Druhá časť návrhu zákona, nazvaná zodpovednosť za škodu spôsobenú štátu, sa skladá z jedného paragrafu, ktorý vymedzuje rozsah takejto zodpovednosti.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú štátu je typovo novým druhom zodpovednosti, ktorý v súčasnosti v slovenskom právnom systéme absentuje, a to aj napriek tomu, že v minulosti už existovali snahy o začlenenie tohto druhu zodpovednostného vzťahu priamo do zákona č. 514/2003 Z. z. (poslanecký návrh zákona z roku 2011, ČPT 484). Vzhľadom na osobitný proces uplatňovania nového zodpovednostného právneho vzťahu sa rozhodli navrhovatelia vytvoriť samostatný zákonný rámec a nevydali sa cestou novelizácie existujúcich zákonov.
Mechanizmus vzniku zodpovednosti je založený na elementárnom štandarde spočívajúcom v povinnosti verejných činiteľov postupovať pri nakladaní s verejnými prostriedkami s odbornou starostlivosťou, hospodárne, efektívne a v súlade s účelom ich použitia.
Porušenie tejto povinnosti je konštitutívnym momentom vzniku zodpovednostného vzťahu medzi verejným činiteľom a štátom samotným, pričom zodpovednosť je koncipovaná na princípe subjektívnej zodpovednosti v právnom režime zavinenia na úrovni vedomej nedbanlivosti. V zmysle zaužívanej aplikačnej praxe, takto stanovená hranica zodpovednosti znamená, že verejný činiteľ je zodpovedný za vzniknutú škodu nielen v situáciách, keď vedel, že svojim konaním mohol spôsobiť škodu, no spoliehal sa na to, že ju nespôsobí, ale aj v prípadoch úmyselného zavinenia škody.
Významným prvkom občianskoprávneho inštitútu zodpovednosti za škodu je aj stanovenie zákonnej možnosti vyvinenia (exkulpácie), ktorá je v tomto prípade podmienená preukázaním toho, že verejný činiteľ nemohol objektívne konať iným spôsobom (napr. z dôvodu konania v dôsledku realizácie povinnosti, ktorá vyplývala zo všeobecného právneho predpisu).
Návrh zákona taktiež zohľadňuje situácie, ak škoda vznikne spoločným konaním viacerých verejných činiteľov. V takýchto prípadoch zavádza dva potenciálne aplikovateľné režimy. Jedným je pravidlo „nevyhnutnosti právneho úkonu,“ ktoré zavádza individuálnu zodpovednosť tej osoby, ktorá vykonala právny úkon nevyhnutný pre platnosť konania, ktoré spôsobilo škodu. Druhým je aplikácia zásady solidárnej zodpovednosti (zodpovednosť spoločne a nerozdielne) v taxatívne stanovených prípadoch.
Ako už bolo uvedené, vymedzenie základného rámca právnej zodpovednosti verejných činiteľov za škodu spôsobenú štátu nie je žiadne nóvum, a to nielen vo vzťahu k pokusom o jej zavedenie na pôde slovenského parlamentu, ale aj vzhľadom na reálnu existenciu takejto úpravy v zahraničí.
V Rakúsku vyplýva takýto typ zodpovednosti priamo zo Spolkovej ústavy (Bundes-Verfassungsgesetz, ďalej len „B-VG“) : „V zmysle čl. 23 ods. 3 B-VG zodpovedajú osoby konajúce ako orgány štátu za škodu, ktorú štátu pri výkone zákonov protiprávnym konaním bezprostredne spôsobia. Podobne, ako je zodpovednosť voči súkromným osobám v zmysle čl. 23 ods. 1 B-VG detailnejšie upravená samostatným zákonom (AHG), je aj zodpovednosť orgánov voči štátu v nadväznosti na ústavnú úpravu podrobnejšie regulovaná zákonom o zodpovednosti orgánov za škodu (Organhaftpflichtgesetz).“
V uvedenom zákone je rozsah predmetnej zodpovednosti vymedzený obdobne, ako v predkladanom návrhu zákona: „v zmysle rakúskeho zákona zodpovedajú osoby, ktoré konajú ako orgány spolkovej republiky, spolkových krajín, obcí a vymedzených iných verejnoprávnych korporácií, za majetkovú škodu, ktorú danému nositeľovi práva bezprostredne spôsobili pri výkone zákonov svojim protiprávnym a zavineným konaním. Ide o subjektívnu zodpovednosť, nevyžaduje sa však úmyselné zavinenie.“ [v oboch prípadoch citované podľa Čaputová,Z., Gyarfáš, J. (VIA IURIS):