bol určený, nemožno ho nájsť ani napriek dôslednému vyhľadávaniu vykonanému podľa § 5 ods. 26. Autora teda nie je možné kontaktovať za účelom uzatvorenia licenčnej zmluvy a získať tak súhlas na použitie diela. Ďalšou podmienkou je, že musí ísť o dielo, ktoré bolo prvýkrát vydané alebo ak nebolo vydané, prvýkrát odvysielané v niektorom členskom štáte. Takéto dielo musí byť zároveň uložené v archíve, knižnici, škole, múzeu (v zmysle príslušného odkazu sa to vzťahuje aj na galériu), alebo v zákonnom depozitári (Rozhlas a televízia Slovenska a Slovenský filmový ústav) Za osirelé dielo sa však považuje aj také dielo, ktoré nebolo vydané alebo odvysielané, ale bol k nemu so súhlasom autora inak umožnený prístup verejnosti knižnicou, školou, múzeom, galériou, archívom alebo zákonným depozitárom, a to za predpokladu, že autor by nenamietal proti jeho použitiu podľa § 31a, teda proti použitiu vyhotovením rozmnoženiny a sprístupňovaniu verejnosti. Ide o vyvrátiteľnú domnienku, pri ktorej sa pripúšťa dôkaz opaku. Napríklad môže ísť o nikdy nepublikované rukopisy odovzdané autorom do archívu knižnice na vypožičiavanie na vedecké účely, avšak licenčná zmluva nezahŕňala sprístupňovanie digitálnych rozmnoženín verejnosti prostredníctvom siete internet (keďže v tom čase uvedený spôsob použitia neexistoval). Naopak, toto ustanovenie nepokrýva prípady, ak si autor výslovne vymienil, že odovzdáva rukopisy knižnici výhradne na účel archivácie bez možnosti vypožičiavania. Pojem „umožnenie prístupu verejnosti“ vo význame, ktorý sleduje smernica, tu môže predstavovať nielen akýkoľvek spôsob použitia v autorskoprávnom zmysle, ale aj iné faktické umožnenie prístupu k dielu verejnosti (teda nielen napr. vypožičanie alebo sprístupňovanie verejnosti v autorskoprávnom význame, ale aj napr. nahliadnutie, čo nie je použitím v autorskoprávnom význame).
Návrh rieši aj situáciu, ak má dielo viac ako jedného autora (môže ísť o spoluautorov alebo o autorov spojeného diela) a niektorí autori neboli určení, a ak aj boli určení, neboli nájdení napriek dôslednému vyhľadávaniu. V takom prípade sa dielo považuje za osirelé len vo vzťahu k tým autorom, ktorí neboli takto určení, alebo neboli nájdení. Ide o tzv. čiastočne osirelé dielo. Zákonná výnimka uvedená v § 31a sa preto môže využiť len vo vzťahu k autorovi, ktorý nebol určený alebo nájdený a od známych a nájdených autorov je potrebné vyžiadať súhlas na použitie licenčnou zmluvou v zmysle § 40 a nasl. autorského zákona.
Návrh v § 12a ods. 4 zavádza tzv. vzájomné uznávanie statusu osirelého diela tak, že osirelé dielo, ktoré sa považuje za osirelé dielo v niektorom členskom štáte alebo zmluvnom štáte, sa uznáva za osirelé dielo aj v Slovenskej republike. Nie je tak potrebné vykonávať dôsledné vyhľadávanie v každom členskom štáte osobitne. Na podporu prístupu občanov k európskemu kultúrnemu dedičstvu sa tak zaistí, že sa zdigitalizované osirelé diela budú môcť sprístupniť vo všetkých členských štátoch alebo zmluvných štátoch.
Navrhovaná právna úprava však chráni práva autorov osirelých diel a tí preto môžu kedykoľvek ukončiť status osirelého diela tak, že písomne oznámia svoje autorstvo Slovenskej národnej knižnici (právnickej osobe, ktorej zriaďovateľom je Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky), ktorá o tom bezodkladne informuje osobu, ktorá používa osirelé dielo podľa § 31a (teda konkrétnu knižnicu, múzeum, archív alebo školu). Autor, ktorý ukončil status osirelého diela, má právo na primeranú odmenu voči osobe, ktorá toto dielo použila podľa § 31a. Pri určení výšky primeranej odmeny sa prihliadne na podmienky ustanovené v § 45 ods. 1 autorského zákona, podľa ktorých má dohodnutá odmena zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Vo výške primeranej odmeny by sa teda malo odzrkadliť nekomerčné použitie diela na kultúrne účely a na plnenie úloh vo verejnom záujme bez dosahovania zisku.
Návrh ustanovuje, kedy sa dielo prestane považovať za osirelé. Dielo sa už nepovažuje za osirelé, ak odpadnú podmienky uvedené v § 12a ods. 1 (napríklad sa objaví informácia, kto je