N Á R O D N Á R A D A S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

III. volebné obdobie

N á v r h

ZÁKON

z .....................2002,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov

Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:

Čl. I

Zákon č. 511/1992 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 102/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 165/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 253/1993 Z. z, zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 254/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 172/1994 Z. z, zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 187/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 249/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 367/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 374/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.58/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 146/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 304/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 386/1996 Z. z., zákona č. 12/1998 Z. z., zákona č. 219/1999 Z. z., zákona č. 367/1999 Z. z., zákona č. 240/2000 Z. z., zákona č. 493/2001 Z. z., zákona č. 215/2002 Z. z., zákona č. 233/2002 Z. z., zákona č. 291/2002 Z. z., zákona č. 526/2002 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:

1.V § 15 ods. 17 sa za slovom „časti“ vypúšťajú slová „s výnimkou § 30a“.

2. § 30a sa dopĺňa odsekom 7, ktorý znie:

„(7) Správca dane vydá rozhodnutie o daňovej kontrole do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania o kontrole. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov.“.

3.§ 30a sa dopĺňa odsekom 8, ktorý znie:

„(8) Ak správca dane nemôže rozhodnúť do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania o daňovej kontrole, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov písomne upovedomiť.“,

4. § 40 sa vypúšťa.

5. Za § 105 sa vkladá § 105a, ktorý znie:

„105a

Daňová kontrola, ktorá sa začala pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa musí skončiť najneskôr do 6 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“.

Čl. II

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

Dôvodová správa

Všeobecná časť

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v Ústave Slovenskej republiky priznáva v čl. 48 ods. 2, ktorý je súčasťou siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy upravujúceho práva na súdnu a inú právnu ochranu. S prihliadnutím na systematiku a obsah tohto oddielu druhej hlavy ústavy Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je iba ochrana osoby pred nečinnosťou alebo pomalou činnosťou súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil 14. júla 1999 porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Daňovým úradom Bratislava V v konaní vo veci vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 1997 (II. ÚS 62/1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 319-336), ale aj dňa 24. augusta 2001 (II. ÚS 14/01-46), keď zistil porušenie ústavy Daňovým úradom Humenné v konaní vo veci vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 1998.

Už prvé rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o porušení základných práv priznaných Ústavou Slovenskej republiky orgánmi daňovej správy nezostalo bez odozvy. Národná rada Slovenskej republiky 23. novembra 1999 schválila zákon č. 367/1999 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Zákon bol uverejnený 29. decembra 1999 v čiastke 150 Zbierky zákonov Slovenskej republiky. V článku I bode 5 tohto zákona sa vylúčila aplikácia lehôt na rozhodnutie a opatrenia proti nečinnosti ustanovené v § 30a zákona o správe daní a poplatkov na účely daňovej kontroly.

Podľa čl. I bod 5:

„§ 15 sa dopĺňa odsekom 17, ktorý znie:

„(17) Ustanovenia prvej časti s výnimkou § 30a sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.“

Podľa § 30a:

„(1) Správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona 1) je povinný v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať iné opatrenie ustanovené týmto zákonom (ďalej len „rozhodnutie") bezodkladne.

(2) V ostatných prípadoch je správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní od začatia konania alebo od vzniku inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. V osobitne zložitých prípadoch je povinný tak urobiť do 60 dní.

(3) Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť orgán najbližšie nadriadený

správcovi dane.

(4) Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt.

(5) Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. V prípade nečinnosti zamestnanca správcu dane je za ustanovených podmienok povinný vo veci rozhodnúť správca dane.

(6) Ustanovenia odsekov 2 až 5 sa vzťahujú aj na konanie o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch.“

Stručná a nenápadná formulácia čl. bod 5 zákona č. 367/1999 Z.z. má zásadný právny význam. Daňová kontrola, v ktorej do schválenia tohto ustanovenia zákona sa vytváral právny základ pre dostupnosť ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa namietnutou právnou normou vyňala z právneho režimu zabezpečujúceho dostupnosť ústavného práva pre oprávnené osoby a stala sa predmetom takej právnej úpravy, v ktorej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neexistuje.

Len daňovou kontrolou môže správca dane zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti zakladajúce nárok na odpočet dane. Daň z pridanej hodnoty je vysoko riziková daň a vrátenie odpočtov tam, kde sú pochybnosti, si vyžaduje uplatnenie špeciálnych metód kontroly spočívajúcich v overovaní nielen listinných dôkazov, ale aj v skúmaní všetkých ostatných skutočností, ktoré sú materiálnym podkladom pre existenciu nároku na odpočet dane. Špecifickosť tejto dane si vyžaduje aj reťazové kontroly, t.j. daňová kontrola prebieha súčasne u viacerých daňových subjektov operujúcich v daňovom reťazci, čo je náročné z hľadiska časového a znamená to, že ukončenie kontroly u jedného daňového subjektu je závislé od výsledku kontroly iného daňového subjektu. Vo verejnom záujme je zohľadniť povahu daňovej kontroly. Medzi verejným záujmom, aby všetci daňovníci platili riadne a včas všetky zákonom ustanovené dane a medzi verejným záujmom, aby štát nedosahoval bezdôvodné obohatenie zadržiavaním finančných prostriedkov daňovníkov však musí byť vytvorená spravodlivá rovnováha.

Národná rada Slovenskej republiky zákonom č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ustanovila daňovníkom rad právnych povinností a obmedzení. Štátom ustanovené obmedzenia nemôžu byť neprimerane vysoké, ani príliš dlhodobé.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: „Daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného zákona. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu a kontrola osobitného spôsobu zdaňovania príjmov daňovníkov prevádzkujúcich niektoré živnosti (ďalej len „paušálna daň“).“

Podľa § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: „Daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole kontrolnému daňovému subjektu podľa odseku 10. Týmto dńom sa začína vyrubovacie konanie (§ 44). Doručenie protokolu o daňovej kontrole sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane (§ 45 ods. 2).“

Ustanovením čl. I bod 5 zák. č. 367/1999 Z.z. sa daňovníkovi vytvorilo právne postavenie, v ktorom po neobmedzene dlhý čas, až do skončenia daňovej kontroly a prípadného vydania platobného výmeru správcom dane podľa § 44 ods. 6 písm. a) alebo dodatočného platobného výmeru podľa § 44 ods. 6 písm. b) zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov nemá právo pokojne užívať ten svoj majetok, ktorý ako daňový preplatok zaplatil štátu nad rámec splatnej dane a ktorý podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov mu za podmienok ustanovených § 63 zákona o správe daní a poplatkov správca dane je povinný vrátiť. Ustanovením čl. I bod 5 zák. č. 367/1999 Z.z. sa narušila spravodlivá rovnováha medzi verejným záujmom na zabezpečení príjmov správcu dane a medzi verejným záujmom na ochrane práva pokojne užívať svoj majetok, a to v neprospech daňovníkovho práva pokojne užívať svoj majetok. Národná rada SR vzala do úvahy iba „záujmy štátu a obcí“. Národná rada SR mala možnosť úvahy o tom, akú lehotu ustanoví na trvanie daňovej kontroly tak, aby v nej prihliadla na náročnosť, zložitosť a zdĺhavosť daňovej kontroly. Ako príklad, keď v tvorbe práva takto Národná rada SR postupovala, možno pripomenúť § 30 zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže, podľa ktorého: „Úrad vydá rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Predseda úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov. Ak úrad nemôže rozhodnúť do šiestich mesiacov, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov písomne upovedomiť. Táto lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia podľa § 11.“

Schválením zákona sa zabezpečí rýchlejšie uzavretie daňovej kontroly. Zrýchlením daňovej kontroly sa vytvorí istota ohľadne príjmov štátneho rozpočtu. Zároveň sa finančné prostriedky, ktoré sú daňovým preplatkom, rýchlejšie vrátia daňovníkom, čo bude mať priaznivý účinok na rozvoj podnikateľských aktivít.

Povinnosť predkladať majetkové priznania sa zaviedla § 40 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Táto právna úprava sa niekoľkokrát zmenila. V platnom právnom poriadku ju ustanovuje zákon č. 233/2002 Z.z. Túto úpravu predchádzala úprava, ktorá sa stala predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Skupina 30 poslancov Národnej rady SR (z radov všetkých parlamentných strán s výnimkou SDĽ) v januári 2002 iniciovala konanie o súlade čl. I bodu 38 (§ 40) zákona č. 493/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady Slovenskej republiky č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, § 2 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 495/2001 Z.z. a opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 496/2001 Z.z. s čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 4, čl. 123 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd SR návrh prijal na konanie (PL. ÚS 4/02-19. Uznesenie z 24. januára 2002). Ústavný súd SR spolu s prijatím návrhu na konanie rozhodol aj o pozastavení účinnosti čl. I bodu 38 (§ 40) a bodu 75 (§ 110a ods. 6) zákona č. 493/2001 Z.z., vyhlášky Ministerstva financií SR č. 495/2001 Z.z. a opatrenia Ministerstva financií SR č. 496/2001 Z.z. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 33/2002 Z.z.). Ako odpoveď na vzniknutý stav vláda SR

predložila návrh zákona, ktorý Národná rada SR schválila 4. apríla 2002. Zákon č. 233/2002 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov zrušil vyhlášku č. 495/2001 Z.z., aj opatrenie č. 496/2002. Podľa § 41a ods. 4 zák. č. 38/1991 Zb. v znení neskorších predpisov: „Ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu, konanie sa zastaví.“ Zákon č. 233/2002 Z.z. nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia 8. mája 2002 v čiastke 100 Zbierky zákonov Slovenskej republiky. Ústavný súd SR konanie o návrhu skupiny poslancov zastavil (PL. ÚS 4/02-53. Uznesenie z 20. mája 2002 uverejnené 8. augusta 2002 v čiastke 174, č. 452/2002 Z.z.). To malo za následok zachovanie povinnosti predložiť majetkové priznanie podľa iného zákona, ale s prevažnou väčšinou ústavne sporných ustanovení, ktoré sa stali predmetom návrhu skupiny poslancov bez toho, aby Ústavný súd Slovenskej republiky mohol o nich rozhodnúť.

Povinnosť predložiť majetkové priznanie podľa § 40 ods. 1 zák. č. 233/2002 Z.z. majú fyzické osoby, ktoré majú v Slovenskej republike trvalý pobyt alebo majú povolenie na trvalý pobyt. Výnimku zo zákonom ustanovenej povinnosti nemajú osoby pozbavené spôsobilosti na právne úkony, ani maloleté osoby. Za tieto kategórie fyzických osôb sa povinnosť predložiť majetkové priznanie ustanovuje zákonnému zástupcovi, opatrovníkovi alebo pestúnovi.

Ustanovenie zákonnej povinnosti predložiť majetkové priznanie má za následok, že povinná osoba musí o sebe uviesť množstvo osobných údajov, ktorých zhromažďovanie nie je opodstatnené skutočne verejným záujmom, ani záujmom štátu v oblasti výberu daní. Povinnosť ustanovená jednotlivými normami § 40 zák. č. 233/2002 Z.z. má šikanózny charakter. Tým je nezlučiteľná s ochranou, ktorá sa priznáva čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Splnenie zákonom ustanovenej povinnosti sa spája s radom právnych aj faktických ťažkostí. Druhou vetou § 40 ods. 1 sa taxatívne vymenovaným osobám (zákonný zástupca, opatrovník, pestún) ukladá povinnosť, ktorá nie je vždy zabezpečená takým právnym postavením, ktoré by im priznávalo právne dovolenú možnosť mať informácie potrebné na splnenie povinnosti predložiť majetkové priznanie za zastupovanú osobu.

Predpokladom vzniku povinnosti predložiť majetkové priznanie je ocenenie majetku, ktoré v mnohých prípadoch môže kvalifikovane vykonať iba znalec, pričom jedna osoba môže na ocenenie svojho majetku (nehnuteľnosť, zbierka známok, zbierka obrazov) potrebovať súčinnosť radu znalcov. Súčinnosť znalcov sa v zásade vzťahuje na fyzické osoby, ktoré majú povinnosť predložiť majetkové priznanie, aj na fyzické osoby, ktoré takú povinnosť nemajú, lebo kvalifikované vyjadrenie o tom, či majetok má vyššiu hodnotu, než 1,5 milióna Sk alebo nie, môže často urobiť iba znalec.

Podľa poslednej vety § 40 ods. 12 zák. č. 511/1992 Zb. v znení čl. I bod 3 zák. č. 233/2002 Z.z.: „Správca dane je oprávnený preveriť aj správnosť a úplnosť údajov uvedených v majetkovom priznaní, pričom sa primerane použije § 15.“ Toto ustanovenie určuje podmienky daňovej kontroly. Podľa prvej vety § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: “Daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.” Na základe § 15 ods. 1 správca dane získava právo na miestne zisťovanie, ktoré je predmetom úpravy § 14 zákona č.

511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Uplatnenie tohto oprávnenia sa spája s povinnosťou kontrolovanej osoby umožniť zamestnancovi správcu dane vstup do svojho sídla (§ 15 ods. 6 písm. f/). Takto vytvorené právne postavenie kontrolovanej osoby predstavuje zásah do ústavou zaručenej nedotknuteľnosti obydlia (čl. 21 ods. 1), pozbavuje ochrany práva na súkromný a rodinný život a vytvára právny základ pre zhromažďovanie údajov o osobe bez primeranej ochrany pred zneužitím.

Porovnateľné oprávnenie majú policajné orgány pri domovej prehliadke. Existuje však zásadný rozdiel medzi úpravou domovej prehliadky podľa Trestného poriadku a možnosťami úradníkov daňových úradov pri kontrole údajov vykázaných v majetkovom priznaní. O domovej prehliadke nerozhoduje policajt, ale sudca. Daňový úradník rozhoduje o overení údajov sám od seba. Pri domovej prehliadke musia byť nestranní svedkovia. Na overenie majetkového priznania sa prítomnosť svedkov nevyžaduje. Zo zhrnutia všetkých rozdielov vyplýva jednoznačný záver, že zákonom ustanovené postavenie daňového úradníka overujúceho údaje v majetkovom priznaní je podstatne silnejšie, než postavenie policajta vykonávajúceho domovú prehliadku u osoby podozrivej zo spáchania trestného činu. Oprávnenia daňových úradníkov priznané zákonom nie sú iba silnejšie, než oprávnenia policajtov, ale zároveň nerešpektujú ústavou chránenú nedotknuteľnosť obydlia a právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Národná rada Slovenskej republiky schválením platnej úpravy povinnosti predložiť majetkové priznanie vytvorila pre každú povinnú fyzickú osobu právne postavenie, v ktorom nevzala do úvahy ochranu priznanú čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Platná právna úprava § 40 celou svojou koncepciou predstavuje právny základ pre neoprávnené zasahovanie správcu dane do súkromného a rodinného života, ako aj pre neoprávnené zhromažďovanie údajov o osobe. Nerešpektovanie čl. 19 ods. 3 ústavy nemožno v okolnostiach prípadu odôvodniť tým, že ústava dovoľuje oprávnené zhromažďovanie údajov o osobe a oprávnené zhromažďovanie údajov že je také, ktoré umožňuje zákon. Ak by oprávnenosť údajov o osobe závisela iba od toho, či zhromažďovanie údajov dovoľuje zákon, potom by sa čl. 19 ods. 3 ústavy priznávalo právo neposkytujúce ochranu pred právotvornou činnosťou parlamentu. Zákonodarný orgán by nemohol porušiť ústavu, vo vzťahu k základnému právu na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe by stál nad ústavou. Taký stav nie je zlučiteľný s režimom ochrany základných práv a slobôd v právnom štáte. Zákonodarca, a teda aj Národná rada Slovenskej republiky, môže zákonom ustanoviť iba také obmedzenie práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním o osobe, ktorého oprávnenosť je determinovaná nielen formálne (právnou silou prameňa práva), ale aj materiálne, účelom zhromažďovania, zverejňovania alebo iného použitia údajov o osobe. Oprávnenosť zásahu do práv priznaných čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy nemožno predpokladať, ale pri schvaľovaní návrhu zákona ju treba preukázať. To sa v okolnostiach prípadu neudialo. V nesúlade s čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky je kvôli šikanóznej podstate celá úprava § 40 zák. č. 233/2002 Z.z.

Navrhnutá zmena zákona slúži na odstránenie tohto nedostatku.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Navrhovaná právna úprava nebude mať dopad na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskej únie

1.Navrhovateľ zákona: skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

2.Názov návrhu zákona:

Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

3. V práve Európskej únie je problematika návrhu zákona:

upravená všeobecne v čl. 90 až 93 Zmluvy o založení ES v amsterdamskom znení.

4. Návrh zákona svojou problematikou

a)patrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v článku 70 Európskej dohody o pridružení,

b)patrí medzi priority uvedené v Príprave asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu Európskej únie (Biela kniha).

5. Charakteristika právnych noriem Európskej únie, ktorými je upravená problematika návrhu zákona:

Články 90 až 93 Zmluvy o ES upravujú záväzky členských štátov v oblasti priameho a nepriameho zdaňovania.

6. Vyjadrenie stupňa kompatibility návrhu zákona s právom ES/EÚ:

Nestanovuje sa.

Osobitná časť

K bodu 1

Súvisí s navrhovanou zmenou v § 30a. Jeho cieľom je zabrániť neodôvodnenému predlžovaniu lehôt pri vykonávaní daňovej kontroly. Zabrániť tým zásahom do súkromia fyzických osôb, ktorého ochrana je priznaná v čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 2 a 3

V právnom štáte je celkom vylúčené, aby ktorýkoľvek štátny orgán svoju právomoc uplatnil spôsobom, pri ktorom poprie ochranu priznanú osobám prostredníctvom základného práva alebo slobody. Záujem štátu a obcí na vybratie dane a poplatkov nemožno hodnotiť ako natoľko intenzívny, aby sa kvôli nemu odmietla požiadavka nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi týmto záujmom a ktorýmkoľvek základným právom vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Za týmto účelom sa daňová kontrola upravuje tak, aby aj jej skončenie podliehalo lehote určenej zákonom. Osobitný charakter daňovej kontroly sa zohľadňuje v predĺžení zákonnej lehoty nad obvyklý štandard, podľa ktorého sa v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovujú štátnym orgánom lehoty na vybavenie vecí zverených do ich pôsobnosti.

K bodu 4

Povinnosť predložiť majetkové priznanie sa ruší pre fyzické osoby, ktoré nepôsobia vo verejnom živote. Štátni funkcionári budú mať naďalej povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery podľa ústavného zákona č. 119/1995 Z.z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov. Bez zmeny zostáva aj povinnosť sudcov deklarovať svoje majetkové pomery majetkových priznaním podľa § 32 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení čl. II zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj povinnosť štátnych zamestnancov deklarovať svoje majetkové pomery ustanovená § 54 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 5

Prechodné ustanovenie slúži na vytvorenie právnej istoty v tých konaniach o daňovej kontrole, ktorá sa začala podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Určuje sa povinnosť správcu dane ukončiť kontrolu v lehote šesť mesiacov od účinnosti zákona.