1

Dôvodová správa

Všeobecná časť

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125 z 27. marca 1996 „o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému“ vo svojej úvodnej časti, osobitne však v § 6, zaväzuje zákonodarný orgán Slovenskej republiky prijať osobitný zákon na „zmiernenie niektorých krívd spáchaných na odporcoch komunistického režimu a na osobách, ktoré boli postihnuté jeho perzekúciami“. Prakticky všetky kategórie a skupiny občanov nezákonne postihnutých represáliami komunistického režimu boli už odškodnené viacerými samostatnými zákonmi a ich novelami, občania evidovaní na osobitnom zozname (tzv. Čiernej listine) sa však oficiálnej spoločensko-morálnej rehabilitácie a žiadnej materiálnej kompenzácie v novej demokratickej spoločnosti zatiaľ nedočkali.

V § 2 zákona č. 125/96 sa zdôrazňuje, že odpor občanov proti nemorálnym praktikám komunistického režimu vyjadrený otvoreným konaním občanov, nazvaných najvyšším komunistickým vedením v tajnom straníckom dokumente – Smernici, „predstaviteľmi, exponentmi a nositeľmi pravicového oportunizmu, organizátormi protistraníckych, protisocialistických a protisovietskych kampaní a akcií“, si zasluhuje úctu a vďaku, pretože prispel k pádu tohto nemorálneho režimu. Zostáva historickou skutočnosťou, že to bola aj táto generácia, ktorá svojím konaním v roku 1968 a svojim otvoreným odporom proti cudzej okupácii a tzv. normalizácii významne prispela k zmenám v roku 1989. Národná rada Slovenskej republiky doteraz nepremietla tento morálny odkaz roku 1989 do konkrétnej podoby zákona na zmiernenie dôsledkov a krívd dvadsaťročného prenasledovania tejto zostávajúcej skupiny odporcov totalitného režimu, i keď sa k tomu zaviazala (viď § 6 zákona č. 125/1996 a zmysel zákonov č. 87/1991 a č. 553/2002), aj keď prijala Uznesenie č. 597 z 9. júla 2002, v ktorom zaviazala vládu Slovenskej republiky, aby prijala opatrenia na rehabilitáciu doposiaľ neodškodnených skupín občanov, vrátane „centrálne evidovaných“ na Čiernej listine.

Táto generácia už vymiera a bolo by veľmi nespravodlivé, ak by súčasná demokratická spoločnosť nevedela aspoň symbolicky odškodniť aj túto skupinu oprávnených občanov.

Odtajnené stranícke dokumenty potvrdzujú, že Predsedníctvo ÚV KSČ vo februári 1970 schválilo návrh na vypracovanie a vedenie tajnej evidencie „nositeľov oportunizmu a protistraníckych aktivít“. V januári 1971 tento najvyšší stranícky orgán prijal k tomu už konkrétnu prísne tajnú Smernicu a schválil aj prvý základný zoznam „predstaviteľov protisocialistických a protisovietskych kampaní a akcií“. Smernica predpisovala jednotný izolačný postup voči týmto občanom na celom území štátu, s cieľom odstrániť ich z pôvodných pracovných a spoločenských funkcií či profesií. Komunistická strana, a na jej pokyn celý štátny aparát, aktívne zabezpečovali tento odsun pre nich nebezpečných ľudí na perifériu občianskeho života, čím im, ale aj ich rodinám, za dve desaťročia spôsobili vážne morálne i materiálne škody.

ÚV KSČ zaradil pôvodne do „jednotnej evidencie“ v celej ČSSR 10 504 osôb. Neskôr údaj upravil na 6 335, z toho na Slovensku takto evidovali vyše 1 500 osôb. Väčšinou išlo o významných pracovníkov a odborníkov z rôznych oblastí spoločenského, hospodárskeho, vedeckého a kultúrneho života. Dnes je z uvedeného počtu 1 500 odtajnených 1 200 mien. Treba tiež uviesť, že z centrálne evidovaných 6 335 občanov ČSSR bolo 994 nestraníkov a 149 postihnutých z iných politických strán. Sekretariátu ÚV KSČ podávali príslušné orgány počas tzv. normalizačného obdobia vždy do 31. januára každého roku súhrnnú informáciu o pohybe, zmenách osobných údajoch a o činnosti osôb zaradených do uvedenej centrálnej evidencie. Známe je aj to, že čs. komunistický režim pri prenasledovaní svojich občanov

2

bohato využíval aj neblahé skúsenosti „bratských strán“, predovšetkým KSSZ, SPD a maďarských komunistov. Dôslednosť postupu čs. komunistického režimu pri izolácii nevhodných občanov sa potvrdila aj v roku 1977, keď najvyššie stranícke vedenie prijalo sprísnenú smernicu pod krycím názvom „Norbert“. Táto dávala právo Ministerstvu vnútra ČSSR v čase „spoločenských nepokojov“ fyzicky izolovať „osoby ohrozujúce vnútorný poriadok a bezpečnosť štátu“. Do tejto skupiny občanov zaradili predovšetkým osoby z Čiernej listiny, ako potenciálnu „piatu kolónu nepriateľa na území ČSSR“. Izolácia spočívala v násilnom umiestňovaní „nebezpečných osôb“ v nápravnovýchovných ústavoch alebo v im podobných zariadeniach. Táto skutočnosť len znova potvrdzuje až do akej miery sa vtedajší „normalizačný režim“ obával voľnejšej činnosti a pohybu občanov zapísaných do „Čiernej listiny“.

Treba zdôrazniť, že protiprávnosť režimu bola legalizovaná v nezákonnom ustanovení č. 4 Ústavy ČSSR z roku 1960. Na jeho základe boli povýšené na najvyššiu právnu úroveň všetky konania volených, ale aj podriadených administratívnych orgánov KSČ, takže mimosúdna trestná tajná Smernica ÚV KSČ z roku 1971 platila celoplošne vo vtedajšom československom štáte ako najvyššia právna norma, ktorú záväzne realizoval celý štátny potlačovateľský, hospodársky a spoločenský aparát a jeho konkrétne výkonné zložky. Vo svetle týchto faktov neobstoja tvrdenia niektorých politických predstaviteľov z tábora odporcov navrhovanej rehabilitácie, že „občania z Čiernej listiny boli postihovaní v rámci svojej strany“, a že akoby nemali nárok na rehabilitáciu a odškodnenie zo strany Slovenskej republiky.

Popieranie a dehonestovanie demokratizačného a protikomunistického vystupovania a činnosti občanov z Čiernej listiny v sedemdesiatych rokoch a následne v období tzv. normalizačného režimu paradoxne súzvučia s duchom vtedajšieho komunistického a normalizačného režimu. Potvrdzuje to aj kuriózna skutočnosť, keď aj v našej Národnej rade v rozprave k predchádzajúcim návrhom zákona na rehabilitáciu občanov z Čiernej listiny v rokoch 2002, 2003 a 2005 zhodne najostrejšie vystupovali proti renomovaní predstavitelia pravice a ortodoxní poslanci za KSS.

Navyše je dostatočne známe, že veľká časť občanov z Čiernej listiny verejne deklarovala svoje kritické postoje a odpor ku komunistickému režimu už od začiatku sedemdesiatych rokov, za čo mali najrôznejšie stranícke tresty, odstránenie z funkcií, ba i súdy a väzenia. Takže tvrdenia niektorých extrémnych odporcov rehabilitácie občanov z Čiernej listiny svedčia nielen o ich poľutovaniahodnej možnej neinformovanosti a politickej predpojatosti, ale najmä o nebezpečnom zámernom negovaní aktívneho odboja osôb, ktoré sa teraz oprávnene dožadujú rehabilitácie prijatím samostatného zákona.

Z hľadiska finančného odškodnenia oprávnených osôb ide skôr o symbolické gesto nového demokratického štátu, ako o skutočnú kompenzáciu celkových strát, pretože tie dlhoročné materiálno-duchovné príkoria a ponižovanie sa len ťažko dajú vyčísliť. Ako je už uvedené vyššie, rady oprávnených sa ďalej prerieďujú a nemôžu znamenať výraznejšie zaťaženie štátnych výdajov. Predpokladané finančné výdavky sa odhadujú:

Jednorazová finančná náhrada podľa § 5 ods. 1 je objektivizovaná na základe listu Sociálnej poisťovne z 13.5.2004, v ktorom sa na žiadosť Konfederácie občanov z „Čiernej listiny“ uvádza, že z celkového počtu 1 212 evidovaných osôb z „Čiernej listiny“ poberá dôchodok, t.j. ešte žije, už len 364 osôb. V porovnaní so štatistikou Sociálnej poisťovne z 10.12.2001, kedy bolo evidovaných 478 členov ako poberateľov dôchodku, je to menej o 114, čo len potvrdzuje, že dnes môže byť reálny počet poberateľov ešte menší ako 364. Ak je zrejmé, že jednorazová finančná náhrada vo výške 90 000 Sk sa bude týkať maximálne 364 oprávnených osôb podľa § 3 ods. 1 a po zomrelých oprávnených osobách sa môžu o jednorazovú finančnú náhradu vo výške 45 000 Sk prihlásiť príbuzní /manželka, či manžel, alebo, ak už rodičia nežijú, tak deti/, ktorých počet nepresiahne 848, tak celková maximálna výška vyčlenených

3

prostriedkov v štátnom rozpočte nepresiahne sumu 60 mil. Sk.

Z uvedeného vidieť, že kategória prenasledovaných občanov z Čiernej listiny z hľadiska nárokov na odškodnenie ďaleko zaostáva za už odškodnenými skupinami oprávnených osôb podľa iných zákonov.

Prijatie navrhovaného zákona by zavŕšilo významný a citlivý proces nastoľovania demokracie u nás, a samostatná spoločenská rehabilitácia a symbolické finančné odškodnenie by aj formálne ukončilo pretrvávajúci dopad smutneznámej tajnej trestnej Smernice ÚV KSČ z roku 1971. Bolo by súčasne aj potrebným a dlhoočakávaným morálnym zadosťučinením, nielen pre samotnú odchádzajúcu generáciu občanov z Čiernej listiny, ale aj pre ich deti a rodiny, ktoré komunistický režim rovnako drasticky diskriminoval a ponižoval.

Osobitná časť

K § 1:

Paragraf 1 definuje predmet zákonnej úpravy a vymedzuje obdobie, na ktoré sa zákon vzťahuje. Odvoláva sa na platné medzinárodné normy o ľudských právach, ktoré totalitný komunistický režim úmyselne porušoval. Ods. 1 až 3 morálne a spoločensky rehabilitujú občanov vedených na Čiernej listine. Ods. 4 a 5 stanovujú symbolické materiálne odškodnenie občanov vedených na Čiernej listine vo forme jednorazovej finančnej náhrady. Ods. 6 pojednáva o pôsobnosti orgánov štátnej správy v konaní o vydaní Osvedčenia pre oprávnené osoby a poskytnutí jednorazovej finančnej náhrady.

K § 2:

Paragraf 2 špecifikuje spôsob odškodnenia občanov vedených na Čiernej listine podľa tohto zákona ako morálno-spoločenskú rehabilitáciu a poskytnutie jednorazovej finančnej náhrady.

K § 3:

Paragraf 3 ods. 1 až 5 vymedzujú, kto sa na základe tohto zákona stáva oprávnenou osobou.

K § 4:

Paragraf 4 určuje pôsobnosť ústredných orgánov štátnej správy: Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Ústavu pamäti národa.

K § 5:

Paragraf 5 v ods. 1 určuje jednorazovú finančnú náhradu vo výške 90 000 Sk pre občanov vedených na Čiernej listine. Ods. 2 a 3 definujú, že ak oprávnená osoba podľa ods. 1 zomrela, oprávnenou osobou sa stáva jej najbližší príbuzný, ktorý má nárok na odškodnenie vo výške 45 000 Sk.

K § 6:

Paragraf 6 stanovuje postup žiadateľa pri nárokovaní si jednorazovej finančnej náhrady. Ods. 1 určuje, že jednorazovú finančnú náhradu bude vyplácať Ministerstvo vnútra SR. Ods. 2 až 4 uvádzajú náležitosti písomnej žiadosti o vydanie Osvedčenia podľa § 4 ods. 1 adresovanej žiadateľom Ministerstvu vnútra SR, a časovú lehotu na podanie žiadosti o vydanie Osvedčenia.

K § 7:

Paragraf 7 upresňuje postup pri konaní o poskytnutí jednorazovej finančnej náhrady. Ods. 1 stanovuje, že žiadosť o priznanie náhrady sa adresuje na Ministerstvo vnútra SR, lehotu na podanie žiadosti sa určuje na max. 3 roky od vydania Osvedčenia. Ods. 2 stanovuje lehotu na preskúmanie žiadosti Ministerstvom vnútra SR na 1 rok od podania žiadosti. Ods. 3 stanovuje povinnosť oprávnenej osoby pripojiť k žiadosti o priznanie jednorazovej finančnej náhrady Osvedčenie. V ods. 4 špecifikuje možnosti vyplatenia jednorazovej finančnej náhrady pre oprávnené osoby. Ods. 5 pojednáva o správnych poplatkoch a o nezdanení

4

jednorazového príspevku. Ods. 6 stanovuje, že včas uplatnený nárok oprávnenou osobou prechádza po jej smrti na jej dedičov.

K § 8:

Paragraf 8 stanovuje účinnosť zákona.