Dôvodová správa

I. Všeobecná časť

Jedným z významných ekonomických ale i politických problémov súčasnej slovenskej spoločnosti je takzvaná druhotná platobná neschopnosť. Ide o stav, do ktorého sa dostávajú predovšetkým malí a strední podnikatelia. Nie však z vlastnej viny, nie preto, lebo by zle hospodárili, ale jednoducho preto, lebo im zmluvní partneri nezaplatili za vykonanú prácu alebo dodaný tovar. Takto sa i svedomití podnikatelia dostávajú neraz sami do situácie, keď nie sú schopní platiť vlastné záväzky. Ich položenie ešte zhoršuje povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty, a to i vtedy, ak im partner, ktorému poskytli plnenie, za to plnenie nezaplatí. Účelom predloženej novely je posunúť splatnosť tejto povinnosti na čas, keď dodávateľovi tovaru alebo služby jeho odberateľ zaplatí aspoň časť svojej platby vo výške daňovej povinnosti. Vychádzame pri tom z myšlienky, že dôsledky nedostatočnej vymožiteľnosti práva, by mal znášať predovšetkým ten, koho povinnosťou je ju zabezpečiť, teda štát, nielen občan, podnikateľ.

Jadrom navrhovanej právnej úpravy je určenie doby splatnosti dane 14 dní po prijatí platby za dodaný tovar alebo službu, alebo aspoň časti platby, ktorej výška dosahuje minimálne úroveň daňovej povinnosti za dodaný tovar alebo službu. Súčasne sa tiež navrhuje, aby na časť platby za dodaný tovar alebo službu, ktorá sa rovná výške daňovej povinnosti platila zákonná lehota 30 dní od dodania tovaru alebo služby, a to aj vtedy, ak sa obchodní partneri dohodli na dlhšej lehote splatnosti za dodaný tovar alebo službu. Je to preto, lebo daň je povinnosťou voči štátu, a pri jej plnení nemusí platiť princíp zmluvnej slobody. V praxi by to znamenalo, že i keď sa dodávateľ s odberateľom dohodnú, že za tovar alebo službu odberateľ zaplatí v lehote, ktorá je dlhšia ako 30 dní, odberateľ je zo zákona povinný do 30 dní od prijatia tovaru alebo služby povinný zaplatiť dodávateľovi časť svojej platby vo výške daňovej povinnosti. Splatnosť daňovej povinnosti pre dodávateľa potom bude 14 dní po prijatí tejto časti platby.

Navrhovaná právna úprava vytvára tiež ekonomický tlak na odberateľov, aby si svoju povinnosť voči dodávateľovi plnili, a to stanovením vzniku nároku na odpočítanie dane na deň, keď odberateľ zaplatí dodávateľovi platbu aspoň vo výške dane. Takéto ustanovenie sa nachádzalo v zákone o dani z pridanej hodnoty z roku 1995 v znení jeho novely č.60 z roku 1999, avšak do nového zákona sa potom v roku 2004 nedostalo.

Predložená právna úprava obsahuje i veľmi stručnú novelu Obchodného zákonníka, ktorá súvisí s účelom navrhovaného zákona. V súčasnosti je zákonná lehota splatnosti faktúr v obchodnom styku stanovená na 60 dní pre štandardných účastníkov obchodných vzťahov a na 30 dní, ak je jedným z účastníkov orgán verejnej moci. Tieto lehoty nie sú obligatórne, zákon umožňuje partnerom dohodnúť sa i na dlhšej lehote splatnosti. Navrhujeme jednu, tridsaťdňovú zákonnú lehotu splatnosti faktúr, a to pre všetkých účastníkov obchodných vzťahov. Princíp zmluvnej slobody ponechávame v Obchodnom zákonníku bezo zmeny. Výnimku však bude tvoriť len vyššie uvedená časť platby vo výške daňovej povinnosti za dodaný tovar alebo službu, pre ktorú v zákone o dani z pridanej hodnoty navrhujeme obligatórnu zákonnú lehotu. Táto úprava v zákone o dani z pridanej hodnoty bude voči

všeobecnej úprave v Obchodnom zákonníku v pozícii osobitnej úpravy, a teda bude mať pri aplikácii prednosť pred všeobecnou úpravou.

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh zákona v konečnom dôsledku nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, avšak len vtedy, ak si štát bude plniť svoju úlohu pri zabezpečovaní dodržiavania práva a jeho vymožiteľnosti. V miere, v akej si túto úlohu plniť nebude dostatočne, sa premietnu i zadržané splatné platby za tovary a služby do tvorby príjmovej časti rozpočtu z dane z pridanej hodnoty. Návrh zákona nevytvára žiaden nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, ani na životné prostredie.

II. Osobitná časť

K čl. I:

K bodu 1: Ide o ustanovenie § 49 ods.1, ktoré umožňuje odberateľovi tovaru alebo služby odpočítať si daň až vtedy, keď ju zaplatí jej platiteľovi, teda dodávateľovi. Týka sa to len tých odberateľov, ktorí sú i sami platiteľmi dane z pridanej hodnoty. Týmto ustanovením sa vytvára tlak na odberateľov, aby si vo vlastnom záujme svoje povinnosti voči dodávateľom plnili.

K bodu 2 a 3: Navrhované zmeny prvej vety § 78 ods.1 a druhej vety § 78 ods.2 sú ťažiskom predloženej právnej úpravy. Nimi sa docieli posun splatnosti daňovej povinnosti dodávateľovi tovaru alebo služby až na čas, keď mu odberateľ zaplatí. Táto povinnosť mu vznikne 14 dní od prijatia platby a to v rámci zákonnej lehoty splatnosti faktúry, ktorú v článku II navrhuje predložená právna úprava zjednotiť na 30 dní. V prípade, ak by obchodní partneri využili možnosť dohodnúť sa na dlhšej lehote splatnosti platby za tovar alebo službu, stanovuje sa obligatórna zákonná povinnosť odberateľa zaplatiť časť platby najmenej vo výške daňovej povinnosti do 30 dní od dodania tovaru alebo služby. I v takom prípade bude splatnosť daňovej povinnosti dodávateľa 14 dní od prijatia tejto časti platby. Týmto usporiadaním sa odstráni vyložene nespravodlivá prax, v ktorej sú dodávatelia povinní platiť daň z pridanej hodnoty i za tovary alebo služby, za ktoré im ich odberatelia v lehote, ktorú im dáva zákon, alebo na ktorej sa dohodli, nezaplatili.

Štát si pri doterajšom usporiadaní zabezpečuje povinnosť, ktorú majú platitelia dane voči nemu, avšak ten istý štát sa zároveň tvári, akoby sa ho neplnenie povinností medzi účastníkmi obchodných vzťahov netýkalo. Pritom práve štát by mal byť garantom vymožiteľnosti práva. Predkladateľ návrhu novej právnej úpravy považuje za spravodlivé, aby riziko z nedodržiavania zákonov čiastočne znášal i štát, nielen subjekty, ktoré sa bez vlastnej viny dostávajú do ekonomicky zložitej situácie.

K čl. II:

Ide o stručnú novelu § 340a ods.1 Obchodného zákonníka. Zjednotenie zákonnej povinnosti pre splatnosť faktúr všetkým účastníkom obchodných vzťahov zavádza do týchto vzťahov väčší poriadok a vyššiu úroveň spravodlivosti, a zároveň ponecháva priestor i pre odlišné usporiadanie, ak sa na tom partneri dohodnú. V súvislosti