B. Osobitná časťK Čl. I
Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zavedením nového inštitútu, a to informovaného nesúhlasu. Informovaným nesúhlasom bude v zmysle školského zákona písomný nesúhlas fyzickej osoby, v ktorom sa okrem jej vlastnoručného podpisu uvedie, že táto osoba bola riadne poučená o dôsledkoch jej nesúhlasu. Takýto informovaný nesúhlas sa bude využívať pri vyučovaní obsahujúcom sexuálne správanie alebo poznatky o eutanázii.
V § 3 sa rozširujú princípy výchovy a vzdelávania v školskom zákone aj o očakávania rodičov žiakov, čo je v súlade s návrhom zákona, v zmysle ktorého budú môcť rodičia rozhodovať o tom, či sa ich deti zúčastnia vyučovania, ktoré bude obsahovať sexuálne správanie alebo poznatky o eutanázii.
Návrhom zákona sa vkladá do školského zákona nový § 15a, v zmysle ktorého sa zavádza možnosť pre rodičov, zákonných zástupcov žiakov, ako aj pre žiakov samotných odmietnuť účasť na vyučovaní obsahujúcom sexuálne správanie alebo poznatky o eutanázii, bez akejkoľvek sankcie a povinnosti si takúto hodinu nahrádzať na inom vyučovacom predmete.
Tento návrh reaguje na praktické prípady, kde žiakom sú v rámci vyučovacích predmetov alebo iných foriem prednášok počas vyučovacieho času poskytované informácie v oblasti sexuálneho správania, ktoré na jednej strane nepatria do vzdelávacieho procesu a nie sú vekovo vhodné pre mladistvých. Príklady predovšetkým zo zahraničia, kde sa niekoľko rokov vyučuje sexuálna výchova nám ukazujú, že spôsoby praktického znázorňovania intímnej sféry sexuálneho života sú častokrát podávané veľmi vulgárnou formou, ktorá hraničí niekedy s výslovným zákazom ohrozovania mravnosti u mladistvých.
Súčasná právna úprava školského zákona neupravuje možnosť rodičov ovplyvňovať účasť ich deti na vzdelávaní obsahujúcom sexuálne správanie alebo poznatky o eutanázii, čo môže byť v rozpore s § 30 ods. 1 zákona o rodine, kde rodičia majú rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa a súčasne majú právo vychovávať svoje deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Taktiež je potrebné spomenúť, že v zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je starostlivosť o deti a ich výchova výslovným právom rodičov. Dnes však rodičia si nemôžu v plnej miere uplatňovať svoje ústavné právo na výchovu svojich detí, keďže právna úprava im neumožňuje v tak citlivej sfére akou je sexuálna výchova, určovať si, či preberú v tejto problematike zodpovednosť na seba, alebo im bude postačovať výchova v školách.
Ústavný súd SR v rozhodnutí PL. ÚS 24/2014 v oblasti problematiky rozhodovania rodičov o účasti ich detí na vzdelávaní obsahujúcom sexuálne správanie, konštatoval, že pokiaľ ide o charakter a obsah základného práva na vzdelanie, v judikatúre ústavného súdu je častejšie sa vyskytujúci (už) doktrinálny názor ústavného súdu, že v súvislosti s garanciou základného práva na vzdelanie ide o pozitívny záväzok štátu (napr. II. ÚS 8/96, PL. ÚS 2/04, PL. ÚS 17/2008). V tomto chápaní možno hneď v úvode konštatovať, že štvrtá referendová otázka do takto charakterizovaného základného práva na vzdelanie nijako nezasahuje ani sa ho nedotýka. Podľa čl. 2 dodatkového protokolu nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výuky, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich