DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh ústavného zákona“) predkladá skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti.

Neoddeliteľnou súčasťou slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery je aj výhrada vo svedomí. Právo na výhradu vo svedomí sa však nerodilo ľahko, a to ani na pôde Rady Európy, keď trvalo niekoľko desaťročí, kým ho väčšina členských štátov prijala aspoň vo vzťahu k vykonávaniu vojenskej služby. Urobila tak aj Slovenská republika, a to priamo vo svojom základnom dokumente – v čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Zakotvením práva na výhradu vo svedomí do čl. 10 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ktorá ho uznáva v súlade s vnútroštátnymi zákonmi upravujúcimi výkon tohto práva, sa vytvoril priestor na rozšírenie výhrady vo svedomí aj do iných oblastí spoločenského života a jej zakotvenie vo všeobecnej rovine pre každého vo forme základného práva garantovaného Ústavou, čo je aj cieľom predloženého návrhu ústavného zákona.

Právo na výhradu vo svedomí v tomto návrhu ústavného zákona:

-je zakotvené ako základné právo garantované Ústavou pre každého bez ohľadu na jeho zmýšľanie, pričom nositeľom tohto práva môže byť len fyzická osoba,

-zahŕňa nielen svedomie, ale aj náboženské vyznanie,

-je vnímané ako vonkajší prejav výhrady vo svedomí (forum externum), ktorý je obmedzený Ústavou (čl. 24 ods. 4 – bezprostredné ohrozenie života iných v záujme ochrany základného práva na život podľa čl. 15 Ústavy) a možno ho obmedziť aj zákonom na základe zmocnenia v Ústave (čl. 24 ods. 5 – na ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti alebo práv a slobôd iných),

-spočíva výlučne v odmietnutí konania, pričom za konanie sa považuje aj spoluúčasť na konaní a činnosť s takýmto konaním súvisiaca vrátane asistencie,

-má za dôsledok vylúčenie právnej zodpovednosti toho, kto si toto právo uplatnil v súlade s Ústavou a osobitnými zákonmi prijatými na jeho vykonanie.

Keďže podrobnosti týkajúce sa výkonu práva na výhradu vo svedomí ustanoví až zákon, nadobudnutie účinnosti návrhu ústavného zákona sa posunulo na 1. január 2016. Medzi osobitné predpisy, ktoré by do tohto dátumu bolo vhodné prijať, aby sa neopakovala situácia, ktorá nastala po ratifikácii Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (ďalej len „Vatikánska zmluva“), patria zákony v oblasti zdravotníctva, ozbrojených síl, výchovy a vzdelávania, občianskoprávnych a rodinných vecí, výkonu právnických povolaní alebo pracovnoprávnych vzťahov, pričom v oblasti ozbrojených síl a zdravotníctva je už právo na výhradu vo svedomí čiastočne upravené aj v súčasnosti.

Keďže ide o návrh ústavného zákona, navrhovaná právna úprava by mala mať prednosť nielen pred úpravou zakotvenou v Zmluve medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ale aj pred Vatikánskou zmluvou, ktorá síce má prednosť pred zákonmi v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy, avšak nie pred samotnou Ústavou. Vzhľadom na to, že predložený návrh ústavného zákona je vo vzťahu k právu na výhradu vo svedomí formulovaný širšie

2

ako sú formulované znenia oboch uvedených zmlúv, nemalo by dôjsť k vzájomnej kolízii. Navyše, obe zmluvy nie sú bez prijatia ďalších zmlúv na ich vykonanie uplatniteľné rovnako, ako nie je uplatniteľné ani právo na výhradu vo svedomí v zmysle predkladaného návrhu ústavného zákona bez prijatia osobitných zákonov na jeho vykonanie.

Návrh ústavného zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy. Nemá vplyv na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálne vplyvy, nemá vplyv na životné prostredie a ani na informatizáciu spoločnosti.

Návrh ústavného zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

3

B. Osobitná časť

K Čl. I

K bodu 1

Ústava v čl. 24 zaručuje každému človeku slobodu jeho myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Ide o základné slobody späté s existenciou človeka. Rovnako tak je toto právo zakotvené aj v článku 9 Európskeho dohovoru o ľudských právach a v článku 10 Charty základných práv Európskej únie.

Podľa prevládajúceho názoru odborníkov z oblasti právnej vedy je výhrada vo svedomí odvodená zo slobody myslenia, svedomia a náboženstva. Možno ju definovať ako „právo vyhnúť sa zákonnej povinnosti v mene vyššej povinnosti, ktorú ukladá svedomie“ (JUDr. Ján Drgonec, Dr.Sc., 2010) alebo ako odmietnutie konania, ktoré je v príkrom rozpore so svedomím konajúcej osoby bez toho, aby bola za to táto osoba sankcionovaná.

Právo na výhradu vo svedomí nie je v Ústave explicitne stanovené. Článok 25 ods. 2 Ústavy upravuje výnimku z povinnosti vykonať vojenskú službu formuláciou „nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním“. Podrobnosti stanovuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 569/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Výhrada vo svedomí sa v zmysle príslušného zákona vzťahuje na každého registrovaného občana alebo vojaka v zálohe vo vzťahu k vykonávaniu mimoriadnej služby, ktorú je povinný vykonať v čase vojny alebo vojnového stavu, ak podal písomné vyhlásenie o odopretí výkonu mimoriadnej služby z dôvodu, že jej výkon je v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Občan môže v stave bezpečnosti odoprieť výkon mimoriadnej služby vyhlásením v roku, v ktorom mu vznikla branná povinnosť alebo v januári každého nasledujúceho kalendárneho roka až do zániku brannej povinnosti. Ústavou garantované právo výhrady vo svedomí v zmysle „nikoho nemožno nútiť,...“ pozná slovenský právny poriadok tak len vo vzťahu k výkonu vojenskej služby.

Niektoré osobitné zákony výhradu vo svedomí upravujú už v súčasnosti, napr. zdravotnícky pracovník podľa prílohy č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov môže odmietnuť taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť Vatikánsku zmluvu, ktorá bola ratifikovaná 18.12.2000 a uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 326/2001 Z. z. a osobitne jej článok 7, ktorý priznáva každému právo na výhradu vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad katolíckej cirkvi, pričom rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva by mali byť zakotvené vo vykonávacej medzinárodnej zmluve, ktorá zatiaľ uzavretá nebola; táto medzinárodná zmluva má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy.

Slovenská republika uzatvorila zmluvu taktiež s registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Článok 7 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, okrem katolíckej cirkvi, priznáva právo každého uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad svojej registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti; táto zmluva však nemá prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

4

Navrhovaná úprava ústavného zákona je v súlade s oboma vyššie uvedenými Zmluvami, nevytvára priestor na rozpor právnych predpisov, ale rozširuje možnosti uplatniť si právo na výhradu vo svedomí každému, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním, teda nie len v rozpore s vieroučnými a mravoučnými zásadami katolíckej cirkvi alebo cirkvi, ktorej je osoba členom.

Z komentára k čl. 10 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 303, 14.12.2007, s. 1) vyplýva, že „právo zaručené v ods. 2 (právo na výhradu vo svedomí) odráža vnútroštátne ústavné tradície a vývoj vnútroštátnych právnych predpisov v tejto otázke“. Pri výklade možno dospieť k záveru, že výhrada vo svedomí má hlboký sociálny a kultúrny význam, ktorý sa medzi jednotlivými spoločnosťami a štátmi môže líšiť. Zavedenie práva na výhradu vo svedomí je v dispozičnom oprávnení zákonodarcu každého štátu a je v jeho výlučnej právomoci, akým spôsobom právo upraví a akým spôsobom určí hranice pre jeho uplatnenie. Zavedenie práva na výhradu vo svedomí je v pôsobnosti štátov v rámci ich vnútroštátnej legislatívy bez obmedzenia Európskeho dohovoru o ľudských právach, Charty základných práv Európskej únie alebo práva Európskej únie. Vzhľadom k tomu je plne v právomoci ústavodarného orgánu upraviť právo na výhradu vo svedomí vo všeobecnosti ako ústavné právo, na rozdiel od väčšiny iných štátov, kde je výhrada vo svedomí uplatňovaná len vo vzťahu k vykonávaniu vojenskej služby.

Článok 10 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie ustanovuje, že: „Právo na výhradu vo svedomí sa uznáva v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.“. Z dôvodu absencie výslovnej úpravy práva na výhradu vo svedomí na ústavnej úrovni predkladaný návrh ústavného zákona v čl. 24 Ústavy vkladá nový odsek 4, ktorým umožňuje každému uplatniť si právo na výhradu vo svedomí, ak je určité konanie v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Toto právo je však limitované bezprostredným ohrozením života iných, v záujme ochrany základného práva podľa čl. 15 Ústavy.

Pri tomto obmedzení je potrebné uviesť, že výnimka bezprostredného ohrozenia života iných sa použije vždy, keď bude právo uplatnené. S tým súvisí i posúdenie vzájomného vzťahu čl. 24 Ústavy ako článku stanovujúceho absolútne práva a čl. 25 ods. 2 Ústavy ako článku umožňujúceho prejavovať tieto práva navonok v podobe výhrady vo svedomí. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v tejto veci uzniesol (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo dňa 24.05.1995, sp. zn. PL. ÚS 18/95), že „čl. 25 ods. 2 Ústavy (ako lex specialis) potvrdzuje osobitné ústavné právo oprávnených osôb vychádzajúce z ich svedomia alebo náboženského vyznania (právo na odmietnutie vojenskej služby), ale súčasne nevylučuje, aby vonkajší prejav svedomia alebo náboženského vyznania nebol podrobený režimu čl. 24 ods. 4 Ústavy (pozn. nový čl. 24 ods. 5), t. j. akékoľvek verejné prejavy svedomia alebo náboženského vyznania podliehajú režimu čl. 24 ods. 4 Ústavy“ (pozn. nový čl. 24 ods. 5).

Z uvedeného vyplýva, že navrhované všeobecné právo na výhradu vo svedomí, ako vonkajší prejav práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery možno obmedziť pri súčasnom splnení formálnych a materiálnych podmienok: určenie obmedzenia v zákone, atribútom nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti a k ochrane iného ústavou chráneného záujmu - verejného poriadku, zdravia, mravnosti, práv a slobôd iných (Drgonec, Ján. Ústava Slovenskej republiky – Komentár. 2. vydanie. Heuréka, 2007, str. 265). Z uvedeného dôvodu bola potrebná úprava bodu 2 tohto ústavného návrhu zákona.

Ústavný súd sa ďalej vyslovil, že: „Systematickým, logickým a gramatickým výkladom článku 24 Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že zákonné obmedzenia predvídané čl. 24 ods. 4 Ústavy (pozn. nový čl. 24 ods. 5) sa vzťahujú na všetky verejné prejavy zmýšľania, motivované myslením, svedomím, náboženským vyznaním alebo vierou osoby, pretože žiadne ustanovenie, ktoré by určité (konkrétne) prejavy zmýšľania vylučovalo z režimu aplikácie ods. 4 (pozn. nový čl. 24 ods. 5), v

5

čl. 24 obsiahnuté nie je.“ (z uznesenia PL. ÚS 18/95). Z uvedeného právneho názoru možno dovodiť, že podmienky výkonu práv pri výhrade vo svedomí ako prejavu slobody uvedenej v čl. 24 ods. 1 Ústavy možno obmedziť v menšom rozsahu, ako je stanovené v čl. 24 ods. 5 Ústavy. Preto by bolo možné zvážiť aj legislatívne riešenie, podľa ktorého by boli obmedzenia výkonu práva uplatniť výhradu vo svedomí v porovnaní s platnými obmedzeniami výkonu práv podľa čl. 24 ods. 1 až 3 Ústavy zúžené. Predkladateľ tohto návrhu ústavného zákona však zvolil rovnaké obmedzenia pre výhradu vo svedomí ako pre slobody, z ktorých toto právo vychádza.

Nepostihnuteľnosť nesplnenia zákonom uloženej povinnosti, napr. vykonať zdravotný zákrok, vyučovať určitý predmet na škole a pod. v súvislosti s uplatnenou výhradou predpokladá existenciu prekážky svedomia alebo náboženského vyznania. Ak existuje jedna z týchto dvoch prekážok, ktorá by osobe bránila vykonať povinnosť uloženú jej osobitným právnym predpisom, môže si ktokoľvek uplatniť právo na výhradu vo svedomí podľa čl. 24 ods. 4 Ústavy, a to vyhlásením, ktorým odoprie výkon uloženej povinnosti. Uplatnenie ústavného práva výhrady vo svedomí voči plneniu zákonnej povinnosti z dôvodu svedomia alebo náboženského vyznania preto predpokladá rešpektovanie konkrétnych ustanovení zákona, ktoré sú s uplatnením práva na výhradu vo svedomí zviazané.

„Prípadné narušenie ústavného práva výhrady vo svedomí potom môže namietať len tá osoba, ktorá splnila všetky podmienky jeho uplatnenia a jej právo rešpektované nebolo, ale nie tá osoba, ktorá zákonné podmienky stanovené v osobitných právnych predpisoch nesplnila.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo dňa 24. 05. 1995, sp. zn. PL. ÚS 18/95).

V prípadnom súdnom konaní bude tak úlohou súdu aplikovať právo a skúmať danú výhradu ad hoc, v závislosti od konkrétneho prípadu uplatnenia práva na výhradu vo svedomí, ako i posúdiť splnenie zákonných podmienok, ktoré bude stanovovať osobitný právny predpis. V Českej republike sa touto otázkou zaoberal Ústavný súd ČR, a to v náleze zo dňa 03.02.2011, sp. zn. III. ÚS 449/06, v ktorom určil kritéria, s ktorými sa bude musieť v priebehu súdneho konania o prípustnosti využitia práva na výhradu vo svedomí vysporiadať. Kritériá uplatnenia a uznania práva na výhradu vo svedomí stanovil nasledovne: „relevancia okolností prípadu, naliehavosť tvrdených dôvodov, ich ústavná relevancia, konzistentnosť a presvedčivosť tvrdenia danej osoby, ako i nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktoré môže konanie danej osoby vyvolať“. Pri aplikácií konkrétnych skutkových okolností prípadu bude umožnené využiť úvahu súdu, pričom bude potrebné zachovať zásadu proporcionality medzi svedomím a chránenou hodnotou.

Podrobnosti výkonu práva ustanoví osobitný zákon. To znamená, že právo na výhradu vo svedomí sa stane vykonateľným až po vydaní osobitného predpisu, ktorým sa upraví oblasť, rozsah, podmienky výkonu práva a pod., a to v intenciách čl. 24 ods. 5 Ústavy. Po prijatí tohto návrhu ústavného zákona bude ďalším krokom vymedzenie všetkých oblastí, v ktorých bude možné výhradu vo svedomí aplikovať a v osobitných právnych predpisoch zaviesť podmienky, po splnení ktorých bude možné výhradu uplatniť. Zákonodarca by mal upraviť podmienky výkonu práva na výhradu vo svedomí tak, aby uplatnenie tohto práva nespôsobovalo zabránenie prístupu k službám alebo právam iných osôb.

Predpokladá sa novelizácia zákonov v oblasti výchovy a vzdelávania, občianskoprávnych a rodinných vecí, zdravotníctva, ozbrojených síl, výkonu právnických povolaní a pracovnoprávnych vzťahov; konkrétne otázky, ktoré prichádzajú do úvahy, sú napr. vykonávanie umelých prerušení tehotenstva, sterilizácia žien, oplodnenie in vitro, výučba niektorých predmetov, napr. výchovy k manželstvu a rodičovstvu alebo obdobných predmetov zahŕňajúcich sexuálnu výchovu na školách, práca v nedeľu a ďalšie. Z dôvodu značného dopadu navrhovanej úpravy na širokú verejnosť a potreby

6

zmeny legislatívy bolo nadobudnutie účinnosti predkladaného návrhu ústavného zákona posunuté až na 1. január 2016.

Základným princípom právneho štátu je rovnosť pred zákonom. Vzhľadom k tomu návrh ústavného zákona zakotvuje možnosť uplatniť si výhradu vo svedomí vo všeobecnosti, teda ako i vo veciach náboženských, tak i vo veciach svedomia, ktoré nesúvisia s náboženstvom osoby. Zo znenia čl. 24 ods. 1 vyplýva, že každý má právo byť bez náboženského vyznania. Výkladom možno dospieť k záveru, že „právo byť ateistom je rovnocenné právu zvoliť si náboženské vyznanie alebo vieru“ (Drgonec, Ján. Ústava Slovenskej republiky – Komentár. 2. vydanie. Heuréka, 2007, str. 262). Na druhej strane, Slovenská republika sa v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy neviaže nielen na žiadne náboženstvo, ale ani na žiadnu ideológiu vrátane ateistickej ideológie, či nihilizmu. Z toho dôvodu si v uplatňovaní práva na výhradu vo svedomí bude rovnocenný každý človek či už je členom cirkvi, alebo nevyznáva žiadne náboženstvo a koná len na základe svojho svedomia.

K tejto otázke zaujal stanovisko Ústavný súd ČR v už spomínanom náleze (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 03.02.2011, sp. zn. III. ÚS 449/06), z ktorého možno odvodiť uplatnenie si výhrady vo svedomí vo všeobecnosti. „Konštrukcia výhrady vo svedomí nie je viazaná už len na vyznanie určitého náboženstva, ale otvára možnosť pre svedomie formované akýmikoľvek predstavami a názormi.“ (Madleňáková Lucia, Nad jedním nenápadným nálezem Ústavního soudu, aneb jak vypadá judikatorní výhrada svědomí. Právo – medicína.sk [online]. Publikované 24.2.2012. [citované 10.2.2014]. Dostupné na <

http://www.pravo-medicina.sk/detail-aktuality?new_id=498

>).

Z povahy práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery vyplýva, že nositeľom práva môže byť len fyzická osoba. Keďže výhrada vo svedomí je z uvedených práv odvodená, jej nositeľom bude taktiež len fyzická osoba. Ide o individuálne právo osoby, ktoré nemožno vykonať na základe pokynu, ale svojho presvedčenia, formovaného či už náboženskou náukou alebo svedomím.

Právo na výhradu vo svedomí spočíva v odmietnutí konania. Spôsobilosť právne konať, teda konať s právnymi účinkami znamená, že sa na ľudské konanie viažu právne účinky, ktoré ustanovil právny poriadok. Z dôvodu jednoznačnosti výkladu konania na účely uplatňovania si výhrady vo svedomí sa konaním rozumie aj spoluúčasť na konaní a činnosť súvisiaca s týmto konaním vrátane asistencie. Takéto vymedzenie pojmu „konanie“ bolo tiež súčasťou poslaneckého návrhu zákona o práve na výhradu vo svedomí a jeho uplatnení [zákon o výhrade vo svedomí) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ktorý bol v roku 2009 predložený do Národnej rady Slovenskej republiky (tlač 1203)].

Návrh ústavného zákona nepredpokladá potrebu prijatia zmeny a doplnenia zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ktorá by sa týkala doplnenia výhrady vo svedomí medzi okolnosti vylučujúcich protiprávnosť. Účinná úprava už v dnešnom znení ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť obsahuje výkon práva a povinnosti (§ 28 Trestného zákona), pod ktorú je možné podradiť i uplatnenie si práva na výhradu vo svedomí, pretože ide o výkon práva vyplývajúci zo všeobecne záväzného právneho predpisu, pričom spôsob výkonu tohto práva neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu.

K bodu 2

Ide o legislatívno-technické úpravy, ktoré bezprostredne súvisia s bodom 1 tohto návrhu ústavného zákona. Výkon práva výhrady vo svedomí môže byť obmedzený rovnakými obmedzeniami, aké Ústava pozná vo vzťahu k slobode myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, a teda možnosti obmedzenia zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

7

K bodu 3

Vzhľadom k zavedeniu všeobecnej definície výhrady vo svedomí do Ústavy nie je z koncepčného hľadiska vhodné ponechať úpravu výhrady vo svedomí voči výkonu vojenskej služby naďalej v Ústave. Podmienky odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu rozporu so svedomím alebo náboženským vyznaním osoby budú naďalej zakotvené v zákone č. 569/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov s tým rozdielom, že pri uplatňovaní si práva výhrady vo svedomí sa okrem uvedeného zákona budú vojaci a registrovaní občania odvolávať na všeobecné ustanovenie o výhrade vo svedomí zakotvené v novom čl. 24 ods. 4 Ústavy.

K Čl. II

Navrhuje sa účinnosť predkladaného ústavného zákona so zohľadnením legisvakančnej lehoty a potreby zosúladenia, resp. vypracovania príslušnej legislatívy, a to od 1. januára 2016.

8

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

3. Predmet návrhu zákona:

a)je upravený v primárnom práve Európskej únie, a to v čl. 6 ods. 1 Zmluvy o EÚ v spojení s čl. 10 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (právo na výhradu vo svedomí),

b)nie je upravený v sekundárnom práve Európskej únie,

c)nie je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

4.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) bezpredmetné,

b) v danej oblasti nebol proti Slovenskej republike začatý postup Európskej komisie a ani konanie Súdneho dvora Európskej únie podľa článkov 258 až 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

c) bezpredmetné.

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie

-úplný.

9

DOLOŽKA

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

Termín začatia a ukončenia PPK: bezpredmetné

A.2. Vplyvy:

Pozitívne

Žiadne

Negatívne

1. Vplyvy na rozpočet verejnej správy

x

2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?

x

3. Sociálne vplyvy

x

– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,

x

– sociálnu exklúziu,

x

– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť

x

4. Vplyvy na životné prostredie

x

5. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

x

A.3. Poznámky

bezpredmetné

A.4. Alternatívne riešenia

bezpredmetné

A.5. Stanovisko gestorov

Návrh ústavného zákona bol zaslaný na vyjadrenie Ministerstvu financií SR a stanovisko tohto ministerstva tvorí súčasť predkladaného materiálu.