DÔVODOVÁ SPRÁVA A. Všeobecná časť
Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“) predkladajú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „poslanci NR SR“) za stranu SMER-SD, a to Anton Martvoň, Otto Brixi, Daniel Duchoň a Anna Vitteková.
V súčasnosti v SR máme v zmysle tretej časti Zákona o rodine nasledovných 6 druhov vyživovacích povinností, z ktorých sa platí výživné, a to:
-vyživovacia povinnosť: a) rodičov k deťom, b) detí k rodičom, c) medzi ostatnými príbuznými, d) medzi manželmi,
-príspevok na výživu rozvedeného manžela a
-príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke.
Dovoľujeme si preto ako poslanci NRSR za stranu SMER-SD reagovať návrhom tohto zákon na faktický stav v súčasnosti v SR, že zameškané výživné sa vôbec neúročí a je častým javom v našej spoločnosti. Mnohé vyživované osoby alebo mnohé na výživné čakajúce osoby (napr. slobodná matka dieťaťa, samotné dieťa, rodič, manžel, príbuzný) mnoho krát riešia neskoro zaplatené (resp. zameškané) alebo nezaplatené výživné tým spôsobom, že si peniaze na živobytie alebo na zabezpečenie základných potrieb vyživovaného dieťaťa musia požičať z banky, od inej finančnej inštitúcie, od známych alebo proste prečerpajú limit na platobnej karte s nádejou, že keď im povinná osoba s vyživovacou povinnosťou raz zaplatí zameškané výživné, tak že to potom všetko vrátia. No, málokto si uvedomuje, že i keď síce príslušná osoba s vyživovacou povinnosťou výživné oneskorene (napr. po troch mesiacoch alebo po pol roku) čiastočne zaplatí, tak nakoniec, oprávnené osoby odkázané na výživné alebo vyživované osoby potom príslušným finančným inštitúciám musia zaplatiť za spomínané pôžičky aj rôzne vysoké úroky, ktoré im však osoby s vyživovacou povinnosťou nikdy nenahradia. A práve to je aj dôvodom, že vyživované osoby sú mnohokrát vydierané osobami s vyživovacou povinnosťou (napr. otcom dieťaťa), že pokiaľ neurobia alebo nesplnia ich požiadavky, tak povinní im len z časti zaplatia alebo vôbec im nezaplatia, alebo nezaplatia im načas výživné.
A preto sme ako predkladatelia tohto návrhu zákona názoru, že i v súčasnosti by osoby s vyživovacou povinnosťou mali mať povinnosť zaplatiť vyživovaným osobám spolu so zameškaným výživným i úrok z omeškania, a to vo výške určenej podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počítajúc odo dňa uplynutia jedného mesiaca odo dňa riadnej splatnosti výživného. Zakotvením jednomesačnej lehoty, až po ktorej uplynutí sa povinná osoba dostane do omeškania s výživným, reflektujeme a pamätáme i na mnohokrát časté meškanie výplat pracujúcich povinných osôb. Sme toho názoru, že takýto úrok zo zameškaného výživného alebo jeho časti, by mal byť súčasťou pohľadávky, ktorú by potom spolu i s výživným mohli vymáhať od povinných osôb priamo exekútori.
V súčasnosti síce máme v platnosti § 207 Trestného zákona s názvom „Zanedbanie povinnej výživy“, podľa ktorého ten, kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní,