Koncentrácia verejnej moci „v rukách“ individuálnych subjektov je negatívnym javom s viacerými sprievodnými aspektmi. Vo všeobecnej rovine, kumulácia mocenských funkcií uľahčuje zneužitie moci, či už v osobný prospech, alebo na úkor verejného záujmu. V konkrétnej rovine vyvstáva aj problém v rozpore záujmov, ktoré by mali reprezentovať nositelia jednotlivých funkcií – poslanec NR SR by mal prihliadať na komplexné, celospoločenské záujmy, kdežto predstaviteľ samosprávy prirodzene protežuje lokálny, partikulárny záujem obce, ktorej je členom. Pri kumulatívnom výkone oboch druhov funkcií môže nastať situácia, keď daný subjekt nie je schopný v konkrétnej situácii oddeliť jednotlivé sféry záujmov (napr. poslanec NR SR využije zákonodarnú iniciatívu na návrh zákona, ktorý by výlučne zvýhodňoval obec, ktorej je starostom). Takýto stav predstavuje výrazný zásah do princípu nezávislosti výkonu funkcií.
Osobitnou otázkou je, či sa inkompatibilita funkcií koncipovaná v návrhu ústavného zákona vzťahuje aj na primátora mesta. Na túto otázku sa dá odpovedať kladne.
Vychádzajúc z ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“) a použitím logickej výkladovej metódy argumentum a maiori ad minus je jednoznačné, že do ustanovenia o nezlučiteľnosti s funkciou starostu obce je implicitne zahrnutá aj nezlučiteľnosť s funkciou primátora mesta. Zo zákona č. 369/1990 Zb. vyplýva, že pojem starosta je širším pojmom ako pojem primátor, keďže v § 24 ods. 2 tohto zákona je stanovené, že na postavenie primátora sa vzťahujú ustanovenia o starostovi obce. Z takto vymedzeného vzťahu následne môžeme odvodiť, že obmedzenia vzťahujúce sa k starostovi (pojem a maiori), sa budú viazať aj na primátora (pojem a minus).
Explicitné, priame zahrnutie primátora do okruhu nezlučiteľných funkcií v Ústave Slovenskej republiky by bolo nevhodné aj terminologického hľadiska, keďže ústavný text pojem primátor „nepozná“: Ústava Slovenskej republiky totižto v čl. 64 ustanovuje, že základom územnej samosprávy je obec a že územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok. Mesto ani mestská časť teda nie je samostatnou jednotkou územnej samosprávy a preto primátora alebo poslancov mestského zastupiteľstva, či poslancov mestských častí Ústava Slovenskej republiky vo svojich ustanoveniach nespomína, v čl. 69 ods. 1 písm. b) uvádza len starostu obce a v čl. 69 ods. 4 písm. b) predsedu vyššieho územného celku.
Podporným argumentom pre takýto výklad je tiež ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov, ktorý osobitne funkciu primátora neuvádza, avšak uvádza funkciu starostu, za ktorého považuje aj primátora. Takýto výklad uvedeného ústavného zákona bol na účely jeho uplatňovania vo vzťahu k starostom a primátorom potvrdený aj Združením miest a obcí Slovenska (ZMOS).
Návrh ústavného zákona má výrazný pozitívny dopad na kvalitatívny rozmer výkonu verejných funkcií. Vytvorením prekážky zabraňujúcej kumuláciu funkcií sa docieli stav, v ktorom sa verejný funkcionár bude môcť plnohodnotne koncentrovať na zodpovedný a nezávislý výkon jednej funkcie.
V druhom bode predkladaného návrhu ústavného zákona je upravené prechodné ustanovenie, ktoré bolo potrebné, aby sa zamedzilo spätnému (retroaktívnemu) účinku predkladaného ústavného zákona.
V zmysle tohto bodu sa nový rozšírený rozsah inkompatibility nevzťahuje na poslancov, ktorý začali vykonávať danú funkciu nezlučiteľnú s výkonom funkcie poslanca NR SR pred účinnosťou tohto ústavného zákona, t.j. pred 1. májom 2015. Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie aplikácie