Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR  
Správa o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu  
Príloha č. 2  
Popis vývoja a analýza hlavných problémov vysokého školstva  
Bratislava, marec 2013  
1.  
CHARAKTERISTIKA VZDELÁVACIEHO SYSTÉMU  
(1)  
Poskytovanie vysokoškolského vzdelávania je upravené zákonom č. 131/2002 Z. z.  
o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov  
(ďalej len „vysokoškolský zákon“) a v nadväzujúcich vykonávacích predpisoch. Vysoké  
školy majú výhradné právo na poskytovanie vysokoškolského vzdelávania.  
(2)  
Od roku 2002 sa uskutočňuje transformácia vysokoškolského vzdelávania. Pôvodný  
dvojstupňový systém s možnosťou ukončenia štúdia na vysokej školy s bakalárskym  
vzdelaním, ktoré nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy považované za vysokoškolské  
vzdelanie, sa nahradil trojstupňovým systémom vysokoškolského vzdelávania a zaviedol sa  
kreditový systém podľa zásad Európskeho systému na prenos a zhromažďovanie kreditov  
(ECTS).1  
(3)  
Kreditový systém je založený na princípe, že jednotlivé študijné povinnosti majú  
pridelené kredity, ktoré vyjadrujú obvyklú časovú záťaž študenta na získanie potrebných  
kompetencií/splnenie podmienok na absolvovanie predmetu. Celková štandardná ročná záťaž  
je vyjadrená v našom systéme počtom 60 kreditov (od januára 2013 len v dennej forme  
štúdia), čo má zodpovedať rozsahu 1500 až 1800 hodín štúdia, vrátane samostatnej prípravy  
študenta (štúdium literatúry, domáca príprava a pod.). Zásadou kreditového systému je aj  
schopnosť kumulovať (zbierať) kredity a možnosť ich prenosu v rámci jednotlivých vysokých  
škôl/štúdia toho istého stupňa. V prípade externej formy štúdia je od januára 2013 obmedzená  
štandardná záťaž študenta vyjadrená počtom kreditov na maximálne 48 kreditov za rok, resp.  
750 až 1440 hodín práce študenta.  
(4)  
I napriek tomu, že kreditový systém bol zavedený všeobecne záväznými právnymi  
predpismi, v súčasnosti len dve slovenské vysoké školy majú ECTS label.2  
(5)  
Zavedenie trojstupňového systému vzdelávania bolo nástrojom na zabezpečenie  
prístupu k vysokoškolskému vzdelaniu širšej časti populácií a zohľadňovalo aktuálne  
1
„ECTS je systém na zhromažďovanie a prenos kreditov zameraný na študenta, ktorý je založený  
na transparentnosti vzdelávacích výsledkov a procesov vzdelávania. Jeho cieľom je zjednodušiť plánovanie,  
poskytovanie, hodnotenie, uznávanie a overovanie kvalifikácií a jednotiek štúdia a súčasne uľahčiť mobilitu  
študentov. ECTS sa vo veľkej miere využíva vo formálnom vysokoškolskom vzdelávaní a môže sa uplatňovať aj  
na ďalšie aktivity celoživotného vzdelávania. Kredity ECTS sa udeľujú na základe pracovného zaťaženia, ktoré  
je potrebné na to, aby študenti dosiahli očakávané výsledky štúdia. Výsledky vzdelávania opisujú to, čo by mal  
študent vedieť, čomu by mal rozumieť a čo by mal byť schopný robiť po úspešnom ukončení procesu  
vzdelávania. Súvisia s deskriptormi úrovní vo vnútroštátnych kvalifikačných rámcoch a európskom  
kvalifikačnom rámci. Pracovné zaťaženie vyjadruje objem času, ktorý študenti zvyčajne potrebujú na to, aby  
ukončili všetky vzdelávacie aktivity (ako prednášky, semináre, projekty, prax, samostatné štúdium a skúšky),  
ktoré sú potrebné na to, aby dosiahli očakávané výsledky vzdelávania. Za pracovné zaťaženie v rozsahu celého  
roka formálneho vzdelávania (akademický rok) a s ním spojené výsledky vzdelávania sa udeľuje 60 kreditov  
ECTS. Pracovné zaťaženie študentov v priebehu akademického roka sa vo väčšine prípadov pohybuje v  
rozmedzí od 1 500 do 1800 hodín, pričom jeden kredit zodpovedá 25 až 30 hodinám práce.“ Zdroj:  
2
V roku 2010 získala značku ECTS Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre a v roku 2012 sa k nej  
pridala Slovenská technická univerzita v Bratislave. Túto značku udeľuje Európska komisia a potvrdzuje, že  
vysoká škola aplikuje korektne kreditový systém štúdia podľa jej zásad. Ďalšie informácie je možné získať napr.  
4
 
smerovanie v Európskom priestore vysokoškolského vzdelávania v rámci Bolonského  
procesu, do ktorého sa Slovenská republika zapojila. Z hľadiska nákladov na vysokoškolské  
vzdelávanie a obmedzených zdrojov na jeho financovanie, je vhodne koncipované trojročné  
bakalárske štúdium lacnejšou alternatívou k spojenému päť a viac ročnému štúdiu na vysokej  
škole. Koncepcia ďalšieho rozvoja vysokého školstva na Slovensku v 21. storočí (ďalej  
„koncepcia“) z roku 2000 predpokladala, že takmer 60 % absolventov vysokých škôl ukončí  
vysokoškolské štúdium s prvým stupňom vysokoškolského vzdelania, zvyšných približne 30  
% absolventov získa vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a približne 10 % získa  
vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa. Predpokladom bolo, že súčasťou zmeny systému  
vysokoškolského vzdelávania bude vytvorenie takých bakalárskych študijných programov,  
ktorých absolventi budú priamo uplatniteľní na trhu práce.  
Tabuľka 1 Počet doktorandov a absolventov doktorandského štúdia na verejných vysokých školách a ostatných  
študentov a absolventov  
1990  
974  
1995  
3729  
2000  
7 504  
2005  
2009  
2010  
2011  
Doktorandi  
10 398  
171 110  
181 508  
5,7%  
10 378  
177 266  
187 644  
5,5%  
11 107  
168 551  
179 658  
6,2%  
10 875  
162 118  
172 993  
6,3%  
Ostatní študenti 63 784  
84 779  
88 508  
4,2%  
125 054  
132 558  
5,7%  
Spolu 64 758  
Podiel doktorandov  
Absolventi PhD.  
Absolventi – ostatní  
Spolu  
1,5%  
X
127  
429  
1 010  
1 840  
2 769  
1 571  
9213  
x
11 731  
11 858  
1,1 %  
20 112  
20 541  
2,1 %  
30 965  
31 975  
3,2 %  
61 280  
63 120  
2,9 %  
57 705  
60 474  
4,6 %  
54 743  
56 314  
2,8 %  
Podiel doktorandov  
x
Do roku 2002 sú zohľadnené počty zo štátnych vysokých škôl. Rok 2010 bol posledným rokom, keď študenti prijatí podľa  
predchádzajúcej právnej úpravy, mohli ešte ukončiť štúdium podľa predchádzajúcich predpisov. V predchádzajúcom systéme  
mal doktorand možnosť do šiestich rokov od skončenia štúdia predložiť a obhájiť dizertačnú prácu. O udelení akademického  
titulu doktor následne rozhodovala vedecká rada vysokej školy/fakulty. Zavedením trojstupňového vysokoškolského štúdia je  
predloženie a obhájenie dizertačnej práce súčasťou podmienok na riadne skončenie štúdia, a doktorand rovnako ako ostatní  
študenti môže študovať najviac o dva roky dlhšie ako je štandardná dĺžka študijného programu. Štúdium sa tak skončí  
obhájením dizertačnej práce, o udelení akademického titulu doktor už vedecká rada nehlasuje.  
(6)  
Kreditovým systémom sa študentom umožňuje prispôsobovať si tempo štúdia.3  
Vysokoškolský zákon vymedzil štandardnú dĺžku štúdia študijného programu (Tabuľka 2)  
a súčasne obmedzil možnosť predĺženia štúdia študijného programu najviac o dva akademické  
roky. Štúdium študijného programu, ktoré trvá viac ako je štandardná dĺžka štúdia študijného  
programu, je spoplatnené. Výnimkou sú študenti so špecifickými potrebami, ak ich špecifická  
potreba je dôvodom predĺženia doby ich štúdia.  
(7)  
Študijné programy sa môžu uskutočňovať dennou alebo externou formou. Do konca  
roku 2012 bola externá forma štúdia definovaná ako štúdium založené prevažne  
na samostatnom štúdiu študenta a konzultáciách. Od roku 2013 (pre nové študijné programy)  
sa vyžaduje, aby z hľadiska obsahu a rozsahu študijného programu boli študijné programy  
3 Napríklad študent trojročného bakalárskeho študijného programu môže tento študijný program absolvovať aj za  
dva akademické roky, ak sa mu podarí ročne získať 90 kreditov a umožňuje mu to nadväznosť predmetov alebo  
môže študovať tento študijný program päť rokov, keď si v priemere zapisuje na jednotlivé akademické roky  
povinnosti v rozsahu 36 kreditov.  
5
 
v dennej a externej forme štúdia v podstate identické, ale študenti v externej forme štúdia mali  
na ich absolvovanie viac času (nižšiu štandardnú kreditovú záťaž za jeden akademický rok).  
Tabuľka 2 Štandardná dĺžka študijných programov a potrebný počet kreditov na riadne skončenie štúdia  
Štandardná dĺžka štúdia v akademických rokoch  
(potrebný počet kreditov na riadne skončenie štúdia)  
Do 31.12.2012  
Denná forma Externá forma Denná forma Externá forma  
Typ študijného programu  
Od 1.1.20134  
3 - 4  
(180 - 240)  
1 35)  
(60 - 180)  
4 6  
3 - 4  
(180 - 240)  
1 3  
(60 - 180)  
4 6  
3 4  
3 5  
1. stupňa  
2. stupňa  
(najmenej 180) (najmenej 180)  
1 3  
(najmenej 60)  
neurčená  
(najmenej 300) (najmenej 300)  
3 4  
(180 240)  
2 4  
(najmenej 60)  
neurčená  
spojené stupne  
(240 360)  
3 4  
(240 360)  
najviac 5  
4 5  
(180 240)  
3. stupňa  
Aj keď pri študijných programoch spájajúcich prvý a druhý stupeň vysokoškolský zákon explicitne neupravuje štandardnú  
dĺžku štúdia, nepriamo je možné ju odvodiť od počtu kreditov potrebných na riadne skončenie štúdia. V prípade dennej  
formy štúdia jeden rok štandardnej dĺžky štúdia zodpovedá 60 kreditom, takže študijný program, na ktorého absolvovanie sa  
vyžaduje 300 kreditov má štandardnú dĺžku štúdia päť akademických rokov. V prípade externej formy štúdia jeden rok štúdia  
zodpovedá najmenej 30 (minimálne 750 hodín, 1 kredit zodpovedá práci 25 – 30 hodín, 750:25=30) a najviac 48 kreditom.  
Teoreticky tak študijný program, na ktorého skončenie sa vyžaduje 300 kreditov, môže mať štandardnú dĺžku štúdia sedem  
až desať akademických rokov. Konkrétnu štandardnú dĺžku štúdia určí vysoká škola v charakteristike študijného programu  
a následne sa prejaví v odporúčanom študijnom pláne a pravidlách na zostavovanie študijného plánu študenta.  
(8)  
V prípade bakalárskych študijných programov rozlišujeme študijné programy  
orientované na prax (profesijne orientované študijné programy), a akademicky orientované  
študijné programy, ktoré pripravujú na štúdium na druhom stupni.  
(9)  
Študijné programy druhého stupňa sa členia na umelecké, ak rozvíjajú umeleckú  
činnosť, doktorské, ak pripravujú všeobecných lekárov, zubných lekárov alebo veterinárskych  
lekárov, inžinierske, ak sú založené na projektových prácach a magisterské študijné  
programy.  
(10) Kým v prípade bakalárskych študijných programov je cieľom štúdia pripraviť  
absolventa na pokračovanie v štúdiu na vyššom stupni alebo na využívanie aktuálnych  
poznatkov pri výkone povolania, v prípade študijných programov druhého stupňa sa očakáva  
tvorivé uplatňovanie týchto poznatkov pri výkone povolania, prípadne pokračovanie  
v doktorandskom štúdiu. V prípade študijných programov tretieho stupňa (doktorandských  
študijných programov) sa vyžaduje, aby študent vlastnou tvorivou činnosťou prispel  
k poznaniu v jeho študijnom odbore.  
4
Nastavenie štandardnej dĺžky štúdia sa vzťahuje na novo akreditované študijné programy, existujúce študijné  
programy budú dokončené podľa predchádzajúcej právne úpravy. I keď vysokoškolský zákon umožňuje napr.  
trojročný študijný program prvého stupňa v externej forme, prakticky nie je možné takýto študijný program  
zostaviť, keďže podmienkou na riadne skončenie štúdia je získanie 180 kreditov, pričom odporúčaný študijný  
plán má byť zostavený tak, aby predpokladal, že študent v externej forme štúdia získa najviac 48 kreditov  
za akademický rok, čím sa vyžaduje štandardne štvorročné štúdium.  
5
Na získanie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa sa vyžadovalo, aby štúdium prvého a druhého stupňa  
štandardne trvalo najmenej päť rokov. Pre programy akreditované po januári 2013 sa vyžaduje celkový počet  
dosiahnutých kreditov v hodnote 300.  
6
 
(11) Na doktorandských študijných programoch sa môžu podieľať aj externé vzdelávacie  
inštitúcie, čo sú organizácie výskumu a vývoja, ako sú napríklad ústavy Slovenskej akadémie  
vied. V takomto prípade je doktorand študentom vysokej školy, ale podieľa sa na výskumnej  
činnosti externej vzdelávacej inštitúcie.  
(12) Ďalším špecifikom doktorandských študijných programov je, že uchádzači o štúdium  
sa neprihlasujú len na štúdium študijného programu, ale priamo na tému dizertačnej práce.  
(13) V rámci prehlbovania spolupráce vysokých škôl najmä v rámci európskeho  
spoločenstva bol vytvorený koncept spoločných študijných programov. Z hľadiska práva  
Slovenskej republiky, spoločný študijný program je samostatným študijným programom,  
na ktorého príprave a uskutočňovaní spolupracuje konzorcium najmenej dvoch vysokých  
škôl. Spolupracujúce vysoké školy sa dohodnú na pravidlách prijímacieho konania,  
pravidlách tvorby študijného plánu a podmienkach na riadne skončenie štúdia. Z pohľadu  
vysokoškolského zákona je študent spoločného študijného programu študentom všetkých  
spolupracujúcich vysokých škôl, čo neplatí na štatistické účely a účely financovania, keď je  
považovaný len za študenta jednej z vysokých škôl. Študent spoločného študijného programu  
môže získať diplom vydaný spoločne spolupracujúcimi vysokými školami (joint degree),  
viacero samostatných diplomov vydanými jednotlivými spolupracujúcimi vysokými školami  
(double/multi degree) alebo mu diplom udelí len jedna zo spolupracujúcich vysokých škôl.  
I keď viaceré vysoké školy sú zapojené do konzorcií, v rámci ktorých poskytujú študentom  
možnosť v rámci mobility postupne študovať na viacerých vysokých školách na základe ich  
vzájomnej dohody, spoločne študijné programy podľa vysokoškolského zákona sú  
akreditované k decembru 2012 len dva.  
(14) Zmeny v definovaní dennej a externej formy štúdia z časti vyriešili anomáliu  
v systéme vysokoškolského vzdelávania v podobe chápania dennej a externej formy štúdia  
a namiesto rozlišovania študijných programov uskutočňovaných dennou a externou formou  
bude v ďalšom kroku možné sa zamerať skôr na rozlišovanie študentov na študentov, ktorých  
štúdium na vysokej škole je ich hlavnou činnosťou, a na študentov, ktorých štúdium na  
vysokej škole je ich vedľajšou činnosťou, a preto majú možnosť venovať štúdiu menej času,  
čím na plnenie rovnakých študijných povinností potrebujú štandardne viac času (ich štúdium  
trvá dlhšie). Či už v predchádzajúcom alebo súčasnom systéme absolventi vysokej školy bez  
ohľadu na formu štúdia získavajú rovnaké doklady o vzdelaní, ktoré majú potvrdzovať  
získanie rovnakého vzdelania.  
(15) Kým v rokoch 2007 - 2012 sa v prípade študijných programov dennej formy štúdia  
vyžadoval priamy kontakt študenta s vyučujúcim najmenej v rozsahu 18 hodín týždenne,  
v súčasnosti takáto požiadavka nie je. Kreditový systém štúdia je založený práve na časovej  
záťaži študentov, a preto aj bez takejto požiadavky priamo vo všeobecne záväzných právnych  
predpisov, je možné odhadnúť časovú náročnosť štúdia jednotlivých predmetov študijného  
programu. Otvorenou otázkou je, nakoľko presné metódy použijú vysoké školy pri  
zostavovaní študijných programov a prideľovaní kreditov jednotlivým predmetom. Podľa  
prieskumu Eurostudent IV študenti slovenských vysokých škôl patrili medzi najmenej  
vyťažených študentov (Obrázok 1). Nízka (časová) náročnosť štúdia môže indikovať hlbší  
problém v zostavení študijného programu a náročnosti podmienok na absolvovanie  
7
jednotlivých predmetov, resp. neefektívne využitie potenciálu (študenti získajú menej ako by  
mohli pri efektívnejšom využívaní ich časového fondu).  
(16) Systematický prístup pri riešení tohto problému zabezpečia vnútorné systémy  
vysokých škôl na zabezpečovanie kvality vzdelávania, ktorých štandardnou súčasťou sú aj  
pravidlá na tvorbu študijných programov.  
Obrázok 1 Vnímanie časovej záťaže študentov vyjadrenej počtom hodín strávených študijnými aktivitami počas  
bežného týždňa semestra  
PT  
ES  
DE  
CH  
TR  
HR  
DK  
IT  
PT  
ES  
DE  
CH  
TR  
HR  
DK  
IT  
NL  
IE  
NL  
IE  
FR  
CZ  
SE  
PL  
FR  
CZ  
SE  
PL  
MT  
RO  
LV  
FI  
MT  
RO  
LV  
FI  
EE  
NO  
LT  
EE  
NO  
LT  
AT  
SK  
AT  
SK  
0%  
20%  
do 10h  
40%  
60%  
80%  
100%  
0%  
20%  
do 10h  
40%  
60%  
80%  
100%  
11-20 h  
21-30 h  
nad 30h  
11-20 h  
21-30 h  
nad 30h  
Vľavo: všetci študenti.  
Vpravo: študenti dennej formy štúdia (full-time study students).  
Z údajov vyplýva, že len 37 percent študentov dennej formy štúdia v Slovenskej republike podľa ich vyjadrenia venuje  
týždenne štúdiu na vysokej škole viac ako 30 hodín, kým napríklad v Poľsku sa takto vyjadrilo 74 percent študentov.  
Zdroj: Social and Economic Condition of Student Life in Europe. Synopsis of indicators. Final report. Eurostudent IV 2008-  
2011. Bielefeld: W. Bertelsmann Verlag. 2011  
(17) Členenie bakalárskych študijných programov na študijné programy zamerané  
na profesijné uplatnenia a pokračovanie v ďalšom štúdiu je vo vysokoškolskom zákone  
od jeho účinnosti v roku 2002. Toto členenie má najmä deklaratívny charakter, keďže nie je  
zohľadnené ani v systéme financovania, ani v podmienkach akreditácie jednotlivých typov  
študijných programov. Právna úprava ani neupravuje postup, akým spôsobom sa študijné  
programy z tohto pohľadu kategorizujú (nie je jasné, či stačí, že vysoká škola prehlási, že ide  
o profesijne orientovaných študijný program alebo je potrebná verifikácia niekým ďalším).  
Rovnako nie sú vytvorené mechanizmy na štatistické sledovanie podľa typu bakalárskeho  
študijného programu.  
(18) V súčasnosti je stále aktuálny problém zamerania a rozvoja bakalárskych študijných  
programov a uplatniteľnosti ich absolventov na trhu práce. Väčší dôraz na rozvoj profesijne  
orientovaných študijných programov rieši niekoľko systémových problémov vzdelávacieho  
systému. Najmä sa umožňuje časti populácie získať vysokoškolské vzdelanie, bez potreby  
8
 
jeho financovania v rozsahu piatich rokov, pričom absolvent takéhoto študijného programu  
má priame uplatnenie na trhu práce. Zavedenie týchto programov nebolo v našom systéme  
korektne implementované a je potrebné túto oblasť otvoriť na novo. Z hľadiska právnych  
predpisov sa tento typ študijných programov spájal s odbornými/neuniverzitnými vysokými  
školami, ktoré v systéme neexistovali (okrem jednej súkromnej vysokej školy). Verejné  
vysoké školy neboli motivované na prestavbu bakalárskeho štúdia pre potreby praxe  
a rovnako neboli vytvorené inštitucionálne nástroje na zistenie a zohľadnenie potrieb trhu  
práce. Trojstupňový systém vysokoškolského štúdia tak bol zavedený skôr technickým  
rozdelením predchádzajúceho päťročného štúdia a študenti na to, aby našli uplatnenie na trhu  
práce, potrebujú pokračovať na druhom stupni vysokoškolského štúdia.  
Tabuľka 3 Podiel absolventov bakalárskeho štúdia, ktorí riadne skončili štúdium v roku X a zapísali sa na štúdium  
druhého stupňa na Slovensku v akademickom roku X/X+1.  
Akademický rok začiatku štúdia na 2008/2009 2009/2010 2010/2011 2011/2012  
druhom stupni (X/X+1)  
% podiel absolventov bakalárskeho 76,4  
štúdia pokračujúcich v štúdiu druhého  
stupňa  
67,9  
67,4  
75,5  
V podiele nie sú zohľadnení absolventi, ktorí pokračovali na štúdiu v zahraničí, prípadne v ďalších rokoch alebo  
na zahraničnej vysokej škole.  
Zdroj: UIPŠ, Prijímacie konanie na vysoké školy na akademický rok X/X+1 v číslach a grafoch.  
(19) I keď poskytovanie a vytváranie spoločných študijných programov je súčasným  
trendom v rámci Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania, tým, že jednotlivé  
spolupracujúce vysoké školy (ak sú z rôznych štátov) pôsobia pod inou právnou úpravou, ich  
príprava si vyžaduje množstvo netriviálnej prípravy, ktorá nemusí viesť k úspešnému  
poskytovaniu spoločných študijných programov. Tento koncept je odlišne chápaný v rôznych  
grantových schémach na podporu ich tvorby a vyžaduje, aby sa národné vzdelávacie systémy  
vyrovnali s podmienkami na ich poskytovanie vysokými školami. V našom prípade v rámci  
systému akreditácie a financovania. Kým bude systém akreditácie v prípade slovenských  
vysokých škôl založený na akreditácii študijných programov, pridaná hodnota spoločných  
študijných programov, bude pre slovenské vysoké školy v porovnaní s využívaním mobility  
študentov a vysokoškolských učiteľov limitovaná, najmä z dôvodu komplikovanej prípravy  
takýchto projektov. Osobitné otázky prinášajú spoločné študijné programy, ktoré zabezpečuje  
konzorcium viac ako troch vysokých škôl a študent absolvuje štúdium len na niektorých  
z nich, či spoločný študijný program poskytovaný na virtuálnej báze, keď nie je reálne, aby  
študent absolvoval časť štúdia na všetkých vysokých školách. Bariérou v tejto oblasti je aj  
schopnosť/pripravenosť akademickej komunity a administratívy vysokých škôl pracovať  
v medzinárodnom prostredí, to je na dennej báze komunikovať s pracovníkmi a študentmi  
v cudzom jazyku, publikovať informácie najmenej dvojjazyčne a podobne, keďže je málo  
pravdepodobné, že spoločné študijné programy budú uskutočňované ako celok v štátnom  
jazyku.  
9
 
2.  
POSKYTOVATELIA VZDELÁVANIA  
(20) Vysokoškolské vzdelávanie poskytujú vysoké školy, ktoré majú na jeho poskytovanie  
výhradné právo. Okrem nich sa na poskytovaní vysokoškolského vzdelávania môžu podieľať  
aj iné právnické osoby, ktoré s nimi majú za týmto účelom uzatvorenú zmluvu. Ide najmä  
o právnické osoby, v ktorých študenti v rámci svojho vysokoškolského štúdia absolvujú  
praktickú časť vzdelávania (cvičné školy, zdravotnícke zariadenia a pod.) alebo o externé  
vzdelávacie inštitúcie, ktoré sa podieľajú na zabezpečení doktorandského študijného  
programu tým, že zabezpečujú výskumnú časť štúdia študenta.  
2.1. Klasifikácia vysokých škôl z pohľadu vlastníctva  
(21) V rámci systému vysokého školstva rozlišujeme verejné vysoké školy, štátne vysoké  
školy a súkromné vysoké školy. Osobitnú skupinu tvoria zahraničné vysoké školy.  
(22) Verejné vysoké školy vznikli vysokoškolským zákonom v roku 2002 transformáciou  
18 štátnych vysokých škôl a jednej neštátnej vysokej školy. Verejná vysoká škola je  
verejnoprávna inštitúcia, ktorej právna forma je vymedzená zákonom o vysokých školách.  
(23) Štátne vysoké školy sú rozpočtové alebo príspevkové organizácie. Z hľadiska  
financovania, kontroly a riadenia nespadajú pod Ministerstvo školstva, vedy, výskumu  
a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“). V prípade štátnych  
vysokých škôl rozlišujeme policajné, vojenské a zdravotnícke vysoké školy. Zdravotnícke  
vysoké školy boli zavedené do systému vysokoškolského vzdelávania v roku 2002.  
(24) Súkromné vysoké školy vznikli v roku 2002 a nahradili predchádzajúci koncept  
neštátnych vysokých škôl. Pred rokom 2002 bol zavedený koncept neštátnych vysokých škôl,  
ktoré vznikali rovnako ako štátne vysoké školy prijatím vysokoškolského zákona. Tento  
mechanizmus bol prehodnotený v rámci koncepcie v roku 2000, keď bol záujem o rozvoj  
neštátnych vysokých škôl. Okrem administratívnej náročnosti spojenej so vznikom neštátnej  
vysokej školy formou zákona, tento spôsob neriešil vzťah, medzi tým, kto o založenie  
neštátnej vysokej školy žiadal a samotnou právnickou osobou – neštátnou vysokou školou  
zriadenou osobitným zákonom.  
(25) Koncept neštátnych vysokých škôl zriaďovaných zákonom sa zmenil na koncept  
súkromných vysokých škôl, ktoré vznikajú na základe udelenia štátneho súhlasu vládou SR  
na pôsobenie právnickej osoby ako súkromná vysoká škola. Vláda SR udeľuje štátny súhlas  
až po vyjadrení Akreditačnej komisie, ktorá musí konštatovať, že právnická osoba spĺňa  
podmienky na poskytovanie najmenej jedného študijného programu, v opačnom prípade vláda  
SR žiadosť zamietne.  
(26) V roku 2011 bol systém udeľovania štátneho súhlasu upravený tak, že v prípade,  
že vláda SR nepokladá vznik novej súkromnej vysokej školy za v súlade s verejným  
záujmom, štátny súhlas neudelí.  
10  
 
 
(27) Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie na našom území pôsobili rôznym  
spôsobom vysoké školy najmä z Česka, Poľska a Maďarska. Keďže v týchto prípadoch  
dochádzalo k problémom s uznávaním dokladov o vzdelaní absolventom týchto vysokých  
škôl za štúdium na našom území, a tieto vysoké školy nespadali pod právnu úpravu  
Slovenskej republiky, nebolo známe v akej miere garantuje kvalitu poskytovania ich  
vzdelávania štát, podľa ktorého právnych predpisov poskytujú vysokoškolské vzdelávania.  
V roku 2007 bola zavedená registračná povinnosť pre takéto vysoké školy, a požaduje sa  
získanie oprávnenia na poskytovanie vysokoškolského vzdelávania v Slovenskej republike,  
pri čom táto vysoká škola sa riadi právnymi predpismi štátu jej sídla a na udelenie oprávnenia  
je rozhodujúce vyjadrenia orgánu štátu jej sídla. Vysoké školy so sídlom v zahraničí  
poskytujúce vysokoškolské štúdium podľa predpisov štátu ich sídla sú zahraničné vysoké  
školy. Získanie oprávnenia na pôsobenie ako zahraničná vysoká škola je založené len na  
kladnom stanovisku autority štátu, v ktorom vysoká škola sídli. Vyžaduje sa, aby bolo  
potvrdené, že doklady o vzdelaní poskytovanom na území SR, sú rovnocenné s dokladmi  
o vzdelaní, ktoré táto vysoká škola udeľuje absolventom za štúdium v štáte jej sídla.  
2.2. Klasifikácia vysokých škôl podľa charakteru a rozsahu činností  
(28) Z pohľadu činností vysokej školy sa zaviedlo vysokoškolským zákonom členenie  
vysokých škôl na univerzitné a neuniverzitné vysoké školy (označované aj ako odborné).  
V rámci univerzitných vysokých škôl sa mala na základe vyjadrenia a posúdenia Akreditačnej  
komisie, po vyjadrení reprezentácií vysokých škôl a na základe žiadosti samotnej vysokej  
školy, vyčleniť časť univerzitných vysokých škôl ako výskumné univerzity, na základe  
dosahovania vynikajúcich výsledkov v oblasti vedy a techniky a v poskytovaní tretieho stupňa  
štúdia. Začlenenie vysokých škôl malo byť zohľadnené pri ich financovaní.  
(29) V rámci koncepcie bol rozvoj odborných vysokých škôl jednou z uvažovaných  
možností navýšenia kapacity pre vysokoškolské vzdelávanie. Tieto vysoké školy mali byť  
zamerané na poskytovanie najmä bakalárskeho vzdelania s priamym prepojením na trh práce.  
(30) Novela vysokoškolského zákona v roku 2007 klasifikáciu vysokých škôl zmenila  
a v súčasnosti sa vysoké školy podľa charakteru a rozsahu svojej činnosti členia  
na univerzitné vysoké školy a odborné vysoké školy. Tretiu skupinu tvoria vysoké školy,  
ktoré nie sú začlenené ani do jednej kategórie. Všetky tri skupiny vysokých škôl sú povinné  
poskytovať bakalárske študijné programy.  
(31) Vysokoškolský zákon pri transformácii vysokých škôl v roku 2002 zaradil všetky  
verejné a štátne vysoké školy medzi univerzitné vysoké školy a zvyšnú jednu súkromnú  
vysokú školu medzi neuniverzitné vysoké školy. Medzi univerzitné vysoké školy boli pri  
zriadení zaradené aj Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave a Univerzita J. Selyeho.  
Súkromné vysoké školy, ktoré vznikali v ďalšom období, boli zaraďované medzi  
neuniverzitné vysoké školy, po zmene zákona v roku 2007 boli dve súkromné vysoké školy  
zaradené medzi odborné vysoké školy a jedna vznikla ako nezaradená (Vysoká škola Goethe  
uni v Bratislave).  
(32) Prehodnotenie začlenenia vysokých škôl sa malo uskutočniť na základe komplexnej  
akreditácie ich činností, ktorej výsledky sa zverejnili v rokoch 2009 až 2011. Pôvodne z 23  
11  
 
univerzitných vysokých škôl v čase začatia komplexnej akreditácie nesplnilo kritériá  
na univerzitnú vysokú školu na základe vyjadrenia Akreditačnej komisie 17 vysokých škôl.  
Vysokoškolský zákon im umožňoval v ročnej lehote prijať opatrenia na odstránenie  
nedostatkov, pre ktoré nesplnili kritérium na začlenenie medzi univerzitné vysoké školy.  
V prípade všetkých verejných vysokých škôl, ktoré v ročnej lehote predložili správu  
o prijatých opatreniach na odstránenie nedostatkov, Akreditačná komisia konštatovala, že  
prijaté opatrenia boli dostatočné, čo umožňuje ponechanie ich zaradenia medzi univerzitnými  
vysokými školami. V prípade štyroch univerzitných vysokých škôl malo dôjsť k ich  
preradeniu, stalo sa tak zatiaľ len v jednom prípade (Akadémia ozbrojených síl M. R.  
Štefánika v L. Mikuláši).  
Tabuľka 4 Počet a štruktúra vysokých škôl v SR  
Typ vysokej školy  
01.04.2002 31.12.2012  
Verejné – univerzitné (z toho na preradenie)  
Verejné – neuniverzitné  
19  
0
20 (2)  
0
Štátne – univerzitné (z toho na preradenie)  
Štátne – neuniverzitné  
3
2 (1)  
1
0
Súkromné – univerzitné  
0
0
Súkromné – neuniverzitné (z toho odborné)  
Spolu  
1
13 (2)  
36  
23  
Stav január 2013, bez 4 zahraničných vysokých škôl. Zdroj: MŠVVaŠ SR  
(33) Kým v júli 2000 pôsobilo na Slovensku 21 štátnych vysokých škôl a dve neštátne  
vysoké školy, schválením vysokoškolského zákona z nich vzniklo 19 verejných vysokých  
škôl, tri štátne vysoké školy a jedna súkromná vysoká škola. V akademickom roku 2012/2013  
poskytuje vysokoškolského vzdelávanie 20 verejných vysokých škôl, tri štátne vysoké školy,  
13 súkromných vysokých škôl a dve zahraničné vysoké školy so sídlom v Českej republike.  
Ďalšie dve zahraničné vysoké školy majú oprávnenia na pôsobenie, v súčasnosti štúdium  
neposkytujú. Celkovo tak v decembri 2012 evidujeme 40 vysokoškolských inštitúcií.  
(34) Ak sa pozrieme na štruktúru vysokých škôl z hľadiska ponúkanej kapacity vyjadrenej  
počtom novoprijatých na bakalárske štúdium,6 je možné vidieť, že v posledných šiestich  
rokoch klesá počet novoprijatých na vysokoškolské štúdium. Zvyšovanie kapacít vysokých  
škôl nebolo zabezpečované rozvojom bakalárskych profesijne orientovaných študijných  
programov ako bolo v rámci koncepcie uvažované, ale v rokoch 2000 – 2004 boli uchádzači  
prijímaní naďalej na pôvodné spojené obvykle päťročné štúdium.  
Tabuľka 5 Vývoj počtu novoprijatých podľa typu školy a formy štúdia  
6 Na tieto účely pod bakalárskym štúdiom rozumieme aj štúdium študijných programov spojeného prvého  
a druhého stupňa (napr. všeobecné lekárstvo).  
12  
 
 
Kategória  
verejné - novoprijatí, denná  
verejné - novoprijatí, externá  
kromné - novoprijatí, denná  
kromné - novoprijatí, externá  
spolu  
1990 2000 2002 2003 2004 2005 2006  
13,404 24,279 26,974 24,150 32,488 35,542 36,248  
1,868 9,665 8,057 15,057 15,718 17,254 17,838  
2007  
35,533  
2008  
2009  
2010  
2011  
2012  
32,437 31,268 29,516 30,680 30,291  
12,623  
1,533  
10,969  
1,847  
9,211  
8,991  
4,311  
5,756  
8,059  
2,383  
6,204  
6,712  
2,311  
5,201  
5,188  
1,860  
3,696  
0
0
369  
13  
211  
0
221  
446  
654 1,065  
577 1,856 4,041 6,001  
8,006  
15,272 34,326 35,242 40,005 50,508 57,491 61,152  
57,695  
54,464 50,326 46,162 44,904 41,035  
Zdroj: UIPŠ  
(35) Od roku 2009 klesá záujem o štúdium na súkromných vysokých, významne klesol aj  
záujem o štúdium v externej forme. Z hľadiska celkového počtu študentov počet študentov  
na súkromných vysokých školách v predchádzajúcich rokoch rástol, čo bolo spôsobené  
rozširovaním ich ponuky o študijné programy vyššieho stupňa, pokračovaním uskutočňovania  
nových študijných programov, do ktorých boli postupne prijímaní noví študenti.  
2.3. Komentár  
(36) Ako bolo už uvedené, vysokoškolský zákon zaviedol členenie vysokých škôl  
na univerzitné a neuniverzitné a vyčleňoval osobitnú kategóriu výskumných univerzít. Tento  
prístup umožňoval vyhnutiu sa politickým nákladom spojenými s vyradením niektorých  
vysokých škôl z univerzitného typu, keďže všetky verejné vysoké školy boli zaradené medzi  
univerzitné vysoké školy a predpokladalo sa skôr vyčlenenie niektorých z nich medzi  
výskumné univerzity. Zmena z roku 2007 a výsledky komplexnej akreditácie činností  
jednotlivých vysokých škôl, na základe ktorých má dôjsť k vyradeniu ešte troch univerzitných  
vysokých škôl z tejto kategórie, potvrdila politické náklady spojené s týmto procesom, keďže  
v prípade verejných a štátnych vysokých škôl je na preradenie vysokej školy potrebné prijatie  
osobitného zákona. V roku 2014 sa uskutoční opätovne komplexná akreditácia činností  
vysokých škôl, ktorej výsledkom bude aj návrh zaradenia jednotlivých vysokých škôl.  
(37) V rokoch 2010 a 2011 ministerstvo školstva prehodnotilo koncept formálneho  
začleňovania vysokých škôl a vyhodnotilo ho ako neopodstatnený. Argumentovalo najmä  
tým, že diverzita inštitúcií ako aj ich poslanie je v súčasnosti rozmanitejšie, ale najmä, že  
nebolo jasné praktické uplatnenie takto nastaveného systému, ktorý sa stal navyše  
administratívne náročným a po napojení na potrebu zmeny názvu vysokej školy v prípade jej  
preradenia, aj vyžadujúci náklady na premenovanie a vyvolávajúci náklady spojené  
so zmenou značky vysokej školy. Samotné začlenenie vysokej školy negarantuje úroveň  
všetkých súčastí a programov vysokej školy. Viaceré vysoké školy, ktoré splnili kritériá  
na zaradenie medzi univerzitné vysoké školy, boli hodnotené v niektorých oblastiach  
výskumu ako dosahujúce priemernú, či podpriemernú úroveň.  
(38) Hlavným motívom na kategorizáciu vysokých škôl malo byť zohľadnenie zaradenia  
pri poskytovaní dotácie. Keďže všetky verejné vysoké školy sú stále rovnako začlenené,  
v praxi sa tento model neprejavil. Súkromné vysoké školy štandardne nie sú financované  
z dotácií zo štátneho rozpočtu, takže v ich prípade sa ich začlenenie na ich financovanie nemá  
prakticky ako prejaviť. Podobne to platí pre štátne vysoké školy, kde každá štátna vysoká  
škola je financovaná z kapitoly príslušného rezortu.  
(39) Dotácie zo štátneho rozpočtu sú verejným vysokým školám poskytované na základe  
výkonových indikátorov, pri nevhodnom zohľadnení začlenenia vysokej školy pri určovaní  
dotácie jednotlivým verejným vysokým školám by výsledkom bolo, že za napr. porovnateľne  
13  
 
kvalitné články v rovnakom časopise by rôzne začlenené vysoké školy získali inú dotáciu,  
obdobne pri výkonovom financovaní vzdelávania, by súčasť univerzitnej vysokej školy  
s priemernou kvalitou výskumnej činnosti v danej oblasti, získala vyššiu dotáciu, ako  
neuniverzitná vysoká škola, ktorej hodnotenie v danej oblasti výskumu mohlo byť navyše  
lepšie. Je tak otázne, či je vhodné samotné začlenenie vysokej školy zohľadňovať pri  
výkonovom systéme financovania, a ak áno, akým spôsobom.  
(40) Kategorizácia vysokých škôl existuje vo vysokoškolských systémoch viacerých  
štátoch. Okrem členenia na verejné a neverejné/súkromné inštitúcie, ide zvyčajne  
o akademicky a profesijne orientované vysoké školy, v niektorých štátoch sú osobitne  
vyčlenené vysoké školy pripravujúce pedagogických zamestnancov, prípadne vysoké školy  
z hľadiska ich úlohy v spoločnosti spadajú do pôsobnosti rôznych rezortov. Pravidelné  
prehodnocovanie začlenenia vysokej školy nebýva štandardne súčasťou právnych predpisov.  
Z hľadiska vývoja vysokoškolských systémov sa postupne stierajú hranice medzi  
jednotlivými typmi inštitúcií, odstraňujú sa bariéry pre odborné vysoké školy napr. z hľadiska  
stupňov vysokoškolského vzdelávania, ktoré môžu poskytovať. Dôvodom je, že koncept  
odborných vysokých škôl ako vzdelávacích inštitúcií bez priamej väzby na výskumnú činnosť  
znižuje potenciál/schopnosť prepojenia vzdelávania na aktuálny stav výskumu, prípadne ide  
o umelú bariéru pre prirodzený vývoj vysokej školy.  
(41) Univerzitné vysoké školy, ktoré v rámci komplexnej akreditácie ich činností nesplnia  
kritériá na ponechanie ich doterajšieho zaradenia, majú možnosť v ročnej lehote od skončenia  
komplexnej akreditácie ich činností podať správu o prijatých opatreniach, ktoré by mali  
zabezpečiť ponechanie zaradenia vysokej školy.7 Aplikácia týchto ustanovení vyvoláva  
viaceré nejasnosti. Najmä z pohľadu, že viaceré kritériá vyžadujú plnenie požiadavky  
v každom roku hodnoteného obdobia, a tak nie je možné, aby vysoká škola spätne napríklad  
menila pomer počtu študentov na vysokoškolských učiteľov alebo spätne zabezpečila  
kvalitnejšie výstupy výskumnej činnosti. Teda nie je jasné, že či posúdenie výsledkov  
opatrení je totožné s dodatočným splnením kritérií, čo pri ich konštrukcii (hodnotenie činností  
vo vybraných rokoch) prakticky nie je možné zabezpečiť.  
(42) I keď odborné vysoké školy mali byť základom dostupnosti vysokoškolského  
vzdelania pre širšiu časť populácie, v spoločnosti sa vytváral dojem, že odborné vysoké školy  
sú tie menej kvalitné. Ak sa na kvalitu pozeráme len z hľadiska dimenzie úrovne výskumnej  
činnosti, tak tento predpoklad platí. V súčasnosti sa však úloha vysokých škôl v spoločnosti  
vníma v širšom kontexte. Napr. OECD sa už niekoľko rokov zaoberá otázkou úlohy vysokých  
škôl pri regionálnom rozvoji. Rovnako v rámci Európy je podporovaný projekt U-Multirank,8  
ktorý má záujemcom poskytnúť ranking na základe rôznych pohľadov na napĺňanie úlohy  
7 Podľa § 85 ods. 2 vysokoškolského zákona, ak univerzitná vysoká škola nespĺňa podľa vyjadrenia Akreditačnej  
komisie na základe komplexnej akreditácie jej činností podmienky na začlenenie medzi univerzitné vysoké  
školy, ministerstvo ju vyzve, aby neodkladne prijala opatrenia na odstránenie nedostatkov a do jedného roka od  
doručenia výzvy podala správu o ich výsledku. Akreditačná komisia následne overí výsledky opatrení kontrolou  
na vysokej škole. Ak vysoká škola nedostatky neodstránila, ministerstvo predloží vláde SR návrh zákona,  
ktorým prestane byť vysoká škola univerzitnou vysokou školou.  
14  
vysokých škôl, či už z pohľadu výsledkov vo výskumnej činnosti, kvality vzdelávacej  
činnosti, spolupráce s praxou, či pôsobenia v medzinárodnom prostredí.  
(43) Tým, že kritériá na začlenenie vysokých škôl boli orientované na ich výskumnú  
činnosť (hodnotenie výsledkov výskumu, schopnosť získavať granty, rozsah doktorandského  
štúdia), takto nastavené pravidlá v podstate nepodporujú rôznorodosť v poslaní vysokých škôl  
a v ich činnostiach, ale podporujú orientáciu jedným smerom, teda unifikáciu systému.  
Naopak, vysokoškolský zákon predpokladá, že jednotlivé vysoké školy rozpracúvajú svoje  
poslanie vo forme dlhodobého zámeru, a teda podporuje diverzitu v poslaniach vysokých  
škôl.  
(44) Zjednodušenie vzniku súkromných vysokých škôl nebolo spojené s vyriešením  
niektorých problémov. Základným problémom je, že Akreditačná komisia postupuje  
pri posudzovaní žiadostí podľa rovnakých kritérií, ako v prípade etablovaných vysokých škôl.  
Súkromné vysoké školy vznikajú na zelenej lúke, bez požiadaviek na predchádzajúcu  
výskumnú, či vzdelávaciu činnosť, a často ide o právnické osoby zriadené za účelom vzniku  
súkromnej vysokej školy, teda bez histórie.  
(45) Problém, ktorý je zatiaľ vyriešený len čiastočne, je kompetencia vlády SR schvaľovať  
názov a zmenu názvu súkromnej vysokej školy. Táto kompetencia nie je zosúladená  
s ustanoveniami iných právnych predpisov, ktoré upravujú právnu formu právnickej osoby,  
ktorá pôsobí ako súkromná vysoká škola.  
(46) Súkromné vysoké školy nie sú viazané k zabezpečeniu kontinuity poskytovaného  
vysokoškolského vzdelávania. V prípade, že sa vlastník súkromnej vysokej školy rozhodne  
ukončiť pôsobenie ako súkromná vysoká škola, štát nemá možnosť mu v tom zabrániť,  
ale súčasne bude znášať náklady na zabezpečenie možnosti dokončenia štúdia študentom  
takejto vysokej školy.  
(47) Podávanie žiadosti o udelenie štátneho súhlasu nie je spoplatnené. V niektorých  
prípadoch sa tak Akreditačná komisia opakovane zaoberala žiadosťou o udelenie štátneho  
súhlasu od neúspešného žiadateľa, bez podstatnejšej zmeny jej obsahu, prípadne žiadateľ  
žiadosť priebežne stiahol pred záverečným vyjadrením Akreditačnej komisie, teda v čase, keď  
bola väčšina práce na posúdení žiadosti vykonaná a vynaložené tomu zodpovedajúce náklady.  
(48) Z pohľadu žiadateľa o udelenie štátneho súhlasu má celý proces niekoľko problémov.  
Hlavným problémom je, že investuje do prípravy a predloženia projektu, ktorý je následne  
rozhodovaný politicky, teda mimo štandardného posudzovania v rámci správneho konania,  
kde za splnenia podmienok vzniká právny nárok na získanie licencie. V súvislosti  
so súkromnými vysokými školami súčasná právna úprava nerieši ani prípadné zlučovanie  
súkromných vysokých škôl, keďže udelený štátny súhlas je neprenosný na inú právnickú  
osobu, vrátane právneho nástupcu.  
(49) Podstatným problémom pri súkromných vysokých školách je, že vysokoškolský  
zákon, ani iný dokument nedefinuje ich úlohu, či poslanie v spoločnosti, od ktorého by bolo  
možné odvíjať prístup k nim, ako aj k podmienkami ich vzniku, či k miere regulácie ich  
pôsobenia. Nie je tak jasné, či súkromné vysoké školy sú primárne podnikateľské subjekty,  
15  
ktoré reagujú na dopyt o vzdelanie zo strany občanov, alebo sú súčasťou verejnej vzdelávacej  
politiky, a teda majú byť predmetom obdobnej regulácie ako verejné vysoké školy.  
(50) V spoločnosti a v médiách sa pravidelne objavujú informácie o vysokom počte  
vysokých škôl s ohľadom na počet obyvateľov Slovenskej republiky. Jednotlivé štáty majú  
rozdielne vzdelávacie systémy a rôznu históriu vzdelávacieho systému. Ak sa pozrieme  
na počet vysokých škôl v okolitých štátoch a v štátoch s približne rovnakým počtom  
študentov vysokých škôl, priemerný počet študentov pripadajúci na jednu vysokú školu nie je  
z hľadiska Slovenskej republiky neštandardný.  
Tabuľka 6 Porovnanie počtu vysokých škôl vo vybraných štátoch k počtu študentov  
Počet  
študentov  
(v tis.)  
Počet študentov (v  
tis.) pripadajúcich na  
jednu vysokú školu  
Počet  
vysokých škôl  
Štát  
Nórsko  
Litva  
225  
201  
2149  
350  
194  
389  
287  
437  
241  
235  
249  
77  
47  
461  
73  
40  
70  
51  
74  
37  
35  
35  
2,9  
4,3  
4,7  
4,8  
4,9  
5,6  
5,6  
5,9  
6,5  
6,7  
7,1  
Poľsko  
Rakúsko  
Írsko*)  
Maďarsko  
Bulharsko  
Česko  
Dánsko  
Slovensko  
Švajčiarsko**)  
Zdrojom údajov o počte študentov v roku 2010 je EUROSTAT. Počet vysokých škôl je získaný z národných správ  
o uskutočňovaní Bolonského procesu v rokoch 2009-2012 (http://www.ehea.info), obvykle ide o stav v roku 2011. Študenti  
zahraničných vysokých škôl v SR nie sú v počte zohľadnení a rovnako nie sú zohľadnené ani zahraničné vysoké školy.  
*) V prípade Írska sú v počte vysokých škôl zohľadnené len vysoké školy financované z verejných zdrojov.  
**) V prípade Švajčiarska nie sú zohľadnené profesijne orientované/odborné vysoké školy.  
(51) Ako je možno vidieť, počet vysokých škôl v Slovenskej republike nie je s ohľadom na  
ostatné štáty nijako výnimočný. I napriek tomu existuje priestor na optimalizáciu verejných  
vysokých škôl (keďže súkromné vysoké školy nie sú financované z verejných zdrojov, ich  
počet je regulovaný schopnosťou získať dostatok platiacich študentov, prípadne zabezpečiť  
finančné zdroje iným spôsobom, nimi sa podrobnejšie nezaoberáme).  
(52) Ako ukazuje Tabuľka 7, v pomeroch počtu zamestnancov na 1000 študentov vysokej  
školy sú niekoľko násobné rozdiely. Je to z veľkej časti spôsobené zameraním vysokej školy,  
keď vysoké školy poskytujúce prevažne umelecky zamerané študijné programy majú vyššie  
nároky na personálne zabezpečenie s ohľadom na vysokú mieru individuálneho prístupu  
16  
 
k študentom. Môžeme však vidieť, že aj podobne zamerané vysoké školy (napr. VŠVU,  
VŠMU, AU) majú relevantné rozdiely v pomernom počte zamestnancov na 1000 študentov.  
Potreba zamestnancov závisí aj od štruktúry vysokej školy, či má študentský domov alebo  
nie, miery externého zabezpečovania služieb, v akej miere je centrálne zabezpečovaná  
administratíva vysokej školy, resp. naopak v akej miere jednotlivé súčasti vysokej školy  
zabezpečujú obdobné administratívne činnosti.  
(53) Kým najväčšia verejná vysoká škola Univerzita Komenského v Bratislave mala v roku  
2011 cez viac ako 27 tis. študentov, najmenšia verejná vysoká škola Akadémia umení  
v Banskej Bystrici mala 613 študentov a členila sa na tri fakulty. Takýto počet študentov je  
menší, ako počet študentov na fakultách iných vysokých škôl.  
(54) Iným príkladom sú dve verejné vysoké školy so sídlom v Trnave. Kým  
v zdravotníckych študijných odboroch svoju ponuku skôr dopĺňajú, v prípade študijných  
odborov ako sú história, filozofia, či politológia poskytujú študijné programy paralelne.  
Podobná situácia vzniká pri učiteľských študijných programoch, kde niektoré aprobácie  
predmetov poskytujú paralelne, iné poskytuje len jedna vysoká škola. Tým, že ide o dve  
vysoké školy, vznikajú dodatočné náklady na administráciu ich činností, ale najmä študenti  
týchto vysokých škôl nemajú možnosť naplno využívať potenciál a ponuku, ktorá by vznikla  
ich integráciou. Rovnako by nebolo potrebné duplicitne zabezpečovať infraštruktúru a jej  
obnovu.  
Tabuľka 7 Pomery počtu zamestnancov verejných vysokých škôl k počtu študentov  
A
B
C
UJS  
72.6 TUKE 121.1 UJS  
38.6 TUKE 54.4 UCM 27.0 ZU  
59.9  
64.1  
70.9  
72.6  
TvU  
UKF  
KU  
76.8 ZU  
130.6 TUAD 41.8 PU  
54.7 KU  
29.6 SPU  
78.8 UPJŠ 151.9 UKF  
79.4 TUZvo 156.9 TvU  
43.7 ZU  
56.6 TvU  
30.7 UPJŠ  
44.2 STU  
46.5 UPJŠ  
48.6 UK  
62.9 UKF 32.4 UK  
69.5 UJS  
70.0 TUAD 39.4 STU  
UCM  
TUAD 83.3 STU  
80.3 UK  
158.2 SPU  
159.2 KU  
34.0 VŠMU 75.6  
77.1  
UMB  
PU  
EU  
95.0 UVLF 240.2 UMB 49.7 UVLF 84.3 UMB 43.2 TUZvo 90.2  
104.1 VŠMU 252.6 UCM 51.6 VŠVU 152.7 PU 47.1 AU 109.3  
108.9 AU 277.7 TUZvo 53.7 VŠMU 153.9 EU  
120.1 VŠVU 311.0 EU  
52.4 VŠVU 128.1  
SPU  
53.9 AU  
168.4 TUKE 57.8 UVLF 144.1  
A – Počet zamestnancov vysokej školy na 1000 študentov  
B – Počet vysokoškolských učiteľov vysokej školy na 1000 študentov  
C – Počet zamestnancov, ktorí nie sú vysokoškolskí učitelia alebo výskumní pracovníci na 1000 študentov  
Zdroj: Údaje o počte študentov k 31. 10. 2011 sú získané zo štatistickej ročenky UIPŠ, údaje o počte zamestnancov  
z Výročnej správy o stave vysokého školstva za rok 2011.  
(55) Okrem zjavnejších príkladov potenciálnej neefektivity v činnosti verejných vysokých  
škôl, je možné predpokladať aj jej skrytejšie formy. Príkladom môžu byť niektoré malé, úzko  
zamerané fakulty na niektorých vysokých školách, ktoré ak by boli pracoviskami iných  
súčastí vysokej školy, nevyžadovali by si samostatné samosprávne orgány a s tým spojenú  
administratívnu podporu. Iným príkladom môžu byť izolované pracoviská vysokých škôl  
zaoberajúce sa tou istou/podobnou problematikou. Môže ísť o napr. katedry matematiky  
zabezpečujúce zázemie v technických alebo ekonomických smeroch, prípadne podporné  
17  
 
pracoviská obsadené skôr lektormi (napr. katedry jazykov, učiteľov na športovú činnosť  
študentov). Je otázne, v akej miere vedenia vysokých škôl a ich súčastí, analyzovali, či  
existencia paralelných pracovísk je efektívnejšia ako ich integrácia, resp. akú inú pridanú  
hodnotu roztrieštenosť takýchto pracovísk v rámci vysokej školy prináša.  
3.  
SYSTÉM RIADENIA VYSOKÉHO ŠKOLSTVA  
(56) Neexistuje univerzálny systém, akým sú vysoké školy riadené a manažované. Náš  
vysokoškolský systém je založený na systéme autonómnych samosprávnych vysokých škôl  
riadených ich samosprávnymi orgánmi, s vymedzením kompetencií ústredných orgánov  
štátnej správy.  
3.1. Postavenie výkonnej moci  
(57) Kompetencie v oblasti vysokého školstva sú v pôsobnosti ministerstva školstva.  
(58) Medzi kompetencie ministerstva školstva patria najmä tvorba právnych predpisov  
upravujúcich činnosť vysokých škôl, koncepčná činnosť, poskytovanie dotácií verejným  
a súkromných vysokým školám, schvaľovanie kritérií akreditácie činností vysokých škôl  
a rozhodovanie o priznávaní práv vysokým školám na základe vyjadrení Akreditačnej  
komisie, správa sústavy študijných odborov, menovanie členov správnej rady verejnej  
vysokej školy, predkladanie návrhov na vymenovanie profesorov a rektorov vysokých škôl  
prezidentovi Slovenskej republiky. Ministerstvo je oprávnené vykonávať aj kontrolu  
dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti vysokého školstva.  
(59) Vymenúvanie členov Akreditačnej komisie, schvaľovania štatútu Akreditačnej  
komisie, udeľovania/odňatie štátneho súhlasu na pôsobenie ako súkromná vysoká škola je  
v právomoci vlády SR. Okrem toho vláda SR prerokúva každoročne správu o stave vysokého  
školstva, schvaľuje dlhodobý zámer ministerstva pre oblasť vysokých škôl a jeho aktualizáciu  
a iné dokumenty vypracované ministerstvom.  
(60) V prípade štátnych vysokých škôl sú niektoré kompetencie v pôsobnosti príslušných  
rezortov, ide najmä o financovanie štátnych vysokých škôl, kontrolu ich činnosti, prípadne  
predkladania návrhov za tieto vysoké školy. V závislosti od typu štátnej vysokej školy, môže  
ministerstvo rozhodovať aj o organizačnej štruktúre vysokej školy (zmena pracovísk vysokej  
školy) alebo navrhovať rektora štátnej vysokej školy.  
(61) I keď ministerstvo školstva má možnosť kontrolovať dodržiavanie všeobecne  
záväzných právnych predpisov v činnosti verejných a súkromných vysokých škôl, mnohé  
prvky činnosti vysokých škôl sú v ich samosprávnej kompetencii, bez systému nezávislej  
kontroly dodržiavania týchto pravidiel, napr. systémom podobným obecnej samospráve.  
(62) V prípade zistenia porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany  
vysokej školy, vysokoškolský zákon upravuje mechanizmus, ktorým má byť zabezpečená  
náprava. V takomto prípade má najskôr ministerstvo vyzvať vysokú školu k vykonaniu  
nápravy a určiť jej na to primeranú lehotu. Ak v tejto lehote nedôjde zo strany vysokej školy  
18  
 
 
k náprave, môže ministerstvo ak získa súhlas aspoň dvoch reprezentácií vysokých škôl9  
preniesť výkon samosprávnych kompetencií tak, že ak sú právne predpisy porušované na  
úrovni fakulty, právomoci fakulty prejdú na vysokú školu, ak dochádza k porušeniu na úrovni  
vysokej školy, poverí výkonom týchto právomocí inú vysokú školu.  
(63) V prípade súkromných vysokých škôl môže viesť porušovanie všeobecne záväzných  
právnych predpisov k odňatiu štátneho súhlasu.  
(64) Tento mechanizmus nezabezpečuje účinný a rýchly systém zabezpečenia nápravy a je  
prakticky nepoužiteľný na rôzne procesné pochybenia vysokých škôl. Návrh na presun  
výkonu kompetencií na inú vysokú školu bol využitý len raz. Návrh nezískal súhlas  
reprezentácií vysokých škôl.  
(65) Táto oblasť si vyžaduje komplexnejšie riešenie. Lepšej vymožiteľnosti dodržiavania  
všeobecne záväzných právnych predpisov napomôže právomoc udeľovania sankcií v prípade  
ich nedodržania. Rovnako je nežiaduce, aby požiadavka na odstránenie rozporu so všeobecne  
záväznými právnymi predpismi, bola podmieňovaná súhlasom reprezentantov ostatných  
vysokých škôl. Nedomyslený je aj samotný prenos kompetencií na inú vysokú školu, v inom  
sektore to v podstate znamená zverenie spoločnosti konkurenčnému subjektu. Viaceré  
riešenia ponúka systém miestnej samosprávy.  
3.2. Systém akademickej samosprávy  
(66) Vysoké školy sú právnické osoby. Štatutárnym orgánom verejnej a štátnej vysokej  
školy je rektor, ktorého menuje prezident Slovenskej republiky. V prípade verejných  
vysokých škôl je kandidát na rektora volený akademickým senátom verejnej vysokej školy.  
Návrhy na kandidátov môžu podávať aj členovia správnej rady verejnej vysokej školy.  
V prípade štátnych vysokých škôl je postup rôzny, na vojenských a policajných vysokých  
školách rektora navrhuje príslušný minister po vyjadrení akademického senátu.  
Na zdravotníckych vysokých školách je obdobný postup ako na verejných vysokých školách.  
(67) V prípade súkromných vysokých škôl ide o právnické osoby, ktoré boli zriadené  
za účelom vzdelávania a vykonávania výskumnej činnosti a získali štátny súhlas na pôsobenie  
ako súkromná vysoká škola. Štatutárny orgán súkromnej vysokej školy je tak zhodný  
so štatutárnym orgánom právnickej osoby pôsobiacej ako súkromná vysoká škola. Štatút  
súkromnej vysokej školy určuje, v akých veciach je rektor oprávnený konať v mene  
právnickej osoby, ktorá pôsobí ako súkromná vysoká škola.  
(68) Riadenie verejných vysokých škôl je založené na systéme samosprávnych orgánov,  
ktorými sú rektor, akademický senát, vedecká rada a disciplinárna komisia vysokej školy pre  
9
Vysoké školy majú tri reprezentácie – Slovenskú rektorskú konferenciu (SRK), Radu vysokých škôl (RVŠ)  
a Študentskú radu vysokých škôl (ŠRVŠ). V SRK sú členmi rektori jednotlivých vysokých škôl. Do RVŠ volia  
členov akademické senáty vysokých škôl a fakúlt. ŠRVŠ zastupuje študentov vysokých škôl a jej členov si volia  
študenti jednotlivých vysokých škôl a študentské časti akademických senátov vysokých škôl. Ministerstvo  
predkladá týmto orgánom svoje návrhy a prerokúva ich s nimi. Súčasne financuje ich činnosť. RVŠ a ŠRVŠ  
nemá právnu subjektivitu. SRK vnikla pôvodne ako občianske združenie, v súčasnosti je činnosť SRK  
zabezpečovaná prostredníctvom Inštitútu SRK, na ktoré sa toto občianske združenie premenovalo.  
19  
 
študentov. Ak sa vysoká škola člení na fakulty, na úrovni fakulty má dekana, akademický  
senát fakulty, vedeckú radu fakulty a disciplinárnu komisiu fakulty pre študentov.  
(69) Vysokoškolský zákon nepredpisuje kvalifikačné požiadavky na výkon funkcie rektora,  
štandardne je volený zo zamestnancov vysokej školy, ale predchádzajúci pracovný pomer  
s vysokou školou nie je podmienkou. Predseda akademického senátu nemôže kandidovať na  
rektora verejnej vysokej školy. Trvanie funkčného obdobia výkonu funkcie rektora je  
zákonom určené na štyri roky, jedna osoba môže vykonávať funkciu rektora najviac dve  
funkčné obdobia po sebe. Rektor verejnej vysokej školy sa zodpovedá za svoju činnosť  
akademickému senátu verejnej vysokej školy, vo vymedzených otázkach ministrovi školstva,  
vedy, výskumu a športu. Plat rektora určuje správna rada verejnej vysokej školy.  
(70) Rektor súkromnej vysokej školy je schvaľovaný správnou radou súkromnej vysokej  
školy na návrh akademického senátu súkromnej vysokej školy. Rektor súkromnej vysokej  
školy je predstaviteľom akademickej obce súkromnej vysokej školy.  
(71) Akademický senát verejnej vysokej školy je volený členmi akademickej obce a to tak,  
že jednotlivé fakulty v ňom majú rovnaké zastúpenie. Vysokoškolský zákon vyžaduje, aby  
najmenej tretina členov akademického senátu bola zo študentskej časti akademickej obce.  
Súčasne zákon upravuje minimálny počet členov akademického senátu, bez ohľadu na  
veľkosť vysokej školy.  
(72) Akademický senát najmä schvaľuje vnútorné predpisy vysokej školy, rozpočet  
vysokej školy a zmenu organizačnej štruktúry na úrovni vysokej školy a prerokúva návrhy  
študijných programov. Úlohou akademického senátu je aj kontrola hospodárenia vysokej  
školy.  
(73) Kompetencie v špecifických oblastiach majú vedecká rada a disciplinárna komisia  
vysokej školy.  
(74) Podobnú štruktúru riadenia má fakulta, ktorá má zákonom vymedzené samosprávne  
kompetencie, ako aj právomoci a oblasti, v ktorých pôsobí v mene vysokej školy. Vysoká  
škola si vo svojich vnútorných predpisoch upravuje, v akej miere môžu fakulty nezávisle  
rozhodovať napríklad v pracovno-právnych otázkach, v podnikateľskej činnosti alebo  
v oblasti medzinárodnej spolupráce.  
(75) Verejné vysoké školy sú autonómne v určovaní svojej organizačnej štruktúry, počtu  
zamestnancov, v schvaľovaní rozpočtu a pri nakladaní s majetkom. Rovnako sú samosprávne  
z hľadiska organizácie štúdia, vydávania vnútorných predpisov, určovania počtu prijímaných  
na štúdium, tvorbe študijných programov, pri určovaní poplatkov spojených so štúdiom  
a školného.  
(76) Pri transformácii štátnych vysokých škôl na verejné vysoké školy v roku 2003 prešiel  
do vlastníctva verejných vysokých škôl majetok štátu, ktorý mali dovtedy v správe. Aj z tohto  
dôvodu bola na verejných vysokých školách kreovaná dnes štrnásť členná správna rada  
verejnej vysokej školy, ktorej členov menuje minister školstva, vedy, výskumu a športu. Šesť  
členov správnej rady navrhuje minister po vyjadrení rektora, šesť členov navrhuje rektor  
20  
vysokej školy so súhlasom akademického senátu, jedného člena navrhuje zamestnanecká časť  
akademického senátu a jedného člena študentská časť akademického senátu. Správna rada  
verejnej vysokej školy má zabezpečovať presadzovanie verejného záujmu v činnosti verejnej  
vysokej školy, okrem iného udeľuje vopred písomný súhlas vo vymedzených prípadoch  
nakladania s majetkom verejných vysokých škôl (najmä odpredaj nehnuteľného majetku).  
(77) Počet členov správnej rady je rovnaký a nezohľadňuje veľkosť verejnej vysokej školy,  
či hodnotu majetku v jej vlastníctve. Správna rada má len obmedzené možnosti vplyvu na  
každodenný chod verejnej vysokej školy. Od roku 2007 do pôsobnosti správnej rady patrí aj  
schvaľovanie rozpočtu verejnej vysokej školy po jeho schválení akademickým senátom.  
Správna rada nie je samosprávnym orgánom verejnej vysokej školy, ale orgánom s  
vymedzenými kompetenciami vo vysokoškolskom zákone. Okrem dvoch členov  
nominovaných akademickým senátom verejnej vysokej školy členmi správnej rady nemôžu  
byť zamestnanci verejnej vysokej školy.  
(78) Pravidlá na výber členov správnej rady, ako aj spôsob výkonu ich členstva, nie sú  
podrobnejšie upravené. Súčasné nastavenie vysokoškolského zákona nevytvára prostredie,  
ktoré zabezpečuje presadzovanie verejného záujmu v činnosti verejnej vysokej školy, resp.  
samotné formulovanie tohto záujmu. I keď správna rada má skôr charakter dozorného orgánu,  
nemá reálne nástroje a možnosti na kontrolu činnosti verejnej vysokej školy.  
(79) Z opisu systému riadenia vysokých škôl a nastavenia právomocí a zodpovednosti  
vidno nasledujúce systémové problémy/nedostatky:  
a. manažment vysokej školy (rektor) je volený akademickým senátom, v ktorom sú  
zástupcovia zamestnancov a študentov vysokej školy. Rektor sa im zodpovedá za svoju  
činnosť, ale o jeho odmeňovaní rozhoduje správna rada, ku ktorej sa vyjadruje/navrhuje ju  
rektor verejnej vysokej školy po prerokovaní s akademickým senátom;  
b. na úrovni fakulty je vedúcim predstaviteľom fakulty dekan, ktorého volí akademický  
senát fakulty, ktorý zastupuje akademickú obec fakulty. Dekan sa z časti zodpovedá za  
svoju činnosť rektorovi a z časti akademickému senátu fakulty. Rektor odmeňuje dekana  
fakulty, ale nemá žiadnu priamu možnosť ovplyvniť výber dekana, a len obmedzenú  
možnosť na výmenu na tejto pozícii.  
(80) Verejné vysoké školy sú tak z pohľadu riadenia uzavretým systémom, keď sa  
manažment vysokej školy zodpovedá zástupcom zamestnancov a študentov vysokej školy  
v akademickom senáte, a teda tí, čo majú byť riadení, vyberajú tých, ktorí ich riadia.  
(81) Vysoká škola má možnosť si sama určovať svoje poslanie a rovnako si kreuje svoj  
dlhodobý zámer. Do tohto procesu nie sú zapojené externé subjekty. K dlhodobému zámeru  
sa vyjadruje správna rada verejnej vysokej školy. Podľa vysokoškolského zákona dlhodobý  
zámer vysokej školy následne prerokúva verejná vysoká škola s ministerstvom školstva.  
Tento mechanizmus sa v praxi neuskutočňoval, čo obmedzovalo možnosti koordinácie  
zámerov ministerstva školstva, identifikáciu konkrétnych zámerov vysokých škôl a vytváranie  
podmienok na podporu ich uskutočnenia formou rozvojových projektov.  
(82) V prípade súkromných vysokých škôl bola po prijatí vysokoškolského zákona úprava  
v roku 2002 odlišná. Súkromné vysoké školy nemali povinnosť kreovať orgány akademickej  
21  
samosprávy a ich vytvorenie bolo na ich rozhodnutí. Výkon kompetencií jednotlivých  
samosprávnych orgánov upravených pre verejné vysoké školy bol ponechaný na internú  
úpravu vnútornými predpismi súkromnej vysokej školy. V ďalšom období ministerstvo  
presadzovalo inštitucionalizáciu zabezpečenia princípov akademickej samosprávy aj  
na súkromných vysokých školách a podľa súčasnej právnej úpravy aj súkromné vysoké školy  
sú povinné mať rektora, akademický senát a vedeckú radu. Súčasne aj na súkromných  
vysokých školách bola zriadená správna rada, ktorú si ale menuje samotná súkromná vysoká  
škola.  
(83) Osobitným problémom je možný konflikt medzi orgánmi právnickej osoby, ktorá  
pôsobí ako súkromná vysoká škola a orgánmi ustanovenými podľa vysokoškolského zákona.  
V rámci súkromných vysokých škôl je obvyklé riešenie také, že správna rada právnickej  
osoby je správnou radou súkromnej vysokej školy a podobne.  
3.3. Opatrenia do budúcnosti  
(84) Je možné konštatovať, že právna úprava v budúcnosti, by mala skôr podrobnejšie  
upraviť vzťah vysokej školy k externému prostrediu (štát, uchádzač, študent), a môže  
ponechať viac otvorených možností na úpravu vnútornej organizácie samotnej akademickej  
samosprávy práve na jej akademickú obec. Rizikom takéhoto postupu je, že systém  
na konkrétnej vysokej škole môžu ovládnuť skupiny, ktoré nemusia byť z pohľadu ďalšieho  
rozvoja vysokej školy perspektívne a ich rozhodovanie môže byť pre ďalší vývoj vysokej  
školy skôr negatívne.  
(85) I keď na jednej strane zrušenie právnej subjektivity fakúlt v roku 2002 je možné  
vnímať ako krok ku konzistentnosti a integrácií vysokých škôl, ponechanie rozsiahlych  
kompetencií zo zákona na strane fakúlt spôsobilo, že tento proces neprebehol do konca a stále  
existujú neefektívne činnosti, ako dezintegrácia podobne zameraných pracovísk na rôznych  
súčastiach vysokej školy, podobné študijné programy a podobne.  
(86) Kým v roku 2000 bola autonómnosť vysokých škôl považovaná za silnú stránku  
slovenského vysokoškolského priestoru, za uplynulých desať rokov sa vnímanie  
autonómnosti a samosprávnosti posunulo a v súčasnosti sa zdá prekonané, aby vysokoškolský  
zákon jednotne určoval napr. minimálny počet členov akademického senátu, vymedzoval  
presne jeho kompetencie, či dĺžku funkčného obdobia jeho členov.  
(87) Aj správa EUA10 odporúča, aby slovenský vysokoškolský systém posilnil  
autonómnosť v oblasti vnútornej organizácie vysokých škôl a riadiacich štruktúr. Osobitným  
problémom je vymedzenie zodpovedností a právomocí. Vysokoškolský zákon neumožňuje  
prispôsobovať riadenie vysokej školy napĺňaniu jej cieľov, a tým sa efektívne prispôsobovať  
súčasnej situácii a výzvam. Súčasne za výzvu pre vzdelávací systém považuje stabilizáciu  
podmienok na pôsobenie vysokých škôl, ktoré sa neustále menia (najmä častá zmena  
10  
Na základe žiadosti vlády SR a SRK z roku 2005 sa v rokoch 2006 – 2007 uskutočnila evaluácia slovenských  
vysokých škôl a vypracovala sa sektorová správa o slovenskom vysokoškolskom systéme a jeho výskumnej  
kapacite evalvátormi vybranými Európskou asociáciou univerzít (EUA).  
22  
 
právnych podmienok a potenciálna nestabilita financovania). Rovnako priestor na zvýšenie  
autonómnosti vysokých škôl evalvátori identifikovali aj v tvorbe a v schvaľovaní študijných  
programov vysokých škôl.  
4.  
ORGANIZÁCIA A OBSAH VZDELÁVANIA VO VYSOKOM  
ŠKOLSTVE  
4.1. Harmonogram štúdia  
(88) Štúdium na vysokej škole je organizované v rámci akademického roka, ktorý začína 1.  
septembra a končí 31. augusta nasledujúceho roka. Samotná vysoká škola si určuje  
podrobnosti jeho organizácie, to je, či je štúdium členené na dva semestre alebo tri trimestre.  
Rovnako vysoká škola určuje, kedy majú študenti prázdniny, výučbovú časť štúdia, či  
skúškové obdobie, ako aj počet týždňov jednotlivých častí akademického roka. Vysoká škola  
rovnako určuje termíny zápisu na štúdium, odovzdania záverečných prác, či termíny štátnej  
skúšky.  
(89) Výučbová časť semestra zvykne trvať v rozsahu 12 až 15 týždňov. Priama vzdelávacia  
činnosť sa tak uskutočňuje v závislosti od vysokej školy približne v polovici roka. Len jedna  
vysoká škola má organizované štúdium po trimestroch. V jej prípade má trimester  
v akademickom roku 2012/2013 10 výučbových týždňov.  
(90) V prípade spoločných študijných programov je štúdium organizované tak, že študent  
jednotlivé časti štúdia absolvuje na rôznych inej vysokých školách. Napríklad prvý semester  
začne na jednej vysokej školy, druhý študuje na inej vysokej škole v rámci konzorcia  
vysokých škôl, a tretí a štvrtý na ďalších. V týchto prípadoch je potrebné zostaviť pravidlá  
a možnosti štúdia tak, aby prípadné nezvládnutie jednej študijnej povinnosti študentom  
nemalo fatálne dôsledky na celkové štúdium študenta.  
(91) V letných mesiacoch vysoké školy organizujú letné školy, ktoré nie sú súčasťou  
študijných programov, ale umožňujú študentom a vysokoškolským učiteľom, či výskumným  
pracovníkom, rozširovať svoje vedomosti a vzájomne si vymieňať skúsenosti, či v prípade  
medzinárodných letných škôl nadväzovať kontakty na ďalšiu spoluprácu vo výskume. Časť  
vysokých škôl v rámci popularizácie organizuje detské univerzity, obvykle zamerané na  
žiakov základných škôl. Ministerstvo tieto aktivity podrobnejšie nesleduje.  
(92) Z hľadiska organizácie štúdia môžeme za neštandardný prvok považovať skracovanie  
posledného semestra študentom, v poslednom roku štúdia. Dôvodom je obvykle termín na  
predloženie záverečnej práce, či vytvorenie priestoru na prípravu na štátne skúšky. To ale  
znamená, že ak má študent záujem o absolvovanie predmetu, ktorý je poskytovaný počas  
všetkých týždňov semestra, môže mu táto nejednotnosť v dĺžke semestra spôsobiť  
komplikácie. Obdobne je študent obmedzovaný z hľadiska akademickej mobility, ktorá je tak  
v poslednom semestri štúdia de facto vylúčená, resp. spôsobí ďalšie komplikácie.  
(93) Tým, že vysoké školy si samé určujú harmonogram akademického roka, stáva sa, že  
v prípade neúspechu na štátnej skúške, študent nemá možnosť opakovania štátnej skúšky ešte  
v rovnakom akademickom roku (harmonogram neposkytuje možnosť ďalšieho termínu).  
V takýchto prípadoch študentovi na verejných vysokých školách môže vzniknúť povinnosť  
23  
 
 
uhradiť školné v ďalšom akademickom roku, hoci už nie je potrebné, aby sa zúčastňoval  
študijných povinností a jeho jedinou povinnosťou je vykonanie štátnej skúšky.  
Vysokoškolský zákon by v takýchto prípadoch mal spôsob uplatňovania niektorých práv  
študentov upraviť podrobnejšie.  
4.2. Študijný odbor a študijný program  
(94) Vysokoškolské vzdelanie je možné získať absolvovaním študijného programu  
v niektorom z 365 študijných odborov. Kým v roku 1999 existovalo 401 magisterských  
odborov, dnes je možné vysokoškolské vzdelanie získať v niektorom zo 168 študijných  
odborov na prvom stupni, 170 študijných odborov na druhom stupni alebo v niektorom z 318  
študijných odborov v rámci tretieho stupňa. Vysokoškolský zákon umožňuje, aby sa študijný  
program poskytoval aj v kombinácií dvoch študijných odborov. Študijné odbory sú rozdelené  
do deviatich skupín a tieto sa členia na podskupiny. Členenie sústavy študijných odborov je  
odlišné od členenia v rámci štatistickej klasifikácie odborov vzdelania.  
(95) Študijné odbory sú súčasťou sústavy študijných odborov Slovenskej republiky, ktorú  
spravuje ministerstvo. K prípadným zmenám v sústave študijných odborov, ktoré sa  
vykonávajú spravidla na základe podnetov z vysokých škôl, sa vyjadruje Akreditačná  
komisia. V súčasnosti sa umožňuje vyjadriť sa k návrhu na zmenu v sústave študijných  
odborov aj širokej verejnosti, a to tým, že návrhy na úpravu študijných odborov sa zverejňujú  
najmenej na 30 dní na webovom sídle ministerstva. Táto možnosť je využívaná minimálne.  
(96) Jednotlivé študijné odbory sú vymedzené svojim opisom. Opis študijného odboru  
vymedzuje profil absolventa, vedomosti, ktoré má štúdiom získať, stupne, v ktorých je možné  
získať v danom študijnom odbore vysokoškolské vzdelanie.11 Opis študijného odboru  
vymedzuje aj príbuzné študijné odbory, štandardnú dĺžku štúdia pre študijné programy, či  
udeľovaný akademický titul.  
(97) Tvorba konkrétneho študijného programu je v pôsobnosti vysokej školy. Študijný  
program je súbor predmetov, ktoré pozostávajú zo vzdelávacích činností, ktorými sú najmä  
prednáška, cvičenie, záverečná práca, laboratórne práce, štátna skúška a ich kombinácie,  
a súbor pravidiel zostavený tak, že úspešné absolvovanie týchto vzdelávacích činností pri  
zachovaní uvedených pravidiel umožňuje získať vysokoškolské vzdelanie.  
(98) Súčasťou študijného programu je aj odporúčaný študijný plán. Odporúčaný študijný  
plán odporúča študentovi, v ktorej časti štúdia si má zapísať absolvovanie ktorej študijnej  
povinnosti. Ak bude študent postupovať podľa odporúčaného študijného plánu, riadne skončí  
štúdium v štandardnej dĺžke štúdia. Študent študuje študijný program podľa vlastného  
študijného plánu, teda nie je viazaný odporúčaným študijným plánom vysokej školy. Študijný  
program pozostáva z predmetov, ktoré môžu byť povinné, povinne voliteľné a výberové.  
11 V niektorých študijných odboroch je možné získať vysokoškolské vzdelanie len v niektorých stupňoch. Napr.  
v študijnom odbore právo len v prvom a druhom stupni. V študijnom odbore správne právo len v treťom stupni.  
V študijnom odbore pedagogika vo všetkých troch stupňoch.  
24  
 
(99) Opisy študijných odborov sú pozitívne z pohľadu čitateľnosti jednotlivých študijných  
odborov a mali by zamedzovať vzniku nových študijných odborov, ktoré sú obsahovo už  
zahrnuté v existujúcej sústave študijných odborov. V prípadoch, keď je opis študijného  
odboru nevhodne koncipovaný, môže byť obmedzujúci pre rozvoj študijného odboru, resp.  
študijných programov, ktoré sa v ňom poskytujú. Osobitným problémom je vymedzenie  
príbuzných študijných odborov. Príbuznosť študijných odborov je zohľadňovaná pri  
obsadzovaní miest vysokoškolských učiteľov ako kvalifikačný predpoklad. Problém nastáva,  
ak vzdelanie vysokoškolského učiteľa bolo nadobudnuté v zahraničí, teda mimo sústavy  
študijných odborov Slovenskej republiky, prípadne v predchádzajúcom systéme študijných  
odborov, keďže v takýchto prípadoch neexistuje prevodový mostík, ktorý by jednoznačne  
pridelil nadobudnutému vzdelaniu študijný odbor podľa sústavy študijných odborov  
Slovenskej republiky.  
(100) V súčasnosti neexistuje systematický prístup k aktualizácií sústavy študijných odborov  
Slovenskej republiky a jednotlivé vysoké školy nekoordinovane predkladajú návrhy na zmenu  
v sústave študijných odborov, obvykle na základe vlastných aktuálnych potrieb, v lepšom  
prípade na základe diskusie s viacerými vysokými školami. Do prípravy opisov študijných  
odborov nie sú štandardne zapojení zamestnávatelia, či iné relevantné skupiny, mimo  
akademického prostredia. Z hľadiska ďalšieho rozvoja jednotlivých študijných odborov by  
bolo vhodné, ak by pre jednotlivé skupiny/podskupiny študijných odborov existovala  
pravidelná analýza podmienok, za ktorých sa v nich uskutočňujú študijné programy, ich  
spoločenský prínos/vplyv na rozvoj spoločnosti a ekonomiky, perspektíva a potreby ich  
ďalšieho rozvoja.  
(101) Od septembra 2013 sa zriadi v rámci rezortného informačného systému register  
študijných odborov a register študijných programov. Tieto registre budú poskytovať širokej  
verejnosti, ale aj ministerstvu a Akreditačnej komisii, doplňujúce informácie o uskutočňovaní  
študijných programov vysokými školami, napr. tým, že ich súčasťou budú aj informačné listy  
predmetov.12  
4.3. Skončenie štúdia  
(102) Absolvovanie povinných predmetov študijného programu je nutnou podmienkou  
na riadne skončenie štúdia. Ponuka povinne voliteľných predmetov je spravidla väčšia, ako je  
povinnosť študenta získať kredity za povinne voliteľné predmety. Tým je umožnené, že  
študent má možnosť v rámci štúdia výberom vhodných povinne voliteľných predmetov viac  
sa zamerať na niektorú oblasť študijného odboru, v ktorom získava vzdelanie, prípadne získať  
kompetencie aj mimo tohto študijného odboru.  
(103) Každý študijný program má v súlade so zákonom určený počet kreditov, ktorých  
získanie je potrebné na riadne skončenie štúdia. Študent je povinný získať kredity za všetky  
povinné predmety, určený počet kreditov za povinne voliteľné kredity a zvyšné kredity do  
celkového počtu získava štúdiom výberových predmetov. Výberové predmety umožňujú  
12 Informačný list predmetu je upravený vyhláškou ministerstva školstva o kreditovom systéme štúdia. Obsahuje  
základné informácie o predmete, ako sú názov a jeho kód, ale aj informácie o obsahu predmetu, podmienkach na  
jeho absolvovanie, či rozsah priamej výučby, meno vyučujúceho a zoznam odporúčanej literatúry.  
25  
 
študentovi jeho ďalšiu profiláciu s ohľadom na jeho záujem, či predpokladané uplatnenie na  
trhu práce. Tvorba vlastného študijného plánu tak umožňuje študentovi voliť si tempo štúdia  
a vytvárať si osobitný profil v rámci výberu najmä výberových predmetov (napr. študent  
práva, si môže ako výberové zapísať napríklad ekonomické predmety, prípadne umelecké  
predmety a pod., záleží od ponuky vysokej školy a možnosti zosúladenia rozvrhu).  
(104) Niektoré predmety sú podmienené predchádzajúcim absolvovaním iného predmetu.  
Ide najmä o nadväzujúce predmety, to je keď vedomosti z predchádzajúceho predmetu sú  
nutné na pochopenie/splnenie podmienok na absolvovanie daného predmetu. V ostatných  
prípadoch je poradie absolvovania predmetov, ako aj ich počet v rámci akademického roka na  
rozhodnutí študenta. Vysoké školy obvykle obmedzujú maximálny počet kreditov, ktoré môže  
študent získať za akademický rok a naopak určujú minimálny počet kreditov, ktoré je študent  
povinný získať na to, aby mohol pokračovať v štúdiu. Súčasne, ak študent neštuduje v súlade  
s odporúčaným študijným plánom, nemusí byť vysoká škola schopná zostaviť rozvrh  
pre všetkých študentov tak, aby mohli absolvovať všetky študijné povinnosti, o ktoré majú  
záujem (kolízia rozvrhu).  
(105) Súčasťou podmienok na riadne skončenie štúdia je vypracovanie a obhájenie  
záverečnej práce (bakalárska práca, diplomová práca alebo dizertačná práca). Obhajoba  
záverečnej práce je štátnou skúškou. Vysoké školy ako podmienku riadneho skončenia štúdia  
vyžadujú od študentov vykonanie aj ďalších štátnych skúšok, čo všeobecne záväzné právne  
predpisy vyžadujú len v rámci doktorandského štúdia (dizertačná skúška).  
(106) Všetky písomne vypracované záverečné práce sú poskytované do centrálneho registra  
záverečných prác, kde sú porovnávané voči textom v elektronických zdrojoch a je  
identifikovaná miera zhody s dostupnými textami (systém pomáhajúci k odhaľovaniu  
plagiátorstva). Ak tomu nebránia autorské práva, záverečná práca je následne sprístupnená  
verejnosti.13  
(107) Ak je študent neúspešný pri plnení podmienok na absolvovanie predmetu, môže sa  
pokúsiť o jeho opakované absolvovanie. V ďalšom akademickom roku/časti štúdia tak nemusí  
absolvovať opätovne všetky študijné povinnosti (opakovať ročník). Ak študent ani po  
opakovanom zápise predmetu nesplní podmienky na jeho absolvovanie, vysoká škola jeho  
štúdium ukončí z dôvodu neplnenie požiadaviek študijného programu.  
4.4. Systém zabezpečovania kvality vzdelávania  
(108) Návrh študijného programu je prerokúvaný v akademickom senáte vysokej  
školy/fakulty, a schvaľovaný vo vedeckej rade vysokej školy/fakulty. K prerokúvaniu návrhu  
študijného programu vo vedeckej rade je prizývaný aj zástupca študentov. Tvorba študijných  
programov je v samosprávnej kompetencii fakulty, v takom prípade fakulta zabezpečuje  
a organizuje študijný program a študenti vysokej školy sú aj študentmi fakulty (o ich  
študijných veciach rozhoduje fakulta, nie vysoká škola). Najmä v prípadoch, keď sa vysoká  
škola nečlení na fakulty, môže byť študijný program schvaľovaný a uskutočňovaný aj na  
26  
 
úrovni vysokej školy. V takomto prípade študenti nie sú študentmi niektorej fakulty, ale sú len  
študentmi vysokej školy. Študenti fakulty sú aj študentmi vysokej školy.  
(109) Aby vysoká škola mohla prijímať uchádzačov o štúdium na vysokej škole, musí si  
študijný program akreditovať. Akreditáciu študijného programu vykonáva na základe žiadosti  
vysokej školy Akreditačná komisia.  
4.4.1. Akreditačná komisia  
(110) Akreditačná komisie má 21 členov, ktorých na návrh ministra školstva, vedy,  
výskumu a športu menuje vláda SR. K návrhom na vymenovanie členov Akreditačnej  
komisie sa vyjadrujú reprezentácie vysokých škôl. Funkčné obdobie členov Akreditačnej  
komisie je šesť rokov a v Akreditačnej komisii môžu pôsobiť najviac dve funkčné obdobia  
po sebe. Akreditačná komisia má postavenie poradného orgánu vlády. Administratívnu  
podporu Akreditačnej komisie ako aj financovanie jej činnosti zabezpečuje ministerstvo  
školstva.  
(111) Vysoké školy doručujú žiadosti o akreditáciu svojich činností priamo Akreditačnej  
komisii. Na ich posúdenie si zostavuje Akreditačná komisia stále alebo dočasné pracovné  
skupiny. Kreovanie pracovných skupín je výhradne v pôsobnosti Akreditačnej komisii (výber  
členov a určovanie ich počtu). V závislosti od vyčleneného rozpočtu sú členovia Akreditačnej  
komisie a jej pracovných skupín za vykonávanú činnosť odmeňovaní.  
(112) Členovia Akreditačnej komisie a jej pracovných skupín sú obvykle vysokoškolskí  
učitelia alebo výskumní pracovníci, prípadne odborníci z praxe alebo zo zahraničia. Členstvo  
v Akreditačnej komisii je nezlučiteľné s funkciou rektora, prorektora, dekana alebo  
prodekana. Takéto pravidlo aplikuje Akreditačná komisia aj na pracovné skupiny.  
(113) Člena Akreditačnej komisie môže odvolať vláda SR len na návrh predsedu  
Akreditačnej komisie.  
(114) Činnosť Akreditačnej komisie vymedzuje vysokoškolský zákon. Ďalšie podrobnosti  
upravuje nariadenie vlády SR o Akreditačnej komisii a štatút Akreditačnej komisii, ktorý je  
schvaľovaný vládou SR. Kritériá, ktorých plnenie Akreditačná komisia posudzuje pri  
akreditácií jednotlivých činností vysokej školy schvaľuje na jej návrh ministerstvo, po  
vyjadrení reprezentácií vysokých škôl. V rokoch 2007 až 2012 bolo predkladanie návrhu na  
zmenu kritérií v kompetencii ministerstva.  
(115) Akreditačná komisia a jej činnosť je rozhodujúca pre rozvoj a kvalitu  
vysokoškolského vzdelávania, z hľadiska externých nástrojov zabezpečovania kvality  
vysokoškolského vzdelávania. I keď z časti je riešený konflikt záujmov v rámci činnosti  
Akreditačnej komisie (členom nemôže byť rektor, prorektor, dekan, prodekan), tým, že  
členovia Akreditačnej komisie sú štandardne poprední vysokoškolskí učitelia/výskumníci, ich  
činnosť v Akreditačnej komisii nie je ich hlavnou činnosťou. To znamená, že členovia  
Akreditačnej komisie (a obdobne aj pracovných skupín), sú súčasne aj zamestnancami  
vysokých škôl, ku ktorých žiadostiam sa Akreditačná komisia vyjadruje, respektíve  
posudzujú žiadosti ostatných vysokých škôl, ktoré im konkurujú. Je potrebné prijať  
systémové kroky tak, aby bolo tento konflikt záujmu minimalizovaný, resp. prípadne  
27  
 
zneužitie kompetencií v rámci akreditácie činnosti bolo možné identifikovať a vyvodiť  
dôsledky (transparentnosť systému, jasné pravidlá a postupy a pod.).  
(116) Z hľadiska zabezpečovania kvality samotnej Akreditačnej komisie by bolo žiaduce,  
aby jej členovia a členovia pracovných skupín, boli vzdelávaní/trénovaní v problematike  
externého posudzovania mechanizmov zabezpečovania kvality vzdelávania. Vzdelávanie by  
sa malo týkať aj interných postupov samotnej Akreditačnej komisie, či zmeny právnych  
predpisov upravujúcich činnosť vysokých škôl alebo Akreditačnej komisie. Rovnako je  
potrebné metodicky rozvíjať jednotlivé oblasti pôsobnosti Akreditačnej komisie, napr.  
formalizovaním pravidiel pre jednotlivé študijné odbory tak, aby tieto boli  
inštitucionalizované a bol zabezpečený porovnateľný postup pri riešení žiadostí vysokých  
škôl, bez ohľadu na aktuálnych posudzovateľov, riešenie špecifík študijných programov napr.  
z hľadiska formy štúdia, a pod. Na takéto aktivity však nie sú v súčasnosti vytvorené  
podmienky (finančné, personálne obsadenie sekretariátu, samotné postavenie Akreditačnej  
komisie).  
(117) Akreditačná komisia v súčasnosti nemá relevantný informačný systém, ktorý by jej  
umožňoval elektronizovať jej agendu. Dôsledkom je aj to, že hoci o akreditácii rozhoduje  
nakoniec minister, ten má pri rozhodovaní k dispozícií nanajvýš hodnotiacu správu pracovnej  
skupiny Akreditačnej komisie a vyjadrenie Akreditačnej komisie, ale žiadne podrobnejšie  
informácie o samotnom študijnom programe (obsah, profil absolventa, podmienky  
prijatia/absolvovania). Z tohto pohľadu je potreba „potvrdzovania“ akreditácie ministerstvom  
otázna, a ide skôr o administratívny úkon, pravdepodobne aj z dôvodu, že samotná  
Akreditačná komisia nemá právnu subjektivitu.  
(118) Akreditačná komisia v súčasnosti prechádza externým hodnotením podľa pravidiel  
ENQA.14 Pravidelné vnútorné a vonkajšie hodnotenie agentúr, ktoré posudzujú kvalitu  
vysokoškolského vzdelávania, je súčasťou štandardov a odporúčaní na zabezpečovanie  
kvality vysokoškolského vzdelávania v Európe. Toto hodnotenie bolo pripravované už  
v predchádzajúcich rokoch, nakoniec sa neuskutočnilo, keďže sa predpokladala podstatná  
úprava postavenia Akreditačnej komisie. Z tohto dôvodu Akreditačná komisia prestala byť  
riadnym členom ENQA. Na základe prebiehajúceho hodnotenia môže byť jej riadne členstvo  
obnovené, prípadne budú formulované odporúčania na úpravu systému zabezpečovania  
kvality vysokoškolského vzdelávania tak, aby tento systém bol považovaný za spĺňajúci  
štandardy.  
4.4.2. Akreditácia študijného programu  
(119) Akreditácia študijného programu je proces, v rámci ktorého Akreditačná komisia  
posudzuje podmienky, za ktorých sa má študijný program uskutočňovať, ide najmä  
o materiálne a personálne zabezpečenie študijného programu, ale posudzované sú aj  
požiadavky na riadne skončenie štúdia, pravidlá zostavovania študijného plánu, obsah  
študijného programu a podobne.  
14  
ENQA (http://www.enqa.eu) združuje organizácie, ktoré sa profesionálne zaoberajú posudzovaním  
a hodnotením kvality vysokoškolského vzdelávania. Spolu s ďalšími partnermi zohráva aktívnu úlohu v rámci  
Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania a Bolonského procesu.  
28  
 
(120) Kritériá na akreditáciu študijných programov pozostávajú z dvoch hlavných častí. Prvá  
časť sa zameriava na podmienky, v ktorých sa má študijný program uskutočňovať (kvalita  
výskumnej činnosti, personálne a materiálne zabezpečenie a pod.), druhá časť kritérií sa  
zameriava na samotný študijný program (jeho obsah, naplnenie osobitných požiadaviek  
v prípade umeleckých a inžinierskych študijných programoch, podmienky na výber  
uchádzačov o štúdium, podmienky na riadne skončenie štúdia, uplatnenie absolventov  
v praxi, systém zabezpečovania kvality študijného programu vysokou školou).  
(121) Štandardne proces akreditácie prebieha tak, že pracovná skupina Akreditačnej komisie  
na základe doručených podkladov, prípadne aj osobnou návštevou na vysokej škole, pripraví  
návrh hodnotiacej správy. Tento je zaslaný na vyjadrenie vysokej škole. Spolu s vyjadrením  
vysokej školy je hodnotiaca správa prerokovaná Akreditačnou komisiou. Akreditačná komisia  
sa nemusí s návrhom pracovnej skupiny stotožniť, môže prihliadnuť na pripomienky vysokej  
školy k návrhu hodnotiacej správy, prípadne na základe dodatočných informácií sa môže  
vyjadriť inak ako navrhla pracovná skupina, hoci vysoká škola s návrhom pracovnej skupiny  
súhlasila.  
(122) Vyjadrenie Akreditačnej komisie je doručené ministerstvu a zverejňuje sa na  
webovom sídle Akreditačnej komisie. Od roku 2013 Akreditačná komisia zverejňuje  
podrobnejšie informácie o celom akreditačnom procese (žiadosti vysokej školy, hodnotiace  
správy, vyjadrenia Akreditačnej komisie). Vysoká škola, ktorá nesúhlasí s vyjadrením  
Akreditačnej komisie, môže požiadať ministerstvo školstva o posúdenie, či je vyjadrenie  
Akreditačnej komisie dostatočne odôvodnené. Ministerstvo školstva môže Akreditačnú  
komisiu požiadať o dopracovanie odôvodnenia, prípadne o zváženie zmeny vyjadrenia.  
(123) Akreditačná komisia sa vyjadruje k dvom otázkam – či sú splnené kritériá akreditácie  
študijného programu, a či spôsob ich plnenia utvára predpoklady na ich plnenie do najbližšej  
komplexnej akreditácie činností vysokej školy (teda najmenej na šesť rokov). Na základe  
vyjadrenia Akreditačnej komisie, rozhoduje o priznaní práva na udeľovania zodpovedajúceho  
akademického titulu absolventom študijného programu ministerstvo školstva, resp. minister  
školstva, vedy, výskumu a športu. Priznaním tohto práva sa študijný program stáva  
akreditovaným. Minister školstva, vedy, výskumu a športu môže rozhodnúť aj inak, ako  
vyplýva z vyjadrenia Akreditačnej komisie. V takom prípade musí svoje rozhodnutie  
odôvodniť a zverejniť. V doterajšej praxi bola táto možnosť využitá len v niektorých  
prípadoch.  
Tabuľka 8 Možné vyjadrenia Akreditačnej komisie a na ne nadväzujúce štandardné rozhodnutia ministra  
Vyjadrenie AK  
Spĺňa Utvára  
Typ študijného programu  
Štandardné rozhodnutie ministerstva  
Nový  
Priznáva s časovým obmedzením na štandardnú  
dĺžku štúdia  
Existujúci  
Priznáva bez časového obmedzenia  
Právo sa obnovuje  
Pozastavený  
29  
 
Neutvára  
Nový  
Pozastavený  
/
Existujúci  
/
Priznáva s časovým obmedzením do ktorého  
vysoká škola predkladá správu o prijatých  
opatreniach na zabezpečenie udržateľnosti  
poskytovania študijného programu, pre nové  
študijné programy sa tento stav nepredpokladá  
Nespĺňa  
Nový  
Žiadosť sa zamieta  
Existujúci  
Právo sa pozastavuje  
(124) Priznané práva sa opätovne posudzujú najmenej raz za šesť rokov v rámci komplexnej  
akreditácie činností vysokej školy. Akreditačná komisia môže iniciovať akreditáciu príslušnej  
činnosti kedykoľvek. Obvykle tak robí na základe externých podnetov.  
(125) Na poskytovaní doktorandských študijných programoch sa môžu podieľať externé  
vzdelávacie inštitúcie, na čo rovnako potrebujú akreditáciu, ktorú navrhuje udeliť Akreditačná  
komisia na základe ich žiadosti. Externé vzdelávacie inštitúcie majú zmluvu s vysokou  
školou, na ktorej uskutočňovaní doktorandského študijného programu sa chcú podieľať.  
Študent je študentom vysokej školy, ale tému dizertačnej práce a školiteľa má z externej  
vzdelávacej inštitúcií, na ktorej výskumnej činnosti participuje. Ostatnú časť jeho vzdelávania  
mu poskytuje vysoká škola  
(126) Ak vysoká škola prestane spĺňať podmienky akreditácie študijného programu,  
zodpovedajúce právo sa jej pozastaví a vysoká škola získava čas na nápravu. V tomto období  
nemôže prijímať nových študentov. Ak v ročnej lehote vysoká škola neprijme dostatočné  
opatrenia, právo sa jej odníme. Ak sú v tom čase na študijnom programe stále študenti, hľadá  
sa pre nich možnosť skončenia štúdia v inom študijnom programe, prípadne aj na inej vysokej  
škole. Následne je študijný program zrušený. Vysoká škola môže študijný program zrušiť, ak  
pred jeho zrušením zabezpečí študentom možnosť pokračovať v štúdiu v inom študijnom  
programe.  
(127) Aj keď vysokoškolský zákon rozlišuje profesijne orientované bakalárske študijné  
programy, v rámci systému akreditácie nie sú osobitné podmienky na ich akreditáciu.  
Explicitná možnosť existencie osobitných kritérií na posudzovanie profesijne orientovaných  
študijných programov bola upravená novelou vysokoškolského zákona od januára 2013.  
(128) V spoločnosti sa niekedy vníma proces akreditácie, ako riešenie zvyšovania kvality  
vysokoškolského vzdelávania. Je potrebné zdôrazniť, že akreditácia je proces, ktorý  
nezoraďuje študijné programy podľa ich kvality, ale len posudzuje, či študijné programy  
spĺňajú minimálne vyžadované kritériá. V prípade akreditácie študijných programov tak nie je  
dostupná informácia o „miere kvality“ – rating študijného programu vo vzťahu k ostatným  
študijným programom.  
(129) Kým pri tvorivej činnosti vysokých škôl je možné z časti posúdiť kvalitu tejto činnosti  
(časopisy, v ktorých sú publikované články, ohlasy na ne, získané ocenenia, a pod.), v prípade  
vzdelávania je meranie výsledkov vzdelávania, či pridanej hodnoty študijného programu  
náročnejšie. V prípade nižších stupňov vzdelávania sa postupne implementujú národné  
30  
systémy merania výsledkov vzdelávania (monitory, externá časť maturitnej skúšky), vrátane  
medzinárodného testovania PISA. Na úrovni vysokoškolského vzdelávania nie sú externé  
testovania študentov štandardnou súčasťou. V roku 2012 sa viaceré vysoké školy zapojili do  
projektu OECD AHELO, v rámci ktorého sa práve testovala možnosť externého posúdenia  
vzdelávacích výstupov na úrovni bakalárskeho vzdelania, a to okrem základných kompetencií  
(schopnosť analyzovať a pod.), aj vo vybraných oblastiach (stavebníctvo a ekonómia).  
Prípadný ďalší rozvoj v tejto oblasti by mohol napomôcť k získavaniu exaktnejších údajov  
o vzdelávacom systéme, resp. jeho jednotlivých súčastiach, a to priamo, a nie nepriamo cez  
indikátory založených na tvorivej činnosti vysokých škôl.  
(130) Samotný systém akreditácií študijných programov je administratívne náročný  
a vyžaduje od Akreditačnej komisie a jej pracovných skupín vykonávanie množstva  
administratívnych činností, ktoré by v prípade profesionalizácie činnosti Akreditačnej komisie  
(napr. formou agentúry s dostatočným počtom zamestnancov) mohli vykonávať  
administratívni pracovníci Akreditačnej komisie, a experti by mali možnosť sa orientovať na  
kľúčové časti akreditačného procesu (expertíznu činnosť).  
(131) V prípade nových študijných programov sa právo priznáva na štandardnú dĺžku štúdia.  
Toto časové obmedzenie zabezpečuje, že Akreditačná komisia sa novým študijným  
programom opätovne zaoberá a má možnosť posúdiť, či vysoká škola/fakulta poskytuje  
študijný programov v súlade s podmienkami, za ktorých bol akreditovaný. Problémom  
v tomto prípade je, že na to, aby vysoká škola/fakulta mala študijný program akreditovaný  
súvislo, musí si o priznanie tohto práva požiadať s predstihom, čo v prípade dvojročných  
programov druhého stupňa znamená, že opätovná akreditácia sa uskutočňuje do jedného roka  
od priznania práva, teda v čase, keď sa študijný program ešte nezabezpečuje komplexne  
a teda aj v čase, keď ešte nie sú k dispozícií informácie o absolventoch študijného programu,  
napr. vo forme ich záverečných prác.  
(132) Len v prípade študijných programov v zdravotníckych študijných odboroch sa  
vyžaduje posúdenie týchto študijných programov z pohľadu súladu profilu ich absolventov  
s požiadavkami praxe. V ostatných prípadoch sa síce posudzuje v rámci akreditácie profil  
absolventa vysokej školy, nevyžaduje sa však jeho posúdenie externým subjektom  
(potenciálnym zamestnávateľom, profesijnou komorou a pod.). Zapojenie zamestnávateľov  
do tvorby študijných programov a ich úprav nie je štandardné. Rovnako s ohľadom na  
nastavenie Akreditačnej komisie a vytváranie jej pracovných skupín, je zastúpenie iných  
relevantných skupín (profesijné skupiny, zamestnávateľské zväzy) v jej činnosti skôr  
výnimkou.  
(133) Osobitným problémom z hľadiska akreditácie študijných programov je ich skutočná  
realizácia. Akreditačná komisia posudzuje študijný program na základe konkrétnych  
podkladov platných v čase predloženia žiadosti vysokej školy. Skutočné zabezpečenie  
študijného programu sa však môže odlišovať od podkladov, ktoré boli predložené  
Akreditačnej komisii. Súvisí to napr. s tým, že sa menia vysokoškolskí učitelia na danej  
vysokej škole, napríklad účasťou na mobilite, menia sa doktorandi, ktorí sa podieľajú na  
zabezpečení niektorých vzdelávacích aktivít, vysoká škola môže meniť infraštruktúru (nákup  
zariadenia, novších verzií softvéru a pod.). Osobitnou otázkou je možnosť vysokej školy  
31  
upraviť pravidlá na riadne skončenie štúdia, napr. doplnením povinných predmetov, či  
úpravou povinne voliteľných predmetov. V takýchto prípadoch je nejednoznačná potreba  
opätovnej akreditácie študijného programu.  
(134) Akreditácia študijného programu by tak mala byť skôr zameraná na pravidlá, ktorými  
sa vysoká škola riadi pri zostavovaní študijného programu a monitorovaní výstupov, ktoré  
dosahujú študenti, ako aj opatrenia, ktoré vysoká škola prijíma z cieľom zabezpečenia  
deklarovanej úrovne absolventov. V prípade, že nejde o nový študijný program, resp. vysokú  
školu, dôležité je aj monitorovanie dodržiavania týchto pravidiel v predchádzajúcom období.  
To neznamená, že ak vysoká škola bude chcieť poskytovať študijný program, ktorý si  
vyžaduje špecifickú infraštruktúru, že na akreditáciu študijného programu bude postačujúca  
existencia pravidiel, bez existencie potrebnej infraštruktúry.  
(135) Už existujúce kritériá vyžadovali, aby vysoké školy mali vnútorný systém  
zabezpečovania kvality, a jeho existencia bola nutnou podmienkou na akreditáciu študijného  
programu. Z pohľadu ministerstva je tejto oblasti potrebné venovať hlbšiu pozornosť, a preto  
od roku 2013 má Akreditačná komisia vypracovať samostatné kritériá na posúdenie  
vnútorných systémov zabezpečovania kvality vysokou školou, a existenciu a efektivitu  
takýchto systémov pravidelne posudzovať.  
(136) Zdôrazňovanie úlohy vnútorných systémov zabezpečovania kvality priamo vysokou  
školou je v súlade so súčasným vývojom v oblasti zabezpečovania kvality vysokoškolského  
vzdelávania v Európskom priestore vysokoškolského vzdelávania.  
(137) V rôznych vysokoškolských systémoch existujú rôzne pravidlá externých systémov  
zabezpečovania kvality. Základné rozlíšenie by mohlo byť založené na tom, či sa akredituje  
inštitúcia alebo konkrétna činnosť. Náš systém je založený na akreditácií činností. Viaceré  
problémy uvedené v tejto časti (najmä administratívnu náročnosť procesu akreditácie  
študijných programov a ich nejednoznačnosť v niektorých prípadoch) by vyriešil prechod od  
akreditácie študijných programov na akreditáciu v študijných odboroch, teda posúdenie  
schopnosti vysokej školy vytvárať študijné programy v danom študijnom odbore a stupni,  
a dodržiavanie pravidiel pri ich uskutočňovaní.  
(138) Koncepcia, ani súčasná právna úprava podrobnejšie nerieši pôsobenie slovenských  
vysokých škôl v zahraničí, ako ani poskytovanie vysokoškolského vzdelávania  
prostredníctvom dištančného vzdelávania zabezpečovaného e-learningovými prostriedkami,  
v prípade ktorých nemá význam hovoriť, kde sa z geografického hľadiska poskytuje  
vzdelávanie.  
(139) Súčasné pravidlá akreditácie študijných programov nevytvárajú predpoklad na  
komplexnejšie posúdenie študijných programov, nad rámec študijného odboru v ktorom sa  
získava vysokoškolské vzdelanie. Ide napríklad o medzinárodný rozmer poskytovania  
študijného programu (rozmer akademickej mobility, kompetencia absolventa pracovať  
v medzinárodnom prostredí), možnosť získať v rámci štúdia napr. technických smerov  
manažérske kompetencie, a pod. Napríklad doktorandské študijné programy sa len  
v obmedzenej miere zameriavajú na rozvoj iných kompetencií doktoranda, napr. pre prípady,  
32  
keď nebude pokračovať v akademickej kariére, ale výskumnou činnosťou bude pokračovať  
v komerčnej sfére, či na jej základoch bude mať záujem naštartovať podnikateľskú činnosť.  
Rovnako nie je systematicky rozvíjaná schopnosť doktoranda učiť, či viesť študentov vysokej  
školy na nižších stupňoch vysokoškolského vzdelávania, hoci zabezpečovanie študijných  
povinností doktorandmi v dennej forme štúdia je súčasťou ich štúdia. Akreditácia študijných  
programov sa na „pridanú“ hodnotu študijných programov/vysokej školy nezameriava, a tieto  
činnosti nie sú vyhodnocované ani v rámci evalvácie.  
33  
5.  
ŠTUDENTI VYSOKEJ ŠKOLY  
(140) Prijatý uchádzač o štúdium na vysokej škole sa dňom zápisu na vysokú školu stáva  
študentom vysokej školy, v prípade, že sa zápis uskutoční pred začiatkom akademického  
roka, stáva sa študentom od 1. septembra (na začiatku akademického roka). Študentom je  
do dňa splnenia poslednej povinnosti študijného programu na jeho riadne skončenie, ak  
nenastanú dôvody na iné skončenie štúdia. Inými dôvodmi na skončenie štúdia je napr.  
vylúčenie študenta pre nedostatočné plnenie študijných povinností, z disciplinárnych  
dôvodov, smrť študenta, či zanechanie štúdia študentom. Študent prestáva byť študentom aj  
v prípade, že štúdium preruší, a to do času, kým sa na štúdium opätovne nezapíše.  
(141) Štúdium na vysokej škole je otvorené každému, kto splní základné podmienky prijatia  
na štúdium. Základnou podmienkou prijatia na bakalárske štúdium je úplné stredoškolské  
vzdelanie (maturita). V prípade, že záujem o štúdium študijného programu prevyšuje počet  
prijímaných uchádzačov, vysoká škola prijme na štúdium tých uchádzačov, ktorí podľa  
vopred zvolených kritérií majú najväčšie predpoklady na riadne skončenie štúdia. Vysoké  
školy môžu podmieniť prijatie na štúdium ďalšími podmienkami s cieľom vybrať uchádzačov  
s najlepšími predpokladmi na riadne skončenie štúdia.  
(142) Uchádzač si podáva prihlášku o prijatie na konkrétny študijný program. Uchádzači  
o doktorandské štúdium sa uchádzajú o konkrétnu tému dizertačnej práce.  
(143) Základnou podmienkou prijatia na študijný program druhého stupňa je vysokoškolské  
vzdelanie prvého stupňa. Obdobne v prípade doktorandských študijných programov je  
základnou podmienkou vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.  
(144) Vysoké školy sú povinné zverejniť podmienky prijatia na štúdium a kritériá výberu  
uchádzačov najmenej dva mesiace pred termínom na podávanie prihlášok na štúdium.  
Podanie prihlášky na štúdium môže byť spoplatnené. Na verejných vysokých školách má  
výška poplatku vychádzať z nákladov vysokej školy na zabezpečenie prijímacieho konania  
a výška poplatku je obmedzená vysokoškolským zákonom (pre akademický rok 2013/2014 je  
maximálna možná výška poplatku 82,5 €).15 V prípade súkromných vysokých škôl nie je  
výška poplatku obmedzená.  
(145) Absolventi všetkých študijných programov nižšieho stupňa sa môžu uchádzať  
o štúdium vo vyššom stupni štúdia, teda neexistuje obmedzenie, že absolvent napr. profesijne  
orientovaného bakalárskeho študijného programu sa nemôže bez dodatočného vzdelávania  
uchádzať o vysokoškolské štúdium druhého stupňa.  
15  
Maximálna výška poplatku je určená ako štvrtina základu na určenie školného a poplatkov spojených so  
štúdiom. Určenie základu určuje vysokoškolský zákon (§ 92 ods. 1) ako 10 % z priemernej sumy pripadajúcej na  
jedného študenta denného štúdia z celkových bežných výdavkov poskytnutých ministerstvom verejným  
vysokým školám zo štátneho rozpočtu.  
34  
 
(146) V prípade zdravotníckych študijných odborov je podmienkou prijatia v niektorých  
prípadoch predchádzajúce vzdelanie v rovnakom študijnom odbore, prípadne prax  
v zdravotníckom zariadení po skončení bakalárskeho štúdia, pred prijatím na štúdium druhého  
stupňa.  
(147) Študent vysokej školy má možnosť zmeniť študijný program. Podmienky  
akceptovania žiadosti o zmenu študijného programu, či možnosti dokončenia štúdia na inej  
vysokej škole si upravujú jednotlivé vysoké školy vo svojich študijných poriadkoch.  
(148) Nastavenie doktorandského štúdia tak, že uchádzač o štúdium je prijímaný na  
konkrétnu tému dizertačnej práce, obmedzuje možnosti pre uchádzačov o výskum vlastnej  
výskumnej otázky, súčasne vytvára riziko, že na tému, o ktorú je menší záujem, bude prijatý  
uchádzač, ktorý má menšie predpoklady na riadne skončenie štúdia, ako neprijatý uchádzač  
o tému, o ktorú je väčší záujem. Negatívum je aj absencia postdoktorandských pozícií, teda  
pozícií pre absolventov doktorandského štúdia obvykle do troch – piatich rokov, ktorí sú  
aktívni pri riešení výskumných projektov, do ktorých riešenia pod supervíziou školiteľa  
zapájajú aj samotných doktorandov.  
5.1. Podieľanie sa na úhrade nákladov na štúdium  
(149) Za štúdium na verejných a štátnych vysokých školách, ktoré sa uskutočňuje dennou  
formou, sa neuhrádza školné okrem vymedzených prípadov. Verejné a štátne vysoké školy  
môžu požadovať poplatky spojené so štúdiom, ktorých výška je obmedzená vysokoškolským  
zákonom. Ide najmä o poplatky za vydanie dokladov o štúdiu (napr. preukaz študenta) a vo  
vymedzených prípadoch poplatky za vydanie dokladov o absolvovaní štúdia.  
(150) Študentovi verejnej a štátnej vysokej školy vzniká povinnosť uhradiť školné, ak  
v dennej forme štúdia študuje dlhšie ako je štandardná dĺžka študijného programu alebo  
študuje súbežne viac študijných programov (v takom prípade nárok na bezplatné štúdium má  
len v jednom z nich). Do celkovej doby štúdia sa započítava aj predchádzajúce štúdium  
v danom stupni, takže štandardne je možné študovať bezplatne v rámci bakalárskych  
programov tri roky, študijných programov druhého stupňa dva roky a v prípade  
doktorandských študijných programov tri až štyri roky v závislosti od ich štandardnej dĺžky  
štúdia.  
(151) Maximálna výška školného v uvedených prípadoch je obmedzená vysokoškolským  
zákonom, v akademickom roku 2013/2014 môže byť maximálna výška školného na verejných  
vysokých školách v dennej forme štúdia najviac 1650 eur za akademický rok.  
(152) Poslednou novelou vysokoškolského zákona bola zavedená úhrada školného  
za štúdium v študijných programoch poskytovaných v inom ako štátnom jazyku, resp.  
v prípade niektorých vysokých škôl v inom jazyku ako je jazyk menšiny. V tomto prípade  
verejné a štátne vysoké školy, ktoré poskytujú napr. študijné programy v anglickom jazyku,  
môžu od študentov požadovať školné (okrem prípadu, že by v danom študijnom odbore  
a stupni išlo o jediný študijný program, v takom prípade je štúdium bezplatné). Výška tohto  
školného nie je zákonom obmedzená.  
35  
 
(153) Primárnym dôvodom zavedenia školného za študijné programy v inom ako štátnom  
jazyku je podpora a motivácia vysokých škôl takéto študijné programy zavádzať, pretože  
predstavujú z viacerých dôvodov potenciálne pozitívny vplyv na kvalitu vysokoškolského  
vzdelávania. Zavedenie školného za študijné programy v inom ako štátnom jazyku reaguje aj  
na potreby vo vybraných študijných odboroch (napr. všeobecné lekárstvo), o ktoré je záujem  
aj zo strany občanov iných členských štátov, v prípade ktorých nie je predpoklad, že po  
skončení štúdia sa usadia a budú pracovať v Slovenskej republike, a preto je opodstatnené,  
aby znášali aj náklady spojené so štúdiom. Keďže nie je možné určovať osobitne podmienky  
pre občanov SR a ostatných členských štátov, povinnosť uhradiť školné v týchto prípadoch je  
všeobecná. Na druhej strane to môže motivovať aj iné vysoké školy na vytvorenie ponuky na  
štúdium pre záujemcov zo zahraničia.  
(154) Štúdium externou formou je na verejných a štátnych vysokých školách spoplatnené.  
Výška školného je obmedzená opatrením ministerstva a je rôzna pre jednotlivé študijné  
odbory a stupne štúdia. Zavedenie školného za študijné programy uskutočňované v externej  
forme bolo zavŕšením približne desaťročnej praxe, keď vysoké školy (a iné právnické osoby),  
rôznym spôsobom na základe masovej akceptácie zo strany študujúcich, získavali rôzne  
finančné úhrady, mimo právny rámec. Išlo najmä o rôzne darovacie zmluvy a prípravné kurzy  
(„doučovanie“)