V roku 2009 úrad vo svojom opatrení č. O-19/2009 ustanovujúcom podrobnosti zabezpečenia prenositeľnosti telefónneho čísla podnikom odporúčal, aby priame úhrady užívateľov za služby spojené s prenositeľnosťou čísla nepožadovali, a ak ich už požadujú, tak maximálne vo výške 4 eur. Uvedené opatrenie bolo zákonom zrušené, no je príznačné, že kontradiktórne k odporúčaniu je poplatok v súčasnosti viac než dvojnásobný.Predmetný poplatok navyše nie je jediným, ktorý sa v súvislosti s prenositeľnosťou telefónneho čísla vyskytuje. Z medializovaných informácií vyplýva, že náklady na prechod si platia operátori aj medzi sebou. Za odchod od jedného operátora k druhému tak nezaplatí len zákazník, ale aj jeho nový operátor. Ten má uhrádzať pôvodnému operátorovi približne 3 eurá, ktoré majú pokryť reálne náklady s prenosom. Odôvodňovať vyberanie poplatku od spotrebiteľa pokrytím nákladov by preto bolo zavádzaním, lebo tie pokrýva nový operátor. Rôzne bonusy za prechod, ktoré majú poplatok spotrebiteľovi údajne kompenzovať, sa týkajú len vybraných služieb a už vôbec nie všetkých spotrebiteľov.
Predkladateľ tak má za to, že argumenty v prospech vyberania predmetného poplatku možno hľadať len ťažko. Navyše, pri zohľadnení príjmov priemerných slovenských spotrebiteľov možno povedať, že jeho výška má vplyv na slobodné rozhodovanie, či prejsť ku konkurencii alebo nie.
S tým súvisí aj spôsob, akým dochádza k samotnému vyberaniu poplatku. Ak má účastník, ktorý si chce preniesť číslo ku konkurencii, na predplatenej karte aktuálny zostatok kreditu napríklad 7 eur, musí si kredit u pôvodného operátora ešte raz dobiť, nakoľko na úhradu poplatku potrebuje 8 eur. Nie je však možné si kredit dobiť po jednotkách centov, ale len o určitú sumu (napr. 2 alebo 5 eur). Účastník si tak dobije kredit o povedzme 5 eur a jeho okamžitý náklad vtedy nie je 8 eur, ale až 12 eur, ktoré po prenose čísla stratí. Existuje tu možnosť dodatočne požiadať o vrátenie nespotrebovaného kreditu, avšak je zrejmé, že takáto bariéra má potenciál niektorých účastníkov od prenosu čísla odradiť.
Z hľadiska platnej a účinnej právnej úpravy možno konštatovať, že úrad má pri ochrane spotrebiteľa voľné ruky, a to nielen na základe § 48 ods. 3 zákona, ale aj z pohľadu európskeho práva. SD EÚ v rozsudku vo veci C-99/09 (Polska Telefonia Cyfrowa) uviedol, že regulačný orgán má možnosť stanoviť maximálnu sumu predmetného poplatku dokonca na nižšej úrovni, než sú náklady operátorov, ak by výška poplatku vypočítaná len na základe nákladov mohla užívateľov odradiť od využitia možnosti prenosu.
Ešte v októbri 2013 sa predkladateľ návrhu zákona obrátil listom na právneho predchodcu úradu (bývalý Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky) so zámerom zistiť časový harmonogram, v ktorom by rozhodnutie podľa § 48 ods. 3 zákona (určenie maximálnej výšky priamych platieb účastníkov za služby spojené s prenosom čísla) bolo vydané.
V odpovedi právny predchodca úradu uviedol, že k vydaniu rozhodnutia by mohlo dôjsť najskôr v apríli 2014. Úrad sa v máji 2014 prostredníctvom hovorcu už ale k novému dátumu nevyjadril, hoci zopakoval, že by bolo lepšie, keby sa operátori zachovali voči zákazníkom veľkoryso a podľa vzoru zahraničia sami poplatky prestali vyberať. Dvaja z troch operátorov vyberajúci poplatok sa pritom v minulosti vyjadrili, že poplatok dobrovoľne nezrušia ani pod hrozbou regulácie.
Berúc do úvahu uvedené skutočnosti sa prenos čísla bez poplatku zavádza návrhom