DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

Predloženým návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a mení a dopĺňa sa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.

V čl. I – novela zákona č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Pôvodný zákon č. 175/1999 Z.z. účinný do 31.07.2013 významnú investíciu definoval ako stavbu určenú na výrobu, výskum a vývoj, ak finančné prostriedky potrebné na jej uskutočnenie sú v sume najmenej 1 miliardy Sk investičných nákladov, stavba je národohospodársky významná a vláda SR o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme.

Deklarovaným cieľom novej právnej úpravy v zmysle zákona č. 219/2013 Z. z. účinného od 01.08.2013 bolo zefektívniť prípravu a realizáciu významných investícií a tým prispieť k zatraktívneniu podnikateľského prostredia v Slovenskej republike, k udržaniu hospodárskeho rastu a k poklesu miery nezamestnanosti.

Novou úpravou sa rozšírila kategória významných investícií na všetky druhy stavieb. Zároveň sa však precizovali a objektivizovali kritériá, ktoré musia byť splnené, aby sa určitá investícia mohla považovať za významnú (výška investičných nákladov najmenej 100 mil. eur a najmenej 300 novovytvorených pracovných miest).

Pojem významný investícia novela teda rozšírila tak, že podľa novej definície významná investícia je „... stavba, ktorej výstavbu bude zabezpečovať právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ak

a) finančné prostriedky potrebné na uskutočnenie stavby sú v sume najmenej 100 miliónov eur investičných nákladov,

b) je národohospodársky významná alebo jej realizáciou alebo uskutočnením sa vytvorí najmenej 300 nových pracovných miest a

c) vláda Slovenskej republiky o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme.

Významnou investíciou je aj stavba, ktorej výstavbu bude zabezpečovať podnik, ktorý nespĺňa podmienky podľa odseku 2 písm. a) a b), ak

a) uskutočnenie tejto stavby je nevyhnutné na zabezpečenie prevádzkovania činnosti vo významnej investícii podľa odseku 2, s ktorou technicky, technologicky alebo logisticky súvisí a

b) vláda o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme.“.

Zákon bližšie neupravuje, čo sa rozumie pod pojmom „národohospodársky významná stavba“.

Ak investícia bude realizovaná na území okresu, v ktorom je miera evidovanej nezamestnanosti najmenej 15 % podľa údajov zverejňovaných Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky k poslednému dňu kalendárneho polroka predchádzajúceho kalendárnemu polroku, v ktorom bola predložená žiadosť, suma uvedená v

odseku 2 písm. a) sa znižuje na polovicu.

Pred vydaním osvedčenia podľa tohto zákona Ministerstvo hospodárstva SR vyhodnotí splnenie kritérií požadovaných zákonom, a to najmä zhodnotením kalkulácie investičných nákladov a podnikateľského zámeru.

Základný problém zákona č. 175/1999 Z. z. je, že v súčasnej dobe možno za významnú investíciu považovať akúkoľvek stavbu, bez ohľadu na jej povahu a charakter.

Základné výhody uplatnenia zákonných postupov pri významných investíciách pre investora:

A/ Zjednodušený postup pri nadobúdaní práv k pozemkom pre stavbu:

Uvedené vyplýva:

1. Priamo zo zákona č. 175/1999 Z. z. vo vzťahu k pozemkom vo vlastníctve SR alebo správe Slovenského pozemkového fondu (§ 4):

správca podnikového pozemku, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky, je povinný podnikový pozemok odplatne previesť na investora významnej investície, Slovenský pozemkový fond je povinný odplatne previesť na investora významnej investície podnikový pozemok, s ktorým nakladá.

Zmluvy o prevode vlastníctva pozemku podľa odseku 1 treba uzavrieť do 30 dní odo dňa doručenia návrhu podniku na uzavretie zmluvy a predloženia osvedčenia vydaného

ministerstvom o tom, že ide o významnú investíciu, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak. Podnikový pozemok sa prevedie podľa odseku 1 za cenu podľa osobitného predpisu.

2. Zo stavebného zákona, nakoľko v zmysle § 108 ods. 2 písm. o/ akékoľvek súkromné pozemky, stavby a práva k nim možno vyvlastniť aj pre uskutočňovanie stavieb, ktoré sú významnou investíciou podľa osobitných predpisov. Osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 175/1999 Z.z.

Keďže ide o súkromné investície, je sporné, či tento zákon zodpovedá podmienkam, ktoré pre vyvlastňovanie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva určuje ústava.

Ďalej keďže ide o investície súkromného charakteru, nejde o vyvlastňovanie vo verejnom záujme. Samotnou veľkosťou investície z hľadiska množstva investovaných finančných prostriedkov alebo počtu vytvorených pracovných miest sa súkromná investícia nezmení zo súkromného záujmu na verejný záujem. Rovnako sa tak neudeje ani tým, že vláda rozhodne, že ide o investíciu vo verejnom záujme. Takýmto spôsobom by bolo možné akýkoľvek súkromný záujem len na základe v zákone vymenovaných podmienok, či na základe rozhodnutia vlády, ustanoviť za verejný záujem a tým legitimizovať vyvlastňovanie alebo zásah do vlastníckych práv iných vlastníkov. Takýto prístup nezodpovedá ochrane vlastníckeho práva zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky.

Rovnako je veľmi sporné, či umožnenie vyvlastňovania v záujme súkromných investícií zodpovedá požiadavke ústavy, že vyvlastňovanie je možné iba v nevyhnutnej miere.

Keďže iné súkromné investície sa realizujú bez toho, aby investorom bolo umožnené vyvlastňovať majetok iných vlastníkov, a zároveň aj tzv. významné investície je možné realizovať bez toho, aby sa zasahovalo do vlastníckych práv iných vlastníkov formou vyvlastňovania, nespĺňa vyvlastňovanie v záujme „významných investícií“ ani požiadavku nevyhnutnej miery, ktorú tiež ústava vyžaduje.

Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v článku 20 zaručuje vlastnícke právo. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ .

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“.

V prípade predmetného zákona existuje rozpor aj s čl. 20 ods. 1 ústavy. V zmysle uvedeného zákona má totiž vlastnícke právo investorov prednosť pred vlastníckym právom vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov. V oboch prípadoch pritom ide o súkromných vlastníkov, ale ich vlastnícke práva nemajú rovnaký zákonný obsah a ochranu, keďže vlastnícke právo jedného vlastníka je v jeho súkromnom záujme nadraďované nad vlastnícke právo iného vlastníka.

Ak prijeme tézu (vychádzajúcu z ústavy, čl. 20 ods. 4), že za určitých podmienok a na určitý účel je možné vyvlastnenie, tieto podmienky by mali byť stanovované veľmi citlivo, práve s veľkým dôrazom na čo najväčšiu ochranu vlastníckeho práva doterajších vlastníkov, pričom zásah do vlastníckeho práva by mal byť obmedzený na čo najnižšiu mieru, ale najmä by mali byť už v zákone vopred vylúčené možnosti vybranou investíciou výrazne obmedziť už jestvujúcu výrobu, narušiť životné prostredie, či spoločné kultúrne dedičstvo, resp. nebezpečenstvo podpory a rozšírenia gamblerstva, alebo nerešpektovanie etnického, či religiózneho cítenia obyvateľov konkrétnej dotknutej lokality.

Súčasný zákon robí presný opak, pričom, ako sa ďalej uvádza, vylučuje obce a mestá z možnosti v záujme svojich obyvateľov vyjadriť sa, resp. stanoviť podmienky za akých je možné realizovať investičný zámer. Existujúca právna úprava ide práve proti týmto princípom. Z jej ustanovení už nevyplýva, že sa zásah do vlastníckeho práva musí uskutočňovať len v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, ktorý nie je rigorózne definovaný v zákone – ale o tom rozhodne vláda. Oproti pôvodnej úprave, platnej a účinnej do 31.07.2013 už nemusí ísť len o „národohospodársky významnú investíciu“, môže ísť o hocijakú stavbu v stanovenom objeme investícií, nielen stavbu určenú na „výrobu, výskum a vývoj“, stačí deklarácia vytvorenia 300 pracovných miest, pričom niektoré pozmeňujúce návrhy smerovali k vylúčeniu aj tejto podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“.

Vyvlastňovanie v záujme súkromných investorov nezodpovedá ani ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ústavy, pretože sa pri obmedzovaní vlastníckeho práva nedbá na jeho podstatu a obsah. Ústava neumožňuje vyvlastňovanie v inom ako verejnom záujme. Predmetný zákon takýto zásah do vlastníckeho práva predpokladá a ustanovuje. Nedbá tým na podstatu a obsah

vlastníckeho práva, zásahy do ktorého majú byť v zmysle ústavy iba výnimočné a pri splnení ústavou vymedzených podmienok a obmedzení.

Opatrenia súvisiace s významnými investíciami v niektorých európskych štátoch:

Česká republika:

Práva k pozemkom – vyvlastnenie na účely významnej investície:

Predpisom najvyššej právnej sily, z ktorého vychádza právna úprava vyvlastnenia, je ústavné zakotvenie v Listine základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“), ktorá upravuje vlastníctvo ako základné právo a slobodu každého. V článku 11 ods. 4 Listiny sa uvádza: „Vyvlastnění nebo nucené omezení vlastnického práva je možné ve veřejném zájmu, a to na základě zákona a za náhradu.“.

Listinu doplňuje súkromnoprávny predpis – zákon č. 40/1964 Sb. Občanský zákoník, v znení neskorších predpisov, kde v § 128 ustanovuje: „Vlastník je povinen strpět, aby ve stavu nouze nebo v naléhavém veřejném zájmu byla na nezbytnou dobu v nezbytné míře a za náhradu použita jeho věc, nelze-li dosáhnout účelu jinak.“. Ďalej pokračuje odsekom druhým: „Ve veřejném zájmu lze věc vyvlastnit nebo vlastnické právo omezit, nelze-li dosáhnout účelu jinak a to jen na základě zákona, jen pro tento účel a za náhradu.“.

Úprava vyvlastnenia v oblasti verejného práva je včlenená od roku 2006 do samostatného právneho predpisu, ktorým je zákon č. 184/2006 Sb. o odnětí nebo omezení vlastnického práva k pozemku nebo ke stavbě v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o vyvlastnení“). Dovtedy platná právna úprava odzrkadľovala koncepciu stavu z polovice 70. rokov, ktorá zodpovedala potrebám centrálneho hospodárstva. Celospoločenské zmeny uplynulých rokov však ovplyvnili významným spôsobom pohľad na inštitút vyvlastnenia, avšak právna úprava prešla len čiastkovými novelami, čo primälo zákonodarcu k jednotnej kodifikácii tohto inštitútu.

V zákone sú upravené základné hmotnoprávne podmienky vyvlastňovania ako aj procesné konanie, vrátane zrušenia vyvlastnenia. Tento zákon však neupravuje účely vyvlastnenia, iba odkazuje na osobitné predpisy. Jedným z najdôležitejších je zákon č. 183/2006 Sb. o územním plánování a stavebním řádu (ďalej len „Stavebný zákon ČR“), v rámci ktorého bolo vyvlastnenie dlhodobo upravené a ešte aj dnes v ňom ostali niektoré účely

vyvlastnenia zachované, no konanie je z neho už úplne vyňaté. Ďalšími osobitnými zákonmi obsahujúcimi konkrétne tituly vyvlastnenia sú napríklad:

. zákon č. 20/1987 Sb. o státní památkové péči;

. zákon č. 44/1988 Sb. o ochraně a využití nerostného bohatství (horní zákon);

. zákon č. 13/1997 Sb. o pozemních komunikacích;

. zákon č. 127/2005 Sb. o elektronických komunikacích;

. zákon č. 416/2009 Sb. o urýchlení výstavby dopravnej infraštruktúry.

Podľa § 170 stavebního zákona:

„1) Práva k pozemkům a stavbám, potřebná pro uskutečnění staveb nebo jiných veřejně prospěšných opatření podle tohoto zákona, lze odejmout nebo omezit, jsou-li vymezeny ve vydané územně plánovací dokumentaci a jde-li o

a) veřejně prospěšnou stavbu dopravní a technické infrastruktury, včetně plochy nezbytné k zajištění její výstavby a řádného užívání pro stanovený účel,

b) veřejně prospěšné opatření, a to snižování ohrožení v území povodněmi a jinými přírodními katastrofami, zvyšování retenčních schopností území, založení prvků územního systému ekologické stability a ochranu archeologického dědictví,

c) stavby a opatření k zajišťování obrany a bezpečnosti státu,

d) asanaci (ozdravění) území.

(2) Právo k pozemku nebo stavbě lze odejmout nebo omezit též k vytvoření podmínek pro nezbytný přístup, řádné užívání stavby nebo příjezd k pozemku nebo stavbě.

(3) Řízení o vyvlastnění práv k pozemkům a stavbám, příslušnost k jeho vedení a podmínky vyvlastnění upravuje zvláštní právní předpis.“.

Český právny poriadok nepozná inštitút vyvlastnenia pre účely významnej investície súkromného charakteru, krorú by osobitným postupom definovala vláda alebo iný orgán verejnej moci.

Do roku 2012 bolo možné vyvlastnenie pre súkromnú investíciu podľa tzv. banského zákona (zák. č. 44/1988 Sb.), toto ustanovenie však bolo zrušené. Teda v súčasnej dobe nie je možné vyvlastnenie ani pre banské stavby.

Obmedzenia práv obcí v konaniach podľa stavebného zákona:

Obdobne ako je tomu pri vyvlastnení, ani v konaniach podľa stavebného zákona nie je osobitná úprava vzťahujúca sa na významné investície. Obce a mestá v Českej republike nie

sú v tomto prípade nijako osobitne vyčleňované z procesu územného a stavebného konania pre stavby.

Podľa § 6 ods. 1 stavebního zákona:

„Obecní úřad obce s rozšířenou působností (dále jen "úřad územního plánování") v přenesené působnosti

a) pořizuje územní plán a regulační plán pro území obce,

b) pořizuje územně plánovací podklady,

c) pořizuje územní plán, regulační plán a územní studii na žádost obce ve svém správním obvodu,

d) pořizuje vymezení zastavěného území na žádost obce ve svém správním obvodu,

e) je dotčeným orgánem v územním řízení z hlediska uplatňování záměrů územního plánování, pokud nevydává územní rozhodnutí,

f) je dotčeným orgánem v řízení podle zvláštního právního předpisu, v němž se rozhoduje o změnách v území,

g) podává návrh na vložení dat do evidence územně plánovací činnosti,

h) vykonává další činnosti podle tohoto zákona.“.

Podľa § 86 ods. 2 stavebního zákona obec bez výnimky dáva záväzné stanovisko k územnému konaniu.

Je možné konštatovať, že vyššie popísaná úprava významných investícií v SR nemá obdobu v platnom právnom poriadku Českej republiky. Možno jednoznačne konštatovať, aj v súlade s existujúcimi závermi českého Ústavného súdu, že takáto úprava, ak by bola prijatá, bola by považovaná za úpravu v rozpore s Ústavou Českej republiky. Je potrebné dodať, že uvedený záver nie je bez právneho významu aj pre Slovenskú republiku, nakoľko právne poriadky obidvoch štátov sú príbuzné a vychádzajú z obdobných princípov a právnych základov.

Nemecko:

Rovnako ako v ČR, zaručuje nemecká ústava ochranu vlastníctva, avšak pripúšťa i jeho obmedzenie. Článok 14 ods. 3 nemeckej ústavy ustanovuje, že vyvlastnenie je možné iba v najlepšom záujme verejnosti a na základe zákona, ktorý upravuje druh a rozsah náhrady.

Náhrada musí byť určená na základe spravodlivého vyváženia verejného záujmu a záujmov dotknutých strán. Prípadné spory ohľadne výšky kompenzácie sú rozhodované pred všeobecnými súdmi. Zákony upravujúce vyvlastnenie boli navrhnuté nielen pre všeobecné prípady vyvlastnenia, ale súčasne i pre špecifické projekty, pričom okrem federálnych zákonov existujú aj zákony jednotlivých spolkových krajín, ktoré nie sú úplne harmonizované.

Vzhľadom k podobnosti právnych poriadkov vychádzajúcich, po recepcii českého práva na Slovensku, z takmer rovnakých základov, je nemecká právna úprava vyvlastňovania nehnuteľnosti a jednotlivých jeho častí dosť podobná slovenskej právnej úprave. Samotné nehnuteľnosti sú však v oboch právnych poriadkoch definované odlišne. Aj procesne možno v oboch konaniach zisťovať mnoho paralel. Rovnako ako v Slovenskej republike možno „vyvlastnenie“ vykonať len vo verejnom záujme, pričom nemecká terminológia používa termín „všeobecný prospech“ a vzťahuje sa na odňatie alebo zaťaženie majetku alebo iných práv na nehnuteľnostiach (pozemkoch) alebo ich častiach. Vyvlastnenie vykonáva, rovnako ako v SR, nižší správny orgán. Rozhodnutie je následne preskúmateľné správnymi súdmi, príp. Spolkovým správnym súdom.

Nemecké právo nepozná osobitný inštitút významnej súkromnej investície, ako verejný záujem, ktorý môže byť zákonným dôvodom pre vyvlastnenie. Aj v tomto prípade nemožno nájsť teda paralelu medzi predmetnou právnou úpravou SR a SRN. Nie je možné, aby v SRN, spolková/krajinská vláda alebo iný orgán verejnej moci rozhodli o tom, že určitá stavba akéhokoľvek druhu má osobitný status, v zmysle ktorého je možné pre jej realizáciu vyvlastniť pozemky súkromných osôb tak, ako je tomu bezprecedentne v Slovenskej republike.

Obdobne tak je možné konštatovať, že nemecká úprava neumožňuje vylúčiť obce z procesu rozhodovania v územnom a stavebnom konaní.

Rakúsko a Švajčiarsko:

Úprava týkajúca sa vyvlastňovania k určitému konkrétnemu druhu stavby ako aj práv samosprávy zasahovať do procesu územného a stavebného konania spadá do kompetencie jednotlivých spolkových krajín.

V žiadnej spolkovej krajine neexistuje taká právna úprava, ktorá by obdobným spôsobom ako na Slovensku umožnila krajinskej vláde definovať určitú stavbu ako „významnú investíciu“, pričom na takto definovanú stavbu by platili odlišné právne predpisy ako na iné stavby.

Samozrejme, že osobitné zákony pri určitých stavbách definovaných podľa druhu umožňujú osobitný postup (banské stavby, inžinierske siete, letiská a pod.), takýto postup má ale základ výlučne v zákone a nezávisí od rozhodnutia vlády alebo iného orgánu verejnej moci, či takýto postup umožní alebo nie.

Európske právo a otázka vyvlastnenia a práv orgánov samosprávy vo vzťahu k významným investíciám:

Možno konštatovať, že právo Európskej únie sa úprave vyvlastnenia výraznejšie nevenuje. Úprava tejto oblasti je ponechaná na voľnej miere uváženia členských štátov a ich vnútroštátnom zákonodarstve. Základným mantinelom, v ktorom sa majú členské štáty pohybovať a vychádzať z neho, je úprava vlastníckeho práva v čl. 17 Listiny základných práv Európskej únie.

V oblasti medzinárodného práva sa inštitút vyvlastnenia uplatňuje najmä pomocou dvojstranných zmlúv na ochranu investícií, ktoré sú postavené na nasledujúcich princípoch: štát má právo na vyvlastnenie, musí byť uskutočnené nediskriminačne, z titulu verejného záujmu, na základe zákona, musí byť zabezpečené právo na preskúmanie súdnym alebo iným nezávislým orgánom, zásah môže byť učinený len za náhradu v primeranej výške a s úrokmi až do doby platby musí byť voľne prevoditeľná do zahraničia.

Ťažiskom právnej úpravy je čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“. Aplikácia tohto článku sa premietla do množstva rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“).

Prelomovým rozsudkom bolo rozhodnutie vo veci Sporrong a Loennroth vs. Švédske kráľovstvo z roku 1982. V ňom súd dospel k aplikácii zásady proporcionality pri zásahu do vlastníckeho práva, ktorej zmyslom bolo to, aby sa pri aplikácii čl. 1 Protokolu č. 1

posudzovalo, či sa dosiahlo spravodlivé vyváženie medzi ochranou vlastníckeho práva a spoločenským záujmom, a teda či pôvodný vlastník nehnuteľnosti nemusí na základe rozhodnutia o vyvlastnení niesť individuálne a nadmerné bremeno. Súd uviedol, že tento článok v sebe obsahuje tri rôzne pravidlá: prvé pravidlo stanovené v prvej vete má všeobecnú povahu a zahŕňa princíp pokojného užívania majetku; druhé pravidlo, obsiahnuté v druhej vete, zahŕňa prípady pozbavenia majetku; tretie pravidlo stanovené v treťom paragrafe uznáva, že členské štáty sú oprávnené, medzi iným, kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom. Tieto tri pravidlá sú však navzájom prepojené. Pri posudzovaní druhého a tretieho pravidla je potrebné prihliadať na prvé, ktoré v sebe zahŕňa všeobecný princíp pokojného užívania majetku.

Súlad s ústavnosťou a zákonnosťou pri zbavovaní majetku ESĽP vyjadril v rozhodnutí vo veci Lithgow vs. Spojené kráľovstvo z roku 1986, kde judikoval nasledujúcu myšlienku: „Je nutná existencia primerane dostupných a presných ustanovení vnútroštátneho práva, vyhovujúcich základným požiadavkám pojmu právo a ich dodržiavanie.“. Povedané inými slovami, právna úprava zásahu do vlastníckeho práva musí byť schopná zabrániť vzniku toho, čo ESĽP označilo vo svojom rozhodnutí ako „individuálne a mimoriadne bremeno“. Ďalšou dôležitou skutočnosťou, ktorou sa toto rozhodnutie zaoberalo bolo štátne donútenie, ktoré sa nesmie konať arbitrážne alebo diskriminujúcim spôsobom. Postup musí zodpovedať zásade zákonnosti a zabezpečovať primeranú istotu.

V súhrne sa postupom času v judikatúre ESĽP formovali nasledujúce požiadavky: je dôležité objektívne preukázanie existencie verejného záujmu v konkrétnom prípade zásahu do vlastníckeho práva, zákaz arbitrážneho (nadradeného) prístupu v rámci procesu vyvlastnenia, existencia legitímneho účelu a vyváženého vzťahu, súd priznáva pomerne široký priestor vnútroštátnej úprave a voľnej úvahe zákonodarcov členských štátov.

Je možné konštatovať, že verejný záujem na významných investíciách tak, ako tieto definuje slovenské právo, je vo vzťahu k definovaným požiadavkám európskeho práva minimálne sporný. Uvedené platí aj vo vzťahu ku konštatovaniu, že v danom prípade majú členské štáty široký priestor na voľnú úvahu, tento ale neumožňuje prijať štátu takú úpravu, ktorá je v rozpore so základnými dokumentmi EÚ.

Ohľadom právomoci orgánov verejnej správy vo vzťahu k územnému a stavebnému konaniu ako takému, právna úprava EÚ do kompetencie členských štátov nezasahuje.

V čl. II – novela zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“).

Zrýchlenie procesu prípravy významnej investície z pohľadu stavebného zákona:

zjednodušenie procesu územného konania a vydania územného rozhodnutia.

Kľúčové zmeny opäť priniesla novela zák. č. 219/2013 účinná od 01.08.2013.

Vzhľadom na skutočnosť, že jedným z kritérií na určenie stavby za významnú investíciu je rozhodnutie vlády Slovenskej republiky a jej uskutočnenie je vo verejnom záujme, nepožaduje sa v zmysle stavebného zákona záväzné stanovisko obce (ako dotknutého orgánu) v územnom konaní.

Podľa § 140a ods. 1 písm. b) stavebného zákona:

„Dotknutým orgánom podľa tohto zákona je obec, ak nie je stavebným úradom podľa tohto zákona a konanie sa týka pozemku alebo stavby na jej území okrem stavieb uvedených v § 117b.“.

Podľa § 117b stavebného zákona:

„Ak ide o uskutočnenie stavby diaľnice a rýchlostnej cesty alebo uskutočnenie stavby, ktorá je významnou investíciou podľa osobitného predpisu, 10ja) vykonáva pôsobnosť stavebného úradu vo veciach územného konania a stavebného konania obvodný úrad v sídle kraja. Ustanovenie predchádzajúcej vety sa nepoužije, ak je významnou investíciou podľa osobitného predpisu 10ja) banská stavba, banské dielo alebo stavba súvisiaca s banskou činnosťou. Obvodný úrad v sídle kraja prihliadne len na požiadavky účastníkov územného konania a stavebného konania, ktoré súvisia s výstavbou diaľnice, rýchlostnej cesty alebo stavby, ktorá je významnou investíciou podľa osobitného predpisu.“ .

V prípade významných investícií pôsobnosť stavebného úradu vykonáva okresný úrad v sídle kraja. Ide o rovnaký mechanizmus, ktorý sa už pred účinnosťou novely, teda pred 01.08.2013 uplatňoval pri výstavbe diaľnic a rýchlostných ciest.

Keďže obec v prípade významných investícií nie je dotknutým orgánom v konaniach podľa stavebného zákona (predovšetkým územné a stavebné konanie), nie je možné, aby obec zasahovala do prípravy a schvaľovania významnej investície prostredníctvom rozhodovania v

konaniach podľa stavebného zákona formou vydávania záväzných stanovísk. Uvedené vyplýva z § 140b ods. 1 stavebného zákona:

„Záväzné stanovisko je na účely konaní podľa tohto zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci.“.

Za zásadný problém možno teda považovať to, že zákon č. 175/1999 Z. z. v znení účinnom od 01.08.2013 berie právomoci obciam a mestám pri výstavbe „významných investícií“, ktoré boli doteraz účastníkmi konania s právom záväzného stanoviska k návrhu na vyvlastňovanie, resp. boli dotknutým orgánom s právom záväzného stanoviska v územnom konaní a vykonávali prenesený výkon štátnej správy v stavebnom konaní. Zákon hovorí o účelovosti celej novely, pretože štát rozhodne na centrálnej úrovni (významná investícia), štát má mať na starosti aj procesnú stránku pri konkrétnej veci. Nie je v zásade dôvod pre takýto jeden jediný účel stanovovať výnimku, t.j. odobrať obciam a mestám stavebné konanie, ktoré je vykonávané ako prenesený výkon štátnej správy a preniesť túto kompetenciu na okresné úrady. To znamená, že od nadobudnutia účinnosti tohto zákona nemožno vylúčiť postup, ktorý bude ignorovať stanoviská mestského zastupiteľstva v Bratislave ohľadom akejkoľvek trasy ropovodu v línii Schwechat – Slovnaft, či výstavby Megakasína v Petržalke, resp. opätovného rozšírenia skládky odpadov v Pezinku.

V čl. III – účinnosť

Je navrhovaný termín účinnosti novely zákona ku dňu 1. februára 2015.

Navrhovaný zákon je v súlade s právom Európskej únie, Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi Slovenskej republiky, so zákonmi Slovenskej republiky a s ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Materiál nemá finančný, ekonomický, environmentálny vplyv, vplyv na zamestnanosť ani vplyv na informatizáciu spoločnosti. Materiál má pozitívny sociálny vplyv.

B. Osobitná časť

K čl. I - Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predovšetkým, že zákon č. 175/1999 Z.z.:

- neprimeraným a nedovoleným spôsobom zasahuje do vlastníckych práv občanov (vyvlastnenie),

- tiež výrazným spôsobom obmedzuje práva samospráva zasahovať a regulovať proces výstavby na svojom území

sa zdá byť najvhodnejším variant zrušenia predmetného zákona a osobitných opatrení pri tzv. významných investíciách.

Navrhuje sa zrušenie § 1 až 6a zákona č. 175/1999 Z. z. , ktorý predstavuje vlastný obsah rušeného zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií. Ustanovuje sa nový § 1 a § 1a, ktorých obsahom sú prechodné ustanovenia k zrušovanej právnej úprave.

K čl. II - Zmena zákona č. 50/1976 Zb. [§ 108, § 117b, 140a ods. 1 písm. b)]. V nadväznosti na novú legislatívnu úpravu sa navrhuje novelizácia súvisiacich ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

Vyvlastňovanie:

§ 108

Konkrétne je potrebné vypustiť z § 108 ods. 2 písm. o), ktoré odkazuje na rušený zákon o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií. Práva samosprávy ako dotknutého orgánu v konaniach podľa stavebného zákona:

§ 117b

Je potrebné vypustiť z pôsobnosti obvodného úradu v sídle kraja územné konanie a stavebné konanie vo vzťahu k stavbám, ktoré sú významnými investíciami podľa rušeného zákona.

Úprava podľa vety druhej § 117b sa stane nadbytočná, preto sa navrhuje jej vypustenie (významné investície a banské stavby).

V § 140a odsek 1 písmeno b) sa navrhuje vypustenie slov „okrem stavieb uvedených v § 117b“.

K čl. III - Účinnosť

Je navrhovaný termín účinnosti novely zákona ku dňu 1. februára 2015.