Podmienky vzniku funkcie sudcu sú v Ústave Slovenskej republiky taxatívne stanovené. V zákonnej úprave (zákon č. 38/1993 Z. z.) sú potom navyše vymedzené len subjekty oprávnené podávať návrhy na kandidátov sudcov ÚS SR do parlamentu. V zásade by tieto subjekty mali zodpovedať za to, že kandidát splní ústavné podmienky. Z medzinárodnej komparácie a osobitne z významu ústavného súdnictva v Európe je zrejmé, že kandidát musí okrem odborných a vekových podmienok spĺňať aj podmienky vyžadované princípom právneho štátu a k nim patria aj podmienky zaručujúce autoritu ÚS SR, vrátane morálnej bezúhonnosti kandidáta. Obsah morálnej bezúhonnosti je potom podrobne upravený v zákone č. 385/2000 Z. z. a patrí do neho aj princíp nulovej tolerancie, ktorý automaticky diskvalifikuje osobu odsúdenú za úmyselný trestný čin byť sudcom všeobecného súdu. Vzhľadom na to, že ÚS SR, aj keď nie je inštitucionálne štvrtou súdnou inštitúciou, ale preskúmava z hľadiska ústavnosti aj rozhodnutia všeobecných súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je súčasťou súdnej moci, tak aj naň platí výkladový princíp a minori ad maios. Ak sudca všeobecného súdu musí spĺňať podmienku absolútnej bezúhonnosti z pohľadu právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin (bez ohľadu, či bol tento trest zahladený alebo nie), potom ju musí spĺňať aj sudca ÚS SR.
Podmienky zániku funkcie sudcu ÚS SR sú podrobnejšie upravené v zákone č. 38/1993 Z. z. najmä vzhľadom na disciplinárne konanie. V zhode s Ústavou SR a zákonom č.38/1993 Z. z. sudca ÚS SR prestane spĺňať podmienky pre výkon tejto funkcie okrem iného aj
-právoplatným odsudzujúcim rozsudkom za úmyselný trestný čin sudcu, pričom Ústava SR nerozlišuje medzi zahladeným trestným činom a nezahladeným trestným činom (rovnako tak ani zákon č. 38/1993 Z. z.) a keďže zákon upravujúci analogickú situáciu v prípade sudcov všeobecných súdov tento rozdiel zbezvýznamňuje, mal by sa v zmysle princípu materiálneho právneho štátu uplatniť aj na sudcu ÚS SR,
-disciplinárnym rozhodnutím za disciplinárny delikt, ktorým okrem iného v zmysle § 16 ods. 1 v spojitosti s ods. 6 sudca ÚS SR zavinene svojim správaním ohrozil dôveru k ÚS SR.
Vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu platí, že právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin je zavineným správaním, ktorým sa ohrozila dôvera k ÚS SR. Vzhľadom na to, že o právoplatnom odsúdení za úmyselný trestný čin sa verejnosť dozvedela až v súčasnosti, tak je ohrozená dôvera k ÚS SR od okamihu, keď sa táto skutočnosť stala verejne známou. Vzhľadom na to, že ďalšie zotrvanie sudcu ÚS SR právoplatne odsúdeného za úmyselný trestný čin vo funkcii sudcu ÚS SR by bolo v rozpore s poslaním ÚS SR a s postavením jeho sudcov, môže plénum navrhnúť prezidentovi, aby sudcu ÚS SR odvolal.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zánik funkcie sudcu ÚS SR môže v prípade zahladeného právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin nastať buď tým, že prestal spĺňať podmienku výkonu svojej funkcie alebo v dôsledku rozhodnutia pléna ÚS SR v rámci disciplinárneho konania, na ktoré sa v zmysle recepčného ustanovenia § 16 ods. 7 zákona č.38/1993 Z. z. vzťahujú ustanovenia o disciplinárnej zodpovednosti sudcov všeobecného súdu.