B. Osobitná časť
K Čl. 1
Základné princípy, na ktorých spočíva tento zákon tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a subsidiárne aj Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) a Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Základné princípy rovnocenné a ich poradie nevyjadruje ich dôležitosť.
V čl. 1 je vyjadrený všeobecný princíp priorizácie súdu ako právno - ochranného orgánu, čo znamená, že ak zákon nezverí právomoc inému orgánu ochrany práva, všetky spory z uplatňovania subjektívnych práv vo sfére hmotného práva prejednáva a rozhoduje súd, ktorého základným atribútom je inštitucionálna nezávislosť od ostatných zložiek verejnej moci. Zákon zveruje isté právno - ochranné decízne funkcie napríklad správnym orgánom, rozhodcovským súdom a pod. V prípade kompetenčného konfliktu medzi rôznymi orgánmi verejnej moci je normatívne nastavený systém riešenia tohto kompetenčného konfliktu (porovnaj § 11).
K Čl. 2
Východiskovým princípom je princíp právnej istoty, ktorý je v navrhovanej podobe konštantne judikovaný Ústavným súdom SR (ďalej len „ÚS SR“), ako i európskymi súdnymi autoritami. Civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou judikatúrnou líniou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), ÚS SR, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), Súdneho dvora a v prípade, ak sa v konkrétnom konaní súd od tejto línie odkloní, musí obligatórne vysvetliť dôvody, pre ktoré sa odklonil od tejto konštantnej línie v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Reflexiou tejto zásady v normatívnom texte je i ustanovenie § 214 odsek 4.
K Čl. 3
V navrhovanom článku 3 CSP je vyjadrené základné interpretačné pravidlo ustanovení CSP. Prirodzenou je interpretácia normatívneho textu v súlade s lexikálnymi, gramatickými a syntaktickými pravidlami (gramatický výklad), avšak priorizuje sa tzv. objektívny teleologický výklad, t.j. výklad podľa účelu a zmyslu zákona. Každé ustanovenie CSP je potrebné vykladať ústavnokonformne a eurokonformne, rešpektujúc judikatúru ESĽP a Súdneho dvora EÚ.
K Čl. 4
Navrhovaný článok 4 upravuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá ako výkladové pravidlo svoje nesporné miesto i v predpisoch procesného práva. Reflektuje sa zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Klasické interpretačné pravidlo, analógia, umožňuje sudcovi použiť ustanovenie svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiaduce posúdiť podľa neho i právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli.
V odseku 2 je vyjadrené interpretačné pravidlo, ktoré nemá byť zamieňané so sudcovskou normotvorbou, ale je len osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti a umožňuje sudcovi vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje.
Podobnú, či rovnakú formuláciu obsahuje viacero európskych kódexov, napríklad čl. 1 švajčiarskeho občianskeho zákonníka (ZGB).
K Čl. 5
Navrhovaný princíp je procesným ekvivalentom zákazu zneužitia subjektívnych práv, ktorý je latentne prítomný v európskych právnych poriadkoch, napr. aj § 3 ods. 1 slovenského Občianskeho zákonníka a pod. Súdu sa umožňuje odmietnuť konkrétne procesné úkony, ktoré zjavným zneužitím práva, či neprihliadnuť na ne alebo ich dokonca procesne sankcionovať (napr. možnosť udeliť pokutu za nedôvodnú námietku zaujatosti sudcu, princíp separácie trov konania, neprihliadnutie na procesne prekludované úkony a pod.).
K Čl. 6
Navrhovaný princíp reflektuje moderné poňatie bývalej zásady rovnosti účastníkov. Priorizuje sa v ňom nové poňatie kontradiktórneho procesu, kde proti sebe stoja dve strany s protichodným záujmom na výsledku sporu. Navrhované znenie rovnako reflektuje judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, ktorá zásadu rovnosti zbraní vníma ako rovnakú mieru možností participovať na procesných úkonoch ako vlastných (prostriedky procesného útoku v procesných úkonoch) tak i v procesných úkonoch protistrany v tom zmysle, aby ku každej relevantnej námietke, tvrdeniu či dôkazu mala objektívnu možnosť vyjadriť sa protistrana.
Nóvum spočíva v zavedení osobitných konaní so slabšou stranou, ktoré výrazne modifikujú doterajšie chápanie rovnosti strán sporu. Súd v týchto prípadoch musí zohľadňovať istú hmotnoprávnu i procesnú nerovnováhu sporových strán.
K Čl. 7
Čl. 7 upravuje dispozičný princíp, ktorým je sporové konanie takmer bezo zvyšku ovládané. Dispozičný princíp sa v sporoch prejavuje predovšetkým žalobnou iniciatívou žalobcu, bez ktorej spor nemôže vzniknúť. Priorizuje sa povinnosť súdu viesť strany k zmierlivému vyriešeniu ich hmotnoprávneho konfliktu (mediačná funkcia civilného súdnictva).
K Čl. 8 a Čl. 9
Čl. 8 a čl. 9 vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako princípy súvisia s rovnosťou zbraní a s princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany.
K Čl. 10
Čl. 10 vyjadruje princíp tzv. arbitrárneho poriadku a v mnohom ide o nosný princíp civilného sporového konania. Súd určuje tempo a priebeh konania s prihliadnutím na princíp hospodárnosti tak, aby bol naplnený účel zákona. CSP sa vyvarúva stanovovaniu zákonných lehôt pre sudcu, (celkom výnimočne sa stanovujú, ak je to účelné s prihliadnutím na povahu veci) a v súlade s princípom arbitrárneho poriadku umožňuje sudcovi koncentrovať určité procesné úkony strán a sankcionovať nedodržanie ním stanovených procesných lehôt vo forme procesnej preklúzie, t.j. straty možnosti vykonať požadovaný úkon.
V konkrétnom prípade na riadny priebeh konania dohliada, lehoty určuje a potrebné opatrenia ukladá sudca alebo súdny úradník. Pojem súd sa v tomto zmysle primerane používa v celom CSP.
K Čl. 11
Čl. 11 proklamuje tradičnú procesnú zásadu, že každý procesný úkon strany sa posudzuje podľa svojho obsahu a skutočnej vôle. V tomto zmysle je indikatívnym pravidlom, že pri skúmaní skutočnej vôle procesnej strany sa prezumuje, že fyzické osoby disponujú schopnosťou racionálne rozlíšiť a posúdiť dôsledky svojho procesného postupu a disponujú priemernou mierou právneho povedomia v tom zmysle, že nebudú jednak svoje práva zneužívať a zároveň nebudú zaťažovať súd nežiaducou zvýšenou mierou súdneho paternalizmu, prejavujúceho sa napríklad zvýšenou mierou manudukčnej (poučovacej) povinnosti, vysvetľovaním, návodom či pomocou, na čo určené iné orgány ochrany práva (advokát, mediátor, verejný ochranca práv, Centrum právnej pomoci a pod.).
K Čl. 12
Navrhované znenie čl. 12 reflektuje tradičnú zásadu ústnosti, ktorá je však v modernom poňatí civilného procesu na viacerých miestach prelamovaná. Zákon stanovuje kedy pojednávanie nariaďovať netreba a v ktorých prípadoch sa môže súd spoľahnúť na písomnú formu konania.
K Čl. 13
Navrhuje sa výslovne zaviesť princíp priamosti a bezprostrednosti, ktorý spočíva v osobnom styku strán sporu so súdom. Čl. 13 reflektuje aj právo nechať sa v konaní zastúpiť ako i povinnosť byť zastúpený a obligatórnosť zastúpenia advokátom v zákonom stanovených prípadoch.
K Čl. 14
Navrhovaný princíp zohľadňuje verejnú kontrolu súdnej moci. Verejnosť môže byť z prejednávania a rozhodovania sporu vylúčená len v taxatívne stanovených prípadoch.
K Čl. 15
Základným princípom hodnotenia dôkazov navrhnutých stranami a vykonaných spravidla na pojednávaní je princíp voľného hodnotenia dôkazov. Vyjadruje sa podstata tohto princípu, ktorá spočíva v tom, že žiaden dôkaz nedisponuje legálnou silou, ktorú by sudca musel zohľadniť predpísaným spôsobom. V modernom akuzačnom civilnom procese je vylúčená tzv. legálna dôkazná teória, hodnotenie dôkazov je ponechané v plnej decíznej kompetencii sudcu, čo predpokladá zvýšené požiadavky na jasnosť, presvedčivosť a logickú bezrozpornosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
K Čl. 16
Navrhovaný čl. 16 zakotvuje princíp legality, ktorý znamená viazanosť súdu zákonom, pričom sa zohľadňuje hierarchia právnych predpisov (napríklad prednosť úniového práva, medzinárodnej zmluvy atď.).
Celkom výnimočne môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle napr. súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany ústavnokonformne
posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Ak teda napríklad súd vezme do úvahy elektronickú komunikáciu či zaznamenanie obrazu a zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachytené, musí to odôvodniť tým, že právo na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).
Postup súdu v súlade s platnými právnymi predpismi nevylučuje aplikáciu neúčinných právnych predpisov, na ktoré odkazujú intertemporálne ustanovenia.
K Čl. 17
Navrhované znenie čl. 17 je deklaráciou princípu hospodárnosti konania, ktorá byť jedným z najzákladnejších pravidiel výkladu ustanovení tohto zákona, ako aj iných procesných predpisov. Princíp je ekvivalentom či koncepčným doplnením práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorá musí byť nielen zákonná, ale i efektívna, t.j. účinná a rýchla.
K Čl. 18
Navrhované znenie čl. 18 je vyjadrením princípu voľného pohybu súdnych rozhodnutí v rámci európskeho priestoru, ako i vyjadrením princípu materiálnej reciprocity medzinárodného práva.
K § 1 a 2
Uvedené ustanovenia reflektujú diferenciáciu procesnej právnej úpravy na tri samostatné kódexy CSP, CMP a SSP, a to tak, že CSP upravuje len postup subjektov civilného sporového konania a na mimosporové konania a správne súdnictvo sa uplatňuje iba subsidiárne, teda tam, kde osobitný procesný režim nezakotvujú CMP a SSP.
Pojem civilný proces je moderným vyjadrením staršieho pojmu občianske súdne konanie, avšak zahŕňa v sebe prejednávanie a rozhodovanie sporov z oblasti celej sféry civilného práva hmotného (to súvisí i s otázkou právomoci tzv. civilného súdnictva, k tomu porovnaj § 3 a nasl.).
Uvedenému je prispôsobená i legálna terminológia v celom CSP vrátane odlišného vnímania subjektov civilného procesu (dôsledne sa uplatňuje princíp dvoch vzájomne kontradiktórne postavených strán sporu s protichodným záujmom na ich výsledku).
K § 3
Právomoc súdu v civilnom sporovom konaní môžeme definovať ako súhrn oprávnení a povinností súdu tzv. decíznej (rozhodovacej) povahy. V navrhovanom ustanovení je vyjadrená všeobecná a obligatórna zúžená právomoc civilných súdov, pričom sa zakotvuje generálna klauzula, ktorá zabezpečuje právomoc súdov v súkromnoprávnych sporoch a iných súkromnoprávnych veciach. Pojem „súkromnoprávny“ je tu volený zámerne, nakoľko CSP upravuje tzv. civilný proces (porovnaj § 1). Súkromnoprávny spor bude spravidla podliehať režimu CSP, a len zákon môže ako výnimku stanoviť, že súkromnoprávny spor či inú súkromnoprávnu vec nie sporového charakteru prejedná a rozhodne iný orgán dotovaný zákonnou decíznou kompetenciou. Pojem orgán je tu použitý v najširšom zmysle (môže ísť nie len o orgán verejnej moci, správny orgán, ale v najširšom zmysle napr. i o rozhodcovský súd porovnaj § 5).
Právomoc súdov v mimosporovom konaní a správnom súdnictve vymedzujú samostatne CMP a SSP na základe princípov taxatívnej enumerácie právomoci spadajúcej pod procesný režim CMP a SSP.
K § 4
V navrhovanom znení je vyjadrená rozšírená právomoc súdov, ktorá znamená, že iné ako súkromnoprávne spory či súkromnoprávne veci prejednávajú a rozhodujú civilné súdy len výnimočne v prípadoch, ak to stanovuje osobitný zákon.
Delená právomoc z právnej úpravy sa odstránila delená právomoc ako inštitút. Takáto úprava stratila zmysel, keďže ostala iba v prípade z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov - a ani v tomto prípade nejde o delenú právomoc per se.
K § 5 až 8
V navrhovanom znení § 5 8 je upravená tzv. alternatívna zúžená právomoc civilných súdov. Uzavretím tzv. rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy môžu sporové strany vylúčiť právomoc všeobecného súdu v prípadoch, ak to pripúšťa definícia arbitrability podľa z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Uplatnenie námietky nedostatku právomoci civilného súdu v dôsledku rozhodcovskej doložky či zmluvy podlieha pomerne prísnej koncentrácii 6). Osobitným zákonom podľa § 6 ods. 3 sa majú na mysli ustanovenia § 21 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 30 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Alternatívnosť zúženej právomoci spočíva v možnosti voľby sporových strán jednak vylúčiť právomoc civilného súdnictva ako aj v možnosti jej obnovenia v prípade súhlasného úkonu vo forme vyhlásenia voči súdu.
Ak rozhodnutie cudzieho rozhodcovského súdu nie je uznané, hľadí sa naň, ako keby nebolo nejde teda o prekážku res iudicata.
Pri konkurencii rozhodcovského a súdneho konania 8) sa vychádza z priority rozhodcovského konania, kedy je rozhodcovský súd dotovaný tzv. právomocou rozhodnúť o svojej právomoci (competence competence).
K § 9 až 11
Ustanovenia riešia nedostatok právomoci ako tzv. neodstrániteľnú prekážku konania, ktorej procesným následkom môže byť výlučne zastavenie konania.
Ak súd indikuje iný orgán ochrany práva, do právomoci ktorého prejednanie a rozhodnutie takejto veci patrí, je povinný mu po zastavení konania na súde túto vec postúpiť. Pojem „orgán SR“ je zdôraznený kvôli kolíznym normám, ak ide o vzťah s cudzím medzinárodným prvkom.
V prípade, ak súd dospeje k názoru, že mu vec do právomoci nepatrí a nedokáže s dostatočnou dávkou určitosti indikovať iný orgán ochrany práva, do právomoci ktorého vec patrí, je povinný uplatniť postup podľa zásady ustanovenej v čl. 4 a v zmysle princípu zákazu odopretia spravodlivosti musí vec prejednať a rozhodnúť.
Pre prípad tzv. kompetenčných konfliktov sa zriaďuje osobitý kompetenčný senát NSSR. Rozhodnutím kompetenčného senátu súdy a orgány verejnej správy viazané a podrobnosti ustanoví Rokovací poriadok NSSR.
K § 12
Navrhuje sa zaviesť takmer bezvýnimočné pravidlo o druhovej príslušnosti súdov, v zmysle ktorého je prvoinštančným súdom zásadne súd okresný. Jedinou výnimkou je konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, v ktorom úlohu prvoinštančného súdu plnia krajské súdy. Krajské súdy tak budú dôsledne plniť úlohu súdov odvolacích a najvyšší súd je súdom dovolacím, plniacim si zároveň úlohy zjednocovania judikatúry, ako i ďalšie úlohy vyplývajúce zo z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Navrhovaná konštrukcia „súdu prvej inštancie“ je odôvodnená historicky komparatívne i doktrinálne. Inštančnosť súdnej sústavy sa posudzuje podľa počtu riadnych opravných prostriedkov v systéme v tomto zmysle je slovenské civilné súdne konanie dvojinštančné, pretože existuje len jeden riadny opravný prostriedok s devolutívnym účinkom odvolanie. Pojem „stupeň“ súdnej sústavy sa používa na vyjadrenie počtu článkov príslušnej súdnej sústavy v tomto zmysle máme v SR trojstupňovú súdnu sústavu (okresný súd, krajský súd, najvyšší súd).
K § 13
Pravidlo určenia miestnej príslušnosti všeobecne je zachované z § 84 OSP.
K § 14
Ustanovenie upravuje všeobecný súd fyzickej osoby. Do odseku 1 bol prebratý § 85 odsek. 1 OSP, namiesto „občan“ použitý termín „fyzická osoba“.
Predkladateľ navrhuje zjednodušiť, sprehľadniť a zefektívniť kritériá stanovovania miestnej príslušnosti súdu, a to zavedením unifikovaného kritéria trvalého pobytu pri fyzických osobách, pričom sa odstraňuje dualita režimu fyzických osôb podnikateľov a fyzických osôb nepodnikateľov. Doterajšie rozlišovanie predstavovalo rezíduum fragmentárnej úpravy tzv. obchodného súdnictva, ktoré však stratilo akékoľvek opodstatnenie.
K § 15
Ustanovenie vyjadruje všeobecný súd právnickej osoby, aj zahraničnej právnickej osoby a predstavuje doterajšiu líniu § 85 OSP.
K § 16
Ustanovenie upravuje pravidlá určenia všeobecného súdu ak ho nie je možné určiť postupom podľa § 14 a 15.
K § 17
Prebratý § 85 odsek 3 OSP.
K § 18
Prebratý § 89 OSP s prispôsobením terminológie tak, aby zodpovedala charakteru sporového konania.
K § 19
Ustanovenie upravuje alternatívnu miestnu príslušnosť s tým, že ide po terminologickej precizácii v podstate o prebratý § 87 OSP, pričom boli z pôvodného ustanovenia vypustené pôvodné písm. d) (je platobné miesto, ak sa uplatňuje právo zo zmenky alebo šeku - ustanovenie
bolo obsolétne, keďže príslušnosť je upravená kauzálne pozri § 22), vypustené pôvodné písm. e) (je sídlo burzy, ak ide o spor z burzového obchodu ustanovenie bolo obsoletne, keďže príslušnosť je upravená kauzálne pozri § 28). Pôvodné písm. f) (teraz d) bolo upresnené a bolo doplnené nové písm. e) v ktorom sa reflektujú spory s ochranou slabšej strany osoba, ktorá žaluje svoje právo na nediskrimináciu.
K § 20
Ustanovenie upravuje tzv. výlučnú miestnu príslušnosť
Do písm. a), b), c), d) a e) je prebratý § 88 OSP. Pôvodné písm. a) („v obvode ktorého mali manželia posledné spoločné bydlisko v Slovenskej republike, ak ide o rozvod, neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak býva v obvode tohto súdu aspoň jeden z manželov; ak nie je takýto súd, je príslušný všeobecný súd odporcu, a ak nie je ani taký súd, všeobecný súd navrhovateľa“) sa vypustilo, nakoľko v praxi sa jeho aplikácia ukázala nie vždy ako procesne komfortná pre subjekty konania. Rovnako bolo vypustené pôvodné písm. j) - v obvode ktorého dlžník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo alebo miesto podnikania, súd, v obvode ktorého svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ostatné ustanovenia pôvodného § 88 OSP sa vypustili, pretože sa týkajú konaní podľa CMP.
K § 21
Predkladateľ uvedenou právnou úpravou reflektuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004, ktorým sa vytvára exekučný titul pre nesporné nároky.
V treťom odseku predkladateľ reflektuje právnu úpravu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 zo dňa 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181, 29. 6. 2013).
K § 22
Prebratý § 10 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach a obvodoch súdov“).
Osobitná kauzálna príslušnosť sa v odvolacom konaní neuvádza, pretože na rozhodovanie je príslušný všeobecný odvolací súd – krajský súd.
Predkladateľ vypustil z normatívneho textu inštitút zmenkového platobného rozkazu, predovšetkým z dôvodu zákazu použitia zmenky v spotrebiteľských vzťahoch - § 5a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). V skrátenom rozkaznom konaní nemá súd spôsob, ako posúdiť či zmenka súvisí alebo nesúvisí s kauzálnym spotrebiteľským vzťahom, teda objektívne by sudca nebol schopný dodržať imperatívnu normu § 5a zákona o ochrane spotrebiteľa, čím by mohlo dochádzať k porušovaniu spotrebiteľských práv a k porušovaniu imperatívnej normy verejného práva. Predkladateľ preto pristúpil k vypusteniu inštitútu zmenkového platobného rozkazu.
K § 23
Ustanovením o kauzálnej príslušnosti v pracovnoprávnych sporoch mal predkladateľ cieľ vytvoriť podmienku na špecializáciu v tomto type agendy. Pri určovaní okresných súdov v sídle kraja bral predkladateľ do úvahy najmä štatistiku nápadu na jednotlivé súdy, dopravnú infraštruktúru a dostupnosť súdu.
K § 24
Prebratý § 9 zákona o sídlach a obvodoch súdov, pričom pojem „vyrovnací súd“ bol zmenený na „reštrukturalizačný“ súd, keďže podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii je vhodné používať tento pojem.
K § 25
Pôvodný § 11 zákona o sídlach a obvodoch súdov ustanovoval ako kauzálne príslušné tri okresné súdy na prejednávanie agendy ochrany práv k predmetom priemyselného vlastníctva a ochrany práv z nekalej súťaže. Pôvodná úprava sa rozdelila do dvoch ustanovení, pričom sa na prejednávanie a rozhodovanie o sporoch z priemyselného vlastníctva ustanovil jeden okresný súd, a to Banská Bystrica pre obvod celej Slovenskej republiky. K tomuto kroku sa pristúpilo v záujme potreby špecializácie na túto agendu a rovnako je dôvodom potreba zjednocovania judikatúry. V prípade konkurencie (súbehu) nárokov potenciálne vyvolávajúcich otázniky v súvislosti s príslušnosťou súdu sa zavádza osobitné pravidlo, v zmysle ktorého pri súbehu nárokov z priemyselného vlastníctva a nekalej súťaže alebo autorského práva, spor prejedná a rozhodne súd príslušný podľa § 25.
K § 26
Do tohto ustanovenia bol prebratý pôvodný § 11 zákona o sídlach a obvodoch súdov v časti upravujúcej kauzálnu príslušnosť súdov v sporoch z nekalej súťaže. Právna úprava bola doplnená o kauzálnu príslušnosť v autorskoprávnych sporoch z dôvodu potreby špecializácie a diferenciácie súdnej agendy.
K § 27
Prebratý pôvodný § 12 zákona o sídlach a obvodoch súdov.
K § 28
Prebratý pôvodný § 13 zákona o sídlach a obvodoch súdov.
K § 29
Kvôli komplexnej právnej úprave príslušnosti súdov je na tomto mieste navrhovaná právna úprava príslušnosti troch krajských súdov ide o jedinú výnimku z druhovej príslušnosti okresného súdu, a to kvôli významu, ktorý predkladateľ prikladá ochrane spotrebiteľa, predovšetkým so zreteľom na to, aby o odvolaniach rozhodoval NS SR. Navrhovaná úprava môže výrazne prispieť k zjednoteniu judikatúry v spotrebiteľských veciach, k prehľadnosti systému právnej ochrany spotrebiteľa.
K § 30
Predkladateľ reflektuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 zo dňa 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. L 181, 29. 6. 2013) a zavádza kauzálnu príslušnosť na konania podľa tohto nariadenia. Na úpravu
ochranného opatrenia nariadeného v inom členskom štáte Európskej únie, pozastavenie účinkov uznania, zrušenie účinkov uznania alebo neuznanie ochranného opatrenia nariadeného v inom členskom štáte Európskej únie je príslušným orgánom súd, konkrétne Okresný súd Bratislava III.
K § 31
Doterajšia línia funkčnej príslušnosti sa zásadne nemení, pravidlo obsiahnuté v § 10 OSP je prebraté aj do novej právne úpravy.
K § 32
Ustanovenie určuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu v dovolacom konaní.
K § 33 až 35
Spoločné ustanovenia upravujú jednotné zásady pre všetky druhy súdnej príslušnosti, a to predovšetkým zásadu perpetuatuio fori, teda zásadu trvania súdnej príslušnosti 35) a zásadu, že v prípade konkurencie niekoľkých miestne príslušných súdov je príslušný ktorýkoľvek z nich.
Ustanovenia vychádzajú z doterajšej línie § 11 OSP.
K § 36
Navrhuje sa ponechať doterajšiu právnu úpravu delegácie veci vrátane diferenciácie na delegáciu vhodnú a nutnú, vrátane rozhodovania o delegácii najbližšie inštančne nadriadeným súdom (pôvodný § 12 OSP). Z dôvodu odstránenia potenciálne šikanóznych návrhov na prikázanie sporu sa zavádza osobitné pravidlo podľa odseku 4.
K § 37 až 40
Navrhuje sa diferencovať skúmanie príslušnosti podľa toho, či ide o príslušnosť miestnu alebo o ostatné druhy príslušnosti. Na vecnú, kauzálnu a funkčnú príslušnosť prihliada súd ex offo počas celého konania a ak súd zistí nedostatok tejto svojej príslušnosti, postupuje podľa § 40.
Miestna príslušnosť podlieha inému procesnému režimu miestnu príslušnosť skúma iba na námietku podľa § 38.
V § 40 sa ponecháva doterajšia línia OSP, v odseku 1 je rozdiel v tom, že súd o postúpení upovedomuje len žalobcu, žalovaného upovedomuje len vtedy, ak mu bola doručená žaloba, namiesto termínu „Najvyšší súd Slovenskej republiky“ použil termín „spoločne nadriadený súd“. „Inými podaniami“ v odseku 3 sa na mysli napríklad návrh na vydanie neodkladného opatrenia.
K § 41
Dôsledne sa zvádza princíp, že v prvej inštancii koná a rozhoduje sudca príslušného okresného súdu, ako aj princíp, že odvolací a dovolací súd rozhoduje v senáte. Zdôrazňuje sa procesné nóvum v podobe konania a rozhodovania veľkého senátu v definovaných prípadoch. Zjednodušil sa doterajší pojmový aparát (samosudca, predseda senátu konajúci ako jediný sudca a pod.)
Jednotlivými úkonmi môže byť poverený súdny úradník v osobitných prípadoch aj predseda súdu (§ 42).
K § 42
Predseda súdu ako orgán štátnej správy súdov vykonáva najmä úkony evidované v registri Spr., kde nekoná a nerozhoduje ako zákonný sudca, no napriek tomu môžu mať tieto úkony vplyv na
priebeh konania (napr. pokyn zákonnému sudcovi na základe prešetrenia sťažnosti na prieťahy v konaní a pod.).
Zákon č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch vymedzuje, ktorý súdny úradník môže vykonať aký úkon, preto ustanovenie § 42 ods. 2 normatívne odkazuje na osobitnú právnu úpravu.
K § 43 a 44
Doterajšia právna úprava obsiahnutá v § 37 OSP zostáva zachovaná s uspôsobením terminológie novému procesnému kódexu.
K § 45
Navrhuje sa zavedenie inštitútu Veľkého senátu, po skúsenostiach z viacerých európskych krajín, napríklad Českej republiky. Veľký senát je inštitucionálnym zabezpečením princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 a normatívne pokrýva prípady, ak sa senát NSSR mieni odkloniť od konštantnej judikatúrnej línie SR.
Príslušným kolégiom sa rozumie to kolégium, ktorého sa vec týka resp. ide o kolégium, do ktorého spadá senát, ktorý postúpil vec Veľkému senátu na rozhodnutie.
Veľký senát rozhoduje priamo vo veci samej, v ktorej sa buď pridrží súčasnej judikatúrnej línie, alebo sa v odôvodnených prípadoch od nej odklonili. Inšpirácia postupu podľa odseku 2 vyplýva z negatívnej skúsenosti z Českej republiky navrhovaná normatívna úprava zabráni tomu, aby sa postupujúci senát neodôvodnene vyhol vybavovaniu vecí, keďže členovia senátu, ktorý vec Veľkému senátu postupuje, sú jeho súčasťou.
Navrhuje sa obligatórna ingerencia generálneho prokurátora SR, prípadne ďalších subjektov, ktorých právny názor môže prispieť k stabilizácii a ustálenosti judikačnej praxe, napríklad právnické fakulty univerzít a vysokých škôl, Ústav štátu a práva SAV, verejný ochranca práv a pod.
K § 46
Navrhuje sa zachovanie doterajšej právnej úpravy § 14 OSP s prispôsobením terminológie CSP.
K § 47 a 48
Navrhovaná úprava vychádza z diferenciácie vylúčenia sudcov podľa toho, či ide o uplatnenie námietky zaujatosti stranou alebo či dôvody vylúčenia oznamuje samotný sudca.
V prípade, ak dôvody vylúčenia oznamuje sudca, o dôvodnosti skutočností tvrdených sudcom rozhoduje uznesením predseda súdu (prípadne podpredseda súdu, ak skutočnosti oznamuje sudca vykonávajúci súčasne funkciu predsedu súdu).
Rozhodnutie predsedu súdu (prípadne podpredsedu súdu) môže byť kladné aj záporné, no zároveň je rozhodnutím konečným. Z dôvodu procesnej ekonómie a zovšeobecnenia skúsenostnej bázy všeobecných súdov sa navrhuje postup podľa § 46.
Procedurálne otázky postupu predsedu súdu pri vylúčení sudcu upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
K § 49 a 50
Navrhovaná právna úprava vychádza vo všeobecnosti z koncentrácie námietky zaujatosti a precizuje náležitosti námietky zaujatosti uplatnenej stranou. Z dôvodov procesnej ekonómie a s prihliadnutím na zásadu uvedenú v čl. 11 odsek 2 sa vylučuje poučovacia povinnosť súdu i aplikácia ustanovení o odstraňovaní vád podania.
K § 51 až 55
Z dôvodov procesnej ekonómie je viazané predloženie veci aj rozhodnutie súdu lehotou podľa § 51, pričom lehota na rozhodnutie plynie nadriadenému súdu od predloženia veci súdom nižšieho stupňa. Žiadna z uvedených lehôt sa však neuplatní, ak sa vec predkladá na rozhodnutie funkčne príslušnému súdu o odvolaní vo veci samej.
Z dôvodov procesnej ekonómie sa navrhuje postup podľa § 54.
Navrhuje sa zaviesť fakultatívnu poriadkovú pokutu podľa § 55, pri ktorej sa uplatní sudcovské uváženie jednak čo do dôvodnosti námietky a jednak čo do výšky uloženej poriadkovej pokuty.
K § 56
O vylúčení tzv. iných súdnych osôb vymenovaných v tomto ustanovení rozhoduje konajúci sudca, pričom sa primerane aplikujú pravidlá vylúčenia sudcov podľa predchádzajúcich ustanovení CSP.
K § 57
Navrhovaná právna úprava dôsledne vychádza z tzv. prvej definície účastníctva v sporovom konaní. Z dôvodov zavedenia dôsledných prvkov kontradiktórneho procesu a princípu formálnej pravdy sa doterajší pojem účastník vyhradzuje len pre konania mimosporové a konania v správnom súdnictve. Ustanovenie § 57 dôsledne zavádza pojem strana (legislatívna skratka strana sporu“), čím sa vyjadruje existencia dvoch v záujme na výsledku sporu kontradiktórnych protistrán – teda strana žalobcu a strana žalovaného.
V prípade, ak na jednej strane vystupuje viacero subjektov, ide o druh procesného spoločenstva, avšak stále je stranou sporu žalobca či žalovaný, čo dôsledne vyjadruje princíp, že procesné strany v kontradiktórnom sporovom konaní iba dve bez ohľadu na počet subjektov vystupujúcich na dotknutej strane.
K § 58
Navrhuje sa nahradiť pojem „spôsobilosť byť účastníkom konania“ pojmom “procesná subjektivita“, čo vyplýva zo zmenenej koncepcie „účastníctva sporového konania“ (viď § 57). Pojem procesná subjektivita je doktrinálne bezproblémový a vyjadruje korelát pojmu právna subjektivita, ktorý je teóriou i praxou vnímaný bezproblémovo.
K § 59
Predkladateľ navrhuje odstrániť súčasný, procesnej teórii a praxi nevyhovujúci stav kedy súd skúmal procesnú subjektivitu ako jedinú z procesných podmienok v čase začatia konania. zjednocuje sa systém skúmania procesných podmienok tak, že súd skúma všetky procesné podmienky v každom štádiu konania.
Celkom výnimočne môže nastať situácia, že nedostatok procesnej subjektivity existujúci v čase začatia konania bude pred vydaním rozhodnutia súdu o zastavení konania zhojený. Pôjde bezvýnimočne o situácie, kedy právnu subjektivitu prizná procesnej strane samotný zákon, napríklad ak počas konania nadobudne účinnosť právna úprava priznávajúca právnu a tým i procesnú subjektivitu správnemu orgánu, ktorý ju v čase začatia konania ešte nemal.
K § 60
Navrhované ustanovenie rieši situáciu, ak procesnou stranou je fyzická osoba (prípadne ak na jednej strane vystupuje viacero fyzických osôb, úprava sa uplatní na ktorúkoľvek z nich).
Navrhuje sa ponechať na úvahe súdu, či v konaní môže pokračovať (preferenčne najmä v prípade majetkových sporov podľa odseku 2).
K § 61
Navrhované ustanovenie normatívne pokrýva stratu procesnej subjektivity právnickej osoby vystupujúcej ako procesná strana, ku ktorej došlo v priebehu konania. V prípade nedostatku procesnej subjektivity od počiatku sa uplatní postup podľa § 59 (to platí mutatis mutandis aj pre § 60).
K § 62
Navrhovaná právna úprava procesného nástupníctva vychádza z časového momentu zániku procesnej subjektivity procesného predchodcu. K tomuto momentu sa všetky plynúce procesné lehoty prerušujú, to znamená, že momentom vstupu procesného nástupcu do konania začínajú plynúť lehoty odznova.
K § 63
Navrhovaným ustanovením predkladateľ odstraňuje aplikačné problémy v praxi, ktoré nastali v prípade, ak k strate procesnej subjektivity došlo po vyhlásení rozhodnutia. Doteraz neexistoval normatívny model riešenia tejto situácie, navrhovaná právna úprava dovoľuje súdu rozhodnúť o procesnom nástupníctve aj po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej, resp. rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, avšak vyhláseným rozhodnutím procesný súd zostáva viazaný. Bude tak môcť napríklad doručiť a prípadne správoplatniť toto rozhodnutie, čo doteraz možné nebolo.
K § 64
Navrhované ustanovenie upravuje procesnú spôsobilosť ako klasický inštitút civilného procesného práva a v zmysle doterajšej právnej úpravy priznáva procesnú spôsobilosť každému v takom rozsahu, ktorý zodpovedá jeho spôsobilosti na právne úkony.
K § 65
Ustanovenie upravuje procesné situácie, kedy fyzická osoba nemá procesnú spôsobilosť v plnom rozsahu a normatívne ju rieši konaním prostredníctvom zákonného zástupcu podľa hmotného práva (napr. zákon o rodine) alebo procesného opatrovníka. Novokoncipovaný inštitút procesného opatrovníka zjednocuje doterajšiu pojmovú nejednotnosť pojmu „opatrovník“, ktorý splýval s opatrovníkom podľa hmotného práva. Procesného opatrovníka ustanovuje súd konajúci vo veci z dôvodov procesnej ekonómie (hospodárnosti konania).
K § 66
Ustanovenie nadväzuje na ustanovenie § 64 a § 65. V prípade nedostatku procesnej spôsobilosti sa preferuje zastúpenie zákonným zástupcom a iba v prípade, ak fyzická osoba zákonného zástupcu nemá, príp. ak z rôznych dôvodov podľa hmotného práva zákonný zástupca za fyzickú osobu konať nemôže, alebo ak síce konať môže, avšak nevyvíja dostatočnú procesnú aktivitu na ochranu procesných práv fyzickej osoby, ktorú zastupuje, ustanoví súd procesného opatrovníka na zastupovanie procesných práv a záujmov fyzickej osoby z nedostatkom procesnej spôsobilosti.
K § 67
Súd konajúci o veci ustanovuje procesného opatrovníka uznesením, ktoré obligatórne doručuje procesnému opatrovníkovi a fakultatívne i stranám sporu. Kritérium povahy veci umožňuje súdu uvážiť, či je vhodné a hospodárne doručovať uznesenie o ustanovení procesného opatrovníka i procesným stranám.
Keďže uznesenie podľa odseku 1 je uznesením o vedení konania, nie je ním procesný súd viazaný a z úradnej povinnosti ho zruší vždy, ak pominuli dôvody, pre ktoré bol procesný opatrovník ustanovený - napríklad fyzická osoba znovunadobudla procesnú spôsobilosť v plnom rozsahu.
K § 68
Navrhované ustanovenie inštruktívnu povahu a záväzným spôsobom stanovuje poradie osôb, ktoré môže súd za procesného opatrovníka ustanoviť. Na prvom mieste súd ustanovuje príbuzného v priamom či pobočnom rade bez ohľadu na stupeň príbuzenstva dôležitým je predpoklad, že bude fyzickú osobu s nedostatkom procesnej spôsobilosti zastupovať svedomito, teda bude dôsledne hájiť jej záujmy. Iba v prípade, ak súd takúto osobu nezistí, ustanoví sa za opatrovníka obec podľa kritéria posledného známeho trvalého pobytu, ktorý súd zistí z registra obyvateľov SR. Ako ultima ratio sa výnimočne pripúšťa ustanovenie súdneho úradníka, a to podľa kritéria vzniku nebezpečenstva z omeškania, teda v prípadoch, kedy by zisťovaním osoby príbuznej alebo blízkej mohli byť ohrozené alebo poškodené práva alebo oprávnené záujmy fyzickej osoby s nedostatkom procesnej spôsobilosti (zastúpeného).
K § 69
Konanie za právnickú osobu v právnom styku ustanovujú predpisy hmotného práva (najmä Občiansky zákonník, resp. Obchodný zákonník). Predkladateľ reflektuje týmto ustanovením hmotnoprávnu úpravu (napríklad Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a pod.) a osobitne nerozvádza konanie za právnickú osobu v procesnoprávnych vzťahoch.
K § 70
Predkladateľ reflektuje pomerne konštantnú judikatúru. Ak je stranou sporu štát, predkladateľ stanovuje ako obligatórnu náležitosť žaloby označenie štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná.
Tým sa odstraňuje neistota pri pomenovaní štátneho orgánu tým, že sa táto náležitosť presúva z otázky hmotnoprávnej legitimácie do režimu odstrániteľných vád, čím sa zodpovednosť za to, kto v konaní za stranu koná, presúva na súd. Konanie za štát upravuje napríklad zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
K § 71
Ustanovenie upravuje situáciu tzv. subjektívnej kumulácie v civilnom procese. O procesné spoločenstvo ide vždy, ak na jednej procesnej strane vystupuje viacero subjektov. Predkladateľ normatívne rozlišuje spoločenstvo samostatné 72) spoločenstvo nerozlučné 73) a nútené 74).
Z dôvodov procesnej ekonómie je navrhovaný postup v odseku 2, čím predkladateľ ponecháva v modifikovanej podobe predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá sa v praxi osvedčila.
K § 72
Navrhovaná právna úprava vychádza z osvedčeného doktrinálne i judikatúrne dostatočne podloženého inštitútu samostatného procesného spoločenstva, čím sa ponecháva tento inštitút v nezmennej podobe oproti minulej právnej úprave.
K § 73
Predkladateľ ponecháva inštitút nerozlučného procesného spoločenstva v modifikovanej podobe a to predovšetkým v právnej úprave odporovania si úkonov členov nerozlučného procesného spoločenstva. Úprava odseku 3 je normatívnym vyjadrením princípu zakotveného v čl. 4 odsek 2.
K § 74
Predkladateľ na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy normatívne vyjadruje doteraz len doktrinálne a judikatúrne popísaný pojem núteného procesného spoločenstva. O takéto procesné spoločenstvo ide vždy, keď hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom. Inak povedané, ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a nevyhnutné aby žalobu uplatnilo viacero subjektov spoločne, alebo ak je nevyhnutné pre úspech v spore žalovať viacero subjektov, ide o nútené procesné spoločenstvo. Účasť všetkých subjektov právneho vzťahu pre úspech v spore sa vyžaduje napríklad podľa zákona č. 182/1993 Z. z. podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“) a pod.
K § 75
Prebratý § 92 odsek 1 OSP. Termín „navrhovateľ“ bol nahradený termínom „žalobca“ a prispôsobený tak pojmológii CSP.
K § 76
Predkladaná právna úprava pokračuje v línii nastolenej v OSP z roku 1950, podľa ktorej je pre súd rozhodujúci skutkový a právny stav nie v čase začatia konania, ale zásadne v čase vydania meritórneho rozhodnutia. Súd preto musí procesne reflektovať zmeny v potenciálnej vecnej legitimácii, na čo slúži inštitút zmeny subjektov podľa § 76. Navrhovaná právna úprava sa prispôsobila terminológii novej koncepcii sporového konania, vypustil sa inštitút zámeny účastníctva, pretože v dôsledne kontradiktórnom spore byť nedostatok vecnej legitimácie v čase začatia konania riešený výlučne novým sporom, nie „pokračovaním“ pôvodného sporu.
K § 77
Navrhovaná právna úprava oveľa koncepnejšie, systematickejšie a hlbšie rieši problematiku intervencie v sporovom konaní (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva). Predkladateľ sa inšpiroval v zahraničných právnych úpravách, a to predovšetkým v právnej úprave rakúskej a nemeckej. Intervencia v sporovom konaní je typickým procesným inštitútom, ktorého doterajšia právna úprava sa však javila ako neuspokojivá a neefektívna. Preto predkladateľ prikročil k jej komplexnej zmene.
Kritérium právneho záujmu na výsledku konania je tradičným a osvedčeným kritériom intervencie v spore, preto zostáva normatívne zachované.
K § 78
Inštitút intervencie v sporovom konaní vyžaduje na vstup intervenienta buď vlastnú iniciatívu alebo inštitút tzv. litisdenunciácie oznámenia o spore podľa § 82. Kritérium právneho záujmu na výsledku konania je reflektované v navrhovanej úprave odseku 3, podľa ktorej je osobitnou náležitosťou podania, na základe ktorého intervenient do sporu vstúpi, aj špecifická povinnosť tvrdenia týkajúca sa skutočností odôvodňujúcich splnenie tohto kritéria. O pripustení intervencie v spore zásadne súd nerozhoduje. Vstup intervenienta sa stranám oznamuje procesne ekonomickým spôsobom, napr. elektronickou komunikáciou či iným písomným úkonom súdu.
K § 79
Rozhodnutie o prípustnosti intervencie je viazané na procesnú aktivitu sporových strán, ktoré v návrhu podľa odseku 1 musia uviesť skutočnosti a prípadne označiť dôkazy, ktoré intervenciu vylučujú (napr. tvrdenia a dôkazy, o neexistencii hmotnoprávneho vzťahu medzi intervenientom a stranou sporu a pod.). O prípustnosti intervencie rozhoduje súd uznesením, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
K § 80
Navrhované ustanovenie normatívne upravuje prípady, kedy z hmotného práva vyplýva, že intervenient a strana, na ktorej vystupuje, budú tvoriť nerozlučné procesné spoločenstvo. Ide napr. o ustanovenie § 54 odsek 2 Obchodného zákonníka, § 131 odsek 5 Obchodného zákonníka a pod.
K § 81
Ak nejde o prípad podľa § 80, z povahy intervencie v spore vyplýva nevyhnutnosť súhlasu procesnej strany, na ktorej intervenient vystupuje so všetkými relevantnými procesnými úkonmi intervenienta. Za relevantné procesné úkony predkladateľ označil všetky prostriedky procesného útoku a obrany, kde je súhlas procesnej strany nevyhnutný z dôvodu ochrany jej procesného postavenia. Bez súhlasu procesnej strany prostriedky procesného útoku alebo obrany intervenienta neúčinné.
K § 82
Navrhované ustanovenie pokrýva tradičný procesný inštitút tzv. litisdenunciácie, teda oznámenia o spore. Procesná strana oznamuje potenciálnemu intervenientovi, že sa vedie spor, ktorý môže mať dopad na ich vzájomný hmotnoprávny vzťah (typicky napr. regresné nároky z poistných vzťahov a pod.).
V litisdenunciácii, ktorej obligatórnou prílohou je žaloba uplatnená stranou sporu alebo proti strane sporu vrátane všetkých jej zmien a doplnkov, sa zároveň obligatórne substancujú nároky, ktoré v prípade neúspešného sporu procesná strana voči intervenientovi uplatní.
K § 83
Predkladateľ procesne reflektuje tradičné námietky intervenienta, dôkladne rozpracované predovšetkým v nemeckom procesnom práve, a to námietku nesprávne rozhodnutého sporu a námietku nesprávne vedeného sporu. Ak intervenient napriek litisdenunciácii do sporu nevstúpi, nemôže uplatniť v neskoršom spore s procesnou stranou, ktorá mu spor oznámila, námietku nesprávne rozhodnutého sporu, teda nemôže namietať nesprávnosť skutkových zistení
vyhodnotených dôkazov a meritórneho rozsudočného výroku, ktorým bola procesná strana zaviazaná na plnenie, ktoré si následne regresne uplatňuje voči intervenientovi. Podstatou intervencie je procesná podpora intervenienta procesnej strane, na ktorej vystupuje, preto, ak napriek litisdenunciácii do sporu nevstúpi, nemôže svojou aktivitou ovplyvniť priebeh konania a nemôže preto ani v neskoršom spore namietať, že spor bol rozhodnutý po právnej stránke nesprávne. Aj námietka nesprávne vedeného sporu je upravená reštriktívne, teda je prípustná iba v dvoch prípadoch podľa odseku 3, a to so zreteľom na to, že intervenient do sporu na základe litisdenunciácie nevstúpil.
K § 84
Ustanovenie procesne upravuje situácie, kedy intervenient spravidla na základe litisdenunciácie do konania vstúpil. Ani v tomto prípade nemôže intervenient účinne uplatniť námietku nesprávne rozhodnutého sporu a námietku nesprávne vedeného sporu môže uplatniť len v troch prípadoch podľa odseku 2.
K § 85
Právo dať sa v konaní zastupovať zostáva zachované s určitými modifikáciami. Zástupcom môžu byť v zásade tri subjekty advokát, fyzická osoba ako všeobecný zástupca a právnická osoba s osobitnými úlohami vo vzťahu k ochrane práv tzv. slabšej strany.
Keďže advokátovi nemožno obmedziť plnú moc, nepripúšťa sa súčasné zastúpenie podľa odsekov 2 a 3 a v odseku 3 je zámerne pripustený len jeden zástupca kvôli rozsahu plnomocentstva a vymedzeniu práv a povinností vyplývajúcich z plnomocenstva.
K § 86
Predkladateľ prebral do ustanovenia bývalý § 27 OSP s modifikáciami podľa odseku 2. Masovokomunikačnými prostriedkami sa pre účely „sporov z ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch“ rozumejú masmédiá, hromadné oznamovacie prostriedky, prostriedky verejného informovania. Spomínaný pôvodný § 27 OSP sa rozdelil do dvoch ustanovení - § 86 ods. 3 a nasledujúci § - 87. § 86 ods. 3 zahŕňa spory, ktoré v porovnaní s § 87 nie svojou povahou také náročné a preto je v týchto prípadoch strane konania umožnené konať samej (či sa dať zastúpiť advokátom), prípadne sa dať zastúpiť blízkou osobou, ktorá právnické vzdelanie. Týmto spôsobom sa predkladateľ snaží eliminovať tzv. pokútnictvo. Naopak, v § 87 sústredené také spory, ktorých povaha a náročnosť vyžaduje odborné zastupovanie advokátom (prípadne ak je fyzická osoba sama právnicky vzdelaná, alebo právnická osoba zamestnanca či člena s právnickým vzdelaním, môžu využiť zastupovanie týchto osôb). V tomto prípade sa najmä ochraňuje zastupovaný subjekt, pretože voči advokátovi je možné, na rozdiel od blízkej osoby uplatniť si nároky vyplývajúce z jeho zodpovednosti.
Pojem „vysokoškolské právnické vzdelanie“ je definovaný v spoločnom ustanovení § 450, podľa neho sa vysokoškolské právnické vzdelanie považuje za „vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou; ak bolo vysokoškolské vzdelanie získané najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby išlo v oboch stupňoch o vzdelanie v študijnom odbore právo“.
K § 87
Predkladateľ v intenciách schváleného legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného ustanovil obligatórne zastúpenie advokátom vo vybraných typoch sporov. Kritériom bola hmotnoprávna i procesnoprávna náročnosť týchto sporov a s tým súvisiaca procesná ekonómia takéhoto riešenia. Pri zastúpení advokátom je znížená miera poučovacej povinnosti súdu, predpokladá sa profesijná znalosť advokáta a tým sa predpokladá i rýchlejší priebeh konania. Obligatórnosť zastúpenia je bezvýnimočná okrem prípadov uvedených v prípade a) a b), úkony procesných strán ktoré si napriek poučeniu o obligatórnosti zastúpenia advokáta nezvolia, procesne neúčinné, v dôsledku čoho môže dôjsť k strate sporu vo forme kontumačného rozsudku.
V súlade s § 16 ods. 2 a § 64 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a s vnútornými predpismi Slovenskej advokátskej komory (uznesenie PSAK č. 14 zo 7. novembra 2006) platí, že na výkon jednotlivých úkonov je advokát oprávnený poveriť advokátskeho koncipienta, ktorého zamestnáva, a že advokátsky koncipient nesmie advokáta zastupovať v konaní pred najvyšším súdom.
K § 88
Do tohto ustanovenia bol prebratý pôvodný § 28 OSP.
K § 89 až 91
V šiestej hlave prvej časti predkladateľ upravuje v sporovom konaní pomerne špecifické subjekty, a to prokurátora 89), Európsku komisiu, Protimonopolný úrad SR 90) a osobitné subjekty 91). Prokurátor môže v sporovom konaní vystupovať ako subjekt uplatňujúci žalobu v špecifických prípadoch ustanovených osobitnými predpismi, (napr. Občianskym zákonníkom, z. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, z. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z. č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a pod.), alebo môže do začatého konania vstúpiť a to v prípadoch, kedy to odôvodňuje špecifická povaha sporu alebo povaha procesných strán. V týchto prípadoch nie je prokurátor oprávnený vykonávať procesné úkony s hmotnoprávnou relevanciou (napr. disponovať predmetom konania).
Účasť Európskej komisie a Protimonopolného úradu SR vyžadujú právne akty európskeho únijného práva (napríklad čl. 15 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaž