1
DÔVODOVÁ SPRÁVA
A. Všeobecná časť
Návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“) predkladajú poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Erika Jurinová a Eva Horváthová.
Cieľom návrhu zákona je odstrániť nerovnaké zaobchádzanie, ktoré zakotvuje terajšie znenie § 14 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o príspevkoch“). Prvá veta tohto ustanovenia upravuje nárok fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na sprievodcu za určitých podmienok. Druhá veta tohto ustanovenia zužuje okruh oprávnených osôb v prípade detí len na tie, ktoré dovŕšili tretí rok veku. V dôvodovej správe k uvedenému zákonu sa uvádza, že takéto zúženie okruhu oprávnených osôb sa zavádza z dôvodu, že deti mladšie ako tri roky aj tak prepravované v kočíku a v sprievode dospelej osoby, t.j. akejsi náhrady sprievodcu. To by ale nemalo vylučovať, aby rodič dieťaťa so zdravotným postihnutím mal status sprievodcu aj v prípade detí vo veku od nula do troch rokov. Je to totiž také vývinové obdobie, kedy cieleným úsilím možno najvýznamnejšie ovplyvňovať zdravotný stav a psychomotorický vývin zdravotne postihnutého dieťaťa, čo si nepochybne vyžaduje veľké úsilie a zvýšené náklady na liečbu, návštevy odborníkov a špeciálnych stimulačných programov.
Platné zákonné ustanovenie vrátane jeho odôvodnenia možno považovať za diskriminačné a zároveň za neurčité a vágne. Spojenie slov „možno považovať“ nehovorí o tom, že ex offo a automaticky je taká osoba odkázaná na sprievodcu. Ústava SR v čl. 12 garantuje rovnosť. Stanovenie vekovej hranice v tomto prípade považujeme za narušenie tejto rovnosti. Preto navrhujeme vypustenie druhej vety z § 14 ods. 10 zákona o príspevkoch. Ak fyzická osoba spĺňa podmienky vyplývajúce z § 2 tohto zákona, má mať právo na sprievodcu.
Podľa informácií z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR sa uvedená úprava dotkne približne 400 detí.
Predkladaný návrh zákona nezakladá nároky na štátny rozpočet, rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie, pozitívny sociálny vplyv a nemá dopad na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
2
B. Osobitná časť
K Čl. I
Predmetom úpravy návrhu zákona je § 14 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Prvá veta tohto ustanovenia upravuje nárok fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na sprievodcu za určitých podmienok, pričom druhá veta tohto ustanovenia zužuje okruh oprávnených osôb v prípade detí len na tie, ktoré dovŕšili tretí rok veku. V dôvodovej správe k uvedenému zákonu sa uvádza, že takéto zúženie okruhu oprávnených osôb sa zavádza z dôvodu, že deti mladšie ako tri roky aj tak prepravované v kočíku a v sprievode dospelej osoby, t.j. akejsi náhrady sprievodcu.
Takéto zákonné ustanovenia vrátane jeho odôvodnenia možno považovať za diskriminačné a zároveň za neurčité a vágne. Spojenie slov „možno považovať“ nehovorí o tom, že ex offo a automaticky je taká osoba odkázaná na sprievodcu. Ústava SR v čl. 12 garantuje rovnosť. Stanovenie hranice na základe veku zákonom, od ktorej „je možno“ niekoho považovať za odkázaného na sprievodcu, možno považovať za narušenie tejto rovnosti. Preto sa navrhuje, aby sa táto druhá (a zároveň posledná) veta z § 14 ods. 10 uvedeného zákona vypustila a ak fyzická osoba spĺňa podmienky vyplývajúce z § 2 tohto alebo aj iného zákona - mala právo na sprievodcu.
K Čl. II
Navrhujeme účinnosť predkladaného zákona so zohľadnením legisvakančnej lehoty, a to od 1. januára 2013.