1.Členské štáty vo svojich právnych predpisoch ustanovia, že nárok na navrátenie podľa tejto smernice nie je možné uplatniť po uplynutí troch rokov odo dňa, keď sa príslušný ústredný orgán žiadajúceho členského štátu dozvedel o mieste, kde sa predmet kultúrnej hodnoty nachádza, a o totožnosti jeho vlastníka alebo držiteľa.
Takýto nárok na navrátenie v každom prípade nie je možné uplatniť po uplynutí 30 rokov odo dňa, keď bol predmet kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezený z územia žiadajúceho členského štátu.
Ak však ide o predmety, ktoré sú súčasťou verejných zbierok vymedzených v článku 2 bode 8, a o predmety zapísané v inventároch
Ministerstvo verejne oznamuje stratu alebo odcudzenie archívneho dokumentu bezodkladne po tom, ako sa o nich dozvedelo36). Ministerstvo môže začať návratné konanie najneskôr do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedelo miesto uloženia archívneho dokumentu a totožnosť jeho vlastníka alebo držiteľa, najneskôr však do 30 rokov od jeho vývozu. To neplatí, ak ide o archívny dokument, ktorý je súčasťou archívneho fondu alebo archívnej zbierky uložených vo verejnom archíve podľa § 4 ods. 2 a o archívny dokument z archívov cirkví a náboženských spoločností alebo archívny dokument zapísaný v ich inventároch; v týchto prípadoch je nárok na vrátenie archívneho dokumentu nepremlčateľný.
.Vzhľadom na text smernice, ktorý umožňuje v taxatívne vymedzených prípadoch zakotviť nepremlčateľnosť uplatnenia nároku na vrátenie archívneho dokumentu, vytvára sa pre tieto prípady právny rámec začatia návratného konania v ktoromkoľvek momente v budúcnosti od oznámenia o jeho nájdení.