Odhliadnuc od ostatného rozhodnutia nášho Ústavného súdu (PL. ÚS 4/2012), ktorý vyššie uvedenú argumentáciu doplnil, je nevyhnutné konštatovať, že v podmienkach právneho štátu nie je možné ísť za hranice Ústavy Slovenskej republiky, resp. za hranice zásad na ktorých je Ústava Slovenskej republiky vystavaná.
Vo veci vymenovanie kandidáta na generálneho prokurátora J.Č., platne zvoleného v roku 2010, bol celkový postup prezidenta vrátane poldruha roka dlhého čakania na vymenovanie minimálne neobvyklý, keďže v rámci ústavnej praxe je obvyklé, že prezident kandidáta vymenuje v nepomerne kratších lehotách, napríklad:
▪dňa 24. októbra 2012 Vláda SR schválila uznesenie, ktorým navrhla J.H. na post predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, Prezident ho vymenoval dňa 26. novembra 2012;
▪dňa 9. decembra 2009 Vláda SR schválila uznesenie, ktorým navrhla J.M. na post guvernéra Národnej banky Slovenska, Prezident ho vymenoval dňa 12. januára 2010;
▪dňa 13. novembra 2003 Vláda SR schválila uznesenie, ktorým navrhla V.Č. a K.D. na posty členov Regulačnej rady, Prezident ich vymenoval dňa 11.decembra 2003.
Predkladatelia zdieľajú názor, že vyššie uvedenými aktmi menovania rozličných verejných funkcionárov bola zavedená ústavná prax a vzniklo v spoločnosti legitímne očakávanie toho, že má právo na fungujúcu prokuratúru na čele s generálnym prokurátorom a že zvolený funkcionár bude buď vymenovaný, alebo budú v rozumnej (primeranej) časovej lehote oznámené dôvody jeho nevymenovania. Zároveň je v spoločnosti vnímaný aj rozpor medzi ústavnou praxou, ktorá panovala doposiaľ a postupom v prípade zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora a ponechanie pôvodnej úpravy môže mať za následok ďalšiu traumatizáciu spoločnosti negatívnymi javmi. Z pohľadu právnej teórie je účelom predloženého návrhu ústavného zákona priblíženie vyššie uvedenej ústavnej praxe (reality, ktorá pri menovaní dlhodobo panuje, slovami Immanuela Kanta „sein“) k ustanoveniam ústavy ako všeobecne platného právneho predpisu (obrazu toho čo má byť, Kantovho „sollen“).
K bodu 3
Zavádza sa lehota na zloženie sľubu v dĺžke 30 dní po zvolení sudcu, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Účelom návrhu predkladateľov je predchádzanie možnosti odďaľovania zloženia sľubu zo strany prijímateľa sľubu. Zvyšuje sa