Dôvodová správa

a.všeobecná časť

Právo na život je základným a nescudziteľným ľudským právom. Hlásia sa k nemu všetky listiny, charty a zoznamy základných práv človeka, nadväzujúce na veľké humanistické dedičstvo Magny charty. Ale mravný zákaz zabiť človeka je aj prirodzeným pravidlom, ktoré uznávali ľudia od nepamäti. Aj tí, čo sa dnes nehlásia k tradícii náboženskej mravnosti, uznávajú základné morálne pravidlá ustanovené Desatorom. Biblická správa o kamenných doskách, obsahujúcich desať základných pravidiel hovorí o ochrane života v piatom prikázaní veľmi stručne: „Nezabiješ!“ (Ex 20,13). Pri odovzdávaní biblickej archy však Boh podľa tejto správy poskytol k prikázaniam aj stručný komentár. „Kto zločinne a úkladne zabije svojho blížneho, aj od môjho oltára ho odtrhneš, aby zomrel.“ (Ex 21, 14). Ochrana života je pravidlom Desatora, nepoznajúcim kompromis. Dokonca i neúmyselné zabitie požaduje trest, aj keď menej prísny: „Ak to však neurobil úmyselne, ale azda Boh to dopustil, tak ti ustanovím miesto, kde sa bude môcť utiecť.“ (Ex 21,13).

Základom tak prísneho pravidla na ochranu života bolo vedomie, že na rozdiel od mnohých iných ochraňovaných hodnôt v ľudskej spoločnosti, tá najväčšia, život, nepochádza od človeka. Človek nie je pánom života. Ak niekomu život vezme, už mu ho nemôže vrátiť. Vznik života je síce biologicky pozorovateľný, ale napriek tomu je tajomstvom. Nikto nedokáže znova oživiť, či znova vytvoriť neopakovateľnú bytosť, ktorou je konkrétny človek. Preto sa ochrana života stala od úsvitu ľudskej civilizácie nielen mravným pravidlom, ale premietala sa aj do pravidiel, za ktorou stála donucovacia moc štátu: do právnych noriem. A práve právne normy museli riešiť i veľmi konkrétne otázky: odkedy je život životom, odkedy ho treba chrániť, za akých okolností a dokedy.

Už staroveké rímske právo túto otázku riešilo celkom jasne: od počatia. „Nasciturus pro iam nato habetur, quotiens de commodo eius agitur.“ Počatý sa má pokladať za narodeného, kedykoľvek ide o jeho prospech (Iulius Paulus, 2.-3. storočie). Pokiaľ ide o ochranu majetku, toto ponímanie ľudského života preberajú aj moderné právne poriadky v súčasnosti. Dediť po otcovi bude „nasciturus“, teda počaté dieťa, aj keď jeho otec umrel pred jeho narodením. Nadobúda práva, ale i povinnosti, ktoré nemôže nadobudnúť nikto iný ako človek. Túto úpravu preberá aj náš Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v platnom znení v § 7. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti má podľa tohto ustanovenia aj počaté dieťa. S dovetkom: ak sa narodí živé. Môže sa stať, že ho matka z prirodzených dôvodov nedonosí. Ale môže sa stať, že mu to jeho blížni nedovolia. A to napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky v článku 15 zakotvuje, že každý má právo na život. A nielen to. Náš základný zákon ďalej výslovne ustanovuje, že „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Právne vzniká aj tu otázka: odkedy? Občiansky zákonník odpovedá: od počatia. Pretože od počatia (počaté dieťa) môže nadobúdať práva a povinnosti.

V roku 1957 však Národné zhromaždenie Československej republiky ustanovilo pre jedno právo odlišné pravidlo: Ak keď všetky práva nadobúda počaté dieťa od momentu počatia, to najzákladnejšie, právo na život, mu štát garantuje až neskôr. Stalo sa tak zákonom o umelom prerušení tehotenstva. Tento zásah do ochrany života potom prebrala Slovenská národná rada v roku 1986 novým zákonom pod

číslom 73.

Už samotný názov zákona je nepoctivý. Nejde o žiadne prerušenie tehotenstva. Zákrok, ktorý zákon umožňuje tehotenstvo ukončí, bez možnosti jeho pokračovania. Počaté dieťa, ktoré už bolo spôsobilé nadobúdať práva a povinnosti podľa platného Občianskeho zákonníka, svoju životnú cestu končí. Umiera. Príkaz Desatora „Nezabiješ!“ sa tu na základe tohto zákona celkom otvorene porušuje. A nie je vôbec dôležité, či ide o 12., alebo 24., alebo akýkoľvek iný týždeň. Ak je život hodný ochrany pred narodením, ako to predpokladalo už rímske právo, ako to predpokladá Občiansky zákonník, ako právo počatého dieťaťa, tak ústavné pravidlo o ochrane života pred narodením, nemožno časovo umiestniť nikde inde, ako od momentu počatia.

Z tohto dôvodu navrhujem zrušiť zákon SNR o umelom prerušení tehotenstva č. 73/1986 Zb. v platnom znení a činnosť, ktorá sa označuje ako umelé prerušenie tehotenstva zakázať. Som presvedčený, že chrániť život je potrebné vždy, ale osobitne v tých prípadoch, keď sú jeho nositelia bezbranní. Deti pred i po narodení, chorí, bezvládni a starí občania by mali požívať väčší, nie menší rozsah ochrany zo strany štátu. Ak niektorí argumentujú slobodou matky rozhodovať sa o tom, či dieťa donosí, treba veľmi vážne upozorniť na slobodu, či skôr nedostatok slobody počatého dieťaťa, ktoré ju nemá možnosť nijako uplatniť. Pritom i náš ústavný a právny poriadok mu priznáva práva. Neupierajme mu teda to najzákladnejšie: právo na život.

Drobná novela Trestného zákona má formulačný význam. Jej účelom je predísť problémom pri výklade. Bezo zmeny ponecháva koncepciu trestnoprávnej ochrany, podľa ktorej sa trestného činu nedovoleného prerušenia tehotenstva dopúšťa každý, kto koná bez súhlasu tehotnej ženy, a zároveň ponecháva tehotnú ženu v tejto veci mimo trestnej zodpovednosti. Pre prípad, že sa umelé prerušenie tehotenstva má vykonať so súhlasom tehotnej ženy, nahradzuje sa formulácia, v ktorej sa dopúšťal trestného činu ten, kto konal postupom alebo za podmienok, ktoré odporovali všeobecne záväzným právnym predpisom o umelom prerušení tehotenstva, novou, presnejšou a ústavnejšou formuláciou. Táto formulácia smeruje k tomu, aby sa nevyskytovali problémy pri uplatňovaní trestnoprávnej ochrany pred nedovoleným prerušením tehotenstva aj po zrušení zákona o umelom prerušení tehotenstva. Akékoľvek umelé prerušenie tehotenstva, aj so súhlasom tehotnej ženy, bude zakladať skutkovú podstatu trestného činu, pokiaľ nebude vykonané postupom a za podmienok, ktoré budú zákonom stanovené. To, že takéto vážne otázky nemôžu byť upravené akýmkoľvek všeobecne záväzným právnym predpisom, ale musí ísť aspoň o zákon, vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Keďže ústava garantuje ochranu práva na život, a to aj pred narodením, ale zároveň zaručuje aj ochranu práva tehotnej ženy na jej život, pripúšťa možnosť vzniku konfliktu medzi týmito dvoma základnými ústavnými právami. Pre prípad konfliktu týchto dvoch práv, prichádza do úvahy možnosť budúcej zákonnej úpravy, ktorá by bola potom relevantná pre využitie ustanovenia § 151 ods. 1 a ďalších. Táto úprava však nie je predmetom úpravy navrhovaného zákona.

Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na štátny rozpočet. Naopak, v strednodobom horizonte povedie ku zdravšiemu demografickému vývoju, a tak i k lepšiemu vývoju príjmov štátneho rozpočtu. Návrh neodporuje žiadnej

medzinárodnej zmluve ani právu Európskej únie a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

b.osobitná časť

•čl. I. § 1 ustanovuje zásadný zákaz umelého prerušenia tehotenstva.

•čl. I. § 2 zrušuje zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona 419/1991 Zb.

•čl. II. je novou formuláciou ustanovení § 151 odsek 1 a § 152 odsek 2 písmeno b), kde sa spresňuje, že beztrestné vykonanie umelého prerušenia tehotenstva so súhlasom tehotnej ženy (ako i návodu na tento čin) možno vykonať len postupom a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon

•čl. III. je ustanovenie o účinnosti. Kým je zákon č. 73/1986 Zb. účinný, hynú nevinné nenarodené deti. Preto navrhujem najskorší možný termín nadobudnutia účinnosti zákona, ktorý by tento stav zmenil, teda deň vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Peter Gabura

poslanec Národnej rady Slovenskej republiky