Cieľom návrhu ústavného zákona je zaviesť princíp jedného platu pri výkone viacerých verejných funkcií.Z koncepčného a systematického hľadiska sa nejaví ako vhodné zaviesť princíp jedného platu do zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o platových pomeroch“) z viacerých dôvodov. Medzi tie najmarkantnejšie dôvody patrí skutočnosť, že zákon o platových pomeroch sa nezaoberá platom ústavného činiteľa vo všeobecnosti, ale rieši už konkrétnu výšku platu, funkčné príplatky, paušálne náhrady a iné náhrady ďalších výdavkov. Okrem toho sa zákon o platových pomeroch vzťahuje len na ústavných činiteľov Slovenskej republiky – poslancov NR SR, prezidenta SR, členov vlády SR, sudcov Ústavného súdu SR, ostatných sudcov SR, predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR a generálneho prokurátora SR, ktorí predstavujú užší okruh osôb ako verejní funkcionári v zmysle ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“).
Ústavný zákon už v súčasnosti upravuje všeobecné povinnosti a obmedzenia, ktorými sa má zamedziť vzniku rozporu osobného záujmu verejného funkcionára s verejným záujmom pri výkone verejnej funkcie. Predkladaná novela ústavného zákona tieto všeobecné povinnosti a obmedzenia podľa čl. 4 ústavného zákona dopĺňa o nový zákaz, a to zákaz poberať viac ako jeden príjem v prípade, ak verejný funkcionár vykonáva viacero verejných funkcií.
Návrh ústavného zákona sa v bode 2 zaoberá situáciou, ktorá nastane v prípade, že verejný funkcionár začne vykonávať ďalšiu verejnú funkciu, za ktorú by mal poberať ďalší plat z rozpočtu verejnej správy. Navrhuje sa, aby v takomto prípade mal verejný funkcionár 30 dňovú lehotu, počas ktorej sa rozhodne, ktorý príjem z výkonu verejnej funkcie si ponechá.
Z legislatívno-technického hľadiska sa v návrhu ústavného zákona používa pojem „príjem z výkonu funkcie verejného funkcionára“, hoci ústavný zákon používa aj pojmy ako „finančná odmena“ [čl. 5 ods. 5)] alebo „plat verejného funkcionára“ (čl. 9 ods. 10, 15 a 16). Pojem príjem z výkonu verejnej funkcie však ústavný zákon používa na viacerých miestach v zodpovedajúcom význame [čl. 7 ods. 1 písm. d), čl. 7 ods. 2, čl. 9 ods. 15)] a zahŕňa akýkoľvek príjem vo forme mzdy, platu, odmeny, prémie, príplatkov a pod., ktorý verejný funkcionár dostane za vykonávanie verejnej funkcie.
Návrh ústavného zákona rešpektuje čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého majú občania za rovnakých podmienok právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám, ako aj čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa týka práva na odmenu za vykonanú prácu. Vo vzťahu k otázke práva na odmenu za vykonanú prácu vychádza návrh ústavného zákona z predpokladu, že jedna osoba dokáže vykonávať svoju prácu maximálne na 100%. Ak vykonáva viacero prác, každej sa pomerne venuje spôsobom, ktorý vo výsledku znamená hodnotu 100%. Za takto odvedenú 100%-nú prácu dostane 100% odmenu, ktorá spočíva v jednom 100% príjme z ktorejkoľvek ním zvolenej verejnej funkcie a v tomto príjme je už započítaná odmena za prácu súvisiacu so všetkými vykonávanými verejnými funkciami. Z pohľadu pracovnoprávnych predpisov v tomto prípade nejde o situáciu upravenú v § 17 ods. 1 Zákonníka práce. V prípade, ak verejný funkcionár vykonáva viacero verejných funkcií, je na ňom, aby zvážil, ktorý príjem z výkonu verejnej funkcie bude naďalej poberať a ktorého sa následne (t.j. nie vopred) vzdá.