Dôvodová správa

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

Návrh zákona o čiastočnom odškodnení klientov nebankových subjektov (ďalej len „návrh zákona“) predkladá do legislatívneho procesu skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) za hnutie OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti.

Hlavným cieľom návrhu zákona je aspoň čiastočne odškodniť bežných ľudí, ktorí s dôverou vložili svoje finančné prostriedky do podnikania nebankových subjektov v čase, keď za výrazného prispenia štátu nebolo na Slovensku v oblasti bankovníctva a finančníctva vytvorené štandardné právne i ekonomické prostredie, a následne utrpeli ujmu, ktorá spočíva v tom, že im po skončení podnikania nebankového subjektu alebo po ukončení konkurzného konania vedeného voči nemu nebol vyplatený alebo vrátený ani ich podiel (odhliadnuc od výnosov), ktorý do takéhoto nebankového subjektu vložili.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hlavnú zodpovednosť za podvodné konanie nebankových subjektov nesú vtedajšie vládne politické strany, ktoré boli zodpovedné za nastavenie legislatívneho prostredia. Slovenská republika počas fungovania nebankových subjektoch vybrala dane z činnosti týchto subjektov v odhadovanej výške 7 miliárd slovenských korún, t.j. 230 miliónov eur. Verejnoprávne médiá zarobili na propagácii tohto podnikania viac ako 8 miliónov eur (250 miliónov slovenských korún).

V zmysle predkladaného návrhu zákona je odškodnenie klientov nebankových subjektov čiastočné a výrazne obmedzené a týka sa len osôb, ktoré ani po mnohých rokoch od vzniku ujmy, ktorá im bola spôsobená, neprestali veriť v spravodlivosť zo strany štátu, ktorý im takéto odškodnenie prisľúbil, čo sa týka aj súčasnej vlády SR. Najvyšší možný podiel, ktorý sa odškodňuje, je 33 000 eur a najvyššia možná čiastka odškodnenia z tohto podielu je 13 200 eur pri predpokladanom počte asi 50 000 ľudí, ktorých by sa mohla táto zákonná úprava týkať. Zákonná úprava je nevyhnutná, keďže súdy Slovenskej republiky odmietli odškodniť týchto ľudí voči štátu s odôvodnením, že mali byť pri svojom podnikaní obozretnejší, čo nemožno považovať za správne, keďže v danom období nebolo na Slovensku ešte vytvorené v oblasti tohto druhu podnikania štandardné podnikateľské prostredie.

Za vytvorenie štandardného legislatívneho prostredia v oblasti bankovníctva a finančníctva bolo zodpovedné Ministerstvo financií SR, ktorý tento proces aj kvôli vstupu do Európskej únie zavŕšilo až 31. 12. 2001, a preto je orgánom, ktorý tento návrh zákona považuje za príslušný na administráciu a vyplatenie čiastočného odškodnenia. Návrh zákona sa z tohto dôvodu vzťahuje len na tie nebankové subjekty, ktoré začali podnikať do 31. 12. 2001, kedy nadobudol účinnosť zákon o cenných papieroch a investičných službách.

Na čiastočné odškodnenie majú podľa návrhu zákona nárok len fyzické osoby, ktoré neboli členmi riadiacich ani kontrolných orgánov dotknutých nebankových subjektov a ktoré si svoj podiel vložený do podnikania nebankových subjektov alebo práva s ním spojené ponechali a nepreviedli ho na tretie osoby. Zároveň musia mať tieto osoby splnené všetky svoje zákonné povinnosti (napr. odvedenú daň z príjmu) vo vzťahu k svojmu podielu, resp. prípadným výnosom z neho a počkať s odškodnením na ukončenie konkurzného konania vedeného voči príslušnému nebankovému subjektu.

Návrh zákona má negatívny dopad na rozpočet verejnej správy, vyvoláva však pozitívne sociálne vplyvy, pričom nemá vplyv na podnikateľské prostredie ani vplyv na životné prostredie alebo na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona bol prerokovaný s predstaviteľmi dotknutej občianskej

spoločnosti a s dotknutými mimovládnymi organizáciami a z ich strany je vnímaný pozitívne a bez pripomienok.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

B. Osobitná časť

K § 1

Keďže predmetom úpravy návrhu zákona je odškodnenie, je potrebné upraviť nielen okruh oprávnených osôb, ktorým sa takéto odškodnenie poskytuje, ale aj podmienky poskytnutia takéhoto odškodnenia a jeho výšku, ako aj samotný postup, ktorý vedie k poskytnutiu odškodnenia.

Je podstatné zdôrazniť, že návrh zákona upravuje len čiastočné odškodnenia a výrazne zužuje okruh oprávnených osôb, ktoré si ho budú môcť nárokovať. Popri hlavných častiach predmetu úpravy návrhu zákona je kľúčové najmä vymedzenie pojmov používaných v návrhu zákona a vyjadrenie vzťahu medzi týmto návrhom zákona a správnym poriadkom, keďže zákon upravuje aj procesný postup poskytnutia čiastočného odškodnenia.

Zákonná úprava tejto problematiky je nevyhnutná, keďže všetky ostatné možnosti nápravy už zlyhali. Slovenské súdy v tejto otázke zastávajú názor, že osoby, ktoré vystupujú v obchodnoprávnych vzťahoch musia byť z povahy týchto vzťahov obozretnejšie, pokiaľ ide o ich podnikanie, za ktoré sa považuje aj podnikanie v postavení tichého spoločníka, či člena družstva. V prípade občianskoprávnych vzťahov vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke nenašli slovenské súdy dostatočnú príčinnú súvislosť medzi zodpovednosťou štátu a majetkovou ujmou, ktorú nebankové subjekty spôsobili svojim klientom.

Uvedená argumentácia slovenských súdov by bola akceptovateľná, pokiaľ by v čase, keď sa tieto prípady stali, bolo na Slovensku v oblasti bankovníctva a finančníctva vytvorené štandardné (podnikateľské) prostredie, v rámci ktorého by sa dalo odôvodnene od všetkých subjektov v tomto prostredí vrátane bežných ľudí očakávať, že budú postupovať s náležitou, resp. odbornou starostlivosťou, alebo aspoň obvyklou starostlivosťou. Keďže štát bol nečinný a štandardné prostredie nebolo vytvorené (práve naopak, vďaka reklame aj vo verejnoprávnych médiách bolo propagované a podporované práve neštandardné prostredie), nemožno od bežných ľudí očakávať ani obvyklú starostlivosť v zmysle Obchodného zákonníka.

K § 2

Pre správne pochopenie návrhu zákona je vymedzenie základných pojmov kľúčové. Takýmito pojmami sú nebankový subjekt, klient, podiel a majetková ujma.

Nebankovým subjektom podľa tohto zákona je právnická osoba, ktorá začala podnikať do 31. 12. 2001 a svoje podnikanie zamerala na získavanie finančných prostriedkov od verejnosti, najčastejšie prostredníctvom zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka alebo formou vkladu, ktorý sa nápadne podobal na vklad podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), ale takýmto vkladom nebol a v skutočnosti išlo o podiel, ktorým sa fyzická osoba zúčastňovala na podnikaní takéhoto nebankového subjektu najčastejšie v postavení tichého spoločníka podľa § 673 Obchodného zákonníka alebo ako člen družstva (obchodnej spoločnosti podľa § 230 Obchodného zákonníka) prostredníctvom členského vkladu.

Takýto nebankový subjekt prevádzkoval svoje podnikanie v princípe ako tzv. pyramídovú hru na úkor jednoduchých bežných ľudí (napr. BMG Invest, Horizont, Drukos a pod.), ktorí sa na jeho podnikaní zúčastňovali v očakávaní nadpriemerných ziskov v čase, keď na Slovensku nefungovalo štandardné podnikateľské prostredie a osobitne podnikanie v oblasti bankovníctva a finančníctva, pričom právne predpisy, ktoré zodpovedali štandardom Európskej únie sa v týchto oblastiach prijali až

v roku 2001. Bol to jednak nový zákon o bankách, ktorá nahradil starší zákon z roku 1992 a nový zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) s účinnosťou od 1. 1. 2002, ktorý rovnako nahradil starší zákon o cenných papieroch z roku 1992.

Ministerstvo financií SR, ale aj samotná vláda, ktorá v roku 2001 predložila zákon o cenných papieroch do parlamentu na schválenie, v dôvodovej správe k tomuto zákonu uviedla, že sa prijíma aj z dôvodu regulácie podnikania tzv. nebankových subjektov, ale aj to, že § 120 bol prijatý aj z dôvodu, aby sa zabránilo nekalým praktikám nebankových subjektov, a to prostredníctvom zverejňovania prospektu cenného papiera. Je teda zrejmé, že vláda SR, ako aj NR SR si až po dlhej dobe nečinnosti konečne v roku 2001 uvedomili, že podnikanie nebankových subjektov je nevyhnutné sprísniť a regulovať, aby sa zabránilo vzniku ďalších škôd na majetku fyzických osôb – bežných občanov.

Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že štandardné podnikateľské prostredie v oblasti bankovníctva a finančníctva bolo na Slovensku zavedené až od 1. 1. 2002, čo je aj časová hranica, ktorá slúži na vymedzenie pojmu nebankový subjekt s cieľom vyhnúť sa nedorozumeniam, ktoré by mohli vyplývať z toho, že by sa na základe tohto zákona dožadovali odškodnenia aj ďalší občania, ktorí sa stali obeťami iných nekalých praktík rôznych právnických osôb, v súčasnosti najmä rôznych „vymáhačských firiem“ a úžerníkov.

Nielen terajšie „vymáhačské firmy“ návrh zákona nepovažuje z časového hľadiska za nebankové subjekty, ale z vecného hľadiska ani právnické osoby, ktoré majú postavenie banky alebo sporiteľne podľa zákona o bankách, resp. podľa osobitného predpisu (napr. stavebné sporenie), ako ani tie, ktoré majú postavenie finančnej inštitúcie v zmysle § 8 písm. c) zákona o cenných papieroch, a to z dôvodu, že nad týmito inštitúciami vykonáva dohľad Národná banka Slovenska (t.j. štát) a ich podnikanie vo vzťahu k verejnosti je regulované (nad časťou týchto inštitúcií v minulosti vykonával dohľad aj Úrad pre dohľad nad finančným trhom SR).

Skutočným cieľom nebankových subjektov v zmysle návrhu zákona nebolo venovať sa poctivému podnikaniu, ale čo najrýchlejšie nazhromaždiť od verejnosti čo najviac finančných prostriedkov, „vytunelovať“ svoj podnik a ukončiť podnikanie, najčastejšie v podobe konkurzného konania, ktoré sa v mnohých prípadoch dodnes neukončilo, tak, že zmluvu uzavretú so svojimi klientmi nedodržali, čím im spôsobili neraz značnú majetkovú ujmu. Keďže voči fungujúcim nebankovým subjektom, ktoré sa aj v súčasnosti môžu správať voči svojim klientom podobne, je možné využiť iné prostriedky právnej ochrany, návrh zákona za nebankový subjekt považuje len ten, ktorý do nadobudnutia účinnosti zákona ukončil svoje podnikanie (činnosť) alebo voči ktorému bolo do nadobudnutia účinnosti tohto zákona konkurzné konanie aspoň začaté (t.j. nemuselo byť ukončené).

Špecifickým aspektom pojmu nebankového subjektu je podmienka, aby to bol subjekt, ktorý svoje podnikanie (nekalé praktiky) propagoval vo verejnoprávnych médiách, ktorými je v súčasnosti v princípe len Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS) podľa zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v minulosti Slovenský rozhlas a Slovenská televízia ako samostatné subjekty) a Tlačová agentúra Slovenskej republiky podľa zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre Slovenskej republiky a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V čase, keď boli tzv. pyramídové hry nebankových subjektov na vrchole, na týchto hrách významne profitovali všetky väčšie média vrátane verejnoprávnych svojou bezbrehou reklamou týchto subjektov a propagáciou ich podnikania.

Návrh zákona v tomto aspekte vychádza z praxe a poznania, že prevažná väčšina bežných ľudí na Slovensku do roka 2002 predpokladala, že verejnoprávne médiá sú štátne médiá, a teda pod

kontrolou štátu, čo enormne posilňovalo dôveryhodnosť podnikania týchto nebankových subjektov. Nečinnosť štátnych orgánov pri dotváraní štandardného legislatívneho a ekonomického prostredia v oblasti bankovníctva a finančníctva spoločne s bezbrehou reklamou nebankových subjektov vo verejnoprávnych médiách, na ktorých činnosť štát z daní všetkých občanov prispieva, predstavuje kľúčový faktor, ktorý odôvodňuje aspoň čiastočné odškodnenie klientov nebankových subjektov. Veď len Slovenská televízia získala na reklame nebankových subjektov viac ako 8 miliónov eur (250 miliónov slovenských korún).

Klientom podľa tohto zákona je výlučne fyzická osoba (napriek tomu, že vkladateľmi finančných prostriedkov do podnikania nebankových subjektov boli aj právnické osoby), ktorá mala s nebankovým subjektom uzatvorenú písomnú zmluvu, na základe ktorej sa podieľala na podnikaní tohto nebankového subjektu, a ktorej v dôsledku nedodržania tejto zmluvy zo strany nebankového subjektu vznikla nemajetková ujma, ktorá je z dôvodu jednoznačnosti vymedzená v návrhu zákona osobitne. Ako už bolo vyššie uvedené v súvislosti s vymedzením pojmu nebankového subjektu, v prípade poškodených osôb išlo takmer výlučne o zmluvy o pôžičke, zmluvy o tichom spoločenstve a zmluvy o členskom vklade do družstva.

Podielom sú finančné prostriedky, ktoré klient na základe zmluvy s nebankovým subjektom do podnikania tohto subjektu vložil, resp. investoval, a to až do skončenia podnikania nebankového subjektu alebo do začatia konkurzného konania voči nebankovému subjektu, pretože takýchto zmlúv mohlo byť aj viac a mohli byť aj rôzneho typu. Podiel v zmysle tohto zákona je však treba odlišovať od podielu na zisku alebo podielu na výsledku podnikania nebankového subjektu, ktorý používa napr. zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) ako položku, ktorá je predmetom dane.

Majetkovú ujmu možno v súvislosti s klientmi nebankových subjektov vnímať rôzne. Od názorov, že o žiadnu nemajetkovú ujmu nešlo, keďže to bolo súčasťou podnikania (tzv. riziko podnikania), k čomu sa priklonili aj slovenské súdy, až po názory, že majetkovou ujmou nie je len vložený podiel do podnikania nebankového subjektu, ale aj predpokladané výnosy prisľúbené klientovi takýmto nebankovým subjektom. Návrh zákona sa snaží o určité kompromisné vnímanie tohto pojmu tak, aby bolo čo najprijateľnejšie aj pre širšiu verejnosť, ktorá sa zo svojich daní bude musieť na čiastočné odškodnenie klientov nebankových subjektov vyskladať. Preto sa nemajetkovou ujmou rozumie len situácia, ak sa klientovi pri skončení podnikania nebankového subjektu alebo po ukončení konkurzného konania vedeného voči takémuto subjektu klientovi nevrátil alebo nevyplatil ani jeho podiel, ktorý vložil do podnikania nebankového subjektu (t.j. potenciálne výnosy z tohto vkladu nie sú do tohto pojmu zahrnuté).

K § 3

Oprávnenou osobou je klient, ktorý utrpel nemajetkovú ujmu v zmysle, v akom je vymedzená v § 1 písm. d) tohto návrhu zákona. Okrem toho, že oprávnenou osobou môže byť len fyzická osoba [viď vymedzenie pojmu „klient“ v § 1 písm. b) návrhu zákona], návrh zákona vylučuje z okruhu oprávnených osôb aj tie osoby, ktoré sa priamo (riadením) alebo nepriamo (kontrolou) podieľali na vzniku takejto nemajetkovej ujmy, t.j. členov riadiacich orgánov a kontrolných orgánov nebankových subjektov.

Na poskytnutie čiastočného odškodnenia je právny nárok, ktorý nemožno previesť na tretiu osobu. Vzhľadom na to, že v prípade nemalého množstva klientov ide o starších ľudí a viaceré konkurzné konania ešte neboli ukončené, javí sa ako spravodlivé, aby po smrti oprávnenej osoby prešiel tento nárok na jej právnych nástupcov.

Túto situáciu treba odlišovať od situácie, ak žijúci klient ešte pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona previedol svoj podiel alebo práva s ním spojené na tretiu osobu, najčastejšie na právnickú osobu zaoberajúcu sa vymáhaním pohľadávok. V takom prípade sa klient nestáva v zmysle tohto návrhu zákona oprávnenou osobou, keďže jeho nárok už bol uspokojený treťou osobou, hoci neraz pod nominálnu cenu podielu. Oprávnenou osobou nie je ani takáto tretia osoba, ktorá podiel alebo právo s ním spojené nadobudla, aj keby išlo o fyzickú osobu. Návrh zákona v tejto otázke vychádza z princípu, že na odškodnenie majú nárok len tie osoby, ktoré sa nesnažili špekulovať a zarobiť za každú cenu, ale ktoré verili v spravodlivosť zo strany štátu v tom, že raz budú odškodnené.

Je zrejmé, že okruh oprávnených osôb je značne zúžený už zo samotnej podstaty návrhu zákona, pričom k ďalšiemu zúženiu tohto okruhu môže dôjsť v prípade, ak oprávnená osoba nedokáže splniť všetky podmienky, ktoré jej ukladá návrh zákona v § 4.

K § 4

Oprávnená osoba v zmysle § 3 návrhu zákona a jeho súvisiacich ustanovení nemá nárok na čiastočné odškodnenie automaticky, ale až po splnení viacerých zákonných podmienok. K takýmto podmienkam patrí v prvom rade podanie žiadosti na Ministerstve financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktorej vzor je toto ministerstvo povinné zverejniť aj na svojom webovom sídle podľa § 6 ods. 4 návrhu zákona.

Medzi ďalšie podmienky patrí predloženie viacerých písomností, akými sú zmluva s nebankovým subjektom, doklad v súvislosti s konkurzným konaním vedeným voči nebankovému subjektu (napr. návrh na vyhlásenie konkurzu a potvrdenie o zaplatení preddavku alebo prihláška do konkurzu) alebo doklad v súvislosti so skončením podnikania nebankového subjektu, ak sa konkurz voči nej nekonal (napr. výpis z obchodného registra). Keďže odškodnenie sa vypláca až po ukončení konkurzného konania (ak nebankový subjekt nezanikol bez konkurzu), ďalším dokladom, ktorý je oprávnená osoba povinná predložiť je doklad o ukončení konkurzu a o výške uspokojenej pohľadávky, ktorú do tohto konkurzu prihlásila.

Krátenie dane je trestným činom a ak bol výnos z podielu oprávnenej osobe nebankovým subjektom vyplatený, je namieste, aby oprávnená osoba preukázala, že z neho odviedla daň z príjmov, keďže tento druh príjmu je podľa zákona o dani z príjmu predmetom dane.

Nedá sa vylúčiť, že oprávnenej osobe bola zo strany nebankového subjektu časť podielu vrátená alebo vyplatená, čo musí oprávnená osoba priznať alebo čestným vyhlásením potvrdiť opak. Uvedenie nepravdivých údajov nielen v tejto veci zo strany oprávnenej osoby má podľa § 6 ods. 5 návrhu zákona za následok odmietnutie žiadosti a nepriznanie odškodnenia. Rovnako, ak osoba bola aspoň čiastočne uspokojená v rámci konkurzného konania, je povinná spolu s dokladom o ukončení konkurzu predložiť ministerstvu aj údaj o výške uspokojenej pohľadávky v konkurznom konaní. Viaceré tieto údaje sú potrebné na vypočítanie výšky čiastočného odškodnenia, ktoré má maximálnu hodnotu a nie je neobmedzené.

Ak sa stalo, že oprávnenej osobe bolo spôsobená ujma viacerými nebankovými subjektmi, môže sa domáhať čiastočného odškodnenia za každý takýto subjekt samostatne, ale v každom prípade len do maximálnej výšky uvedenej v § 5 ods. 1 návrhu zákona.

Keďže propagácia podnikania nebankových subjektov prostredníctvom verejnoprávnych médií je jedným z kľúčových faktorov odôvodňujúcich poskytovanie odškodnenia zo strany štátu, preukázanie tejto skutočnosti je podmienkou poskytnutia odškodnenia; overenie tejto skutočnosti je však úlohou ministerstva podľa § 6 ods. 5 a nie oprávnenej osoby. Pod slovným spojením „aspoň v jednom prípade“ znamená, že stačí, ak si príslušný nebankový subjekt, s ktorým je spojené čiastočné

odškodnenie, zaplatil vo verejnoprávnom médiu aspoň jednu reklamu alebo porovnateľnú formu propagácie svojej podnikateľskej činnosti.

K § 5

Výška čiastočného odškodnenia nie je bezbrehá a vypočíta sa podľa tabuľky uvedenej v odseku 2, ktorá vznikla v spolupráci s dotknutou občianskou spoločnosťou a dotknutými mimovládnymi organizáciami. Maximálny podiel oprávnenej osoby, z ktorého sa vypočítava výška odškodnenia, je 33 000 eur a maximálna výška odškodnenia pre jednu oprávnenú osobu z tohto podielu je 13 200 eur. Nezáleží teda na tom, či jednej oprávnenej osobe spôsobil majetkovú ujmu jeden nebankový subjekt alebo viacero nebankových subjektov, vždy dostane ako čiastočné odškodnenie najviac 13 200 eur za predpokladu, že sa neuplatnia žiadne odpočty, pričom je na rozhodnutí tejto oprávnenej osoby, vo vzťahu ku ktorému, resp. ktorým nebankovým subjektom si svoj nárok na čiastočné odškodnenie uplatní tak, aby dostala čo možno najvyššie čiastočné odškodnenie.

Z podielu oprávnenej osoby sa totiž odpočíta suma, ktorú jej nebankový subjekt vrátil alebo vyplatil do skončenia podnikania (činnosti) vrátane prípadného výnosu z takéhoto podielu, ako aj výška uspokojenej pohľadávky v konkurze, ak je tento prípad relevantný.

Výnos z podielu, ktorý bol vyplatený oprávnenej osoby, nie je súčasťou vymedzenia pojmu nemajetkovej ujmy, čo znamená, že oprávnenej osobe mohol byť určitý výnos vyplatený a naďalej sa považuje za oprávnenú osobu (t.j. nie je diskvalifikovaná z okruhu oprávnených osôb). Na druhej strane nevyplatenie sľúbeného výnosu z podielu nie je predmetom čiastočného odškodnenia, hoci ak bol výnos vyplatený, musel byť aj zdanený (nesplnenie tejto povinnosti už oprávnenú osobu môže diskvalifikovať z okruhu oprávnených osôb) a započítava sa do výšky odškodnenia, t.j. pôsobí voči oprávnenej osobe negatívne.

K § 6

Oprávnenej osobe sa poskytne čiastočné odškodnenie len v prípade, ak si svoje právo na takéto odškodnenie uplatní v zákonnej lehote kvalifikovaným spôsobom.

Žiadosť, ktorej tlačivo je podľa tohto návrhu zákona k dispozícii na ministerstve a je uverejnené aj na webovom sídle ministerstva obsahuje tak náležitosti podľa odseku 3, ako aj všetky prílohy, ktoré tvoria doklady a potvrdenia uvedené v § 4 ods. 1 návrhu zákona. Ak bola oprávnenej osobe spôsobená nemajetková ujma viacerými nebankovými subjektmi, žiadosť sa musí podať osobitne vo vzťahu ku každému z týchto subjektov.

Žiadosť sa musí podať do jedného roka od skončenia podnikania nebankového subjektu, čo je lehota, ktorá u prevažnej väčšiny takýchto subjektov už uplynula. V takom prípade platí jednoročná lehota od skončenia konkurzného konania vedeného voči nebankovému subjektu a v každom prípade lehota jedného roka od nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Vždy ide o lehotu, ktorá je pre oprávnenú osobu najvýhodnejšia, t.j. tá, ktorá uplynie ako posledná.

Ministerstvo pri rozhodovaní o žiadosti posúdi, či je žiadateľ oprávnenou osobou, či spĺňa podmienky poskytnutia čiastočného odškodnenia podľa § 4 a v akej výške podľa § 5 mu patrí čiastočné odškodnenie. Posúdi aj ďalšie skutočnosti, napr. pravdivosť údajov uvedených v žiadosti a overí podmienku súvisiacu s verejnoprávnymi médiami.

Keďže vyplniť žiadosť a jej prílohy nie sú jednoduché, ak ministerstvo zistí nedostatky v dokumentácií, vyzve oprávnenú osobu, aby takéto nedostatky odstránila, inak na žiadosť neprihliada. Takto postupuje ministerstvo aj v prípade opätovne podanej žiadosti, o ktorej už bolo rozhodnuté.

Ak má žiadosť všetky potrebné náležitosti, ministerstvo rozhodne do jedného roka od jej doručenia a čiastočné odškodné vyplatí do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to, že podľa § 8 ods. 1 návrhu zákona sa na konanie vzťahuje správny poriadok, nedá sa vylúčiť podanie odvolania (rozkladu) voči takémuto rozhodnutiu ministerstva. Ak ani po skončení odvolacieho konania nie je nárok oprávnenej osoby uspokojený aspoň čiastočne, má oprávnená osoba právo obrátiť sa so svojim nárokom na príslušný súd podaním správnej žaloby podľa § 244 Občianskeho súdneho poriadku.

K § 7

Zamestnanci ministerstva budú pri posudzovaní žiadostí o čiastočné odškodnenie potrebovať nahliadnuť do spisov príslušných orgánov alebo súdov (napr. konkurzné konanie a konkurzný súd) alebo získavať informácie od iných subjektov, aby si mohli skutočnosti uvádzané v žiadosti overiť (napr. overenie reklamy vo verejnoprávnom médiu). Za týmto účelom im návrh zákona priznáva oprávnenia potrebné na dosiahnutie tohto cieľa.

Zároveň, pri nahliadaní do príslušných spisov, ako aj pri získavaní súvisiacich informácií, sa nedá vylúčiť, že zamestnanci ministerstva budú mať prístup nielen k utajovaným skutočnostiam, ale aj rôznym iným vyhradeným či citlivým údajom a informáciám, ktoré sa týkajú tak veci, ako aj účastníkov konania vrátane oprávnených osôb.

Preto je namieste, aby o obsahu žiadostí o odškodnenie a subjektoch, ktoré ich podali, ako aj o ďalších skutočnostiach týkajúcich sa konania o čiastočnom odškodnení, ktoré sa dozvedeli pri plnení svojich úloh, zachovávali mlčanlivosť, a to aj po svojom odchode z ministerstva (t.j. po skončení štátnozamestnaneckého pomeru alebo iného pracovného pomeru na ministerstve).

K § 8

Na postup pri poskytnutí čiastočného odškodnenia sa vzťahuje v zmysle spoločných ustanovení návrhu zákona správny poriadok, čo súvisí s tým, že na toto čiastočné odškodnenie je zo zákona právny nárok. Výnimky z uplatňovania správneho poriadku sú upravené v § 6 návrhu zákona; ide najmä o rozdielne lehoty na podanie žiadosti, či rozhodovanie o nej, ako aj o iné náležitosti podania (žiadosti) a možnosti podať odvolanie voči rozhodnutiu správneho orgánu.

Vzor žiadosti môže viacerým oprávneným osobám pomôcť k uplatneniu svojich práv. Preto sa v návrhu zákona ukladá ministerstvu povinnosť vydať takýto vzor v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a zároveň ho v súlade s § 6 ods. 4 uverejniť aj na svojom webovom sídle.

K § 9

Navrhuje sa účinnosť predkladaného zákona od 1. marca 2015 nielen so zohľadnením legisvakančnej lehoty, ale aj z dôvodu, aby bolo možné v štátnom rozpočte vyčleniť na čiastočné odškodnenie finančné prostriedky, keďže v roku 2014 s takýmto odškodnením schválený štátny rozpočet nepočíta.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: návrh zákona o čiastočnom odškodnení klientov nebankových subjektov

3. Predmet návrhu zákona:

a)nie je upravený v primárnom práve Európskej únie,

b)nie je upravený v sekundárnom práve Európskej únie,

c)nie je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

Vzhľadom na to, že predmet návrhu zákona nie je upravený v práve Európskej únie, je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4. a 5.

DOLOŽKA

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: návrh zákona o čiastočnom odškodnení klientov nebankových subjektov

Termín začatia a ukončenia PPK: bezpredmetné

A.2. Vplyvy:

Pozitívne

Žiadne

Negatívne

1. Vplyvy na rozpočet verejnej správy

2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?

3. Sociálne vplyvy

– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,

– sociálnu exklúziu,

– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť

4. Vplyvy na životné prostredie

5. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

A.3. Poznámky

Návrh zákona predpokladá negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy vo výške 120 miliónov eur. Tento objem finančných prostriedkov vychádza z približného vyčíslenia finančných prostriedkov na čiastočné odškodnenie vo výške navrhovanej týmto návrhom zákona. Suma sa môže javiť do istej miery značná, avšak Slovenská republika počas fungovania nebankových subjektoch vybrala dane z činnosti týchto subjektov v odhadovanej výške 7 miliárd slovenských korún, t.j. 230 miliónov eur. Zároveň si propagáciou tohto neštandardného druhu podnikania výrazne finančne prilepšila verejnoprávna televízia a rozhlas, ktoré tak nepotrebovali dodatočné finančné injekcie zo strany štátu na tzv. verejnoprávnu zložku vysielania.

Návrh zákona zároveň predpokladá pozitívne sociálne vplyvy na hospodárenie minimálne tej časti obyvateľstva (cca 50 000 osôb), ktorá patrí do okruhu odškodňovaných osôb podľa tohto návrhu zákona, ako aj pozitívny vplyv na sociálnu inklúziu týchto osôb, ktoré už prestávali veriť v spravodlivosť zo strany štátu a prestali sa zapájať do občianskych a sociálnych aktivít spoločnosti.

A.4. Alternatívne riešenia

bezpredmetné