DÔVODOVÁ SPRÁVA

I. Všeobecná časť

Potrebu historických archívov v Ríme si uvedomili všetky naše susedné štáty, ale aj mnohé iné štáty Európy, ktoré majú v Ríme vlastné fungujúce historické ústavy a ktoré sa popri vlastnom historickom výskume venujú aj bádaniu v odboroch archeológie, umenovedy či knižných vied. Každý má svoju pevnú štruktúru, štatút a rozpočet, pričom ich pracovníci skúmajú svoju národnú históriu vo svetle týchto jedinečných prameňov. Okrem toho tiež vykazujú významnú publikačnú činnosť, organizujú medzinárodné semináre, kolokviá, konferencie a zverejňujú dosiahnuté výsledky. Ústavy poskytujú bádateľom historických, knižných, filologicko-historických, právno-historických, umenovedno-historických a archeologických odborov štipendiá.

Po vzniku Česko-Slovenska v Ríme existoval tzv. Československý ústav, ktorého zriaďovateľom bolo Ministerstvo zahraničných vecí. Mal vlastné priestory a jeho štipendistami boli zo Slovenska historik Alexander Húščava a právnik Ľudovít Knappek. V roku 1941 tento ústav bol zrušený a nikdy viac nebol obnovený, pričom jeho budova nebola predmetom delenia majetku pri zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky. V roku 1993 vznikol Český historický ústav v Ríme, ktorý má sídlo v Pápežskom kolégiu Nepomucenum. Táto cirkevná inštitúcia vznikla najmä zo zbierok veriacich Slovákov a Čechov doma aj v zahraničí a tiež nebola predmetom delenia majetku medzi biskupskými konferenciami oboch štátov.

Prvé pokusy o založenie samostatného slovenského historického ústavu v Ríme siahajú bezprostredne do obdobia po roku 1989.

24. júna 1991 bol uznesením Vlády Slovenskej republiky zriadený Slovenský historický ústav v Ríme (SHÚR).

V septembri 1991 bol prípisom námestníka Ministerstva kultúry Slovenskej

republiky menovaný vedúci Slovenského historického ústavu v Ríme (SHÚR) a sformovala sa Pracovná skupina pre systematický výskum v Apoštolskej vatikánskej knižnici [Bibliothæca Apostolica Vaticana] a Tajnom vatikánskom archíve [Archivum Secretum Apostolicum Vaticanum].

19. novembra 1991 Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 663 vzala na vedomie informáciu o personálnom, organizačnom a finančnom zabezpečení výskumu a splnomocnila ministra kultúry, aby vymenoval predsedu a podpredsedov Pracovnej skupiny, aby v spolupráci s ministrom financií, ministrom vnútra a ministrom školstva doriešil financovanie výskumu, v spolupráci s ministrom pre medzinárodné vzťahy zabezpečil otvorenie pracoviska v Ríme a pravidelne polročne predkladal vláde správy o činnosti Pracovnej skupiny.

29. novembra 1991 bol na pôde Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme (dnes Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda) slávnostne založený Slovenský historický ústav v Ríme (SHÚR), ktorému Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda poskytol predbežne k dispozícii pracovné priestory. Na slávnostnom akte sa zúčastnili predstavitelia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, Ministerstva medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Slovenskej akadémie vied, Slovenského národného archívu, Matice slovenskej, niektorých vysokých škôl, Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda a Slovenského ústavu, ustanovizne slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov žijúcich v zahraničí.

Treba však s poľutovaním podotknúť, že Slovenský historický ústav v Ríme vtedy nevznikol ako právny subjekt de iure, ale iba de facto, len ako pracovná skupina pre systematický výskum vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a Tajnom vatikánskom archíve. Úvodnú sumu (1 milión Kčs) na zabezpečenie jeho činnosti poskytol vtedajší predseda vlády Slovenskej republiky Ján Čarnogurský.

Uznesením č. 40 z 19. januára 1993 Vláda Slovenskej republiky vzala na vedomie správu o činnosti Pracovnej skupiny a uložila ministrovi kultúry, aby v spolupráci s ministrom vnútra a ministrom školstva zabezpečil pokračovanie v systematickom výskume Vatikánskej apoštolskej knižnice a Vatikánskom tajnom apoštolskom archíve a v spolupráci s podpredsedom Vlády Slovenskej republiky a s Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky doriešil otázku právneho postavenia Slovenského historického ústavu v Ríme (SHÚR) .

V priebehu rokov 1992 – 1994 boli vysielaní historici a archivári na výskum do Vatikánu. Činnosť Slovenského historického ústavu v Ríme (SHÚR) však trpela nedoriešenou otázkou jeho právneho postavenia a prelínaním kompetencií až piatich rezortov pri zabezpečovaní jeho organizácie a financovania.

Po zmene vlády roku 1994 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky odmietlo financovať Slovenský historický ústav v Ríme (SHÚR) a znemožnilo tak jeho ďalšiu činnosť. V nasledujúcom období boli s prispením ministerstiev vnútra a školstva vyslaní ešte niekoľkí jednotliví bádatelia na výskum, systematická výskumná činnosť však pre nedostatok finančných prostriedkov postupne úplne prestala.

Ako labutiu pieseň 15. mája 1995 minister kultúry Ivan Hudec vymenoval „do funkcie titulárneho riaditeľa Slovenského historického ústavu v Ríme“ riadneho profesora Fakulty politických vied Štátnej univerzity v Padove, prof. Milana S. Ďuricu, predsedu Slovenského ústavu v Ríme.

Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 770 z 18. augusta 1999 boli (s niekoľkými výnimkami, ktoré sa netýkali Slovenského historického ústavu v Ríme) zrušené všetky uznesenia vlády prijaté do 31. decembra 1994, teda aj uznesenie Vlády Slovenskej republiky z 19. januára 1993. Slovenský historický ústav v Ríme (SHÚR) tak tichou cestou zanikol.

Podľa zákona č. 575 § 18 z 12. decembra 2001 o organizácii činnosti vlády a ústrednej štátnej správy vedecká činnosť už nepatrí do pôsobnosti ministerstva kultúry, ale do kompetencie ministerstva školstva, ktoré v nasledujúcom období vyvinulo istú iniciatívu vo veci obnovenia činnosti Slovenského historického ústavu v Ríme (SHÚR). Ku znovuzriadeniu ústavu však napokon neprišlo. Stroskotalo na nedostatku politickej vôle, na nevyjasnených rezortných kompetenciách a prelínajúcich sa úsiliach Ministerstva zahraničných vecí resp. Zahraničného úradu pri Talianskej republike, Mnisterstva školstva Slovenskej republiky, Slovenskej akadémie vied a ďalších iniciatív. Minister školstva v apríli 2003 požiadal predsedníčku rady štátneho programu „Účasť spoločenských vied na rozvoji spoločnosti“, aby rada vypracovala podprogram, ktorý by zahŕňal výskum vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a Vatikánskom tajnom apoštolskom archíve, čo však rada odmietla.

Vzhľadom na neschopnosť a neochotu štátu založiť de iure Slovenský historický ústav v Ríme (SHÚR), na základe uznesenia Akademického senátu Trnavskej univerzity dňa 29. októbra 2004 zriadil jej rektor Slovenský historický ústav v Ríme ako vedecko-výskumné pracovisko Trnavskej univerzity v Trnave. Minister školstva Martin Fronc vyčlenil pre toto

pracovisko jednorazovú sumu 3 milióny Sk. Hoci toto univerzitné teleso odvtedy poskytlo viacero výskumných štipendií a zorganizovalo aj jednu vedeckú konferenciu, vyvíja teda sľubnú činnosť, v danej podobe nemá zabezpečenú ďalšiu samostatnú finančnú existenciu a navyše svojou právnou konštrukciou sui generis ako inštitúcia bez právnej subjektivity, bez vlastného rozpočtu a bez sídla v Ríme nespĺňa predpoklady na to, aby sa mohlo v budúcnosti stať členom prestížnej Medzinárodnej únie archeologických, historických a umenovedných ústavov v Ríme [Unione internazionale degli istituti di archeologia, storia e storia dell’arte in Roma], ktorá združuje ústavy uvedeného charakteru pôsobiace v Ríme a do ktorej Slovenský historický ústav v Ríme sa musí začleniť, ak má spĺňať úlohy, ktoré sa od neho očakávajú.

Je potrebné:

1. iniciovať zmenu právneho postavenia Slovenského historického ústavu v Ríme (SHÚR) legislatívnou cestou na základe zákona NR Slovenskej republiky, aby bola zabezpečená jeho ďalšia inštitucionálna i finančná existencia a aby Slovenský historický ústav v Ríme (SHÚR), ktorý má byť celoštátnou vedecko-výskumnou inštitúciou, nezávisel od politických zmien vo vládach a na čele rezortov alebo od rozpočtu jednej univerzity, ale mohol pracovať tak, ako podobné inštitúcie iných štátov, to jest nezávisle a kontinuálne;

2. dať Slovenskému historickému ústavu v Ríme (SHÚR) takú právnu podobu, aby mohol riadne plniť svoju úlohu a zároveň sa stať členom spomenutej Medzinárodnej únie archeologických, historických a umenovedných ústavov v Ríme.

Slovenský historický ústav v Ríme predovšetkým musí:

– mať právnu subjektivitu (vlastnú, neodvodenú),

– mať sídlo v Ríme,

– vyvíjať riadnu vedecko-výskumnú činnosť,

– prezentovať výsledky tejto činnosti v publikáciách vo svetových jazykoch, predovšetkým v taliančine a aspoň občasnou organizáciou medzinárodných konferencií a prezentácií.

Všetci výskumní pracovníci, ktorí v minulosti tieto archívy navštívili konštatovali, že v skúmaných archívoch sa nachádzajú mimoriadne významné informácie o slovenskej histórii, ku ktorým momentálne nikto nemá systematický prístup.

Podpora činnosti Slovenského historického ústavu v Ríme (SHÚR) je z pohľadu nielen striktne vedeckého, ale i z perspektívy národných a štátnych záujmov Slovenska o to

naliehavejšia, že všetky okolité štáty majú v Ríme podobné ústavy, ktoré vyvíjajú veľmi aktívnu výskumnú, publikačnú a kultúrno-diplomatickú činnosť, ktorá sa priamo či nepriamo dotýka aj Slovenska. Absencia slovenskej vedy v citlivom a prestížnom rímskom a vatikánskom vedeckom a kultúrnom prostredí spôsobuje Slovensku veľkú škodu, znemožňuje slovenským historikom skúmať bohaté vatikánske a rímske historické pramene, má za následok, že slovenské dejiny sú v rímskom vedeckom prostredí prakticky neznáme alebo prítomné iba v rôznych nie nezainteresovaných (dez)interpretáciách a stavia Slovensko do pozície nekultúrnej krajiny, neschopnej vlastnej vedeckej prezencie na medzinárodnom poli.

Návrh je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, právnymi predpismi nášho štátu a jeho medzinárodnými záväzkami.

Je evidentné, že tento zákon zaťaží štátny rozpočet. Prostriedky na zriadenie, prevádzku a činnosť Slovenského historického ústavu v Ríme môžu byť v rozpočte nájdené jednak tak, že Vláda Slovenskej republiky bude zriadenie, prevádzku a činnosť Slovenského historického ústavu v Ríme považovať za jeden z prioritných štátnych záujmov, jednak tak, že prerozdelí prostriedky poskytované viacerým etablovaným inštitúciám, ustanovizniam či organizmom na mnohé neraz pochybné a nedôveryhodné projekty, kde sú neefektívne využívané a iba sa premrhávajú.

II. Osobitná časť

Preambula vysvetľuje, čo Národnú radu Slovenskej republiky vedie k založeniu Slovenského historického ústavu v Ríme.

§ 1

Definuje predmet zákona.

§ 2

Definuje základné ustanovenia, jeho formu, sídlo, znak.

§ 3

Taxatívne vypočítava úlohy ustanovizne: oblasti výskumu, vydavadeľskú činnosť, vedecko-výskumnú a odbornú spoluprácu, spracovávanie informácií.

§ 4

Stanovuje orgány inštitúcie, spôsob ich kreovania, fungovania a odmeňovania.

§ 5

Definuje Vedeckú radu ustanovizne, spôsob jej kreovania a taxatívne určuje jej kompetencie.

§ 6

Definuje Predstavenstvo ustanovizne, spôsob jeho kreovania a taxatívne určuje jeho kompetencie.

§ 7

Určuje rolu a zodpovednosť riaditeľa ustanovizne.

§ 8

Definuje Kontrolný orgán ustanovizne, spôsob jeho kreovania a taxatívne určuje jeho kompetencie.

§ 9

Stanovenie kompetencie tvorby štatútu inštitúcie, jeho schvaľovania a vydávania.

§ 10

Stanovuje pravidlá výročnej správy.

§ 11

Stanovuje majetok ustanovizne.

§ 12

Určuje pravidlá hospodárenia a financovania ústavu, pričom o. i. stanovuje, že každý dar ústavu je považovaný za dar Slovenskej republike.

§ 13

Navrhuje účinnosť zákona dňom jeho vyhlásenia.