VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV  
Správa o činnosti podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z.  
o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov za obdobie roka 2013  
Národnej rade Slovenskej republiky  
predkladá:  
JUDr. Jana Dubovcová  
verejná ochrankyňa práv  
Bratislava február 2014  
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení  
neskorších predpisov: „Verejný ochranca práv predkladá národnej rade každý rok v prvom  
štvrťroku správu o činnosti, v ktorej uvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných práv  
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy a jeho návrhy  
a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.“  
Na základe uvedeného zákonného ustanovenia a v súlade s ním  
p r e d k l a d á m  
Národnej rade Slovenskej republiky v prvom štvrťroku roka 2014 správu o činnosti  
verejného ochrancu práv za obdobie roka 2013, v ktorej uvádzam svoje poznatky  
o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej  
správy a svoje návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.  
JUDr. Jana Dubovcová, v. r.  
verejná ochrankyňa práv  
Správa o činnosti verejného ochrancu práv je podľa § 23 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z. z.  
o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov zverejnená prostredníctvom  
internetu na webovej stránke www.vop.gov.sk a je takto daná k dispozícii na zverejnenie  
do periodickej tlače a prípadne aj na zverejnenie prostredníctvom iných informačných  
prostriedkov.  
2
OBSAH  
Úvodné informácie ................................................................................................................. 6  
I.  
POZNATKY VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV  
O
DODRŽIAVANÍ  
ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD FYZICKÝCH OSOB A PRÁVNICKÝCH  
OSÔB ORGÁNMI VEREJNEJ SPRÁVY ................................................................ 7  
1.  
ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY (ustanovené v čl. 14 až 25 ústavy,  
tzv. osobné práva a slobody).....................................................................................................7  
Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo  
trest..............................................................................................................................................7  
1.1  
1.1.1 Výchovné opatrenia porušujúce základné práva detí...................................................................7  
1.1.2 Hlad detí umiestnených v reedukačných centrách......................................................................8  
1.1.3 Interval poskytovania stravy väzňom..........................................................................................8  
1.2  
1.3  
Osobná sloboda...........................................................................................................................9  
Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu  
mena...........................................................................................................................................10  
1.3.1 Porušovanie základných práv počas nácviku služobných činností............................................10  
1.3.2 Povinná lekárska prehliadka pri nástupe do väzby, do výkonu trestu odňatia slobody.............10  
1.4  
Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života........10  
1.4.1 Neoprávnená lustrácia v registri obyvateľov.............................................................................11  
1.4.2 Neoprávnené poskytnutie informácie o maloletých deťoch......................................................11  
1.4.3 Porušovanie práva na nedotknuteľnosť obydlia neoprávneným postupom orgánu verejnej  
správy.........................................................................................................................................11  
1.5  
Právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným  
zneužívaním údajov o svojej osobe...........................................................................................11  
Právo na nedotknuteľnosť obydlia.............................................................................................12  
1.6  
1.6.1 Neoprávnený postup samosprávy pri vysťahovaní rómskej osady Nižné Kapustníky..............12  
1.6.2 Porušovanie práva na nedotknuteľnosť obydlia neoprávneným postupom orgánu verejnej  
správy.........................................................................................................................................12  
2.  
2.1  
2.2  
POLITICKÉ PRÁVA (ustanovené v čl. 26 až 32 ústavy)........................................12  
Právo na informácie...................................................................................................................12  
Petičné právo............................................................................................................................. 13  
3.  
PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN (ustanovené  
v čl. 33 a 34 ústavy) .....................................................................................................14  
Právo na vzdelávanie v materinskom jazyku............................................................................ 14  
3.1  
4.  
HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA (ustanovené v čl. 35  
až 43 ústavy).................................................................................................................14  
Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj  
pri strate živiteľa........................................................................................................................14  
Právo každého, kto je v hmotnej núdzi, na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie  
základných životných podmienok..............................................................................................15  
4.1  
4.2  
3
4.3  
4.4  
Právo na ochranu zdravia, na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke  
pomôcky na základe zdravotného poistenia..............................................................................15  
Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona......................................................15  
4.4.1 Právo na platenú materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku po narodení alebo  
osvojení dieťaťa na účel zosúladenia rodinného a pracovného života......................................15  
4.4.2 Porušenie práva  
na osobitnú ochranu detí a mladistvých v súvislosti s výkonom  
ochrany detí a v súvislosti s výkonom funkcie kolízneho  
sociálnoprávnej  
opatrovníka .............................................................................................................................. 16  
4.4.3 Porušovanie práv detí nezáujmom orgánov o ich názor a ich nevypočutie v konaní, ktoré sa  
ich týka.......................................................................................................................................16  
4.5  
Právo rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a právo detí na rodičovskú výchovu  
a starostlivosť.............................................................................................................................17  
Právo na vzdelanie.................................................................................................................... 17  
4.6  
4.6.1 Porušovanie práva na vzdelanie detí zaradených do špeciálnych škôl a špeciálnych  
tried............................................................................................................................................17  
4.6.2 Vzdelávanie detí umiestnených v reedukačných centrách.........................................................18  
5.  
PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO  
DEDIČSTVA (ustanovené v čl. 44 a 45 ústavy)........................................................19  
6.  
PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁNU OCHRANU (ustanovené v čl. 46  
až 50 ústavy).................................................................................................................19  
Právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne  
Slovenskej republiky..................................................................................................................19  
Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.............................................................21  
6.1  
6.2  
7.  
POZNATKY  
Z
PRIESKUMOV  
VYKONANÝCH  
Z
VLASTNEJ  
INICIATÍVY................................................................................................................24  
Dostupnosť právnej pomoci zaisteným štátnym príslušníkom tretích krajín  
(cudzincom)...............................................................................................................................24  
Prístup k zdravotnej starostlivosti a stravovanie osôb umiestnených v ústavoch na výkon  
väzby a v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody................................................................ 27  
7.1  
7.2  
7.3  
Uplatňovanie a vykonávanie práva na vzdelávanie rómskej  
so zameraním na prístup k vzdelávaniu a k zaraďovaniu detí do predškolskej prípravy  
a do školského vzdelávania na vzdelávanie v materinskom jazyku národnostnej  
národnostnej menšiny,  
a
menšiny......................................................................................................................................32  
Ochrana práv dieťaťa a vykonávanie funkcie kolízneho opatrovníka.......................................36  
Dodržiavanie práv maloletých detí umiestnených v reedukačnom centre.................................41  
Prerokovanie veci verejne bez zbytočných prieťahov, základné právo chránené  
čl. 48 ods. 2 ústavy a prieťahy v súdnom konaní.......................................................................44  
7.4  
7.5  
7.6  
7.6.1 Plnenie odporúčaní vyplývajúcich zo Správy verejnej ochrankyne práv o zbytočných  
prieťahoch v súdnom konaní v Slovenskej republike................................................................44  
7.6.2 K nositeľom zodpovednosti za porušenie základného práva na konanie vo veci bez prieťahov  
a k neseniu zodpovednosti.........................................................................................................47  
7.6.2.1 Zodpovednosť za vytvorenie podmienok, v ktorých súdy pôsobia...........................................47  
7.6.2.2 Zodpovednosť za kvalitu vedenia súdneho konania a kvalitu rozhodovania............................47  
4
7.6.3 Prijatie opatrení v konaniach, kde boli skonštatované zbytočné prieťahy v konaní ústavným  
súdom alebo verejným ochrancom práv....................................................................................48  
8.  
TVRDOSŤ POSTUPOV, POSTUP BEZ PRÁVNEHO DÔVODU, NEOCHOTA,  
NESPRÁVNY POSTUP ORGÁNU VEREJNEJ SPRÁVY AKO OPAK DOBREJ  
VEREJNEJ SPRÁVY, PRÁVNA NEISTOTA........................................................48  
Vysťahovanie rómskej osady Nižné Kapustníky bez právneho dôvodu...................................48  
Policajný zásah v osade Budulovská v Moldave nad Bodvou...................................................50  
Neochota, príklady zlej praxe ako opaku dobrej správy............................................................54  
Nesprávny úradný postup, právna neistota............................................................................... 56  
8.1  
8.2  
8.3  
8.4  
8.4.1 Oznámenie namiesto rozhodnutia............................................................................................. 56  
8.4.2 Dávky v nezamestnanosti po návrate z iného členského štátu Európskej únie.........................57  
8.4.3 Konanie o vydanie výkazu nedoplatkov a uplatňovanie práva na inú právnu ochranu ............58  
8.4.4 Právne postavenie dlhodobo nezamestnaných pri vykonávaní menších obecných  
služieb, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, poskytovanie osobných ochranných  
pracovných prostriedkov............................................................................................................59  
8.4.5 Spôsobilosť na právne úkony.....................................................................................................60  
8.4.6 Porušenie povinnosti ustanovenej zákonom............................................................................. 60  
9.  
O VYUŽITÍ OPRÁVNENÍ VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV...........................61  
Postúpenie veci prokurátorovi...................................................................................................61  
Návrh na začatie konania pred ústavným súdom...................................................................... 63  
Predloženie Mimoriadnej správy verejného ochrancu práv národnej rade................................64  
Vyrozumenie..............................................................................................................................64  
Návrh na začatie disciplinárneho konania.................................................................................65  
Opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov...................................................................... 66  
9.1  
9.2  
9.3  
9.4  
9.5  
9.6  
II.  
NÁVRHY  
A
ODPORÚČANIA VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV  
NA NÁPRAVU ZISTENÝCH NEDOSTATKOV....................................................68  
1.  
2.  
3.  
ODPORÚČANIA NA ZLEŠENIE OCHRANY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD  
FYZICKÝCH OSÔB A PRÁVNICKÝCH OSÔB.............................................................68  
INFORMÁCIA O REALIZÁCII ODPORÚČANÍ NÁRODNEJ RADE Z MOJEJ  
MINULOROČNEJ SPRÁVY................................................................................................70  
INFORMÁCIA O ODPORÚČANIACH UVEDENÝCH V MIMORIADNEJ  
SPRÁVE VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV PREDLOŽENEJ NÁRODNEJ  
RADE V AUGUSTE 2013.....................................................................................................71  
4.  
OPATRENIA NA ZABEZPEČENIE PODMIENOK PRE ČINNOSŤ  
VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV....................................................................................72  
Príloha: Správa Kancelárie verejného ochrancu práv o výsledkoch jej činnosti, hospodárení  
a zabezpečení podmienok pre jej činnosť v roku 2013.  
(Celá správa o činnosti verejného ochrancu práv, vrátane prílohy, je zverejnená na webovej  
stránke www.vop.gov.sk.)  
5
Úvodné informácie  
Pôsobnosť verejného ochrancu práv, ktorý je zriadený priamo z Ústavy Slovenskej  
republiky (ďalej len „ústava“) ako nezávislý ústavný orgán, je vymedzená v ústave a v zákone  
č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon  
o verejnom ochrancovi práv“). Vzťahuje sa výlučne na ochranu základných práv a slobôd  
fyzických osôb a právnických osôb v prípadoch, ak k ich porušovaniu dochádza konaním,  
rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy. Teda, ak tento orgán koná,  
rozhoduje alebo je nečinný v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického  
a právneho štátu. V ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv podieľa aj  
na vyvodzovaní zodpovednosti za porušenie základných práv a slobôd fyzických osôb  
a právnických osôb.  
Zrejmým účelom každej správy, ktorú verejný ochranca práv predkladá Národnej rade  
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) je, aby národná rada v rámci svojej celej  
pôsobnosti prispela k prijatiu takých opatrení, ktorými sa zrealizujú odporúčania verejného  
ochrancu práv. Jeho odporúčania sú návodom na zmeny v reálnej činnosti orgánov verejnej  
správy, výsledkom ktorých je zlepšovanie ochrany základných práv a slobôd fyzických  
osôb a právnických osôb v demokratickom a právnom štáte.  
Podľa § 23 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv „Verejný ochranca práv  
predkladá národnej rade každý rok v prvom štvrťroku správu o činnosti, v ktorej uvedie svoje  
poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi  
verejnej správy a jeho návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov.“  
Vychádzajúc z uvedeného znenia, predložená správa má dve časti:  
I. časť:  
Poznatky verejného ochrancu práv o dodržiavaní základných práv a slobôd  
fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy.  
Návrhy a odporúčania verejného ochrancu práv na nápravu zistených  
nedostatkov.  
II. časť:  
UPOZORNENIE: V priebehu roka 2013 nadobudli účinnosť dve väčšie zmeny v usporiadaní  
miestnej štátnej správy (zákon č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej  
správe a zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy). V správe uvádzam  
názvy orgánov verejnej správy podľa ich názvu v čase porušenia základného práva  
alebo slobody alebo spôsobenia iného pochybenia, v dôsledku ktorého došlo buď  
k porušeniu povinnosti ustanovenej zákonom alebo k postúpeniu veci príslušnému  
prokurátorovi.  
6
I.  
POZNATKY  
VEREJNÉHO  
OCHRANCU  
PRÁV  
O DODRŽIAVANÍ ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD FYZICKÝCH  
OSÔB A PRÁVNICKÝCH OSÔB ORGÁNMI VEREJNEJ SPRÁVY  
Motto správy:  
„Verejní ochrancovia práv krajín V4 sa zhodli na tom, že ich úlohou je byť „očami  
a ušami“ parlamentov. Svojou nezávislou správou o poznatkoch zo svojej činnosti  
prispievajú k lepšej informovanosti parlamentu. Svoju správu (informáciu) predkladajú  
parlamentu na diskusiu a zvažovanie nimi navrhnutých opatrení.  
Verejní ochrancovia práv V4 považujú za správne, aby sa parlament oboznámil s ich  
správou (informáciou) bez hlasovania, ktoré môže byť pokušením politicky hodnotiť  
činnosť verejného ochrancu práv.“  
Toto uznesenie prijali verejní ochrancovia práv členských krajín V4 na svojom ôsmom  
stretnutí v apríli 2013 a v rámci dobrých vzťahov bolo predložené predsedovi národnej rady.  
1. ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY (ustanovené v čl. 14 až 25 ústavy,  
tzv. osobné práva a slobody)  
1.1 Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo  
trest  
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.  
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.  
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému  
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.  
1.1.1 Prieskumom vykonaným v reedukačných centrách som zistila, že aj v súčasnosti sú  
ešte súčasťou ich poriadkov, a teda sa v procese reedukácie detí a mládeže používajú ako  
bežné „výchovné“ opatrenia, aj také postupy, ktoré sú z pohľadu verejného ochrancu práv  
už zásahmi do niektorého, alebo aj viacerých, základných práv dieťaťa zvereného  
do výchovy centra.  
Moje doterajšie zistenia preukázali zásahy do práva na nedotknuteľnosť osoby a jej  
osobnej integrity, a tiež aj prvky ponižujúceho zaobchádzania. Patria medzi ne: umiestňovanie  
detí do ochranných miestností na celých 24 hodín za trest po úteku, alebo na neprimerane  
dlhý čas vzhľadom na účel umiestnenia, povinné gynekologické a venerologické  
prehliadky dievčat po ich každom návrate do centra so všeobecným odôvodnením, že ide  
o zdravotnú prevenciu, strihanie dohola po návrate z úteku s odôvodnením, že ide  
o opatrenie proti všiam, odlíšenie jednotlivca od ostatného detského kolektívu iným  
oblečením – za trest, vykonávanie osobných prehliadok detí po vyzlečení do naha.  
V jednom reedukačnom centre nebolo možné vylúčiť, že v centre dochádzalo aj  
k používaniu telesných trestov, s určitosťou sa preukázala vulgárna komunikácia s deťmi,  
7
neodôvodnené zabraňovanie prístupu k toaletám a nezmyselné obmedzenia v prideľovaní  
toaletného papiera. Zriaďovateľ a centrum už prijali opatrenia, rovnako aj ďalšie jednotlivé  
centrá postupne prijímajú opatrenia na základe môjho odporúčania. Podrobnejšie  
informácie o prieskume sú uvedené v I. časti, bod 7.5 správy.  
1.1.2 Hlad detí v reedukačných centrách. Veľa detí rôzneho veku a oboch pohlaví sa počas  
prieskumu sťažovalo na častý, takmer každodenne prítomný pocit hladu. Ak sú deti, za ktoré  
prevzal zodpovednosť štát, v ním ustanovenom systéme starostlivosti o ne, dlhodobo  
pravidelne vystavované hladu a samy si z tejto situácie nemajú ako pomôcť, možno hovoriť aj  
o neľudskom zaobchádzaní s nimi. Slovenská republika pritom prevzala na seba aj záväzok  
ustanovený v čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa – uznala právo dieťaťa na životnú  
úroveň potrebnú pre jeho telesný, duševný, mravný a sociálny rozvoj.  
Finančné pásma nákladov na nákup potravín na jedno jedlo podľa vekových kategórií  
stravníkov vydáva na základe zákonného zmocnenia Ministerstvo školstva, vedy výskumu  
a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“).  
Príspevok na stravovanie pre deti od 11 do 15 rokov je 2,43 eura až 2,87 eura  
a pre deti od 15 do 18 až 19 rokov je to 2,58 eura až 3,01 eura.  
Požiadala som ministerstvo školstva, aby urýchlene zvýšilo v rezortnej vyhláške  
finančný normatív na celodennú stravu poskytovanú deťom v špeciálnych výchovných  
zariadeniach tak, aby mohla byť deťom vo vývoji poskytovaná riadna výživa.  
Na túto skutočnosť som písomne upozornila aj ministra financií Slovenskej  
republiky (ďalej len „minister financií“) v čase, keď Ministerstvo financií Slovenskej  
republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) pripravovalo rozpočet a požiadala som, aby  
boli v rozpočte pre ministerstvo školstva zabezpečené dostatočné prostriedky na zvýšenie  
príspevku na stravovanie detí umiestnených v špeciálnych výchovných zariadeniach.  
Doposiaľ som nedostala od ministra financií, ani z ministerstva financií žiadnu odpoveď.  
Podotýkam, že v špeciálnych výchovných zariadeniach nie sú umiestnené desaťtisíce detí,  
a teda potrebná čiastka nepredstavuje milióny eur. Podrobnejšie informácie o prieskume sú  
uvedené v I. časti, bod. 7.5 správy.  
1.1.3 Interval podávania stravy osobám umiestneným v ústavoch na výkon väzby  
a v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „väzeň“). Prieskumom  
stravovania väzňov som zistila, že v dôsledku organizácie práce v jednom nápravno-  
výchovnom ústave dostávajú väzni posledné jedlo dňa už o 16.00 hod., čo mnohým z nich  
spôsobuje, že pravidelne, niekoľko hodín pred podaním prvého jedla nasledujúceho dňa, trpia  
pocitmi hladu. Za určitých okolností možno takýto postup považovať za neľudské  
zaobchádzanie s osobou v závislom postavení. Zodpovedné orgány verejnej správy mi podali  
vysvetlenia a oznámili prijatie opatrení. Podrobnejšie informácie o prieskume sú uvedené  
v I. časti, bod 7.2 správy.  
8
1.2 Osobná sloboda  
Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo  
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zadržaná osoba  
musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín  
prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Každé pozbavenie slobody sa pritom musí  
realizovať nielen v súlade podmienkami ustanovenými v ústave, ale aj v súlade s obsahom  
čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Federálneho  
ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Ústavného súdu  
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) každé opatrenie, ktorým je jednotlivec  
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca  
proti svojvôli (I. ÚS 187/07). Ústavný súd v tejto súvislosti napríklad konštatoval, že  
sťažovateľke, ktorá bola predvedená na obvodné oddelenie Policajného zboru z dôvodu  
podania vysvetlenia a na policajnej stanici bola zadržiavaná niekoľko hodín, bolo zasiahnuté  
do osobnej slobody tým, že bola umiestnená do uzamknutej miestnosti a držaná na obvodnom  
oddelení dlhšie ako bolo nevyhnutné pre podanie vysvetlenia a spísanie zápisnice o podaní  
vysvetlenia (III. ÚS 204/02-47). Podľa ustálenej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva  
„každé pozbavenie slobody sa musí realizovať nielen v súlade s hmotnoprávnymi  
a procesnými pravidlami vnútroštátneho právneho poriadku, ale takisto musí byť v súlade  
so samotným účelom článku 5, a to ochrániť jednotlivca pred svojvôľou“ (Kurtová  
proti Turecku).  
Výsledkom preskúmania podnetu voči policajnému zásahu, o ktorom polícia  
uviedla, že išlo o plánovanú pátraciu akciu po hľadaných osobách, na ktoré bol vydaný  
zatykač, a po veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti (ktorý ja hodnotím ako zásah, ktorý  
nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, nebol primeraný a bol vedený neprimeranými  
prostriedkami), je preukázané zistenie, že polícia po tomto zásahu o 20.00 hod. predviedla  
na policajné oddelenie viacero osôb (celkovo 15). Na žiadnu z týchto osôb nebol vydaný  
zatykač. Niektoré z osôb boli predvedené preto, aby podali vysvetlenie, niektoré na overenie  
totožnosti, a niektoré pre podozrenie zo spáchania priestupku, ktorého sa mali dopustiť  
počas policajného zásahu. Predvedené osoby v rámci prieskumu uviedli, že po predvedení im  
boli bez záznamu odňaté všetky osobné veci a niektoré z predvedených osôb uviedli, že  
policajti ich pred očami ostatných bili. O 01.00 hod. sa dostavil na policajné oddelenie lekár,  
ktorý vyšetril 5, ešte dovtedy neprepustených, osôb. Týmto je preukázané, že minimálne  
5 osôb sa nachádzalo na policajnej stanici aj po piatich hodinách od ich predvedenia.  
Polícia vybavovanie predvedených osôb a svoj postup k nim preukazuje listinami,  
ktoré vyhotovila, pričom nemá k dispozícii kamerový záznam o dianí na policajnom oddelení.  
Na základe uvedených skutočností som dospela k záveru, že nedobrovoľné niekoľkohodinové  
zadržiavanie minimálne piatich osôb na policajnom oddelení, vzhľadom na charakter úkonu,  
ktorý mal byť vykonaný, a tiež aj vzhľadom na ich predvedenie, možno posúdiť ako zásah  
do práva na osobnú slobodu týchto osôb.  
Navrhované opatrenia sa týkajú zlepšenia ochrany základných práv a slobôd fyzických  
osôb a preukázateľnosti uskutočňovaných policajných postupov.  
Navrhla som, aby polícia z každej plánovanej policajnej akcie zabezpečila  
kamerový záznam, aby zabezpečila monitorovanie policajných oddelení v častiach,  
9
v ktorých sa vybavujú predvedené osoby prostredníctvom kamier, a aby sa samozrejme  
uchovávali záznamy z vybavovania osôb predvedených na policajné oddelenie.  
Realizácia týchto opatrení, ktoré majú iba organizačný a technický charakter,  
nevyžaduje legislatívne zmeny. Závisí výlučne od vôle zodpovedných orgánov verejnej  
správy, ktorými sú Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „prezídium  
Policajného zboru“) a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo  
vnútra“) na čele s ministrom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“).  
Rovnako, realizácia týchto opatrení tiež v žiadnom prípade nesúvisí s prípadným  
preukázaním, či nepreukázaním trestnoprávnej zodpovednosti jednotlivých policajtov, ktorú  
v súvislosti s preskúmavanou policajnou akciou iniciuje Generálna prokuratúra Slovenskej  
republiky. Opatrenia som navrhla v auguste 2013 a doteraz neboli zrealizované.  
1.3 Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu  
mena  
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej  
cti, dobrej povesti a na ochranu mena.  
1.3.1 Podávateľ poukázal na porušovanie základného práva na zachovanie ľudskej  
dôstojnosti, po preskúmaní prípadu som porušenie aj skonštatovala.  
Porušenie základného práva spôsobili svojím postupom príslušníci Zboru väzenskej  
a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) v ústave na výkon väzby a ústave na výkon trestu  
odňatia slobody počas nácviku služobných činností. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej  
a justičnej stráže (ďalej len „GR ZVJS“) po preskúmaní všetkých skutočností podalo trestné  
oznámenie pre podozrenie z prečinu zneužitia právomoci verejného činiteľa, dvoch  
príslušníkov dočasne pozbavilo výkonu štátnej služby a proti piatim príslušníkom bolo začaté  
disciplinárne konanie pre zavinené porušenie služobných povinností. Uvedené opatrenia  
považujem zo strany ZVJS v danom prípade za dostatočné.  
1.3.2 Prieskumom o prístupe väzňov k zdravotnej starostlivosti, som zistila, že podľa platnej  
zákonnej úpravy každý, kto je umiestnený do ústavu, či už z dôvodu väzby alebo  
na výkon trestu odňatia slobody, sa musí povinne podrobiť lekárskej prehliadke.  
Za určitých okolností osoba, ktorej sa to týka, môže tento výkon a postup verejného orgánu  
pociťovať ako dehonestujúci a môže sa cítiť dotknutá vo svojej ľudskej dôstojnosti. Pritom  
Európske väzenské pravidlá požadujú iba zaznamenávanie všetkých informácií o zdravotnom  
stave väzňa a pohovor s ním. Iba v prípade potreby aj lekársku prehliadku.  
1.4 Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného  
života  
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným  
zasahovaním do súkromného a rodinného života.  
10  
1.4.1 K porušeniu tohto základného práva došlo lustráciou v registri obyvateľov Slovenskej  
republiky, ktorú neoprávnene vykonal príslušník Policajného zboru. Riaditeľ príslušného  
obvodného oddelenia Policajného zboru vyvodil voči nemu disciplinárnu zodpovednosť  
a ostatní príslušníci oddelenia boli opätovne preškolení z príslušných právnych predpisov.  
1.4.2 V druhom prípade úrad práce, sociálnych vecí a rodiny neoprávnene poskytol  
informácie o maloletých deťoch neoprávneným osobám, čím porušil základné právo  
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Úrad práce,  
sociálnych vecí a rodiny svoj postup prehodnotil a v poskytovaní informácií neoprávneným  
osobám nepokračoval, čo považujem v danom prípade za dostatočné opatrenie.  
1.4.3  
Preskúmaním podnetu na policajný zásah v osade Budulovská v Moldave  
nad Bodvou som zistila, že vo všetkých prípadoch, v ktorých policajti pri pátraní  
po hľadaných osobách, na ktoré bol vydaný zatykač, vstúpili do obydlia bez príkazu na vstup  
do obydlia a bez predchádzajúceho súhlasu osoby, ktorá bola v obydlí. Došlo tak nielen  
k porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť obydlia, ale aj k zásahu do práva  
na rešpektovanie súkromného a rodinného života.  
Navrhovala som, aby boli vyvodené dôsledky z porušenia základných práv, ktorými  
môže byť prehodnotenie a zmena interných predpisov, pokynov, preškolenie príslušníkov  
Policajného zboru, či vyvodenie osobnej zodpovednosti. Prezídium Policajného zboru  
opatrenia nevykonalo, resp. ich vykonanie mi doteraz neoznámilo. Na realizáciu tohto  
opatrenia nie je potrebná zmena zákona a jeho realizovanie nezávisí ani od prípadného  
preukázania, či nepreukázania individuálnej trestnoprávnej zodpovednosti jednotlivcov, ktorú  
iniciuje generálna prokuratúra. Závisí iba od vôle predstaviteľov orgánov verejnej správy.  
Viac informácií o výsledkoch preskúmania podnetu je v I. časti, bod 8.1.2 a v Mimoriadnej  
správe verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu  
základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov (ďalej len „Mimoriadna správa  
verejného ochrancu práv“) uverejnenej na internetovej stránke www.vop.gov.sk.  
1.5 Právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo  
iným zneužívaním údajov o svojej osobe  
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným  
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Vo vzťahu  
k tomuto základnému právu som preskúmala a vybavila jeden podnet, v ktorom som aj  
skonštatovala jeho porušenie.  
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny neoprávneným poskytnutím informácií  
o maloletých deťoch neoprávneným osobám v tomto prípade porušil základné právo  
podávateľa podnetu na ochranu pred zverejňovaním údajov o jeho osobe. Úrad práce,  
sociálnych vecí a rodiny svoj postup prehodnotil a informácie viac neposkytoval.  
11  
1.6 Právo na nedotknuteľnosť obydlia  
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Podľa čl. 12 ods.1 ústavného  
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, obydlie je  
nedotknuteľné. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva obydlím je aj obydlie,  
ktoré si jednotlivec vytvoril v rozpore s vnútroštátnym právom, aj obydlie obývateľné len  
počas určitého obdobia v roku.  
1.6.1 Neoprávnený postup samosprávy pri vysťahovaní rómskej osady  
Preskúmaním podnetu som zistila, že mesto Košice v októbri 2012 vyzvalo  
obyvateľov rómskej osady v Nižných Kapustníkoch (približne 156 osôb, z toho 63 detí)  
prostredníctvom mestských policajtov, aby v lehote štyroch dní vysťahovali priestor osady,  
lebo podľa vyjadrenia hasičov, hygienikov a obvodného úradu životného prostredia sú  
podmienky v osade nezlučiteľné so životom. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu a ku konaniu  
mesta sa neviedlo žiadne úradné konanie a mesto Košice neposkytlo maloletým deťom žiadnu  
pomoc, hoci uvedené orgány vyhlásili podmienky, v ktorých žili za nezlučiteľné so životom.  
Obyvatelia osady sa pod tlakom a pod hrozbou nezlučiteľnosti prostredia so životom  
odsťahovali, nevedno kam. Ich obydlia následne mesto, bez zadováženia si riadneho právneho  
titulu, odstránilo. Mesto týmto postupom zasiahlo do práva na nedotknuteľnosť obydlia  
väčšiemu počtu osôb, ktoré sú dnes už neidentifikovateľné a zároveň nepostupovalo v súlade  
s čl. 27 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa mojej informácie mesto neprijalo  
opatrenia. Podrobnejšie informácie k tomuto podnetu sú uvedené v I. časti, bod.8.1.1 správy.  
1.6.2 Porušovanie práva na nedotknuteľnosť obydlia neoprávneným postupom orgánu  
verejnej správy  
Na základe výsledkov preskúmania podnetu o policajnom zásahu vykonanom v osade  
Budulovská v Moldave nad Bodvou môžem konštatovať, že v prípadoch, ak polícia  
pri pátraní po hľadaných osobách, na ktoré bol vydaný zatykač a pri pátraní po veciach  
pochádzajúcich z trestnej činnosti v rámci svojej vopred pripravenej plánovanej policajnej  
akcie vstúpila do obydlia niektorej osoby v osade Budulovská bez toho, aby disponovala  
potrebnými oprávneniami na vstup do tohto obydlia a bez toho, aby jej osoba nachádzajúca sa  
v obydlí na vstup do obydlia, dala svoj predchádzajúci dobrovoľný súhlas, porušila svojím  
neoprávneným postupom základné právo fyzickej osoby na nedotknuteľnosť jej obydlia.  
Polícia doteraz neprijala žiadne z mojich odporúčaných opatrení. Podrobnejšie informácie sú  
uvedené v časti I. bod 8.1.2 správy.  
2. POLITICKÉ PRÁVA (ustanovené v čl. 26 až 32 ústavy)  
2.1 Právo na informácie  
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sú sloboda prejavu a právo na informácie zaručené.  
Podľa ods. 5 toho istého článku, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom  
12  
poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania  
ustanovuje zákon. Právo na informácie sa vykonáva najmä zákonom č. 211/2000 Z. z.  
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon  
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.  
Vo vzťahu k tomuto základnému právu som preskúmala a vybavila 23 podnetov,  
v ktorých sa podávatelia domáhali jeho ochrany a porušenie som konštatovala v šiestich  
prípadoch. Dôvodom porušenia bolo nesprístupnenie požadovaných informácií alebo  
nedodržanie zákonom ustanoveného postupu na vybavenie žiadosti o poskytnutie informácií.  
V dvoch prípadoch došlo k porušeniu tohto základného práva obcami, v jednom prípade  
ministerstvom, v dvoch prípadoch som konštatovala porušenie Kanceláriou Ústavného súdu  
Slovenskej republiky a v jednom prípade úradom práce, sociálnych vecí a rodiny.  
Orgány verejnej správy (obce, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ministerstvo),  
ktoré právo na informácie porušili už v rámci prijatých opatrení požadované informácie  
sprístupnili alebo v prípade nesprávneho postupu realizovali pracovné stretnutie zamerané  
na bližšie oboznámenie sa pracovníkov s jednotlivými ustanoveniami zákona o slobodnom  
prístupe k informáciám. Ministerstvo prijalo opatrenia na fungovanie e-mailovej adresy  
určenej na vybavovanie žiadostí o poskytnutie informácií, ktorú denne kontrolujú traja  
zamestnanci a riaditeľ príslušného odboru prijal aj personálne opatrenia, aby sa predišlo  
vzniku obdobných situácií v budúcnosti. S Kanceláriou Ústavného súdu Slovenskej republiky  
postup prijímania opatrení ešte nie je ukončený.  
2.2 Petičné právo  
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo  
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány  
a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.  
Petičné právo je základné právo, ktoré predstavuje jednu z foriem priamej  
demokracie. Jeho prostredníctvom sa uplatňuje princíp suverenity občanov a ich právo  
zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Petície predstavujú jednak nástroj ochrany práv  
osôb, jednak prostriedok kontroly výkonu verejnej správy občanmi. Základné právo zaručené  
čl. 27 ods. 1 ústavy je právo aplikovateľné priamo z ústavy, ak však existuje zákon, ktorý  
ustanovuje zákonný postup, je potrebné podľa neho postupovať.  
Vo vzťahu k tomuto základnému právu som preskúmala a vybavila päť podnetov,  
v ktorých sa podávatelia domáhali jeho ochrany a porušenie som konštatovala v troch  
prípadoch. V dvoch prípadoch došlo k jeho porušeniu orgánmi územnej samosprávy  
postupom, ktorý bol v rozpore s petičným zákonom, a v jednom prípade došlo k jeho  
porušeniu Centrom právnej pomoci (ďalej len „CPP“) postupom pri vybavovaní sťažnosti,  
ktorý taktiež nebol v súlade so zákonom. V tomto prípade zákonom o sťažnostiach.  
Vo všetkých prípadoch došlo k náprave vybavením podaných petícií, aj podanej  
sťažnosti.  
13  
3. PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN (ustanovené  
v čl. 33 a 34 ústavy)  
3.1 Právo na vzdelávanie v materinskom jazyku  
V čl. 34 ods. 2 písm. a) ústava zaručuje občanom patriacim k národnostným  
menšinám alebo etnickým skupinám, okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka, aj právo  
na vzdelanie v ich jazyku.  
Prieskumom o uplatňovaní a vykonávaní práva na vzdelávanie rómskej národnostnej  
menšiny so zameraním na prístup k vzdelávaniu a zaraďovaniu detí do predškolskej prípravy  
a do školského vzdelávania a o uplatňovaní a vykonávaní práva na vzdelávanie  
v materinskom jazyku národnostnej menšiny, ktorý bol vykonaný v roku 2013, sa potvrdili  
skutočnosti známe už minimálne desať rokov, a to, že školy poskytujú vzdelávanie iba  
v štátnom jazyku a z 21 škôl, v ktorých bol vykonaný prieskum, iba dve používajú rómsky  
jazyk a aj to len podporne a iba v obmedzenom rozsahu. Medzi pedagógmi a osobami, ktoré  
sa zúčastňujú nejakým spôsobom na výchovnom a vzdelávacom procese rómskych detí sa  
znalosť rómskeho jazyka takmer nevyskytuje. Školský systém reálne nie je pripravený  
splniť žiadosť rodiča, aby bolo jeho dieťa v predškolskej príprave, v nultom ročníku  
a v škole vzdelávané, okrem štátneho jazyka, aj v materinskom - rómskom jazyku.  
V podmienkach, ktoré sú dlhodobo takto nastavené rodičia o vzdelávanie detí  
v materinskom jazyku nežiadajú.  
4. HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA (ustanovené v čl. 35 až 43  
ústavy)  
4.1 Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu,  
ako aj pri strate živiteľa  
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie  
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.  
Vo vzťahu k tomuto základnému právu som preskúmala a vybavila 73 podnetov,  
v ktorých sa podávatelia domáhali jeho ochrany. Porušenie som konštatovala v ôsmich  
prípadoch. Vo všetkých ôsmich prípadoch došlo k porušeniu tohto základného práva  
vo vzťahu k primeranému hmotnému zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu  
a pri strate živiteľa Sociálnou poisťovňou (6x v konaní o starobnom dôchodku, 1x vo veci  
nevyplatenia vianočného príspevku a 1x v konaní o nemocenskom).  
K porušeniu tohto základného práva došlo z viacerých dôvodov, napr. pre nesprávny  
výpočet dôchodku v dôsledku nezapočítania všetkých dôb zamestnania, nezapočítania  
obdobia vedenia v evidencii nezamestnaných, nezapočítania doby zamestnania  
vo zvýhodnenej pracovnej kategórii alebo vyplácaním dôchodku v nižšej sume ako patril,  
v dôsledku nesprávneho výpočtu. Uvedené pochybenia pritom majú dopad na veľmi dôležité  
a existenčné práva podávateľov podnetov, preto je potrebné ich v maximálnej miere  
eliminovať.  
14  
Vo väčšine uvedených prípadov došlo zo strany Sociálnej poisťovne k odstráneniu  
zistených pochybení, pričom Sociálna poisťovňa buď vydala nové rozhodnutia vo veci, alebo  
pristúpila k preddavkovým výplatám či už nemocenskej dávky alebo predčasného starobného  
dôchodku v zodpovedajúcej sume.  
Ako problematické sa javia podnety týkajúce sa vyplácania vianočných  
príspevkov, kvôli ktorým som sa už v minulosti obrátila na ministra práce, sociálnych  
vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „minister práce“), ktorý ma informoval, že  
pokiaľ nie je o veci rozhodnuté na Európskom súdnom dvore, vianočný príspevok  
nebude exportovaný do členských štátov Európskej únie.  
4.2 Právo každého, kto je v hmotnej núdzi, na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná  
na zabezpečenie základných životných podmienok  
Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,  
ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Vo vzťahu k tomuto  
základnému právu som preskúmala a vybavila desať podnetov, v ktorých sa podávatelia  
domáhali jeho ochrany a porušenie som konštatovala v jednom prípade. Úrad práce,  
sociálnych vecí a rodiny ho porušil tým, že nepriznal ochranný príspevok k dávke v hmotnej  
núdzi. Navrhla som opatrenia na odstránenie zisteného pochybenia. Prípad sa stále rieši.  
4.3 Právo na ochranu zdravia, na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke  
pomôcky na základe zdravotného poistenia  
Podľa čl. 40 ústavy má každý právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného  
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke  
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.  
Vo vzťahu k tomuto základnému právu som preskúmala a vybavila 12 podnetov,  
v ktorých sa podávatelia domáhali jeho ochrany a jeho porušenie som skonštatovala  
v jednom prípade, a to zdravotnou poisťovňou. Zdravotná poisťovňa pri svojom  
rozhodovaní o schválení úhrady kúpeľnej starostlivosti v rozpore so zákonom schválila  
nesprávne vypísaný návrh na kúpeľnú liečbu. V konkrétnom prípade už nebolo možné prijať  
opatrenia, pretože podávateľka podnetu zmenila zdravotnú poisťovňu.  
4.4 Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.  
4.4.1 Právo na platenú materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku po narodení  
alebo osvojení dieťaťa na účel zosúladenia rodinného a pracovného života  
Podľa čl. 33 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie na účely zosúladenia  
rodinného a pracovného života má každý právo na ochranu pred prepustením z práce  
z dôvodu spojeného s materstvom, ako aj právo na platenú materskú dovolenku alebo  
rodičovskú dovolenku po narodení alebo osvojení dieťaťa.  
15  
Porušenie uvedeného práva som konštatovala v jednom podnete. K jeho porušeniu  
došlo Sociálnou poisťovňou, ktorá nepriznala podávateľke podnetu materské, hoci spĺňala  
všetky podmienky zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších  
predpisov na jeho priznanie, pričom k tomu došlo pri aplikácii práva Európskej únie. Uvedený  
podnet je stále v štádiu riešenia.  
4.4.2 Podľa čl. 41 ods.1. ústavy sa zaručuje osobitná ochrana detí a mladistvých.  
Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým  
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo  
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými  
orgánmi. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu  
takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva  
a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho  
zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia. Štáty, ktoré  
sú zmluvnou stranou uvedeného dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia  
zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným  
kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti  
svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru. Podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa  
štáty, ktoré sú jeho zmluvnou stranou, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať  
svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré  
sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca  
jeho veku a úrovni. Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa preto dieťaťu  
poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré  
sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu,  
pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho  
zákonodarstva.  
Z 31 podnetov som zistila v šiestich prípadoch porušenia základných práv detí,  
a to úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny, v súvislosti s výkonom sociálnoprávnej  
ochrany detí a v súvislosti s výkonom funkcie kolízneho opatrovníka.  
Pasívnym vykonávaním funkcie kolízneho opatrovníka úrady porušili právo detí  
na ich osobitnú ochranu.  
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny som navrhla, aby v konkrétnych prípadoch  
prehodnotili svoj postup a funkciu kolízneho opatrovníka vykonávali aktívne. V jednom  
prípade som sa pre pasivitu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny obrátila na nadriadený  
orgán – Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny.  
4.4.3 Prieskumom zameraným na činnosť kolízneho opatrovníka som zistila, že súčasná  
prax súdov a úradov práce, sociálnych vecí a rodiny vyplývajúca aj z platnej právnej úpravy  
nevylučuje, že v niektorých prípadoch sa vôbec nezisťuje názor dieťaťa, a teda mu ani  
nemôže byť venovaná patričná pozornosť a tiež nevylučuje, že dieťa nie je vypočuté v konaní,  
ktoré sa ho týka a ani mimo neho. Konanie tak často prebieha iba o dieťati a nie  
s dieťaťom. Nemáme ani procedurálne pravidlá vypočutia dieťaťa. Na základe zistení  
z prieskumu som navrhla opatrenia a z prerokovania výsledkov prieskumu mám informáciu  
16  
o prebiehajúcej príprave procedurálnych pravidiel vypočutia dieťaťa. Podrobnejšie informácie  
o výsledkoch prieskumu sú uvedené v I. časti, bod 7.4 správy.  
4.5 Právo rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a právo detí na rodičovskú  
výchovu a starostlivosť  
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti  
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté  
deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu, na základe zákona.  
Vo veci ochrany tohto práva som preskúmavala dva podnety a v obidvoch prípadoch  
som konštatovala jeho porušenie. Jeho porušenie spôsobili základná škola a stredná škola  
tým, že neposkytovali informácie o maloletom dieťati jednému z rodičov napriek tomu, že  
tento nemal súdom pozastavené ani obmedzené rodičovské práva a ani ich nebol pozbavený.  
Školy som požiadala o odstránenie zistených porušení a zároveň som sa v uvedenej  
veci obrátila na ministra školstva so žiadosťou o poskytnutie súčinnosti v tejto veci formou  
usmernenia pre všetky školy, ako postupovať v obdobných prípadoch. Obidve školy  
prijali opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a informovali ma, že poučili  
všetkých pedagogických zamestnancov o správnom postupe. Minister školstva mi oznámil,  
že ministerstvo školstva vydalo usmernenie vo veci poskytovania informácií a vyžiadania  
súhlasu s poskytovaním odbornej intervencie rodičov detí. Toto usmernenie bolo odoslané  
na všetky odbory školstva okresných úradov v sídle kraja s tým, že informácie v ňom  
uvedené budú distribuované všetkým školám a školským zariadeniam v Slovenskej  
republike.  
4.6 Právo na vzdelanie  
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie, školská dochádzka je povinná  
a podľa ods. 2 tohto článku majú občania právo na bezplatné vzdelanie v základných školách  
a stredných školách, a podľa schopností občana a možností spoločnosti, aj na vysokých  
školách. Podľa jeho ods. 4 zákon ustanoví za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo  
na pomoc štátu. Už Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 vo svojom  
čl. 26 deklarovala právo na vzdelanie aspoň v počiatočných a základných stupňoch.  
4.6.1 Porušovanie práva na vzdelanie detí zaradených do špeciálnych škôl a špeciálnych  
tried  
Je pravda, že hlavným cieľom prieskumu, ktorý som vykonala, bolo preveriť do akej  
miery v slovenskom školstve pretrvávajú formy etnickej segregácie, či segregácie na základe  
sociálnoekonomického statusu, a či niektoré rómske deti majú rovnaký prístup k právu  
na základné vzdelanie ako ostatní štátni občania. Výsledky prieskumu sú alarmujúce, a preto  
sú uvedené v Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv, ktorú som predložila národnej  
rade ešte v auguste 2013 spolu s odporúčaniami a žiadosťou o jej prerokovanie na najbližšej  
schôdzi. Táto správa v pléne národnej rady ešte nebola prerokovaná.  
17  
V skutočnosti sa však alarmujúce zistenia z tohto prieskumu týkajú všetkých  
detí, ktoré sú zaradené v prvom ročníku základného školského vzdelania do špeciálnej  
školy alebo triedy, aj keď prevažnú väčšinu z nich tvoria malé rómske deti.  
Prieskum totiž preukázal a potvrdil už desať rokov známe zistenia mimovládnych  
organizácií, a to, že deti označené ako deti so špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími  
potrebami, ktoré sú z tohto dôvodu zaradené do prvého ročníka špeciálnej školy, či špeciálnej  
triedy, takmer všetky ostanú po celú dobu základného vzdelávania už zaradené v tejto  
špeciálnej vzdelávacej vetve základného školstva. Ukázalo a potvrdilo sa, že toto vzdelávanie  
im nedáva prakticky žiadnu možnosť pokračovať vo svojom vzdelávaní na vyšších  
stupňoch a získať napríklad úplné stredné odborné vzdelanie alebo úplné stredné všeobecné  
vzdelanie. Možnosť niekedy dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie prvého, či ďalšieho stupňa je  
už úplnou fatamorgánou.  
Tie rómske deti, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia, v ktorom  
zažívajú takmer denne absolútnu chudobu a do školského systému prichádzajú ako z geta,  
majú sociálnu aj rečovú bariéru. Takto nastavený školský systém bariéru ešte viac prehlbuje  
a svojím pôsobením prispieva k udržaniu detí v doterajšom postavení. Namiesto toho, aby im  
pomáhal sa z neho vymaniť, ho recykluje (recykluje biedu).  
Na základe výsledkov prieskumu som skonštatovala, že dochádza k porušovaniu  
základných práv detí vo veľkom rozsahu, a to najmä pri poskytovaní vzdelávania a v procese  
vzdelávania. Rovnako aj k porušovaniu ich práva na vzdelanie.  
V tomto prípade ide o problematiku, ktorú nemôže samo vyriešiť jedno ministerstvo,  
napr. ministerstvo školstva. Preto som svoje odporúčania a návrhy dočasných opatrení  
predložila národnej rade v Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv z augusta 2013. Tá  
sa však nimi v pléne ešte nezaoberala.  
Podrobnejšie informácie o prieskume sú uvedené v I. časti, bod 7.3 a aj v Mimoriadnej  
správe verejného ochrancu práv (dostupná je na stránke www.vop.gov.sk).  
4.6.2 Vzdelávanie detí umiestnených v reedukačných centrách  
Doterajšie poznatky z prieskumu vykonávaného v reedukačných centrách vzbudzujú  
pochybnosti o tom, či umiestnenie detí v reedukačných centrách viac nepokrýva záujem  
izolovať problémové deti od ostatnej spoločnosti, než záujem na ich reedukácii. Deti majú  
obmedzenú možnosť výberu vzdelania a vzdelávacieho odboru, pretože ich vzdelávanie nie je  
prioritne určené ich schopnosťami, talentom, vlohami a záujmami, ale tým, do ktorého  
zariadenia sú umiestnené a možnosťami tohto zariadenia. Pritom zaraďovanie detí  
do reedukačného centra sa často riadi aj tým, kde je momentálne voľné miesto. Z mojich  
poznatkov sa predbežne ukazuje, akoby sa systémovo pripúšťalo, že kvalita vzdelania,  
ak ho poskytuje priamo reedukačné centrum, môže byť aj nižšej úrovne než je kvalita  
vzdelávania ponúkaná deťom mimo reedukačného centra. Preto zatiaľ nemožno  
vylúčiť, že systém umožňuje porušovanie práva dieťaťa na vzdelanie. Tejto  
problematike sa budem venovať aj v roku 2014.  
Konštatujem však, že ministerstvo školstva, aj zriaďovatelia reedukačných centier  
a ich riaditelia, boli doteraz otvorení zmenám, ktoré pomáhajú zlepšovať činnosť  
reedukačných centier. Zmeny sa však zatiaľ netýkali podmienok a systému vzdelávania,  
18  
pretože jeho hodnotenie som ešte neukončila. Informácie o prieskumoch v reedukačných  
centrách sú dostupné na stránke www.vop.gov.sk.  
5. PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO  
DEDIČSTVA (ustanovené v čl. 44 a 45 ústavy)  
Zo svojej činnosti nemám poznatky o porušení týchto základných práv.  
6. PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU (ustanovené v čl. 46 až 50  
ústavy)  
6.1 Právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne  
Slovenskej republiky  
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom  
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom  
orgáne Slovenskej republiky. Podstatou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je  
umožniť každému reálny prístup k takémuto nezávislému a nestrannému orgánu, a tomu  
zodpovedajúca povinnosť tohto orgánu o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu  
ústavnoprávnych princípov. Ak súd, alebo iný orgán koná inak ako v rozsahu a spôsobom  
predpísaným zákonom, porušuje toto ústavou zaručené právo. Vo vzťahu k tomuto  
základnému právu som preskúmala a vybavila 156 podnetov, v ktorých sa podávatelia  
domáhali jeho ochrany. Porušenie som konštatovala v 46 prípadoch. Orgány, ktoré porušili  
toto základné právo, spolu s uvedením počtu porušení, sú uvedené v tabuľke.  
sociálna poisťovňa  
26  
7
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
orgány územnej samosprávy  
6
ostatné orgány verejnej správy  
7
Sociálna poisťovňa  
Ako je z prehľadu uvedeného v tabuľke zrejmé, najčastejšie základné právo domáhať  
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne Slovenskej republiky  
porušila Sociálna poisťovňa celkovo v 26 prípadoch (17x v konaní o dávke  
v nezamestnanosti, 5x v konaní o nároku na starobný dôchodok, 1x v konaní o invalidnom  
dôchodku, 1x v konaní o nároku na vdovský dôchodok, 1x v konaní o nároku na nemocenské  
a 1x v konaní o nároku na materské). Z výpočtu je zrejmé, že najčastejšie dochádzalo  
k porušovaniu tohto základného práva v konaniach o dávke v nezamestnanosti, kde je  
rozhodovanie o tomto nároku v plnej miere závislé od posúdenia zachovania väzieb na území  
Slovenskej republiky. Avšak v týchto prípadoch sa nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného  
skutkového stavu veci (bližšie informácie sú uvedené v I. časti, bod 8.3.2. správy). Tieto  
podnety riešim aj v súčinnosti s prokuratúrou. V ďalších konaniach došlo k porušeniu tohto  
základného práva zo strany Sociálnej poisťovne najmä z dôvodu nedostatočného zistenia  
19  
skutkového stavu veci alebo vybavením veci neformálnym spôsobom - bez vydania  
rozhodnutia.  
Vo všetkých podnetoch, okrem podnetu týkajúceho sa nároku na materské, a okrem  
podnetov týkajúcich sa dávok v nezamestnanosti, prijala Sociálna poisťovňa opatrenia,  
ktorými došlo k odstráneniu zistených pochybení, a to buď vydaním chýbajúceho formálneho  
rozhodnutia vo veci, alebo opätovným posúdením skutkového stavu a vydaním nového  
rozhodnutia. Sociálna poisťovňa ma zároveň informovala, že prijala opatrenia  
na zabezpečenie zákonného postupu pri posudzovaní podaní poberateľov dôchodkových  
dávok. Opatrenia spočívajú v upozornení zamestnancov odborných útvarov na pracovných  
poradách na to, že každé podanie je potrebné predovšetkým dôsledne posúdiť podľa jeho  
obsahu.  
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
porušili základné právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na inom  
orgáne Slovenskej republiky v siedmich prípadoch (2x v konaní o dávke v hmotnej núdzi  
a o príspevkoch k dávke, 1x v konaní o peňažnom príspevku na kompenzáciu zvýšených  
výdavkov na diétne stravovanie, 1x v konaní o peňažnom príspevku na kompenzáciu  
zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi  
a bytového zariadenia, 1x v konaní o peňažnom príspevku na prepravu, 1x v konaní  
o príspevku na dochádzku za prácou a 1x v konaní o náhrade cestovných výdavkov).  
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny v troch prípadoch odstránili zistené pochybenie  
počas preskúmavania podnetu a rozhodli v súlade so zákonom. V dvoch prípadoch reagoval  
úrad práce, sociálnych vecí a rodiny tak, že s prihliadnutím na moje závery požiada  
o vyjadrenie ako postupovať pri aplikácii príslušných právnych predpisov nadriadený orgán,  
podľa pokynov ktorého dovtedy postupoval, a zároveň bude rešpektovať opatrenia okresného  
prokurátora, ktoré vykoná na odstránenie nezákonnosti. Dve porušenia sú stále v štádiu  
riešenia.  
Orgány územnej samosprávy  
Orgány územnej samosprávy porušili základné právo domáhať sa svojho práva  
na nezávislom a nestrannom súde a na inom orgáne Slovenskej republiky celkovo v šiestich  
prípadoch (5x v stavebných konaniach a 1x pri rozhodovaní podľa § 5 Občianskeho  
zákonníka). Príčinami, ktoré viedli v konečnom dôsledku k porušeniu základných práv, boli  
postup v rozpore so zákonom, nedostatočne zistený skutkový stav veci, nezaobstaranie si  
podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci, nedostatočné a rozporuplné odôvodnenie  
rozhodnutí alebo vydanie rozhodnutia bez zákonom stanovených náležitostí.  
K odstráneniu zistených pochybení došlo v jednotlivých konaniach spravidla  
počas preskúmavania podnetu, prípadne boli jednotlivé orgány verejnej správy požiadané, aby  
prijali opatrenia, ktoré by zabránili zopakovaniu zistených nedostatkov v budúcnosti. Okrem  
odstránenia pochybení v konkrétnych konaniach, jedna z obcí vykonala s pracovníkmi  
stavebného úradu aj prerokovanie opatrení pre zabezpečenie zákonného postupu pri všetkých  
konaniach v ich kompetencii.  
20  
Ostatné orgány verejnej správy  
Porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom  
súde a na inom orgáne Slovenskej republiky som konštatovala u ostatných orgánov verejnej  
správy takto: zdravotné poisťovne ho porušili v troch prípadoch (1x v konaní o žiadosti  
o udelenie súhlasu na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti, 2x v konaní o výkaze  
nedoplatkov), správy katastra ho porušili v dvoch prípadoch (1x pri zápise vlastníckeho  
práva, 1x vo veci výmazu poznámky z listu vlastníctva), ministerstvo ho porušilo v jednom  
prípade (pri udeľovaní výnimky podľa koordinačných predpisov) a Úrad pre dohľad  
nad zdravotnou starostlivosťou ho porušil tiež v jednom prípade (v konaní o vydaní  
platobného výmeru). Aj v konaní týchto orgánov dochádzalo najčastejšie ku konaniu  
v rozpore so zákonom alebo vybaveniu veci neformálnym spôsobom bez vydania  
rozhodnutia.  
Zdravotné poisťovne v dvoch prípadoch prijali opatrenia na odstránenie zistených  
pochybení, v jednom prípade je vec naďalej riešená. Zdravotná poisťovňa ma taktiež  
informovala, že v súvislosti s výsledkami vybavenia podnetu zorganizovala odborné školenie  
zainteresovaných zamestnancov a do budúcna bude postupovať v súlade so zákonnými  
ustanoveniami. K odstráneniu zistených pochybení došlo aj zo strany Úradu pre dohľad  
nad zdravotnou starostlivosťou a zo strany správ katastra, pričom jedna zo správ katastra ma  
informovala, že prerokovala zistené nedostatky s príslušnými zamestnancami správy katastra  
a títo boli požiadaní, aby pri svojej práci dôsledne uplatňovali zákonný postup. Ministerstvo  
sa s mojimi závermi nestotožnilo, pričom uvedená problematika bude, vzhľadom na jej  
závažnosť, predmetom ďalšieho riešenia.  
6.2 Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov  
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala  
bez zbytočných prieťahov. Opakovane ide o najčastejšie porušované základné právo  
fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa na mňa obrátili s podnetom. Vo vzťahu k tomuto  
základnému právu som preskúmala a vybavila 266 podnetov, v ktorých sa podávatelia  
domáhali jeho ochrany. Porušenie uvedeného práva som v roku 2013 skonštatovala celkovo  
v 98 prípadoch. Uvádzam prehľad orgánov, u ktorých som porušenie tohto práva  
konštatovala.  
súdy  
62  
10  
9
orgány územnej samosprávy  
sociálna poisťovňa  
obvodné pozemkové úrady  
správy katastra  
5
4
úrady práce, sociálnych vecí a rodiny  
ministerstvá  
4
2
krajské stavebné úrady  
polícia  
1
1
21  
Zbytočné prieťahy v konaní pred súdmi  
Celkovo som v roku 2013 skonštatovala porušenie práva na prerokovanie veci  
bez zbytočných prieťahov súdmi v 62 prípadoch. O problematike porušovania základného  
práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní súdov uvádzam  
poznatky zo svojej činnosti v I. časti, bod 7.6 tejto správy.  
Zbytočné prieťahy v konaní orgánov územnej samosprávy  
Orgány územnej samosprávy konajú jednak vo veciach originálnej samosprávnej  
pôsobnosti, jednak pri prenesenom výkone štátnej správy. V roku 2013 som skonštatovala  
vo všetkých desiatich prípadoch zbytočné prieťahy v konaniach pri prenesenom výkone  
štátnej správy, konkrétne v konaniach podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní  
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný  
zákon“). Na uvedené konania sa vzťahujú lehoty podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom  
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok), podľa  
ktorého v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov  
predložených účastníkom konania, správny orgán má rozhodnúť bezodkladne. V ostatných  
prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci  
do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak  
nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť  
odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť  
do 30 dní, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov  
upovedomiť.  
K zbytočným prieťahom v konaniach dochádzalo z rôznych príčin. V niektorých  
konaniach boli stavebné úrady nečinné v rôzne dlhých časových obdobiach, v niektorých  
konaniach stavebné úrady opakovane vydávali rozhodnutia v rozpore so správnym  
poriadkom a v rozpore so stavebným zákonom. V dôsledku nesprávneho rozhodovania  
účastníci konania podávali opravné prostriedky a rozhodnutia boli následne rušené  
nadriadenými orgánmi, pričom v kombinácii s obdobiami nečinnosti, niektoré konania trvali  
aj viac rokov.  
Vo všetkých prípadoch ma stavebné úrady informovali o tom, že začali konať,  
prípadne že vo veciach už boli vydané rozhodnutia počas preskúmavania podnetu. Niektoré  
konania boli aj právoplatne skončené. Niektoré stavebné úrady ma informovali aj  
o všeobecných opatreniach prijatých na eliminovanie zistených nedostatkov. Okrem  
oboznámenia pracovníkov so zistenými pochybeniami a okrem výzvy, aby sa pri organizácii  
svojej práce vyhli obdobným chybám, som bola v jednom prípade informovaná aj o opatrení  
spočívajúcom v tom, že všetky spisy prechádzajú cez priameho nadriadeného vedúcemu  
stavebného úradu, ktorý dohliada na vybavovanie spisov v zákonných lehotách.  
Zbytočné prieťahy v konaní Sociálnej poisťovne  
Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov som  
v konaniach Sociálnej poisťovne konštatovala celkovo v deviatich prípadoch (3x v konaní  
o nároku na nemocenské, 1x v konaní o nároku na úrazový príplatok, 1x v konaní o nároku  
na úrazovú rentu, 1x v konaní o existencii povinného nemocenského poistenia, 1x v konaní  
o nároku na starobný dôchodok, 1x v konaní o nároku na invalidný dôchodok a 1x v konaní  
22  
o predčasnom starobnom dôchodku). Podľa zákona o sociálnom poistení sú organizačné  
zložky Sociálnej poisťovne povinné rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania,  
v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba  
oznámiť účastníkom konania. Sociálna poisťovňa nielenže zákonné lehoty nedodržala, ale  
v niektorých prípadoch ich absolútne nerešpektovala a niektoré konania trvali aj viac rokov.  
Dôvodmi neboli len individuálne pochybenia zamestnancov, ale aj neznalosť správneho  
postupu zo strany Sociálnej poisťovne, napr. v prípade keď je potrebné sa riadiť  
koordinačnými predpismi.  
Vo všetkých uvedených prípadoch začala Sociálna poisťovňa konať, v niektorých  
prípadoch vydala rozhodnutie a niektoré konania sú skončené aj právoplatne. V dvoch  
neprávoplatne skončených konaniach pristúpila Sociálna poisťovňa k preddavkovému  
vyplácaniu dávok.  
Zbytočné prieťahy v konaní obvodných pozemkových úradov (bývalých)  
K nečinnosti a k zbytočným prieťahom zapríčinenými obvodnými pozemkovými  
úradmi došlo celkovo v piatich prípadoch (1x v konaní o užívaní pozemkov v zriadenej  
záhradkárskej osade a 4x v konaniach o nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom).  
K zbytočným prieťahom dochádzalo najmä neefektívnou činnosťou obvodných  
pozemkových úradov, vyzývaním účastníkov na odstránenie nedostatkov návrhu  
na niekoľkokrát, ale aj absolútnou pasivitou a nečinnosťou zo strany úradu, a to aj po dobu  
niekoľkých mesiacov. Reštitučné konanie trvajúce takmer dvadsať rokov úrad odôvodnil  
nápadom vecí a nedostatočným personálnym obsadením úradu. Takéto okolnosti však  
nezbavujú orgán verejnej správy povinnosti postupovať tak, aby sa čo najskôr odstránil stav  
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia vo veci.  
V konaní o užívaní pozemkov v zriadenej záhradkárskej osade začal správny orgán  
konať, pričom mi oznámil, že bude dbať na to, aby konanie prebiehalo hospodárne  
a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania. Prisľúbil postupovať v úzkej súčinnosti  
s účastníkmi konania, zabezpečovať časové rozpätie jednotlivých úkonov tak, aby zabezpečil  
efektívnosť svojho postupu a použil čo najvhodnejšie prostriedky, ktoré povedú k správnemu  
vybaveniu veci. V jednom z konaní o uplatnených nárokoch na navrátenie vlastníctva orgán  
verejnej správy začal konať a v troch konaniach bolo už aj rozhodnuté.  
Zbytočné prieťahy v konaní ostatných orgánov  
V menšom rozsahu dochádzalo k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci  
bez zbytočných prieťahov ostatnými orgánmi verejnej správy. V štyroch prípadoch som  
konštatovala zbytočné prieťahy v konaniach úradov práce, sociálnych vecí a rodiny (1x  
v konaní o priznaní nároku na rodičovský príspevok, 1x v konaní o priznaní príplatku  
k príspevku pri narodení dieťaťa, 2x v konaní o posúdení hmotnej núdze, dávkach v hmotnej  
núdzi a príspevkov k dávke). V štyroch prípadoch som konštatovala zbytočné prieťahy  
v konaniach správ katastra (3x pri zápise vlastníckeho práva, 1x v konaní o oprave chýb  
v katastrálnom operáte). V jednom prípade som skonštatovala nečinnosť krajského  
stavebného úradu v konaní o odvolaní v stavebnom konaní, v dvoch prípadoch som  
skonštatovala zbytočné prieťahy v konaní ministerstva (1x v konaní o udelení výnimky a 1x  
23  
v konaní o príspevku na opatrovanie) a v jednom prípade som skonštatovala zbytočné  
prieťahy v konaní Policajného zboru.  
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny vo všetkých prípadoch odstránili zistené  
pochybenia a vo veciach rozhodli. Správy katastra v dvoch prípadoch vo veci rozhodli  
a v dvoch prípadoch začali vo veci konať. Rovnako boli zbytočné prieťahy odstránené aj  
vo všetkých ostatných uvedených prípadoch, a to zo strany ministerstva, krajského  
stavebného úradu, ako aj okresného riaditeľstva Policajného zboru.  
7. POZNATKY Z PRIESKUMOV VYKONANÝCH Z VLASTNEJ INICIATÍVY  
7.1 Dostupnosť právnej pomoci zaisteným štátnym príslušníkom tretích krajín  
(cudzincom)  
Začiatkom roka 2013 som dostala informáciu, že mimovládne organizácie, ktoré  
do konca roka 2012 poskytovali právnu pomoc a poradenstvo niektorým kategóriám  
zaistených príslušníkov tretích krajín, nebudú oprávnené pokračovať v tejto činnosti vďaka  
zmenenej legislatíve.  
Vzniklo reálne nebezpečenstvo, že niektoré kategórie zaistených príslušníkov tretích  
krajín nebudú mať na území Slovenskej republiky prístup k dostupnej právnej pomoci.  
Takýto stav by znamenal porušenie viacerých medzinárodných záväzkov Slovenskej  
republiky.  
Situáciu malo spôsobiť prijatie zákona č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa  
zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.  
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa  
menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon o advokácii“). Tento zákon schválila  
národná rada 18. októbra 2012.  
Uvedená zákonná novela, vo svojom čl. II, s účinnosťou od 1. januára 2013, rozšírila  
ustanovenie § 27 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších  
predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) o nový ods. 3, v zmysle ktorého sa  
v konaní podľa piatej časti tretej hlavy tohto zákona (Rozhodovanie o opravných  
prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov) účastníkom odňalo právo nechať sa  
zastupovať ktoroukoľvek fyzickou osobou spôsobilou na právne úkony.  
Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov  
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) umožňuje zaistiť  
štátneho príslušníka tretej krajiny  
-
-
-
-
za ustanovených podmienok v konaní o administratívnom vyhostení,  
na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,  
na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu alebo  
na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy (ak neoprávnene vstúpil  
na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území  
Slovenskej republiky).  
V novo formulovanom § 24c zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci  
osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii  
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský  
24  
zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších  
predpisov (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“), zverila Slovenská republika  
s účinnosťou od 1. januára 2012, poskytovanie právnej pomoci v konaní o administratívnom  
vyhostení štátnej rozpočtovej organizácii - CPP).  
CPP získalo touto novelou oprávnenie zastupovať určené skupiny štátnych  
príslušníkov tretích krajín v konaní o administratívnom vyhostení. Ide pritom o konanie,  
na ktoré sa vzťahuje správny poriadok, pričom však zákonodarca nič nepovedal o poskytovaní  
právnej pomoci týmto skupinám štátnych príslušníkov tretích krajín v ich konaní o zaistení  
(konanie je upravené v § 88 zákona o pobyte cudzincov).  
Slovenská republika v minulosti zabezpečovala poskytovanie bezplatnej právnej  
pomoci štátnym príslušníkom tretích krajín tak v konaní o ich zaistení, ako aj v konaní o ich  
administratívnom vyhostení za pomoci finančných prostriedkov z Európskeho fondu  
pre návrat, z ktorých sa hradili právne služby poskytované právnikmi mimovládnych  
organizácií.  
O kvalite poskytovania týchto služieb svedčí napríklad aj počet zrušených rozhodnutí  
policajných útvarov Úradu hraničnej a cudzineckej polície o zaistení štátnych príslušníkov  
tretích krajín, ktorý dosiahli právnici mimovládnej organizácie „Liga za ľudské práva“ v roku  
2012.  
Legislatívne zmeny Občianskeho súdneho poriadku a zákona o poskytovaní právnej  
pomoci, teda na jednej strane preniesli poskytovanie bezplatnej právnej pomoci v konaní  
o administratívnom vyhostení na CPP (konanie podľa všeobecného predpisu o správnom  
konaní), no na strane druhej, nezaviazali CPP k poskytovaniu právnej pomoci aj v konaní  
o zaistení (podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov).  
Skupina štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí neoprávnene vstúpili na územie  
Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky a boli  
zaistení na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, tak ostala bez prístupu k bezplatnej  
právnej pomoci a je odkázaná na právnu pomoc advokátov v zmysle § 25 Občianskeho  
súdneho poriadku.  
Právna pomoc advokátov je však pre túto skupinu cudzincov nedostupná pre jazykovú  
a komunikačnú bariéru, a tiež aj pre nedostatok potrebných finančných prostriedkov.  
Pretože každé zaistenie osoby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody  
garantovanej ústavou, Listinou základných práv a slobôd, a tiež aj celým radom  
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a pretože spomenutá zmena  
Občianskeho súdneho poriadku odňala mimovládnym organizáciám možnosť poskytovať  
účinnú bezplatnú právnu pomoc všetkým kategóriám štátnych príslušníkov tretích krajín  
zaisteným na území Slovenskej republiky, rozhodla som sa sledovať, ako je poskytovaná  
bezplatná právna pomoc zaisteným štátnym príslušníkom tretích krajín  
vo všeobecnosti a tiež, či je dostupná aj pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí  
boli zaistení na území Slovenskej republiky na účel vrátenia podľa medzinárodnej  
zmluvy.  
Do môjho pozorovania som, vzhľadom na finančné možnosti Kancelárie verejného  
ochrancu práv (ďalej len „Kancelária“), mohla zaradiť iba sledovanie situácie v dvoch  
zariadeniach pre zaistených cudzincov ministerstva vnútra, a to v útvaroch policajného  
zaistenia pre cudzincov (ďalej len „UPCZ“) v Medveďove a v Sečovciach a nie aj  
25  
v jednotlivých policajných oddeleniach hraničnej kontroly Policajného zboru (ďalej len  
„OHK“), ktoré sa nachádzajú na vonkajšej hranici Slovenskej republiky.  
Na základe zistení pracovníkov Kancelárie v zariadeniach Úradu hraničnej  
a cudzineckej polície Prezídia policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky  
(ďalej iba „ÚHCP“) v ÚPZC Medveďov a v ÚPZC Sečovce, som konštatovala, že  
od 1. januára 2013 nemajú zaistení príslušníci tretích krajín v ÚPZC Medveďov reálny  
prístup k bezplatnej právnej pomoci v konaní o administratívnom vyhostení (ako to  
garantuje zákon o poskytovaní právnej pomoci) a ani prístup k právnej pomoci  
advokátov v konaní o zaistení.  
Uvedená situácia sa javí ako porušenie platného právneho poriadku Slovenskej  
republiky, a tiež aj jej medzinárodných záväzkov. Preto som pokladala za nevyhnutné  
upozorniť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo  
spravodlivosti“), ktoré riadi CPP, na skutočnosť, že táto štátna rozpočtová organizácia si  
neplní svoje zákonné povinnosti voči zaisteným osobám v ÚPZC Medveďov a tiež, že  
zaistení štátni príslušníci tretích krajín v tomto zariadení nemajú prístup k pomoci advokátov.  
Zistená situácia v oboch zariadeniach ÚHCP tiež naznačuje, že prijatím zmeny  
v zákone o advokácii, sa účastníkom konaní odňalo právo nechať sa zastupovať  
ktoroukoľvek fyzickou osobou spôsobilou na právne úkony, a tým sa im reálne odňala  
možnosť získať efektívnu právnu pomoc v ich konaní o zaistení (podávanie opravných  
prostriedkov proti rozhodnutiam o zaistení). Navrhla som preto vypustiť toto  
ustanovenie z právneho poriadku Slovenskej republiky, čo by opätovne umožnilo aj  
mimovládnym organizáciám, ktoré sa špecializujú na poskytovanie právnej pomoci  
cudzincom, poskytovať právnu pomoc príslušníkom tretích krajín v ich konaní  
o zaistení. Rovnako som navrhla rozšíriť v zákone o poskytovaní právnej pomoci  
kompetencie CPP aj na poskytovanie právnej pomoci štátnym príslušníkom tretích  
krajín v ich konaní o zaistení.  
Za mimoriadne dôležité pokladám aj iné zistenie, a to, že značná časť zaistených  
štátnych príslušníkov tretích krajín na jednotlivých OHK na vonkajšej hranici, sa vôbec  
nedostane do niektorého z ÚPZC, ale príslušníci Policajného zboru ich v zrýchlenom  
konaní vracajú na územie Ukrajiny (v rámci readmisie), a to bez toho, aby tieto osoby mali  
možnosť získať právnu pomoc a relevantným spôsobom (odvolaním) namietať ich  
rozhodnutie o zaistení alebo o administratívnom vyhostení.  
Zároveň zadržaní príslušníci tretích krajín na jednotlivých OHK na vonkajšej hranici  
Slovenskej republiky s Ukrajinou, nemajú prístup k právnej pomoci. Príslušníci Policajného  
zboru neinformujú CPP o zadržaných príslušníkoch tretích krajín a jeho pracovníci pravidelne  
nenavštevujú jednotlivé OHK, aby poskytovali právnu pomoc. Aj na základe uvedeného  
som odporúčala, aby príslušníci Policajného zboru informovali pracovníkov CPP  
o zadržaných štátnych príslušníkoch tretích krajín na vonkajšej hranici a tiež, aby  
pracovníci CPP pravidelne navštevovali jednotlivé OHK.  
Pretože informovanosť zaistených štátnych príslušníkov tretích krajín o ich právach  
na území Slovenskej republiky je prvým predpokladom pre uplatnenie takýchto práv,  
pokladám za nevyhnutné, aby tieto informácie mali zaistení štátni príslušníci k dispozícii  
v jazykoch, ktorým rozumejú. Odporúčala som preto, aby CPP urýchlene zabezpečilo  
preklad dotknutých informácií do potrebných jazykov a aby zabezpečilo ich prístupnosť  
26  
nielen v obidvoch ÚPZC, ale aj vo všetkých OHK na vonkajšej hranici Slovenskej  
republiky s Ukrajinou.  
K lepšej informovanosti o oprávneniach zaistených štátnych príslušníkov tretích krajín  
v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci prispieva aj dostupnosť Poučenia pre štátnych  
príslušníkov tretích krajín zaistených a umiestnených v ÚPZC podľa § 90 ods. 1 písm. f)  
zákona o pobyte cudzincov. Odporúčala som ÚHCP, aby zabezpečil dostupnosť tohto  
poučenia vždy vo všetkých jazykoch, ktorými hovoria (ktorým rozumejú) zaistení štátni  
príslušníci tretích krajín, nachádzajúci sa v konkrétnom čase v ÚPZC Medveďov  
a v ÚPZC Sečovce.  
Pracovníci Kancelárie sa pri osobných rozhovoroch so zaistenými príslušníkmi tretích  
krajín opakovane stretli s ich námietkami voči kvalite tlmočníkov, ktorých ÚHCP využíva  
tak v konaní o ich zaistení, ako aj v konaní o ich administratívnom vyhostení. Presnosť  
a kvalita tlmočenia pri jednotlivých procesných úkonoch, ako aj presné oboznamovanie  
zaistených osôb s obsahom jednotlivých dokumentov a rozhodnutí, je nevyhnutným  
predpokladom nielen pre ich pochopenie, ale aj prípadnú obranu (uchádzanie sa o právnu  
pomoc a zastupovanie, podávanie opravných prostriedkov). Odporúčala som preto ÚHCP,  
aby venoval trvalú pozornosť výberu tlmočníkov pre konania o zaistení a vyhostení  
a tiež, aby upozornil príslušníkov Policajného zboru, aby venovali trvalú pozornosť  
prípadným námietkam zaistených príslušníkov tretích krajín voči kvalite tlmočenia.  
Obmedzená možnosť komunikácie v jednotlivých ÚPZC pre zaistených príslušníkov  
tretích krajín ďalej sťažuje ich prístup k právnej pomoci. Odporúčala som preto ÚHCP, aby  
prehodnotil opodstatnenosť obmedzení ich prístupu ku komunikačným prostriedkom  
v obidvoch ÚPZC.  
7.2 Prístup k zdravotnej starostlivosti a stravovanie osôb umiestnených v ústavoch  
na výkon väzby a v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody  
V roku 2012 som od osôb, ktoré sú umiestnené vo výkone väzby a vo výkone trestu  
odňatia slobody (ďalej len „väzeň“) dostala viacero podnetov, ktoré sa týkali stravovania  
a poskytovania zdravotnej starostlivosti v jednotlivých ústavoch na výkon väzby a v ústavoch  
na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ústav“), a preto som v marci 2013 Kancelárii  
uložila vykonať prieskum dodržiavania základných práv a slobôd väzňov zameraný na ich  
prístup k zdravotnej starostlivosti a na ich stravovanie. Úlohou prieskumu bolo zistiť, či sú  
v ústavoch pri poskytovaní stravovania a zdravotnej starostlivosti dodržiavané základné práva  
väzňov, napríklad právo na dôstojnosť, dôstojné zaobchádzanie, na ochranu súkromia,  
na rešpektovanie súkromného života.  
Predmetom prieskumu bolo zisťovanie bežnej praxe ústavov. K zásahu do základného  
práva totiž nemusí dochádzať len vedomým konaním. Môže k nemu dochádzať aj nesprávnou  
praxou zaužívanou v ústave alebo aj tým, že pracovné postupy a správanie personálu ústavov  
sú prioritne organizované a usmerňované tak, aby bola prevádzka ústavu pre jeho  
zamestnancov čo najjednoduchšie zvládnuteľná. Potom sa môže stať, že hľadisko, či sú  
jednotliví väzni v dôsledku organizácie prevádzky ústavu obmedzení vo svojich základných  
právach viac, ako je nevyhnutné pre naplnenie účelu výkonu trestu, je pre ústav menej  
podstatné. Okrem toho môže byť porušovanie základných práv väzňov aj dôsledkom  
27  
nesprávnej aplikácie zákona alebo internej normy. V rámci prieskumu som sa preto zamerala  
na prieskum praxe, aplikácie predpisov, a tiež aj na prieskum vybavovania sťažností väzňov.  
Právne predpisy a aplikačnú prax v uvedených oblastiach som posúdila aj s ohľadom  
na Európske väzenské pravidlá, na ktoré kladie dôraz Európsky súd pre ľudské práva  
pri svojej rozhodovacej činnosti, ako aj na normy Európskeho výboru na zabránenie mučeniu  
a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „CPT“).  
Informácie Kancelária získavala z dotazníkov, ktoré boli predložené väzňom  
v každom z navštívených ústavov, tiež z podkladov a informácií, ktoré poskytli predstavitelia  
navštívených ústavov, a tiež z podkladov a informácií poskytnutých predstaviteľmi GR ZVJS.  
Prieskum bol vykonaný v šiestich ústavoch na výkon väzby a na výkon trestu odňatia  
slobody.  
Výsledkom môjho prieskumu bolo konštatovanie, že súčasný systém, ktorým sa  
organizačne zabezpečuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti pre väzňov z hľadiska  
jej miestnej, časovej a odbornej dostupnosti a ich stravovanie, priamo nespôsobuje  
porušovanie ich základných práv.  
Zistili sme nedostatky, ktoré nedosahujú intenzitu porušenia základného práva  
a slobody. Sú miestneho organizačného charakteru, a teda sú odstrániteľné v rámci  
preskúmavaného ústavu. Zistili sme aj nedostatky, ktoré si vyžadujú legislatívnu úpravu.  
1. Zo zistení vyplýva, že žiadosť väzňa o poskytnutie zdravotnej starostlivosti  
môže byť aj bez predchádzajúceho odborného posúdenia odmietnutá. Z neformálnych  
rozhovorov s predstaviteľmi ústavov vyplýva, že zamestnanec ústavu svoje rozhodnutie  
o neumožnení zdravotnej starostlivosti opiera najčastejšie o svoje skúsenosti a o svoje  
presvedčenie založené napríklad na domnienke, že väzeň chce iba zneužiť právo  
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti na to, aby si tým spestril väzenský život, alebo aby  
sa niečomu vyhol a podobne.  
Z pohľadu zabezpečenia ochrany základných ľudských práv väzňa je v prípade  
pochybnosti, či treba alebo netreba väzňovi poskytnúť zdravotnú starostlivosť,  
akceptovateľný iba taký postup, že túto otázku vždy posúdi kvalifikovaný zdravotník.  
V opačnom prípade nemožno vylúčiť, že väzňovi bude odopretá zdravotná starostlivosť aj  
v prípade, ak sa mu jej malo dostať. Dôsledkom takéhoto postupu štátu by mohol byť  
negatívny zásah do zdravotného stavu väzňa, a tým aj zásah do niektorého alebo aj  
do viacerých jeho základných práv. Napríklad do základného práva na život a jeho ochranu,  
do práva na dôstojnosť a dôstojné zaobchádzanie. Za určitej intenzity by mohol byť  
prekročený aj zákaz ponižujúceho zaobchádzania. Ide o problém organizačného charakteru.  
2. Z niektorých odpovedí väzňov možno usúdiť, že tí väzni, ktorí nemajú peniaze,  
majú pochybnosť o tom, či im je poskytnutá riadna zdravotná starostlivosť. Preukázalo sa, že  
väzni nevedia o možnosti úhrady nákladov za zdravotnú starostlivosť, ktoré sú nad rámec  
zdravotného poistenia, ani o možnosti uchádzať sa o nenávratný peňažný príspevok  
na uhradenie potrebnej zdravotnej starostlivosti, ak jej náklady nemožno pokryť  
zo zdravotného poistenia. Ani jeden z väzňov však neuviedol, že mu pre nedostatok  
finančných prostriedkov nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá.  
28  
Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len  
„zákon o výkone väzby“), aj zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody  
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon  
o výkone trestu“) upravuje možnosť poskytnúť nenávratný príspevok na uhradenie  
nákladov za zdravotnú starostlivosť. Prieskum však potvrdil, že v praxi sa používa iný  
postup - uhradenie nákladov z prostriedkov ústavu a následne ich pripísanie väzňovi ako dlh.  
3. Zo stanoviska GR ZVJS vyplýva, že iba výnimočne priamo preskúmava  
relevantnosť sťažnosti na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v ústave. GR ZVJS  
sťažnosť najčastejšie postupuje na vybavenie priamo ústavu, ako poskytovateľovi  
zdravotnej starostlivosti.  
Podľa platného právneho stavu je však za zabezpečenie zdravotnej starostlivosti  
zodpovedný priamo riaditeľ ústavu. Mám preto oprávnené pochybnosti, či v takto  
nastavenom systéme, je vôbec reálne počítať s naozajstným záujmom ústavu zistiť  
existenciu nedostatkov v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Súčasný systém internej  
a vonkajšej kontroly poskytovania zdravotnej starostlivosti nezabezpečuje podmienky  
pre objektívne a dôsledné vybavovanie sťažností väzňov na poskytovanie zdravotnej  
starostlivosti. Navrhujem preto, aby sťažnosti väzňov na zdravotnú starostlivosť preskúmaval  
iný, a to vonkajší orgán. K tomu je potrebná legislatívna zmena.  
4. Zákon o výkone väzby a zákon o výkone trestu ukladá väzňom pri ich prijatí  
v príslušnom ústave, okrem iných povinností, aj povinnosť podrobiť sa lekárskej  
prehliadke.  
Povinná lekárska prehliadka sa vykonáva najneskôr v najbližší pracovný deň po prijatí  
do ústavu. Podľa týchto zákonov je jej účelom zistiť zdravotný stav väzňa, rozhodnúť  
o zdravotnej spôsobilosti prijímanej osoby vykonávať väzbu alebo trest odňatia slobody  
a rozhodnúť o zdravotnej spôsobilosti na pracovné zaradenie stanovením zdravotnej  
klasifikácie. V zákone o výkone väzby a v zákone o výkone trestu nie je bližšie ustanovené,  
ktoré zdravotné úkony majú byť (môžu byť) v rámci tejto povinnej lekárskej prehliadky  
vykonané.  
Podľa normy CPT by mal všetkých väzňov pri nástupe do väzenia bezodkladne  
prehliadnuť člen zdravotníckej služby zariadenia. Vo svojich doterajších správach CPT  
odporúčal, aby lekár čo najskôr po prijatí väzňa do ústavu s ním vykonal riadny  
pohovor a v prípade potreby, aby urobil aj lekársku prehliadku.  
Na základe Európskych väzenských pravidiel pri príjme sa bezodkladne zaznamenajú  
všetky informácie o zdravotnom stave väzňa, ktoré sú významné z hľadiska telesného  
a duševného stavu väzňa, alebo ostatných.  
Naše zákony ukladajú väzňom povinnosť po prijatí do ústavu strpieť lekársku  
prehliadku. Aj keď ide o postup podľa zákona, nie je celkom zrejmé, či ide o postup, ktorý je  
naozaj potrebné vykonať v každom individuálnom prípade, a teda či je  
v demokratickom štáte nevyhnutný. Nemožno vylúčiť, že niektorí väzni sa môžu týmto  
postupom cítiť pokorení. Vykonanie povinnej zdravotnej prehliadky (bez ich súhlasu) môžu  
pociťovať ako nepríjemný zásah do ich telesnej a duševnej integrity, rovnako aj  
29  
za nedôstojné, ba až ponižujúce zaobchádzanie s nimi, ku ktorému dochádza bez primeraného  
dôvodu.  
Vyžiadanie informovaného súhlasu s vykonaním zdravotného úkonu (úkonu  
zdravotnej starostlivosti) nadobúda osobitný význam v ústavoch, v ktorých väzňom  
nepatrí právo na výber svojho ošetrujúceho lekára. Na základe normy CPT je vyžiadanie  
súhlasu a rešpektovanie dôverného charakteru základným právom jednotlivca.  
Povinnosti vyžiadať si od fyzickej osoby - pacienta, informovaný súhlas s vykonaním  
zdravotného úkonu, zodpovedá právo tejto fyzickej osoby - pacienta, dať alebo nedať súhlas  
k vykonaniu navrhovaného zdravotného úkonu. Súčasná právna úprava nevylučuje, že  
aplikáciou predmetného ustanovenia môže dôjsť k zásahu do základného ľudského  
práva na dôstojnosť a k zásahu do osobnej integrity osoby, aj keď bol dôsledkom  
zákonného postupu orgánu verejnej moci. Takáto právna úprava zároveň neposkytuje  
dostatočnú ochranu pred možným ponižujúcim zaobchádzaním.  
V tomto prípade je pre zlepšenie nastavenia systému potrebná legislatívna zmena.  
5. Zistenia z prieskumu potvrdili, že pri tvorbe jedálneho lístka postupujú ústavy  
podľa predpisov a jedálny lístok schvaľuje lekár. Potvrdili aj to, že kontrolu podávaného  
jedla vykonáva vedenie ústavu a potvrdili skutočnosť, že podávané jedlo, najmä čo do váhy,  
si môže väzeň skontrolovať aj sám.  
Podľa Európskych väzenských pravidiel však má kontrolu podávanej stravy  
vykonávať pravidelne lekár, ktorý schvaľoval jedálny lístok. Logika tohto postupu je daná  
tým, že lekár, ktorý schvaľoval jedálny lístok jeho schválením potvrdil správnosť výživovej  
hodnoty stravy a jej skladbu, a teda si to môže pri podávaní stravy overiť. Týka sa to aj  
zmien v jedálnom lístku.  
Na základe toho som skonštatovala, že v našich ústavoch nie je zabezpečená odborná  
kontrola reálne podávanej stravy. Ak kontroluje podávanú stravu vedenie ústavu alebo sami  
väzni, ide iba o laickú a empirickú, a teda nie odbornú kontrolu. Z toho vyplýva, že súčasná  
prax umožňuje, že reálne podávaná strava nemusí zodpovedať výživovej hodnote  
vyplývajúcej z jedálneho lístka.  
Tento nedostatok možno vyriešiť organizačnou zmenou.  
6. Podľa právnej úpravy sa v ústavoch poskytuje strava trikrát denne, medzi jedlami  
nesmie byť väčší časový odstup ako sedem hodín. Účelom úpravy, podľa ktorej medzi  
podávanými jedlami nesmie byť väčší časový odstup než sedem hodín, je zabezpečenie  
pravidelného prísunu potravy väzňom tak, aby sa vyhli hladovaniu a nepravidelnému  
prijímaniu potravy. Podávaná strava má zodpovedať odporúčaným výživovým dávkam, ktoré  
majú byť upravené vo vnútroštátnej právnej úprave. Pri ich určovaní a pri určovaní skladby  
podávanej stravy sa má prihliadať na druh a náročnosť vykonávanej práce, na vek  
a na zdravotný stav väzňa, a tiež na jeho kultúrne a náboženské tradície.  
Prieskumom sa potvrdilo, že v prípadoch, keď je posledné jedlo dňa väzňom  
podávané dlhodobo už o 16.00 hod., časti väzňov to spôsobuje hlad. Ak sú väznené osoby  
dlhodobo vystavené pocitu hladu bez riadneho dôvodu a väzni nemajú vytvorené podmienky  
(alebo dostatok finančných prostriedkov) na to, aby si mohli zaobstarať stravu navyše,  
za určitých podmienok a za určitej intenzity, môže byť takýto postup voči nim posudzovaný  
30  
aj ako postup na hranici ponižujúceho (neľudského) zaobchádzania (čl. 3 Dohovoru o ochrane  
ľudských práv a základných slobôd).  
Tento nedostatok možno odstrániť organizačnou zmenou.  
Ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“)  
som odporučila nasledujúce opatrenia:  
1. V súlade s Európskymi väzenskými pravidlami zabezpečiť nielen schvaľovanie  
jedálneho lístka lekárom ale aj to, aby lekár pravidelne kontroloval po odbornej  
stránke stravu, ktorá je väzňom v skutočnosti podávaná.  
2. V zmysle noriem CPT právne zabezpečiť, aby bolo pravidlom vyžiadať  
od väznenej osoby jej informovaný súhlas s vykonaním ošetrovateľských  
a zdravotných úkonov, vrátane súhlasu s lekárskou prehliadkou po jej prijatí  
do výkonu väzby alebo do výkonu trestu odňatia slobody a iba výnimočne  
vykonávať ošetrovateľské úkony a zdravotnícke úkony na tejto osobe bez jej  
súhlasu. Ustanoviť taxatívny výpočet prípadov a dôvodov, za splnenia ktorých je  
možné vykonávať zdravotnú starostlivosť bez predchádzajúceho súhlasu väzňa.  
Ustanoviť prípady a dôvody, za splnenia ktorých je lekárska prehliadka povinná  
a pre tieto prípady ustanoviť, ktoré zdravotné úkony možno v jej rámci vykonať.  
3. Ustanoviť pravidlá a postup pre úhradu zdravotnej starostlivosti poskytovanej  
väzňom nad rozsah zdravotného poistenia.  
4. Zabezpečiť aj v právnej úprave, aby prešetrovanie sťažnosti väzňa na poskytovanie  
(neposkytnutie) zdravotnej starostlivosti bolo výlučne v pôsobnosti Úradu  
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, alebo iného vonkajšieho kontrolného  
orgánu príslušného odborného zamerania, ktorý každú takúto sťažnosť povinne  
a bez meškania preskúma.  
GR ZVJS som odporučila prijať nasledujúce opatrenia:  
1. Zabezpečiť, aby pri zmene jedálneho lístka bolo vyňaté jedlo alebo jeho vyňatá  
časť nahradené tak, aby nutričné hodnoty uvedené pôvodne v jedálnom lístku  
museli byť zachované.  
2. Zabezpečiť, že posledné jedlo dňa – večera - môže byť podávané o 16.00 hod. iba  
vtedy, ak o to väzeň požiada.  
Obidva orgány verejnej správy mi poskytli k oznámeniu o zisteniach prijateľné  
a akceptovateľné vysvetlenia a stanoviská a oznámili mi aj prijaté opatrenia.  
Časť opatrení, ktoré vyžadujú konsenzus na zmene legislatívnej úpravy predkladám  
národnej rade v rámci návrhu opatrení v tejto správe.  
31  
7.3 Uplatňovanie a vykonávanie práva na vzdelávanie rómskej národnostnej menšiny,  
so zameraním na prístup k vzdelávaniu a k zaraďovaniu detí do predškolskej prípravy  
a do školského vzdelávania a na vzdelávanie v materinskom jazyku národnostnej  
menšiny  
Právo na vzdelanie patrí medzi univerzálne ľudské práva, ktoré sú zakotvené  
v mnohých medzinárodných dokumentoch. Nie je to formálne právo, ktoré garantuje  
nešpecifikovanú možnosť vzdelávať sa pre každého človeka bez rozdielu, ale ide o právo,  
ktoré má konkrétny obsah a ktoré vytvára konkrétne záväzky pre krajiny, ktoré prijali  
príslušné medzinárodné dokumenty.  
Už Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 vo svojom čl. 26 deklarovala  
právo na vzdelanie „aspoň v počiatočných a základných stupňoch“ pre každého, a tiež aj  
požiadavku po povinnom základnom vzdelávaní. Mimoriadne významnou je však aj  
požiadavka obsiahnutá v tom istom článku deklarácie, aby vzdelanie smerovalo „k plnému  
rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám,  
napomáhalo k vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi  
a skupinami rasovými i náboženskými, ako aj k ďalšej činnosti OSN na zachovanie mieru“.  
Obsah Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa neskôr priamo premietol  
do Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, Medzinárodného paktu  
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (oba uverejnené pod č. 120/1976 Zb.),  
a tiež aj do ďalších medzinárodných zmlúv na ochranu ľudských práv. Z ďalších  
medzinárodných dokumentov, ku ktorým pristúpila aj Slovenská republika a ktoré sa dotýkajú  
práva na vzdelanie, možno tiež spomenúť Dohovor o ochrane ľudských práv a základných  
slobôd, ktorý v čl. 14 zakázal diskrimináciu pri uplatňovaní garantovaných práv a v čl. 2  
svojho Dodatkového protokolu poskytol ochranu aj právu na vzdelanie, Dohovor o zákaze  
diskriminácie v oblasti vzdelávania z roku 1960 (UNESCO), Dohovor o odstránení všetkých  
foriem rasovej diskriminácie z roku 1965, Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989, Smernicu  
Rady 2000/43/ES (tzv. rasová smernica), ktorá zaviedla tzv. zásadu rovnakého zaobchádzania  
s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, a tiež aj Dohovor o právach osôb  
so zdravotným postihnutím, ktorý vo svojom čl. 24 zakazuje diskrimináciu vo vzdelávaní  
z dôvodu zdravotného znevýhodnenia.  
Ústava v čl. 34 ods. 2 písm. a) zaručuje občanom patriacim k národnostným menšinám  
alebo etnickým skupinám, okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka, aj právo na vzdelanie  
v ich jazyku, za podmienok ustanovených zákonom a v čl. 42 ods. 1 garantuje každému právo  
na vzdelanie. Konštatuje tiež, že školská dochádzka je povinná a jej dĺžku po vekovú hranicu  
ustanoví zákon. V súvislosti s ústavným právom každého na vzdelanie je však potrebné tiež  
poukázať aj na obsah čl. 12 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého sa „základné práva a slobody  
zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti,  
jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod,  
príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho  
nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“  
Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení  
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „školský zákon“), je jeden  
z právnych predpisov, ktorý vykonáva čl. 42 ods. 1 ústavy.  
32  
Z uvedeného zoznamu medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala  
a zaviazala sa uplatňovať ich obsah, a tiež aj z textu ústavy a na ňu nadväzujúcich právnych  
predpisov sa javí, že situácia v oblasti uplatňovania práva na vzdelanie každého  
(aj príslušníkov rómskej národnostnej menšiny) by na území Slovenskej republiky nemala  
vyvolávať osobitné problémy.  
Výsledky výskumov viacerých domácich inštitúcií, domácich i zahraničných  
mimovládnych, a tiež aj medzinárodných organizácií, však opakovane poukazujú na viaceré  
nedostatky vo fungovaní výchovno-vzdelávacieho systému v krajine a vyvolávajú podozrenie  
z pretrvávajúcej diskriminácie, najmä rómskych detí, v školskom systéme Slovenskej  
republiky. Na rovnaké problémy upozornil aj rozsudok Krajského súdu v Prešove  
zo dňa 30. októbra 2012.  
Podľa zverejnených informácií, k pretrvávaniu nedostatkov vo výchovno-vzdelávacom  
systéme voči Rómom dochádza aj napriek tomu, že programové vyhlásenia každej  
z nedávnych slovenských vlád prezentovali ako jednu z vlastných priorít, aj keď v rozličnom  
rozsahu, začleňovanie rómskej menšiny do väčšinovej spoločnosti aj v oblasti vzdelávania  
a napriek tomu, že tejto problematike venuje pozornosť viacero školských  
koncepcií, programov a aktivít ministerstva školstva.  
Na základe uvedených informácií som sa rozhodla z vlastnej iniciatívy zamerať  
pozornosť na uplatňovanie práva na vzdelanie príslušníkov rómskej národnostnej menšiny,  
s osobitným zameraním na prístup rómskych detí k vzdelávaniu, s dôrazom na predškolské  
vzdelávanie a vzdelávanie na základných školách.  
V rámci obmedzených finančných možností, ktoré má Kancelária k dispozícii, som  
mohla konfrontovať publikované informácie domácich inštitúcií, domácich i zahraničných  
mimovládnych organizácií, a tiež aj medzinárodných organizácií, o fungovaní výchovno-  
vzdelávacieho systému vo vzťahu k príslušníkom rómskej národnostnej menšiny s vlastným  
prieskumom iba v obmedzenom počte vybraných školských zariadení.  
Hlavnými cieľmi prieskumu Kancelárie bolo pritom preveriť, či a do akej miery,  
sa verejný ochranca práv môže stotožniť s publikovanými zisteniami o tom, že  
zastúpenie Rómov v predškolských zariadeniach je veľmi nízke a naopak veľmi vysoké  
v triedach a v školách pre deti alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími  
potrebami, a tiež o tom, že v slovenskom školstve pretrvávajú formy etnickej segregácie,  
či segregácie na základe socioekonomického statusu. Ďalej preveriť informácie, že  
niektorí Rómovia nemajú rovnaký prístup k základnému vzdelaniu ako ostatní štátni  
občania, čím dochádza porušovaniu nielen čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 42 ods. 1,  
ale aj viacerých medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.  
Pri prieskume, ktorý uskutočnili pracovníci Kancelárie v dňoch 4. až 17. júna 2013,  
navštívili 21 základných škôl.  
Na základe získaných informácií od riaditeľov sledovaných základných škôl  
a na základe výsledkov osobného pozorovania pracovníkov Kancelárie som mohla  
konštatovať, že vo všetkých navštívených školách bolo v školskom roku 2012/2013  
zaradených do prvých ročníkov celkovo 614 žiakov, z toho 486 žiakov rómskeho pôvodu.  
Vo všetkých navštívených špeciálnych školách a základných školách, ktoré zriadili  
špeciálne triedy (celkovo 30 tried v 17 školách), bolo do prvého ročníka školského roku  
33  
2012/2013 zaradených celkovo 230 žiakov a z toho až 204 žiakov rómskeho pôvodu, čo  
predstavuje zhruba 88,69 %.  
V deviatich z navštívených základných škôl bolo zapísaných v prvých triedach  
pre žiakov bez špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb 272 žiakov rómskeho pôvodu.  
Desiati žiaci rómskeho pôvodu boli zaradení ako integrovaní žiaci v 4 základných školách  
(v Základnej škole Muránska Dlhá Lúka 5 žiakov, v Základnej škole s materskou školou  
Markušovce 1 žiak, v Základnej škole s materskou školou Hermanovce 2 žiaci a v Základnej  
škole s materskou školou Krivany 2 žiaci).  
Z celkového počtu 486 žiakov rómskeho pôvodu, ktorí nastúpili do prvého ročníka  
na sledovaných základných školách, absolvovalo predškolskú prípravu v materskej škole iba  
73 žiakov, čo je zhruba iba 15,02%.  
Nie je pritom bez zaujímavosti, že pokiaľ je zastúpenie žiakov rómskeho pôvodu  
v predškolských zariadeniach (materských školách) veľmi nízke, veľmi vysoké je  
v tzv. nultých ročníkoch a v prípravných ročníkoch špeciálnych základných škôl.  
Z celkového počtu 486 žiakov rómskeho pôvodu, ktorí nastúpili do prvého ročníka  
na sledovaných základných školách, absolvovalo 0-tý ročník alebo prípravný ročník až 319  
žiakov, čo je približne 65,63%.  
Deti alebo žiaci sa prijímajú do špeciálnych tried alebo do špeciálnych škôl na základe  
ich zdravotného znevýhodnenia a po diagnostických vyšetreniach zameraných na zistenie ich  
špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. Diagnostické vyšetrenia vykonávajú zariadenia  
výchovnej prevencie a poradenstva so súhlasom rodiča alebo inej fyzickej osoby než rodiča,  
ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti na základe  
rozhodnutia súdu.  
Prieskum pracovníkov Kancelárie na sledovaných základných školách,  
podľa vyjadrení jednotlivých riaditeľov potvrdil, že poradenské zariadenia vykonávajú  
rediagnostiku „...podľa individuálnych potrieb žiakov“, ak o to požiada riaditeľ školy alebo  
zástupca dieťaťa. Musím konštatovať, že pri sledovaní výsledkov uskutočňovanej  
rediagnostiky, pracovníci Kancelárie nezískali na žiadnej zo sledovaných škôl informáciu  
o tom, že by jej následkom bolo, čo i len v jednom prípade, preklasifikovanie žiaka a jeho  
následné preradenie do školy alebo do triedy pre deti bez špeciálnych výchovno-vzdelávacích  
potrieb, aj keď niektorí riaditelia navštívených škôl konštatovali, že v minulosti sa sporadicky  
takéto prípady vyskytli.  
Tento poznatok potvrdzuje podozrenie, že zaradenie žiaka do kategórie žiakov  
so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami predstavuje vo výchovno-vzdelávacom  
systéme Slovenskej republiky viac-menej trvalé spojenie s výlučným vzdelávaním  
v špeciálnej triede alebo v špeciálnej škole. Takéto zaradenie potom v podstate nemenne  
predurčuje osud žiaka a obsah (rozsah) základného vzdelania, ktoré môže získať.  
V takto organizovanom výchovno-vzdelávacom systéme sú žiaci rómskeho pôvodu  
zastúpení v kategórii žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v rozsahu,  
ktorý mnohonásobne prekračuje pomer rómskej populácie k ostatným občanom Slovenskej  
republiky. Ukazuje sa, že takto vzdelávaní Rómovia nemajú prakticky žiadnu možnosť  
pokračovať vo vzdelávaní na vyšších stupňoch a nemajú možnosť získať napríklad  
úplné stredné odborné vzdelanie alebo úplné stredné všeobecné vzdelanie.  
34  
To má zásadný dopad na neskoršie možnosti Rómov uplatniť sa na trhu práce,  
na ich ekonomickú a sociálnu situáciu, a tiež aj na neskoršiu situáciu ich rodín a detí.  
Podľa vyjadrenia riaditeľov jednotlivých škôl, všetky sledované školy poskytujú  
vzdelávanie iba v štátnom jazyku. Pracovníci Kancelárie pri svojom prieskume však tiež  
zistili, že rómsky jazyk využívajú iba v dvoch školách, a to iba podporne  
a v obmedzenom rozsahu.  
Pozorovanie pracovníkov Kancelárie však prinieslo aj podozrenie zo stále  
pretrvávajúcej nepriamej rasovej segregácie v školskom systéme Slovenskej republiky  
(umelo vytváraných školských obvodov tak, aby zahrňovali najmä rómske deti).  
Dochádza k nej aj napriek tomu, že ministerstvo školstva realizovalo v ostatnom období  
viacero aktivít zameraných na desegregáciu, a napríklad v Pedagogicko-organizačných  
pokynoch na školský rok 2012/2013 odporučilo školám: „...aby dôsledne zabezpečili  
dodržiavanie Antidiskriminačného zákona“. Školy sa majú zamerať „...na elimináciu  
nežiaducich javov, akými sú priestorové, organizačné, fyzické a symbolické vylúčenie alebo  
oddelenie rómskych žiakov v dôsledku ich etnickej príslušnosti (často v kombinácii  
so sociálnym znevýhodnením) od ostatných žiakov”.  
Cieľom realizovaného prieskumu Kancelárie nebolo podať súhrnnú štatistickú správu  
o situácii a pomere žiakov rómskeho a nerómskeho pôvodu v školách a triedach pre žiakov  
so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Viaceré informácie z uvedenej oblasti sú  
totiž dostupné nielen v spomínaných správach mimovládnych a medzinárodných organizácií,  
ale aj v zisteniach Štátnej školskej inšpekcie, v databázach ministerstva školstva, či  
v databázach Ústavu informácií a prognóz školstva.  
Zistené vysoké zastúpenie žiakov rómskeho pôvodu v špeciálnych školách  
a v triedach pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím však pokladám za alarmujúce.  
Podľa viacerých názorov publikovaných v odborných štúdiách sa pritom medzi nimi  
nachádzajú aj žiaci, ktorí netrpia mentálnymi poruchami, iba sa niekedy, najmä v prvých  
ročníkoch, nevedia včas a dostatočne úspešne zapojiť do vzdelávania v bežnej základnej  
škole. Náš vzdelávací systém si zrejme s takýmito žiakmi nevie poradiť inak, ako ich  
zaradením do školy pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Žiaľ, ako  
potvrdzuje aj prieskum pracovníkov Kancelárie, pre takéto deti už cesta späť  
do bežných škôl prakticky neexistuje.  
Ako sa však ukazuje, zistené údaje zobrazujú iba drobnú časť celkového obrazu  
a zďaleka nevystihujú celkovú situáciu rómskej komunity v celej jej rôznorodosti.  
Väčším úspechom vo výchove a vzdelávaní týchto žiakov zrejme čiastočne bráni aj  
častá nedostatočná spolupráca rodičov so školou, ktorú ich deti navštevujú a nedostatočná  
podpora pre takýchto žiakov zo strany rodičov a z domáceho prostredia.  
Nech už však je príčinou súčasného stavu čokoľvek, pokladám situáciu  
za kritickú a národnej rade som predložila odporúčanie, aby legislatívne upravila zákaz  
priestorového, organizačného, fyzického a symbolického vylúčenia alebo oddelenia rómskych  
žiakov v dôsledku ich etnickej príslušnosti (často v kombinácii so sociálnym znevýhodnením)  
od ostatných žiakov.  
35  
Odporúčala som, aby národná rada vytvorila podmienky pre:  
1. prístup ku všetkým stupňom vzdelania aj pre žiakov so špeciálnymi výchovno-  
vzdelávacími potrebami, ktorí sú vzdelávaní v špeciálnych školách a špeciálnych  
triedach,  
2. zabezpečenie bezplatnej predškolskej prípravy v štátnom jazyku, a ak to vyžaduje  
ich najlepší záujem aj v ich materinskom jazyku, v dostatočnom počte zariadení  
a s dostatočným počtom kvalifikovaných odborníkov pre všetky deti rómskej  
národnostnej menšiny, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia,  
3. vzdelávanie všetkých žiakov rómskej národnostnej menšiny, ktorí pochádzajú  
zo sociálne znevýhodneného prostredia, počas prvého stupňa ich školskej  
dochádzky, kvalifikovanými odborníkmi v štátnom jazyku, a ak to vyžaduje ich  
najlepší záujem aj v ich materinskom jazyku,  
4. bezplatné užívanie všetkých potrebných učebných pomôcok v starostlivosti  
školského zariadenia počas vyučovania a prípravy na vyučovanie pre všetkých  
žiakov rómskej národnostnej menšiny, ktorí pochádzajú zo sociálne  
znevýhodneného prostredia,  
5. dostatočný počet pedagogických asistentov k dispozícii učiteľom vo všetkých  
školách a triedach, v ktorých sa vzdelávajú žiaci so špeciálnymi výchovno-  
vzdelávacími potrebami.  
Pre mimoriadnu závažnosť a rozsah porušovania práva na prístup k vzdelávaniu  
maloletých detí som sa obrátila ešte v auguste 2013 na národnú radu s Mimoriadnou  
správou verejného ochrancu práv, v ktorej som uviedla svoje zistenia a návrhy opatrení,  
ktoré je potrebné urýchlene prijať a navrhla som, aby moju mimoriadnu správu  
prerokovala na svojej najbližšej schôdzi. Do konca roka 2013 sa tak nestalo.  
7.4 Ochrana práv dieťaťa a vykonávanie funkcie kolízneho opatrovníka  
V čl. 41 ods.1 ústavy je uvedené: „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou  
zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.“  
Úlohou štátu v prípade, ak nastane kolízia práv dieťaťa a jeho zákonných zástupcov je  
zabezpečiť dieťaťu ochranu jeho práv v materiálnom zmysle, to znamená, že ochrana práv  
dieťaťa nesmie byť vykonávaná iba formálne, ale riadne a kvalifikovaným spôsobom.  
Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých  
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) „Žiadny z rodičov nemôže  
zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu  
záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými  
tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka,  
ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať.“  
Kolízny opatrovník je teda súdom ustanovený iba pre určité konanie alebo  
pre určitý právny úkon, po skončení ktorého jeho funkcia zaniká. Jeho jedinou zákonnou  
úlohou je zastupovanie záujmov dieťaťa v určenom konaní alebo pri určitom právnom úkone.  
36  
Časť podnetov, s ktorými sa podávatelia obracajú na verejného ochrancu práv sa  
týka činnosti orgánov štátu, úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a činnosti súdov  
v prípadoch konania a rozhodovania o ich právach vo vzťahu k maloletým deťom.  
Podávateľom podnetu býva obvykle jeden z rodičov maloletých detí. Podávatelia vyjadrujú  
svoju nespokojnosť s postupom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny pri výkone funkcie  
kolízneho opatrovníka, a tiež aj s postupom súdov v konaní. Najčastejšie uvádzajú, že kolízny  
opatrovník svojím postupom porušuje ich rodičovské práva, je zaujatý v prospech druhého  
rodiča, nekoná s oboma rodičmi, nevhodne sa správa, neprešetruje riadne pomery v rodine  
a súdu podáva neobjektívne správy. Uvádzajú tiež, že celé konanie trvá dlho. Niektorí  
namietajú, že kolízny opatrovník svojím postupom porušuje práva ich detí.  
V roku 2012 som uskutočnila prieskum o podmienkach činnosti orgánov  
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Výsledkom prieskumu bola Správa  
verejnej ochrankyne práv o podmienkach činnosti orgánov sociálnoprávnej ochrany detí  
a sociálnej kurately, v ktorej konštatujem, že orgány sociálnoprávnej ochrany detí nemajú  
na úseku sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vytvorené potrebné  
podmienky pre riadne plnenie úloh ustanovených zákonmi, a že tento stav má negatívny  
dopad na zabezpečenie ochrany práv detí.  
Správu, ktorá obsahuje aj návrhy opatrení, som predložila Ministerstvu práce  
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo práce“). Podstatné  
zistenia z nej a návrh opatrení som uviedla aj vo svojej Správe o činnosti verejného ochrancu  
práv za rok 2012, ktorú som predložila národnej rade na prerokovanie v roku 2013.  
Na prieskum z roku 2012 nadväzoval prieskum uskutočnený v priebehu roka 2013,  
ktorého predmetom už bolo zisťovanie, ako štát prostredníctvom činnosti svojich  
orgánov v praxi ochraňuje práva dieťaťa v prípade kolízie práv a ako sa vykonáva  
funkcia kolízneho opatrovníka.  
Z nášho prieskumu o vykonávaní tejto funkcie vyplynuli nasledujúce zistenia:  
1. Vzájomná prax súdov a úradov práce, sociálnych vecí a rodiny pri vykonávaní  
funkcie kolízneho opatrovníka nezabezpečuje každému dieťaťu možnosť byť vypočuté  
v každom súdnom konaní, ktoré sa ho dotýka tak, ako to upravuje čl. 12 ods. 2 Dohovoru  
o právach dieťaťa, podľa ktorého „sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo  
v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo  
prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť  
v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva“. Týka sa to dieťaťa,  
ktoré je schopné formulovať svoje názory.  
Súdy tradične uprednostňujú takú prax, že dieťa nevypočujú priamo v súdnom  
konaní. Žiadajú však kolízneho opatrovníka, aby zistil názory dieťaťa, ale nerobia tak  
vo všetkých prípadoch, ale podľa vlastnej úvahy. Z prieskumu vyplýva, že kolízni  
opatrovníci zisťujú názor dieťaťa najmä vtedy, ak ich o to požiada súd. Pritom právo  
vyjadrovať svoje názory je ďalšie právo dieťaťa vyplývajúce mu z čl. 12 ods. 1  
Dohovoru o právach dieťaťa.  
Výsledkom tejto praxe je, že deti nedostávajú možnosť byť v súdnom konaní  
súdom vypočuté priamo, a ani prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu  
37  
spôsobom, ktorý je v súlade s procedurálnymi pravidlami štátu, a niektoré nedostávajú  
možnosť ani vyjadriť svoj názor.  
2. Súdy kolízneho opatrovníka nežiadajú o vypočutie dieťaťa, ale o to, aby zistil jeho  
názor. Nežiadajú od neho ani informáciu o tom, či dieťaťu bolo umožnené vypočutie, a či  
a ako sa procedúra vypočutia dieťaťa uskutočnila. V súdnom konaní sa na pojednávaní  
nevykonáva ako samostatný dôkaz doklad – záznam – o vypočutí dieťaťa, nečíta sa, čo dieťa  
zástupcovi uviedlo, teda súd nepozná jeho autentické vyjadrenie. Súd ho od kolízneho  
opatrovníka ani nežiada a za nepriame vypočutie dieťaťa považuje vlastné vyjadrenie  
kolízneho opatrovníka uvedené buď písomne, v správe o prešetrení pomerov v rodine, alebo  
uvedené ústne na pojednávaní. Bez oboznámenia sa so záznamom o obsahu vypočutia dieťaťa  
však nemôže byť zrejmé, či a ako sa uskutočnilo vypočutie dieťaťa, či kolízny opatrovník  
vo svojom vyjadrení reflektuje vlastný názor, alebo uvádza (interpretuje) to, čo uviedlo dieťa.  
3. Pre vypočutie dieťaťa v konaní nemajú súd, ani kolízny opatrovník ustanovené  
procedurálne pravidlá vypočutia dieťaťa v konaní.  
4. Svojím postupom súdy, aj kolízni opatrovníci, akoby stierali hranice medzi  
jednotlivými právami a povinnosťami zakotvenými v čl. 12 ods. 1 a v čl. 12 ods. 2  
Dohovoru o právach dieťaťa. V praxi tieto orgány nerozlišujú právo dieťaťa vyjadriť  
svoj názor, ktorému zodpovedá povinnosť orgánov venovať mu patričnú pozornosť a právo  
dieťaťa byť vypočuté v konaní, ktoré sa ho dotýka a ktorému zodpovedá povinnosť orgánov  
umožniť mu to. Skutočnosť, že v praxi dochádza k zámene alebo k splynutiu týchto práv  
dieťaťa, potvrdzuje obsah vyjadrení súdov, aj kolíznych opatrovníkov. Títo hovoria  
o zisťovaní názoru dieťaťa ako o jeho práve na vypočutie v konaní. Rovnako túto skutočnosť  
odráža aj to, že na vypočutie dieťaťa nie sú ustanovené procedurálne pravidlá. Výsledkom  
takejto praxe je, že sa koná o dieťati a nie s dieťaťom.  
Na základe týchto zistení konštatujem, že súčasná bežná prax súdov a kolíznych  
opatrovníkov vedie k porušeniu práv tej časti detí,  
a) ktorým nebola poskytnutá možnosť byť priamo vypočuté v súdnom konaní a ktoré  
neboli riadne vypočuté v konaní prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu  
spôsobom a postupom podľa ustanovených pravidiel,  
b) ktorých vlastný názor nebol zisťovaný, a preto mu nemohla byť venovaná patričná  
pozornosť,  
c) ktorých vlastný názor bol zisťovaný, ale nebola mu preukázateľným spôsobom  
venovaná patričná pozornosť.  
5. Dva zákony, dva rozdielne svety. Obsah a účel funkcie kolízneho opatrovníka  
ustanovený v zákone o rodine a iný ako je ustanovený v zákone č. 305/2005 Z. z.  
o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých  
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane detí“).  
V praxi to vyvoláva množstvo problémov. Od úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý  
na základe ustanovenia súdu (ad hoc) vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka (v určitej veci,  
či pre určitý úkon) sa žiada, aby súčasne plnil obidve role. Aby v súdnom konaní (ako  
38  
sociálny pracovník) zastupoval v zmysle zákona o rodine právne záujmy dieťaťa, ktoré sú  
v kolízii s právami jeho (väčšinou) rodičov, a aby zároveň v čase mimo súdneho  
pojednávania pomáhal tej istej rodine z krízy v zmysle zákona o sociálnoprávnej ochrane  
detí. Má to robiť po tom, ako preskúmaval pomery v rodine z hľadiska starostlivosti rodičov  
o dieťa, ich spôsobilosť na osobnú starostlivosť o dieťa, a po tom, ako predložil súdu správu  
o pomeroch v rodine, pre ktorú (niekedy už v čase prešetrovania pomerov v rodine) sa rodičia,  
alebo aspoň jeden z nich, cítia jeho činnosťou dotknutí.  
Rodičia namietajú postup úradu práce, sociálnych vecí a rodiny pri prešetrovaní  
pomerov v rodine, jeho zaujatosť, namietajú zistené závery, bránia sa. Všetci sa dostávajú  
pod tlak, rovnako aj dieťa. Pomáhať rodine mimo pojednávania je v takejto právnej  
a situačnej konštelácii pre úrad práce, sociálnych vecí a rodiny iba ťažko realizovateľnou  
úlohou.  
6. Výsledkom súčasnej praxe vykonávania funkcie kolízneho opatrovníka úradom  
práce, sociálnych vecí a rodiny je, že vyvoláva u rodičov detí skreslenú predstavu o jeho  
postavení a pôsobnosti. Rodičia považujú úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, vzhľadom  
na jeho pôsobenie v súdnom konaní, za orgán, ktorý môže riešiť aj vykonávanie súdnych  
rozhodnutí, ktorý môže svojou činnosťou v praxi meniť obsah súdnych rozhodnutí, hoci  
kolízny opatrovník takéto kompetencie nemá. A v súdnom konaní ho považujú za subjekt  
s mimoriadnym a silným postavením, ktorý má rozhodne silnejšie postavenie ako oni sami,  
lebo spolupracuje so súdom a na základe jeho poverenia a požiadaviek tvorí pre súdne  
konanie dôkazy (pocit nerovnosti zbraní).  
7. Prieskum, žiaľ, opakovane potvrdzuje nedostatky v obsadení úradov, čo  
do počtu zamestnancov, odborníkov a najmä psychológov. Tiež poukazuje na nevhodnosť  
priestorov pre ich prácu, aj pre prácu s klientmi a detskými klientmi. Vo vnútornej  
administratíve vykazuje používanie užívateľsky nepriateľských softvérov. Ďalej nedostatočnú  
starostlivosť o zamestnancov a tiež mzdy, ktoré sú neadekvátne nízke vo vzťahu k ich práci,  
k jej spoločenskej dôležitosti a k jej množstvu. O podmienkach práce som predložila Správu  
o činnosti orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately z decembra 2012, spolu  
s návrhmi opatrení. V tomto prieskume sa nepriamo potvrdilo, že k podstatným zmenám  
v podmienkach práce úradov zatiaľ nedošlo.  
Pre zlepšenie ochrany práv dieťaťa v prípadoch stretu záujmov – kolízie práv  
som odporučila:  
1. Upraviť legislatívu (Občiansky súdny poriadok, zákon o rodine a zákon  
o sociálnoprávnej ochrane detí) tak, aby v súdnych konaniach, v ktorých dochádza  
ku kolízii práv dieťaťa a jeho zákonných zástupcov, súd vždy ustanovil orgán  
sociálnoprávnej ochrany ako kolízneho opatrovníka rodiny, ktorý bude mať ex  
offo samostatné právne postavenie v tomto konaní. Aby súd dieťaťu osobitne  
ustanovil, z úradnej moci na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov, právne  
zastúpenie v každom takomto konaní. Týmito krokmi by sa zabezpečila riadna  
ochrana práv detí, rovnoprávne postavenie všetkých účastníkov súdneho  
39  
konania, aj účasť štátu na pomoci rodine v kríze (opatrovník pre rodinu)  
a podmienky pre prácu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s rodinou. Vyjasnili  
by sa role a pôsobnosť.  
2. V každom konaní, ktoré sa dotýka dieťaťa, z úradnej moci preskúmavať  
skutočnosť, či sa dieťa, ktoré je schopné formulovať vlastné názory, mohlo  
slobodne vyjadriť ku všetkým záležitostiam, ktoré sa ho týkajú. Overovať, že  
názorom dieťaťa bola venovaná patričná pozornosť. Brať tieto názory do úvahy  
pri rozhodovaní o dieťati a vyrovnať sa s nimi v odôvodnení rozhodnutí.  
Realizovaním tohto opatrenia sa zabezpečí v praxi uplatňovanie práv dieťaťa  
uvedených v čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Pretože, ak sa štát zaviazal,  
že to dieťaťu zabezpečí, mal sa zaujímať o to, či sa tak aj stalo.  
3. Vypracovať procedurálne pravidlá priameho vypočutia dieťaťa v súdnom  
konaní (aj v každom inom konaní) a procedurálne pravidlá pre prípad, ak je  
dieťa vypočuté mimo konania prostredníctvom zástupcu alebo  
prostredníctvom príslušného orgánu. Určiť aj postup a spôsob uchovávania  
záznamu o vypočutí dieťaťa. Štát sa v čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa  
zaviazal, že poskytne dieťaťu najmä možnosť, aby bolo vypočuté v každom  
súdnom a správnom konaní, ktoré sa ho týka, buď priamo alebo prostredníctvom  
zástupcu alebo príslušného orgánu, podľa svojich procedurálnych pravidiel.  
Pravidlá majú slúžiť na ochranu dieťaťa pri úradnom výkone, akým jeho vypočutie  
je. Rovnako aj zaznamenanie jeho prejavu a vôle pre každú ďalšiu prácu  
s dieťaťom. Preto je potrebné, aby sme sa na pravidlách dohodli.  
4. Preskúmavať z úradnej moci ako bolo dieťa vypočuté mimo súdneho konania, ak  
nebolo vypočuté priamo súdom v súdnom konaní. Prijatím takéhoto postupu sa  
vyhneme riziku, že dieťaťu nebola poskytnutá primeraná možnosť byť  
vypočuté v konaní. Rovnako aj riziku, že nebolo vypočuté vôbec, alebo bolo  
vypočuté nedostatočne alebo nesprávnym postupom, a dáva to možnosť tento  
nedostatok v prebiehajúcom konaní napraviť.  
5. Postupne zrealizovať opatrenia uvedené v Správe o podmienkach činnosti orgánov  
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Z rovnakých dôvodov, aké z nej  
vyplývajú a ktoré stále trvajú. Na to, aby mohli príslušné štátne orgány riadne plniť  
povinnosti, ktoré im vyplývajú z nášho právneho poriadku, musia na ich plnenie  
byť personálne a materiálne riadne pripravené (čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa).  
Dôsledkom ich nevybavenosti môže byť aj porušovanie základných práv a slobôd  
neplnením záväzkov, ktoré na seba štát prevzal pristúpením k medzinárodným  
dohodám o ľudských právach.  
Na výsledky prieskumu mám pozitívne ohlasy od orgánov verejnej správy,  
od ministerstva práce, od ministerstva spravodlivosti, z odborných kruhov a aj z prostredia  
mimovládnych organizácií. Z ministerstiev mám informácie, že pripravujú niektoré zmeny,  
napríklad pravidlá vypočutia dieťaťa. Zatiaľ však nemám informáciu o prijatí konkrétnych  
opatrení.  
40  
7.5 Dodržiavanie práv maloletých detí umiestnených v reedukačnom centre  
Ešte vo februári 2013 sa na Kanceláriu obrátil prostredníctvom stránky  
www.detskyombudsman.sk maloletý, ktorý namietal postup reedukačného centra spočívajúci  
najmä v používaní telesných trestov, v neprimeranom používaní ochrannej miestnosti  
a vo vyvíjaní psychického nátlaku a v hrozbách zo strany vychovávateľov reedukačného  
centra. Maloletého následne zamestnanci Kancelárie v reedukačnom centre navštívili a spísali  
s ním podnet. Deň po ich návšteve maloletý, spolu s ďalším chovancom umiestneným  
v reedukačnom centre, z reedukačného centra ušli a v popoludňajších hodinách s prosbou  
o pomoc prišli do sídla Kancelárie v Bratislave. Obaja maloletí mali skúsenosť s fyzickými  
trestami. Uvádzali, že sa obávajú do zariadenia vrátiť a pobyt v zariadení hodnotili ako  
„denno-denný psychický nátlak“. Z tohto dôvodu sme kontaktovali príslušné úrady práce,  
sociálnych vecí a rodiny a po dohode s nimi boli maloletí umiestnení v krízovom centre  
a boli podané návrhy na súd na zmenu zariadenia.  
Po tejto udalosti som v uvedenom reedukačnom centre uskutočnila neohlásený  
osobný prieskum, ktorého sa okrem mňa zúčastnilo deväť zamestnancov Kancelárie. V deň  
prieskumu bolo uskutočnených 27 rozhovorov s chovancami reedukačného centra. Rozhovory  
vykonávali vždy dvaja zamestnanci Kancelárie. Rozhovory boli vykonávané bez prítomnosti  
zamestnancov reedukačného centra, ak s tým dieťa súhlasilo. Z celkového počtu 33  
prítomných detí sme sa zhovárali s 81,8 % prítomných detí. Uskutočnili sme rozhovory  
s piatimi pedagógmi, so štyrmi vychovávateľmi, s psychológom a s riaditeľkou zariadenia.  
Bol uskutočnený prieskum priestorov školy, internátnej časti, jedálne (spolu s kontrolou  
vydávanej stravy), boli preskúmané, a v prípade potreby aj vyžiadané, potrebné písomnosti  
a doklady. V tento deň som navštívila aj zriaďovateľa zariadenia. O pár dní neskôr  
uskutočnilo šesť zamestnancov Kancelárie v reedukačnom centre ďalší neohlásený  
prieskum, počas ktorého uskutočnili rozhovory so zástupcom riaditeľky pre mimoškolský  
výcvik, s dvoma vychovávateľmi a so zdravotnou sestrou. Preskúmali vybranú zdravotnú  
dokumentáciu, opakovali prieskum stravovania počas výdaja obeda (spolu s rozhovorom  
s niekoľkými chovancami počas obeda). V tento deň od obvodného oddelenia Policajného  
zboru na mieste zisťovali a overovali informácie o pátraní po deťoch na úteku z reedukačného  
centra, podaných trestných oznámeniach a vyžiadali si fotokópie niektorých potrebných  
dokladov. Ďalší dvaja zamestnanci Kancelárie zisťovali potrebné informácie a údaje  
od okresného riaditeľstva Policajného zboru a od okresnej prokuratúry.  
Výsledkom prieskumu boli závažné zistenia o porušovaní práv detí. Jeho zriaďovateľ  
prijal opatrenia na ich odstránenie, vrátane personálnych zmien vo vedení centra, a to aj  
vďaka zásadnému postoju a spolupráci ministerstva školstva a ministra školstva.  
Z prieskumu bola vyhotovená Správa verejnej ochrankyne práv o prieskume  
dodržiavania základných práv a slobôd maloletých detí umiestnených v tomto  
reedukačnom centre a tento prípad viedol k neskoršiemu systematickému prieskumu  
dodržiavania základných práv a slobôd maloletých detí umiestnených v reedukačných  
centrách a prieskumu systému, v ktorom sú deti reedukované. Prieskumy už boli vykonané  
v šiestich reedukačných centrách z 13 v Slovenskej republike. Správy o prieskumoch boli  
postupne uverejňované na www.vop.gov.sk. Jednotlivé centrá, na základe odporúčaní  
verejného ochrancu práv, prijímajú konkrétne opatrenia na zlepšenie svojej činnosti.  
41  
Spolupráca s ich riaditeľmi, zriaďovateľmi a ministerstvom školstva je veľmi dobrá, a najmä  
prináša reálne výsledky. S výnimkou ministerstva financií, ktoré nereaguje.  
Účelom týchto prieskumov, okrem zlepšovania činnosti jednotlivých centier, je najmä  
spracovať komplexne ich výstupy a predložiť Správu verejného ochrancu práv  
o výsledkoch prieskumu reedukácie detí zabezpečovanej v reedukačných centrách  
z pohľadu dodržiavania a ochrany základných práv a slobôd detí.  
Uvádzam niektoré závažnejšie zistenia z doterajších prieskumov, ktorými sa  
preukázalo porušovanie základných práv maloletých detí umiestnených v reedukačných  
centrách:  
1. Telesné tresty, ponižujúce zaobchádzanie  
Vo vzťahu k jednému centru som v správe konštatovala, že vzhľadom na postoj  
vedenia centra, jeho zriaďovateľa a na minulosť centra, nevylučujem v reedukačnom centre  
výskyt telesných trestov. Podľa môjho názoru nie sú v reedukačnom centre zabezpečené  
garancie, že deti nebudú môcť byť vystavené fyzickému násiliu. Prieskumom  
reedukačného centra boli zistené aj ďalšie vážne nedostatky.  
Zriaďovateľa zariadenia som požiadala o prijatie nasledujúcich opatrení:  
1. Zabezpečiť personálnu zmenu vo vedení reedukačného centra.  
2. Zabezpečiť, aby boli deti v tomto centre umiestňované do ochrannej miestnosti  
iba z dôvodov, ktoré dovoľuje zákon, na nevyhnutný čas a postupom, ktorý  
dovoľuje zákon a zosúladiť jej vybavenie s právnymi požiadavkami naň.  
3. Ihneď zastaviť nezmyselné šikanovanie počas teoretickej prípravy detí  
a sprístupniť deťom toalety. Prideľovať im dostatok hygienických potrieb  
a toaletného papiera.  
4. Zabezpečiť, aby boli deti informované o záležitostiach, ktoré sa ich týkajú, aby  
o nich mohli komunikovať, aby im boli ich záležitosti riadne vysvetlené.  
5. Ihneď zabezpečiť reálne poskytovanie psychologickej pomoci deťom osobou,  
ktorej budú dôverovať, a to priebežne a aj po návrate z úteku.  
6. Zabezpečiť, aby deťom mohli rodičia a tretie osoby denne telefonovať. Umožniť  
denné návštevy rodičom alebo zákonným zástupcom. Umožniť návštevy aj  
tretím osobám po udelení súhlasu orgánu sociálnoprávnej ochrany alebo rodiča, ak  
bolo dieťa umiestnené do reedukačného centra na základe jeho žiadosti.  
7. Ihneď zabezpečiť uskutočňovanie pravidelných tematických vychádzok,  
záujmovú činnosť, besedy s hosťami na rôzne, pre deti zaujímavé, témy.  
8. Ihneď doplatiť deťom vreckové a následne im ho pravidelne mesačne vyplácať.  
9. Zabezpečiť bezodkladnú zdravotnú starostlivosť v akútnych prípadoch, keď  
majú deti napríklad bolesti.  
Dňa 17. júla 2013 mi bol doručený list zriaďovateľa reedukačného centra, v ktorom  
prijali mnou navrhnuté opatrenia. Okrem iného v písomnom stanovisku uviedol, že dôjde  
k výmene vo funkcii riaditeľa reedukačného centra a odvolaný z funkcie bude zástupca  
42  
riaditeľa pre výchovu. Pracovný pomer bude ukončený aj so psychológom reedukačného  
centra. Zriaďovateľ taktiež odporúčal novému vedeniu do budúcnosti zvážiť zmenu  
zdravotnej sestry. Uvedené opatrenia považujem spolu s ďalšími opatreniami, ktoré boli  
a budú realizované v reedukačnom centre, v súčasnosti za dostatočné. Ich realizáciu v praxi  
sledujem a budem overovať.  
V niektorých centrách namietam ako porušovanie základných práv dieťaťa (osobná  
a telesná integrita, dôstojnosť, súkromie, rovnaké zaobchádzanie) používanie takých  
zaužívaných výchovných prístupov, akými sú vyholenie hláv detí po návrate z úteku, trestanie  
dieťaťa za porušenie pravidiel odlíšením od iných detí iným oblečením, povinné  
gynekologické a venerologické vyšetrenia po návrate do centra, používanie ochrannej  
miestnosti na izolovanie dieťaťa od kolektívu na dlhší čas ako je nevyhnutne potrebné  
na dosiahnutie účelu, pre ktorý je izolované, obmedzovanie jeho kontaktov a obmedzovanie  
mu prístupu k informáciám.  
2. Mnohé deti trpia hladom  
Prieskumom, najmä na základe výpovedí maloletých detí umiestnených  
v reedukačných centrách, boli zistené závažné nedostatky najmä v oblasti stravovania.  
Deti v osobných rozhovoroch uvádzali, že dostávajú málo stravy, hladné sú najmä večer.  
Aj podľa vyjadrení niektorých zamestnancov je stravná jednotka pre deti vzhľadom na ich  
vek nedostatočná.  
Podľa ustanovenia čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou  
stranou tohto dohovoru, uznávajú právo každého dieťaťa na životnú úroveň nevyhnutnú  
pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj.  
Podľa ustanovenia § 6 ods. 5 písm. b) vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej  
republiky č. 330/2009 Z. z. o zariadení školského stravovania dieťa v špeciálnych  
výchovných zariadeniach môže odoberať denne hlavné jedlo a doplnkové jedlo, ak je žiak  
starší ako 11 rokov. Na účely tejto vyhlášky sa za hlavné jedlo považuje obed a večera  
a za doplnkové jedlo raňajky, desiata, olovrant a druhá večera.  
Podľa ustanovenia § 140 ods. 13 školského zákona ministerstvo školstva zverejní  
na svojej internetovej stránke finančné pásma určujúce rozpätie nákladov na nákup potravín  
na jedno jedlo, podľa vekových kategórií stravníkov.  
Podľa takto zverejnených finančných pásiem nákladov na nákup potravín na jedno  
jedlo, predstavuje príspevok na stravovanie sumu 2,43 eura až 2,87 eura pre deti od 11  
do 15 rokov a 2,58 eura až 3,01 eura, ak ide o deti od 15 do 18 - 19 rokov.  
Preskúmaním danej problematiky som dospela k názoru, že poskytované finančné  
prostriedky na stravovanie sú v súčasnej dobe zjavne neprimerané. Aj vzhľadom na dnešnú  
ekonomickú situáciu v Slovenskej republike považujem uvedenú sumu za príliš nízku. Takto  
nastavenú výživu detí, za ktorých riadnu výživu prevzal na seba zodpovednosť štát,  
považujem za porušovanie ich práva na riadnu a zdravú výživu a za nesplnenie záväzku,  
ktorý pre Slovenskú republiku vyplýva z čl. 27 ods.1 Dohovoru o právach dieťaťa.  
Z tohto dôvodu som požiadala ministerstvo školstva, aby urýchlene v rezortnej  
vyhláške zvýšilo finančný normatív na celodennú stravu poskytovanú deťom v špeciálnych  
výchovných zariadeniach tak, aby mohla byť deťom poskytovaná riadna výživa. Realizácia  
tohto opatrenia však závisí od pridelenia rozpočtových prostriedkov.  
43  
V danej veci som sa preto, v čase prípravy rozpočtu, obrátila na podpredsedu vlády  
a ministra financií a upozornila som ho na to, že porušujeme práva detí na riadnu  
a zdravú výživu. Požiadala som, aby boli v rozpočtovej kapitole ministerstva školstva  
zabezpečené dostatočné finančné prostriedky na zvýšenie príspevku na stravovanie  
pre deti umiestnené v špeciálnych výchovných zariadeniach. V takejto závažnej veci som  
však nedostala žiadnu spätnú väzbu.  
3. Nedostatočná úroveň vzdelávania  
Prieskumami uskutočnenými v reedukačných centrách boli taktiež zistené nedostatky  
v úrovni vzdelávania poskytovaného tu umiestneným deťom, ako aj v možnosti výberu  
školy a následného povolania. Keďže tento problém má systémový charakter a presahuje  
možnosti nápravy z úrovne reedukačných centier alebo ich zriaďovateľov, požiadala som  
ministerstvo školstva, aby prehodnotilo, či je v špeciálnych výchovných zariadeniach  
dodržiavané právo detí na vzdelanie v dostatočnej kvalite. Umiestnenie dieťaťa  
v reedukačnom centre musí plniť účel, pre ktorý je v ňom dieťa umiestnené. Ak by tomu tak  
nebolo, predstavuje to zásah do osobnej slobody dieťaťa. A účelom umiestnenia dieťaťa  
v reedukačnom centre je jeho reedukácia. Jej podstatnou súčasťou je poskytnutie vzdelávania  
a vzdelania v primeranom rozsahu a kvalite.  
7.6 Prerokovanie veci verejne bez zbytočných prieťahov, základné právo chránené  
čl. 48 ods. 2 ústavy a prieťahy v súdnom konaní  
7.6.1 V roku 2012 som na základe vlastného prieskumu predložila Správu verejnej  
ochrankyne práv o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní v Slovenskej republike, v ktorej  
som odporučila ministrovi spravodlivosti, aby ministerstvo spravodlivosti zverejnilo  
dlhodobú koncepciu rozvoja súdnictva Slovenskej republiky, sprístupnilo zoznam  
preťažených súdov a požiadala som ho aby mi oznámil, aké opatrenia vykoná na odstránenie  
preťaženosti súdov. Viaceré skutočnosti indikovali, že problém so znalcami a znaleckým  
dokazovaním je širší a komplexnejší, než platenie znalečného. V tejto súvislosti som ministra  
spravodlivosti požiadala, aby oznámil, aké systémové opatrenia prijme v záujme  
zabezpečenia podmienok pre efektívne a plynulé vyhotovovanie znaleckých posudkov  
potrebných pre rozhodovanie súdov.  
Na pracovnom stretnutí, ktoré v novembri 2012 zorganizovalo ministerstvo  
spravodlivosti, som prítomných predsedov súdov a zástupcov ministerstva informovala, že  
za najzávažnejší problém považujem, ak sa zbytočné prieťahy v tom istom súdnom konaní  
zopakujú napriek tomu, že ich už v minulosti konštatoval ústavný súd alebo verejný ochranca  
práv, a že najmä v takýchto prípadoch prieťahov v súdnom konaní budem zvažovať  
uplatnenie svojho práva podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi  
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, či voči predsedovi alebo podpredsedovi súdu  
za porušenie povinností pri správe súdu.  
V roku 2013 som sledovala napĺňanie mojich odporúčaní prostredníctvom  
komunikácie s ministerstvom spravodlivosti a so súdmi a vychádzajúc z výsledkov projektu  
ústavného súdu som sledovala vývoj v tých súdnych konaniach, v ktorých ústavný súd  
konštatoval zbytočné prieťahy.  
44  
Výsledkom sú nasledujúce zistenia a skutočnosti:  
1. Ministerstvo spravodlivosti  
Vo vzťahu k systémovým opatreniam ma ministerstvo spravodlivosti informovalo,  
že dňa 13. marca 2013 bolo ukončené medzirezortné pripomienkové konanie k legislatívnemu  
zámeru rekodifikácie civilného práva procesného, v rámci ktorého sú obsiahnuté niektoré  
prvky, ktoré by mohli napomôcť eliminovať zbytočné prieťahy v súdnom konaní.  
Vo vzťahu k znalcom ma ministerstvo spravodlivosti informovalo, že  
dňa 23. augusta 2013 bolo ukončené medzirezortné pripomienkové konanie k návrhu zákona,  
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch  
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia  
a dopĺňajú niektoré zákony s predpokladaným nadobudnutím účinnosti dňa 1. januára 2014.  
Novela by, podľa ministerstva spravodlivosti, mala jasnejšie upraviť pravidlá financovania  
znaleckej činnosti zavedením lehoty na rozhodnutie o vyúčtovanom znalečnom a tlmočnom  
a lehoty na vyplatenie znalečného a tlmočného. Zavedením elektronického znaleckého  
denníka by mal sudca k dispozícii informácie o počte objednávok a znaleckých úkonov  
znalca, o aktuálnej zaťaženosti znalca pre potreby rozhodovania o ustanovení konkrétneho  
znalca.  
Vo vzťahu k personálnemu obsadzovaniu súdov sudcami a ďalšími  
zamestnancami ministerstvo spravodlivosti určilo jednotné pravidlá vyhláškou Ministerstva  
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 149/2011 Z. z. o pravidlách určovania počtu miest  
sudcov, zamestnancov súdov, voľných miest sudcov a rozdeľovania zamestnaneckých miest  
na súdy v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 95/2012 Z. z..  
Na základe tejto vyhlášky ministerstvo spravodlivosti prehodnotilo rozpis počtu miest sudcov  
a zamestnancov k 1. decembru 2011. Záväzný rozpis počtu miest bol určený na základe  
vyhodnotenia štatistických údajov o počte doručených vecí, počte vybavených vecí, počte  
nevybavených vecí a priemernom výkone sudcov na jednotlivých súdoch. Ministerstvo  
spravodlivosti uviedlo, že sa vychádzalo z počtu sudcov pridelených na vybavovanie  
jednotlivých druhov agend a z počtu doručených vecí v agendách so zvýšenou  
administratívnou činnosťou (Ro - vydávanie platobných rozkazov v občianskoprávnych  
sporoch, Rob – vydávanie platobných rozkazov v obchodných sporoch, Er - agenda  
exekučných konaní, D - dedičské veci, OR - registrácia v obchodnom registri a agenda s tým  
spojená), pričom bola zohľadnená zaťaženosť súdov.  
Na základe tohto môžem konštatovať, že ministerstvo spravodlivosti a verejný  
ochranca práv pri uplatňovaní svojej pôsobnosti postupujú v zhode a v spoločnom  
záujme na zlepšovaní podmienok pre zlepšenie ochrany základného práva fyzických  
osôb a právnických osôb chráneného čl. 48 ods. 2 ústavy.  
2. Súdy  
V roku 2013 som od predsedov krajských súdov a ich prostredníctvom aj  
od predsedov okresných súdov zisťovala ich pohľad a názor na príčiny zbytočných prieťahov  
v súdnom konaní a na opatrenia, ktoré by pomohli riešiť tento problém.  
Súdy o príčinách vzniku prieťahov v súdnych konaniach napríklad uviedli:  
-
výrazné zvýšenie množstva podaných žalôb vo veciach občianskoprávnej agendy -  
45  
rastie počet sporov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv s nebankovými  
spoločnosťami; súdy výrazne zaťažujú hromadné podania, ktoré sú náročné  
aj na administratívne spracovanie, je potrebné pri nich rozhodovať  
o vyrubení súdnych poplatkov, rozhodovať o námietkach zaujatosti a pod.,  
výrazný nárast exekučnej agendy,  
nedostatok znalcov z niektorých odborov (konkrétne je uvádzaný nedostatok  
znalcov v odbore geodézia a kartografia, grafológia, klinická psychológia detí,  
klinická psychiatria detí, stavebníctvo, molekulárna biológia, zememeračstvo,  
oceňovanie stavieb, cestná doprava) a nedostatok tlmočníkov v málo  
frekventovaných jazykoch (ázijských), v obvode Dunajská Streda aj maďarského  
jazyka,  
-
-
-
-
dĺžka znaleckého dokazovania - vyhotovenie znaleckého posudku znaleckým  
ústavom trvá aj niekoľko rokov,  
niektoré senáty alebo samosudca má v oddelení pridelených 400, 600 alebo 700  
vecí,  
-
-
fluktuácia zamestnancov pre nízke platy,  
rozpočtové reštrikcie, smerujúce k opačnému efektu - pokiaľ sudca bude mať  
na rozhodnutie pridelených 400 a viac vecí, pri všetkej snahe a organizačných  
opatreniach, nedokáže zabezpečiť plynulosť všetkých konaní, za ktoré zodpovedá.  
Požiadavky na administratívny personál a materiálno-technické vybavenie súdov  
rastú z dôvodu nárastu počtu hromadných podaní, z dôvodu povinnosti  
anonymizovať a zverejňovať súdne rozhodnutia, ako aj v súvislosti s plnením  
povinností vyplývajúcich zo zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe  
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode  
informácií) v znení neskorších predpisov,  
-
nedostatočnú flexibilitu a rýchlosť nahrádzania sudcu, ktorý dočasne  
(z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti, materskej a rodičovskej dovolenky,  
stáže) alebo trvalo (napr. z dôvodu odchodu do dôchodku, úmrtia) prestane  
vykonávať svoju funkciu.; uviedli, že k vypisovaniu výberových konaní dochádza  
neskoro, prípadne k nahradeniu sudcu nedôjde, pretože ministerstvo spravodlivosti  
neudelí súhlas na obsadenie uvoľneného miesta sudcu. Dôsledkom toho je  
prerozdelenie spisov medzi ostatných sudcov na súde, a tým zvýšenie ich  
zaťaženosti, a to aj reštančnými vecami,  
-
-
štatistiky nevypovedajú o reálnej zaťaženosti jednotlivých súdov a sudcov,  
pretože sa v nich vykazujú aj sudcovia, ktorí sú dlhodobo práceneschopní alebo  
na materskej a rodičovskej dovolenke,  
malé súdy neumožňujú sudcom špecializáciu, a v prípade, ak niektorý sudca  
tohto súdu dočasne alebo trvalo nevykonáva funkciu, dochádza k výraznejšiemu  
zaťaženiu sudcov,  
-
-
-
neaktualizovaný zoznam znalcov (dôsledkom je ustanovenie vyčiarknutého  
znalca a následné predĺženie konania, lebo treba robiť zmenu),  
zastaranosť a nepružnosť procesných predpisov, aj niektorých predpisov z oblasti  
hmotného práva, roztrieštenosť právnej úpravy (napr. o spotrebiteľských právach),  
systém ustanovovania právneho zástupcu CPP je zdĺhavý,  
46  
-
-
policajné zisťovanie skutočného pobytu trvá dlhý čas a správy z tohto zisťovania  
sú často formálne a bez výsledku,  
doručovanie.  
Aj na základe svojich skúseností z bývalého pôsobenia vo funkcii sudkyne  
konštatujem, že väčšina príčin, ktoré súdy uvádzajú ako dôvody prieťahov v súdnom konaní,  
sa opakujú roky.  
7.6.2 K nositeľom zodpovednosti za porušenie základného práva na konanie vo veci  
bez prieťahov a k neseniu zodpovednosti  
7.6.2.1 Orgány verejnej správy zodpovedné za podmienky, v ktorých súdy pôsobia sú  
ministerstvo spravodlivosti a ministerstvo financií, ktoré navrhuje záväzné rozpočtové  
ukazovatele. Podľa judikatúry ústavného súdu, a rovnako aj Európskeho súdu pre ľudské  
práva, pozitívny záväzok štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných  
prieťahov v sebe zahŕňa aj zodpovednosť štátu za vytvorenie podmienok, v ktorých súdy  
pôsobia. Aj preto v prípade, ak sa zistí, že k prieťahom v súdnom konaní došlo pre také  
faktory ako nedostatok sudcov, respektíve ďalších zamestnancov súdu alebo v dôsledku  
nepružnosti procesného práva, nie je možné vylúčiť zodpovednosť štátu (ministerstva,  
orgánu správy súdov) za porušenie základného práva na prerokovanie veci  
bez zbytočných prieťahov a je možné úplne vylúčiť subjektívnu zodpovednosť sudcu.  
Ako príklad uvediem dlhodobo neriešenú situáciu ohľadne zverejnenia zoznamu  
a poradia preťažených súdov a indikátorov zisťovania a vyhodnocovania preťaženosti súdu,  
sudcu.  
Na základe výsledkov prieskumu konštatujem, že ministerstvo spravodlivosti sa  
ku svojej zodpovednosti za podmienky pre činnosť súdov hlási a v rámci svojej pôsobnosti  
a v rámci možností svojej rozpočtovej kapitoly sa ich snaží riešiť. Pokiaľ ide o prideľovanie  
zdrojov a ich rozdeľovanie v súdnictve, nerobia sa exaktné a aktualizované odborné analýzy  
štatistických a iných údajov o činnosti a o výkonnosti súdov, ktoré sú potrebné pre nastavenie  
efektívneho a funkčného systému, ale z finančných limitov nastavených zvonka, mimo  
pôsobnosti správy súdov.  
7.6.2.2 Ďalším dôvodom vzniku zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ktorých dôsledkom  
je porušenie základného práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby na konanie vo veci  
bez zbytočných prieťahov, je kvalita vedenia súdneho konania a kvalita rozhodovania.  
Žiaľ, túto príčinu porušovania základných práv predstavitelia súdov vo svojich  
vyjadreniach neuviedli. Pritom za kvalitu rozhodovania a vedenia súdneho konania sú  
v demokratickom a právnom štáte zodpovedné výlučne nezávislé súdy a žiadny iný  
orgán. A jednou zo záruk nezávislosti súdnej moci je práve táto výlučná zodpovednosť  
súdnej moci. Preto, ak súdy tento dôvod vzniku prieťahov v súdnom konaní vo svojich  
vyjadreniach vôbec neuvádzajú, možno usudzovať, že sa ním nezaoberajú, nesledujú ho  
a neriešia. Neriešia to, čo patrí do ich výlučnej zodpovednosti a čo by jej dôsledným  
uplatňovaním pomohlo znížiť rozsah porušovania základných práv a zvýšiť  
dôveryhodnosť súdov a sudcovského stavu.  
V prípade, ak sudca svojou nečinnosťou, nesústredeným, či neefektívnym  
47  
vedením konania a nekvalitou rozhodovacej činnosti spôsobil zbytočné prieťahy  
v konaní, čím porušil základné právo na konanie vo veci bez prieťahov, je za porušenie  
základného práva zodpovedný on a predstaviteľ správy súdu - predseda alebo podpredseda  
súdu - by to mal riešiť. Od ustanovenia funkcie riaditeľa správy súdu zákonom, ktorý  
zabezpečuje hospodárenie, prevádzku a chod súdu, patrí medzi najdôležitejšie povinnosti  
predsedu a podpredsedov súdu na úseku súdnictva, dbať na plynulosť súdneho konania  
a najmä na jeho kvalitu, pretože predseda súdu organizuje odborné školenia, sleduje  
výkonnosť súdu a sudcov. S výnimkou predsedu Krajského súdu v Bratislave, predsedovia  
neuviedli, že sledujú počty zrušených rozhodnutí, a teda ako sa touto skutočnosťou na svojom  
súde zaoberajú.  
7.6.3 Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 o verejnom ochrancovi práv som z vlastnej iniciatívy  
preskúmavala, aké opatrenia súdy prijali po vydaní nálezu ústavného súdu, resp. po oznámení  
verejného ochrancu práv o tom, že v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a či sú  
tieto opatrenia účinné.  
Predmetom prieskumu boli neskončené súdne konania, v ktorých ústavný súd už v roku  
2009 a v roku 2010 nálezom konštatoval existenciu zbytočných prieťahov, resp. v ktorých  
ústavný súd konštatoval existenciu zbytočných prieťahov opakovane. Od predsedov 29 súdov  
som si vyžiadala písomné stanovisko k plneniu opatrení, ktoré boli prijaté na základe nálezu  
ústavného súdu, resp. aj na základe oznámenia verejného ochrancu práv o zbytočných  
prieťahoch v konaní, a informáciu o aktuálnom stave súdneho konania. S radosťou  
konštatujem, že vo väčšine prípadov som opakovanie sa zbytočných prieťahov nezistila.  
Na základe doterajších zistení z tohto prieskumu som podala jeden návrh na začatie  
disciplinárneho konania voči zákonnému sudcovi.  
8. TVRDOSŤ POSTUPOV, POSTUP BEZ PRÁVNEHO DÔVODU, NEOCHOTA,  
NESPRÁVNY POSTUP ORGÁNU VEREJNEJ SPRÁVY AKO OPAK DOBREJ  
VEREJNEJ SPRÁVY, PRÁVNA NEISTOTA (poznatky získané najmä preskúmaním  
podnetov)  
8.1 Vysťahovanie rómskej osady Nižné Kapustníky bez právneho dôvodu  
Dňa 26. októbra 2012 obyvateľov osady v Nižných Kapustníkoch (úradné zistenia  
hovoria o približne 156 osobách, z nich 63 detí) vyzvali terénni sociálni pracovníci mesta  
v sprievode mestskej polície, aby opustili priestor osady, pretože, podľa vyjadrenia  
hasičov, hygienikov a obvodného úradu životného prostredia sú podmienky v osade  
nezlučiteľné so životom. Podľa predloženého písomného stanoviska, výzvu na opustenie  
priestoru za prítomnosti terénnych sociálnych pracovníkov mesta a pracovníkov úradu práce  
sociálnych vecí a rodiny, prečítali prítomným obyvateľom mestskí policajti. Obyvatelia  
osady na opustenie priestoru dostali lehotu štyri dni.  
Dňa 30. októbra 2012 zamestnanci mesta Košice zisťovali, aký je stav na mieste  
a zistili, že v osade sa z pôvodných asi 156 obyvateľov zdržiavali už iba tri rodiny  
a štyria bezdomovci. Prítomní zamestnanci úradu práce sociálnych vecí a rodiny a pracovníci  
48  
mesta Košice uviedli, že dve rodiny z ostávajúcich uviedli, že majú kam ísť. Jedna rodina  
uviedla, že nemá kam ísť.  
Rodine, ktorá nemala kam ísť a aj jednej zdravotne ťažko postihnutej osobe,  
zabezpečili odvoz a ubytovanie v útulku v Bernátovciach. Okrem toho ďalšej z rodín,  
ktoré z osady po výzve neodišli, zabezpečili odvoz do obce Rakúsy.  
Osada bola potom zlikvidovaná. Žiadna dokumentácia o tom nebola vyhotovená.  
Právny titul tohto svojho úradného konania mesto verejnému ochrancovi práv  
nepredložilo ani na opakovanú žiadosť a nepreukázalo, že viedlo vo veci akékoľvek  
úradné konanie.  
Tejto akcii predchádzalo:  
9. októbra 2012 Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Košiciach  
vo svojom stanovisku uviedlo, že v lokalitách Nižné Kapustníky, Mašličkovo a Sad mládeže  
sú nelegálne obydlia zhotovené z prevažne ľahko horľavých materiálov a môže dôjsť  
k požiaru a k jeho rýchlemu rozšíreniu na celé okolie, a tým k ohrozeniu zdravia a života  
osôb. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Košiciach, na základe  
miestnych obhliadok osád v lokalitách pod Metrom, v Mašličkove a v Nižných Kapustníkoch  
vo svojom stanovisku uviedol, že okolie nelegálnych príbytkov je značne znečistené  
komunálnym odpadom, ktorý predstavuje riziko priameho a nepriameho ohrozenia  
zdravia (úrazy, hlodavce, hmyz, infekcie). Zároveň uviedol aj to, že prostredie osád nie je  
zlučiteľné so zdravým vývojom detí predškolského i školského veku. Lokality sú  
bez elektrickej energie, bez osvetlenia a bez základných podmienok na nakladanie  
s komunálnym odpadom. Oblastné riaditeľstvo Železníc Slovenskej republiky v Košiciach  
v liste z 23. októbra 2012 oznámilo mestu Košice, že v lokalite Nižné Kapustníky sa  
zdržiavajú neoprávnené osoby a ich pobyt v tejto lokalite ohrozuje bezpečnosť prevádzky  
dráhy. Osoby sa pohybujú po dráhe a cez dráhu si vytvárajú „čierne“ prechody. Tým je  
ohrozená aj bezpečnosť uvedených osôb.  
Mesto Košice vo svojom písomnom stanovisku uviedlo, že k vysťahovaniu  
obyvateľov rómskej osady v Nižných Kapustníkoch a k odstráneniu ich obydlí pristúpilo  
po vyhodnotení všetkých rizík vyplývajúcich zo stanovísk Regionálneho úradu verejného  
zdravotníctva so sídlom v Košiciach, Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru  
v Košiciach a Oblastného riaditeľstva Železníc Slovenskej republiky v Košiciach. Nezistila  
som, že by mesto bolo akýmkoľvek spôsobom, na základe zistených skutočností, riešilo  
problematiku ochrany napr. zdravého vývoja detí predškolského veku, prevenciu  
pred infekciami a pod.  
Prieskumom som zistila, že mesto svoj úradný úkon (jeho formu, spôsob, obsah  
výzvy, úradný účel konania, právny titul a doručenie adresátom) nijako  
nezadokumentovalo – neviedlo žiadne úradné konanie. Po viacerých dožiadaniach  
dodatočne uviedlo, že postupovalo v súlade s uznesením Mestského zastupiteľstva mesta  
Košice č. 237, prijatým dňa 21. februára 2012, ktoré upravuje postup mesta  
pri odstraňovaní odpadu, najmä pri hrozbe zdravotno-epidemiologickej situácie.  
Skutočnosť, že mesto postupovalo podľa spomenutého uznesenia, sa nepotvrdila.  
Podľa uznesenia totiž má mesto správne postupovať tak, že na vlastné náklady odstráni  
49  
odpad, a ak zistí pôvodcu odpadu, pred príslušným obvodným úradom životného prostredia  
má iniciovať začatie priestupkového konania. Priestupkové konanie sa nezačalo ani  
v jednom prípade, hoci bolo zrejmé, že odpad vyprodukovali obyvatelia osady.  
Podľa uznesenia, ak sa pôvodca odpadu nezistí, mesto odstráni odpad na vlastné náklady.  
Mesto takto nepostupovalo.  
Zároveň treba uviesť, že zákon definuje pojem odpad, a že za odpad nemožno  
považovať provizórne zhotovené obydlie.  
V stručnosti pripomínam, že podľa čl. 12 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,  
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd „Obydlie je nedotknuteľné.“. V čl. 21  
ods. 1 ústavy je uvedené to isté.  
Podľa štrasburskej judikatúry je obydlím aj obydlie, ktoré si jednotlivec vytvoril  
v rozpore s vnútroštátnym právom, aj obydlie obývateľné len počas určitého obdobia v roku.  
Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý  
má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.  
Podľa ods. 2 tohto článku štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem  
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme  
národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania  
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.  
Pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ  
v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného  
základného práva a slobody, alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením  
na dosiahnutie cieľa.  
Celý postup mesta a aj jeho argumentácia, že v tomto prípade išlo o „nakladanie  
s odpadom“ vyznieva až cynicky. Najviac cynický bol v tomto prípade prístup mesta Košice  
k situácii, v ktorej sa nachádzali maloleté deti v osade (o ktorej mesto vedelo zo správ  
od iných inštitúcií), pretože im, okrem ich vykázania z lokality, nijako nepomohlo.  
Aj keď viem, že právo na rešpektovanie obydlia nezahŕňa právo na poskytnutie  
bývania, som presvedčená o tom, že orgány demokratického a právneho štátu majú vo svojom  
konaní prihliadať na osobitosti každého prípadu a vo všetkých súvislostiach.  
Podľa ustanovenia čl. 27 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú jeho  
zmluvnou stranou, musia v rámci svojich možností prijať potrebné opatrenia  
pre poskytovanie pomoci rodičom a iným osobám, ktoré sa starajú o deti a v prípade  
potreby im poskytnúť materiálnu pomoc a podporné programy, najmä v oblasti  
zabezpečenia potravín, šatstva a bývania. Mesto svojím postupom zasiahlo do práva  
na nedotknuteľnosť obydlia väčšiemu počtu osôb, ktoré sú už dnes neidentifikovateľné.  
8.2 Policajný zásah v osade Budulovská v Moldave nad Bodvou  
Dňa 21. júna 2013 sa na mňa obrátilo občianske združenie ETP Slovensko – Centrum  
pre udržateľný rozvoj, s podnetom na preskúmanie policajného zásahu, ktorý bol vykonaný  
19. júna 2013 v rómskej osade Budulovská v Moldave nad Bodvou.  
Predmetom preskúmania bola policajná akcia, na ktorej sa malo zúčastniť 63  
policajtov, ktorí sa na miesto dopravili na 23 služobných motorových vozidlách. Policajti boli  
50  
vyzbrojení obuškami a paralyzátormi, mali so sebou aj policajných psov a počas akcie použili  
donucovacie prostriedky.  
Polícia ako dôvod vykonania akcie uviedla, že išlo o plánovanú pátraciu akciu  
po hľadaných osobách a po veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti.  
Obyvatelia rómskej osady túto akciu považovali za pomstu za udalosť  
spred niekoľkých dní, počas ktorej deti z osady poškodili kameňmi motorové vozidlo  
policajnej hliadky.  
V prípade, ak vzniknú pochybnosti o oprávnenosti, priebehu a primeranosti  
policajného zásahu, ktorého dôsledkom bol aj zásah do základných ľudských práv a slobôd,  
štát, v tomto prípade jeho polícia, preukazuje legálnosť, legitimitu a proporcionalitu  
tohto zásahu. Tento záväzok vyplýva Slovenskej republike z procesného aspektu čl. 3  
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ktorý poukazuje aj  
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (Eremiášová a Pechová proti Českej  
republike, Kummer proti Českej republike).  
Preto som najskôr žiadala listom prezidenta Policajného zboru Slovenskej republiky  
(ďalej len „prezident Policajného zboru“) o vysvetlenie dôvodov, prípravy, priebehu a cieľa  
policajnej akcie. Zamestnanci Kancelárie vykonali osobný prieskum v rómskej osade, žiadali  
o vysvetlenia a dokumentáciu akcie od predstaviteľov polície na krajskom a okresnom  
riaditeľstve Policajného zboru, od sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra  
pracovisko Košice.  
Z písomného stanoviska polície vyplynulo, že akcia bola pripravená ako pátracia  
akcia, ktorej výlučným účelom bolo pátranie po hľadaných osobách a po veciach  
pochádzajúcich z trestnej činnosti. Akcia bola zameraná na služobný obvod Obvodného  
oddelenia Policajného zboru Moldava nad Bodvou a jej vykonanie sa malo týkať dvoch  
rómskych osád v Moldave nad Bodvou „Budulov“ a v Drienovci, pretože bol predpoklad, že  
sa v nich zdržiavajú osoby, po ktorých je vyhlásené pátranie, a tiež, že sa tam nachádzajú veci  
pochádzajúce z trestnej činnosti.  
Policajní predstavitelia poukazovali na zhoršenú bezpečnostnú situáciu, zvýšený  
nápad trestnej činnosti a priestupkov, zvýšený počet služobných zákrokov v osade aj v meste,  
a tiež na skutočnosť, že najčastejšími páchateľmi a osobami porušujúcimi verejný poriadok  
boli práve obyvatelia z uvedených osád. Vychádzali pritom z monitoringu denných  
situačných správ o mimoriadnych udalostiach a o trestných činoch hlásených na území  
služobného obvodu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice. Prostredníctvom  
neho zistili v období prvej polovice júna zvýšený nápad trestnej činnosti.  
Predstavitelia polície uviedli, že pred vstupom policajtov do osady Budulovská sa  
občania zhromaždili s tým, že javili známky požitia alkoholu, respektíve iných návykových  
látok. Zhromaždený dav sa už pri príchode policajtov k osade správal agresívne, nereagoval  
na opakované výzvy prichádzajúcich policajtov. Vzhľadom na nerešpektovanie pokynov  
príslušníkov polície a na stupňujúcu sa agresivitu občanov boli, podľa zákona  
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, použité donucovacie  
prostriedky proti tým osobám, ktoré po opakovaných výzvach a pokynoch príslušníkov  
Policajného zboru tieto nerešpektovali a pri zákonných dôvodoch na predvedenie kládli  
aktívny odpor. Policajti uviedli, že počas akcie nedošlo k vstupu do obydlí alebo  
51  
k vykonávaniu domových prehliadok. Na policajnú stanicu bolo následne predvedených 15  
osôb.  
Obyvatelia osady popisovali udalosti súvisiace s policajnou akciou odlišne.  
Vo svojich výpovediach uvádzali, že policajti po príchode bez akýchkoľvek výziev  
a komunikácie s obyvateľmi osady začali s prehliadkou obydlí, pričom bili každého, kto im  
vošiel do cesty. Policajti z Moldavy ukazovali ostatným policajtom, ktoré domy majú  
prehľadať a koho majú biť. Popri fyzickom násilí, ktorému policajti vystavovali obyvateľov  
osady, im ničili aj príbytky, rozbíjali okná, dvere, zariadenie. Obyvateľom osady policajti  
nepovedali z akého dôvodu polícia vykonáva zásah, policajti nežiadali o predloženie  
občianskych preukazov. Obyvatelia osady pri zásahu nekládli žiaden aktívny odpor.  
Počas zásahu bol všade v osade krik a plač. Uviedli, že pri zásahu došlo k zraneniam približne  
30 osôb, vrátane detí, aj niekoľkotýždňového dieťaťa, ktoré upadlo do bezvedomia  
a po zásahu muselo byť ošetrené jednotkou rýchlej zdravotníckej pomoci a hospitalizované  
v nemocnici. Viacerí obyvatelia osady uviedli, že museli vyhľadať lekárske ošetrenie, pričom  
tvrdili, že na pohotovosti v Moldave nad Bodvou ich nechceli vyšetriť. Niektorých  
z obyvateľov odviedli policajti na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Moldave  
nad Bodvou. Uvádzali, že tam voči nim došlo k ďalším fyzickým útokom zo strany  
policajtov, a že pri vykonávaní fyzického násilia policajti nechali otvorené dvere, aby to  
ostatní predvedení videli. Uviedli, že policajti im odňali osobné veci bez spísania záznamu,  
ktoré im po ich prepustení neboli vrátené. Boli zadržiavaní viac hodín a z polície ich  
po zadržaní prepúšťali postupne, posledného až o jednej hodine ráno.  
Po preskúmaní predložených policajných dokladov a po preskúmaní vyjadrení  
polície o akcii, informácií o vývoji bezpečnostnej situácie v Moldave nad Bodvou počas  
niekoľkých mesiacov, ktoré tejto policajnej akcii predchádzali, vyjadrení iných osôb  
a ďalších predložených dokladov som dospela k záveru, že polícia svojím postupom  
porušila základné práva a slobody bližšie neurčenému počtu fyzických osôb, ktoré sa  
počas vykonávania policajnej akcie ocitli na mieste policajného zásahu, a tiež tým  
fyzickým osobám, ktoré policajti predviedli z osady na policajné oddelenie  
na preukázanie totožnosti a po predvedení boli na policajnom oddelení zadržiavané  
počas niekoľkých hodín.  
Môj prieskum potvrdil, že policajná akcia v Moldave nad Bodvou v osade  
Budulovská, ktorú vykonali policajné zložky Policajného zboru Slovenskej republiky  
a ktorou došlo k zásahu do základných práv a slobôd, nebola nevyhnutná v demokratickej  
spoločnosti. Prieskumom nebola preukázaná jej naliehavá spoločenská potreba, ani  
potreba odvracať bezprostredné a závažné ohrozovanie verejného poriadku alebo  
potreba zabezpečiť jeho obnovenie. Na dosiahnutie cieľa, ktorý polícia akciou mienila  
dosiahnuť, použila neprimerané prostriedky a počas policajnej akcie tiež použila  
neoprávnené postupy, ktorými zasiahla do základných práv a slobôd osôb, voči ktorým  
zasahovala. Dôvody, ktoré viedli políciu k vykonaniu tejto policajnej akcie nemôžu  
ospravedlniť zásah do základných ľudských práv a slobôd osôb.  
Vo všetkých prípadoch, v ktorých policajti vstúpili do obydlia bez príkazu na vstup  
do obydlia a na domovú prehliadku a bez predchádzajúceho súhlasu osoby, ktorá v obydlí  
býva, polícia porušila základné právo na nedotknuteľnosť obydlia, aj právo  
52  
na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 19 a čl. 21 ústavy a čl. 8 Dohovoru  
o ochrane ľudských práv a základných slobôd).  
Osoby, ktoré boli predvedené na policajné oddelenie z dôvodu zistenia ich totožnosti,  
boli zadržiavané na policajnom oddelení, ktoré je vybavené potrebným technickým  
zariadením na zisťovanie totožnosti, neprimerane dlhý čas. Takýto postup polície považujem  
za zásah do ich práva na osobnú slobodu chráneného čl. 17 ústavy aj čl. 5 Dohovoru  
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  
Okrem uvedeného konštatovania som poukázala aj na skutočnosť, že voči postupu  
polície nebolo vedené nezávislé vyšetrovanie postupu policajných orgánov, a tým ani  
procesná ochrana dotknutých osôb vo vzťahu k ich postupom.  
Ministerstvo vnútra prostredníctvom inšpekcie, na základe podnetu splnomocnenca  
vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity preskúmalo, či bola táto policajná akcia  
vykonaná v súlade s právnym poriadkom. Závery inšpekcie zverejnil minister vnútra  
na tlačovej besede dňa 6. augusta 2013, na ktorej potvrdil, že policajti postupovali v súlade  
so zákonom.  
Dospela som k názoru, že je potrebné vzniesť pochybnosti voči nezávislosti  
vyšetrovania policajných zásahov, ak ho vykonáva inšpekcia, a to v rámci jej rezortného  
zaradenia. Inšpekcia nenapĺňa požiadavky na nezávislosť pri vyšetrovaní policajných  
zásahov v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Minister vnútra priamo  
menuje krajského riaditeľa Policajného zboru, pričom je aj priamym nadriadeným  
ministerskej sekcii, ktorá vykonáva inšpekcie. Ak by sa niektorý z poškodených obrátil  
na Európsky súd pre ľudské práva so sťažnosťou proti zasahovaniu do jeho základných práv  
a slobôd, súd môže posúdiť túto sťažnosť analogicky, ako v už uvedených prípadoch v Českej  
republike, kedy konštatoval, že vtedajšia inšpekcia ministra vnútra nenapĺňala požiadavky  
nezávislosti. Slovenská inšpekcia, ktorá je zaradená pod rezort ministerstva vnútra, má  
v súčasnosti porovnateľné postavenie.  
O zistených skutočnostiach som informovala prezidenta Policajného zboru  
a vyzvala som ho na prijatie nasledujúcich opatrení:  
1. zabezpečiť, aby polícia z každej plánovanej policajnej akcie, v ktorej už pri jej  
príprave predpokladá použitie donucovacích prostriedkov, zadovážila kamerový  
záznam o jej priebehu,  
2. zabezpečiť, aby polícia v prípadoch, ak osoby boli predvedené na policajné  
oddelenie len z dôvodu preukázania, zistenia alebo overenia ich totožnosti,  
bezodkladne vykonala úkony, ktoré sú na to potrebné; v prípade, ak to nie je  
možné, aby bola predvedená osoba o tejto skutočnosti a o jej dôvodoch  
bez meškania informovaná a dôvod omeškania tohto úkonu bol úradne  
zaznamenaný,  
3. zabezpečiť na policajných útvaroch monitorovanie všetkých policajných  
priestorov, v ktorých sa vybavujú predvedené a zadržané osoby  
prostredníctvom kamier,  
53  
4. vyvodiť dôsledky z porušenia práva, ku ktorému došlo zásahom do základných  
práv a slobôd bližšie neurčeného počtu osôb vykonaním preskúmavanej policajnej  
akcie.  
O svojich zisteniach som tiež informovala ministra vnútra a vyzvala som ho, aby  
prijal opatrenia, ktorými zabezpečí podmienky pre realizáciu mnou navrhnutých  
opatrení v Policajnom zbore, a aby zabezpečil dohľad nad ich zavedením do praxe  
policajných útvarov.  
V roku 2013 mi nebolo oznámené prijatie opatrení.  
V Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv z augusta 2013 som národnej rade  
navrhla, aby ako ústavný orgán (v ktorého pôsobnosti je konštituovanie orgánov), zriadila  
nezávislý inštitúciu, v pôsobnosti ktorej bude vykonávanie nezávislého vyšetrovania  
policajných zásahov. Národná rada túto správu ešte neprerokovala.  
8.3 Neochota, príklady zlej praxe ako opaku dobrej správy  
Právo občana na dobrú správu v našej ústave nie je výslovne upravené ako samostatne  
naformulované základné právo, ale treba ho považovať za imanentnú súčasť slovenského  
právneho poriadku ako jeden z nevyhnutných atribútov konania a rozhodovania orgánov  
verejnej správy. K základným povinnostiam orgánov verejnej správy patrí dodržiavanie  
všeobecne záväzných právnych predpisov. V súlade s čl. 1 ústavy ich konanie musí  
rešpektovať aj všeobecné princípy demokratického a právneho štátu a všeobecné pravidlá  
medzinárodného práva, ktorých súčasťou nepochybne sú aj princípy dobrej správy.  
Verejný ochranca práv sa podľa § 1 písm. a) zákona o verejnom ochrancovi práv  
podieľa na ochrane základných práv a slobôd pri konaní orgánov verejnej správy „ak je ich  
konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi  
demokratického a právneho štátu“. Aj zásady správneho konania v sebe zahŕňajú princípy  
dobrej správy. Tieto princípy sú obsiahnuté v mnohých základných právach, napr. v práve  
na dôstojnosť, česť, na rovnaké zaobchádzanie, na ochranu súkromia a rodinného života,  
na prístup k informáciám, v práve na súdnu a inú právnu ochranu, atď. Ako uviedol Najvyšší  
súd Slovenskej republiky, slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému,  
a preto je potrebné základné pravidlá konania v praxi interpretovať v duchu  
európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej  
správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good  
Administration).  
Z pozície ústavného orgánu, ktorého úlohou je chrániť základné práva a slobody  
pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, preto považujem  
za nevyhnutné všímať si v rámci preskúmavania konania orgánov verejnej správy aj to, či  
koná v súlade s princípmi dobrej správy.  
V niektorých prípadoch som dospela k záveru, že orgány verejnej správy nekonali  
v súlade s princípmi dobrej správy a na túto skutočnosť som ich aj upozornila a požiadala som  
ich o nápravu. V snahe, aby orgány verejnej správy svoju činnosť zlepšovali, uvádzam  
niekoľko príkladov zlej praxe:  
54  
1. Porušenie princípu dobrej verejnej správy, najmä princípu rovnosti, som zistila  
v postupe vysokej školy. Tá nevytvorila študentovi so zdravotným postihnutím  
primerané podmienky na jeho štúdium. V dôsledku toho podávateľ nemohol  
realizovať svoje právo na vzdelanie na rovnakom základe ako ostatní študenti, čím  
bol porušený princíp rovnosti. Apelovala som, aby predmetná vysoká škola  
rešpektovala Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a v praxi  
poskytovala študentom so zdravotným postihnutím adekvátne úpravy pri ich štúdiu  
so zohľadnením ich špecifických potrieb.  
2. V ďalšom podnete som zistila, že zdravotná poisťovňa viedla vo svojom  
informačnom systéme nesprávne údaje poistencov, ktoré boli do systému  
vpísané zamestnancami poisťovne napriek tomu, že podklady, ktoré boli  
predložené zdravotnej poisťovni, obsahovali správne údaje. Skonštatovala som,  
že postup zdravotnej poisťovne bol nesprávny a neprofesionálny. Zdravotná  
poisťovňa nekonala v súlade s princípmi dobrej správy, ktorá má fungovať a slúžiť  
pre občana.  
3. Porušenie princípov dobrej verejnej správy som zistila aj pri konaní  
o rozhodovaní úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a Ústredia práce,  
sociálnych vecí a rodiny ako druhostupňového orgánu, pričom konanie nie je ani  
po desiatich rokoch skončené. Hoci súdy opakovane zrušili ich rozhodnutia,  
v nových konaniach sa dopustili rovnakých chýb, ktoré im súdy už vytkli  
a nerešpektovali ich názor, resp. ho nepochopili.  
4. Princípy dobrej správy boli porušené aj postupom Sociálnej poisťovne  
pri vybavení žiadosti o vrátenie preplatku na poistnom. Sociálna poisťovňa  
žiadateľku pri vrátení preplatku neinformovala akým spôsobom ho vypočítala,  
a za ktoré konkrétne obdobie, resp. ku ktorému dňu, ho vyčíslila. Z oznámenia,  
ktoré jej zaslala, vôbec nevyplýva, či vrátenie preplatku vykonala na základe  
jej žiadosti alebo aj nad jej rámec, z vlastného podnetu. V dôsledku tejto  
skutočnosti sa podávateľka nedozvedela, že jej pobočka vrátila aj platbu poistného,  
ktorú uhradila predčasne, no ktorú vrátiť nežiadala. To v konečnom dôsledku  
spôsobilo, že podávateľka nemala uhradené poistné na nemocenské poistenie,  
čo bol dôvod zamietnutia jej žiadosti o nemocenské.  
5. Ministerstvo vnútra nepostupovalo v súlade so zásadami dobrej správy vo veci  
žiadosti o zmenu názvu obce Tešedíkovo na Pered, tak ako si to v miestnom  
referende občania obce odsúhlasili. Podľa platnej právnej úpravy sa názov obce  
uvádza v štátnom jazyku. Podľa zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku  
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom  
jazyku“) právne záväzná podoba štátneho jazyka je jeho kodifikovaná podoba,  
ktorú schválilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo  
kultúry“) a ktorá je uvedená na jeho internetovej stránke. Ministerstvo kultúry je  
jedinou autoritou ustanovenou zákonom na určovanie a schvaľovanie záväznej  
55  
podoby štátneho jazyka. Je logické, že nový názov PERED sa v súčasne platnom  
zozname obcí nemôže nachádzať. Pretože názov Pered si opakovane v miestnom  
referende vybrali obyvatelia obce, bolo by v súlade s princípmi demokratického  
právneho štátu a so zásadami dobrej správy, aby v takomto prípade orgán verejnej  
správy najskôr zisťoval od autority zodpovednej za záväznú podobu štátneho  
jazyka - ministerstva kultúry, či občanmi vybratý názov Pered možno dodatočne  
zaradiť do štátneho jazyka alebo či je jeho dodatočné zaradenie vylúčené preto, že  
by mohlo spôsobiť zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka pre rozpor  
s jeho zákonitosťami (§ 2 ods. 3 zákona o štátnom jazyku) aj keď výsledky  
referenda nie sú pre orgány verejnej správy záväzné. To sa však nestalo.  
8.4 Nesprávny úradný postup, právna neistota  
8.4.1 Oznámenie namiesto rozhodnutia  
Sociálna poisťovňa pri vybavovaní žiadostí o vydanie potvrdenia o uplatniteľnej  
legislatíve ministerstva práce pri udeľovaní výnimky podľa čl. 17 nariadenia Rady (EHS)  
č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny,  
ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, resp. čl. 16 nariadenia Európskeho parlamentu  
a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nové  
základné nariadenie“) o podanej žiadosti síce rozhodujú, ale nevydávajú rozhodnutie.  
Výsledok svojho konania podávateľovi žiadosti iba oznámia.  
O žiadosti o vydanie formulára E 101, resp. PD A 1, by malo byť, podľa môjho  
názoru, vydané rozhodnutie, pretože formulár slúži aj na účely sociálneho zabezpečenia,  
aj na účely sociálneho poistenia a rozhodnutie o jeho nevydaní má pre žiadateľa v oboch  
prípadoch dôsledky, voči ktorým sa nemôže brániť.  
Sociálna poisťovňa argumentuje, že v zákone o sociálnom poistení nie je uvedené, že  
by mala o tejto veci rozhodovať. Podľa § 1 správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje  
na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom  
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný  
zákon neustanovuje inak.  
V tomto konaní sa rozhoduje o žiadosti o vydanie formulára – potvrdenia  
o uplatniteľnej legislatíve. Ide o prípady, keď sa na dotknutú osobu - podávateľa žiadosti  
o vydanie formulára - vzťahujú predpisy iného štátu, ako štátu, v ktorom vykonáva  
zamestnanie (samostatnú zárobkovú činnosť), resp. vykonáva zamestnanie vo viacerých  
členských štátoch. O vydanie formulára je potrebné, podľa možnosti, požiadať vopred.  
Pri určovaní uplatniteľných predpisov sa uplatňujú osobitné pravidlá, ktoré sú dané  
v koordinačných predpisoch. Ak je vydanie formulára zamietnuté neformálnym  
oznámením, dotknutá osoba nemá možnosť sa proti zamietnutiu jeho vydania nijako  
brániť. Pritom zamietnutie má závažné dôsledky na jej postavenie v oblasti sociálneho  
zabezpečenia, a tiež aj v oblasti sociálneho poistenia. Používaný procesný spôsob  
vybavenia týchto žiadostí oznámením je nesprávny, pretože neumožňuje žiadateľovi využiť  
prostriedky právnej ochrany, ktoré by mal, ak by o jeho žiadosti orgán verejnej správy  
56  
rozhodol vydaním formálneho rozhodnutia so všetkými jeho náležitosťami a s možnosťou  
podania opravného prostriedku. Právna úprava to umožňuje.  
Problematické sú aj situácie pri výkone zamestnania v dvoch alebo vo viacerých  
členských štátoch, ak dôjde k rozdielnym názorom inštitúcií dotknutých členských štátov  
na príslušnosť k právnym predpisom.  
Ministerstvo práce pri vybavení žiadosti podávateľa podnetu o udelenie výnimky  
podľa koordinačných predpisov postupuje tak, že o žiadosti nevydáva rozhodnutie  
so všetkými jeho zákonnými náležitosťami.  
Argumentuje, že pri vybavovaní žiadostí o udelenie výnimky nemôže postupovať  
podľa správneho poriadku, pretože tento neupravuje postup spolurozhodovania  
s druhým štátom.  
Predmetom konania však nie je spolurozhodovanie, ani uzavretie dohody s orgánom  
druhého štátu. Je to konanie o žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby o udelenie  
výnimky. Je pravda, že pre kladné vybavenie takejto žiadosti je potrebné zadovážiť v konaní  
aj súhlasné stanovisko orgánu iného štátu, ale tento druhý štát a jeho orgán s naším  
orgánom nespolurozhoduje. V prípade žiadostí o udelenie výnimky sú splnené podmienky  
ustanovené v § 1 správneho poriadku, pretože ide o rozhodovanie správneho orgánu v oblasti  
verejnej správy o právach a právom chránených záujmoch fyzických osôb alebo právnických  
osôb, o ktorých osobitný zákon neustanovuje inak. Neochota našich orgánov a ich  
nesprávny postup poškodzuje oprávnené záujmy množstva žiadateľov.  
8.4.2 Dávky v nezamestnanosti po návrate z iného členského štátu Európskej únie  
V poslednom období sa na mňa obrátilo viacero podávateľov, ktorí namietali  
rozhodovanie Sociálnej poisťovne o nároku na dávku v nezamestnanosti po ich návrate  
z iného členského štátu Európskej únie.  
Sociálna poisťovňa pri rozhodovaní postupuje podľa zákona č. 461/2003 Z. z.  
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, podľa nového základného nariadenia  
a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup  
vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia  
(ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktoré nadobudli účinnosť 1. mája 2010.  
Pre rozhodnutie o nároku na dávku v nezamestnanosti je rozhodujúce posúdenie  
bydliska žiadateľa. Podľa nového základného nariadenia sa za bydlisko považuje miesto, kde  
osoba zvyčajne býva. Podrobné kritériá na určenie bydliska sú však stanovené v ustanovení  
čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Podľa nich sa má posudzovať dĺžka a trvalosť prítomnosti  
žiadateľa na území dotknutých členských štátov, celková situácia žiadateľa zahŕňajúca  
posúdenie povahy jeho práce (miesto výkonu práce, stabilita zamestnania, trvanie  
pracovnej zmluvy), rodinný stav a rodinné väzby, výkon iných nezárobkových činností,  
či stabilita bytovej situácie. Vykonávacie nariadenie ďalej stanovuje, že ak na základe týchto  
kritérií nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru o bydlisku žiadateľa, za rozhodujúci  
má byť braný jeho úmysel (najmä dôvody, prečo odišiel pracovať do zahraničia, a prečo sa  
odtiaľ vrátil).  
Sociálna poisťovňa pri zisťovaní pomerov žiadateľov o dávku v nezamestnanosti  
vychádzala iba z údajov, ktoré žiadatelia vyplnili pri podaní žiadosti v „Dotazníku“.  
57  
Na ich základe potom dospeje k záveru, či mal žiadateľ počas výkonu práce v inom  
členskom štáte Európskej únie zachované bydlisko na území Slovenskej republiky. Dávku  
v nezamestnanosti priznáva len v prípadoch, ak na Slovensku žiadateľ bydlisko  
zachované mal. Takýto formálny postup posudzovania otázky, ktorá má priamy vplyv  
na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, je nielen v rozpore so zásadami dobrej  
správy, ale je na hranici nesprávneho úradného postupu a možno až za touto hranicou,  
pretože pred svojím rozhodnutím poisťovňa nezisťovala spoľahlivo skutkový stav. Okrem  
toho, v prvých mesiacoch po nadobudnutí účinnosti nových koordinačných nariadení,  
žiadatelia pri vypĺňaní „Dotazníka“ neboli poučení a informovaní o dôležitosti údajov,  
ktoré poskytujú.  
Opakovane som zisťovala, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne nevychádzalo  
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pretože bez ďalšieho zisťovania vychádzalo  
len z údajov uvedených v „Dotazníku“. Takýto postup je zaužívaný ako bežná prax.  
Postup Sociálnej poisťovne je nesprávny a nie je v súlade s požiadavkou zisťovať  
zachovanie väzieb, resp. centra záujmov na Slovensku, dôvody odchodu do iného  
členského štátu Európskej únie, a následne aj dôvody návratu na Slovensko, spolu  
so všetkými okolnosťami prípadu. Sloboda pohybu v rámci Európskej únie umožňuje  
občanom únie a ich rodinám stráviť život súbežne v rôznych členských štátoch a zostať v nich  
dlhší, či kratší čas. Spoľahlivo zistiť, kde je bydlisko takto žijúcich osôb a kde je skutočné  
centrum ich záujmov, je nevyhnutnou podmienkou pre rozhodnutie o žiadosti. Skutočnosť, že  
žiadosti o dávku v nezamestnanosti sú zamietané bez takéhoto zisťovania evokuje, že  
v rozhodovaní Sociálnej poisťovne má pred žiadateľom prioritu šetrenie finančných  
prostriedkov poisťovne.  
8.4.3 Konanie o vydanie výkazu nedoplatkov a uplatňovanie práva na inú právnu  
ochranu  
Poistenci nie sú vo výkaze nedoplatkov vydanom zdravotnou poisťovňou  
poučovaní o tom, že jej rozhodnutie je preskúmateľné súdom. Dať takéto poučenie  
zatiaľ nie je zákonom ustanovenou povinnosťou. Skutočnosť, že poistenec sa nedozvie včas,  
že má aj možnosť súdnej ochrany, ho limituje v prístupe k právu na súdnu a inú právnu  
ochranu ustanovenom v čl. 46 ústavy. Problém zasahuje veľký počet osôb.  
Podávatelia podnetov namietajú, že aj keď využijú podanie námietok proti výkazu  
nedoplatkov v 15-dňovej lehote, zdravotná poisťovňa tieto námietky neakceptuje a výkaz  
nedoplatkov sa stáva právoplatným a vykonateľným. Právoplatný a vykonateľný výkaz  
nedoplatkov je exekučným titulom, to znamená, že na jeho podklade je vedená exekúcia  
proti poistencovi.  
Zdravotné poisťovne sú akciovými spoločnosťami. Sú však založené a pôsobia ako  
verejné inštitúcie v oblasti verejnej správy zdravotníctva. Ich pôsobnosť a hospodárenie  
sú založené na verejných zdrojoch a patria (aj keď forma ich hospodárenia je obchodná  
spoločnosť) medzi tzv. iné orgány verejnej správy. Z toho pre ne plynú určité práva  
i povinnosti. Niet pochybností o tom, že zdravotné poisťovne pri vydávaní rozhodnutí –  
výkazov nedoplatkov – majú postavenie orgánov verejnej správy. Výkazom nedoplatkov  
58  
zaväzuje zdravotná poisťovňa poistenca k plneniu dlžného poistného, čiže mu týmto  
rozhodnutím ukladá povinnosť, a toto rozhodnutie je právne vynútiteľné.  
Na konanie o vydanie výkazu nedoplatkov sa nevzťahujú všeobecné predpisy  
o správnom konaní. Preto zdravotné poisťovne postupujú pri vydávaní výkazu nedoplatkov  
výlučne podľa zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona  
č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších  
predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“).  
Nedostatky právnej úpravy (konkrétne zákona o zdravotnom poistení) spočívajú  
v tom, že o opravnom prostriedku, teda o námietkach, rozhoduje ten istý orgán verejnej  
správy (zdravotná poisťovňa), ktorý rozhodnutie vydal. To znamená, že absentuje  
zásada dvojstupňového konania. Je na zvážení samotnej zdravotnej poisťovne, či posúdi  
námietky poistenca ako vecne zdôvodnené. Preto je na jej ľubovôli, či tieto námietky postúpi  
spolu s návrhom na vydanie platobného výmeru Úradu pre dohľad nad zdravotnou  
starostlivosťou. Zdravotné poisťovne nemajú nad sebou v tejto oblasti žiaden  
nadriadený, resp. kontrolný orgán.  
Do úvahy prichádza možnosť domáhať sa preskúmania na súde (v správnom  
súdnictve) a zrušenia výkazu nedoplatkov, ale poistenci nie sú o tejto možnosti súdneho  
prieskumu poučení v poučení a ani inak informovaní na výkaze nedoplatkov.  
8.4.4 Právne postavenie dlhodobo nezamestnaných pri vykonávaní menších obecných  
služieb, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, poskytovanie osobných ochranných  
pracovných prostriedkov  
Podávateľka podnetu, okrem iného upozornila na to, že uchádzači o zamestnanie sú  
pri vykonávaní menších obecných služieb nútení nosiť si: „vlastné oblečenie  
na zametanie, kosenie, hrabanie, maľovanie fasád obecného domu, či iných budov,  
atď....teda špinavé práce, oblečenie sa im zašpiní a na vlastné náklady si ho musia  
oprať...obec im nedá pracovné oblečenie, ani šampón, ani mydlo, ani možnosť vyprať  
v obecnej práčke, ani prací gél...“.  
Ministerstvo práce v písomnom stanovisku poukázalo na ustanovenie § 52 ods. 7  
zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov  
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého úrad práce, sociálnych vecí a rodiny  
poskytuje obci alebo samosprávnemu kraju príspevok, ktorý možno použiť na úhradu časti  
nákladov na osobné ochranné pracovné prostriedky, úrazové poistenie dlhodobo  
nezamestnaných občanov, časti nákladov na pracovné náradie a časti ďalších nákladov, ktoré  
súvisia s vykonávaním menších obecných služieb pre obec alebo menších služieb  
pre samosprávny kraj, a tiež na úhradu časti celkovej ceny práce zamestnanca, ktorý  
organizuje aktivačnú činnosť. V stanovisku zároveň uviedlo, že zaistenie bezpečnosti  
a ochrany zdravia dlhodobo nezamestnaného občana pri vykonávaní menších obecných  
služieb pre obec by malo byť obdobné ako v pracovnoprávnych vzťahoch.  
Právne postavenie osoby, ktorá vykonáva aktivačné práce, okrem jej postavenia  
v niektorých vzťahoch týkajúcich sa napr. dávok sociálneho zabezpečenia, nie je právne  
jasné. Závisí od toho, ako si v praxi vyložia orgány verejnej správy existujúce právne  
predpisy, ktoré však upravujú právne vzťahy pre iné okolnosti a iné subjekty, než sú  
59  
vzťahy osôb vykonávajúcich aktivačné práce, drobné obecné služby a dobrovoľnícke  
práce. Existujúca právna úprava sa vzťahuje na zamestnancov v pracovnoprávnych vzťahoch  
a v obdobných pracovných vzťahoch. Upravená je najmä v Zákonníku práce, zákone  
č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých  
zákonov v znení neskorších predpisov alebo v nariadení vlády Slovenskej republiky  
č. 395/2006 Z. z. o minimálnych požiadavkách na poskytovanie a používanie osobných  
ochranných pracovných prostriedkov. Ak by sa pre účely bezpečnosti a ochrany zdravia  
pri práci malo považovať aj vykonávanie aktivačných prác, drobných obecných služieb  
alebo dobrovoľníckej práce za vzťah obdobný pracovnoprávnemu vzťahu, platí to  
rovnako aj pre všetky ostatné právne vzťahy, ktoré sú založené vykonávaním týchto  
prác?  
Požiadala som Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci, aby sa  
toto vecou zaoberal a inicioval zmenu, či doplnenie súčasnej právnej úpravy. O zváženie  
možnosti iniciovať zmenu právnej úpravy, aby boli predmetné otázky explicitne riešené  
v príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch, som požiadala aj ministra práce.  
Do konca roka 2013 však ani jeden z oslovených subjektov na moju žiadosť nezareagoval.  
8.4.5 Spôsobilosť na právne úkony  
Už v roku 2012 som sa aj na základe upozornení, aj na základe podaní fyzických osôb  
a právnických osôb, zaoberala ústavnoprávnymi a ľudskoprávnymi aspektmi pozbavovania  
spôsobilosti na právne úkony a výkonu opatrovníctva. Svoje odporúčania na prehodnotenie  
právnej úpravy, vrátane procesných ustanovení, som prezentovala v Správe o činnosti  
verejného ochrancu práv za rok 2012, zatiaľ ostali bez odozvy.  
V roku 2013 som preto osobitne, listom, upozornila ministra spravodlivosti  
na v súčasnosti už nevyhovujúcu právnu úpravu a apelovala som na zmenu právnej úpravy  
§ 10 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, aby zákon nezveroval súdu rozhodovaciu právomoc,  
na základe ktorej súd pozbavuje fyzickú osobu spôsobilosti na právne úkony svojím  
rozhodnutím, ale aby v týchto prípadoch súd iba deklaroval stav, ktorý už nastal.  
Za potrebné považujem precizovať aj právnu úpravu výkonu opatrovníctva, ktorá  
potrebuje spresnenie aj v súvislosti s ochranou práv (napr. majetkových) osôb, ktorých  
spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená. Som presvedčená o potrebe dôkladnejšej  
úpravy kontroly výkonu opatrovníctva zo strany orgánov verejnej moci, pretože súčasná  
úprava v § 180 ods. 3 v spojení s § 193 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje iba  
formálne vykonávanie tejto funkcie a rovnako aj kontroly jej vykonávania.  
Z odpovede ministra spravodlivosti vyplynulo, že ministerstvo spravodlivosti sa,  
v rámci svojej legislatívnej činnosti, zaoberá aj touto problematikou.  
8.4.6 Porušenie povinnosti ustanovenej zákonom  
V roku 2013 som zistila porušenie povinnosti ustanovenej zákonom v 20 prípadoch.  
Orgány, u ktorých bolo zistené porušenie povinnosti ustanovenej zákonom sú uvedené  
v nasledujúcom prehľade:  
60  
orgány územnej samosprávy  
ministerstvá  
8
3
9
ostatné orgány verejnej správy  
Zistené porušenia povinnosti ustanovenej zákonom sa týkali:  
-
v ôsmich prípadoch povinností ustanovených zákonom č. 9/2010 Z. z.  
o sťažnostiach v znení zákona č. 289/2012 Z. z. (2x ministerstvami, 3x územnou  
samosprávou, 2x bývalými krajskými stavebnými úradmi a 1x Sociálnou  
poisťovňou),  
-
v piatich prípadoch povinností ustanovených správnym poriadkom (2x úradom  
práce, sociálnych vecí a rodiny, 1x obvodným pozemkovým úradom, 1x  
ministerstvom a 1x územnou samosprávou),  
-
-
-
v štyroch prípadoch povinností ustanovených zákonom o slobode informácií (3x  
územnou samosprávou a 1x zariadením sociálnych služieb),  
v dvoch prípadoch povinnosti ustanovenej zákonom č. 372/199 Zb. o priestupkoch  
v znení neskorších predpisov (Policajným zborom a mestskou políciou),  
v jednom prípade povinnosti ustanovenej zákonom č. 162/1995 Z. z. o katastri  
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny  
zákon) v znení neskorších predpisov, a to správou katastra.  
9. O VYUŽITÍ OPRÁVNENÍ VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV  
9.1  
Postúpenie veci prokurátorovi  
Podľa zákona o verejnom ochrancovi práv, ak sa podnet týka preskúmania  
právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo ak verejný ochranca práv dospeje  
k záveru, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je v rozpore so zákonom alebo iným  
všeobecne záväzným právnym predpisom, môže postúpiť vec na vybavenie príslušnému  
prokurátorovi, prípadne urobí iné opatrenie. To isté môže urobiť aj s podnetom, ktorý  
obsahuje návrhy takých opatrení, ktoré patria do pôsobnosti prokuratúry.  
V roku 2013 som postúpila prokuratúre 46 podnetov, z toho 44 podnetov sa týkalo  
preskúmania postupu orgánov verejnej správy a dva sa týkali podozrenia z trestnej činnosti.  
Uvádzam prehľad a počty podnetov, ktoré boli postúpené prokurátorovi spolu  
s uvedením problémov, ktorých sa týkali:  
-
sedem podnetov sa týkalo konania a rozhodovania úradov práce, sociálnych vecí  
a rodiny a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (1x rozhodovanie o dávke  
v hmotnej núdzi, 1x rozhodovanie o peňažnom príspevku na opatrovanie, 1x  
rozhodovanie o parkovacom preukaze, 1x rozhodovanie o vyradení z evidencie  
uchádzačov o zamestnanie, 1x rozhodovanie o sprístupnení informácie, 1x  
rozhodovanie o náhrade cestovných výdavkov a 1x vrátenie peňažného príspevku  
61  
občanovi so zdravotným postihnutím na prevádzkovanie alebo vykonávanie  
samostatnej zárobkovej činnosti),  
-
-
sedem podnetov sa týkalo konania a rozhodovania orgánov územnej samosprávy  
(4x stavebné konania, 1x preskúmanie zákonnosti všeobecne záväzného  
nariadenia, 1x rozhodovanie o uložení pokuty a 1x rozhodovanie o poplatku  
za komunálne odpady a za drobné stavebné odpady),  
deväť podnetov sa týkalo konania a rozhodovania Sociálnej poisťovne (1x  
rozhodovania o nároku na nemocenské, 1x rozhodovania o nároku na starobný  
dôchodok, 3x rozhodovania o nároku na dávku v nezamestnanosti, 1x  
rozhodovania o nároku na materské, 1x rozhodovania o povinnosti zaplatiť  
penále, 1x rozhodovania o povinnosti platiť poistné a 1x rozhodovania o nároku  
na invalidný dôchodok),  
-
-
-
sedem podnetov sa týkalo konania a rozhodovania pozemkových úradov (5x  
konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim a 2x  
reštitučného konania),  
päť podnetov sa týkalo konania a rozhodovania správ katastra a katastrálnych  
úradov (2x konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov  
k nim, 2x zápisu vecného bremena a 1x zápisu vlastníckeho práva),  
deväť podnetov sa týkalo konania a rozhodovania ostatných orgánov verejnej  
správy (2x rozhodovania hraničnej a cudzineckej polície o udelení trvalého pobytu,  
1x rozhodovania okresného dopravného inšpektorátu okresného riaditeľstva  
Policajného zboru o zadržaní vodičského preukazu, 1x postupu polície  
pri prešetrovaní priestupku, 1x vydania platobného výmeru Úradom pre dohľad  
nad zdravotnou starostlivosťou, 1x postupu ministerstva školstva v konaní  
o uznaní rovnocennosti vysokoškolského štúdia, 1x postupu Slovenskej inšpekcie  
životného prostredia, 1x postupu obvodného úradu a ministerstva vnútra  
v priestupkovom konaní a 1x rozhodovania Štátnej kúpeľnej komisie Ministerstva  
zdravotníctva Slovenskej republiky).  
Podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov  
medzi právne prostriedky, ktorými prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov  
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, patrí  
aj protest prokurátora a upozornenie prokurátora.  
Protest podal prokurátor napr. v podnete týkajúcom sa preskúmania zákonnosti  
platobného výmeru Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorým tento  
rozhodol, že podávateľka podnetu je povinná zaplatiť zdravotnej poisťovni preddavky  
na poistné na verejné zdravotné poistenie za určené obdobie. Uvedené rozhodnutie bolo  
v rozpore so zákonom preto, že v určenom období podávateľka podnetu poberala rodičovský  
príspevok, pričom podľa zákona o zdravotnom poistení je platiteľom poistného štát, ak nie je  
uvedené inak, aj za fyzickú osobu, ktorá poberá rodičovský príspevok. Prokurátor preto  
navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. Podanému protestu Úrad pre dohľad  
nad zdravotnou starostlivosťou vyhovel a napadnuté rozhodnutie zrušil.  
Upozornenie podal prokurátor napr. v podnete, v ktorom jeho podávatelia namietali  
postup obce ako stavebného úradu z dôvodu porušenia viacerých ustanovení stavebného  
62  
zákona a správneho poriadku a z dôvodu nečinnosti stavebného úradu vo veci dodatočného  
povolenia stavby a v kolaudačnom konaní.  
9.2 Návrh na začatie konania pred ústavným súdom  
Verejný ochranca práv môže podľa čl. 151a ods. 2 ústavy predložiť ústavnému  
súdu návrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje  
základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.  
V roku 2013 som toto oprávnenie využila v troch prípadoch.  
Podala som návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 6 bod 2 až 6 v spojení  
s § 10 bod 2 až 4 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Banská Bystrica č. 9/2011  
o verejnom poriadku na území mesta (úplné znenie vydané 4. júla 2012) s čl. 1 ods. 1 prvá  
veta, s čl. 2 ods. 3, s čl. 13 ods. 1 písm. a), s čl. 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 ústavy, v spojení  
s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,  
s čl. 68 a s čl. 152 ods. 4 ústavy, s § 4 ods. 3 písm. f) a g), s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb.  
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona  
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. Návrh sa týka povinnosti  
vlastníka vykonávať údržbu verejného priestranstva, napr. bezodplatným čistením chodníkov,  
iba preto, že práve jeho nehnuteľnosť sa nachádza v susedstve verejného priestranstva, ktoré  
je všetkými užívané a je v správe alebo vo vlastníctve iného subjektu než je on.  
Druhý návrh som podala na začatie konania o súlade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g)  
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu  
majetku v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 2, s čl. 13 ods. 3 a ods. 4, s čl. 20 ods. 1  
a ods. 4 ústavy, v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv  
a základných slobôd. Návrh sa týka zmeny podmienok uplatnenia reštitučného práva  
k pozemkom.  
V poradí tretí návrh na ústavný súd som podala vo veci súladu ustanovení § 120 ods. 2  
zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle  
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou,  
s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Medzinárodným paktom  
o občianskych a politických právach. Napadnuté ustanovenia umožňujú, aby policajné útvary  
a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odôvodňovali niektoré svoje  
rozhodnutia iba skutočnosťou, že „..ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky“. Takéto  
legislatívne riešenie nie je v súlade s požiadavkou rovnosti zbraní strán v konaní pred súdmi,  
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Nie je tiež v súlade s ústavnými  
garanciami a garanciami, ktoré poskytujú medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská  
republika viazaná, pre spravodlivé konanie. Neumožňuje totiž dotknutým osobám účinne sa  
brániť, a ani predkladať dôkazy, ktorými by sa dali vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad  
rozhodnutia policajných útvarov, alebo Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej  
republiky. Súčasne som navrhla, aby ústavný súd pozastavil účinnosť týchto ustanovení.  
Ani o jednom z mnou podaných návrhov nebolo do 31. decembra 2013 rozhodnuté.  
63  
9.3 Predloženie Mimoriadnej správy verejného ochrancu práv národnej rade  
Podľa § 24 zákona o verejnom ochrancovi práv „Ak verejný ochranca práv zistí  
skutočnosti nasvedčujúce, že porušenie základného práva alebo slobody je závažné alebo sa  
týka väčšieho počtu osôb, môže predložiť národnej rade mimoriadnu správu. Súčasťou  
mimoriadnej správy môže byť aj návrh, aby bola prerokovaná na najbližšej schôdzi. “  
Pri napĺňaní pôsobnosti verejného ochrancu práv som v priebehu roka 2013 náhodne  
a nezávisle od seba, prostredníctvom Kancelárie, preskúmavala postup orgánov, ktoré pôsobia  
v rozdielnych oblastiach. Ich činnosť, ktorú som preskúmavala, spolu priamo nesúvisí. Aj  
keď boli z rozdielnych oblastí a ich činnosť vzájomne priamo nesúvisela, prieskum  
ukázal, že mali spoločného menovateľa v tom, že ich postup v preskúmavaných veciach,  
ktorý som namietala, sa týkal najmä Rómov.  
Zistila som skutočnosti nasvedčujúce tomu, že konaním niektorých orgánov došlo  
a dochádza nielen k závažnému porušeniu základných práv a slobôd, ale aj že porušenie sa  
týka väčšieho počtu osôb a z nich aj veľkého počtu maloletých detí, najmä rómskej  
národnostnej menšiny. To ma viedlo k postupu podľa § 24 zákona o verejnom ochrancovi  
práv. Pre závažnosť zistení, pre rozsah porušení základných práv a slobôd a v časti prípadov  
pre systematickosť a systémovosť ich porušovania (prístup maloletých detí k vzdelávaniu),  
som spolu s predložením Mimoriadnej správy verejného ochrancu práv navrhla, aby bola  
prerokovaná na najbližšej schôdzi národnej rady.  
Obsahom Mimoriadnej správy verejného ochrancu práv sú zistenia týkajúce sa  
dodržiavania práva na vzdelanie detí rómskeho pôvodu, ako aj práva na nedotknuteľnosť  
obydlia a osobnej slobody a návrhy opatrení, aj mimoriadnych dočasných opatrení,  
na predchádzanie ďalšiemu porušovaniu práv časti maloletých detí na prístup k vzdelávaniu.  
Správu som národnej rade predložila 16. augusta 2013.  
Dňa 27. augusta 2013 bola prerokovaná vo Výbore Národnej rady Slovenskej  
republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny. Tento výbor vzal správu, na základe  
prijatého uznesenia, na vedomie, avšak neprijal odporúčanie na prerokovanie tejto správy  
na najbližšej schôdzi národnej rady.  
Mimoriadna správa verejného ochrancu práv v národnej rade do konca roka  
2013 prerokovaná nebola.  
9.4 Vyrozumenie  
Podľa § 19 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv „Ak verejný ochranca práv  
nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej správy alebo ak prijaté opatrenia považuje  
za nedostatočné, vyrozumie o tom orgán nadriadený orgánu verejnej správy, proti ktorému  
podnet smeruje, a ak takého orgánu niet, vládu Slovenskej republiky.“  
O výsledkoch preskúmania policajnej akcie v osade Budulovská v Moldave  
nad Bodvou som vyrozumela Prezídium Policajného zboru a vyzvala som ho, aby prijalo  
mnou navrhnuté opatrenia, ktorými sa malo do budúcnosti zabezpečiť predchádzanie  
porušovaniu základných práv a slobôd osôb postupom polície a mala sa zlepšiť schopnosť  
polície v budúcnosti preukazovať priebeh plánovaných policajných akcií a tiež jej postup  
voči osobám, ktoré predvedie na svoje oddelenia.  
64  
Podľa § 19 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv je orgán verejnej správy  
povinný do 20 dní odo dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení oznámiť verejnému  
ochrancovi práv svoje stanovisko a prijaté opatrenia.  
Prezídium Policajného zboru mi zaslalo svoje stanovisko, ale prijatie konkrétnych  
opatrení mi neoznámilo.  
O svojej nespokojnosti so stanoviskom Prezídia Policajného zboru, a tiež s tým, že mi  
nebolo oznámené prijatie žiadneho konkrétneho opatrenia, som preto informovala jeho  
nadriadený orgán, ministerstvo vnútra – Vyrozumením o nesúhlase so stanoviskom  
Prezídia Policajného zboru a s neprijatím opatrení.  
Ministerstvo vnútra na zaslané vyrozumenie reagovalo stanoviskom, s ktorým  
nemôžem súhlasiť a neuložilo podriadenému orgánu realizovať žiadne z opatrení, na ktoré ho  
vyzval verejný ochranca práv.  
Výsledky vybavenia súvisiaceho podnetu som oznámila aj ministerstvu vnútra,  
a vyzvala som ho na prijatie takých opatrení, ktoré sú v jeho pôsobnosti, a to aby prijalo  
opatrenia na zabezpečenie podmienok pre prijatie mnou navrhnutých opatrení v Policajnom  
zbore a aby vyvodilo za zistené porušenia zodpovednosť.  
Vo vzťahu k opatreniam, ktoré sú v pôsobnosti ministerstva vnútra, som od neho  
dostala stanovisko, s ktorým som nemohla súhlasiť a ministerstvo ako orgán verejnej správy  
mi neoznámilo prijatie žiadneho opatrenia, na ktoré som ho vyzvala, a rovnako ani iného  
opatrenia.  
Pretože ministerstvo vnútra je ústredný orgán štátnej správy, a teda nemá nadriadený  
orgán, predložila som vláde Slovenskej republiky Vyrozumenie verejného ochrancu práv  
o nesúhlase so stanoviskom ministerstva vnútra a Vyrozumenie verejného ochrancu  
práv o nesúhlase s neprijatím opatrení.  
9.5  
Návrh na začatie disciplinárneho konania  
V roku 2013 som prvýkrát v histórii inštitútu verejného ochrancu práv v Slovenskej  
republike využila oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania. Toto  
oprávnenie vyplýva verejnému ochrancovi práv z čl. 151a ods. 1 druhá veta ústavy. Podľa nej  
sa v zákonom ustanovených prípadoch verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení  
zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné  
právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. K 31. decembru 2013 som využila  
oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania v troch prípadoch.  
Prvý návrh som sa rozhodla podať po tom, ako som zistila, že sudca na verejnom  
súdnom pojednávaní podmienil použitie zvukového záznamu súhlasom súdu, a neskôr  
bez právneho dôvodu písomným oznámením neudelil súhlas na jeho použitie, čím porušil  
základné právo fyzickej osoby na informácie zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Konal  
bez opory v ústave, v zákone a v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.  
Taktiež prekročil svoje zákonné oprávnenia, výsledkom čoho bolo porušenie základného  
práva fyzickej osoby na informácie. To skonštatoval aj ústavný súd. Napriek tomuto  
konštatovaniu ústavného súdu, zo strany orgánov správy súdu, a ani ministerstva  
spravodlivosti nebola za porušenie základných práv a slobôd fyzickej osoby a za to, že sudca  
65  
svojím postupom ohrozil dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov,  
doteraz vyvodená žiadna disciplinárna zodpovednosť.  
Druhý návrh je podaný z dôvodu opakujúcich sa zbytočných a neodôvodnených  
prieťahov v dvoch súdnych konaniach, ktoré spôsobil sudca svojou dlhodobou nečinnosťou,  
a neefektívnosťou v konaní.  
Tretí návrh som podala proti podpredsedovi okresného súdu, ktorý svojím konaním  
porušil povinnosť pri správe súdu uloženú mu v ustanovení § 74 ods. 1 písm. g) zákona  
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších  
predpisov, podľa ktorého predseda súdu vykonáva správu súdu tým, že zabezpečuje  
poskytovanie informácií o činnosti súdu pre iné orgány verejnej moci a pre verejnosť.  
Uvedeného konania sa dopustil tým, že verejnému ochrancovi práv poskytol nepravdivú  
informáciu o stave preskúmavaného súdneho konania, ktorú verejný ochranca práv potreboval  
pre výkon svojej činnosti.  
9.6 Opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov  
Okrem množstva závažných porušení základných práv a slobôd, ktoré sú uvedené  
v tematických správach a v Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv (správy sú  
uverejnené na stránke www.vop.gov.sk) som zistila porušenia základných práv a slobôd  
v bežnej činnosti orgánov verejnej správy aj na základe podnetov. V roku 2013 som v 130  
podnetoch, z celkového počtu 1508, konštatovala 176 porušení základných práv a slobôd:  
- v 98 prípadoch som konštatovala porušenie základného práva na prerokovanie  
veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy),  
- v 46 prípadoch som konštatovala porušenie základného práva, podľa ktorého sa  
každý môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva  
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom  
na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy),  
- v ôsmich prípadoch som konštatovala porušenie základného práva na primerané  
hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate  
živiteľa (čl. 39 ods. 1 ústavy),  
- v šiestich prípadoch som konštatovala porušenie základného práva na informácie  
(čl. 26 ústavy),  
- v štyroch prípadoch som konštatovala porušenie práva dieťaťa zaručeného čl. 3  
a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa,  
- v troch prípadoch som konštatovala porušenie petičného práva (čl. 27 ústavy),  
- v dvoch prípadoch som konštatovala porušenie základného práva na ochranu  
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19  
ods. 2 ústavy),  
- v dvoch prípadoch som konštatovala porušenie základného práva na osobitnú  
ochranu detí a mladistvých (čl. 41 ods. 1 ústavy),  
66  
- v dvoch prípadoch som konštatovala porušenie základného práva rodičov  
na starostlivosť o deti a ich výchovu a právo detí na rodičovskú výchovu  
a starostlivosť (čl. 41 ods. 4 ústavy),  
- v jednom prípade som konštatovala porušenie základného práva pre každého  
kto je v hmotnej núdzi na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie  
základných životných podmienok (čl. 39 ods. 2 ústavy),  
- v jednom prípade som konštatovala porušenie základného práva na ochranu  
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným  
zneužívaním údajov o svojej osobe (čl. 19 ods. 3 ústavy),  
- v jednom prípade som konštatovala porušenie základného práva  
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu  
mena (čl. 19 ods. 1 ústavy),  
- v jednom prípade som konštatovala porušenie základného práva na ochranu  
zdravia a na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky  
na základe zdravotného poistenia (čl. 40 ústavy),  
- v jednom prípade som konštatovala porušenie práva na platenú materskú  
dovolenku alebo rodičovskú dovolenku po narodení alebo osvojení dieťaťa  
na účely zosúladenia rodinného a pracovného života zaručeného čl. 33 ods. 2  
Charty základných práv Európskej únie.  
Náprava nedostatkov:  
V každom z týchto prípadov trvám na prijatí opatrení vedúcich k náprave zistených  
porušení individuálnych práv, rovnako aj na prijatí takých opatrení, ktoré smerujú k zlepšeniu  
činnosti orgánu verejnej správy a sú zamerané na predchádzanie porušovaniam.  
V roku 2013 pracovala Kancelária celkovo so 4 403 podaniami. Z toho sa  
na Kanceláriu obrátilo písomným podaním 1 632 podávateľov (z toho bolo 619 podnetov  
a 1 013 podaní) a z predchádzajúceho roku zostalo nevybavených 1 555 podaní (z toho bolo  
889 podnetov a 666 podaní). V roku 2013 právnici Kancelárie v počte 19 vybavili 3 743  
podaní (z toho bolo 360 podnetov z roku 2013, 637 podnetov prenesených z roku 2012, 883  
podaní z roku 2013, 647 podaní prenesených z roku 2012, 389 písomných usmernení a 827  
podaní na stránke detského ombudsmana). Právnici Kancelárie v roku 2013 vykonali 11  
tematických prieskumov, v rámci ktorých aj na mieste preskúmali činnosť v 43 inštitúciách.  
Zamestnanci Kancelárie pomáhali s vyhotovením podaní adresovaných verejnému ochrancovi  
práv 720 osobám.  
67  
II. NÁVRHY A ODPORÚČANIA NA NÁPRAVU ZISTENÝCH  
NEDOSTATKOV  
1. ODPORÚČANIA NA ZLEPŠENIE OCHRANY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD  
FYZICKÝCH OSÔB A PRÁVNICKÝCH OSÔB  
1.1 V školskom zákone výslovne upraviť zákaz priestorového, organizačného, fyzického  
a symbolického vylúčenia alebo oddelenia rómskych žiakov v dôsledku ich príslušnosti  
k národnostnej menšine alebo v dôsledku ich sociálneho pôvodu (často v kombinácii s ich  
sociálnym znevýhodnením) od ostatných žiakov a upraviť povinnosti orgánov verejnej správy  
a ich zodpovednosť za kontrolu dodržiavania tohto zákazu. Tiež stanoviť sankcie za jeho  
porušenie a zabezpečiť ich vykonateľnosť.  
1.2 Vytvoriť podmienky pre:  
a) prístup ku všetkým stupňom vzdelania aj pre žiakov so špeciálnymi výchovno-  
vzdelávacími potrebami, ktorí sú vzdelávaní v špeciálnych školách a v špeciálnych  
triedach,  
b) uskutočňovanie bezplatnej odbornej predškolskej prípravy v štátnom jazyku,  
a ak to vyžaduje najlepší záujem dieťaťa aj v jeho materinskom jazyku, a to  
v dostatočnom počte zariadení, s dostatočným počtom kvalifikovaných odborníkov;  
sprístupniť túto možnosť najmä pre deti pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného  
prostredia a pre deti, ktoré majú v predškolskom veku evidentne jazykovú bariéru,  
najmä rómskym deťom pochádzajúcim zo sociálne znevýhodneného prostredia,  
s cieľom pritiahnuť ich k vzdelávaniu,  
c) postup v najlepšom záujme dieťaťa aj vzdelávaním žiakov rómskej národnostnej  
menšiny nielen v štátnom jazyku, ale aj v ich materinskom jazyku, ak je to  
pre porozumenie školského učiva potrebné,  
d) bezplatné užívanie všetkých potrebných učebných pomôcok a potrieb,  
v starostlivosti školského zariadenia nielen počas vyučovania, ale aj počas  
prípravy na vyučovanie pre všetkých žiakov, ktorí pochádzajú zo sociálne  
znevýhodneného prostredia a zabezpečiť im odbornú pomoc s prípravou  
na vyučovanie, s cieľom získať ich pre vzdelávanie a zamerať sa v tomto úsilí aj  
na žiakov rómskej národnostnej menšiny,  
e) dostatočný počet pedagogických asistentov učiteľa vo všetkých školách a triedach,  
v ktorých sa vzdelávajú žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.  
1.3 Bezodkladne zvýšiť finančný normatív určený na celodennú stravu pre deti  
umiestnené v špeciálnych výchovných zariadeniach akými sú napríklad reedukačné centrá,  
aby deti mohli dostávať dostatok potravy a netrpeli v nich hladom.  
1.4 Vypustiť ustanovenie § 27 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z právneho poriadku  
Slovenskej republiky, čo by opätovne umožnilo poskytovať právnu pomoc príslušníkom  
68  
tretích krajín v ich konaní o zaistení aj mimovládnym organizáciám, ktoré sa špecializujú  
na poskytovanie právnej pomoci cudzincom.  
1.5 Rozšíriť v zákone o poskytovaní právnej pomoci kompetencie CPP aj na poskytovanie  
právnej pomoci štátnym príslušníkom tretích krajín v konaní o ich zaistení.  
1.6 Zabezpečiť zmenu procesného práva tak, aby súd v súdnych konaniach, v ktorých  
dochádza ku kolízii práv dieťaťa a jeho zákonných zástupcov, z úradnej moci vždy  
ustanovil orgán sociálnoprávnej ochrany ako kolízneho opatrovníka celej rodiny. Tento  
bude mať v konaní zo zákona samostatné právne postavenie, napríklad ako jeho vedľajší  
účastník. Zabezpečiť, aby súd z úradnej moci dieťaťu v takomto konaní, na ochranu jeho  
práv a oprávnených záujmov, vždy ustanovil advokáta alebo inú fyzickú, či právnickú  
osobu znalú práva na právne zastupovanie.  
1.7 Upraviť procedurálne pravidlá priameho vypočutia dieťaťa v súdnom konaní (aj  
každom inom konaní) a procedurálne pravidlá pre prípad, ak je dieťa vypočuté mimo konania  
prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu. Stanoviť nutnosť zaznamenania  
vypočutia dieťaťa na zvukovom zázname a určiť aj postup a spôsob uchovávania tohto  
záznamu.  
1.8 Zabezpečiť, aby polícia z každej plánovanej policajnej akcie, v ktorej už pri jej  
príprave predpokladá použitie donucovacích prostriedkov, zadovážila kamerový záznam  
o jej priebehu.  
1.9 Zabezpečiť monitorovanie všetkých policajných priestorov, v ktorých sa vybavujú  
políciou predvedené a zadržané osoby prostredníctvom kamier a uchovávanie záznamov  
o zaobchádzaní polície s predvedenými osobami.  
1.10 Zriadiť nezávislý kontrolný orgán, ktorý bude vykonávať nezávislé vyšetrovanie vždy  
v prípade, ak vzniknú pochybnosti o policajnom alebo inom postupe orgánu verejnej správy,  
pri ktorom boli použité donucovacie prostriedky a bude vyvodzovať zodpovednosť.  
Pri opatreniach uvedených v bodoch 1.8, 1.9 a 1.10 považujem za mimoriadne dôležité  
moje upozornenie, že ich prijatie nemá žiadnu súvislosť s prípadnou individuálnou  
trestnoprávnou zodpovednosťou jednotlivcov. Sú to opatrenia zamerané výlučne na zlepšenie  
ochrany základných práv a slobôd a dôveryhodnosti polície. Preto, pre ich uskutočnenie nie je  
potrebné čakať na výsledky trestných stíhaní.  
1.11 Upraviť existujúcu zákonnú úpravu tak, aby v nej bola upravená povinnosť vyžiadať  
od väzňa po jeho prijatí do výkonu väzby alebo do výkonu trestu jeho informovaný  
súhlas s vykonaním lekárskej prehliadky a aj následne vyžadovať jeho informovaný  
súhlas pre vykonanie ošetrovateľských a zdravotných úkonov vždy, tak ako to platí  
pre ostatné fyzické osoby. V zákone ustanoviť aj taxatívny výpočet prípadov a dôvodov,  
za splnenia ktorých je možné vykonávať zdravotnú starostlivosť aj bez predchádzajúceho  
69  
súhlasu tejto osoby. V zákone ustanoviť prípady a dôvody, za splnenia ktorých je lekárska  
prehliadka povinná, a pre tieto prípady ustanoviť, ktoré zdravotné úkony možno v rámci  
povinnej lekárskej prehliadky vykonať.  
1.12 Zabezpečiť, aby prešetrovanie sťažností väzňov na poskytovanie (neposkytovanie)  
zdravotnej starostlivosti bolo výlučne v pôsobnosti Úradu pre dohľad nad zdravotnou  
starostlivosťou, alebo iného vonkajšieho kontrolného orgánu príslušného odborného  
zamerania, ktorý každú takúto sťažnosť preskúma povinne a bez meškania.  
1.13 Upraviť procesný postup pri vydávaní formulára E 101, resp. formulára PD A 1  
a pri vybavovaní žiadostí o udelenie výnimky podľa koordinačných predpisov tak, aby  
najmä pri nevydaní formulára, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie výnimky, bolo možné  
využiť opravný prostriedok.  
1.14 Zákonnou úpravou uložiť povinnosť, aby všetky správne orgány v každom prípade,  
ak nevyhovejú žiadosti, museli o tom vydať rozhodnutie so všetkými náležitosťami,  
vrátane poučenia o opravnom prostriedku, a aby takéto rozhodnutie bolo minimálne  
v jednom stupni preskúmateľné. V zákone upraviť zákaz takúto vec vybaviť písomným  
oznámením.  
1.15 Zákonne upraviť právne postavenie občana, ktorý pre obec vykonáva menšie  
obecné služby a vzťahy z toho vznikajúce, práva a povinnosti subjektov, ktorých sa tieto  
vzťahy dotýkajú ako aj vzťahy ohľadne bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci  
a poskytovania osobných ochranných pracovných prostriedkov.  
1.16 Doplnením  
existujúcej zákonnej úpravy alebo novou právnou úpravou riešiť  
primeranosť výšky starobných dôchodkov tzv. starodôchodcov tak, aby riešenie bolo  
zlučiteľné s požiadavkou spravodlivosti.  
1.17 Urýchlene doriešiť problematiku valorizácie výsluhových dôchodkov.  
2. INFORMÁCIA O REALIZÁCII ODPORÚČANÍ NÁRODNEJ RADE Z MOJEJ  
MINULOROČNEJ SPRÁVY  
V Správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2012 som odporučila národnej  
rade tieto opatrenia :  
a) zameniť platnú zákonnú právnu úpravu nároku na vdovský a vdovecký dôchodok,  
aby sa odstránila nerovnosť– nerealizovalo sa,  
b) zákonom upraviť vytvorenie štátnej profesionálnej siete pomáhajúcich profesií  
(terénna sociálna práca) – nerealizovalo sa,  
c) prehodnotiť právnu úpravu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony – zvažuje  
sa zmena,  
70  
d) v zákone riešiť právne postavenie zamestnancov, ktorým zamestnávateľ  
nevyplácal mzdu, zrušil, opustil, vypratal prevádzku a nevydal im doklady  
o skončení ich pracovnoprávneho vzťahu – neriešilo sa,  
e) zákonom ustanoviť povinnosť orgánu verejnej správy podať návrh na začatie  
konkurzného konania voči dlžníkovi štátu od určitej výšky jeho dlhu a určiť  
sankciu za nesplnenie tejto povinnosti – nerealizovalo sa,  
f) zmeniť ustanovenia o vecnom bremene v zákone č. 251/2012 Z. z. o energetike  
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak, aby  
obmedzenie vlastníckeho práva nepresahovalo nevyhnutnú mieru  
–
nerealizovalo sa,  
g) pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na rok 2014 v kapitole Všeobecná pokladničná  
správa vytvoriť podmienky pre vykonávanie úplnej pôsobnosti verejného  
ochrancu práv – nerealizovalo sa.  
3. INFORMÁCIA  
O
ODPORÚČANIACH UVEDENÝCH V MIMORIADNEJ  
SPRÁVE VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV PREDLOŽENEJ NÁRODNEJ RADE  
V AUGUSTE 2013  
Správa poukazuje na mimoriadne závažné a aj opakované porušovania základných  
práv a slobôd veľkej skupiny osôb, a najmä maloletých detí. Obsahuje aj návrhy akútnych  
dočasných mimoriadnych opatrení, ktorých účelom bolo zlepšiť štart do života práve  
časti tých najbezbrannejších maloletých rómskych detí pochádzajúcich z najbiednejších  
sociálnych pomerov, ktoré sa mali zúčastňovať zápisu do 1. ročníka školskej dochádzky  
začiatkom roku 2014. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva  
a národnostné menšiny ju zobral na vedomie, plénum ju doteraz neprerokovalo a opatrenia  
neboli prijaté. K tomu niet čo dodať. Snáď iba to, že aj nečinnosť má výpovednú hodnotu.  
Vypovedá o tom, na čom predstaviteľom štátu záleží, aké sú ich priority, lebo tie vo svojej  
praxi naozaj realizujú. A tak aj nečinnosť formuje našu spoločnosť, jej postoje, aj nálady  
v nej. V tomto prípade, žiaľ, možno nečinnosť našich inštitúcií čítať aj tak, že na právach  
malých rómskych detí nezáleží. Tiež aj tak, že tejto skupine obyvateľov môže verejný orgán  
buldozérom odpratať ich zanedbané obydlia a predtým z nich ich obyvateľov vyhnať  
bez akéhokoľvek úradného rozhodnutia a právneho titulu. A tiež aj tak, že voči niektorým  
ľuďom možno použiť neprimerané policajné postupy a donucovacie prostriedky. Lebo aj  
o tom Mimoriadna správa verejného ochrancu práv je a ten, kto sa s ňou oboznámil, si možno  
predchádzajúcu nečinnosť našich orgánov a súčasné neprijímanie opatrení vyloží práve tak,  
že určitej skupine ľudí žiadne práva nepatria. A preto verejný ochranca práv musí  
upozorňovať na tieto skutočnosti a stále pripomínať, že na uskutočnenie opatrení, ktoré  
pomôžu zlepšiť ochranu základných práv a slobôd v činnosti orgánov verejnej správy  
nikdy nie je neskoro.  
71  
4. OPATRENIA  
NA  
ZABEZPEČENIE  
PODMIENOK  
PRE  
ČINNOSŤ  
VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV  
4.1 Verejný ochranca práv je ústavný orgán s celoslovenskou vecnou aj miestnou  
pôsobnosťou. Pre riadne vykonávanie ustanovenej pôsobnosti verejný ochranca práv určil,  
podľa zákona, v organizačnom poriadku organizačnú štruktúru Kancelárie. Organizačná  
štruktúra, pre opakované nepridelenie rozpočtových prostriedkov, nemohla byť ani  
v roku 2013 zrealizovaná. Preto Kancelária nie je personálne a materiálne dobudovaná  
a
nemohla otvoriť ani jedno z ôsmich regionálnych pracovísk ustanovených  
v organizačnom poriadku. V každom regionálnom pracovisku má, podľa organizačného  
poriadku Kancelárie, pracovať iba jeden odborný zamestnanec a administratívna  
pracovná sila na kratší (polovičný) pracovný čas. Teda nižšie sa potreba nastaviť ani  
nedá. Preto opakovane navrhujem, aby národná rada uložila uznesením vláde Slovenskej  
republiky riešiť v určenej lehote podmienky pre činnosť verejného ochrancu práv.  
4.2 Navrhujem aj, aby národná rada uložila vláde Slovenskej republiky uznesením, aby  
sa v procese zostavovania rozpočtu verejnej správy a v procese určovania limitu  
výdavkov Kancelárie pre nasledujúce rozpočtové obdobia riadila Rezolúciou 1959/2013  
Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií  
v Európe. Zatiaľ tomu tak nie je. Ani skromné, už uplatnené, rozpočtové požiadavky  
Kancelárie (vyčíslené v liste ministrovi financií zo dňa 23. apríla 2013, ktorým boli  
požadované kapitálové prostriedky na zabezpečenie modernizácie informačno-  
komunikačných technológií a v liste adresovanom ministerstvu financií zo dňa 15. mája 2013,  
ktorým bolo požadované zosúladenie výšky záväzného ukazovateľa mzdových prostriedkov  
so záväzným ukazovateľom počtu zamestnancov, a tiež s ohľadom na rozpočtové prostriedky  
určené na podporu činnosti verejného ochrancu práv v regiónoch, nárokované v rozpočtovom  
informačnom systéme) neboli v rozpočtovej kapitole, ktorú spravuje ministerstvo financií  
(VPS), Kancelárii pridelené.  
4.3 Ústavný orgán Slovenskej republiky, verejný ochranca práv, nemá sídlo v štátnej  
budove. Navrhujem, aby národná rada uznesením zaviazala vládu Slovenskej republiky, aby  
v určenej lehote zabezpečila vhodné a dôstojné sídlo, situované v Bratislave, pre verejného  
ochrancu práv a pre jeho kanceláriu. Rovnako aj podmienky pre zriadenie ôsmich  
regionálnych pracovísk tak, ako to verejný ochranca práv opakovane navrhuje.  
PRÍLOHA:  
SPRÁVA  
KANCELÁRIE  
VEREJNÉHO  
OCHRANCU  
PRÁV  
O VÝSLEDKOCH JEJ ČINNOSTI, HOSPODÁRENÍ A PODMIENKACH PRE JEJ  
ČINNOSŤ V ROKU 2013  
72