1
D Ô V O D O V Á S P R Á V A
A. Všeobecná časť
Návrh zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky do legislatívneho procesu v súlade s programovým vyhlásením vlády SR a nad rámec Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004, ktorý ukladá Ministerstvu spravodlivosti SR vypracovať novelu zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov.
V článku 41 Ústavy SR je vymedzený rámec ústavnej ochrany manželstva, rodiny a rodičovstva. Zákon o rodine patrí medzi jeden z rozhodujúcich zákonov, ktorým sa čl. 41 vykonáva. Zákon o rodine č. 94/1963 Zb. bol na svoju dobu moderný a progresívny. Po dlhé štyridsaťročné obdobie (účinnosť nadobudol 1. apríla 1964) platil takmer v nezmenenej podobe. V súčasnosti však nedostatočne reaguje na vývoj a zmeny, ktoré nastávajú v spoločnosti.
Na základe medzirezortného rokovania, najmä v súvislosti s legislatívnou prípravou právnych predpisov v gescii Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR vznikla potreba pripraviť návrh novely zákona o rodine. Predkladaný návrh reaguje špecificky na Dohovor o právach dieťaťa a čiastočne i na legislatívny zámer rekodifikáciu Občianskeho zákonníka, ktorý bude obsahovať aj úpravu rodinného práva, čo je odôvodnené prevažne súkromnoprávnou povahou vzťahov upravených rodinným kódexom. Využitá bola i komparácia s úpravami v zahraničných právnych poriadkoch (napr. nemecký model osvojenia).
V Pláne legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 bolo Ministerstvu spravodlivosti SR uložené vypracovať novelu zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov. Rozsah navrhovaných zmien prekročil možnosti priamej novelizácie zákona a vyžiadal si zmeniť nielen pôvodnú systematiku zákona, ale i prijatie nového zákona. Navrhnutím nového zákona o rodine dochádza zároveň k naplneniu programového vyhlásenia vlády v bode Sociálna politika.
Zmeny sa týkajú najmä úpravy dôvodov neplatnosti a neexistencie manželstva v rámci okolností vylučujúcich uzavretie manželstva, možnosti úpravy styku dieťaťa s osobami blízkymi, úpravy rodičovských práv, regulácie správy majetku dieťaťa, foriem náhradnej starostlivosti, výchovných opatrení, osvojenia, určovania rodičovstva, návratu k rozlišovaniu inštitútov poručníctva a opatrovníctva a výživného. Novo sa sprísňujú pravidlá sledovania spôsobu výkonu a hodnotenia účinnosti ústavnej výchovy (obligatórne uložená zákonná povinnosť súdom sústavne sledovať spôsob výkonu ústavnej výchovy a najmenej dvakrát do roka hodnotiť jej účinnosť ex offo), výchovných opatrení, hodnotenia výkonu funkcie poručníka, opatrovníka na spravovanie majetku dieťaťa. Vypúšťajú sa ustanovenia, ktoré sa stali zastaranými. Posledné zmeny zákona č. 94/1963 Zb. vyplývajúce zo skutočnosti, že orgánom príslušným na vedenie matriky nie je orgán štátu, ale obec (mestská časť) boli vykonané zákonom č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Nová úprava vymedzuje explicitne formou demonštratívneho výpočtu súhrn
2
práv a povinností, ktoré tvoria obsah inštitútu rodičovských práv a povinností. Pôvodný pojem rodičovské práva, ktorý pokrýval bez ďalšieho upresnenia i rodičovské povinnosti, bol terminologicky upresnený na rodičovské práva a povinnosti.
Pri príprave návrhu zákona bolo potrebné upraviť aj koncepciu náhradnej starostlivosti tak, aby sa odstránila doterajšia roztrieštenosť právnej úpravy. Z tohto dôvodu bola zahrnutá do návrhu zákona i pestúnska starostlivosť, ktorá síce vykazuje verejnoprávne prvky, avšak svojim charakterom je prevažne súkromnoprávnou inštitúciou.
S ohľadom na súčasný vývoj lekárskej vedy a v zahraničnej praxi stále častejšie sa vyskytujúcich sporov o určenie materstva, bolo nutné vysloviť zásadu, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila. V tejto súvislosti bolo nevyhnutné jednoznačne zakotviť neplatnosť akýchkoľvek zmlúv a dohôd, ktoré v rozpore so nevyvrátiteľnou zákonnou domnienkou materstva.
Účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami, na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo. V súlade s rekodifikačným zámerom Občianskeho zákonníka sa navrhuje, aby bolo možné rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva určeného podľa prvej alebo druhej domnienky po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty len na návrh dieťaťa.
Súčasne sa navrhuje upustiť od rozlišovania dvoch typov osvojenia. Rozdiel oproti predchádzajúcej právnej úprave spočíva v tom, že osvojenie ako také bude môcť súd zrušiť do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení vždy. O zverení dieťaťa do predadopčnej starostlivosti bude rozhodovať iba súd. Predkladaný návrh zákona koncipuje jednoročnú dobu trvania predadopčnej starostlivosti ako jednu z obligatórnych hmotnoprávnych podmienok osvojenia dieťaťa. V súvislosti so zavedením nového samostatného nesporového konania o osvojiteľnosti, ktoré časovo predchádza konaniu o osvojenie sa ukladá súdom, aby jednak pred, ale i po nariadení ústavnej starostlivosti v rámci sledovania spôsobu jej výkonu skúmali, či nie u dieťaťa splnené predpoklady osvojiteľnosti. Rovnaký postup sa navrhuje aj pri zániku pestúnskej starostlivosti smrťou pestúna, alebo právoplatným rozhodnutím súdu. Účelom navrhovanej úpravy je zefektívnenie procesu zisťovania právnej voľnosti dieťaťa. Ak súd zistí, že tieto predpoklady splnené začne aj bez návrhu konanie o osvojiteľnosti. Dieťa sa stane právne voľným, čím sa urýchli budúci proces osvojenia, kedy sa súd nebude musieť zaoberať touto otázkou.
Terminologické nerozlišovanie opatrovníctva a poručníctva spôsobuje problémy vo vzťahoch s medzinárodným prvkom, pretože väčšina zahraničných právnych poriadkov oba inštitúty rozlišuje nielen obsahovo, ale i terminologicky. Preto navrhovaný zákon oddeľuje oba inštitúty pojmovo i obsahovo. Podrobnejšie sa upravujú dôvody na ustanovenie poručníka, jeho práva a povinnosti, zodpovednosť a kontrola.
V oblasti výživného sa navrhuje zakotviť minimálnu výšku výživného odvodenú od výšky sumy životného minima, ktoré musí mať dieťa zabezpečené vždy. Upravuje sa tzv. tezaurácia výživného, ktorá umožňuje súdu, aby u výživného
3
na dieťa v prípadoch hodných osobitného zreteľa rozhodol o povinnosti zložiť peňažnú čiastku na výživné splatné v budúcnosti. V praxi pôjde o situácie, keď povinný nepravidelné príjmy (napr. sezónne zamestnanie), povinný podniká a berie na seba neprimerané majetkové riziká a existujú obavy, že by výživa dieťaťa nebola v budúcnosti riadne zabezpečená. Navrhuje sa návrat k časovému limitovaniu povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedenému manželovi na dobu piatich rokov po rozvode, ktoré ale nebude absolútne.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou, inými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Predkladaný návrh zákona nepredpokladá zvýšenie nárokov na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu ani rozpočtov obcí a nezakladá nároky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie.
Doložka zlučiteľnosti
4
návrhu zákona
s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie
1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky
2. Názov návrhu zákona: Návrh zákona z ....../2004 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:
a) Návrh zákona svojou problematikou:
nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v článku 70 Európskej dohody o pridružení,
nepatrí medzi krátkodobé priority Národného programu pre prijatie acquis commmunautaire,
nepatrí medzi priority odporúčané v Príprave asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu únie (tzv. Biela kniha),
nie je prioritou aproximácie práva podľa screeningu,
patrí medzi úlohy vlády Slovenskej republiky podľa Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2004 na mesiac jún.
b) Podľa schválenej negociačnej pozícií Slovenská republika akceptuje a je pripravená v plnom rozsahu implementovať acquis v kapitole 24 - spolupráca v oblasti justície a vnútra.
4. Problematika návrhu zákona:
a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:
sekundárne právo,
ktoré predstavujú nasledovné nariadenia Rady:
Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000
Nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o súdnej právomoci a uznávaní a vykonávaní súdnych rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovskej zodpovednosti oboch manželov za deti
b)
c)
d) nie je upravená v práve Európskej únie
5
5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie:
a) úplná zlučiteľnosť.
6. Gestor (spolupracujúce rezorty):
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
7. Účasť expertov pri príprave návrhu zákona a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie (špecifikácia úrovne a spôsobu expertnej účasti, napr. konzultácie a pod.):
Bez účasti expertov.
B. Osobitná časť
6
K Čl. I
K základným zásadám
Návrh zákona upravuje základné zásady, ktoré právnym vyjadrením mravných postulátov. v priebehu historického vývoja rodinného práva mali morálne normy dôležité miesto pri realizácii rodinnoprávnych vzťahov. Pre rodinné právo je špecifické preberať morálne pravidlá a dávať im normatívny charakter. Ide o normy imperfektné - neobsahujúce sankciu.
K § 1
Prvýkrát je zavedená do zákona legislatívna skratka snúbenci. Pojem snúbenci používal zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve. Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 považoval zasnúbenie za právny inštitút a spájal s ním i niektoré právne následky predovšetkým v majetkovej sfére (nárok na veno, náhrada škody v prípade neodôvodneného odstúpenia od zasnúbenia a pod.), zákon o rodine od tohoto pojmu upustil. Pojem snúbenec však z nášho právneho poriadku úplne nezmizol. Zostal zachovaný v zákone č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov a v zákone č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.
Legislatívna skratka na účely zákona o rodine v zmysle LPV SR nahradiť slová, ktoré sa v texte opakujú viac ráz.
Ustanovenie navrhovaného § 1 je upravené v súlade s rekodifikačným zámerom Občianskeho zákonníka. Doplnenie účelu manželstva o riadnu výchovu detí súvisí s reprodukčnou funkciou rodiny, ku ktorej založeniu manželstvo smeruje.
K § 2
Úprava textu pôvodného § 3 súvisí so zmenou vyplývajúcou zo skutočnosti, že orgánom príslušným na vedenie matriky nie je orgán štátu, ale obec alebo mestská časť.
K § 3
Ustanovenie § 3 upravuje tzv. konzulárny sobáš. Úpravu možnosti uzavretia manželstva v cudzine v našom právnom poriadku umožnil od začiatku svojej účinnosti zákon č. 94/1963 Zb. o rodine. Slovenský štátny občan môže v cudzine uzavrieť manželstvo, pričom forma uzavretia manželstva sa podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom spravuje právom miesta, kde sa manželstvo uzatvára. Vzhľadom na to, že cudzie právne predpisy môžu byť niekedy značne zložité a spôsobovať našim občanom ťažkosti, umožňuje sa uzavretie manželstva v cudzine našim občanom pred slovenským zastupiteľským úradom, prípadne pred iným orgánom SR, ktorý je na to splnomocnený. Manželstvo je potom uzatvárané podľa ustanovení zákona o rodine (vrátane podmienok platnosti atď.) pred vedúcim zastupiteľského úradu, popr. iným splnomocneným pracovníkom zastupiteľského úradu. Z týchto dôvodov sa dopĺňajú slová „podľa tohto zákona“.
7
Nevylučuje sa tým, možnosť sobáša pred orgánom cudzieho štátu, kde sa náš občan zdržuje za predpokladu, že obrad sa neprieči kogentným ustanoveniam slovenského právneho poriadku (výhrada verejného poriadku).
Tzv. konzulárny sobáš sa uzatvára predovšetkým pred príslušným zastupiteľským úradom , ktorý je na to určeným (čl. 5 písm. f) Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (vyhl. 32/1969 Zb.)
K § 4
Základná koncepcia právnej úpravy občianskeho sobáša ako aj uzavretie manželstva zjednodušenou formou (in articulo mortis), v prípade, že život jedného zo snúbencov je priamo ohrozený zodpovedá pôvodnej právnej úprave. Výslovne sa zakotvuje, že povolenie matričného úradu na rozdiel od prípadov uvedených v ods. 2 sa nevyžaduje.
V návrhu zákona boli oproti platnému zneniu vypustené „dôležité dôvody“. Matričná prax v posledných rokoch vychádza snúbencom v tomto smere v ústrety.
K § 5
Princípy cirkevnej formy uzavretia manželstva (úprava miesta uzavretia manželstva, doručenia zápisnice o uzavretí manželstva, uzavretia manželstva zjednodušenou formou), tak ako ich zakotvil zákon č. 234/1992 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 94/1963 Zb. o rodine, sa v praxi osvedčili a zostávajú naďalej zachované. Pôvodná povinnosť orgánu cirkvi bezodkladne doručiť zápisnicu o uzavretí manželstva príslušnému matričnému orgánu je upresnená v súlade s úpravou v § 27 ods. 6 zákona o matrikách na lehotu troch pracovných dní.
K § 6
Výpočet konkrétnych dokladov, ktoré snúbenci povinní predložiť je upravený v zákone č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov.
K zásadným zmenám v porovnaní s platnou úpravou nedochádza v úprave súhlasneho vyhlásenie snúbencov o priezvisku, ktorá je osvedčená praxou. V odseku 3 písmene c) sa expresis verbis zjednocuje prax matričných úradov ak si snúbenec ponechá doterajšie priezvisko vedľa spoločného priezviska, bude uvedené ako druhé v poradí (na druhom mieste).
Právomoc odpustiť predloženie určených dokladov je potrebné vzťahovať na orgán podľa § 3 (pri konzulárnom sobáši).
K § 7
Upravuje oslobodenie od povinnosti predložiť zákonom požadované doklady, ak ide o sobáš v prípade ohrozenia života, obsahovo preberá doterajší § 7. Predloženie dokladov nahrádza vyhlásenie snúbencov, že im nie známe okolnosti, ktoré by uzavretie manželstva vylučovali.
K § 8
8
V nadväznosti na rekodifikačný zámer Občianskeho zákonníka sa novo vymedzujú podrobnosti uzavretia manželstva zástupcom. Zákon v súlade s požiadavkami uvedenými v zákone o matrikách, výslovne špecifikuje požiadavky kladené na plnomocenstvo z hľadiska formy.
V porovnaní s platným § 9 sa v odseku 1 upúšťa od požiadavky dôležitých dôvodov, na základe ktorých matričný úrad môže povoliť uzavrieť manželstvo zástupcom.
Návrh zákona obsahuje samostatnú úpravu možnosti odvolania plnomocenstva. Použitie ustanovenia § 33b ods. 4 Občianskeho zákonníka je v tomto prípade vylúčené.
Požiadavky kladené na osobu zástupcu plnoletosť, spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu- vychádzajú z poznatku, ku ktorému v minulosti dospela právna teória analógiou k ustanoveniam § 13 ods. 1, § 14 zákona o rodine a k § 22 ods. 2 OZ. Cieľom požiadavky rovnakého pohlavia zástupcu a zastúpeného je zachovanie a rešpektovanie slávnostného spôsobu sobášneho obradu.
Zastúpený na základe plnomocenstva môže byť len jeden zo snúbencov.
K § 9 až § 13
Pojem okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva v sebe zahŕňa dva okruhy prekážok (neplatnosť a neexistencia) s rôznymi právnymi následkami neplatnosť a neexistenciu. V súlade s procesným právom sa upresňujú pôvodné formulácie.
Pôvodné dôvody neplatnosti manželstva (matrimonium nullum) porušenie princípu monogamie, príbuzenský vzťah, nedostatok veku, duševná porucha; ako aj úprava konvalidácie neplatného manželstva naďalej právne relevantné, preto prevzaté z doterajšej úpravy.
Pri prekážke duševnej poruchy je zachovaná možnosť konvalidácie, ak sa zdravotný stav manžela stal zlučiteľný s účelom manželstva tj. v danom medziobdobí sa zdravotný stav manžela pôvodne trpiaceho poruchou upravil tak, že nie je prekážkou na to, aby manželstvo plnilo svoj účel.
Návrh zákona upresňuje v § 12 otázky spôsobilosti snúbencov na uzavretie manželstva vo vzťahu k ich psychickým vlastnostiam. V porovnaní s odsekom 3 riešia odseky 1 a 2 § 12 situácie, kedy bolo vydané právoplatné rozhodnutie súdu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Právne následky uzavretia manželstva osobou, ktorá trpí duševnou poruchou odstupňované podľa intenzity poruchy v odsekoch 4 a 5.
K § 14
Napriek tomu, že v praxi ide o veľmi zriedkavé prípady, v odbornej literatúre bola dlhodobo diskutovaná otázka, do akej miery je možné aplikovať ustanovenia občianskeho zákonníka o právnych úkonoch prostredníctvom § 104 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine na prípady manželstva uzavretého v dôsledku bezprávnej vyhrážky, alebo omylu týkajúceho sa totožnosti jedného zo snúbencov, alebo povahy právneho úkonu uzavretia manželstva. Navrhované ustanovenie § 14 rozširuje explicitne dôvody neplatnosti manželstva o prípady vady právneho úkonu spočívajúcich v nedostatkoch náležitosti vôle (sloboda, vážnosť, zrozumiteľnosť, určitosť).
V odseku 3 je obsiahnutá špeciálna úprava uplatnenia návrhu na vyhlásenie
9
manželstva za neplatné, ktoré je viazané na subjektívne určený začiatok behu jednoročnej lehoty. Následkom uplynutia jednoročnej preklúzívnej doby a neuplatnenia uvedeného práva v tejto dobe je zánik subjektívneho práva a spoločne s ním i nároku.
K § 15 a § 16
Úprava konania o vyhlásení manželstva za neplatné a následky neplatného manželstva vychádzajú z doterajšej úpravy.
K § 17
Prípady tzv. zdanlivého manželstva (non matrimonium) platný zákon o rodine výslovne upravuje len v § 9 a § 13 ods. 2. Iné prípady boli riešené formou výkladu a často viedli k interpretačným nejasnostiam.
V ustanovení § 17 upravené expresis verbis prípady zdanlivého manželstva (napr. fyzické násilie - vis absoluta; uzavretie manželstva maloletým mladším ako 16 rokov, manželstvo by bolo uzavreté pred cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou, ktorá nie je registrovaná podľa zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení zákona č. 394/2000 Z. z. atď.).
Ak dôjde k naplneniu jednej z alternatívne uvedených skutočností, manželstvo od začiatku nevzniklo a nevyvoláva žiadne právne následky. Rozhodnutie súdu v prípade pochybností len deklaratórny účinok (na rozdiel od rozhodnutia o neplatnosti manželstva).
K § 18 až § 21
V nadväznosti na vymedzenie účelu manželstva v § 1 ods. 2 ako aj na rekodifikačný zámer Občianskeho zákonníka je medzi doterajšie práva a povinnosti medzi manželmi v § 18 explicitne zahrnutá i povinnosť spoločne sa starať o deti.
Normy práva rodinného sa úzko prelínajú s normami morálnymi. Povinnosť rešpektovať svoju dôstojnosť smerovať k naplneniu účelu manželstva 1 ods. 2) a viesť manželov k rešpektovaniu svojej osobnosti, najmä svojich schopností, možností a k ich vyrovnanému spolužitiu.
Úprava povinnosti uspokojovať potreby rodiny je doplnená o kritérium majetkových pomerov.
Rozhodovanie o podstatných veciach týkajúcich sa rodiny a zastupovanie medzi manželmi je naďalej právne relevantné, preto je prebraté z doterajšej právnej úpravy.
Ustanovenie pôvodného § 20 odseku 2 nebolo vypustené vzhľadom na požiadavky aplikačnej praxe, podľa ktorej táto úprava stále svoje opodstatnenie, pretože vnímanie tohto problému nie je vo všetkých regiónoch rovnaké. Rozhodovanie súdom by prichádzalo do úvahy najmä, ak by pri výkone povolania a pracovného uplatnenia vznikali problémy, ktorých riešenie by mohlo zasahovať do sféry druhého manžela (napr. prijatie služobného bytu). Právny režim úpravy súhlasu manžela na použitie majetku v BSM pri začatí podnikania v § 148a Obč. zákonníka nie je možné stotožňovať so súhlasom s výkonom povolania podľa pôvodného ods. 2 § 20 zákona o rodine.
Otázky zániku manželstva smrťou alebo vyhlásením jedného z manželov za
10
mŕtveho zostávajú upravené tak, ako doteraz.
K § 22
Napriek navrhovanej úprave v odseku 1 § 23 (rozvod ako individuálna záležitosť rozvádzajúcich sa manželov) sa nevypúšťa doterajší - stále však existujúci - postoj spoločnosti k manželstvu ako k spoločensky dôležitej inštitúcií, ktorej zaručuje ochranu Ústava SR ako základný zákon štátu v článku 41.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí (Pls. IV/66) podrobne formuloval význam tohoto ustanovenia. V rozhodnutí uvádza, že „nie je pravdivé tvrdenie, že uvedené ustanovenie len deklaratórnu povahu. Vlastný význam ustanovenia na úvahy súdu o existencii podmienok na rozvod je daný úzkou vnútornou súvislosťou tohto ustanovenia s § 24 23 návrhu zákona). Ide o výkladové vodítko pri skúmaní existencie dôvodu na rozvod.“
K § 23
V súvislosti so zmenou spoločenskej situácie a v súlade s legislatívnym zámerom Občianskeho zákonníka sa javí ako nevyhnutné podrobnejšie upraviť podmienky rozvodu manželstva. Pôvodné ustanovenie § 24 zdôrazňovalo záujem spoločnosti na zachovaní manželstva. Z celospoločenskej záležitosti sa rozvod manželov ako legitimná forma riešenia manželského konfliktu a jediný zákonný spôsob zrušenia manželstva za života oboch manželov, stáva individuálnou otázkou rozvádzajúcich sa manželov.
V § 23 ods. 1 sa vedľa toho, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a pri súčasnom zachovaní pôvodného § 23 (navrhovaný § 22) dopĺňa aj nemožnosť obnovenia manželského súžitia, teda taká intenzita rozvratu vzťahov, ktorá naznačuje, že medzi manželmi s najväčšou pravdepodobnosťou nie je možné dosiahnuť zmierenie. Objektívny kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu a dĺžkou jeho trvania; ktoré zahrnuté v požiadavke vážnosti a trvalosti rozvratu.
Rovnako ako podľa platného právneho stavu súd bude prihliadať na záujmy maloletých detí ako k jednej z hmotnoprávnych podmienok rozvodu (napr. R IV/1966).
Zisťovanie príčin rozvratu bude dôležité najmä v súvislosti s úpravou tzv. tvrdostnej klauzule v navrhovanom § 24.
K § 24
V rovine procesného práva je potrebné považovať schválenie dohody rodičov o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností súdom za podmienku na to, aby sa mohla stať exekučným titulom 272 a násl. OSP). Z tohto dôvodu sa v odseku 2 hovorí o „nevykonateľnosti“.
Doterajšie kritéria pre rozhodovanie súdu o právach a povinnostiach rodičov k dieťaťu sa stali zastaranými. Navrhované znenie zdôrazňuje záujem dieťaťa ako dlhodobo všeobecne prijímané kritérium vyplývajúce z celkového kontextu právnej úpravy vzťahov medzi rodičmi a deťmi ako i z Dohovoru o právach dieťaťa. Navrhované ustanovenie odseku 3 formou príkladmého výpočtu rozvíja kritérium záujmu dieťaťa.
Ustanovenie odseku 4 novo zakotvuje explicitne právo dieťaťa na starostlivosť
11
obidvoch rodičov a právo toho rodiča, ktorému nebude dieťa zverené do výchovy na pravidelné informovanie o dieťati. Právo dieťaťa na starostlivosť obidvoch rodičov svoj základ v článku 18 Dohovoru o právach dieťaťa. Pravidelné informácie o dieťati by mali zahŕňať predovšetkým údaje o jeho školských výsledkoch, záujmových aktivitách, zdravotnom stave. Na zabezpečenie realizácie práva na pravidelné informovanie o dieťati sa súčasne priznáva oprávnenému rodičovi právo domáhať sa svojho zákonného práva na súde. Ide o povinnosť rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy voči druhému rodičovi. Výrok rozsudku: “Matka maloletého...., nar. .......je povinná informovať otca pravidelne vždy k poslednému dňu každého mesiaca v kalendárnom roku o zdravotnom stave maloletého, jeho školských výsledkoch, mimoškolských aktivitách a priebežne mu podávať správy o aktuálnych mimoriadnych podstatných veciach týkajúcich sa maloletého.“
K § 25
Návrh zákona rovnako ako doteraz vychádza z toho, že na otázke úpravy styku s dieťaťom ako špeciálnej zložke rodičovských práv a povinností - sa rodičia dohodnú a rozhodovanie súdu o nej bez takejto možnosti by bolo nevhodným vmiešavaním štátnej moci do rodinných vzťahov. Rozsah úpravy styku závisí aj od veku dieťaťa, jeho mimoškolských aktivít, od doterajšieho vzťahu dieťaťa k druhému rodičovi. Rodič síce právo stýkať sa so svojim dieťaťom, nie je to však jeho povinnosť. Explicitne sa zakotvuje, že rodičia sa musia dohodnúť o styku s dieťaťom ešte pred vydaním rozsudku o rozvode. Dohoda sa stane súčasťou rozsudku. Ak k dohode nedôjde priamo v rozhodnutí o rozvode, musí súd styk rodičov s maloletým dieťaťom upraviť.
V porovnaní s pôvodnou úpravou sa rozširuje predpoklad, na základe ktorého je možné, aby súd vyslovil obmedzenie alebo zákaz styku rodiča s dieťaťom. Na rozdiel od doterajšieho kritéria „záujmu zdravia dieťaťa“ novo formulovaný všeobecnejší predpoklad „záujmu dieťaťa“ bude zahŕňať aj prípady, kedy rodič napr. ohrozuje mravnosť dieťaťa, spôsobom svojho života nie je vhodným životným príkladom pre dieťa a pod.
Z praxe súdov vyplýva, že v niektorých prípadoch rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, neumožňuje druhému oprávnenému rodičovi styk s dieťaťom resp. znemožňuje druhému rodičovi stretávanie s dieťaťom. Novou úpravou v odseku 3 sa umožňuje súdom zmeniť rozhodnutie o výchovnom prostredí, pričom je potrebné pri rozhodovaní prihliadnuť aj ku kritériám uvedeným v ustanovení § 24 ods.3 a 4, keďže ide o špeciálnu úpravu vo vzťahu k predchádzajúcemu paragrafu. Vo vzťahu k všeobecnej úprave v § 26 o zmene pomerov pôjde o špeciálnu explicitnú úpravu.
Návrh zákona na rozdiel od platnej právnej úpravy zakotvuje možnosť úpravy styku dieťaťa s blízkymi osobami. V ČR po veľkej novele zákona o rodine (zákon č. 91/1998 Sb.), ktorá priniesla výslovnú úpravu styku len s prarodičmi a súrodencami, vznikli diskusie a nejasnosti o tom, či je možné analógiou rozšíriť túto úpravu aj na ďalšie osoby. Cieľom navrhovanej úpravy je vyhnúť sa podobným výkladovým problémom. Podľa platnej právnej úpravy prarodičia (podľa dikcie § 116 OZ ako príbuzenstvo v priamom rade pomer predkov a potomkov v nadväznosti na § 117), plnoletí súrodenci, teta, strýc prípadne ďalšie osoby v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka nemajú žiadny právny nárok na úpravu takýchto vzťahov. Súd musí skúmať, či takáto úprava styku bude v záujme dieťaťa a či si to budú vyžadovať pomery v rodine. Teda či by nedošlo k citovému strádaniu, či by rozvoj dieťaťa bol
12
úplný, najmä po stránke citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebolo umožnené stretávať sa s týmito osobami.
K § 26
Princíp možnosti súdu zmeniť v prípade i bez návrhu rozhodnutia alebo dohody rodičov o výkone ich rodičovských práv a povinností pri podstatnej zmene pomerov (závažnejšia zmena, nielen krátkodobého charakteru) zostáva v porovnaní s pôvodným § 28 zákona č. 94/1963 Zb. zachovaný. Klasický procesnoprávny inštitút zv. clausula rebus sic stantibus ako výnimka zo zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, s ktorými sa súdy dostatočne vyrovnali v judikatúre (napr. R 14/65, R 72/1965; Zborník rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR III, IV).
K § 27
Osobné právo rozvedeného manžela týkajúce sa zmeny priezviska po rozvode manželstva vychádza z doterajšej v praxi osvedčenej koncepcie právnej úpravy. Na základe požiadaviek matričných úradov dochádza k predĺženiu preklúzivnej lehoty pôvodne jedného mesiaca na tri mesiace odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode môže rozvedený manžel oznámiť matričnému úradu (jednostranným právnym úkonom), že prijíma opäť svoje pôvodné priezvisko, alebo že nebude používať spoločné priezvisko, ak si zároveň ponechal svoje predošlé priezvisko.
K § 28
V súvislosti s rozsahom celého komplexu vzťahov rodičov k deťom sa upravuje nadpis prvej hlavy. V rámci prvej hlavy sa systematicky upravujú jednotlivé zložky rodičovských práv a povinností, otázky súvisiace s ich výkonom, výchovné opatrenia a zásahy do rodičovských práv a povinností (tzv. faktické § 37; na základe rozhodnutia súdu § 38).
V odbornej literatúre bola dlhodobo diskutovaná otázka, ktoré práva a povinnosti tvoria obsah inštitútu rodičovských práv a ktoré existujú mimo tento rámec. Nová úprava v nadväznosti na Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka príkladmo vymedzuje expressis verbis súhrn práv a povinností, ktoré tvoria obsah inštitútu rodičovských práv a povinností. Pri diskusiách, ako pomenovať komplex vzťahov medzi rodičmi a deťmi, keďže pôvodný pojem rodičovské práva pokrýval bez ďalšieho upresnenia i rodičovské povinnosti, bol po prekovaní návrhu zákona v Legislatívnej rade vlády SR namiesto pôvodne navrhovanej „rodičovskej zodpovednsoti“ zvolený termín rodičovské práva a povinnosti.
Rodičovské práva a povinnosti majú rodičia len vo vzťahu k maloletému dieťaťu. V odseku 1 je vymedzený príkladmo ich obsah. Písmená b) a c) odseku 1 prevzali doterajšie ustanovenie § 36. Pojem výchova v širšom slova zmysle je širší ako len osobná starostlivosť, znamená rozhodovanie o dieťati v rámci, v ktorom dieťa nemôže samo o sebe rozhodovať. (K pojmu výchova porov. Arnoldová, M.: Pojem výchova v rodinnom práve. Justičná revue 1990, č. 1).
Odsek 2 obsahovo preberá pôvodnú úpravu v ustanovení § 34 ods.1. Spôsob výkonu rodičovských práv a povinností zdôrazňuje záujem dieťaťa ako dlhodobo všeobecne prijímané kritérium vyplývajúce z celkového kontextu právnej úpravy vzťahov medzi rodičmi a deťmi ako i z Dohovoru o právach dieťaťa.
13
V odseku 3 boli oproti doterajšej úprave doplnené výslovne okrem prípadu nedostatku spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu ďalšie dôvody, pre ktoré rodičovské práva nepatria rodičovi dieťaťa. Navrhované ustanovenie zdôrazňuje expresis verbis doteraz všeobecne prijatý záver, ku ktorému v minulosti dospela odborná literatúra i súdna prax.
K § 29
Nové ustanovenie zakotvuje možnosť súdu priznať rodičovské práva a povinnosti i maloletému rodičovi dieťaťa staršiemu ako 16 rokov v určitom konkrétne vymedzenom rozsahu; vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa. Schopnosť maloletého rodiča staršieho ako 16 rokov osobne sa o dieťa starať sa posúdi súd; nie je to automatické priznanie tohto práva priamo zo zákona. Návrh zákona vypĺňa existujúcu právnu medzeru v platnej právnej úprave, ktorá nepriznáva žiadnu zo zložiek rodičovských práv maloletému rodičovi ku svojmu dieťaťu. Na druhej strane mu však platná právna úprava ukladá povinnosti, najmä v oblasti vyživovacej. Podľa doterajšej úpravy sa maloletá slobodná matka môže dostať do právne zložito riešiteľnej situácie, pretože jej nie je možné zveriť dieťa do výchovy. Ak by s otcom dieťaťa uzavrela manželstvo 13 ZR) nadobudla by plnoletosť a rodičovské práva by jej patrili zo zákona 8 Občianskeho zákonníka). Dochádza tak bezdôvodne k určitému rozdielnemu postaveniu rodičov na základe toho, či uzavreli (resp. neuzavreli) manželstvo.
Výrok rozsudku o priznaní rodičovských práva a povinností podľa § 29 ods. 1 bude určujúcim výrokom, napr.:
„Súd priznáva maloletej matke (otcovi)............,.nar.................rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k starostlivosti o maloletého..............,nar...................“
„Maloletá matka...............,nar.............má rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k starostlivosti o maloletého..............,nar...................“
Konanie o priznanie rodičovských práv podľa odseku 1 je konaním vo veciach starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 a násl. OSP. Súd môže začať konanie aj bez návrhu 81 ods. 1 OSP). Pri posúdení procesnej subjektivity a procesnej spôsobilosti maloletého rodiča na podanie návrhu, ako aj na ďalšie procesným úkonom je potrebné vychádzať z § 19 a § 20 OSP. V rámci jedného konania súd môže maloletému rodičovi priznať rodičovské práva a povinnosti podľa odseku 1 a zároveň rozhodnúť o zverení dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti podľa § 36 (pôvodný § 50). Ak by sa dieťa narodilo maloletej slobodnej matke a nebolo určené otcovstvo, alebo obaja rodičia by boli maloletí, bolo by potrebné riešiť zároveň otázku poručníctva pre nedostatok spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu.
V odseku 2 sa výslovne umožňuje súdom v rozhodnutí o priznaní čiastočného rozsahu rodičovských práv maloletému rodičovi vo vzťahu k osobnej starostlivosti ustanoviť zároveň opatrovníka na spravovanie majetku dieťaťa. Zároveň sa zavádza legislatívna skratka majetkový opatrovník.
K § 30
Navrhované znenie odseku 1 vychádza jednak z platného právneho stavu, jednak z článku 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.) Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že odsek 1 nie je len proklamatívnym ustanovením morálneho charakteru. Osobný život rodiča, ktorý nie je v súlade so všeobecne uznávanými morálnymi normami sa môže prejaviť
14
napr. pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do výchovy jedného z rodičov 24), pri rozhodovaní súdu o zákaze styku dieťaťa s rodičom 25), pri úprave výkonu rodičovských práv a povinností, ak rodičia spolu nežijú 36), ako aj pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti detí voči rodičom (§ 66, 67).
Odsek 2 je širším základom pre interpretáciu § 18 - rozšírenie výpočtu povinností medzi manželmi o povinnosť manželov starať sa spoločne o deti - teda aj o deti „nevlastné“. Keďže medzi subjektívnymi právami a povinnosťami existuje vzájomná jednota, je potrebné pod pojmom „podieľať sa“ rozumieť právo, ktorému súčasne korešponduje povinnosť.
Ustanovenie odseku 3 bližšie rozvíja spôsob výkonu rodičovských práv a povinností 28 ods.2) a svoj základ čerpá v Dohovore o právach dieťaťa, najmä v článkoch 16 a 19. Právo rodičov použiť primerané výchovné prostriedky je obmedzené povinnosťou neohroziť zdravie, dôstojnosť, psychický a fyzický vývoj dieťaťa.
K § 31
Doterajšia úprava v zákone o rodine neobsahuje samostatné ustanovenie o spôsobilosti maloletých detí na niektoré právne úkony v oblasti rodinného práva; výnimku predstavuje § 13 uzavretie manželstva maloletým starším ako 16 rokov. Preto odsek 1 zakotvuje expressis verbis súčasnú koncepciu spôsobilosti maloletých na právne úkony spočívajúcu v tom, že maloletý na právny úkon spôsobilosť buď a potom koná sám a svojim menom (R 13/1981), alebo s ohľadom na svoju rozumovú a vôľovú vyspelosť túto spôsobilosť nemá a právne úkony robí za neho zákonný zástupca. Navrhované ustanovenie sa vzťahuje len na maloleté deti. Práva a zároveň povinnosti vyplývajúce z odseku 1 majú len rodičia, ktorým patria rodičovské práva a povinnosti v plnom rozsahu.
Formulačne upravený odsek 2 zodpovedá koncepcii pôvodnej úpravy kolízneho opatrovníka v ustanoveniach odsekov 2 a 3 § 36, súčasne sa zavádza legislatívna skratka.
Za vážne dôvody v odseku 3 je možné považovať situácie, kedy jediný žijúci rodič, najčastejšie matka je chorá a následne hospitalizovaná do nemocnice; obidvaja rodičia notorickí alkoholici, ktorí nemajú záujem o liečbu a preto nie je možné predpokladať ich možnú resocializáciu a zastúpenie maloletého dieťaťa sa v danom okamihu neodkladne vyžaduje.
Kolízny opatrovník je „procesným opatrovníkom ad hoc“, ktorý je nutné odlišovať od hmotnoprávneho opatrovníka (v § 60). V odseku 4 sa z dôvodu tejto diferenciácie odkazuje len na primerané použitie ustanovení § 60 a 61 a následne sa do výpočtu v odseku 1 § 60 už kolízny opatrovník neuvádza.
K § 32
V nadväznosti na Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka a na zmeny v ekonomickom systéme spoločnosti sa javí ako nevyhnutná špecifická právna regulácia správy majetku maloletého dieťaťa, ktorá by vyplnila existujúcu právnu medzeru. Doterajšia úprava obsahuje len povinnosť rodičov spravovať veci dieťaťa 36). Nehovorí ale o žiadnych pravidlách pre takúto správu na rozdiel od zákona č.
15
265/1949 Sb. o rodinnom práve, ktorý riešil aj otázky správy majetku dieťaťa 58 60). Navrhované ustanovenie je tak určitou reminiscenciou na ustanovenia zákona o rodinnom práve. Právna teória i súdna prax sa doteraz opierala len o ustanovenie § 28 Občianskeho zákonníka (R 27/1975. Dieťa môže v súčasnej dobe nadobúdať majetok na základe rôznych právnych titulov; dedením, prechodom reštitučných nárokov, zo športovej činnosti, z autorských práv a podobne.
Povinnosť rodičov spravovať majetok dieťaťa s náležitou starostlivosťou implikuje povinnosť zachovať majetkové hodnoty a vylúčiť riziká, prípadne ujmu na majetkových záujmoch dieťaťa. Inými osobami vykonávajúcimi náhradnú starostlivosť je potrebné rozumieť napr. osobu, ktorej bolo dieťa zverené do výchovy podľa § 46 a zároveň jej súd uložil povinnosť spravovať majetok maloletého dieťaťa v bežných veciach, alebo pestúna, ktorý je povinný priamo zo zákona spravovať majetok dieťaťa v bežných veciach. V štvrtej hlave druhej časti je obsiahnutá osobitná úprava spravovania majetku dieťaťa poručníkom.
Cieľom správy majetku maloletého dieťaťa je nielen zachovanie získaných hodnôt do plnoletosti dieťaťa, ale aj rozmnožovanie majetku. Výnosy z majetku dieťaťa (napr. nájomné) môžu rodičia použiť v prvom rade na uspokojovanie potrieb maloletého dieťaťa. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom zostáva však naďalej zachovaná bez ohľadu na to, či ich deti majú nejaký vlastný majetok. Použitie výnosu na uspokojovanie potrieb rodiny je limitované kritériom primeranosti a to s ohľadom na celkovú ekonomickú a sociálnu situáciu rodiny.
Navrhované ustanovenie vychádza zo zásady, že na základný majetok dieťaťa nie je možné siahať. Výnimočné prelomenie uvedenej zásady obsahuje odsek 3. V praxi pôjde o prípady, kedy sa rodičia stanú invalidnými, stratia zamestnanie a podobne.
Dosiahnutím plnoletosti zaniká zo zákona povinnosť rodičov spravovať majetok dieťaťa. V záujme právnej istoty sa v odseku 4 navrhuje na splnenie uvedenej povinnosti mesačná lehota.
Právo dieťaťa požiadať o vyúčtovanie zo správy jeho majetku je obmedzené jednoročnou preklúzívnou dobou. Takto koncipovanú jednoročnú prekluzívnu dobu zakotvoval zákon o rodinnom práve 59), ktorý obdobne rozlišoval medzi výnosmi a kmeňovým majetkom dieťaťa. Nároky dieťaťa z titulu bezdôvodného obohatenia a zo zodpovednosti za škodu zostávajú zachované aj v prípade, že dieťa nepožiadalo o vyúčtovanie. Pre úplnosť treba dodať, že otázku začatia a ďalšieho plynutia premlčacej doby ak, ide o práva medzi zákonnými zástupcami a maloletými deťmi rieši Občiansky zákonník osobitne v § 114. Premlčanie 106; § 107 OZ) sa v tomto prípade vôbec nezačína a tento stav trvá do skončenia zákonného zastúpenia (u maloletého teda dosiahnutím plnoletosti).
K § 33
V rámci tohto paragrafu sa zakotvuje úprava dôvodov na ustanovenie majetkového opatrovníka, jeho práva a povinnosti, zodpovednosť. Majetkového opatrovníka súd ustanoví aj na podnet iných osôb ako rodičov. Konanie o ustanovení majetkového opatrovníka je konaním vo veci starostlivosti súdu
16
o maloletých podľa § 176 OSP, ktoré je možné začať i bez návrhu. Odôvodnené prípady, kedy by majetkové záujmy dieťaťa mohli byť ohrozené budú spočívať najmä v dôvodoch nezavineného charakteru, pre ktoré rodičia nie schopní spravovať majetok dieťaťa a sami nevyužili možnosť poveriť touto správou kvalifikovaného odborníka s príslušnými odbornými znalosťami. Napríklad choroba; nedostatok znalostí (rozvedený rodič podnikateľ zomrie a maloleté dieťa ako univerzálny dedič zdedí obchodný podiel v spoločnosti; dieťa zdedí autorské práva; dieťa samo príjmy z autorských honorárov a podobne). Okrem týchto dôvodov sa môžu na strane rodičov vyskytnúť i situácie, kedy porušujú svoje povinnosti pri správe majetku dieťaťa, používajú ho predovšetkým pre svoju potrebu, s majetkom dieťaťa podnikajú a berú pri tom na seba neprimerané riziká.
Požiadavky kladené na osobu opatrovníka vymedzené v odseku 2. Návrh zákona zakotvuje preferenciu fyzickej osoby ako majetkového opatrovníka. Pokiaľ pôjde o správu majetku vo väčšom rozsahu, mal by opatrovník disponovať odbornými znalosťami v tejto oblasti (napr. daňový poradca, advokát). v prípade, že nebolo možné ustanoviť za opatrovníka fyzickú osobu, nastupuje možnosť súdu ustanoviť obec alebo inú právnickú osobu.
Odsek 4 upravuje obligatórne zložky uznesenia o ustanovení majetkového opatrovníka a to intervaly, v ktorých je povinný predkladať súdu správy o nakladaní s majetkom dieťaťa a vymedzenie rozsahu majetku, ktorý bude opatrovník spravovať a spôsob nakladania s jeho jednotlivými časťami. Súd môže v rozhodnutí napríklad zakázať opatrovníkovi scudziť, prípadne založiť určitú nehnuteľnosť; môže mu uložiť povinnosť prenajať nehnuteľnosť na určitú dobu a podobne.
Navrhovaná koncepcia v odseku 5 presahuje svojim rozsahom všeobecne platné ustanovenie § 28 Občianskeho zákonníka. Súd možnosť podmieniť platnosť právneho úkonu majetkového opatrovníka nielen pri podstatných veciach, ale aj v tzv. bežných veciach.
Odsek 5 ustanovuje povinnosti majetkového opatrovníka. V prípade ich porušenia sa uplatní všeobecná zodpovednosť majetkového opatrovníka za škodu, ktorá by vznikla porušením zákonných povinností. Týmto ustanovením nie je vylúčená ani prípadná zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, či trestnoprávna zodpovednosť. V nadväznosti na úpravu v § 27 Občianskeho zákonníka je možné vyvodiť záver, že vo všetkých veciach, v ktorých nemá (resp. nemôže) dieťa zastupovať rodič, súd ustanoví dieťaťu opatrovníka pre určitý účel, v určitom rozsahu alebo ad hoc v tomto prípade na účely ochrany majetku dieťaťa. V danej situácii bude mať dieťa v rozsahu a určenom súdom dvoch zákonných zástupcov; pri konkrétnych úkonoch jeden vylučuje druhého. Majetkový opatrovník bude teda zákonným zástupcom dieťaťa vo veciach ochrany jeho majetku. Preto je možné v tomto prípade aplikovať § 114 OZ týkajúci sa premlčania aj na právo na náhradu škody. Význam pojmu riziko spočíva v nebezpečenstve, vysokej pravdepodobnosti nezdaru, straty. Činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie zisku, resp. uchovanie hodnôt. Keďže ide o nový inštitút v rodinnom práve presnejšie naplnenie pojmu bude musieť priniesť aplikačná prax.
Okrem pravidelných správ o nakladaní s majetkom dieťaťa podľa odseku 4, je majetkový opatrovník povinný predložiť do dvoch mesiacov po skončení svojej funkcie záverečný účet. Táto povinnosť je absolútna a nepripúšťa možnosť oslobodenia.
Správa majetku dieťaťa , najmä majetku väčšieho rozsahu, bude vyžadovať odborné znalosti a určitú námahu. Opatrovníkovi počas výkonu správy vzniknú
17
zrejme aj určité výdavky. Na túto skutočnosť reaguje odsek 7, ktorý priznáva majetkovému opatrovníkovi počas výkonu jeho funkcie právo na náhradu nutných výdavkov spojených so správou majetku a na primeranú odmenu z výnosu majetku dieťaťa po skončení jeho funkcie. Súd rozhodne o výške odmeny uznesením podľa okolností konkrétneho prípadu, najmä rozsahu spravovaného majetku.
K § 34
Navrhuje sa explicitná úprava zákonných dôvodov zániku majetkového opatrovníctva (podobne ako u poručníctva).
V prípade zániku je potrebné rozlišovať medzi situáciami, kedy zaniká len funkcia konkrétneho majetkového opatrovníka, pričom zákonné dôvody na jeho ustanovenie naďalej pretrvávajú a súd bude rozhodovať o ustanovení nového opatrovníka - relatívny zánik (ods. 4) a situáciami, kedy majetkové opatrovníctvo zaniká absolútne, pretože odpadli všetky zákonné dôvody.
V odsekov 2 a 3 sa upravuje zbavenie funkcie majetkového opatrovníka na jeho návrh. Od uvedeného spôsobu zániku je potrebné odlíšiť odvolanie z jeho funkcie, ktoré má sankčný charakter.
K § 35
Ide o ustanovenie, ktoré obsahovo preberá pôvodné ustanovenie § 49. Pôvodné znenie však neobsahovalo žiadnu zmienku o tom, čo je potrebné rozumieť pod „podstatnou vecou.“ Nové znenie tohto ustanovenia vyjadruje explicitne formou demonštratívneho výpočtu skutočnosti, ku ktorým v minulosti dospela právna teória i aplikačná prax (napr. R 17/68; Pls. 4/64). Pre úplnosť treba uviesť, že vo veciach vysťahovania maloletého dieťaťa do cudziny je potrebné, aby súd skúmal, či nie v danom prípade splnené podmienky pre aplikáciu Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie č. 119/2001 Z.z.).
Problematiku udelenia súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti za maloletého pacienta upravuje zákon č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.
K § 36
Odsek 1 reaguje na skutočnosť, že aj keď rodičia dieťaťa spolu nežijú, schopní dohodnúť sa na výkone práv a povinností vyplývajúcich z rodičovských práv a povinností. Kedykoľvek, teda aj pred rozhodnutím súdu, aj v priebehu samotného konania, môžu rodičia uzavrieť takúto dohodu, ktorá podlieha schváleniu súdom.
Na rozhodovanie súdu sa vzťahujú primerane ustanovenia o úprave výkonu rodičovských práva a povinností a úprave styku v prípade rozvodu manželstva rodičov maloletého dieťaťa.
Na úpravu vyživovacej povinnosti sa vzťahuje ustanovenie § 65. Odsek 2 - možnosť upraviť styk dieťaťa s blízkymi osobami jeho zomrelému rodičovi na návrh vychádza z požiadaviek praxe.
K § 37
18
Ustanovenia týkajúce sa výchovných opatrení - faktických zásahov do rodičovských práv - systematicky zahrnuté do prvej hlavy pred zásahy do rodičovských práv a povinností rozhodnutím súdu. Situácie, kedy prichádzajú do úvahy signálom, že vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi existujú poruchy, ktoré pokiaľ budú včas odstránené, nevyžadujú zásadnejší zásah do rodičovských práv a povinností podľa § 38. V odseku 2 je v súlade s LPV SR zavedená legislatívna skratka pre orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej prevencie.
Podrobnejšie ustanovenia týkajúce sa sociálnoprávnej ochrany boli v porovnaní s platnou právnou úpravou vypustené, pretože táto oblasť bude upravená samostatným zákonom. Základným pilierom preventívneho významu v zákone o rodine bude ustanovenie odseku 1.
Vzhľadom na zmenu spoločenských pomerov je platná právna úprava výchovných opatrení nedostatočná a pokiaľ, ide o obmedzenia, najmä vo väčších mestách aj neefektívna. Ustanovenie § 37 zakotvuje úpravu nových druhov výchovných opatrení, spôsob ich ukladania a následnú kontrolu ich efektívnosti. V odseku 2 uvedené opatrenia nižšej intenzity, o ktorých súd rozhodne vtedy, ak dospeje k záveru, že v danom prípade je opatrenie miernejšieho charakteru postačujúce. Pri intenzívnejších poruchách súd rozhodne z hľadiska efektívnosti o prísnejších opatreniach podľa odseku 3. Podrobnejšiu špecifikáciu jednotlivých druhov opatrení bude obsahovať zákon o sociálnoprávnej ochrane detí.
K § 38
V súvislosti s novým pomenovaním prvej hlavy sa javí z legislatívnotechnického hľadiska vhodnejšie systematicky zaradiť do tejto hlavy aj zásahy do rodičovských práv a povinností rozhodnutím súdu pôvodne upravené v hlave druhej (Účasť spoločnosti pri výkone práv a povinností rodičov).
V snahe diferencovať medzi dôvodmi, pre ktoré rodičia neplnia svoje práva a povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností resp. ich porušujú a, ktoré nemožno považovať za zavinené porušenie povinností zo strany rodiča sa odsek 1 vracia k inštitútu pozastavenia výkonu rodičovských práv a povinností. Inštitút spočívania výkonu rodičovských práv u nás existoval do roku 1964 v zákone č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve. Tzv. sistácia rodičovských práv a povinností znamená, že rodič je aj naďalej nositeľom rodičovských práv a povinností, nemôže ju však z dôvodov ako napríklad choroba, alebo dlhodobý pobyt v zahraničí vykonávať. Platná právna úprava nerobí žiadne rozdiely medzi zásahom takéhoto druhu a zásahom, ktorý byť sankciou pre rodiča, ktorý z vlastného zavinenia riadne neplní svoje povinnosti alebo porušuje svoje práva voči dieťaťu; v oboch prípadoch hovorí o obmedzení rodičovských práv.
V § 38 dochádza k čiastočnej zmene formulácie oproti doterajšiemu zneniu 44 ods. 2 a 3). Návrh zákona podrobnejšie rozvíja dôvody obmedzenia výkonu rodičovských práv a pozbavenia výkonu rodičovských práv. V odseku 4 sa upravuje terminólogia v súlade s jednotlivými zložkami syndrómu CAN. Novo sa výslovne zakotvila povinnosť súdu vymedziť konkrétne rozsah práv a povinností, na ktoré sa obmedzenie vzťahuje, čim sa priamo v zákone zdôrazňuje súdnou praxou i judikatúrou všeobecne prijatá požiadavka.
V odseku 4 je upravený príkladmý výpočet spôsobov zneužívania rodičovskej zodpovednosti. Za závažné zanedbanie rodičovských povinností podľa doterajšieho § 44 ods. 3, súdy považujú i sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu,
19
vyhýbanie sa poctivej práci a v dôsledku toho trestný postih pre zanedbanie povinnej výživy podľa § 213 TZ a opustenie územia SR spojené s trvalým nezáujmom o výchovu a výživu dieťaťa. Platný TZ upravuje skutkovú podstatu Nezákonného zamestnávania detí v § 217a.
K § 39
Ustanovenie § 39 systematicky nadväzuje na predchádzajúce ustanovenie. Ak došlo k zásahu do rodičovských práv len u jedného z rodičov, koncentrujú sa rodičovské práva a povinnosti v plnom rozsahu u druhého rodiča. V ostatných prípadoch pri pozastavení výkonu rodičovských práv a povinností alebo pri ich pozbavení súd ustanoví dieťaťu v rámci jedného rozhodnutia poručníka. Tento princíp