1

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

Návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“) predkladá poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Jozef Viskupič.

Cieľom návrhu zákona je jednoznačne vymedziť niektoré pojmy uvedené v autorskom zákone, ktoré odborná i laická verejnosť vnímajú nejasne, a z tohto dôvodu sa následne stávajú predmetom sporov končiacich sa neraz až na súde, čo má sekundárne negatívny vplyv na nápad súdov, ako aj na dĺžku súdneho konania v iných veciach. Napriek tomu, že vláda SR plánuje v súlade s jej programovým vyhlásením vypracovať nový autorský zákon, jeho prijatie sa predpokladá až v IV. štvrťroku 2014, pričom dovtedy sa javí ako nevyhnutné upraviť niektoré čiastkové otázky formou novelizácie platného autorského zákona. K takýmto otázkam patrí napr. úprava ustanovení autorského zákona o kolektívnej správe práv (kauza týkajúca sa Slovenského ochranného zväzu autorského – SOZA a obce Pohorelá), otázka tzv. Creative Commons licencií (licencie vychádzajúce z autorského práva prístupné za určitých zjednodušených podmienok zadarmo širokej verejnosti), ale aj otázka jednoznačného vymedzenia pojmov „dielo“ a „denné správy“, ktorá je predmetom úpravy tohto návrhu zákona.

Návrh zákona je zároveň pozitívnym prínosom k prebiehajúcej celosvetovej diskusii týkajúcej sa limitov a vzájomného ovplyvňovania sa dvoch základných práv a slobôd, a to práva na informácie garantovaného okrem medzinárodných dohovorov aj článkom 26 Ústavy SR a slobody prejavu rovnako garantovanej tak na medzinárodnej úrovni, ako aj na vnútroštátnej úrovni tým istým článkom Ústavy SR. Táto diskusia bola vyvolaná názorovými nezhodami medzi subjektmi, ktoré primárne zabezpečujú slobodu prejavu (napr. vydavatelia novín a časopisov, rozhlasoví a televízni vysielatelia) a subjektmi, ktoré primárne zabezpečujú šírenie informácií, najmä denných správ a ich sprostredkovanie širokej verejnosti formou poskytovania tzv. derivatívnych informačných služieb (napr. „broadcast monitor“ – monitoring rozhlasového a televízneho vysielania a „press clipping“ – monitoring tlače), ktoré sa neraz končia až spormi na súde o porušenie autorského práva a práv s ním súvisiacich, ak odhliadneme od potenciálnych aspektov možného narušenia alebo obmedzenia hospodárskej súťaže (napr. zneužívanie dominantného postavenia na trhu) niektorým z týchto subjektov.

Predkladaný návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na štátny rozpočet ani na rozpočet verejnej správy. Nemá negatívny dopad na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálne vplyvy, nemá vplyv na životné prostredie a ani na informatizáciu spoločnosti.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

2

B. Osobitná časť

K Čl. I

K bodu 1

Pojem „dielo“ vymedzený v § 7 autorského zákona vychádza z Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel z 9. septembra 1886 v platnom znení (ďalej len „Bernský dohovor“), ktorý je základným prameňom práva v tejto oblasti a medzinárodným dohovorom, na ktorý odkazuje nielen Dohovor WIPO o autorskom práve z roku 1996, ale aj všetky právne akty EÚ a vnútroštátne právne predpisy tak členských štátov EÚ, ako aj desiatok iných štátov mimo EÚ či Európy. V Zbierke zákonov SR je zverejnený formou vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 133/1980 Zb. z 8. júla 1980.

Bernský dohovor charakterizuje dielo ako „výtvor“, resp. „výsledok duševnej činnosti“ a neobsahuje výslovne zmienku o originalite, resp. jedinečnosti diela, hoci sa má za to, že takýto koncept originality – jedinečnosti diela je obsiahnutý v tomto pojme od začiatku. Vnútroštátne právne poriadky jednotlivých štátov, v ktorých bol tento dohovor implementovaný, vrátane právneho poriadku EÚ, však pojem dielo ďalej rozvíjajú a charakterizujú podrobnejšie a komplexnejšie, a to aj pod vplyvom judikatúry a právnej vedy, pričom výnimkou nie je ani koncept originality – jedinečnosti diela.

Napríklad v nemeckom autorskom zákone sa hovorí o „autorovej vlastnej tvorivej činnosti“, pričom slovo „vlastný“ sa interpretuje ako „originálny“. Slovo „originálny“ je spomenuté aj v autorskom zákone Spojeného kráľovstva z roku 1988 („Copyright, Design and Patents Act 1988“), zatiaľ čo vo francúzskom autorskom zákone, ako aj autorských zákonoch severských štátov Európy sa výslovne slovo „originálny“ neuvádza, spomína sa len „výtvor tvorivej (duševnej) činnosti“.

Smernice EÚ z oblasti autorského práva už pracujú s komplexnejším pojmom diela, ktorý používa aj slovenský autorský zákon, a to ako s „výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora“, pričom aj v zahraničnej odbornej literatúre sa má za to, že takýto komplexný pojem je určitým kompromisom medzi právnou tradíciou kontinentálneho systému práva, ktorý pracuje prevažne s pojmom „tvorivá duševná činnosť“ a právnou tradíciou anglo-amerického systému práva („common law system“), ktorý pracuje s pojmom „autorova vlastná činnosť“, čo konkludentne predpokladá, že ide o originálny výsledok tvorivej činnosti. Napriek tomu, že smernice v normatívnom texte pojem „originálny“ (jedinečný) nepoužívajú, odkazujú na neho v odôvodneniach upravených v preambulách týchto smerníc.

V tejto súvislosti možno uviesť napr. smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/24/ES z 23. apríla 2009 o právnej ochrane počítačových programov (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 111, 5.5.2009, s. 16), ktorá v odôvodnení č. 8 hovorí o „kritériách, ktoré je treba uplatniť s cieľom posúdiť (určiť), či počítačový program je originálnym dielom“ alebo smernicu Európskeho parlamentu a Rady 96/9/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 15) uvádza, že: „žiadne iné kritérium ako originalita v zmysle autorovej vlastnej duševnej tvorivej činnosti by sa nemalo uplatňovať pri určovaní, či databáza môže byť predmetom ochrany autorského práva“.

3

Koncept originality (jedinečnosti) má dlhú právnu tradíciu tak v kontinentálnej Európe, ako aj na americkom kontinente. V prípade kontinentálneho systému práva, do ktorého patrí aj slovenské právo, sa originalita vníma ako „pečať autora“ zanechaná vo vytvorenom diele, tzv. „pečať originality“. Takýto koncept možno nájsť aj v slovenskej právnej vede (napr. Š. LUBY: Autorské právo, SAV Bratislava 1962, str. 193-196). V systéme anglo-amerického práva, osobitne v Spojených štátoch amerických sa považuje v tomto smere za prelomový rozsudok Najvyššieho súdu USA vo veci Feist v. Rural [499 US 340 (1991)], ktorý konštatoval, že ochrana autorského práva sa vzťahuje len na tie diela ako výsledky tvorivej duševnej činnosti autora, ktoré vykazujú aspoň minimálne znaky originality (jedinečnosti). Od roku 1991 je tak koncept originality pevnou a trvalou súčasťou pojmu diela chráneného autorským právom v USA v zmysle Bernského dohovoru. Judikatúra európskych súdov vrátane tých slovenských sa nesie v podobnom duchu, keď „samotné (mechanické) pospájanie myšlienok (napr. v článku) nie je tak tvorivé, aby prekračovalo tvorivú úroveň oddeľujúcu autorské dielo od iných výsledkov tvorivej duševnej činnosti“ (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave – 11Co/51/2010) alebo kombinácia prvku „minimálnej miery originality“ a „neuznania čisto mechanického pospájania myšlienok“ v judikatúre Najvyššieho súdu Švédska (NJA II, 1961, s. 12).

Napriek tomu, že koncept originality diela zabraňuje tomu, aby za diela boli považované napr. aj plagiáty alebo kompiláty, tento koncept býva aj v súčasnosti spochybňovaný s odôvodnením použitia gramatického výkladu úvodnej vety § 7 ods. 1 s poukázaním na § 7 ods. 2 autorského zákona, na základe ktorého by malo byť aj usporiadanie obsahu ako výsledku vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora predmetom ochrany autorského práva. Keďže zo znenia zákona nie je jednoznačné, že aj v tomto prípade slová „vlastná činnosť autora“ možno vnímať ako kritérium originality, návrh zákona s cieľom vyriešiť túto nejasnosť dopĺňa slovo „jedinečný“ do pojmu diela ako originálneho, t.j. „jedinečného výsledku vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora“. Podobnú formuláciu používa aj český autorský zákon (zákon č. 121/2000 Sb.), ktorý v § 2 zakotvuje, že „predmetom autorského práva je dielo, ktoré je jedinečným výsledkom tvorivej činnosti autora“ (vymedzenie pojmu „dielo“). Nakoniec, aj Najvyšší súd ČR konštatoval, že: „aby bol výsledok ľudskej činnosti chránený autorským zákonom, nemôže byť výsledkom akejkoľvek tvorivosti, ale musí byť výsledkom tvorivosti nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych osobných vlastností autora, bez ktorých by výsledok vôbec nevznikol“ (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 4924/2007).

K bodu 2

Denné správy (tzv. „news of the day“) nie sú považované za predmet ochrany autorského práva v zmysle článku 2 ods. 8 Bernského dohovoru. Rovnako ako denné správy sú spod ochrany autorského práva v zmysle toho istého ustanovenia Bernského dohovoru vylúčené „rôzne skutočnosti, ktoré majú povahu iba tlačových informácií“ (ďalej len „tlačové správy“). Kvôli spresneniu § 7 ods. 3 písm. b) autorského zákona, ako aj obsahu pojmu „denné správy“, ktorý nie je v právnych dokumentoch definovaný, návrh zákona špecifikuje, že za denné správy sa považujú aj tlačové správy. Takéto doplnenie je v súlade s článkom 2 ods. 8 Bernského dohovoru.

Hoci pojem „denné správy“ Bernský dohovor ani iný právny predpis bližšie nešpecifikuje, má sa za to, že ide o súhrn informácií, myšlienok a udalostí bežného dňa vrátane tlačových správ alebo mechanické pospájanie takýchto skutočností, ktorých cieľom je umožniť širokej verejnosti prístup k informáciám garantovaným tak medzinárodnými

4

dohovormi (napr. článok 11 Charty základných práv EÚ), ako aj vnútroštátnym právom (napr. článok 26 Ústavy SR).

Článok 2 ods. 8 Bernského dohovoru je úzko spätý s jeho článkom 10 bis, ktorý zakotvuje tzv. spravodajskú licenciu, t.j. výnimku, keď určité dielo nie je chránené autorským právom za predpokladu, že ich autor nevyjadrí tzv. autorskú výhradu a sú dodržané viaceré podmienky týkajúce sa citácie diela a jeho autora. Doslovne: „Zákonodarstvám štátov Únie sa vyhradzuje, aby dovolili rozmnožovať tlačou, vysielať rozhlasom alebo televíziou alebo prenášať po drôte na verejnosť články o aktuálnych hospodárskych, politických alebo náboženských otázkach uverejnené v novinách alebo časopisoch alebo diela tej istej povahy vysielané rozhlasom alebo televíziou, pokiaľ rozmnožovanie, vysielanie rozhlasom alebo televíziou alebo taký prenos nie je výslovne vyhradený. Vždy však treba zreteľne uviesť prameň; právne následky porušenia tejto povinnosti určujú právne predpisy štátu, v ktorom sa uplatňuje nárok na ochranu.“.

Takýmto spôsobom upravuje tzv. spravodajskú licenciu aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 17/zv. 1) v platnom znení, a to v článku 5 ods. 3 písm. c), ktorý bol transponovaný do § 33 ods. 1 (licencia a autorská výhrada) v spojení s § 25 treťou vetou (citácie). Konkrétne, § 33 ods. 1 písm. a) ustanovuje, že: „Súhlas autora sa nevyžaduje na vyhotovenie rozmnoženiny diela zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru a na verejný prenos s takýmto obsahom; to neplatí, ak si autor v jednotlivých prípadoch vyhradil právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie a na verejný prenos tohto diela.“.

Pre úplnosť treba uviesť aj ďalšiu výhradu, ktorú má autor v zmysle § 33 ods. 1 písm. d) k dispozícii, a to: „Súhlas autora sa nevyžaduje na verejné rozširovanie rozmnoženiny vyhotovenej podľa písmena a) až c) predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, ak si autor diela takéto právo nevyhradil.“.

V praxi však neraz dochádza k prípadom, keď súčasťou denných správ sú napr. články, ktoré spĺňajú všetky znaky diela a ako diela by aj mali požívať autorskoprávnu ochranu. Problematickým sa takéto posudzovanie stáva najmä vo vzťahu medzi vydavateľmi novín a časopisov a rozhlasovými a televíznymi spoločnosťami na jednej strane a spoločnosťami, ktoré denné správy monitorujú na strane druhej.

Vychádzajúc z vyhlásenia, ktoré je uvedené v správe hlavného výboru Konferencie k otázkam práva duševného vlastníctva, ktorá sa konala v Štokholme v roku 1967, sa má vo všeobecnosti za to, že denné správy a udalosti nie sú v princípe predmetom ochrany autorského práva, ale články novinárov alebo iné diela novinárov, ktoré prinášajú (obsahujú) spravodajstvo, predmetom takejto ochrany sú za predpokladu, že ich možno považovať za literárne alebo umelecké diela (Bernský dohovor). Preto platí, že v prípade každého jednotlivého článku treba zisťovať, či ide o autorské dielo v zmysle § 7 autorského zákona alebo o dennú správu, ktorá nie je predmetom ochrany autorského práva (v tomto duchu sa nesie aj slovenská judikatúra, napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/314/2008-211). Zároveň platí, že nie každé uplatnenie autorskej výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a) za bodkočiarkou má automaticky za následok, že článok sa už nepovažuje za dennú správu, ale za dielo, pretože takto uplatnená autorská výhrada (hoci je uplatnená riadne a včas) pri článkoch, ktoré nie sú (autorskými) dielami, nemá žiadny právny význam

5

(opätovne možno uviesť už existujúcu judikatúru slovenských súdov – napr. rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 28C/103/2008).

V tejto súvislosti možno uviesť aj kľúčové rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to

rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-5/08 Infopaq International A/S / Danske Dagblades

Forening [2009], v ktorom súd konštatoval, že aj články v novinách vrátane ich častí alebo jednotlivých viet sú predmetom ochrany autorského práva, ak sú výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, pričom posúdenie, či v konkrétnom prípade možno takýto článok považovať za dielo je v právomoci vnútroštátneho súdu, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora

EÚ vo veci C-302/10 Infopaq International A/S / Danske Dagblades Forening [2012], v ktorom súd konštatoval, že koncept „oprávneného použitia“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 17/zv. 1) v platnom znení zahŕňa aj skenovanie článkov z novín na komerčné účely a ich následné spracovanie do podoby prehľadu tlače bez toho, aby autor článku k tomu dal súhlas, pokiaľ to nezakazuje vnútroštátna legislatíva, keďže legislatíva EÚ to nezakazuje (nezakazuje to ani slovenská legislatíva).

Návrh zákona všetky tieto vyššie uvedené skutočnosti zohľadňuje pri precizovaní pojmu „denná správa“, ktorý je uvedený v § 7 ods. 3 písm. b) autorského zákona s tým, že za dennú správu sa nepovažuje nielen tá správa, ktorá je (autorským) dielom podľa § 7 ods. 1 a 2 autorského zákona, ale zároveň a kumulatívne takáto správa (najčastejšie v podobe novinového článku) len za predpokladu, že k nej bola vyjadrená autorská výhrada riadne a včas v zmysle príslušných ustanovení autorského zákona [§ 33 ods. 1 písm. a) alebo písm. d) v spojení s § 25 treťou vetou]. Pri riadnom uplatňovaní nového znenia autorského zákona na základe prijatia návrhu zákona by aj na Slovensku malo dôjsť k obmedzeniu súdnych sporov týkajúcich sa tejto problematiky a usporiadaniu vzťahov medzi dotknutými subjektmi na relevantnom trhu na princípe primeraného použitia (tzv. „fair use“) a primeranej náhrady (tzv. „fair compensation“).

K Čl. II

Navrhuje sa účinnosť predkladaného zákona so zohľadnením legisvakančnej lehoty, a to od 1. januára 2013.