B. Osobitná časťK Čl. I
Keďže v minulosti boli opakovane odmietnuté návrhy na zrušenie trestného činu porušenia dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy, navrhuje sa miernejšia cesta – ponechanie tejto skutkovej podstaty a jej doplnenie o nový odsek, ktorý by spresnil jej aplikačné použitie.
Za účelom precizovania právnej úpravy sa navrhuje doplnenie Trestného zákona o nový odsek, ktorý obsahuje aplikačnú výnimku, ktorá sa vzťahuje nielen na základnú skutkovú podstatu (§ 337 ods. 1 Trestného zákona), ale aj na kvalifikované skutkové podstaty (§ 337 ods. 2 a 3 Trestného zákona).
Z dikcie návrhu zákona vyplýva, že výnimka sa uplatní v dvoch rozličných situáciách:
•ak sa niekto dopustí konania za účelom prekazenia pripravovaného alebo páchaného trestného činu alebo oznámenia spáchaného trestného činu,
•ak sa niekto dopustí konania voči verejnému činiteľovi, pričom sa vyhotovený záznam alebo jeho časť musí týkať ohrozovania alebo poškodzovania verejného záujmu zo strany tohto verejného činiteľa.
Prvá situácia sa vzťahuje všeobecne na akýkoľvek trestný čin ľubovoľnej trestnoprávne zodpovednej osoby, pričom zhotovenie záznamu musí byť odôvodnené snahou prekaziť daný trestný čin resp. zhotovený záznam musí byť použitý na účely oznámenia spáchania trestného činu. V tejto časti vychádza návrh zákona z fundamentálnej myšlienky potrebnej ochrany osôb, ktoré sa snažia zamedziť páchaniu trestnej činnosti iných osôb.
Druhá situácia obsahuje tri podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené: výnimka nastáva pri existencii osobitného objektu (verejný záujem) v osobitnom konaní (objektívna stránka spočívajúca v konaní smerujúcom k ohrozeniu alebo poškodzovaniu verejného záujmu) špeciálnych subjektov (verejný činiteľ).
Samotná pozitívno-právna konštrukcia vychádza v tejto časti návrhu zákona z čl. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“), v ktorom sa ustanovuje povinnosť verejného funkcionára presadzovať a chrániť verejný záujem pri výkone svojej funkcie, pričom pri výkone svojej funkcie nesmie uprednostniť svoj osobný záujem pred verejným záujmom.
Vychádzajúc z uvedeného ústavného zákona je v návrhu zákona zohľadnený aj stav, keď verejný činiteľ síce ne(s)pácha trestný čin, avšak svojim konaním smeruje k ohrozeniu alebo poškodeniu verejného záujmu. Keďže je v zmysle ústavného zákona takéto konanie neprípustné, je vhodné, aby aj tajne zaznamenané dôkazy o porušení tejto povinnosti mohli byť zverejnené bez obavy z hroziaceho trestného stíhania pre osobu, ktorá záznam zaznamenala.
Druhá časť aplikačnej výnimky našla svoju oporu aj v rozsiahlej rozhodovacej činnosti Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, ktorá sa týka zníženej miery ochrany osobnostných práv verejne činných osôb. Konštantná judikatúra tohto súdu totižto zadefinovala okruh verejne činných osôb, tzv. „osoby absolútneho verejného záujmu („public figure par excellence“ v zmysle rozhodnutia v prípade von Hannover proti Nemecku), ktoré musia vzhľadom na svoj spoločenský status strpieť väčšiu mieru zásahu do svojich osobnostných práv. Bežne sa táto zásada aplikuje