B. Osobitná časť

K § 1

Vymedzuje sa predmet zákonnej úpravy. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „zákon“ alebo „SSP“) bude upravovať jednak právomoc a príslušnosť súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, ako i konanie a postup súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v konaní.

Zavádza sa pomenovanie „správny súd“. Toto má zvýrazniť osobitosť správneho súdnictva. Právny poriadok pritom pozná už podobné, zaužívané pomenovania ako registrový súd alebo konkurzný súd.

K § 2

V prvom odseku je vymedzená všeobecná definícia správneho súdnictva ako oblasti súdnictva poskytujúceho ochranu fyzickým osobám a právnickým osobám v konaniach začatých na základe ich žalôb a zároveň ako oblasti, v ktorej správne súdy rozhodujú v určených veciach, napr. na základe žalôb prokurátora (generálneho prokurátora), v kompetenčných konfliktoch atď.

Druhý odsek je odzrkadlením čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“) ohľadom práva na súdnu ochranu poskytovanú správnymi súdmi. Právo na poskytnutie takejto súdnej ochrany má každý, a to za podmienky porušenia alebo priameho dotknutia jeho práv zo strany rozhodnutia, opatrenia, nečinnosti alebo iného zásahu orgánu verejnej správy.

K § 3

Za účelom prehľadnosti a zrozumiteľnosti sa definujú základné pojmy.

Vymedzuje sa administratívne konanie, ktorým sa rozumie postup orgánu verejnej správy pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní nielen individuálnych, ale i normatívnych správnych aktov. Pod individuálnymi správnymi aktmi treba rozumieť správne akty, ktoré majú individuálne určeného adresáta (napr. rozhodnutia, opatrenia a iné zásahy orgánov verejnej správy). Normatívnymi správnymi aktmi sú správne akty, ktoré nemajú konkrétneho adresáta a smerujú k vopred neurčenému okruhu osôb. V rámci správneho súdnictva sú takýmito normatívnymi správnymi aktmi všeobecne záväzné nariadenia obecných zastupiteľstiev, mestských zastupiteľstiev a zastupiteľstiev mestských častí a samosprávnych krajov.

Definuje sa rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorým sa rozumie správny akt formálne označený ako rozhodnutie alebo za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu, napr. stavebné povolenie alebo fiktívne rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia informácie, ktorý bol vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, t.j. pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy. Súčasne sa rozlišuje medzi konštitutívnymi a deklaratórnymi účinkami ohľadom práv, právom chránených záujmov a povinností fyzických osôb a právnických osôb.

Pod opatrením orgánu verejnej správy sa rozumie správny akt orgánu verejnej správy odlišný od rozhodnutia (nepomenovaný ako rozhodnutie a nepovažovaný za rozhodnutie), ktorý bol vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, t.j. pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy a ktorého účinkami môžu byť práva, právom chránené záujmy a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb priamo dotknuté. V praxi sú takýmito opatreniami najmä záznam a poznámka v katastri nehnuteľností [§ 5 ods. 2 a 3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)], písomné oznámenie stavebného úradu, že nemá námietky voči uskutočneniu stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác [§ 57 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)], registrácia alebo zmena v registri pozemkových spoločenstiev podľa § 26 ods. 3 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, evidencia zmluvy vlastníkov spoločného poľovného revíru o jeho užívaní alebo zmluvy o užívaní poľovného revíru podľa § 12 ods. 3, § 16 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj samotné listy orgánov verejnej správy, ktorými sa oznamuje, že nebolo vyhovené návrhom alebo žiadostiam fyzických osôb a právnických osôb, ak tým môžu byť priamo dotknuté ich práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti.

Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie nielen stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, ale i stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nezačal z úradnej povinnosti administratívne konanie, hoci mu táto povinnosť vyplýva zo znenia právnych predpisov.

Vymedzuje sa iný zásah orgánu verejnej správy. Oproti doterajšej právnej úprave sa v pomenovaní upustilo od prívlastku „nezákonný“, ktorý evokoval protiprávnosť každého žalovaného zásahu. Na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia má iný zásah orgánu verejnej správy čisto faktickú povahu, čiže neprebehlo pri ňom žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. Pri inom zásahu sa vyžaduje priame dotknutie na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitných predpisov, ak ním sú alebo môžu byť priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. V praxi ide najmä o preskúmavanie daňových kontrol.

Znenie odseku 2 je upresňujúcim ustanovením a reakciou na to, že uznesenie zastupiteľstva obce, mesta, mestskej časti a samosprávneho kraja je svojou povahou opatrením orgánu verejnej správy sui generis.

K § 4

Vymedzujú sa orgány verejnej správy. Pod orgány štátnej správy sa zaraďujú orgány štátnej správy na ústrednej, resp. celoštátnej úrovni i orgány miestnej štátnej správy, či už všeobecnej alebo špecializovanej. Orgánmi územnej samosprávy sú obce, mestá, v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje. Orgánmi záujmovej samosprávy sú orgány, ktorým osobitný zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, najmä svojich členov. Príkladom orgánov záujmovej samosprávy sú najmä stavovské profesijné

organizácie (komory). Medzi orgány verejnej správy ďalej patria aj právnické osoby, fyzické osoby, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ak im bolo osobitným predpisom zverené oprávnenie rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb (napr. Národná banka Slovenska alebo skúšobný komisár v autoškole, ozbrojené zbory, disciplinárna komisia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie niektorých rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu).

K § 5

Podľa odseku 1 sa na konanie pred správnym súdom budú primerane aplikovať princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“), ako aj princípy vyjadrené v odsekoch 2 až 10.

V odseku 2 je vymedzený princíp ochrany práv. Pokiaľ je totiž rozhodovanie orgánov verejnej správy spojené s vrchnostenským charakterom, musí v právnom štáte existovať orgán nezávislý od orgánu verejnej správy, ktorý je oprávnený poskytnúť ochranu tým účastníkom administratívneho konania, ktorých verejné subjektívne práva boli v tomto konaní poškodené alebo dotknuté. V právnom poriadku Slovenskej republiky plní túto nezastupiteľnú úlohu správne súdnictvo.

Odsek 3 zdôrazňuje ďalšiu funkciu správneho súdnictva, ktoré okrem ochrany poskytovanej podľa odseku 2 súčasne zabezpečuje aj ochranu zákonnosti a verejného záujmu, a to najmä vo vzťahu k žalobnej legitimácii prokuratúry.

Dispozičný princíp obsiahnutý v odseku 4 sa uplatňuje bezvýhradne a konanie pred správnym súdom možno začať len na základe návrhu – žaloby, ktorou plne disponuje žalobca.

Odsek 5 upravuje princíp jednotnosti konania a hospodárnosti, ktoré umožňujú správnemu súdu, aby poradie jednotlivých procesných úkonov bolo určované ním a nie zákonom, a to najmä s prihliadnutím na potrebu rýchlosti a hospodárnosti konania.

Princíp ústnosti, princíp priamosti a voľného hodnotenia dôkazov sú vyjadrené v odseku 6. Princíp ústnosti znamená zabezpečenie práva na vypočutie pred správnym súdom. Princíp priamosti má pomáhať správnemu súdu pri zisťovaní skutkového stavu, najmä pri peňažnej a sankčnej moderácii a plnej jurisdikcii, avšak neuplatňuje sa bezvýhradne a môže byť obmedzený uplatnením princípu hospodárnosti. Princíp voľného hodnotenia dôkazov znamená, že žiadny dôkaz v správnom súdnictve nemôže mať odlišnú právnu silu ako iný dôkaz a správny súd hodnotí každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti podľa svojho uváženia.

Znenie odseku 7 sa týka princípu rovnosti účastníkov konania, princípu prejednacieho, ktorého cieľom je uložiť účastníkovi dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniam a princípu koncentračného, podstatou ktorého je povinnosť uplatniť určité procesné úkony v zákonom stanovenom čase, resp. štádiu konania.

Princíp viazanosti orgánu verejnej správy právnym názorom správneho súdu je vyjadrený v odseku 8. Tento princíp sa vždy týka konkrétnej veci a je prejavom záujmu materiálneho právneho štátu na dodržiavaní zákonnosti orgánmi verejnej správy a vynútiteľnosti tohto stavu zo strany správneho súdnictva.

V odseku 9 je upravený princíp funkčnej súvislosti, t.j. nadväznosti správneho súdnictva a dozoru prokuratúry nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy (netrestný dozor prokuratúry). Zabezpečovanie zákonnosti v postupe a rozhodovaní orgánov verejnej správy je v právnom poriadku Slovenskej republiky na základe historického vývoja delené medzi správne súdnictvo a netrestný dozor prokuratúry. Tieto dva systémy nie sú konkurenčné, ale navzájom súvisia, sú právne previazané, vzájomne sa doplňujú a nadväzujú na seba. Netrestný dozor prokuratúry má slúžiť ako určitý právny filter, prostredníctvom ktorého sa môže odstrániť nezákonnosť ešte predtým, ako by bola predmetom rozhodovania pred správnym súdom. Pokiaľ sa však orgány verejnej správy s názorom prokurátora nestotožnia, má tento možnosť preniesť rozhodovanie o zákonnosti na správny súd. Účelom nadväznosti správneho súdnictva a netrestného dozoru prokuratúry je preto najmä odťaženie správneho súdnictva, ďalej zabezpečovanie zákonnosti vo veciach, v ktorých protiprávny stav vyhovuje všetkým účastníkom i orgánu verejnej správy, a teda absentuje ten, kto by sa so žalobou obrátil na správny súd a tiež aj zjednocovanie judikatúry správnych súdov a „vymáhanie jej akceptácie“ zo strany orgánov verejnej správy. Tento princíp je súčasne zvýraznením doposiaľ opomínanej a pritom nezastupiteľnej funkcie správneho súdnictva spočívajúcej v odstraňovaní korupcie premietnutej do nezákonného rozhodovania a postupov orgánov verejnej správy.

Odsek 10 ustanovuje princíp zákazu zjavného zneužitia práv. Základnou úlohou správneho súdnictva je totiž poskytovanie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzických osôb a právnických osôb a nie participovanie na takých postupoch, ktoré majú povahu šikany, či zneužívania práva na súdnu ochranu na úkor iných účastníkov právnych vzťahov, či orgánov verejnej správy. Za šikanózny možno pritom vo všeobecnosti považovať taký výkon práva, ktorý je spojený som zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu.

K § 6

Právna úprava právomoci súdov v správnom súdnictve vyplýva z čl. 142 ústavy.

K odseku 1

V tomto ustanovení je definovaný rozsah právomoci správneho súdnictva, ktorá obdobne ako v civilnom konaní sporovom i mimosporovom je súhrnom oprávnení a povinností súdu tzv. decíznej (rozhodovacej) povahy na základe princípov taxatívnej enumerácie vo vzťahu k jednotlivým druhom konaní. V čl. 46 ods. 2 ústava vymedzuje právo na ochranu pre každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Takejto ochrany sa môže domáhať každý prostredníctvom správneho súdu za zákonom vymedzených podmienok. Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí, opatrení a postupov orgánov verejnej správy bez rozdielu, či boli vydané v oblasti verejnej správy, alebo aj v oblasti súkromnoprávnych vzťahov (veci súkromnoprávnej povahy) – tento model prieskumu sa v praxi správnych súdov osvedčil. Ďalej poskytujú ochranu pred nečinnosťou

orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených zákonom - to vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov verejnej správy a o vydaní súhlasu s inšpekciou.

Podľa čl. 46 ods. 2 veta druhá ústavy z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podmienkou domáhania sa ochrany v správnom súdnictve, pokiaľ zákon neustanoví inak, bude podanie žaloby po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov v konaní pred orgánom verejnej správy.

K odseku 2

Predkladateľ z dôvodu prehľadnosti uprednostnil vymedzenie právomoci odvíjajúce sa od typu konania. V nadväznosti na typ konania je možné nepochybne zistiť, čo je predmetom prieskumu a rozhodovania zo strany správneho súdu.

K § 7

V navrhované ustanovenie vychádza z doterajšieho § 248 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP"), avšak predkladateľ prevzal dlhšie a podrobnejšie vymedzenie rozhodnutí nepodliehajúcich súdnemu prieskumu z dôvodu zabránenia aplikačným problémom.

Písmeno a) bolo doplnené o opatrenie, pretože nie je vylúčená existencia inštančného postupu aj v takomto prípade (napr. daňová exekučná výzva). Taktiež za účelom jednoznačnosti sa doplňuje, že povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená. Prokurátor a ani zainteresovaná verejnosť (ak jej osobitný zákon nepriznal v administratívnom konaní postavenie účastníka) totiž objektívne nemôžu takúto podmienku splniť.

V písmene b) sú vymedzené správne akty orgánov verejnej správy, ktoré sa netýkajú práv, právom chránených záujmov alebo povinností fyzických osôb alebo právnických osôb, najmä ak smerujú dovnútra orgánu verejnej správy. Zo súdneho prieskumu sa teda v správnom súdnictve vylučujú rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby.

V písmene c) sa zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve výslovne vylučujú všeobecne záväzné právne predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak. Výnimku tu predstavujú všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov, ktorých prieskum je upravený v samostatnom konaní v § 357 až § 367.

V písmene d) sa zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve výslovne vylučujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese.

Písmená e) až g) korešpondujú s doterajšími písmenami a) až c) OSP a písm. h) precizuje doterajšie ustanovenie § 248 písm. d) OSP.

Podľa písmena e) sú zo súdneho prieskumu vylúčené aj rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, avšak len za podmienky, že nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka administratívneho konania.

V písmenách f) a g) sú vymedzené rozhodnutia a opatrenia, ktorých vydanie je spojené s vyhodnotením iných, ako právnych otázok.

Písmeno h) odkazuje na individuálne správne akty, ktorých súdny prieskum vylučujú osobitné predpisy ako napríklad § 3 ods. 6, § 7 ods. 8, § 8c ods. 4, § 13b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 569/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov, zákon č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K § 8

Pre prípad tzv. kompetenčných konfliktov sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) zriaďuje osobitý kompetenčný senát, ktorý je upravený v § 11 CSP. Podrobnosti o konštituovaní a zložení kompetenčného senátu, ktorý bude pozostávať zo siedmich sudcov, a to troch sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu, troch sudcov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a jedného sudcu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, z ktorých jeden bude jeho predsedom, ustanoví zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o súdoch“), Rokovací poriadok najvyššieho súdu a jeho rozvrh práce. Rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy a orgány verejnej správy viazané.

Predmetom konania a rozhodovania kompetenčného senátu bude rozhodnutie kompetenčného konfliktu o vecnú príslušnosť, ktorý sa musí týkať buď prebiehajúceho, alebo ešte nezačatého konania, pričom stranami tohto konfliktu budú orgány verejnej správy a súdy alebo správne súdy a civilné súdy. Ustanovenie § 8 v kompetenčných konfliktoch priamo odkazuje na CSP.

K § 9

Navrhované ustanovenie vychádza z doterajšieho § 11 OSP a zakotvuje zásadu, podľa ktorej sa konanie uskutočňuje na vecne, miestne a kauzálne príslušnom správnom súde. Zároveň zakotvuje i zásadu perpetuatio fori.

V prípade, že nemožno vecnú a miestnu príslušnosť určiť, predkladateľ z dôvodu procesnej ekonómie ustanovuje príslušnosť Krajského súdu v Bratislave.

K § 10

Ak tento zákon neustanovuje inak, je na konanie (v prvej a jedinej inštancii ) vecne príslušný krajský súd.

V nadväznosti na toto ustanovenie bude potrebné zmeniť doterajšiu vecnú príslušnosť okresných súdov podľa § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, ako aj vecnú príslušnosť najvyššieho súdu ako súdu prvej a jedinej inštancie, taktiež doteraz stanovenú v osobitných zákonoch.

K § 11

Navrhované ustanovenie vymedzuje vecnú príslušnosť najvyššieho súdu, a to v značne užšom rozsahu, ako tomu bolo doteraz. Dôvodom pre takéto vymedzenie je predovšetkým postavenie najvyššieho súdu ako súdu najvyššej súdnej inštancie. Úlohou najvyššieho súdu nemôže byť rozhodovanie v základnom konaní. Najvyšší súd má byť v prvom rade súdom rozhodujúcim o mimoriadnych opravných prostriedkoch a zároveň súdom plniacim úlohy zjednocovania judikatúry (§ 20), ako i ďalšie úlohy vyplývajúce zo zákona o súdoch.

K § 12

Vecnú príslušnosť okresných súdov v správnom súdnictve obmedzuje predkladateľ z praktických dôvodov iba na rozhodovanie v niektorých volebných veciach, a to v konaní vo veciach zoznamov voličov na voľby do Národnej rady Slovenskej republiky a na hlasovanie v referende, ako aj na konanie o registráciu kandidátnych listín pre voľby do orgánov samosprávy obcí a pre voľby do orgánov samosprávneho kraja.

K § 13

Navrhované ustanovenie zakotvuje pravidlá určenia miestnej príslušnosti správnych súdov.

Ak tento zákon neustanovuje inak, je na konanie miestne príslušný krajský súd, v ktorého obvode je sídlo orgánu verejnej správy, ktorý v prvom stupni vydal rozhodnutie alebo opatrenie alebo inak zasiahol do práv toho, kto sa domáha ochrany. Ide o zásadnú zmenu v doterajšej právnej úprave v § 246a OSP z dôvodu procesnej ekonómie, ako aj z dôvodu nerovnomerného rozdelenia agendy medzi správne kolégia krajských súdov.

K odseku 2

Vzhľadom na osobitnú povahu niektorých konaní (napr. žaloba proti nečinnosti, žaloby vo veciach územnej samosprávy) predkladateľ považoval za vhodné upraviť osobitnú miestnu príslušnosť v § 13 ako nový odsek 2 nielen kvôli možným zmenám v organizácii štátnej správy, ale i preto, že je nesúlad medzi administratívnou hranicou a hranicou súdneho obvodu pri okrese Šaľa, ktorý administratívne patrí do Trnavského kraja, ale súdne do Nitrianskeho kraja. Rovnako je to s okresom Levoča, ktorý administratívne patrí do Prešovského kraja, ale súdne do Košického kraja.

V odseku 3 je daná miestna príslušnosť aj vo vzťahu k rozhodovaniu o žalobách vydaných v konaní o poskytnutí právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“, pretože pri takýchto osobách je namieste uprednostniť im najbližší krajský súd. Prekladateľ z tohto dôvodu nezohľadnil ustanovenie § 14c zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach a obvodoch súdov“). Miestna príslušnosť podľa obvodu, v ktorom má žalobca adresu trvalého pobytu, miesto podnikania alebo sídlo, resp. kde sa žalobca – fyzická osoba zdržuje, je daná aj na konanie v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia a v konaní o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích orgánov verejnej správy.

Príslušnosť podľa nehnuteľnosti SSP osobitne upravovať nebude, nakoľko jej význam vidí predkladateľ v sporovom konaní spojenom s možnosťou obhliadky dotknutej nehnuteľnosti, avšak v správnom súdnictve ani v prípadoch plnej jurisdikcie dôvodnosť takejto požiadavky nie na mieste. Práve naopak, pre účastníkov bude výhodnejšie súdiť sa na pre nich najbližšom správnom súde.

V odseku 4 sa preberá doterajšie ustanovenie § 246a ods.4 OSP.

K § 14

V ustanovení § 14 sa stanovuje miestna príslušnosť okresného súdu podľa obvodu, v ktorom sa nachádza obec, mesto, alebo mestská časť alebo podľa sídla samosprávneho kraja.

K § 15

Na konanie o správnej žalobe v oblasti hospodárskej súťaže sa stanoví kauzálna príslušnosť Krajského súde v Bratislave, rovnako ako na konanie týkajúce sa správnych žalôb vo veciach jadrových udalostí podľa zákona č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a na konanie o vydaní súhlasu s inšpekciou podľa § 430 až 437 tohto zákona. Navrhované ustanovenie vychádza z § 12 zákona o sídlach a obvodoch súdov. Jeden krajský súd bol ustanovený v záujme potreby špecializácie na túto agendu a zjednocovanie judikatúry.

K § 16

Navrhované ustanovenie vychádza z § 11 zákona o sídlach a obvodoch súdov; Krajský súd v Banskej Bystrici sa na konanie v oblasti priemyselného vlastníctva špecializoval aj doteraz, vzhľadom na sídlo Úradu priemyselného vlastníctva.

K § 17

Na konanie v azylových veciach a vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia sa určuje kauzálna príslušnosť správnych súdov so zreteľom na špecializáciu už vybraných súdov (Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Košiciach). Navrhované ustanovenie je prevzatím § 14 zákona o sídlach a obvodoch súdov s rozšírením aj o veci zaistenia a administratívneho vyhostenia cudzincov.

K § 18

V odseku 1 ide v podstate o prevzatie režimu podľa doterajšieho § 104 ods. 1 OSP so špecifikami pre správne súdnictvo. Nedostatok právomoci ako tzv. neodstrániteľnú prekážku konania, ktorej procesným následkom môže byť výlučne zastavenie konania.

Ak správny súd indikuje iný orgán ochrany práva, do právomoci ktorého prejednanie a rozhodnutie takejto veci patrí, je povinný mu po zastavení konania na súde túto vec postúpiť. Pojem „orgán SR“ je zdôraznený kvôli kolíznym normám, ak ide o vzťah s cudzím medzinárodným prvkom.

V prípade, ak správny súd dospeje k názoru, že vec do právomoci súdu nepatrí a nedokáže s dostatočnou dávkou určitosti indikovať iný orgán ochrany práva, do ktorého právomoci vec patrí, a ak vec nepatrí do správneho súdnictva, správny súd bude postupovať podľa odseku 2. V takom prípade v zmysle princípu zákazu odopretia spravodlivosti musí vec prejednať a rozhodnúť súd v civilnom konaní (čl. 4 CSP).

V odseku 2 je riešené postúpenie veci pri nedostatku príslušnosti. Postúpenie veci aj najvyšším súdom bude naďalej uskutočnené formou uznesenia (doterajší § 250d ods. 2 OSP), nakoľko sa jedná aj o určenie zákonného sudcu, a to nielen správneho súdu, ale i súdu civilného, ktoré by sa malo udiať jednoznačným procesným spôsobom a odôvodneným rozhodnutím a tento postup je v praxi správnych súdov zaužívaný bez problémov. Veta druhá zvýrazňuje viazanosť nižšieho správneho súdu postúpením veci vyšším správnym súdom a neumožňuje správnemu súdu nižšieho stupňa predkladať vec správnemu súdu vyššieho stupňa z dôvodu, že s postúpením veci nesúhlasí.

Postúpenie podľa odseku 3 sa týka len nesúhlasu s postúpením veci medzi správnymi súdmi tej istej inštancie. Pre jednoznačnosť doplnil predkladateľ aj kauzálnu príslušnosť.

Podľa odseku 4 pôjde o postupovanie v prípade kompetenčných konfliktov medzi súdmi navzájom v prípadoch, kedy správny súd nesúhlasí s postúpením veci civilným súdom. Navrhovaná úprava korešponduje s ustanovením § 11 CSP.

V odseku 5 je riešené zachovanie právnych účinkov podanej žaloby alebo iného podania.

K § 19

V navrhovanom ustanovení sú vymedzené správne súdy a ich zloženie.

Vzhľadom na odlišný charakter civilných vecí a vecí správneho súdnictva je nevyhnutné, aby pre konanie pred správnymi senátmi a sudcami v rámci správneho súdnictva bol prijatý nielen samostatný procesný kódex, ale je tiež potrebné na všeobecných súdoch dôsledne odčleniť rozhodovanie vecí správneho súdnictva. V statusových zákonoch [zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“) a zákon o súdoch ] bude potrebné prijať zmeny dotýkajúce sa konkrétne personálnych a organizačných otázok, ako je zabezpečenie stability sudcov vybavujúcich agendu správneho súdnictva dôsledným kreovaním správneho kolégia na každom krajskom súde (nielen na najvyššom súde) na čele s predsedom správneho kolégia s posilnením jeho právomoci aj v otázkach personálnych tak, aby na všetkých krajských súdoch boli vytvorené špecializované senáty a špecializovaní sudcovia pre agendu správneho súdnictva. Cieľom týchto zmien je zabezpečenie efektívneho výkonu správneho súdnictva prostredníctvom sudcov, ktorí budú špecializovaní na tento výkon súdnej agendy vrátane špecializovaných súdnych úradníkov a osobitne asistentov sudcu správneho kolégia na najvyššom súde.

Je preto potrebné zaručiť istotu sudcom venujúcim sa správnemu súdnictvu, že sa tejto agende budú môcť venovať naplno a nebudú presúvaní medzi kolégiami. Takáto úprava nesporne povedie k zvýšeniu kvality súdnych rozhodnutí, ako aj k prehĺbeniu dôveryhodnosti správneho súdnictva a jeho rozhodovacej praxe.

K § 20

V tomto ustanovení predkladateľ definuje najvyšší súd ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva, na ktorom úlohu najvyššieho správneho orgánu prezentuje jeho správne kolégium.

K § 21

Najvyšší súd rozhoduje vždy v senáte. V senáte zloženom z predsedu senátu a dvoch sudcov rozhoduje o kasačných sťažnostiach a v ostatných veciach, t.j. vo veciach uvedeným v § 11 písm. a) až g), t.j. vo veciach v ktorých rozhoduje ako súd prvej a jedinej inštancie rozhoduje v päťčlenných senátoch zložených z predsedu senátu a štyroch sudcoch.

K § 22

Aj v správnom súdnictve sa navrhuje zavedenie inštitútu veľkého senátu na rozhodovanie o kasačných sťažnostiach, po skúsenostiach z viacerých európskych krajín, napríklad Českej republiky. Veľký senát je inštitucionálnym zabezpečením princípu právnej istoty vyjadrený v čl. 2 CSP a normatívne pokrýva prípady, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť od konštantnej judikatúrnej línie najvyššieho súdu [odsek 1 písm. a)] alebo od právneho názoru orgánu verejnej správy [odsek 1 písm. b)] alebo na návrh generálneho prokurátora za podmienok stanovených týmto zákonom [ods. 1 písm. c)].

Postupovanie veci veľkému senátu sa bude uskutočňovať formou uznesenia, keďže má dopad na určenie zákonného sudcu.

Veľký senát rozhoduje spôsobom podľa § 466 ods. 4.

Navrhovaná normatívna úprava odseku 2 zabráni tomu, aby sa postupujúci senát neodôvodnene zbavoval vecí, keďže členovia senátu, ktorý vec veľkému senátu postupuje, sú jeho súčasťou. Podrobnosti o zložení veľkého senátu bude upravovať zákon o súdoch a najmä rozvrh práce najvyššieho súdu.

K § 23

Krajský súd v správnom súdnictve zásadne rozhoduje v senáte, tak ako tomu bolo podľa doterajšej právnej úpravy.

Predkladateľ vychádza z názoru, že konanie v správnom súdnictve sa značne líši od súdnictva všeobecného. V správnom súdnictve sa riešia spory verejného práva (výnimočne aj veci so súkromnoprávnym prvkom). Správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom preskúmavajúcim zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, a to najmä ústredných orgánov štátnej správy - ministerstiev a ostatných orgánov s celoslovenskou pôsobnosťou. V správnom súdnictve je potrebné zohľadňovať verejný záujem, včítane fiškálneho záujmu. Preto je veľmi dôležitá jednotnosť rozhodovania, ktorú je možné viac dosiahnuť senátnym rozhodovaním ako rozhodovaním jediným sudcom.

Navyše dlhoročná súdna prax ukazuje, že v senátnych veciach je aj viac zabezpečená rýchlosť konania v dôsledku lepšej organizácie práce, ktorú garantuje riadiaci predseda senátu. Taktiež vzhľadom na súčasnú personálnu politiku, keď správne súdnictvo je stále na okraji záujmu zo strany väčšiny súdnych funkcionárov a do správneho súdnictva prichádzajú sudcovia z okresných súdov bez akýchkoľvek skúseností v tejto oblasti, je nesporné, že sa s problematikou správneho súdnictva zoznámia skôr a lepšie ako členovia senátu než ako bezradní sudcovia. Najmä pri preskúmavaní rozhodnutí ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy sa vyžaduje špecializácia, ktorú je tiež jednoduchšie zabezpečiť v rámci senátu a taktiež vo vzťahu k týmto orgánom má senátne rozhodovanie väčšiu vážnosť. V správnom súdnictve súdy zabezpečujú kontrolu zákonnosti rozhodovania orgánov verejnej správy, čo nie je možné spodobniť s rozhodovaním vo všeobecnom súdnictve.

Aj keď sa na prvý pohľad javí, že krajský súd rozhoduje ako súd prvého stupňa nie je tomu celkom tak, pretože, ako je už uvedené vyššie, nezisťuje skutkový stav veci, ktorý bol už zistený konajúcim správnym orgánom, ale preskúmava zákonnosť.

Sudca bude rozhodovať len v zákonom taxatívne vymedzených veciach stanovených v odseku 2.

Zjednodušil sa tiež doterajší pojmový aparát (sudca, predseda senátu konajúci ako jediný sudca a pod.).

Jednotlivými úkonmi môže byť poverený aj súdny úradník, v osobitných prípadoch aj predseda súdu.

V odseku 3 predkladateľ z dôvodu procesnej ekonómie zakotvuje možnosť senátu krajského súdu uznesením preniesť rozhodovanie na sudcu vo veciach, o ktorých rozhodol veľký senát

najvyššieho súdu, ako aj v už rozhodnutých hromadných veciach. Pod hromadnými vecami sa tu rozumejú veci toho istého subjektu podané hromadným podaním (§ 122 CSP).

K § 24

Dôsledne sa zavádza princíp, že ak na konanie v prvej inštancii je vecne príslušný okresný súd, koná a rozhoduje sudca príslušného okresného súdu.

K § 25

Upravuje sa subsidiarita CSP k SSP. Pokiaľ by nejaká otázka nebola riešená ani v jednom z týchto zákonov, posudzoval by ju správny súd na základe základných princípov konania (§ 5) s prihliadnutím na účel správneho súdnictva (§ 2 ods. 1). Poukázanie na túto subsidiaritu hneď v prvom ustanovení druhej časti prvej hlavy (všeobecné ustanovenia o konaní) je potrebné z pohľadu pochopenia systematiky konania.

K § 26

K odseku 1

Všeobecná úprava manudukačnej povinnosti správneho súdu vychádza z doterajšej koncepcie poučovania, avšak so zásadnými modifikáciami. Poučenie o procesných právach a povinnostiach je jednou zo záruk zákonnosti a naplnením práva na prístup k súdu. Poučovacia povinnosť správneho súdu sa týka len procesných práv a povinností a neuplatňuje sa pri osobách znalých práva.

V navrhovanom odseku 2, ktorý modifikovane reflektuje doterajšie ustanovenie § 30 OSP, sa zvýrazňuje poučovacia povinnosť vo vzťahu k právu na právnu pomoc prostredníctvom advokáta alebo Centra právnej pomoci. Toto ustanovenie sa uplatní osobitne vo veciach, v ktorých tento zákon nezakotvuje povinné právne zastúpenie.

K § 27

Znenie odseku 1 upravuje režim prieskumu zákonnosti skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia. Predpokladom ich preskúmania podľa tohto ustanovenia sú dve podmienky, a to záväznosť skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia pre následne vydané rozhodnutie alebo opatrenie a nemožnosť samostatného preskúmania skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia. Ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie vydal iný orgán verejnej správy, ako ten, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie napadnuté správnou žalobou (žalovaný), prináleží mu v konaní pred správnym súdom postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c), aby mal možnosť sa vyjadriť k prípadnému zrušeniu jeho skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia postupom podľa § 191 ods. 3 písm. b).

V odseku 2 je stanovené, že pri správnej úvahe správny súd preskúmava len, či táto nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Výnimkou je peňažná moderácia (§ 192), sankčná moderácia (§ 198) a plná jurisdikcia [§ 230 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a)].

Príkladom rozhodovania orgánov verejnej správy založenom na správnej úvahe sú konania o právach, na ktorých poskytnutie nie je právny nárok. Typicky ide o konania o poskytnutí štátnej pomoci podľa zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci (§ 18 ods. 1).

Správny súd zároveň podľa odseku 3 nepreskúmava tie kategórie rozhodnutí, opatrení a iných zásahov, ktoré nemajú vplyv na ich zákonnosť, t.j. účelnosť, hospodárnosť a vhodnosť.

K § 28

V tomto ustanovení je rozvedený princíp zákazu zjavného zneužitia práv. Podanie žaloby, ktorou fyzická osoba alebo právnická osoba zneužíva právo alebo sleduje šikanózne, či vyslovene bezúspešné uplatňovanie práv je dôvodom pre jej odmietnutie podľa § 98 ods. 1 písm. h). Toto ustanovenie je súčasne reakciou na enormný nárast takýchto žalôb a k nim nadväzujúcu judikatúru (viď napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn 5Sži/6/2012 z 28. februára 2013, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5/2014 pod číslom 82, ktorý prešiel aj kontrolou ústavnosti v zmysle uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 482/2013 zo 7. októbra 2013).

K § 29

Ustanovuje sa jednoinštančnosť konania na správnych súdoch. Výnimku bude predstavovať len konanie o sťažnosti proti určeným uzneseniam správneho súdu vydaným súdnym úradníkom (§ 152 až 162) - avšak bez devolutívneho účinku.

K § 30

Navrhuje sa tzv. zásada zberného koša, ktorá znamená, že ak správny akt orgánu verejnej správy bude mať tak špecifickú povahu, že ho nebude môcť jednoznačne zaradiť ani pod rozhodnutie, opatrenie, nečinnosť alebo iný zásah a pritom tento správny akt bude mať dopad na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti a jeho preskúmavanie zo strany správneho súdu nebude v zmysle § 7 vylúčené, bude o jeho zákonnosti správny súd rozhodovať v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. a), teda v konaní o správnej žalobe. Dôvodom potreby normatívneho vymedzenia tejto zásady je obrovská druhová a typová rozmanitosť rozhodovacích procesov v oblasti verejnej správy a súčasne potreba zjednotenia rozhodovania správnych súdov.

K § 31

Konanie sa začína dňom, kedy návrh došiel súdu. I keď by sa mal návrh podať na príslušnom súde, konanie je začaté aj vtedy ak bolo podané na nepríslušnom súde. Vzhľadom na to, že lehoty stanovené týmto zákonom na podanie návrhu na správny súd majú procesnú povahu, pre včasné podanie návrhu bude stačiť, ak bol v lehote podaný na poštovú prepravu.

Žaloba je pomenovaním návrhu v konaniach podľa § 6 ods. 2 písm. a) až j). Pri konaní o vykonateľnosť rozhodnutí cudzích orgánov verejnej správy a konaní o vydaní súhlasu s inšpekciou, teda konaniach v iných veciach podľa § 6 ods. 2 písm. k), sa z dôvodu vhodnosti zostalo pri pomenovaní „návrh“. Termín „žaloba“ totiž evokuje spor o zákonnosť správneho aktu

medzi jeho adresátom, resp. dotknutou alebo inou príslušnou osobou a orgánom verejnej správy, zatiaľ čo pri konaniach v iných veciach ide len o skúmanie (formálnych) podmienok pre vydanie príslušného rozhodnutia.

Žaloba musí obsahovať všeobecné náležitosti podania (§ 57) a súčasne aj osobitné náležitosti vymedzené zákonom pre ten – ktorý druh žaloby.

Správny súd je povinný doručiť žalobu ostatným účastníkom konania, t.j. žalovanému (§ 32 ods. 2) a ďalším účastníkom (§ 32 ods. 3) ako i osobám zúčastneným na konaní (§ 41), a to do vlastných rúk.

Upravuje sa litispendencia, teda prekážka začatého konania. Vzhľadom na osobitosť správneho súdnictva sa pre nastúpenie tejto prekážky vyžaduje súčasné naplnenie dvoch podmienok, a to totožného predmetu prieskumu a rovnakého žalobcu. Pokiaľ sa však preskúmania zákonnosti v tej istej veci domáhajú súčasne rôzne osoby (účastníci konania, prokurátor, zainteresovaná verejnosť), je takýto stav dôvodom pre spojenie veci podľa § 65 ods. 3.

K § 32

Základným východiskom SSP bolo neznížiť prístup k správnemu súdu oproti stavu účinnému pred jeho platnosťou. Tento prístup sa normatívne upravil jednak prostredníctvom vymedzenia účastníkov konania ako i prostredníctvom tzv. osoby zúčastnenej na konaní.

Ustanovuje sa, kto je účastníkom konania pred správnym súdom. Vo všeobecnosti sa účastníci konania delia na tri skupiny a to žalobcu, žalovaného a ďalších účastníkov. Takéto vymedzenie sa v podstate týka len konaní o správnych žalobách v zmysle § 6 ods. 2 písm. a) až c). Vo veciach ostatných žalôb a návrhu podľa § 6 ods. 2 písm. d) až k) zákon výslovne vymedzuje účastníkov odlišne (§ 208, § 222, § 232, § 243, § 253, § 265, § 274, § 284, § 294, § 304, § 314, § 326, § 338, § 349, § 358, § 369, § 376, § 385, § 392, § 403, § 413, § 421, § 431).

Žalovaným je ten orgán verejnej správy, ktorý je takto určený týmto zákonom. V konaní o vydaní súhlasu s inšpekciou žalovaný úplne absentuje.

Ďalšími účastníkmi sú účastníci administratívneho konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie alebo opatrenie, ktorého zákonnosť bola napadnutá správnou žalobou, ďalej tí, na ktorých sa vzťahuje nerozlučné spoločenstvo [porovnaj § 91 ods. 2, § 212 ods. 2 písm. c) a § 242 ods. 2 písm. c)] a tí, ktorých určil zákon.

Za zákonom určených ďalších účastníkov konania treba považovať prokurátora, ktorý vstúpil do konania (§ 46) a orgán verejnej správy, ktorý vydal prv urobené rozhodnutie alebo opatrenie (§ 27 ods. 1).

Účasť v konaní zo strany ďalších účastníkov podľa odseku 3 písm. a) a b) je ich právom a nie povinnosťou. Títo účastníci sa preto môžu svojho účastníctva predpísaným spôsobom vzdať. Pokiaľ sa účastník tohto práva vzdá písomnou formou s použitím zaručeného elektronického

podpisu, tento musí spĺňať požiadavky zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K § 33

Žalobca bude mať povinnosť v správnej žalobe uviesť účastníkov konania [§ 182 ods. 1 písm. b)]. Možno však predpokladať, že žalobcovi nemusia byť všetky takéto osoby známe. Správny súd by preto počas konania mal skúmať, či koná so všetkými účastníkmi konania. Ak správny súd zistí, že s niektorým účastníkom nekonal, bude postupovať podľa tohto ustanovenia.

K § 34

Upravuje sa možnosť podania spoločnej žaloby. Na zmenu tejto žaloby, jej späťvzatie, ale i podanie opravného prostriedku voči rozhodnutiu správneho súdu pri takto podanej žalobe sa bude vyžadovať súhlas všetkých žalobcov.

K § 35

Zákon stanovuje tri podmienky pre priznanie spôsobilosti byť účastníkom konania. Prvou je právna subjektivita. Druhou je skutočnosť, že ide o orgán verejnej správy a to bez ohľadu na existenciu jeho právnej subjektivity, pretože priznanie účastníctva sa odvíja od jeho administratívnej subjektivity, teda oprávnenia rozhodovať v rámci svojej pôsobnosti vo veciach verejnej správy. Treťou podmienkou je zákonom stanovené priznanie účastníctva. Tu možno zaradiť napr. prokurátora.

Vymedzuje sa procesná spôsobilosť, pričom sa zvýrazňuje, že túto spôsobilosť má aj orgán verejnej správy.

K § 36

Za fyzickú osobu, ktorá nemá procesnú spôsobilosť v plnom rozsahu, koná zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Novo koncipovaný inštitút procesného opatrovníka zjednocuje doterajšiu pojmovú nejednotnosť pojmu „opatrovník“, ktorý splýval s opatrovníkom podľa hmotného práva.

K § 37

V prípade nedostatku procesnej spôsobilosti sa preferuje zastúpenie zákonným zástupcom a iba v prípade, ak fyzická osoba zákonného zástupcu nemá, alebo ak z rôznych dôvodov podľa hmotného práva zákonný zástupca za fyzickú osobu konať nemôže, resp. ak síce konať môže, avšak nevyvíja dostatočnú procesnú aktivitu na ochranu procesných práv zastupovanej fyzickej osoby, ustanoví správny súd procesného opatrovníka.

K § 38

Správny súd konajúci vo veci ustanovuje procesného opatrovníka uznesením, ktoré obligatórne doručuje procesnému opatrovníkovi a fakultatívne i ostatným účastníkom. Kritérium povahy veci umožňuje správnemu súdu uvážiť, či je vhodné a hospodárne doručovať uznesenie o ustanovení procesného opatrovníka i účastníkom.

Keďže uznesenie podľa odseku 1 je uznesením o vedení konania, nie je ním správny súd viazaný a z úradnej povinnosti ho zruší vždy, ak pominuli dôvody, pre ktoré bol procesný opatrovník ustanovený, napr. ak fyzická osoba znovunadobudla procesnú spôsobilosť v plnom rozsahu.

K § 39

Navrhované ustanovenie má inštruktívnu povahu a záväzným spôsobom stanovuje poradie osôb, ktoré môže správny súd ustanoviť za procesného opatrovníka. Na prvom mieste to je príbuzný v priamom, či pobočnom rade bez ohľadu na stupeň príbuzenstva – dôležitým je predpoklad, že bude fyzickú osobu s nedostatkom procesnej spôsobilosti zastupovať svedomito, teda bude dôsledne hájiť jej záujmy. Iba v prípade, ak správny súd takúto osobu nezistí, ustanoví za opatrovníka súdneho úradníka. Ustanovenie súdneho úradníka procesným opatrovníkom sa výnimočne pripúšťa ako „ultima ratio“, a to v prípade nebezpečenstva z omeškania, teda ak by zisťovaním osoby príbuznej alebo blízkej mohli byť ohrozené alebo poškodené práva, resp. právom chránené záujmy fyzickej osoby s nedostatkom procesnej spôsobilosti (zastúpeného).

K § 40

Upravujú sa oprávnenia konať za iné ako fyzické osoby. Inou osobou oprávnenou konať v zmysle odseku 1 podľa vnútorných predpisov za orgán verejnej správy môže byť napr. vedúci zamestnanec alebo iný zamestnanec poverený vedúcim orgánu verejnej správy.

Za právnickú osobu koná jej štatutárny orgán alebo osoba oprávnená podľa osobitného predpisu. Prekážkou takéhoto konania je existujúci rozpor so záujmami právnickej osoby.

Za štát koná orgán alebo osoba určená osobitným zákonom.

Za obec, mesto, mestskú časť a samosprávny kraj koná ich štatutárny zástupca, t.j. starosta, primátor, resp. predseda alebo iná osoba oprávnená podľa vnútorných predpisov. Zákon z dôvodu možného stretu záujmov ku konaniu oprávňuje aj príslušné zastupiteľstvo.

K § 41

Podľa odseku 1 by osobami zúčastnenými na konaní mali obligatórne byť osoby, ktoré mali v administratívnom konaní postavenie zúčastnenej osoby podľa § 15a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len "správny poriadok"), avšak za predpokladu, že im nepatrí postavenie účastníka konania. Žalobca má povinnosť už v správnej žalobe [§ 182 ods. 1 písm. b)] označiť tých, ktorí by mali mať v konaní pred správnym súdom postavenie osôb zúčastnených na konaní. Takéto osoby predseda senátu upovedomí o prebiehajúcom konaní, poučí o ich právach a vyzve, aby v určenej lehote oznámili, či si budú uplatňovať práva osoby zúčastnenej na konaní. Neuplatnenie si tohto práva alebo jeho

oneskorené uplatnenie má za následok jeho preklúziu. Obdobne postupuje predseda senátu aj vtedy, ak až následne počas konania zistí, že tu je osoba v správnej žalobe síce neoznačená, ktorej by však svedčalo postavenie zúčastnenej osoby, pretože toto mala aj v administratívnom konaní.

V odseku 2 sú vymedzené osoby, ktorým správny súd fakultatívne môže na návrh priznať postavenie osoby zúčastnenej na konaní. Pokiaľ sa tieto osoby vymedzujú prostredníctvom takých zásahov na ich právach, ktoré by inak napovedali, že muselo ísť o účastníkov konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, treba si uvedomiť, že v správnom práve existuje veľa rozhodovacích procesov, v ktorých nie sú účastníci konania vôbec definovaní, resp. na ktoré sa nevzťahuje ani subsidiárne správny poriadok (napr. záznam alebo poznámka v katastri nehnuteľností, rôzne registračné a evidenčné akty). V takýchto konaniach pritom existujú popri žalobcovi ďalšie osoby, ktoré môžu mať záujem na zachovaní alebo zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia. Z tohto dôvodu sa im preto dáva táto možnosť prostredníctvom postavenia osoby zúčastnenej na konaní.

Návrh na správny súd v zmysle odseku 3 pritom okrem žalobcu môže podať aj osoba, ktorá sa priznania postavenia osoby zúčastnenej domáha. O návrhu rozhodne správny súd uznesením, ktorým postavenie osoby zúčastnenej na konaní prizná alebo neprizná. Proti takémuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť [(§ 439 ods. 2 písm. c)].

K § 42

Zákon priznáva široké oprávnenia zainteresovanej verejnosti. Pod týmto pojmom, ktorý používa Aarhuský dohovor, resp. jeho slovenský preklad, treba rozumieť aj dotknutú verejnosť v zmysle smernice EIA. Zainteresovaná verejnosť má v určených prípadoch žalobnú legitimáciu a právo účasti na konaní za predpokladu, že sa jedná o veci životného prostredia podľa osobitného predpisu. Týmto ustanovením sa zohľadňuje znenie čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru ohľadom prístupu k spravodlivosti.

Správnu žalobu môže zainteresovaná verejnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia alebo vydania opatrenia, vo vzťahu ku ktorým tvrdí, že ním bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia (§ 178 ods. 3 a § 181 ods. 3).

Podľa slovenského právneho poriadku má zainteresovaná verejnosť v administratívnych konaniach buď právo účasti [§ 24 a iné zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“) alebo postavenie zúčastnenej osoby podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2008 Z. z. o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2008 Z. z.“)] prípadne priamo účastníka konania (§ 9 ods. 2 zákona č. 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia). V zmysle konštantnej judikatúry však zainteresovanej verejnosti patrí právo byť účastníkom konania aj v tých určených konaniach týkajúcich sa životného prostredia, v ktorých takáto výslovná normatívna úprava absentuje (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžp/21/2012 z 27. júna 2013).

Okrem správnej žaloby je zainteresovaná verejnosť oprávnená podať aj žalobu proti nečinnosti (§ 244 ods. 3) a žalobu proti všeobecne záväznému nariadeniu obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja (§ 359 ods. 2).

Pokiaľ sa zainteresovaná verejnosť zúčastňuje konania o správnej žalobe, má v ňom postavenie zúčastnenej osoby. Zainteresovaná verejnosť koná pred správnym súdom prostredníctvom určených zástupcov, pričom ak je žalobcom musí byť zastúpená advokátom, pokiaľ jej zástupca sám nemá právnické vzdelanie v zmysle § 49 ods. 1.

K § 43

Aj na osobu zúčastnenú na konaní a zainteresovanú verejnosť sa primerane vzťahujú ustanovenia týkajúce sa spôsobilosti byť účastníkom konania a procesnej spôsobilosti.

K § 44

Ustanovenie nadväzuje na