úlohy. Tento zmiešaný spôsob financovania je štandardnejším finančným modelom verejnoprávnych vysielateľov v Európe. Nové komunikačné technológie prinášajú do oblasti vysielania zásadné zmeny, ktoré si vyžadujú jasne formulované princípy podpory systému verejnoprávneho vysielania, tak aby bol schopný ďalšieho vývoja v novom technologickom kontexte. Európske krajiny sa zhodli, že práve v období globalizácie a nástupu informačnej spoločnosti rastie význam a nezastupiteľnosť programovej služby verejnoprávnych médií, nakoľko tieto zabezpečujú naplnenie ústavných práv občanov. Úlohou štátu a vecou spoločnej zodpovednosti je garantovať prístupnosť k informáciám, vzdelávaniu a kultúrnemu bohatstvu. Zároveň s tým je nevyhnutné presadzovať princípy podpory kvalitných relácií, programov a produktov neobsahujúcich násilie, ktoré odrážajú kultúrnu rozmanitosť a bohatstvo európskych krajín.
Vzhľadom na skutočnosť, že finančné zabezpečenie vysielateľov zo zákona má rozsiahle dôsledky pre ich schopnosť úspešne realizovať svoje úlohy a povinnosti, požaduje Rada Európy od členských štátov, aby zabezpečili týmto vysielateľom dostatočný a stabilný zdroj príjmov. Výška sadzby poplatku musí prihliadať k trendom rastu nákladov tak, aby tieto inštitúcie mohli reálne vykonávať zákonom stanovené povinnosti a plniť tak účel, pre ktorý boli zriadené.
Faktory, ako sú výška sadzby koncesionárskych poplatkov, predmet koncesionárskeho poplatku a reálny počet platiteľov, ktoré upravuje zákon, by mali zohľadňovať skutočnosť, že objem disponibilných finančných prostriedkov na zabezpečenie programovej služby vo verejnom záujme musí pokryť úlohy stanovené vysielateľom v oblasti výkon programovej služby vo verejnom záujme, podporu a rozvoj audiovizuálnej tvorby, ako aj technologické a rozvojové investície.
Zákon č. 212/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov je významnou právnou normou, ktorá zabezpečuje základný a nezávislý zdroj financovania verejnoprávnych médií. Zákon od svojho schválenia v roku 1995 prešiel niekoľkými zmenami, z ktorých najvýznamnejšia bola zvýšenie poplatku. V súčasnosti sa ukazuje, že táto právna úprava nezabezpečuje platenie koncesionárskych poplatkov, resp. nielenže má komplikovaný a nákladný systém vymáhania nezaplatených poplatkov, ale pri samotnej povinnosti platiť poplatok existuje ”legislatívna diera”, ktorá spôsobuje, že na základe čestného vyhlásenia je možné poplatok legálne neplatiť.
Nová právna úprava kladie dôraz na také zmeny v tradičnom systéme koncesionárskych poplatkov, ktoré zabezpečia väčšiu adresnosť platiteľov, a tým urobia poplatok vymáhateľnejším, čím zabezpečia Slovenskému rozhlasu a Slovenskej televízie primeraný príjem s minimálnymi nákladmi na systém výberu.
Týmto návrhom sa mení definícia poplatku, ktorý sa už nevzťahuje na vlastníctvo alebo držbu prijímača, ale je prekvalifikovaný na poplatok za služby verejnosti poskytované Slovenským rozhlasom a Slovenskou televíziou, v priamej väzbe na nové zákony č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase a č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej televízii. Povinnosť platby koncesionárskeho poplatku sa týmto návrhom ustanovuje každej fyzickej osobe, ktorá je odberateľom elektrickej energie, ktorá platí jeden poplatok za všetkých členov svojej domácnosti, a každej právnickej osobe založenej na účely podnikania (nielen podľa § 56 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ale aj právnické osoby založené na účely podnikania podľa práva ES/EU – napr. európska akciová spoločnosť s pod.) ako aj organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorej vzniklo oprávnenie podnikať na území Slovenskej republiky (§ 21 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník).
Návrh na zrušenie prijímača ako nositeľa poplatku má svoje opodstatnenie. Vychádza sa zo štatistických zisťovaní, ktoré potvrdzujú, že rádioprijímač vlastní každá domácnosť a televízny prijímač cca 98 % domácností. Rádioprijímač je dokonca súčasťou základného okruhu potrieb, ktoré nemôžu byť predmetom exekúcie. Vychádza sa z ústavného práva občanov na informácie a zo všeobecnej dostupnosti služby verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, ktorú poskytujú obe verejnoprávne médiá. Doterajší spôsob úpravy zákona, žiaľ, rešpektoval princíp solidarity v nežiaducej podobe. Pre nerealizovateľnú možnosť výkonu kontroly vlastníctva prijímačov v domácnostiach, ale aj u právnických osôb, sa neustále rozširoval počet neplatičov, resp. vôbec nebola plnená povinnosť zo zákona – zaevidovať sa u vyberateľa poplatkov a neplatiči si túto skutočnosť uvedomovali, čo znamenalo pre verejnoprávne médiá stámiliónové finančné straty. Tie fyzické osoby a tie právnické subjekty, ktoré koncesionárske poplatky platili, v podstate nahrádzali finančné výpadky od neplatičov, v dôsledku čoho verejnoprávne médiá vyvíjali neustály tlak na zvyšovanie sadzby poplatku.