Dôvodová správa

Všeobecná časť

Podľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 bol predložený do legislatívneho procesu návrh nového Trestného poriadku.

Trestný zákon a Trestný poriadok z roku 1961 sú platné a účinné vyše štyridsať rokov. Aj keď v priebehu doby boli viackrát menené a doplňované, ukazuje sa stále naliehavejšie potreba ich zásadného prepracovania.

Podľa Výhľadového plánu legislatívnych úloh ešte predchádzajúca vláda dňa 31. mája 2000 schválila legislatívny zámer rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku. Oba návrhy trestných kódexov Ministerstvo spravodlivosti SR v máji 2002 predložilo do legislatívneho procesu, ktorý však nebol dokončený. Podpredseda vlády pre legislatívu a minister spravodlivosti preto poveril Komisiu pre rekodifikáciu trestného práva, aby spracovala nové návrhy, ktoré by okrem hľadísk spomínaných v legislatívnom zámere zohľadnili aj najnovšie poznatky a reagovali na vývoj kriminality, najmä prejavy terorizmu, organizovaného zločinu, vznik organizovaných skupín napojených na zahraničie, stav korupcie, rozširovanie obchodu s drogami a ľuďmi a iných negatívnych javov s dôrazom na ich efektívnejší, hospodárnejší a najmä rýchlejší trestnoprávny postih.

Vláda SR schválila návrh rekodifikovaného Trestného zákona dňa 21. apríla 2004. Predložený vládny návrh Trestného poriadku, ktorý schválila vláda SR dňa 26. mája 2004, nadväzuje na tento vládny návrh zákona.

Základným cieľom predkladanej rekodifikácie je zefektívnenie, zjednodušenie, zrýchlenie a zhospodárnenie trestného procesu, čím sa zabezpečí tak účinnejšia ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, ako aj ochrana celospoločenských záujmov.

Navrhovaná rekodifikácia predpokladá, že v trestnom procese bude oproti terajšiemu stavu viacero koncepčných i štrukturálnych zmien. Koncepčné treba vidieť v tom, že naznačené ciele sa majú dosiahnuť čo najdôslednejším rešpektovaním základných práv a slobôd, ale zároveň pri zohľadnení celospoločenských záujmov na účinnom boji s kriminalitou.

Štrukturálne zmeny možno vidieť v presune kompetencií medzi orgánmi činným v trestnom konaní (policajt a prokurátor) a súdom, ktorý ako nezávislý štátny orgán bude meritórne rozhodovať vo veci. Rozdelenie úloh medzi policajtom, ktorý samostatne, iniciatívne a kompetentne vykonáva úlohy v prípravnom konaní (len o zásahoch do základných práv a slobôd bude rozhodovať sudca pre prípravné konania) a prokurátorom, ktorý v prípravnom konaní bude rozhodovať, a tým aj vykonávať dozor a podávať obžalobu umožní dosiahnutie naznačených cieľov.

V prípravnom konaní policajti pod dozorom prokurátora budú samostatne a iniciatívne objasňovať trestný čin v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, resp. na podanie obžaloby. Zvýrazní sa tým samostatnosť, iniciatíva, ale aj zodpovednosť polície za vyhľadanie a vykonanie dôkazov v tomto štádiu. Súčasne sa tým zvýši a zdôrazní zodpovednosť prokurátora, pretože akuzačný princíp, podľa ktorého len prokurátor môže podať obžalobu, zvýrazní význam prokurátorského dozoru v prípravnom konaní a súčasne zvýši zodpovednosť prokurátora za podanú obžalobu, ktorú bude musieť zastupovať pred súdom. Ak obžalobu nedokáže preukázať, ak pre rozhodnutie súdu nezabezpečí potrebné dôkazy, súd obžalovaného oslobodí. Súd síce aj naďalej bude mať právo aj iniciatívne vykonávať dôkazy, ale nebude zviazaný povinnosťou zisťovať objektívnu pravdu.

V prípravnom konaní bude mať osobitné postavenie tzv. sudca pre prípravné konanie, ktorý bude rozhodovať o prípustnosti zásahov do základných práv a slobôd (väzba, domová a osobná prehliadka a iné zaisťovacie úkony). Zároveň sa umožňuje, aby takýto sudca rozhodol aj vo veci obvineného, ktorý bol zadržaný pri spáchaní prečinu s trestnou sadzbou do troch rokov alebo zastihnutý na úteku, v skrátenej lehote do piatich pracovných dní, ak s tým obvinený súhlasí.

Zmeny sa uskutočnili aj pri úprave lehoty trvania väzby, ktorá sa bude zásadne odvíjať od trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý hrozí obvinenému za spáchaný trestný čin. Uvedené je navrhované tým spôsobom, že pri prečine (úmyselné trestné činy s trestnou

2

sadzbou do päť rokov a všetky nedbanlivostné trestné činy) bude maximálna lehota trvania väzby jeden rok, pri zločine tri roky a pri obzvlášť závažnom zločine (úmyselný trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov) štyri roky.

Zásadná zmena v presune kompetencií sa týka konania pred súdom. Okresný súd by sa mal podľa navrhovanej úpravy stať skutočne základným článkom súdnej sústavy, pretože konania v prvom stupni by sa o všetkých veciach malo konať na tomto súde. O vymenovaných trestných činoch, o ktorých doteraz rozhodoval v prvom stupni krajský súd, by podľa navrhovanej úpravy rozhodoval okresný súd v sídle krajského súdu. Vytvorí sa tým priestor pre rozhodovanie krajského súdu ako odvolacieho a bez vytvárania ďalšieho medzičlánku sa aj najvyššiemu súdu vytvorí priestor pre plnenie úloh, ktoré mu podľa zákona náležia. Zmenu do tejto koncepcie priniesol zákon č. 458/2003 Z.z., ktorým sa zriadil Špeciálny súd – vládny návrh Trestného poriadku reaguje na tento nový zákon a úpravu pôsobnosti Špeciálneho súdu preberá v potrebnom rozsahu.

V súdnom konaní by malo dôjsť k výraznému posilneniu jeho kontradiktórnych prvkov. Počíta sa s tým, že dôjde k výraznému odbremeneniu predsedu senátu od ťarchy vedenia procesu a súčasného vykonávania dôkazov. Proces bude síce naďalej viesť a o dokazovaní rozhodovať predseda senátu (samosudca), avšak samotné dôkazy by mali vykonávať strany. Posilní sa tým ich ingerencia pri dokazovaní. Zvýši to nároky na pripravenosť a prácu prokurátora i obhajcu. Obhajca v prípravnom konaní prejavuje svoju aktivitu pri výsluchoch, navrhovaním dôkazov atď. Na hlavnom pojednávaní bude ale sám viesť výsluchy osôb, ktoré budú vyslúchnuté na jeho návrh. Rovnako bude môcť svoju aktivitu prejaviť poškodený (jeho splnomocnenec).

Návrh tiež predpokladá, že podstatná časť trestných vecí sa bude vybavovať mimo hlavného pojednávania. Nepochybne veľkú úlohu aj do budúcnosti bude mať vybavovanie vecí trestným rozkazom. Ale podstatne širšie uplatnenie by malo nájsť vybavovanie veci podmienečným zastavením trestného stíhania a zmierom, a to aj v prípravnom konaní. Veľký význam by malo nadobudnúť novonavrhované vybavovanie vecí dohodou o uznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom a obvineným, ktorá spočíva v uznaní viny obvineným a akceptovaní navrhovaného trestu. Táto dohoda, ktorá je v navrhovanom zákone úplne novým prvkom, je striktne viazaná na súhlas súdu, ktorý sa musí presvedčiť, či obvinený pochopil podstatu priznania sa k spáchanému skutku, a úplnú akceptáciu uloženého trestu a či pochopil, že proti takejto dohode nebude môcť podať opravný prostriedok. Tieto formy skráteného konania by mali podstatne odbremeniť súdy od prejednávaní vecí v hlavnom pojednávaní, ktoré však naďalej zostáva základnou formou rozhodovania a obvinený vždy môže na ňom trvať. Zvýšenie kontradiktórnosti v konaní pred súdom povedie k zdôrazneniu významu a postavenia procesných strán, posilneniu práv obhajoby a poškodeného na jednej strane, ale aj k posilneniu postavenia obžaloby a najmä zodpovednosti prokurátora za veci predložené súdu. K zmenám dôjde aj v odvolacom konaní, kde sa počíta s obmedzením revízneho princípu a beneficia cohaesionis, ale zároveň s posilnením apelačného princípu. Zásadnejšie sa však zmení systém mimoriadnych opravných prostriedkov, kde dochádza k zrušeniu sťažnosti pre porušenie zákona a ku kreovaniu dvoch nových mimoriadnych opravných prostriedkov – zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní a dovolanie. Pritom dovolanie bude môcť podať nielen minister spravodlivosti a generálny prokurátor, ale aj obvinený.

Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Trestného poriadku, ktoré reagovali na aktuálne problémy boja s kriminalitou a osvedčili sa. Takto sa do predkladaného návrhu zapracovala aj celá oblasť právneho styku s cudzinou, ktorá odzrkadľuje zvyšujúci sa význam medzinárodnej spolupráce v boji proti organizovanému zločinu.

Návrh zákona rešpektuje vládou SR schválený legislatívny zámer trestnej rekodifikácie (schválený uznesením vlády č. 385 z 31. mája 2000).

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh zákona bol prerokovaný na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR dňa 26. marca 2004, pričom neboli k nemu uplatnené žiadne výhrady.

3

Návrh zákona bude mať priamy finančný dopad na štátny rozpočet a zamestnanosť, ktorý je vyčíslený v doložke finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť. Ministerstvo financií vo svojom stanovisku č. 13610/03-81 z 10. 7. 2003 uviedlo, že „s ohľadom na neustály tlak na výdavkovú časť štátneho rozpočtu a obmedzené zdrojové možnosti štátneho rozpočtu v roku 2004, bude potrebné požadované prostriedky zabezpečiť zahrnutím do priorít štátneho rozpočtu a uplatňovať v rámci rokovaní o návrhu štátneho rozpočtu“.

Doložka finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť

- Odhad dopadov na verejné financie a zamestnanosť

Návrh Trestného poriadku, ktorý je predkladaný do legislatívneho procesu spolu s novým Trestným zákonom a nadväzne vo vzájomnej súvislosti by mali byť aj v ďalšom legislatívnom procese prerokovávané (účinnosť sa predpokladá od 1.4.2005), bude mať dopady na verejné financie a zamestnanosť minimálne v súvislosti s:

- zavedením v Trestnom poriadku okresného súdu ako súdu prvého stupňa a zároveň zmenou postavenia prokuratúry najmä zvýšením jej zodpovednosti v trestnom konaní - Generálna prokuratúra SR si v tejto súvislosti uplatnila navýšenie počtu 65 prokurátorov,

- zavedením inštitútu verejnej obhajoby (budú zabezpečovať obhajobu v prípadoch povinnej obhajoby) – predpokladá sa prijatie v priemere jedného verejného obhajcu na každý súd – spolu 69 verejných obhajcov a s tým súvisiacu administratívu (organizačne budú sústredení podľa 8 krajských súdov),

- rozšírením pôsobnosti probačných a mediačných úradníkov v oblasti vykonávacieho konania – kontrola nových trestov – domáce väzenie, povinná práca, podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom,

- prechodom na kontradiktórny proces, čo si nevyhnutne vyžiada nové formy zaznamenávania súdneho pojednávania (zaznamenávacia technika) – konkrétne vyčíslenie predpokladá takéto technické vybavenie všetkých trestných pojednávacích miestností na súdoch (priemerne 5 na každom súde).

Konkrétne vyčíslenie je nasledujúce:

I. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA MINISTERSTVA SPRAVODLIVOSTI SR

ROK 2005

1. Verejní obhajcovia od 1. 4. 2005 (9 mesiacov + prvotné vybavenie ) - 69 súdov x 1 verejný

obhajca (plat ako sudca)

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

plat 45 255 Sk + paušálna odmena 1 900 Sk = 47 155 Sk x 9 mesiacov = 29 284 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ............................ 10 249 tis. Sk

- kategória 630 – Tovary a služby

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie ........................ 6 900 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie

(kancelárska a výpočtová technika) ......................................................... 6 900 tis. Sk

Spolu za verejných obhajcov v roku 2005 ................................................... 53 333 tis. Sk

Pri týchto dopadoch na štátny rozpočet treba vziať do úvahy peňažné prostriedky vyplatené za obhajobu ex offo, o ktoré je potrebné znížiť dopady na štátny rozpočet –

v roku 2003 bolo uhradené za obhajobu ex offo 32 691 tis. Sk (pritom takto uhradené

peňažné prostriedky ešte vzrastú, keďže od 1.1.2003 je v účinnosti nová vyhláška, ktorá upravuje tieto náhrady vo väčšej výške a začiatkom roku 2003 bola uhrádzaná obhajoba ex offo ešte za prípady uskutočnené v roku 2002 s nižšou tarifou).

4

2. Administratíva a ďalší personál ohľadom verejných obhajcov od 1. 4. 2005 (9 mesiacov)

- 3 zapisovateľky x 8 krajských súdov =

24 zamestnancov v štátnej službe x 10 310 Sk x 9 mesiacov ........................... 2 227 tis. Sk

- 1 vedúca kancelárie x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej službe x 12 150 Sk x 9 mesiacov ............................... 875 tis. Sk

- informatik x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej x 15 200 Sk x 9 mesiacov ......................................... 1 095 tis. Sk

- 2 účtovníci (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk - 2 personalisti (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk

-kategória 610 Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

spolu za 44 zamestnancov v štátnej službe ........................................... 4 573 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ................................. 1 600 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby (44 osôb x 80 tis. Sk) ......................... 3 520 tis. Sk

-kategória 700 – Kapitálové výdavky (44 osôb x 60 tis. Sk) .................... 2 640 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ............................................................ 12 333 tis. Sk

3. Kategória 700 – Kapitálové výdavky

zaznamenávacie zariadenia - 69 súdov x 5 kusov zariadení x 50 tis. Sk = 17 250 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 ................................................................... 82 916 tis. Sk

ROK 2006

1. Probační a mediační úradníci od 1.1.2006 (v roku 2005 sú vyčíslení a uplatňovaní na

základe zák. č. 550/2003 Z.z.) - 12 mesiacov štátna služba

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

55 okresných súdov x 1 PaM úradník v štátnej službe =

55 PaM úradníkov x 12 mesiacov x 16 150 tis. Sk .............................. 10 659 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .............................. 3 730 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby

55 zamestnancov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie .......................... 5 500 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

55 x 80 tis. Sk prvotné vybavenie (kancelárska a výpočtová technika) 4 400 tis. Sk

Výdavky spolu PaM úradníci ......................................................................... 24 289 tis. Sk

2. Verejní obhajcovia

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

69 súdov x 1 verejný obhajca x 47 155 Sk x 13 mesiacov ......................... 42 298 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ....................................... 14 804 tis. Sk

Výdavky celkom na verejných obhajcov ................................................... 57 102 tis. Sk

3. Administratíva a ďalší súvisiaci personál ohľadom verejných obhajcov

- 24 zapisovateliek x 10 310 Sk x 12 mesiacov ........................................... 2 969 tis. Sk

- 8 vedúcich kancelárií x 12 150 Sk x 12 mesiacov .................................. 1 167 tis. Sk

- 2 účtovníci x 10 400 Sk x 12 mesiacov ..................................................... 250 tis. Sk

- 8 informatikov x 15 200 Sk x 12 mesiacov ............................................... 1 460 tis. Sk

- 2 personalisti x 10 400 Sk x 12 mesiacov .................................................. 250 tis. Sk

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV spolu ................... 6 096 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .................................. 2 134 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ................................................................ 8 230 tis. Sk

5

VÝDAVKY CELKOM na rok 2006 .................................................................... 89 621 tis. Sk

II. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA GENERÁLNEJ PROKURATÚRY SR

ROK 2005 (od 1.4.2005)

A.Bežné výdavky

1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorov

OP – 55 osôb x 43 100 Sk x 10 mesiacov 23 705 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 10 mesiacov 3 620 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 x 10 mesiacov 1 121 tis. Sk

s p o l u 28 446 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnania

OP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 9 886 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 9 136 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 9 42 tis. Sk

s p o l u 1 064 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 29 510 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 8 534 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby

(prevádzkové náklady a prvotné vybavenie 60 tis. Sk na osobu) 3 900 tis. Sk

(kancelársky nábytok 50 tis. Sk na osobu) 3 250 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 640 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M 45 834 tis. Sk

B. Kapitálové výdavky (jednorázové výdavky)

a)výpočtová technika (65 osôb x 40 tis. Sk) 2 600 tis. Sk

b) kancelárska technika a kancelárske zariadenie (65 osôb x 30 tis. Sk) 1 950 tis. Sk

K A P I T Á L O V É V Ý D A V K Y C E L K O M 4 550 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 .................................................................. 50 384 tis. Sk

ROK 2006

A.Bežné výdavky

1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorov

OP – 55 osôb x 43 100 Sk x 13 30 817 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 13 4 706 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 Sk x 13 1 457 tis. Sk

s p o l u 36 980 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnania

OP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 12 1 185 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 12 181 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 12 56 tis. Sk

s p o l u 1 422 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 38 402 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 11 094 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby (prevádzkové náklady 80 tis. Sk na osobu)5 200 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 850 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M na rok 2006 ............................... 55 546 tis. Sk

6

- Odhad dopadov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických

osôb – bez dopadov.

- Odhad dopadov na životné prostredie – bez dopadov.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.

2. Názov návrhu zákona: Trestný poriadok.

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.

Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na úseku boja proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť rekodifikáciu trestných kódexov.

Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.

Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.

Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 obsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného poriadku v mesiaci máj.

b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej (celkove osem) obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.

4. Problematika návrhu zákona:

a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:

- Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z r. 1991 - upravuje podmienky vzájomného uznávania a výkonu trestných rozsudkov medzi členskými štátmi Európskej únie tak v súvislosti s inštitútom odovzdávania odsúdených osôb na výkon trestu odňatia slobody, ako aj bez súvislosti s uplatňovaním tohto inštitútu.

b) je upravená v práve Európskej únie:

- Zmluva o Európskej únii (čl. 6 ods. 2),

- Rezolúcia Rady 49641104/01 zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií,

- Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,

- Európska dohoda o pridružení – čl. 6,

- Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996,

- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995,

- Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000,

- Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.

7

Čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii ustanovuje, že únia práva zabezpečené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 rešpektuje ako všeobecne právne princípy; čl. 8 Európskeho dohovoru upravuje právo každého na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo je konkretizované v prípade odpočúvania telekomunikácií v Rezolúcii Rady o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií zo 17.1.1995. Táto pripúšťa odpočúvanie telekomunikačných činností za podmienok uvedených v jej prílohe. Okrem iného príkaz musí byť konkretizovaný voči konkrétnej osobe, ktorej sa odpočúvanie týka.

Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu požaduje zabezpečenie efektívnej ochrany svedkov v trestnom konaní v prípadoch, kedy je to nevyhnutné; ochrana spočíva v tom, že je možné rozhodnúť, že adresa a ďalšie identifikačné údaje svedka budú známe len sudcovi a orgánom činným v trestnom konaní a v závažných prípadoch je prípustná aj zmena identity svedka.

Európska dohoda o pridružení - v čl. 6 sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch.

Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996 upravuje zjednodušenie podmienok extradície osôb, vrátane štátnych občanov, medzi štátmi EÚ.

Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995 upravuje postup pri zjednodušenom vydávacom konaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie.

Oba uvedené dohovory rozpracovávajú na podmienky štátov EÚ Európsky dohovor o vydávaní z roku 1957.

Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 doplňuje a zjednodušuje poskytovanie právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi v nadväznosti na Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1957.

Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach upravuje právnu pomoc v trestných veciach, extradíciu a výkon trestných rozsudkov.

V súvislosti s uvedenými dohovormi je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú len piatej časti (Právny styk s cudzinou), pričom podľa § 479 navrhovanej úpravy majú medzinárodné zmluvy prednosť pred úpravou uvedenou v piatej časti Trestného poriadku.

Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní bližšie upravuje postavenie poškodených v trestnom konaní a ich minimálne práva.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch umožňuje zriadiť v konkrétnej veci spoločný vyšetrovací tím zložený z príslušníkov viacerých členských krajín EÚ.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi bude implementované do nášho právneho poriadku ešte pred prijatím trestnej rekodifikácie osobitným zákonom.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: úplná.

6. Gestor: Ministerstvo spravodlivosti SR.

7. Účasť expertov: účasť expertov na príprave zákona nebola využitá.

8

Osobitná časť

PRVÁ ČASŤ - ZÁKLADNÉ USTANOVENIA

K § 1

V tomto úvodnom ustanovení zákonodarca zdôrazňuje predovšetkým formálnu stránku trestného konania tak, aby presne v zhode so zákonom mohli byť náležite zistené trestné činy a spravodlivo potrestaní ich páchatelia.

Ako už z úvodného ustanovenia vyplýva, návrh vychádza – na rozdiel do predchádzajúcich úprav - z toho, že túto činnosť, t.j. trestné konanie, realizujú orgány činné v trestnom konaní, ktorými sa rozumejú prokurátori a policajti a nezávislé štátne orgány - súdy. Samozrejmou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní ako i súdu je organizovať svoju činnosť v duchu dôsledného dodržiavania zákona tak, aby upevňovala v občanoch vieru v spravodlivosť postupu orgánov činných v trestnom konaní i v rozhodovanie súdov tak, aby ich viedla k dôslednému zachovávaniu zákonov i plneniu povinností voči spoločnosti a štátu, ako i rešpektovaniu základných práv a slobôd občanov fyzických a právnických osôb.

K § 2

K ods. 1

Slovenská republika uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania, uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Tieto majú dokonca prednosť pred jej zákonmi ( čl.7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto zásady, uvedené najmä v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z r. 1950 s dodatkovými protokolmi a v ďalších, sú zhodné so zásadami uvedenými v Listine základných práv a slobôd z r. 1991, v Ústave Slovenskej republiky a v predkladanom návrhu Trestného poriadku. Navzájom sa prelínajú a doplňujú a vytvárajú tak systém, ktorý zabezpečuje fungovanie trestného konania v súlade s požiadavkami demokratickej spoločnosti.

Právo na spravodlivý, zákonný súdny poces, stíhanie len zo zákonných dôvodov, je najdôležitejšou zásadou trestného konania. Dôvodom trestného stíhania môže byť len odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom musí byť dodržaný postup ustanovený Trestným poriadkom. Táto zásada procesne doplňuje hmotnoprávnu zásadu „nullum crimen sine lege“, ktorá v trestnom práve predstavuje zásadu zákonnosti. Pokiaľ ide o jej vzťah k cieľu trestného procesu – náležitému zisteniu skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, treba zdôrazniť, že záujem na zistení skutkového stavu nesmie byť nadradený zásade zákonného procesu, lebo by to mohlo viesť k snahe zistiť pravdu za každú cenu, teda aj za cenu porušenia zákona. Trestné stíhanie však možno viesť len v súlade so zákonom, lebo „cieľ neposväcuje prípadné nezákonné prostriedky“.

K ods. 2

Ide o novoformulovanú tzv. zásadu zdržanlivosti. Táto zásada úzko nadväzuje na zásady riadeného zákonného procesu a prezumpcie neviny, ktoré doplňuje a prehlbuje. Týka sa však nielen osoby proti ktorej sa konanie vedie, ale všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie akokoľvek dotýka (poškodení, svedkovia, znalci, zúčastnené osoby). Jej zmyslom je obmedziť na najnutnejšiu mieru zásahy do ľudských práv a slobôd občanov, ale aj akékoľvek nadbytočné predvolávanie, či obťažovanie osôb, čo je výrazom humánnosti trestného konania a úcty k základným právam a slobodám.

K ods. 3

Ľudské práva základné slobody môžu byť obmedzené len rozhodnutím súdu. V súlade s čl. 46 ústavy sa preto do predkladaného zákona zakotvuje inštitút sudcu pre prípravné konanie, do ktorého kompetencie bude patriť rozhodovanie o všetkých procesných zásahoch do občianskych práv a slobôd, dbať na to, aby tieto zásahy boli vykonávané nielen v súlade so zákonom, ale aby boli využívané len spôsobom a v rozsahu, ktorý zohľadňuje zásadu zdržanlivosti uvedenú v odseku 2. Ďalšie kompetencie sudcu pre prípravné konanie sú uvedené v § 10 ods. 3.

9

K ods. 4

V tomto ustanovení ide o tzv. prezumpciu neviny, ktorú poznal aj predchádzajúci Trestný poriadok. Pokiaľ nedôjde k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku nemožno voči obvinenej osobe vyvodzovať závery o jej vine ani žiadne dôsledky z toho vyplývajúce.

Prezumpcia neviny vo svojich dôsledkoch znamená, že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a že pri posudzovaní skutkových otázok platí pravidlo „in dubio pro reo“, t.j. že v pochybnostiach o skutkových zisteniach treba rozhodnúť v prospech obvineného.

Prezumpcia neviny je obsiahnutá vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatej Organizáciou Spojených národov 10. decembra 1948 (čl. II ods. 1), v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (čl. 6 ods. 2) v Listine základných práv a slobôd (1991) v čl. 40 ods. 2 a je zakotvená aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 2.

Prezumpcia neviny však nevylučuje, aby sa voči obvinenému v priebehu trestného stíhania nemohli uplatňovať niekedy aj veľmi citeľné a závažné zásahy do jeho základných práv a slobôd, avšak len spôsobom, ktorý umožňuje tento zákon.

K ods. 5

Toto ustanovenie výslovne prehlasuje, že štát zastupuje v trestnom konaní prokurátor, ktorý nielenže chráni záujmy štátu, ale zodpovedá za to, že predsúdne konanie (prípravné konanie), ktoré podaniu obžaloby predchádzalo bolo vykonané v zhode so zákonom, lebo prokurátor zodpovedá za rešpektovanie záujmov štátu a postavenie páchateľa pred súd. Je v ňom obsiahnutá aj tzv. zásada legality, podľa ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel.

V tomto ustanovení sa však vytvára aj priestor pre realizáciu zásady oportunity, ak je to v súlade s predkladaným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Zásada oportunity sa uplatňuje najmä v prípade tzv. „odklonov“ od pravidelného priebehu trestného konania (pozri najmä ustanovenia o zmieri, o podmienečnom zastavení trestného stíhania, o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného), kedy prokurátor v prípade splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone , i po zistení, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, môže rozhodnúť inak ako podaním obžaloby.

K ods. 6

Orgány činné v trestnom konaní a súd sa vo svojej činnosti riadia zásadou oficiality, ktorá vyjadruje, že vo svojej činnosti postupujú z úradnej povinnosti bez ohľadu na prípadné petície a žiadosti, ktoré do plnenia ich povinností zasahujú.

Orgány činné v trestnom konaní a súd však pri svojej úradnej činnosti musia postupovať tak, aby trestné činy vybavovali priebežne a včas. Väzobné veci musia pritom vybavovať prednostne a urýchlene. Pokiaľ sa uvádza, aby veci boli vybavované „včas“, teba vidieť, že zákon chce zabezpečiť prejednávanie vecí bez prieťahov. Preto sú v zákone uvedené viaceré zákonné lehoty. Ohraničiť však presne dĺžku konkrétneho trestného stíhania v zákone nie je možné. Či bolo trestné konanie realizované včas, alebo či v ňom došlo k zbytočným prieťahom závisí od konkrétnych okolností. V tomto smere sú významné aj viaceré rozhodnutia Európskeho súdu, ktoré posudzovali včasnosť ukončenia trestnej veci aj s ohľadom na prax v ostatných európskych štátov (pozri čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

K ods. 7

Na právo na stíhanie len zo zákonných dôvodov uvedené v odseku 1 nadväzuje právo na zákonný proces, t.j. na proces vykonaný nestranným a nezávislým súdom – spravodlivo a v primeranej lehote tak- aby sa na ňom mohol obvinený osobne zúčastniť, ak k vykonávaným dôkazom zaujať svoje stanovisko.

Práva zúčastniť sa na procese a tak aj práva vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom sa obvinený vedome vzdáva v prípadoch, tzv. odklonov, alebo sa ho môže aj výslovne vzdať.

K ods. 8

Záujem právnej istoty vyžaduje, aby po právoplatnom rozhodnutí súdu o odsúdení (resp. oslobodení spod obžaloby), sa vo veci pre ten istý skutok viac neviedlo trestné konanie, pretože ide o vec rozhodnutú (res judicata), čo predpokladá, že s rozhodnutím

10

súhlasil tak prokurátor (v mene štátu), ako i obvinený, resp. ostatné strany. Vyjadruje sa tým pravidlo „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej veci), ktoré náš právny poriadok dôsledne rešpektuje.

V tej iste vec možno po jej právoplatnom skončení opätovne konať, len ak bolo právoplatné rozhodnutie zmenené cestou mimoriadnych opravných prostriedkov (obnova, dovolanie).

Táto zásada sa analogicky uplatňuje aj pri rozhodnutiach prokurátora v prípravnom konaní, ak došlo napríklad k zastaveniu trestného stíhania.

K ods. 9

Právo na obhajobu je jedno z najvýznamnejších občianskych práv. Zdôrazňuje ho Európsky dohovor o ochrane ľudských právach a základných slobôd (čl. 6 ods. 3), Listina základných práv a slobôd, Ústava SR (čl. 50 ods. 3) a podrobne rozvedené v príslušných ustanoveniach tohto zákona, ktoré jeho realizáciu detailne upravujú.

Podstatou tohto práva je, že každá obvinená osoba môže využiť právo na obhajobu a aktívne sa brániť, alebo si môže zvoliť pasívnu formu obhajoby a nebrániť sa, nevypovedať. Obvinený sa môže obhajovať sám alebo si na tento účel môže zvoliť kvalifikovanú osobu, advokáta, ktorý bude v procese vystupovať ako jeho obhajca. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí a ak si ho nezvolí, musí mu byť ustanovený. Nedostatok finančných prostriedkov nesmie byť prekážkou pri využití služieb advokáta.

Pretože rozsah práv obvineného sa v jednotlivých procesných štádiách mení a prispôsobuje sa procesným osobitnostiam, treba obvineného okrem základného poučenia uvedeného v § 121 ods. 2 poučiť v závislosti na štádiu konania aj o ďalších jeho právach a umožniť mu ich reálne uplatnenie.

K ods. 10

Zásadu tzv. "objektívnej pravdy", ktorá sa dlhý čas považovala za jednu z prioritných zásad procesu v zmysle zák.č.141/1961 Zb., opustil náš proces už novelami vykonanými v roku 1993. Skutkový stav sa zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd potrebuje pre svoje rozhodnutie. V zhode so zdôrazňovanými prvkami kontradiktórneho procesu, ktoré sa v navrhovanom kódexe uplatňujú, zvýrazňuje sa aj relevancia dôkazov obstaraných stranami.

K ods. 11

Predkladaný Trestný poriadok v porovnaní s predchádzajúcimi preferuje prvky kontradiktórneho procesu, kde aktivitu pri dokazovaní vyvíjajú najmä strany. Toto ustanovenie má zabezpečiť, aby v konaní pred súdom vedľa aktivity strán mohol do dokazovania aktívne a iniciatívne zasahovať i súd, aby tak mohol z vlastnej iniciatívy vykonať i dôkazy, ktoré strany nenavrhli.

K ods. 12

V zásade voľného hodnotenia dôkazov nedochádza k podstatnejším zmenám, treba však zdôrazniť, že ustanovenia o dokazovaní kladú väčší dôraz na zákonné získavanie dôkazov a teda aj väčší dôraz na posudzovanie zákonnosti dôkazu a na jeho prípustnosť v rámci trestného konania.

Nároky na posudzovanie vierohodnosti, úplnosti a relevantnosti dôkazov vzrastú najmä pri posudzovaní prípadov dohody o vine a treste, kde starostlivé posúdenie úplnosti dôkazov bez prejednania na hlavnom pojednávaní, jednotlivo ale najmä v ich súhrne bude obzvlášť náročné.

K ods. 13

V tomto ustanovení sa vytvárajú predpoklady pre iniciatívu komunít - občianskych združení - vstupovať do prevýchovného procesu páchateľa trestného činu. Môže mať stále väčší aktivizujúci význam aj pri probácii a mediačnej službe. Záujmové združenia môžu vytvoriť priaznivé prostredie nielen pre prevýchovu delikventov, ale aj pre ich zbavenie sa škodlivých návykov a sklonu na požívanie drog, resp. iných látok.

Záujmovými združeniami nemôžu byť politické strany. Záujmové združenia môžu najmä vysielať na súd svojich zástupcov, ktorí tlmočia názory kolektívu na obvineného alebo trestnú vec, môžu ponúknuť záruku na obvineného, na ktorú možno prihliadnuť pri ukladaní

11

trestu. Dôležitým je aj právo záujmového združenia navrhovať prejednanie veci pred kolektívom v záujme posilnenia vplyvu trestného konania na prevýchovu páchateľa. Táto možnosť je nepochybne významná aj z hľadiska generálnej prevencie.

K ods. 14

Rovnosť strán, "rovnosť zbraní" je významným predpokladom uplatňovania kontradiktórnosti. Táto zásada, napriek tomu, že je obsiahnutá v čl. 47 ods. 3 Ústavy, nebola dosiaľ uvedená medzi základnými zásadami.

Jej uvedenie na tomto mieste má v konaní pred súdom aj obvineným zabezpečiť možnosť uplatňovať rovnaké procesné práva ako v obžalobe. Vyžaduje sa dôsledné rozlišovanie medzi pojmami „subjekty“ trestného konania a „strany“ trestného konania.

Subjekty majú rozličnú procesnú úlohu. Ich úloha sa v priebehu trestného konania mení s ohľadom na procesné štádium. Napr. prokurátor v prípravnom konaní vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti, avšak v konaní pred súdom sa ako orgán obžaloby reprezentujúci štát, stáva stranou.

V konaní pred súdom preto jednotlivým subjektom vyplýva, že majú právo vystupovať pred súdom, majú prístup ku všetkým úkonom, majú právo zúčastniť sa na rokovaní súdu a podávať opravné prostriedky. Úplné rozvinutie procesného postavenia strany je však možné až v konaní pred súdom, takže až tu možno vyžadovať, dodržiavať a zaručiť rovnosť postavenia strán, lebo len tu má obvinený protistranu – prokurátora, resp. i poškodeného.

K ods. 15

Predložený návrh stavia na stanovisku, že právo podať obžalobu má jedine prokurátor, ktorý je súčasne garantom zákonnosti prípravného konania.

Argumentácia, že súkromnou obžalobou je možno odstrániť nedostatky, ktoré sa prejavujú v trom, že prokurátor nepodá obžalobu, hoci si občan myslí, že sa mu stala krivda a trestný čin voči jeho osobe bol spáchaný, je za súčasnej existencie zásady legality (ods. 5) neodôvodnená. Okrem toho poškodený sa vždy môže domáhať náhrady škody v občianskoprávnom konaní bez ohľadu na trestné stíhanie.

Akuzačný princíp je tu uplatnený absolútne. Súd môže konať len na základe obžaloby podanej prokurátorom, resp. na základe návrhu podaného prokurátorom. Ide o zásadu uvedenú aj v predchádzajúcom zákone.

K ods. 16

Zásada uvedená v tomto ustanovení nadväzuje na čl. 142 Ústavy SR, podľa ktorej sa súdnictvo v trestných veciach vykonáva v senátoch, pričom však procesným predpisom sa môže zveriť rozhodovanie v určených veciach samosudcovi. Predkladaný zákon počíta s tým, že samosudca bude rozhodovať v konaní o trestných činoch s hornou hranicou trestnej sadzby do päť rokov.

Novo formulované je postavenie sudcu, ktorý - ako vyplýva zo samotného názvu (sudca pre prípravné konanie) bude vykonávať svoju činnosť v prípravnom konaní tým, že bude rozhodovať o procesnej prípustnosti zásahov do základných občianskych práv a slobôd a bude môcť vykonávať aj niektoré ďalšie úkony upravené v zákone, napr. v zmysle § 348 aj rozhodnúť vo veci.

K ods. 17

Zásadu verejnosti považuje Ústava SR, zhodne s medzinárodnými dokumentmi, za jednu zo základných záruk kontroly verejnosti nad výkonom súdnictva i za významný prostriedok výchovy občanov a upevňovania zákonnosti. Obmedziť ju možno len z dôvodov presne uvedených v zákone. Ide o zásadu, ktorá bola uvedená aj v predchádzajúcich kódexoch.

Rozsudok musí vždy byť vyhlásený verejne.

K ods. 18

Zásada ústnosti je pôvodnou, osvedčenou zásadou. Súd má rozhodovať na základe osobného výsluchu a ústnych prejavov obžalovaného, svedkov, znalcov, poškodeného. Z tejto zásady sa však pripúšťajú výnimky, t.j. za splnenia zákonom predpokladaných podmienok vykonanie dôkazu prečítaním zápisnice o výsluchoch uvedených osôb.

Zo zdôrazňovanej zásady kontradiktórnosti však vyplýva, že čítanie výpovedí by sa malo obmedziť.

12

Oproti doterajšiemu stavu dôjde k podstatným zmenám v tom, že v konaní pred súdom budú realizovať výsluchy zásadne strany (prokurátor, obžalovaný, resp. jeho obhajca). Dokazovanie však riadi súd (predseda senátu), ktorý môže do dokazovania aktívne zasahovať.

K ods. 19

Ide o pôvodnú zásadu, úzko súvisiacu so zásadou uvedenou v odseku 18. Súd môže rozhodnúť len na základe dôkazov, ktoré sa vykonali predpísaným spôsobom v konkrétnej veci. Ide o tzv. zásadu bezprostrednosti, z ktorej zákon (na rozdiel od zásady ústnosti) nepripúšťa výnimky. Ak dôkaz nebol v konaní pred súdom vykonaný, súd sa o tento dôkaz pri rozhodovaní nemôže opierať.

K ods. 20

V predchádzajúcich zákonoch sa zdôrazňovalo právo používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom materinský jazyk. Ukazuje sa, že toto ustanovenie dnes je už nedostatočné. I keď používanie materinského jazyka prichádza do úvahy ako samozrejmosť aj naďalej, vhodnejšou je úprava, aby každý mohol pred súdom používať jazyk, ktorý bežne používa pri komunikácii, ktorým sa vie najľahšie a najzrozumiteľnejšie vyjadriť. Ak účastník vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka.

K § 3

Ide o pôvodné ustanovenia, ktoré zdôrazňujú povinnosť všetkých štátnych orgánov, právnických i fyzických osôb pomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri plnení ich úloh.

Predchádzajúca úprava umožňovala vyžadovať údaje, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, len pri trestných činoch uvedených v osobitnom zákone. Teraz je to možné u všetkých trestných činov a naviac aj pri daňovom tajomstve je významnou novotou, že v písomnosti sa medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom môžu doručovať aj v elektronickej forme.

K § 4 a § 5

Návrh zákona vychádza z toho, že záujmové združenia občanov, najmä odborové a iné občianske združenia, pracovné kolektívy a cirkvi s výnimkou politických strán a hnutí môžu zohrávať pozitívnu úlohu pri prevýchove členov svojho kolektívu, že môžu pozitívne ovplyvňovať jednotlivcov, oddávajúcim sa nemiernemu požívaniu alkoholu alebo drogám. Zahraničné skúsenosti ukazujú, že ich možno využiť aj pri probačnej službe.

Zákon počíta s tým, že záujmové združenia budú upozorňovať na porušovanie zákonnosti, že budú môcť na súd vysielať svojich zástupcov a že budú môcť podávať záruky za nápravu obvineného.

Zákon počíta aj so spoluprácou s tzv. dôveryhodnou osobou (ods. 3), ktorá by mohla priaznivo ovplyvňovať správanie sa obvineného. Preto bude môcť ponúknuť (rovnako záujmové združenie občanov) prevzatie záruky za dovŕšenie nápravy obvineného, navrhnúť jeho podmienečné prepustenie, nahradenie väzby zárukou a ďalšie. Na získanie správ o stave prevýchovy bude aj dôveryhodná osoba vyžadovať od súdu poskytnutie informácií o obvinenom.

Záujmové združenie (ods. 5) bude môcť na konanie pred okresným alebo krajským súdom vyslať zástupcu, ktorý bude súdu tlmočiť stanovisko záujmového združenia občanov k prejednávanej trestnej veci osobe páchateľa a možnostiam jeho nápravy.

K § 6

Predkladaný zákon vychádza zo zásady uvedenej v čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo na informácie. Úzko to súvisí s ustanovením čl. 2 ods.1, pretože len informovaný občan môže uplatňovať svoje práva. S týmto súvisí aj zákon o informáciách (č. 211/2000 Z.z.).

Zákon vychádza z toho, že každý má právo vedieť, akú činnosť vykonávajú štátne orgány. Už v prípravnom konaní sú orgány činné v tomto štádiu povinné informovať verejnosť o svojej činnosti, t.j. o tom, aké opatrenia sa prijímajú v konkrétnej trestnej veci.

13

Jediným obmedzením je, že nesmú informovať o skutočnostiach, ktoré by mohli sťažiť alebo zmariť objasnenie veci. Skôr etickou požiadavkou je, aby sa nezverejňovali veci osobného charakteru a najmä údaje, ktoré s vecou nesúvisia. Rešpektovanie osobnosti mladistvých, ako i zverejňovanie skutočností, týkajúcich sa cti a osobnosti občanov, treba robiť obzvlášť zodpovedne. Pracovníci médií v tomto smere nesú zodpovednosť podľa tlačového zákona (č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov).

V konaní pred súdom informácie už nemožno nijakým spôsobom utajovať, takže na hlavnom pojednávaní môže každý robiť poznámky, a ak tým nevyrušuje môže vyhotoviť aj zvukový záznam. Činnosť médií sa musí podriadiť ustanoveniu ods.3.

Toto právo je zosúladením práva občanov na informácie s ústavnou zásadou prezumpcie neviny.

K § 7

Posudzovanie predbežných otázok sa riadi osvedčenými pravidlami. Orgány činné v trestnom konaní i súd ich posudzujú samostatne. Ak však o nejakej otázke došlo k právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, sú takéto rozhodnutia pre uvedené orgány záväzné.

K § 8

Ide o pôvodné ustanovenie, v ktorom sa reaguje na zmeny v zákone. Rozhodujúcou je zmena, podľa ktorej o stíhaní poslanca rozhoduje len Národná rada Slovenskej republiky, na stíhanie sudcu, sudcu ústavného súdu a generálneho prokurátora je potrebný súhlas ústavného súdu. Tieto vyjadrenia sú záväzné pre všetky orgány činné v trestnom konaní i pre súdy.

Ministerstvo spravodlivosti zaujíma stanovisko pri ostatných subjektoch, ak vznikla pochybnosť o tom, či sú vyňaté z právomoci orgánov činných v trestnom konaní a súdov; jeho stanovisko je záväzné.

K § 9

K ods. 1

V tomto ustanovení dochádza k významným zmenám. Zmenou Ústavy Slovenskej republiky v čl. 102 písm. j) došlo k zrušeniu tzv. aboličného oprávnenia prezidenta republiky, t.j. práva nariadiť, aby sa nezačalo trestné stíhanie, alebo aby bolo už prebiehajúce stíhanie zastavené. Prezident už nemá toto oprávnenie ani v konkrétnej veci (pri udelení individuálnej milosti), ani pri udeľovaní celoplošnej amnestie.

K písm. b) - nie je možno stíhať osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa medzinárodného práva. Poslanca Národnej rady Slovenskej republiky možno trestne stíhať, len keď Národná rada SR dala súhlas na jeho stíhanie. Sudcov ústavného súdu a generálneho prokurátora možno trestne stíhať len so súhlasom Ústavného súdu SR.

K písm. c) – treba reagovať na zmeny v Trestnom zákone, kde sa hranica trestnej zodpovednosti znížila na 14 rokov.

K písm. e) - tu sú riešené účinky právoplatného rozhodnutia súdu, orgánu činného v trestnom konaní, alebo iného orgánu. Pokiaľ nedošlo k ich zrušeniu, ide o tzv. res iudicata, ktorá bráni trestnému stíhaniu, t.j. tak začatiu stíhania, ako aj pokračovaniu v ňom.

K písm. f) - Súhlas poškodeného sa naďalej viaže len na určité trestné činy a na to, že sú spáchané medzi príbuznými. Poškodený celoplošne takéto oprávnenia nemá.

K ods. 2

Obvinenému sa týmto ustanovením poskytuje možnosť rehabilitácie. V prípade, ak obvinený zomrel, majú možnosť podať príslušný návrh aj príbuzní.

K § 10

K ods.1

Ide o dôsledné označovanie orgánov podľa úloh, ktoré vykonávajú v trestnom konaní. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú policajti, ktorí zisťujú trestný čin, objasňujú jeho spáchanie a v priebehu prípravného konania vykonávajú dôkazy a v rámci svojich oprávnení

14

vydávajú príslušné rozhodnutia, a prokurátor, ktorý nad prípravným konaním vykonáva dozor, úzko spolupracuje s policajtmi a v prípravnom konaní sám vykonáva určené úkony a vydáva príslušné rozhodnutia. Len prokurátor môže rozhodnúť o spôsobe vybavenia veci v prípravnom konaní a podať obžalobu. Základnou zmenou oproti doterajšiemu pohľadu je charakteristika činnosti súdov, ktoré sú síce tiež štátnymi orgánmi, ale ich poslaním, na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, nie je spolupráca s orgánmi činným v trestnom konaní, ale od štátnej moci nezávislé rozhodovanie. Preto vo vzťahu k súdom tento zákon ich prestáva považovať za "orgány činné v trestnom konané" a považuje ich za štátne orgány povolané k samostatnému, nestrannému a nezávislému rozhodovaniu trestných vecí.

K ods. 2

Zdôrazňuje sa tu nezávislosť a nestrannosť súdov ako štátnych orgánov a vymenováva všetky alternatívy v ktorých môže sudca pôsobiť.

K ods. 3

V tomto ustanovení sa podrobnejšie ohraničuje kompetencia sudcu pre prípravné konanie.

K ods. 4 – 7

Znenie týchto odsekov dôsledne vychádza z organizačných zákonov v oblasti súdnictva a prokuratúry.

K ods. 8

V ustanovení sa presne uvádza, koho treba rozumieť pod „policajtom“. Rozlišuje sa medzi vyšetrovateľom a iným policajtom, keďže vyšetrovanie vykonávajú iba vyšetrovatelia.

K ods. 9

Toto ustanovenie je reakciou na a na Rámcové rozhodnutie Rady o spoločných vyšetrovacích tímoch (2002/465/SVZ), ktoré sa zameralo na riešenie problému čoraz viac sa rozmáhajúceho organizovaného zločinu, resp. zločinu páchaného v medzinárodnom rozsahu, ktorý si vyžaduje vyššiu koordinovanosť a spoluprácu príslušných orgánov členských štátov pri jeho potieraní. Vymedzuje postavenie zástupcu príslušného orgánu cudzieho štátu, ako aj dôvody zriadenia vyšetrovacieho tímu a spôsob jeho fungovania. Rovnako Protokol o spoločných vyšetrovacích tímoch k Dohovoru o Europole požaduje umožniť účasť zástupcov Europolu v spoločných vyšetrovacích tímoch.

K ods. 10

V trestnoprávnej teórii sa robia rozdiely medzi tzv. subjektami trestného konania a stranami. V praxi, ale aj v teórii dochádza často k zamieňaniu, zmiešavaniu, či nesprávnemu používaniu týchto pojmov najmä preto, že to súvisí s ich rozdielnym procesným postavením, ktoré zastávajú. Navrhovaná úprava vychádza z toho, že strany vystupujú až v konaní pred súdom. Skôr je možné hovoriť iba o subjektoch trestného konania.

Tak napr. obvinený je vždy subjektom, avšak stranou trestného konania sa stáva až v konaní pred súdom. Policajt, hoci ako orgán v trestnom konaní vykonáva v ňom svoju úradnú činnosť je subjektom trestného konania, nie je však v ňom stranou, naproti tomu prokurátor, ktorý dozerá nad zákonnosťou prípravného konania a za trestné konanie v tomto štádiu zodpovedá, nie je v prípravnom konaní stranou, a stranou sa stáva až po podaní obžaloby, v konaní pred súdom, kde v mene štátu obžalobu zastupuje. Tu sa stáva stranou a na prokurátora sa preto vzťahujú aj všetky dôsledky z toho vyplývajúce, najmä zásada rovnosti strán, podľa ktorej v konaní pred súdom musí mať procesne rovnoprávne postavenie s obžalovaným. Navrhovaný zákon preto v príslušných ustanoveniach zabezpečuje túto rovnoprávnosť tým, že napr. v konaní pred súdom, kde sa ešte pred novelou Trestného poriadku č. 422/2002 Z.z. prokurátor mohol zúčastňovať aj neverejných zasadnutí, z ktorých bol vylúčený tak obžalovaný, ako aj obhajca, zavádza dôsledne rovnoprávnosť zaručujúcu tzv. „rovnosť zbraní“.

K ods. 11 - 13

Všeobecne verejnosťou i zákonom užívaný termín "obvinený", označujúci osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, sa žiada v zákone rozčleniť a označiť termínmi, ktoré zodpovedajú príslušnému procesnému štádiu, t.j. aj označením obžalovaný a odsúdený.

15

K ods. 14

Aplikácia ustanovení Trestného poriadku v jednotlivých procesných štádiách by spôsobovala problémy, keby neboli presne oddelené a ohraničené pojmy trestné konanie, trestné stíhanie a prípravné konanie. Toto ustanovenie plní túto úlohu.

K ods. 15, 16

Ide o vysvetlenia pojmov používaných v zákone. Neodkladný úkon býva často aj neopakovateľný. Ich detailné rozlišovanie sa opiera o poznatky kriminalistiky.

K ods. 17

Definujú sa opatrenia, keďže pri jednotlivých procesných úkonoch trestného konania, sa uvádzajú ako jedna z možných foriem rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdu, na ktoré sa neviaže možnosť podania opravných prostriedkov.

K ods. 18

Agent ako príslušník Policajného zboru alebo ako príslušník polície iného štátu prispieva k odhaľovaniu zločinov, trestných činov korupcie, zneužívania právomoci verejného činiteľa a legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov, by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný takýto čin. V prípade odhaľovania, zisťovania a usvedčenia páchateľa korupcie, môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru, ktorá je ustanovená prokurátorom ako agent, na návrh príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra. Pôjde najmä o prípady, v ktorých bude treba operatívne reagovať na vzniknutú situáciu. Do úvahy prichádzajú najmä osoby, od ktorých je požadované, aby poskytli alebo sľúbili poskytnutie úplatku alebo inú nenáležitú výhodu. Príslušníkmi Policajného zboru, ktorých poverí minister vnútra na predkladanie návrhov prokurátorom na ustanovenie takejto osoby za agenta, budú príslušníci kriminálnej polície zaradení na úrade boja proti korupcii, úrade boja proti organizovanej kriminalite alebo v úrade justičnej a kriminálnej polície. Postup a podmienky pri nasadzovaní a činnosti agenta podrobne upravuje § 117.

K ods. 19 a 20

Tieto ustanovenia definujú, čo sú informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti a ich použitie v súlade so zákonom NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a zákonom č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním), ktoré môžu byť použité v boji proti trestnej činnosti a pri zisťovaní páchateľov tejto trestnej činnosti a pri pátraní po nich.

Súčasne pri informačno-technických prostriedkoch upravuje súčinnosť pri ich použití vo vzťahu k osobám, ktoré vykonávajú telekomunikačnú činnosť, resp. sa na nich podieľajú. Tiež sa upravuje, že na spracovávanie informácii získaných použitím informačno-technických prostriedkov, ich evidenciu, dokumentáciu, ukladanie a vyraďovanie sa vzťahujú osobitné predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak.

Postup a podmienky použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní upravujú ustanovenia § 108 Zadržanie zásielky, § 109 Otvorenie zásielky, § 114 Vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov, § 115 a § 116 Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky.

Postup a podmienky použitia prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 110 Zámena obsahu zásielky, § 111 Kontrolovaná dodávka, § 112 Predstieraný prevod, § 113 Sledovanie osôb a vecí a § 117 Agent.

K ods. 21

V súlade s Rámcovým rozhodnutím Rady o postavení obetí v trestnom konaní (2001/220/SVZ) sa upravuje pojem organizácií na pomoc poškodeným ako mimovládnych organizácií zriadených na základe osobitných predpisov, ktorých úlohou je bezodplatné poskytovanie pomoci poškodeným, najmä v oblasti psychologickej, morálnej, sociálnej, ale aj právnej pomoci.

16

K § 11

Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 13; v súčasnosti je sústava súdov upravená v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

K § 12

Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 14, ktoré je upravené tak, že sa rozširuje právomoc vojenských súdov aj na príslušníkov Policajného zboru, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colníkov, Národného bezpečnostného úradu a Slovenskej informačnej služby.

Ide o osoby, ktorých služobný pomer je upravený zákonom č. 73/1998 Z.z. a zákonom č. 200/1998 Z.z.. Táto zmena sa navrhuje vzhľadom na súčasnú situáciu na okresných a krajských súdoch z hľadiska ich zaťaženosti, a teda rýchlosti konania, ako aj skúsenosti vojenských súdov z prejednávania trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže v minulosti. Pritom práve vojenské súdy sú schopné urýchlene riešiť ich trestné veci, podstatne rýchlejšie ako doteraz príslušné okresné, či krajské súdy. Aj z týchto dôvodov sa navrhuje, aby sa pôsobnosť vojenských súdov vzťahovala na tieto osoby vo všeobecnosti (ako v prípade vojakov), nielen pri trestných činoch spáchaných pri plnení služobných úloh. To súvisí jednak so znižovaním početného stavu vojakov a s profesionalizáciou Armády SR a tým aj poklesu zaťaženosti vojenských súdov, jednak odstránením prípadných sporov pri súbehu trestných činov.

Odporcovia tejto zmeny argumentujú otázkou rovnosti pred zákonom, poukazujú na charakter „špeciálneho“ súdnictva v prípade vojenských súdov a vyslovujú obavu zo zhoršenia postavenia obvinených v týchto prípadoch. Tieto tvrdenia sú však zavádzajúce. Vojenské súdy sú spolu s okresnými súdmi, krajskými súdmi, Špeciálnym súdom a Najvyšším súdom SR súčasťou všeobecného súdnictva. Sudcovia vojenských súdov sú do funkcie ustanovovaní rovnako ako sudcovia ostatných súdov. Vojenské súdy vykonávajú súdnictvo v trestných veciach, pričom aplikujú rovnako ako okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a Najvyšší súd SR rovnaké právne predpisy – Trestný zákon a Trestný poriadok, a nie osobitné zákony a tiež obžalovaný má v konaní pred vojenským súdom rovnaké práva a povinnosti ako v konaní pred ostatnými súdmi.

K § 13

Ustanovenie rieši situácie, ktoré môžu nastať v prípade stretu kompetencie vojenského súdu a iného súdu.

K § 14

V súlade s platným právnym stavom sa upravuje právomoc Špeciálneho súdu. Podľa odseku 1 sa jeho právomoc vzťahuje na tam uvedených verejných činiteľov, ak spáchali trestný čin v súvislosti s výkonom ich právomoci a zodpovednosti. V odseku 2 je uvedená právomoc Špeciálneho súdu pri určitých trestných činoch bez ohľadu na to, kto ich spáchal. Ide o najzávažnejšie trestné činy ohľadom korupcie a organizovaného zločinu.

K § 15

Navrhuje sa preniesť príslušnosť všetkých trestných vecí na okresné súdy ako základné články súdnej sústavy. Dôvodom navrhovanej úpravy je predovšetkým nevyhnutnosť zabezpečiť nezávislý výkon súdnictva v trestných veciach tak, aby bol splnený účel trestného konania a zachovaná prirodzená hierarchia súdov. Navrhovanou úpravou príslušnosti súdov sa občanovi sprehľadní ich kompetencia v trestných veciach a zároveň sa vráti najvyššiemu súdu jeho pôvodná funkcia – rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch a zjednocovacia činnosť pri tvorbe stanovísk a rozhodnutí. Nemenej závažným dôvodom je snaha o to, aby sa trestné veci prejednávali čo najbližšie k miestu spáchania trestných činov, a tým sa naplnila výchovná funkcia trestného konania a úloha generálnej prevencie kriminality. Toto základné pravidlo má jednu výnimku a to, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd.

17

K § 16

Vzhľadom na reálnu potrebu zabezpečiť rozhodovanie rozsiahlych a náročných vecí na okresnom súde sa navrhuje, aby osobitne určené trestné činy prejednávali okresné súdy v sídle krajského súdu, kde sú reálnejšie podmienky na ich pružné vybavovanie na väčších súdoch. Navrhuje sa výnimka z príslušnosti okresných súdov, ako súdov prvého stupňa, preniesť na okresné súdy v sídle krajských súdov na vybrané trestné činy (obzvlášť závažné zločiny a trestné činy spáchané organizovanou, zločineckou alebo teroristickou skupinou - sú charakterizované vysokou spoločenskou nebezpečnosťou aj v prípadoch, ak je u nich trestná sadzba nižšia).

Navrhovaná úprava príslušnosti predpokladá personálne a celkové posilnenie okresných súdov v sídle kraja. Vzhľadom na to, že v Bratislave je 5 okresných súdov a v Košiciach 3, v § 563 sa určuje, ktorý z týchto okresných súdov bude vykonávať konanie v prvom stupni o trestných činoch uvedených v tomto ustanovení.

K § 17

Ustanovujú sa tri hľadiská miestnej príslušnosti:

a) podľa miesta spáchania (forum delicti comissi), pričom toto hľadisko je prvoradé a má prednosť pred príslušnosťou určovanou ostatnými hľadiskami; ak je trestná činnosť zložená z niekoľkých aktov (pokračovacie a hromadné trestné činy), za miesto spáchania trestného činu sa považuje každé miesto, kde bol vykonaný akýkoľvek z aktov,

b) podľa miesta, kde obvinený býva, zdržiava sa alebo pracuje (forum loci),

c) podľa miesta, kde trestný čin vyšiel najavo (forum scientiae).

V odseku 2 sa stanovuje obvod okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch a zločinoch podľa § 16 ods. 1. Je ním príslušný obvod krajského súdu.

K § 18

O trestných veciach, ktoré súvisia, sa môže vykonávať spoločné konanie (forum connexitatis), ak to nie je na úkor rýchlosti trestného konania. Súvislosť trestných vecí môže byť subjektívneho charakteru (v osobe páchateľa), objektívneho charakteru (vo veci) alebo kombináciou subjektívneho a objektívneho charakteru. V prípadoch spoločného konania o trestnom čine, kde je príslušný konať samosudca a o trestnom čine, kde je príslušný konať senát, spoločné konanie vykonáva senát. Vojenský súd vykonáva spoločné konanie pri subjektívnej súvislosti vtedy, ak je osoba podliehajúca právomoci vojenskému súdu zároveň stíhaná aj pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc vojenských súdov.

Spoločné konanie však nie je možné použiť v prípadoch, ak bola trestná činnosť spáchaná v spolupáchateľstve a u niektorého z páchateľov je možné použiť konanie o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.

K § 19

V prípadoch, kde budú naplnené podmienky pre spoločné konanie o aspoň jednom z trestných činov bude príslušný na konanie okresný súd v sídle krajského súdu, spoločné konanie bude vykonávať tento súd; ak je však o jednom z trestných činov príslušný konať Špeciálny súd, vykonáva spoločné konanie Špeciálny súd. Z § 18 a 19 vyplýva, že konanie pred Špeciálnym súdom má vždy prioritu, to aj vtedy, ak ide o osobu podliehajúcu inak právomoci vojenských súdov.

K § 20

V prípade, ak by na spoločné konanie bolo príslušných niekoľko súdov, spoločné konanie aj v týchto prípadoch vykonáva súd, na ktorom bola podaná obžaloba alebo ktorému bola vec postúpená iným súdom, ktorý nebol príslušný na spoločné konanie.

K § 21

Toto ustanovenie upravuje podmienky vylúčenia a spojenia veci. Spoločné konanie

18

môže byť v niektorých prípadoch nevhodné najmä z hľadiska rýchlosti konania a z neho vyplývajúcich prieťahov konania, alebo aj z iných dôležitých hľadísk, a preto je na úvahe súdu vylúčiť konanie proti niektorému z obvinených zo spoločného konania.

K § 22

V prípadoch, ak medzi súdmi vzniknú spory o príslušnosť (negatívny kompetenčný konflikt), rieši ich súd, ktorý je týmto súdom najbližšie spoločne nadriadeným.

K § 23

Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné za podmienok, že existujú na to dôležité dôvody. Pre posúdenie, či je daný dôležitý dôvod , je rozhodujúca úvaha, či zmenou súdu sa podstatne lepšie zabezpečí dosiahnutie účelu trestného konania v konkrétnej veci (napr. hospodárnosť konania, väčšina svedkov býva v obvode iného súdu a pod.). Odňatím a prikázaním veci sa mení miestna príslušnosť, vecná sa však nemení. O odňatí a prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je dotknutým súdom spoločne nadriadeným.

Z dôvodu zabránenia prieťahom v trestnom konaní sa upravuje skutočnosť, že samotný návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie veci nebráni súdu vykonať nariadený úkon trestného konania v prípade, že neobsahuje dôležitý dôvod.

K § 24

Zavádza sa osobitná príslušnosť súdu na vydávanie príkazov na niektoré úkony pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, ako sú príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (a to podľa § 115 a tiež § 116), príkaz na použitie agenta, príkaz na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov. Vo veciach, v ktorých vecná príslušnosť je daná ustanovením § 16 ods. 1 je na vykonávanie týchto úkonov príslušný okresný súd v sídle krajského súdu a vojenský obvodový súd, vo veciach v príslušnosti Špeciálneho súdu je to Špeciálny súd.

K § 25

Navrhuje sa medzi pomocné osoby orgánov činných v trestnom konaní zaradiť aj probačného a mediačného úradníka. Jeho postavenie v trestnom konaní bude špecifické najmä v tom zmysle, že bude plniť úlohy spojené s mediáciou a probáciou. V prípade mediácie je jeho využitie v trestnom konaní viazané predovšetkým na inštitút zmieru a v prípade probácie sa jeho kompetencie budú odvíjať od uloženia navrhovaného alternatívneho druhu trestu – najmä podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom a trest domáceho väzenia.

K § 26

Navrhuje sa medzi pomocné orgány zaviesť inštitút vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka. Existencia funkcii týchto súdnych úradníkov je nevyhnutnou organizačnou zložkou zabezpečenia fungovania kontradiktórneho trestného procesu. Jeho najdôležitejšou úlohou v trestnom konaní bude po podaní obžaloby prokurátorom pripraviť a zabezpečiť pre sudcu všetky podklady pre úspešnú prípravu a priebeh kontradiktórneho konania tak, aby sudca nebol zbytočne zaťažený vykonávaním administratívnych úkonov a mohol sa plne venovať hodnoteniu dôkazov v súvislosti s vydaním rozhodnutia. Bližšie kompetencie vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka ustanovuje zákon č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch.

K § 27

Úlohou zapisovateľa je zúčastniť sa na úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a súdu a spísať o nich zápisnicu. Zapisovateľ musí pred výkonom svojej činnosti zložiť sľub. V prípade ak zapisovateľ nebol pribratý do trestného konania, zápisnicu spíše osoba vykonávajúca úkon.

19

K § 28 a 29

Tlmočník sa priberie o trestného konania vždy, keď je potrebné pretlmočiť obsah výpovede a prekladateľ v prípade potreby preloženia písomnosti. Za tieto osoby sa priberajú len osoby zapísané v zozname tlmočníkov a prekladateľov. V prípadoch, ak v takom zozname nie je tlmočník resp. prekladateľ pre cudzí jazyk, ktorý je potrebný, môže byť tlmočník resp. prekladateľ ustanovený pre tento prípad (ad hoc); musí však zložiť písomný sľub a musí byť poučený o trestných následkoch krivej výpovede.

K § 30

Navrhuje sa zákonom upraviť postavenie nezúčastnenej osoby v súvislosti s jej účasťou na procesnom úkone a právom na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy. Doteraz postavenie nezúčastnenej osoby v trestnom konaní Trestný poriadok neobsahoval, čo prinášalo nemalé problémy v praxi orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovaná úprava tieto problémy odstráni.

V tejto súvislosti sa zároveň navrhuje aj zavedenie nového inštitútu – figuranta, ktorého prítomnosť je spojená s vykonávaním takých úkonov trestného konania, ako sú rekognícia, rekonštrukcia, previerka výpovede na mieste a pod. Navrhuje sa zákonne upraviť aj jeho nároky na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy, ktoré vznikli jeho účasťou na úkone trestného konania.

K § 31

Zákon upravuje podmienky vylúčenia z úkonov trestného konania nielen sudcu alebo prísediaceho, prokurátora, policajta, ale aj probačného a mediačného úradníka, vyššieho súdneho úradníka, súdneho tajomníka a zapisovateľa, u ktorých možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo inému orgánu činnému v trestnom konaní alebo k niektorej osobe, ktorej sa úkon trestného konania priamo dotýka, k jej obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi a pod..

K § 32

V tomto ustanovení sa uvádza, ktorý orgán a za akých podmienok rozhoduje o vylúčení osôb uvedených v § 31. V odseku 1 sa upravujú situácie, keď oznámi svoju zaujatosť sám sudca alebo prísediaci. Odsek 3 rieši situácie ak zaujatosť namieta niekto iný ako samotný sudca alebo prísediaci.

Úpravou uvedenou v odseku 7 sa predchádza neodôvodneným prieťahom v konaní keďže sa ustanovuje, že o námietke zaujatosti s rovnakým obsahom, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa nielen nerozhoduje, ale vôbec nekoná.

K § 33, § 34

Zákon presne definuje, kto je obvineným a podrobne vysvetľuje jeho práva, ktoré sú obsahom práva obvineného na obhajobu. Rámcovo upravuje najmä styk s obhajcom, právo navrhovať dôkazy, právo vyjadrovať sa k dôkazom, ako aj právo obvineného odmietnuť vypovedať, ak to považuje za výhodné. V záujme zachovania rovnosti strán v prípadoch keď túto zásadu zrejme nebude možné uplatniť v súdnom konaní, treba ju rešpektovať už v prípravnom konaní tým, že obvinený bude mať právo, ak nepôjde o neodkladné alebo neopakovateľné úkony, zúčastniť sa úkonov u ktorých je dôvodný predpoklad že nubudú môcť byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

Už v tomto ustanovení sa zdôrazňuje, že obvinený má právo aj na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu. Realizácia tohto práva je však podrobnejšie upravená v § 40 a § 556.

K § 35

V tomto ustanovení sú uvedené podmienky, za ktorých sa obvinenému ustanovuje zákonný zástupca a precizujú sa jeho práva, ktoré môže vykonávať aj proti vôli obvineného. V odseku 2 sú upravené podmienky ustanovené pre opatrovníka.

20

K § 36

K ods. 1

Podľa legislatívneho zámeru, schváleného vládou ako uznesenie č. 385 z 31. mája 2000, sa vo vzťahu k obhajcovi okrem iného konštatuje, že zákonné a spravodlivé, ale zároveň aj kontradiktórne trestné konanie vyžaduje posilnenie kvality obhajoby.

V tejto súvislosti poukazujeme na časť legislatívneho zámeru, ktorá sa týka práva na aktívnu obhajobu v súlade s ústavnými právami občana podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, najmä na zásadu tzv. rovnosti zbraní v konaní pred súdom.

K ods. 2

Zatiaľ, čo v odseku 1 sa zdôrazňuje, že obhajcom môže byť len advokát, v tomto ustanovení sa zriaďuje aj inštitút verejnej obhajoby. Verejným obhajcom je advokát, ktorého postavenie upraví osobitný zákon. Verejní obhajcovia budú v trestnom konaní vystupovať v prípadoch, keď bude treba obvinenému obhajcu ustanoviť.

K ods. 3

Doterajšia úprava vylučovala možnosť účasti advokátskeho koncipienta v konaní pred súdom. Takýto stav bol prekážkou možnosti kvalitnej prípravy advokátov, čo je v rozpore s požiadavkou legislatívneho zámeru na skvalitnenie úrovne obhajoby. Tento nedostatok sa týmto ustanovením odstraňuje.

K ods. 4

Aj súčasný právny stav umožňuje, aby orgán činný v trestnom konaní vypočutím obhajcu ako svedka, tlmočníka alebo znalca v prípravnom konaní vytvoril stav nezlučiteľnosti funkcie obhajcu s funkciou svedka, znalca alebo tlmočníka. Navrhované znenie spresňuje postavenie advokáta a podčiarkuje zásadu ochrany advokátskeho tajomstva, resp. povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sa od svojho klienta dozvedá. To znamená, že vo veci, v ktorej advokát obhajuje, ho nemôžu orgány činné v trestnom konaní a súd predvolať a vypočuť, alebo inak použiť pre účely trestného konania poznatky, ktoré získal pri výkone obhajoby. Na druhej strane, ale nemôže byť poverený obhajobou advokát, ktorý už bol vo veci pribratý ako svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ.

K § 37 a § 38

Tieto ustanovenia taxatívne vypočítavajú prípady povinnej obhajoby, pričom sa nahradzuje dlhoročne používaný termín „nutná obhajoba“ termínom „povinná obhajoba“. V podstate sa preberajú osvedčené ustanovenia z t.č. účinného Trestného poriadku. Ustanovenie § 37 a § 38 sa nedotýkajú zastupovania v konaní proti právnickej osobe, s prihliadnutím aj na možnosti a ekonomické záujmy právnickej osoby, ktorú môže zastupovať jej kvalifikovaný zamestnanec alebo si obhajcu môže zvoliť ad hoc.

K § 39 a § 40

K ods. 1,2

V tomto ustanovení sa realizuje právo obvineného na obhajobu, na slobodnú voľbu obhajcu z radov advokátov zapísaných v zozname Slovenskej advokátskej komory vždy, keď to považuje za potrebné. Zvoliť si môže jedného alebo aj viac obhajcov. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí. V takomto prípade si buď obhajcu zvolí sám, alebo mu ho môže zvoliť aj iná oprávnená osoba uvedená v tomto ustanovení. Ak si obhajcu sám nezvolí, a nezvolí mu ho ani iná oprávnená osoba, ustanoví mu obhajcu v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu z pomedzi verejných obhajcov. Verejného obhajcu mu možno ustanoviť aj mimo povinnej obhajoby, ak si obhajcu nezvolí sám a o ustanovenie obhajcu požiada, pokiaľ obvinený nemá dostatočné prostriedky, aby uhrádzal trovy obhajoby, čo však pri rozhodovaní o trovách trestného konania bude musieť preukázať.

K § 41

Upravuje sa postup obhajcu, ktorý je povinný obhajobu bezodkladne prevziať a postup v prípadoch, ak si obvinený namiesto ustanoveného obhajcu zvolí nového obhajcu.

21

K § 42 a § 43

Je potrebné pamätať aj na prípady, keď nastanú okolnosti vyžadujúce zmenu obhajcu až v konaní pred súdom a preto bolo potrebné rozšíriť doterajšie ustanovenie § 40 o nové doteraz zákonom neupravené ustanovenie, keď obhajca svojou „nečinnosťou“ spôsobuje prieťahy v konaní, čím negatívne ovplyvňuje trestný proces. Doterajšie právne úpravy neriešili situáciu v prípade, keď obhajca zomrie, je dlhodobo chorý, trvalo zaneprázdnený, alebo sa vyhýba plneniu svojich povinností. V uvedených prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súdy konali automaticky, ale bez dostatočnej právnej úpravy. Nie je ojedinelé, že obhajca je dlhodobo chorý a jeho vynútenou nečinnosťou sa trestný proces predlžuje, pretože bez jeho prítomnosti nie je možné pokračovať v konaní. Vyskytli sa aj prípady, keď je obhajca zaneprázdnený, pretože v rovnakom období zastupuje viac klientov, ktorí trvajú na jeho osobnej účasti v obhajobe, čo komplikuje bezproblémový a rýchly proces. Vyskytujú sa aj prípady, keď obhajca na svojej adrese nepreberá písomnosti, alebo sa priamo vyhýba plneniu svojich povinností. Zákon dáva možnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdom ustanoviť namiesto pôvodného obhajcu náhradného obhajcu.

V podstate sa preberá súčasná úprava oslobodenia obhajcu od povinnosti obhajovať obvineného. Zavádza sa však povinnosť obhajcu plniť povinnosti obhajoby až do skutočného prevzatia obhajoby iným obhajcom v záujme plynulosti konania. Reaguje sa tým na prípady z praxe, keď vo veľkých, zložitých trestných veciach sa účelovo menili obhajcovia a novozvolení alebo ustanovení obhajcovia požadovali neprimerane dlhý čas na prípravu, čo vždy viedlo k prieťahom v konaní.

K § 44

K ods. 1

Navrhované znenie zákona zachováva doterajší zmysel povinností obhajcu v trestnom konaní a vychádza aj zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorý upravuje poslanie advokácie. Vzhľadom na vývoj právnej praxe upúšťa od povinnosti obhajcu prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci a posilňuje sa profesionálny vzťah obhajca - obvinený s dôrazom na takú činnosť obhajcu, ktorá je výrazne v prospech obvineného, samozrejme pri dodržaní a využití prostriedkov a spôsobov obhajoby, ktoré sú dôsledne v súlade so zákonom. S predpokladaným zvýšením kontradiktórnosti procesu je výslovne zdôraznené právo obhajoby zaobstarávať a predkladať dôkazy, pretože samotný kontradiktórny proces a spôsoby jeho vedenia sú koncipované tak, aby došlo k náležitému objasneniu veci a rozhodnutiu v nej.

K ods. 2

Predkladaná úprava konkretizuje jednotlivé práva obhajcu v trestnom konaní tak, aby bola dôsledne naplnená jeho úloha. Výrazne sa posiľňuje právo obhajcu vecne hovoriť, teda poskytovať právnu pomoc vo všetkých štádiách trestného konania, to znamená už podozrivej osobe, ktorá prichádza do styku s orgánmi trestného konania všeobecne. Novo koncipovaná právna úprava umocňuje právo obhajcu hovoriť bez prítomnosti tretej osoby už s osobou podozrivou, o to viac s osobou zadržanou. Je potrebné vychádzať z doterajšej praxe, že najdôležitejšie úkony, vykonávané s osobou, ktorá sa v budúcnosti má stať obvineným, sú tie, ktoré vykonávajú v úplných začiatkoch trestného konania už policajné orgány. Ak má byť dôsledne zaručené právo na obhajobu, upravené v príslušných právnych normách, počnúc Európskym dohovorom o ľudských právach cez Listinu základných práv a slobôd až po Ústavu SR, je potrebné umožniť občanovi, ktorý sa dostáva do kontaktu s mocenskými zložkami štátu, ba dokonca je ohrozená jeho osobná sloboda, aby mu bola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc na zodpovedajúcej profesionálnej úrovni.

K ods. 3,4

V súlade s vyššie uvedeným sa v ods. 3) odráža postavenie obhajcu v konaní pred súdom, kde sa v najširšom zmysle slova upravuje jeho postavenie tak, že má právo zúčastniť sa všetkých úkonov s ohľadom na to, či také právo má aj obvinený.

Zo samotného textu vyplýva nutnosť zabezpečiť plnohodnotnú obhajobu ako jedno zo základných ľudských práv pri osobách, ktoré sú znevýhodnené tým, že vzhľadom na ich

22

telesné alebo duševné nedostatky bolo v občianskom súdnom konaní rozhodnuté o ich zbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Doterajší vývoj praxe v trestnom konaní ukázal opodstatnenosť tohto ustanovenia, pretože u týchto osôb je potrebné zabezpečiť ich práva bez ohľadu na to, či si to želajú alebo nie, lebo vzhľadom na štruktúru ich osobnosti nedokážu posúdiť význam činnosti obhajcu pri chránení ich záujmov.

Zachováva sa doterajšia úprava s tým, že ak splnomocnenie obhajcu nebolo vymedzené inak, vzťahuje sa na úsek trestného stíhania, t.j. od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku alebo uznesenia o zastavení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie obhajcu zaniklo zo zákona, zachováva sa jeho oprávnenie podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu. To znamená, že napr. návrh na povolenie obnovy konania, na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie atď. bude potrebné nové splnomocnenie na obhajobu. Zaradenie tohto ustanovenia do osnovy vyplýva z existencie možnosti obmedziť splnomocnenie obhajcu len na určitý úsek trestného konania (napr. na hlavné pojednávanie, odvolacie konanie) alebo aj na jednotlivý úkon/ napr. napísanie odvolania, stanoviská k obžalobe, sťažnosti a pod.). V prípade splnomocneného obhajcu by mal byť rozsah splnomocnenia zrejmý už zo samotného textu listiny o splnomocnení a v prípade ustanoveného obhajcu z rozhodnutia či opatrenia predsedu senátu o ustanovení. K obmedzeniu splnomocnenia môže dôjsť i v priebehu samotného konania. Veľmi dôležitou skutočnosťou je účinnosť obmedzenia splnomocnenia obhajcu, ktorá nastáva vtedy, ak obmedzenie splnomocnenia bolo orgánom činným v trestnom konaní riadne oznámené. Ak k tomu nedošlo, je potrebné rešpektovať pravidlo, že orgány činné v trestnom konaní priznajú účinnosť aj tým úkonom obhajcu, ktoré urobil nad rozsah svojho splnomocnenia, pokiaľ sa vzťahujú na trestné stíhanie, a nejde o výkon tzv. neprenosných práv obvineného.

K ods. 5

Vzhľadom na doterajšie poznatky a vývoj praxe je potrebné formulovať a zaradiť priamo do návrhu zákona právo obhajcu vyžiadať si vo všetkých štádiách trestného konania o každom úkone kópiu alebo rozvnopis zápisnice s tým, že sa zároveň do tohto ustanovenia vkladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu takej žiadosti vyhovieť. Ide o dôležité a praktické ustanovenie, pretože často dochádza k ťažkostiam pri komunikácii medzi obhajcom a orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v uvedenom smere, hoci je potrebné i z pohľadu obhajcu mať náležitým spôsobom k dispozícii dokumentáciu o priebehu a obsahu vykonávaného úkonu. Ide o povinnosť umožniť obhajcovi disponovať v listinnej podobe úkonmi, ktoré predstavujú obsah trestného spisu. Druhá veta predkladaného ustanovenia upravuje spôsob realizácie tohto práva obhajcu z technického a časového hľadiska. Náklady spojené s vyhotovením kópií alebo rovnopisov jednotlivých listín znáša obhajca. Ich výšku a spôsob úhrady upravujú rezortné predpisy podľa jednotlivých štádií trestného konania.

K ods. 6

V danom prípade ide o významnévymedzenie práv obhajcu súvisiacich so zvyšovaním kontradiktórnosti trestného procesu. Dochádza k jednoznačnému vymedzeniu obsahu postavenia obhajcu s tým, že obhajca má právo zákonným spôsobom vyhľadať, zadovážiť, teda zabezpečiť dôkaz, následne ho zodpovedajúcim spôsobom a formou predložiť orgánu činnému v trestnom konaní a súdu, dokonca sám taký dôkaz zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonať. Navrhované znenie zdôrazňuje skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní a súd musia rešpektovať a akceptovať aj dôkaz predložený obhajcom.

K ods. 7, 8

Zachováva sa v podstate doterajšia platná právna úprava. Osvedčil sa obsah tohto ustanovenia, ktoré aj prax v súlade so zákonom vysvetľuje tak, že obvinený môže mať v jednej trestnej veci aj viacerých obhajcov. Ich spoločný vzťah sa primerane upravuje ich vzájomnou dohodou v súčinnosti s obvineným.

K § 45

Definuje sa pojem zúčastnenej osoby a jeho postavenie v trestnom konaní – ide o osobu ktorej vec sa v trestnom konaní zhabáva. Zúčastnená osoba má možnosť vyjadriť sa

23

k veci samej, má právo byť prítomný na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, robiť na nich poznámky, predkladať návrhy a dôkazy, nazerať do spisov a podávať opravné prostriedky. Takéto postavenie mu umožňuje aktívne sa zúčastniť na objasňovaní trestnej veci. Zúčastnená osoba môže byť zastúpená v trestnom konaní zákonným zástupcom v prípade, ak jej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, lebo takejto spôsobilosti bola zbavená. Tiež ostáva zachovaná možnosť zastupovania splnomocnencom - § 53 a § 54.

K § 46

V trestnom poriadku sa ponecháva v súvislosti s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobený škoda pojem poškodený. Napriek tomu, že Rámcové rozhodnutia Rady z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní používajú generálne pojem „obeť“, tá ma v našom právnom poriadku a jeho systéme podstatne širší obsah ako poškodený. V našom právnom poriadku chápeme za obeť trestného činu aj sekundárne a terciálne poškodeného (napr. manželku a deti poškodeného, ktorý pri dopravnej nehode zahynul a pod.). Pojem poškodeného je definovaný ako priama obeť trestného činu. V súlade s príslušným rámcovým rozhodnutím sa priznáva poškodenému právo žiadať informácie o prepustení alebo úteku obvineného z väzby alebo odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Vylučuje sa možnosť poškodeného uplatňovať si náhradu škody spôsobenej trestným činom v trestnom konaní, keď už o takejto škode bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. Zákon priznáva poškodeným právo vzdať sa svojich procesných práv.

Práva, ktoré zákon priznáva poškodenému, mu patria aj v prípade maloletého poškodeného – vtedy ich vykonáva zákonný zástupca (§ 48).

K § 47

Postavenie poškodeného zákon nepriznáva tomu, kto je v tom istom trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený. Ide o nezlučiteľnosť postavenia týchto dvoch osôb - poškodeného a obvineného (spoluobvineného). Zároveň sa upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ak je v jednej trestnej veci niekoľko desiatok alebo stoviek poškodených. Jednotlivým výkonom ich práv dochádza k neriešiteľným problémovým situáciám, ak neúmernému predlžovaniu samotného trestného konania, čo má za následok prieťahy vo vzťahu k obvineným osobám.

Z týchto dôvodov sa navrhuje znenie § 47 upraviť tak aby zostala prokurátorovi možnosť ustanoviť takýmto poškodeným spoločného zástupcu (odsek 2 – ak je väčší počet poškodených). Ak bude však počet poškodených veľký, zákon ich vymedzuje počtom vyšším ako 100, môže generálny prokurátor navrhnúť najvyššiemu súdu, aby tento rozhodol o nepripustení poškodených do trestného konania. Pôjde o výnimočné situácie, preto sa uvedené oprávnenie ohľadom podania návrhu a rozhodnutia o takejto veci zveruje generálnemu prokurátorovi a najvyššiemu súdu. Ak pritom najvyšší súd nepripustí poškodených do konania, rozhodnutie sa doručuje generálnemu prokurátorovi, ktorý zabezpečí jeho zverejnenie vhodným spôsobom (napr. prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov). Pôjde napríklad o situácie, ak je obvinený vlastníkom, spoluvlastníkom alebo konateľom právnickej osoby, ktorá je v konkurze a v súvislosti s činnosťou ktorej bola páchaná trestná činnosť.

Taktiež za splnenia podmienok uvedených v odseku 5 môže súd rozhodnúť o nepripustení poškodených do konania pred súdom.

V odseku 6 sa umožňuje, aby nemajetnému poškodenému bol ustanovený štátom zástupca, ktorý ho bude zastupovať v trestnom konaní.

K § 48

Ustanovuje sa, že v prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní je osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorej spôsobilosť bola obmedzená, vykonáva jej práva zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť svojím zastupovaním aj povereného zástupcu na pomoc poškodeným. Takáto úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre obete trestných činov prijalo Rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní. V prípadoch, ak zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať

24

svoje práva, v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mu určí opatrovníka. V prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní zomrie, nároky na náhradu jeho škody prechádzajú na jeho právneho nástupcu.

K § 49

Ide o splnenie povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty postavenia obetí trestných činov. Poskytnutie možnosti uplatniť poškodeným svoje práva patrí medzi základné požiadavky a podmienky, ktoré vyplývajú z Rámcového rozhodnutia Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 50

Upravuje sa možnosť poškodeného podávať návrhy na zaistenie svojho nároku na majetku obvineného až do odôvodnenej výšky, o čom rozhoduje prokurátor a v súdnom konaní súd. Zaistiť možno tak hnuteľný ako aj nehnuteľný majetok obvineného. Zaistenie majetku sa obmedzuje len na veci, na ktoré možno podľa občianskoprávnych predpisov nariadiť výkon rozhodnutia, nikdy však nie pohľadávky obvineného na mzdu a odmenu z pracovného pomeru, pohľadávky na výživné a výplatu dávok sociálneho zabezpečenia.

K § 51

Taxatívne sa stanovujú podmienky pre zrušenie alebo obmedzenie zaistenia majetku na náhradu škody, ktorá vznikla poškodenému trestným činom.

K § 52

Ustanovuje sa možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiam o zaistení nároku poškodeného na majetku obvineného, ako aj obmedzenia a zrušenia zaistenia, pričom v určitých prípadoch sa sťažnosti priznáva odkladný účinok.

K § 53

Poškodený a zúčastnená osoba sa môžu nechať zastupovať splnomocnencom. Ustanovujú sa podmienky, kto môže byť splnomocnencom. Pritom splnomocnencom poškodeného môže byť aj poverený zástupca organizácie na pomoc poškodeným. Uvedená úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre trestné konanie v oblasti poškodených prijalo rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 54

Upravujú sa oprávnenia splnomocnenca. Navrhuje sa stanoviť čas, dokedy musí splnomocnenec poškodeného predložiť a navrhnúť súdu tie dôkazy, ktoré žiada vykonať na hlavnom pojednávaní (najneskoršie v priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa). Navrhovaná úprava okrem rozšírenia práv splnomocnenca poškodeného v súvislosti s kontradiktórnym procesom, prispeje aj k lepšej príprave a organizácii konania hlavného pojednávania.

Okrem uvedeného sa posilňuje právo splnomocnenca predkladať za poškodeného podmienky na uzatvorenie zmieru alebo dohody s páchateľom. Tie môže predkladať aj prostredníctvom probačného a mediačného úradníka.

K § 55

V tomto ustanovení sa zdôrazňuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní i súdov rešpektovať práva, česť a dôstojnosť občanov, ktorí vystupujú v trestnom konaní a zachovávať v služobnom styku s nimi oficiálnu zdvorilosť. K tomu slúži aj výslovne zdôraznenie, aby sa úkony trestného konania realizovali zásadne v dennej dobe a v úradných miestnostiach. V inom čase a inde sa môžu vykonávať len výnimočne, napr. ak ide o neodkladné a neopakovateľné úkony.

Osobitná pozornosť sa venuje prieťahom v konaní a k ich odstraňovaniu s možnosťou podávať sťažnosti pre nečinnosť súdov. V prípravnom konaní možno o odstránenie

25

prieťahov požiadať prokurátora.

K § 56, § 57

Inštitút dožiadania je v trestnom konaní osvedčený a často využívaný. Možnosť využívať dožiadania sa rozšírila aj na novozriadených probačných a mediačných úradníkov, ako aj vyšších súdnych úradníkov.

K § § 58 až § 60

Zápisnica je tradičnou formou pre zachovanie procesných úkonov. Jej obsah je presne vymedzený ustanovenia o tom, ako sa má zápisnica vyhotoviť a kto ju má podpisovať, aby sa jednoznačne verifikoval jej obsah. Dôležité sú ustanovenia o využívaní nových prostriedkov na fixovanie procesných úkonov, najmä zvukových, obrazových resp. obrazovozvukových záznamov. V konaní pred súdom sa ukazuje ako naliehavý problém zachytiť priebeh konania, napr. rýchlopisným záznamom, ale aj zvukovým a obrazovým záznamom a obsah týchto zápisov, či záznamov prepísať do obyčajného písma. Predkladané ustanovenie rieši tieto otázky tak, aby bol záznam spolu s jeho prepisom kedykoľvek k dispozícii pre potreby účastníkov konania.

K § 61

Osobitnú pozornosť treba venovať zápisnici o hlasovaní. Vedľa tradičného obsahu zápisnice, ktorú podpisujú všetci členovia a zapisovateľ, sa v zápisnici uvedie, či sa senát zhodol na výroku jednomyseľne, alebo či ide o väčšinové rozhodnutie. Mienka sudcu, ktorý hlasoval odlišne, sa zapíše do zápisnice v celom znení i so stručným odôvodnením. Odlišné hlasovanie sa nemôže zverejniť.

K § 62

Zákon reaguje na rozvoj technických prostriedkov pomocou ktorých možno uskutočniť podanie. Vedľa tradičného ústneho alebo písomného podania sa aj v trestnom konaní akceptujú podania telegrafické, telefaxové, ďalekopisné, ako aj podania uskutočnené elektrickými prostriedkami.

K § 63, 64

Lehoty sa v trestnom konaní tradične počítali na dni, týždne, mesiace, roky. Vzhľadom na znenie Ústavy Slovenskej republiky (čl. 17), kde je obmedzenie osobnej slobody limitované hodinovými lehotami, sa zdôrazňuje počítanie lehôt aj na hodiny aj v navrhovanom zákone. Počiatok, trvanie a ukončenie lehoty je v zákone presne vymedzené aj s ohľadom na občianskoprávne procesné predpisy.

K § 65 až § 68

Doručovanie sa zásadne realizuje prostredníctvom pošty, avšak nie je vylúčená iná forma doručenia písomnosti. Písomnosť sa doručuje na adresu bydliska alebo na adresu, ktorú na účely doručovania osoba výslovne uviedla. Novinkou je doručovanie písomnosti aj elektronickou formou.

K § 69

Nazeranie do spisov je významným právom oprávnených osôb. Podmienky nazerania do spisu, resp. možnosť odoprieť toto právo sú v zákone presne vymedzené. Zo spisov možno robiť výpisky a poznámky, event. na vlastné trovy aj kópie ich časti, ak to oprávnená osoba považuje za potrebné na uplatnenie svojich práv. Pri nazeraní do spisov sa musia urobiť opatrenia na ochranu utajovaných skutočností.

K § 70

Poriadková pokuta je tradičný spôsob, ktorým možno potrestať toho, kto sa voči orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu chová urážlivo, alebo kto neuposlúchne výzvu. Poriadkovú pokutu možno uložiť až do výšky 50 tisíc Sk, právnickým osobám až do

26

výšky 500 tisíc Sk. Keby sa konania, pre ktoré možno uložiť poriadkovú pokutu dopustil prokurátor alebo obhajca alebo príslušník ozbrojeného zboru, možno jeho potrestanie prenechať príslušnému orgánu na disciplinárne konanie.

ZAISTENIE OSÔB A VECÍ

K § 71

Väzba je zaisťovací procesný úkon, ktorý predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody občanov, vzhľadom na ustanovenie čl. 17 ods. 5 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Z väzobných dôvodov uvedených v odseku 1 vyplýva, že jej účelom je zabezpečiť prítomnosť obvineného pre trestné stíhanie a pre výkon trestu pričom aktivity obvinených v naznačenom smere sú časté práve v dôsledku hrozby vysokým trestom, ktorá však musí byť preukázaná ako reálna a konkrétna, t.j. nebude stačiť len v zákone uvedená trestná sadzba (písm. a)), zabrániť mu, aby maril alebo sťažoval vykonávanie dôkazov (písm. b)) a napokon chrániť spoločnosť pred páchateľom, ktorý by aj po vznesení obvinenia pokračoval v trestnej činnosti (písm. c)). Na vzatie do väzby stačí existencia jedného z dôvodov, ich kumulácia však nie je vylúčená. V každom prípade však orgán rozhodujúci o väzbe musí vždy skúmať, či sú preukázané konkrétne okolnosti potvrdzujúce existenciu väzobných dôvodov.

V § 71 ods. 2 sú upravené podmienky opätovného vzatia obvineného do väzby, po tom, čo bol v tej istej veci z väzby prepustený a znovu vzniknú dôvody väzby za situácie, keď najmä uplynula niektorá z lehôt, obmedzujúcich trvanie väzby, uvedených v § 76 a v dobe, keď sa má o tomto opätovnom vzatí do väzby rozhodovať už nie je možné podať návrh na jej predĺženie. Dôvody na vzatie obvineného do väzby opätovne v tej istej veci sú konštruované prísnejšie, keďže už nestačí len odôvodnená obava, ako je tomu v § 71 ods. 1, ale podľa § 71 ods. 2 bude potrebné preukázať skutočnosť, že obvinený je na úteku, resp. sa skrýva, pôsobí na svedkov, resp. vykonáva činnosť, ktorou vedome marí realizovanie nariadeného úkonu a tým úmyselne predlžuje konania. Dôvody vzatia do väzby oproti § 71 ods. 1 sú rozšírené o podmienky uvedené v písm. d), e). Takúto potrebu signalizovala doterajšia prax.

Väzba sa navrhuje ako inštitút fakultatívnej povahy, čo platí vo vzťahu ku všetkým jej dôvodom.

K § 72

Odsek 1 tohto ustanovenia definuje, čo sa rozumie pod pojmom „rozhodnutie o väzbe“.

Kým § 71 stanovuje materiálne podmienky väzby, odsek 2 tohto ustanovenia určuje základnú formálnu podmienku spočívajúcu v tom, že voči osobe, ktorá sa berie do väzby, už bolo vznesené obvinenie. Zo skutočnosti, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok, však vyplýva, že v čase rozhodovania o väzbe toto uznesenie ešte nemusí byť právoplatné. Rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní sa navrhuje zveriť do právomoci sudcu pre prípravné konanie, ktorý však môže rozhodovať len na základe návrhu prokurátora, doloženého celým získaným originálnym spisovým materiálom (odsek 4).

Vzhľadom na to, že prokurátor bude môcť napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie, ktorým sudca pre prípravné konanie nevyhovie jeho návrhu na vzatie obvineného do väzby, v odseku 3 sa navrhuje upraviť formu a obsah tohto rozhodnutia.

K § 73

Inštitút – príkaz na zatknutie - navrhovaný v tomto ustanovení je v súlade s čl. 17 ods. 4 Ústavy SR a mal by prispieť k urýchleniu trestného konania. Jeho použite bude prichádzať do úvahy vtedy, keď prítomnosť obvineného na výsluchu alebo inom úkone nebude možné zabezpečiť inými prostriedkami. Súčasne však musí byť splnená podmienka, že je daný niektorý z dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 alebo ods. 2 a že v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie predložil návrh prokurátor. V konaní pred súdom aj o tejto otázke rozhoduje súd samostatne, čo však neznamená, že podnet nemôže prísť od prokurátora alebo inej strany.

27

Ustanovenie je navrhované v takom znení, aby pri jeho uplatňovaní bola plne zabezpečená ochrana osobnej slobody obvineného, aby k jej obmedzovaniu dochádzalo v súlade s požiadavkami Ústavy SR len na zákonom podklade, v nevyhnutnej miere a aby bola vylúčená možnosť jeho neodôvodneného predlžovania.

Pátranie po obvinenom, jeho zatknutie, ako aj prípadné následné dodanie obvineného do miesta výkonu väzby budú zabezpečovať policajti.

K § 74 a § 75

V ustanovení sa navrhuje, aby orgánom, ktoré rozhodli o vzatí obvineného do väzby, bola uložená informačná povinnosť vo vzťahu k presne vymedzeným subjektom. V § 75 sa upresňuje povinnosť súdu a prokurátora vyrozumieť o skutočnostiach uvedených v písmenách a) až i) príslušný ústav na výkon väzby.

K § 76

Navrhuje sa upraviť dĺžku trvania väzby tak, aby na jednej strane nedochádzalo k jej bezdôvodnému predlžovaniu, ale aby na druhej strane boli eliminované možnosti páchateľov (najmä závažných a z hľadiska dokazovania komplikovaných trestných činov) rôznymi návrhmi umelo predlžovať trestné stíhanie a tým dosiahnuť, aby zákonná lehota pre trvanie väzby skončila skôr, ako bude skončené trestné stíhanie.

V odsekoch 1 a 2 sa vymedzuje orgán, ktorý bude o trvaní väzby rozhodovať v prípravnom konaní, stanovuje sa jej základná dĺžka, definujú sa podmienky, za ktorých bude môcť tento orgán väzbu predĺžiť, a určuje sa doba, o ktorú tak bude možné urobiť tak, aby celková doba väzby nepresiahla lehoty uvedené v odseku 6, z ktorých jedna polovica môže byť vyčerpaná v prípravnom konaní a druhá pripadá na konanie pred súdom (odsek 7). Pokiaľ bude podaná obžaloba alebo návrh na dohodu o vine a treste súdu v lehote, keď je ešte obvinený vo väzbe prípravného konania, bude väzba pokračovať plynule bez toho, aby bola súdu stanovená lehota a povinnosť sám sebe navrhovať a potom predlžovať väzbu (odsek 5). Táto povinnosť je ustanovená ex lege vo všeobecnej rovine (§ 79) a súd musí v každom štádiu konania skúmať nielen trvanie vlastných dôvodov väzby (§ 71), ale aj opodstatnenosť ďalšieho trvania lehoty väzby v zmysle podmienok uvedených v § 76 ods. 2.

Reaguje tiež na rozhodnutie ústavného súdu (I.ÚS 6/02) podľa ktorého v zmysle čl.17 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ( k tomu pozri aj argumentáciu pri § 238 ods.3).

Uvedený nový spôsob konania a rozhodovania o lehote trvania väzby a zavádza v snahe prispieť k zodpovednejšiemu a rýchlejšiemu vybavovaniu väzobných vecí – nové lehoty sú ustanovené s prihliadnutím na závažnosť a náročnosť riešeného prípadu. Má na zreteli zavádzaný kontradiktórny charakter súdneho procesu, aj procesne menej náročné prípravné konanie, ako aj skutočnosť, že vlastné súdne konanie, na ktorom sa budú procesne náročným spôsobom vykonávať všetky rozhodujúce dôkazy, bude trvať nutne dlhší čas. Dĺžka trestného stíhania ako celku, však má byť citeľne kratšia vo väčšine vecí. Z hľadiska súdnej väzby je toto ustanovenie významné aj preto, že začiatok plynutia lehoty pre súd bude určený podaním veci na súd a nie až uplynutím lehoty väzby patriacej predsúdnemu konaniu.

K ods. 8, 9

Upravuje postup pri súbehu trestných činov s tým, že pre určenie lehoty uvedenej v ods. 6 je rozhodujúca trestná sadzba ustanovená na čin najprísnejšie trestný. Ak sa zistí, že vec treba posúdiť miernejšie a v dôsledku uvedeného už uplynula lehota ustanovená v ods. 6 alebo 7, musí byť obvinený ihneď prepustený z väzby na slobodu.

K ods.10

Zakotvuje okamih, od ktorého sa budú počítať lehoty ustanovené v ods. 6 a 7. Ide teda o začiatok plynutia lehoty väzby, ktorá začala v prípravnom konaní, alebo lehoty v súdnom konaní, aj pokiaľ táto kontinuálne nadväzuje na väzbu v prípravnom konaní alebo po rozhodnutí súdu o vzatí obvineného (obžalovaného) do väzby (prakticky už len z dôvodov

28

§ 71 ods. 2), ak bol predtým pre uplynutie lehoty ustanovenej v odseku 7 z väzby prepustený.

K § 77

Ustanovenie upravuje výnimku počítania lehôt podľa ustanovenia § 76 odsek 6 alebo 7. Dôvodom prerušenia plynutia lehôt podľa tohto ustanovenia je subjektívna prekážka, ktorá je spôsobená obvineným zavineným konaním. Uvádza subjekt oprávnený o tom rozhodovať s tým, že proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

V ods. 3 stanovuje osobitný režim trvania väzby v prípadoch konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. o dovolaní alebo návrhu na obnovu konania.

K § 78

V prípade, že obvinený bude vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2, jej dĺžka je obmedzená najviac na 6 mesiacov, pričom na jej predlžovanie platí toto osobitné ustanovenie, ktoré odkazuje na § 76 ods. 2 až 6 a odsek 8 až 10. Návrh na predĺženie lehoty väzby je potrebné doručiť súdu najneskôr 15 dní pred ukončením 6-mesačnej lehoty, v konaní pred súdom platí primerané ustanovenie § 76 ods. 5, na ktoré odsek 3 tohto ustanovenia odkazuje. V tomto ustanovení sa však prelamuje pravidlo uvedené v § 76 odsek 7 keďže v tomto prípade vynútilo správanie sa obvineného po prepustení z väzby, okrem prípadu podľa § 71 odsek 2 písm. d) a postup podľa § 76 odsek 7 by v týchto prípadoch vlastne maril účel a zmysel opätovnej väzby obvineného. Preto delenie väzby podľa § 76 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužije. Platí však zásada, že celková doba trvania väzby uvedená v § 76 ods. 6 sa nemôže prekročiť.

K § 79

V odseku 1 sa zakotvuje zásada, že ak pominie dôvod väzby alebo dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6,7 alebo v § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Zároveň sa zakotvuje právo prokurátora v prípravnom konaní priamo rozhodnúť a prepustiť obvineného na slobodu.

Odsek 2, 3 upravujú právo obvineného žiadať svoje prepustenie na slobodu a spôsob rozhodovania o takejto žiadosti. Za účelom eliminovania možnosti zneužívania tohto práva a obťažovania prokurátora, sudcu pre prípravné konanie a súdu častými neodôvodnenými žiadosťami však súčasne stanovuje aj časové obmedzenie tohto práva na 30 dní (ods. 3).

V odseku 4 sa navrhuje zjednodušený spôsob prepustenia obvineného na slobodu v prípade, keď v konaní pred súdom bude s prepustením súhlasí prokurátor.

K § 80

Navrhuje sa, aby pri splnení zákonom stanovených podmienok bolo možné inštitút väzby nahradiť alternatívne zárukou, sľubom alebo dohľadom, pričom na rozdiel od inštitútu peňažnej záruky (§ 81) ide v tomto prípade o opatrenie nemajetkovej povahy. Do úvahy však nebude prichádzať jeho použitie v prípade splnenia podmienok na uvalenie kolúznej väzby (§ 71 ods. 1 písm. b) .

Ustanovuje povinnosť súdu a v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie oboznámiť toho, kto ponúka prevzatie záruku, so skutočnosťami, ktoré treba aby poznal ešte pred prevzatím záruky a obvineného s obsahom záruky. Zároveň sa umožňuje uloženie obmedzení a primeraných povinností na dosiahnutie účelu tohto inštitútu. Vylučuje sa však použitie tohto ustanovenia, ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin s výnimkou, ak záruku odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Upravuje sa aj postup v prípade ak zaniknú skutočnosti ktoré viedli k aplikácií tohto ustanovenia.

K § 81

Okrem spôsobu uvedeného v § 80 sa navrhuje, aby väzbu bolo možné nahradiť aj zložením peňažnej záruky (kaucie), ktorá nie je viazaná len na osobu obvineného. Kvôli zabezpečeniu plynulosti trestného konania sa však súčasne stanovuje obvinenému

29

povinnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu zmenu miesta svojho pobytu.

Zákon ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúceho o prijatí kaucie, akú jej výšku v konkrétnom prípade stanoví. V tomto smere ho zásadne neobmedzuje žiadnou zákonnou sadzbou, len definuje hľadiská, z ktorých treba pri určovaní výšky kaucie vychádzať.

Ak obvinený po prijatí kaucie svojim konaním spôsobí, že nastane niektorá z okolností výslovne uvedených v odseku 3, zložená záruka pripadne štátu, čo však nezbavuje obvineného trestnej zodpovednosti za trestný čin, za ktorý je stíhaný. Súčasne prichádza do úvahy aj vzatie obvineného do väzby. Ak však obvinený neporuší povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu boli uložené, resp. ak odpadne dôvod väzby, vráti sa zložená peňažná čiastka obvinenému (osobe, ktorá ju za obvineného zložila), prípadne na základe požiadavky obvineného sa použije na účely predvídané týmto ustanovením.

Upravuje spôsob rozhodnutia o pripadnutí peňažnej záruky štátu a pripúšťa proti takémuto rozhodnutiu sťažnosť s odkladným účinkom.

K § 82

Navrhované ustanovenie vyhovuje požiadavkám praxe, podľa ktorých za zákonom stanovených podmienok (§ 80 alebo § 81) v niektorých prípadoch možno účel väzby dosiahnuť aj bez toho, aby obvinený bol umiestnený v zariadení na výkon väzby. Z tohto dôvodu sa v odseku 1 ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúcemu o väzbe, či v prípade existencie dôvodov na uvalenie väzby rozhodne o vzatí obvineného do väzby alebo ho ponechá na slobode z dôvodov uvedených v § 80 alebo 81 a uloží mu niektoré z obmedzení vymenovaných v tomto ustanovení, pričom môže uložiť aj viaceré z nich popri sebe. Súčasne sa určujú orgány, ktoré budú príslušné na zrušenie alebo zmenu uložených obmedzení, ako aj na kontrolu ich plnenia.

K § 83

Toto ustanovenie určuje, v ktorých prípadoch možno podať sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe, aj o nevzatí obvineného do väzby. Súčasne sa v ňom vymedzuje, v ktorých prípadoch a za akých podmienok má táto sťažnosť odkladný účinok.

K § 84

Navrhuje sa, aby v prípade, že existuje niektorý z dôvodov väzby u obvineného, ktorý už vykonáva trest odňatia slobody uložený v inej veci, súd alebo v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mohol rozhodnúť o nevyhnutných obmedzeniach obvineného. Tieto obmedzenia môžu spočívať v zákaze styku s určitými osobami, v kontrole korešpondencie, v zamedzení voľného pohybu mimo väzenské zariadenie a pod. a ich cieľom bude najmä zabrániť obvinenému, aby prostredníctvom odsúdených a iných osôb ovplyvňoval spoluobvinených, svedkov alebo poškodených.

Orgán rozhodujúci o obmedzeniach pri tom použije primerane ustanovenia platné pre konanie o väzbe a musí prihliadať na to, aby sa v dôsledku uložených obmedzení obvinený neocitol v horšom postavení, ako keby bol vzatý do väzby.

K § 85

Toto ustanovenie umožňuje výnimočne, avšak v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, zasiahnuť do osobnej slobody osoby, voči ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie. Rozlišujú sa pri tom dva relatívne samostatné inštitúty a to zadržanie a obmedzenie osobnej slobody.

Podľa odseku 1 zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu za súčasnej existencie väzobných dôvodov môže vykonať policajt. Naproti tomu osobe, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, smie z dôvodov uvedených v odseku 2 obmedziť osobnú slobodu ktokoľvek bez toho, že by musel skúmať, či sú dané dôvody väzby. V takomto prípade sa takáto osoba môže presvedčiť bežným prehliadnutím, či osoba, ktorej obmedzila osobnú slobodu nemá pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť jej život alebo zdravie.

Vzhľadom na to, že inštitúty upravené v tomto ustanovení predstavujú vážny zásah

30

do základných práv a slobôd občana garantovaných ústavov, podľa navrhovanej úpravy už od začiatku uplatnenia takéhoto zásahu voči občanovi musí byť zaručený dozor a spolurozhodovanie prokurátora. Z toho istého dôvodu ustanovenie podrobne upravuje aj postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k podozrivej osobe po tom, ako bol vykonaný zásah do jej osobnej slobody, pričom sa stanovuje maximálne prípustná dĺžka trvania tohto zásahu v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.

Pretože zadržaná osoba sa nachádza v podobnej situácii ako obvinený, navrhovaná úprava predpokladá, že jej budú poskytnuté aj primerané možnosti k realizovaniu jej ústavného práva na obhajobu.

K § 86

Z tohto ustanovenia vyplýva pre policajta možnosť, aby v neodkladnom prípade týmto prechodným opatrením preklenul dobu, počas ktorej nemožno vopred zadovážiť rozhodnutie o väzbe, hoci niektorý z dôvodov väzby existuje. Na rozdiel od § 85 ide výlučne o postup voči osobe, ktorej už bolo vznesené obvinenie, hoci uznesenie o vznesení obvinenia ešte nemuselo nadobudnúť právoplatnosť.

Aj toto ustanovenie zaručuje potrebnú ingerenciu prokurátora a garantuje maximálnu dĺžku trvania zadržania.

K § 87

Toto ustanovenie bezprostredne nadväzuje na ustanovenia § 85 a 86. Upravuje postup prokurátora a sudcu pre prípravné konanie pre prípad, že sa zadržaná osoba dostane do ich dispozície. Osobitne v tejto súvislosti treba upozorniť na právo obhajcu i prokurátora zúčastniť sa výsluchu zadržaného sudcom pre prípravné konanie, ako aj informačnú povinnosť sudcu voči stranám konania.

V záujme dodržiavania maximálne dovolenej dĺžky obmedzenia osobnej slobody obvineného sa navrhuje, aby prekročenie tejto lehoty bolo automaticky dôvodom na prepustenie obvineného na slobodu.

K § 88

Zavádza sa možnosť zabezpečenia o predvedenie svedka, ktorý nerešpektoval súdny príkaz – predvolanie dostaviť sa na úkon a tým zmaril vykonanie tohto úkonu a jeho prítomnosť nie je možné zabezpečiť iným spôsobom, môže byť na tento účel obmedzená osobná sloboda, aby bol predvedený na príkaz predsedu senátu na výsluch. Obmedzenie osobnej slobody svedka môže trvať len nevyhnutnú dobu na vykonanie úkonu, najviac 72 hodín. V tomto čase musí byť svedok vypočutý predsedom senátu, ktorý mu súčasne doručí predvolanie na súdne konanie, alebo od neho vyžiada adresu na ktorú treba zaslať predvolanie. Ak nemožno svedka predviesť pred predsedu senátu predvedie sa pred iného sudcu toho istého súdu, ktorý ho vypočuje. Navrhnuté ustanovenie neodporuje, resp. je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide o reakciu na nerešpektovanie súdneho príkazu dostaviť sa na úkon pred súd. Dôležitou je možnosť prečítať výpoveď svedka v súdnom konaní aj bez podmienok uvedených v § 263. Tým sa vytvárajú predpoklady pre rýchlejšie ukončenie prípadu.

K § 89

Týmto ustanovením sa vytvára priestor, aby orgány uvedené v odseku 3 mohli zaistiť veci dôležité pre trestné konanie. Takými vecami sa rozumejú predovšetkým predmety alebo listiny, ktoré môžu poslúžiť ako dôkaz, ako aj veci, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie, avšak s výnimkou listín uvedených v odseku 2. Povinnosť predložiť alebo v prípade potreby vydať takúto vec postihuje osobu, ktorá má vec momentálne pri sebe, t.j. bez ohľadu na vlastnícke vzťahy k tejto veci, pričom sa predpokladá jej dobrovoľná súčinnosť.

Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím a preto sa nerobí uznesením. Ide o ústne opatrenie podľa § 162 ods. 3.

31

K 90

Úprava reaguje na dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Toto ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely trestného konania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ak sú potrebné na účely trestného konania je možné vydať opätovne.

K § 91

V bezprostrednej nadväznosti na § 89 sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec dôležitú pre trestné konanie aj proti vôli osoby, ktorá ju má pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu. Pretože uplatnením tohto inštitútu môže ísť o zásah do ústavou garantovaných vlastníckych práv, pre prípad odňatia veci policajtom sa vyžaduje aj ingerencia prokurátora. Ako prevencia proti prípadnému nezákonnému postupu sa vyžaduje pribrať k úkonu nestrannú osobu.

K § 92

V praxi sa často stáva, že vec dôležitá pre trestné konanie sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa § 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov alebo podľa § 17 zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní.

K § 93

Odsek 1 tohto ustanovenia má zabezpečiť, aby vydaná, odňatá alebo prevzatá vec alebo počítačové údaje boli v zápisnici identifikovaná spôsobom vylučujúcim jej zámenu s inou vecou.

V odseku 2 sa orgánu konajúcemu ohľadom vydania, odňatia alebo prevzatia veci ukladá povinnosť písomne potvrdiť prevzatie veci.

K § 94

Ustanovenie umožňuje, aby sa v prípade potreby úschova vydaných, odňatých a prevzatých vecí mohla zabezpečiť aj prostredníctvom iných subjektov, ako sú orgány činné v trestnom konaní a súd.

K § 95

Pri vyšetrovaní niektorých trestných činov, ktoré navrhované ustanovenie presne vymedzuje, je často nevyhnutné pre úspešné vykonanie trestného stíhania zaistiť peňažné prostriedky na účte v banke alebo iné peňažné prostriedky, s ktorými disponuje iná právnická osoba alebo fyzická osoba, pričom prax ukázala, že je potrebné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd na tento účel disponovali špeciálnym zaisťovacím inštitútom. Kvôli vylúčeniu prípadných nežiadúcich prieťahov v prípadoch, keď je potrebné neodkladne konať, sa navrhuje, aby príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov mohol dať v prípravnom konaní prokurátor. Z ustanovenia súčasne vyplýva pre orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosť dbať na to, aby účet bol zaistený len v nevyhnutne potrebnej výške a na nevyhnutne potrebnú dobu.

Zaistenie môže postihnúť nie len účet obvineného, ale ktorýkoľvek účet v banke, ktorý má súvislosť s vyšetrovaným trestným činom. Zo zaistenia sú vylúčené peňažné prostriedky, ktoré sú nevyhnutne potrebné na uspokojovanie životných potrieb obvineného alebo osôb, o ktorých výchovu a výživu je obvinený podľa zákona sa starať. Príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov sa po realizácii príkazu doručí aj majiteľovi peňažných prostriedkov.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj

32

z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.

K § 96

Prax ukazuje, že trestná činnosť má stále častejšie súvislosť s cennými papiermi a možno očakávať, že s rozvojom kapitálového trhu sa táto tendencia bude ešte zosilňovať. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby prokurátor a súd vo vzťahu k zaknihovaným cenným papierom disponovali obdobnými oprávneniami, ako vo vzťahu k peňažným prostriedkom na účte. Kvôli vylúčeniu prípadných aplikačných problémov je však potrebné tento postup upraviť v samostatnom ustanovení.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.

K § 97 a § 98

Cieľom týchto ustanovení je dosiahnuť, aby veci, ktoré boli obstarané pre potreby trestného stíhania jednotlivými zákonom upravenými zaisťovacími úkonmi, zostávali v dispozícii orgánov činných v trestnom konaní a súdu len nevyhnutne potrebnú dobu, aby sa tak neprimerane neobmedzovali vlastnícke, užívacie a iné práva k týmto veciam. Súčasne majú zabezpečiť, aby činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu nebola komplikovaná prípadnými nevyjasnenými občianskoprávnymi vzťahmi alebo absenciou potrebnej súčinnosti oprávnených osôb. Z týchto dôvodov sa v súlade s predchádzajúcou praxou navrhuje priamo v zákone pomerne podrobne upraviť práva, povinnosti a postup jednotlivých zainteresovaných subjektov pri nakladaní so zaistenými vecami alebo zaistenými cennými papiermi.

K § 99

Toto ustanovenie v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 Ústavy SR legalizuje zásahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu do ústavou zaručeného práva na nedotknuteľnosti osoby a jej obydlia a preto aj presne definuje dôvody, pre ktoré možno vykonať domovú prehliadku, prehliadku priestorov neslúžiacich na bývanie a pozemkov, ako aj osobnú prehliadku.

K § 100 až 102

V týchto ustanoveniach sa vymedzujú orgány, ktoré sú oprávnené nariadiť vykonanie jednotlivých druhov prehliadok, stanovuje sa forma príkazu na ich vykonanie a režim ich doručovania dotknutým osobám a určujú sa subjekty, ktoré budú tieto príkazy realizovať.

K § 103

Navrhuje sa, aby policajt, príslušník Policajného zboru, Vojenskej polície, Železničnej polície alebo colník mohol zasiahnuť do ústavného práva na nedotknuteľnosť obydlia nie len za účelom vykonania prehliadky, ale aj pri splnení iných, v tomto ustanovení presne vymedzených podmienok. Ustanovenie odseku 3 má pri tom zabrániť prípadným pokusom o zneužitie tohto inštitútu, pri čom však nevylučuje, aby pri jeho uplatňovaní príslušný orgán nemohol napr. zaistiť zbrane, drogy alebo obdobné veci nachádzajúce sa v obydlí.

K § 104

Účelom tohto ustanovenia je zdôrazniť, že prehliadky podľa § 99 nemožno zneužívať na neprimerané zásahy do ústavných práv občanov, ale možno ich použiť subsidiárne len vtedy, ak cieľ, ktorý sa ich vykonaním sleduje, nemožno dosiahnuť iným, z hľadiska občianskych práv šetrnejším spôsobom.

Vzhľadom na skutočnosť, že striktné dodržiavanie takéhoto postupu by v ojedinelých prípadoch mohlo viesť k predčasnému zmareniu účelu prehliadky, v odseku 2 sa povoľuje výnimka z tejto zásady, ak tomu bráni závažná prekážka, alebo ak by predchádzajúca výzva

33

bola zjavne neúspešná.

K § 105

Toto ustanovenie upravuje postup orgánu, pri vykonávaní úkonov podľa predchádzajúcich ustanovení a stanovuje základné zásady pre spracovanie sprievodnej dokumentácie. Kvôli vylúčeniu prípadných pochybností o objektivite vykonaného úkonu, dodržaní zákonných podmienok a postupov a spochybňovania obstaraných dôkazov sa navrhuje, aby sa pri úkone (až na zákonom vymedzené výnimky) umožnila prítomnosť tzv. domácej osoby a aby sa k prehliadke pribrala osoba, ktorá nie je na veci zúčastnená.

K § 106

Toto ustanovenie organicky dopĺňa práva orgánov činných v trestnom konaní a súdu zakotvené v § 99 až 105 o im zodpovedajúcu povinnosť občana strpieť tieto úkony. Pre prípad, že by sa zainteresovaná osoba odmietla dobrovoľne podrobiť výkonu procesného úkonu, navrhuje sa v odseku 2, aby orgány vykonávajúce úkon mohli prekonať jej odpor alebo ňou vytvorenú prekážku aj donucovacími prostriedkami.

K § 107

Týmto ustanovením sa legalizuje konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu, v rámci ktorého je proti vôli občana nevyhnutné zasiahnuť do práva na nedotknuteľnosť obydlia za účelom vykonania niektorých procesných úkonov na miestach, ktoré požívajú ústavnú ochranu.

K § 108

Zadržanie a vydanie zásielky je procesný úkon, ktorý predstavuje zásah do ústavou garantovaného práva na listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ, vzhľadom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Ustanovenie v odseku 1 vytvára priestor na postihnutie zásielok pochádzajúcich od obvineného alebo jemu určených bez ohľadu na trestnoprávnu kvalifikáciu jeho konania.

V odseku 2 sa navrhuje, aby vo vzťahu k presne vymedzeným trestným činom bolo možné uplatniť tento inštitút aj v dobe, keď ešte nebolo začaté trestné stíhanie. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv občanov sa vyžaduje písomná forma príkazom, ktorý sa odôvodní. Z tohto istého dôvodu sa navrhuje, aby tento inštitút bol zverený len do právomoci súdnych orgánov.

Na preklenutie doby, počas ktorej nebude možné včas obstarať zákonom požadovaný príkaz na zadržanie zásielky, sa v odseku 3 upravuje prechodné krátkodobé opatrenie (tri dni) - príkaz na zadržanie prepravy zásielky.

K § 109

V nadväznosti na § 108 bolo potrebné vymedziť okruh subjektov, ktoré môžu ďalej nakladať so zadržanou a vydanou zásielkou, a upraviť ich postup. Samostatné konanie orgánov činných v trestnom konaní bez ingerencie sudcu pre prípravné konanie je aj tu vylúčené.

K § 110

Toto ustanovenie vytvára priestor pre zefektívnenie boja orgánov činných v trestnom konaní a polície s niektorými zákonom vymedzenými druhmi trestnej činnosti, na páchanie ktorej sú zneužívané zásielky vydané podľa § 108 odsek 1 alebo 2. Súčasne v tomto ustanovení sú konkretizované subjekty, ktoré vykonajú zámenu obsahu zásielok.

K § 111

Aj účelom tohto ustanovenia, ktoré je v súlade s Dohovorom OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988, je umožniť účinnejšie odhaľovať páchateľov trestných činov súvisiacich s dovozom, vývozom alebo prevozom vecí uvedených v odseku 1. Vzhľadom na charakter tohto opatrenia sa pri jeho

34

realizácii predpokladá spolupráca príslušníkov Policajného zboru s orgánmi Colnej správy a odôvodnené bude aj použitie informačných a technických prostriedkov, ktorými v zmysle osobitného zákona disponuje Policajný zbor.

K § 112 až 114

Prax ukazuje, že vyšetrovanie niektorých trestných činov, najmä tých, pre ktoré je charakteristická vysoká organizovanosť páchateľov a používanie konšpiratívnych metód práce je veľmi obtiažne a zdĺhavé, v niektorých prípadoch aj nemožné, bez použitia niektorých špecifických prostriedkov, akými sú napr. predstieraný prevod veci, sledovanie osôb a vecí a informačné a technické prostriedky (vrátane vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov). Pravdaže nestačí len vytvoriť zákonný rámec pre používanie týchto prostriedkov, ale je potrebné jednoznačne deklarovať legálnosť možnosti použitia výsledkov získaných ich nasadením pri dokazovaní. Vzhľadom na to, že ide prevažne o závažné zásahy do ústavných práv občanov, ktoré sú aj verejnosťou veľmi citlivo vnímané, navrhuje sa, aby jednotlivé ustanovenia veľmi podrobne upravovali postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, ako pri iných obdobných úkonoch upravených v Trestnom poriadku – ustanovuje sa, pri ktorých trestných činoch bude možné tieto úkony použiť, za akých podmienok sa bude dávať príkaz na tieto úkony, určuje sa doba ich použitia, ako aj podmienky ich použitia a ďalšie náležitosti. Z toho istého dôvodu bude pri používaní týchto prostriedkov policajtmi zabezpečená dostatočná ingerencia prokurátora a súdu

K § 115 a § 116

Inštitút upravený v ustanovení § 115 predstavuje zásah do ústavou zaručeného práva na tajomstvo prepravovaných správ, s poukazom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah dovolený a je v súlade aj s príslušnými medzinárodnoprávnymi dokumentmi. Bez jeho existencie by odhaľovanie a dokazovanie niektorých trestných činov bolo prinajmenšom problematické. Vzhľadom na charakter tohto úkonu sa však navrhuje priamo v zákone stanoviť presné pravidlá pre jeho povoľovanie, nasadzovanie a využívanie jeho výsledkov v trestnom konaní. Závažnosť zásahu do občianskych práv a slobôd občanov je premietnutá aj do skutočnosti, že odpočúvanie bez súhlasu účastníka dotknutej telekomunikačnej stanice môže povoliť len predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie.

Za účelom dosiahnutia náležitej efektívnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade je potrebné zabezpečiť jeho utajenie. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby sa výsledky odpočúvania mohli použiť až po skončení všetkých technických opatrení vykonávaných na jeho zabezpečenie.

V § 116 je upravený postup pri poskytovaní a zaobstarávaní registrácie telekomunikačnej prevádzky, napr. aj mobilných telefónov ku konkrétnej osobe alebo osobám. Pôjde najmä o záznamy, ktoré obsahujú identifikačné a účastnícke číslo mobilného telefónu, dátum a čas počiatku hovoru, dobu trvania hovoru, číslo volanej stanice, označenie základnej stanice, ktorá zachytávala hovor v okamžiku spojenia a označenie základnej stanice, ktorá sprostredkovala hovor v okamžiku ukončenia.

K § 117

Za účelom ľahšieho odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov v zákone vymedzených trestných činov sa navrhuje, aby za presne stanovených podmienok bolo možné použiť agenta, ktorý je definovaný v § 10 ods.18. Očakáva sa, že najmä v boji s organizovanou trestnou činnosťou význam tohto inštitútu v najbližšom období vzrastie. Za účelom zníženia rizika zneužívania tohto inštitútu sa v odseku 2 výslovne uvádza, ktorá činnosť agenta je neprípustná. Ustanovenie vymedzuje aj pravidlá pre používanie agenta a určuje orgány s povoľovacou právomocou. Vzhľadom na vysokú rizikovosť pôsobenia agenta v kriminálnom prostredí sa upravujú formy utajenia jeho činnosti a v tej súvislosti aj spôsoby jeho výsluchu.

Agenta v prípravnom konaní môže vypočuť len prokurátor za podmienok ustanovenia

35

§ 134 ods. 1, t.j. za použitia technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu tak, aby jeho totožnosť nebola odhalená. Výnimočne môže byť agent vypočutý aj na súde, pri primeranom použití ustanovenia § 134 ods. 1, § 136 a § 262. Ak je agentom iná osoba ako príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu a táto súhlasí s tým, aby bola jeho totožnosť odhalená, použijú sa na ďalšie konanie ustanovenia o svedkovi (§ 127 – § 134). Tento postup prichádza do úvahy, ak takáto osoba, splnila úlohy vyplývajúce z postavenia agenta.

Vo vzťahu k činnosti agenta návrh predpokladá aj použitie informačných a technických prostriedkov.

K § 118

V poslednom období sú všetky sféry spoločenskej činnosti výrazne poznačené rozširovaním používania výpočtovej techniky. To so sebou prináša na jednej strane nové formy páchania trestnej činnosti, ale na druhej strany otvára aj priestor pre uplatňovanie nových prostriedkov pri jej vyšetrovaní. Inštitút, ktorý sa ako úplne nový zavádza do nášho Trestného poriadku týmto ustanovením, vychádza zo skutočnosti, že mnohé štátne i neštátne inštitúcie postupne vytvárajú veľmi rozsiahle informačné databázy obsahujúce informácie o fyzických osobách, ktorých ďalším elektronickým porovnávaním pre potreby orgánov činných v trestnom konaní sa možno dopracovať k informáciám významným z hľadiska trestného stíhania. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na ochranu osobných údajov (čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) však takáto činnosť, ak nemá byť považovaná za neoprávnený zásah do tohto práva, nemôže byť ponechaná na ľubovôľu týchto orgánov, ale musí byť upravená zákonom.

Špecifikom tohto inštitútu je aj to, že jeho uplatňovanie sa bude dotýkať neurčitého, ale pri tom spravidla veľkého počtu osôb, z ktorých väčšina nielenže nebude podozrivými zo spáchania trestného činu, ale v konečnom dôsledku nebude mať s trestným stíhaním žiadnu súvislosť. Aj z tohto dôvodu sa v odseku 1 navrhuje, aby sa tento prostriedok mohol používať len vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu trestných činov na základe príkazu predsedu senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátora. V odseku 2 sa stanovujú formálne a obsahové náležitosti príkazu vydaného podľa odseku 1.

Z textu ustanovenia je zrejmé, že sa tu má na mysli počítačové porovnávanie údajov o možnom páchateľovi (páchateľoch) trestného činu so súbormi údajov nazhromaždených v informačných systémoch rôznych inštitúcií na iné účely (t.j. nie na účely trestného stíhania), pričom ide o subjekty, ktoré nie sú orgánmi činnými v trestnom konaní. Môže ísť napríklad o databázy poisťovní, bankových inštitúcií, subjektov poskytujúcich služby širokému okruhu užívateľov (elektrárne, plynárne, vodárne, telekomunikácie, káblová televízia) a pod., ktoré na zhromažďovanie a spracovávanie majú zmocnenie zo zákona, alebo od samotných fyzických osôb, ktorých sa údaje týkajú. Z tohto dôvodu je v odseku 3 osobám zhromažďujúcim použiteľné informácie uložená povinnosť údaje potrebné pre porovnávanie poskytnúť.

Napokon v odsekoch 4 až 7 sa stanovuje spôsob nakladania s poskytnutými nosičmi informácií a s nepotrebnými informáciami, postup pri použití výsledkov porovnávania ako dôkazu v trestnom konaní, možnosť použitia zistených skutočností v inom trestnom konaní a nakladanie s negatívnymi výsledkami porovnávania.

DOKAZOVANIE

K § 119

V trestnom konaní - tak ako doteraz - budú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva hmotného. Bude treba dokazovať, či skutok bol spáchaný, či skutok má znaky trestného činu, kto ho spáchal. Predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti z ktorých možno zistiť, za akých okolností a ako bol trestný čin spáchaný, príčinná súvislosť a

36

následky činu, všetky skutočnosti ktoré charakterizujú osobu páchateľa, jeho motiváciu a formu zavinenia, ako i skutočnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie. Následky trestného činu a rozsah spôsobenej škody sa bude zisťovať aj z hľadiska rozhodovania o nárokoch poškodeného. Samozrejme predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva procesného.

Dôkazné prostriedky sú síce prakticky vyčerpávajúco vymenované v § 119 ods.2, avšak nevylučujú sa ani event. iné pramene dôkazov, poskytované napr. novými vedeckými objavmi. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj "všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci" je, aby išlo o dôkazy, získané zákonným spôsobom. Do úvahy prichádzajú najmä najnovšie informačno-technické prostriedky (elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické) a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory, používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní dopravovaných zásielok a ich vyhodnocovaní, spojenom s využívaním kriminalistických metód pri zaznamenávaní telekomunikačnej techniky, pri vyhodnocovaní obrazových či zvukových záznamov.

Zvýšenie kontradiktórnosti trestného procesu si vyžiadalo výslovné zdôraznenie (ods.3) skutočnosti, že dôkazy môžu obstarávať aj strany. Musia, samozrejme, niesť náklady, spojené s obstaraním dôkazu. Ich náhrada zo strany štátu prichádza do úvahy, len v prípade vynesenia oslobodzujúceho rozsudku podľa § 285 písm. a), b) alebo c).

K § 120

Doterajšie formy predvolania a predvedenia sa v podstate zachovávajú. K upresneniu dochádza najmä u mladistvých. Doterajšia úprava umožňovala, aby predvádzanie vykonal pracovník súdu, prokuratúry alebo orgánu povereného starostlivosťou o mládež. Skúsenosti praxe však poukazujú na agresivitu mladistvých, ktorí sa dopúšťajú aj závažných trestných činov. Príslušný útvar Policajného zboru má väčšie predpoklady predvedenie úspešne realizovať.

K § 121

Za obvineného sa vždy pokladá osoba, voči ktorej bolo vznesené obvinenie.

Výpoveď obvineného je v prvom rade prostriedkom jeho obhajoby. Je však súčasne aj dôkazným prostriedkom, z ktorého sa zisťujú skutočnosti, významné pre objasnenie stíhaného skutku. Z Ústavou zaručeného rešpektovania práva na obhajobu vyplýva, že obvinený sa musí rozhodnúť sám, či bude alebo nebude vypovedať, pretože niektoré údaje z jeho výpovede môžu predstavovať aj usvedčujúci dôkaz. Zákon preto výslovne zdôrazňuje (rovnako ako predchádzajúce znenie), že k výsluchu nemožno obvineného nijakým spôsobom donucovať a treba rešpektovať jeho osobnosť.

Navrhované znenie zákona však prináša zásadnú zmenu. V zákone sa výslovne uvádza forma základného poučenia, ktoré musí obvinený dostať pri prvom výsluchu. Príklady z praxe svedčili o tom, že obvinený nebol vždy poučovaný presne, úplne, ba dostávalo sa mu i poučovania, ktoré neobsahovalo dostatočné informácie o jeho právach, alebo naopak, presahovalo tento rámec. Súčasné znenie poučenia zabezpečuje, aby obvinený mohol reálne uplatniť svoje právo na obhajobu. Samozrejme ide tu o "základné" poučenie v počiatočnej fáze trestného konania. V priebehu ďalšieho postupu vyšetrovania alebo aj konania pred súdom bude mať obvinený aj ďalšie práva (napr. podať odpor, sťažnosť, odvolanie atď.). O týchto konkrétnych právach bude musieť byť vždy poučený s ohľadom na konkrétne štádium procesu a konkrétne okolnosti prípadu. Už na začiatku ho však bude zrejme potrebné poučiť o možnosti podmienečného zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru, zastavenia trestného stíhania ako aj o konaní o dohode o vine a treste.

K §122 až § 124

Tieto ustanovenia upravujú podrobnejšie postup pri výsluchu obvineného. Po poučení treba obvineného s predmetom výsluchu, t.j. so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, podrobne oboznámiť a pri výsluchu postupovať podľa osvedčených kriminalistických zásad. Najprv treba obvinenému umožniť, aby sám, v monológu, uviedol to, čo považuje za

37

potrebné na objasnenie veci a svoju obhajobu. Až potom mu možno klásť otázky. Otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, nemajú byť klamlivé (kapciózne), ani sugestívne.

Obvinený môže použiť pri výsluchu poznámky, ktoré je ale povinný predložiť na nazretie vyslúchajúcemu a možno ho vyzvať aj k napísaniu určitého textu za účelom overenia jeho rukopisu. Z práva na obhajobu vyplýva, že ani k tomuto úkonu nesmie byť donucovaný.

K § 125 a § 126

Konfrontácia i rekognícia sú upravené len rámcovo. Postup pri vykonávaní týchto dôkazov sa opiera o poznatky kriminalistiky, ktorými tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd, disponujú.

Subjektom rekognície je tak obvinený ako aj svedok.

Pre hodnotenie dôkazov získaných konfrontáciou a rekogníciou platia všeobecné zásady. To však neplatí, ak ide o osoby, ktorých totožnosť má byť utajená.

K §127 a § 128

Návrh vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. Svedecká výpoveď z toho hľadiska, že je v trestnom konaní jedným z najčastejších dôkazov, sa javí byť mimoriadne významná. Svedok vypovedá o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, teda o tom, čo videl, počul, cítil. Zákon nekategorizuje svedkov podľa zamestnania, znalostí, pohlavia a dokonca ani veku. Osobitnú pozornosť je však treba venovať svedkom mladším ako pätnásť rokov. Svedectvo je povinný podať každý, kto určitú skutočnosť vnímal a je spôsobilý o nej vypovedať.

Vzhľadom na to, že v súdnom konaní, najmä nedostavenie sa predvolaných svedkov na výsluch, často zmarí vykonanie nariadeného úkonu, vrátane hlavného pojednávania, čo predlžuje a zdražuje súdne konanie, zavádza sa ako nevyhnutnosť pre úspešné kontradiktórne súdne pojednávanie možnosť zabezpečiť svedka za účelom jeho prítomnosti na konaní pred súdom. Obmedzenie osobnej slobody a predvedenie svedka vykoná policajný orgán na písomný príkaz súdu. Písomný príkaz musí byť aj odôvodnený, keďže vo svojej podstate toto opatrenie znamená aj sankciu pre svedka, ktorý bezdôvodne odmietol rešpektovať súdny príkaz.

K § 129

Napriek deklarovanej všeobecnej svedeckej povinnosti zákon vychádza z toho, že svedkovia

- nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach tvoriacich utajované skutočnosti, obchodné, bankové, daňové alebo telekomunikačné tajomstvo, o ktorom sa dozvedeli spravidla pri výkone svojho povolania, pokiaľ nie sú oslobodení spod povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom,

- taktiež nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach, ktorými by porušili zákonom uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti (napr. kňaz spovedné tajomstvo, lekár, advokát).

- ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nemusia vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri vykonávaní svojho mandátu.

Svedka však možno vypočuť, ak ide o trestný čin, ktorý mal povinnosť prekaziť za podmienky § 350 Trestného zákona.

K § 130

Vyššie uvedený zákaz sa vzťahuje na orgány činné v trestnom konaní a súd, ktoré v prípade zistených skutočností brániacich výsluchu, nesmú svedkov vypočúvať (§ 129). V § 130 je však uvedené právo svedka odmietnuť vypovedať v dvoch prípadoch:

- ak je obvineným taký blízky príbuzný svedka, že by svedok mohol jeho újmu pociťovať ako vlastnú a vypovedať nepravdivo. Zákon rešpektuje príbuzenské vzťahy a umožňuje svedkovi nevypovedať, aby ho nestaval pred morálnu dilemu - vypovedať pravdu alebo poškodiť blízkeho príbuzného, aby nenarušil príbuzenské vzťahy;

- v druhom prípade, keď nie je ešte vznesené obvinenie, zákon umožňuje svedkovi odmietnuť vypovedať v podstate z rovnakých dôvodov ako v predchádzajúcom prípade,

38

avšak aj preto, aby nespôsobil trestné stíhanie sebe. V postupe podľa § 130 ods. 2 však svedok musí uviesť dôvod, pre ktorý nevypovedá.

K § 131 a § 132

K výsluchu svedka možno prikročiť až po začatí trestného stíhania (vznesení obvinenia), ak nejde o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Pred začatím prípravného konania možno občana vypočuť len ako osobu podávajúcu vysvetlenie.

Pri započatí výsluchu treba svedka oboznámiť s predmetom výsluchu, zistiť jeho pomer k veci a obvinenému ako i poškodenému a poučiť ho. Poučenie musí obsahovať poučenie o povinnosti svedčiť, o význame svedeckej výpovede z hľadiska všeobecného záujmu, o trestných následkoch krivej výpovede, a ak je to treba, aj o práve odoprieť výpoveď a o zákaze výsluchu.

K § 133

Svedok je povinný napísať potrebný počet slov, samozrejme táto povinnosť sa neviaže na situácie, keď má právo odmietnuť alebo na prípady zákazu výsluchu.

K § 134

Upravuje prípady, v ktorých namiesto bezprostredného výsluchu svedka možno výsluch uskutočniť pomocou technického zariadenia najmä v prípade choroby svedka alebo iných závažných skutočností.

K § 135

V odseku 1 a 2 tohto ustanovenia sa osobitným spôsobom upravuje spôsob výsluchu svedok, ak ide o osobu mladšiu ako 15 rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj. V tomto prípade treba dbať na to, aby výsluch takej osoby bol čo najúplnejší, aby takúto osobu nebolo treba opätovne predvolávať a tým jej pripomínať udalosti, ktoré často nepriaznivo ovplyvnili jej psychický vývoj. K výsluchu treba vždy pribrať pedagóga, psychológa a event. aj rodiča.

V odseku 3 a 4 sú uvedené podmienky, kedy je obligatórne nutné vykonať výsluch osoby mladšej ako 15 rokov s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu.

K § 136 a § 137

Vzhľadom na narastajúce závažné formy trestnej činnosti, ako aj na ohrozenia, ktoré vznikajú pri vyšetrovaní najmä násilných, teroristických činov, zákonodarca počíta s tým, že v trestnom konaní treba niektorých svedkov osobitne ochraňovať. Počíta sa s existenciou chráneného svedka, svedka ohrozeného a utajeného.

Utajený a chránený svedok nemusí uvádzať údaje o svojej osobe, bydlisku, zamestnaní, resp. tieto sú k dispozícii len orgánom činným v trestnom konaní a súdu. Ohrozený svedok je ten, ktorého totožnosť zostane absolútne utajená, pričom sa urobia aj vhodné opatrenia, aby ho nebolo možno poznať ani podľa hlasu a výzoru.

V § 132 je upravený postup, keď policajt neuznáva dôvody pre utajenie alebo ochranu, hoci sa ich svedok domáha.

K § 138

Toto ustanovenie obsahuje úpravu, podľa ktorej sa na postup pri výsluchu svedka, konfrontácii a rekognícii použijú primerane ustanovenia o výsluchu obvineného.

K § 139

V záujme ochrany svedka sú orgány činné v trestnom konaní a súd povinné svedkovi poskytnúť informácie o pohybe obvineného (odsúdeného), ktorý by ho mohol ohrozovať.

39

K § 140

Tak ako v doterajšej zákonnej úprave občan, ktorý vystupuje ako svedok v trestnom konaní, má nárok na svedočné, ktoré obsahuje výdavky na cestovné, nocľažné, stravné a náhradu za stratu ušlej mzdy. Možnosť náhrady „iného preukázateľného ušlého príjmu“ vyplýva zo skutočnosti, že svedkom nemusí byť len zamestnanec v pracovnom pomere (majú nárok na náhradu ušlej mzdy), ale aj iné osoby, napr. náhrada ušlej odmeny poskytovanej fyzickej osobe na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

K § 141 a § 142

Vedecko-technický pokrok bezprostredne ovplyvňuje tak objasňovanie trestných činov, ako aj vykonávanie dôkazov. Práve znalecké posudky sa stávajú dôležitými dôkaznými prostriedkami, z ktorých možno zistiť dôkazy, potrebné pre rozhodnutie veci.

V predchádzajúcom vývoji nášho trestného procesu sa uplatňoval viac neformálny prístup pri priberaní znalcov, ktoré sa realizovalo tzv. opatrením, proti ktorému nebol opravný prostriedok. V súčasnosti sa priberanie znalcov dôsledne realizuje uznesením. Súčasný stav predpokladá pri vyšetrení duševného stavu aj písomný príkaz súdu ako podmienku nariadenia vyšetrenia duševného stavu. Ide tu o realizovanie čl. 17 odsek 7 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá aj takýmto spôsobom zabezpečuje osobnú slobodu občana, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, a predkladaný návrh toto ustanovenie Ústavy aj takto rešpektuje.

Podľa niektorých názorov by sa však predchádzajúci príkaz orgánov činných v trestnom konaní (súdu) mal vyžadovať v každom prípade ako podmienka nariadenia znaleckého dokazovania.

Predkladaný materiál toto stanovisko neakceptoval. Predkladatelia sú tej mienky, že by išlo o duplicitné a naviac zbytočné rozhodovanie, lebo orgán činný v trestnom konaní (súd) by nariadil dokazovanie písomným príkazom a potom sám by vydal aj uznesenie o pribratí znalca. Preto návrh vychádza z toho, že orgán činný v trestnom konaní (súd) bude o pribratí znalca rozhodovať bez predchádzajúceho príkazu na znalecké dokazovanie uznesením, čo zjednoduší jeho postup a plne zabezpečí práva procesných subjektov, ktoré budú môcť podať opravný prostriedok ako voči každému uzneseniu o pribratí znalca, t.j. proti dôvodom nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj proti osobe znalca.

Osobitný postup sa ponecháva len pri vyšetrení duševného stavu, kde na rozhodnutie o vyšetrení duševného stavu obvineného musí dať písomný príkaz súd (čl. 17 ods. 7 Ústavy SR).

V zásade sa bude priberať jeden znalec, v obzvlášť dôležitých otázkach znalci dvaja.

V jednoduchých prípadoch, kde riešenie odborných otázok nevzbudzuje pochybnosti, bude možno od znalcov vyžadovať odborné stanovisko, potvrdenie, odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie. V jednoduchých prípadoch vystačí aj písomné vyjadrenie, o správnosti ktorého nie sú pochybnosti. Toto znenie zákona sa uvádza s ohľadom na skutočnosť, že nový zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ktorý nahrádza zákon č . 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch je v záverečnej fáze legislatívneho procesu.

K § 143 až § 146

Ani v jednej z doterajších trestnoprocesných úprav neboli náležite skĺbené ustanovenia Trestného poriadku so zákonom o znalcoch (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č.36/ 1967 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov). Súčasný návrh preto s ohľadom na pripravovaný zákon vychádza dôsledne z toho, že za znalcov treba do trestného konania priberať takto:

- v prvom poradí ústavy špecializované na znaleckú činnosť, ak takéto ústavy v príslušnom odbore existujú (napr. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru). Ústav v posudku uvedie osoby znalcov, ktoré možno vypočuť k obsahu posudku,

- ak takýto ústav neexistuje, treba priberať osoby zapísané v zoznamoch znalcov, ktoré vedú krajské súdy; ústredný zoznam vedie Ministerstvo spravodlivosti SR,

- ak nie sú pre prístupný odbor zapísaní znalci v zozname, je možné pribrať aj inú osobu s

40

potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi,

- a až vo výnimočných, obzvlášť závažných prípadoch možno na podanie posudku pribrať ústav (§ 147), ktorý možno pribrať aj na preskúmanie posudku podaného iným znalcom. V posudku ústavu taktiež musia byť uvedení znalci, ktorí posudok spracovali, aby mohli byť ako znalci vypočutí pre účely trestného konania.

Znalec je povinný upozorniť na skutočnosti, ktoré by mu bránili vo veci podať posudok, napr. príbuzenský pomer k stranám, zaujatosť vo veci a pod. Preto musí byť pred podaním posudku podrobne poučený o svojich právach a povinnostiach.

Znalcom sa otázky, ktoré majú riešiť, určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, takže sa k ním môžu vyjadriť aj strany. Znalcom sa musí dať k dispozícii trestný spis v potrebnom rozsahu, najmä dôkazy potrebné k znaleckému preskúmaniu. Znalec má právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov, ktoré potrebuje pre účely podania posudku. Má právo navrhovať aj vykonanie dôkazov potrebných pre podanie posudku.

Odsek 2 § 142 dáva priestor pre uplatnenie tzv. komisionálnej či komplexnej expertízy, i keď treba zdôrazniť, že aj v prípade pribratia dvoch znalcov, alebo aj viacerých, ak treba vec posúdiť z hľadiska viacerých vedných disciplín, každý zo znalcov zodpovedá za tú časť posudku, ktorá sa týka jeho odbornosti. Preto aj v prípade, že si znalec priberie konzultanta (ods.4), zodpovedá za posudok sám.

Posudky sa spravidla podávajú písomne. Nadiktovať ho do zápisnice možno len v jednoduchších prípadoch. V prípade nejasnosti posudku možno nedostatky odstrániť pri výsluchu. Ak by ani pri výsluchu neboli nedostatky odstránené, treba pribrať iného znalca.

Tak ako predchádzajúci, aj tento zákon počíta s tým, že otázky ustanovovania znalcov, a najmä ich odmeňovania budú riešené osobitným predpisom.

K § 147

Posudky ústavov – vedeckých pracovísk – sa využívajú spravidla na preskúmanie posudkov znalcov, ktoré vzbudzujú pochybnosti, alebo v prípadoch mimoriadnej závažnosti vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie. Nemali by sa zamieňať (čo sa však stáva) s posudkami rozličných inštitútov, zariadení či ústavov, kde na takéto vedecké, spravidla kolektívne posúdenie problémov nie sú splnené podmienky.

K § 148

Podmienky pre ustanovenie znalcov, evidenciu znalcov, sľuby a poučení znalcov, ako aj o odmenách znalcov obsahuje zákon o znalcoch a tlmočníkoch a vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu.

K § 149, § 150

Možnosť pozorovania duševného stavu v ústave predstavuje významný zásah do osobnej slobody, a preto nemá trvať dlhšie ako nutný čas, najviac dva mesiace. Súd (sudca pre prípravné konanie) môže túto dobu predĺžiť, ale najviac o jeden mesiac. Na vyšetrenie duševného stavu postačí (na rozdiel od doterajšej úpravy) jeden znalec.

K § 151

Vyšetriť duševný stav svedka možno len ambulantne. Pozorovanie v ústave nie je prípustné.

K § 152

Zákon prijíma osobitné ustanovenie o tzv. odborných konzultantoch, ktorí budú vystupovať spravidla ako odborní pracovníci či poradcovia orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, na základe rozhodnutia týchto orgánov alebo súdu rozhodnutím, ktoré bude mať formu „opatrenia“. Mali by byť nápomocní pri orientácii v zložitej odbornej problematike. Nie je však vylúčené aby títo konzultanti podali aj „odborné vyjadrenie“. Do konania môžu byť pribratí aj na požiadanie znalcov na riešenie úzkej odbornej problematiky, ktorá presahuje rámec znaleckej odbornosti. Zákon vychádza z toho, že na ich odmeňovanie možno použiť primerane predpisy o znalcoch.

41

K § 153

Predkladaný zákon v § 115 ods. 2 predpokladá, že za dôkaz môže poslúžiť "všetko čo môže prispieť k objasneniu veci". Medzi dôkaznými prostriedkami, ktoré výslovne vymenúva, sú aj listinné a vecné dôkazy. Kým za listinné dôkazy sa spravidla považujú písomné dokumenty, nemožno vylúčiť, že dôkazmi vo veci nebudú aj predmety, na ktorých sú písomné záznamy, ktoré budú môcť byť údaje dôležité pre rozhodnutie veci. Takéto predmety, ktorými, alebo na ktorých bol spáchaný trestný čin a ktoré event. zachycujú stopy trestného činu, sú vecnými dôkazmi (tzv. corpora delicti).

V odseku 3 je naznačený široký diapazón moderných dôkazných prostriedkov, čím sa súčasne vytvárajú možnosti zavádzania modernej techniky do trestného konania.

K § 154 až § 156

Ide o ustanovenia v podstate prevzaté z doterajšieho zákona, kde dochádza len k nepatrným zmenám.

Z ustanovení o obhliadke však boli vyčlenené ustanovenia o vyšetrení duševného stavu, ktoré sú uvedené v oddieli treťom. Naproti tomu sa v tomto oddieli upravuje postup pri vyšetrovacom pokuse, previerke výpovede na mieste činu a pri rekonštrukcii.

Vykonávanie týchto dôkazných prostriedkov bolo upravené len v kriminalistickej teórii, resp. v rozličných taktických, metodických či technických kriminalistických pomôckach a pokynoch. Praktické využívanie týchto doposiaľ kriminalistických postupov pri objasňovaní trestnej činnosti poukazuje na ich využiteľnosť a význam a súčasne zdôrazňuje potrebu upraviť ich výkon priamo v predkladanom zákone.

K § 157 a § 158

V zásade treba zdôrazniť, že vyšetrovací pokus predstavuje kriminalistickú metódu, pri ktorej sa v pôvodných alebo aj zmenených podmienkach skúmajú rozličné varianty priebehu skutkového stavu s cieľom, či sa konkrétna udalosť mohla stať za okolností, o ktorých vypovedá obvinený, svedok, poškodený alebo iná osoba.

V § 158 ide o dôkazný prostriedok slúžiaci na verifikovanie výpovedí alebo iných údajov dôležitých pre trestné konanie. Aj výkon tohoto dôkazného prostriedku bol upravený dosiaľ len v kriminalistike.

K § 159

Rekonštrukcia je osvedčený dôkazný prostriedok, ktorý na rozdiel od vyšetrovacieho pokusu predpokladá obnovenie - rekonštruovanie pôvodnej situácie, za ktorej došlo k skúmanej udalosti. Čím vernejšie sa podarí obnoviť pôvodný stav, tým vierohodnejšie výsledky rekonštrukcie možno predpokladať. Výkon tohoto dôkazného prostriedku predpokladá, že sa na ňom zúčastňuje aj viac osôb. Obvineného pochopiteľne nemožno k účasti ani k potvrdzovaniu údajov nijakým spôsobom nútiť. Obvineného a svedka treba pred týmto úkonom vypočuť. K rekonštrukcii možno pribrať aj znalca a jej priebeh treba okrem zápisnice dokumentovať aj za pomoci fotografovania, merania, filmovania, zvukových záznamov atď..

K § 160

Skúsenosti získané identifikáciou osôb pomocou hlasu, vedú zákonodarcu k povinnosti upraviť postup pri odoberaní hlasovej vzorky za účelom vykonania hlasovej skúšky.

Ustanovenia o zákaze donucovania obvineného a event. i o práve svedka odoprieť výpoveď v ustanovených prípadoch, sa použijú aj tu.

K § 161

Navrhuje sa zakomponovať do zákona vyhlásenie o mlčanlivosti osoby, ktorá sa oboznámila s utajovanými skutočnosťami. Sleduje sa tým zámer posilniť ochranu utajovaných skutočností a zabránenie ich úniku.

42

ROZHODNUTIA

K § 162

Zakotvilo sa, aby základné ustanovenie upravujúce spôsob rozhodovania podľa Tr. por. obsahovalo všetky formy rozhodnutí, teda nielen rozhodnutie formou rozsudku a uznesenia, ale aj trestným rozkazom a príkazom. Trestný rozkaz a príkaz boli síce obsiahnuté v Trestnom poriadku aj podľa doterajšej úpravy, neboli však obsiahnuté v základnom ustanovení, ale boli upravené len v súvislosti s konkrétnymi rozhodnutiami, napr. príkaz na domovú prehliadku, príkaz na zatknutie, atď.. Upresňujú sa tiež osobitné spôsoby rozhodovania prokurátorom a policajtom, pričom aj im zákon umožňuje rozhodovať nielen uznesením, ale aj príkazom. Zároveň sa definuje pojem „opatrenie“.

K § 163

Znenie tohoto ustanovenia reaguje na článok 142 ods. 3 Ústavy SR. Doterajšia prax potvrdila, že úprava rozsahu rozsudku je dostačujúca a nespôsobuje súdom žiadne ťažkosti. Preberá sa preto do návrhu zákona v nezmenenej podobe.

K § 164

Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré taktiež nevyžaduje žiadnu zmenu. Zakotvuje aj povinnosť súdu výrokom rozsudku riešiť za určených podmienok náhradu škody a tiež uloženie ochranného dohľadu.

K § 165

Vzhľadom na nové druhy trestov v navrhovanom Trestnom zákone sa doplňuje obsah výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku i o povinnosť špecifikovať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom, najmä v tom smere, aby bolo zrejmé, či je povolený podmienečný odklad trestu odňatia slobody a za akých podmienok. V prípade uloženia trestu odňatia slobody na doživotie alebo iného nepodmienečného trestu, bude treba uviesť aj spôsob výkonu tohto trestu. Zohľadňuje sa aj úprava základných zásad trestného konania v otázke záruk i vzhľadom na nové znenie Trestného zákona. Ak bude obžalovaný oslobodený spod obžaloby, bude treba uviesť nielen zákonné označenie dôvodu oslobodenia, ale aj slovné vyjadrenie tohto dôvodu, čo sa v minulosti zanedbávalo.

K § 166 až § 167

Tieto ustanovenia sú obsahovo rovnakého znenia ako v doterajšom Trestnom poriadku a nie je potrebné nič meniť ani s prihliadnutím k zmenám iných ustanovení. Ukladá povinnosti súdu aj pre prípad, ak bol skorší rozsudok zrušený pri ukladaní súhrnného trestu.

K § 168

Upresňuje sa najmä, čo musí odôvodnenie rozsudku obsahovať, konkrétne uviesť dôkazy, o ktoré súd oprel výrok o vine, akými právnymi úvahami sa spravoval pri posúdení skutku, aj ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Naďalej sa ponecháva na úvahu súdu, aké ďalšie okolnosti súvisiace s otázkou viny a trestu bude odôvodňovať.

V odseku 2 zakotvuje povinnosť súdu, pokiaľ koná a rozhoduje o ponúknutej dohode o vine a treste, vyrovnať sa s otázkami uvedenými v tejto súvislosti v zákone.

K § 169

Aj toto ustanovenie je upravené v zmysle osvedčeného pôvodného znenia a podrobne sa zaoberá jednou z najdôležitejších otázok týkajúcich sa spôsobu rozhodovania o vine a treste a rieši tiež postupnosť posudzovania rozhodných otázok na porade senátu. V odseku 2 určuje povinnosť posúdiť aj otázky, na ktoré musel obvinený odpovedať v zmysle § 333 ods. 3.

43

K § 170

Upravuje otázky prítomnosti na záverečnej neverejnej porade o hlasovaní a určuje spôsob hlasovania. Novou je možnosť účasti so súhlasom predsedu senátu na porade o hlasovaní a rozhodnutí aj náhradného sudcu, náhradného prísediaceho a zo štúdijných dôvodov aj súdneho úradníka, ktorí však nehlasujú. Opäť je zakotvená povinnosť o mlčanlivosti o porade a hlasovaní. Novým je výslovné ustanovenie o povinnosti vložiť zápisnicu ihneď po jej podpísaní do obálky a túto hneď zalepiť a opatriť pečiatkou a podpisom zapisovateľa. Otvoriť ju možno jedine na nadriadenom súde pri rozhodovaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku alebo pri vyhotovovaní rozsudku povereným sudcom.

K § 171

Ide o ustanovenie obsahujúce viacero upresnení v porovnaní so súčasným stavom, pričom vychádza z článku 142 ods. 3 Ústavy SR. Nepripúšťa ani vo veciach, kde sa prejednávajú skutočnosti obsahujúce utajovanú skutočnosť, aby rozsudok bol vyhlásený, inak ako verejne. Ods. 2 nadväzuje na ustanovenie § 163 ods. 1 a dopĺňa sa o povinnosť prítomných pri vyhlasovaní výrokovej časti rozsudku stáť. Táto povinnosť bola doteraz upravená internou normou Ministerstva spravodlivosti SR. Vzhľadom na význam rozsudku sa javí vhodné predmetnú povinnosť upraviť priamo v zákone. Odsek 3 obsahuje zmenu z hľadiska rozsahu odvolania a vychádza z oslabenia revízneho princípu v konaní pred súdom. V zložitejších trestných veciach sa naďalej ponecháva možnosť dlhšej porady a tým neskoršieho vyhlásenia rozsudku, najviac však o tri pracovné dni.

K § 172

V jednoduchších trestných veciach, najmä v ktorých rozhoduje samosudca, sa za naznačených podmienok pripúšťa vyhotovenie zjednodušeného rozsudku. Zjednodušenie spočíva v absencii odôvodnenia. Ustanovené lehoty a najmä ich dodržiavanie v praxi by mali výrazne znížiť dĺžku trestného konania, najmä vo väzobných veciach.

K § 173

Posilnenie práv poškodeného sa prejavuje i v povinnosti súdu doručiť rozsudok aj poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Ak je viac (veľa) poškodených a majú splnomocnenca, resp. spoločného zástupcu poškodených alebo zástupcu poškodeného, doručí sa rozsudok jemu. Podobne sa rozširuje povinnosť súdu doručovať rozsudok v prípadoch mladistvých obžalovaných aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež.

K § 174

Preberá sa v podstate súčasná právna úprava. Nepočíta sa však už s tým, že sa bude opravovať pôvodný rozsudok, ale opravné uznesenie sa stane súčasťou pôvodného rozsudku po nadobudnutí právoplatnosti tohoto uznesenia. Preto sa táto skutočnosť bude vyznačovať v doložke právoplatnosti.

K § 175

Ide o pôvodné ustanovenie o účinkoch opravy, ktoré nevyžaduje zmenu, lebo doterajšia úprava v praxi nevyvolávala pochybnosti o postupe v prípade, ak oprava výroku rozsudku sa podstatne dotkla niektorého výroku.

K § 176

Pôvodné ustanovenie upravujúce obsah uznesenia sa dopĺňa a precizuje o povinnosť uvádzania skutku vo výrokovej časti uznesenia tak, aby nevznikali súčasné problémy s posudzovaním totožnosti skutku, resp. jeho zámeny za skutok iný. Zdôrazňuje sa i povinnosť uznesenie odôvodniť ak zákon neustanovuje niečo iné. Zachováva sa možnosť vyhotovovania zjednodušeného uznesenia vo vykonávacom konaní. Zavádza však povinnosť (na požiadavky mimosúdnej praxe) uviesť aj v uznesení mená a priezviská osôb, ktoré sa na

44

rozhodnutí zúčastnili.

K § 177 až § 180

Ide o pôvodné, obsahovo nezmenené ustanovenia upravujúce problematiku vyhlásenia uznesenia, jeho vyhotovenia a oznamovania. Naviac sa však ustanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo veciach mladistvých obvinených doručovať odpis uznesenia aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež v prípade, že tento orgán nebol prítomný pri vyhlásení uznesenia a zákon mu dáva právo podať opravný prostriedok. Obdobne sa postupuje, ak bolo trestné stíhanie mladistvého obvineného zastavené, prerušené, alebo jeho vec bola postúpená.

K § 181 a § 182

V praxi orgánov činných v trestnom konaní sa táto forma rozhodnutia „príkazom“ používala pomerne často, ale nebola po obsahovej stránke výslovne upravená. Preto sa pristúpilo k stručnej základnej úprave obsahu príkazu. Príkaz sa zásadne neodôvodňuje, výnimky ustanoví zákon. Nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.

K § 183

Správoplatňovanie rozsudku a jeho vykonateľnosť po obsahovej stránke ostali nezmenené. Pôvodné ustanovenie sa dopĺňa o právne dôsledky týkajúce sa rozsudku v prípade podania odvolania poškodeným proti výroku o náhrade škody a zúčastnenou osobou. Výslovne uvádza dôsledky v prípade podania odvolania len niektorým z viacerých obžalovaných, aj v prípade zmeškania lehoty na podanie odvolania.

K § 184

Ide o doslovné znenie pôvodného ustanovenia o právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčilo. Vo svojej podstate ide o obdobnú úpravu ako v prípade rozsudku.

SŤAŽNOSŤ A KONANIE O NEJ

K § 185

V úprave konania a rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu dochádza k podstatným zmenám v smeroch, v ktorých v doterajšej praxi v tomto smere vznikali väčšie problémy. Došlo nielen k nahradeniu pojmu „orgány prípravného konania“ pojmom „policajt“ tak, ako to vyplýva z novo navrhovanej definície orgánov činných v trestnom konaní, ale v odseku 3 sa zaviedla možnosť podania sťažnosti voči rozhodnutiu predsedu senátu odvolacieho súdu o uložení poriadkovej pokuty a v odseku 4 možnosť podania sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o vzatí obžalovaného do väzby s tým, že rozhodovať o nej bude iný senát tohto súdu, ktorý pritom má postavenie nadriadeného orgánu.

K § 186

Zachováva sa právo podať sťažnosť proti uzneseniu tým osobám, ktorých sa uznesenie priamo dotýka, alebo ktoré k nemu dali podnet návrhom, na ktorý ich zákon oprávňuje. Toto právo sa však vo veciach mladistvých obvinených rozširuje i na zákonných zástupcov a štátny orgán poverený starostlivosťou o mládež a ďalšie osoby, ktoré sú v príbuzenskom a obdobnom vzťahu k mladistvému. Podobnú úpravu má i súčasný Trestný poriadok, avšak rozložený v iných častiach, ktoré sa doteraz aplikovali spoločne so všeobecnými ustanoveniami o sťažnosti.

K § 187 a § 188

Ide o doterajšie ustanovenie upravujúce lehotu a miesto podania sťažnosti, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčili. Podobne sa navrhuje zachovať právo oprávnených osôb vzdať sa práva na podanie sťažnosti a túto vziať späť, aj spôsob rozhodovania v takomto prípade.

45

K § 189

Zostáva zachovaná možnosť napadnúť uznesenie aj pre porušenie ustanovení upravujúcich trestné konanie, ak tieto porušenia mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku. Zavádza sa povinnosť pre prokurátora, štátneho orgánu starostlivosti o mládež a obhajcu podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť, aj výnimka z tohto pravidla (odsek 3). Novum spočíva v odseku 2, ktorý umožňuje uviesť v sťažnosti aj nové skutočnosti a dôkazy, ktoré v prvostupňovom konaní neboli známe.

K § 190

Požiadavka rýchlosti trestného konania vyžaduje, aby zostal zachovaný aj inštitút autoremedúry. Je teda zachovaná možnosť, aby orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje jej za stanovených podmienok vyhovel. Vlastný postup pri rozhodovaní pri sťažnostiach proti uzneseniam zostáva zachovaný. Na základe pozitívnych ohlasov z praxe, prevzala sa aj úprava sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Je tým vytvorená širšia kontrola zákonnosti takéhoto rozhodovania (odsek 3).

K § 191

Keďže v tomto ustanovení sa citeľne obmedzujú občianske práva obvineného, posilňuje sa postup, pri ktorom sudca pre prípravné konanie preskúmava rozhodnutie prokurátora, pričom naviac musí takéto uznesenie vydať spravidla do piatich dní, čím sa sleduje aj urýchlenie konania. Zvýrazňuje sa postavenie prokurátora v prípravnom konaní a každému občanovi sa zabezpečuje právo obrátiť sa so svojou vecou na súd.

K § 192

Novým spôsobom, ktorý znamená obmedzenie revízneho princípu sa upravuje preskúmavanie sťažností. Na rozdiel od doterajšej úpravy je nadriadený orgán povinný preskúmať správnosť len tých výrokov, ktoré sú sťažnosťou výslovne napadnuté, ako aj správnosť postupu konania len vo vzťahu k napadnutým výrokom. Rešpektuje sa tým právo oprávnených osôb disponovať s rozsahom sťažností, čo prispeje i k zrýchleniu konania. Z podobnej filozofie sa vychádza i u odvolania. Ustanovuje sa lehota na rozhodnutie o sťažnosti nadriadeným orgánom a zavádza sa možnosť, aby nadriadený súd o sťažnosti proti uzneseniu o nepredĺžení lehoty trvania väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí v záujme najmä urýchlenia konania a rozhodnutia.

K § 193

Ustanovenie rieši všetky možnosti rozhodnutia nadriadeného orgánu o sťažnosti, podobe ako doteraz. Ustanovuje sa tiež neprípustnosť zamietnutia sťažnosti ako oneskorene podanej, ak k meškaniu lehoty došlo v dôsledku chybného poučenia.

K § 194

Upravuje postup nadriadeného orgánu pre prípad, keď sťažnosť nezamietne. Postup podľa odseku 1 písm. b) sa však vylučuje pre prípady nevzatia obvineného do väzby a rozhodnutia o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. V týchto prípadoch nemožno po zrušení chybného rozhodnutia (uznesenia) vrátiť vec na nové prerokovanie, ale musí sám vo veci rozhodnúť. Sleduje sa tým hlavne urýchlenie vybavenia veci, keďže ide o obvineného, ktorý je vo väzbe. Ustanovenie obsahuje smernicu aj pre prípady, keď je chybná iba oddeliteľná časť napadnutého uznesenia, niektorý výrok chýba alebo je neúplný, ako aj možnosť nariadiť prejednanie veci v inom zložení senátu alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa. Zakotvuje sa aj záväznosť právneho názoru, ktorý vyslovil nadriadených súd vo svojom rozhodnutí a v prípade vzatia obvineného do väzby povinnosť ihneď nariadiť, aby bol políciou dodaný do miesta výkonu väzby.

K § 195

Aj naďalej sa zachováva a to i pri rozhodovaní o sťažnostiach zákaz reformácie in peius a u odseku 2 beneficium cohaesionis.

46

DRUHÁ ČASŤ - PREDSÚDNE KONANIE

K § 196

Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin ďalej len (,,oznámenie“) podáva prokurátorovi alebo policajtovi, ktorý je zaradený do Policajného zboru podľa § 4 až § 5 zákona Národnej rady SR o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. a povereným orgánom Vojenskej polície, Železničnej polície, colným orgánom, Zboru väzenskej a justičnej stráže, daňovým orgánom a veliteľovi námornej lode sa podáva také oznámenie o trestnom čine o ktorom je podľa zákona príslušný konať.

V prípade, ak oznamovateľ podáva oznámenie ústne do zápisnice prokurátor alebo policajt, ktorý oznámenie prijíma tohto poučí o zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov. V prípade, ak oznámenie je podané písomne je prokurátor alebo policajt oprávnený vypočuť oznamovateľa k oznámeniu prípadne ho vyzvať na predloženie písomných podkladov.

K § 197

Ak z obsahu oznámenia je evidentné, že opísaný skutkový stav je možné posúdiť ako priestupok alebo iný správny delikt alebo ako porušenie disciplinárneho alebo kárneho poriadku, policajt vec odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie takéhoto protispoločenského konania. Ak zistí, že začatie trestného stíhania alebo vznesenie obvinenia je neprípustné vec odloží. Rovnako postupuje ak je začatie vyšetrovania alebo vznesenie obvinenia neúčelné.

Toto ustanovenie upravuje postup policajta aj v prípade, keď po preskúmaní oznámenia dôjde k záveru, že už zo samotného oznámenia je zrejmé, že konanie, ktorého sa oznámenie týka, nebude môcť byť posudzované ako trestný čin.

Odovzdanie, odloženie veci alebo odmietnutie oznámenia o trestnom čine je rozhodnutie, ktoré sa vydáva pred procesným štádiom trestného konania. Napriek tejto skutočnosti, keďže toto rozhodnutie môže mať veľký vplyv nielen na oznamovateľa, ale i pre poškodeného z hľadiska ďalšieho uplatnenia nároku na náhrady škody, vyhotovuje sa vo forme uznesenia a doručuje sa poškodenému a oznamovateľovi. Týmto subjektom súčasne zákon priznáva možnosť domáhať sa v zákonnej lehote preskúmania takéhoto rozhodnutia podaním sťažnosti. Pokiaľ takéto rozhodnutie vykoná policajt, je povinný ho doručiť prokurátorovi do 48 hodín od jeho oznámenia /t.j. od jeho vyhlásenia alebo vydania/.

Podanej sťažnosti zákon nepriznáva odkladný účinok, lebo toto rozhodnutie, nevytvára prekážku veci rozhodnutej.

K § 198

Toto ustanovenie rieši postavenie a oprávnenia prokurátora pred štádiom začatia trestného stíhania. Podľa tohto ustanovenia je prokurátor subjektom, ktorý zodpovedá za zákonnosť rozhodovania v tomto štádiu konania lebo všetky rozhodnutia podľa § 197 musí policajt doručiť prokurátorovi do 48 hodín od ich oznámenia. Tieto rozhodnutia prokurátor preskúma buď ex offo, alebo na podklade sťažnosti alebo žiadosti oznamovateľa ak nie je poškodený alebo poškodeného ak nie je oznamovateľom trestného činu. Rozdiel medzi preskúmaním postupu policajta na podklade sťažnosti alebo žiadosti spočíva v tom, že oznamovateľ alebo poškodený môže žiadať prokurátora preskúmať postup policajta od podania oznámenia do vydania rozhodnutia podľa § 197 a po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiam podľa § 197.

Uznesenia vydané podľa § 197 je prokurátor oprávnený zrušovať a môže ich nahradiť vlastným uznesením, ktoré napriek tomu, že proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok, musí doručiť poškodenému a oznamovateľovi.

Po doručení oznámenia o trestnom čine prokurátorovi, tento buď sám rozhodne podľa § 199 alebo na takýto postup dá zaväzný pokyn policajtovi, od ktorého v ktoromkoľvek štádiu konania pred rozhodnutím podľa § 197, môže vyžadovať všetky dostupné materiály s cieľom

47

preskúmať opodstatnenosť a včasnosť jeho postupu ako aj zákonnosť a včasnosť jeho rozhodnutia podľa § 197.

K § 199

Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch. Vo vzťahu ku konaniu pred súdom má predbežný charakter.

Trestné stíhanie sa začína formou uznesenia podľa § 199 alebo spoločným uznesením podľa § 206. V prípade, že hrozí omeškanie, trestné stíhanie sa môže začať aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Po jeho vykonaní, tento procesný úkon musí byť deklarovaný vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania.

Poškodený alebo oznamovateľ sa o začatí trestného stíhania upovedomí. Uznesenie o začatí trestného stíhania sa resp. o vznesení obvinenia sa do 48 hodín doručí prokurátorovi.

Uznesenie podľa § 199 ods. 1 obsahuje iba výrokovú časť bez uvedenia dôvodov a proti nemu sťažnosť nie je prípustná.

Spoločné uznesenie podľa § 199 a § 206, ktorým sa začína trestné stíhanie, a súčasne vznáša obvinenie obsahuje dôvody a proti nemu je prípustná sťažnosť. Oznamovateľ a poškodený nie sú oprávnené osoby na podanie si sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Môžu iba žiadať prokurátora o preskúmanie takéhoto postupu.

Ak začne trestné stíhanie miestne nepríslušný policajt, tento je povinný najneskoršie do troch dní odovzdať vec príslušnému policajtovi.

K 200

Vyšetrovanie sa bude vykonávať o zločinoch.

Vyšetrovanie bude možné vykonávať aj o prečinoch, o ktorých sa bude inak vykonávať skrátené vyšetrovanie, za podmienok upravených v odseku. 2 alebo 3, ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, ak to nariadi prokurátor alebo ak bude treba vykonať vyšetrovanie aspoň o jednom trestnom čine uvedenom v § 9 ods. 1 Trestného zákona.

K § 201

Ustanovenie upravuje spoločný postup pre vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie. Ustanovenie prvej vety nevylučuje možnosť dožiadať o vykonanie úkonov iného policajta, ani spolupracovať s inými štátnymi orgánmi.

V druhej vete odseku 1 ide najmä o to, aby sa vo vyšetrovaní nemuseli opakovať úkony, ktorými sa začalo vyšetrovanie, alebo ktoré boli vykonané po začatí vyšetrovania miestne nepríslušným policajtom, ak boli vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu. Pôjde o zaisťovacie úkony, neopakovateľné úkony a neodkladné úkony, ale i o iné procesné úkony s výnimkou výsluchu obvineného a skúmania jeho duševného stavu, ktoré je možné vykonať až po vznesení obvinenia.

Policajt pri vyšetrovaní postupuje tak, aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady, či vyšetrovaná udalosť napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a na zistenie páchateľa trestného činu.

V odseku 3 je upravená procesná samostatnosť policajta, podľa ktorej je oprávnený vykonávať všetky úkony samostatne. Výnimkou sú úkony, na vykonanie ktorých je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné konanie alebo prokurátora. Pôjde najmä o zásahy do základných práv a slobôd občanov zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

V odseku 4 je zvýraznená základná zásada trestného konania, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní a teda aj policajt vykonávajúci vyšetrovanie povinní zadovažovať dôkazy, ktoré svedčia v prospech alebo neprospech obvineného. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu donucovaný. Využitie práva obvineným o odopretí vypovedať nesmie byť použité proti obvinenému ako dôkaz.

48

K § 202

Skrátené vyšetrovanie o prečinoch, u ktorých Trestný zákon v osobitnej časti ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, budú vykonávať poverení policajti Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colné orgány, železničnej polície a velitelia námorných lodí. Príslušní ministri rezortov, v ktorých sa bude vykonávať skrátené vyšetrovanie, svojimi rozhodnutiami poveria policajtov na takéto konanie. O ostatných prečinoch budú vykonávať skrátené vyšetrovanie policajti - vyšetrovatelia Policajného zboru.

K § 203

Ustanovenie upravuje odchýlky pri skrátenom vyšetrovaní. Ide o zjednodušenie a zrýchlenie konania oproti vyšetrovaniu. Výnimkou z postupu pri skrátenom vyšetrovaní budú prípady prečinov, u ktorých prokurátor nariadi, aby sa konalo vyšetrovanie. Výsluch svedka sa vykoná, len ak pôjde o neopakovateľný úkon (svedok je cudzinec, je zranený a mohol by zraneniu podľahnúť) alebo ide o svedka, ktorý bol osobne na mieste páchania trestného činu alebo má poznatky o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu. V ostatných prípadoch sa vyžiadajú od takejto osoby informácie v nevyhnutnom rozsahu, o obsahu ktorých policajt spíše záznam.

Skrátené vyšetrovanie by sa malo ukončiť do dvoch mesiacov od vznesenia obvinenia.

K § 204

Toto ustanovenie upravujú postup policajta proti obvinenému, ktorý bol zadržaný ako podozrivý pri páchaní prečinu, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky alebo zastihnutý na úteku. Podstatou tejto úpravy je rýchle a neformálne objasnenie skutku, ktorý je posúdený ako prečin, vyhľadanie dôkazov, ktoré bude možné vykonať v konaní pred súdom.

K § 205

Toto ustanovenie upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní predovšetkým v prípadoch, ak osoba, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Dôkaznú núdzu, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní nachádzajú je obtiažne prekonať bežnými dôkaznými prostriedkami. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov a k uľahčeniu dôkaznej pozície obžaloby, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda, na ktorú by inak nemal nárok.

Taký postup bude možný jednak pred vznesením obvinenia, jednak po vznesení obvinenia. Tento postup nebude však možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu, ktorý je predmetom objasňovania, keďže je nemysliteľné, aby sa taký postup umožnil aj voči osobe, ktorá zorganizovala alebo iného naviedla na spáchanie trestného činu, o ktorého objasňovanie ide. Postoj obvineného v konaní, v ktorom vystupoval ako svedok je možné zohľadniť tým, že prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie voči tomuto obvinenému alebo môže v súdnom konaní požadovať mimoriadne zníženie trestu.

K § 206 a § 207

Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa začína viesť trestné stíhanie proti určitej osobe pre určitý trestný čin a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť prostriedky, ktoré poskytuje Trestný poriadok proti obvinenému. Na druhej strane táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej dáva Trestný poriadok ako obvinenému.

49

Rozdiel medzi ods. 1 a ods. 2 ustanovenia § 206 spočíva v tom, že podľa ods. 1 policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia potom, čo už bolo začaté trestné stíhanie a podľa ods. 2 vydá spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, vtedy, keď pred týmto procesným úkonom nepredchádzalo vydanie samostatného uznesenia o začatí vyšetrovania.

V odseku 3 je konkretizované, čo musí obsahovať uznesenie o vznesení obvinenia. Jeho ťažisko je v popise skutku.

V odseku 5 je upravený postup v prípade, ak obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje alebo obvinený v trestnom čine pokračoval. V takomto prípade je nutné vydať uznesenie o rozšírení obvinenia pre tento skutok, resp. dielčí útok pri pokračovacom trestnom čine. Zmyslom tohto odseku je aj to, aby policajt bol oprávnený vydať uznesenie o o vznesení obvinenia aj o čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu (ktorý bol spáchaný pred vznesením obvinenia), na ktorý sa pôvodne vydané uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo. V takomto prípade však policajt nevydáva uznesenie o začatí trestného stíhania.

Ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom, ako bol v uznesení právne posúdený, postupuje sa podľa ods. 6. V takomto prípade je potrebné upozorniť obvineného na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a to tak v prípade, že ide o čin prísnejšie trestný, ako aj v prípade, že ide o čin miernejšie trestný. Rovnako sa postupuje aj vtedy, keď ide o inú kvalifikáciu podľa toho istého zákonného ustanovenia alebo, ak ide o iný trestný čin a to v prípade jednočinného súbehu trestných činov.

V § 207 je upravený postup v prípade, ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby, ktorej má byť vznesené obvinenie, napr. preto, že pri sebe nemá žiaden doklad totožnosti, alebo nechce uviesť svoje pravé meno a priezvisko a pod. a ďalej postup ak sa v priebehu vyšetrovania zistí totožnosť tejto osoby. Úkony, ktoré boli v priebehu vyšetrovania vykonané pred zistením totožnosti, nie je potrebné opakovať, ak boli vykonané spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

K § 208 a § 209

V ustanovení § 208 je upravený postup v prípade, ak policajt dospeje k záveru, že zhromaždené dôkazy v priebehu vyšetrovania a jeho výsledky považuje za postačujúce na podanie návrhu na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie. Preštudovanie spisu je právom obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, jeho splnomocnenca alebo opatrovníka, nie však povinnosť. Tohto práva sa môžu vzdať, o čom však musia byť poučení. Ak obvinený, jeho obhajca, poškodený, jeho splnomocnenec alebo opatrovník nevyužijú možnosť preštudovať spisy, postupuje policajt tak, akoby k takému úkonu došlo. Osobám, ktoré majú právo preštudovať spisy, je potrebné uviesť, v ktorých dňoch a hodinách im takéto právo bude umožnené.

Ustanovenie § 209 upravuje postup policajta po skončení vyšetrovania. Po skončení vyšetrovania predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, postúpenie veci, zastavenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa alebo schválenie zmieru. V odseku 2 sú stanovené lehoty, v ktorých má byť vyšetrovanie skončené po vznesení obvinenia. Táto úprava sleduje zrýchlenie konania a zabezpečenie jednej zo základných zásad trestného konania, aby vec bola včas prejednaná. V odseku 3 je upravený postup prokurátora, ak vyšetrovanie nie je ukončené v lehotách uvedených v odseku 2.

K § 210

Ustanovenie upravuje práva obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta. Nejde o riadny opravný prostriedok (sťažnosť), ale o podnet na preskúmanie. Ak prokurátor zistí, že žiadosť je odôvodnená, odstráni zistené závady sám alebo dá na to pokyn policajtovi. O výsledku preskúmania žiadosti prokurátor písomne upovedomí toho, kto žiadosť podal. Aj toto ustanovenie sleduje, aby policajt vo vyšetrovaní postupoval plynule a rýchlo pri správnom uplatňovaní zákona.

50

K § 211

Výnimka zo zásady oficiality, resp. legality spočívajúca v dispozičnom práve poškodeného vzťahujúcom sa na celé trestné konanie, zavedená do trestného práva procesného v roku 1990 sa v podstate preberá. V súlade s poslednou vládnou novelou Trestného poriadku sa súhlas poškodeného nebude vyžadovať pri trestných činoch typických pre domáce násilie.

V odseku 2 sa ustanovuje, kedy nie je potrebný súhlas poškodeného, aj keby išlo o prípady uvedené v odseku 1.

K § 212

Toto ustanovenie presnejšie a prehľadnejšie upravuje využitie dispozičného práva poškodeným a nakladanie s ním v priebehu trestného konania. Naviac pripúšťa možnosť znovu udeliť už odopretý alebo späť vzatý súhlas, ak tento prejav vôle bol neslobodný.

K § 213

Toto ustanovenie upravuje účasť obhajcu na úkonoch, ktoré sa vykonávajú vo vyšetrovaní a skrátenom vyšetrovaní. Policajt je povinný na požiadanie obhajcu oznámiť mu čas, miesto a druh úkonu s výnimkou ak tento procesný úkon nestrpí odklad. V takomto prípade je povinnosťou policajta vyhotoviť záznam, z ktorého bude zrejmé, prečo procesný úkon nestrpel odklad.

K § 214

Ustanovením sa rieši v ktorom štádiu konania musí vec postúpiť prokurátor a kedy môže rozhodnúť sám policajt. Proti uzneseniu o postúpení veci má právo obvinený alebo poškodený podať sťažnosť.

K § 215

Policajt zastaví trestné stíhanie iba vtedy, ak vo veci nebolo vznesené obvinenie, a to iba z dôvodov uvedených v ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. d/ , písm. e/ a písm. g).

V ostatných prípadoch zastaviť trestné stíhanie z obligatórnych alebo fakultatívnych dôvodov môže iba prokurátor. Z obligatórnych dôvodov prokurátor vždy zastaví trestné stíhanie z dôvodov uvedených v ods. l písm. c/ (ak bolo začaté trestné stíhanie) a podľa ods. 1 písm. a/ až g/ po vznesení obvinenia. Z fakultatívnych dôvodov môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie za splnenia podmienok uvedených v ods. 2.

V odseku 3 je upravený postup prokurátora v súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú a túto je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Ide o postup voči spolupracujúcej osobe, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi náročnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi, alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

K § 216 a § 217

Podmienečné zastavenie trestného stíhania je systematicky zaradené do časti upravujúcej prípravné konanie, kam nepochybne, tak ako iné rozhodnutia, ktoré v ňom možno vydať, patrí.

Podmienečné zastavenie trestného stíhania je pojmovo vyjadrené slovom "môže". Ide teda o rozhodnutie fakultatívne, závislé na úvahe toho orgánu, ktorému zákon takéto oprávnenie dal pri súčasnom rešpektovaní vhodnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade, voči konkrétnej osobe, pri splnení účelu Trestného zákona a Trestného poriadku.

51

Zákonná podmienka pre podmienečné zastavenie trestného stíhania je uvedená v ods. 1 písm. a) až c). Vyžaduje sa kumulácia splnenia uvedených zákonných podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia.

Obvinenému sa môže okrem uloženia, aby v skúšobnej dobe dodržiaval primerané obmedzenia tiež uložiť, aby sa zdržal činnosti, ktorá ho viedla k spáchaniu prečinu. Napr. zakáže sa obvinenému, aby viedol v skúšobnej dobe motorové vozidlo. Nesplnenie tohto obmedzenia bude mať za následok, že vo vyšetrovaní sa bude pokračovať.

Podmienečne zastaviť trestné stíhanie nebude však možné ak prečinom bola spôsobená smrť alebo pre prečin zanedbania povinnej výživy.

Ustanovenie § 217 upravuje podmienky za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 218 a § 219

V súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú, je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Z týchto dôvodov bol v novele Trestného poriadku (zákon č. 457/2003 Z.z.) upravený postup v prípade spolupracujúcej osoby, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

V ustanovení § 218 je upravený postup prokurátora v prípade osoby, ktorá sa podieľala na páchaní takejto trestnej činnosti a dobrovoľne je ochotná spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených zločinov, zisťovaní ich páchateľov.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi závažnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

Ustanovenie § 219 upravuje podmienky, za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 220

Zmier má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom, ktorý reprezentuje prokurátor a poškodeným na jednej stane a páchateľom na druhej strane, došlo k ukončeniu trestnej veci a k vydaniu rozhodnutia bez uskutočnenia riadneho, formalizovaného trestného procesu. To bude mať za následok jednak zrýchlenie konania a vydanie rozhodnutia skôr, pričom pôjde o ekonomicky menej náročné konanie, jednak možnosť lepšieho uplatnenia práv zo strany poškodených, keďže predpokladom uzavretia zmieru je súhlas poškodeného. Zmier pritom smeruje k odstráneniu škodlivých následkov trestného činu nielen v oblasti náhrady majetkovej škody, ale aj pocitov krivdy, strachu, resp. poníženia v prípadoch s menej závažnými následkami za splnenia podmienky, že na trestnom postihu páchateľa nie je zo strany štátu verejný záujem.

K § 221 až § 223

Predpokladom schválenia zmieru je, okrem základnej podmienky, že musí ísť o prečin s trestnou sadzbou do piatich rokov, súhlas obvineného a poškodeného s takýmto postupom, priznanie obvineného k spáchaniu skutku, náhrada škody obvineným, resp. uskutočnenie relevantných opatrení na jej náhradu a poukázanie primeranej peňažnej sumy určenej na všeobecne prospešné účely (túto nie je možné chápať ako trest, ale ako náhradu dotknutého verejného záujmu spáchaným trestným činom). Pri tomto prokurátor alebo súd prihliadnu aj na majetkové a osobné pomery obvineného. Zmier je vylúčený, ak bola

52

trestným činom spôsobená smrť osoby.

Súd a v prípravnom konaní prokurátor nie sú viazaní návrhom na uzavretie zmieru, ak nepovažujú takýto spôsob rozhodnutia za dostačujúci, aj keď by sa na tomto spôsobe ukončenia sporu poškodený a obvinený zhodli. Ak súd a v prípravnom konaní prokurátor neschvália zmier, nevydajú o tom žiadne formalizované rozhodnutie; na túto skutočnosť len obvineného a poškodeného upozornia. V tomto prípade (keďže sa nevydáva žiadne rozhodnutie) však nie je možnosť preskúmania tohto negatívneho stanoviska súdu, resp. prokurátora.

K § 224 a § 225

Tiež sa ustanovuje, čo musí súd a v prípravnom konaní prokurátor obligatórne vykonať pred samotným schválením zmieru.

Určuje, na aké účely možno poukázať sumu určenú na všeobecne prospešné účely, z ktorej musí byť vždy aspoň 50% určené štátu na odškodňovanie obetí trestnej činnosti podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Upravuje sa postup vo vzťahu k právnickým osobám, aj nakladanie s peňažnou sumou, ktorá bola zložená na všeobecne prospešné účely.

Zakotvuje sa prechod práv poškodeného na dedičov, nie však na iné subjekty (napr. poisťovňu). Je to výraz rozširovania práv poškodeného.

K § 226

Ak nedôjde ku schváleniu zmieru, nie je možno vyhlásenie obvineného, že spáchal skutok použiť v ďalšom konaní ako dôkaz, keď bolo vyhlásenie uskutočnené s cieľom dosiahnuť ukončenie trestného stíhania uzavretím zmieru – inak by bol inštitút zmieru nepoužiteľný.

K § 227

V záujme širšieho využívania tohto alternatívneho spôsobu rozhodovania, návrh zákona sa dopĺňa o novú podmienku – zloženie peňažnej sumy na všeobecne prospešné účely. Zároveň sa navrhuje, aby schválený zmier bol ex lege exekučným titulom podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a exekučného poriadku.

K § 228

Prerušenie trestného stíhania je rozhodnutie predbežnej povahy.

V odseku 2 sú upravené možnosti, keď policajt môže vydať uznesenie o prerušení trestného stíhania. Takto môže policajt postupovať po predchádzajúcom vznesení obvinenia.

Oproti pôvodnej úprave je možné prerušiť vyšetrovanie aj pre neprítomnosť svedka za predpokladu, že sú splnené aj ďalšie zákonom predpokladané podmienky. Taktiež je odlišne upravené prerušenie trestného stíhania v prípade extradície, resp. odovzdanie obvineného na vykonanie procesných úkonov do cudziny (v prípade cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti). Rovnaké oprávnenie má aj prokurátor.

Úprava prerušenia trestného stíhania v ods. 3 nadväzuje na úpravu dočasného odloženia vznesenia obvinenia. Upravuje postup prokurátora, v tých prípadoch, keď už bolo vznesené obvinenie voči osobe, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda na ktorú by inak nemal nárok. Takýto postup bude možný po vznesení obvinenia, avšak nebude možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu.

V odseku 4 je upravené výlučné právo prokurátora prerušiť trestné stíhanie. Dôvodom prerušenia trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. a) je vyriešenie otázky, ktorú je

53

oprávnený v konaní posúdiť Ústavný súd SR.

Prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. b) súvisí so schválením ústavného zákona č. 90/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V uvedenom ústavnom zákone (článok 78 ods. 3 a 136 ods. 2) sa zmenila predchádzajúca úprava o trestnom stíhaní poslanca NR SR, sudcu a generálneho prokurátora SR. Na uvedené prípady reaguje práve § 228 ods. 4 písm. b).

K § 229

Uvedené ustanovenie umožňuje policajtovi vykonávať niektoré úkony aj po prerušení trestného stíhania, napr. pribranie znalca a pod.. Po prerušení trestného stíhania nemožno vykonať výsluch obvineného alebo svedka a skúmať duševný stav obvineného.

K § 230

Prokurátor vykonáva dozor nezávisle od ostatných subjektov trestného konania. Jeho úlohou je dozerať, aby policajti dodržiavali základné zásady trestného konania a postupovali v súlade s jeho účelom. Prokurátor dbá o to, aby nikto nebol bezdôvodne trestne stíhaný, nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode, alebo iných svojich právach. Taktiež prokurátor je oprávnený trestne stíhať osoby podozrivé zo spáchania trestného činu a vykonávať ktorýkoľvek úkon vo vyšetrovaní, v obdobnom rozsahu ako policajt.

Závažné úkony vo vyšetrovaní, najmä také, ktorými sa zasahuje do práv občanov je oprávnený vykonať len prokurátor, alebo na vykonanie takýchto úkonov je potrebný súhlas prokurátora, ak nie sú zverené sudcovi pre prípravné konanie..

Podľa tejto právnej úpravy je prokurátor oprávnený záväzným pokynom určovať lehoty na vybavenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania, ako aj lehoty na doplnenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania.

Súčasne sa predĺžila lehota na zrušenie určitých rozhodnutí policajta prokurátorom z 15 dní až na 30 dní. Uvedená lehota sa predĺžila z dôvodu, aby sa mal možnosť prokurátor dostatočne oboznámiť s obsahom spisu, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie policajta.

V prípade veľmi zložitej, dôkazne náročnej alebo z hľadiska právneho posúdenia ťažkej veci, v ktorej sa má vykonávať skrátené vyšetrovanie a nie je zaručené, že sa v ňom rýchle a úplne objasní, nariadi prokurátor vykonať vyšetrovanie

K § 231

Toto ustanovenie taxatívne vymedzuje tie úkony, ktoré v prípravnom konaní patria do výlučnej kompetencie prokurátora.

K § 232 a § 233

Uplatnenie inštitútu konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sleduje odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.

Konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu môže začať prokurátor jednak z vlastnej iniciatívy alebo na základe návrhu obvineného alebo jeho obhajcu. Začatie konania o dohode je možné len v prípade, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky :

- výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania musia dostatočne odôvodňovať záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený,

- výslovné priznanie obvineného ku skutku,

- existencia dôkazov, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného.

Prokurátor je povinný na konanie o dohode predvolať obvineného. Poškodeného, obhajcu obvineného a zúčastnenú osobu len upovedomí o čase a mieste konania o dohode.

Ustanovenie § 232 ods. 3 až ods. 5 upravujú procesný postup konania o dohode.

Ustanovenie ods. 6 § 232 taxatívne vymedzuje všetky náležitosti dohody. Dohoda o priznaní viny a prijatí trestu musí mať písomnú formu a musí byť na znak súhlasu podpísaná prokurátorom, obvineným a obhajcom.

54

Poškodený musí dohodu podpísať v prípade, že úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu.

Súčasne sa v odsekoch 8 a 9 upravuje postup prokurátora v prípade, ak sa neuzatvorí konanie uzatvorením dohody o priznaní viny a prijatí trestu.

Prokurátor je povinný po podpísaní dohody o priznaní viny a prijatí trestu podať súdu návrh na súdne konanie o tejto dohode.

K § 234

Trestné konanie pred súdom sa bude môcť aj naďalej začať len na základe obžaloby. Právo podať obžalobu na obvineného je výlučným právom prokurátora a je vyjadrením obžalovacej zásady.

Obžaloba sa podáva vecne a miestne príslušnému súdu. Podľa § 20 sa podaním obžaloby môže založiť príslušnosť súdu, ak ich je príslušných niekoľko.

Podaním obžaloby na súd preberá prokurátor v celom rozsahu zodpovednosť za výsledky vyšetrovania. Z uvedeného dôvodu je prokurátor povinný po ukončení vyšetrovania preskúmať vyšetrovací spis a zodpovedne posúdiť, či zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Súčasne musí prokurátor preveriť, či boli vykonané všetky dôkazy na to, aby súd mohol podľa zákonných hľadísk rozhodnúť o vine a treste.

Oproti pôvodnej úprave je prokurátor povinný k podanej obžalobe pripojiť nielen súvisiace spisy a ich prílohy, ale aj dôkazné predmety. O podaní obžaloby musí prokurátor okrem obvineného a obhajcu, upovedomiť aj poškodeného.

Skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie a ktorý bol predmetom vyšetrovania musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý prokurátor podal obžalobu. V prípade, ak sa počas vyšetrovania zmenia okolnosti skutkového deja, prokurátor túto skutočnosť vyjadrí v podanej obžalobe. V takomto prípade sa však nesmie zmeniť podstata skutku, ktorú je potrebné vidieť predovšetkým v konaní a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zabezpečená zachovaním buď totožnosti konania alebo totožnosti následku.

Ustanovenie ods. 2 umožňuje prokurátorovi, aby odmietol návrhy na doplnenie dokazovania pred podaním obžaloby. O tomto odmietnutí urobí prokurátor záznam do spisu a o tomto postupe vyrozumie osobu, ktorá návrh podala a to neformálnym úkonom.

K § 235

Podaná obžaloba prokurátorom popri doterajšej právnej úprave obsahuje aj uvedenie rodného čísla obvineného a hodnosti obvineného a útvaru v ktorom je alebo bol príslušníkom, ak ide o osobu, ktorá podlieha právomoci vojenského súdu ako aj návrh na uloženie ochranného opatrenia, ak sú pre jeho uloženie dané zákonné dôvody.

Obžaloba sa odôvodňuje len v prípade, ak prokurátor posúdi konanie obvineného ako zločin.

Vzhľadom na uplatnenie prvkov kontradiktórnosti v trestnom konaní a zmenu postavenia prokurátora v konaní pred súdom sa umožňuje prokurátorovi, aby aj po podaní obžaloby na súd, uložil policajtovi zabezpečiť dôkaz. Pôjde o dôkaz, ktorý prokurátor považuje za nevyhnutný vykonať v konaní pred súdom.

K § 236

Toto ustanovenie upravuje postup prokurátora, ak neukončí prípravné konanie podaním obžaloby ani iným meritórnym rozhodnutím; v takomto prípade podá samostatný návrh, aby súd uložil ochranné opatrenie.

TRETIA ČASŤ – SÚDNE KONANIE

K § 237 a § 238

Slovenský trestný proces má jednoznačne akuzačný charakter. To znamená, že konanie pred súdom sa začína jedine na podklade obžaloby alebo - podľa predkladaného

55

návrhu - aj na podklade návrhu na schválenie dohody o vine a treste. Oba - obžalobu i uvedený návrh je oprávnený podať len prokurátor, ktorý z tohoto hľadiska musí rešpektovať zásadu oficiality i legality, avšak s určitou modifikáciou i zásadu oportunity (napr. môže podmienečne zastaviť trestné stíhanie).

Pre predkladaný návrh je rozhodujúcou úlohou cieľ: zefektívniť, zjednodušiť a zhospodárniť konanie pri rešpektovaní základných občianskych práv osôb, ktoré sa dostanú pred súd. Zabezpečenie spravodlivého verejného procesu, pri ktorom sa pred súdom vykonávajú všetky dôkazy, sa však - ako ukazujú skúsenosti aj z iných štátov - dostáva do neriešiteľných protirečení s vyššie uvedenými cieľmi a preto aj predkladaný Trestný poriadok vychádza z axiomy, aby sa v konaní uplatnili aj viaceré tzv. "odklony" od pravidelného procesu. Tieto odklony dbajú na dodržiavanie ústavných princípov súdnictva ako aj na základné občianske práva osôb zúčastnených na trestnom konaní, avšak pružne reagujú na skutkovú zložitosť či jednoduchosť veci, na stanovisko obvineného, najmä na to, či je ochotný spolupracovať pri objasnení svojej trestnej činnosti, na skutočnosť, či obvinený urobí kroky k odstráneniu škodlivých následkov svojho trestného činu či je ochotný poskytnúť poškodenému náhradu škody, príp. inú satisfakciu obetiam trestného činu, aby sa dosiahli ciele trestného procesu aj z hľadiska ochrany celospoločenských záujmov alebo či bude trvať na prejednaní svojej trestnej veci pred súdom.

Návrh preto vychádza z toho, aby jednoduchšie trestné činy, typovo menej škodlivé, označované v novom návrhu Trestného zákona ako prečiny, ktoré sú ohrozené trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 (päť) rokov, rozhodoval samosudca. Počíta sa s tým, že samosudca bude konať hlavné pojednávanie len výnimočne, pretože podstatnú časť vecí rozhodne trestným rozkazom, pokiaľ neprijme iné meritórne rozhodnutie.

Súd obžalobu aj návrh na dohodu o vine a treste podrobne preskúma podľa ich obsahu i obsahu spisu; po ich podaní na súd však postupuje samostatne a iniciatívne pri riešení všetkých otázok. Ak je však obvinený vo väzbe musí so zreteľom na § 76 odsek 5 rozhodnúť o väzbe v lehote 15 dní od predloženia veci s obžalobou na súd. V ďalších štádiách konania však už len o predlžovaní lehoty väzby nerozhoduje.

V nadväznosti na § 76 ods. 5 sa zvýrazňuje súdna kontrola väzby po predĺžení veci na súd. Vytvára možnosť resp. povinnosť aby súd v lehote 15 dní od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste rozhodol buď samostatne, t.j. len o ďalšom trvaní väzby alebo aby toto rozhodovanie spojil s postupom podľa § 242 resp. § 244 ods. 5. Na základe poznatkov z praxe sa predpokladá, že k samostatnému postupu a rozhodnutiu podľa § 238 ods. 3 dôjde len v prípadoch skutkovo náročných a náročných na prípravu hlavného pojednávania. Lehota 15 dní zohľadňuje, resp. vychádza zo skutočnosti že aj o väzbe pred predĺžením veci na súd rozhodoval sudca – sudca pre prípravné konanie, čo oprávňuje k záveru o prítomnosti dôvodu väzby, ktorý však bude v uvedenej lehote preskúmaný.

K § 239

Akuzačný princíp je zdôraznený aj tým, že prokurátorovi sa ponecháva právo disponovať obžalobou (návrhom na dohodu) až do začatia hlavného pojednávania resp. verejného zasadania. Ak vezme obžalobu alebo návrh na dohodu o vine a treste pred začatím hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia späť, vec sa vracia do prípravného konania. Vyhlásenie prokurátora o ustúpení od obžaloby po začatí hlavného pojednávania bude dôvodom pre vynesenie oslobodzujúceho rozsudku v zmysle § 285 písm. f).

K § 240

Podľa znenia Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. v znení početných noviel, v súčasnosti prokurátor o podaní obžaloby je povinný upovedomiť obvineného a obhajcu (§ 176). V snahe zrýchliť trestné konanie sa objavovali názory, uložiť prokurátorovi povinnosť nielen oznámiť podanie obžaloby ale aj povinnosť doručiť obžalobu. Z toho vychádzal aj návrh Trestného poriadku predložený v máji 2003 na pripomienkové konanie.

Na základe upozornení, že by sa tým mohlo v niektorých prípadoch neúmerne

56

predĺžiť prípravné konanie, spojené najmä s povinnosťou predlžovania väzby, bolo prijaté predkladané znenie, v zmysle ktorého súd po zapísaní obžaloby do registra a jej pridelení konkrétnemu sudcovi, nariadi prideliť obžalobu osobám uvedeným v odseku 1, bez ohľadu na to, že sa ešte neurčuje termín pojednávania. Vytvorí sa tým najmä obvinenému (obhajcovi) a poškodenému priestor na oboznámenie sa z dôkazmi, ktoré navrhuje vykonať obžaloba a vytvorí sa tým aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných dôkazov, pre ktoré bol doteraz čas (spravidla) len v termíne, keď už bolo nariadené hlavné pojednávanie.

Strany budú mať možnosť navrhnúť dôkazy s takou časovou rezervou, aby mohli byť prezentované na hlavnom pojednávaní bez náročného obstarávania, ktoré často vedie k odročovaniu veci.

K § 241 a § 242

Oprávnenia v tomto ustanovení umožňujú samosudcovi, aby vo veci rozhodol niektorým z naznačených spôsobov. Novo sa upravuje možnosť odmietnutia obžaloby. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na prečiny ohrozené sadzbou do päť rokov.

Ak je obvinený vo väzbe, treba rozhodnúť aj o ďalšom trvaní väzby. Nie je vylúčená možnosť spojiť rozhodovanie o väzbe v tomto štádiu s rozhodovaním o väzbe podľa § 76 ods. 5 a § 238 ods. 3.

K § 243 a § 244

Každá obžaloba pre prečin alebo zločin ohrozený trestnou sadzbou odňatia slobody nad päť rokov sa musí predbežne prejednať. Okrem niektorých rozhodnutí, ktoré nadväzujú na predchádzajúce úpravy, bude môcť súd obžalobu odmietnuť pre procesné chyby, čím sa (po právoplatnosti uznesenia) vec vráti prokurátorovi do prípravného konania.

Hlavným cieľom však je, aby sa pripravilo budúce hlavné pojednávanie a aby sa upresnil (za prítomnosti prokurátora ako aj obvineného a jeho obhajcu) rozsah i poradie dôkazov, ktoré majú byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

V § 244 sú konkretizované možné rozhodnutia po predbežnom prejednaní obžaloby, v ktorom okrem už známych a osvedčených možností (postúpenie, zastavenie, prerušenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania) dochádza v odseku 1 písm. c) k zastaveniu aj preto, že došlo k uzavretiu zmieru. Odmietnuť obžalobu (písm. h)) možno len pre závažné porušenie práva na obhajobu. Cieľom ustanovenia podľa ods. 1 písm. k) je pripraviť hlavné pojednávanie tak, aby sa mohlo ukončiť bez odročovania. pokiaľ sa týka rozhodovania o väzbe platí argumentácia uvedená pri § 242.

K § 245

Toto ustanovenie zdôrazňuje, že aj opätovne podanú obžalobu treba pred súdom preskúmať a prípadne opäť predbežne prejednať.

K § 246

Uvedené už ciele rekodifikácie trestného procesu možno dosiahnuť len vtedy, ak podstatná časť trestných vecí sa vyrieši inak, tzv. odklonmi, najmä dohodou o vine a treste, zmierom, podmienečným zastavením trestného stíhania, a pod., ako sa o tom hovorí v predchádzajúcej hlave a viacerými zmenami tak v organizácii predsúdneho konania, ako aj v konaní pred súdom. Tieto zmeny sa výrazne dotknú aj hlavného pojednávania.

Ak by sme chceli povedať, že hlavné pojednávanie sa stane rýdzo kontradiktórnym, nebola by to pravda. Posilní sa však postavenie procesných strán, ich právo navrhovať a vykonávať dôkazy, avšak aj ich povinnosť napomáhať zabezpečeniu (prezentnosti) navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, čo všetko vo vzájomnej súvislosti predstavuje posilnenie kontradiktórnosti konania a zvýraznenie postavenia sudcu ako nezávislého arbitra súdneho sporu.

Nepôjde o čiste klasický súdny spor medzi obžalobcom a odporcom. Postavenie prokurátora, ktorý vykonáva dozor nad prípravným konaním, ktorý výlučne rozhoduje o podaní obžaloby a vo svojej činnosti je viazaný princípmi oficiality, legality ale aj čiastočne

57

uplatňovanou zásadou oportunity, je charakterizované jeho povinnosťou uplatňovať zákonnosť v záujme celospoločenskom. Zdôrazniť treba aj výlučné právo prokurátora podávať obžalobu, bez možností podávania žaloby súkromnej, pričom treba mať na zreteli, že prokurátor v spore s obvineným reprezentuje štát a jeho záujmy a nesie dôkazné bremeno.

Samozrejme, ani tu sa nemožno oddávať ilúziám, že trestné stíhanie bude už bezkonfliktné, že sa nebudú hľadať rozličné medzery, ako dosiahnuť čo najefektnejšie vyriešenie veci (na jednej strane) a ako čo najšikovnejšie využiť rozličné možné nedostatky zákona na vyhnutie sa trestnej zodpovednosti (na druhej strane). Cieľom hlavného pojednávania musí byť spravodlivé rozhodnutie veci a k tomuto cieľu, s úmyslom dosiahnuť ho rýchlo a hospodárne smeruje aj navrhovaná úprava hlavného pojednávania, ktorá výrazne posilňuje postavenie nezávislého súdu najmä prieťahom v súdnom konaní má brániť aj účasť náhradného sudcu a prísediaceho.

Vychádza sa z doterajších skúseností, aby pri pojednávaniach trvajúcich viac dní, nedošlo z rozličných dôvodov k znefunkčneniu senátu. V odseku 3 sa reaguje na nutnosť, aby sa výsluchu určených osôb mimo súdnej siene zúčastní náhradný sudca.

K § 247 a § 248

V pôvodnom návrhu sa počítalo, že prokurátorovi i obžalovanému a obhajcovi treba poskytnúť na prípravu pojednávania lehotu aspoň sedem pracovných dní. V pripomienkovom konaní však väčšina pripomienok smerovala k tomu, aby sa táto lehota skrátila. V predkladanom návrhu sa preto ponecháva lehota 5 pracovných dní, tak ako tomu bolo aj v doterajšom znení. Táto lehota sa však nepoužije pri skrátenom podľa § 204.

Pri príprave hlavného pojednávania je predseda senátu povinný urobiť potrebné opatrenia, aby v budove súdu nedošlo k nežiadúcim kontaktom medzi obvineným a poškodeným, alebo medzi konfliktom medzi nimi.

K § 249 až § 251

Ústavou zaručená zásada verejnosti súdneho konania je zabezpečená aj v týchto ustanoveniach, ktoré vytvárajú predpoklady, aby sa verejnosť mohla reálne zúčastniť na súdnom pojednávaní. Oproti predchádzajúcemu stavu sú niektoré možnosti vylúčenia verejnosti rozvedené precíznejšie, avšak v podstate nedochádza k výrazným zmenám.

K § 252

V tomto ustanovení sa precizujú podmienky, za ktorých možno konať pojednávanie bez prítomnosti obžalovaného a zdôrazňujú a upresňujú podmienky, za ktorých obžalovaný môže požiadať, aby sa konalo bez jeho prítomnosti.

K § 253

Zabezpečenie hlavného pojednávania, jeho vedenie a bezkonfliktný priebeh je v rukách predsedu senátu.

Zásada verejnosti umožňuje, aby si na hlavnom pojednávaní každý mohol robiť písomné poznámky - a ak tým nevyrušuje ostatných - každý si môže robiť aj zvukový záznam. vyhotovovanie zvukových prenosov (najmä pre potrebu médií) povolí len predseda senátu, avšak musí dbať pritom na to, aby nedošlo k porušovaniu utajovaných skutočností, ani k porušovaniu práv na ochranu osobnosti. Zhotovovanie zvukových záznamov a zvukových prenosov môže súd zakázať, len ak by boli ohrozené uvedené záujmy. Vyhotovovanie obrazových a obrazovozvukových záznamov z hlavného pojednávania je prípustné len pre potreby súdu.

Došlo k zrovnoprávneniu postavenia strán oproti doterajšiemu zákonu v tom, že aj obhajcu možno postihnúť v disciplinárnom konaní. Zostáva však na úvahe predsedu senátu, či sa rozhodne pre postihnutie prokurátora alebo obhajcu odovzdaním na disciplinárne, resp. kárne konanie, alebo či im v prípade predpokladanom v ods. 4 uloží poriadkovú pokutu.

K § 254 až § 256

58

V týchto ustanoveniach nie sú oproti doterajšiemu stavu zásadnejšie zmeny. V § 256 ods. 3 sa však uvádza možnosť, aby súd rozhodol, že poškodeného na hlavné pojednávanie s návrhom na náhradu škody nepripúšťa, ak mu toto právo zrejme nepatrí.

K § 257

Toto ustanovenie prináša nové, zásadné zmeny. Obžalovanému sa aj na hlavnom pojednávaní priznáva právo, aby vyhlásil, že je vinný. Po zistení stanoviska strán súd rozhodne či vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie. Ak vyhlásenie o vine príjme, zameria ďalšie dokazovanie už len na skutočnosti dôležité pre uloženie trestu, náhradu škody alebo uloženie ochranného opatrenia.

Obžalovaný však môže urobiť aj vyhlásenie, že je nevinný, resp. iné (napr., že síce haváriu spôsobil, ale necíti za jej následky vinu v trestnoprávnom zmysle), príp. nemusí urobiť žiadne vyhlásenie.

Súd rozhodne, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie a vyvodí z toho príslušné dôsledky ods. 7.

K § 258 a § 260

Obsahujú významné ustanovenia posilňujúce kontradiktórnosť hlavného pojednávania. V prvom rade ide o postup pri vykonávaní dôkazov. Spravidla obžalovaného začne vypočúvať prokurátor, pričom musí dodržať všeobecné zásady výsluchu, t.j. aby (po poučení predsedom senátu) mohol obžalovaný sám, v monológu uplatniť všetko, čo chce povedať na svoju obhajobu. Keďže výsluch vedie prokurátor, môže ho predseda senátu prerušiť len za podmienok uvedených v odseku 2. Po skončení výsluchu prokurátorom má právo vypočuť obžalovaného jeho obhajca. Samozrejme vykonávanie ďalších výsluchov sa zverí tomu, kto vykonanie výsluchu na hlavnom pojednávaní navrhol, pričom protistrane vždy zostáva právo klásť na doplnenie výsluchu svoje otázky. I keď tu ide o typické prvky kontradiktórneho procesu, predseda senátu má právo zasiahnuť do výsluchu nielen, ak je výsluch vedený v rozpore so zákonom (napr. sugestívne alebo zavádzajúce otázky), ale aj vtedy, ak sám alebo členovia senátu chcú dať otázky, ktoré neznesú odklad. Takto sa súdu ponecháva významná ingerencia pri vykonávaní dôkazov v tomto štádiu.

Väčší význam nadobúda aj otázka, ktorej sa dosiaľ venovala (ako otázke prakticistickej) len okrajová pozornosť. Ide o zabezpečenie styku obžalovaného s obhajcom v priebehu pojednávania. Ukazuje sa, že úprava pojednávacích siení, kde obhajca sedí na vyvýšenom mieste oddelene od obžalovaného, nielen, že nevyhovuje, ale je priamo v rozpore so zákonom, lebo prekáža bezprostrednému styku obžalovaného s obhajcom, čo najmä v zložitých prípadoch viacdenných pojednávaní, najmä ak je obžalovaný aj vo väzbe, znamená výrazné porušenie práva na obhajobu. Veď obžalovaný, ak je vo väzbe, vôbec nemá možnosť hovoriť s obhajcom počas pojednávania, lebo mu to nedovolí eskorta strážiaca obžalovaného. Zvýšenie kontradiktórnosti konania vyžaduje styk obžalovaného s obhajcom aj kvôli pružnému reagovaniu na vykonávané dôkazy. Zabezpečenie tohoto ustanovenia si vyžiada aj organizačné zmeny takmer vo všetkých súdnych sieňach v Slovenskej republike, kde sa prejednávajú trestné veci.

Významným sa javí zavedenie možnosti vznášania námietok pokiaľ sa týka prípustnosti položenej otázky. To v praxi bude vyžadovať jednoznačné formulovanie otázok tak, aby vyhovovali predkladanej zákonnej úprave o výsluchu obvineného, svedkov, znalcov.

K § 261

Ide o ustanovenie ktoré sa v podstate osvedčilo aj v doterajších procesných úpravách. Predseda senátu určí sám poradie vykonávania dôkazov, prípadne o poradí vykonávania dôkazov rozhodne až po vypočutí a návrhov strán. Ak obžalovaný s určením poradia nesúhlasí, rozhodne senát (čo ale v prípade konania pred samosudcom nie je aktuálne)

Podrobnejšie sa upravuje postup pri výsluchu osôb mladších ako pätnásť rokov. Zákon umožňuje, aby výsluch takéhoto svedka (prípadne aj chorého alebo zraneného svedka) vykonal predseda senátu sám.

59

K § 262 až § 267

V tomto type procesu vystupujú do popredia požiadavky na dodržiavanie zásad bezprostrednosti a ústnosti. Kým zo zásady bezprostrednosti nemôžu byť žiadne výnimky (§ 278 ods.2), s výnimkami zo zásady ústnosti sa počíta, takže za zákonom ustanovených podmienok možno prečítať nielen zápisnicu o výsluchu obžalovaného, ale aj svedka (§ 263).

Podmienky čítania zápisnice o výsluchu sú v predkladanom návrhu zákona presne vymedzené, pričom treba zdôrazniť (na rozdiel od doterajšej úpravy) že sa nepočíta len s čítaním celej zápisnice, ale aj len tej časti, ktorá obsahuje relevantné údaje.

V prípadoch, v ktorých už v čase vykonávania výsluchu svedka je dôvodný predpoklad, že svedka na hlavnom pojednávaní nebude možné vypočuť, treba zachovať rovnosť strán už v prípravnom konaní, aby takáto výpoveď z prípravného konania mohla byť na hlavnom pojednávaní prečítaná, ak sa svedok nedostaví. Podmieňuje to možnosť považovať takúto výpoveď za dôkaz získaný zákonným spôsobom.

Význam dokazovania na hlavnom pojednávaní nepochybne vzrastie. Úmerne tomu treba urobiť všetky opatrenia, aby dokazovanie v tomto štádiu bolo čo najvierohodnejšie. Ukazuje sa, že hrozba za krivú výpoveď nie vždy stimuluje svedka k tomu, aby hovoril pravdu. Naviac, poznatky praxe hovoria o tom, že svedkovia sú málokedy postihovaní aj za uvádzanie nepravdivých údajov. Ovplyvňuje to i nutnosť, dokázať, kedy svedok vlastne hovorí nepravdu. Zavádza sa preto nový inštitút - prísaha svedka (§ 265). Ním by sa mala dosiahnuť väčšia vierohodnosť svedeckých výpovedí, pretože, ak by sa zistilo, že svedok pred súdom, po zloženej prísahe, nehovoril pravdu, mohol by byť potrestaný výrazne prísnejšie, ako keby išlo o nepravdivú výpoveď podanú bez prísahy.

Otáznou je forma, aká sa bude pri skladaní prísahy vyžadovať. Zákon predpokladá určitú slávnostnosť presne vymedzeným textom, avšak nepredpokladá, že počas prísahy všetci prítomní, t.j. senát, prokurátor, obhajca a verejnosť vstanú. Po stojačky bude skladať prísahu len svedok.

V zákone je upravený aj postup, ako sa má skladať prísaha osobami s poruchami zmyslového ústrojenstva a uvedené sú aj prípady, kedy prísahu vyžadovať nemožno.

K § 268 a § 269

Pri znaleckom dokazovaní sa na hlavnom pojednávaní vychádza zásadne z toho, že znalecké posudky podávajú odborníci, ktorí boli ustanovení za znalcov podľa osobitných predpisov (zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch), resp. boli k podaniu posudku pribratí v priebehu trestného konania alebo boli za znalcov menovaný ad hoc, t.j. pre určitý prípad. Znalec podá posudok spravidla písomne, alebo, ak to stačí môže ho nadiktovať do zápisnice pri výsluchu, tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Ak strany súhlasia, najmä preto, že o správnosti posudku nie sú pochybnosti, možno posudok prečítať.

Pri objasňovaní odborných otázok v jednoduchších veciach sa možno upokojiť s odborným vyjadrením alebo s písomným vyjadrením (§ 141) o správnosti ktorých nie sú pochybnosti. Obsah takýchto vyjadrení sa na hlavnom pojednávaní prečíta. Ak však vznikne potreba osobu, ktoré spracovala odborné vyjadrenie, vypočuje sa ako znalec, ale osoba ktorá podala písomné vyjadrenie sa vypočuje ako svedok. Ostatné posudky, správy štátnych orgánov a listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz, sa na hlavnom pojednávaní prečítajú, pričom stany majú možnosť do nich aj nahliadnuť.

K § 270

Význam vecných dôkazov ako aj zvukových, obrazových záznamov alebo obrazovozvukových záznamov neustále narastá. Vždy ale treba skúmať ich pravosť, hodnovernosť a tiež, či spôsob ich získania neodporuje zákonu.

K § 271 až § 273

Obžalovaný a poškodený majú právo sa ku každému dôkazu vyjadriť a ich stanovisko sa zapíše do zápisnice ako dôkaz o tom, že dokazovanie prebehlo regulárne, že boli zachované ich práva.

60

V ustanovení sú vymenované subjekty, ktoré môžu pri dokazovaní klásť vyslúchaným otázky a osobitne sa upozorňuje na možnosť využiť pri dokazovaní pred súdom technické prostriedky na prenos zvuku a obrazu, najmä pri výsluchu ohrozených svedkov ale aj obvinených.

K § 274 až § 276

Po skončení dokazovania sa udeľuje slovo na záverečné reči, ktorých základné poradie určuje zákon. Poradie ostatných určuje predseda senátu. Od záverečnej reči obžalovaného treba rozlišovať jeho posledné slovo, t.j. prejav, ktorý robí celkom na záver, počas ktorého ho nemožno prerušovať. Ak sa v záverečných rečiach objavia nové skutočnosti, na ktoré by bolo treba reagovať novým vykonaním dôkazov, súd rozhodne o doplnení dokazovania, po ktorom treba však znova dať slovo na záverečné reči a obžalovanému aj právo na posledné slovo.

K § 277

V záujme pružnosti pojednávania zákon prináša nóvum v tom, že súd musí pri odročení určiť termín nového pojednávania, resp. musí ho určiť do dvoch týždňov po odpadnutí prekážky, pre ktorú došlo k odročeniu. Na neurčito možno odročiť pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha úkonu. Zavádza sa tiež možnosť, aby predseda senátu za účelom riadneho priebehu súdneho konania dal príkaz na zabezpečenie a predvedenie svedka, t.j. obmedzenie jeho osobnej slobody, keďže nerešpektoval bez ospravedlnenia súdny príkaz, aby sa dostavil na nariadené súdne konanie ( § 88 ).

K § 278

Toto ustanovenie zdôrazňuje obžalovaciu zásadu, lebo súd môže na hlavnom pojednávaní rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby a je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom je rozhodujúci skutok a nie jeho právne posúdenie. Súd sa pri rozhodovaní môže opierať len o dôkazy vykonané na pojednávaní.

K § 279

Vrátenie veci môže byť len výnimočné, ak o to požiadal prokurátor z dôvodov tu uvedených. Sťažnosť sa ponecháva preto, aby mohli k rozhodnutiu zaujať stanovisko aj ostatné strany.

K § 280 až § 282

Postúpenie veci, zastavenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania je viazané na podmienky uvedené už v predchádzajúcich ustanoveniach a k týmto rozhodnutiam dôjde najmä vtedy, ak tak už mali rozhodnúť predchádzajúce orgány činné v trestnom konaní, resp. súd a tiež vtedy, ak sa skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie objavili až v tomto štádiu.

K § 283

Okrem všeobecných dôvodov, ktoré sa opakujú, je dôvodom na prerušenie trestného stíhania aj podanie návrhu na ústavný súd, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má v danom prípade súvislosť s rozhodovanou trestnou vecou, nie je v rozpore s ústavou, resp. ak došlo k pozastaveniu účinnosti právneho predpisu Ústavným súdom alebo Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev alebo ak bol alebo má byť tento súd požiadaný o vydanie predbežného rozhodnutia.

K § 284 až § 286

Ide o ustanovenia známe aj z doterajšieho znenia. K dôvodom pre oslobodenie spod obžaloby však pribudol aj ďalší - ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Ide o dôsledné rešpektovanie stanoviska prokurátora a obžalovacieho princípu.

K § 287 a § 288

V týchto ustanoveniach sú obsiahnuté ustanovenia, ktoré tvoria podklad pre

61

rozhodnutie súdu o náhrade škody. Ak súd zisťuje presnú výšku škody ako podklad pre rozhodnutie o vine, musí sa so škodou vyporiadať a presne určiť jej výšku. Ak však výšku škody zisťuje len pre rozhodnutie o nárokoch poškodeného, vykoná ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania len vtedy, ak sa tým trestné stíhanie nebude predlžovať.

Doterajšie možnosti rozhodnutia o nárokoch poškodeného, (t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku, odkázať poškodeného na občianske súdne konanie, resp. na konanie pred príslušným orgánom, a tiež možnosť priznať nárok len v časti a so zvyškom odkázať...), zostávajú zachované.

K § 289

Text neprináša nové úpravy.

K § 290

Okrem rozhodnutí, ktoré mimo hlavného pojednávania mohol súd urobiť aj doteraz, umožňuje sa týmto spôsobom aj schváliť zmier a podmienečne zastaviť trestné stíhanie.

VEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 291 až § 294

Ďalšou formou zasadnutia súdu je okrem hlavného pojednávania aj verejné zasadnutie. Tak, ako tomu bolo doposiaľ, na verejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, keď je v zákone výslovne uvedená táto forma konania. Tieto prípady možno rozdeliť do 3 skupín rozhodovania o

- dohode o vine a treste

- ochranných opatreniach,

- trestoch a

- opravných prostriedkoch.

Tým, že u mladistvého obvineného platí špeciálny režim týkajúci sa konania proti mladistvému, príprava súdu na verejné zasadnutie ohľadne mladistvého bola systematicky začlenená do všeobecných ustanovení prípravy verejného zasadnutia.

V ostatnom sa úprava prípravy verejného zasadania preberá z t.č. účinného Trestného poriadku podrobne sa upravila účasť, resp. neúčasť strán na verejnom zasadnutí s osobitným dôrazom na obvineného a obhajcu.

Zmeny, ktoré boli vykonané, vychádzajú najmä zo základnej zásady rovnosti strán. Ustanovuje sa, že na verejnom zasadnutí musí byť prítomný aj obvinený okrem prípadu, keď sa obvinený na verejné zasadnutie nedostavil napriek poučeniu, že v prípade, ak sa nedostaví, bude verejné zasadnutie vykonané bez jeho prítomnosti.

Ďalším prípadom je, keď mu nie je možné doručiť predvolanie. Za takýchto okolností mu súd ustanoví pre tento prípad obhajcu. Osobitným spôsobom sa upravuje náhradný spôsob upovedomenia obvineného o termíne verejného zasadnutia - jeho uverejnenie vhodným spôsobom. Takouto úpravou sa reaguje na pripomienky praxe, keď dôvodom zmarenia verejného zasadnutia bola neprítomnosť obvineného, ktorú si spravidla zavinil sám.

K § 295

Ustanovenie, ktoré svojím obsahom nadväzuje na účasť na verejnom zasadnutí osôb, ktoré nie sú obvinenými, ale ich záujmy môžu byť rozhodnutím vykonanom na tomto zasadnutí dotknuté. Odkazuje sa na primerané použitie ustanovení o hlavnom pojednávaní.

K § 296

Každé rozhodnutie, ktoré súd na verejnom zasadnutí vykoná, musí byť vyhlásené vždy verejne, tak ako je tomu i doposiaľ.

K § 297

Aj na verejnom zasadnutí platí zásada ústnosti a bezprostrednosti. Preto súd

62

prihliada iba na skutočnosti, s ktorými sa na tomto zasadnutí oboznámil a na dôkazy, ktoré vykonal. Výnimkou je konanie o dohode o vine a treste.

K § 298

Už zo samotného pojmu verejné zasadnutie vyplýva, že verejného zasadnutia sa môže zúčastniť aj verejnosť. Preto na jeho konanie, začiatok a odročenie sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

K § 299 a § 300

Ide o ustanovenia, ktoré platili doposiaľ, upravujú postup, kedy a za akých okolností môže súd uložiť ochranné liečenie a zhabanie veci. Ďalšiu formu ochranného opatrenia - ochrannú výchovu - môže súd uložiť iba na hlavnom pojednávaní. Zakotvuje sa povinnosť ustanoviť opatrovníka v konaní o zhabaní veci, ak nemožno zistiť vlastníka.

NEVEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 301

Neverejné zasadnutie je vyhradené pre také rozhodovanie, keď podľa povahy veci netreba vykonať dôkaz výsluchom obvineného, svedkov a znalcov, ani vec prerokovávať za účasti procesných strán. Spravidla sa tu rozhoduje o otázkach menšieho významu.

Na neverejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, ak to zákon výslovne predpisuje alebo pripúšťa.

K § 302 a § 303

Neverejného zasadnutia sa nezúčastňujú procesné strany, t.j. ani prokurátor, ktorý podľa doterajšej právnej úpravy sa tohto zúčastňoval. Jeho vylúčenie z neverejného zasadnutia bolo podmienené zásadou rovnosti strán v trestnom konaní.

Neverejné zasadnutie koná vždy senát. Samosudca neverejné zasadnutie nekoná.

K § 304

Dokazovanie na neverejnom zasadnutí sa obmedzuje na oboznamovanie sa s dôkazmi, ktoré sú obsiahnuté v trestnom spise. Možno preto oboznamovať nielen listiny, posudky ale event. aj zápisnice o výsluchoch, ako aj obrazové, zvukové a obrazovozvukové záznamy. Vylúčené sú výsluchy osôb.

K § 305

Aj napriek tomu, že sa neverejné zasadnutie vykoná len za prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa, rozhodnutie sa vždy vyhlási.

ODVOLANIE A KONANIE O ŇOM

K § 306

Ide o pôvodné nezmenené znenie zákona, ktoré stanovuje, že riadnym opravným prostriedkom proti rozsudku naďalej zostáva odvolanie, ktoré má odkladný účinok na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.

K § 307

Ide v podstate o prevzatie súčasného právneho stavu, keď prokurátor môže napadnúť rozsudok proti akémukoľvek výroku súdu, t.j. aj proti výroku o náhrade škody. Táto úprava umožňuje aj poškodenému, aby sám rozhodoval o svojich nárokoch, bez ingerencie prokurátora. Súčasne je tým rešpektovaná zásada rovnosti strán. Oprávnená osoba môže podať odvolanie aj v prípade chýbajúceho alebo neúplného výroku, ako aj proti konaniu, ak nebolo v súlade so zákonom.

K § 308

V tomto ustanovení sa riešia prípady kedy, kto a za akých podmienok môže napadnúť rozsudok v neprospech obžalovaného, resp. v jeho prospech.

63

K § 309

Ustanovenie upravuje lehotu na podanie odvolania proti rozsudku, ktorú stanovil na 15 dní od oznámenia rozsudku. Miestom podania odvolania je vždy súd, proti ktorému odvolanie smeruje. Za „oznámenie rozsudku“ sa považuje buď vyhlásenie rozsudku v prítomnosti oprávnenej strany alebo doručenie rozsudku, ak bol vyhlásený v neprítomnosti takejto strany. Návrh sleduje najmä cieľ – urýchliť (výrazne) konanie, lebo povedie k eliminácii doterajšej (nekalej) praxe, že najmä obžalovaný vedome odmieta prevziať rozsudok aj vtedy, keď bol prítomný pri jeho vyhlasovaní. Keďže podľa doterajšej zákonnej úpravy začala plynúť lehota až doručením rozsudku do vlastných rúk, najmä vedomé nepreberanie rozhodnutia neúmerne predlžovalo konanie.

Návrh oproti súčasnej úprave predstavuje zakotvenie ustanovenia v ods. 3, čím sa zvýrazňuje význam aktivity príslušného orgánu.

K § 310

Nové ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu, ak je osoba oprávnená podať opravný prostriedok prítomná na vyhlásení rozsudku súdu a využije svoju možnosť podať odvolanie priamo na pojednávaní. Obsah odvolania sa zapíše do zápisnice, v ktorej sa vyznačí, či odvolanie smeruje proti viacerým výrokom alebo je napadnuté len v niektorej časti. Pokiaľ sa na pojednávaní nevyjadrí, plynie mu lehota tak ako obžalovanému (t.j. do 15 dní od oznámenia rozsudku obžalovanému). Prokurátorovi je udelená povinnosť uviesť, či odvolanie podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného, čo umožní lepšiu orientáciu strán.

K § 311

Nové ustanovenie, ktoré sleduje urýchlenie konania na súde prvého stupňa a tým i celého trestného stíhania.

V odseku 2 citovaného ustanovenia sa iba zvýraznila už doteraz známa povinnosť strán trestného konania písomne odôvodňovať svoje odvolanie. Ak odvolanie nespĺňa zákonné požiadavky ani po výzve, môže byť príslušnej osobe uložená poriadková pokuta. U obhajcu a prokurátora môže byť iniciované disciplinárne konanie (§ 70 ods. 2).

K § 312

Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia o práve vzdať sa odvolania, späťvzatia odvolania a rozhodovania o týchto prejavoch. Vyjadrenie obžalovaného že nesúhlasí s podaním odvolania vo svoj prospech osobami uvedenými v § 308 ods. 2 sa netýka prokurátora.

K § 313

Nové ustanovenie, ktoré akcentuje výkonnú a procesnú samostatnosť štátneho orgánu povereného starostlivosťou o mládež, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní skôr pasívny ako aktívny. Zakotvuje však ochranu mladistvého tým, že mu zákon priznáva plynutie novej lehoty.

K § 314

Pôvodné znenie, ktoré umožňuje strane písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

K § 315

V súlade s ustanoveniami o právomoci a príslušnosti súdov sa upravuje aj ustanovenie o odvolacom súde, ktorým bude zásadne krajský súd. Len v prípadoch, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd, bude odvolacím súdom najvyšší súd. Tým sa v zásade zachováva cieľ uvedený už v zásadách rekodifikácie – presunúť rozhodovanie všetkých prípadov na okresné súdy, závažné veci (§ 16 ods. 1) uvedené v zákone, na okresné súdy v sídle krajského súdu. Jedinou výnimkou zostáva rozhodovanie Špeciálneho súdu. Tým dôjde k ďalšiemu posunu smerom k tomu, aby najvyšší súd mohol predovšetkým zjednocovať rozhodovanie súdov, judikovať a rozhodovať o mimoriadnom opravnom

64

prostriedku (počet ktorých nesporne výrazne stúpne vzhľadom na to, že dovolanie bude môcť podať aj obvinený).

K § 316

Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia § 253 Tr. por. účinného toho času o zamietnutí odvolania bez preskúmania veci z dôvodov taxatívne uvedených v zákone, keďže sa toto ustanovenie v praxi osvedčilo.

K § 317

Pôvodné ustanovenie sa navrhuje modifikovať na prieskumnú povinnosť odvolacieho súdu iba vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku. Ide o obmedzenie terajšieho revízneho princípu v odvolacom konaní. Odvolací súd v prípade, ak bolo odvolanie smerované len proti niektorému z výrokov rozsudku, preskúma len zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a správnosť procesného postupu, ktoré mu predchádzalo. Nebude v tomto prípade preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť celého rozsudku, teda i tých výrokov, s ktorými je odvolateľ spokojný a nikto ich nenamieta. Musí však prihliadnuť na chyby ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale by zakladali dôvod na podanie dovolania podľa § 372 ods. 1. Touto úpravou sa sleduje odstránenie chýb, ktoré by zrejme viedli k ďalšiemu súdnemu konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku. Sleduje sa tým jednak právoplatné ukončenie veci v základnom súdnom konaní, ale aj hospodárnosť súdneho konania.

K § 318

Ustanovenie, ktorým sa navrhuje stanoviť postup súdu v situácii, ak zistí, že je tu dôvod na prerušenie trestného stíhania, vrátane dôvodu na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, doplnené o podanie žiadosti na vyriešenie predbežnej otázky súdnym dvorom Európskych spoločenstiev t.č. v Luxemburgu.

K § 319

Ide o pôvodné ustanovenie, o zamietnutí odvolania, ak je nedôvodné, t.j. keď výroky napadnutého rozsudku zodpovedajú stavu veci a zákonu.

K § 320

Ustanovenie upravuje procesný postup v prípade, ak v odvolacom konaní po zrušení napadnutého rozsudku treba vec postúpiť, podmienečne zastaviť, zastaviť alebo prerušiť, lebo už tak mal urobiť súd prvého stupňa. V trestnom konaní bude súd znovu pokračovať, ak odpadnú dôvody prerušenia. Toto ustanovenie reaguje na pripomienky praxe.

K § 321

Pôvodné ustanovenie bolo rozšírené o odsek 2, ktorý reaguje na obmedzený revízny princíp odvolacieho konania, ktorý je navrhnutý v § 317. Navrhuje sa, aby v prípade, ak bolo odvolanie obmedzené na niektorý z výrokov rozsudku, alebo len niektorý z preskúmavaných výrokov je chybný, súd zrušil len tento príslušný výrok. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti niektorý z výrokov o vine, následne zruší vždy aj výrok o treste.

K § 322 a § 323

Ide o modifikované pôvodné ustanovenia, týkajúce sa odvolacieho konania, ktoré bolo v porovnaní so súčasnou platnou právnou úpravou, významne zmenené tak aby odvolací súd nezrušoval rozsudok súdu prvého stupňa vždy, keď je to len trochu možné, ale aby sám vec doplnil dokazovaním, pokiaľ nepôjde o zásadné a rozhodné dôkazy, vykonanie ktorých by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo ktoré by mohli viesť k iným skutkovým zámerom a aby rozhodol vo veci, čím trestné stíhanie právoplatne ukončí. Sleduje sa tým opäť zrýchlenie a zhospodárnenie súdneho konania. Upravuje však aj možnosť vrátenia veci prokurátorovi, ale iba za podmienok uvedených v § 279 ods. 1.

65

K § 324

Novým spôsobom (užšie) sa upravuje aj zásada beneficia cohaesionis.

K § 325

Je prevzatý zo súčasného Trestného poriadku a umožňuje prikázať, aby vec bola prejednaná v inom senáte alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa v podstate z dôvodov, pre ktorú možno vec delegovať.

K § 326

Určuje základnú formu zasadnutia odvolacieho súdu – verejné zasadnutie, aj spôsob rozhodovania, ale umožňuje tiež výnimky z tejto formy, t. j. možnosť v zákone uvedených prípadoch rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí.

K § 327

Pôvodné ustanovenie sa navrhuje upraviť o nový názov, ktorý lepšie vystihuje jeho podstatu. V samotnom obsahu však ide o ustanovenia, ktoré sa v praxi osvedčili.

K § 328

Nové ustanovenie reaguje na konanie odvolacieho súdu, keď tento uznesením prikázal súdu prvého stupňa odstrániť chyby rozsudku, voči ktorému bolo podané odvolanie. Súd odstráni chyby v rozhodnutí, ktoré je vykonané formou rozsudku. Súd prvého stupňa, ktorého rozsudok bol napadnutý, musí rozhodovať v tom istom zložení ako pri rozhodovaní o pôvodnom rozsudku, iba ak by to v prípade samosudcu pre závažné prekážky nebolo možné (napr. pre jeho dlhodobú chorobu a pod.). Toto pravidlo samozrejme neplatí ani za situácie uvedenej v § 325. Táto úprava rieši nedostatky, na ktoré poukazovala justičná prax.

K § 329

Ide o pôvodné obsahovo nezmenené ustanovenie, ktoré vychádza zo situácie, že nie je účelné, aby sa na trestnom súde prvého stupňa viedlo konanie výlučne o náhrade škody. Z uvedeného dôvodu sa upravuje, aby v takýchto prípadoch sa o náhrade škody rozhodovalo vo veciach občianskoprávnych alebo pred iným príslušným orgánom.

OSOBITNÉ SPOSOBY KONANIA

Zavedenie do praxe a uplatnenie kontradiktórneho súdneho konania by bolo vážnou brzdou plynulého vybavovania vecí, ak by sa neumožnilo vybaviť väčšinu vecí (cca 80%) tzv. odklonom od procesne náročného hlavného pojednávania. Samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie, na ktorom mnohé osoby budú vypovedávať v postavení svedkov po prvý raz, kde výsluch obvineného bude viesť prokurátor a jeho obhajca, taktiež výsluch poškodeného, pojednávanie, kde znalec bude podstatne širšie a podrobnejšie vypovedávať napriek tomu, že v spise obžaloby bude spravidla písomný znalecký posudok, bude nepochybne časovo oveľa náročnejšie. Ak by sa nepodarilo väčšinu vecí vybaviť odklonom je reálna hrozba zahltenia súdov nevybavenou agendou, resp. prieťahmi v konaní.

Okrem úpravy postupu súdu v prípadoch len priznania viny (t.j. vedenie dokazovania na pojednávaní len v tých smeroch a na tie otázky, ktoré zostali bez priznania), bude možné vybaviť vec

-konaním o dohode o vine treste,

-konaním pred samosudcom,

-trestným rozkazom,

-zmierom a zastavením trestného stíhania,

-podmienečným zastavením trestného stíhania.

Z týchto inštitútov je úplne novým:

-konanie o dohode.

66

K § 330

Ide tu o zdôraznenie zásady, podľa ktorej ak v tejto hlave, upravujúcej osobitné spôsoby konania nebudú osobitné ustanovenia, platia všeobecné predpisy.

DOHODA O VINE A TESTE

K § 331

Postup predsedu senátu alebo samosudcu po obdržaní návrhu na dohodu o vine a treste od prokurátora je klasický. Po jeho preskúmaní na základe jeho obsahu a obsahu prokurátorom predloženého spisu môže predseda senátu rozhodnúť jedným z troch uvedených spôsobov. Dôvodne sa očakáva, že k odmietnutiu návrhu dohody dôjde celkom výnimočne a že prevažná väčšina vecí bude realizovaná na verejnom zasadnutí. Odmietnuť návrh na dohodu o zločine však môže len senát, ktorý koná na neverejnom zasadnutí. Ide totiž už skoro o prípad vlastného rozhodovania.

K § 332

Upravuje spôsob konania súdu (verejné zasadnutie) a prípravu zasadnutia na prerokovanie návrhu dohody o vine a treste. Určuje zároveň lehoty na prípravu strán.

K § 333

Zakotvuje okruh osôb, ktoré sa zúčastnia na verejnom zasadnutí na prerokovanie návrhu na dohodu o vine a treste, jeho začatie a taxatívne uvádza otázky, ktoré súd musí obvinenému položiť. Iba v prípade kladnej odpovede na všetky tieto otázky bude môcť súd návrh na dohodu o vine a treste akceptovať, lebo otázky vedú k tomu, aby sa napríklad súd presvedčil o dobrovoľnosti dohody zo strany obvineného, o tom, že pochopil podstatu dohody o vine a treste, je s ňou uzrozumený a je si vedomý aj následkov takejto dohody. Upravuje sa aj postup v prípade, ak v čase konania je obvinený mladistvý, posilnením ochrany jeho záujmov a práv.

K § 334

Súd môže o prijatí dohody o vine a treste rozhodovať len ako o celku. Ak by s niektorou časťou dohody nesúhlasil, nemôže ju prijať. V takom prípade sa vec vráti prokurátorovi a neskôr môže dôjsť k novej dohode o vine a treste, prípadne prokurátor vo veci podá obžalobu. Môže však umožniť stranám dospieť k novej dohode a za tým účelom na potrebný čas prerušiť verejné zasadnutie. Schválená dohoda o vine a treste sa realizuje rozsudkom, ktorý nadobudne právoplatnosť vyhlásením.

K § 335

Upravujú sa povinnosti súdu súvisiace s väzbou, resp. nariadením výkonu trestu.

K § 336

Odkazuje sa na ustanovenia o hlavnom pojednávaní, ktoré sa používajú v uvedenom rozsahu primerane aj v prípade konania o dohode na verejnom zasadnutí.

KONANIE PROTI MLADISTVÝM

Účelom osobitnej úpravy takého konania proti mladistvým je predovšetkým snaha o dosiahnutie výchovného účelu trestného konania, rozšírenia a zabezpečenie procesných práv mladistvého so zreteľom na jeho vek, nižšiu vyspelosť a menšiu životnú skúsenosť a tým i obmedzenie možnosti vlastnej obhajoby, aj vylúčenie škodlivých dopadov samotného trestného konania, ktoré by mohli byť na prekážku pozitívnemu pôsobeniu konania na mladistvého.

K § 337

Ide o ustanovenie prevzaté z doterajších úprav. Je rozvedením všeobecnej požiadavky náležitého zistenia okolností a podmienok spáchania činu, aj osobnosti

67

mladistvého páchateľa v záujme spoľahlivého rozhodnutia vo veci.

K § 338

Ustanovenie konkretizuje a rozvádza okolnosti, ktoré treba v trestnom konaní dokazovať (resp. zisťovať). Ide predovšetkým o hľadiská, ktoré treba mať na zreteli, ak má byť dosiahnutý cieľ trestného konania proti mladistvému, vrátane spravodlivého rozhodnutia o treste. Zakotvuje povinnosť u mladistvého, ktorý v čase činu neprekročil 15. rok svojho veku znalecké skúmanie jeho schopnosti ovládacej a rozpoznávacej.

K § 339

Ustanovenie vychádza z doterajšej úpravy, aj v zmysle ktorej obmedzenie vzatia do väzby mladistvého je určované predovšetkým tým, že väzba sama osebe nemá priaznivý výchovný účinok, preto jej pôsobenie na mladistvého musí byť obmedzené len na prípady nevyhnutné a viazané na splnenie ustanovených podmienok.

K § 340

Štátny orgán starostlivosti o mládež je v postavení strany trestného konania v prípade stíhania mladistvého. Má preto osobitné práva a povinnosti s tým súvisiace. Ide v podstate o prevzatie doterajšej právnej úpravy vo vzťahu k tomuto orgánu a o upresnenie doručiť obžalobu i ďalším subjektom.

K § 341

Preberá sa doterajšia právna úprava. Ide o výnimku zo všeobecných pravidiel o miestnej (nie vecnej) príslušnosti, ktoré sa vzťahuje iba na konanie pred súdom a to nielen do právoplatnosti rozhodnutia, ale aj po jeho právoplatnosti.

K § 342

Toto ustanovenie je výnimkou zo všeobecných pravidiel v spoločnom konaní, odôvodnenom záujmom na ochranu mladistvého pred negatívnym dopadom zároveň vedeného trestného konania i proti dospelej osobe. Možno ho použiť len pre konania pred súdom, t.j. netýka sa predsúdneho konania.

K § 343

V podstate aj v tomto prípade ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy. Toto ustanovenie obsahuje odchýlky od všeobecnej úpravy hlavného pojednávania a verejného zasadnutia. Použije sa aj v konaní pred samosudcom. Má zabezpečiť čo najširšie uplatnenie výchovného vplyvu pojednávania na mladistvého a zároveň odstrániť všetko, čo by na neho mohlo mať negatívny vplyv. Prejavuje sa v tomto ustanovení aj snaha o zabezpečenie obhajoby mladistvého, ale aj náležité zistenie skutkového stavu.

K § 344

Ide o doplnok všeobecných ustanovení, ktoré sa vzťahujú na povinnosť súdu oznamovať (doručovať) rozsudok osobám oprávneným podať proti nemu riadny opravný prostriedok. V ods. 2, je uvedená povinnosť limitovaná dosiahnutím 18 roku veku mladistvého páchateľa.

K § 345

Toto ustanovenie rozširuje okruh osôb oprávnených podať opravné prostriedky (riadne) v prospech mladistvého a týka sa okrem odvolania aj sťažnosti. Zmyslom úpravy je zosilnenie záruky práv na obhajobu mladistvého a tým aj vyššieho stupňa pravdepodobnosti spravodlivého rozhodnutia.

68

K § 346

Ochrannú výchovu súd ukladá predovšetkým na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o vine popri alebo miesto trestu. To ale nevylučuje, aby o jeho eventuálnom uložení bolo rozhodnuté dodatočne, a to v prípade, keď si súd rozhodnutie na hlavnom pojednávaní vyhradil na verejné zasadnutie pre potrebu vykonať o tejto otázke ďalšie dokazovanie. V takomto prípade môže súd na verejnom zasadnutí uložiť ochrannú výchovu aj bez návrhu prokurátora.

K § 347

Toto ustanovenie zakotvuje jednak všeobecnú špecializáciu pre všetky orgány činné v trestnom konaní proti mladistvým a obsahuje (v odseku 2) výnimky z osobitnej úpravy tohto oddielu v prípadoch, keď aplikácia osobitných ustanovení nie je z hľadiska účelu trestného konania proti mladistvým dôvodná. Ustanovenie sa vzťahuje na celé trestné konanie, s výnimkou konania proti mladistvému ušlému páchateľovi (pokiaľ v čase konania už nedovŕšil 18-rok svojho veku). Vzhľadom na osobitnú citlivosť konania proti mladistvý bude vhodné vytvoriť na súdoch špecializované senáty pre túto agendu.

KONANIE PRED SUDCOM PRE PRÍPRAVNÉ KONANIE A PRED SAMOSUDCOM

K § 348 až § 352

Konanie pred samosudcom sa v praxi osvedčilo. Ukázalo sa ako progresívne a spôsobilé účinne prispieť k plynulému vybavovaniu trestných vecí. Preberá sa v súčasnosti platná a účinná úprava. Navrhuje sa uzákoniť ako súčasť súdneho konania aj konanie sudcu pre prípravné konanie, ktorý môže veľmi operatívne riešiť prípady podľa § 204 ods. 1. Zároveň sa zakotvujú jeho práva a povinnosti ako u samosudcu.

TRESTNÝ ROZKAZ

K § 353 až § 357

Vzhľadom na novú systematiku Trestného poriadku sa trestný rozkaz zaraďuje do časti upravujúcej osobitné spôsoby konania. Rozširuje sa možnosť uložiť trestným rozkazom trest povinnej práce a trest domáceho väzenia. Pri treste odňatia slobody zostala platná úprava a možno ho uložiť trestným rozkazom najviac vo výmere do dvoch rokov, pričom sa zdôrazňuje neprekročiteľnosť tejto hranice, a to ani formou náhradného trestu odňatia slobody za trest peňažný.

KONANIE PROTI UŠLÉMU

K § 358

Ustanovenie poukazuje na odchýlky osobitných spôsobov konania a ich vzťah k všeobecným ustanoveniam. Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré na základe definície pojmu ušlého stanovuje podmienky konania proti nemu. Za ušlého pre účely trestného konania je potrebné rozumieť osobu, ktorá sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, pričom „skrývaním sa“ bude treba rozumieť aj neoznámený pobyt na inom mieste, než na adrese uvedenej pre potreby trestného konania.

Ustanovenia o osobitostiach konania proti ušlému nemožno použiť proti osobe mladistvej, pokiaľ v čase konania už nedosiahla vek 19 rokov.

K § 359

Obligatórne ustanovenie, ktorým sa stanovuje povinnosť, že obvinený v konaní proti ušlému musí mať vždy obhajcu, na ktorého prechádzajú všetky práva patriace inak obvinenému.

K § 360

Konanie proti ušlému môže byť pred súdom vykonané aj bez návrhu prokurátora. Táto úprava je navrhovaná najmä z dôvodu možnosti veľkého pohybu občanov, pričom návrhom niektorej zo strán v trestnom konaní alebo rozhodnutím súdu na začatie konania proti ušlému sa len zabezpečí rýchlejší priebeh trestného konania.

69

K § 361

Ustanovenie, ktorého obsah ostáva nezmenený. Upravuje sa ním povinnosť orgánom činných v trestnom konaní doručovať písomnosti v tomto osobitnom druhu konania obhajcovi. Táto povinnosť vychádza z logickej podstaty, že jedine obhajca môže písomnosti preberať, keďže obvinenému nie je možné písomnosť doručiť.

Zároveň v odseku 2 sa obligatórne ukladá súdu, aby predvolanie na hlavné pojednávanie lebo verejné zasadnutie uverejnil vhodným spôsobom. Konať ďalej pred súdom je možné bez ohľadu na to, či sa obvinený o termíne hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia dozvedel alebo nie.

K § 362

Nové ustanovenie, ktoré upravuje podmienky a konanie v prípade, ak sa osoba, ktorá bola odsúdená v konaní proti ušlému vráti na územie SR.

KONANIE PROTI PRÁVNICKEJ OSOBE

K § 363

Konanie proti právnickej osobe sa zaraďuje do šiesteho dielu siedmej hlavy, tretej časti návrhu zákona vzhľadom na jej špecifičnosť a na niektoré odchýlky od všeobecnej úpravy trestného konania, ktoré sú v konaní proti právnickej osobe logické a prirodzené. Inak sa však použijú primerane všeobecné ustanovenia Trestného poriadku.

MIMORIADNE OPRAVNÉ PROSTRIEDKY

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú: zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolanie a obnova konania.

ZRUŠENIE PRÁVOPLATNÝCH ROZHODNUTÍ V PRÍPRAVNOM KONANÍ.

Zámer návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania (odklony), a aj samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie bude procesne náročnejšie.

K § 364

Upravuje obsah rozhodnutia a chybného postupu konania vo vzťahu ktorým bude prípustné navrhované konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Podmienkou je, že došlo k porušeniu zákona.

K § 365

Určuje okruh oprávnených osôb, ktoré môžu podať príslušný návrh a lehoty na konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Pomerne krátke lehoty majú zabezpečiť jednak právnu istotu dotknutých osôb a jednak, pokiaľ sa bude konať aby konanie bolo ukončené v prijateľnom čase a podnet na konanie podaný v prospech obvineného nemohol byť použitý proti obvinenému.

K § 366 až § 368

Upravuje spôsob rozhodovania generálneho prokurátora. V § 368 ods. 3 zakotvuje viazanosť orgánu, ktorému sa vec prikáže na nové konanie, právnym názorom generálneho prokurátora a ukladá povinnosť vykonať nariadené úkony.

DOVOLANIE

Najväčším nedostatkom t. č. účinného Trestného poriadku, pokiaľ sa týka právnej úpravy sťažnosti pre porušenie zákona bolo, že túto kompetenciu priznal len generálnemu

70

prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti, ktorý mohli, ale nemuseli, sťažnosť pre porušenie zákona podať aj keď zákon porušený bol. Navrhovaná úprava mení túto situáciu od základov. Berie pritom na zreteľ kontradiktórny charakter súdneho konania, aj skutočnosť, že zárukou zákonnosti musia byť odvolacie súdy. V ich práci by sa nezákonné konanie alebo rozhodnutie malo vyskytnúť len ojedinele. Tým, že právo podať dovolanie proti (právoplatnému) rozhodnutiu odvolacieho súdu sa priznáva aj obvinenému dosahuje sa v súdnom konaní rovnosti strán.

Navrhovaná úprava nepokrýva rozhodovanie okresných súdov o sťažnosti obvineného alebo poškodeného proti rozhodnutiu prokurátora v prípravnom konaní, pokiaľ tento postúpil vec na rozhodnutie inému príslušnému orgánu, zastavil alebo podmienečne zastavil trestné stíhanie. Tieto prípady sú však už svojim charakterom také, že buď sa tak stalo aj so súhlasom poškodeného (podmienečné zastavenie trestného stíhania) alebo ich možno reparovať v mimoriadnom konaní o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako je to uvedené v § 364 a nasl..

K § 369

Určuje rozhodnutia, ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť a zakotvuje, že podanie dovolania nemá odkladný účinok, pokiaľ sa týka právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Napríklad aj preto, aby sa toto konanie nezneužívalo na dosiahnutie odkladu výkonu trestu.

K § 370 a § 371

Určuje osoby, ktoré môžu dovolanie podať, rozsah napadnuteľných výrokov a postup v prípade, ak sa napadnuté rozhodnutie týka viacerých osôb, ako aj lehoty a miesto podania dovolania. Rozlišuje medzi rozsahom tohto práva u ministra spravodlivosti, generálneho prokurátora a obvineného. Kým ministrovi, ktorý nie je stranou v trestnom konaní, pripúšťa možnosť podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu prvostupňového aj odvolacieho súdu, generálny prokurátor a obvinený (a ďalšie osoby uvedené v § 370 ods. 5) môžu podať dovolanie len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže podmienkou takéhoto ich postupu je (predtým) podanie riadneho opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podanie dovolania u ministra je však viazané na podnet, ktorý spravidla bude od strán konania (napr. formou sťažnosti alebo žiadosti), ale pripúšťa sa aj iný podnet (napr. signalizácia alebo oznámenie o nelegálnej dohode medzi obhajcom a prokurátorom a podobne).

Predpokladá sa, že minister spravodlivosti bude vstupovať touto mimoriadnou formou opravného prostriedku do konania zásadne vtedy, ak to bude vyžadovať spoločenský záujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti.

Dlhšia lehota (šesť mesiacov) od právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa umožňuje ministrovi vzhľadom na to, že nie je účastníkom riadneho konania, preto sa mu rozhodnutia spravidla nedoručujú.

Právo podať dovolanie sa nepriznáva poškodenému, lebo náhradu škody alebo inú satisfakciu môže rýchlejšie dosiahnuť v občianskom súdnom konaní, než mimoriadnym opravným konaním v konaní trestnom, ktoré by sa tým aj neprimerane predĺžilo, čo by znížilo naplnenie účelu trestného konania v zmysle § 1 ods. 1.

K § 372

Taxatívne vypočítavá dôvody pre ktoré možno podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu. Ide v podstate o porušenie procesných alebo hmotnoprávnych ustanovení zákona o konaní a o kvalifikácii skutku s tým, že prípadné pochybenia pri zisťovaní skutku sú napraviteľné obnovou konania. So zreteľom na argumenty uvedené pri § 370 a § 371 rozširuje sa právo ministra spravodlivosti o dôvod na podanie dovolania aj na prípad, keď napadnutým rozhodnutím bolo porušené hmotnoprávne ustanovenie zákona, lebo ako „neúčastník konania“ nemohol na rozdiel od obvineného a prokurátora prípadné pochybenie súdu v tomto smere namietať v riadnom konaní. Zvýrazňuje sa, že správnosť a úplnosť zisteného skutku nemožno namietať v tomto konaní, resp. skúmať jeho správnosť a úplnosť,

71

keďže táto aktivita je doménou súdu prvého, ev. druhostupňového (odvolacieho) súdu.

K § 373 až § 375

Vzhľadom na právnu náročnosť podania a konania o dovolaní, vrátane toho, že oprávnenou osobou je len taká, ktorá využila svoje právo a podala pred tým riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, je obvinenému uložená povinnosť mať v konaní obhajcu. V podaní sa musí konkretizovať o ktorý zákonný dôvod sa dovolanie opiera, za akých skutočností vychádza a pripúšťa sa možnosť argumentovať aj novými skutočnosťami a ponúknuť o nich nové dôkazy.

K § 376

Upravuje možnosti späťvzatia dovolania a rozhodovanie o späťvzatí dovolania.

K § 377 a § 378

Dáva smernicu súdu prvého stupňa na postup pri dodržaní dovolania a uzákoňuje, že o dovolaní rozhoduje Najvyšší súd.

K § 379 až § 381

Upravuje postup na dovolacom súde už so zreteľom na to, že sa zavádza dvojfázové konanie. Ak podanie nie je perfektné, dovolateľ sa vyzve aby nedostatky odstránil. Ak na rozhodnutie treba najskôr nejakú okolnosť objasniť vykoná sa potrebné vyšetrenie, pre ktoré platia ustanovenia Trestného poriadku o dokazovaní. Upravujú sa otázky konania a rozhodovania v prípadoch ak sú dané dôvody väzby resp., ak sa na obvinenom vykonáva trest odňatia slobody, alebo iný nepodmienečný trest.

K § 382 až § 384

Upravuje formu a spôsob konania vo veci. Ak nie sú splnené procesné podmienky, alebo dané dôvody dovolania dovolací súd dovolanie bez preskúmania veci odmietne. Inak určí termín verejného zasadnutia potom ako podanie (dovolanie) prijme.

K § 385 a § 386

Upravuje rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu a neviazanosť tohoto súdu dovolacími dôvodmi uvedenými v dovolaní. Je však vždy viazaný zákonnými dôvodmi dovolania, uvedenými v § 372, aj pravidlom, že dovolanie podané v prospech obvineného nemôže byť použité proti obvinenému.

K § 387 až § 390

Tieto ustanovenia zakladajú povinnosť dovolacieho súdu vysloviť rozsudkom zistený dovolací dôvod a konkretizovať vo výroku porušenie ktorých ustanovení zákona tento výrok odôvodňuje; uvádzajú sa ďalšie náležitosti výroku rozhodnutia, ako aj postup po zrušení napadnutého rozhodnutia, alebo len niektorého jeho výroku. Zakladajú tiež právo dovolacieho súdu – z dôležitých dôvodov prikázať prípad na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa, ako aj možnosť vrátiť vec do štádia prípravného konania, ale len ak o vrátenie veci požiadal generálny prokurátor. Takto sa však nepostupuje ak sú dané skutočnosti uvedené v § 390 ods. 2.

K § 391 a § 392

Rieši sa situácia, keď upovedomenie o verejnom zasadnutí nemožno doručiť osobe, ktorá rozhodnutím o dovolaní môže byť priamo dotknutá, zakladá sa záväznosť rozhodnutia dovolacieho súdu a zvýrazňuje sa neprípustnosť zhoršenia postavenia obvineného, ak sa konalo o dovolaní ktoré bolo podané v jeho prospech.

K § 393

V prípade keď neboli preukázané dôvody dovolania, dovolací súd dovolanie zamietne. Tým sa zvýrazňuje, na rozdiel od odmietnutia dovolania z procesných dôvodov, že odovolací súd nezistil po preskúmaní veci opodstatnenosť podaného dovolania. Rozhodnutie

72

dovolacieho súdu nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

OBNOVA KONANIA

Úprava ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku vychádza zo súčasnej právnej úpravy. K zmenám však došlo tam, kde ich vyžiadala nová úprava dotknutých ustanovení Trestného poriadku. Dotknuté osoby, ale aj verejnosť často namieta skutočnosť, že o návrhu na obnovu konania konajú tí istí sudcovia, ktorý rozhodli v základnom konaní, čo pri neúspešnosti návrhu sa prirodzene považuje za dôvod nepovolenia nového konania vo veci (aby sa nezistila nesprávnosť postupu a rozhodnutia v základnej veci).

K § 394

Ustanovenie absorbuje aj novú úpravu prípravného konania, zavedenie nového inštitútu – konanie o dohode o vine a treste, ktoré končí rozsudkom, resp. konanie o uzavretí zmieru medzi páchateľom, obvineným a poškodeným a zastavení trestného stíhania. Vychádza tiež z toho, že takéto konanie vyústi v rozhodnutie prokurátora alebo súdu o schválení zmieru, ktorý bude mať dva výroky: schválenie zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným a výrok o zastavení trestného stíhania z vyššie uvedeného dôvodu.

Pre potreby konania návrhu na obnovu ide teda aj v tomto prípade o uznesenie o zastavení trestného stíhania.

K § 395

Návrh na obnovu konania môže byť podaný aj vo veci v ktorej súd upustil od potrestania alebo upustil od potrestania súhrnného alebo ďalšieho trestu. Prax považuje rozsudok aj s takýmto výrokom o treste, za odsudzujúci rozsudok. Súčasný Trestný poriadok naznačenú otázku neupravuje a pomáha si analógiou. Aby sa v budúcnosti predišlo možným nedorozumeniam a event. pochybeniam, v tomto ustanovení sa výslovne zakotvilo, že návrh na obnovu konania možno podať aj proti výroku o upustení od potrestania, alebo o upustení od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.

Ustanovenia reagujú aj na nový inštitút konanie o dohode o vine a treste. Keďže v týchto prípadoch prokurátor nepodáva na súd obžalobu, ale návrh na súdne schválenie dohody o vine a treste, bolo treba vytvoriť priestor na to, aby po event. zrušení rozhodnutia o zastavení alebo podmienečnom zastavení trestného stíhania mohol prokurátor nielen prípadne podať obžalobu, ale event. znovu konať o dohode o vine a treste.

K § 396

Úprava taxatívne uvádza okolnosti, ktoré vylučujú možnosť obnovy konania.

K § 397

Upravuje okruh osôb oprávnených na podanie návrhu na obnovu konania v prospech alebo neprospech odsúdeného, resp. obvineného. Preberá sa úprava z platného Trestného poriadku, doplnená o postup v prípade, ak návrh na obnovu konania bol vzatý späť. Tieto ustanovenia predstavujú oproti súčasnému stavu upresnenie znenia zákona v cieľom nielen zabezpečiť jednotný postup, ale aj čo možno najviac vylúčiť pochybenia v týchto otázkach.

K § 398

V zmysle konštatovaní uvedených v úvodnej časti dôvodovej správy o obnove konania zákon ustanovuje, aby síce o takomto návrh rozhodoval ten súd, ktorý konal v prvom stupni ale pred iným senátom resp. samosudcom. Predkladaný návrh má na zreteli jednak všeobecnú príslušnosť súdov a z toho prameniacich najmä ekonomických nárokov na účastníkov konania, ako aj to že spis sa eviduje resp. archivuje na tomto súde. V záujme odstránenia alebo aspoň oslabenia námietok o zaujatosti však v budúcnosti bude o návrhu rozhodovať iný senát (samosudca) než ktorý rozhodoval v základnom konaní.

K § 399

Upravuje možnosť a podmienky vykonať šetrenie, ak treba niektorú okolnosť objasniť,

73

aj možnosti zaistenia, väzby a odloženia nástupu alebo výkonu už právoplatne uloženého trestu.

K § 400

Zavádzajú sa dve formy výrokov (odmietnutie a zamietnutie) o návrhu na obnovu konania, ktoré sa nepovolí. V prípadoch uvedených v odseku 1 tohoto ustanovenia ide o odmietnutie s procesných dôvodov, kedy súd návrh čo do vecnej správnosti ani nemôže preskúmať. V odseku 2 sa návrh na obnovu zamieta po preskúmaní veci, t.j. zamieta sa pre nesplnenie podmienok na povolenie obnovy v zmysle § 395.

K § 401

Upravuje obsah výroku rozhodnutia súdu po povolení obnovy konania a možnosť vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania.

K § 402

Je vyjadrená zásada beneficio cohaesionis.

K § 403

Upravuje sa spôsob rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy. Odsek 3 ustanovuje, že proti akémukoľvek uzneseniu (teda ak sa návrh odmieta bez vecného preskúmania alebo zamieta po preskúmaní a zistení nesplnenia podmienok obnovy) je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

K § 404 až § 406

Ustanovenia sú prevzaté z toho času účinného Trestného poriadku, upravujú postup súdu po povolení obnovy konania.

ŚTVRTÁ ČASŤ - VYKONÁVACIE KONANIE

K § 407

V tomto ustanovení sa zdôrazňuje zásada, že výkon trestov a ochranných opatrení zabezpečuje súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, resp. tak rozhodne predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodol prvom stupni. Výkon iných rozhodnutí zabezpečuje ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal.

K § 408 a § 409

Ide o ustanovenia, ktoré podrobne upravujú podmienky nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Návrh vychádza zo zásady, aby prednostne bol nariadený výkon trestu odňatia slobody osobám, ktoré sú v čase rozhodovania súdu vo väzbe, ktorým súd uloží trest odňatia slobody prevyšujúci dva roky, alebo u ktorých je obava, že by mohli pred výkonom trestu ujsť, alebo sa skrývať. V tomto ostatnom prípade ide o obdobu dôvodov tzv. útekovej väzby. Účelom tohto ustanovenia je obmedziť počet odsúdených, ktorí do výkonu trestu napriek výzve súdu odmietajú nastúpiť a výkonu trestu sa vyhýbajú. Výnimkou však zostávajú prípady, ak súd ex lege povolí odklad výkonu trestu odsúdenej tehotnej žene, alebo matke, ktorá sa stará o dieťa mladšie ako jeden rok.

V prípade, že niet obavy o tom, že odsúdený ujde, alebo sa bude skrývať, môže predseda senátu poskytnúť odsúdenému na nástup do výkonu trestu primeranú lehotu; toto je však vylúčené u kvalifikovanej skupiny odsúdených. Táto primeraná lehota má odsúdenému slúžiť na zabezpečenie a obstaranie jeho rodinných a existenčných záležitostí.

K § 410 až § 414

S prihliadnutím na závažný zásah do osobnej slobody občanov, ktorý vyplýva z podstaty trestu odňatia slobody, je potrebné v zákonom ustanovených prípadoch umožniť odklad, prerušenie resp. upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Ide o vžité inštitúty trestného konania, ktoré sú významným prejavom jeho humanity. Úprava zmien spôsobu

74

výkonu trestu je nevyhnutná, aby bolo možné zabezpečiť zákonný výkon trestu aj vtedy, ak nastanú skutočnosti, ktoré odôvodňujú zmenu spôsobu nariadeného výkonu trestu.

K § 415

Do uloženého trestu odňatia slobody sa započíta každé obmedzenie osobnej slobody, ktoré súvisí s trestnou vecou, v ktorej bol odsúdenému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Inak by išlo o porušenie zásady "nie dvakrát o tom istom". Na druhej strane nemožno do doby výkonu trestu započítať čas, po ktorý sa odsúdený z vlastnej viny vyhýbal výkonu trestu, resp. zneužíval dobrodenia, ktoré mu boli stanovené súdom.

K § 416 až 418

Inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu pôsobí veľmi stimulujúco – dáva odsúdenému nádej na skrátenie trestu, ak sa bude riadne správať. Je namieste, aby sa o tejto otázke rozhodovalo rýchlo, teda čo najbližšie k miestu výkonu trestu a bez zbytočného odkladu. Navrhovaná úprava využíva vžitý a osvedčený spôsob, aby súdy o podmienečnom prepustení rozhodovali priamo v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Navrhuje sa zjednodušenie konania v prípadoch, ak podmienečné prepustenie odsúdeného navrhne riaditeľ ústavu na výkon trestu a prokurátor s takýmto návrhom súhlasí. Rovnakému účelu slúži aj inštitút rozhodovania o osvedčení sa podmienečne prepusteného predsedom senátu so súhlasom prokurátora. Pri sledovaní sa správania odsúdeného po prepustení z výkonu trestu bude možno využiť aj súčinnosť probačných a mediačných úradníkov.

K § 419 až § 422

Právna úprava výkonu podmienečného trestu odňatia slobody s dohľadom veľmi výrazne posilňuje kontrolu nad správaním sa podmienečne odsúdeného, nad ktorým sa určuje vlastne probačný dohľad. Kontrolu nad správaním sa odsúdených budú môcť vykonávať predovšetkým probační a mediační úradníci. Návrh zavádza pružnú právnu úpravu aj pri rozhodovaní o osvedčení, resp. neosvedčení sa podmienečne odsúdeného. Kým pri vyslovení neosvedčenia sa v záujme ochrany práv odsúdeného zachováva zásada rozhodovania na verejnom zasadnutí, teda aj za prítomnosti odsúdeného, o osvedčení môže rozhodnúť so súhlasom prokurátora aj predseda senátu.

K § 423

Trest povinnej práce je novým druhom trestu. Ide o obdobu trestu v iných právnych systémoch nazývanú "verejnoprospešnými prácami". S prihliadnutím na potrebný rozsah úpravy výkonu tohto trestu, navrhuje sa jeho podrobný spôsob výkonu upraviť v samostatnom zákone.

K § 424 až § 428

Doterajšia právna úprava výkonu trestu prepadnutia majetku sa plne osvedčila, a preto sa odporúča aj jej prevzatie do návrhu nového Trestného poriadku. Táto úprava je natoľko podrobná, že hoci upravuje veľmi závažný zásah do majetkových práv, zároveň obsahuje garancie, aby boli chránené práva tretích osôb, ktoré sa trestného činu nedopustili a o ktorých výživu je odsúdený povinný sa starať a zároveň návrh obsahuje aj humanizačné prvky voči samotnému odsúdenému. Na druhej strane inštitútom zaistenia majetku dostatočne ochraňuje aj záujem spoločnosti na odčerpaní nelegálne trestným činom získaného majetku.

K § 429

Návrh upravuje aj výkon trestu prepadnutia veci v súlade s novelou Trestného poriadku č. 457/2003 Z.z.. Ustanovuje sa postup súdu a tiež možnosť zaistiť vec, ktorá má byť prepadnutá za splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení.

K § 430 až § 434

Výkon peňažného trestu sa uplatňuje osvedčeným postupom. Súd môže povoliť

75

splácanie peňažného trestu do jedného roka, pri peňažnom treste nad 500.000 Sk do dvoch rokov. Ak trest nebol zaplatený riadne a včas, nariadi sa u právnickej osoby vymáhanie nariadením výkonu rozhodnutia. U fyzickej osoby súd predtým ako nariadi premenu peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody preskúma, či neprichádza do úvahy upustenie od výkonu peňažného trestu, ak sa odsúdený stal dlhodobo neschopným zaplatiť trest v dôsledku okolností nezávislých na jeho vôli.

K § 435

Právna úprava výkonu trestu zákazu pobytu sa v našom právnom poriadku osvedčila a preto sa navrhuje jej prevzatie v plnom znení. Výkon trestu zákazu pobytu spočíva najmä v upovedomení dotknutých štátnych orgánov, ako aj zamestnávateľa o uložení tohto trestu.

K § 436

Domáce väzenie je novým druhom trestu. Má slúžiť ako alternatíva k trestu odňatia slobody, pričom sa pri jej výkone majú využiť aj technické prostriedky. Návrh sa opiera aj o osvedčené podmienky výkonu tohto druhu zo zahraničia. Hoci spočiatku bude kontrola zabezpečená len dostupnými technickými prostriedkami (napríklad telefónom), v budúcnosti sa predpokladá aj využitie iných prostriedkov (tzv. náramky signalizujúce pohyb odsúdeného). Kontrolou správania sa odsúdeného sa aj v tomto prípade navrhuje poveriť okrem orgánu spravujúceho technické prostriedky kontroly aj probačných a mediačných úradníkov.

K § 437 až § 439

Zákon upravuje postup spočívajúci v súčinnosti súdu so štátnymi orgánmi, resp. inými osobami (zamestnávateľ, profesijná komora), ktoré sa podieľajú na výkone trestu zákazu činnosti. Zasielanie odpisov rozhodnutí súdov o treste zákazu činnosti týmto osobám je nevyhnutnou podmienkou tejto užšej spolupráce.

Tiež sa upravuje započítanie doby do výkonu trestu zákazu činnosti, po ktorú bolo odsúdenému pred právoplatnosťou rozsudku odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, ako aj postup súdu pri porušovaní výkonu tohto trestu odsúdením.

K § 440

V doterajšej právnej úprave chýbali ustanovenia upravujúce výkon trestu straty čestných titulov a vyznamenaní. Návrh preto odstraňuje tento nedostatok a ustanovuje postup súdu pri výkone tohto trestu, ktorý spočíva v oznámení uloženia trestu príslušnému orgánu.

K § 441

Obdobne, ako pri treste straty čestných titulov a vyznamenaní, aj pri treste straty vojenskej alebo inej obdobnej hodnosti sa zavádza úprava výkonu tohto trestu do Trestného poriadku a zabezpečuje, aby sa tieto tresty mohli skutočne vykonať, keďže bez oznámenia príslušnému orgánu, že takýto trest bol uložený, by vykonanie tohto trestu bolo nerealizovateľné.

K § 442 až 445

V § 442 až § 445 sa upravuje výkon trestu vyhostenia v súlade s úpravou tohto trestu v návrhu Trestného zákona. Za základ právnej úpravy sa v tomto prípade zobrala vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 135/1994 Z.z. o vyhosťovaní osôb, ktorým bol súdom uložený trest vyhostenia.

V § 442 sa upravujú úkony súdu po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bol uložený trest vyhostenia. Rozlišuje sa, komu sa doručuje právoplatný rozsudok podľa toho, či sa trest vyhostenia ukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody alebo nie. Zároveň sa umožňuje súdu, aby odsúdeného vzal do väzby, ak je obava, že bude odsúdený mariť výkon trestu vyhostenia.

V § 443 sa upravujú úkony štátnych orgánov po nariadení trestu vyhostenia, pričom

76

ich postup je upravený tak, aby trest vyhostenia bol vykonaný kontinuálne po skončení výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

V § 444 sa rieši situácia, keď sa odsúdený v čase nariadenia výkonu trestu vyhostenia už nenachádza na území Slovenskej republiky. V tomto prípade súd okrem zaslania nariadenia výkonu tohto trestu Policajnému zboru ďalšie úkony nevykonáva, keďže odsúdený sa už nenachádza na území Slovenskej republiky.

V § 445 sa upravuje otázka písomného zaznamenania samotného vykonania trestu vyhostenia. Zároveň sa upravuje otázka úhrady výdavkov spojených s výkonom tohto trestu.

K § 446 až § 449

V týchto ustanoveniach sa upravuje výkon ochranného liečenia, resp. zmeny spôsobu výkonu ochranného liečenia, ako aj upustenie od výkonu ochranného liečenia a prepustenie z výkonu ochranného liečenia. Doterajšia právna úprava sa plne osvedčila, a preto sa navrhuje jej prevzatie bez významnejších zmien.

K § 450 až § 454

Ochranná výchova je jedným z ochranných opatrení, pričom je možné ho uložiť iba mladistvému. Výslovne sa upravuje povinnosť súdu nariadiť výkon ochrannej výchovy. Zároveň sa upravuje možnosť upustenia od výkonu tohto ochranného opatrenia, možnosť podmienečného umiestnenia mladistvého mimo výchovného zariadenia, ale aj spôsob rozhodovania o prepustení z ochrannej výchovy, ako aj možnosť jej predĺženia. Súd, v ktorého obvode sa vykonáva ochranná výchova, pritom najmenej jedenkrát ročne na preskúma, či dôvody ochrannej výchovy trvajú.

K § 455 až § 461

Výkon ochranného dohľadu bol doteraz upravený v samostatnom zákone. Po zaradení do Trestného zákona sa v procesných ustanoveniach precizujú podmienky jeho výkonu.

V § 455 sa upravuje spôsob nariadenia výkonu tohto ochranného opatrenia, ako aj postup súdu, ak odloží alebo preruší výkon trestu odňatia slobody. Osobami zabezpečujúcimi sledovanie podmienok výkonu tohto trestu sú probační a mediační úradníci.

Zároveň sa upravujú obdobné inštitúty ako pri niektorých iných druhoch sankcií – prerušenie, upustenie, prepustenie, ako aj zánik ochranného dohľadu.

K § 462

Pri výkone zhabania veci, ktoré je ochranný opatrením, sa postupuje rovnako, ako pri výkone trestu prepadnutia veci. Výkon samotný zabezpečuje príslušný orgán štátnej správy, ktorý spravuje majetok štátu, keďže zhabaná vec sa stáva vlastníctvom štátu.

K § 463 a 464

Detencia je novým druhom ochranného opatrenia, ktoré má zabezpečiť ochranu spoločnosti, keď túto nemožno dosiahnuť ani výkonom trestu, ani výkonom ochranného liečenia. Návrh stanovuje nielen spôsob rozhodovania súdu, ale aj záruku, aby v detenčných ústavoch nemohli byť bez dôvodu držané osoby. Preto je potrebné najmenej raz ročne posúdiť, či dôvody detencie trvajú. Ak by dôvody detencie pominuli, a súd už od výkonu zvyšku trestu odňatia slobody upustil, nie je potrebné o tejto otázke znovu rozhodovať, ak nebezpečenstvo ktoré od odsúdeného pre spoločnosť hrozí, sa výkonom detencie dosiahlo.

K § 465

Prokurátor, v obvode ktorého sa vykonáva ochranné liečenie, ochranná výchova, ochranný dohľad alebo detencia, dozerá podľa osobitného zákona na ich výkon. Je to dané tým, že pri výkone uvedených ochranných opatrení dochádza k závažnému zásahu do osobnej slobody odsúdených, obdobne, ako je to pri výkone väzby alebo trestu odňatia slobody. Preto je nevyhnutné, aby nad výkonom uvedených ochranných opatrení bol vykonávaný systematický a sústavný dozor na to kvalifikovaným orgánom štátu.

77

K § 466 až § 469

Tieto ustanovenia upravujú otázku postupu po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo upustené od potrestania (§ 466) a postupu pri vymáhaní poriadkovej pokuty a trov trestného konania (§ 468 a 469). Ustanovenie § 467 upravuje odkaz na osobitný zákon, ktorý upravuje výkon väzby (v súčasnosti zákon č. 156/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 470 až § 472

Nová koncepcia Trestného poriadku si nevyžiada zmenu úpravy zahladenia odsúdenia a v podstate sa preberá platná právna úprava. V § 470 sa upravujú oprávnené osoby na podanie návrhu. V § 471 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o návrhu a v § 472 postup súdu po právoplatnosti rozhodnutia o zahladení odsúdenia.

UDELENIE MILOSTI A POUŽITIE AMNESTIE

K § 473 až 477

V piatej hlave sa upravuje postup príslušných štátnych orgánov v súvislosti s právom prezidenta SR udeľovať amnestiu a milosť. Výslovne sa ustanovuje, že podklady pre udelenie milosti zabezpečuje minister spravodlivosti. Rozhodnutie o tom, do akej miery je osoba zúčastnená vyhlásenej amnestie, uskutočňuje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; ak je však osoba vo výkone trestu odňatia slobody, rozhodnutie robí súd, v obvode ktorého sa trest vykonáva.

Zákon tiež upravuje postup v prípadoch podmienečného udelenia milosti a tiež, ak sa v prípadoch uloženia súhrnného alebo úhrnného trestu na niektorý z trestných činov vzťahuje amnestia.

PIATA ČASŤ - PRÁVNY STYK S CUDZINOU

Nový Trestný poriadok chápe oblasť právneho styku s cudzinou v oblasti trestného konania ako organickú súčasť Trestného poriadku. Vychádzajúc z tejto premisy sa zaraďuje oblasť právneho styku s cudzinou do systému Trestného poriadku ako samostatná časť.

Právny styk s cudzinou obsahuje jednak právnu pomoc v tradičnom (užšom) slova zmysle (Piata hlava) a jednak jej nadstavbu, teda inštitúty právnej pomoci v širšom slova zmysle: extradíciu (Druhá hlava), uznávanie a výkon cudzích trestných rozsudkov (Tretia hlava) a prevzatie a odovzdanie trestnej veci (Štvrtá hlava).

Filozofia úpravy právneho styku s cudzinou vychádza z troch základných princípov. Prvým je subsidiarita právnej úpravy obsiahnutej v tejto časti vo vzťahu k medzinárodným zmluvným záväzkom (§ 479). Druhým je poskytovanie právnej pomoci na základe vzájomnosti (§ 480). Tretím je použiteľnosť ustanovení tejto časti aj na žiadosti medzinárodných trestných súdov (§ 481).

Úprava obsiahnutá v tejto časti je právnym základom, ktorý je použiteľný predovšetkým vo vzťahu k štátom, s ktorými nie je Slovenská republika viazaná medzinárodnou zmluvou. Zároveň však, i pri prednosti a priamej použiteľnosti medzinárodných zmlúv, slúži na vykonávanie takýchto medzinárodných zmlúv v rozsahu, v ktorom zákonná úprava nie je v rozpore v ustanoveniami medzinárodnej zmluvy. Význam tejto úpravy vo vzťahu k medzinárodným zmluvám je predovšetkým u tých zmlúv, ktoré upravujú len rámcovú povinnosť spolupracovať, avšak neobsahujú podrobnú úpravu vykonávania jednotlivých inštitútov.

Pri tvorbe právnej úpravy sa vychádzalo jednak z existujúcej právnej úpravy v 23. hlave zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení mnohých noviel, ktoré boli prijaté najmä po roku 1989, a zo skúseností z používania tejto úpravy. Úprava sa inšpiruje tiež praktickými skúsenosťami z vykonávania predovšetkým dohovorov Rady Európy v trestnoprávnej oblasti, ktorými je Slovenská republika zmluvnou stranou od roku 1992:

- Európsky dohovor o vydávaní (1957)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975

78

- Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)

- Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)

- Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)

- Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (1977)

- Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983).

Taktiež využíva skúsenosti z komplexných právnych úprav tejto problematiky inými štátmi (najmä Rakúska a Maďarska) a nakoniec anticipuje záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika nedávno ratifikovala alebo ktorých ratifikácia sa v dohľadnej dobe predpokladá (napr. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu z roku 2000, Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti z roku 1990, Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z r.1998, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001), ako aj tých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republiku bude ratifikovať, ak bude prijatá za člena Európskej únie, najmä: Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 alebo Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.

Úprava právneho styku v Trestnom poriadku nereaguje na špecifické formy právneho styku v trestných veciach vo vzťahu k štátom Európskej únie na základe tzv. Rámcových rozhodnutí Rady, u ktorých sa vzhľadom na ich špecifická očakáva osobitná zákonná úprava, ktorá bude mať charakter lex specialis k všeobecnej úprave právneho styku obsiahnutej v 6. časti Trestného poriadku.

PRVÁ HLAVA

Prvá hlava obsahuje definície pojmov, ktoré sa rozsiahle používajú v celej časti, a ďalšie ustanovenia, ktoré sú všeobecne použiteľné vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.

K § 478

Ustanovenie definuje základné pojmy používané v tejto časti.

k písmenu a/ - toto ustanovenie je skôr legislatívnou skratkou, než definíciou. Jej podstatou

je, že prednosť podľa § 479 budú mať len zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nie je pritom podstatné, či ide o zmluvy podľa článku 154c Ústavy, článku 7 ods. 5 Ústavy alebo iné medzinárodné zmluvy, ktoré boli platne prijaté Slovenskou republikou. Medzinárodné zmluvy, ktoré sú v kontexte právneho styku s cudzinou relevantné, budú mať vzhľadom na predmet a obsah ich úpravy spravidla charakter tzv. prioritných prezidentských medzinárodných zmlúv a budú vyžadovať súhlas Národnej rady SR pred ich ratifikáciou (čl. 7 ods. 4 Ústavy).

k písmenu b/ - definícia medzinárodného súdu nadväzuje na súčasného ustanovenie § 374

Trestného poriadku. V súčasnosti do úvahy prichádzajú dva medzinárodné trestné súdy zriadené rozhodnutiami OSN, a to medzinárodný tribunál pre Rwandu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 955 (1994) o zriadení medzinárodného tribunálu pre Rwandu) a pre bývalú Juhosláviu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 827(1993) o zriadení medzinárodného tribunálu na stíhanie osôb zodpovedných za vážne porušovanie humanitárneho práva na území bývalej Juhoslávie v znení rezolúcie 1166(1988)). Najdôležitejším je však Medzinárodný trestný súd (ICC) vytvorený Rímskym štatútom zo 17. júla 1998, ktorý Slovenská republika podpísala 23.8.1998. Vzhľadom na skutočnosť, že Rímsky štatút je medzinárodnou zmluvou podľa § 479, použijú sa ustanovenia tejto časti vo vzťahu k ICC len v rozsahu, v ktorom Rímsky štatút neupravuje inak.

k písmenu c/ - právomoc orgánu iného štátu sa zakladá buď na právnom poriadku daného

79

štátu alebo na medzinárodnej zmluve, predovšetkým na vyhláseniach daného štátu k takejto medzinárodnej zmluve, pritom sa nejedná len o oprávnenie podávať či prijímať žiadosti podľa tejto časti, ale aj právomoc konať a rozhodovať o týchto žiadostiach; účelom je súčasne určiť pravidlo na posudzovanie, či orgán cudzieho štátu, ktorý podal žiadosť, bol na podanie takejto žiadosti príslušný,

k písmenu d/ - je zrkadlovým obrazom písmena c/, ide o orgány Slovenskej republiky činné

v trestnom konaní; ich vecná a miestna príslušnosť sa odvíja od ustanovení tohto zákona upravujúcich trestné konanie, ak v tejto časti nie je ich vecná a miestna príslušnosť upravená inak,

k písmeno e/ a f/ - ide opäť skôr o legislatívne skratky, než definície, ktoré vysvetľujú pojmy

dožiadaného a dožadujúceho štátu či orgánu používané ďalej v texte,

k písmenu g/ - ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody sa pri inštitútoch

upravených v tejto časti posudzuje rovnako ako trest odňatia slobody.

K § 479

Toto ustanovenie preberá princíp subsidiarity zákonnej úpravy voči úprave v medzinárodných zmluvách, ktorý charakterizoval úpravu právneho styku s cudzinou aj v minulosti (pozri aj komentár k § 478 písm. a/). Toto ustanovenie však plní súčasne aj iný účel. Ustanovuje, že medzinárodná zmluva je priamo použiteľná, t.j. nevyžaduje pre svoje použitie transformáciu do vnútroštátneho právneho poriadku. Určuje teda aj základný princíp priamej použiteľnosti (vykonateľnosti) medzinárodnej zmluvy.

Medzinárodná zmluva môže mať ustanovenia, ktoré umožňujú ich priame použitie, ale môže mať aj ustanovenia, ktoré vyžadujú podporu vo vnútroštátnom práve (t.j. vykonávacie ustanovenia). Ustanovenia 6. časti tvoria súčasne vykonávacie ustanovenia pre medzinárodné zmluvy, avšak len v rozsahu, v ktorom tieto ustanovenia neodporujú použitej medzinárodnej zmluve.

K § 480

Toto ustanovenie je vyjadrením základného princípu vzájomnosti (reciprocity) uplatňovaného vo všetkých oblastiach medzinárodného práva a spolupráce a premietnutím tohto princípu do oblasti právneho styku s cudzinou.

Viazanosť dvoch a viacerých štátov medzinárodnou zmluvou znamená existenciu vzájomnosti medzi týmito štátmi v oblasti, ktorá je predmetom úpravy tejto zmluvy. V takej situácii sú podmienky spolupráce upravené v predmetnej zmluve. Právny styk s cudzinou sa však historicky rozvíja aj na princípe vzájomnosti a takto bol aj doteraz upravený v Trestnom poriadku. Toto ustanovenie preto určuje podmienky, za ktorých môžu slovenské orgány vybaviť žiadosť cudzieho štátu , ak medzinárodná zmluva neexistuje. V takomto prípade je o žiadosti cudzieho štátu možné konať, len ak tento štát zaručí vzájomnosť - t.j. že by konal o porovnateľnej žiadosti slovenských orgánov (odsek 1). Filozofia úpravy právneho styku je však založená na dvoch „stupňoch“ vzájomnosti : väčšina úkonov vyžaduje len faktickú vzájomnosť, niektoré však vyžadujú existenciu zmluvy. U týchto je to v texte ustanovení výslovne uvedené (napr. Tretia hlava - uznanie cudzieho rozhodnutia a s tým súvisiace inštitúty, § 504 – zjednodušené vydávacie konanie, § 552 - zaistenie majetku) a o žiadosti cudzieho orgánu by sa nemohlo pri absencii zmluvy konať, ani ak by zaručil faktickú vzájomnosť.

Znenie odseku 2 reaguje na potreby praxe a upravuje možnosť zaručenia vzájomnosti dožiadanému štátu, ak by tento bez toho nemohol vybaviť žiadosť slovenských orgánov. Podobne ako pri odseku 1, ani tu nie je možné záruku dať, ak by išlo o úkon, ktorý podľa zákona vyžaduje existenciu medzinárodnej zmluvy.

K § 481

Toto ustanovenie reaguje na medzinárodný vývoj v oblasti tvorby osobitných medzinárodných trestných súdov. Poskytovanie právnej pomoci medzinárodným súdom sa vymyká z tradičného rámca právneho styku s cudzinou, pretože ide o vzťah vertikálnej spolupráce , na rozdiel o horizontálnej spolupráce medzi štátmi. Na rozdiel od spolupráce

80

s inými štátmi, ktorý sa zakladá na všeobecnom princípe medzinárodnej slušnosti („commity”) a poskytuje sa aj pri absencii medzinárodnoprávneho záväzku, povinnosť poskytovať spoluprácu medzinárodnému súdu vyplýva vždy len z medzinárodného záväzku a má výrazne jednostranný charakter (štát poskytuje súčinnosť súdu, avšak medzinárodný súd súčinnosť neposkytuje).

Odsek 2 má interpretačný charakter. V kontexte činnosti medzinárodných súdov sa (vzhľadom na vyššie uvedený vertikálny charakter spolupráce) namiesto pojmu „extradícia” používa pojem “odovzdávanie” („surrender”) na povinnosť „vydávať” stíhané osoby jurisdikcii medzinárodného súdu. Z obsahového hľadiska ide o totožné inštitúty, líši sa iba vzťah medzi „vydávajúcim” a „vyžadujúcim”. Toto ustanovenie ujasňuje, že na konanie a rozhodovanie o „odovzdaní“ osoby medzinárodnému súdu na trestné konanie slovenskými orgánmi sa použije primerane postup uplatňovaný v extradičnom konaní.

Odsek 3 pripravuje možnosť pre výkon rozhodnutia medzinárodného súdu na území Slovenskej republiky. Primerané uplatnenie ustanovení tretej hlavy tejto časti znamená, že postup v tejto hlave upravený sa použije aj na konanie o výkone rozhodnutia medzinárodného súdu v rozsahu, v ktorom to nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami upravujúcim postavenie medzinárodných súdov a spôsobu výkonu ich rozhodnutí v inom štáte. Tieto medzinárodné zmluvy odkazujú pri výkone na právny poriadok vykonávajúceho štátu. Aj v prípade, že podľa medzinárodnej zmluvy by sa nevyžadovalo formálne uznanie rozsudku, nebude dobre možné nariadiť výkon rozsudku medzinárodného súdu bez prispôsobenia („premeny“) sankcie z tohto rozsudku na sankciu podľa slovenského trestného práva, minimálne pokiaľ ide o zaradenie do primeranej nápravnovýchovnej skupiny.

K § 482

Toto ustanovenie upravuje všeobecný princíp používaný v medzinárodnej spolupráci. Ide vlastne o premietnutie princípu medzinárodného verejného poriadku (ordre public) do oblasti právneho styku s cudzinou. Okrem ochrany ústavy a právneho poriadku Slovenskej republiky (vlastný „verejný poriadok”) poskytuje ochranu aj ďalším významným chráneným záujmom. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy vybavenie žiadosti by mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v Slovenskej republike, prípadne by išlo o poskytnutie skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. Tento princíp má nadradený charakter vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti. Pokiaľ však medzinárodná zmluva sama obsahuje premietnutie tohto princípu do svojich ustanovení (napr. jeho užším vymedzením), použije sa výhrada verejného poriadku v kontexte danej zmluvy len v rozsahu úpravy v tejto zmluve.

K § 483

Odsek 1 reaguje na praktické problémy pri vykonávaní úkonov právneho styku s cudzinou, kedy poskytnutie informácií o činnosti slovenských orgánov môže ohroziť výsledok trestného konania v danej veci v dožadujúcom štáte. Z tohto dôvodu, keďže § 6 upravuje poskytovanie informácií len orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým nie je ministerstvo spravodlivosti, bolo potrebné upraviť možnosť poskytovania informácií aj v prípadoch, v ktorých ministerstvo spravodlivosti koná podľa tejto časti.

V odsekoch 2 a 3 toto ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality).

Reaguje napríklad na čl. 50 ods. 3 Schengenskej vykonávacej dohody a anticipuje ratifikáciu tejto dohody Slovenskou republikou po jej vstupe do Európskej únie ako aj pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Predovšetkým však reaguje na súčasné tendencie v ochrane informácií a ich použitia, ktoré budú viesť k postupnému sprísňovaniu medzinárodných štandardov.

Taktiež berie do úvahy prax niektorých štátov, ktoré sú ochotné určité informácie poskytnúť len za podmienky, že im takáto ochrana bude poskytnutá. Preto je informáciám z cudziny poskytnutá širšia ochrana než v čl. 50 ods. 3 Schengenskej dohody, ktorá sa vzťahuje len na žiadosti o právnu pomoc stricto sensu. Ochrana sa týka tak informácií

81

získaných z cudziny v súvislosti so žiadosťou zaslanou slovenskými orgánmi ako aj informácií získaných v súvislosti so žiadosťou cudzích orgánov prijatou orgánmi Slovenskej republiky.

Toto ustanovenie sa použije iba vo vzťahu k štátom, vo vzťahu ku ktorým takáto povinnosť vyplýva z medzinárodnej zmluvy alebo z výslovnej požiadavky ich orgánov. V iných prípadov nie je takéto obmedzenie použiteľnosti poskytnutých informácií potrebné.

K § 484

Ustanovenie zakotvuje princíp, že v súrnych prípadoch je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, telefónom prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti

K § 485

Ustanovenie formalizuje postavenie organizácie INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jeho prostredníctvom zasielajú súrne žiadosti o právnu pomoc (odsek 1), ale zároveň sa jeho prostredníctvom s cudzím orgánmi dojednávajú termíny a miesto prevzatia alebo odovzdania osoby. V podmienkach Slovenskej republiky ide o Národnú ústredňu Interpol pri Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky.

K § 486

Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí v na súvislosti s inštitútmi právnej pomoci upravenými v 6. časti. Príslušnosť je daná útvarom Policajného zboru určeným ministrom vnútra. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 1), pričom sa inšpiruje doterajšou filozofiou úpravy tejto otázky v Trestnom poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od útvarov ZVJS, osobu preberanú z cudziny odovzdávajú útvarom vždy najbližším útvarom ZVJS. Jedinou výnimkou je vydanie z cudziny (§ 495). Obmedzenie osobnej slobody počas preberania, odovzdania, ale najmä prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona o Policajnom zbore (Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 487

Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tejto časti odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou právnych poriadkov aj iných štátov ( napr. Rakúsko).

K § 488

Nakoľko rozhodovanie súdu vo veciach právnej pomoci nie je rozhodovaním vo veci samej, rozhoduje vo väčšine prípadov sudca uznesením, ktoré podľa § 176 tohto zákona obsahuje odôvodnenie. Rozsudkom rozhoduje súd výnimočne (§ 519 ods. 3).

K § 489

Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli.

I keď základný princíp medzinárodných zmlúv v tejto oblasti je, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území, obsahujú tieto zmluvy výnimky a súčasný trend smeruje k stále širšiemu vymedzeniu týchto výnimiek. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý

82

právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 3 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Potrebu tejto špecifickej úpravy si vyžiadali potreby praxe.

Nakoľko všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci vykonanými na základe žiadosti slovenských orgánov, sú súčasťou nákladov trestného konania vedeného v Slovenskej republike, štát si, nevylučuje úpravu v odsekoch 1až 3, aby si štát uplatnil náhradu vynaložených nákladov od odsúdeného v rámci trov trestného konania.

DRUHÁ HLAVA

Táto hlava upravuje najzávažnejší z inštitútov právnej pomoci v širšom slova zmysle, inštitút extradície, teda vyžiadania a vydávania osôb na trestné konanie alebo výkon trestu odňatia slobody.

Prvý oddiel: Vyžiadanie z cudziny

K § 490

Ustanovenie zdôrazňuje postavenie ministerstva spravodlivosti pri zasielaní žiadosti o vydanie do cudziny. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť môže zaslať len na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného súdom za podmienok uvedených v § 491. I keď ministerstvo v zásade nemá diskrečnú právomoc rozhodnúť, že žiadosť do cudziny nezašle, odsek 2 mu takúto právomoc dáva pre prípad, že vydanie nie je možné očakávať. Ide predovšetkým o tie prípady, kedy ministerstvo spravodlivosti vopred vie, že určitý štát osobu nevydá (napr. preto, že neexistuje zmluva a štát neaplikuje princíp faktickej vzájomnosti alebo, že ide o trestný čin, ktorý nie je trestným činom podľa právneho poriadku daného štátu).

K § 491

Odsek 1 vychádza z doterajšej úpravy vydávania medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Príslušným súdom na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu je súd, príslušný na konanie v tom štádiu, kedy k potrebe vydania zatýkacieho rozkazu došlo. V odseku 2 sa príkladom upresňujú okolnosti, za ktorých súd vydá medzinárodný zatýkací rozkaz, nakoľko v praxi podľa predchádzajúcej úpravy boli pochybnosti o potrebe a vhodnosti použitia inštitútu extradície. Potvrdzuje sa výnimočnosť použitia extradície. Odseky 3 až 5 upravujú obsahové náležitosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 6) a väzbu na prevoz vyžiadanej osoby (odsek 7). Okrem zániku platnosti vydaním osoby bude typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

K § 492

Samostatným ustanovením sa upravuje zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Najčastejším dôvodom zániku jeho platnosti je jeho realizácia vydaním osoby z cudziny, prípadne jej vyhostením alebo iným príchodom na územie Slovenskej (ods. 1 písmeno a/). Súd odvolá zatýkací rozkaz, ak zanikli alebo neexistovali dôvody pre jeho vydanie. Typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu bude aj pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

Zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaním nového zatýkacieho rozkazu v tej istej veci (ods. 1 písm. c/) rieši významný praktický problém v prípade, že v priebehu konania v trestnej veci dôjde napr. k zmene kvalifikácie trestného činu, rozšíreniu trestného stíhania aj pre iný trestný čin.

Odsek 2 reaguje na špecifikum zmeny v dôsledku pokračovania trestného konania. Túto špecifickú úpravu si vyžiadali veľké problémy v praxi, kedy obžaloba napadla inému súdu, než súdu, ktorý vydal pôvodný zatýkací rozkaz, a spravidla v inom rozsahu. V štádiu vlastnej realizácie medzinárodného zatýkacieho rozkazu potom vznikol problém

83

s odovzdaním vydanej osoby súdu, ktorý pôvodný zatýkací rozkaz vydal , ale vo veci už nebol v danom štádiu konania príslušný.

Odsek 3 upresňuje skutočnosť, že vydanie zatýkacieho rozkazu je procesným opatrením, ktoré má súdu umožniť vykonať konanie v prítomnosti obvineného.

Odsek 4 je poriadkovým ustanovením, ktoré súvisí so skutočnosťou, že dotknuté orgány musia byť včas informované o všetkých relevantných zmenách.

K § 493

Ustanovenie upravuje situácie, kedy sa neodporúča, aby súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 491 odsek 1. Odsek 1 písm. a/ a b/ sú premietnutím Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (80) 7 z 27. 6. 1980 a zdôrazňujú skutočnosť, že extradícia je stále chápaná ako najextrémnejší z inštitútov právnej pomoci a mal by byť používaný skutočne len v závažných prípadoch. Znenie písmena c/ reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu a písmeno d/ na humanitárne aspekty. Možnou alternatívou pre súd v prípadoch, že nevydá medzinárodný zatýkací rozkaz, je konanie v neprítomnosti obvineného alebo konanie proti ušlému.

Odsek 2 upresňuje, že skutočnosti uvedené v odseku 1 môžu byť dôvodom na odvolanie zatýkacieho rozkazu (§ 492 ods. 1 písmeno b/), ak nastali po jeho vydaní.

K § 494

Toto ustanovenie reaguje na potreby praxe a umožňuje, aby žiadosť o predbežnú väzbu mohol okrem ministerstva spravodlivosti podať aj súd, ktorý vydal medzinárodný zatýkací rozkaz alebo je príslušný na jeho vydanie. Súd môže žiadosť zaslať priamo do cudziny prostredníctvom INTERPOL (§ 485 ods. 1). Nie je však vylúčené, aby takúto žiadosť zaslal do cudziny aj prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, avšak týmto postupom sa prakticky anuluje zmysel samostatného oprávnenia súdu. Ak žiadosť podal súd, musí sa ministerstvo spravodlivosti o jej podaní informovať, aby mohlo následne pripraviť žiadosť o vydanie.

K § 495

Ustanovenie upravuje úpravu lex specialis k ustanoveniu § 486 ods. 1. Filozofia týchto ustanovení bola prevzatá s existujúcej úpravy napriek problému, ktorý v praxi doteraz spôsobovala skutočnosť, že väzba po vydaní osoby nie je obligatórna. To vedie k tomu, že navzdory úsiliu vynaloženému všetkými zúčastnenými orgánmi na dosiahnutie vydania osoby z cudziny, súd nemusí vydanú osobu vziať do väzby a následne sa tým môže zmariť celý účel vydania. Tomuto negatívnemu dôsledku sa snaží predísť nová, sprísnená právna úprava podmienok vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu v § 491 a § 493. V prípade, že výkon trestu, na ktorý je osoba vydávaná, už súd nariadil, jej odovzdanie súdu by bolo len zbytočným formalizmom. Preto sa odovzdá rovno do výkonu trestu.

Odseky 3 a 4 kvôli právnej čistote a presnosti doplňujú princípy už vyjadrené vo všeobecných ustanoveniach Trestného poriadku, ktoré sa týkajú väzby strávenej v cudzine, o dobu prevozu osoby z cudziny na územie Slovenskej republiky, pretože obmedzenie osobnej slobody prevážanej osoby v cudzine sa nemusí uskutočniť formou väzby.

K § 496

Úprava v tomto ustanovení súvisí s možnými obmedzeniami, ktoré vydávajúci štát môže podmieniť vydanie osoby do Slovenskej republiky. Odsek 1 je všeobecným vyjadrením princípu prípustnosti a záväznosti takejto výhrady.

Odsek 2 upravuje špecifickú situáciu pri praxi, ktorá sa rozšírila v uplynulých rokoch po vzore Holandska, ktoré vydanie vlastného občana podmieňuje spätným odovzdaním na výkon trestu odňatia slobody uloženého v dožadujúcom štáte. Toto ustanovenie vytvára legislatívne podmienky, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dať prísľub takéhoto postupu.

Odsek 3 reaguje na situáciu, ktorá môže vzniknúť v dôsledku absencie obojstrannej trestnosti niektorých trestných činov, ktoré boli predmetom žiadosti o vydanie resp. pre ktoré bol uložený trest, na ktorého výkon bola osoba vyžiadaná.

84

Odsek 4 je formulovaný tak, aby reagoval na ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Ide vlastne o osobitnú formu obnovy konania, ktorá je „daňou” za to, že dožiadaný štát osobu za daných okolností vôbec vydá. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa výlučne vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom.

Odsek 5 a 6 sa viažu na konanie podľa odseku 4 a bližšie upravujú otázku príslušnosti a opravných prostriedkov a ich účinkov.

K § 497

Toto ustanovenie upresňuje použitie a dôsledky tzv. zásady špeciality. Samotná podstata tejto zásady je vyjadrená v odseku 1 a znamená, že v trestnom konaní, ktoré proti osobe začalo, nemožno pokračovať. Tento princíp však nebráni, aby sa trestné konanie vôbec začalo, teda aby bolo vo veci vznesené obvinenie. Inak totiž nie je možné ani požiadať vydávajúci štát o dodatočný súhlas s vydaním.

Odsek 2 určuje výnimky z aplikácie tejto zásady, ktoré sú v medzinárodnej praxi akceptované. Písmená a/ až c/ sú tradičnými princípmi, ktoré sú prevzaté z Európskeho dohovoru o vydávaní. V písmene a/ uvádzaná možnosť opustiť územie znamená, že neexistovali žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by vydanej osobe bránili územie SR opustiť. Písmeno d/ je relatívne novou možnosťou, ktorá sa v štátoch uplatňuje spravidla v súvislosti so skráteným vydávacím konaním.

Odsek 3 sa inšpiruje Európskym dohovorom o vydávaní a upresňuje, čo orgány môžu

Odsek 4 obsahuje veľké zjednodušenie, ktoré však musí byť viazané na existenciu takejto možnosti v medzinárodnej zmluve, pretože inak by vydávajúci štát mohol proti takémuto postupu Slovenskej republiky namietať.

Odsek 5 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 6 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 7 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody.

K § 498

Ide o zrkadlové ustanovenie k inštitútu upravenému v ustanovení § 512. Upozorňuje súd na možnosť dočasného odovzdania vydávanej osoby na účely ukončenia trestného konania v Slovenskej republike. Odsek 2 upravuje údaje, ktoré predkladacia správa súdu musí obsahovať, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dočasné odovzdanie efektívne zabezpečiť. Postup pri zabezpečení odovzdania je porovnateľný s inštitútom prevzatia osoby z cudziny za účelom vykonania procesného úkonu, preto v praktických aspektoch jeho aplikácie odsek 3 odkazuje na ustanovenia § 550.

Druhý oddiel: Vydanie do cudziny

K § 499

Odsek 1 upravuje príslušnosť na prijatie žiadosti o vydanie.

Odseky 2 a 3 upravujú náležitosti žiadosti o vydanie a možnosť vyžiadania doplnkových informácií. Sú inšpirované článkami 12 a 13 Európskeho dohovoru o vydávaní.

K § 500

Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd najprv skúmať, či bol uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu z odseku 2.

K § 501

Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového (tzv. akcesórneho) vydania. Je

85

inšpirované ustanoveniami čl. 2 odseku 2 Európskeho dohovoru o vydávaní a I. hlavy Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu.

K § 502

Ustanovenie upravuje presné podmienky neprípustnosti vydania. Je inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní a výhradami jednotlivých členských štátov k tomuto dohovoru ako aj ustanoveniami niektorých dvojstranných zmlúv (napr. s Rakúskom a Poľskom – písmeno g/). Tieto podmienky neprípustnosti sa použijú len v rozsahu, v ktorom neustanovuje medzinárodná zmluva iné podmienky. Ak medzinárodná zmluva obsahuje iný (užší) výpočet dôvodov pre odmietnutie vydania, nemožno rozširovať tieto dôvody o podmienky uvedené v tomto ustanovení.

Písmeno a/ upravuje okolnosti, za ktorých je vydanie slovenského občana do cudziny možné. Reaguje na nové znenie čl. 23 ústavy, ktoré odstránilo ústavný zákaz vydávania slovenských občanov do cudziny.

Písmeno d/ vyjadruje princíp obojstrannej trestnosti, ktorý možno vyvodiť už z ustanovenia § 500 ods. 1, avšak kvôli zrozumiteľnosti a jeho dôležitosti je vyjadrený aj medzi podmienkami neprípustnosti vydania.

Osobitný predpis, na ktorý odkazuje písmeno b), je zákon o utečencoch.

K § 503

Odsek 1 je určitým posunom proti doterajšej úprave v tom, že posilňuje postavenie ministerstva spravodlivosti v extradičnom konaní a jeho aktívne zapojenie do tohto konania od jeho začiatku.

Odsek 2 vyjadruje podstatu účelu predbežného vyšetrovania. Odsek 3 upravuje jedno zo základných práv vyžiadanej osoby, právo na obhajcu. Odsek 4 upravuje ďalšie procesné práva vyžiadanej osoby: právo byť vypočutá, právo na doručenie žiadosti o jej vydanie. Táto osobitná úprava práv vyžiadanej osoby reaguje na skutočnosť, že vyžiadaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, a preto je neprináležia práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému. Odsek 5 upresňuje primerané použitie noriem o výkone väzby aj na výkon predbežnej resp. vydávacej väzby.

K § 504

Podstata zjednodušeného vydávacieho konania spočíva v jeho podmienení súhlasom vyžiadanej osoby. Jej dôsledkom je procesné zjednodušenie vyjadrené v odseku 4 ustanovenia. Spočíva v tom, že súd nerozhoduje o prípustnosti vydania a o vydaní rozhoduje po ukončení predbežného vyšetrenia minister spravodlivosti, avšak súd naďalej musí rozhodnúť o vydávacej väzbe (§ 507 ods. 2).

Odsek 1 upravuje povinnosť prokurátora poučiť vyžiadanú osobu na možnosť a dôsledky zjednodušeného vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje väzbu zjednodušeného vydávacieho konania na uplatnenie zásady špeciality. Len v prípade, že medzinárodná zmluva upravuje takúto možnosť, umožní sa vydávanej osobe vzdať sa uplatnenia zásady špeciality. Odsek 3 upravuje formálnu stránku vyjadrenia súhlasu vyžiadanej osoby.

Ak vydávaná osoba súhlas na vydanie neudelí, alebo ak ho odvolá, uskutoční sa „riadne” vydávacie konanie, t.j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 5). Taktiež minister spravodlivosti môže kedykoľvek predložiť súdu vec na rozhodnutie o prípustnosti vydania (odsek 6).

86

K § 505

Odsek 1 reaguje na skutočnosť, že po začatí predbežného vyšetrovania môže nastať potreba vyžiadanú osobu zadržať, aby nedošlo k zmareniu účelu vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje skutočnosť, že k zadržaniu osoby, ktorá je v medzinárodnom pátraní na základe zatýkacieho rozkazu súdu iného štátu, dochádza najčastejšie ešte pred začatím predbežného vyšetrovania a v rámci operatívnej činnosti polície. Toto ustanovenie dáva policajtom zákonné oprávnenie hľadanú osobu zadržať a upravuje podmienky, za ktorých tak môžu učiniť.

Odsek 3 upravuje dôsledky zadržania pre prokurátora.

K § 506

Odsek 1 upravuje rozhodovanie o predbežnej väzbe. Odsek 2 upravuje vecnú a miestnu príslušnosť na rozhodovanie o predbežnej väzbe. Miestna príslušnosť sa odvíja od miesta zadržania, ak predbežnej väzbe predchádzalo zadržanie (ide predovšetkým o prípady osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky bydlisko), alebo od miesta bydliska osoby. Nakoľko pre inštitúty právneho styku s cudzinou je typická ich väzba na cudzinu, nepoužíva úprava pojem „trvalého pobytu” ako typicky administratívno-právny inštitút vzťahujúci sa len na občanov Slovenskej republiky, ale používa širší pojem „bydlisko”.

Odsek 3 vyjadruje účel predbežnej väzby. Odsek 4 upravuje maximálne trvanie predbežnej väzby a možnosť jej skrátenia rozhodnutím súdu na návrh prokurátora. K takémuto návrhu dôjde spravidla vtedy, keď sa počas predbežného vyšetrovania zistí, že cudzí štát nemá v úmysle žiadosť o vydanie podať, alebo že predbežné vyšetrovanie nemožno z iného dôvodu vykonať a ukončiť, alebo aj v prípade, že predbežné vyšetrovanie bude viesť k návrhu na vyslovenie neprípustnosti vydania z dôvodu, ktorý je objektívne daný (napr. vyžiadaná osoba je slovenský občan a neexistuje záväzok ju vydať do iného štátu).

Odsek 5 vyjadruje viazanosť predbežnej väzby na doručenie žiadosti o vydanie. Odsek 6 vyjadruje skutočnosť, že účelom predbežnej väzby je zabezpečiť úspešný výsledok extradičného konania v prítomnosti vyžiadanej osoby.

K § 507

Odsek 1 vyjadruje podmienky rozhodovanie súdu o vzatí osoby do vydávacej väzby a súčasnej aj jej účel: zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v konaní na účely posúdenia podmienok prípustnosti vydania a splnenia medzinárodného záväzku Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje obligatórnu vydávaciu väzbu v prípade, že vyžiadaná osoba súhlasila s vydaním alebo ak súd rozhodol o prípustnosti vydania.

Odsek 3 obsahuje komplexnú úpravu okolností, kedy dôjde k prepusteniu vyžiadanej osoby z vydávacej väzby. Na rozdiel o predbežnej väzby, ktorej maximálne dĺžka je obmedzená priamo v zákone, vydávacia väzba nie je časovo obmedzená. Základným dôvodom prepustenie je realizácia vydania odovzdaním osoby orgánom štátu, ktorý o jej vydanie požiadal. Osobitne treba zdôrazniť, že podľa písmena b/ sa neumožňuje prepustenie z vydávacej väzby hneď po rozhodnutí krajského súdu o neprípustnosti vydania vzhľadom na možnosť upravenú v § 510 ods. 4. Ak by bolo osoba z vydávacej väzby prepustená a najvyšší súd by rozhodol, že vydanie je prípustné, nemusela by vyžiadaná osoba už byť na území Slovenskej republiky, čo by zmarilo realizáciu záväzku Slovenskej republiky osobu vydať.

K § 508

Toto ustanovenie rieši otázku stretu extradičného konania s trestným konaním vedeným na území Slovenskej republiky. Ak je osobná sloboda vyžiadanej osoby už obmedzená z iného dôvodu, nie je dôvodné meniť formu obmedzenia osobnej slobody (odsek 1). Na druhej strane však treba zabezpečiť, aby nedošlo k zmareniu účelu vydania, ak obmedzenie osobnej slobody zaniklo (odsek 2). Odsek 3 a 4 rieši otázku miestnej a vecnej príslušnosti orgánov.

K § 509

87

Odsek 1 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe. Výnimku tvorí iba rozhodnutie o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, v ktorom ide o obligatórnu väzbu. Možnosti sťažnosti je jedným z procesných oprávnení vyžiadanej osoby.

Odsek 2 rieši praktický aspekt informovanosti ministerstva spravodlivosti v celom extradičnom konaní. Osobitnú dôležitosť má pri strete väzieb podľa § 508, aby nedošlo k zmareniu medzinárodnému záväzku.

K § 510

Odsek 1 vyjadruje základný princíp „riadneho“ extradičného konania, a to právomoc súdu rozhodnúť, či sú splnené podmienky na vydanie vyžiadanej osoby. Súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin (teda § 500 ods. 1), a aj prípustnosť vydania sa vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania t.j. vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu. Pri vydaní na výkon už uloženého trestu sa okrem toho skúmať aj splnenie podmienky uvedenej v § 500 ods. 2

Odsek 2 upravuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na konanie.

Odsek 3 upravuje v princípe neverejnosť rozhodovania. Súčasne však obsahuje ďalšie špecifické procesné práva vyžiadanej osoby v extradičnom konaní, vrátane práva požiadať o verejné zasadnutie.

Odsek 4 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu. Odsek 5 upravuje príslušnosť v odvolacom konaní a jeho priebeh.

V záujme urýchlenia vydávacieho konania je potrebné, aby s konečnou platnosťou rozhodol najvyšší súd. Ak krajský súd rozhodol, že vydanie nie je prípustné a na základe sťažnosti prokurátora proti takémuto rozhodnutiu najvyšší súd svojim rozhodnutím rozhodol o prípustnosti, musí súčasne rozhodnúť aj o obligatórnej vydávacej väzbe, ak vyžiadaná osoba nebola už predtým do takejto väzby vzatá podľa ustanovenia § 507 ods. 1. Z tohto dôvodu obsahuje toto ustanovenie odkaz na § 507 ods. 2.

Pokiaľ krajský súd v jednom rozhodnutí súčasne rozhodne o prípustnosti vydania a o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, je sťažnosť prípustná iba proti výroku o prípustnosti vydania.

K § 511

Odsek 1 upravuje osobitné oprávnenie ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení alebo nepovolení vydania. Ide o osobitné oprávnenie ministra, nie o výkon jeho exekutívnych právomocí. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, a teda nie je správnym rozhodnutím. Minister spravodlivosti sme vydanie povoliť, len ak bola vyslovená jeho prípustnosť.

Odsek 2 vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť. Všetky uvedené možnosti odmietnutia vydania sa inšpirujú medzinárodným právom verejným z oblasti ochrany ľudských práv a humanitárneho práva. Preto predstavujú prirodzenú protiváhu k povinnosti vydávať osobu vyplývajúcu z medzinárodných zmlúv o extradícii.

K § 512

Ide o ustanovenie, ktoré sa inšpiruje ustanovením čl. 19 Európskeho dohovoru o vydávaní. S podstatou tohto ustanovenia súvisí aj úprava v § 508. Je bežne uplatňovanou praxou v Slovenskej republike, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v Slovenskej republike, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr, kým nesplní svoje „povinnosti” voči Slovenskej republike, t.j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v Slovenskej republike, resp. kým neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Prakticky sa dočasné odovzdanie povoľuje až v štádiu trestného konania, keď už bol vydaný právoplatný rozsudok, aby odovzdaním nedošlo k predĺženiu trestného konania. Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemal brániť možnosti cudzím orgánom tiež ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie

88

povolené, a následne vrátená na územie Slovenskej republiky, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania (pozri komentár k § 510). Konečne, každé vydanie „na trestné stíhanie” je súčasne vydaním „na výkon trestu”, ktorý po vydaní bude v trestnom konaní v dožadujúcom štáte uložený.

Odsek 3 odkazuje na úpravu inštitútu dočasného odovzdania osoby upravenú v § 546- § 548, pretože technická stránka oboch inštitútov je obsahovo totožná.

Odseky 4 a 5 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktoré môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov.

K § 513

Ustanovenie upravuje, ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby.

K § 514

Ide o ustanovenie, ktoré priznáva ministrovi spravodlivosti osobné oprávnenie rozhodnúť v kontexte povolenia vydania do cudziny o upustení od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku.

K § 515

Ide o ustanovenie, ktoré rieši dve samostatné situácie, ktoré súvisia s verejnoprávnou podstatou extradície a zásadou špeciality.

Odsek 1 špecifikuje tieto dve situácie. Písmeno a/ otázku dodatočného súhlasu a písmeno b/ otázku re-extradície.

Odsek 2 upravuje vecnú príslušnosť na konanie. Odsek 3 upravuje zákaz použitia zjednodušeného vydávacieho konania. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území Slovenskej republiky, stratilo zjednodušené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie.

Odsek 4 reaguje na špecifická použitia ustanovení extradičného konania aj na konanie o žiadostiach podľa tohto ustanovenia.

TRETIA HLAVA

Táto hlava upravuje komplexne a jednotne druhý najzávažnejší inštitút právnej pomoci v širšom slova zmysle: uznávanie cudzích trestných rozhodnutí a emancipuje ho od inštitútu odovzdania odsúdeného na výkon trestu. Reaguje tým na skutočnosť, že ide o oblasť veľmi sa vyvíjajúcu, kde uznanie cudzích rozhodnutí bude relevantné aj v inom kontexte, než pri prevzatí odsúdeného.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý je historicky najnovším inštitútom, nepredstavuje – na rozdiel od extradície – všeobecne akceptovaný štandard spolupráce. Preto jeho uplatnenie – rovnako ako s ním súvisiacich inštitútov odovzdania a prevzatia odsúdených na výkon trestu a prevzatia a odovzdania výkonu podmienečných trestov - je možné len na základe medzinárodnej zmluvy, nie však faktickej vzájomnosti.

Prvý oddiel: Uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia

K § 516

Odsek 1 upravuje všeobecnú otázku účinkov cudzieho trestného rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Výkon cudzieho rozhodnutia vyžaduje, aby bolo najprv uznané slovenským súdom.

Odsek 2 upravuje, ktoré výroky cudzieho rozhodnutia možno uznať. Uznávajú sa

89

výroky, ktoré súvisia s inštitútom odovzdania odsúdeného na výkon trestu uloženého v cudzine do Slovenskej republiky (písmeno b/ a d/), inštitútom prevzatia výkonu podmienečne uloženého alebo odloženého trestu (písmeno a/, b/ a d/), inštitútom zhabania majetku vyplývajúceho z niektorých špecifických medzinárodných zmlúv (písmeno e/) ako aj uznanie za účelom výkonu ďalších trestov (písmeno c/), ktoré vyplývajú z predpokladaných budúcich zmluvných záväzkov. V zmysle definičného ustanovenia v § 478 písmeno g/ umožňuje sa aj uznanie ochranných opatrení spojených s obmedzením osobnej slobody (najmä ochranné liečenie uložené páchateľovi ináč trestného činu, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný).

Odsek 3 upravuje priame účinky (bez uznania) cudzieho rozhodnutia, ktoré nadväzuje na už uznané cudzie rozhodnutie. Pôjde o situácie, kedy pôvodným uznaným rozhodnutím bola vyslovená vina, avšak v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku v štáte pôvodu cudzieho rozhodnutia došlo k zmene výroku o vine, teda k vysloveniu neviny. V takom prípade uznávanie takéhoto rozhodnutie nie je zmysluplné a je v prospech odsúdeného, aby takéto nové rozhodnutie malo priame účinky, a to nielen v kontexte výkonu trestu v Slovenskej republike, ale aj na účely evidencie v registri trestov.

K § 517

Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Na rozdiel od filozofie uznávania v súkromnom práve, podľa ktorej sa cudzie rozhodnutie neuzná, len ak je splnená niektorá z prekážok uznania, uznanie v trestnom práve vychádza z výnimočnosti uznania. Uznať možno len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky vymedzené špecificky v zákone.

Podmienky sa inšpirujú Európskym dohovorom o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov, rakúskym Zákonom o extradícii a medzinárodnej právnej pomoci ako aj praktickými skúsenosťami.

Vzhľadom na súčasný stav viazanosti Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami má toto ustanovenie absolútny charakter, pretože neexistuje žiadna medzinárodná zmluva, ktorá upravuje podmienky uznania rozhodnutia. Existujú len medzinárodné zmluvy, ktoré upravujú možnosť (povinnosť) výkonu cudzieho rozhodnutia. Túto skutočnosť vyjadruje znenie odseku 1 písm. a/, aj keď reaguje aj na možnosť budúcich zmlúv, ktoré budú upravovať aj vlastné uznávanie cudzích rozhodnutí.

Písmeno b/ upravuje skutočnosť, že rozhodnutie musí byť v štáte pôvodu právoplatné, resp. v štátoch, ktoré nepoznajú inštitút „právoplatnosti“, že proti nemu už nemožno podať riadny opravný prostriedok.

Odsek 2 zvýrazňuje samostatnosť inštitútu uznania cudzieho rozhodnutia na inštitútoch odovzdania odsúdeného na výkon trestu alebo sledovania jeho správania počas skúšobnej doby. Upresňuje, že absencia ktorejkoľvek podmienky týchto inštitútov, nie je prekážkou uznania cudzieho rozhodnutia. Dôsledky uznania za týchto okolností sa rieši odkazom na § 520 ods. 4.

K § 518

Odsek 1 obsahuje základný princíp uznania cudzieho rozhodnutia, a to premenu sankcie. Súčasne upravuje aj základnú zásadu premeny sankcie: nezhoršenie postavenia odsúdeného.

Odsek 2 upravuje, ako výnimku z odseku 1, možnosť rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím súdom bez jej premeny, ak jej druh a dĺžka trvania nie sú nezlučiteľné so slovenským právnym poriadkom. Hodnotiace kritérium je prevzaté z článku 10 ods. 2 Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Táto možnosť je však možná len u trestu odňatia slobody a ochranného opatrenia. U iných trestov (uvedených v § 515 písmeno c/ a e/) takýto postup nie je vôbec možný. Taktiež nie je možný, ak bolo cudzie rozhodnutie uznané len pre niektorý z viacerých trestných činov, pretože v takom prípade musí súd vždy rozhodnúť o trestne primeranom pre uznaný trestný čin a to je možné jedine postupom podľa odseku 1.

Od konania o uznanie sa oddeľuje len vlastné vykonávacie konanie uznaného

90

cudzieho rozhodnutia (§ 522). Vo vzťahu k inštitútu odovzdania odsúdeného je praktické, aby sa uznanie a premena sankcie (resp. rozhodnutie, že sa bude pokračovať vo výkone uloženej sankcie) uskutočnili ešte pred odovzdaním odsúdeného. Odsúdený bude vedieť, do akej situácie ide, a môže, v prípade potreby, svoje rozhodnutie odvolať, rovnako ako aj odsudzujúci štát (§ 520 ods. 4).

Odsek 3 je špeciálnym ustanovením pre uznávanie cudzích majetkových rozhodnutí podľa § 515 písmeno e/ a upravuje otázku vlastníckych práv k prepadnutému majetku.

K § 519

Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia o uznaní, keď odsúdený bude trest vykonávať na území Slovenskej republiky na základe rozsudku cudzieho štátu, je potrebné, aby vo veci rozhodoval krajský súd rozsudkom po oboznámení sa so stanoviskom krajského prokurátora. Uznávanie cudzieho rozhodnutia nie je konaním o vine a treste, ale ide o nostrifikačné konanie sui generis a z tohto dôvodu sa neriadi všeobecnými zásadami trestného konania. Preto sa koná na neverejnom zasadnutí, keďže odsúdený je v tej dobe spravidla ešte mimo územia Slovenskej republiky, nerozhoduje sa o jeho vine, ani k rozhodnutiu nie je potrebný jeho výsluch, či vyjadrenie. Nakoľko nejde o nové meritórne rozhodnutie, nemusí byť odsúdený v konaní ani zastúpený obhajcom. Jeho záujmy sú dostatočne chránené ustanovením § 517 ods. 1 písm. b/, ktoré umožňuje odmietnuť uznanie, ak právo obhajoby obvineného nebolo v pôvodnom konaní riadne chránené, ako aj možnosťou odvolania proti rozsudku podľa odsekov 3 a 4.

K § 520

Ustanovenie rieši účinky res iudicata uznaného cudzieho rozhodnutia a dáva ho na roveň rozsudku slovenského súdu. Uznané cudzie rozhodnutie bude mať účinky v Slovenskej republike bez ohľadu na následnú realizáciu či nerealizáciu inštitútov, ktoré boli dôvodom podania návrhu na uznanie. Neexistuje dôvod, pre ktorý by cudzie rozhodnutie riadne preskúmané slovenským súdom a ním uznané nemalo mať účinky len preto, že následne nebol realizovaný inštitút, pre ktorý sa uznalo. Vzhľadom na rozsiahlu oblasť, v ktorej sa v právnom poriadku Slovenskej republiky preukazuje bezúhonnosť výpisom z registra trestov, je takéto riešenie len logickým dôsledkom znalosti a preskúmania odsúdenia uloženého v cudzine. Uznané cudzie rozhodnutie bude takto mať účinky res iudicata, bude relevantné pri posudzovaní recidívy, a pod. Dôsledky absencie realizácie následného právneho inštitútu sa riešia v podobe zákazu výkonu uznaného rozhodnutia (odsek 4).

Vzhľadom na „zrovnoprávnenie” cudzieho rozhodnutia s rozsudkom slovenského súdu sa aj na vykonávacie konanie tohto uznaného rozhodnutia budú v zásade vzťahovať ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa výkonu rozsudkov slovenských súdov (§ 522 ods. 8).

Odsek 2 doplňuje praktický dopad uznania, ak sa cudzie rozhodnutie týka viacerých odsúdených. Odsek 3 reaguje na inštitút jednotného pokračovacieho trestného činu. Uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré odsúdeného odsúdilo pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pre ktorý ho stíhajú orgány Slovenskej republiky, nemôže byť samo o sebe prekážkou ďalšieho trestného stíhania. Môže však byť dôvodom pre zastavenie trestného stíhania.

Odsek 4 upravuje zákaz výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia, ak pominul dôvod, pre ktorý k uznaniu došlo. tento zákaz trvá len potiaľ, pokiaľ došlo v odsudzujúcom štáte k riadnemu ukončeniu výkonu uloženého trestu.

K § 521

Toto ustanovenie reaguje jednak na Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991, ako aj na Dodatkový protokol k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Ide o praktické ustanovenie, ktoré má zabrániť úniku osoby, ktorá je na území Slovenskej republiky a voči ktorej sa má vykonať trest z cudzieho rozhodnutia, v medziobdobí do právoplatnosti rozsudku o uznaní a možnosti

91

nariadenia výkonu tohto trestu. Vzhľadom na tento špecifický účel väzby podľa tohto ustanovenia, nie je súd dôvodmi väzby podľa § 71 tohto zákona viazaný.

K § 522

Ustanovenia odsekov 1 až 6 obsahujú úpravu lex specialis k úprave vykonávacieho konania slovenských rozsudkov, ktorá sa inak (odsek 8) na výkon uznaného cudzieho rozhodnutia použije.

Odsek 1 podmieňuje výkon uznaného rozhodnutia súhlasom ministerstva spravodlivosti, ktoré podľa § 523 a § 525 dáva súhlas k realizácii inštitútov v nich upravených. Keďže ministerstvo spravodlivosti môže svoj súhlas udeliť (teda preskúmať podmienky realizácie týchto inštitútov) až potom, ako bolo cudzie rozhodnutie uznané, nemožno výkon nariadiť hneď po uznaní (aj vzhľadom na úpravu v § 520 ods. 4)..

Odseky 2 a 3 upravujú vecnú a miestu príslušnosť súdov na nariadenie výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia. Odsek 4 upravuje princíp perpetuatio fori súdu, ktorý nariadil výkon, na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde, odlišná od praxe pri výkone slovenských rozsudkov, je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci.

Odsek 5 rieši praktické otázky realizácie odovzdania odsúdeného na výkon trestu na územie Slovenskej republiky. Nariadenie výkonu pred odovzdaním rieši otázku právneho postavenia odovzdanej osoby po jej odovzdaní, a to, že ide o osobu dodávanú do výkonu trestu.

Odsek 6 upravuje postup pri započítaní väzby a už vykonaného trestu odňatia slobody v cudzine.

Odsek 7 rieši priame účinky niektorých rozhodnutí odsudzujúceho štátu, ktoré majú dopad na výkon trestu. Dôležité je, že účinky v Slovenskej republike nadobúdajú až potom, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval. Ide o rozvinutie a doplnenie princípu § 516 ods. 3 v kontexte výkonu cudzieho rozhodnutia.

Druhý oddiel: Prevzatie a odovzdanie odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody

Keďže ide o inštitúty, ktoré sa budú uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v použiteľnej medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len základné otázky postupu.

K § 523

Odsek 1 upravuje pôsobnosť na rozhodovanie o prevzatí osoby na výkon trestu na územie Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje základnú podmienku pre rozhodnutie ministerstva spravodlivosti, a to uznanie cudzieho rozhodnutia.

Odsek 3 reaguje na skutočnosť, že rastúci počet medzinárodných zmlúv počíta s možnosťou aplikácie tohto inštitútu aj na situácie, ak sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva (napr. čl. 31 ods. 2 zmluvy medzi SR a ČR č. 193/1993 Z.z.).

K § 524

Ide o zrkadlové ustanovenie k § 523. Ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy a zákonná úprava preto neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodovaní (odsek 1), legitimácie na podanie návrhu (odsek 2), praktického postupu pri odovzdaní (odsek 3) a dôsledkov odovzdania na výkon trestu v Slovenskej republike (odsek 4). Pre prípad, že odsúdený sa bez vykonania trestu v cudzine vráti na územie Slovenskej republiky a slovenské orgány budú vo výkone trestu pokračovať, započíta sa odsúdenému trest v cudzine vykonaný.

Odsek 5 upravuje primerané použitie tohto inštitútu aj v prípadoch, kedy sa osoba už

92

nachádza na území vykonávajúceho štátu. Ide o zrkadlový prípad k § 523 ods. 3.

Tretí oddiel: Prevzatie a odovzdanie výkonu podmienečného trestu z cudziny

Ide o ustanovenia inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, ktorý umožňuje tri spôsoby postupu: prevzatie zodpovednosti za sledovanie správania odsúdeného počas skušobnej doby („dohľadu“), sledovanie správania odsúdeného a následné rozhodnutie o výkone trestu, ak sa odsúdený neosvedčil alebo prevzatie výkonu celého trestu. Nasledujúce ustanovenia riešia len prvé dve možnosti, pretože prevzatie výkonu celého trestu sa môže uskutočniť na základe ustanovení druhého oddielu tejto hlavy.

Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava rieši iba základné otázky postupu a neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve.

Upravuje preto len nevyhnutné otázky postupu a rozhodovania.

K § 525

Upravuje otázku pôsobnosti pri rozhodovaní o žiadosti iného štátu, rozsahu tohto rozhodnutia ako aj hlavnej podmienky rozhodnutia (uznania cudzieho rozhodnutia).

K § 526

Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na zabezpečenie sledovania správania odsúdenej osoby. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení činnosti súdu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil resp. či sa trest vykoná.

K § 527

Ide o zrkadlové ustanovenie k § 525, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na to, aby cudzie orgány sledovali správanie odsúdeného v skúšobnej dobe alebo aby aj rozhodovali vo veci výkonu podmienečného trestu. Ktorá možnosť sa uplatní, bude vždy závisieť od podmienok dožiadaného štátu, nakoľko Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964 umožňuje zmluvným štátom urobiť výhrady voči niektorým formám spolupráce v ňom upravenej.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodnutí o žiadosti (§ 527) a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 528).

K § 528

Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme zodpovednosť za sledovanie správania sa odsúdeného alebo výkon podmienečného trestu.

ŠTVRTÁ HLAVA

Táto hlava upravuje ďalší dôležitý inštitút právnej pomoci v širšom zmysle.

Od prevzatia trestného konania z cudziny na základe žiadosti cudzieho štátu treba odlišovať začatie trestného stíhania slovenskými orgánmi na podnet (trestné oznámenie) cudzích orgánov. V tomto druhom prípade ide o „jednostranný“ výkon subsidárnej (personálnej alebo univerzálnej) trestnej právomoci slovenských orgánov, a nie o prevzatie trestného konania, či úkon právnej pomoci v užšom slova zmysle (preto sa napríklad nepoužije § 528 ods. 3). Výnimkou je zmluva s Rakúskom č. 51/1996 Z.z. (čl. XV a XVI) a zmluva s Poľskom č. 28/1998 Z.z. (čl. XIV a XV), ktoré upravuje podávanie trestných oznámení ako formu právnej pomoci s podobnými dôsledkami pre dožadujúci štát ako pri odovzdaní trestného konania.

93

K § 529

Odsek 1 upravuje právomoc generálnej prokuratúry na rozhodovanie o žiadostiach iných štátov a nadväzuje historicky na doterajšiu úpravu v tejto oblasti .

Odsek 2 upravuje ďalší postup po prijatí žiadosti cudzieho štátu.

Odsek 3 upravuje dôsledky rozhodnutia o prevzatí trestného stíhania na úkony urobené v dožadujúcom štáte. Inšpiruje sa princípom obsiahnutých v Európskom dohovore o odovzdávaní trestného konania.

Odsek 4 rieši dopad odvolania žiadosti zo strany dožadujúceho štátu. Toto ustanovenie potvrdzuje princíp priority trestnoprávnej jurisdikcie štátu, v ktorom trestné konanie začalo a jeho cieľom je zabrániť dvojnásobnému postihu osoby vzhľadom na uplatňovanie princípu ne bis in idem.

K § 530

Odsek 1 vyjadruje základnú premisu „vzdania“ sa trestnoprávnej jurisdikcie slovenských orgánov.

Odsek 2 upravuje právomoc na rozhodovanie, ktorá je daná osobne ministrovi spravodlivosti, vzhľadom na závažnosť dopadu vzdania sa vlastnej tresnoprávnej jurisdikcie štátu.

Odsek 3 príkladmi určuje, v ktorých prípadoch je podanie podnetu na odovzdanie zmysluplné. príklady sa inšpirujú skúsenosťami z praxe a Európskym dohovorom o odovzdaní trestného konania. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie do cudziny na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v Slovenskej republike. „Strata” právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny, sa viaže až na moment rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože – pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia – nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch požiadať o odovzdanie trestnej veci do cudziny.

K § 531

Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, ak trestný čin bol spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality alebo univerzality. V takýchto prípadoch však primárnu trestnoprávnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v takýchto situáciách, v záujme hospodárnosti konania, komunikáciu medzi zainteresovaným štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát trestné konanie vo veci vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať, alebo nie. I keď ide o rozhodovanie odlišné od rozhodovania o prevzatí trestného konania (z hľadiska jeho dôsledkov pre zúčastnené štáty), je tomuto rozhodovaniu charakterom veľmi blízke, a preto sa zaraďuje do tejto hlavy.

PIATA HLAVA

Táto hlava upravuje právnu pomoc vo vlastnom (užšom) zmysle. Úprava právnej pomoci v doterajšom Trestnom poriadku odkazovala na použitie noriem občianskoprávnych (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), čo sa v praxi ukázalo ako nedostatočné. Táto hlava upravuje relatívne komplexnú úpravu problematiky aj vzhľadom na skutočnosť, že väčšina jej inštitútov sa môže vykonávať na základe faktickej vzájomnosti, pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Prvý oddiel: Predmet právnej pomoci

K § 532

Toto ustanovenie definuje predmet právnej pomoci pre účely medzinárodnej

94

spolupráce v trestných.

Pre definíciu právnej pomoci vykonávanej na žiadosť slovenských orgánov sú smerodajné tri prvky: ide o úkony po začatí trestného konania, vykonávajú sa v cudzine a vykonávajú sa na žiadosť slovenských orgánov. Vzhľadom na závažný charakter právnej pomoci nie je pre definíciu úkonu ako „úkonu právnej pomoci“ podstatné, ktorý slovenský orgán o vykonanie úkonu žiada, ale aké je štádium konania v Slovenskej republike.

To znamená, že právna pomoc nie je len činnosťou „justičných orgánov“ (súdov a prokuratúr), ale aj vyšetrovateľov a policajných orgánov, ak zabezpečujú úkony po začatí trestného konania. Vzhľadom na už zdôraznený zásadný význam právnej pomoci vo vzťahu k cudzine, ale aj z dôvodov prijateľnosti ich dožiadaní cudzími orgánmi, musia tieto orgány svoje dožiadania o právnu pomoc do cudziny zasielať len prostredníctvom dozorového prokurátora (§ 533 ods. 2).

Druhý oddiel: Dožiadania slovenských orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s dožiadaniami slovenských orgánov zasielaným do cudziny.

K § 533

Odsek 1 rieši pôsobnosť ústredných orgánov pri odosielaní dožiadaní do cudziny.

Odsek 2 zdôrazňuje subsidiaritu zákonnej úpravy odseku 1 s výnimkou dožiadaní policajtov. Títo musia svoje dožiadania do cudziny zasielať vždy len prostredníctvom prokurátora bez ohľadu na úpravu v medzinárodnej zmluve. Potvrdzuje princíp, že podstata právnej pomoci je daná jej charakterom a nie je orgánom, ktorý o ňu žiada.

K § 534

Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania zasielaného do cudziny.

K § 535

Doručovanie písomností osobám na území iného štátu priamo poštou, bez zapojenia orgánov tohto štátu, je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva. Od tohto spôsobu doručovania je potrebné odlišovať doručovanie prostredníctvom slovenského zastupiteľského orgánu na území iného štátu, ktoré sa môže tiež uskutočniť poštou.

K § 536

Ide o princíp prevzatý z pôvodného ustanovenia § 60 zákona č. 97/1963 Zb. Je zrkadlovým vyjadrením filozofie obsiahnutej v ustanovení § 538. Vyjadruje základný princíp použitia lex fori. Každý štát vykonáva úkony právnej pomoci na svojom území v zásade na základe a podľa svojho právneho poriadku. Druhou stranou uplatnenia tohto princípu je, že dožadujúci štát musí potom akceptovať takýto úkon ako platný, aj keby nebol vykonaný v súlade s jeho právnym poriadkom. Na druhej strane, ak úkon nebol vykonaný v súlade s právny poriadkom dožiadaného štátu, ale napriek tomu bol vykonaný spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je dôvod jeho platnosť neakceptovať. To platí o to viac, že cudzí orgán môže úkon vykonať na žiadosť slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku alebo priamym použitím medzinárodnej zmluvy platnej medzi oboma štátmi.

K § 537

Ustanovenie sa inšpiruje Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach a určuje všeobecnú normu postupu.

Odsek 2 a 3 je vymedzením rozsahu a podmienok procesnej imunity svedka predvolaného z cudziny.

95

Tretí oddiel: Dožiadania cudzích orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s vybavovaním dožiadaní cudzích orgánov slovenskými orgánmi.

K § 538

Odsek 1 obsahuje základný princíp, že úkony právnej pomoci vykonávajú slovenské orgány podľa slovenského právneho poriadku. To znamená, že môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je samozrejme podmienené § 480 a § 482, t.j. orgány neposkytnú právnu pomoc, ak nie je daná aspoň faktická vzájomnosť a ak by jej poskytnutie bolo v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482. Niektoré osobitné úkony právnej pomoci budú okrem toho vyžadovať zmluvnú vzájomnosť (napr. § 551).

Okrem toho môžu slovenské orgány vykonať úkon postupom, ktorý je upravený v medzinárodnej zmluve a ktorého úprava v slovenskom právnom poriadku absentuje, a to priamou aplikáciou medzinárodnej zmluvy (napr. videokonferencia alebo telefonický výsluch upravené v Druhom dodatkovom protokole k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach). Práve vzhľadom na to, že pôjde o postup neupravený v slovenskom právnom poriadku, vyžaduje sa, aby prokurátor zodpovedný za zabezpečenie vykonania právnej pomoci (§ 539) rozhodol aj o modalitách vykonania takéhoto úkonu.

Odsek 2 formuluje výnimkou zo všeobecnej zásady použitia lex fori, a to možnosť postupu podľa cudzích právnych predpisov, ak ich použitie nie je v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482 („medzinárodný verejný poriadok“). Rozširuje pritom dopad ustanovenia § 482, pretože § 482 upravuje rozpor s „materiálnym verejným poriadkom“ (obsah požadovaného úkonu právnej pomoci), zatiaľ čo § 537 ods. 2 upravuje rozpor s „procesným verejným poriadkom“ (spôsob vykonania úkonu právnej pomoci). Typickým prípadom aplikácie cudzej právnej normy, ktorá však nebude v rozpore s § 482, bude zrejme vykonanie tzv. krížového výsluchu (t.j. výsluch svedka zástupcom cudzieho orgánu činného v trestnom konaní a súčasne aj obhajcom obvineného).

Odsek 3 upravuje jedinú požiadavku obojstrannej trestnosti činu, ktorého sa právny úkon týka, v kontexte poskytovania právnej pomoci podľa Trestného poriadku. Ide o úkony, ktoré vyžadujú príkaz súdu (§ 540 ods. 1).

K § 539

Ustanovenie rieši príslušnosť na prijímanie dožiadaní z cudziny a na vybavovanie dožiadaní z cudziny. Na rozdiel od historicky zaužívanej formy delenia právomoci medzi orgány prokuratúry a súdy podľa štádia trestného konania sa určuje právomoc špecificky na úkony právnej pomoci bez ohľadu na štádium konania v cudzine. Ťažiskom pre deľbu úkonov medzi prokuratúru a súdu je použiteľnosť úkonov (ich prípustnosť v konaní) v dožiadanom štáte.

Odsek 1 priznáva pôsobnosť na prijímanie žiadostí z cudziny ministerstvu spravodlivosti.

Odsek 2 upravuje základný princíp právomoci pri vykonávaní dožiadaní z cudziny, a to príslušnosť orgánov prokuratúry a určuje aj ich vecnú a miestnu príslušnosť. To v praxi nevylučuje , že niektoré úkony vykonajú z jeho poverenia policajné orgány alebo na jeho návrh súd (odsek 3), avšak zodpovednosť za vybavenie dožiadania ako celku zostáva na prokuratúre.

Odsek 3 obsahuje výnimku k základnej norme v odseku 2, a to okolnosti, v ktorých namiesto prokuratúry zabezpečuje vykonanie dožiadania súd. V týchto prípadoch prijímajúci orgán (ministerstvo spravodlivosti) môže dožiadanie zaslať priamo súdu, aby nedochádzalo k jeho zbytočnému putovaniu medzi zúčastnenými orgánmi (druhá veta). Odsek 3 tiež určuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na vykonanie výsluchu či iného úkonu, ak cudzí orgán požiada osobitne o to, aby úkon vykonal súd (ide o dôsledok § 538 ods. 2). Aj žiadosť o použitie cudzieho právneho predpisu podľa § 538 ods. 2, z ktorého vyplýva, že požadovaný úkon podľa tohto predpisu vykonáva v dožadujúcom štáte súd, sa bude považovať za

96

žiadosť o vykonanie úkonu slovenským súdom. Pôjde predovšetkým o vykonanie tzv. krížového výsluchu (viď komentár k § 538).

K § 540

Odsek 1 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 1. Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v Slovenskej republike potrebuje príkaz súdu (napríklad ustanovenia § 95 a § 100 tohto zákona), bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán. Odsek 2 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 2 a čiastočne sa inšpiruje právnou úpravou niektorých štátov (v Európe napr. Švajčiarsko), ktoré vyžadujú na vykonanie úkonu právnej pomoci vždy rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Tradícia praxe v Slovenskej republike i potreby efektívnosti vybavovania dožiadaní o právnu pomoc neodôvodňuje zavedenie tohto systému pre každé dožiadanie o právnu pomoc. Jeho použitie na situácie, keď má byť úkon vykonaný podľa právneho poriadku cudzieho štátu, sa však javí odôvodnené. V týchto prípadoch súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, či ho vykoná súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí, a pod.).

Odsek 3 určuje vecnú a miestnu príslušnosť súdu.

K § 541

Odsek 1 určuje základnú zásadu možnosti postupu cudzích orgánov na území Slovenskej republiky pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Odsek 2 je premietnutím ustanovení čl. 5 písm. j/ Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (vyhláška č. 32/1969 Zb.). Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb. ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas ministerstva spravodlivosti.

Odsek 3 obsahuje špecifickú úpravu účasti orgánov cudzieho štátu pri výkone úkonov právnej pomoci v Slovenskej republike rovnako, ako aj iných osôb (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súdu, ak úkon právnej pomoci bude sám vykonávať.

K § 542

Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v Slovenskej republike. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov (špecificky Rakúsko a Maďarsko) a má predísť potrebe opakovaného dožiadania o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu .

Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne (teda nielen jednoduchým doručením – ak adresát je ochotný písomnosť dobrovoľne prevziať). Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie, a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí zodpovednosť za preklad prevziať teda Slovenská republika. Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, ak medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol.

Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania: osobné doručenie. Pre osobné doručenie, ako osobitnú formu doručenia, platí tiež primerane odsek 2: ak doručujúci orgán

97

nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať.

K § 543

Ustanovenie upravuje postup pri výsluchu osoby pod prísahou na žiadosť cudzieho orgánu a text prísah.

Štvrtý oddiel: Niektoré osobitné formy právnej pomoci

Ide o ustanovenia, ktoré majú charakter lex specialis k úprave poskytovania právnej pomoci obsiahnutej v predchádzajúcich oddieloch tejto hlavy.

K § 544

Odsek 1 upravuje osobnú právomoc ministra spravodlivosti na rozhodovanie o povolení prevozu území Slovenskej republiky.

Odsek 2 definuje rozsah rozhodnutia o povolení prevozu v situáciách úkonov právnej pomoci (napr. dočasné odovzdanie osoby), kedy sa prevoz uskutoční územím Slovenskej republiky dvakrát, pred a po vykonaní úkonu, na ktorý sa prevoz žiadal.

Odsek 3 upravuje otázku právneho postavenia pre výnimočný prípad úteku osoby počas prevozu.

K § 545

Ide o ustanovenie, ktoré je základným vykonávacím ustanovením k Druhému dodatkovému protokolu k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 ako aj Schengenskej vykonávacej dohode. Potreba tejto rámcovej úpravy sa vyžaduje vzhľadom na špecifický charakter tohto úkonu. I keď ide o úkon právnej pomoci, ktorý vyžaduje dožiadanie justičného orgánu, jeho realizácia je výslovne z textu zmluvných noriem daná policajným orgánom, ktoré za určitých okolností môžu cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie robiť aj bez predchádzajúceho súhlasu cudzích orgánov. To isté platí aj pri žiadostiach cudzích orgánov o cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie na území SR. Odsek 4 z praktických a operatívnych dôvodov obsahuje normu lex specialis k § 539, zároveň však nevylučuje dojednanie iného orgánu na udeľovanie súhlasu priamo v použiteľnej medzinárodnej zmluve podľa § 479. Ak medzinárodná zmluva však takéto určenie nebude obsahovať, použije sa toto ustanovenie. Taká bude situácia napríklad vo vzťahu k uvádzanému druhému dodatkovému protokolu, ktorý osobitnú úpravu príslušnosti na udeľovanie súhlasu neobsahuje.

K 546 až § 548

Upravuje inštitút dočasného odovzdania osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky, na vykonanie procesných úkonov na územie iného štátu. Znenie reaguje na Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 a neobmedzuje účel odovzdania na špecifické procesné úkony, ako tomu bolo v minulosti.

K § 549

Ustanovenie reaguje na praktické vykonávanie nového inštitútu právnej pomoci, ktorý má Slovenská republika zatiaľ upravený v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX zmluvy čl. 51/1996 Z.z.) a Poľskom (čl. VIII zmluvy č. 28/1998 Z.z.) a obsahuje ho tiež Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Jeho podstatou je, že odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby osoba bola (mohla byť) prítomná pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci.

K § 550

Ide o osobitnú formu právnej pomoci, ktorá je zrkadlovou úpravou k inštitútu dočasného odovzdania osoby do cudziny (§ 546 až § 548). Odsek 3 je zrkadlovým inštitútom

98

k § 549.

K § 551

Ustanovenie upravuje odovzdanie a prevzatie veci, ako aj vydanie veci v kontexte extradície. Odsek 2 upravuje obmedzenie odovzdania súvisiace s potrebou trestného konania v Slovenskej republike. Vzťahuje sa výlučne na trestné konanie, ktoré sa už pred slovenskými orgánmi vedie, nie na prípadné budúce konania.

Odsek 3 upravuje možnosť vzdania sa vrátenia veci alebo súhlasu s vrátením veci priamo jej vlastníkovi.

Odsek 4 rozširuje použitie ustanovení aj na vec odovzdávanú s vydávanou osobou.

K § 552

Toto ustanovenie upravuje osobitnú formu právnej pomoci. Úprava je vykonávacím ustanovením Európskeho dohovoru o praní, vyhľadávaní, zaistení a prepadnutí výnosov z trestnej činnosti z 8.11.1990, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňom 1.9.2001. Vyžaduje sa zmluvná vzájomnosť, faktická vzájomnosť nestačí.

K § 553

Zasielanie informácií z registra trestov sa upravuje ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti.

ŠIESTA ČASŤ - TROVY TRESTNÉHO KONANIA

K 554 a 555

Upravujú sa trovy, ktoré znáša štát. Výslovne sa ustanovuje, že štát znáša aj trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku podania dovolania generálnym prokurátorom, ako aj trovy mimoriadneho dovolania, keďže ide o mimoriadne opravné prostriedky, ktoré opätovne otvárajú možnosť konať v merite veci. Možnosť náhrady v súvislosti s advokátom ex offo je viazaná na prechodné ustanovenie § 566. Zákon upravuje aj povinnosť náhrady nákladov, ktoré spôsobí v trestnom konaní osoba svojou bezdôvodnou neúčasťou.

K § 556 a 557

Tieto ustanovenia upravujú povinnosť pre odsúdeného nahradiť štátu trovy v týchto ustanoveniach uvedené.

K 558

Ustanovuje sa možnosť, aby súd určil, že odsúdený je povinný nahradiť trovy poškodenému za splnenia podmienok uvedených v odseku 1. Odsek 2 tohto ustanovenia umožňuje, aby súd rozhodol o povinnosti náhrady trov poškodenému aj v iných prípadoch – ide o vykonanie čl. 6 a 7 Rámcového rozhodnutia Rady o postavenia obetí v trestnom konaní.

K § 559 a 560

Ustanovuje sa, ktorý orgán rozhoduje o povinnosti na náhradu trov konania. Pritom sa umožňuje, aby rozhodnutie vydal aj poverený vyšší súdny úradník.

SIEDMA ČASŤ – SPOLOČNÉ, PRECHODNÉ A ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

K § 561

Podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR sa príslušným spôsobom navrhuje odkaz na aproximačnú prílohu.

K § 562

Ustanovuje sa prechodné obdobie, počas ktorého budú môcť pôsobiť ako ustanovení obhajcovia, nielen novo vzniknutí verejní obhajcovia, ale aj iní advokáti. Rovnaký postup sa

99

navrhuje aj v prípade inštitútu spoločného zástupcu a zástupcu v prípade nemajetného poškodeného.

K § 563

Upravuje sa splnomocňovacie ustanovenie na vydanie vykonávacích právnych predpisov.

K § 564 a 565

V nadväznosti na § 16 ods. 1 sa ustanovuje, ktorý okresný súd je súdom v sídle krajského súdu ak je takýchto súdov viacej – prípad Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach.

Zároveň sa v tejto súvislosti v § 565 upravuje postup súdov vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Tiež sa upravuje postup ohľadom lehôt určených pre skončenie vyšetrovania, ako aj postup vo veciach, v ktorých začala väzba za účinnosti predošlého zákona.

K § 566

Upravuje sa príslušnosť súdu na rozhodovanie o tom, že sa nevykoná trest uložený za skutok, ktorý nie je trestným činom, resp. v tej súvislosti skrátený súhrnný alebo úhrnný trest.

K § 567 a 568

Ustanovujú sa prechodné ustanovenia v súvislosti so zmenou príslušnosti súdov a v súvislosti s obnovou konania.

K § 569 a 570

Upravuje sa zrušovacie ustanovenie a účinnosť zákona, ktorá sa navrhuje v súlade s návrhom Trestného zákona a s potrebnou legisvakančnou lehotou.

Bratislava, 26. máj 2004

Mikuláš Dzurinda, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v. r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

100