NÁRODNÁ RADA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
III. volebné obdobie
ZÁKON
z ...................... 2002
o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním)
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:
Čl. I
§ 1
Tento zákon ustanovuje podmienky použitia informačno-technických prostriedkov1 bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok používa.
§ 2
Informačno-technický prostriedok možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti, alebo na ochranu práv a slobôd iných. Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je nevyhnutné pre dosiahnutie zákonom uznaneného cieľa, na ktorý slúži.
_______________________
1) § 12 zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe; § 35 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore; § 12 zákona č. 198/1994 Z.z. o Vojenskom spravodajstve; § 33 zákona č. 57/1998 Z.z. o Železničnej polícii; § 23 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže; § 24 ods. 1 zákona č. 240/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve.
§ 3
(1) Informačno-technický prostriedok proti fyzickej osobe, právnickej osobe alebo proti orgánu verejnej moci smú použiť iba orgány štátu, ktorým zákon výslovne priznal oprávnenie použiť informačno-technický prostriedok. Predpokladom, od ktorého oprávnený orgán štátu pri použití informačno-technického prostriedku nesmie nikdy upustiť, je splnenie zákonom ustanovených podmienok pre použitie informačno-technického prostriedku.
(2) Orgány územnej samosprávy, súkromné bezpečnostné služby, ani iná fyzická osoba alebo právnická osoba nesmie použiť informačno-technický prostriedok proti fyzickej osobe, právnickej osobe alebo proti orgánu verejnej moci.
§ 4
(1) Informačno-technické prostriedky možno použiť iba na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného sudcu2 len na nevyhnutný čas, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov. Lehota začína plynúť dňom udelenia súhlasu. Ak je nevyhnutné použiť naraz alebo následne niekoľko informačno-technických prostriedkov, každý z nich možno použiť len s výslovne udeleným súhlasom zákonného sudcu pre použitie informačno-technického prostriedku v rozsahu udeleného súhlasu.
(2) Zákonný sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačnotechnických prostriedkov, môže na základe novej žiadosti dobu použitia predĺžiť, zakaždým však najviac o ďalších šesť mesiacov.”
(3) Žiadosť na použitie informačno-technického prostriedku sa predkladá písomne príslušnému súdu. Žiadosť o povolenie musí obsahovať:
a) druh informačno-technického prostriedku, ktorý sa použiť, miesto jeho použitia, navrhovaný čas trvania jeho použitia, údaje o osobe, voči ktorej sa tento prostriedok použiť; ak ide o odpočúvanie alebo zvukové zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, aj číslo účastníckej stanice,
b) informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa podáva žiadosť o použitie informačno-technického prostriedku,
c) informáciu o každej predchádzajúcej žiadosti na použitie informačno-technického prostriedku vo vzťahu k osobe uvedenej v písmene a) vrátane údajov o dátumoch predloženia predchádzajúcich žiadostí a označenie každého zákonného sudcu, ktorý o predchádzajúcej žiadosti rozhodol,
d) dôvody na použitie informačno-technického prostriedku.
Súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti.
_____________________
2) § 88 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení zákona č. 366/2000 Z.z.; § 13 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení čl. III zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
(4) Zákonný sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačnotechnických prostriedkov, je povinný sústavne skúmať trvanie dôvodov ich použitia. Ak dôvody pominuli, je povinný bezodkladne rozhodnúť o ukončení ich používania.
§ 5
(1)Vedúci orgánu štátu oprávneného použiť informačno-technický prostriedok vedie celoštátny prehľad o vydaných a odmietnutých povoleniach a zodpovedá za jeho úplnosť.
(2)Orgán, ktorý požiadal súd o povolenie na použitie informačno-technického prostriedku, o každom rozhodnutí zákonného sudcu do 24 hodín od rozhodnutia písomne vyrozumie vedúceho orgánu štátu, v ktorom pôsobí.
§ 6
(1) Orgán štátu je povinný v priebehu použitia informačnotechnických prostriedkov sústavne skúmať, či trvajú dôvody ich použitia. Ak tieto dôvody pominuli, je povinný použitie informačnotechnických prostriedkov okamžite skončiť.
(2) O skončení použitia informačnotechnických prostriedkov podľa odseku 1 orgán štátu je povinný informovať zákonného sudcu, ktorý dal súhlas na ich použitie.
§ 7
(1) Ak sa pri použití informačno-technického prostriedku vyhotovil zvukový, obrazový alebo zvukovo-obrazový záznam (ďalej len „záznam“), orgán štátu, ktorý záznam vyhotovil, nesmie vyhotoviť kópiu záznamu, ani záznam poskytnúť k nahliadnutiu či skopírovaniu inej osobe, inému štátnemu orgánu, alebo orgánu územnej alebo inej samosprávy. Originál záznamu možno postúpiť jedine vecne a miestne príslušnému orgánu štátu, ak záznam môže byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným orgánom štátu v medziach jeho zákonom ustanovenej právomoci.
(2) Ustanovenie odseku 1 neplatí, ak sa záznam v súlade s týmto zákonom vyhotovil na technickom zariadení, ktoré je zabudované v objekte, kde sa záznam vyhotovil. V takom prípade orgán štátu je oprávnený vyhotoviť jednu kópiu záznamu. Túto kópiu nesmie ďalej kopírovať, dať k nahliadnutiu či skopírovaniu inej osobe, inému orgánu štátu, alebo orgánu územnej alebo inej samosprávy. Kópiu záznamu vyhotovenú podľa tohto ustanovenia možno postúpiť jedine vecne a miestne príslušnému orgánu štátu, ak kópia záznamu môže byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným orgánom štátu v medziach jeho zákonom ustanovenej právomoci.
(3) Ak sa informačno-technický prostriedok použil v rozpore s týmto zákonom, záznam získaný pri takom použití alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného použitia informačno-technického prostriedku nijaký orgán štátu ani iný orgán verejnej moci nesmie použiť ako dôkaz, ani uznať za dôkaz. Nezákonne získaný záznam alebo iný výsledok sa musí zničiť v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie povolenia do 24 hodín od protiprávneho použitia informačno-technického prostriedku.
(4) Ak pri použití informačno-technického prostriedku sa vyhotovil záznam a neskôr:
a)sa nezistili skutočnosti významné na dosiahnutie zákonom ustanoveného účelu použitia informačno-technického prostriedku,
b)zákonný sudca podľa § 4 ods. 4 rozhodne o skončení povolenia na použitie informačno-technického prostriedku, alebo ak
c)vznikne povinnosť orgánu štátu skončiť použitie informačno-technického prostriedku podľa § 5 ods. 1,
orgán štátu, ktorý záznam vyhotovil, je povinný do 24 hodín od nastania jednej z uvedených skutočností záznam zničiť. O zničení záznamu sa vyhotoví písomná zápisnica, v ktorej sa uvedie dôvod zničenia a osoba, ktorá nariadila alebo schválila použitie informačno-technického prostriedku, ktoré nebolo v súlade so zákonom, alebo sa takého konania sama dopustila. Záznam sa pred zničením nesmie skopírovať ani prepísať do písomnej alebo akejkoľvek inej podoby.
§ 8
Použitie informačno-technického prostriedku, vyhotovenie záznamu alebo skopírovanie záznamu, ktoré sa uskutoční v rozpore s týmto zákonom, zakladá zodpovednosť osoby, ktorá zákon porušila tak, že nezákonné správanie nariadila, schválila alebo sa ho inak dopustila.
§ 9
(1)Národná rada Slovenskej republiky na uplatnenie svojej ústavnej pôsobnosti kontrolovať dodržovanie zákonov dva razy ročne v pléne prerokuje správu výboru povereného kontrolovaním použitia informačno-technických prostriedkov o stave ich použitia. Súčasťou správy predkladanej plénu musí byť každý zistený prípad nezákonného použitia informačno-technických prostriedkov vrátane informácie o zodpovednosti osôb podľa § 8. Správou sa nesmie odhaliť totožnosť osôb, proti ktorým sa použili informačno-technické prostriedky, ani inak porušiť ich právo na súkromie.
(2) Správu prerokovanú v pléne môžu uverejniť hromadné informačné prostriedky. Súčasťou správy uverejnej v hromadných informačných prostriedkoch nesmú byť utajené skutočnosti. Náklady uverejnenia neznáša štátny rozpočet.
(3) Vedúci orgánu štátu s právomocou používať informačno-technické prostriedky do 5 pracovných dní nasledujúcich po dni doručenia žiadosti výboru povereného podľa odseku 1 alebo od predloženia žiadosti poslanca pôsobiaceho v tomto výbore je povinný žiadateľovi poskytnúť všetky v súlade so zákonom vyžiadané informácie o použití informačno-technických prostriedkov. Na dobu svojej neprítomnosti je vedúci orgánu štátu povinný určiť osobu, ktorá v jeho mene splní túto povinnosť.
Čl. II
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 72/1995 Z.z. , zákona č. 73/1998 Z.z., zákona č. 256/1999 Z.z. a zákona č. 328/2002 Z.z. sa mení takto:
1. § 13 a 14 sa vypúšťajú.
Čl. III
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 251/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z.z., zákona č. 353/1997 Z.z., zákona č. 12/1998 Z.z., zákon a č. 73/1998 Z.z., zákona č. 256/1998 Z.z., zákona č. 116/2000 Z.z., zákona č. 323/2000 Z.z., zákona č. 367/2000 Z.z., zákona č. 490/2001 Z.z., zákona č. 48/2002 Z.z., zákona č. 182/2002 Z.z. a zákona č. 422/2002 Z.z. sa mení takto:
1. § 37 odsek 1 až 6 a § 38 sa vypúšťajú.
Čl. IV
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z.z. o Vojenskom spravodajstve sa mení takto:
1. § 13 a 14 sa vypúšťajú.
Čl. V
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 57/1998 Z.z. o Železničnej polícii v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 73/1998 Z.z., zákona č. 182/2002 Z.z., zákona č. 422/2002 Z.z. a zákona č. 513/2002 Z.z. sa mení takto:
1. § 35 odsek 1 až 6 a § 36 odsek 1 až 5 sa vypúšťajú.
Čl. VI
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 422/2002 Z.z. sa mení takto:
1. § 24 odsek 2 až 6 a § 25 sa vypúšťajú.
Čl. VII
Zákon č. 240/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 422/2002 Z.z. sa mení takto:
1. § 24 odsek 4 až 12 sa vypúšťajú.
Čl. VIII
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 77/1998 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 86/2000 Z.z. a zákona č. 138/2002 Z.z. sa dopĺňa takto:
§ 59 sa dopĺňa o nové písmeno f), ktoré znie:
„f) vykonáva kontrolu používania informačno-technických prostriedkov podľa osobitného zákona.49a .“
Poznámka pod čiarou k odkazu 49a znie:
49a) Zákon č. .../2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov mocenskými zložkami štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“
Čl. IX
Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.
Dôvodová správa
Všeobecná časť
Použitie informačno-technických prostriedkov je nevyhnutnou súčasťou práce Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, aj Vojenského spravodajstva pri uplatnení ich zákonom určených právomocí a pri plnení ich zákonom ustanovených úloh.
Platná právna úprava použitia informačno-technických prostriedkov pozostáva zo:
- zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov,
-zákona č. 198/1994 Z.z. o Vojenskom spravodajstve,
-zákona č. 57/1998 Z.z. o Železničnej polícii v znení neskorších predpisov,
-zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení zákona č. 422/2002 Z.z.,
-zákona č. 240/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení zákona č. 422/2002 Z.z.,
-zákona č. 141/1961 Zb. o Trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov.
Použitie informačno-technických prostriedkov je zároveň zásahom do základných práv a slobôd osôb. Preto sa musí vykonávať tak, aby sa nadmerne neobmedzili práva, ktoré priznáva Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné dohovory o ľudských právach a základných slobodách, ktorých účastníkom je Slovenská republika. Vo vzťahu k použitiu informačno-technických prostriedkov ide o právo na zákonného sudcu priznané čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj o právo na súkromie, ktoré sa chráni podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Základné právo na zákonného sudcu a základné právo na súkromie sa podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike zaručuje v zásadne rozdielnej kvalite.
A. Právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 každému priznáva právo na zákonného sudcu. Toto právo sa realizuje aj prostredníctvom ochrany určenej vyššie uvedenými zákonmi. Tieto zákony určujú podmienku, podľa ktorej mocenské zložky štátu môžu proti osobe použiť informačno-technické prostriedky s písomným súhlasom sudcu.
Zákon č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov túto podmienku upravuje nasledovne:
“Informačnotechnické prostriedky je informačná služba oprávnená použiť iba v prípadoch, keď získanie informácií podľa § 2 tohto zákona je iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené.” (§ 13 ods. 1)
“Informačnotechnické prostriedky možno použiť iba na základe predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu len na nevyhnutný čas, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov. Lehota začína plynúť dňom udelenia súhlasu.” (§ 13 ods. 2)
“Sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačnotechnických prostriedkov, môže na základe novej žiadosti dobu použitia predĺžiť, zakaždým však najviac o ďalších šesť mesiacov.” (§ 13 ods. 3)
“Žiadosť o udelenie súhlasu na použitie informačnotechnických prostriedkov sa predkladá písomne sudcovi a obsahuje údaje o osobe, ktorej sa použitie informačnotechnického prostriedku týka, o druhu informačnotechnického prostriedku, mieste, dobe trvania a dôvodoch jeho použitia; ak ide o odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, aj číslo účastníckej stanice.” (§ 13 ods. 4)
“Sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačnotechnických prostriedkov, je povinný sústavne skúmať trvanie dôvodov ich použitia. Ak dôvody pominuli, je povinný bezodkladne rozhodnúť o ukončení ich používania.” (§ 13 ods. 5)
Zhodné ustanovenie obsahuje aj zák. č. 171/1993 Z.z. a zák. č. 198/1994 Z.z. 13 ods. 2).
Predchádzajúci písomný súhlas sudcu sa na použitie informačno-technických prostriedkov vyžaduje aj podľa § 35 ods. 2 zák. č. 57/1998 Z.z, podľa § 24 ods. 2 zák. č. 4/2001 Z.z. a podľa § 24 ods. 6 zák. č. 240/2001 Z.z. Tieto zákony však umožňujú použiť informačno-technické prostriedky aj bez predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu.
V právnej úprave zavedenej podľa osobitných zákonov v 90. rokoch 20. storočia existoval nedostatok, ktorý spočíval v absencii ustanovenia o príslušnosti súdu, na ktorom mal pôsobiť zákonný sudca. Tento nedostatok sa odstránil schválením čl. III bod 7 zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Touto úpravou sa doplnil zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov tak, že o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov rozhoduje krajský súd v obvode ktorého sídlo žiadateľ o vydanie súhlasu na ich použitie, resp. krajský súd, v ktorého obvode sa nachádza objekt Zboru väzenskej a justičnej stráže, ak sa informačno-technické prostriedky majú použiť v tomto objekte.
B. Právo na súkromie
Právna úprava založená zákonom č. 46/1993 Z.z., zákonom č. 171/1993 Z.z., zákonom č. 198/1994 Z.z., zákonom č. 57/1998 Z.z., zákonom č. 4/2001 Z.z. a zákonom č. 240/2001 Z.z. dostatočne neprihliadla na zmenu v ponímaní základných práv a slobôd, ktorá sa v ústavnom práve udiala priznaním ochrany právu na súkromie podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a ods. 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ani v dostatočnej miere nevzala do úvahy obsah a účel záväzku, ktorý vyplýva pre Slovenskú republiky z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zákon o Policajnom zbore, zákon o Železničnej polícii, zákon o Zbore väzenskej a justičnej stráže, aj zákon o orgánoch štátnej správy v colníctve umožňuje použiť informačno-technické prostriedky aj bez predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu.
Podľa § 37 ods. 4 zák. č. 171/1993 Z.z.: „Vo výnimočných prípadoch, ak vec neznesie odklad a písomný súhlas sudcu nemožno vopred získať, je možné použiť informačno-technické prostriedky aj bez tohto súhlasu. Policajný zbor je však povinný neodkladne písomný súhlas sudcu dodatočne vyžiadať. Ak policajný zbor nedostane dodatočný písomný súhlas do 24 hodín od začiatku využívania informačno-technických prostriedkov, alebo ak sudca odmietne dať takýto súhlas, Železničná polícia je povinná používanie informačno-technických prostriedkov skončiť. Takto získané informácie nesmie Železničná polícia použiť a musí ich zničiť v prítomnosti sudcu, ktorý by inak bol príslušný vydať takýto dodatočný súhlas.“
Identicky formulované oprávnenie sa priznáva aj Železničnej polícii podľa § 35 ods. 4 zák. č. 57/1998 Z.z., Zboru väzenskej a justičnej stráže podľa § 24 ods. 4 zák. č. 4/2001 Z.z. a orgánom colnej správy podľa § 24 ods. 7 zák. č. 240/2001 Z.z.
Citovaná právna úprava nepriznáva význam právu na súkromie. Kým pri predchádzajúcom udeľovaní súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku existuje pravdepodobnosť, že sudca súhlas neudelí a v dôsledku toho vôbec nedôjde k odpočúvaniu, pri uplatnení postupu podľa citovaných ustanovení zákonov sa odpočúvanie začne a až následne ho sudca môže skončiť z dôvodu nezákonnosti. Po zákonom ustanovenú dobu 24 hodín teda orgán štátu môže použitím informačno-technického prostriedku zasahovať do súkromia, hoci dodatočne súd také správanie odmietne pre neexistenciu verejného záujmu prevažujúceho nad záujmom na ochrane súkromia. Okrem toho, ani jedna z citovaných právnych noriem nevylučuje obchádzanie zákona opakovaným využitím informačno-technického prostriedku na menej ako 24 hodín, čím možno nastoliť stav využívania informačno-technických prostriedkov bez súhlasu sudcu. Ani jedna z týchto úprav neukladá povinnosť oznámiť sudcovi využitie informačno-technického prostriedku, ak pred uplynutím zákonom ustanovenej lehoty štátny orgán z vlastného rozhodnutia upustí od ďalšieho použitia informačno-technického prostriedku. Ani jedna z týchto úprav tiež neurčuje zákaz opakovaného použitia informačno-technického prostriedku. Ak teda štátny orgán podliehajúci režimu zákona č. 171/1993 Z.z., zákona č. 57/1998 Z.z., zákona č. 4/2001 Z.z. alebo zákona č. 240/2001 Z.z. využije informačno-technický prostriedok na niekoľko hodín, potom od ďalšieho využitia informačno-technického prostriedku upustí a svoje správanie zopakuje na druhý deň, či dokonca po celé roky, v súlade s platnou právnou úpravou bude môcť obmedzovať právo na súkromie osoby bez toho, aby jeho správanie podliehalo schváleniu sudcom, ak bude vedieť odôvodniť, prečo „vec neznesie odklad“. Neuveriteľnosť tejto možnosti sa znásobuje porovnaním s inými zásahmi do práva na súkromie, napríklad s domovou prehliadkou, ktorú bez príkazu súdu nemožno vykonať.
Európsky súd pre ľudské práva o použití informačno-technických prostriedkov dohľadu spôsobom znamenajúcim obmedzenie práva na súkromie uviedol, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré typické pre policajný štát, tolerovateľné podľa Dohovoru len potiaľ, pokiaľ striktne nevyhnutné pre ochranu demokratických inštitúcií (Case of Klass and Others, 1979: 28, § 41). Túto výnimku podľa Európskeho súdu pre ľudské práva opodstatňujú dve okolnosti: prvou je technický pokrok zaznamenaný vo vývoji špionážnych prostriedkov a následne aj v prostriedkoch kontrašpionážneho dohľadu; druhou okolnosťou je rozmach terorizmu v Európe. V dôsledku týchto okolností sa demokratické zriadenia ocitajú v ohrození. Aby im štát mohol vzdorovať a účinne predchádzať, musí mať možnosť podrobiť tajnému dohľadu podozrivé živly pôsobiace v sfére jeho jurisdikcie. Vzhľadom na to Európsky súd pre ľudské práva uznal, že existencia právnej úpravy, ktorou sa vytvára možnosť uplatnenia tajného dohľadu nad poštovými zásielkami a telekomunikáciami za výnimočných podmienok je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti a/alebo na predchádzanie nepokojom a zločinnosti (Case of Klass and Others, § 41) Na druhej strane, vzhľadom na to, že existencia takého zákona vytvára príležitosť pre podkopanie, či dokonca zničenie demokracie pod zámienkou jej ochrany, zmluvné strany Dohovoru v mene boja proti špionáži a terorizmu nesmú zaviesť akékoľvek opatrenie, ktoré pokladajú za prijateľné. V súlade s Dohovorom je len taký systém dohľadu, v ktorom existujú primerané a účinné záruky proti zneužitiu. Kritériá ich hodnotenia majú iba relatívny charakter závisiaci od okolností prípadu:
- podstata, rozsah a trvanie prostriedkov tajného dohľadu,
- právny základ pre vydanie povolenia na ich uplatnenie,
- typ štátneho orgánu s právomocou dovoliť použitie a kontrolovať využívanie takých
prostriedkov,
- forma opravných prostriedkov poskytnutých na preskúmanie rozhodnutia, ktorým sa dovoľuje tajný dohľad.
Európsky súd pre ľudské práva pri uplatnení týchto kritérií výslovne uviedol, že odpočúvanie a iné formy sledovania telefonických rozhovorov predstavujú závažný zásah do
súkromného života a korešpondencie, a preto sa musia zakladať na právnej úprave, ktorá je zvlášť presná (Case of Kopp v. Switzerland, § 72). Podľa Európskeho súdu: “V kontexte tajných sledovacích opatrení alebo monitorovania komunikácie orgánmi verejnej moci musí vnútroštátne právo poskytovať jednotlivcovi určitú ochranu pred svojvoľnými zásahmi do jeho práv priznaných článkom 8, a to s prihliadnutím na nedostatok verejnej kontroly a na riziko zneužitia moci. Preto vnútroštátne právo musí byť dostatočne jednoznačné vo svojich ustanoveniach, aby osobám poskytlo primeraný návod ohľadne okolností a podmienok, za ktorých sa úrady môžu uchýliť k tajným opatreniam.” (Case of Kopp, § 64)
Nedostatky v ochrane práva na súkromie pri použití informačno-technických prostriedkov mocenskými zložkami štátu sa roku 2001 pokúsila odstrániť skupina poslancov NR SR (J. Langoš, L. Gyurovszky, F. Mikloško). Poslanci predložili návrh zákona o ochrane súkromia a o príslušnosti súdov pri použití informačno-technických prostriedkov, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač č. 1145). Vláda Slovenskej republiky k tomuto návrhu zaujala nesúhlasné stanovisko uznesením č. 890 z 26. septembra 2001. Národná rada SR schválila poslanecký návrh zákona 11. apríla 2002. Prezident SR rozhodnutím č. KP 401/2002 z 29. apríla 2002 vrátil zákon, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony vo vzťahu k používaniu informačno-technických prostriedkov (zákon o ochrane súkromia) Národnej rade SR na opätovné prerokovanie. NR SR na opätovnom prerokovaní zákon neschválila. Vláda SR predložila NR SR 24. apríla 2002 návrh zákona o používaní informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1510). Národná rada SR vládny návrh odmietla.
Právna úprava platná v Slovenskej republike odporuje čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - nie je mimoriadne presná, neustanovuje jasné a podrobné pravidlá pre rozhodnutie o použití informačno-technických prostriedkov. Celkom naopak, obsahuje iba všeobecné normy, ktoré umožňujú, aby informačno-technické prostriedky používal rad štátnych orgánov - Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Železničná polícia, Zbor väzenskej a justičnej stráže, ako aj orgány colnej správy - bez toho, aby sa zachovala spravodlivá rovnováha medzi verejnými záujmami (verejná bezpečnosť, národná bezpečnosť, predchádzanie zločinnosti) a záujmami jednotlivca, ktoré sa uznávajú za relevantné, a preto sa im priznáva ochrana prostredníctvom článku 8 Dohovoru.
Existujúci stav používania informačno-technických prostriedkov v Slovenskej republike zároveň nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Tak z hľadiska úpravy právomocí štátnych orgánov oprávnených použiť informačno-technické prostriedky, ako aj z hľadiska práv priznaných osobám v prípade použitia takých prostriedkov sa v nedostatočnej miere dbá o ochranu práva na súkromie. Významným nedostatkom v ochrane základných práv osôb je neexistencia zákonom určenej povinnosti pre štátny orgány používajúci informačno-technické prostriedky zničiť zvukové, obrazové a ďalšie záznamy získané prostredníctvom informačno-technických prostriedkov, ak sa nesplní účel ich použitia. Taká povinnosť podľa zákona platí iba pre informácie získané prostredníctvom informačno-technických prostriedkov bez predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu podľa poslednej
vety § 35 ods. 4 zákona č. 57/1998 Z.z., podľa poslednej vety § 24 ods. 4 zákona č. 4/2001 Z.z., ako aj podľa poslednej vety § 24 ods. 7 zákona č. 240/2001 Z.z.
Ďalší nedostatok spočíva v neexistencii právnej úpravy dôslednej kontroly. V platnom právnom poriadku Slovenskej republiky sa zabezpečuje ochrana práv jednotlivca ustanovením povinnosti sudcu skúmať trvanie dôvodov na použitie informačno-technických prostriedkov 13 ods. 5 zák. č. 46/1993 Z.z.; § 37 ods. 4 zák. č. 171/1993 Z.z.; § 13 ods. 5 zák. č. 198/1994 Z.z.; § 35 ods. 6 zák. č. 57/1998 Z.z.; § 24 ods. 6 zák. č. 4/2001 Z.z.), ale táto úprava je nedôsledná v tom, že povinnosť sa sudcovi neukladá podľa zákona č. 240/2001 Z.z. voči orgánom colnej správy. Okrem toho úplne chýba právny základ pre celkový prehľad o miere, frekvencii a rozsahu používania informačno-technických prostriedkov jednotlivými štátnymi orgánmi. Ten sa iba čiastočne zabezpečuje voči SIS prostredníctvom ustanovenia § 14 ods. 5 zákona o SIS, podľa ktorého: „Informačná služba vedie evidenciu o použití informačno-technických prostriedkov.“
Predložený návrh zákona odstraňuje nedostatky existujúceho stavu použitia informačno-technických prostriedkov a jeho právnej úpravy. Za najvýznamnejší prínos možno označiť zjednotenie právnej úpravy, určenie rovnakých podmienok a rozsahu ochrany súkromia bez rozlíšenia medzi orgánmi štátu, ktoré použijú informačno-technický prostriedok.
Navrhnutá právna úprava uvádza použitie informačno-technických prostriedkov do súladu s právom na súkromie tak, ako sa zaručuje podľa Ústavy Slovenskej republiky, aj podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach a slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Určujú sa jasné podmienky a postup štátnych orgánov pri použití informačno-technických prostriedkov. Tým sa zvyšuje právna istota orgánov štátu, aj osôb, ktorých práva sa obmedzujú použitím informačno-technických prostriedkov. Orgány štátu oprávnené so súhlasom sudcu použiť informačno-technické prostriedky majú možnosť použiť informačno-technický prostriedok iba v rozsahu účelu vymedzeného zákonom. Zákonný sudca ako ochranca základných práv osoby, proti ktorej sa informačno-technických prostriedok použiť bez jej vedomia, za úlohu overiť, či orgán štátu uchádzajúci sa o povolenie na použitie informačno-technického prostriedku zamýšľa použiť informačno-technických prostriedok na splnenie účelu použitia ustanoveného zákonom, alebo či zamýšľa použiť informačno-technický prostriedok nad rámec zákonom dovoleného. Za účelom kvalifikovaného pôsobenia zákonného sudcu pri plnení zverenej úlohy sa navrhnutou úpravou taxatívne určujú údaje, ktoré orgán štátu žiadajúci sudcu o povolenie na použitie informačno-technických prostriedkov musí sudcovi predložiť, aby vznikla právomoc sudcu o žiadosti konať.
Navrhnutou úpravou sa zjednocuje postup všetkých orgánov štátu pred použitím informačno-technických prostriedkov a pri ich použití. Vytvára sa mechanizmus kontroly Národnou radou Slovenskej republiky nad činnosťou orgánov štátu oprávnených použiť informačno-technické prostriedky. Národná rada podľa čl. 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky kontrolovať, ako sa dodržuje ústava, ústavné zákony a zákony. Obmedzenie práva na súkromie použitím informačno-technického prostriedku je zásahom do ústavnej ochrany a môže sa udiať len v súlade so zákonom. Za účelom ochrany práva na súkromie sa vytvára kontrolný mechanizmus určujúci Národnú radu Slovenskej republiky ako štátny orgán s právomocou dohliadať na primeranosť obmedzenia práva na súkromie tými orgánmi verejnej moci, ktoré v súlade so zákonom môžu použiť informačno-technické prostriedky.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky je orgánom, ktorý priebežne skúma a hodnotí dodržovanie zákonom určených podmienok pre použitie informačno-technických prostriedkov. O svojich zisteniach výbor predkladá správu plénu Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh ustanovuje povinnosť pléna Národnej rady Slovenskej republiky dvakrát ročne prerokovať správu. Návrh ponecháva na Národnej rade Slovenskej republiky, aby aj s prihliadnutím na zistený stav rozhodla, či prerokuje spoločnú správu o použití informačno-technických prostriedkov všetkými orgánmi štátu, alebo či prerokuje osobitné správy o použití informačno-technických prostriedkov Slovenskou informačnou službou, Policajným zborom, Vojenským spravodajstvom, Železničnou políciou, Zborom väzenskej a justičnej stáže a orgánmi colnej správy.
Zákonom ustanovenou náležitosťou správy údaje o každom prípade nezákonného použitia informačno-technického prostriedku, ktorý sa vyskytol a výbor ho zistil. Povinným údajom je aj informácia o uplatnení osobnej zodpovednosti za porušenie zákona. O schválených aj odmietnutých povoleniach na použitie informačno-technických prostriedkov sa povedie celoštátna evidencia, ktorá bude základom pre správy výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Zodpovednosť sa úplnú a včasnú informovanosť Národnej rady Slovenskej republiky v súlade so svojím ústavným postavením budú znášať ministri stojaci na čele rezortov, v ktorých zriadené orgány štátu s právomocou používať informačno-technické prostriedky spôsobom obmedzujúcim základné práva osôb. Ide o päť ministrov, a to o ministra vnútra, ministra obrany, ministra dopravy, pôšť a telekomunikácií, ministra spravodlivosti, ministra financií a riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Pre každý orgán štátu používajúci informačno-technické prostriedky sa povedie osobitný prehľad u príslušného ministra a v prípade Slovenskej informačnej služby u jej riaditeľa. Ten, kto v mene príslušného štátneho orgánu predloží zákonnému sudcovi žiadosť o povolenie podľa tohto zákona, povinnosť písomne vyrozumieť ministra, resp. riaditeľa Slovenskej informačnej služby, o podaní žiadosti a o sudcovom rozhodnutí o žiadosti. Na splnenie oznamovacej povinnosti zákon určuje 24 hodinovú lehotu, ktorá začína plynúť rozhodnutím zákonného sudcu o žiadosti.
Vedúci každého štátneho orgánu používajúceho informačno-technické prostriedky zákonnú povinnosť poskytnúť informácie výboru, prostredníctvom ktorého sa vykonáva kontrolná právomoc Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj jednotlivým členom tohto výboru. Riaditeľ Slovenskej informačnej služby, minister vnútra, minister obrany, minister spravodlivosti, minister dopravy, pôšt a telekomunikácií, aj minister financií rovnako dlhú lehotu na poskytnutie informácií Národnej rade Slovenskej republiky o použití informačno-technických prostriedkov na to oprávnenými zložkami svojho rezortu. Lehota je päťdenná. Začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bola doručená žiadosť od oprávnenej osoby.
Za účelom uplatnenia práva prijímať, rozširovať a vyhľadávať informácie (čl. 26 Ústavy SR, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ako aj v záujme posilnenia kontroly verejnou mienkou, ktorá je súčasťou princípov demokratického a právneho štátu, sa hromadno-informačným prostriedkom výslovne priznáva právo uverejniť správu po jej prerokovaní v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Základom kontroly nad dodržovaním zákona pri použití informačno-technických prostriedkov sa stane informovanosť Národnej rady Slovenskej republiky a následne aj verejnosti o rozsahu a frekvencii používania informačno-technických prostriedkov jednotlivými orgánmi štátu.
Zákon týmto spôsobom rieši konflikt medzi záujmom na ochrane utajených
skutočností a základným právom na informácie tak, aby sa nastolila rovnováha medzi obomi záujmami.
Právo na informácie možno obmedziť, ak sa splní formálna a dve materiálne podmienky zhodné s podmienkami, za ktorých ústava dovoľuje obmedziť slobodu prejavu (podrobnejšie o tom nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 15/1998. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 46-47). K právu na informácie konfliktný verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností je predmetom úpravy zákona č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Konflikt verejného záujmu na ochrane utajovaných skutočností a verejného záujmu na prístupe k informáciám v demokratickom a právnom štáte nemožno riešiť popretím práva na informácie. Ochranu utajovaných skutočností nemožno založiť ani na metóde extenzívneho výkladu práva. Predmetom zákonnej ochrany iba skutočnosti, ktoré majú v zákone ustanovené vlastnosti utajovaných skutočností, a nie celé materiály, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. Z požiadavky nastolenia spravodlivej rovnováhy oboch verejných záujmov chránených právnym poriadkom vyplýva záver, podľa ktorého ak predmet, voči ktorému oprávnená osoba uplatní právo na prístup k informáciám, obsahuje utajované skutočnosti, orgán verejnej moci nemôže odmietnuť prístup k celému predmetu, ale iba k tej jeho časti, v ktorej sa uvádza utajovaná skutočnosť. Podobne o zverejnení predmetu obsahujúceho utajovanú skutočnosť platí, že iba utajovaná skutočnosť sa chráni pred zverejnením, a nie celá vec, v ktorej sa utajovaná skutočnosť nachádza. Ak napríklad písomnosť obsahuje utajovanú skutočnosť, orgán štátu s právomocou je chrániť, môže utajovanú skutočnosť začierniť alebo inak urobiť verejnosti neprístupnou, ale nemôže odmietnuť uverejnenie všetkého ostatného, čo sa uvádza v písomnosti. V súlade s tým sa podľa zákona uverejňuje správa o použití informačno-technických prostriedkov mocenskými zložkami štátu v časovom intervale, ktorý uplynul od vypracovania predchádzajúcej správy predloženej parlamentu o použití informačno-technických prostriedkov.
Uverejnenie sa vykoná na náklady masmédií bez možnosti žiadať o kompenzáciu nákladov z prostriedkov štátneho rozpočtu.
Navrhovaná právna úprava nepredpokladá zvýšenie nárokov na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu ani rozpočtov obcí a nezakladá nároky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie. Predložený návrh zákona nebude mať dopad na zamestnanosť, ani na tvorbu pracovných miest.
Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Doložka zlučiteľnosti
návrhu zákona s právom Európskej únie
1. Navrhovateľ zákona: skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
2. Názov návrhu zákona: návrh zákona o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním)
3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:
a) identifikácia predmetu návrhu právneho predpisu z pohľadu Európskej dohody o pridružení, Národného programu pre prijatie acquis communautaire, Partnerstva pre vstup, Bielej knihy, screeningu a plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky
aa) návrh zákona podľa Európskej dohody o pridružení:
- nepatrí medzi prioritné oblasti podľa či. 70 - zbližovanie práva,
- patrí medzi prioritné oblasti podľa či. 86 - pranie špinavých peňazí,
- patrí medzi prioritné oblasti podľa či. 96 - omamné a psychotropné látky, \
ab) návrh zákona podľa Národného programu pre prijatie acquis 2001:
- patrí medzi priority v časti Politické kritériá, oblasť Boj proti korupcii,
- patrí medzi strednodobé priority v kapitole 24 - Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútra, časť Boj proti organizovanému zločinu, policajná spolupráca,
ac) návrh zákona podľa :
Partnerstva pre vstup z 1999 ;
- podľa bodu 3.1 je krátkodobou prioritou v oblasti Spravodlivosť a vnútorné veci, (úlohy súvisiace so zlepšením boja proti organizovanému zločinu, posilnením spôsobilosti na boj proti praniu špinavých peňazí),
- podľa bodu 3.2 je strednodobou prioritou v oblasti Spravodlivosť a vnútorné veci, (úlohy súvisiace s pokračovaním v boj i proti organizovanému zločinu, obchodovaniu so ženami a s deťmi, obchodovaniu s drogami a korupcii),
návrhu Partnerstva pre vstup z 2001 ;
- podľa bodu 4 je prioritou v oblasti Politické kritériá, časť Demokracia a právny štát, (úlohy súvisiace so zosilnením boja proti korupcii, najmä zaručením včasnej a efektívnej implementácie Akčného plánu boja proti korupcii),
- podľa bodu 4 je prioritou v oblasti Schopnosť prevziať záväzky členstva, časť Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí, (úlohy súvisiace so zabezpečením zosúladenia v oblasti ochrany údajov, realizovaním integrovanej a komplexnej stratégie boja s organizovaním zločinom, pokračovaním v boji proti obchodovaniu s ľudskými bytosťami a drogami a zabezpečením lepšej koordinácie medzi službami a agentúrami činnými v oblasti spravodlivosti a vnútra),
- podľa bodu 4 je prioritou v oblasti Schopnosť prevziať záväzky členstva, časť Finančná kontrola, (úlohy súvisiace s posilnením boja proti podvodom),
ad) návrh zákona podľa Bielej knihy (Príprava asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu Európskej únie):
- je prioritnou úlohou pre aproximáciu práva v Sekcii 9 - Telekomunikácie,
- je prioritnou úlohou pre aproximáciu práva v Sekcii 14 - Ochrana osobných údajov,
ae) návrh zákona podľa Screeningu 2001:
- je prioritnou úlohou pre aproximáciu práva v Kapitole 4 - Slobodný pohyb kapitálu, časť 04. l .40 - Slobodný pohyb kapitálu,
- je prioritnou úlohou pre aproximáciu práva v Kapitole 24 - Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí, časť 24.04 - Organizovaný zločin, podvody a korupcia, časť 24.05 - Drogy, časť 24.06 - Terorizmus,
b) identifikácia záväzkov vyplývajúcich zo schválených negociačných pozícií v príslušnej kapitole, ktorá je predmetom návrhu právneho predpisu,
- v negociačnej pozícii ku Kapitole 4 - Slobodný pohyb kapitálu Slovenská republika u problematiky prania špinavých peňazí prevzala na seba záväzok akceptácie acquis a pripravenosti na jeho implementáciu v plnom rozsahu k referenčnému dátumu vstupu do Európskej únie k 1.1.2004,
- v negociačnej pozícii ku Kapitole 24 - Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí Slovenská republika prevzala na seba záväzok akceptácie acquis a pripravenosti na jeho implementáciu v plnom rozsahu k referenčnému dátumu vstupu do Európskej únie k 1.1.2004.
4. Problematika návrhu právneho predpisu:
a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev,
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva podpísaná dňa 25.3.1957, články 286, 296, 297, 311 v znení Amsterdamskej zmluvy podpísanej dňa 2.10.1997, ktorá nadobudla účinnosť dňom 1.5.1999, zverejnená v OJ C 340 z 10.11.1997. (V citovaných článkoch sa predovšetkým zakotvuje právo ochranu osobných údajov pri ich spracovaní a ich voľnom pohybe. Taktiež sa ustanovuje sa, že Protokoly pripojené k tejto zmluve tvoria jej nedeliteľnú súčasť.)
Dohovor podpísaný v Schengene 19.6.1990 medzi Kráľovstvom Belgicka, Spolkovou republikou Nemecko, Veľko voj vodstvom Luxemburska a Kráľovstvom Holandska, ktorým sa vykonáva Dohoda o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach podpísaná v Schengene 14.6.1985, s príslušným záverečným aktom a spoločnými deklaráciami, články 39,126 130, zverejnený v OJ L 239 z 22.9.2000. (V citovaných v článkoch sa zmluvné strany zaväzujú, že ich policajné orgány pri dodržiavaní vnútroštátnych právnych predpisov a v rámci svojich kompetencií majú vzájomne pomáhať pri prevencii a odhaľovaní trestných činov, pokiaľ vnútroštátne právne predpisy nestanovia, že musí byť podaná žiadosť súdnym orgánom a za predpokladu, že žiadosť alebo jej vykonanie nebude vyžadovať od dožiadanej zmluvnej strany použitie donucovacích opatrení a cezhraničnom predávaní a odovzdávaní, pri prijímaní a využívaní osobných údajov v zmysle tohoto dohovoru bude zabezpečená taká ich obrana, ktorá je prinajmenšom na úrovni ochrany vyplývajúcej zo zásad Dohovoru o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov z 28.1.1981 (Rada Európy) a Odporúčania výboru ministrov Rady Európy (87) 15 z 15.9.1987 nariaďujúce členským štátom používanie osobných údajov v oblasti polície, ktorých zhromaždenie a využívanie umožňuje tento dohovor.)
Európska dohoda o pridružení uzatvorená medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej zo dňa 4.10.1993, ktorá nadobudla účinnosť dňom 1.2.1995, v znení neskorších predpisov, články 6, 86, 96, zverejnená v Zbierke zákonov SR dňa 10.6.1997 pod číslom 158. (V citovaných článkoch sa predovšetkým zakotvuje zásada rešpektovania základných ľudských práv a slobôd uvedených v Helsinskom Záverečnom akte a v Parížskej charte pre novú Európu, nevyhnutnosť potrebného úsilia a spolupráce na zabránenie používania finančného systému na pranie príjmov z trestnej činnosti všeobecne a zvlášť z trestnej
činnosti spojenej s drogami, zvyšovania účinnosti postupov a opatrení, ktorými sa čeliť dodávkam a nezákonnému obchodovaniu s drogami.)
Nariadenie (ES) č. 45/2001 Európskeho parlamentu a Rady z 18.12.2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov, zverejnené v OJ L 8 z 12.1.2001. (Nariadenie sa nevzťahuje postupy a praktiky vykonávané členskými štátmi v oblasti národnej bezpečnosti, prevencie narušenia verejného poriadku, prevencie, odhaľovania, vyšetrovania a stíhania za trestné činy. Z jeho obsahu vyplýva len nutnosť implementácie tých všeobecných princípov, ktoré majú byť dodržiavané v súvislosti s ochranou súkromného života jednotlivcov pri spracovaní ich osobných údajov a ich voľným pohybom.)
Smernica č. 95/46/ES Európskeho parlamentu a Rady z 24.10.1995 o ochrane jednotlivcov pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov, zverejnená v OJ L 281 z 23.11.1995. (Táto smernica sa nevzťahuje na spracovanie osobných údajov súvisiace s operáciami týkajúcimi sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu vrátane ekonomickej prosperity štátu, keď sa operácia spracovania týka záležitostí bezpečnosti štátu a činností štátu v oblastiach trestného práva. Z j ej obsahu vyplýva len nutnosť implementácie tých všeobecných princípov, ktoré majú byť dodržiavané v súvislosti s ochranou súkromného života jednotlivcov pri spracovaní ich osobných údajov a ich voľným pohybom.)
Rozhodnutie Rady z 20.5.1999 týkajúce sa definície schengenského acquis za účelom určenia - v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení ES a Zmluvy o EU -právneho základu každého ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvorí acquis, číslo 1999/435/ES, zverejnené v OJ L 176 z 10.7.1999. (Toto rozhodnutie predovšetkým určuje v prílohe „A" zoznam dokumentov tvoriacich schengenské acquis zaradených do právneho rámca EU ako napr. Dohovor podpísaný v Schengene 19.6.1990 medzi Kráľovstvom Belgicka, Spolkovou republikou Nemecko, Veľkovojvodstvom Luxemburska a Kráľovstvom Holandska, ktorým sa vykonáva Dohoda o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach podpísaná v Schengene 14.6.1985.)
Rozhodnutie Rady z 20.5.1999 určujúce, v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení ES a Zmluvy o EU, právny základ pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria schengenské acquis, číslo 1999/436/ES, zverejnené v OJ L 176 z 10.7.1999.
Rezolúcia Rady zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvam telekomunikácií, číslo 96/C 329/01, zverejnená v OJ C 329 zo 4.11.1996. (Tento dokument ustanovuje v Prílohe požiadavky pre orgány uplatňujúce právo vo vzťahu k zákonnému odpočúvaniu hovorov a ustanovuje, že tieto požiadavky majú byť predmetom vnútroštátneho práva a majú byť interpretované v zhode s aplikovateľnými národnými politikami. Medzi takéto požiadavky patrí najmä právo vyžiadať prístup k celým vysielaným hovorom a k všetkým odpočúvaným subjektom, vyžadovať zabezpečenie úplnej monitorovacej schopnosti pre odpočúvanie v reálnom čase a pod.)
Rezolúcia o rešpektovaní ľudských práv v EU v roku 1994 zo zasadnutia Európskeho parlamentu zo dňa 17.9.1996, (A4-0223/96). (Dokument zdôrazňuje, že ochrana ľudských práv a základných slobôd je jednou z hlavných úloh EU a vyzýva členské štáty na ich dodržiavanie. Predovšetkým v bode 53. zdôrazňuje, že rešpektovanie súkromného a rodinného života, povesti a pobytu človeka a súkromných komunikácií fyzických, 'ako aj právnických osôb, a tiež ochrana osobných údajov sú základnými právami, ktoré musia členské štáty poskytnúť a v bode 55. odsudzuje
nezákonné odpočúvanie telefónov a vyslovuje presvedčenie, že členské štáty by mali prijať zákony, ktoré rešpektujú existujúce medzinárodné dohovory ä vyvažujú požiadavky boja proti zločinnosti každého druhu s tými, ktoré požadujú ochranu základných práv jednotlivcov.)
b) nieje upravená v práve Európskych spoločenstiev,
c) je upravená v práve Európskej únie,
Zmluva o Európskej únii podpísaná dňa 7.2.1992, článok 6, 11 v znení Amsterdamskej zmluvy podpísanej dňa 2.10.1997, ktorá nadobudla účinnosť dňom 1.5.1999,. zverejnená v OJ C 340 z 10.11.1997. (V článku 6 sa zakotvuje, že Únia je založená na zásadách slobody, demokracie, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv a základných slobôd, ktoré spoločné členským štátom, rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaisťuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4.11.1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva spoločenstva. Dohovor a Dodatkový protokol k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 1952, zverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 a platný pre SR odo dňa 18.3.1992 ustanovuje v či. 8 najmä to, že každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a že štátny orgán nemôže do výkonu tohoto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti a predchádzanie zločinnosti, v či. 13 to, že každý, koho práva a slobody priznané Dohovorom boli porušené, musia mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. V článku 11 sa uvádza, že Únia vymedzuje a vykonáva spoločnú bezpečnostnú politiku, ktorá zahrňuje všetky oblasti bezpečnostnej politiky, ktorých cieľom je rozvíjanie a upevňovanie demokracie a právneho štátu, ako i rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, ktorú členské štáty aktívne a bezvýhradne podporujú v duchu lojality a vzájomnej solidarity.)
Protokol o začlenení Schengenského systému do rámca Európskej únie, článok 8 s prílohou pod názvom Schengenský systém, ktorý je zaradený pod časť II. Protokoly k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, zverejnený v OJ C 340 z 10.11.1997. (V citovanom článku sa stanovuje, že pri rokovaniach o prijímaní nových členských štátov do Európskej únie platí Schengenský systém a ďalšie opatrenia, ktoré v jeho rámci vykonali orgány, za acquis, ktoré musia všetci kandidáti na prijatie prevziať v plnom rozsahu.).
Charta základných práv Európskej únie, články 7 a 8, zverejnená v OJ C 364 z 18.12.2000. (Dokument uvádza všeobecné princípy rešpektovania práv a slobôd a v článkoch 7 a 8 osobitne aj princípy, podľa ktorých každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, domova a komunikácie a ochranu svojich osobných údajov.)
Rozhodnutie Rady zo dňa 29. 5. 2000 o boji proti detskej pornografii na Internete, č. 2000/375/JHA, čl. 3 písm. c), zverejnené v OJ L 138 z 9.6.2000. (Dokument najmä nabáda členské štáty preskúmať možnosti prijatia opatrení, ktoré by poskytovateľom pripojení na Internet uložila ako povinnosť v súlade s Rezolúciou Rady zo dňa 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií za účelom zadržania dát týkajúcich sa nezákonného obchodu, najmä pre účely trestného konania, umožnenie sprístupnenia dát pre šetrenie orgánov uplatňujúcich právo.)
d) nie je upravená v práve Európskej únie,
5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie:
úplná.
Osobitná časť
Článok I
K § 1:
Ústava Slovenskej republiky, aj príslušné medzinárodné dohovory o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná, zaručujú ochranu práva na súkromie pred neoprávneným zasahovaním. Zákon vychádza z koncepcie založenej na predstave, že každý môže vopred udeliť súhlas na použitie informačno-technického prostriedku získavajúceho a zhromaždujúceho informácie z jeho vlastného súkromia. V takom prípade ide o oprávnené obmedzenie práva na súkromie, ktoré nepodlieha úprave zákona.
Zákon ustanovuje podmienky, za ktorých možno použiť informačno-technický prostriedok proti osobe bez jej znalosti o monitorovaní svojho súkromia. Použitie informačno-technického prostriedku v súlade so zákonom v takom prípade predstavuje oprávnené obmedzenie práva na súkromie. Ak sa informačno-technický prostriedok použije v nesúlade so zákonom, pôjde o nezákonné obmedzenie práva na súkromie.
K § 2:
V ustanovení sa vymedzuje účel zákona, ktorým je ochrana oprávnených osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromia. Dôraz sa kladie na požiadavku použitia informačno-technického prostriedku iba ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu taxatívne určených verejných záujmov, kvôli ochrane ktorých sa za podmienok ustanovených zákonom umožňuje obmedziť právo na súkromie.
V záujme ochrany základného ľudského práva na súkromie sa určuje podmienka, podľa ktorej obmedzenie základného práva použitím informačno-technického prostriedku nesmie byť dlhšie, než je nevyhnutne potrebné pre dosiahnutie účelu, na ktorý slúži použitie informačno-technického prostriedku.
K § 3:
Použitie informačno-technického prostriedku je závažným obmedzením základného práva na súkromie. Zákon určuje, že právo na súkromie smú obmedziť iba niektoré orgány verejnej moci. Ide o tie orgány štátu, ktoré podľa osobitných zákonov majú výslovne priznané oprávnenie použiť informačno-technický prostriedok.
Orgánom územnej samosprávy, súkromným bezpečnostným službám a ich pracovníkom, ako aj každej inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe zákon zakazuje použitie informačno-technického prostriedku proti inej fyzickej osobe, právnickej osobe alebo proti orgánu verejnej moci.
K § 4:
Platná právna úprava sa nahrádza úpravou, ktorá ustanovuje prehľadné, zrozumiteľné a jednoznačné pravidlá. Zákonný sudca rozhoduje nielen o tom, či povolí použitie informačno-technických prostriedkov, ale udeľuje súhlas na použitie konkrétneho informačno-technického prostriedku. Ak sa použiť niekoľko informačno-technických prostriedkov naraz, sudca rozhodne o tom, či povolí použitie všetkých navrhnutých informačno-technických prostriedkov, alebo iba niektorých z nich, ak povolenie vydá.
Zákonný sudca vydá povolenie na použitie informačno-technického prostriedku na návrh. Pre jeho rozhodnutie o návrhu majú podstatný význam informácie uvedené v žiadosti o povolenie. Zákon určuje údaje, ktoré musia byť uvedené v návrhu. Ak niektorý údaj chýba, nejde o žiadosť. Zákonný sudca o takom návrhu nesmie rozhodnúť kladne, ani záporne.
Informačno-technické prostriedky sa používajú bez vedomia osôb, ktorých súkromie sa obmedzuje. Keď zákon priznáva orgánu verejnej moci možnosť zasiahnuť do základného práva osoby bez jej vedomia, v súlade so zaručenou ochranou práva na súkromie sa v právnom štáte ustanovuje kontrolný mechanizmus určujúci štátny orgán a spôsob, akým tento orgán dohliadne na ochranu obmedzovaného základného práva. Na ochranu práv jednotlivých osôb je určená povinnosť zákonného sudcu sústavne skúmať trvanie dôvodov, pre ktoré vydal povolenie na použitie informačno-technického prostriedku. Po zániku dôvodu je zákonný sudca povinný bezodkladne rozhodnúť o skončení použitia informačno-technického prostriedku.
K § 5:
Súčasťou ochrany pred zneužitím informačno-technických prostriedkov je aj vytvorenie prehľadu o žiadostiach na udelenie súhlasu s použitím informačno-technického prostriedku a o rozhodnutiach zákonného sudcu o takých žiadostiach. Na tento účel slúži písomná evidencia žiadostí. V súlade s princípmi pôsobenia mocenských zložiek štátu, ktoré orgánmi štátu oprávnenými použiť informačno-technický prostriedok, sa vytvára evidencia pod dohľadom vedúceho príslušného orgánu, ktorý podľa zákona zodpovedá za úplnosť evidencie.
K § 6:
V súlade s účelom zákona sa ustanovuje povinnosť orgánu štátu používajúceho informačno-technický prostriedok neustále skúmať, či dôvody legitimizujúce použitie informačno-technického prostriedku trvajú v každom okamihu použitia informačno-technického prostriedku. Ak dôvody zaniknú, orgán štátu povinnosť upovedomiť o tom zákonného sudcu, aby podľa § 4 ods. 4 rozhodol o skončení použitia informačno-technického prostriedku.
K § 7:
Úprava ustanovuje podmienky nakladania so zvukovým, obrazovým alebo zvukovoobrazovým záznamom, ak sa pri použití informačno-technického prostriedku výsledok zaznamenal na materiálny nosič. Zakazuje sa sprístupnenie záznamu alebo jeho skopírovanie pre súkromné fyzické a právnické osoby, orgány štátu a orgány akejkoľvek samosprávy. Zákaz slúži na ochranu súkromia a na zamedzenie obchádzania zákona. So záznamom sa môže oboznámiť iba orgán štátu, ak ho potrebuje ako dôkaz v rámci svojej zákonom určenej právomoci pri uplatnení práva.
Úprava odstraňuje nesúlad právneho poriadku Slovenskej republiky s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd určením povinnosti zničiť záznam, ak sa informačno-technické prostriedky použili nezákonne, alebo ak odpadli legitímne dôvody na obmedzenie súkromia osoby použitím informačno-technického prostriedku.
K § 8:
Právnu úpravu možno účinne uplatňovať len ak sa s jej porušením spája
zodpovednosť. Návrh zakladá osobnú zodpovednosť všetkých, ktorí svojím správaním zapríčinia, že informačno-technický prostriedok sa použije v rozpore so zákonom.
K § 9:
Súčasťou kontrolného mechanizmu je aj zabezpečenie celkového prehľadu o stave a rozsahu použitia informačno-technických prostriedkov jednotlivými orgánmi štátu. Na tento účel sa vytvára kontrola Národnou radou Slovenskej republiky, ktorá je podrobne opísaná vo Všeobecnej časti tejto Dôvodovej správy.
Článok II
Zákonom sa zvyšuje ochrana súkromia pri použití informačno-technických prostriedkov. Zároveň sa zavádza rovnaký rozsah a miera ochrany súkromia bez ohľadu na orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok použije. Za účelom zavedenia jednotnej ochrany súkromia sa zo zákona o Slovenskej informačnej službe vypúšťa § 13 a § 14.
Článok III
Za účelom zavedenia jednotnej ochrany súkromia sa zo zákona o Policajnom zbore vypúšťa § 37 odseky 1 6 a § 38. V zákone sa ponecháva § 37 ods. 7: „Policajný zbor môže použiť informačno-technické prostriedky aj bez predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu podľa odsekov 2 a 3, ak na to písomný súhlas osoba, do ktorej práv a slobôd sa zasahuje. O skončení použitia informačno-technických prostriedkov sa vyrozumie osoba, ktorá naň dala súhlas. Ak osoba daný súhlas dodatočne odvolá, Policajný zbor je povinný používanie informačno-technických prostriedkov ihneď skončiť.“ Citované ustanovenie sa týka použitia informačno-technických prostriedkov so súhlasom osoby, ktorej súkromie sa obmedzuje. Úprava tohto ustanovenia nesúvisí s predmetom úpravy zákona o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, lebo tento zákon určuje podmienky ochrany iba pred použitím informačno-technických prostriedkov bez súhlasu osôb, ktorým sa vstupuje do súkromia.
Článok IV
Za účelom zavedenia jednotnej ochrany súkromia sa zo zákona o Vojenskom spravodajstve vypúšťa § 13 a § 14.
Článok V
Za účelom zavedenia jednotnej ochrany súkromia sa zo zákona o Železničnej polícii vypúšťa § 35 odsek 1 6 § 36 odsek 1 5. Súčasťou zákona zostáva § 35 odsek 7, ktorý je zhodný s vyššie citovaným § 37 odsek 7 zákona o Policajnom zbore. Zo zákona sa nevypúšťa ani § 36 ods. 6, podľa ktorého: „Informačno-technické prostriedky a ich použitie podľa § 33 pre potreby Železničnej polície zabezpečuje Policajný zbor na požiadanie generálneho riaditeľa.“
Článok VI
Za účelom zavedenia jednotnej ochrany súkromia sa zo zákona o Zbore väzenskej a justičnej stráže vypúšťa § 24 odsek 2 6 a § 25. Súčasťou zákona zostáva § 24 ods. 1, podľa ktorého: „Informačno-technické prostriedky sa môžu v zbore použiť len na zabezpečenie účelu výkonu väzby a účelu výkonu trestu odňatia slobody, a to pri odhaľovaní trestnej činnosti podľa § 23 ods. 1, ak by bolo zabezpečovanie nevyhnutných dôkazov pre trestné konanie iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Informačno-technické prostriedky sa nesmú použiť, ak ide o styk obvineného alebo odsúdeného s obhajcom.“
Článok VII
Za účelom zavedenia jednotnej ochrany súkromia sa zo zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve vypúšťa § 24 odsek 4 12. Súčasťou zákona zostávajú osobitné ustanovenie, okrem iného § 24 ods. 3, podľa ktorého: „Informačno-technické prostriedky uvedené v odseku 1 na účely uvedené v odseku 2 poskytuje colnej správe príslušný útvar Policajného zboru.“
Článok VIII
Zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky sa dopĺňa, aby sa uviedol do súladu so zákonom o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov. Po doplnení sa pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky rozšíri tak, aby zahrnula aj výkon kontroly nad používaním informačno-technických prostriedkov.
Článok IX
Zosúladenie zákonom ustanovenej ochrany súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s radom ďalších medzinárodných dohovorov zaručujúcich právo na súkromie je právne natoľko naliehavé, že sa účinnosť zákona ustanovuje na deň jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.