Navrhovaná úprava ústavného zákona je v súlade s oboma vyššie uvedenými Zmluvami, nevytvára priestor na rozpor právnych predpisov, ale rozširuje možnosti uplatniť si právo na výhradu vo svedomí každému, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním, teda nie len v rozpore s vieroučnými a mravoučnými zásadami katolíckej cirkvi alebo cirkvi, ktorej je osoba členom.
Z komentára k čl. 10 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 303, 14.12.2007, s. 1) vyplýva, že „právo zaručené v ods. 2 (právo na výhradu vo svedomí) odráža vnútroštátne ústavné tradície a vývoj vnútroštátnych právnych predpisov v tejto otázke“. Pri výklade možno dospieť k záveru, že výhrada vo svedomí má hlboký sociálny a kultúrny význam, ktorý sa medzi jednotlivými spoločnosťami a štátmi môže líšiť. Zavedenie práva na výhradu vo svedomí je v dispozičnom oprávnení zákonodarcu každého štátu a je v jeho výlučnej právomoci, akým spôsobom právo upraví a akým spôsobom určí hranice pre jeho uplatnenie. Zavedenie práva na výhradu vo svedomí je v pôsobnosti štátov v rámci ich vnútroštátnej legislatívy bez obmedzenia Európskeho dohovoru o ľudských právach, Charty základných práv Európskej únie alebo práva Európskej únie. Vzhľadom k tomu je plne v právomoci ústavodarného orgánu upraviť právo na výhradu vo svedomí vo všeobecnosti ako ústavné právo, na rozdiel od väčšiny iných štátov, kde je výhrada vo svedomí uplatňovaná len vo vzťahu k vykonávaniu vojenskej služby.
Článok 10 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie ustanovuje, že: „Právo na výhradu vo svedomí sa uznáva v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.“. Z dôvodu absencie výslovnej úpravy práva na výhradu vo svedomí na ústavnej úrovni predkladaný návrh ústavného zákona v čl. 24 Ústavy vkladá nový odsek 4, ktorým umožňuje každému uplatniť si právo na výhradu vo svedomí, ak je určité konanie v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Toto právo je však limitované bezprostredným ohrozením života iných, v záujme ochrany základného práva podľa čl. 15 Ústavy.
Pri tomto obmedzení je potrebné uviesť, že výnimka bezprostredného ohrozenia života iných sa použije vždy, keď bude právo uplatnené. S tým súvisí i posúdenie vzájomného vzťahu čl. 24 Ústavy ako článku stanovujúceho absolútne práva a čl. 25 ods. 2 Ústavy ako článku umožňujúceho prejavovať tieto práva navonok v podobe výhrady vo svedomí. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v tejto veci uzniesol (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo dňa 24.05.1995, sp. zn. PL. ÚS 18/95), že „čl. 25 ods. 2 Ústavy (ako lex specialis) potvrdzuje osobitné ústavné právo oprávnených osôb vychádzajúce z ich svedomia alebo náboženského vyznania (právo na odmietnutie vojenskej služby), ale súčasne nevylučuje, aby vonkajší prejav svedomia alebo náboženského vyznania nebol podrobený režimu čl. 24 ods. 4 Ústavy (pozn. nový čl. 24 ods. 5), t. j. akékoľvek verejné prejavy svedomia alebo náboženského vyznania podliehajú režimu čl. 24 ods. 4 Ústavy“ (pozn. nový čl. 24 ods. 5).
Z uvedeného vyplýva, že navrhované všeobecné právo na výhradu vo svedomí, ako vonkajší prejav práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery možno obmedziť pri súčasnom splnení formálnych a materiálnych podmienok: určenie obmedzenia v zákone, atribútom nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti a k ochrane iného ústavou chráneného záujmu - verejného poriadku, zdravia, mravnosti, práv a slobôd iných (Drgonec, Ján. Ústava Slovenskej republiky – Komentár. 2. vydanie. Heuréka, 2007, str. 265). Z uvedeného dôvodu bola potrebná úprava bodu 2 tohto ústavného návrhu zákona.
Ústavný súd sa ďalej vyslovil, že: „Systematickým, logickým a gramatickým výkladom článku 24 Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že zákonné obmedzenia predvídané čl. 24 ods. 4 Ústavy (pozn. nový čl. 24 ods. 5) sa vzťahujú na všetky verejné prejavy zmýšľania, motivované myslením, svedomím, náboženským vyznaním alebo vierou osoby, pretože žiadne ustanovenie, ktoré by určité (konkrétne) prejavy zmýšľania vylučovalo z režimu aplikácie ods. 4 (pozn. nový čl. 24 ods. 5), v