Pán predseda, teraz dajte hlasovať o tom, že Národná rada prideľuje predložený návrh zákona na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny a výboru pre kultúru a médiá, ďalej, aby za gestorský výbor určila hlasovaním výbor pre kultúru a médiá a že návrh zákona prerokujú určené výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní. Ďakujem.
|
Ďakujem. Pán predseda, dajte hlasovať o tom, že Národná rada sa uzniesla prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.
|
Ďakujem, pán predseda. V rozprave vystúpil jeden poslanec, pán poslanec Jarjabek, ktorý v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku navrhol, aby sa nepokračovalo v rokovaní o návrhu.
|
Vážený pán predseda, pán minister, vážená Národná rada, kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 384/1997 Z. z. o divadelnej činnosti v znení neskorších predpisov.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie a o dôvode potrebnej novej právnej úpravy.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení.
Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie. informáciu o vplyve na rozpočet verejnej správy, na sociálne vplyvy, hospodárenie podnikateľskej sféry, životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 8. augusta 2011 č. 447 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Vážený pán predseda, ďakujem ja som skončil, prosím otvorte rozpravu.
|
56.
Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem pekne za vaše stanoviská.
Kolegovi poslancovi Matovičovi by som chcel len uviesť presné znenie toho, čo som ja povedal. Ja som hovoril, že reštituenti reštituovali nehnuteľnosť s vecným bremenom. Reštituenti získali nárok, avšak nie povinnosť prevziať byty, teda bytové domy do svojho vlastníctva. Chcel som upozorniť iba na to, že reštitučný nárok si nemuseli uplatniť, pokiaľ nesúhlasili s vecným bremenom a so stavom nehnuteľnosti. To je všetko. Ja som nepopieral, samozrejme, uplatnenie práva reštituentom, ale iba to, že ten nárok, ktorý si majú uplatniť, majú uplatňovať alebo rešpektovať aj s vecným bremenom. Ďakujem pekne.
|
50.
Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, vážené kolegyne, kolegovia, predkladaný zákon je postavený na nevyváženom pohľade na celý problém, a to len z hľadiska vlastníkov reštituovaných domov, ale aj z hľadiska občanov, ktorí v bytoch reštituovaných domov bývajú ako nájomníci.
Súbehom dvoch zákonných noriem - jedna umožnila občanom reštituovať majetok v nehnuteľnej podobe a druhá umožnila nájomcom odkúpiť si byty do osobného vlastníctva, bol to zákon, pamätáte sa niektorí 182/1993 Z. z., sa ocitli v ťažkej situácii viacnásobnej diskriminácie. V situácii, kedy sú sužovaní dlhodobou neistotou bývania, základnej potreby každej ľudskej bytosti. Žiadny spravodlivý zákon nemôže spôsobovať diskrimináciu, nemôže platiť len pre istú skupinu občanov. Občania Slovenskej republiky, ktorí sa ocitli v úplne alebo čiastočne reštituovaných domoch, si nemohli uplatniť nárok, ktorý im vznikol zo zákona 182 už spomínaného roku 1993, a odkúpiť si nájomný byt do osobného vlastníctva, čo je zjavná diskriminácia.
Predkladaný zákon túto diskrimináciu ešte znásobuje tým, že v ich prípade už nebude platiť ani Občiansky zákonník a budú musieť svoje byty vypratať. A to bez ohľadu na platnú nájomnú zmluvu, na investície, ktoré do bytov pri ich modernizácii vložili, keďže boli to byty, typicky, teda väčšina týchto bytov, typicky boli bytmi druhej až štvrtej kategórie. V ich prípade teda štát odmieta garantovať ich právo na ochranu majetku, kým v prípade vlastníkov áno. Navyše, ak si budú takto postihnutí občania nárokovať na odškodnenie, tak ich zákon zaväzuje, a to v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, deklarovať svoje majetkové pomery, čo od vlastníkov nevyžaduje. Nič také sa nevyžadovalo zo strany občanov, keď si kupovali byty do osobného vlastníctva podľa zákona 182/1993 Z. z., teraz návrh zákona áno.
Na jednej strane sa tu vytvárajú osobitne priaznivé podmienky pre to, aby istá skupina občanov mohla vlastniť viacero bytov a rezidencie bez akýchkoľvek obmedzení, na druhej strane inej skupine občanov sa vlastnícke práva obmedzujú. Sociálne odkázaní občania podľa tohto zákona musia vypratávať byty a čakať v nejakom provizóriu, kým pre nich štát postaví sociálne byty. Toto riešenie je zo strany nájomníkov neprijateľné a odporuje všetkým štandardným normám. Tí občania, ktorí bývajú v reštituovaných domoch a nie sú sociálne odkázaní, budú musieť vypratať byty bez akýchkoľvek náhrad. Sú pozbavení dokonca práva zostať bývať tam, kde bývajú a žijú dlhé roky, a to napriek tomu, že môžu platiť zvýšené nájomné. Ak by sa obrátili na súd v Štrasburgu pre porušenie práv nájomníkov, tak takýto súd určite vyhrajú.
Zákon, ktorý prikazuje vypratávanie bytov, spôsobí ďalšie nespravodlivosti a niekedy možnože aj ľudské tragédie. Rovnosť pred zákonom patrí k základným pilierom každej ústavy a ústavného štátu. Zákon, ktorý uprednostňuje jednu skupinu a súčasne diskriminuje druhú skupinu, musím povedať, že hrozí tu konflikt s ústavou.
V pripravovanom zákone nejde o to, aby reštituenti mohli žiadať primerané nájomné. Ak by tomu tak bolo, potom najjednoduchším riešením, spôsobom, by bolo, keby v prípade sociálne odkázaných zvýšenie nájomného úplne alebo čiastočne reštituovaných domov kompenzovala obec alebo štát. Náklady na výstavbu nových bytov, na sťahovanie budú štát stáť nepomerne viac ako riešenie, o ktorom hovorím ja. Nemôžeme však pozerať len na ekonomickú stránku. Mnohých občanov, najmä tých starších, by vypratanie bytu, v ktorom desaťročia bývajú, vysťahovanie z prostredia, ktoré je im oporou a ktoré dôverne poznajú, stál zdravie, ak nie aj život. Je tu obava, že v pripravovanom zákone ide o to, aby noví majitelia, keďže väčšina z reštituentov svoj majetok už predala, dobrovoľne alebo vynútene, svoju špekulatívnu kúpu dobre speňažili, aby mohli vyhnať z bytov vecné bremeno, teda nájomníkov, občanov tohto štátu, ktorí byt užívajú v súlade so zákonom, platia nájomné a udržiavajú objekt v obývateľnom stave a ktorí nemajú žiadnu zodpovednosť ani za akt vyvlastnenia, ani za akt reštitúcie. Vypratanie domov od nájomníkov by niekoľkonásobne zvýšilo hodnotu reštituovaných nehnuteľností. Po modernizácii môžu majitelia jednotlivé byty možnože až s 300 - percentným ziskom obratom ruky predať. Štát týmto zákonom podporuje súkromné investície úzkej skupiny podnikateľov, a to na úkor iných podnikateľov, všetkých ostatných občanov a najmä na úkor tých občanov, ktorí v takýchto domoch bývajú. Tým ochrana majetku istej skupiny súkromných podnikateľov je povýšená nad rovnosť všetkých občanov pred zákonom, nad princíp rovnosti šancí.
Reštituenti reštituovali nehnuteľnosť s vecným bremenom. Reštituenti získali nárok, avšak nie povinnosť prevziať bytové domy do svojho vlastníctva. Reštitučný nárok si nemuseli uplatniť, pokiaľ nesúhlasili s vecným bremenom a so stavom nehnuteľnosti.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, štát by mal brať do úvahy zájmy a práva všetkých občanov, a nielen tých najmajetnejších. Naopak, štát má povinnosť chrániť viac tých, ktorí sú majetkovo znevýhodnení. Štát má aktívne presadzovať princíp spravodlivosti, z čoho vyplývajú jeho povinnosti priznať, že viackrát predĺžené časové obmedzenie uplatnenia si reštitučného nároku pomohlo špekulantom, a nie stabilizovaniu majetkových pomerov. Štát by mal uznať, že proces reštitúcií nebol dostatočne monitorovaný, takže viacerí reštituenti boli fiktívni, resp. nastrčení skupinou tzv. podnikateľov.
Čo sa týka obce. Aká je tu zodpovednosť obce v tomto, v prípade tohto zákona? Reštituenti svoje podiely predali tretím osobám, čo bolo v rozpore so zákonom. Pred predajom tretej osobe mali totiž v prvom rade osloviť obec a v druhom rade nájomníkov. Obce tolerovali tieto predaje tretím osobám a samé si neuplatňovali predkupné právo, a to z dôvodov zrejme ekonomických. Tým uprednostnili ekonomické záujmy obce pred právom občana kúpiť si nájomný byt do osobného vlastníctva jedinca a obetovali v prospech celku a obchádzali zákon 182/1993 Z. z..
Okrem týchto všeobecne platných princípov zodpovednosti musíme sa pozrieť, alebo musím pripomenúť aj nejaké medzinárodné štandardy, ktoré súvisia a ktoré budú súvisieť s ďalším uplatňovaním tohto zákona. Súd o ľudských právach v Štrasburgu niekoľko podobných prípadov už rozhodol a v každom prejednávanom prípade starostlivo zvažoval vlastnícke práva, ale aj verejný záujem. Ak sú nájomníkmi osoby, ktoré nemajú ako riešiť svoju bytovú situáciu, napríklad, že sú to starí ľudia, chorí ľudia, znevýhodnení, rozsudky sú jednoznačne v prospech nájomníkov. Motív vlastníka predať byt sa nepovažuje za dostatočný dôvod výpovede nájomníka. Súd vo viacerých prípadoch konštatoval, že štát má právo regulovať nájomné, ak je to vo všeobecnom záujme, napríklad vtedy, ak je nedostatok nájomných bytov s dostupným nájomným. Reguláciu nájomného nepovažuje za zásah do vlastníckych práv sťažovateľa.
Teraz dovoľte, v ďalšom uvediem vám niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ale ešte pred tým musím pár slov povedať k niektorým pojmom. V rozhodnutiach súdu pre ľudské práva v Štrasburgu pod zákonom, keď uvádzajú zákon, sa nemyslí zákon vo formálnom zmysle, ale zákon, ktorý spĺňa kritériá ústavnosti, neodporuje medzinárodným zmluvám a je v súlade s právom Európskej únie. Článok 1 Protokolu 1 o práve na vlastníctvo negarantuje právo na získanie majetku, takže sa nedá interpretovať ako záväzok zmluvných strán, zmluvných štátov vracať majetok, ani nijako neobmedzuje slobodu štátu určiť rozsah reštituovaného vlastníctva a podmienky, ktorými obmedzuje reštitučný nárok.
V prípade jedného takéhoto sporu Slovensko kontra Jantner, žiadateľ nemal na Slovensku skutočne trvalé bydlisko. Podobný prípad, je to ako podobný prípad ako Gracinger a Gracingerová kontra Česká republika. A preto jeho nárok na reštitúciu neuspel. Európsky súd pre ľudské práva odlišuje medzi nádejou reštituovať a medzi legitímnymi očakávaniami, ktoré sú v podstate konkrétnejšie.
Ďalší pojem je nájomná zmluva na dobu neurčitú. Je nájomná zmluva na dobu neurčitú istým typom vlastníctva, na ktoré sa vzťahuje ochrana vlastníctva? Doteraz na túto otázku Európsky súd pre ľudské práva nedal uspokojivú a konečnú odpoveď. Európsky súd však akceptoval, že nájom na dobu neurčitú alebo špeciálne ochraňovaný nájom dáva právo kúpiť, privatizovať byt za výhodných podmienok. Keďže nájomná zmluva je základom pre takúto možnosť kúpy, tak ukončenie takejto zmluvy vedie k porušeniu tohto práva. Ak je žiadosť kúpiť byt nedostatočne ustanovená, aby bola vymáhateľná, dáva opodstatnenú nádej, že bude realizovaná, z čoho vyplýva, že táto nájomná zmluva tvorí vlastníctvo v zmysle Článku 1 Protokolu 1 už spomínanej medzinárodnej právnej normy a má právo na ochranu.
Ako sa postavil Európsky súd v prvom rade k ukončeniu nájmu?
Prípadom ukončenia nájmu sa štrasburgské orgány zaoberali v prípade Turan Guerel versus Turecko. Sťažovateľ sa chcel nasťahovať do vlastného bytu, ktorý prenajal. Nájomníci sa však odmietli vysťahovať. Súd považoval túto sťažnosť za neopodstatnenú, lebo majiteľ bytu žil so svojou mamou v dostatočne veľkom byte. Navyše jeho osemdesiatštyri ročná mama potrebovala jeho sústavnú prítomnosť a starostlivosť. Nájomníci poukázali aj na to, že sťažovateľ chce byt predať a doložili tento úmysel jeho inzerátmi. Sťažovateľ sa obrátil na štrasburgský súd s odôvodnením, že bolo porušené jeho právo na pokojné užívanie majetku, pretože mu nebolo umožnené dať výpoveď nájomníkom užívajúcim jeho jediný byt.
Európsky súd pre ľudské práva v tomto prípade vyslovil názor, že turecká legislatíva týkajúca sa ukončenia nájmu sleduje legitímny sociálne-politický účel, najmä ochranu nájomníkov v situácii, keď je nedostatok lacných bytov, resp. žiadne takéto byty neexistujú. Európsky súd preto usúdil, že obmedzenia uložené sťažovateľovi sú v súlade s požiadavkami tretej vety Článku 1 dodatkového Protokolu č. 1 Európskeho dohovoru, teda možno ich považovať za oprávnenú kontrolu užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom. Európsky súd tiež konštatoval, že na žiadosť sťažovateľa rozhodli turecké úrady o značnom zvýšení nájomného v uvedenom v byte a tým mu uľahčili bremeno, ktoré na neho uvalilo turecké právo reštrikciou týkajúcou sa užívania jeho majetku. Vzhľadom na tieto skutočnosti považoval Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť vlastníka tohto bytu za neodôvodnenú.
Ďalší prípad Spadea a Scalabrino versus Taliansko z roku 1995 hovorí o tom, že súd takisto uprednostnil všeobecný záujem, pretože nájomníčkami boli dve staršie dámy so skromnými prostriedkami a vlastník bytov nepreukázal relevantnú potrebu bývať v nich.
Ďalší prípad je prípad z Európskeho súdu pre ľudské práva, je prípad Hutten - Csapska proti Poľsku. Je to síce prelomový prípad používania, teda užívania bytu, ale je to špecifický prípad. Išlo totiž tam nie o činžové nájomné byty, ale rodinný dom, išlo o pôvodnú reštituentku, a nie o vlastníkov, ktorí odkúpili reštituované domy alebo ich podiely. Išlo o systém zákonov a nálezov poľského ústavného súdu, ktoré neboli v plnom rozsahu politicky naplnené. V tomto prípade však Európsky súd pre ľudské práva formuloval základné princípy podobných prípadov. A tieto tri princípy vymenujem, lebo sa vzťahujú aj na prípad tohto návrhu zákona.
Prvým princípom, ktorý by každý štát, teda, ktorý je, ktorý spadá pod pôsobnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, mal zachovať nasledovné princípy: princíp zavedenia len takej ochrany verejného záujmu, ktorý umožňuje nájomné vo výške potrebných investícií do údržby a primeraného zisku, avšak pri zachovaní nájomného bývania. Výška nájomného má teda zohľadňovať náklady opravy a údržbu domov, primeraný zisk a výnos z kapitálu vloženého vlastníkom do výstavby alebo modernizácii budovy.
Druhý princíp je princípom zachovať nájomné na sociálne prijateľnej úrovni. Strany vlastníkov majú byť kompenzované z verejných zdrojov. Tretí princíp z Európskeho súdu pre ľudské práva sa týka ochrany vlastníckeho práva a obmedzenia vlastníckych práv za istých podmienok a práva štátu upraviť používanie majetku v súlade so všeobecnými záujmami. Európsky súd uznal za legitímny cieľ poľskej vlády regulovať nájomné v súlade s obecným záujmom, pričom bral do úvahy, že bývanie je v modernej spoločnosti základnou sociálnou potrebou. Uznal zložitosť situácie pri prechode z jedného politického, ekonomického a právneho systému do druhého a spravodlivosť odvíjal od rovnováhy medzi sledovanými cieľmi a použitými prostriedkami. Súd síce konštatoval, že sťažovateľke bolo obmedzené jej právo užívať majetok nad únosnú mieru, ale nespochybnil nájomné zmluvy. Preto sťažovateľke nebola priznaná náhrada škody v požadovanej výške skoro 80 000 eur, ale bola odškodnená za morálnu ujmu, a to vo výške 30 000 eur a potom bola priznaná aj náhrada trov súdneho konania vo výške 22 500 eur. Spolu je to viac ako 50 000 eur iba v jednom prípade. Veľký senát štrasburského súdu odporučil poľskej vláde zachovať spravodlivú rovnováhu medzi záujmami vlastníkov vrátane nárokov na dosahovanie ziskov a všeobecným záujmom spoločnosti včítanie záujmu na zabezpečenia bývania pre nemajetných v súlade so zásadou ochrany vlastníckeho práva.
Aká je aplikácia týchto záverov a princípov Európskeho súdu pre ľudské práva pre náš prípad, pre prípad nášho návrhu zákona?
Záujmy chudobných nájomníkov majú byť chránené z verejných zdrojov. Tieto verejné zdroje vznikli pri predaji obecných podielov čiastočne reštituovaných činžových domov, avšak nevyužili sa na výstavbu lacných nájomných bytov. Obecné byty, ktoré v posledných dvadsiatich rokov sa dostali do majetku obce, po úmrtí nájomníkov boli rozdané rôznym osobám, politikom, podnikateľom, predstaviteľom rôznych záujmových skupín a ich rodinným príslušníkom. Všeobecné vypratávanie bytov, aké umožňuje návrh tohto zákona, je negovaním verejného záujmu zo strany štátu, je porušením vlastníckeho práva nájomníkov, ktorí na základe nájomnej zmluvy mali právo odkúpiť byt za výhodnú cenu. Žiadny spravodlivý zákon nemôže byť predsa revanšom. Nemôže používať neadekvátne prostriedky v záujme odstrániť staré krivdy a nemôže jedno právo nahradzovať nad právo iné, nemôže zužovať platnosť zákonov pre istú skupinu ľudí. Namiesto hľadania riešenia, ktoré by uspokojilo všetky strany, v našom prípade sa prijíma riešenie, ktoré nevyhovuje ani samotným vlastníkom, alebo aspoň nie každému vlastníkovi, a ktoré je aj pre štát zbytočne nákladné. Prevažná väčšina vlastníkov nechce žiadne vysťahovanie. Veď najmä v Bratislave komu by tie byty potom prenajali.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, aké by bolo dobré riešenie?
Pre spravodlivé zváženie celého problému je dôležité zobrať do úvahy nielen situáciu vlastníkov, ale aj situáciu nájomníkov a nestratiť zo zreteľa, že mnohí z nájomníkov vymenili byt v osobnom vlastníctve v inej lokalite za ten, ktorý sa nachádza v reštituovanom dome, keďže reštitučný nárok sa objavil až vtedy, keď byt už vymenili.
Môj prvý návrh sa týka toho, aby sme umožnili odkúpiť si nájomný byt do osobného vlastníctva. Princíp rovnosti pred zákonom a rovnosť šancí vyžaduje, aby sa neupieralo právo občanom v pozícii nájomníkov v reštituovaných domov kúpiť byty do osobného vlastníctva, a to tak od reštituentov, ako aj od obce. Takýto zákon by bol v súlade so všeobecným záujmom. Nikoho by nepripravoval o majetok, ale ani o bývanie. Štát by primeraným spôsobom podporil kúpy bytov od vlastníkov. V čiastočne reštituovaných domoch by pomohla riešiť tento ťaživý problém legislatíva, ktorá by prikazovala spoločný predaj podielov obce a majiteľov nájomníkom. Obec by mala povinnosť predať svoj podiel podľa zákona 182/1993 Z. z. a súkromný majiteľ podľa trhovej ceny. Pre štát je toto riešenie rozhodne výhodnejšie a lacnejšie, ako stavať sociálne byty. Kompenzáciu trhovej ceny bytu by potom zobral alebo mal by zobrať štát na seba. V prípade nezáujmu o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva by nájomníci mali právo bývať v pôvodnom byte aj po postupnej deregulácii nájomného. V prípade, že na platenie zvýšeného nájomného daná osoba nemá, mala by zo zákona právo požiadať o príspevok na obecnom úrade. Toto je prijateľným riešením aj pre veľmi staré osoby, napr. osoby nad osemdesiat rokov, ktoré by sťahovanie jednoducho možnože aj zabilo. Sociálne odkázaný občan pod päťdesiat rokov zase by mal právo žiadať obec o nájomný byt s garantovaným nízkym nájomným. Takéto byty by sa nepredávali do osobného vlastníctva, zostali by v majetku obce, museli by byť však už postavené, a to v istej mestskej štvrti. Tak najmä v Bratislave, vieme, aká je situácia, ale aká je nádej, že takéto sociálne byty by sa postavili. Občan by mal právo žiadať finančnú náhradu vo výške trhovej hodnoty za uvoľnený byt v prípade, ak by sa všetci nájomníci nedohodli o odkúpení bytov do osobného vlastníctva. V prípade čiastočne reštituovaných domov by takúto kompenzáciu platil súkromný majiteľ. V prípade plne reštituovaného obytného domu, spolovice štát a spolovice súkromný majiteľ.
Ďalší návrh sa týka alebo ďalšie dobré riešenie sa týka odstránenia povinnosti nájomníkov deklarovať svoj majetok. Podľa zákona 182/1993 Z. z. takáto žiadna povinnosť nebola a nevidím dôvod, prečo by sme mali touto povinnosťou nútiť súčasných nájomníkov, aby deklarovali majetok. Ak by to nemuseli robiť, má to svoju výhodu aj v tom, že by sa znížila byrokratická náročnosť realizácie tohto zákona. Ďalším návrhom na dobré riešenie je, aby čiastočne reštituované domy, by sa mali riešiť osobitne. Keďže obec je spoluvlastníkom, najjednoduchší spôsob je vykúpiť zvyšnú časť nájomného domu. Dôsledkom by bolo, že štát ušetril na prostriedkoch na bytové náhrady, najmä v prípade domov, kde obec vlastní väčšinový podiel. A vynaložené prostriedky na kúpy reštituovanej časti by refundoval obci samotný štát.
Ďalším prvkom dobrého riešenia je zachovanie nájomnej zmluvy. V tom prípade, ak by to bolo tak, že by sa zachovali nájomné zmluvy, štát by sa mohol vyhnúť žalobám za porušovanie práv nájomníkov a za neoprávnenú štátnu pomoc reštituentom. Obytné domy boli totiž vyvlastnené štátom nájomníkmi a s nájomníkmi sa aj vrátili. Ďalší prvok dobrého riešenia sa týka toho, že štát bude kompenzovať zvýšenie nájomného, resp. jeho úplnú dereguláciu priamo nájomníkom po dobu, dajme tomu, siedmich rokov. Výhody tohto riešenia spočívajú v okamžitej možnosti deregulovať nájomné. A keďže výstavba sociálnych bytov vyžaduje viac finančných prostriedkov, je to ekonomicky výhodné aj pre štát.
A nakoniec posledný prvok tohto dobrého riešenia by bolo to, že bytové náhrady obec bude prideľovať len tým nájomníkom, ktorí sa budú chcieť vysťahovať z nájomného bytu v reštituovanom dome z vlastnej vôle. Bytová náhrada má zodpovedať rozlohe. Mala byť zodpovedať rozlohe a kvalite odovzdaného bytu a najmä v Bratislave by to malo byť v tej istej mestskej štvrti. Ak obec nemá adekvátny byt voľný, by mohla ponúknuť nájomníkovi adekvátnu finančnú náhradu. Výhodou tohto riešenia by bolo to, že štát by sa vyhol žalobám zo strany nájomníkov za porušenie ich práv na pokojné užívanie nájomného bytu.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja som vo svojom príspevku chcel poukázať na isté súvislosti, ktoré sa týkajú nájomníkov týchto predmetných bytov, ale najmä na skutočnosť, že ak sa prijme riešenie navrhované týmto zákonom, štát bude musieť čeliť v prípade ďalších súdnych sporov na Európskom súde pre ľudské práva. A je malá nádej, že by tieto spory Slovenská republiky mohla vyhrať. Prosím pri vašom hlasovaní o tomto zákone, zvážte moje slová.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
|
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážený pán kolega, vy ste originálne použili dva výrazy, dva pojmy. Ste hovorili, keď oslovovali pána podpredsedu vlády "podpredseda vlády pre boj so Slovákmi". A druhý originálny výraz bol "etnický hypochonder".
Čo sa týka oslovenia pána podpredsedu vlády, takéto oslovenie bolo podľa mňa netaktné, neslušné a hulvátske. Odporúčam vám, pán kolega, aby ste si prečítali Chmelovu antológiu o slovenskej eseji, o Štúrovi, Hodžovi, Vajanskom, Matuškovi a ďalších, či jeho "Slovenskú otázku 20. storočia". Ak to urobíte, potom môžete prísť za ním a ospravedlniť sa mu za svoju nekultúrnosť.
Čo sa týka druhého pojmu, to je etnický hypochonder, pán kolega, ubezpečujem vás, že aj Slováci, aj národnostné menšiny na Slovensku sú zdravým etnickým spoločenstvom, aj jedni, aj druhí. Nepotrebujú ani sociálnych inžinierov, ani sociálnych lekárov. Lekárov by potrebovali takí etnicky precitlivení ľudia, ako ste vy, a, ako ste ich označili, "etnickí hypochondri". Vy ste etnický hypochonder! Odporúčam vám, pán kolega, nechajte žiť Slovákov aj národnostné menšiny slobodne, dovoľte im žiť, spolunažívať, tak ako to robili doteraz. A dúfam, že nám to potom vydrží veľmi dlho spolu. Ďakujem.
|
Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán kolega, keby niekto cudzí, ktorý tu nežije, v tejto republike, dnes sa zatúlal do Národnej rady a vypočul si vaše slová o situácii na Slovensku, tak by sa zhrozil, lebo vy ste použili také expresívne výrazy, keď ste popisovali stav a čo hrozí, ako slová "rafinované prejavy, hrozný seriál, geto, iredenta, posledný krok, mimikry, hrozba, izolovať". To sú slová, ktoré sa používajú na popísanie veľmi kritickej situácie. Vy ste boli štyri roky podpredsedom vlády pre národnostné menšiny, vy dobre viete, že situácia je iná, že vôbec nejde o "žiadne getá, o iredenty, o posledné kroky, o mimikry a hrozby", ale že tento národ s ostatnými národnosťami žije v normálnom vzťahu a v normálnom ovzduší. Vy ste... (Hlas z pléna.) Vy tu strašíte (Nevyrušujte, kolega.), že to môže byť alebo teda je to také, pričom ste aj zabudli, že tento zákon nie je iba o maďarskej národnostnej menšine, o používaní jazyka maďarskej národnostnej menšiny. Veľmi dobre viete, že pokiaľ bude prijatý tento zákon, tak hlavný osoh budú mať Rusíni, Ukrajinci a Rómovia, ale aj Nemci a Chorváti, ktorí budú môcť práve na základe medzinárodných odporúčaní používať jazyk svoj aj v úradnom styku, aj vo svojom normálnom živote. Nechajte nás žiť a poprosím vás, nevytýkajte nám, že chceme sa tu cítiť ako doma, preto chceme, aby aj naše jazykové práva boli rovnoprávne a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
21.
Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec Čaplovič, keď som sa dopočul, resp. som videl, že budeme rokovať o tejto novele zákona, som si spomenul na rok 1978, keď bývalý predseda Národnej rady Viliam Šalgovič zrušil knižnicu Slovenskej národnej rady ako nepotrebnú záležitosť. A zrušil nielen publikácie, knihy, periodické a neperiodické, ale ako ustanovizeň, ako nepotrebnú vec pre vtedajšiu Slovenskú národnú radu.
Vôbec si nemyslím, že terajší predseda Národnej rady chce zrušiť knižnicu Národnej rady Slovenskej republiky, ale si myslím, že k tejto otázke je možné, alebo novele, sa priblížiť aj z pozície, aby sme sa pozerali na knižnicu Národnej rady ako na kultúrnu ustanovizeň.
V roku 1990 bola obnovená v Národnej rade knižnica a dnes patrí medzi renovované knižnice nielen vďaka publikáciám periodickým a neperiodickým, a vďaka tomu, že pred pár rokmi sa nám podarilo zabezpečiť, aby dostávala knižnica Národnej rady aj povinné výtlačky, ale je to jednoducho, patrí ku kultúre národa, ku kultúre parlamentu, aby mala najlepšiu knižnicu v krajine. A či je to už kongresová knižnica alebo pražská alebo budapeštianska parlamentná knižnica.
Moje odporúčanie pre nás všetkých je, ak má byť prijatý tento zákon, novela tohto zákona, aby bolo prejednané aj tá príloha... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
33.
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážený pán kolega, chcem vám pripomenúť slová, ktoré som pred chvíľou na výbore už adresoval aj vám, aj vašim kolegom ohľadne stanoviska pána prezidenta. Skúsme sa pozrieť na stanovisko pána prezidenta objektívne a veľmi triezvo. Pán prezident tento zákon, aj keď vrátil do parlamentu, navrhuje schváliť so svojimi pripomienkami. A keď, tak ako už pred chvíľou hovoril kolega Abrhan, tak pán prezident zo svojich pätnástich pripomienok sa dotýka závažnejších, alebo vážnejších problémov iba vo dvoch pripomienkach. Aj tie redukujú celý problém na finančný problém, resp. financovanie generálneho riaditeľa, resp. vedenia novej mediálnej ustanovizne. Tá zásadná kritika, ktorú ste naformulovali ako poslanci SMER-u a opozície v prvom, druhom čítaní, vôbec tu nenachádza odozvu v stanovisku pána prezidenta. Minimálne nenachádza odozvu v tej normatívnej časti, aj keď pán prezident, keďže je to jeho právomoc, jeho kompetencia, mohol naformulovať čokoľvek zásadnejšieho, zrejme si pán prezident uvedomoval a uvedomuje, že ide o začiatok zásadnej mediálnej reformy v oblasti verejnoprávnych médií a zrejme je na strane toho, aby ten stav, ktorý je neudržateľný, aby bol zmenený a podporuje aj ten spôsob, akým tento návrh to chce realizovať. Ďakujem pekne.
|
Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega, ničím ste nás neprekvapili. Ja vaše vystúpenie som naozaj považoval za vtipné a z časti aj za humorné, ale vaša metóda, ktorú ste si vybrali, to sa volá v hantírke tieňové boxovanie, že ste vytrhli z kontextu nejaký obraz a začali ste cepovať do toho obrazu a bojovať proti neexistujúcemu obrazu a proti nepriateľovi.
Po druhé, chcel by som povedať, že tento zákon naozaj je o štátnom jazyku a nie o tom, o čom svedčí, alebo o čom bola tá verzia zákona, ktorá dodnes platí. Tá nebola o ochrane štátneho jazyka, ale o nepoužívaní jazyka národnostných menšín.
Po tretie, mňa prekvapovalo vaše nízke sebavedomie ako Slováka, že potrebujete tvrdiť nereálne, neexistujúce veci a bojovať proti tomuto a vytvárať si nejaký obraz nepriateľa zo spolunažívajúcich občanov a národností.
A po piate, chcel by som povedať, že naozaj pán minister môže ďakovať za dobrú charakteristiku toho, čo ste použili hneď na úvod, aby sme to Palárikovské, aby sme nezostali v hanbe. Pán minister vo svojej novele robí všetko pre to, aby Slovensko neostalo v hanbe aj doma, ale aj v Európe. Ďakujem pekne.
|
Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán kolega, chcel by som povedať v súvislosti s vaším vystúpením dve veci, po prvé, to, že ma teší, že si všímate, že v tomto parlamente sú ľudia a poslanci podľa vášho názoru, ktorí iba etnické veci si všímajú a berú akýsi patronát nad týmito záležitosťami. Ja si myslím, že nie je to celkom tak. Sú tu poslanci, ktorí popri iných celospoločenských problémoch všímajú si aj záujmy obyvateľstva a voličov, ktorí majú inú národnosť ako slovenskú. Ja si myslím, že je to celkom normálne.
Po druhé by som chcel povedať, že ak ste hovorili o časovom rozsahu, o postavení národnostného vysielania, či už v súčasnom Slovenskom rozhlase, či už v súčasnej Slovenskej televízii, chcem vám ako mediálnemu expertovi, človeku, ktorý dlhé roky pracoval v mediálnom výbore, pripomenúť známy fakt, známu skutočnosť, o ktorej som hovoril aj vo svojom prvom vystúpení. Slovenský rozhlas podľa dokumentu Rady Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu vysiela týždenne na prvom programe osemtisíc hodín, na druhom programe osemtisíc, na treťom programe sedemtisíc hodín. To je cez dvadsaťtisíc. Predstave si, že denne z toho je 7 minút národnostného vysielania. Ja si myslím, že je načase, aby táto situácia bola napravená, lebo sme hanbou celej Európy v tomto ohľade. Ďakujem pekne.
|
Ďakujem pekne, pán predseda. Len chcem povedať nám všetkým, že nemám na čo reagovať, lebo pán poslanec Jarjabek nereagoval na mňa, ale hovoril o niečom inom. Ďakujem pekne.
|
Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vo svojom krátkom príspevku chcem sa vyjadriť k dvom okruhom problémov. Po prvé by som chcel vyjadriť stanovisko poslaneckého klubu Most – Híd k predlohe zákona o Rozhlase a televízii Slovenska a po druhé by som chcel upozorniť na niektoré otvorené otázky, ktoré bude potrebné riešiť ešte do prijatia tohto zákona.
Tak najprv k stanovisku poslaneckého klubu Most – Híd. Náš poslanecký klub víta a podporuje prijatie zákona o Rozhlase a televízii Slovenska minimálne z troch dôvodov. Po prvé, sme presvedčení, že tento návrh zákona vytvára rámec, podčiarkujem, rámec pre reformu verejnoprávnych médií, dáva nám šancu, aby sme uskutočnili v tomto ohľade základné a zásadné zmeny či už vo fungovaní Slovenskej televízie alebo aj Slovenského rozhlasu. Po druhé, tento návrh zákona vytvára predpoklady na riešenie akútnych a katastrofálnych finančných problémov Slovenskej televízie, ale aj Slovenského rozhlasu, v prvom rade ide o riešenie finančných problémov Slovenskej televízie v súčasnosti aj v budúcnosti. A po tretie, podporujeme tento návrh preto, lebo sme presvedčení, že vytvára šancu, a opäť opakujem a podčiarkujem, šancu posilniť verejnoprávny charakter Slovenskej televízie, ale aj Slovenského rozhlasu.
Teraz k otvoreným otázkam, ja si myslím, okrem tých otázok, ktoré tu odzneli, ktoré sú otvorené otázky, resp. nie sú riešené v návrhu zákona, sú možno riešiteľné v priebehu tohto obdobia, ktoré nás čakajú do druhého čítania. Je to tých povestných 25 dní do druhého čítania, máme možnosť vyjadriť sa k týmto otvoreným otázkam vo výboroch, ale aj v priebehu druhého čítania, príp. dať aj pozmeňujúce návrhy.
Ja vidím také tri skupiny otvorených otázok.
Prvá skupina sa týka postavenia Rady Rozhlasu a televízie Slovenska. Rada bude mať enormne silné postavenie, oveľa silnejšie postavenie, ako je to prípade súčasnej Rady Slovenskej televízie alebo Rady Slovenského rozhlasu. Som za to, že to postavenie je potrebné aj iným spôsobom formovať, resp. definovať. V prvom rade treba zvýšiť zodpovednosť tejto rady smerom k Národnej rade Slovenskej republiky, nie iba smerom k výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ale k celej Národnej rade Slovenskej republiky. Nám tu chýba vymáhateľnosť tejto zodpovednosti minimálne zase v troch oblastiach, v oblasti verejnoprávnosti, v oblasti zodpovednosti za plnenie ekonomických úloh a aj v oblasti odborných úloh. Zákonom bude treba zabezpečiť iným spôsobom, ako je to zabezpečené v súčasnosti, aby táto rada mohla byť aj orgánom na sledovanie verejnoprávnosti Rozhlasu a televízie Slovenska, nie iba posudzovateľom právnych, ekonomických a organizačno-technických problémov, ale v prvom rade orgánom na zabezpečenie sledovania verejnoprávnosti novej inštitúcie.
Druhý okruh otvorených otázok sa týka národnostného vysielania Slovenského rozhlasu. Ako veľmi dôležitú úlohu tak aj v prípade televízie, ako aj celého rozhlasu vidím úlohu legislatívne posilniť verejnoprávny charakter aj národnostného okruhu, resp. národnostného vysielania a takisto legislatívne zabezpečiť a zakotviť v zákone rozvoj tohto vysielania tak po finančnej, personálnej, programovej stránke, ako aj toho, čo sa týka rozsahu tohto vysielania. Samozrejme, keď hovorím o národnostnom vysielaní, nemám na mysli iba vysielanie v maďarskom jazyku, ale v prvom rade vidím ako kritický súčasný stav rozsahu, zamerania a obsahu vysielania v rómskom jazyku. Je to kritický problém, nechcem sa o tom veľmi rozširovať, ale toľko, koľko sa vysiela, a to, čo sa vysiela pre Rómov, resp. v rómskom jazyku, absolútne je nepostačujúce a nejde to správnym smerom. Ešte osobitné problémy sú v národnostnom vysielaní, a bude to treba riešiť aj zákonom, v rusínskom a ukrajinskom jazyku, ako aj postavení redakcie aj umiestnení tejto redakcie v súčasnosti v Košiciach, a nie v Prešove. A napokon ešte k národnostnému vysielaniu Slovenského rozhlasu bude treba zabezpečiť aj isté prepojenie, resp. nájsť vhodnú formu spolupráce medzi okruhom národnostného vysielania Slovenského rozhlasu a, samozrejme, aj televízie s exekutívou, konkrétne s úradom podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Tretí otvorený okruh problémov, ktorý je ešte možnože vážnejší, je národnostné vysielanie súčasnej Slovenskej televízie. Slovenská televízia, nie je to presné číslo, ale poviem to, v súčasnosti vysiela týždenne asi 500 hodín. Z týchto 500 hodín vysielania v súčasnosti národnostné vysielanie predstavuje možnože hodinu a pol vysielania, ani nie jedno percento ale pol percenta vysielania. To znamená, po slovensky povedané, verejnoprávna Slovenská televízia prenecháva mediálny priestor iným vysielačom a iným vysielateľom televízneho signálu v jazyku národnostných menšín, či už ide o maďarčinu alebo rómčinu, alebo ukrajinčinu. Je to nezodpovedné a nedôstojné. Obyvatelia, či už Maďari alebo Rómovia, alebo Rusíni, alebo Ukrajinci, sú takisto platiteľmi koncesionárskych poplatkov a za to denne majú vysielanie 5, 10, 15 minút a katastrofálne personálne obsadenie, a nedôstojné postavenie. Toto je problém, ktorý bude potrebné zabezpečiť aj v samotnom novom zákone.
Ja som presvedčený, že okrem týchto troch okruhov problémov, o ktorých som hovoril, existuje veľa otvorených otázok, ale som presvedčený, že čas, ktorý máme k dispozícii do druhého čítania, ale i samotné druhé čítanie otvára nám možnosť dať spoľahlivé odpovede na tieto otázky a príslušné riešenia. A v tomto presvedčení teda vyjadrujem podporu poslaneckého klubu Most – Híd k návrhu tohto zákona. Ďakujem pekne.
|
12.
Ďakujem pekne cteným kolegom za pripomienky.
Čo sa týka pána poslanca Rafaja a prvá jeho pripomienka sa týkala toho, že nebolo, resp. bolo dodržiavané status quo v oblasti práv národnostných menšín. Stačí sa pozrieť na, ak chcete, môžem vymenovať všetky zákony, ktoré porušili tento status quo vo vzťahu k národnostným menšinám, či už ide o zákon o štátnom jazyku, či už ide o zákon o geografických názvoch, či už ide o ďalšie zákony. Takže to, čo sľuboval premiér, nebolo nijako dodržiavané.
Či v pojmoch neexistuje národnostné školstvo na Slovensku, tak si myslím, že potom, alebo v názvoch neexistuje národnostné školstvo na Slovensku, tak to nie je chyba názvov, ale je to chyba používateľov. Národnostné školstvo, samozrejme, existuje. Existuje sústava základných škôl, stredných škôl aj vysokých škôl. Že sa používa iné názvoslovie, hantírka, ale v skutočnosti je to národnostné školstvo, ktoré je súčasťou jednotnej školskej sústavy na Slovensku.
Čo sa týka charty regionálnych a menšinových jazykov, prosím, my máme záväzok a je zapísaný v zmluve, prostredníctvom ktorej sme pristúpili k implementácii charty, aké záväzky má Slovensko, nič z týchto záväzkov nenaplnilo. Stačí si... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
4.
Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Čiže na strane druhej voliči súčasnej parlamentnej opozície očakávali, či programové vyhlásenie bude mať dostatočnú odvahu sa postaviť proti opatreniam predchádzajúcej vlády, ktoré pod kepienkom tzv. národnoštátnych záujmov zaviedli nezmyselné reštrikcie v používaní jazyka národnostných menšín, obmedzovanie ústavných práv občianstva Slovenskej republiky a najmä či dokážu eliminovať umelo vykonštruovanú hrozbu národnoštátnych záujmov Slovenska zo strany Maďarov žijúcich na Slovensku a zo strany Maďarska. A, samozrejme, aj volič súčasnej opozície očakáva, či dokáže nová vláda ponúknuť, čo dokáže nová vláda ponúknuť v riešení rómskej otázky.
Ako poslanec strany MOST - HÍD nemôžem opomenúť ani očakávania voliča našej strany, novej politickej strany na Slovensku. Ako je známe, sme v našom programe sľubovali spoluprácu, toleranciu a slušnosť. Spoluprácu v riešení základných otázok občanov Slovenska včítane otázok národnostných, toleranciu v interetnickej spolupráci a slušnosť vo verejnom živote v medziľudských vzťahoch.
Keď porovnáme programové vyhlásenie predchádzajúcej vlády a vlády Ivety Radičovej, už na prvý pohľad aj z hľadiska čisto formálneho je zjavné, že problematika ochrany a podpora ľudských práv, v rámci ktorej sú rozoberané aj práva národnostných menšín, v systematike nového programového vyhlásenia má výrazne významnejšiu pozíciu, ako to bolo predtým, čo do umiestnenia a ako aj čo do rozsahu.
Oveľa významnejšia je však obsahová časť dokumentu, princípy, ktorými sa chce riadiť nová vláda. V dokumente sa uvádza, že rešpektovanie základných práv a slobôd je predpokladom budovania moderného demokratického štátu a spravodlivej spoločnosti. Nedodržiavanie ľudských práv vedie k podkopávaniu základov právneho štátu. Ľudské práva bude preto vláda Slovenskej republiky dôsledne chrániť a podporovať.
Vážené kolegyne, kolegovia, ako vidíme, ľudské práva a práva národnostných menšín sa tu neobjavujú ako hrozba pre štát, ale ako významný prvok stmeľovania občanov štátu. Programové vyhlásenie však ide ďalej, vytyčuje, že vláda Slovenskej republiky napraví reštrikčné legislatívne a politické opatrenia z predchádzajúceho obdobia, ktoré neboli v súlade s ľudskoprávnymi princípmi. V minulosti sme neraz boli svedkami toho, že neboli to iba občania, ktorí porušovali základné ľudské práva, ale boli to aj orgány štátnej moci. Preto vláda Slovenskej republiky bude dbať o posilnenie uplatňovania ľudskoprávnych princípov v činnosti vlády a štátnych orgánov pri tvorbe všeobecne záväzných predpisov a implementácii medzinárodných noriem. Avšak z hľadiska komfortu všetkých občanov je dôležité, aby všetci mohli mať pocit, že štát má slúžiť občanovi a nie občan štátu. Štát je iba prostriedkom k spokojnému životu a k spokojnému spolunažívaniu ľudí.
V minulom období sme zažili niekoľko nepríjemných a trápnych situácií pri pravidelnom hodnotení našich medzinárodných záväzkov v oblasti ľudských práv a práv národnostných menšín. Niektoré záväzky dodnes neplníme a bude to úlohou novej vlády a nového parlamentu, aby sme napravili našu medzinárodnú reputáciu v tomto ohľade, či už ide o OSN, či už ide o Radu Európy, alebo o OBSE.
Národnostné menšiny teda nie sú hrozbou pre Slovenskú republiku, sú hrozbou iba pre niektorých politikov, ktorým chýba politická agenda. Nová vláda si to v plnej šírke uvedomuje a uznáva a oceňuje význam a príspevok kultúry národnostných menšín tradične obývajúcich územie Slovenska, jeho kultúrnemu bohatstvu, duchovným hodnotám a kultúrnej rozmanitosti. Vláda Slovenskej republiky bude preto vytvárať čo najlepšie podmienky pre to, aby príslušníci národnostných menšín uplatňovali svoje právo na vyjadrenie, zachovanie a rozvoj vlastnej identity. Vláda, ako sa píše v dokumente, vypracuje dlhodobú koncepciu ochrany a podpory kultúry a školstva národnostných menšín včítane rómskej menšiny, ako aj dlhodobú koncepciu interetnickej spolupráce, interetnického dialógu a interkultúrnej výchovy a vzdelávanie včítanie zabezpečenia príslušných inštitucionálnych a finančných mechanizmov.
Myslím si, že, vážené kolegyne, vážení kolegovia, mnohí sa pamätáte na obdobie rokov 1998 až 2004. Bolo to obdobie národnostného mieru na Slovensku. Z tohto hľadiska rozhodujúce bude, aké budú vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi tu doma a vzťahy medzi majoritou a Rómami. Vláda preto chce prispieť najmä k zlepšeniu vnútroštátnych slovensko-maďarských vzťahov a vzťahov medzi majoritou a Rómami.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som sa na tomto mieste vrátil ešte raz i k mojej úvodnej otázke, som sa opýtal, čo urobí nová vládna koalícia s reštrikčnými opatreniami a zákonmi v oblasti jazykovej politiky, školskej politiky, kultúrnej politiky vo vzťahu k národnostným menšinám. Či bude mať odvahu nastaviť nediskriminačný právny stav, ktorý bol charakteristický pred obdobím roku 2006. Odpoveď môžme čítať v programovom vyhlásení, kde sa konštatuje, že okrem novelizácie zákona o štátnom jazyku, prijatia nového zákona o ochrane a podpore zachovania a rozvoja kultúry národnostných menšín a novelizácie školského zákona vláda Slovenskej republiky naplní princíp efektívnej rovnosti všetkých občanov Slovenskej republiky aj novelizáciou zákona o používaní jazykov národnostných menšín, zákona o geodézii a kartografii a zákona o označovaní obcí a ďalších súvisiacich predpisov. A napokon dôsledne bude uplatňovať odporúčanie Charty regionálnych alebo menšinových jazykov, kde sa zameria na riešenie problémov obsiahnutých v hodnoteniach, v hodnotiacich správach.
Vážené kolegyne a kolegovia, programové vyhlásenie predchádzajúcej vlády sa správalo voči národnostnému školstvu, ako keby ani neexistovalo. Chýbalo o ňom, o tomto školstve, akákoľvek zmienka v programovom vyhlásení minulej vlády. Na rozdiel od neho dnes prerokovaný návrh konštatuje, že pri riadení a financovaní národnostného školstva, pri metodickej pomoci a tvorbe vzdelávacích obsahov bude vláda Slovenskej republiky vo zvýšenej miere prihliadať na skutočné potreby a záujmy príslušných národnostných menšín, podporí zvýšenie kvality vyučovania materinského jazyka rovnako ako kvalitu a účinnosť slovenského jazyka v školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín. Podporí taktiež inováciu pedagogických metód v menšinových školách včítane zásobovania menšinových škôl aktuálnymi a modernými učebnicami, posilní spoluprácu medzi školami s vyučovacím jazykom slovenským a jazykom menšín. Vláda bude pokračovať v podpore ukrajinského národnostného školstva. A zároveň v regiónoch, kde žijú príslušníci rusínskej národnostnej menšiny, zabezpečí v základných a stredných školách aj vyučovanie predmetu rusínsky jazyk a kultúra.
Je ďalším pokrokom v tejto oblasti skutočnosť, že k zabezpečeniu uvedených úloh vláda Slovenskej republiky ustanovuje funkciu podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny s posilnenými riadiacimi a rozhodovacími právomocami v oblasti národnostnej kultúry a školstva.
Na zabezpečenie výkonu spolurozhodovacích kompetencií je podpredseda vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny v oblasti menšinového školstva. Vláda Slovenskej republiky prispôsobí štruktúru ministerstva školstva. Ďalej zmení štatút Rady vlády Slovenskej republiky pre národnostné menšiny tak, aby tento orgán bol reprezentatívnym a funkčným fórom národnostných menšín v Slovenskej republike a nie tak, ako to bolo v minulosti, že to bol hybrid štátnych úradníkov a predstaviteľov národnostných menšín. Osobitnú pozornosť bude venovať otázke postavenia, integrácie a rozvoja rómskej komunity ako prierezovej problematiky a nie len ako problém akýsi sociálny.
Uplatnením uvedených princípov chce vláda Slovenskej republiky prispieť k vyššiemu stupňu sociálnej súdržnosti medzi obyvateľmi Slovenskej republiky, príslušníkmi väčšinového slovenského národa a všetkými menšinami. Chce dosiahnuť, aby kultúra a etnická rôznorodosť nebola bremenom, ale, naopak, obohatením štátu, impulzom na to, aby sa menšiny cítili u nás doma, aby sa rozmnožil ľudský, občiansky, kultúrny a ekonomický kapitál.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladané programové vyhlásenie predstavuje zásadný prelom v chápaní ľudských práv a práv národnostných práv na Slovensku oproti minulosti. Nebolo jednoduché prelomiť obavy v myslení niektorých kolegov z vládnej koalície z toho, že návrh na európsky spôsob usporiadania ľudských práv a práv národnostných menšín vo vládnom programe môže byť zneužité našou opozíciou na oživenie tzv. maďarskej karty na obvinenie novej koalície zo zrady národnoštátnych záujmov Slovenska. Ja pevne verím, že sa to nestane. Naopak, som presvedčený, že úspešná realizácia vládneho programu aj ohľadne ľudských práv a práv národnostných menšín, bude na prospech všetkých občanov Slovenska.
Ďakujem pekne.
|
2.
Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážená pani podpredsedníčka vlády, vážená pani predsedníčka vlády, ospravedlňujem sa (smiech v sále), ctené kolegyne, ctení kolegovia, vidím, že si dávate pozor, pani predsedníčka.
Po štyroch rokoch, núdznych rokoch národnostnej politiky predchádzajúcej vlády voliči súčasnej vládnej koalície s veľkým záujmom a očakávaním sledovali proces tvorby nového programového vyhlásenia vlády, ako aj samotné programové vyhlásenie. Hlavným otáznikom bolo, čo urobí nová vládna koalícia s reštrikčnými opatreniami a zákonmi z oblasti jazykovej politiky, školskej politiky, kultúrnej politiky vo vzťahu k národnostným menšinám. Čo urobí nová vládna koalícia s neriešenými otázkami rómskej národnostnej menšiny. Či uverí sľubom a ako bude hodnotiť slová bývalého premiéra Roberta Fica, že v oblasti národnostných práv v rokoch jeho vlády nedôjde k zníženiu štandardu práv národnostných menšín na Slovensku.
Na strane druhej voliči súčasnej parlamentnej opozície očakávali, či programové vyhlásenie bude mať dostatočnú odvahu sa postaviť proti opatreniam predchádzajúcej vlády, ktoré pod kepienkom tzv. národnoštátnych záujmov zaviedli nezmyselné reštrikcie v používaní jazyka národnostných menšín... (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
|