VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV  
Správa verejného ochrancu práv podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z.  
o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov za obdobie roka 2014  
Národnej rade Slovenskej republiky  
predkladá:  
JUDr. Jana Dubovcová  
verejná ochrankyňa práv  
Bratislava február 2015  
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení  
neskorších predpisov: „Verejný ochranca práv predkladá národnej rade každý rok v prvom  
štvrťroku správu o činnosti, v ktorej uvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných  
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy a jeho návrhy  
a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.“  
Na základe uvedeného zákonného ustanovenia a v súlade s ním  
p r e d k l a d á m  
Národnej rade Slovenskej republiky v prvom štvrťroku roka 2015 Správu o činnosti  
verejného ochrancu práv za obdobie kalendárneho roka 2014, v ktorej uvádzam svoje  
poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi  
verejnej správy a svoje návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.  
JUDr. Jana Dubovcová, v. r.  
verejná ochrankyňa práv  
Správa o činnosti verejného ochrancu práv je podľa § 23 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z. z.  
o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov zverejnená prostredníctvom  
internetu na webovej stránke www.vop.gov.sk a je takto daná k dispozícii na zverejnenie  
do periodickej tlače a prípadne aj na zverejnenie prostredníctvom iných informačných  
prostriedkov.  
2
OBSAH  
Stručne o pôsobnosti a úlohe verejného ochrancu práv..............................................................7  
I.  
POZNATKY Z PODNETOV...............................................................................9  
1.  
ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY (ustanovené v čl. 14 až 25 ústavy,  
tzv. osobné práva a slobody).........................................................................................9  
Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia........................................................................................9  
Zachovanie ľudskej dôstojnosti..................................................................................................10  
Ochrana súkromného a rodinného života...................................................................................11  
Ochrana vlastníckeho práva ......................................................................................................13  
Nedotknuteľnosť obydlia...........................................................................................................14  
Sloboda pobytu a pohybu...........................................................................................................15  
1.1  
1.2  
1.3  
1.4  
1.5  
1.6  
2.  
2.1  
2.2  
POLITICKÉ PRÁVA (ustanovené v čl. 26 až 32 ústavy)........................................15  
Právo na informácie...................................................................................................................15  
Petičné právo..............................................................................................................................19  
3.  
PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN (ustanovené  
v čl. 33 a 34 ústavy) .....................................................................................................20  
Právo na používanie materinského jazyka...................................................................................20  
3.1  
4.  
HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA (ustanovené v čl. 35  
až 43 ústavy).................................................................................................................21  
Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj  
pri strate živiteľa........................................................................................................................21  
Právo na ochranu zdravia, na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke  
pomôcky na základe zdravotného poistenia..............................................................................21  
4.1  
4.2  
4.2.1 Porušenie práva na zdravotnú starostlivosť................................................................................22  
4.2.2 Prekročenie zákonom ustanovených prípustných hodnôt hluku.................................................23  
4.3  
Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny, osobitná ochrana detí a mladistvých.....................23  
4.3.1 Ochrana detí................................................................................................................................23  
4.3.2 Starostlivosť o deti a ich výchova...............................................................................................26  
4.3.3 Pomoc štátu rodičom..................................................................................................................26  
4.3.4 Najlepší záujem dieťaťa v školskom prostredí...........................................................................26  
5.  
PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO  
DEDIČSTVA (ustanovené v čl. 44 a 45 ústavy)........................................................29  
Právo na priaznivé životné prostredie.........................................................................................29  
Únik pachových látok do ovzdušia.............................................................................................29  
5.1  
5.2  
6.  
PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU (ustanovené v čl. 46  
až 50 ústavy).................................................................................................................30  
Právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne  
Slovenskej republiky..................................................................................................................30  
Právo na zákonného sudcu.........................................................................................................32  
6.1  
6.2  
3
6.3  
7.  
Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.............................................................33  
PRÁVA OSÔB SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM.........................................36  
PRÁVO NA ÚČINNÝ PROSTRIEDOK NÁPRAVY.............................................37  
8.  
9.  
UPLATŇOVANIE  
ZÁSAD  
(PRAVIDIEL)  
SPRÁVNEHO KONANIA  
A PRINCÍPOV DOBREJ SPRÁVY V KONANÍ ORGÁNOV.........................39  
9.1  
Uplatňovanie zásad (pravidiel) správneho konania...................................................................40  
9.1.1 Konanie o priznaní štipendia a o prehodnocovaní trvania nároku naň......................................40  
9.1.2 Uplatňovanie správneho poriadku podľa zákona o službách zamestnanosti.............................41  
9.2  
Príklady zlej praxe ako opaku dobrej správy.............................................................................42  
9.2.1 Oblasť verejnej správy: Správa školstva....................................................................................42  
9.2.2 Oblasť verejnej správy: Správa školstva....................................................................................42  
9.2.3 Oblasť verejnej správy: Správa školstva....................................................................................43  
9.2.4 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku sociálnoprávnej ochrany detí a rodiny....................43  
9.2.5 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku sociálneho poistenia, starobného dôchodkového  
sporenia......................................................................................................................................44  
9.2.6 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku sociálneho poistenia, starobného dôchodkového  
sporenia......................................................................................................................................44  
9.2.7 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku štátnych sociálnych dávok, sociálnych služieb,  
podpory sociálneho začlenenia fyzickej osoby do spoločnosti, pomoci v hmotnej núdzi.......45  
9.2.8 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku štátnych sociálnych dávok, sociálnych služieb,  
podpory sociálneho začlenenia fyzickej osoby do spoločnosti, pomoci v hmotnej núdzi........45  
9.2.9 Oblasť verejnej správy: Správa zamestnanosti.........................................................................46  
9.2.10 Oblasť verejnej správy: Vnútorná správa, správa na úseku zabezpečovania osobného stavu  
obyvateľstva..............................................................................................................................46  
9.2.11 Oblasť verejnej správy: Správa daní a poplatkov......................................................................47  
9.2.12 Oblasť verejnej správy: Správa daní a poplatkov......................................................................48  
9.3  
Porušenie povinnosti ustanovenej zákonom..............................................................................49  
II.  
POZNATKY Z PRIESKUMOV............................................................51  
1.  
1.1  
1.2  
O PRÁVACH DETÍ....................................................................................................51  
Právo na prístup k vzdelávaniu, diskriminácia..........................................................................51  
Dodržiavanie práv detí umiestnených v reedukačnom centre..................................................55  
1.2.1 Reedukačné centrá ....................................................................................................................55  
1.2.2 Systémové nedostatky reedukácie detí......................................................................................56  
2.  
2.1  
PRÁVA MLADISTVÝCH VO VÝKONE TRESTU...............................................59  
Dodržiavanie základných práv a slobôd mladistvých umiestnených v Ústave na výkon trestu  
odňatia slobody pre mladistvých, Sučany....................................................................................59  
3.  
PRÁVA OSÔB SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM.........................................63  
4.  
PRÁVA STARŠÍCH OSÔB ̶ PRÍSTUP K NIEKTORÝM SLUŽBÁM...............64  
4.1  
Ochrana a uplatňovanie základných práv a slobôd v činnosti orgánov verejnej správy vo  
vzťahu k seniorom......................................................................................................................64  
4
5.  
6.  
PRIESKUM PRIEŤAHOV V SÚDNYCH KONANIACH.....................................82  
INFORMÁCIA O PREBIEHAJÚCICH PRIESKUMOCH...................................86  
III. OPRÁVNENIA  
VEREJNÉHO  
OCHRANCU  
PRÁV  
A PRIJÍMANIE OPATRENÍ...............................................................88  
1.  
VYUŽITIE OPRÁVNENÍ VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV............................88  
Postúpenie veci prokurátorovi a súčinnosť s prokuratúrou........................................................88  
Návrh na začatie konania pred ústavným súdom.......................................................................91  
Návrh na začatie disciplinárneho konania.................................................................................91  
Navrhovanie opatrení na nápravu v priebehu riešenia podnetu, prieskumu..............................91  
1.1  
1.2  
1.3  
1.4  
2.  
PRIJÍMANIE OPATRENÍ ORGÁNMI VEREJNEJ SPRÁVY............................92  
IV. NÁVRHY A ODPORÚČANIA VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV  
NÁRODNEJ RADE SLOVENSKEJ REPUBLIKY............................95  
1.  
INFORMÁCIA  
O
REALIZÁCII  
NÁVRHOV  
A
ODPORÚČANÍ  
PREDLOŽENÝCH V OBDOBÍ ROKOV 2012, 2013.............................................95  
Realizácia návrhov a odporúčaní z Mimoriadnej správy verejného ochrancu práv  
z augusta 2013............................................................................................................................95  
Realizácia návrhov a odporúčaní verejného ochrancu práv uvedených v Správe o činnosti  
verejného ochrancu práv za rok 2012........................................................................................96  
Realizácia návrhov a odporúčaní verejného ochrancu práv uvedených v Správe o činnosti  
verejného ochrancu práv za rok 2013........................................................................................97  
1.1  
1.2  
1.3  
2.  
3.  
NÁVRHY A ODPORÚČANIA VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV NÁRODNEJ  
RADE  
SLOVENSKEJ  
REPUBLIKY  
NA ZÁKLADE ZISTENÍ  
V ROKU 2014...........................................................................................................102  
NÁVRH OPATRENÍ NA ZABEZPEČENIE PODMIENOK PRE ČINNOSŤ  
VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV......................................................................104  
Prílohy:  
1) Správa Kancelárie verejného ochrancu práv o výsledkoch jej činnosti, hospodárení a zabezpečení  
podmienok pre jej činnosť v roku 2014  
2) Časť organizačného poriadku Kancelárie verejného ochrancu práv schváleného podľa zákona  
o verejnom ochrancovi práv verejným ochrancom práv ‒ Schéma organizačnej štruktúry Kancelárie  
verejného ochrancu práv  
5
SPRÁVA VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV  
(za rok 2014)  
6
Stručne o pôsobnosti a úlohe verejného ochrancu práv  
Podľa čl. 151 a ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je verejný  
ochranca práv nezávislý ústavný orgán, ktorý „v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom  
chráni základné práva a slobody fyzických osôb, právnických osôb v konaní pred orgánmi  
verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo  
nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný  
ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch  
verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb,  
právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv  
potrebnú súčinnosť.“ Podľa ods. 2 tohto ústavného článku verejný ochranca práv môže  
predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) „návrh na začatie  
konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo  
slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.“  
Podľa zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších  
predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) je jeho úlohou ochrana  
základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo  
nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je toto ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť  
v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.  
Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vzťahuje na orgány štátnej správy, orgány  
územnej samosprávy, na právnické osoby a fyzické osoby, ktoré podľa osobitného zákona  
rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb, právnických osôb v oblasti verejnej  
správy, alebo do práv a povinností fyzických osôb, právnických osôb v oblasti verejnej správy  
inak zasahujú. Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa nevzťahuje na Národnú radu Slovenskej  
republiky (ďalej len „národná rada“), prezidenta Slovenskej republiky, vládu Slovenskej  
republiky (ako na kolektívny orgán, na jednotlivé ústredné orgány štátnej správy –  
ministerstvá sa vzťahuje), Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad  
Slovenskej republiky, spravodajské služby, na rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov  
Policajného zboru, prokuratúru a na súdy s výnimkou orgánov riadenia a správy súdov  
a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu a prokurátora, nevzťahuje sa  
tiež na veci operačnej a mobilizačnej povahy.  
Podľa Rezolúcie 1959 (2013) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy  
ombudsmanské inštitúcie majú za úlohu „chrániť občanov pred nesprávnym úradným  
postupom, hrajú kľúčovú úlohu v upevňovaní demokracie, právneho štátu, ľudských  
práv.“ Vychádzajúc už z predchádzajúcich odporúčaní vyzvalo Zhromaždenie členské štáty,  
ktoré zriadili ombudsmana, okrem iného napríklad, aby zabezpečili jednoduchý a priamy  
prístup k ombudsmanovi, podporovali prostredie priaznivé pre ombudsmana, zabezpečili  
dostatok finančných prostriedkov a ľudských zdrojov, aby mohol účinne plniť svoje úlohy.  
Zhromaždenie v bode 6. Rezolúcie vyzvalo členské štáty, aby „vynaložili všetko úsilie na to,  
aby sa zabránilo rozpočtovým škrtom, ktorých výsledkom je strata nezávislosti  
ombudsmanských inštitúcií, či dokonca ich zánik. V právnom systéme, v ktorom parlament  
tvorí právne predpisy v oblasti základných práv a slobôd, či už na národnej alebo  
regionálnej úrovni, je úlohou orgánov poverených kontrolou administratívy  
̶
čo je  
7
úloha ombudsmana, vykonávať dohľad nad výkonnou mocou z pohľadu uplatňovania  
práva.“  
Predkladaná správa o činnosti verejného ochrancu práv je za obdobie  
od 1. januára 2014 do 31. decembra 2014 a podľa § 23 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi  
práv sú v nej uvedené poznatky verejného ochrancu práv o dodržiavaní základných práv  
a slobôd fyzických osôb, právnických osôb orgánmi verejnej správy a návrhy a odporúčania  
na nápravu zistených nedostatkov. Účelom predkladania každej správy verejného  
ochrancu práv národnej rade je, aby bola národná rada informovaná nezávislou  
inštitúciou o dodržiavaní a ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb  
a právnických osôb v činnosti orgánov verejnej správy a aby sa odporúčania verejného  
ochrancu práv stali podkladom pre prácu v národnej rade a pre prijatie zmien, ktoré  
zlepšia prax orgánov verejnej správy v oblasti ochrany a dodržiavania základných práv  
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.  
Neoddeliteľnou súčasťou tejto správy je aj správa, ktorú mi predložila Kancelária  
verejného ochrancu práv o svojej činnosti, a to Správa Kancelárie verejného ochrancu  
práv o výsledkoch jej činnosti, hospodárení a zabezpečení podmienok pre jej činnosť  
v roku 2014.  
Z jej obsahu je zrejmé ako nedostatočne sú ešte stále zabezpečené po formálnej, aj  
materiálnej stránke podmienky pre nezávislé vykonávanie pôsobnosti a úloh verejného  
ochrancu práv v Slovenskej republike. Podľa § 27 zákona o verejnom ochrancovi práv je  
totiž Kancelária verejného ochrancu práv „právnickou osobou so sídlom v Bratislave, ktorá  
plní úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného  
ochrancu práv“. Rozpočtové prostriedky na činnosť Kancelárie verejného ochrancu práv sú  
však súčasťou a sú jej prideľované prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Všeobecná  
pokladničná správa, ktorej správcom je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, teda  
správny orgán, voči ktorému má verejný ochranca práv pôsobnosť. Ústavný orgán verejný  
ochranca práv nemá samostatnú rozpočtovú kapitolu.  
V materiálnom právnom štáte je pôsobnosť verejného ochrancu práv vnímaná skôr  
extenzívne než reštriktívne. Od verejného ochrancu práv sa totiž očakáva, že už pri určitej  
miere podozrenia, že konaním orgánu verejnej správy, či verejnej moci by mohlo dôjsť  
k porušeniu základného práva a slobody fyzickej osoby, právnickej osoby, je práve on ten  
orgán, od ktorého sa očakáva, že bude konať a upozorňovať na túto možnosť príslušné orgány  
a verejnosť. Podľa záverov zo stretnutia verejných ochrancov práv V4 v roku 2013 je  
verejný ochranca práv „očami a ušami parlamentu“.  
8
I. POZNATKY Z PODNETOV  
1. ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY (ustanovené v čl. 14 až 25 ústavy,  
tzv. osobné práva a slobody)  
1.1 Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia  
Podľa ustanovenia čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je  
zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.  
Ústavná ochrana súkromia sa podľa tohto článku ústavy spája  
s nedotknuteľnosťou osoby. Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté  
s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy.  
V jednom z podnetov, ktoré som v roku 2014 preskúmavala, podávateľka namietala  
porušovanie právnych predpisov pri nahliadaní do spisových dokumentácií detí vedených  
v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centrách špeciálno-  
pedagogického poradenstva v rôznych mestách východného Slovenska. Poukázala tiež  
na skutočnosť, že centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centrá  
špeciálno-pedagogického poradenstva odmietajú rodičom poskytnúť napríklad aj záznamové  
hárky, ktoré sú súčasťou spisu vedenom o ich dieťati a ktoré obsahujú odpovede ich dieťaťa  
(detí) na vypracované otázky testu (rodičia pritom nežiadali poskytnutie samotných testov,  
ktoré používajú centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centrá  
špeciálno-pedagogického poradenstva pri svojej činnosti).  
Prešetrením veci sa námietky podávateľky podnetu potvrdili. Zistila som, že Centrum  
pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Spišskej Novej Vsi (a všeobecne  
centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a centrá špeciálno-pedagogického  
poradenstva), ako orgán, ktorý je súčasťou sústavy školských zariadení (§ 112 ods. 1 písm. c)  
zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení  
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), tým, že odmietlo sprístupniť rodičom  
(alebo nimi povereným zástupcom) obsah spisovej dokumentácie, ktorú vedie o ich  
dieťati (aj záznamové hárky), porušilo právo dieťaťa na informácie týkajúce sa jeho osoby  
(ustanovené v § 144 ods. 1 písm. m) školského zákona) a zároveň aj práva a povinnosti jeho  
rodičov, ako tieto ustanovil v § 28 ods. 1 písm. a) a b) zákon č. 36/2005 o rodine a o zmene  
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.  
Uvedeným konaním centrum zároveň porušilo právo na súkromie dieťaťa ktoré  
ústava zaručuje v článku 16 ods. 1 a tiež aj v článku 19 ods. 2 (právom na súkromie sa  
zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa  
uznávajú za súkromné; pozri tiež II. ÚS 19/97, I. ÚS 12/01, II. ÚS 94/95, PL. ÚS 43/95),  
v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri tiež Rozsudok  
ESĽP z 28. apríla 2009 K.H. a ďalší proti Slovenskej republike) a v článku 3 ods. 1  
Dohovoru o právach dieťaťa, nakoľko toto konanie Centra pedagogicko-psychologického  
poradenstva a prevencie v Spišskej Novej Vsi nebolo v najlepšom záujme dieťaťa.  
Centru pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Spišskej Novej Vsi  
som navrhla, aby prijalo konkrétne opatrenia smerujúce k odstráneniu tohto protiprávneho  
stavu (prerokovať výsledky vybavenia tohto podnetu so zamestnancami vybavujúcimi túto  
9
agendu a sprístupňovať dokumentáciu o deťoch, ktorú vedie centrum ich rodičom (alebo nimi  
povereným zástupcom). S výsledkami vybavenia tohto podnetu som oboznámila aj ministra  
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, pretože podľa ustanovenia  
§ 130 ods. 6 školského zákona Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej  
republiky metodicky usmerňuje činnosť poradenských zariadení. Navrhla som mu, aby prijal  
opatrenia, ktoré zaručia taký postup centier pedagogicko-psychologického poradenstva  
a prevencie a centier špeciálno-pedagogického poradenstva pri sprístupňovaní dokumentácie,  
ktorým nebudú porušovať základné práva rodičov a detí. Minister mi oznámil, že navrhol  
konkrétne opatrenia a o ich realizácii ma bude informovať neodkladne po ich prijatí. Ich  
účinnosťou sa budem zaoberať.  
1.2 Zachovanie ľudskej dôstojnosti  
Podľa ustanovenia čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej  
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.  
Podávateľ podnetu namietal, že základná škola a následne ani školská inšpekcia  
neriešili šikanovanie jeho dcéry. Preskúmaním postupu základnej školy a Štátnej školskej  
inšpekcie som zistila, že základná škola šikanovanie dcéry podávateľa podnetu skutočne  
neprešetrila. Napriek tomu zamestnanci školy vyjadrili presvedčenie, že k žiadnemu  
šikanovaniu nedošlo. Škola nezisťovala skutočnosti potrebné k záverom o možnom  
šikanovaní (napr. rozhovorom s dcérou podávateľa podnetu, individuálnymi, nie spoločnými  
rozhovormi s agresormi, rozhovormi so svedkami šikanovania a pod.) a bez takéhoto  
zisťovania rovno navrhla, aby sa dcéra podávateľa podnetu vzdelávala individuálnou formou.  
S podávateľom podnetu sa neusilovala spolupracovať v zmysle, aby zabezpečila všetky kroky  
potrebné k prešetreniu šikanovania. Dôsledkom toho, že škola vec neprešetrila bolo, že ju  
neriešila, neprijala do budúcnosti žiadne opatrenia potrebné nielen voči agresorom, ale aj  
na ochranu ostatných žiakov pred šikanovaním a najmä pre výchovu detí.  
Podávateľ podnetu sa preto pomoci dožadoval aj od Štátnej školskej inšpekcie.  
Inšpekcia jeho sťažnosť odložila z dôvodu, že zistila, že v predmetnej veci koná orgán  
činný v trestnom konaní. Ja som však zistila, že Štátna školská inšpekcia mala sťažnosť  
odložiť len v tej časti, ktorá sa týkala prešetrovania trestnoprávnej zodpovednosti, pretože  
v danej veci konal príslušný orgán činný v trestnom konaní. Vo zvyšnej časti, v ktorej  
podávateľ podnetu namietal postup školy, a to nečinnosť riaditeľky základnej školy  
pri prešetrovaní šikanovania a neprijatie adekvátnej ochrany jeho dcéry, bola Štátna školská  
inšpekcia povinná sa sťažnosťou zaoberať. Štátna školská inšpekcia predmet sťažnosti  
̶
neriešenie šikanovania dcéry podávateľa podnetu základnou školou neprešetrila. Nezisťovala  
postup základnej školy pri prešetrovaní šikanovania jeho dcéry, a teda ho ani nevyhodnotila.  
Nezisťovala ani aký bol následný postup školy v súvislosti s prijatím opatrení  
na zabezpečenie ochrany dcéry podávateľa, a teda nevyhodnotila ho z hľadiska, či bol  
správny, nesprávny, v prospech dieťaťa, detí v škole a nevyhodnotila ani to, či mali, nemali  
byť prijaté ďalšie opatrenia. Štátna školská inšpekcia svojím postupom porušila povinnosť  
ustanovenú v § 18 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení zákona  
č. 289/2012 Z. z., podľa ktorého bola povinná sťažnosť prešetriť a zistiť tak skutočný stav  
10  
veci a súlad alebo rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s vnútornými  
predpismi, ako aj príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky.  
Tiež som dospela k záveru, že postupom základnej školy v súvislosti  
so šikanovaním dcéry podávateľa podnetu bolo porušené jej právo podľa čl. 3 ods. 1  
Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým  
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo  
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými  
orgánmi. Zároveň bolo porušené jej právo slobodne vyjadrovať vlastné názory  
vo všetkých záležitostiach, ktoré sa jej dotýkajú, pričom tomuto názoru sa musí venovať  
patričná pozornosť, tak ako je toto právo upravené v čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach  
dieťaťa. Taktiež som skonštatovala, že bolo porušené aj jej právo na ochranu  
pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním,  
včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo nedbanlivým zaobchádzaním,  
trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď bola v starostlivosti iných osôb ako  
zákonných zástupcov, ktoré je upravené v čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.  
Uvedeným postupom školy došlo aj k porušeniu práva dcéry podávateľa podnetu  
podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo  
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.  
Riaditeľku základnej školy, ktorá je orgánom verejnej správy v oblasti školskej  
správy, som požiadala, aby v budúcnosti pristupovala k riešeniu individuálnych prípadov  
šikanovania s plnou zodpovednosťou a tak, aby zabezpečila dodržiavanie základných práv  
a slobôd jej zverených detí a ich rodičov, teda tak ako to od nej právne predpisy vyžadujú.  
Navrhla som, aby v budúcom školskom roku všetci pedagogickí zamestnanci tejto základnej  
školy (vrátane riaditeľky školy) absolvovali externé odborné vzdelávanie zamerané  
na riešenie šikanovania na školách.  
Štátnu školskú inšpekciu som požiadala, aby sťažnosti, ktorých predmetom bude  
námietka proti postupu školy v súvislosti s riešením šikanovania, neodkladala z dôvodu, že  
vo veci koná orgán činný v trestnom konaní bez toho, aby prešetrila, či bol postup školy  
v danej veci správny. Tiež, aby školské inšpekčné centrá, ktoré sú jej organizačnými  
zložkami, metodicky usmernila, ako majú postupovať pri vybavovaní sťažností v prípade,  
ak vo veci šikanovania na škole bolo podané aj trestné oznámenie a vo veci konajú orgány  
činné v trestnom konaní.  
Aj v predmetnom prípade sa potvrdila správnosť môjho názoru, že potreba  
psychológov, ktorí by pôsobili priamo v škole a okrem iného by pomáhali zabrániť  
neodborným zásahom v prípadoch šikanovania je stále aktuálnejšia. Z tohto dôvodu som  
Štátnu školskú inšpekciu požiadala, aby sa v rámci svojich možností danou problematikou  
zaoberala a túto myšlienku tiež podporila.  
1.3 Ochrana súkromného a rodinného života  
Podľa ustanovenia čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu  
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.  
Preskúmaním jedného z podnetov som zistila porušenie tohto základného práva  
zo strany základnej školy vo vzťahu k svojim žiakom. Podávateľka podnetu, ktorej syn bol  
11  
žiakom tejto základnej školy namietala, že niektoré ustanovenia vnútorného a školského  
poriadku, upravujúce neprimeranú dĺžku vlasov u chlapcov, zasahujú do práv jej syna. Zistila  
som, že základná škola vo svojom vnútornom poriadku v ustanovení bodu 2., označeného  
„Správanie žiakov (Príloha školský poriadok)“ upravila, že: „žiaci chodia do školy slušne  
upravení, v hygienicky správnom, primerane estetickom a k počasiu vhodnom oblečení.  
Zakazuje sa prefarbovanie vlasov, zvýrazňovanie očných liniek, lakovanie nechtov, nosenie  
extravagantných účesov a oblečenia, piercing a u chlapcov neprimeraná dĺžka vlasov  
(max. 10 cm)“. Ďalej vo svojom školskom poriadku si v ustanovení bodu 5., označenom  
„Škola má byť vo vnútri i vonku miestom ľúbezným, vábiacim oči“ upravila: „Dodržuj  
základné zásady hygieny, do školy prichádzaj čisto a hygienicky upravený, výstrednosť  
v obliekaní, účesoch, u chlapcov v dĺžke vlasov (max. 10 cm) a iných kozmetických  
úpravách do školy nepatrí“.  
Právo na súkromie sa v právnej teórii označuje ako právo, ktorého účelom je  
zabrániť štátu nadmerne štandardizovať svojich občanov. Podľa judikatúry Ústavného  
súdu Slovenskej republiky je jeho účelom okrem iného zabrániť štátnym orgánom  
i orgánom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania jednotlivca  
nad nevyhnutnú mieru a neprimerane riadili jeho súkromný život. Pritom  
„pod neoprávneným zásahom treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej  
úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného  
práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie  
ustanoveného cieľa. Výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom  
a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných  
a dostatočných dôvodoch.“ (I. ÚS 13/2000)  
Dĺžku vlasov ako aj ďalšie úpravy zovňajšku je nutné považovať za prejav osobnosti  
každého človeka vrátane dieťaťa, ako aj prejav jeho správania či názoru navonok. Škola  
môže zasahovať a zasahuje do súkromia svojich žiakov aj v oblasti správania vrátane  
úpravy zovňajšku. Uvedené je síce škola oprávnená robiť, ale len v rozsahu, ktorý jej  
dovoľuje školský zákon, či iné právne predpisy, vzťahujúce sa na proces výchovy  
a vzdelávania žiakov v školách, v tomto prípade v zmysle princípov a cieľov výchovy a len  
za účelom dosiahnutia cieľov výchovy a vzdelávania v škole. Takisto povinnosti či pravidlá  
je škola (bez ohľadu na to, či to odsúhlasia rodičia žiakov) oprávnená žiakom stanovovať  
len v zmysle vyššie uvedených hraníc. Stanovenie maximálnej dĺžky vlasov u chlapcov  
však tieto hranice prekračuje. Okrem skutočnosti, že určovanie maximálnej dĺžky vlasov  
u žiakov (bez ohľadu na pohlavie) považujem, vzhľadom na účel, ktorý tým chce škola  
dosiahnuť, za neprimeraný zásah do súkromia žiakov, požiadavku na maximálnu dĺžku vlasov  
u žiakov  
̶ chlapcov je zároveň možné považovať za diskriminačnú, nakoľko bezdôvodne  
znevýhodňuje skupinu žiakov z dôvodu pohlavia. Vzhľadom k vyššie uvedenému som  
dospela k záveru, že zákaz neprimeranej dĺžky vlasov u chlapcov ako pravidlo, nie je  
v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania v základnej škole. Vzhľadom na  
základnou školou prezentovaný účel je neopodstatnené, a teda je vzhľadom na svoje  
znenie spôsobilé porušiť základné právo žiakov školy na ochranu pred neoprávneným  
zasahovaním do súkromného a rodinného života a spôsobilé diskriminovať ich  
na základe pohlavia.  
12  
Základnej škole som preto navrhla, aby požiadavku na primeranú dĺžku vlasov  
u chlapcov z vnútorného poriadku a školského poriadku základnej školy ako neprimeranú  
natrvalo odstránila, čo základná škola ihneď urobila.  
Porušenie tohto základného práva som zistila aj vo vzťahu k podnetu podávateľky,  
ktorá namietala porušovanie právnych predpisov pri nahliadaní do spisových dokumentácií  
detí vedených v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centrách  
špeciálno-pedagogického poradenstva v rôznych mestách východného Slovenska (bližšie bod  
1.1 nedotknuteľnosť osoby).  
1.4 Ochrana vlastníckeho práva  
Podľa ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.  
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok  
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.  
Obsahom vlastníckeho práva je oprávnenie vlastníka predmet vlastníctva držať,  
užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.  
V súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky aj  
Európskeho súdu pre ľudské práva sa majetkom rozumie nie iba existujúci majetok  
vo vlastníctve fyzickej osoby alebo právnickej osoby (hnuteľné, nehnuteľné veci), ale  
za majetok sa považujú aj majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých  
oprávnená osoba môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp.  
konkretizované, teda, že bude efektívne požívať svoje majetkové právo. Európsky súd  
pre ľudské práva zastáva stanovisko, že majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník  
môže uplatniť nesporný nárok, pričom vlastnícke právo nezahŕňa právo  
na nadobudnutie majetku (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Pine Valley  
Developments Ltd. a iní v. Írsko a Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko).  
Porušenie tohto základného práva som v roku 2014 zistila v troch prípadoch. V prvom  
prípade som zistila porušenie vlastníckeho práva v súvislosti so zistenými zbytočnými  
prieťahmi v konaní o návrhu na vklad do katastra nehnuteľností vedenom Okresným  
úradom Spišská Nová Ves, katastrálny odbor (bývalá správa katastra). V tomto prípade  
rozhodnutie o vklade nebolo zapísané do súboru popisných informácií katastra nehnuteľností,  
pretože nedopatrením mal byť príslušný spis chybou zamestnankyne založený k spisom,  
v ktorých išlo o zastavenie vkladového konania. K samotnému zápisu vkladu do operátu  
katastra nehnuteľností došlo až po štyroch rokoch. Dôsledkom bolo, že na dotknutý list  
vlastníctva boli zapísané medzičasom vo forme poznámky viaceré upovedomenia o spôsobe  
vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva a dokonca aj oznámenie o začatí  
výkonu záložného práva dražobnou spoločnosťou. Skutočnosť, že podávateľka nebola chybou  
vtedajšej správy katastra zapísaná na liste vlastníctva, obmedzila aj jej schopnosť reálne  
nakladať s nehnuteľnosťou, čím došlo k porušeniu základného práva podávateľky podnetu  
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej  
republiky. Okresný úrad Spišská Nová Ves odstránil zistené porušenie základného práva tým,  
že vklad do katastra nehnuteľností zapísal. Okresnému úradu som však navrhla, aby  
pro futuro (do budúcnosti) prijal také technické, organizačné a ďalšie opatrenia, ktoré by  
zamedzovali zopakovaniu obdobných nedostatkov.  
13  
V druhom prípade som na základe podnetu skúmala prieťahy v rámci trestného  
konania, pri ktorom bola okrem iného zaistená vec (osobný automobil) podávateľa.  
Z výsledkov vybavenia podnetu vyplynulo, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva  
v dôsledku zbytočných prieťahov trvalo neúmerne dlho, čím Ministerstvo vnútra Slovenskej  
republiky, Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra (národná  
protizločinecká jednotka, expozitúra Východ), neprimerane zasiahlo do základného práva  
podávateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušilo  
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy  
Slovenskej republiky. Porušenie základných práv bolo odstránené vrátením zaistenej veci.  
Zároveň boli na môj návrh prijaté všeobecné opatrenia s dôrazom na dodržiavanie lehôt  
pri nakladaní so zaistenými vecami.  
V treťom prípade som preskúmaním podnetu zistila dlhotrvajúce (viac  
ako 6 mesiacov trvajúce) nevyplatenie pohľadávky – tlmočného Okresným súdom  
Partizánske. Súd ako orgán štátu týmto postupom zasiahol do základného práva  
podávateľa podnetu vlastniť majetok. Právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní tlmočného  
je právnym titulom, ktorý založil oprávnenú pohľadávku podávateľa podnetu voči súdu a tým  
aj jeho legitímne očakávanie, že mu táto pohľadávka bude zaplatená riadne a včas  
a v dôsledku toho nadobudne vlastnícke právo k finančným prostriedkom, ktoré sú jej  
predmetom. Nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenie tlmočného možno zohľadniť  
pri posudzovaní subjektívnej zodpovednosti zamestnanca súdu. Dodržiavanie základných  
práv a slobôd je v demokratickom a právnom štáte základnou povinnosťou štátu a jeho  
orgánov. Štát a jeho orgány pre nedostatok peňazí nemôžu rezignovať na ochranu  
a dodržiavanie základného práva a slobody fyzickej, právnickej osoby a teda nemôžu  
postupovať tak, že podľa dostatku, nedostatku peňazí dočasne ich ochranu  
a dodržiavanie prerušia alebo obnovia. Musia ich ochraňovať a dodržiavať nepretržite,  
vždy. Súdna ochrana práv fyzických a právnických osôb musí byť zo strany štátu dostatočne  
finančne zabezpečená, pretože aj jej umožnenie patrí medzi základné práva právnických  
a fyzických osôb. V tomto prípade došlo postupom súdu k porušeniu základného práva  
podávateľa podnetu, jeho vlastníckeho práva, z dôvodu, že činnosť súdu zo strany štátu  
nebola riadne finančne zabezpečená. A to je neprijateľný, ale u nás nepretržite sa  
opakujúci jav. Orgánu riadenia a správy Okresného súdu Partizánske som navrhla, aby prijal  
opatrenia potrebné na zabezpečenie zaplatenia tlmočného podávateľovi podnetu napr. tým, že  
si vyžiada finančné prostriedky z rozpočtovej kapitoly Ministerstva spravodlivosti Slovenskej  
republiky a bezodkladne ich poukáže na účet podávateľa. Súd potom v roku 2014 opakovane  
žiadal o finančné prostriedky na úhradu znalečného a tlmočného a po tom, ako mu boli  
pridelené, tlmočné podávateľovi podnetu zaplatil.  
1.5 Nedotknuteľnosť obydlia  
Podľa ustanovenia čl. 21 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň  
vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Domová prehliadka je prípustná len  
v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob  
vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon. Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia  
možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné  
14  
na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo  
na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj  
na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť  
zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.  
Preskúmaním podnetu som zistila, že Obec Bitarová vydala rozhodnutie o povolení  
odstránenia stavby (mestské byty), v ktorej (bez zmluvy) býval podávateľ s jeho rodinou. Ten  
nebol účastníkom tohto konania a ani mu nebolo toto rozhodnutie doručené. Stavebný zákon  
za účastníkov konania o odstránení stavby pritom považuje aj fyzické osoby, ktoré majú  
vlastnícke alebo iné práva k pozemku alebo stavbe a ktorých práva, právom chránené záujmy  
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Keďže je nepochybné, že  
podávateľovi by odstránením stavby vznikli určité povinnosti, postavenie účastníka konania  
mu malo byť priznané. Pretože účastníkom konania nebol, bola mu odopretá možnosť k veci  
sa vyjadriť, využiť svoje oprávnenia účastníka konania, prípadne využiť opravné prostriedky  
alebo sa obrátiť na súd. Tým bolo zasiahnuté nielen do jeho práva na súdnu a inú právnu  
ochranu podľa č. 46 ústavy, ale rozhodnutím stavebného úradu o povolení odstránenia  
stavby bez toho, že by sa zaoberal skutočnosťou, čo sa fakticky stane s užívateľmi bytov  
v bytovom dome. Zároveň došlo aj k porušeniu podávateľovho práva na ochranu obydlia  
v zmysle čl. 21 ústavy, ako aj medzinárodných dohovorov (napr. čl. 8 Dohovoru o ochrane  
ľudských práv a slobôd, čl. 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych  
a kultúrnych právach a čl. 16 a 31 Európskej sociálnej charty). Obci Bitarová som navrhla,  
aby ako stavebný úrad uvedené konanie o odstránenie stavby obnovil a podávateľovi podnetu  
v ňom priznal postavenie účastníka. Stavebný úrad toto odmietol, medzičasom však uplynula  
lehota na odstránenie stavby a preto som už nežiadala prijatie ďalších opatrení v tejto veci.  
1.6 Sloboda pobytu a pohybu  
Podľa ustanovenia čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pobytu a pohybu sa zaručuje.  
Preskúmaním podnetu som zistila, že obec Čerhov odmietla žiadosť podávateľa podnetu  
o prihlásenie k trvalému pobytu z dôvodu, že nesplnil podmienku pripojenia svojho domu  
do verejnej kanalizácie, resp. nedoložil doklady preukazujúce vodotesnosť žumpy a o vývoze  
kalu. Takúto podmienku si obec nad rozsah povinností ustanovených v zákone o hlásení  
pobytu ustanovila všeobecne záväzným nariadením. Obec Čerhov v rozpore so zákonom  
obmedzila právo fyzických osôb získať v nej trvalý pobyt, a zasiahla do ústavou zaručeného  
práva na slobodu pohybu a pobytu. Všeobecne záväzné nariadenie obce Čerhov som postúpila  
na preskúmanie Okresnej prokuratúre Trebišov, ktorá ho vyhodnotila ako nezákonné a podala  
proti nemu protest.  
2. POLITICKÉ PRÁVA (ustanovené v čl. 26 až 32 ústavy)  
2.1 Právo na informácie  
Podľa ustanovenia čl. 26 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú  
zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť  
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv  
15  
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia  
a mravnosti. Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať  
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví  
zákon.  
Porušenie tohto základného práva som zistila v piatich prípadoch. V prvom prípade  
sa s podnetom na mňa obrátili podávatelia, ktorí ako účastníci konania o sťažnosti namietali  
postup Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej  
len „sekcia kontroly“), ktorá mala odmietnuť právnemu zástupcovi podávateľov nahliadnuť  
do spisu súvisiaceho s vybavovaním nimi podanej sťažnosti. Sekcia kontroly to odôvodňovala  
tým, že podľa zákona o sťažnostiach sa informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca  
s vybavovaním sťažnosti, nesprístupňujú (poznámka pod čiarou odkazuje na zákon  
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých  
zákonov v znení neskorších predpisov (zákon o slobode informácií)). Podávatelia sa však  
nedomáhali sprístupnenia informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale  
ako sťažovatelia, ktorých práv sa vybavovanie sťažnosti bezprostredne dotýkalo. Účelom  
obmedzenia sprístupňovania informácií z dokumentácie, vedenej ku konaniu o sťažnosti, je  
ochrana sťažovateľa. Nie je jeho účelom obmedziť prístup samotného sťažovateľa  
k informáciám o postupe vybavovania jeho sťažnosti. Postup sekcie kontroly, spočívajúci  
v nevyhovení žiadosti podávateľov o nahliadnutie do spisu vedenom o ich sťažnosti nie je  
odôvodnený žiadnym z ústavou prípustných dôvodov, a teda ním bolo porušené základné  
právo podávateľov na informácie. Napriek tomu, že k náprave mohlo dôjsť jednoduchým  
spôsobom  
̶ umožniť podávateľom sťažnosti nahliadnutie do spisovej dokumentácie  
o prešetrení nimi podanej sťažnosti, k náprave nedošlo. Sekcia kontroly navrhnuté opatrenie  
neprijala s odôvodnením, že sa nestotožňuje so záverom verejného ochrancu práv. Rovnako  
sa k veci postavil aj nadriadený orgán Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra  
Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že podnet  
sa týka prípadu, ktorý je vo verejnosti známy ako „streľba na diaľnici do auta so študentmi“,  
a o ktorom je verejnosti známe aj to, že v priebehu vyšetrovania políciou sama polícia  
skartovala existujúci záznam o tomto policajnom zásahu, vzbudzuje vyššie uvedený postup  
orgánu verejnej správy voči sťažovateľom pri vybavovaní ich sťažnosti nedôveru. Neprijatie  
jednoduchého opatrenia navrhnutého verejným ochrancom práv, aby orgán verejnej správy  
umožnil sťažovateľom nahliadnutie do spisu o vybavovaní ich vlastnej sťažnosti dôveru  
v správny postup orgánu verejnej správy nezvyšuje, práve naopak.  
V druhom prípade základné právo podávateľa podnetu na informácie porušilo  
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina tým, že odmietlo podávateľovi sprístupniť  
informácie o priebehu trestného konania, v ktorom mal postavenie oznamovateľa.  
Preskúmaním veci som zistila, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina  
postupovalo podľa neúčinného znenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám  
a nesprávne vyhodnotilo svoju povinnosť sprístupniť časť požadovaných informácií.  
Informácie odmietlo sprístupniť z dôvodu, že sa týkajú rozhodovacej činnosti orgánu  
činného v trestnom konaní. Podľa účinného znenia zákona o slobodnom prístupe  
k informáciám však platí, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo  
informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných  
súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa  
16  
sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa  
druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia  
vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie  
neohrozuje práva a právom chránené záujmy. V tomto prípade časť požadovaných informácií  
uvedený charakter nemala.  
Vo veci som podávateľa podnetu poučila o možnostiach ako si môže uplatniť právo,  
(napr. podanie novej žiadosti, či využitie mimoriadnych opravných prostriedkov)  
a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Žilina som navrhla opatrenia na zabezpečenie  
správnej aplikácie zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Okresné riaditeľstvo  
Policajného zboru Žilina ich prijalo a zrealizovalo.  
Pri preskúmavaní podnetov s problematikou uplatňovania zákona o slobode informácií  
sa nezriedka potvrdí predpoklad, že snaha žiadateľov o informácie naráža na tendenciu  
povinných osôb vykladať okruh sprístupňovaných informácií zužujúco, t. j. v neprospech  
žiadateľa. Bolo to tak aj v ďalších dvoch prípadoch, v ktorých som zistila porušenie  
základného práva na informácie zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky  
vo vzťahu k tomu istému podávateľovi. Podávateľ podnetu sa žiadosťou o sprístupnenie  
informácií domáhal sprístupnenia „čísiel spisových značiek práve prebiehajúcich konaní  
pred Súdnym dvorom Európskej únie, v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek  
písomné vyjadrenie“, ako aj sprístupnenia „žiadosti Slovenskej republiky adresovanej  
Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“. Povinná osoba požadované informácie  
vrátane čísiel spisových značiek nesprístupnila, odvolávajúc sa na ustanovenie § 11 ods. 1  
písm. d) zákona o slobode informácií. Prvostupňové rozhodnutia boli potvrdené aj v konaní  
o rozklade. Ministerstvo v rozhodnutiach argumentovalo, že požadované informácie  
predstavujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho  
orgánu. Pre posúdenie, či došlo k porušeniu základného práva na informácie je rozhodujúce,  
či požadované informácie majú skutočne taký charakter, že po ich sprístupnení podávateľovi  
podnetu by mohla byť ohrozená legitímna ochrana účastníkov súdneho konania a ich  
záujmov a či ich sprístupnenie má potenciál zasiahnuť do rozhodovacej činnosti súdu.  
Spisová značka konania je organizačná, evidenčná informácia, ktorá slúži na organizáciu  
práce so spismi, ich evidenciu a na orientáciu v práci s nimi. Nie je takou informáciou, aby  
mohla ohroziť práva účastníkov konkrétneho súdneho konania a zasiahnuť do rozhodovacej  
činnosti súdu. Pre jej nesprístupnenie zákon o slobode informácií nedáva žiadne  
opodstatnenie.  
Aj podľa Rokovacieho poriadku Európskeho súdu pre ľudské práva je vec  
po vyhlásení o jej prijateľnosti zapísaná do zoznamu prípadov súdu. Každý prípad má  
v zozname určené číslo sťažnosti prípadu, pod ktorým je v zozname vedené. Podľa článku  
̶ sťažnosť  
̶
40 Európskeho dohovoru pojednávania pred Európskym súdom pre ľudské práva sú verejné  
a aj spisy sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. Aj v Slovenskej  
republike sa v zozname pojednávaní pre informáciu verejnosti uvádza číslo súdneho konania,  
ktoré bude súd verejne pojednávať. Tým, že ministerstvo spravodlivosti nesprístupnilo  
podávateľovi podnetu informáciu o číslach spisových značiek práve prebiehajúcich konaní  
pred Súdnym dvorom Európskej únie s odôvodnením, že takáto informácia ohrozí ochranu  
práv a záujmov účastníkov konania a má vplyv na rozhodovacie konania súdu, ministerstvo  
porušilo základné právo podávateľa podnetu na informácie. Po oznámení výsledkov  
17  
vybavenia podnetu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postupovalo v rozpore  
s ustanovením § 19 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv, podľa ktorého „Orgán verejnej  
správy je povinný do 20 dní odo dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení oznámiť verejnému  
ochrancovi práv svoje stanovisko k výsledkom vybavenia podnetu a prijatie opatrení.“.  
Ministerstvo mi síce oznámilo nesúhlasné stanovisko, ale neoznámilo mi prijatie opatrení.  
Nesúhlasné stanovisko nezbavuje orgán verejnej správy zákonnej povinnosti po výzve  
verejného ochrancu práv prijať opatrenia. Inak by činnosť verejného ochrancu v oblasti  
ochrany základných práv a slobôd nemala ústavodarcom a zákonodarcom ustanovený  
zmysel, pre nečinnosť orgánov verejnej správy by stačilo iba nesúhlasiť s verejným  
ochrancom práv. Podávateľ podnetu proti namietaným rozhodnutiam podal správne žaloby.  
V prípade, ak o veci rozhoduje súd, verejný ochranca práv je povinný ju odložiť.  
V poslednom prípade som sa zaoberala postupom Pôdohospodárskej platobnej  
agentúry pri vybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácií a nečinnosťou Ministerstva  
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v konaní o odvolaní  
proti zamietavému rozhodnutiu povinnej osoby. Podávateľ požadoval sprístupnenie  
informácií o právnických osobách, ktoré predložili žiadosti o poskytnutie platby  
na poľnohospodársku plochu, v žiadosti uviedol kritériá, ktoré vymedzovali okruh  
požadovaných informácií. Povinná osoba mu informácie nesprístupnila a svoje rozhodnutie  
oprela o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií, podľa ktorého  
povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak by to bolo  
v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo  
s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podávateľ podal  
proti rozhodnutiu odvolanie, ministerstvo ako odvolací orgán však zostalo nečinné  
a o odvolaní riadne nerozhodlo. Zo zákona sa tak uplatnila fikcia, že odvolací orgán  
rozhodnutie potvrdil.  
V tomto prípade došlo nečinnosťou odvolacieho orgánu k potvrdeniu rozhodnutia  
o nesprístupnení informácie, z ktorého však bolo zrejmé, že informácia mala byť poskytnutá.  
Povinná osoba vo svojom rozhodnutí o neposkytnutí informácie totiž neuviedla s ktorou  
konkrétnou právnou normou je sprístupnenie požadovaných informácií v rozpore. Takýto  
postup povinnej osoby v konaní bol teda nesprávny a jeho výsledkom bolo nesprávne  
rozhodnutie, ktorým došlo aj k porušeniu  
základného  
práva podávateľa podnetu  
na informácie. Túto nesprávnosť (rozpor so zákonom) bolo možné napraviť v odvolacom  
konaní pred orgánom verejnej správy. Odvolací orgán – ministerstvo – však bolo nečinné.  
Tým spôsobilo, že na základe právnej fikcie sa správoplatnilo nezákonné rozhodnutie  
a zároveň ministerstvo porušilo aj základné právo podávateľa podnetu chránené v čl. 46  
Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva  
na inom ako súdnom orgáne Slovenskej republiky. V reakcii na oznámenie o výsledkoch  
vybavenia podnetu ma Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky  
informovalo o opatreniach, ktoré prijalo na odstránenie zistených nedostatkov  
̶ v konečnom  
dôsledku boli podávateľovi požadované informácie sprístupnené.  
18  
2.2 Petičné právo  
Podľa ustanovenia čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má  
právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného  
záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi  
a sťažnosťami.  
Petičné právo je základné právo, ktoré predstavuje jednu z foriem priamej demokracie.  
Jeho prostredníctvom sa uplatňuje princíp suverenity občanov a ich právo zúčastňovať sa  
na správe vecí verejných. Petície predstavujú jednak nástroj ochrany práv osôb, jednak  
prostriedok kontroly výkonu verejnej správy občanmi. Základné právo zaručené čl. 27 ods. 1  
ústavy je právo aplikovateľné priamo z ústavy, ak však existuje zákon, ktorý ustanovuje  
zákonný postup, je potrebné podľa neho postupovať (petičný zákon).  
Porušenie uvedeného práva som zistila v štyroch podnetoch. Preskúmaním jedného  
z podnetov som zistila, že Mestská časť Bratislava-Ružinov nevybavila petíciu podanú jej  
viacerými obyvateľmi v súlade s ustanoveniami zákona o petičnom práve. Podanie  
podľa obsahu posúdila v časti ako námietky v rámci územného konania a v tejto časti ju  
postúpila Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, v časti podanie posúdila ako žiadosť  
o informácie a túto časť vybavila v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám.  
Mestská časť Bratislava-Ružinov mala podanie vybaviť aj v zmysle petičného zákona.  
Na základe môjho návrhu Mestská časť Bratislava-Ružinov prijala „Smernicu o vybavovaní  
petícií“ a svojich zamestnancov poučila o správnom postupe v zmysle petičného zákona.  
Preskúmaním druhého podnetu tej istej podávateľky som zistila porušenie petičného  
práva zo strany Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves. Podávateľka namietala, že petícia  
nebola do dňa podania podnetu vybavená podľa zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve  
v znení neskorších predpisov (ďalej len „petičný zákon“). Preskúmaním úradného postupu  
Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves sa mi potvrdilo, že tento nebol v súlade s ustanovením  
§ 5 ods. 7 petičného zákona, pretože petícia nebola vybavená oznámením výsledku jej  
prešetrenia. Mestská časť Bratislava-Karlova Ves ju nevybavila v lehote stanovenej zákonom,  
a ak ju nemohla vybaviť, písomne neoznámila osobe, ktorá ju podala, že petícia bude  
vybavená v lehote ďalších 30 pracovných dní. Na základe môjho návrhu Mestská časť  
Bratislava-Karlova Ves so zodpovednými zamestnancami prerokovala výsledky vybavenia  
podnetu a boli upozornení na dodržiavanie ustanoveného postupu pri vybavovaní petícií  
podľa petičného zákona.  
V ďalšom podnete som zistila porušenie tohto práva zo strany obce Petrovce. Podnet  
sa týkal obecnej komunikácie a s tým súvisiacej petície občanov časti obce Setechov, ktorá  
nebola vybavená v zmysle petičného zákona. Obec Petrovce nepostupovala v súlade  
s ustanovením § 5 ods. 7 petičného zákona, pretože petíciu nevybavila oznámením výsledku  
jej prešetrenia, vrátane lehoty stanovenej zákonom a ak nemohla vybaviť petíciu v tejto  
lehote, písomne neoznámila osobe, ktorá ju podala, že petícia bude vybavená v lehote ďalších  
30 pracovných dní, čím porušila petičné právo zaručené čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej  
republiky.  
Vzhľadom na to, že petícia bola dodatočne vybavená, nebolo potrebné orgán verejnej  
správy vyzývať na prijatie konkrétneho opatrenia, a to vybavenia petície podľa petičného  
zákona. Starostu obce Petrovce som však požiadala, aby výsledky vybavenia podnetu  
19  
prerokoval so zodpovednými zamestnancami a aby do budúcnosti prijal účinné opatrenia,  
ktorými zabezpečí dodržiavanie zákonom ustanoveného postupu a lehôt na vybavenie petícií.  
V súvislosti s podnetom týkajúcim sa porušenia práv dieťaťa podľa dohovoru som  
zistila porušenie aj tohto práva zo strany Štátnej školskej inšpekcie, školské inšpekčné  
centrum Žilina (bližšie bod 4.3.4).  
3. PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN (ustanovené  
v čl. 33 a 34 ústavy)  
3.1 Právo na používanie materinského jazyka  
Podľa ustanovenia čl. 34 ústavy občanom tvoriacim v Slovenskej republike  
národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo  
spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo  
rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa  
v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie.  
Podrobnosti ustanoví zákon.  
Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa  
za podmienok ustanoveným zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho  
jazyka aj  
a) právo na vzdelanie v ich jazyku,  
b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,  
c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických  
skupín.  
Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám  
zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti  
Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.  
V súvislosti s týmto právom sa na mňa obrátil podávateľ, ktorý namietal, že mesto  
Dunajská Streda, ako príslušný matričný úrad, nevyhovelo jeho žiadosti o vystavenie úplného  
dvojjazyčného výpisu z knihy narodení (rodného listu) jeho detí, ale vydalo rodný list, ktorý  
bol v jazyku menšiny iba v predtlačenom texte formuláru, nie vo všetkých potrebných  
údajoch. Podľa zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa rodný list v obci  
uvedenej v zozname obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej  
menšine tvoria najmenej 20 % obyvateľstva na požiadanie vydáva dvojjazyčne, a to v štátnom  
jazyku a v jazyku menšiny. Matričný úrad sa bránil tým, že postupoval v nadväznosti  
na príslušnú právnu úpravu a že sa vo veciach preneseného výkonu štátnej správy musí riadiť  
aj uzneseniami vlády a internými aktmi ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej  
správy. Preskúmaním podnetu som zistila, že uvedeným postupom mesto Dunajská Streda  
porušilo základné právo podávateľa používať jazyk národnostnej menšiny v úradnom  
styku, chránené ustanovením čl. 34 Ústavy Slovenskej republiky. Preto som mu navrhla,  
aby vyhovelo požiadavke podávateľa a vydalo rodné listy jeho detí dvojjazyčne. Mesto  
Dunajská Streda mi však oznámilo, že neprijme žiadne opatrenia, pričom sa odvoláva  
na stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že údaje  
v informačnom systéme matrík musia byť výlučne v slovenskom jazyku a teda nie je možné  
20  
uvádzať údaje z informačného systému dvojjazyčne, čo je podľa názoru ministerstva aj  
v súlade so zákonom o štátnom jazyku Slovenskej republiky. V súčasnosti je podnet stále  
v riešení a na prijatí opatrení trvám.  
V tejto súvislosti som poukázala aj na podobný prípad, kedy Úrad vlády Slovenskej  
republiky dospel k záveru, že obec Trhová Hradská tým, že v sobášnom liste neuviedla všetky  
potrebné údaje dvojjazyčne, porušila zákon o používaní jazykov národnostných menšín  
a prikázala jej sobášny list vydať dvojjazyčne s uvedením všetkých potrebných údajov aj  
v jazyku menšiny.  
4. HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA (ustanovené v čl. 35 až 43  
ústavy)  
4.1 Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu,  
ako aj pri strate živiteľa  
Podľa ustanovenia čl. 39 ods. 1 ústavy, občania majú právo na primerané hmotné  
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.  
K porušeniu tohto základného práva došlo v jedenástich prípadoch, vo všetkých  
postupom Sociálnej poisťovne, a to 6x v konaní o starobnom dôchodku, 2x vo veci  
invalidného dôchodku, 1x vo veci vdovského dôchodku a 2x vo veci sirotského dôchodku.  
Najčastejšou príčinou porušenia základného práva podávateľa podnetu bol nesprávny  
výpočet, či určenie nároku na dôchodok. V jednom prípade došlo k pochybeniu v súvislosti  
s vykonávaním zrážok z dôchodku na základe podanej exekúcie a v jednom k oneskorenému  
zúčtovaniu s dávkou v hmotnej núdzi. Sociálna poisťovňa vo väčšine prípadov prijala  
opatrenia a porušenie základného práva odstránila tým, že vydala nové rozhodnutia vo veci,  
prípadne pristúpila k doplateniu dôchodku v správnej sume.  
V prípade vykonávania zrážok z dôchodkovej dávky, ktoré Sociálna poisťovňa  
vykonávala vo väčšom rozsahu ako pripúšťa zákon, Sociálna poisťovňa už počas  
preskúmavania podnetu priznala svoje pochybenie a zrážky znížila. Pre svojich  
zamestnancov vydala záväzné stanovisko o kontrole sumy uplatňovaných zrážok pred začatím  
ich zrážania z dôchodkov úpadcov. Obdobne upozornila zamestnancov na správny postup, či  
vydala nové interné usmernenia aj v ďalších prípadoch.  
V troch prípadoch Sociálna poisťovňa mnou navrhnuté opatrenia ešte neprijala.  
Z nich v jednom prípade po výmene stanovísk ďalšie kroky konzultujeme, v jednom prípade  
čakám na jej stanovisko a v jednom prípade sa po novele príslušného ustanovenia zákona  
o sociálnom poistení stala vec bezpredmetná.  
4.2 Právo na ochranu zdravia, na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke  
pomôcky na základe zdravotného poistenia  
Podľa ustanovenia čl. 40 ústavy má každý právo na ochranu zdravia. Na základe  
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť  
a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.  
21  
4.2.1 Porušenie práva na zdravotnú starostlivosť  
Porušenie tohto základného práva som zistila v dvoch prípadoch. V prvom prípade  
Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Prešov, Oddelenie výkonu  
trestu s miestom výkonu služby v Sabinove bez uvedenia dôvodu či vyznačenia zmienky  
v dokladoch podávateľa podnetu tomuto nezabezpečil štyri plánované ošetrenia u zubného  
lekára, a z tohto dôvodu som konštatovala, že mu nebola poskytnutá potrebná zdravotná  
starostlivosť.  
Osoba, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody (väzbe) si nemôže zvoliť  
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a sama si ju zabezpečiť. Je to povinnosťou ústavu,  
v ktorom je umiestnená a ústav ju musí plniť, inak môže byť dôsledkom ohrozenie zdravia  
pacienta, dokonca aj jeho života. Odsúdení nesmú byť v rámci organizovania chodu ústavu  
vo veciach zdravotnej starostlivosti ponechaní na svojvôli personálu ústavu. Po zistení  
porušenia základného práva podávateľa podnetu som požiadala Ústav na výkon väzby a Ústav  
na výkon trestu odňatia slobody Prešov, Oddelenie výkonu trestu s miestom výkonu služby  
v Sabinove o prijatie opatrení. Opatrenia boli prijaté a na ich základe došlo k reorganizácii  
poskytovania zdravotnej starostlivosti vrátane stomatologických ošetrení. Rozkaz riaditeľa  
ústavu upravil povinnosti súvisiace so zabezpečením prevozu dotknutých osôb na plánované  
ošetrenia. Zubný lekár bol upozornený na potrebu dodržiavať dohodnuté termíny ošetrení (ak  
tomu nebráni závažná prekážka).  
V druhom prípade podávateľ namietal postup Ústavu na výkon väzby a Ústavu  
na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok. Hneď po nástupe na výkon trestu odňatia  
slobody v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok  
podávateľ žiadal o odborné vyšetrenie ohľadom predpísania nových okuliarov, nakoľko jeho  
okuliare sa mu pred nástupom na výkon trestu zlomili a život bez okuliarov mu spôsoboval  
značné problémy (okrem toho, že nemohol čítať a písať, mal problémy aj rozoznávať  
predmety, osoby alebo pozerať televízor). Napriek jeho závažným zdravotným problémom  
so zrakom bol podávateľ objednaný na odborné očné vyšetrenie až na február 2015, čo  
by v jeho prípade znamenalo, že bude bez potrebnej zdravotnej pomôcky (okuliarov) až  
po dobu 13 mesiacov. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody  
Ružomberok zároveň od neho vyžadoval, aby mal na kúpu nových okuliarov na účte  
100 €. Prieskumom predmetnej veci som dospela k záveru, že takýmto postupom ústav  
porušil základné právo podávateľa na ochranu zdravia, chránené čl. 40 Ústavy Slovenskej  
republiky. Podľa zákona o výkone trestu odňatia slobody má totižto odsúdený právo  
na zdravotnú starostlivosť za podmienok ustanovených osobitnými predpismi. Zároveň je  
v tomto zákone uvedené, že ústav poskytne peňažný príspevok odsúdenému, ktorý nemá  
peňažné prostriedky na nákup liekov, liečebnej alebo zdravotníckej pomôcky, predpísaných  
lekárom a tieto nemožno poskytnúť bezplatne na základe zdravotného poistenia. Ústav  
na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok svoje pochybenie  
priznal a informoval ma o zmene termínu vyšetrenia na skorší termín a tiež o tom, že vyčlení  
potrebné financie na zakúpenie okuliarov.  
22  
4.2.2 Prekročenie zákonom ustanovených prípustných hodnôt hluku  
Preskúmaním podnetu bolo preukázané, že právnická osoba svojou prevádzkou  
prekračuje zákonom ustanovené prípustné hodnoty hluku, čím ohrozuje obyvateľov v obci  
Vlkanová. Napriek tomu, že orgány verejnej správy v tejto veci konali riadne a včas  
a využili v rámci svojho konania všetky zákonné prostriedky na odstránenie porušovania  
základného práva obyvateľov obce na ochranu zdravia, aj na životné prostredie, musím  
skonštatovať, že výsledkom ich konania nie je odstránenie porušovania základného  
práva. Na nemohúcnosť orgánov verejnej správy, ktoré aj keď konajú v súlade so zákonom  
nie sú svojím konaním spôsobilé dosiahnuť reálnu ochranu základných práv a osôb, som už  
upozornila ústredný orgán (Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky) a touto  
správou na to upozorňujem príslušné výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré môžu  
iniciovať zmenu právnych predpisov tak, aby kompetentné orgány verejnej správy mohli  
v podobných prípadoch zabezpečiť rýchlu a najmä účinnú nápravu a tým reálnu ochranu  
základných práv dotknutých osôb.  
4.3 Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny, právo na osobitnú ochranu detí  
a mladistvých  
4.3.1 Ochrana detí  
Podľa ustanovenia čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok  
medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všemožne chráni a napomáha  
jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa  
osobitná ochrana detí a mladistvých.  
Podľa ustanovenia čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa najlepší záujem dieťaťa musí  
byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej  
verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo  
zákonodarnými orgánmi.  
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu  
takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva  
a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa  
zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.  
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou uvedeného dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie,  
služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom  
ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia,  
počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.  
Podľa ustanovenia čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou  
stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich  
vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom  
a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie  
môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo  
zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste  
pobytu dieťaťa. Štáty majú zabezpečiť, aby deti neboli umiestnené do náhradnej starostlivosti  
23  
zbytočne. Ak sa dieťaťu poskytuje vo vzťahu k rodičovskej starostlivosti alternatívna  
starostlivosť, robí sa to za vhodných podmienok zodpovedajúcich najlepšiemu záujmu  
dieťaťa.  
V roku 2014 som preukázala porušenie tohto základného práva v troch prípadoch.  
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, ktorý je orgánom sociálnoprávnej  
ochrany detí, napriek informáciám o nepriaznivej sociálnej situácii rodiny a problémoch  
v nej (alkoholizmus, nedostatočný príjem a jeho nevhodné použitie), napriek tomu, že pomoci  
sa domáhali samotné maloleté deti (rodičia používali peniaze na kúpu alkoholu, starostlivosť  
o deti zanedbávali) a napriek tomu, že v rodine urobil viaceré šetrenia a pohovory s rodičmi,  
opatrenia neprijal a nedotiahol ochranu detí do konca. V procese určenia osobitného príjemcu  
ostal náhle nečinný a jeho nečinnosť trvala viac ako rok. Opatrenia sociálnoprávnej ochrany  
detí, ktorými disponuje začal aktívne uplatňovať a aktívne konať začal až po tragickej  
udalosti v rodine. Svoju predchádzajúcu nečinnosť vysvetľoval tým, že rodičia sa začali  
zúčastňovať na aktivačných prácach, že na nich dohliadala obec a že zlepšili svoj prístup  
k deťom. To, že sa prípadom priebežne riadne zaoberal sa však z jeho spisovej dokumentácie  
nepotvrdilo. Až do stabilizácie situácie v rodine som prípad pravidelne sledovala.  
V druhom prípade Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava pri výkone  
funkcie kolízneho opatrovníka maloletého syna podávateľa podnetu často, a aj bezdôvodne  
vo veci menil zamestnanca úradu , ktorý mal prípad na starosti a možno aj v dôsledku toho  
potom úrad práce nebol vždy riadne pripravený chrániť najlepší záujem dieťaťa. Súdu  
predložil novú správu o šetrení pomerov, v ktorej uvádzal neaktuálne zistenia. Úrad  
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava som preto požiadala o nápravu a o zlepšenie  
vedenia a prípravy zamestnancov na plnenie úloh vyplývajúcich z funkcie úradu ako  
kolízneho opatrovníka dieťaťa.  
V ďalšom prípade som zistila, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné  
a Centrum sociálnych služieb GARDEN Humenné, Krízové stredisko svojím postupom  
pri vykonávaní sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately a náhradnej starostlivosti  
závažným spôsobom porušili viaceré základné práva podávateľky podnetu a jej dcéry.  
K závažnému porušeniu ich základných práv došlo v konaní o umiestnení dieťaťa v Centre  
sociálnych služieb GARDEN Humenné, Krízové stredisko a s jej umiestnením v Detskom  
domove vo Svidníku. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, ako orgán  
sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately, podal na súd návrh na vydanie predbežného  
opatrenia o umiestnení maloletej do starostlivosti Centra sociálnych služieb GARDEN  
Humenné, Krízové stredisko. Súd predbežné opatrenie vydal a dieťa bolo na jeho základe  
dočasne umiestnené v náhradnej výchove. Hoci išlo o súdne rozhodnutie o predbežnom  
opatrení, úrad práce nepodal v priebehu plynutia trojmesačnej lehoty a až do jej uplynutia  
návrh na začatie súdneho konania vo veci. Ani súd nezačal po uplynutí trojmesačnej lehoty  
účinnosti a vykonateľnosti predbežného opatrenia konanie vo veci z úradnej moci. Návrh  
na začatie súdneho konania vo veci nepodalo ani krízové stredisko, hoci o probléme vedelo.  
Maloleté dieťa následne všetky inštitúcie ponechali bez akéhokoľvek právneho dôvodu  
aj po zániku predbežného opatrenia umiestnené v krízovom stredisku, teda v náhradnej  
výchove.  
24  
Úrad práce podal súdu návrh na vydanie ďalšieho predbežného opatrenia vo veci až  
po uplynutí troch mesiacov od skončenia platnosti predchádzajúceho predbežného opatrenia  
(navrhol predbežne umiestniť maloletú do starostlivosti detského domova).  
Primárnou úlohou orgánov sociálnoprávnej ochrany je, aby v súlade s našimi  
záväzkami vyplývajúcimi z Dohovoru o právach dieťaťa postupovali v najlepšom záujme  
dieťaťa. V prípade jeho odlúčenia od rodičov štát musí garantovať, že žiadna iná možnosť  
nemôže naplniť najlepší záujem dieťaťa. Z nášho záväzku vyplýva aj povinnosť poskytnúť  
rodine primeranú podporu. V záujme naplnenia tejto úlohy zákon o sociálnoprávnej ochrane  
(a ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy) vyšpecifikoval celý rad nástrojov, ktoré môžu  
orgány verejnej správy pri svojej činnosti využívať. V tomto prípade Úrad práce, sociálnych  
vecí a rodiny Humenné svojím postupom porušil základné práva dieťaťa na osobitnú  
ochranu detí a mladistvých podľa ustanovenia čl. 41 ods. 1 ústavy, Centrum sociálnych  
služieb GARDEN Humenné, Krízové stredisko, porušilo práva dieťaťa zaručené článkom  
9 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia,  
aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady  
na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia,  
že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa, ako aj práva podávateľky podnetu a dieťaťa  
zaručené v čl. 41 ods. 4 ústavy.  
S uspokojením konštatujem, že úrad práce mi oznámil, že sa svojej zodpovednosti  
za vzniknutú situáciu nezbavuje. Okamžite po identifikovaní problému na oddelení  
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zaviedol „evidenciu predbežných opatrení“,  
ktoré sú pravidelne vyhodnocované a kontrolované vedúcou oddelenia, aby sa v budúcnosti  
predišlo podobnej situácii.  
Aj krízové stredisko prijalo viacero technicko-organizačných opatrení (napr. že  
v dostatočnom predstihu pred zánikom predbežného opatrenia písomnou žiadosťou vyzve  
orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na podanie správy o ďalšom postupe,  
v prípade že orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately posúdi, že ďalšie  
poskytovanie náhradnej starostlivosti sa nevyžaduje, vráti dieťa do rodinného prostredia resp.  
náhradnej starostlivosti a ak sa preukáže, že rodičia nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť,  
požiadajú o zaslanie kópie podania na súd).  
V predchádzajúcich dvoch rokoch a naposledy minulý rok som vo svojej správe1  
o vykonanom prieskume poukázala na naliehavú potrebu zmien v oblasti sociálnoprávnej  
ochrany detí. Opakovane to pri každej príležitosti pripomínam. A teda aj v tejto správe  
vzhľadom na vyššie uvedené zistenia opäť zdôrazňujem, že je potrebné prijať zásadné  
systémové zmeny v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí, v činnosti správnych aj  
súdnych orgánov, právneho zastúpenia detí v súdnych konaniach, že je potrebné prijať  
zákon o terénnej sociálnej práci a inštitucionalizovať ju a že pre dobrú sociálnoprávnu  
ochranu detí je potrebné, aby zamestnanci úradov práce dostali od štátu viac finančnej,  
materiálno-technickej a odbornej podpory.  
25  
4.3.2 Starostlivosť o deti a ich výchova  
Podľa ustanovenia čl. 41 ods. 4 starostlivosť o deti a ich výchova je právom  
rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno  
obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím  
súdu na základe zákona.  
Porušenie tohto základného práva som zistila v dvoch prípadoch. V prvom prípade  
som zistila porušenie tohto práva zo strany Centra sociálnych služieb GARDEN Humenné,  
Krízové stredisko, v súvislosti s pretrvávaním umiestnenia maloletej v tomto stredisku aj  
bez právneho titulu po dobu troch mesiacov – to je v období po zániku platnosti súdom  
vydaného predbežného opatrenia, keďže nikto z kompetentných nepodal na súd návrh vo veci  
samej (bližšie bod. 4.3.1).  
V druhom prípade šlo o podnet, preskúmaním ktorého som zistila, že Centrum  
pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Spišskej Novej Vsi neumožnilo  
rodičom, ako zákonným zástupcom detí, vyhotoviť si kópie záznamov o ich deťoch, ktoré sa  
nachádzali v spisoch, ktoré toto centrum vedie (bližšie bod 1.1).  
4.3.3 Pomoc štátu rodičom  
Podľa ustanovenia čl. 41 ods. 5 ústavy rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo  
na pomoc štátu.  
Porušenie tohto základného práva som zistila v súvislosti s rozhodovaním Úradu  
práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny o nároku  
na prídavok na dieťa. Podávateľka podnetu namietala odňatie prídavku na dieťa pre jej syna  
z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia. Preskúmaním podnetu sa však ukázalo, že syn  
podávateľky podnetu prestúpil na inú vysokú školu, z dôvodu, že pôvodná vysoká škola  
stratila na jeho študijný odbor akreditáciu. Podľa výkladu Ústredia práce, sociálnych vecí  
a rodiny, ak by v tejto situácii bol na novú vysokú školu prijatý rozhodnutím o prijatí, tak  
by nárok na prídavok na dieťa naďalej mal byť zachovaný. Nakoľko však na vysokú školu  
prestúpil, úrad práce aj ústredie práce to vyhodnotili tak, že štandardnú dĺžku štúdia  
prekročil. V tomto prípade som považovala postup oboch orgánov verejnej správy  
za nesprávny a porušujúci základné právo podávateľky podnetu na pomoc štátu ako rodiča  
nezaopatreného dieťaťa. Orgány verejnej správy neprijali opatrenia, preto som požiadala  
o súčinnosť príslušnú prokuratúru. Po novele zákona sa už takéto prípady nebudú opakovať,  
pretože na štandardnú dĺžku štúdia sa pri priznávaní nároku na prídavok na dieťa už  
neprihliada.  
4.3.4 Najlepší záujem dieťaťa v školskom prostredí  
V roku 2014 som zaznamenala nárast podnetov súvisiacich s ochranou práv detí  
v školách. Na základe výsledkov ich preskúmania konštatujem, že sa stáva, že aj postupom  
orgánov verejnej správy v oblasti školstva dochádza k pomerne závažnému porušovaniu práv  
detí a aj niektorých rodičovských práv.  
26  
V jednom z podnetov podávateľka namietala, že pedagogickí zamestnanci školy  
nepostupovali správne pri riešení konfliktu, ku ktorému došlo v škole počas prestávky  
medzi dvoma žiakmi, z ktorých bol jedným jej syn. Pedagógovia svojím postupom spôsobili  
jej synovi psychickú ujmu, v dôsledku ktorej v krátkom čase (hodinu) po návrate zo školy  
spáchal samovraždu. Podávateľka podnetu sa so sťažnosťami na postup pedagogických  
zamestnancov obrátila (spolu s manželom) postupne na riaditeľa základnej školy, Štátnu  
školskú inšpekciu, Školské inšpekčné centrum Žilina, na Mestský úrad Žilina, odbor školstva  
a mládeže. Uviedla, že tieto orgány sa riadne vecou nezaoberali a v zisťovaní boli povrchné.  
Škola rodičov žiakov o incidente neinformovala. Následne po tragickej smrti žiaka v ten istý  
deň riaditeľ školy zvolal poradu, na ktorej prípad riešil s pedagógmi. Podľa písomného  
vyjadrenia, ktoré mi dal, okrem tejto porady už ďalšie zisťovania nerobil a neskôr vo svojich  
vyjadreniach pre jednotlivé orgány vychádzal iba z nich. Ani riaditeľ školy, ani Štátna školská  
inšpekcia žiadne nedostatky v postupe školy, či pedagógov nezistili.  
Podľa mojich zistení však škola pri riešení konfliktu medzi žiakmi nepostupovala  
správne. Pedagogičky určené na vykonávanie pedagogického dozoru podľa niektorých  
informácií v čase konfliktu medzi žiakmi neboli na svojom mieste, a teda konflikt nevideli.  
Ani jeho začiatok, ani jeho priebeh. Po svojom príchode ku žiakom v konflikte  
pred konštruktívnym riešením konfliktu uprednostnili autoritatívny prístup k žiakovi,  
ktorý fyzicky napadol iného žiaka z nižšieho ročníka. Postupovali tak bez toho, aby  
pred tým zistili príčiny konfliktu, ktorý medzi žiakmi vznikol. Nezisťovali ani názory  
oboch účastníkov konfliktu a osobitne názor žiaka, ktorý fyzicky napadol iného žiaka, a teda  
mu nemohli venovať patričnú pozornosť. Pritom išlo o žiaka, ktorý sa predtým takto ešte  
nesprával. O konflikte neinformovali ani jeho rodičov a neprivolali ich do školy napriek  
tomu, že zrejme považovali jeho chovanie za vážny priestupok proti školskému poriadku.  
Ako uviedli vo svojich výpovediach pred iným orgánom, voči žiakovi na chodbe viedli  
„verejnú výchovnú procedúru“ na výstrahu ostatným žiakom. Učiteľky zrejme vo svojom  
postupe nezobrali vôbec do úvahy, že zo strany tohto žiaka išlo zjavne o exces z jeho  
obvyklého správania. Pritom treba uviesť, že pri výbere výchovných opatrení je potrebné  
prihliadať na osobnostné danosti a individualitu žiaka a pedagóg má voliť také  
opatrenia, ktoré sú voči konkrétnemu žiakovi účinné, a pritom nenarušia ľudskú  
dôstojnosť žiaka, ani pedagóga. Zároveň podľa odbornej literatúry o riešení konfliktov  
v školskom prostredí autoritatívny prístup pedagóga síce potláča prejavy konfliktu, ale ho  
nerieši, a to často vedie k jeho opakovaniu. Autoritatívny spôsob riešenia konfliktu preto  
nie je konštruktívnym spôsobom riešenia konfliktu a nie je vhodným výchovným postupom  
pre riešenie konfliktu. Ani „výstraha ostatným žiakom“ podávaná vyššie opísaným  
spôsobom nie je vhodným výchovným postupom. Aj žiaci budú potom pri riešení konfliktov  
opakovať model ich silového, namiesto konštruktívneho riešenia. Navyše, v tomto prípade bol  
takto potrestaným účastníkom konfliktu žiak, ktorý podľa známych informácií pred týmto  
konfliktom nemával problémy s dodržiavaním školského poriadku, ani s agresivitou. Použitie  
výlučne autoritatívneho postupu voči nemu a jeho dvojnásobné potrestanie za ten istý skutok  
(provizórne a improvizované verejné „dohováranie“ a aj poznámka) namiesto riadneho  
riešenia nepovažujem za správny výchovný postup a už vôbec nie za „štandardný  
a vhodný“ výchovný postup, ako ho škola dodatočne hodnotila.  
27  
Preto som dospela k záveru, že postupom školy pri riešení konfliktu medzi žiakmi  
boli porušené práva maloletého podľa článku 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach  
dieťaťa.  
Nedostatky som zistila aj vo vzťahu k postupu školy pri následnom riešení incidentu  
a sťažností rodičov maloletého syna. Postup školy pre jeho necitlivosť, neústretovosť a aj istú  
nadradenosť v prístupe k rodičom hodnotím ako postup, ktorým škola porušila zásady  
dobrej správy.  
Vo vzťahu k Štátnej školskej inšpekcii som zistila, že podanou sťažnosťou rodičov sa  
riadne nezaoberala a odložila ju s odôvodnením, že v tejto veci koná orgán činný  
v trestnom konaní. Ja som však zistila, že Štátna školská inšpekcia nemala dôvod sťažnosť  
odložiť, lebo v čase jej podania žiadne trestné konanie neprebiehalo. Okrem toho, ak by  
aj prebiehalo, mala by sťažnosť odložiť len v tej časti, ktorá sa týka prešetrovania  
trestnoprávnej zodpovednosti. V časti, v ktorej bola namietaná úroveň výchovy  
a pedagogického riadenia bola Štátna školská inšpekcia povinná sa sťažnosťou zaoberať.  
Nakoľko tak neurobila, zasiahla do práv podávateľky podnetu podľa ustanovenia  
čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.  
Základnú školu som požiadala, aby zabezpečila pre svojich pedagogických  
zamestnancov nácvik zručností potrebných pre konštruktívne riešenie konfliktov. Riaditeľ  
základnej školy však prijatie opatrení neoznámil, a preto som sa obrátila na nadriadený orgán  
(zriaďovateľ školy, mesto Žilina) so žiadosťou o urýchlené prijatie opatrení a tiež zváženie  
uplatnenia  
svojej kompetencie vyplývajúcej mu z ustanovenia § 3 ods. 7 zákona  
č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení  
niektorých zákonov, a to odvolanie riaditeľa školy z funkcie.  
Nadriadený orgán mi oznámil, že sa všetci pedagogickí zamestnanci zúčastnili  
„Tréningu na predchádzanie a zvládanie agresivity, na sebapoznanie a riešenie konfliktov“  
v rozsahu 8 hodín, v IPV Eduko s.r.o., riaditeľ školy v súčasnosti absolvuje aktualizačné  
vzdelávanie v MPC Žilina na tému „Ľudské práva v edukačnom procese“, základná škola  
mala kontaktovať klinickú pedopsychologičku, poprípade Centrum pedagogicko-  
psychologického poradenstva a prevencie a urobiť besedy s príslušníkmi mestskej polície  
na tému šikanovanie. Uvedené som potom overila aj u základnej školy, ktorá mi prijatie  
opatrení potvrdila a doložila aj príslušnými dokladmi.  
Štátnej školskej inšpekcii, Školské inšpekčné centrum Žilina, som navrhla, aby prijali  
opatrenia pre inšpekčné centrá, aby tieto venovali pozornosť existencii zákonných dôvodov  
na odloženie sťažnosti a aby v prípade, ak zistia existenciu trestného, či súdneho konania  
pred odložením sťažnosti dôkladne zistili, či predmet trestného alebo súdneho konania je  
naozaj aj predmetom podanej sťažnosti, a to s cieľom, aby neporušovali základné právo  
sťažovateľov chránené ustanovením čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež, aby sa  
vo svojich konaniach riadili zásadami dobrej verejnej správy (princíp právnej istoty, princíp  
zákonnosti, princíp proporcionality, princíp včasnosti, princíp predvídateľnosti, princíp  
súčinnosti, princíp zodpovednosti, princíp otvorenosti, princíp presvedčivosti, či princíp  
ústretovosti). Všetky opatrenia, ktoré som navrhla Štátnej školskej inšpekcii, Školskému  
inšpekčnému centru Žilina, boli aj prijaté.  
28  
5. PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO  
DEDIČSTVA (ustanovené v čl. 44 a 45 ústavy)  
5.1 Právo na priaznivé životné prostredie  
Podľa ustanovenia čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné  
prostredie.  
Výsledkami vybavenia podnetu, v ktorom podávateľ podnetu namietal neriešenie  
dlhodobého problému s hromadením odpadu niektorými obyvateľmi Dunajskej Stredy  
v rozpore so zákonom o odpadoch, sa síce nepreukázalo porušenie konkrétneho základného  
práva vo vzťahu ku konkrétnej osobe, prieskumom som však zistila, že vo všeobecnosti  
môže byť porušované právo na priaznivé životné prostredie v zmysle čl. 44 ods. 1 Ústavy  
Slovenskej republiky. V tomto prípade sa dlhodobo opakovala situácia, že niektorí  
obyvatelia Dunajskej Stredy vytvárali nelegálne skládky odpadu  
̶
pneumatík, a to  
vo veľkom množstve a následne tento odpad pálili. Obyvatelia, ktorých sa situácia  
bezprostredne nepriaznivo dotýkala, sa opakovane so žiadosťou o pomoc obracali na mesto  
Dunajská Streda a mestskú políciu. Príslušné orgány nedokázali zabezpečiť nápravu. Síce  
napríklad zvýšili obchôdzky v danej lokalite a nelegálne konajúcich občanov vyzývali  
na upustenie od vyššie opísaných aktivít, vo veci však nezačali žiadne priestupkové konanie,  
nenahlásili nelegálne skládky príslušnému okresnému úradu a nezisťovali totožnosť nelegálne  
konajúcich osôb podľa zákona o odpadoch. Pokiaľ ide o ochranu životného prostredia,  
preukázalo sa, že orgány verejnej správny si neplnia svoju úlohu dostatočným spôsobom.  
Orgány verejnej správy podľa mojich zistení v tejto oblasti zlyhávajú, pretože nevytvorili  
podmienky, aby bolo možné zakročiť voči tým subjektom, ktorí nad mieru ustanovenú  
zákonom ohrozujú alebo poškodzujú životné prostredie, ktorého ochrana vyplýva  
z čl. 44 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.  
5.2 Únik pachových látok do ovzdušia  
Podľa ustanovenia čl. 44 ods. 3 ústavy nikto nesmie nad mieru ustanovenú  
zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne  
pamiatky.  
Preskúmaním jedného z podnetov som zistila, že právnická osoba pri obci Vlkanová  
svojou prevádzkou (zhodnocovanie biologicky rozložiteľných odpadov) a spôsobom  
skladovania energokompostu dlhodobo spôsobovala a je možné, že aj naďalej spôsobuje, únik  
pachových látok do ovzdušia, ktorým negatívne zasahuje do životného prostredia  
a do základného práva osôb na ochranu životného prostredia. Napriek tomu, že orgány  
verejnej správy (najmä Inšpektorát životného prostredia Banská Bystrica, Slovenská inšpekcia  
životného prostredia, ústredie) vo veci riadne konali a využili svoje zákonné oprávnenia  
(uloženie opatrení, uloženie pokút), k trvalej náprave nedošlo. V tomto prípade ide o tú istú  
právnickú osobu  
̶ porušovateľa, ktorá porušuje aj základné právo podávateľov podnetu  
na ochranu zdravia (bližšie bod 4.2.2). Aj z výsledkov preskúmania tohto podnetu sa  
potvrdzuje, že orgány verejnej správy napriek tomu, že vo veciach riadne konajú v rámci  
svojich zákonných oprávnení, často nie sú schopné docieliť ochranu základných práv osôb  
29  
a ani ich trvalé dodržiavanie fyzickými osobami, právnickými osobami. Ich činnosť okrem  
toho, že je časovo a personálne, a teda aj finančne náročná je neefektívna (bez ich zavinenia),  
a preto v očiach občanov neposilňuje dôveru v orgány verejnej správy a v právny štát.  
6. PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU (ustanovené v čl. 46 až 50 ústavy)  
6.1 Právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne  
Slovenskej republiky  
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným  
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených  
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.  
Podstatou tohto základného práva je právo každého na to, aby jeho záležitosť (vec)  
bola prerokovaná a aby o nej rozhodoval nezávislý a nestranný súd. V súlade s čl. 6 odsek 1  
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je štát nositeľom  
povinnosti zabezpečiť, aby o každej veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd a v prípade, ak  
o nej rozhodol iný orgán, aby jeho rozhodnutie podliehalo súdnemu preskúmaniu  
s možnosťou súdu ho zrušiť, vrátiť. Súd alebo orgán, ktorý o veci koná a rozhoduje, môže  
konať iba v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom a zákony uplatňovať iba v medziach  
a v súlade s ústavou.  
Porušenie tohto základného práva som konštatovala v 23 prípadoch. Orgány, ktoré  
porušili toto základné právo, spolu s uvedením počtu porušení, sú uvedené v tabuľke.  
Tabuľka 1  
Sociálna poisťovňa  
5
3
7
7
1
úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
orgány územnej samosprávy  
ostatné orgány štátnej správy  
ostatné orgány verejnej správy  
Sociálna poisťovňa  
Sociálna poisťovňa toto základné právo porušila 1x v konaní o sirotskom dôchodku,  
2x v konaní o starobnom dôchodku, 1x v konaní o invalidnom dôchodku a 1x v konaní  
o vyrubení penále za nezaplatené poistné.  
V troch prípadoch Sociálna poisťovňa prijala opatrenia a porušenie základného práva  
už odstránila. V jednom prípade (porušenie v konaní o vyrubení penále za nezaplatené  
poistné) som o súčinnosť požiadala Krajskú prokuratúru v Bratislave, ktorá vo veci podala  
protest. V jednom prípade ešte čakám na jej stanovisko a oznámenie o prijatých opatreniach.  
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny porušili základné právo domáhať sa svojho  
práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne Slovenskej republiky v troch  
prípadoch, a to v konaní o vrátení dávky v hmotnej núdzi, v konaní o príspevku na bývanie  
a v súvislosti s uplatňovaním zákona o službách zamestnanosti.  
30  
V prvom prípade Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Čadca nevydal rozhodnutie  
o povinnosti vrátiť dávku v hmotnej núdzi, no aj tak vykonával podávateľke podnetu zrážky  
z vyplácanej dávky v hmotnej núdzi. Po mojom upozornení pristúpil k náprave a rozhodnutie  
vo veci dodatočne vydal.  
V druhom prípade Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce o podanej žiadosti  
o dodatočné priznanie príspevku na bývanie nerozhodol, vec vybavil len neformálnym listom.  
Po mojom upozornení prisľúbil vo veci vykonať nápravu hneď po tom, ako sa mu spisová  
dokumentácia vráti z prokuratúry, ktorá jeho postup tiež preskúmavala.  
Orgány územnej samosprávy  
Orgány územnej samosprávy (obce a mestá) porušili základné právo domáhať sa  
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne Slovenskej republiky  
celkovo v siedmich prípadoch (4x v stavebných konaniach, 1x pri rozhodovaní podľa § 5  
Občianskeho zákonníka, 1x v konaní o posúdení odkázanosti na sociálnu službu a 1x v konaní  
o povolení odstránenia stavby). K porušeniu základného práva došlo nevydaním rozhodnutia,  
nepriznaním postavenia účastníka v konaní, či postupom v rozpore so zákonom.  
K odstráneniu zisteného porušenia základného práva došlo v jednom prípade už počas  
preskúmavania podnetu (priznané účastníctvo). V dvoch prípadoch prijali orgány územnej  
samosprávy navrhnuté opatrenia a v ostávajúcich štyroch prípadoch som ich požiadala, aby  
prijali preventívne opatrenia, ktorými zabránia zopakovaniu zistených nedostatkov v budúcich  
konaniach.  
Ostatné orgány štátnej správy  
Porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom  
súde a na inom orgáne Slovenskej republiky som konštatovala aj v siedmich prípadoch  
ďalších orgánov verejnej správy, a to okresných úradov (5 prípadov) a ministerstiev  
(2 prípady).  
V prípade okresných úradov som porušenie základného práva zistila v postupe  
Okresného úradu Čadca (obnova evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim), Okresného  
úradu Banská Bystrica (obnova evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim), Okresného  
úradu Žiar nad Hronom (obnova evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim), Okresného  
úradu Senec (oprava chýb v katastrálnom operáte) a Okresného úradu Dolný Kubín (zápis  
osvedčenia o dedičstve do katastra nehnuteľností. V súvislosti s konaniami „ROEP“ aj  
o oprave chýb v katastri nehnuteľností okresné úrady urobili nápravu a porušenie práv  
odstránili. Posledný prípad je vo vzťahu k prijatiu opatrení naďalej v riešení, pričom Okresný  
úrad Dolný Kubín vo veci súčinnosť poskytuje.  
Vo vzťahu k ministerstvám som porušenie tohto základného práva zistila v postupe  
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v konaní o odvolaní  
proti zamietavému rozhodnutiu povinnej osoby vo vzťahu k žiadosti o sprístupnenie  
informácie (bližšie bod 2.1). Tiež som ho zistila v postupe Ministerstva dopravy, výstavby  
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v odvolacom konaní. Zistila som, že  
ministerstvo nesprávne vyhodnotilo podané odvolanie proti rozhodnutiu o vyvlastnení  
pozemku ako oneskorene podané. Vo veci som o súčinnosť požiadala Generálnu prokuratúru  
Slovenskej republiky.  
31  
Ostatné orgány verejnej správy  
Porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom  
súde som zistila aj v postupe Všeobecnej zdravotnej poisťovne (udelenie súhlasu na úhradu  
nákladov plánovej zdravotnej starostlivosti). Všeobecná zdravotná poisťovňa vybavila  
žiadosť podávateľa podnetu neformálnym listom namiesto toho, aby o jeho žiadosti rozhodla  
podľa správneho poriadku a vydala riadne rozhodnutie so všetkými záležitosťami. Na základe  
môjho upozornenia Všeobecná zdravotná poisťovňa vydala internú normu, ktorá upravuje  
postup pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie súhlasu na úhradu nákladov plánovej  
zdravotnej starostlivosti v zmysle ustanovení Správneho poriadku.  
6.2 Právo na zákonného sudcu  
Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho  
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.  
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií  
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou  
pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to  
povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich  
prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného  
prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber  
súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným  
sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého  
procesu (IV. ÚS 345/09).  
Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení  
niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase vydania dotknutých pokynov (ďalej  
len „zákon o súdoch“), zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom  
súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie  
o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia  
určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa ustanovenia § 3 ods. 4  
zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom  
a s rozvrhom práce.  
Preskúmaním podnetu som zistila, že po doručení návrhu na začatie konania a jeho  
pridelení v podateľni náhodným výberom pomocou technických prostriedkov došlo  
následne k zmene v osobe zákonného sudcu. K tejto zmene došlo na základe ustanovenia  
rozvrhu práce súdu, podľa ktorého v prípade, že vec, ktorá predchádza v oddelení „C“, „Cb“  
a „P“ bola zastavená alebo odmietnutá v lehote 1 rok pred podaním nového návrhu  
a predchádzajúca vec, ako aj nový návrh majú v návrhu pôvodných účastníkov a ten istý  
predmet konania, je zákonným sudcom sudca, ktorý vec, ktorá predchádzala, zastavil alebo  
odmietol.  
Podľa zákona o súdoch k zmene zákonného sudcu po pridelení spisu môže dôjsť  
z dôvodu dlhodobej, šesť týždňov presahujúcej, neprítomnosti zákonného sudcu, zmeny  
v obsadení súdu sudcami, výraznej nerovnomernej zaťaženosti sudcov, vylúčenia zákonného  
sudcu z konania a rozhodovania o pridelenej veci, náhlej prekážky brániacej zákonnému  
sudcovi vykonávať úkony a rozhodovať vo veci.  
32  
Podľa môjho názoru Zákon o súdoch ani vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu  
nesplnomocňujú predsedu súdu, aby rozvrhom práce, hoci aj z dobromyseľných dôvodov,  
zasiahol do určenia zákonného sudcu resp. určil ďalšie dôvody, na základe ktorých dôjde  
k zmene zákonného sudcu vo veci, ktorá bola pridelená na konanie a rozhodovanie  
konkrétnemu sudcovi náhodným výberom v súlade so zákonom.  
Z pohľadu účastníkov konania došlo v dôsledku pokynu predsedu súdu po doručení  
návrhu na začatie konania k zmene v osobe zákonného sudcu, ktorý vo veci vydal viacero  
procesných rozhodnutí. Odvolací súd pritom opakovane konštatoval, že námietka účastníka  
konania, že v jeho veci nerozhodol zákonný sudca je opodstatnená a je potrebné zabezpečiť  
vrátenie spisu sudcovi, ktorému bol pridelený v podateľni náhodným výberom pomocou  
technických prostriedkov. Predseda súdu však ani na základe rozhodnutia odvolacieho súdu  
nezabezpečil vrátenie spisu zákonnému sudcovi. Naopak, pokynmi potvrdil pridelenie spisu  
novému zákonnému sudcovi.  
6.3 Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov  
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala  
bez zbytočných prieťahov.  
Porušenie tohto základného práva som v roku 2014 skonštatovala celkovo v 191  
prípadoch. V tabuľke bližšie uvádzam prehľad orgánov, u ktorých som porušenie tohto práva  
konštatovala.  
Tabuľka 2  
súdy  
142  
15  
10  
10  
6
orgány územnej samosprávy  
Sociálna poisťovňa  
okresné úrady  
úrady/Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny  
ministerstvá  
2
polícia  
6
Zbytočné prieťahy v konaní pred súdmi  
V roku 2014 som skonštatovala v 143 prípadoch, že súdy porušili základné právo  
účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.  
Na základe doterajších zistení opätovne konštatujem, že súdy vo veľkom počte  
porušujú základné právo účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov  
a situácia sa výraznejšie nezlepšuje. K zásahu do základného práva účastníkov konania žiaľ  
došlo aj v konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloletých, ale aj v majetkových sporoch,  
v sporoch o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pracovnoprávnych  
sporoch, v súdnom exekučnom konaní a aj v trestnom konaní. Mnoho prípadov sa vyskytlo aj  
v odvolacích konaniach vedených na druhostupňových súdoch (krajské súdy, Najvyšší súd  
Slovenskej republiky).  
33  
Najviac zásahov do základného práva účastníkov konania v roku 2014 som zistila  
v konaní Krajského súdu v Bratislave (19 prípadov). V konaní Krajského súdu v Košiciach,  
Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Prešove som konštatovala porušenie práva  
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy zhodne po 4 prípady. Z okresných súdov som najviac  
prípadov porušenia tohto základného práva zistila v konaní Okresného súdu BA I  
(16 prípadov), následne v konaní Okresného súdu BA II (7 prípadov), Okresného súdu  
Piešťany a Okresného súdu Malacky (zhodne po 6 prípadov) a v konaní Okresného súdu  
Dunajská Streda, Okresného súdu Nitra a Okresného súdu Pezinok (zhodne po 5 prípadov).  
V konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky som zistila 6 prípadov zásahu  
do základných práv účastníka konania.  
Súdy vo väčšine prípadov mnou navrhované opatrenia, počnúc od zavedenia  
organizačných zmien po napomenutie zákonného sudcu, prijali. V konaniach sa následne  
snažili postupovať plynulo, v mnohých prípadoch ešte počas preskúmavania podnetu alebo  
v krátkej dobe po jeho vybavení vydali meritórne rozhodnutia. Na môj podnet vykonávali aj  
analýzu príčin vzniku zbytočných prieťahov na súde a na jej základe prijali niektoré  
opatrenia. Iba ojedinele sa stalo, že súd neprijal navrhované opatrenia, prípadne mi prijatie  
akýchkoľvek opatrení ani neoznámil. V takom prípade vybavenie veci ďalej sledujem a ak sa  
preukáže, že súd pokračuje v porušovaní základného práva účastníka konania na konanie  
vo veci bez zbytočných prieťahov, som pripravená uplatniť svoje disciplinárne oprávnenie  
vo vzťahu k predstaviteľom správy súdu, čo som v niektorých prípadoch už aj urobila.  
Niektoré súdy mi avizovali problémy pri obsadzovaní voľných sudcovských miest  
alebo nedostatočný počet pridelených sudcovských miest. Uvedené prípady riešim  
v
súčinnosti s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, prípadne aj  
s Ministerstvom financií Slovenskej republiky. (bližšie aj II. časť bod 5.)  
Zbytočné prieťahy v konaní orgánov územnej samosprávy  
Orgány územnej samosprávy konajú vo veciach originálnej samosprávnej pôsobnosti  
a vo veciach preneseného výkonu štátnej správy.  
V roku 2014 som v 15 prípadoch skonštatovala zbytočné prieťahy v konaniach  
pri prenesenom výkone štátnej správy, konkrétne v konaniach podľa zákona č. 50/1976 Zb.  
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov  
(ďalej len „stavebný zákon“). Na uvedené konania sa vzťahujú lehoty podľa zákona  
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len  
„správny poriadok), podľa ktorého v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť  
na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán má rozhodnúť  
bezodkladne. V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán  
povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch  
rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto  
lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade).  
Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30 dní, prípadne do 60 dní, je povinný o tom  
účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť.  
34  
K zbytočným prieťahom v konaniach dochádzalo z rôznych príčin. V niektorých  
konaniach boli stavebné úrady nečinné v rôzne dlhých časových obdobiach, v niektorých  
konaniach stavebné úrady opakovane vydávali rozhodnutia v rozpore so správnym poriadkom  
a v rozpore so stavebným zákonom.  
V jednom prípade došlo k nečinnosti obce vo vzťahu ku konaniu o priznaní  
jednorazovej dávky v hmotnej núdzi. Aj tu bola obec povinná rozhodnúť v zmysle zákonných  
lehôt určených správnym poriadkom.  
Vo všetkých prípadoch zisteného porušenia základného práva ma obce a mestá  
informovali o tom, že začali konať, prípadne že vo veciach už boli vydané rozhodnutia  
počas preskúmavania podnetu. Niektoré konania boli aj právoplatne skončené. Niektoré  
stavebné úrady ma informovali aj o všeobecných opatreniach prijatých na eliminovanie  
zistených nedostatkov. Jedna vec ešte nie je doriešená a je stále v sledovaní.  
Zbytočné prieťahy v konaní Sociálnej poisťovne  
Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov som  
v konaniach Sociálnej poisťovne konštatovala celkovo v 10 prípadoch (6x v konaní  
o predčasnom starobnom, resp. starobnom dôchodku, 3x v konaní o invalidnom dôchodku  
a 1x v konaní o úrazovej rente).  
Vo všetkých prípadoch Sociálna poisťovňa nedodržala zákonnú lehotu v zmysle  
zákona o sociálnej pomoci. V prípade predčasného starobného dôchodku napríklad  
nepristúpili k obnoveniu výplaty a doplateniu predčasného starobného dôchodku bezodkladne  
po tom, ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie príslušného súdu o opravnom prostriedku,  
v prípade starobných dôchodkov nedodržali lehotu pri ich priznávaní. V prípade invalidných  
dôchodkov pochybenie Sociálnej poisťovne spočívalo v nedodržaní lehoty na vydanie  
rozhodnutia a na predloženie podaného opravného prostriedku príslušnému súdu  
na rozhodnutie, či pri vyhotovení lekárskeho posudku o stanovení výšky miery poklesu  
zárobkovej činnosti.  
Vo všetkých uvedených prípadoch Sociálna poisťovňa svoje pochybenia odstránila  
buď ešte počas preskúmavania podnetov a vydala potrebné rozhodnutia, resp. realizovala  
potrebné úkony, alebo následne po oznámení mojich zistení. V niektorých prípadoch prijala aj  
systémové opatrenia, aby predišla opakovaniu zistených nedostatkov (vo forme interných  
usmernení, porád a podobne).  
Zbytočné prieťahy v konaní okresných úradov  
K nečinnosti a k zbytočným prieťahom zapríčineným okresnými úradmi došlo celkovo  
v 10 prípadoch, a to 1x v konaní o obnove evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim,  
2x v konaní o zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, 3x v konaní o reštitučnom  
nároku a 2x v konaní o oprave chýb v katastrálnom operáte. V piatich prípadoch zo strany  
okresných úradov došlo k prijatiu opatrení a náprave, v piatich prípadoch podnety ešte nie sú  
vo vzťahu k prijímaniu opatrení ukončené.  
Zbytočné prieťahy v konaní úradov /Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny  
Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov som  
v konaniach úradov a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny konštatovala celkovo v šiestich  
35  
prípadoch, pričom všetky sa týkali konaní o peňažných príspevkoch na kompenzáciu  
ťažkého zdravotného postihnutia.  
V týchto konaniach úrady, resp. Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny sú povinné  
rozhodovať v zmysle zákonných lehôt určených správnym poriadkom. V skúmaných  
prípadoch nebola zákonná lehota dodržaná z dôvodu presunu spisovej dokumentácie  
medzi úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny a Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny,  
nakoľko pre všetky žiadosti a konania o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého  
zdravotného postihnutia sa vydáva naraz len jeden komplexný posudok a existuje len jedna  
spisová dokumentácia. Uvedené však následne spôsobuje v praxi vznik zbytočných prieťahov  
v konaní, lebo úrady, resp. ústredie, nemôžu konať, ak nemajú k dispozícii spisovú  
dokumentáciu. Vo všetkých uvedených prípadoch došlo k odstráneniu prieťahov vydaním  
rozhodnutí a ústredie prisľúbilo uvedený problém v praxi riešiť lepšou organizáciou  
pri postupovaní spisovej dokumentácie.  
Zbytočné prieťahy v konaní iných orgánov verejnej správy  
V menšom rozsahu dochádzalo k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci  
bez zbytočných prieťahov ostatnými orgánmi verejnej správy (sedem prípadov).  
V jednom prípade som zistila vznik zbytočných prieťahov v postupe Ministerstva  
spravodlivosti Slovenskej republiky v súvislosti so zápisom do zoznamu znalcov. Porušenie  
bolo odstránené skončením konania.  
V druhom prípade som zistila porušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy  
v konaní Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby,  
Odbor inšpekčnej služby – Východ, v trestnom konaní, kde podávateľ bol v postavení  
obvineného.  
Ďalšie prípady porušenia tohto základného práva som zistila vo vzťahu k obvodným  
oddeleniam a okresným riaditeľstvám Policajného zboru. Išlo o nedostatky v postupe orgánov  
v trestných konaniach, kedy tieto ostávali bez zjavného dôvodu nečinné. Vo všetkých  
prípadoch bola realizovaná náprava.  
7. PRÁVA OSÔB SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM  
Podľa ustanovenia čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím  
zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť  
v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú  
účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami  
so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia,  
aby:  
a) osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to,  
kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť  
v určitom konkrétnom prostredí;  
b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných  
služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných  
služieb, vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život  
36  
v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii  
v spoločnosti;  
c) komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok  
prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.  
Preskúmaním jedného podnetu, v ktorom podávateľka podnetu namietala postup  
Mestskej časti Bratislava-Ružinov pri poskytovaní opatrovateľskej služby jej ťažko chorému  
otcovi som zistila, že Mestská časť Bratislava-Ružinov svojim všeobecne záväzným  
nariadením v rozpore so zákonom o sociálnych službách výrazne obmedzila rozsah  
poskytovania opatrovateľskej služby, pričom toto obmedzenie použila aj v prípade otca  
podávateľky podnetu, minimálne v súvislosti s jeho prvou žiadosťou o poskytnutie  
opatrovateľskej služby. Zároveň prijatím predmetného všeobecne záväzného nariadenia  
v danom znení Mestská časť Bratislava-Ružinov prispela k vzniku situácie, kedy ani  
následne po dlhšie obdobie nebola schopná otcovi podávateľky podnetu, odkázanému na  
opatrovateľskú službu, zabezpečiť poskytovanie opatrovateľskej služby v nárokovateľom  
rozsahu (nedostatok kapacít jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby). Uvedeným  
konaním porušila základné právo otca podávateľky podnetu zaručené v ustanovení čl. 19  
Dohovoru o právach osôb  
so zdravotným postihnutím.  
Mestská časť Bratislava-Ružinov ešte počas preskúmavania podnetu pri konaní  
o ďalších žiadostiach otca podávateľky podnetu o poskytnutie sociálnej služby upustila  
od obmedzovania rozsahu poskytovania opatrovateľskej služby a následne mi prisľúbila, že  
pristúpi k zmene všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava-Ružinov, čo aj  
realizovala a sporné ustanovenie o rozsahu poskytovania opatrovateľskej služby vypustila.  
Na základe svojich zistení som ju tiež požiadala, aby pristúpila aj k splneniu ďalšej  
povinnosti  
̶
vytvoreniu takých podmienok, aby v prípade potreby zabezpečenia  
opatrovateľskej služby ju bola schopná kapacitne zabezpečiť u poskytovateľa v plnom  
rozsahu (napríklad uzatvorením zmlúv s dostatočným množstvom poskytovateľov, zriadením  
ďalšieho poskytovateľa sociálnej služby a podobne). Tiež som ju požiadala, aby mi oznámila  
kroky, ktoré realizuje za účelom zlepšenia zisteného nedostatku poskytovateľov  
opatrovateľskej služby, resp. neschopnosti zabezpečiť požadovanú službu v dostatočnom  
rozsahu, ako sa stalo v preskúmavanom prípade. Mestská časť Bratislava-Ružinov uvedené  
zrealizovala.  
8. PRÁVO NA ÚČINNÝ PROSTRIEDOK NÁPRAVY  
Podľa ustanovenia čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných  
slobôd každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí  
mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia  
dopustili osoby pri plnení úradných povinností.  
S podnetom sa na mňa obrátil podávateľ, ktorý namietal ohrozenie zdravia  
obyvateľstva v obci Dvorianky z cestnej dopravy na ceste I/79 v dôsledku postupu, resp.  
nečinnosti kompetentných orgánov Slovenskej republiky, konkrétne Ministerstva dopravy,  
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Krajského úradu pre cestnú dopravu  
a pozemné komunikácie Košice (v súčasnosti Okresný úrad, odbor cestnej dopravy  
37  
a pozemných komunikácií), Útvaru vedúceho hygienika rezortu Ministerstva dopravy,  
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (v súčasnosti Úrad verejného  
zdravotníctva Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky)  
a Slovenskej správy ciest (prípad bol aj medializovaný). Nemohla som sa síce zaoberať  
komplexne celou vecou, nakoľko postup niektorých orgánov verejnej správy preskúmala  
prokuratúra, preskúmala som však podnet aspoň v tej časti, v ktorej som mohla.  
Zistila som, že podávateľ sa od zodpovedných orgánov verejnej správy domáhal  
nápravy a ochrany pred zásahmi do jeho základných práv už viac ako tri roky. Svojimi  
žiadosťami, o ktorých sa opakovane preukázalo, že sú opodstatnené a oprávnené, sa  
domáhal odstránenia nadmerného hluku, ktorý závažným spôsobom a po dlhý čas  
zasahuje do jeho základných práv chránených v Ústave Slovenskej republiky – v čl. 40  
(právo na ochranu zdravia), v čl. 44 ods. 1 (právo na priaznivé životné prostredie),  
v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v čl. 1  
Dodatkového protokolu č. 1 (právo na pokojné užívanie majetku), v čl. 13 Dohovoru  
(právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom).  
Štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, je nositeľom povinnosti zabezpečiť  
nápravu v prípade zisteného porušenia základného práva, a to nielen podľa práva, ale aj  
v praxi. To znamená, že má povinnosť prostredníctvom svojich orgánov zamedziť zásahu  
do základného práva, odstrániť jeho porušenie a podľa rozsahu a formy tohto porušenia,  
v odôvodnených prípadoch, porušenie aj odškodniť. V tomto prípade napriek tomu, že  
podávateľ na odstránenie zásahu do jeho práv využil vnútroštátne prostriedky a že príslušné  
orgány konštatovali nadmernú hlučnosť, a teda porušovanie jeho práv, doteraz neboli  
vykonané účinné formy nápravy a prekračovanie prípustných hodnôt hluku stále  
pokračuje. Z konaní, ktoré príslušné orgány viedli, a ešte vedú, je preukázané, že Slovenská  
správa ciest, ktorá je porušovateľom jeho základných práv bola pokutovaná a zaviazaná  
na nápravu, ale jej pokutovanie nebolo cieľom žiadostí podávateľa. Ich zrejmým účelom  
bolo odstránenie porušovania základných práv, a ten sa nenaplnil.  
Z tohto dôvodu som skonštatovala, že výsledkom doterajšieho konania zodpovedných  
orgánov oprávnených na vykonávanie dozoru nad dodržiavaním ustanovení zákona  
č. 335/2007 Z. z. je, že nedokázali poskytnúť reálnu ochranu základnému právu  
podávateľa na ochranu zdravia, právu na priaznivé životné prostredie a právu  
na pokojné užívanie majetku. Aj keď konanie príslušných orgánov posudzujem ako plynulé  
a vykonávané v medziach ustanovených zákonom, vo výsledku ho nemôžem hodnotiť ako  
účinný prostriedok nápravy v zmysle požiadavky a záväzku vyplývajúceho z čl. 13  
Dohovoru, ktorý sa nevzťahuje iba na konanie súdov, ale vzťahuje sa aj na konanie  
všetkých vnútroštátnych orgánov, ktoré štát ustanovil ako právne cesty uplatňovania  
a vymáhania plnenia práv.  
Aj z tohto dôvodu konštatujem, že príslušné orgány verejnej správy svojím  
postupom porušili právo podávateľa mať účinný prostriedok nápravy pred národným  
orgánom, ktoré podľa čl. 13 Dohovoru patrí každému, koho práva a slobody priznané  
Dohovorom boli porušené a medzi ne patrí aj právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1  
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.  
Vo vzťahu k ochrane základných práv chránených našou ústavou, podľa môjho  
názoru, tiež platí, že ich garantovanie v právnom štáte sa môže naplniť iba tak, že zo strany  
38  
štátu bude rovnocenne zabezpečená nielen možnosť domáhať sa práv v konaní  
pred príslušnými orgánmi v primeranom čase a v spravodlivom procese, ale aj priznané práva  
reálne a v primeranom čase vymôcť a naplniť. V tomto konkrétnom prípade bola naplnená  
možnosť domáhať sa, ale možnosť reálne vymôcť ochranu základných práv ostala  
nenaplnená. Z tohto dôvodu konštatujem, že doterajším postupom uvedené orgány verejnej  
správy umožnili pokračovanie v porušovaní základných práv na ochranu zdravia, na priaznivé  
životné prostredie a na pokojné užívanie majetku.  
Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky som ako  
vecne príslušnému orgánu verejnej správy navrhla prijať opatrenia na zabezpečenie nápravy  
smerujúce k zefektívneniu riešenia redukcie nadmernej hlučnosti z cestnej komunikácie I/79  
v obci Dvorianky pred rodinným domom č. 126 (náhradné doplnkové protihlukové opatrenia  
do vybudovania obchvatu, ako aj zváženie možnosti skrátenia termínu realizácie obchvatu  
ako definitívneho riešenia). Ministerstvo moje opatrenia čiastočne prijalo, vec ešte nie je  
ukončená.  
9. UPLATŇOVANIE ZÁSAD (PRAVIDIEL) SPRÁVNEHO KONANIA A PRINCÍPOV  
DOBREJ SPRÁVY V KONANÍ ORGÁNOV  
Podľa § 1 zákona o verejnom ochrancovi práv sa verejný ochranca práv podieľa  
na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní,  
rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo  
nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho  
štátu.  
Medzi princípy demokratického a právneho štátu patrí princíp dodržiavania  
a ochrany základných ľudských práv a slobôd.  
Medzi základné práva patria aj právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej  
cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním  
do súkromného a rodinného života, aj právo na ochranu pred neoprávneným  
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe, právo  
nebyť diskriminovaný, právo na rovnaké zaobchádzanie, právo na súdnu a inú právnu  
ochranu, ktoré zahŕňa aj právo na spravodlivý proces. Vyplýva z nich zákaz hrubého,  
šikanózneho, nadradeného zaobchádzania s fyzickou osobou, právnickou osobou v konaní  
orgánu verejnej správy (moci), pretože takéto zaobchádzanie by bolo v rozpore napríklad  
s požiadavkou  
ochraňovať  
právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, s právom  
na spravodlivý proces.  
Pojem „nesprávny úradný postup“ podľa Európskeho kódexu dobrej správnej  
praxe zahŕňa aj prípad, ak orgán verejnej správy nekoná v súlade s pravidlami alebo zásadou,  
ktorou je viazaný. Nedodržanie všeobecných zásad správneho konania alebo princípov dobrej  
správy v postupe a v konaní orgánu verejnej správy môže niekedy viesť až k porušeniu  
základného práva fyzickej, právnickej osoby. A práve to, či ich nedodržaním bol spôsobený  
až zásah do základného práva fyzickej osoby, právnickej osoby je zisťovanie, ktoré robí  
verejný ochranca práv. Pri preskúmavaní podnetov však považujem za potrebné upozorniť aj  
na nedodržanie zásad správneho konania a princípov dobrej správy v prípade, ak ešte nedošlo  
k porušeniu základného práva, z preventívnych dôvodov.  
39  
Zásady (pravidlá) správneho konania sú záväzné pre všetky druhy správnych  
konaní bez ohľadu na to, či sú vedené podľa osobitného právneho predpisu alebo  
podľa všeobecného procesného právneho predpisu (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní  
v znení neskorších predpisov). Patria medzi ne zásada zákonnosti, materiálnej pravdy,  
aktívnej súčinnosti účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, dvojstupňového  
konania, voľného hodnotenia dôkazov, informovanosti.  
Princípy dobrej správy: Výbor ministrov Rady Európy v rezolúcii (77) 31  
o ochrane práv jednotlivca k aktom verejnej správy definoval minimálny štandard  
účastníkov správneho konania: právo vyjadriť sa pred správnym orgánom ku skutočnému  
stavu veci, právo predkladať, navrhovať prostriedky, akými má byť vedené dokazovanie,  
právo byť informovaný pred vydaním rozhodnutia o všetkých známych skutočnostiach,  
ktorých sa rozhodnutie týka, právo nechať sa v konaní zastupovať a využívať prostriedky  
právnej pomoci, právo byť oboznámený s dôvodmi rozhodnutia, právo byť poučený  
o opravnom prostriedku a o postupe jeho použitia. Neskôr ich Rada Európy doplnila  
o odporúčanie určiť medze právnej úvahy, upraviť podmienky o prístupe k informáciám  
s dôrazom na princíp rovnosti, o určenie zodpovednosti orgánov verejnej správy za škodu  
spôsobenú nesprávnym postupom, odporučila upraviť správne postupy v konaniach, ktoré sa  
môžu týkať veľkých skupín osôb, upraviť pravidlá prijímania predbežných opatrení súdov,  
určiť zásady ukladania sankcií v správnom konaní. Český verejný ochranca práv  
formuloval princípy dobrej správy v roku 2006: princíp dodržiavania právneho poriadku,  
nestrannosť, včasnosť, predvídateľnosť, presvedčivosť, primeranosť, súčinnosť,  
zodpovednosť, otvorenosť a ústretovosť.  
Naopak zlú správu reprezentuje nadutosť,  
neprofesionalita, hrubosť, povýšenosť, nadržovanie, diskriminácia, šikanovanie,  
neústretovosť.  
Právo na dobrú správu pred inštitúciami a orgánmi Európskej únie je  
podľa čl. 41 Charty základných práv prijatej v roku 2000 v Nice, ktorá sa stala súčasťou  
Lisabonskej zmluvy /časť II/, základným právom občanov EÚ. V roku 2001 Európsky  
parlament na základe iniciatívy Európskeho ombudsmana prijal Európsky kódex dobrej  
správnej praxe, ktorý má charakter pracovného nástroja pre európskeho ombudsmana  
pri preskúmavaní sťažností na nesprávny úradný postup inštitúcií a orgánov EÚ a slúži aj  
na zlepšovanie činností týchto inštitúcií. Európsky kódex dobrej správnej praxe sa vzťahuje  
na činnosť inštitúcií EÚ.  
Ovládanie a uplatňovanie zásad (pravidiel) správneho konania a princípov dobrej  
správy v konaní orgánov verejnej správy nie je vždy samozrejmosťou. Pre informáciu  
uvádzam niekoľko príkladov.  
9.1 Uplatňovanie zásad (pravidiel) správneho konania  
9.1.1 Konanie o priznaní štipendia a o prehodnocovaní trvania nároku naň  
Stredná škola v konaní o priznaní nároku na sociálne štipendium a pri prehodnocovaní  
nároku naň nepostupovala podľa správneho poriadku a zásad správneho konania.  
Nedostatočne zisťovala skutkový stav, nezabezpečila si podklady potrebné pre posúdenie  
trvania nároku na sociálne štipendium a podanej žiadosti. V konaní opomenula zásadu  
40  
materiálnej pravdy. Vo svojom postupe sa riadila najmä metodickým usmernením Ústavu  
informácií a prognóz školstva, čo môže znamenať, že v konaní o priznaní nároku na sociálne  
štipendium aj iné školy nepostupujú v súlade s pravidlami správneho konania, preto som  
na tento stav upozornila Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.  
9.1.2 Uplatňovanie správneho poriadku podľa zákona o službách zamestnanosti  
Preskúmavaním viacerých podnetov som zistila závažný nedostatok v postupe úradov  
práce, sociálnych vecí a rodiny pri uplatňovaní zákona o službách zamestnanosti.  
Zákon o službách zamestnanosti pozitívne vymedzuje, v ktorých prípadoch úrady  
práce konajú a rozhodujú podľa zákona o správnom konaní. Pre prípady, na ktoré sa  
na základe tejto úpravy (podľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny) nevzťahuje zákon  
o správnom konaní, však zákon o službách zamestnanosti (lex specialis) neustanovuje žiadne  
špeciálne procesné normy. Z toho dôvodu úrady práce konajú a rozhodujú napríklad  
o aktívnych opatreniach na trhu práce (vrátane priznávania, nepriznávania rôznych druhov  
príspevkov) výlučne na základe procesnej úpravy upravenej nie v zákone, ale v normách  
nižšej právnej sily, a teda v interných rezortných normách, prípadne aj bez nich  
„intuitívne“ a podľa vlastnej úvahy. Tento stav, najmä v prípadoch rozhodovania  
o nárokovateľných príspevkoch, je v právnom a demokratickom štáte neakceptovateľný,  
pretože je ním porušená základná zásada konania, zásada zákonnosti. Pre jej dodržanie je  
okrem zákonnej vecnej (hmotnoprávnej) úpravy potrebná aj zákonná procesnoprávna úprava.  
Podľa zákona o správnom konaní, ak špeciálny právny predpis použitie správneho poriadku  
nevylučuje, resp. procesný správny postup neupravuje vlastnými „špeciálnymi“  
ustanoveniami, mal by sa na postup v konaní vždy aplikovať zákon o správnom konaní.  
V tomto zmysle som navrhla opatrenia. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny mi oznámilo,  
že na svojom výklade trvá („nakoľko bolo zákonom o službách zamestnanosti pozitívne  
vymedzené uplatňovanie zákona o správnom konaní, nemajú úrady práce, sociálnych vecí  
a rodiny pri poskytovaní príspevkov v rámci aktívnych opatrení na trhu práce povinnosť  
postupovať v zmysle zákona o správnom konaní pri aplikácii ustanovení, ktoré nie sú  
za týmto účelom v zákone špecifikované“). Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny  
Slovenskej republiky mi oznámilo, že „činnosť úradu pri poskytovaní príspevku, pri ktorej  
v súlade s § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti úrad nepostupuje podľa správneho  
poriadku, nemožno považovať za nesprávny alebo nezákonný postup orgánu štátnej správy  
ani za porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu“. Zároveň však ministerstvo uviedlo,  
že sa v nadväznosti na moje zistenia bude v budúcom období zaoberať zvážením zavedenia  
pôsobnosti správneho poriadku aj na postup úradov pri poskytovaní nárokovateľných  
príspevkov minimálne v rozsahu ustanovení správneho poriadku, týkajúcich sa priebehu  
konania, resp. zváži precizovanie úpravy postupu úradov pri poskytovaní nárokovateľných  
príspevkov priamo v zákone o službách zamestnanosti s prípadným využitím inštitútov  
správneho poriadku. Uvedenej problematike sa budem naďalej venovať.  
41  
9.2 Príklady zlej praxe ako opaku dobrej správy  
9.2.1 Oblasť verejnej správy: Správa školstva  
Podávateľka podnetu mala záujem prestúpiť na Fakultu práva Janka Jesenského  
Vysokej školy v Sládkovičove. Uviedla, že podala písomnú žiadosť o prestup spolu  
s dokladmi, ktorú fakulta riadne nevybavila. Fakulta uviedla, že jej boli doručené iba  
dokumenty „súhlas s prestupom, potvrdenie o štúdiu a výpis výsledkov štúdia“, žiadosť  
o prestup nie. Prieskumom sa potvrdilo, že fakulta na doručené doklady nijako nereagovala.  
Podávateľku nepožiadala o vysvetlenie, prípadne o doplnenie podania, ani jej doručené  
dokumenty nevrátila. Od 10. júla 2013 bola nečinná. Dňa 3. decembra 2013 podávateľka  
podnetu podala urgenciu na vybavenie svojej žiadosti o prestup. Podľa § 59 ods. 5 zákona  
č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov „Vysoká  
škola rozhodne o žiadosti študenta inej vysokej školy o zápis na štúdium do 30 dní  
od doručenia všetkých podkladov určených k takému rozhodnutiu študijným poriadkom  
vysokej školy.“ V čl. 20 ods. 2 Študijného a skúšobného poriadku Fakulty práva Janka  
Jesenského Vysokej školy v Sládkovičove je uvedené, že „o prestupe študenta z inej fakulty  
alebo vysokej školy na základe písomnej žiadosti študenta a predložených požadovaných  
dokladov rozhoduje dekan“. V študijnom a skúšobnom poriadku nie je ustanovené, ktoré  
doklady fakulta k prestupu požaduje. Podľa informácii pracovníčky fakulty sa pri určení,  
ktoré podklady sú potrebné k rozhodnutiu postupuje na základe obvyklej praxe. Je jasné,  
že študent z inej školy nemá možnosť vedieť, aká je obvyklá prax na tejto fakulte práva.  
Škola neposkytla podávateľke podnetu dostatočné informácie, tie neobsahovali ani jej interné  
predpisy, so žiadateľkou nekomunikovala, nevyzvala ju na odstránenie nedostatkov podania  
a nepoučila ju o tom, ako to má urobiť. Týmto postupom neumožnila žiadateľke, aby mohla  
byť v konaní súčinná. Škola porušila zásady správneho konania, okrem toho jej postup bol  
neprofesionálny a nebol ústretový, a teda nebol ani v súlade s princípmi dobrej správy.  
Dekanovi fakulty som navrhla, aby zvážil doplnenie študijného a skúšobného poriadku  
fakulty o uvedenie konkrétnych dokladov, ktoré táto fakulta požaduje k rozhodnutiu  
o prestupe študenta z inej vysokej školy.  
9.2.2 Oblasť verejnej správy: Správa školstva  
Podávateľka podnetu uviedla, že v dôsledku nesprávneho postupu školy pri riešení  
konfliktu medzi žiakmi, ktorý sa odohral počas vyučovania v škole, bola jej synovi spôsobená  
psychická ujma, v dôsledku ktorej si jej syn následne siahol na život. Z dokladov, ktoré mi  
predložila, vyplynulo, že v súvislosti s riešením uvedenej udalosti sa už so sťažnosťami  
na postup pedagogických zamestnancov obrátili (spolu s manželom) na riaditeľa školy, štátnu  
školskú inšpekciu, na mestský úrad, odbor školstva a mládeže. Výsledkom preskúmania  
podnetu bolo konštatovanie, že základné právo podávateľky podnetu bolo porušené. Okrem  
toho som však zistila aj to, že postup Štátnej školskej inšpekcie pri vybavovaní sťažností  
podávateľky bol v rozpore so zásadami dobrej správy, lebo bol voči podávateľke odmietavý  
a neústretový. Inšpekcia totiž sťažnosť podávateľky riadne nevybavila. Odložila ju  
s odôvodnením, že vo veci prebieha trestné konanie, ale ako bolo prieskumom verejného  
42  
ochrancu práv preukázané, v čase odloženia sťažnosti tento zákonný dôvod na odloženie  
nebol daný.  
Príslušnému Školskému inšpekčnému centru Štátnej školskej inšpekcie som navrhla,  
aby prijalo opatrenia pre zabezpečenie lepšej činnosti inšpekčných centier. Opatrením malo  
zabezpečiť, aby centrá pri vybavovaní sťažností venovali vždy náležitú pozornosť tomu, či sú  
skutočne vo veci dané zákonné dôvody na odloženie sťažnosti, a to tak, že v prípade, ak  
zistia, že prebieha trestné, či súdne konanie, si pred odložením sťažnosti dôkladne zistia  
a overia, či predmet trestného alebo súdneho konania je naozaj aj predmetom podanej  
sťažnosti.  
V tomto prípade som konštatovala porušenie zásad dobrej správy aj v postupe  
základnej školy. Škola pri riešení žiackeho konfliktu, aj po tom, ako jej žiak spáchal  
samovraždu postupovala v rozpore so zásadami dobrej správy. Nebola nestranná, postupovala  
necitlivo, neústretovo, vo vzťahu k učiteľom obranársky a vo vzťahu k rodičom prejavila istú  
nadradenosť, a to sa prejavilo aj v neochote prijímať akékoľvek opatrenia na nápravu  
zistených nedostatkov. Prijatie opatrení na nápravu zistených nedostatkov bolo  
oznámené až cestou zriaďovateľa školy.  
9.2.3 Oblasť verejnej správy: Správa školstva  
Viacero podávateľov podnetov namietalo postup a rozhodovanie o prijatí dieťaťa  
do materskej školy. Namietali nerovnaké zaobchádzanie, diskriminačné podmienky  
na prijatie detí a celkový systém prihlasovania detí do materskej školy, proces  
vyhodnocovania prihlášok. Napriek nedostatku miest pre deti v materských školách nie je  
vytvorený poradovník, prípadne iný spravodlivý a transparentný systém rozhodovania  
o prijatí, neprijatí dieťaťa do materskej školy. Namietali, že rozhodnutie o prijatí resp.  
neprijatí dieťaťa nie je odôvodnené, nie je možné sa voči nemu odvolať a nie je zabezpečené  
dvojstupňové konanie. Predbežné výsledky prieskumu jednotlivých podnetov potvrdzujú  
existujúci neporiadok v tejto oblasti, ktorý nenasvedčuje o dobrej správe vecí verejných. Aj  
z tohto dôvodu už v tejto správe, ešte pred vykonaním podrobnejšieho systematického  
prieskumu, upozorňujem na potrebu upraviť pravidlá pre prijímanie detí do predškolskej  
výchovy v materských školách a poukazujem aj na to, že v zmysle Dohovoru o právach  
dieťaťa je štát zodpovedný za jeho dodržiavanie aj v neštátnych inštitúciách zaoberajúcich sa  
výchovou a starostlivosťou o deti.  
9.2.4 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku sociálnoprávnej ochrany detí a rodiny  
Podávateľ podnetu namietal okrem iného aj postup úradu práce, sociálnych vecí  
a rodiny vykonávajúceho funkciu kolízneho opatrovníka. Prieskumom podnetu sa  
potvrdilo, že úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nereagoval na viaceré elektronické podania  
podávateľa podnetu, ktoré adresoval konkrétnym pracovníkom úradu. V týchto podaniach  
podávateľ informoval úrad ako kolízneho opatrovníka o aktuálnych skutočnostiach,  
o priebehu styku s maloletým, resp. o neuskutočnení styku, žiadal usmernenia a informácie  
o krokoch, ktoré kolízny opatrovník vykoná v záujme ochrany práv maloletého a pod.  
Nereagovanie na podania podávateľa som vyhodnotila ako postup v rozpore s princípmi  
43  
dobrej správy, konkrétne s princípom ústretovosti. Podstatou tohto princípu je aj to, aby sa  
pracovníci orgánov verejnej správy správali k občanom s rešpektom a zdvorilo a vyvinuli  
snahu pomôcť občanovi. Všetkým podaniam je potrebné venovať náležitú pozornosť, riadne  
na ne odpovedať s výnimkou podaní opakovaných, neprinášajúcich nové skutočnosti  
a anonymných podaní.  
9.2.5 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku sociálneho poistenia, starobného  
dôchodkového sporenia  
Aj tento rok sa mňa obrátilo viacero poberateľov tzv. československých dôchodkov,  
ktorí sa cítia diskriminovaní v dôsledku skutočnosti, že im boli priznané „čiastkové  
dôchodky“ zo Slovenskej aj z Českej republiky. Pritom mnohí z nich po celý život žili  
a pracovali na území Slovenska, avšak vzhľadom na sídlo ich zamestnávateľa ku dňu  
rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), sa doba ich dôchodkového  
zabezpečenia získaná k tomuto dňu považuje za „českú dobu“. Ak by sa im celé obdobie  
dôchodkového zabezpečenia zhodnotilo výlučne podľa slovenských predpisov, ich dôchodok  
by bol vyšší, ako je úhrn priznaných „čiastkových dôchodkov“. Preto sa domáhajú  
„dorovnania“ svojho dôchodku. Navyše, ich situácia sa zhoršuje aj vzhľadom na vývoj kurzu  
českej koruny, v dôsledku čoho dochádza k faktickému zníženiu ich dôchodku vyplácaného  
z Českej republiky.  
V uvedenej veci som sa obrátila na ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. V liste,  
ktorý som mu adresovala, som konštatovala, že mnohí poberatelia „československých  
dôchodkov“ sa skutočne dostávajú do nevýhodnejšieho postavenia v porovnaní s dôchodcami,  
ktorým celé obdobie dôchodkového zabezpečenia Sociálna poisťovňa zhodnotila ako  
„slovenskú dobu“. Pritom však všetci rovnako pracovali v tom istom štáte, v ČSFR. Vyjadrila  
som presvedčenie, že problematiku poberateľov „československých dôchodkov“ je potrebné  
legislatívne riešiť, nakoľko do ich základného práva na primerané hmotné zabezpečenie  
podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky negatívne zasahuje okolnosť, ktorú nemohli  
predvídať a ktorá so spätnou účinnosťou ovplyvnila spôsob výpočtu ich dôchodku.  
Minister vo svojej odpovedi uviedol, že o uvedenej situácii je informovaný. V záujme  
riešenia problému vykonalo ministerstvo jeho dôslednú analýzu. Výsledkom tejto analýzy  
bude návrh právnej úpravy, ktorá by mala spravodlivo a spôsobom, ktorý bude konformný  
s Ústavou Slovenskej republiky, stanoviť spôsob určovania sumy starobného dôchodku  
z poistenia Slovenskej republiky. Súčasne by mala byť navrhovaná právna úprava  
kompatibilná s ekvivalentnou právnou úpravou v Českej republike, pretože ide o nároky  
občanov vyplývajúce z dôchodkového poistenia získané za existencie bývalého spoločného  
štátu a ministerstvo považuje za dôvodné a spravodlivé, aby boli posudzované rovnako.  
9.2.6 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku sociálneho poistenia, starobného  
dôchodkového sporenia  
Konanie v rozpore s princípmi dobrej správy som zistila aj u Sociálnej poisťovne.  
Zákon síce neustanovuje lehotu na vykonanie zúčtovania predčasného starobného  
dôchodku s dávkou hmotnej núdzi a príspevkov k dávke, no z podstaty veci vyplýva, že  
44  
Sociálna poisťovňa by mala toto zúčtovanie vykonať a zriadiť výplatu dôchodku čo najskôr  
po tom, ako jej príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny doručil všetky informácie  
potrebné k zúčtovaniu. Nečinnosťou pri zúčtovaní a zriadení výplaty dôchodku môže nastať  
situácia, že dotknutá osoba sa ocitne bez príjmu. Včasné konanie v takýchto prípadoch  
považujem za dôležité v záujme ochrany práv poistencov, ktorí sú existenčne odkázaní  
na dôchodkové dávky.  
9.2.7 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku štátnych sociálnych dávok, sociálnych  
služieb, podpory sociálneho začlenenia fyzickej osoby do spoločnosti, pomoci v hmotnej  
núdzi  
V ďalšom podnete som zistila rozpor s princípmi dobrej verejnej správy v postupe  
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny  
pri komplexnom posudzovaní zdravotného stavu podávateľa podnetu. Po zhodnotení  
procesu komplexného posudzovania zdravotného stavu žiadateľa, ktoré úrady realizovali  
opakovane v priebehu niekoľkých rokov, som konštatovala, že jeho závery neboli  
dostatočne zdôvodňované a vysvetľované, chýbala im logická nadväznosť a konanie  
malo znaky zmätočnosti. Orgánom verejnej správy som navrhla prijatie viacerých opatrení,  
ktorých realizovaním by sa postup komplexného posudzovania zdravotnej spôsobilosti  
žiadateľov mohol zlepšiť. Zlepšenie postupu by prospelo  
k
dôkladnejšiemu,  
transparentnejšiemu dôveryhodnejšiemu rozhodovaniu o peňažných príspevkoch  
a
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia žiadateľov. Žiadala som aj, aby úrady dbali  
na dôkladné zabezpečovanie podkladov (vrátane využívania možnosti nechať dopracovať  
lekársky posudok) a aby svoje rozhodnutia zrozumiteľne odôvodňovali.  
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny moje  
závery aj opatrenia akceptovali a ústredie všetky moje odporúčania aj zrealizovalo  
a zamestnancov úradov usmernilo.  
9.2.8 Oblasť verejnej správy: Správa na úseku štátnych sociálnych dávok, sociálnych  
služieb, podpory sociálneho začlenenia fyzickej osoby do spoločnosti, pomoci v hmotnej  
núdzi  
Na konanie v rozpore s princípmi dobrej verejnej správy ma podávateľ upozornil aj  
v súvislosti s postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, a to v súvislosti  
s predvolávaním poberateľov dávky v hmotnej núdzi a informovaním o sankciách  
v prípade nedostavenia sa. Zistila som, že pracovníci úradu pri predvolávaní osôb  
nerozlišovali, či ide alebo nejde o nevyhnutnú účasť v zmysle správneho poriadku, či teda  
následne je alebo nie je možné uložiť predvolanej osobe sankciu, resp. či môže poberateľ  
dávky v hmotnej núdzi splniť povinnosť aj inak (napr. len písomnou odpoveďou, zaslaním  
dokladov a pod.). Výzvy a predvolávania neboli adresné, ale bol používaný jednotný  
vzor. Ten však mohol svojím obsahom uviesť poberateľa dávky v hmotnej núdzi  
do omylu ohľadom jeho povinností, možností, práv a prípadných hroziacich sankcií.  
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky v súčinnosti s Ústredím práce, sociálnych  
vecí a rodiny som preto požiadala o vytvorenie viacerých druhov predvolaní a o to, aby  
45  
poučili svojich zamestnancov o ich používaní a o potrebe dodržiavania správneho a adresného  
obsahu všetkých písomností. Predmetný podnet je zatiaľ stále v štádiu riešenia.  
9.2.9 Oblasť verejnej správy: Správa zamestnanosti  
V ďalšom z podnetov som prieskumom zistila, že úrady práce, sociálnych vecí  
a rodiny v zmysle usmernenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny postupovali v rozpore  
s princípmi dobrej správy pri vyraďovaní uchádzačov o zamestnanie z evidencie  
uchádzačov o zamestnanie z dôvodu nespolupráce. Uchádzačov o zamestnanie  
predvolávali z rôznych dôvodov, ktoré nie sú v súlade so zmyslom a účelom zákona  
o službách zamestnanosti. Zákon o službách zamestnanosti neupravuje frekvenciu, rozsah,  
spôsob ani podmienky predvolávania uchádzačov o zamestnanie na úrady práce, sociálnych  
vecí a rodiny. Uplatňované postupy úradov práce sú pre občanov nepredvídateľné. Súčasná  
prax vytvára priestor na nejednotný postup úradov, svojvôľu jednotlivých zamestnancov,  
možnosti na úradné šikanovanie uchádzačov o zamestnanie, na nerovnaké zaobchádzanie  
s nimi. Skutočnosť, že pre uchádzačov o zamestnanie je úradný postup nepredvídateľný, ich  
udržiava v neistote a nie je naplnená požiadavka právnej istoty uchádzačov o zamestnanie.  
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v súčinnosti s Ministerstvom práce,  
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky som požiadala o prehodnotenie platných  
metodických pokynov, ktoré vydali k zákonu o službách zamestnanosti a o iniciovanie  
prípadnej legislatívnej zmeny. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny mi oznámilo, že  
v súvislosti s pripravovanou zmenou zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych  
vecí, rodiny a služieb zamestnanosti pripravuje aj komplexnú revíziu a úpravu interných  
noriem vrátane internej normy vydanej k aplikácii zákona o službách zamestnanosti a pri tejto  
úprave bude presnejšie špecifikovať posudzovanie životných situácií klientov zo strany  
pracovníkov úradu s cieľom zabezpečiť jednotný výklad a jednotnú aplikačnú prax  
na všetkých úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny.  
9.2.10 Oblasť verejnej správy: Vnútorná správa, správa na úseku zabezpečovania  
osobného stavu obyvateľstva  
Zápis cudzojazyčného mena do matriky  
Podľa § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku je možné určiť  
viac mien, a to aj cudzojazyčných a to v súlade s tradíciou štátu, kde je takého meno obvyklé.  
V štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, medzi ktoré patrí aj Ukrajina, je stredné,  
tzv. otcovské meno uznávanou tradíciou a jeho určenie je obvyklé. V písomnom vyjadrení  
č. SVS-OVVS2-2013/002692 zo dňa 3. decembra 2013 sa Ministerstvo vnútra Slovenskej  
republiky odvoláva na zákon o štátnom jazyku a hovorí o zásahu do kodifikovanej podoby  
štátneho jazyka. Takisto odkazuje na stanoviská Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra  
Slovenskej akadémie vied a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a uvádza, že stredné ‒  
tzv. otcovské meno zaužívané v niektorých iných jazykoch, sa do slovenskej matriky  
nezapisuje. Zápis cudzojazyčného mena nie je spôsobilý byť v zmysle zákona o mene  
a priezvisku a v zmysle zákona o štátnom jazyku zásahom do kodifikovanej podoby štátneho  
jazyka a ochrana kodifikovaného jazyka nemôže byť v činnosti orgánov verejnej správy  
46  
postavená nad základné práva fyzickej osoby, akými sú napríklad právo na nedotknuteľnosť  
osoby (zahŕňajúce ochranu nielen fyzickej osobnej integrity osoby) a jej súkromia,  
na ochranu ľudskej dôstojnosti a ochranu mena. Podávateľ podnetu sa v tomto prípade  
domáha ochrany prostredníctvom verejného ochrancu práv, hoci sa môže domáhať aj súdnej  
ochrany. Doterajší postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní žiadosti podávateľa  
predbežne hodnotím ako zjavne nesprávny úradný postup, ktorý nezodpovedá zmyslu  
zákona o mene a priezvisku, ani zásadám dobrej správy. Ministerstvo vnútra Slovenskej  
republiky vo svojom stanovisku uviedlo, že je potrebné rozlišovať meno a priezvisko  
a v danom prípade ide podľa ich názoru o otcovské meno a nie o priezvisko. Z tohto dôvodu,  
keďže Osobitná matrika pri zápise mena uplatňuje dvojmennú sústavu (meno a priezvisko),  
nie je možné zapisovať do verejných listín vydaných Slovenskou republikou tzv. otcovské  
meno.  
9.2.11 Oblasť verejnej správy: Správa daní a poplatkov  
V roku 2014 som preskúmala podnet, ktorý sa týkal postupu Daňového úradu Prešov.  
Podávateľ, ktorý sa na mňa obrátil, namietal spôsob, akým daňový úrad u tohto daňového  
subjektu organizuje a vykonáva daňové kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie  
nadmerného odpočtu dane, pretože ním podľa jeho vyjadrenia porušuje jeho právo  
na spravodlivý proces a zasahuje do jej podnikania neprimeraným spôsobom.  
Podnet som preskúmala v rozsahu mojej pôsobnosti. Po preskúmaní podnetu som  
dospela k záveru, že daňový úrad, ako orgán daňovej kontroly, vykonávaním daňovej  
kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej  
hodnoty svojím postupom neporušil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných  
prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ani základné právo podnikať  
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  
tým, že počas daňovej kontroly podávateľovi podnetu zadržiaval nadmerný odpočet  
pre pochybnosti o oprávnenosti nároku naň.  
Zistila som, že počas vykonávania daňovej kontroly daňový úrad, ako orgán daňovej  
kontroly, nepostupoval svojvoľne, pretože podľa zákona preveroval uskutočnenie  
deklarovaných obchodov. Na to vykonal ústne pojednávanie, tuzemské dožiadania,  
medzinárodné dožiadania, výsluchy svedkov a ďalšie úkony. V priebehu konania mohol  
daňový subjekt nahliadať do spisu a v konaní sa ústne, aj písomne vyjadrovať. Mohol tiež  
predkladať a navrhovať dôkazy. Svoje závery daňový úrad uviedol v protokole o výsledku  
zistenia z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, s ktorým  
oboznámil daňový subjekt.  
Daňový úrad v priebehu daňovej kontroly vykonával dokazovanie založené  
na medzinárodnej výmene informácií (s Maďarskou republikou) a v dôsledku toho musel  
daňovú kontrolu prerušiť. Vykonával však plynule všetky potrebné úkony pred prerušením  
konania, v priebehu jeho prerušenia, i po ňom. Orgán daňovej kontroly mal pochybnosti  
o uskutočnení deklarovaných obchodov a dôkazy predložené daňovým subjektom ich  
nevyvrátili, a preto orgán daňovej kontroly zadovažoval sám ďalšie dôkazy. Robil to v súlade  
so svojím zákonným oprávnením a zákonnou povinnosťou.  
47  
Napriek tomu, že daňový úrad pri výkone kontroly postupoval v súlade so zákonom,  
daňová kontrola objektívne trvala takmer tri roky. Zákonná doba na jej vykonanie je  
ustanovená najdlhšie na dvanásť mesiacov, kontrola však bola počas dvoch rokov z dôvodu  
medzinárodného dožiadania prerušená. K predĺženiu doby vykonávania daňovej kontroly  
nedošlo v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní a v dôsledku neefektívneho konania  
orgánu daňovej kontroly, ale v dôsledku toho, že daňový úrad čakal na informácie  
z medzinárodného dožiadania, ktoré potreboval na spoľahlivé zistenie skutkového stavu.  
Daňový úrad nebol ani počas prerušenia daňovej kontroly nečinný a za účelom získania  
potrebných informácií zaslal prostredníctvom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky  
viacero urgencií.  
Pri preskúmaní podnetu som tiež zistila, že postup a spôsob výberu subjektu na výkon  
daňovej kontroly nie je zrejmý zo spisovej dokumentácie.  
Aj keď som v tomto prípade nezistila porušenie základných práv, na základe mojich  
zistení som odporúčala Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, aby prijalo  
opatrenia na zlepšenie a najmä na zrýchlenie spolupráce príslušných orgánov pri  
poskytovaní medzinárodnej výmeny informácií o uskutočnených a deklarovaných  
obchodoch. Tiež som odporúčala, aby Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky prijalo  
interný predpis, ktorým by bola daňovým úradom určená povinnosť uvádzať v spise  
o daňovej kontrole záznam o postupe a o dôvode výberu daňového subjektu na daňovú  
kontrolu.  
9.2.12 Oblasť verejnej správy: Správa daní a poplatkov  
Preskúmala som aj podnet podávateľa, ktorý namietal postup daňových orgánov  
a skutočnosť, že daňový orgán u daňového subjektu, ktorého je konateľom, opakovane  
vykonával daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za rovnaké zdaňovacie obdobie.  
Postup daňových orgánov, ktoré u podávateľa podnetu, ako u daňového subjektu,  
vykonali viac ako dvakrát daňovú kontrolu na tú istú daň a za to isté daňové obdobie,  
nemal oporu v texte zákona, ani v základných zásadách daňového a správneho konania.  
Daňové orgány nerešpektovali zákonom ustanovenú ochranu daňového subjektu  
pred opakovanými daňovými kontrolami uvedenú v ustanovení § 44 ods. 4 Daňového  
poriadku, v ktorom je výslovne uvedené, že daňovú kontrolu tej istej dane za to isté  
zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového  
subjektu iba opätovne.  
Daňovému orgánu zákon ustanovuje nielen prípustnú dĺžku trvania daňovej kontroly  
a podmienky jej vykonávania, ale ustanovuje tiež, že po vykonaní daňovej kontroly u toho  
istého daňového subjektu, na tú istú daň a za to isté daňové obdobie, ju daňový orgán môže  
zopakovať iba výnimočne a iba opätovne, teda iba druhý raz. (§ 44 ods. 4 Daňového  
poriadku). V tomto prípade daňové orgány nepostupovali v súlade so zákonom, keď  
po vykonaní daňovej kontroly ešte niekoľkokrát, teda opakovane a nie iba opätovne ako  
je ustanovené v zákone, vykonávali u toho istého daňového subjektu, na tú istú daň a za to  
isté daňové obdobie daňové kontroly.  
Preskúmaním podnetu som však zistila, že opísaný postup daňových orgánov nemal  
na činnosť obchodnej spoločnosti, ktorej je podávateľ konateľom, podstatnejší dopad. Daňové  
48  
kontroly sa týkali jednomesačného daňového obdobia, a teda nemali taký rozsah a intenzitu,  
aby dokázali spôsobiť zásah do základného práva podávateľa chráneného v čl. 20, či v čl. 35  
Ústavy Slovenskej republiky. Z preskúmania podnetu tiež vyplynulo, že vykonávanie  
opakovanej daňovej kontroly podávateľa neobmedzilo v podnikaní a mohol slobodne  
vykonávať všetky činnosti. Po celý čas vykonávania opakovaných daňových kontrol sa  
podávateľ mohol domáhať zákonom ustanoveným postupom svojich práv, a teda postup  
orgánov verejnej správy nemal dopad ani na jeho základné právo na súdnu a inú právnu  
ochranu, ktoré je chránené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.  
Podľa § 20 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv som Finančnému riaditeľstvu  
Slovenskej republiky oznámila, že spôsobom, akým aplikuje § 44 ods. 4 písm. c) Daňového  
poriadku porušuje povinnosti ustanovené zákonom, ak v praxi pripustí u toho istého  
daňového subjektu opakované vykonávanie daňovej kontroly tej istej dane a za rovnaké  
zdaňovacie obdobie, pretože zákon ustanovuje, v prípade potreby, iba jej opätovné  
vykonanie.  
Požiadala som ho preto, aby prijalo také opatrenia, ktorými zabezpečí postup  
daňových orgánov v súlade s ustanovením § 44 ods. 4 písm. c) Daňového poriadku, a to  
vykonanie iba opätovnej daňovej kontroly u toho istého daňového subjektu, tej istej dane  
a za to isté časové obdobie iba výnimočne, a iba z právne relevantných dôvodov.  
Podľa ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o verejnom ochrancovi práv som zároveň  
postúpila na vybavenie príslušnej okresnej prokuratúre právoplatné rozhodnutie  
daňového úradu, ktoré bolo vydané ako výsledok predchádzajúceho nezákonného  
konania o vykonaní opakovanej, a nie opätovnej daňovej kontroly u toho istého daňového  
subjektu, na rovnakú daň a za rovnaké zdaňovacie obdobie.  
9.3 Porušenie povinnosti ustanovenej zákonom  
V roku 2014 som zistila porušenie povinnosti ustanovenej zákonom v 19 prípadoch.  
Z toho ju porušili orgány územnej samosprávy – 9x, okresné úrady – 3x, ostatné orgány  
verejnej správy – 7x.  
Zistené porušenia povinnosti ustanovenej zákonom sa týkali:  
- v 5 prípadoch povinností ustanovených zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach  
v znení zákona č. 289/2012 Z. z. (3x orgánmi územnej samosprávy, 1x okresným  
úradom a 1x štátnou školskou inšpekciou)  
- v 2 prípadoch povinností ustanovených zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom  
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode  
informácií) v znení neskorších predpisov (1x orgánmi územnej samosprávy a 1x  
Zborom väzenskej a justičnej stráže),  
- v 3 prípadoch povinností ustanovených zákonom č. 162/1995 Z. z. o katastri  
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny  
zákon) v znení neskorších predpisov (2x okresnými úradmi a 1x územnou  
samosprávou),  
49  
- v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový  
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov  
(Finančným riaditeľstvom SR),  
- v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene  
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (územnou  
samosprávou),  
- v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení  
neskorších predpisov (územnou samosprávou),  
- v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 50/1973 Zb. o územnom plánovaní  
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (územnou  
samosprávou),  
- v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 85/1990 zb. o petičnom práve v znení  
neskorších predpisov (územnou samosprávou),  
- v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce  
a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom  
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov  
(inšpektorátom práce),  
- v 2 prípadoch povinnosti ustanovenej zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení  
v znení neskorších predpisov (Sociálnou poisťovňou),  
- v 1 prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní  
(školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších  
predpisov.  
50  
II. POZNATKY Z PRIESKUMOV  
1.  
O PRÁVACH DETÍ  
1.1  
Právo na prístup k vzdelávaniu, diskriminácia  
V roku 2014 bol uskutočnený pokračujúci prieskum uplatňovania a vykonávania  
základného práva na vzdelanie a vzdelávanie detí pochádzajúcich zo sociálne  
znevýhodneného prostredia, s jazykovými, kultúrnymi, sociálnymi bariérami,  
najčastejšie rómskej národnostnej menšiny a aj z marginalizovaného prostredia.  
Nadväzoval na minuloročný prieskum o uplatňovaní práva na vzdelanie detí/žiakov,  
ktoré/ktorí sú príslušníkmi rómskej národnostnej menšiny so špeciálnymi výchovno-  
vzdelávacími potrebami.  
Výsledky prieskumu z roku 2013 potvrdili porušovanie základného práva  
na vzdelanie detí so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami závažného systémového  
charakteru. To znamená, že k porušovaniu základných práv detí dochádza závažným  
spôsobom a je veľkého rozsahu, pretože zasahuje do základných práv mimoriadne veľkého  
množstva detí. Preto som využila zákonné oprávnenie verejného ochranu práv a národnej rade  
som predložila tieto zistenia aj v Mimoriadnej správe z augusta 2013, ktorú som jej  
predložila spolu so žiadosťou o jej prerokovanie na najbližšej schôdzi národnej rady. Účelom  
predloženia Mimoriadnej správy bolo prijatie opatrení, tak, aby sa predišlo porušovaniu  
základných práv tých detí, ktoré sa mali zúčastniť zápisu do školskej dochádzky v januári  
2014. Národná rada na svojej schôdzi Mimoriadnu správu verejného ochrancu práv doteraz  
neprerokovala, a preto ani neprijala a neiniciovala prijatie opatrení. Vo vzťahu k deťom  
a spoločnosti je toto najhoršie, čo sa mohlo stať, pretože prieskumom v roku 2013 sa iba  
potvrdili už roky známe skutočnosti o tom, že súčasne zákonom ustanovený školský  
systém neumožňuje väčšine z tých detí, ktoré sú zaradené do vzdelávania v špeciálnych  
školách, triedach, získanie porovnateľného vzdelania s ostatnými deťmi a po ukončení  
základného vzdelania svojmu absolventovi neumožňuje získať úplné stredné odborné alebo  
všeobecné vzdelanie ukončené riadnym výučným listom, maturitnou skúškou a teda ani  
dosiahnutie ďalšieho vyššieho vzdelania. Prieskum potvrdil, že dieťa je do špeciálnej  
vzdelávacej vetvy zaradené vtedy, keď bolo psychologickým vyšetrením potvrdené jeho  
mentálne postihnutie a na základe informovaného súhlasu rodiča (prejav vôle rodiča  
vyjadrený jeho informovaným súhlasom, ktorým školy disponujú bude tiež predmetom  
prieskumu verejného ochrancu práv).  
Prieskum potvrdil, že aj v špeciálnych školách, triedach sa učivo všetkým deťom  
predkladá a vysvetľuje iba v štátnom jazyku a s deťmi sa aj komunikuje v štátnom jazyku.  
Z toho je zrejmé, že školský systém aj v špeciálnych školách, triedach kladie na 6-ročné,  
podľa neho mentálne postihnuté dieťa so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami  
požiadavku, aby ovládalo dva jazyky. Od špeciálne kvalifikovaných osôb, ktoré s týmito  
deťmi pracujú a majú pracovať a sprístupňovať im vzdelanie pre ne zrozumiteľným  
spôsobom, ovládanie jazyka dieťaťa a zručnosť ‒ dohovoriť sa s ním jemu zrozumiteľným  
jazykom, školský systém nepožaduje. Je to skutočne paradox existujúceho školského  
systému, pretože na základe výsledkov odbornej diagnostiky má potvrdené mentálne  
51  
zaostávanie dieťaťa, čo je dôvodom, pre ktorý je dieťa zaradené do špeciálnej  
vzdelávacej vetvy a zároveň aj od tohto istého šesťročného dieťaťa, o ktorom vieme, že  
pochádza z prostredia sociálne a často aj jazykovo vylúčeného, a teda oddelene od  
väčšinového obyvateľstva hovoriaceho štátnym jazykom očakáva, že bude v tomto  
útlom veku ovládať materinský, aj štátny jazyk. A na tomto očakávaní si školský systém  
postaví školské osnovy aj spôsob vyučovania, bez výnimky.  
Závažným zistením, ktoré prieskum potvrdil je, že z rómskych detí pochádzajúcich  
zo sociálne znevýhodneného a vylúčeného prostredia sú do tejto špeciálnej vzdelávacej vetvy  
zaradené takmer všetky deti a opak ‒ teda nezapísanie takéhoto dieťaťa do špeciálnej školy,  
triedy, je výnimkou. K ich neskoršiemu preraďovaniu počas školskej dochádzky do riadnej  
vzdelávacej vetvy na základe rediagnostiky dochádza tiež iba výnimočne. Takto nastavený  
systém vzdelávania detí je v spoločnosti akceptovaný roky.  
Problém celého tohto školského systému som videla v tom, že taký vysoký výskyt  
mentálnych porúch v populácii z hľadiska štatisticky normálneho rozloženia javu, nie  
je možný. A z toho dôvodu som sa v roku 2014 zamerala na preskúmanie praxe  
diagnostikovania a na rediagnostiku detí.  
Prieskum praxe diagnostikovania a rediagnostikovania detí v roku 2014 priniesol  
tieto zistenia:  
Potvrdil, že do špeciálnej triedy, alebo špeciálnej školy je dieťa zaradené (so súhlasom  
rodiča) až na základe výsledku psychologického vyšetrenia CPPPaP so záverom, ktorý  
potvrdil mentálne postihnutie dieťaťa.  
Väčšina (14 z 21) psychologických centier (CPPPaP) v dotazníkoch uviedla, že  
psychologické vyšetrenia detí sa neodlišujú. Uviedli, že „nemôžeme robiť rozdiely medzi  
deťmi ‒ klientmi.“  
Ak dieťa neovláda štátny jazyk, pretože doma hovoria rómskym jazykom,  
tlmočníkom pri vyšetrení dieťaťa býva väčšinou (15 z 21 odpovedí) jeho rodinný  
príslušník (rodič, súrodenec) alebo asistent učiteľa. Len jedna psychologička je  
špecialistkou a administruje testovú batériu v rómskom jazyku.  
Z odpovedí vyplynulo, že v posledných piatich rokoch nedošlo k zmene v prístupe  
a v diagnostických metódach zameraných na vyšetrenie školskej spôsobilosti detí  
zo sociálne znevýhodneného prostredia, detí pochádzajúcich z rozdielneho kultúrneho,  
sociálneho, jazykového prostredia, z marginalizovanej komunity, najčastejšie z rómskej  
národnostnej menšiny.  
Rediagnostika detí nultého ročníka je zo zákona povinná, ale prieskum potvrdil, že  
nie je možné zistiť, či sa vykonáva a ako sa v praxi napĺňa účel § 19 ods. 6 zákona  
č. 245/2008 Z. z. (školský zákon). Najčastejším dôvodom rediagnostiky podľa respondentov  
je potreba zmeny vzdelávacej formy, nezvládanie učebných osnov, potreba individuálneho  
vzdelávacieho plánu, zhoršenie prospechu a správania. Vo väčšine prípadov realizuje  
rediagnostiku psychológ, ktorý robil prvé vyšetrenie dieťaťa. Takmer všetci respondenti (20  
z 21) uviedli, že okolnosti rediagnostiky u rómskych detí sú rovnaké, ako u ostatných  
detí.  
Riaditelia škôl za posledných päť rokov na piatich školách preradili 16 detí. Z nich  
10 bolo so sociálne znevýhodneného prostredia (SZP) a 12 z rómskej národnostnej menšiny.  
52  
Vyhodnotenie zistení a navrhnuté opatrenia  
Princíp rovnosti predpokladá, že v rovnakých situáciách sa bude s každým  
zaobchádzať rovnako, ale aj, že v nerovnakých situáciách sa bude zaobchádzať nerovnako.  
Odlišné zaobchádzanie a zákaz diskriminácie  
Pre prípustnosť odlišného zaobchádzania musia byť splnené podmienky:  
1. existencia legitímneho cieľa, ktorý štát sleduje a mieni dosiahnuť odlišným  
zaobchádzaním,  
2. primeranosť pomeru medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom –  
proporcionalita (musí predchádzať konštatovanie, že pre odlišné zaobchádzanie existuje  
legitímny cieľ).  
Z takto nastavených pravidiel vyplýva, že odlišné zaobchádzanie, v prípade, ak sa  
ním sleduje legitímny cieľ a vykonáva sa prostriedkami primeranými cieľu, nie je porušením  
základných práv a slobôd ‒ zákazu diskriminácie. Prostredníctvom odlišného  
zaobchádzania môže byť napríklad vykonávané (dočasné) vyrovnávacie opatrenie, ktorým sa  
sleduje legitímny cieľ a uskutočňuje sa legálnymi a primeranými prostriedkami.  
Rovnaké zaobchádzanie a zákaz diskriminácie  
Rovnaké zaobchádzanie môže byť v niektorých prípadoch porušením práva  
nebyť diskriminovaný a zákazu diskriminácie. Podľa štrasburskej judikatúry je to  
v prípade, ak sa rovnako zaobchádza s osobami, ktorých situácia je citeľne rozdielna  
oproti situácii iných osôb a pri zaobchádzaní s nimi sa táto skutočnosť bez objektívnych  
a rozumných dôvodov nezohľadní.  
Príkladom diskriminácie spôsobenej rovnakým zaobchádzaním môže byť 6-ročné  
rómske dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia, s kultúrnou, sociálnou, často aj  
jazykovou bariérou, ktoré prichádza z marginalizovaného spoločenstva do nového  
a neznámeho prostredia a zaobchádza sa s ním rovnako ako s ostatnými deťmi, ktoré sú oproti  
nemu v neporovnateľne inej situácii (napríklad aj pri svojej neistote v prostredí  
a v komunikácii a neznalosti jazyka prechádza rovnakou batériou testov školskej zrelosti ako  
ostatné deti, ktoré nie sú s ním v porovnateľnej situácii). Takýto postup je diskriminačný  
a má závažné následky, pretože výsledky testu sa stanú základom rozhodnutia o vzdelávaní  
tohto dieťaťa, a tým ovplyvnia celý jeho život. Má závažné dopady na celú spoločnosť.  
Prieskum potvrdil, že diagnostické pracoviská nepostupujú podľa usmernenia  
Ministerstva školstva vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky zo 6. augusta 2013.  
Niektoré ho odmietajú aplikovať.  
Vyššie popísaným spôsobom diagnostikovania a rediagnostikovania, pri ktorom  
psychologické centrá nezohľadňujú neporovnateľnú situáciu dieťaťa pochádzajúceho  
z
rozdielneho kultúrneho, sociálneho, jazykového prostredia národnostnej menšiny  
prichádzajúceho so sociálne vylúčeného spoločenstva, často s jazykovou bariérou  
a zaobchádzajú s ním rovnako ako s deťmi, ktoré v takejto situácii nie sú, porušujú základné  
právo tohto dieťaťa ‒ nebyť diskriminovaný, porušujú zákaz diskriminácie.  
K diskriminácii dochádza dlhodobo, ako bolo potvrdené, napríklad za posledných päť rokov  
k žiadnej zmene nedošlo. Z toho je zrejmé, že v rámci štátom organizovaného  
53  
a spoločnosťou akceptovaného školského systému dochádza k porušovaniu ústavného  
práva dieťaťa na osobitnú ochranu, k postupom v rozpore s najlepším záujmom  
dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, k diskriminácii veľkého počtu detí  
vo vzdelávaní. S dôsledkami na celý život dieťaťa, aj na spoločnosť, ktoré zatiaľ  
ignorujeme. Lenže oni tu sú.  
Neexistencia odlišného zaobchádzania pri vyšetrovaní školskej spôsobilosti  
rómskeho dieťaťa, ktoré pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia marginalizovanej  
rómskej komunity, teda nezohľadnenie jeho sociálnej, kultúrnej a jazykovej bariéry v testoch  
školskej pripravenosti, v diagnostickej metodike, použitých metódach, má nepochybne  
dopad na výsledky vyšetrenia a následne na zaradenie dieťaťa do školskej vzdelávacej  
vetvy a spôsobuje zásah do jeho práva na vzdelanie a vzdelávanie.  
Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky som  
odporučila, aby v krátkom čase, najlepšie bezodkladne, prijalo tieto prioritné opatrenia:  
1. Zrušiť v špeciálnych školách variant A, do ktorého patria žiaci s ľahkým mentálnym  
postihnutím. (pozri aj Stratégiu Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku  
2020 prijatú v januári 2012 v oblasti výchovy a vzdelávania, kap. D. 2. 1, bod 6).  
2. Zabezpečiť, aby diagnostické pracoviská mali k dispozícii a používali metodiku  
diagnostických vyšetrení, ktorá primerane zohľadňuje schopnosti detí pochádzajúcich  
zo sociálne znevýhodneného prostredia marginalizovaných rómskych komunít.  
Zabezpečiť, aby vo svojej praxi postupovali podľa Usmernenia Ministerstva  
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky z augusta 2013.  
3. Zaviesť systematické overovanie rediagnostiky v nultých ročníkoch tak, ako  
vyplýva aj z materiálu Revidovaný národný akčný plán Dekády začleňovania  
rómskej populácie 2005-2015 na roky 2011-2015, v ktorom sa v priorite Vzdelávanie  
‒ v cieli č. 2 v bode 2. 1. uvádza: „Zabezpečiť čo najväčšiu presnosť a dôsledne  
využívať kontrolný mechanizmus pri procese odbornej pedagogicko-psychologickej  
diagnostiky 5 a 6-ročných detí pred začiatkom ich povinnej školskej dochádzky  
a následne aj po absolvovaní ročnej prípravy.“  
4. Vytvoriť štátny program špecificky zameraný na trávenie voľného času  
pre chudobné deti v školskom veku, zameraný na podporu ich rozvoja,  
financovaný zo štátnych prostriedkov. 2  
2 pozri Zuzana Kusá. Tieňová správa o chudobe a sociálnom vylúčení v Slovenskej republike. s. 44, 2013  
54  
1.2 Dodržiavanie práv detí umiestnených v reedukačnom centre  
1.2.1 Reedukačné centrá  
Jednou z priorít, ktoré som si stanovila na roky 2013 a 2014 bolo aj preskúmanie  
dodržiavania základných práv a slobôd maloletých detí umiestnených v reedukačných  
centrách v Slovenskej republike.  
Po tom, ako sa vo februári minulého roku na Kanceláriu verejného ochrancu práv  
maloletý, ktorý namietal postup reedukačného centra spočívajúci najmä v používaní telesných  
trestov, neprimeranom používaní ochrannej miestnosti a vo vyvíjaní psychického nátlaku  
a hrozby zo strany vychovávateľov reedukačného centra, vykonala Kancelária v roku 2013  
neohlásený prieskum celkovo v šiestich reedukačných centrách v Slovenskej republike.  
Ich výsledky sú uvedené v správach o jednotlivých centrách a v súhrnnej správe a sú  
Na základe prieskumov som v ich priebehu v roku 2013 reedukačným centrám  
odporučila prijať opatrenia:  
1. Zabezpečiť, aby boli deti umiestňované do ochrannej miestnosti iba z dôvodov,  
ktoré dovoľuje zákon, na nevyhnutný čas a iba takým postupom, ktorý dovoľuje zákon  
a preferovať alternatívne spôsoby upokojovania detí.  
2. V prípade podozrenia z použitia telesných trestov zo strany zamestnancov  
zabezpečiť, aby bolo dieťa vypočuté, aby bola jeho tvrdeniam venovaná dostatočná  
pozornosť a vážnosť a aby boli jeho tvrdenia náležite prešetrené, vrátane prijatia  
opatrení, aby sa obdobná situácia v budúcnosti nezopakovala.  
3. Zabezpečiť čo najviac otvorený režim zariadenia, navrhnúť a zaviesť opatrenia  
na predchádzanie útekom, umožniť deťom denne vychádzky, zabezpečiť im aj  
možnosť individuálnych vychádzok, pravidelných nákupov a zabezpečiť pravidelné  
poskytovanie vreckového.  
4. Zabezpečiť, aby deťom mohli rodičia, prípadne tretie osoby (po udelení súhlasu  
orgánu sociálnoprávnej ochrany alebo rodiča, ak boli umiestnené na základe žiadosti  
rodiča) denne telefonovať, a aby ich mohli rodičia, prípadne tretie osoby denne  
navštevovať. Zároveň umožniť všetkým deťom častejší prístup na internet.  
5. Zabezpečiť, aby boli deti informované o záležitostiach, ktoré sa ich týkajú, aby o nich  
mohli komunikovať, aby im boli ich záležitosti riadne vysvetlené.  
6. Aktívne hľadať možnosti na zabezpečenie individuálnej, ako aj skupinovej práce  
s rodičmi dieťaťa.  
7. Snažiť sa o zlepšenie zdravotnej starostlivosti o deti a nezľahčovať ich zdravotné  
problémy.  
8. Zabezpečiť deťom dostatok hygienických prostriedkov.  
9. Pokiaľ je to možné, zabezpečiť vzdelávanie niektorých detí mimo zariadenia.  
10. Pokiaľ je to možné, umožniť všetkým deťom, ktoré majú záujem, výučbu cudzieho  
jazyka.  
55  
V mesiacoch marec ‒ máj 2014 Kancelária uskutočnila neohlásene a opakovane  
prieskumy na zistenie, ako reedukačné centrá realizujú opatrenia vo svojej praxi.  
S odstupom roka som skonštatovala, že opatrenia prijaté v reedukačných centrách  
v priebehu prieskumov priniesli pozitívne zmeny. Najvýraznejšie zmeny uskutočnilo  
Reedukačné centrum Hlohovec.  
V tejto súvislosti oceňujem najmä to, že aj toto centrum zaviedlo vnútornú  
diferenciáciu v rámci jednotlivých výchovných skupín, čo znamená, že na základe  
dosiahnutých výsledkov správania zaraďujú chovancov do jedného z troch režimov ‒  
do otvoreného, polootvoreného a uzavretého.  
V otvorenom režime majú chovanci najviac rôznych výhod – voľný pohyb  
v priestoroch zariadenia, viac vychádzok (aj individuálnych), mimoriadne prázdniny, častejší  
prístup na počítač, možnosť chodiť na brigády a pod. V centre došlo k posilneniu  
psychologickej pomoci pre chovancov, k zvýšeniu kontroly zamestnancov, aby sa  
neopakovali nežiaduce javy z minulosti. Toto centrum urobilo v priebehu roka veľký  
posun vpred.  
Prieskum plnenia opatrení v Reedukačnom centre Zlaté Moravce preukázal, že  
v oblasti zabezpečovania výchovy maloletých matiek s ich deťmi centrum niektoré opatrenia  
prijalo formálne, ale neboli zavedené do jeho praxe.  
1.2.2 Systémové nedostatky reedukácie detí  
Na základe získaných poznatkov z prieskumov v roku 2013 a v roku 2014 som  
v súhrnnej správe vyhodnotila systém reedukácie detí uplatňovaný v našej krajine  
z hľadiska jeho dopadu na základné práva detí prechádzajúcich reedukáciou  
a na ochranu ich základných práv. Na odstránenie zistených nedostatkov, ktoré sú  
systémovou chybou a majú dopad na základné práva detí, nestačí vôľa reedukačného centra  
a jeho zriaďovateľa, ale je potrebné prijať systémové opatrenia na celoštátnej úrovni.  
Uvádzam zhrnutie najzávažnejších systémových nedostatkov reedukácie:  
1. Reedukácia detí sa v Slovenskej republike vykonáva iba formou ústavnej výchovy  
Teda v rámci kolektívnej výchovy a režimu ústavného poriadku. Pre tieto deti  
nemáme inú alternatívu.  
2. Nesprávny postup pred podaním návrhu na nariadenie ústavnej výchovy  
Dieťa nemusí byť diagnostikované a odborne sa nezisťuje aký je preň najvhodnejší  
spôsob reedukácie. S maloletým sa málo komunikuje a neposkytujú sa mu informácie  
o veciach, ktoré sa ho týkajú.  
3. Umiestnenie dieťaťa do konkrétneho reedukačného centra  
Neriadi sa jeho potrebami, záujmami, vlohami (veď sa ani nezisťujú), jeho doterajším  
vzdelaním, ale prioritne tým, v ktorom centre je v čase rozhodovania súdu voľné miesto.  
Maloletý býva zriedkakedy vypočutý v konaní, jeho názoru sa neprikladá náležitá pozornosť.  
Inštitucionálne záujmy sa kladú nad záujmy dieťaťa.  
56  
4. Používanie ochrannej miestnosti  
V rámci ústavnej výchovy a reedukácie dieťaťa sa aj v súčasnosti ako výchovný (?)  
nástroj na upokojenie dieťaťa používa jeho zavretie v izolácii (uväznenie na samotke),  
v uzamknutom priestore pripomínajúcom celu, a to v zákonom povolenom trvaní až na 24  
hodín. A bez určenia frekvencie používania tohto výchovného (?) opatrenia.  
5. Vzdelávanie detí v reedukačných centrách  
Z prieskumu v reedukačných centrách, ale aj zo stanovísk súdov vyplýva, že  
v Slovenskej republike sa pri zaraďovaní detí v stredoškolskom veku do reedukačných centier  
neberie do úvahy ich predchádzajúce štúdium, prípadne ich schopnosti a potenciál študovať  
určitý typ školy, alebo určitý odbor. Deti navštevujúce strednú školu (alebo tie, ktoré by mali  
nastúpiť na stredoškolské štúdium), nemajú väčšinou možnosť vybrať si odbor štúdia  
(po dohode so zákonnými zástupcami), ale je im pridelený podľa toho, do ktorého  
reedukačného centra sú umiestnené (kde je voľné miesto). Po umiestnení dieťaťa  
do reedukačného centra musí dieťa navštevovať ten odbor, ktorý mu reedukačné  
centrum pridelí. Niektoré odbory majú nízku uplatniteľnosť na trhu práce. Reedukačné  
centrá nemajú vytvorené materiálne podmienky na prípravu v odbore, dielne nemajú  
prístrojové a materiálové vybavenie. Väčšina detí absolvujúcich stredoškolské vzdelávanie  
v reedukačnom centre nemá možnosť učiť sa cudzí jazyk (ani všetky deti navštevujúce  
základnú školu v reedukačnom centre nemajú rovnakú možnosť učiť sa cudzí jazyk).  
Poskytované vzdelávanie je zjavne nižšieho štandardu, než je poskytované ostatným  
deťom mimo centier a tým môže dochádzať k porušovaniu viacerých základných práv týchto  
detí  
̶ nielen ich práva na vzdelávanie. Pokiaľ nie je reedukačné centrum schopné poskytnúť  
určitým deťom vzdelávanie primerané jeho potenciálnym (nie momentálnym) schopnostiam,  
malo by mu umožniť vzdelávanie v škole mimo zariadenia, to sa deje zriedkavo.  
6. Stravovanie detí v reedukačných centrách  
Systémové nedostatky boli zistené aj v súvislosti so stravovaním detí. Vo svojich  
správach o prieskume dodržiavania základných práv a slobôd maloletých detí umiestnených  
v reedukačných centrách som upozornila na to, že deti nemajú dostatok stravy a oprávnene sa  
sťažujú na hlad. Už po prvých zisteniach som v roku 2013 odporučila Ministerstvu školstva,  
vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, aby urýchlene v rezortnej vyhláške zvýšilo  
finančný normatív na celodennú stravu poskytovanú deťom v špeciálnych výchovných  
zariadeniach tak, aby mohla byť deťom poskytovaná riadna výživa. V auguste 2013 a  
opätovne v máji 2014 som požiadala aj ministra financií Slovenskej republiky o zohľadnenie  
tejto nevyhnutnej požiadavky pri zostavovaní štátneho rozpočtu, vôbec nereagoval.  
V tejto súvislosti sa podarilo dosiahnuť určité zlepšenie začiatkom roka 2014, kedy  
bývalý minister školstva navýšil rozpočet pre reedukačné centrá na rok 2014  
oproti predchádzajúcemu obdobiu o 10 %. Následne nový minister školstva (už tiež  
bývalý) od septembra 2014 zvýšil aj finančný normatív na stravu.  
7. Práca s rodinou detí umiestnených v reedukačných centrách  
Podľa školského zákona je účelom reedukácie dieťaťa vrátiť ho do pôvodného  
prostredia. Napriek tomu počas pobytu dieťaťa v reedukačnom centre zároveň nikto  
57  
nepracuje systematicky s jeho rodinou,  
aby dieťa po svojom návrate nevkĺzlo  
do predchádzajúcich vzorcov správania z dôvodu zlyhania zo strany rodičov. Aj minister  
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky vo svojom stanovis