resp. môže zdržiavať ( napr. fyzická osoba má záujem o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, do pestúnskej starostlivosti, súd koná o veci styku rodičov s dieťaťom a pod.). Preveruje úroveň starostlivosti o dieťa aj spôsobom zisťovania v škole dieťaťa, predškolskom zariadení, obci, u pediatra dieťaťa a ďalších poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, v susedstve alebo overuje u zamestnávateľa rodičov, iných osôb zodpovedných za výchovu dieťaťa ich predpoklady zabezpečovať starostlivosť o dieťa. Za účelom zisťovania rôznych skutočností, resp. poskytnutia sociálneho poradenstva, pohovoru predvoláva rodiča, dieťa a pod. Je to tradičný spôsob výkonu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

V čase prípravy zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele nebolo potrebné zdôrazniť priamo v zákone tieto odborné činnosti procedurálneho charakteru, postupom času je však v praxi zložitejšie vykonávať práve tieto činnosti bez vymedzenia v zákone (dosiahnutie ústavnoprávneho princípu zákonnosti postupu štátneho orgánu - čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Navrhuje sa preto upraviť oprávnenia zamestnancov orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately tak, aby bol jednoznačne daný právny titul na osobné preverovanie informácie o tom že by mohlo byť dieťa vystavené ohrozeniu života, zdravia, alebo neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu (ďalej len „preverenie stavu dieťaťa“) a to aj v domácnosti, kde sa dieťa zdržiava, má zdržiavať alebo by sa mohlo zdržiavať, na zisťovanie skutočností ovplyvňujúcich život dieťaťa v susedstve, v obci, v škole, škôlke, u pediatra dieťaťa, ďalších poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, či u zamestnávateľa rodiča, náhradného rodiča, záujemcu o náhradné rodičovstvo, ale aj blízkych osôb dieťaťa, ktoré ovplyvňujú život dieťaťa ako aj na zabezpečovanie informácií prostredníctvom predvolania.

Je potrebné zdôrazniť, že zamestnanec orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately má oprávnenie preverovať stav dieťaťa a vstupovať za týmto účelom do bytu alebo iného priestoru slúžiaceho na bývanie alebo priestoru k nim patriacom (ďalej len „obydlie"), ex lege (§ 93b ods. 1 písm. a), bez toho aby o tom rozhodol súd.

Popri tradičných úkonoch sa v písm. g) a h) navrhuje medzi oprávnenia zahrnúť aj oprávnenie vyhotoviť obrazový záznam (fotografie), obrazovo-zvukový záznam (videozáznam), zvukový záznam (zvuková nahrávka) priebehu vykonávania opatrení. Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately doposiaľ takúto možnosť nemajú, čo sa prejavuje vo vážnych problémoch s preukázaním stavu dieťaťa osobitne v prípadoch násilia páchaného na deťoch, v prípadoch zanedbávania dieťaťa, ako aj v prípadoch preukazovania skutočného priebehu návštevy, pohovoru a pod.

Navrhuje sa zároveň, aby bolo možné vyhotovovať takéto záznamy aj bez súhlasu prítomných fyzických osôb, nakoľko nie je možné počítať osobitne v prípadoch týrania a zanedbávania detí so súhlasom dotknutých osôb. Navrhované ustanovenie sa má vnímať ako jeden z viacerých prípadov tzv. úradnej licencie, ktorú upravuje v súvislosti s ochranou osobnosti Občiansky zákonník (§ 12 ods. 2). Vo všeobecnosti platí, že písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Privolenie však nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. Predmetné ustanovenie je potrebné aj z dôvodu, že zhotovené záznamy môžu neskôr slúžiť ako

38

dôkazy pre správne, súdne či iné konanie. Ustanovenia procesných predpisov o tom, že ako dôkaz môžu v konaní slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci (napr.

§ 125

OSP,

§ 34 ods. 1 Správneho poriadku), iba umožňujú vykonanie takýchto dôkazov pred príslušným štátnym orgánom (predstavujú teda zákonnú úradnú licenciu na použitie prejavov fyzickej osoby osobnej povahy v dôkazovom konaní), avšak nijako nezbavujú toho, kto ich obstaral, zodpovednosti za ich neoprávnené vyhotovenie. Preto je potrebné právnou úpravou zabezpečiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately “právnu imunitu“ pred prípadnými žalobami na ochranu osobnosti.

Zároveň sa jednoznačne navrhuj upraviť, že okrem situácie, kedy súd povolil orgánu otvorenie obydlia a vstup doň nesmie zamestnanec orgánu vstúpiť do obydlia bez súhlasu plnoletej osoby v obydlí.

K § 93c

V ods. 1 až 3 sa v nadväznosti na ustanovenie § 93b písm. g) a h) upravujú podrobne povinnosti zamestnanca súvisiace so zhotovovaním záznamu. Navrhuje sa upraviť povinnosť predchádzajúceho informovania prítomných osôb s vyhotovovaním záznamu a o dôvodoch jeho vyhotovovania, osobitne bude zamestnanec povinný vysvetliť dieťaťu dôvody vyhotovovania záznamu, ako aj ďalšie použitie záznamu spôsobom primeraným veku a rozumovej vyspelosti dieťaťa. O tom, že bude vyhotovovaný záznam musí zamestnanec informovať ešte pred tým, ako mu je umožnený vstup do obydlia, výnimku z povinnosti vopred informovať o tom, že bude vyhotovovaný záznam tvorí len situácia, ak sa počas návštevy v obydlí objavia okolnosti nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia alebo neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu tak, aby záznam mohol slúžiť neskôr ako dôkaz pre, súdne, správne či iné konanie. Navrhuje sa tiež, aby súčasťou povinností zamestnanca bolo vyhotoviť zvukový záznam vždy na požiadanie prítomnej fyzickej osoby v obydlí, t.j. z priebehu vykonávania opatrení v obydlí, t.j. aj vtedy kedy zamestnanec nemal v úmysle záznam zhotovovať a vždy v prípade, ak zisťuje názor dieťaťa v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku.

V záujme ochrany dieťaťa sa navrhuje vylúčiť pôsobnosť zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov vo vzťahu k informáciám, ktoré sú zachytené v obrazovom zázname, obrazovo-zvukovom zázname a zvukovom zázname. To znamená, že sa na tieto záznamy (informácie) vôbec nebude vzťahovať režim sprístupňovania informácií. Dané ustanovenie preto nemožno vnímať ani len tak, že ide o ustanovenie, ktoré upravuje dôvody obmedzenia zverejňovania a sprístupňovania informácií (§ 8 až 12 zákona o slobode informácií). Ak by teda podal infožiadateľ infožiadosť podľa zákona o slobode informácií, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ani len nezačne správne konanie, keďže na záznamy sa nebude vzťahovať vecná pôsobnosť zákona. Vyňatím záznamov z pôsobnosti zákona o slobode informácií tak dochádza v záujme ochrany osoby dieťaťa k odklonu od všeobecnej zásady (§ 3 ods. 1), že každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately má však jednoznačne stanovenú povinnosť poskytnúť tieto záznamy súdu, orgánom činným v trestnom konaní a kontrolným orgánom.

Vzhľadom na skúsenosti s vyhotovovaním videozáznamov a fotografií na účely sprostredkovania náhradnej rodinnej starostlivosti sa navrhuje v odseku 10 upraviť aj spôsob

39

nakladania s poškodenými záznamami, t.j. spísanie záznamu a zachovanie záznamu v dokumentácii i napriek poškodeniu.

K § 93d

Navrhuje sa zaviesť preukazovanie poverením zamestnanca v prípadoch návštev zamestnancov v domácnosti klientov v rámci zvýšenia istoty klientov, že sa jedná skutočne o zamestnanca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

K §93e

V súvislosti s návrhom na úpravu oprávnení v § 93b je potrebné upraviť aj povinnosti osôb, ktoré zodpovedajú za starostlivosť o dieťa. Nejde o rozsiahlu ani radikálnu úpravu povinností, v zásade sa navrhuje upraviť povinnosť umožniť preveriť stav dieťaťa v prostredí, v ktorom sa dieťa zdržiava, povinnosť spolupracovať a to osobne s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, poskytovať mu potrebné informácie a doklady na účely výkonu opatrení, a povinnosť osobne sa dostavovať na predvolanie, ak je to potrebné aj s dieťaťom.

K §93f

V záujme zabezpečenia ochrany života a zdravia dieťaťa a predchádzania neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu sa navrhuje zaviesť do OSP nový inštitút: povolenie súdu pre orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na vstup do akéhokoľvek druhu obydlia, v ktorom sa má nachádzať dieťa za účelom preverenia stavu dieťaťa. Tento nový inštitút si vyžiadala aplikačná prax orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré sa ocitajú v situáciách, kedy je potrebné preveriť stav dieťaťa, nakoľko disponujú informáciami (často anonymnými), že život alebo zdravie dieťaťa sú ohrozené, že dieťa je vystavené neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu, nevedia stav dieťaťa preveriť iným spôsobom a jednoducho potrebujú navštíviť dieťa v obydlí, kde sa má zdržiavať. Pri plnení tejto úlohy sú vystavovaní v zásade trom situáciám - overenie stavu dieťaťa im osoba v byte umožní, opakovane nedokážu zastihnúť nikoho, kto by obydlie otvoril alebo obydlie otvorí plnoletá osoba, avšak neumožní im stretnúť sa s dieťaťom. Osobitne posledná situácia je pre orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately neriešiteľná v prípadoch malých detí, ktoré nenavštevujú ani školu ani predškolské zariadenie. Navrhovaná právna úprava dosiahne vysokú úroveň oprávnení štátnych orgánov tak, aby vedeli plniť svoju základnú úlohu a to zvoliť primerané, efektívne a rýchle opatrenie, rešpektujúc pritom práva dieťaťa a jeho rodičov. Bez navrhovaného oprávnenia štátne orgány môžu len s veľkými ťažkosťami v plnej miere plniť svoj základný záväzok t.j. prijať opatrenia na ochranu dieťaťa (resp. vylúčiť potrebu prijatia takýchto opatrení).

V návrhu zmien a doplnení OSP v článku II predkladaného návrhu zákona je aj návrh na zavedenie inštitútu povolenia na vstup do obydlia (vrátane zabezpečenia jeho otvorenia) na účel preverenia stavu dieťaťa. Podstatou tohto navrhovaného inštitútu je povolenie súdu na účely výkonu oprávnenia orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately preveriť stav dieťaťa podľa novo navrhovaného § 93a ods. 1 písm. a) na návrh orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. V súvislosti s týmto návrhom je však nevyhnuté podrobne upraviť postup a povinnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pred podaním návrhu na vydanie povolenia, počas výkonu oprávnenia (na základe povolenia súdu) a po výkone oprávnenia. Ako už bolo uvedené, zamestnanec orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately má oprávnenie preverovať stav dieťaťa a vstupovať za týmto účelom do

40

bytu bez toho, aby o tom rozhodol súd, avšak súd má právo povoliť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, aby vstúpil do obydlia (aj zabezpečil otvorenie obydlia) ak nastane situácia ktorú predvída zákon.

Navrhuje sa, aby v situácii, kedy neumožní osoba nachádzajúca sa v obydlí preveriť stav dieťaťa a orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nemôže objektívne preveriť tento stav výkonom iných oprávnení (napr. zisťovaním u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, v škole/školskom zariadení, predvolaním), mohol orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podať návrh na povolenie vstúpiť do obydlia na účel výkonu oprávnenia preverovať stav dieťaťa. Podanie tohto návrhu by malo byť fakultatívne. Predpokladá sa výrazné preventívny rozmer už samotnej možnosti podať takýto návrh. Fakultatívnosť podania návrhu tvorí jednu z viacerých garancií proporcionality (test ústavnosti) .

Okrem jednoznačnej povinnosti využiť všetky dostupné oprávnenia sa navrhuje uložiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately povinnosť už pred podaním návrhu oznámiť, čo i len ústne, zákonnému zástupcovi dieťaťa alebo inej osobe ktorá sa osobne stará o dieťa, že bude podaný návrh na povolenie. Práve tento moment má výrazný preventívny charakter. Táto oznamovacia (poučovacia) povinnosť tvorí jednu z viacerých garancií proporcionality, ktoré predkladateľ identifikoval pri teste ústavnosti. V prípade, kedy nebude možné takéto oznámenie, bude musieť byť táto skutočnosť uvedená v návrhu na povolenie. Návrhom na povolenie však nesmú byť dotknuté štandardné kompetencie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, t.j. keď situácia dieťaťa neznesie odklad musí orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately postupovať už v súčasnosti zákonom stanoveným postupom.

Rozhodujúcim je podanie návrhu, z tohto dôvodu je potrebné precízne upraviť náležitosti návrhu. Návrh na súd musí okrem všeobecných náležitostí podania upravených v OSP (§ 42 ods. 3) obsahovať tieto osobitné náležitosti:

- dôvod, pre ktorý je potrebné preveriť stav dieťaťa – v tomto prípade to budú informácie, ktorými disponuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorých podstatou je možné ohrozenie stavu dieťaťa, avšak stále sú v polohe informácie,

- zdroj informácií, ktoré viedli k výkonu oprávnení - budú uvedené všetky dostupné zdroje informácií o stave dieťaťa, t.j. nielen prvotná informácia, ale aj prípadné informácie získané z iných zdrojov,

- využité oprávnenia na preverenie stavu dieťaťa alebo dôvod ich nevyužitia – jednoznačne budú popísané všetky úkony a kroky orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ktoré vykonal a to aj v prípade, že ich výsledok neviedol k potvrdeniu alebo vyvráteniu informácií o stave dieťaťa,

- ďalšie dôležité skutočnosti o stave dieťaťa, ktoré sú mu známe – na tomto mieste budú uvedené informácie o dieťati, rodine ktoré sú orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately známe,

- identifikáciu obydlia – súčasťou návrhu bude čo najpodrobnejšia identifikácia obydlia.

Výpočet osobitných náležitostí podania (návrhu) tvorí jednu z viacerých garancií proporcionality, ktoré predkladateľ identifikoval pri teste ústavnosti (porovnaj výklad vo vyššie).

K § 93g

Návrh ustanovenia obsahuje úlohy, ktoré musí orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonať v prípade, ak bolo súdom vydané povolenie. V prvom rade musí orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zabezpečiť prítomnosť policajta, ktorý bude

41

prítomný pri každom výkone oprávnenia a osôb, ktoré môžu napomôcť výkonu oprávnenia. Povolenie na vstup sa bude vzťahovať na policajta aj na osoby, ktoré môžu napomôcť výkonu oprávnenia. Navrhuje sa, aby na uľahčenie komunikácie s dieťaťom mohli byť okrem zástupcov orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a policajta prítomné aj iné vhodné osoby, napríklad učiteľka zo škôlky, pediater dieťaťa, ktoré však na rozdiel od policajta musia so svojou účasťou súhlasiť. Návrh uvádza demonštratívny výpočet prizvaných osôb, čo nevylučuje možnosť prizvať inú vhodnú osobu, ktorá môže napomôcť uľahčeniu preverenia stavu dieťaťa.

Úlohou policajta je zabezpečovať bezproblémový priebeh výkonu oprávnenia (uložená povinnosť Policajnému zboru na požiadanie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately poskytnúť ochranu života a zdravia zamestnancov orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a prizvaným osobám pri výkone oprávnenia) a pre prípad, že nastanú okolnosti, ktoré predpokladá najmä zákon o Policajnom zbore, je expressis verbis upravené, že jeho prítomnosť na výkone oprávnenia neovplyvňuje výkon oprávnení podľa zákona o Policajnom zbore.

Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bude na základe povolenia oprávnený vstúpiť v sprievode policajta a prizvaných osôb do obydlia a v prípade, že nastanú okolnosti, ktoré predpokladá zákon vykoná bezprostredne opatrenia na zabezpečenie ochrany života a zdravia dieťaťa. Táto úprava v žiadnom prípade neoprávňuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately k odnímaniu detí bez rozhodnutia súdu, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je však povinný (ako každý štátny orgán) vykonať potrebné úkony v prípade ohrozenia života a zdravia dieťaťa tak, ako je už dnes upravené v § 27 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, t. j. v režime predbežného opatrenia súdu zabezpečiť ochranu života a zdravia dieťaťa, ak nastala taká situácia a stav dieťaťa si to vyžaduje. Navrhuje sa tiež, aby zamestnanec orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately mohol vyzvať policajta alebo prizvanú fyzickú osobu, aby ho počas preverenia stavu dieťaťa nesprevádzali, ak je to vhodné vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa.

Navrhuje sa, aby orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pred faktickým výkonom oprávnenia sa jednak preukázal plnoletej osobe v obydlí povolením súdu a tiež aby osobu vyzval k dobrovoľnému umožneniu preverenia stavu dieťaťa. Výzva k dobrovoľnému umožneniu preverenia stavu dieťaťa tvorí jednu z viacerých garancií proporcionality, ktoré predkladateľ identifikoval pri teste ústavnosti (porovnaj výklad vo všeobecnej časti dôvodovej správy).

V prípade, že nedôjde k umožneniu výkonu oprávnenia, zabezpečí orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately otvorenie obydlia. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nebude sám vlastnou silou otvárať obydlie, rovnako sa navrhuje, aby orgánu bola daná možnosť len na zabezpečenie otvorenia dverí, t.j. nie na násilné odstraňovanie bariér (napr. baranidlom). Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately môže svoje kompetencie vykonávať len jemu primeraným spôsobom, t.j. aj otvorenie obydlia môže byť vykonané len spôsobom, ktorý je schopný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zvládnuť, a to aj vzhľadom na následnú ochranu majetku. Vstup do obydlia zabezpečením otvorenia bytu je možné len prostredníctvom odborníkov, ktorí budú následne schopní aj bezpečne obydlie uzatvoriť, resp. uzamknúť. O takomto úkone musí oboznámiť orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vlastníka bytu, vzhľadom na skutočnosť, že tento mu nemusí byť vždy známy – okrem zanechania oznámenia v poštovej schránke bude vždy oznámenie doručené na miesto trvalého pobytu vlastníka bytu.

42

Vzhľadom na závažnosť navrhovaných úkonov sa navrhuje, aby z celého výkonu oprávnenia na základe povolenia súdu orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vyhotovil obrazovo-zvukový záznam. Zároveň musí orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately o výkone oprávnenia spísať záznam, ktorý bude musieť doručiť súdu v stanovenej lehote a to aj v prípade, že oprávnenie nebolo vykonané ani na základe povolenia. Navrhované ustanovenie sa má vnímať ako jeden z viacerých prípadov tzv. úradnej licencie, ktorú upravuje v súvislosti s ochranou osobnosti Občiansky zákonník (§ 12 ods. 2). Platí obdobne to čo bolo uvedené vyššie v dôvodovej správe pri tzv. úradnej licencii v súvislosti s ustanovením § 93b písm. g) a h).

Záznamová povinnosť tvorí jednu z viacerých garancií proporcionality, ktoré predkladateľ identifikoval pri teste ústavnosti (všeobecná časť dôvodovej správy).

K bodom 39.a 40

Navrhuje sa v súvislosti s návrhom na doplnenie ustanovenia zohľadniť aj zmenu školských správ na okresné úrady.

Do súčasného § 94 sa navrhuje doplniť povinnosť všetkých právnických a fyzických osôb uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia (škola, školské zariadenie, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti atď.) na žiadosť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bezplatne poskytnúť informácie potrebné na účely overenia úrovne starostlivosti rodičov alebo osôb, ktoré sa osobne starajú o dieťa. Návrh doplnenia reaguje na aplikačnú prax, kedy majú orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vážne problémy získať potrebné informácie a navyše niekedy aj získať ich bezplatne. Predkladateľ nepredpokladá, že zakotvením povinnosti bezplatne poskytnúť informácie dôjde k enormnému zaťaženiu s finančnou či administratívnou záťažou. Rovnako sa navrhuje, aby v súvislosti s kompetenciou orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately koordinovať rôzne subjekty, ktoré spolupôsobia pri riešení situácie detí boli jednoznačne tieto subjekty zaviazané povinnosťou spolupracovať. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately by mal vzhľadom na svoj odborný potenciál ako aj inštitucionálne zázemie plniť úlohy case-manager (prípadový manažér - vedenie prípadu s multikauzálnymi príčinami založené na princípe zapojenia rôznych odborníkov) nakoľko na rozdiel od iných subjektov (odborníkov) musí prípad vnímať v celom kontexte, nielen v z hľadiska jedného odboru. Plniť úlohu koordinátora pri zosúlaďovaní postupov hodnotenia situácie detí a postupov riešenia nie je možné, ak je takouto povinnosťou zaviazaná len jedna strana. Ide o požiadavku legitímnu, ktorá nachádza svoj odraz v medzinárodnoprávnom záväzku vyplývajúcom napríklad z ustanovenia článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (t.j. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi).

Zároveň sa navrhuje jednoznačne upraviť, že informačná povinnosť nezbavuje žiadnu právnickú a fyzickú osobu oznamovacej povinnosti v prípade o. i. len podozrenia z týrania, zneužívania či zanedbávania dieťaťa orgánom činným v trestnom konaní.

K bodu 41.

Ak je orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately upozornený na porušovanie práv dieťaťa je povinný takéto upozornenie preveriť a aj keď je podľa súčasnej právnej úpravy

43

zamestnanec viazaný mlčanlivosťou je potrebné osobitne upraviť situáciu, kedy oznamovateľ požiada o utajenie svojej totožnosti. Navrhuje sa, aby s výnimkou poskytnutia informácií orgánom činným v trestnom konaní, súdu a kontrolným orgánom na žiadosť oznamovateľa utajil orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately jeho totožnosť. Zároveň je však potrebné zareagovať aj na skúsenosti z praxe, kedy sú orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately opakovane oznamované skutočnosti (napr. nestarostlivosť o dieťa a pod.), ktoré neboli preukázane, avšak orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nemá aktuálne legitímnu možnosť rozhodnúť sa, že nebude ďalej vec opakovane preverovať a obťažovať osoby/rodiny ktoré sú predmetom oznámení.

K bodu 42.

V prechodných ustanoveniach sa v súvislosti s novelizačným bodom 12 (v ktorom sa navrhuje koncentrácia na výchovné a sociálne programy vypustením možnosti výchovno-rekreačných programov) navrhuje, aby v prípade ak je súčasťou schválených priorít úradu aj výchovno-rekreačný program, mohol byť tento v roku 2016 bezproblémovo uskutočnený.

V súvislosti s návrhom na zavedenie novej podmienky, ktorú musí splniť akreditovaný subjekt (neodňatie akreditácie) sa navrhuje, aby sa splnenie podmienky tejto podmienky skúmalo aj pri žiadateľoch, ktorí podali žiadosť pred účinnosťou novely a konanie vo veci akreditácie nebolo ešte právoplatne ukončené.

K článku IV. (Zákon o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti)

K bodom 1.až 4.

Ide o legislatívno-technickú zmenu súvisiacu s novelizačným bodom 23 v čl. I.

K bodom 5. a 6.

Ide o legislatívno-technickú zmenu súvisiacu s návrhom na poukazovanie výživného dieťaťa zvereného do náhradnej osobnej starostlivosti úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a s návrhom na zmenu názvu orgánu na poukazovanie výživného dieťaťa v čl. I.

K bodom 7. až 10.

Ide o legislatívno-technickú zmenu súvisiacu s novelizačným bodom 23. v čl. I.

K bodu 11.

V súvislosti s navrhovanými zmenami, predovšetkým zmenou miesta poukazovania výživného dieťaťa zvereného do náhradnej osobnej starostlivosti je potrebné prechodnými ustanoveniami upraviť spôsob poskytovania príspevkov na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa pred účinnosťou zákona a po účinnosti zákona. Navrhuje sa, aby k zmenám v poskytovaní opakovaného príspevku dieťaťu (najmä jeho výšky) došlo až rozhodnutím súdu o povinnosti poukazovať výživné dieťaťa zvereného do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča platiteľovi - úradu práce sociálnych vecí a rodiny, najskôr však od účinnosti tohto zákona, a to aj ak súd rozhodne spätne.

K článku V. (Účinnosť)

Zákona má nadobudnúť účinnosť 1. januára 2016.

44

[1]

Podrobnejšie k významu a povahe protokolu porovnaj: Dobrovodský, R. K novému medzinárodnému

mechanizmus ochrany práv detí in: Jurčová, M. – Dobrovodský, R. – Nevolná, Z. – Štefanko, J. (ed.): Liber amicorum Ján Lazar. Pocta profesorovi Jánovi Lazarovi k 80. narodeninám. Veda. Trnava 2014. S. 171-200.

[2]

Bod 10 komentára.

[3]

Bod 11 komentára.

[4]

Dettenborn, H. – Eginhard, W.: Familienrechtspsychologie. Stuttgart. 2002. s. 59.

[5]

Dettenborn, H.: Kindeswohl In: Volberts/Steller (Hrsg.), Handbuch der Rechtspsychollogie, Göttingen 2008. S.

574.

[6]

Hildebrandt, C.: Kindeswohl und Kinderrechte. Dietz-Verlag. Berlin 2008. UTOPIE kreativ, H. 217 (November

2008). s. 1032.

[7]

https://www.help.gv.at/Portal.Node/hlpd/public/content/171/Seite.1710529.html

[9]

Ustanovenie § 1666 nemeckého BGB: Gerichtliche Maßnahmen bei Gefährdung des Kindeswohls:

(1) Wird das körperliche, geistige oder seelische Wohl des Kindes oder sein Vermögen gefährdet und sind die Eltern nicht gewillt oder nicht in der Lage, die Gefahr abzuwenden, so hat das Familiengericht die Maßnahmen zu treffen, die zur Abwendung der Gefahr erforderlich sind.

(2) In der Regel ist anzunehmen, dass das Vermögen des Kindes gefährdet ist, wenn der Inhaber der Vermögenssorge seine Unterhaltspflicht gegenüber dem Kind oder seine mit der Vermögenssorge verbundenen Pflichten verletzt oder Anordnungen des Gerichts, die sich auf die Vermögenssorge beziehen, nicht befolgt.

(3) Zu den gerichtlichen Maßnahmen nach Absatz 1 gehören insbesondere

1.

Gebote, öffentliche Hilfen wie zum Beispiel Leistungen der Kinder- und Jugendhilfe und der Gesundheitsfürsorge in Anspruch zu nehmen,

2.

Gebote, für die Einhaltung der Schulpflicht zu sorgen,

3.

Verbote, vorübergehend oder auf unbestimmte Zeit die Familienwohnung oder eine andere Wohnung zu nutzen, sich in einem bestimmten Umkreis der Wohnung aufzuhalten oder zu bestimmende andere Orte aufzusuchen, an denen sich das Kind regelmäßig aufhält,

4.

Verbote, Verbindung zum Kind aufzunehmen oder ein Zusammentreffen mit dem Kind herbeizuführen,

5.

die Ersetzung von Erklärungen des Inhabers der elterlichen Sorge,

6.

die teilweise oder vollständige Entziehung der elterlichen Sorge.

(4) In Angelegenheiten der Personensorge kann das Gericht auch Maßnahmen mit Wirkung gegen einen Dritten treffen

[10]

Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky (máj 2012). Dostupné:

http://www.vlada.gov.sk/data/files/2008_programove-vyhlasenie-vlady.pdf

[11]

https://www.bundesjustizamt.de/DE/SharedDocs/Publikationen/HKUE/IntFamRVG.pdf?__blob=publicationFile&v=7

[12]

najmä čl. 13 písm. b/ dohovoru v znení čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa.

[13]

Porovnaj: Števček, M. in: Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné – Základné konania a správne súdnictvo

(2. zmenené a doplnené vydanie) Bratislava: EUROKÓDEX s.r.o., 2013. s. 225.

[14]

http://cipc.sk/category/clanok-o-unosoch/

[15]

Zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

[16]

Bližšie: Dobrovodský, R.: In Zámožík a kol.: Civilné právo procesné. Výkon rozhodnutia o výchove

maloletých. Aleš Čeněk 2013. S. 150 a nasl.

[17]

Drgonec, J: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie. Heuréka 2012. S. 437.

45

[18]

napríklad: Všeobecný komentár č. 13 (2011) Výboru OSN pre práva dieťaťa. Právo dieťaťa na ochranu pred

všetkými formami násilia (CRC /C/GC/13) z 18. apríla 2011 (dostupné:

http://www.employment.gov.sk/vybor-pre-

deti-a-mladez-dokumenty.html

); Všeobecné odporúčanie č. 12 z ôsmeho zasadania Výboru pre odstránenie

diskriminácie žien (1989) a všeobecné odporúčania č. 19 z jedenásteho zasadania Výboru pre odstránenie diskriminácie žien.

[19]

Dana Kontrová vs. Slovenská republika: sťažnosť číslo: 7510/04, rozsudok zo dňa 31.05.2007;

http://www.coe.int/t/dg2/equality/domesticviolencecampaign/resources/Kontrova%20v.%20Slovakia_en.asp

[20]

Napríklad právo osoby, ktoré sa odvádza od rodinného vzťahu, vecné bremeno zriadené, bezodplatné

prenechanie do užívania (výpožička, právo bývania); k tomu pozri: Pavelková, B.: Ako postupovať pri rozvode, Bratislava, PRÍRODA, 2006, s. 24.

[21]

Porovnaj: Števček, M. in: Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné – Základné konania a správne súdnictvo

(2. zmenené a doplnené vydanie) Bratislava: EUROKÓDEX s.r.o., 2013. s. 225.

[1]

Podľa Dettenborna záujem dieťaťa je „flexibilný atribút špecifickej a modifikovateľnej konštelácie osobnostných

a sociálnych faktorov ochrany a rizika pre dieťa.“

[4]

Záujem dieťaťa má interdisciplinárny kontext pozostávajúci

z kognitívno-psychologických, právnych, morálnych a vedeckých aspektov. Záujem dieťaťa preto nie je výlučne psychologická kategória, keďže až konkretizáciou psycho-sociálnych aspektov situácie dieťaťa možno preskúmať jeho obsah.

[5]

Nájdenie toho “správneho“ záujmu dieťaťa znamená rozhodnutím ustáliť pre dieťa najvýhodnejšiu

konšteláciu existujúcich potrieb dieťaťa a jeho životných podmienok.

[6]

Výstižnejšie popisuje mechanizmus

aplikácie princípu najlepšieho záujmu Pavelková žiadajúc objektívne zistenie všetkých relevantných skutočností a až následné posúdenie najlepšieho záujmu konkrétneho dieťaťa, o ktorom sa v danom prípade rozhoduje (Pavelková, B.: Rodinné právo súčasnosti. Súkromné právo. 1/2015. Wolters Kluwer s.r.o. Bratislava. S. 11).

Bratislava 15. apríla 2015

Robert Fico, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Tomáš Borec, v. r.

minister spravodlivosti Slovenskej republiky