(NÁVRH)

ÚSTAVNÝ ZÁKON

z ............ 2006

o ochrane manželstva

PREAMBULA

Národná rada Slovenskej republiky,

uznávajúc rodinu ako prirodzené,

štát predchádzajúce spoločenstvo,

založené na manželskom zväzku muža a ženy,

obdarené neodňateľnými a nescudziteľnými právami,

v presvedčení o jej nenahraditeľnom význame

pri výchove a prenášaní morálnych hodnôt z pokolenia na pokolenie,

a teda o jej nezastupiteľnom prínose pre slobodu, pokoj a blahobyt,

rešpektujúc jej autoritu, dôstojnosť a integritu,

a súčasne chrániac jej poslanie a autonómiu

pred neodôvodneným zasahovaním štátu a medzinárodných organizácií,

s cieľom posilniť a upevniť zákonnú ochranu manželstva a rodiny

a tým prispieť k prirodzenému a nerušenému rozvoju rodinného života,

sa uzniesla na tomto ústavnom zákone:

Čl. 1

Manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy, ktorý bol uzavretý spôsobom ustanoveným alebo uznaným Slovenskou republikou.

Čl. 2

(1) Spôsobom, ktorým sa podľa zákona uzaviera manželstvo, nie je možné uzavrieť akýkoľvek iný zväzok.

(2) Osobitnú ochranu, ktorú zákon priznáva manželstvu, nie je možné priznať inému zväzku, než je manželstvo.

Čl. 3

Pri dojednávaní medzinárodných zmlúv a pri výkone svojich právomocí súvisiacich s členstvom Slovenskej republiky v medzinárodných organizáciách, vrátane Európskych spoločenstiev a Európskej únie, orgány verejnej moci postupujú tak, aby neboli ohrozené záujmy Slovenskej republiky podľa tohto ústavného zákona.

Čl. 4

Tento ústavný zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

Dôvodová správa

Všeobecná časť

Rodina je prirodzenou a základnou inštitúciou spoločnosti. Historicky, svojím spoločenským významom, aj významom v živote jednotlivca, predchádza občiansku spoločnosť a štát. Celospoločenský primát rodiny je daný rešpektom k ľudskej dôstojnosti a základným potrebám jednotlivca na jednej strane a rešpektom k potrebám spoločnosti ako celku na strane druhej. Poslanie rodiny je jedinečné, nenahraditeľné, nezastupiteľné a nescudziteľné. Žiadna iná spoločenská alebo štátna inštitúcia nedokáže zastúpiť prínos a spoločenské funkcie, ktoré plní rodina. Rodina je priestor, kde dochádza k plodeniu a rodeniu detí, k ich výchove a rozvoju osobnosti, k prenosu morálnych a kultúrnych hodnôt, k zabezpečeniu ekonomických a materiálnych potrieb jej členov. Rodičia – otcovia a matky – plnia pri výchove dieťaťa jedinečné a navzájom sa doplňujúce role. Rodina slúži zabezpečeniu, blahu a rozvoju svojich členov, ako aj prežitiu celej spoločnosti. Inštitúcia rodiny, ktorá napĺňa takéto spoločensky prospešné poslanie, je preto z povahy vlastnej prirodzenosti hodná ochrany, rešpektu a podpory. Takéto uznanie patrí k základným črtám slobodných spoločností a právnych štátov.

I. Ústavná a zákonná ochrana rodiny

Podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sú „manželstvo, rodičovstvo a rodina pod ochranou zákona“. Podľa základných zásad zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako sú uvedené v čl. 1 až 4 zákona, je „rodina založená manželstvom“, ktoré je definované ako „zväzok muža a ženy“. Spoločnosť podľa zákona tento „jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobru“. Záväzky voči manželstvu a rodine, ktorá je „prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti,“ ktorá „má právo na ochranu spoločnosti a štátu,“ potvrdzujú aj medzinárodné ľudsko-právne dokumenty, napríklad čl. 8 a 12 Európskeho dohovoru o ľudských právach alebo čl. 16 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, prijatej a vyhlásenej rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 10. decembra 1948. Primát rodiny, jej ochrana a podpora, sú tiež súčasťou všetkých hlavných náboženských a humanistických systémov a kultúr. Ochrana autority, dôstojnosti a spoločenského statusu manželstva a rodiny patrí preto nielen k základným hodnotám ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ale tiež k hodnotám civilizačným a ľudským.

II. Poslanie a postavenie rodiny a manželstva

Hlavným poslaním manželstva je založenie rodiny a výchova detí. Prirodzené postavenie a pôsobenie rodiny a manželstva vyplýva zo základných potrieb ľudskej bytosti. Status osobitnej ochrany zase vyplýva z dôvodov všeobecne prospešných prínosov rodiny a manželstva pre spoločnosť.

Ľudská prirodzenosť

Človek je z povahy vlastnej prirodzenosti bytosťou pohlavia mužského alebo ženského, a súčasne bytosťou spoločenskou. Manželstvo a rodina, ktorá vzniká manželským zväzkom na báze komplementarity, realizuje a na najzákladnejšej úrovni medziľudských vzťahov inštitucionalizuje tieto antropologické, biologické a sociálne danosti ľudskej bytosti. Manželský zväzok muža a ženy, ako vyplýva z definície tohto vzťahu, zodpovedá potrebám prirodzenosti človeka, potrebe naplnenia jednoty a rovnosti medzi mužom a ženou, a súčasne z toho vyplývajúcej spoločenskej realizácie. Inštitúcia manželstva jedinečným spôsobom zodpovedá požiadavkám mužskej a ženskej bytosti, a ako taká zabezpečuje prežitie ľudského pokolenia.

Osobitný spoločenský status a vyššiu ochranu rodina a manželstvo nepožívajú kvôli individuálnemu naplneniu cieľov jej jednotlivých členov, ale kvôli jedinečnému prínosu, ktorý manželstvo a na ňom založená rodina prinášajú spoločnosti ako celku. Nezastupiteľnosť a uznanie mimoriadneho spoločenského prínosu manželstva a rodiny, zakladá pre štát legitimitu a povinnosť chrániť a podporovať jeho preferenčné postavenie v spoločnosti. Tento záväzok zároveň obmedzuje samotný rozsah právomocí štátnej moci.

Autonómia rodiny

K ochrane rodiny a manželstva nevyhnutne patrí nielen ochrana ich pravej povahy, ale tiež autonómie vnútorného prostredia rodiny pred neodôvodneným zasahovaním štátnej moci. Boli to totiž práve snahy štátu obmedziť a nahradiť niektoré prirodzené funkcie rodiny, ktoré viedli v 20. storočí k závažným negatívnym celospoločenským dôsledkom.

V minulosti moc a ideológia totalitných režimov predstavovala systematický útok nielen proti dôstojnosti človeka, prirodzeným ľudským právam, slobode a spravodlivosti, ale tiež proti dôstojnému postaveniu a spoločenskému poslaniu rodiny a manželstva. Totalitné ideológie redukovali človeka na ekonomickú a materialistickú jednotku bez duchovnej hodnoty a v autonómii rodiny, v jej na štáte autonómnom prežívaní, videli prekážku dosiahnutia svojich ideologických cieľov. Preto prostredie a poslanie rodiny, jeho jednotlivých častí ale aj celku, cieľavedome podkopávali a deštruovali. Totalitnej ideológii prekážala autorita rodiny, ktorá stála v ceste totálnemu ovládnutiu spoločnosti, a preto obmedzoval možnosti a priestor domácej výchovy, ktorú nahradzoval výchovou štátnou, systematicky podkopával rolu materstva a práva rodičov.

Moderné slovenské a európske dejiny sú dôkazom, že tak ako je silná a autonómne existujúca rodina nezlúčiteľná s akoukoľvek totalitnou ideológiou, tak je na strane druhej nevyhnutnou podmienkou spoločnosti slobodnej. V súčasnosti sa ochrana autonómie rodiny týka ochrany jej zloženia a založenia manželstvom muža a ženy.

III. Potreba ústavného zákona

Potreba prijatia ústavného zákona o ochrane manželstva reaguje na súčasné hrozby spochybňujúce osobitú ochranu statusu rodiny a manželstva v spoločnosti, ako aj na chýbajúcu definíciu manželstva v texte Ústavy Slovenskej republiky. Najväčším

ohrozením v súčasnosti je totiž práve tlak na zmenu definície manželstva ako vzťahu muža a ženy a zrušenie výlučnosti priznaných práv. Takýto názor síce nemá oporu v slovenskej verejnej mienke, ale napriek tomu ide v posledných rokoch o najčastejšie sa opakujúci návrh.

Ohrozenie manželstva

Pod ohrozením manželstva rozumieme snahu o zmenu definície toho, čo to manželstvo je, ako vzniká a kto tento zväzok tvorí, respektíve snahu o rozširovanie rozsahu práv a povinností, vyplývajúci z manželského zväzku aj na zväzky, ktoré zo svojej podstaty nemôžu plniť rovnaký účel. Takéto ohrozenie manželstva je uľahčené tým, že ústavám viacerých štátov, chýba osobitá ochrana manželstva pred inými typmi spolužitia. Naopak, rastie tlak na popretie akýchkoľvek výhod, ktoré má manželstvo oproti nemanželskému spôsobu spolunažívania, napríklad oproti nezosobášeným párom.

Po stáročia sa v našej kultúre a civilizácii pod manželstvom rozumie zväzok jedného muža a jednej ženy. Táto definícia bola tradične tak samozrejmá, že ju explicitne neobsahuje ani text Ústavy Slovenskej republiky, pričom dôvodom nie je skutočnosť, že by mal pod ochranou manželstva ústavodarca na mysli iný vzťah, ako zväzok muža a ženy.

Pod tlakom nátlakových skupín časť súčasnej politickej reprezentácie, a to tak domácej, ale predovšetkým medzinárodnej, navrhuje definovať manželstvo na novo, aby jeho definícia neumožňovala iba vzťah muža a ženy, ale tiež dvoch osôb rovnakého pohlavia. Cieľom takéhoto návrhu má byť odstránenie údajnej diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Ide však o zásadné spochybnenie výlučnej ochrany rodiny a manželstva a nepochopenia dôvodov, ktoré vedú spoločnosť k osobitej ochrane týchto navzájom previazaných inštitúcii. Ako sme poukázali vyššie, manželstvo a rodina nepožívajú osobitný spoločenský status a vyššiu ochranu spoločnosti kvôli individuálnemu naplneniu cieľov jednotlivých členov manželstva, ale predovšetkým kvôli jedinečnému a spoločnosti prospešnému prínosu, ktorý manželstvo a na ňom založená rodina prinášajú spoločnosti ako celku. Za diskrimináciu preto nemožno považovať realistické konštatovanie, že vzťah osôb rovnakého pohlavia, a to bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, nemôže spoločnosti priniesť rovnaký alebo podobný prínos. Osoby rovnakého pohlavia nemajú na rozdiel od manželského zväzku osôb opačného pohlavia schopnosť biologickej reprodukcie, z pohľadu dieťaťa nedokážu zastúpiť význam otca a matky pri výchove, a teda nevytvárajú ani plnohodnotné prostredie, v ktorom je možné vychovávať deti. Partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, preto zo svojej podstaty nemôže plniť ten istý účel a funkcie ako manželstvo. Nevzniká teda ani dôvod, aby takémuto alebo inému zväzku (napr. skupine osôb) spoločnosť priznávala tie oprávnenia a výhody, ako manželstvu. Preferovanie manželstva má svoje spoločenské opodstatnenie. Je preto oprávnené vnímať rozdielny prístup štátu k manželstvu a iným zväzkom ako žiadúci. A to v celom rozsahu základných definičných znakov manželstva: názvu, obradu, výlučnosťou a rozsahom zákonom priznanej ochrany.

Definícia manželstva a osobitná ochrana manželského zväzku muža a ženy

napriek tomu čelí politickým a ideologickým tlakom na svoju zmenu. Ide v zásade buď o presadzovanie návrhov na uzatvorenie tzv. registrovaných partnerstiev (teda priznanie manželských výhod nemanželským spoločenstvám), alebo o legalizáciu tzv. manželstiev osôb rovnakého pohlavia (zmena definície manželstva), a to tak na domácej, ako medzinárodnej politickej scéne. V prvom prípade ide o návrh, v ktorom sa zakrýva priznanie manželských výhod nemanželským zväzkom iným názvom inštitúcie, v druhom prípade sa nemanželským formám spolužitia priznáva komplex manželských výhod vrátane názvu inštitúcie.

Doteraz jediným návrhom zákona o registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia sa Národná rada Slovenskej republiky zaoberala iba raz, vo februári roku 2002, keď jednoznačne odmietla návrh poslanca Milana Ištvána (SDĽ). Predložený návrh zákona o registrovaných partnerstvách pozostával z vybraných častí zákona o rodine, s garanciou rovnakého civilného obradu, a tiež totožným rozsahom práv a povinností, s výnimkou práva na adopciu detí a umelé oplodnenie.

Druhým príkladom návrhu, ktorého cieľom bola zmena definície manželstva, bol tzv. návrh programu vzájomného uznávania manželstiev a registrovaných partnerstiev členských štátov EÚ, predložený Holandským predsedníctvom EÚ ako súčasť tzv. Haagskeho programu, viacročnej spolupráce Rady ministrov vnútra a spravodlivosti. Hoci je rodinné právo vo výlučnej kompetencii štátov, holandský návrh by mal za následok faktickú federalizáciu rodinného práva v EÚ, keď by bolo možné obísť neexistenciu legalizácie zväzkov alebo manželstiev osôb rovnakého pohlavia tým, že by občania Únie vycestovali do inej členskej krajiny, kde sú podobné zväzky alebo manželstvá legalizované, a po návrate do domovského štátu by „iba“ požiadali o uznanie uzavretého zväzku alebo manželstva. Manželstvá alebo zväzky osôb rovnakého pohlavia uzákonené v jednej členskej krajine EÚ by tak boli – bez potreby ich uzákonenia v ostatných štátoch – dostupné vo všetkých členských štátoch. Slovenská republika takýto návrh odmietla, ale pretrvávajúca nejasnosť príslušnej časti schváleného programu však napokon viedla Slovenskú republiku k potrebe priloženia jednostranného vyhlásenia, s nasledovným textom:

„Rodinné právo je v Slovenskej republike tradične citlivou oblasťou. Preto naďalej trvá obava, že znenie (...) neposkytuje dostatočné záruky pred potencionálnymi tlakmi na harmonizáciu hmotného rodinného práva, ktoré môžu vzniknúť ako dôsledok zavádzania princípu vzájomného uznávania, najmä do oblasti osobného stavu. Z uvedených dôvodov Slovenská republika nepodporí tie legislatívne návrhy, ktoré by viedli k vytvoreniu pravidiel jednotného hmotného práva v oblasti rodinného práva.“

Výhrada je súčasťou zápisu z predmetného rokovania Rady ministrov EÚ.

Tretím príkladom návrhu, ktorého cieľom je zmena definície manželstva sú rezolúcie Európskeho parlamentu. Snahy spochybniť a relativizovať hodnotu manželstva a rodiny predstavujú viaceré z nich. Napríklad v rezolúcii O rešpektovaní ľudských práv z roku 2000, Európsky parlament v bode 56 vyzýval členské štáty „zaručiť (..) nezosobášeným párom (..) rovnaké práva, aké užívajú tradičné páry

a rodiny“. V rezolúcii o ľudských právach v EÚ z roku 2001 v bode 85, odporúčal členským štátom „zaviesť legislatívu, ktorá zakazuje diskrimináciu dlhodobo spolužijúcich a zabezpečiť rovnakú právnu ochranu ako legálne zosobášeným párom“. V poslednej na túto tému schválenej rezolúcii O homofóbii v Európe, schválenej 18. januára 2006 v Štrasburgu, Európsky parlament vyzýva členské štáty, aby „zabezpečili, že lesby, gayovia, bisexuáli a transsexuáli (...) požívajú rovnakú úctu, dôstojnosť a ochranu ako zvyšok spoločnosti“ a aby „prijali akékoľvek ďalšie opatrenia, ktoré považujú za primerané v boji proti homofóbii, diskriminácii založenej na sexuálnej orientácii a podporili a uplatnili zásadu rovnosti vo svojej spoločnosti a právnom poriadku“, pričom Európsky parlament súčasne považuje za „znepokojujúce (...) zavádzanie ústavných zmien s cieľom výslovne zakázať zväzky uzatvárané medzi osobami rovnakého pohlavia“. Inými slovami Európsky parlament považuje definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy za neodôvodnenú diskrimináciu a prejav neznášanlivosti, na základe čoho žiada zmenu definície tak, aby umožnila uzatvárať manželstvo aj osobám rovnakého pohlavia.

Osobitým príkladom ohrozujúcim manželstvo založené na rovnosti muža a ženy, je faktická tolerancia polygamie, ktorá súvisí s moslimskou imigráciou najmä v krajinách západnej Európy a severnej Ameriky.

Podľa štúdie kanadského ministerstva spravodlivosti, ktorá vznikla pod vedením Marthy Baileyovej, nie je vraj kriminalizácia polygamie viac spoločensky užitočná, ani potrebná. „Kriminalizácia nerieši úrazy a bezprávie, ku ktorému dochádza v iných krajinách uzavretých platných polygamných manželstvách, obzvlášť pokiaľ ide o ženy,“ a keďže Kanada dnes nekriminalizuje cudzoložstvo, nemala by ani mnohoženstvo, tvrdí text štúdie. Naopak, Kanada by mala nezákonnosť mnohoženstva zrušiť, zákonom prax regulovať, a teda fakticky polygamiu legalizovať. V niektorých európskych krajinách s početnou komunitou moslimských imigrantov, je polygamia rozšírená a fakticky tolerovaná. Podľa správy nórskeho imigračného úradu z novembra minulého roku, je napriek zákazu polygamia v Nórsku „extrémne rozšírená“. Podobne je to vo Francúzsku s 10 percentnou moslimskou menšinou alebo v Holandsku, kde podľa tlače dochádza k „legalizovaniu tejto praxe“.

Predložený návrh ústavného zákona na ochranu manželstva reaguje na vyššie uvedené základné typy vnútropolitických aj medzinárodných návrhov spochybňujúcich definíciu manželstva ako vzťahu muža a ženy, a na chýbajúcu definíciu manželstva a osobitnú ochranu statusu manželstva v Ústave Slovenskej republiky. Predložený návrh preto navrhuje ústavnou väčšinou potvrdenú ochranu definície manželstva, ochranu spôsobu, ktorým sa uzatvára manželstvo a ochranu rozsahu práv a povinností, ktoré priznáva zákon manželstvu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zaväzuje návrh ústavného zákona v osobitom článku štátne orgány Slovenskej republiky, aby pri výkone svojich právomocí súvisiacich s členstvom v medzinárodných organizáciách, osobitne v EÚ, postupovali v súlade s týmto zákonom. Cieľom je garancia definície a osobitého statusu manželstva, chránená ústavným zákonom Slovenskej republiky.

IV. Názor slovenskej verejnosti

Predkladateľ sa v tomto návrhu, o.i. opiera aj o podporu slovenskej verejnosti, čo možno dokumentovať výsledkami reprezentatívneho výskumu verejnej mienky, ktorý na túto tému uskutočnil Štatistický úrad Slovenskej republiky v dňoch 1.-10. februára 2005. Z výskumu vyplýva, že až 99 percent respondentov považuje manželstvo za vzťah muža a ženy, pričom súhlas s definíciou manželstva ako vzťahu dvoch osôb rovnakého pohlavia odmietlo 77 percent respondentov. Ešte vyšší, až 81 percentný podiel respondentov nesúhlasí podľa výskumu s možnosťou adopcie detí osobami rovnakého pohlavia. Na základe reprezentatívneho výskumu verejnej mienky možno preto konštatovať, že v slovenskej verejnosti vládne široký spoločenský konsenzus odmietajúci možnosť uzákonenia manželstiev osôb rovnakého pohlavia.

V. Prehľad ústavnej ochrany manželstva a zákonnej úpravy manželstiev a zväzkov osôb rovnakého pohlavia v Európe a vo svete

Príklady ústavnej ochrany manželstva ako zväzku muža a ženy sú vo svete rozšírené a vzhľadom na nárast ideologických tlakov proti manželstvu, čo je fenoménom posledných rokov, možno sledovať ich nárast.

Tradičné manželstvo chránia rôznymi spôsobmi v Európe napr. ústavy Poľska, Litvy, Lotyšska, Írska alebo viacerých štátov Spojených štátov amerických. Ústava Poľskej republiky chráni manželstvo a rodinu v čl. 18: „Manželstvo, ako zväzok muža a ženy, ako aj rodina, materstvo a rodičovstvo, je pod ochranou a starostlivosťou Poľskej republiky.“ Podľa čl. 41 Ústavy Írskej republiky „Štát uznáva rodinu ako prirodzenú, primárnu a základnú jednotku spoločnosti, a ako morálnu inštitúciu obdarenú neodňateľnými a nescudziteľnými právami, predchádzajúcimi a nadradenými všetkému písanému právu,“ preto sa zároveň – ako to deklaruje ods.2 čl. 41 – „zaručuje chrániť autoritu a zloženie rodiny, ako nevyhnutný základ spoločenského poriadku a nepostrádateľnosti pre blahobyt národa a štátu“. Zatiaľ poslednou krajinou, ktorá v decembri roku 2005 prijala osobitnú ústavnú ochranu manželstva, je Lotyšsko. Novelizovaný čl. 110 lotyšskej ústavy znie: „Štát chráni manželstvo, ako zväzok medzi mužom a ženou, rodinu a práva rodičov a detí.“

Podobná situácia je v Spojených štátoch amerických. Zatiaľ čo na federálnej úrovni sa diskutuje o návrhu 28. dodatku Ústavy USA definujúceho manželstvo ako výlučný zväzok muža a ženy, 15 amerických štátov už schválilo svoje vlastné ústavné dodatky chrániace definíciu manželstva (napr. Aliaška, Hawai, Nebraska, Nevada, Texas) a ďalších asi 40 amerických štátov schválilo ochranu manželstva zákonom alebo v referende (napr. Alabama, Arizona, Arkansas, Colorado, Delaware, Florida, Georgia, Illinois, Michigan, Minnesota, Pennsylvania, Texas, Virginia a ďalšie).

Možno teda konštatovať, že ústavná ochrana manželstva je vo svete rozšírená a obzvlášť v poslednom období rastie počet štátov, ktoré o podobných ústavných dodatkoch diskutujú a postupne ich schvaľujú.

Osobitná časť

K čl. 1:

Ustanovením článku 1 sa navrhuje definovať inštitút manželstva v slovenskom právnom poriadku prostredníctvom troch kumulatívnych podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné zväzok považovať za manželstvo, resp. označovať ako manželstvo.

Prvou podmienkou je, že musí ísť o zväzok dvoch osôb, teda nie jednej a nie viacerých ako dvoch osôb. Monogamný charakter manželstva je, odhliadnuc od stáročnej tradície, aj dnes premietnutý v platných právnych úpravách slovenského právneho poriadku – či už ide o zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, alebo napríklad zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorý dvojmanželstvo (teda uzavretie iného manželstva s inou osobou počas trvania svojho manželstva či manželstva tejto inej osoby) ustanovuje ako trestný čin proti rodine.

Druhou podmienkou je, že musí ísť o zväzok muža a ženy. Obdobne ako pri prvej podmienke, aj v tomto prípade ide o podmienku, ktorú už slovenský právny poriadok ustanovuje v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako podmienku na uzavretie manželstva. Ustanovenie tejto podmienky vychádza nielen z platného zákonného stavu, ale aj zo stáročnej tradície chápania manželstva, ako zväzku, ktorý môže vzniknúť len medzi mužom a ženou.

Treťou podmienkou je uzavretie tohto zväzku spôsobom, ktorý ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky, alebo ktorý je týmto právnym poriadkom uznaný. Táto podmienka znamená, že na to, aby bolo možné hovoriť o manželstve, musí zväzok vzniknúť spôsobom, ktorý slovenský právny poriadok explicitne na tento účel ustanovuje alebo uznáva. Nie je teda možné hovoriť o manželstve, ak ide o zväzok jedného muža a jednej ženy, ktorý však vznikol spôsobom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky nepozná. Na to, aby bolo možné uznať za manželstvo aj zväzok, ktorý vznikne mimo územia Slovenskej republiky, resp. ktorého samotný vznik nie je slovenským právom regulovaný, musí sa takéto uznanie uskutočniť spôsobom, explicitne ustanoveným ako spôsob na uznanie zväzku za manželstvo.

K čl. 2:

Článok 2 predstavuje ústavnú ochranu manželstva v podmienkach slovenského právneho poriadku.

Čl. 2 ods. 1 ustanovuje, že spôsob, ktorý je ustanovený na uzavretie manželstva, resp. ktorým sa uznáva zväzok za manželstvo, je vyhradený výlučne na tento účel a nie je ním možné uzavrieť či uznať akýkoľvek iný zväzok. Ochrana v tomto prípade smeruje najmä k samotnému aktu, obradu, ktorým sa manželstvo uzaviera.

Čl. 2 ods. 2 ustanovuje všeobecnú ochranu manželstva prostredníctvom zákazu priznania rovnakej ochrany, aká je poskytovaná zákonom manželstvu, akémukoľvek inému zväzku.

Pod slovami „osobitná ochrana“ sa pritom rozumejú všetky ustanovenia slovenského právneho poriadku, všetky zákonné inštitúty, ktorých obsah, resp. účel smeruje k ochrane či zvýhodneniu manželstva či manželov a zároveň ide

o ustanovenia, ktorých podstata je založená na manželstve, resp. existencia manželstva je podstatnou a neoddeliteľnou súčasťou a podmienkou vzniku, existencie a aplikácie týchto zákonných ustanovení. Táto ochrana je všeobecná a dotýka sa všetkých oblastí spoločenských vzťahov s manželstvom súvisiacich.

Bude teda vždy potrebné skúmať, či daný zákonný inštitút je svojou podstatou a povahou zameraný výlučne na manželstvo či manželov, či jeho zákonné zakotvenie bolo z povahy veci podmienené snahou o ochranu či podporu výlučne manželstva či manželov a aj účelom tohto inštitútu je takáto ochrana či zvýhodnenie.

Ochranu, ktorú slovenské zákony poskytujú manželstvu, nebude možné inému zväzku priznať nielen v zákone, ale ani žiadnym iným spôsobom. To znamená, že žiaden iný právne záväzný akt so silou menšou ako ústavnou nemôže priznať rovnakú či vyššiu mieru ochrany inému zväzku, ako je priznaná zväzku manželskému.

K čl. 3:

Článok 3 je vyjadrením snahy o ochranu manželstva v Slovenskej republike, priznanú čl. 1 a 2 aj v oblasti práva medzinárodného, resp. v oblasti práva EÚ/ES. Tento článok ustanovuje povinnosť a zároveň obmedzenie pre orgány verejnej moci, ktoré konajú v mene Slovenskej republiky, resp. zastupujú Slovenskú republiku pri dojednávaní medzinárodných zmlúv a v medzinárodných organizáciách, vykonávať svoju pôsobnosť tak, aby ochrana manželstva a s ňou súvisiace spoločenské vzťahy neboli ohrozené.

Zaväzuje orgány verejnej moci navrhovať a prijímať len také medzinárodné záväzky pre Slovenskú republiku, ktoré budú plne rešpektovať ustanovenia tohto ústavného zákona. Akékoľvek iné konanie týchto orgánov by bolo konaním v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K čl. 4:

Vzhľadom na to, že od účinnosti tohto ústavného zákona nezávisia žiadne lehoty ani prechodné ustanovenia či iné ustanovenia pri ktorých je vhodné ustanoviť konkrétny dátum, nie je nevyhnutné, aby bol ustanovený konkrétny dátum jeho účinnosti. Navrhuje sa preto, aby nadobudol účinnosť čo najskôr po nadobudnutí platnosti, t. j. dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1.Navrhovateľ zákona: poslanci Národnej rady Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Ústavný zákon o ochrane manželstva

3.Problematika návrhu právneho predpisu:

a)

b)nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev,

c)

d)nie je upravená v práve Európskej únie,

4.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a)návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení, Národného programu pre prijatie acquis communataire, odporúčané v Partnerstve pre vstup, odporúčané v prílohe Prípravy asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integrácie do vnútorného trhu Únie (Biela kniha), screeningu, návrh zákona nie je súčasťou Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2005.

b)nevyplývajú zo schválenej negociačnej pozície Slovenskej republiky ku kapitole č. 5 č. 24

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie:

Vzhľadom na vnútroštátny charakter upravovanej problematiky je posudzovanie súladu návrhu ústavného zákona s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie bezpredmetné.

6.Gestor (spolupracujúce rezorty):

Bezpredmetné

7.Účasť expertov pri príprave návrhu právneho predpisu a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie :

Pri vypracúvaní návrhu ústavného zákona nebola účasť experta.