Návrh

U z n e s e n i e

z ....................... 2007

o nedotknuteľnosti denacifikačných dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku

Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto vyhlásení:

Národná rada Slovenskej republiky

nezabúdajúc na utrpenie obetí II. svetovej vojny,

odmietajúc snahy o čiastkové anulovanie alebo revíziu denacifikačných opatrení, čo by znamenalo oslabenie právneho a morálneho usporiadania a povojnového status quo,

rešpektujúc následky dohody o prímerí medzi víťaznými mocnosťami a porazenými štátmi, vrátane komplexného riešenia majetkovoprávnych otázok recipročnej dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z februára 1946 a ich právnu novelizáciu Štrbskými protokolmi,

hľadiac do budúcnosti v integračnom prekonávaní minulosti

vyhlasuje, že

1.majetkovoprávne a politické opatrenia k časti obyvateľstva na území SR v rámci povojnového usporiadania vznikli podobne ako v iných európskych štátoch v dôsledku vojny a porážky nacizmu a vychádzali z trvalých antitotalitných a antifašistických zásad medzinárodného práva reprezentovaných Postupimskou dohodou;

2.denacifikačné dekréty prezidenta E. Beneša a Slovenskej národnej rady nie sú v súčasnosti príčinou nijakej diskriminačnej praxe a dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nijaké nové právne vzťahy;

3.právne a majetkové pomery, ktoré z nich vyplynuli sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné.

Dôvodová správa

V ostatnom čase dochádza od niektorých občanov SR hlásiacich sa k maďarskej národnosti, od predstaviteľov Strany maďarskej koalície, ale aj od subjektov či predstaviteľov Maďarskej republiky k spochybňovaniu denacifikačných noriem upravujúcich povojnové pomery na Slovensku, známych ako „Benešove dekréty“.

Je v záujme Slovenskej republiky, aby po viac ako 60.rokov od skončenia II. svetovej vojny jednoznačne a nespochybniteľne deklarovala odmietnutie otvárania otázok súvisiacich s koncom a výsledkami II. svetovej vojny a prostredníctvom NR SR vyhlásila nespochybniteľnosť, nedotknuteľnosť a nemennosť právnych a majetkových pomerov vyplynuvších z denacifikačných dekrétov prezidenta E.Beneša a Slovenskej národnej rady. Podobne ako to urobil Parlament Českej republiky uznesením Poslaneckej snemovne č.2235 24.apríla 2002.

Dekréty prezidenta republiky (nazývané tiež “Benešove dekréty”) sú všeobecne záväzné právne predpisy vydávané v exile pôsobiacim prezidentom ČSR najmä v záverečnej fáze 2. svetovej vojny a v povojnovom období do ustanovenia Dočasného národného zhromaždenia ČSR. Ide o viac ako 140 právnych predpisov, ktoré sa týkali najrôznejších oblastí spoločenského života. Všetky dekréty boli dodatočne schválené Dočasným národným zhromaždením a stali sa zákonmi, prípadne ústavnými zákonmi ČSR. Dekréty tvoria v povojnovom zákonodarstve ČSR právny základ, na ktorom bola po 2. svetovej vojne obnovená demokratická Československá republika, predtým rozbitá Mníchovskou dohodou z 29.9.1938 a Viedenskou arbitrážou z 2.11.1938. Podľa uvedeného sú dekréty súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako nástupníckeho štátu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.

Postupimská deklarácia z 2. augusta 1945, ktorá má charakter medzinárodnej zmluvy, upravuje vo svojom článku XIII odsun Nemcov z Poľska, Československa a Maďarska. V tejto súvislosti bolo zo Slovenska po skončení 2. svetovej vojny odsunutých okolo 30 tisíc slovenských Nemcov (z Maďarska cca 250 tisíc Nemcov).

Dekréty prezidenta republiky je potrebné posudzovať v príčinnej súvislosti s vojnovými udalosťami a obdobím neslobody (30.9.1938 - 4.5.1945) vo väzbe na povojnové usporiadanie sveta. Opatrenia československých orgánov boli v súlade so závermi Postupimskej konferencie a z nej vychádzajúcej Dohody o reparáciách od Nemecka, o založení Medzispojeneckého reparačného úradu a o vrátení menového zlata (Paríž 21.12.1945).

Postavenie maďarskej menšiny v Československu bolo ponechané na vzájomnú dohodu Československa a Maďarska. Výmena osôb maďarskej a slovenskej národnosti sa uskutočnila na základe dvojstrannej medzinárodnej zmluvy - Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (Budapešť 27.2.1946). Celkovo bolo pri výmene obyvateľstva zo Slovenska do Maďarska presídlených okolo 55 000 Maďarov a z Maďarska prišlo na Slovensko približne 59 000 Slovákov. Dohoda o výmene obyvateľstva ako i súvisiace medzinárodné zmluvy, najmä Protokol medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázok

(Štrbské pleso 25.7.1949) definitívne upravili i majetkové otázky vo vzťahu medzi ČSR a Maďarskom spojené s výmenou obyvateľstva. Neopodstatnenosť otvárania majetkových otázok Maďarskom je zrejmá aj vzhľadom na skutočnosť, že doposiaľ nevrátilo Československu predmety tvoriace kultúrne dedičstvo Československa, ktoré po roku 1848 prešli do držby maďarského štátu alebo maďarských verejných inštitúcií v dôsledku maďarskej nadvlády pred rokom 1919. K vydaniu týchto predmetov zaviazala Maďarsko Mierová zmluva s Maďarskom (Paríž 10. február 1947).

Predmetom diskusie sú najčastejšie dekréty, ktoré sa týkali trestania zločinov a previnení (tzv. retribučné dekréty), konfiškácie majetku a odňatia štátneho občianstva. Právne vzťahy, ktoré tieto predpisy založili, boli dôsledkom vojnových udalostí a zákonodarná moc nimi sledovala odstránenie škôd vzniknutých v dôsledku mimoriadnych pomerov v čase neslobody. Tieto právne predpisy splnili svoj účel v bezprostrednej povojnovej dobe a dnes už nezakladajú právne vzťahy.

Nie je správne ani tvrdenie, že dekréty boli založené na princípe kolektívnej viny. Retribučné dekréty (najmä dekrét č.16/1945 Zb.) boli založené výlučne na princípe individuálneho zavinenia. O odsúdení za trestné činy, ktoré boli spáchané v dobe zvýšeného ohrozenia republiky, rozhodovali súdy rozsudkom v trestnom konaní. Rovnako tzv. konfiškačné dekréty neboli založené na princípe kolektívnej viny. Na základe konfiškačných dekrétov (napr. dekrét č.108/1945 Zb.) sa konfiškoval majetok na území Slovenska, ktorý bol vo vlastníctve nielen Nemcov a Maďarov, ale aj zradcov a nepriateľov bez ohľadu na národnosť. Z pôsobnosti dekrétu boli vyňaté tie osoby nemeckej a maďarskej národnosti, ktoré preukázali, že zostali verné ČSR, neprevinili sa proti českému a slovenskému národu a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie alebo trpeli pod nacistickým terorom. Hoci tieto predpisy boli založené na princípe prezumpcie zodpovednosti osôb nemeckej a maďarskej národnosti, boli v tom čase adekvátnou reakciou na agresiu Nemecka a Maďarska a ich cieľom bolo politicky a ekonomicky zmierniť následky okupácie. Majetok bol konfiškovaný ku dňu faktického skončenia nemeckej a maďarskej okupácie.

Konfiškácia bola medzinárodnoprávne potvrdená Dohodou o reparáciách od Nemecka, o založení Medzispojeneckého reparačného úradu a o vrátení menového zlata (Paríž 21.12.1945). Je potrebné zdôrazniť, že vtedajšie konfiškačné a znárodňovacie opatrenia boli uskutočňované v kontexte širších spoločenských zmien a ich ďalším cieľom bola aj pozemková reforma.

Podobný charakter mal ústavný dekrét č. 33/1945 Zb. o úprave štátneho občianstva, na základe ktorého bolo odňaté štátne občianstvo osobám nemeckej alebo maďarskej národnosti. Nevzťahoval sa na Nemcov a Maďarov, ktorí sa v čase zvýšeného ohrozenia republiky prihlásili za Čechov alebo Slovákov. Občianstvo bolo ďalej zachované osobám, ktoré preukázali, že zostali verné ČSR, neprevinili sa proti českému a slovenskému národu a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie alebo trpeli pod nacistickým terorom. Podľa dekrétu mohli ďalej osoby, ktoré stratili československé štátne občianstvo, do 6 mesiacov požiadať o vrátenie občianstva. Neskoršími právnymi predpismi bolo potom osobám maďarskej alebo nemeckej národnosti, ktoré mali bydlisko na území ČSR a neboli príslušníkmi cudzieho štátu, vrátené československé štátne občianstvo.

Pri posudzovaní dekrétov “en bloc” je potrebné z právneho hľadiska diferencovať. Niektoré z nich dnes už neplatia, pretože boli zrušené alebo nahradené novšími právnymi predpismi. Niektoré môžu byť formálne platné aj účinné, ale keďže sa vzťahovali len na určité časové obdobie po 2. svetovej vojne, boli skonzumované a nezakladajú dnes nové právne vzťahy, nemajú konštitutívny charakter.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pokiaľ dekréty prezidenta ČSR z obdobia rokov 1940 - 1945 platia, stali sa obsoletné (vyšli z používania). Preto v súčasnosti žiadne ustanovenia týchto predpisov nie sú použiteľné vo vzťahu k osobám maďarskej, resp. nemeckej národnosti. Obdobné opatrenia urobili v tom čase viaceré európske štáty - dnes členské štáty EÚ.

Otázka uvedených opatrení má aj svoj morálny rozmer. Slovenská národná rada vydala 12. februára 1991 “Vyhlásenie k odsunu slovenských Nemcov”, ktorého duch je vyjadrený v jeho záverečnej vete - “Nech most porozumenia medzi našimi národmi navždy preklenie vysychajúcu rieku vojnovej nenávisti”. Vo vyhlásení Slovenská republika ocenila historický prínos slovenských Nemcov pre hospodársky a kultúrny rozvoj Slovenska a vyjadrila poľutovanie nad utrpením spôsobeným odsunom, ktorý postihol aj nevinných slovenských Nemcov. Naproti tomu však Maďarsko doteraz nepovažovalo za vhodné ospravedlniť sa za to, že na základe Viedenskej arbitráže z roku 1938, v rozpore so zásadami medzinárodného práva, okupovalo počas II. svetovej vojny časť územia Slovenska.

Zo záverov konzultačnej skupiny externých poradcov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky k problematike dekrétov prezidenta Československej republiky (2002) vyplýva, že dôležité pri hodnotení sú medzinárodnoprávne súvislosti existujúcich v dobe ich prijatia, aplikačná prax.

V kontexte najnovšieho medzinárodnoprávneho vývoja je potrebné poukázať na fakt, že legitimita dekrétov vo všeobecnosti spochybňovaná nie je a rovnako sa nepripúšťajú akékoľvek reštitučné požiadavky.

Väčšina občanov maďarskej národnosti (asi 44 tisíc ľudí) presídlených na práce do Čiech na základe dekrétu č. 88/1945 Zb. o všeobecnej pracovnej povinnosti, bolo po návrate do svojich domovov odškodnených v tzv. akcii “JUH”, pričom podľa historických údajov možno podrobne vyčísliť vrátené majetky. Značná časť prípadov ohľadne reštitučných nárokov bola riešená prostredníctvom zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, a to najmä pokiaľ ide o pôdohospodársky majetok osôb nemeckej a maďarskej národnosti konfiškovaný a prevádzaný na základe nariadenia SNR č.104/1945 Zb.n. SNR.

Uznesenie NR SR o nedotknuteľnosti denaficikačných dokumentov povojnového usporiadania na Slovensku slúži k jednoznačnému posolstvu odmietajúcom reparáciu výsledkov II. svetovej a pokusy destabilizovať politické a občianske pomery na Slovensku a v širšom rozmere aj v Strednej Európe. Keďže podobné stanovisko a uznesenie už prijala Česká republika a vzhľadom na fakt, že Slovenská republika je druhým nástupníckym štátom po bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republike je žiaduce prijať obdobné stanovisko aj prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky.