PREDKLADACIA SPRÁVA

Predkladaný materiál obsahuje text Dodatku k Rámcovej zmluve medzi Belgickým kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Estónskou republikou, Írskou republikou, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Talianskou republikou, Cyperskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Maltskou republikou, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou, Fínskou republikou a Európskym finančným stabilizačným nástrojom (ďalej len „Dodatok k Rámcovej zmluve o EFSF“).

Tento dodatok je v poradí druhým dodatkom k Rámcovej zmluve o EFSF. Z dôvodu potreby rýchleho schválenia zmien na zvýšenie flexibility mechanizmu ako to deklarovali hlavy vlád a štátov 21. júla 2011 bol zastavený ratifikačný proces prvého dodatku (schválený vládou SR 22. júna 2011, uznesením č. 421 a podpísaný podpredsedom vlády a ministrom financií 30. júna 2011) a namiesto neho bol predložený druhý dodatok, ktorý tvorí súčasť predkladaného materiálu. Okrem nových elementov v sebe zahŕňa všetky zmeny, ktoré zavádzal aj prvý dodatok k Rámcovej zmluve o EFSF. Z tohto dôvodu obsahuje návrh uznesenia ustanovenie, ktorým sa ruší uznesenie vlády SR č. 421 z 22. júna 2011.

EFSF je súčasťou komplexného balíka protikrízových opatrení, o ktorých rozhodla Rada ECOFIN-u dňa 9. mája 2010. Účelom EFSF je poskytovanie stabilizačnej pomoci členskému štátu eurozóny vo finančných ťažkostiach. Mechanizmus bol vytvorený prostredníctvom akciovej spoločnosti EFSF so sídlom v Luxembursku. V rámci EFSF sa už poskytla stabilizačná pomoc Írsku, pričom členské štáty eurozóny v tomto prípade poskytli záruky vo výške 27 mld. eur (z toho 17,7 mld. eur je vyčlenených na pomoc Írskej republike, zvyšok je potrebných na vytvorenie hotovostnej rezervy EFSF) a Portugalsku – program vydávania dlhopisov bol preto navýšený spolu na 55 mld. eur.

Už v krátkej dobe po vzniku EFSF bolo zrejmé, že vzhľadom na rozdielne ratingy jeho členských štátov, nebude možné pri súčasnom nastavení objemu záruk vytvoriť efektívnu úverovú kapacitu v plánovanej výške 440 mld. eur. Vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné navýšiť objem záruk v rámci EFSF tak, aby bola celá efektívna úverová kapacita mechanizmu krytá zárukami krajín s AAA ratingom. Samozrejme, rovnakým podielom sa zvýšia aj záruky ostatných členských krajín s cieľom zachovať spravodlivosť pomerného rozdelenia ručiteľských záväzkov v rámci EFSF.

V súčasnosti je v rámci úverovej kapacity EFSF garantovaná aj suma istiny aj úrokov. Zmena Rámcovej zmluvy o EFSF obsahuje úpravu s tým, že maximálna garantovaná suma bude limitovaná len do výšky nominálnej hodnoty istiny nástrojov financovania, pričom do tejto sumy sa úroky započítavať nebudú. V podstate EFSF pri súčasných podmienkach bolo schopné poskytnúť reálne 255 mld. eur (namiesto 440 mld. eur). Ručiteľská kapacita sa po novej úprave zvyšuje na záruky (na istinu) na úroveň 779 mld. eur, čo pre Slovenskú republiku znamená zvýšenie záruk na úroveň 7,72 mld. eur (z pôvodných 4,37 mld. eur). Navýšenie záruk len zreálni pôvodne predpokladanú maximálnu úverovú kapacitu EFSF vo výške 440 mld. eur.

Opatrenia na zvýšenie flexibility a druhá vlna zmien prinášajú zmenu rétoriky – dlžník sa mení na prijímateľa a EFSF už nebude pomáhať iba prostredníctvom úverových zmlúv, ale prostredníctvom Zmlúv o poskytnutí finančnej pomoci, ktoré v sebe zahŕňajú nástroje ako

2

úvery, nástroje predbežnej pomoci, pomoci na rekapitalizáciu finančných inštitúcií prijímateľského štátu a pomoci vo forme nákupu dlhopisov prijímateľskej krajiny na sekundárnych trhoch na základe trhovej analýzy ECB.

Ďalšie zmeny sa týkajú systému marží a hotovostných rezerv pri poskytovaní finančnej pomoci dlžníckym členským krajinám. Podľa novej štruktúry budú náklady finančnej pomoci pozostávať z nákladov na financovania a marže.

Podľa pôvodného znenia Rámcovej zmluvy o EFSF by členský štát, ktorý požiada o stabilizačnú pomoc (ako napríklad v súčasnosti Portugalská republika) zostalo ručiteľom štátu, ktorému už bola poskytnutá pomoc predtým (ako napríklad Írskej republike). Problém so solventnosťou Portugalskej republiky však prinútil EFSF zmeniť doterajšie pravidlá spôsobu ručenia. Rámcová zmluva o EFSF mení tak, že členský štát, ktorý požiada o stabilizačnú pomoc (v súčasnosti Portugalská republika) už nebude ručiť za ďalšie dlhopisy, ktoré sa vydajú pre členský štát v rámci už schválenej pomoci (v súčasnosti Írska republika). V dôsledku tejto zmeny dôjde k prepočítaniu výšky pomoci a tým dôjde k navýšeniu záruky pre všetkých zostávajúcich členov eurozóny vrátane Slovenskej republiky. Stále však platí pravidlo, že maximálna výška záruk nesmie presiahnu podľa nového znenia 7,72 mld. eur.

V rámci Dodatku k Rámcovej zmluve o EFSF členské štáty berú na vedomie, že ratifikačný proces predošlého dodatku nebol ukončený a že sú uzrozumené s tým, že prvý dodatok nikdy nevstúpi do platnosti, avšak zmeny ním myslené budú odzrkadlené v druhom Dodatku, ktorý tvorí prílohu tomto materiálu.

Samotným podpisom Dodatku k Rámcovej zmluve o EFSF nevznikajú Slovenskej republike žiadne dodatočné záväzky, pretože dodatok pre Slovenskú republiku nadobúda účinnosť až potom, ako Slovenská republika ukončí vnútroštátne legislatívne procesy vrátane prípravy novely zákona č. 381/2010 Z. z. o špecifických štátnych zárukách. Súčasne treba upozorniť, že akákoľvek pomoc členskej krajine EFSF musí byť vopred schválená už len na zasadnutí Správnej rady EFSF a pre každý prípadný program emisie dlhopisov sa vystavuje Záručná listina, ktorú podpisujú členské krajiny.

Rámcová zmluva je prezidentskou zmluvou, na vykonanie ktorej je potrebný zákon a to isté sa vzťahuje aj na jej dodatok. Podľa článku 7 odseku 4 Ústavy Slovenskej republiky sa pred ratifikáciou dodatku vyžaduje súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. Na jeho vykonateľnosť a záväznosť z hľadiska záväzkov poskytnúť záruku bude potrebné novelizovať súčasný legislatívny rámec – zákon č. 381/2010 Z. z. o špecifických štátnych zárukách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rámcová zmluva o EFSF, a teda ani jej Dodatok nemajú prednosť pred zákonmi podľa článku 7 odseku 5 Ústavy Slovenskej republiky.