4.
Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Ján Richter je politicky zodpovedný za skutočnosť, že v našom štáte sú závažným spôsobom opakovane a systematicky ohrozované práva a právom chránené záujmy maloletých detí, je ohrozovaný ich život, zdravie a zdravý psychický, fyzický i sociálny vývin. Minister Ján Richter svojím konaním a nekonaním spôsobil, že platné zákony Slovenskej republiky nie sú rešpektované, že systematické porušovania zákonov nie sú žiadnym spôsobom sankcionované, že nebola vyvodená žiadna zodpovednosť voči jednotlivcom orgánom štátnej a verejnej správy, ktoré sú zjavne zodpovedné za úmyselné porušenia zákonov a zanedbania svojich povinností.
Naopak, minister práce Ján Richter sa aktívne spolupodieľa na porušovaní platných zákonov a garantuje nedotknuteľnosť tým, ktorí sa takýchto činov dopúšťajú. Tým sa stáva osobne a politicky zodpovedný za bezprecedentný morálny rozvrat v rezorte, ktorý bol poverený riadiť. Porušovanie základných práv a slobôd týkajúce sa tých najbezbrannejších obyvateľov krajiny – maloletých detí – je fatálnym prehreškom voči ľudskosti, ľudským právam, platným zákonom a medzinárodným dohovorom, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pravda nie je uprostred, ako by si možno všetci radi mysleli, a nie je to ani tak, že každý má svoju pravdu, pretože pravda je len jedna.
Moja práca spočívala a spočíva najmä v tom, že sprevádzam rodiny a deti životnými situáciami, ktoré nie sú pre bežný život celkom štandardné. Poskytujem im sociálne poradenstvo, sieťujem odborníkov pomáhajúcich profesií, ktorí by mohli intervenovať, spisujem im návrhy na súd, žiadosti, sťažnosti úradom, snažím sa im dodávať silu a odvahu v ťažkých chvíľach. Som ich sprievodca, niekedy krátkou životnou epizódou, niekedy dlhšie.
Aj v tomto prípade ma oslovila zúfalá matka s prosbou o pomoc. Pozreli sme sa spolu na všetky možnosti, ktoré využila, aj na tie, ktoré sa ešte využiť dajú. Vyskúšali sme všetko. Žiadosti o prešetrenie situácie, sťažnosti, trestné oznámenie. Rodine však nikto nepomohol. Naopak, náhle absolútne stratila kontakt so svojím dieťaťom. Všetci zodpovední s ňou prestali komunikovať, začala dostávať výstražné esemesky. Preto som sa rozhodla použiť nástroj, ktorý používam v krajnom prípade, keď už žiadna inštitúcia nevie alebo nechce pomôcť. Tým je zverejnenie príbehu. Keď som pred ôsmimi mesiacmi písala článok, myslela som si, že svet sa dá okamžite do pohybu, smerom k pomoci deťom, ktoré ju súrne potrebujú.
Tým, ktorí si myslia, že som svoj článok písala na základe domnienok jednej matky, chcem povedať, že sa mýlia. Mala som k dispozícii svedectvo matky maloletej, otca maloletej, otčima maloletej, písomne svedectvo ďalšej osoby, ktorá maloletú navštívila, zdravotné záznamy maloletej, písomné svedectvo bývalej klientky zariadenia o znásilnení, návrh na nariadenie predbežného opatrenia, výňatok z uznesenia vyšetrovateľa, kde bolo spáchanie skutku potvrdené, trestné oznámenie matky maloletej a trestné oznámenie matky druhej maloletej, písomné svedectvo bývalého klienta o zlom zaobchádzaní, bití a ponižovaní klientov. K tomu som mala informácie o tom, že vedeniu zariadenia sa úspešne podarilo zastrašiť televízne štáby, ktoré mali natočené reportáže a napokon ich neodvysielali.
Ak sa ma opýtate, či by som dnes znovu napísala tento článok, odpovedám, že určite áno. Tie ponížené a ublížené deti si totiž konečne zaslúžia ospravedlnenie a pomoc. Rodičov a bývalých klientov som nasmerovala k tomu, aby podali podnet na Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Na základe tohto podnetu výbor zrealizoval poslanecký prieskum. K podnetu, ktorý prišiel na výbor, bola priložená dokumentácia, podľa ktorej malo v zariadení opakovane prísť k sexuálnemu zneužívaniu maloletých detí, zlému zaobchádzaniu, týraniu a ponižovaniu klientov.
Vo všetkých prípadoch v priloženej dokumentácii ide o zariadenie Čistý deň so sídlom v Galante. Je to resocializačné zariadenie pre drogovo závislých, ktorému bola pridelená akreditácia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Zariadenie prijíma maloletých, ktorým bol súdom nariadený výkon rozhodnutia o výchovnom opatrení. Dieťaťu je súdom pridelený opatrovník, spravidla lokálne príslušný úrad práce, a ústredie práce uzatvára so zariadením zmluvu a pobyt dieťaťa zariadeniu prepláca. Výška finančného príspevku na dieťa je 33,40 eur na deň.
Poslanecký prieskum bol zameraný na dodržiavanie ľudských práv a práv dieťaťa v zmysle medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovensko viazané. Prieskum bol zameraný aj na dodržiavanie zákonnosti postupov orgánmi štátnej a verejnej správy a na ochranu maloletých. Bol zameraný na kvalitu poskytovania služieb a kvalitu života maloletých klientov v zariadení. A bol zameraný aj na kontrolu zo strany štátu, ktorý akreditáciou splnomocnil zariadenie na výkon svojich opatrení.
Podnet bol výboru doručený dňa 6. 9. Obsahoval tieto dokumenty: Sprievodný list oznamovateľky, mám ho tu. Zápisnicu z Generálnej prokuratúry o trestnom oznámení z 22. 8. 2016, ktorá obsahuje výpovede dvoch matiek maloletých detí týkajúce sa sexuálneho zneužívania, znásilnenia, zanedbávania zdravotnej starostlivosti, týrania a nehumánneho zaobchádzania s maloletými deťmi.
Zo zápisnice citujem: "Pani podáva trestné oznámenie na vedenie resocializačného strediska Čistý deň Galanta, časť Hody, konkrétne na tieto vymenované osoby: "V septembri 2014 som oslovila kurátorku (meno, priezvisko) z dôvodu, že som sa dozvedela, že moja štrnásťročná dcéra (meno, priezvisko) berie mäkké drogy, marihuanu, a bála som sa, preto som ju oslovila so žiadosťou o pomoc. Pani kurátorka mi navrhla, že v uvedenom resocializačnom zariadení by mohli mojej dcére pomôcť, že sa tam týmto deťom venujú, tak som súhlasila s jej umiestnením do zariadenia. Myslela som, že ju tam môžem umiestniť ja sama ako matka, avšak pani kurátorka zariadila, že vo veci bolo vydané aj súdne rozhodnutie, ktorým bola dcéra do zariadenia umiestnená. V decembri 2014 bola na priepustke doma, kedy sa mi zdôverila, že ju určený terapeut sexuálne zneužil. Meno terapeuta je (meno, priezvisko) uvedené. Okamžite som chcela kontaktovať políciu a ešte predtým som zavolala riaditeľovi zariadenia, ktorý ma prosil, aby som to nerobila, s tým, že ešte v ten deň aj s manželkou prišiel k nám domov a sľuboval, že okamžite to dá do poriadku, menovaného terapeuta vyhodí a vyvodí iné dôsledky, len aby som nevolala políciu. Nakoniec ma presvedčil, lebo jeho manželka plakala a inak citovo na mňa pôsobila.
V roku 2015, neviem presne, ktorý mesiac, som sa dozvedela od iných rodičov, v zátvorke vymenovaných, že moja dcéra spolu s ostatnými deťmi sa zúčastnila na pobyte na chate v rámci terénnej terapie. Od pani (meno, priezvisko) som sa dozvedela, že pracovníci zariadenia, ktorí tam s deťmi boli na pobyte a osobitne zástupca riaditeľa (meno, priezvisko) nakúpil alkohol, ktorý potom s troma dievčatami, ktoré si vybral, na jeho izbe skonzumovali. Dievčatám dal asi do nápoja lieky, Tramal, opil ich a následne ich brutálne sexuálne zneužil. Jedno z dievčat (meno, priezvisko) muselo ísť so zraneniami spôsobenými sexuálnym zneužitím (natrhnutie konečníka) na lekárske ošetrenie. Ďalšími dievčatami boli (meno, priezvisko jedného dievčaťa, meno, priezvisko druhého dievčaťa). Trestné oznámenie už bolo pani matkou jednej z dievčat podané a mám pocit, že podľa toho, čo mi hovorila, že to bolo ututlané.
V auguste 2015 mi bolo povedané, že dcéra má zakázané návštevy, avšak nebol mi povedaný žiaden dôvod, preto som ju aj tak išla navštíviť. Najskôr mi povedali, že ju nesmiem vidieť, lebo že je chorá, avšak trvala som na tom, že ju musím vidieť. Nakoniec aj napriek tomu, že ma k nej nechceli pustiť, vbehla som do miestnosti, kde som ju našla ležať na zemi v horúčke, dezorientovanú, pričom boli strašné horúčavy. Zbadala som, že na vnútornej strane stehien až po kolená má hnisavé, mokvavé vyrážky, mala to strašné, preto som povedala, že idem na políciu a dcéru beriem na vyšetrenie. Nakoniec mi ju dali, zobrala som ju k doktorovi (meno, priezvisko) gynekológovi, ktorý sa zhrozil, potvrdil, že zranenia dcéry sú spôsobené pohlavným stykom a má aj vnútorné poškodenia na maternici, ktoré sú podľa lekára doživotné. Po tomto som si dcéru nechala doma.
Volali mi zo zariadenia, že ju mám vrátiť, avšak ja som odmietla, potrebovala som, aby sa vyliečila, avšak ihneď som kontaktovala kurátorku, aby som nemala problém. Vysvetlila som jej, prečo mám dcéru doma, povedala som jej, čo sa v zariadení deje, a ona mi na to uviedla, že "čo sa čudujete, však všetky tieto feťáčky sú kurvy". Neurobila v tejto veci absolútne nič. Aj potom, ako sa riaditeľ zariadenia vrátil z dovolenky, mi zo zariadenia volali, aby som dcéru okamžite vrátila späť, vyhrážali sa mi trestným oznámením, lebo tam bolo súdne rozhodnutie, avšak ja som dcéru v tomto stave vrátiť nechcela, rovnako sa mi vyhrážala aj sociálna kurátorka. Chodila som v tom čase s dcérou po lekároch, pričom vyšetrením krvi boli zistené katastrofálne výsledky, všetky hodnoty mala mimo normu, o čom predkladám k nahliadnutiu správu doktorky (meno, priezvisko) hematologičky.
Dcéra bola na tom zle aj psychicky, zobrala som ju k psychiatrovi do psychiatrickej nemocnice (uvedené ktorej), pričom PN bola pre dcéru vystavená 20. 10. 2015 jej všeobecnou lekárkou, a tá trvá dodnes. Dcéra bola v zlom, katastrofálnom zdravotnom stave. O tom som informovala kurátorku, tá však neurobila nič. Do zariadenia som umiestnila zdravé dieťa a takto to dopadlo.
Pred dvomi mesiacmi, keď bola dcéra ešte stále u mňa, išla s bratom do Piešťan na návštevu k jej otcovi. Dcéra s bratom si vypli telefóny, nevedela som sa jej dovolať, tak som zavolala políciu, aby mi ju doviedli. Policajti však hneď kontaktovali kurátorku, tá hneď zavolala riaditeľa a jeho manželku a tí hneď prišli a dcéru mi odviezli naspäť do zariadenia, vôbec sa o tom so mnou nebavili. Odvtedy som s dcérou nebola v kontakte, nedovolili mi návštevu, neposkytujú mi o nej informácie, neodpovedajú na e-maily, telefonicky sa nedá dovolať. Naposledy som kontaktovala riaditeľa zariadenia dňa 11. 8. 2016 e-mailom, ani na ten som nedostala odpoveď. Pripomínam, že dcéra je stále PN, mala mať pravidelné kontroly vrátane hematológie a na tie však s ňou nikto nešiel.
Každú druhú nedeľu sú v zariadení návštevy rodičov, tak som tam išla včera a dcéru som zazrela. Vyzerala, že je v strašnom stave, pod liekmi, pričom som sa rozprávala s dcérou pani (meno, priezvisko), ktorá mi povedala, že dcére dávajú veľa liekov, berú ju stále k psychiatrovi. Dcéra mi stihla iba povedať: "Maminka, zober ma domov." Vyzerala ako nepríčetná. Keď som odchádzala z návštevy, zastavilo ma blonďaté dievčatko, ktoré malo sadru na nohe, s tým, aby som niekomu povedala, čo sa jej stalo, keď si zranila nohu. Dva týždne jej nikto nepomohol, stále jej hovorili, že sa jej to zahojí a až potom ju zobrali k lekárovi, ktorý zistil, že to má zlomené a dal jej sadru. Povedala mi, že sa volá (meno, priezvisko).
Poznamenávam, že podľa toho, čo hovorila moja dcéra a dcéra pani (meno, priezvisko) a aj to dievčatko, riaditeľ zariadenia aj ostatní zamestnanci ich bežne oslovujú "feťáčky", "kurvy" a takto s nimi jednajú.
Chcela by som, aby bola dcéra umiestnená do iného zariadenia, pričom som si vybavila, že ju inde hospitalizujú, avšak neviem si to nijako vybaviť cez kurátorku ani políciu. Uvádzam, že kým bola dcéra u mňa, zdravotný stav sa jej výrazne zlepšil, bola v poriadku, pričom úspešne spravila prijímačky na strednú školu, z čoho sa veľmi tešila a od 1. septembra tam mala nastúpiť, avšak teraz neviem, čo bude ďalej.
Vo veci sexuálneho zneužívania dcéry v zariadení som podávala trestné oznámenie. Vyšetrovalo to Okresného riaditeľstvo Policajného zboru v Galante. Keď som sa snažila zistiť, ako to pokračuje, vyšetrovateľka mi povedala, že to skončilo tým, že terapeut (meno, priezvisko) sa priznal ku skutku, avšak uviedol, že nevedel, že dcéra má menej ako 15 rokov. K tomuto dodávam, že v zariadení bola obrovská nástenka, na ktorej boli údaje o všetkých umiestnených deťoch vrátane dátumov ich narodenia, pričom to bolo napísané písmenami asi 10 centimetrov veľkými. Toto mi dosvedčí aj tu prítomná pani (meno, priezvisko). Podotýkam, že oni tam všetci o deťom vedia všetko, teda aj koľko majú rokov." Toľko citát z jednej časti podnetu pre výbor pre ľudské práva.
Ďalšou súčasťou podnetu boli lekárske správy, ktoré dosvedčovali slová ľudí, ktorí písali. Mám ich so sebou.
Ďalšou časťou tohoto podnetu bola zápisnica o trestnom oznámení z 10. 8. 2016 podaná matkou maloletého dieťaťa. A trestné oznámenie bolo vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa, smerovalo na konkrétnu zamestnankyňu úradu práce, ktorý vystupoval v úlohe kolízneho opatrovníka a podľa oznámenia si neplnil svoje povinnosti.
Ďalšou prílohou bol list maloletého dieťaťa, list matky maloletého dieťaťa z 31. 8. 2016, kde výbor informuje o používaní samotky, nehumánnom a ponižujúcom zaobchádzaní, nezabezpečovaní zdravotnej starostlivosti, upieraní práva na vzdelanie, opakujúcom sa sexuálnom zneužívaní maloletých zo strany zamestnancov. Z listu citujem: "Pred mesiacom dcéra dostala osemdňovú priepustku na rodinnú dovolenku. Do Čistého dňa sa mala vrátiť v stredu večer, avšak kvôli neskorému príchodu domov sme telefonicky oznámili terapeutovi a zároveň esemeskou, správou pánovi riaditeľovi, nakoľko telefonáty nepreberal, že ju privezieme nasledujúci deň okolo obeda. Za tento oneskorený príchod dostala moja dcéra trest. Zamkli ju do miestnosti, kde bol iba stôl a stolička, pričom mala napísať sto strán veľkosti A4 recenzie o tom, ako bolo na dovolenke a prečo sa vrátila neskoro. Večer jej zamestnankyňa Čistého dňa priniesla matrac, ktorý bol malý, špinavý a pomočený. Na druhý deň ju vysmial terapeut za to, že plakala, načo sa ona opýtala, čo také urobila, že dostala takýto trest, prečo je tam zamknutá celý deň aj noc. Doteraz nikdy neutiekla ani to nemala v úmysle a odvolávala sa na právo dieťaťa mať vlastnú posteľ. Nechali ju tam zamknutú ďalší deň. Večer jej umožnili spať na svojej posteli v izbe a nasledujúci deň ju opäť zamkli do tejto samotky.
U dcéry sa počas pobytu v Čistom dni začali prejavovať problémy so žalúdkom, bolesti, zvracania. Záver lekárskych vyšetrení bol, že to má zo stresu a nervov. V apríli 2016 bola hospitalizovaná kvôli bolestiam a zvracaniu v nemocnici, kde nebola zistená žiadna príčina jej choroby. Opäť mi oznámili, že je to psychického pôvodu a odporučili psychologické vyšetrenie. Viem, že v Čistom dni majú psychiatra, ktorý ich dopuje liekmi a nevenuje im dostatočnú pozornosť. Pár dní po pobyte v spomínanej samotke dcéra opäť dostala bolesti a zvracala, z toho dôvodu ju terapeut zobral k lekárovi. Prišiel za ňou pán riaditeľ Tománek a začal jej nadávať do simulantov a kričal na ňu, povedal jej: "Zdochni, keby to záležalo odo mňa, nechám ťa tu skapať." Dcéra skončila v nemocnici v Galante, kde jej zistili helikobaktera. Počas pobytu v nemocnici ju nechali v jedných nohavičkách, v jednom tielku a v jedných kraťasoch a v jedných ponožkách. Pani sestrička z oddelenia jej požičala papuče, pretože jej nenechali ani žiadne topánky. Ošetrujúca lekárka mi podala informácie o zdravotnom stave s doporučením navštíviť nášho obvodného gynekológa, nakoľko bol zistený aj gynekologický nález. Zároveň som minulý týždeň volala lekárke, aby ma informovala o výsledkoch odberov, kedy mi opäť povedala, že dcéra mala nález aj vo výteroch a treba navštíviť obvodného gynekológa. Požiadala som o priepustku za účelom tohto vyšetrenia, avšak večer predtým o 23.38 mi prišiel mail z Čistého dňa, v ktorom sa uvádza, že v súčasnosti nepovažujú za potrebné absolvovať gynekologické vyšetrenie a zároveň ako dôvod uviedli emocionálne rozpoloženie mojej dcéry v posledných dňoch, o čom nemali potrebu ma informovať počas telefonického dňa jeden deň predtým.
Ďalej chcem poukázať na to, že dcéru odmietali púšťať do školy a upierali jej právo na štúdium. Mala dohodnuté termíny individuálnych skúšok na máj a jún, avšak nakoľko bol v Čistom dni bunkový režim, to je skupinový trest, návštevu školy jej neumožnili. Napriek viacerým výzvam triednej učiteľky nebola z ich strany žiadna komunikácia. Z toho dôvodu nemá dcéra ukončený prvý ročník strednej školy, a tak som požiadala o opakovanie ročníka.
Chcem vyjadriť nespokojnosť so zamestnancami resocializačného strediska. Nepracujú tu žiadni odborníci, nemajú správny prístup k deťom umiestneným v tomto zariadení, pretože im na klientoch nezáleží, neustále im nadávajú, urážajú ich a ponižujú, používajú nevhodný slovník. Okrem toho nie je vhodné pre klientov, aby boli umiestnení spoločne chlapci aj dievčatá, pretože sa intímne stýkajú. Mám vedomosť o tom, že aj zamestnanci sa intímne stýkali s klientkami. Minulé leto mi dali dcéru domov s tým, že ju mám dať vyšetriť na pohlavné choroby.
Chcem poukázať na to, že v stredisku vo všeobecnosti zanedbávajú zdravotnú starostlivosť. V nemocnici v Galante som stretla ďalšiu klientku, ktorá bola na kontrolnom vyšetrení so zlomenou nohou. V Čistom dni spadla a dva týždne mala nohu opuchnutú a boľavú, na čo jej vravel terapeut, že to jej odpuchne. Po dvoch týždňoch ju zobrali k lekárovi a dostala sadru. Zároveň ako príklad chcem uviesť klientku, ktorá má dlhodobo problémy s močovým ústrojenstvom, nechali ju až tri týždne v bolestiach a návštevu lekára jej umožnili až po takej dobe.
V súčasnosti sa pán riaditeľ mojej dcére vyhráža tým, že podá žiadosť na súd o predĺženie pobytu v Čistom dni až do 18 rokov, hoci tam je už 22 mesiacov, je čistá a nie sú s ňou podľa ich vyjadrení žiadne problémy. V máji 2016 sme sa po porade s pánom riaditeľom a kurátorkou dohodli, že dcéru začneme pripravovať na nástup domov, nakoľko sa pán riaditeľ vyjadril, že je už zrelá ísť domov, mala prestúpiť do tretej, výstupnej fázy a začať chodiť na víkendy, avšak pán riaditeľ na tento postup doteraz nemal čas." Toľko citát z listu matky maloletej klientky.
Ďalším dokumentom je list dospelého klienta, ktorý tam bol na dobrovoľnom pobyte, a rovnako je prílohou podnetu pre výbor pre ľudské práva: "Potvrdzujem, že v resocializačnom stredisku Čistý deň som bol dobrovoľne osem mesiacov od roku 2015. Odišiel som z dôvodu, že som bol hlboko zasiahnutý nátlakom riaditeľa a jeho manželky Zuzany. Na skupinových sedeniach som bol očitým svedkom, ako personál a riaditeľstvo deptalo psychicky slabých členov komunity formou narážania na existenčné problémy, urážky na rodinných príslušníkov, ako aj na nich samotných. Bolo mi veľmi nepríjemné zúčastňovať sa takýchto sedení, lebo vždy to skončilo psychickým zrútením klientov. Riaditeľ nemal problém, čoho som bol svedkom, hovoriť týmto mladým deťom napríklad "kurvy špinavé", "zasrané handry" a zvykol hovoriť, "ty zdochneš, keď odtiaľto odídeš".
Žaloval sa mi jeden mladý Róm zo Šoporne, že vzadu v drevárničke ho napadli dvaja z personálu (menovaný jeden aj druhý priezviskom) a riaditeľ tak, že ho zmlátili s hokejkami po pätách a stehnách tak, že mal celé nohy modré a nemohol chodiť. Následne to ututlali pred ostatnými, že je ťažko chorý a nosili mu jedlo na izbu a riaditeľ chodil kontrolovať, kedy mu zmiznú modriny.
Bol som tiež svedkom a bol som pri tom osobne, ako riaditeľ schmatol veľkou silou mamu (meno, priezvisko) za plece, pričom ju skoro zdvihol až do vzduchu a vytlačil ju z priestoru budovy, k čomu dodal, že kto hentej kurve ešte raz otvorí vchod, tak si to s ním osobne vybaví. Tieto slová boli adresované na personál, ktorý len ticho prikývol.
Riaditeľova manželka mi na terénke povedala pred všetkými, za to, že som si dovolil sa slušne obhájiť, že nemajú právo ma ponižovať, začala po mne vrieskať spôsobom, že sa mi až zastavil dych, a to, že nemám ani takú hodnotu, ako je obyčajné hovno na zemi. Po tomto konflikte som sa rozhodol dané zariadenie okamžite po príchode domov z Chorvátska, kde sa toto udialo, opustiť, čo som aj urobil. Je mi strašne ľúto detí, ktoré sa nemôžu rozhodnúť ako ja a musia tam toto znášať a trpieť dennodenne. Podľa môjho názoru toto zariadenie by podľa predpisov ani nemalo ďalej fungovať, a to z dôvodu, že personál nemá dostatočné znalosti na vykonávanie tejto práce, nehovoriac o tom, že to pod vedením riaditeľa nezvládajú. Mne pobyt v Čistom dni nedal nič, len ujmu na cti a hrdosti."
Ďalším, ďalšou prílohou podnetu bol rukou písaný list od bývalej klientky zariadenia: "Potvrdzujem, že som sa zúčastnila terénnej terapie, kde zástupca riaditeľa Čistého dňa (meno, priezvisko) podával alkohol v kombinácii s tramalovými kvapkami ním vybraným trom klientkam a následne ich brutálne sexuálne zneužil." To bol podnet, ktorý riešil výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Na základe tohto oznámenia a predchádzajúceho zasadania výboru sa Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny uzniesol dňa 14. 9. vykonať poslanecký prieskum podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady a to: na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, v resocializačnom zariadení Čistý deň v Galante so zameraním na organizačnú štruktúru zariadenia, odborný pomocný personál, jeho kompetencie, činnosti s klientmi, pracovné zmluvy, dohody zamestnancov, dohodárov, dobrovoľníkov zariadenia, zmluvy zariadenia s klientami ministerstva práce, ústredia práce, VÚC a ďalšími donormi o poskytovaní finančných príspevkov, kvalitu poskytovania sociálnych služieb podľa platnej legislatívy, a najmä v oblasti dodržiavania a ochrany ľudských práv.
Dňa 4. 10. 2016 členovia výboru vykonali poslanecký prieskum na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. K dispozícii sme dostali dokumenty, čiže zmluvy s resocializačným strediskom, podnety, protokol z kontroly, zamestnaneckú maticu. K doplňujúcim otázkam bol k dispozícii generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovníci ústredia v riadiacich funkciách a psychologička, ktorá bola členkou kontrolnej skupiny Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, bola v zariadení Čistý deň.
Pýtali sme si podnety, ktoré doposiaľ boli doručené ministerstvu, prípadne ústrediu. Podnet č. 1 bol z júla 2014. Bolo to telefonické oznámenie matky dieťaťa o tom, že v uvedenom resocializačnom zariadení dochádza k zlému zaobchádzaniu s deťmi. Matka uvádza, že riaditeľ zariadenia psychicky a fyzicky týral jej dcéru. Proti jej vôli jej dal ostrihať dlhé vlasy. Sťažovala sa, že majú rodičia zákaz návštev v zariadení, že dcéra kvôli zlému zaobchádzaniu zo zariadenia ušla a matka sa bojí o jej život.
Podnet 2 z júla 2014. Matka maloletej uvádza, že v zariadení dochádza k zlému zaobchádzaniu s deťmi. Sťažovala sa na hladovanie detí, na obmedzovanie návštev rodičov, absentujúcu zdravotnú starostlivosť. Jej dcéra mala zapálená ďasná a zariadenie nezabezpečilo ošetrenie. Dcéra zo zariadenia v noci ušla a toho času je na úteku. Bolo to rovnako telefonické oznámenie.
Podnet č. 3 z roku 2015. Podnet bol formou listu. S podnetom sme neboli oboznámení, bol nám len z diaľky ukázaný rukou písaný list, s jeho obsahom sme neboli oboznámení s vysvetlením, že je rozsiahly a nemožno ho dostatočne anonymizovať. Na otázku, čoho sa podnet týka, pracovníci odpovedali, že mnohých vecí, a presnú špecifikáciu neposkytli.
Podnet č. 5 bol z októbra 2015. Podnet od redakcie TV Markíza na preverenie možného sexuálneho zneužívania v zariadení Čistý deň, v prvom prípade ide o terapeuta, ktorý už v zariadení nepracuje a ktorý mal sexuálne zneužiť maloletú, ktorá mala v čase skutku len 14 rokov. V druhom prípade ide o zástupcu riaditeľa, ktorý mal zneužiť počas výletu tri dievčatá, pritom jedna podala trestné oznámenie.
Generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny ani ostatní zamestnanci v riadiacich funkciách nevedeli zodpovedať na otázku, či tieto podnety sú totožné s podnetmi, o ktorých verejne informoval minister práce, a teda či ide o totožných šesť podnetov alebo sa tieto podnety prekrývajú, alebo má ministerstvo iných šesť podnetov, a teda v súvislosti s resocializačným zariadením evidovaných spolu jedenásť podnetov. Pracovníci ústredia nás informovali, že ministerstvo má svoj odbor kontroly. Tieto odbory kontroly spolu navzájom nekomunikujú o svojich zisteniach a prijatých podnetoch. Ministerstvo však môže požiadať ústredie o vybavenie podnetu. Ústredie práce nesprostredkúva výsledky kontrol, opatrenia ani žiadne iné úkony ministerstvu a ministerstvo od nich takéto informácie nepožaduje.
V prípade podnetov prvých štyroch ústredie práce nevykonalo v zariadení žiadnu kontrolu. Podľa informácie riaditeľky odboru pani Marcinovej ústredie na základe dvoch z týchto podnetov inštruovalo kolíznych opatrovníkov, aby kontaktovali deti v zariadení Čistý deň. Na základe tohto preverovania bol zaznamenaný ďalší nový podnet od iného maloletého dieťaťa a s týmto podnetom sme neboli oboznámení. Ani na základe tohto nového podnetu ústredie nevyslalo do zariadenia kontrolu, teda sa nemohlo orientovať pomocou žiadnych objektivizovaných skutočností.
Na základe týchto piatich podnetov neboli vykonané žiadne opatrenia na ochranu práv maloletých detí zo strany ústredia práce. Na základe podnetu č. 5 začalo ústredie práce kontrolu podľa zákona o kontrole a ktorá obsahovala tri návštevy zariadenia, trvala od 30. 11. 2015 do 29. 4. 2016. Za ostatných päť rokov bola vykonaná zo strany ústredia práce konkrétne táto jedna vecná kontrola. Predmetom kontrolnej činnosti bolo: kontrola spisovej dokumentácie detí, individuálne resocializačné plány, resocializačný program a zabezpečenie psychologickej starostlivosti v zariadení.
K zaprotokolovanému obsahu spisovej dokumentácie maloletých. Kontrolná skupina sa zaoberala štyrmi náhodne vybranými spismi maloletých klientov zariadenia, kde skúmala kompletnosť úradných dokumentov. Protokol mám k dispozícii. Je anonymizovaný.
Maloletá A., z protokolu. V prvom prípade maloletej A. je z protokolu zrejmé, že matka plánovala po siedmich mesiacoch ukončiť dobrovoľný pobyt maloletej v zariadení. Úrad podal návrh na vydanie predbežného opatrenia o nariadení výchovného opatrenia. Súd návrhu vyhovel. Kurátor vykonal v zariadení návštevu maloletej a po komunikácii s pracovníkmi a maloletou zistil, že počas pobytu v zariadení v čase priepustky užila drogu. O mesiac neskôr okresný súd rozhodol vo veci nariadenia výchovného opatrenia.
Maloletá bola prijatá na dobrovoľný pobyt v novembri 2014, rozsudok o nariadení výchovného opatrenia bol právoplatný v decembri 2015, viac ako rok po prijatí dieťaťa do zariadenia na dobrovoľný pobyt. Z protokolu nie je zrejmé, na aké dlhé obdobie bol nariadený. Ukončenie dobrovoľného pobytu na žiadosť matky maloletej teda dopadlo tak, že pobyt dieťaťa v zariadení sa predĺžil a jeho forma sa z dobrovoľnej zmenila na formu nariadenú. Dieťa v starostlivosti zariadenia recidivovalo, čo nie je v protokole nijako komentované ani sa táto skutočnosť neobjavila v záveroch o kontrole. Z uvedeného vyplýva, že kontrola ani úrad nerozporuje neúčelnosť alebo účelnosť nariadenia výchovného opatrenia v zariadení, a to ani na základe preverenej informácie, že maloletá počas pobytu v zariadení užila drogu. Ak klientka v priebehu chráneného pobytu v zariadení recidivovala, bolo nutné skúmať okolnosti, zvážiť účelnosť ďalšieho pobytu, prípadne prijať opatrenia, ktoré by tomu predchádzali. Kontrolný orgán však k veci nezaujal žiadne stanovisko ani neodporučil zariadeniu žiadne opatrenia.
Maloletý T., z protokolu. Maloletý T. bol prijatý do zariadenia na dobrovoľný pobyt. Po vstupnom psychiatrickom vyšetrení zmluvným lekárom zariadenia mu boli diagnostikované poruchy správania s odporúčaním na resocializáciu. Úrad vzápätí žiadal súd o nariadenie predbežného opatrenia a nariadenie výchovného opatrenia. Vo veci predbežného opatrenia súd návrhu vyhovel. Počas pobytu v zariadení sa T. predávkoval liekom Neurol, následne musel byť hospitalizovaný. O mesiac okresný súd rozhodol o nariadení výchovného opatrenia formou pobytu v zariadení.
Z protokolu nie je zrejmé, kde a ako sa maloletý dostal v zariadení k silným a potencionálne nebezpečným liekom. Zariadenia pre drogovo závislých musia pamätať na ochranu svojich klientov, najmä ak sú nimi maloleté deti, preto má zariadenie dôsledne dozerať na to, aby lieky a všetky potencionálne zneužité chemické látky boli dobre zabezpečené. V prípade, že tomu tak nie je, zariadenie neplní svoj preventívny ani ochranný účel. Z protokolu nie je zrejmé, ako bola táto situácia komunikovaná s úradom, so súdom a so zákonnými zástupcami maloletého, keďže podľa týchto informácií bol T. v starostlivosti zariadenia, teda v chránenom prostredí práve preto, aby sa mu v domácom prostredí nič podobné nestalo.
Ak zariadenie neplní svoju primárnu úlohu, účel takéhoto pobytu je pre maloletého neprínosný, prípadne až nebezpečný. Ak sa v zariadení stane, že maloletý klient musí byť pre otravu liekmi hospitalizovaný, je to mimoriadna udalosť, ktorú treba podľa zmluvy hlásiť Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny. Nemáme vedomosť, že zariadenie takéto hlásenie vykonalo, nakoľko toto hlásenie nebolo súčasťou zložky dieťaťa ani na ústredí práce nás počas poslaneckého prieskumu o tom neinformovali.
Spoločným znakom informácií z vyššie spomínaných dvoch spisov je, že obe deti boli zariadeniu zverené priamo rodičmi, a to na dobrovoľný pobyt, a úrad zrejme na podnet zariadenia žiadal súd o predbežné opatrenie a z dobrovoľného pobytu klienta sa stal pobyt nariadený.
Ďalším spisom, ktorý je obsahom protokolu, je spis maloletej N. Maloletá bola do zariadenia umiestnená v septembri 2014 na základe predbežného opatrenia. V novembri bola úradom vykonaná návšteva a pohovor s maloletou a z dôvodu vírusového ochorenia bola maloletá prepustená na dlhšiu dobu do domáceho ošetrenia. V januári 2015 bola vyšetrená zmluvným psychiatrom zariadenia, diagnostikoval poruchy psychiky a správania. Vo februári bola opäť prepustená do domáceho liečenia, v marci 2015 rozhodol súd o výchovnom opatrení v trvaní 18 mesiacov.
V správe je uvedené, že v zariadení počas návštevy školy recidivovala, po čom bola návšteva školy upravená. V apríli úrad uskutočnil návštevu, no maloletá bola na terénnej terapii v Ráztoke. V auguste 2015 podáva matka na okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia o prerušení pobytu maloletej v zariadení. Dôvod uvádza sexuálne zneužitie maloletej v resocializačnom stredisku. Úrad uvádza, že o tom nemal žiadnu vedomosť, súd návrh zamietol. V protokole sa uvádza, že maloletá bola do konca kontrolovaného obdobia PN.
V súvislosti so spisovou zložkou maloletej kontrolný úrad zistenia len konštatuje, v protokole nijak nenamieta, že maloletá, nad ktorou bolo rozhodnutie súdu o výchovnom opatrení, trávila podstatnú časť nariadeného pobytu v domácom ošetrení. Po rozhodnutí súdu o výchovnom opatrení pobytovou formou zariadenie musí byť schopné poskytovať dieťaťu aj zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu a mať podmienky aj na rekonvalescenciu klientov. Kontrolná skupina si nepýtala vysvetlenie tejto neštandardnej situácie a nepýtala sa, prečo zariadenie umožnilo napriek rozsudku zdržiavať sa maloletej doma.
V protokole nie je uvedené, či zariadenie hlásilo ústrediu túto mimoriadnu udalosť, teda opustenie zariadenia, tak ako mu ukladá zmluva. V protokole sa neuvádza, aké opatrenia indikovalo ústredie a úrad, aby zamedzili mareniu súdneho rozhodnutia. Kontrolná skupina sa nedopytovala, ako zariadenie naložilo s financiami, ktoré dostáva na deň a dieťa za obdobie, kedy sa maloletá dlhodobo nezdržiavala v zariadení. Na doplňujúcu otázku vedenia ústredie poslaneckému prieskumu odpovedalo, že túto situáciu ani dodatočne neskúmali a nemajú vedomosť o tom, ako zariadenie nakladalo s verejnými financiami viazanými zmluvou, a nevedia odpovedať na otázku, či tieto financie zariadenie vrátilo.
Protokol neuvádza, že by sa kontrolná skupina dopytovala na podrobnosti súvisiace s uvádzaným sexuálnym zneužívaním. Keďže je už verejne známe, že riaditeľ zariadenia bol o sexuálnom zneužití maloletej N. informovaný, chýba v zložke hlásenie o mimoriadnej udalosti, ktoré mu ukladá zmluva. Je predpoklad, že takéto hlásenie na ústredie práce nevykonal.
V doplňujúcich otázkach som sa v rámci poslaneckého prieskumu pýtala, či má vedenie ústredia vedomosť o tom, že by niekto z ich zamestnancov, prípadne zamestnancov zariadenia podával vo veci sexuálneho zneužitia trestné oznámenie. Podľa ich vyjadrení vedenie ústredia, kontrolná skupina ani generálny riaditeľ ústredia trestné oznámenie nepodával. Nemali vedomosť o tom, že by trestné oznámenie podali zamestnanci alebo vedenie zariadenia.
S vyššie uvedenými informáciami som konfrontovala matku maloletej. Podľa nej sa väčšina uvedených informácií nezakladá na pravde. Kolíznu opatrovníčku informovala o sexuálnom zneužití svojej dcéry krátko nato, ako sa to sama dozvedela, čo je december 2014. V tejto komunikácii podľa matky kolízna opatrovníčka označila maloletú hanlivými výrazmi, aj na základe tohoto jej postoja podávala matka trestné oznámenie vo veci zneužitia právomoci verejného činiteľa.
Podľa výpovede jej dcéry diagnostika u zmluvného psychiatra zariadenia trvala približne päť minút a je vylúčené, že by prebiehalo testovanie, pri ktorom by mohlo byť preukázané, že maloletá trpí poruchami psychiky a správania. Takéto diagnózy nepotvrdili ani iní špecialisti, ku ktorým maloletá ambulantne dochádzala.
Podľa vyjadrenia matky je nepravda, že maloletá začala hneď po nástupe do zariadenia navštevovať základnú školu. Naopak, matka namietala, že napriek povinnej školskej dochádzke nie je dieťaťu umožnené navštevovať školu, čo podľa matky môže potvrdiť aj vedenie školy. Školu začala navštevovať až po incidente so sexuálnym zneužitím, kedy návštevu školy vedenie zariadenia povolilo, aby vyšlo matke v ústrety a naklonilo si jej priazeň.
Podľa matky je rovnako vylúčené, že by v tomto krátkom období recidivovala, nakoľko to potvrdzujú vyšetrovania a testovania v centre drogových závislostí v Bratislave, kam ambulantne s dcérou dochádzala. Výsledky vyšetrení a testovaní predložila a disponujem kópiami týchto dokumentov.
Z uvedeného vyplýva, že jednoduchým dopytovaním sa dá zistiť súlad so zaznamenanými informáciami či už v protokole, alebo v spisovej dokumentácii klientov. V prípade skutočného záujmu o objektivizovanie skutočnosti je nutný kontakt s klientom, prípadne inými osobami, ktoré môžu informácie rozšíriť, doplniť alebo vyvrátiť. O kontrolu objektívnosti informácií uvedených v spisovej dokumentácii zariadenia sa kontrolný orgán ani nepokúšal. Z uvedeného tiež vyplýva, že tak ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch bola aj táto klientka označená pracovníkmi zariadenia za recidivujúcu, a to v rámci pobytu v zariadení. To buď znamená, že zariadenie neplní svoj ochranný účel, alebo je možné, že zariadenie fabrikuje informácie o recidíve svojich klientov, ktoré prostredníctvom kolízneho opatrovníka dokladá ako listinný dôkaz k súdnym konaniam, na základe ktorých súd rozhoduje o výchovnom opatrení a jeho dĺžke. V takom prípade by išlo o závažné okolnosti nasvedčujúce tomu, že zariadenie neplní svoj účel.
Zmluva medzi zariadením a ústredím ako poskytovateľom finančného príspevku obsahuje túto formuláciu: "Príjemca sa zaväzuje poskytovateľovi bezodkladne písomne oznamovať mimoriadne udalosti v prípade, ak nastanú v priebehu platnosti a účinnosti tejto zmluvy súvislosti so zabezpečením starostlivosti o deti umiestnené na základe rozhodnutia súdu do zariadenia príjemcu (napr. útek, vyhlásenie pátrania, ublíženie na zdraví, podozrenie zo spáchania trestného činu dieťaťom, podozrenie zo spáchania trestného činu na dieťati, živelné pohromy, úmrtie dieťaťa)." Ak v tejto veci vedenie zariadenia neposkytlo hlásenie ústrediu práce, čím závažným spôsobom porušilo zmluvné podmienky, čoho dôsledkom malo byť zrušenie zmluvy. Kontrolná skupina neuviedla tieto skutočnosti vo svojich záveroch z kontroly, ústredie voči tomu postupu ničím nenamietalo. Bližšie sa na sexuálne zneužitie nedopytovalo riaditeľa zariadenia ani iných zamestnancov zariadenia, pričom podnet, na základe ktorého bola vyvolaná kontrola, obsahoval informácie týkajúce sa práve sexuálneho zneužívania maloletých a predmetom kontroly bolo aj vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany.
Ďalšou spisovou zložkou bol spis maloletej R. Z protokolu: Maloletá bola do zariadenia prijatá v marci 2015. Matka prevzala dieťa späť do svojej starostlivosti po mesiaci pobytu maloletej v zariadení po tom, čo sa dozvedela, že jej dcére mal byť na pobytovom výlete podaný zamestnancom resocializačného strediska alkohol a následne s ňou mal vykonať súlož. O tejto veci informovala orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, príslušný úrad, a podala trestné oznámenie na OO PZ. Rovnako informovala súd, ktorý následne zrušil výchovné opatrenie.
Doslovná citácia z protokolu o kontrole, o intervencii úradu znie: "Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately telefonicky kontaktoval resocializačné zariadenie, ktoré podľa vyjadrenia úradu k zamestnancovi zaujal ochranársky postoj. Dňa (...) vykonal úrad osobný pohovor s matkou maloletej a maloletou." Orgán sociálnoprávnej ochrany uvádza, že neskôr v rámci výkonu opatrení sa maloletá niekoľkokrát zmienila o častom verbálnom ponižovaní zo strany zamestnancov zariadenia. Z uvedeného vyplýva, že o sexuálnom zneužití maloletej bolo informované vedenie zariadenia Čistý deň, nakoľko táto informácia sa nachádzala v zložke maloletej, a na základe tejto mimoriadnej situácie matka prevzala dieťa do svojej starostlivosti. Následne súd svojím rozhodnutím zrušil predbežné opatrenie.
Počas poslaneckého prieskumu vedenie zariadenia odmietalo odpovedať na otázku, či vo veci podozrenia zo znásilnenia podali trestné oznámenie. Rovnako odmietli odpovedať na otázku, či v zmysle platnej zmluvy s ústredím hlásili túto mimoriadnu udalosť bezodkladne ústrediu práce. Predpokladom je, že mimoriadnu udalosť napriek povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy nenahlásili, nakoľko ústredie práce nám o tom nevedelo poskytnúť žiadnu informáciu ani písomnú dokumentáciu. Nenahlásenie podozrení o závažnej trestnej činnosti zakladá okrem iného aj na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti a nakoľko nie som informovaná o tom, či začali orgány činné v trestnom konaní konať aj bez podnetu, budem podávať v tejto veci trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 340 zákona 300/2005 Trestného zákona.
Porušenie platnej zmluvy medzi zariadením a ústredím práce o vykonaní opatrení je závažným dôvodom pre odstúpenie zmluvy zo strany ústredia. Trestný čin spáchaný na dieťati je mimoriadnou udalosťou, ktorú zmluva explicitne uvádza ako jednu zo situácií, ktoré je nutné hlásiť ústrediu práce. O týchto závažných podozreniach bol informovaný aj úrad práce v úlohe opatrovníka, ktorý podľa záznamu prešetroval situáciu, no uspokojil sa s tým, že do záznamu uviedol, že zariadenie zaujalo k svojmu zamestnancovi ochranársky postoj. Podnet na prešetrenie na ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny úrad práce nepodal. Kontrolná skupina sa zoznámila s informáciami zo zložky maloletej a uviedla ich do protokolu formou konštatácie, pričom na informácie v záveroch o kontrole ničím nenadviazala. Situáciu ďalším dopytovaním neprešetrovala a v protokole ani neuvádza sankcie, prípadne nenariaďuje žiadne preventívne opatrenia.
Vedenie ústredia bolo formou protokolu informované o tom, že v zariadení sa mali odohrať mimoriadne udalosti, ktoré ústredie nenahlásilo. Počas poslaneckého prieskumu reagoval generálny riaditeľ ústredia na priamy dopyt o tom, či po oboznámení sa s protokolom podával úrad alebo on sám trestné oznámenie vo veci znásilnenia a sexuálneho zneužívania maloletých v zariadení. Na túto otázku odpovedal jednoznačne, že nie, ani úrad, ani on sám trestné oznámenia v tejto veci nepodával.
Generálny riaditeľ ústredia odpovedal na otázku o tom, aké opatrenia vykonalo ústredie práce ako kontrolný a metodický orgán po oboznámení sa s protokolom. Jeho odpoveďou bolo, že protokol z kontroly odoslali akreditačnej komisii na posúdenie. Pričom z protokolu o výsledkoch kontroly zo strany 11, kde je rozdeľovník, je zrejmé, že správa odišla zariadeniu Čistý deň, Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor kontroly, a ústrediu, odboru OVO. A správa teda nebola zaslaná akreditačnej komisii ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, i keď bolo kontrolou preverené, že zariadenie porušilo niekoľko závažných ustanovení zákona, ktoré môžu viesť k zrušeniu akreditácie. Ústredie napriek závažným zisteniam výsledky kontroly nezaslalo ani ministerstvu práce.
Ústredie práce vo veci podozrení zo sexuálneho zneužívania a sexuálneho násilia na maloletých žiadnym spôsobom nekonalo, nevydalo žiadne usmernenie pre zariadenie, situáciu bližšie neprešetrovalo a nevykonali žiadne opatrenia na zamedzenie ohrozenia maloletých. Pripomínam, že kontrola začala na podnet, ktorý obsahoval podozrenia zo sexuálneho zneužívania maloletých v zariadení Čistý deň, preto bolo jej povinnosťou zamerať sa dôsledne na preverenie tohto podnetu a vykonať opatrenia na ochranu maloletých.
Z hľadiska skúmania zameraného na ohrozenie detí konštatujem, že rešerš, ktorý k jednotlivým spisom detí zaprotokolovala kontrola, poskytuje indície, ktoré bolo náležité riešiť pohovorom s klientmi a kolíznymi opatrovníkmi detí a objektivizovať a rozširovať výpovede týkajúce sa kvality života klientov v zariadení a dodržiavaniu práv dieťaťa. Napriek tomu, že kontrola tieto podozrenia verifikovala prostredníctvom spisovej dokumentácie maloletých, nevyvodila žiadny záver a vôbec sa nimi nezaoberala.
Ďalšie zaprotokolované nedostatky v spisovej dokumentácii sú nedostatky v individuálnych resocializačných plánoch. Podľa zákona má resocializačné stredisko vypracovať za účasti klienta individuálny resocializačný plán. No ale z kontroly v protokole je, že dlhodobý resocializačný plán klienta je totožný u všetkých kontrolovaných spisových zložiek. Individuálny resocializačný plán! Metódy práce s klientom sú totožné u všetkých kontrolovaných zložiek detí.
Psychologická starostlivosť. Podľa § 48 zariadenie zabezpečí vykonávanie resocializačného programu, ktorého súčasťou je aj psychologická starostlivosť. Kontrolná skupina v protokole uvádza, že hárky klientov vedené psychológom zariadenia im neboli poskytnuté, že psychológovia, ktorí v zariadení pracovali, si ich po skončení pracovného pomeru vzali so sebou. Spisová dokumentácia klienta je majetkom zariadenia a obsahuje citlivé informácie o psychickom stave detí, a preto je nemysliteľné, aby si bývalí zamestnanci časti zložiek odnášali. Poslanecký prieskum sa dopytoval členky kontrolnej skupiny, či sa s takýmto vysvetlením uspokojili. Pani psychologička na otázku odpovedala, že sa s takýmto vysvetlením neuspokojili, situáciu považovali za krajne neštandardnú a žiadali, aby boli hárky klientov predložené kontrolnej skupine. Podľa jej vyjadrenia vyzývali zariadenie trikrát s rôznym časovým odstupom, ale zariadenie na ich výzvy nereagovalo, hovorí kontrolná skupina ústredia práce.
Kontrolná skupina ďalej zistila, že tri mesiace počas sledovaného obdobia nebol v zariadení zamestnaný žiaden psychológ. Takáto situácia je vzhľadom na zákonné povinnosti zariadenia neprípustná a v rozpore so zákonom. Po pohovore s psychologičkou zariadenia a riaditeľom zariadenia kontrolná skupina v protokole konštatuje, že poradensko-psychologická práca s klientmi nie je realizovaná. Záver kontroly teda bol, že zariadenie porušilo zákon tým, že nezabezpečovalo psychologickú starostlivosť o klientov, rovnako porušilo zákon tým, že raz za tri mesiace nevyhodnocovalo priebeh resocializačného plánu s kurátorom.
Kontrolovaný subjekt vyjadril námietky k protokolu, kde namietali, že nie je spôsobilý vynucovať si spoluprácu s kurátormi. V námietkach tiež zariadenie nesúhlasí s tým, že počas troch mesiacov nemali v rozpore so zákonom v zariadení zamestnaného psychológa, a uvádzajú, že riaditeľ Peter Tománek túto starostlivosť zabezpečoval. Na otázku poslaneckého prieskumu o tom, či má riaditeľ Tománek odborné vysokoškolské vzdelanie v oblasti psychológ, nám nevedel generálny riaditeľ ústredia práce odpovedať.
Ďalšou otázkou bolo, či mal riaditeľ pracovné zaradenie psychológ, nakoľko podľa zákona mal zmenu pracovného zaradenia hlásiť akreditačnej komisii, a teda či túto zmenu v pracovnom zaradení hlásil. Takéto hlásenie vyžaduje od akreditovaných subjektov zákon. Generálny riaditeľ Valentovič povedal, že jemu nie je známe a ani ústrediu nie je známe, či a ako hlásilo vedenie zariadenia zmeny na pozíciách v zariadení.
Ďalšou otázkou bolo, či im boli predložené pracovné zmluvy zamestnancov, z ktorých by bolo jednoznačné, či riaditeľ Tománek pôsobil v zariadení ako psychológ. Generálny riaditeľ odpovedal, že kontrolóri kontrolujú nakladanie s financiami prostredníctvom účtovníctva, a teda či skutočne 70 percent výdavkov tvoria mzdové náklady. Z účtovníctva však nie je zrejmé, ktorí ľudia v zariadení pracujú a koľko ich je. V týchto údajoch vidia celkovú sumu vynaloženú na mzdové náklady. Keď sme namietali, že táto informácia je len druhotná daňová informácia, treba sa v prvom rade dopytovať po pracovných zmluvách a prihláškach do poisťovne, povedal nám štátny zástupca Ondruš tak, že kontrola nie je oprávnená kontrolovať pracovné zmluvy. To však nie je pravda a na túto námietku Branislav Ondruš odpovedal tak, že on nepozná zákon o kontrole.
Keď si poslanecký prieskum žiadal od štátneho zástupcu preveriť, či je riaditeľ Tománek vzdelaním a pracovným zaradením psychológ, toto nám prisľúbil s tým, že nás bude písomne informovať, čo aj urobil. Informoval nás, že akreditačná komisia mu oznámila, že preverenie tejto informácie je súčasťou procesu odňatia akreditácie resocializačnému stredisku Čistý deň a akreditačná komisia nemôže zverejňovať čiastkové zistenia, avšak po skončení správneho konania nás bude informovať o tom, či pán riaditeľ má príslušné vzdelanie na výkon odbornej činnosti psychológa a či bol ako psychológ zaradený v personálnej matici v spornom období. Doposiaľ nám takáto informácia neprišla.
Z uvedeného vyplýva, že skutkový stav do tejto chvíle nikto nepreveroval. Ústredie práce ani ministerstvo si tieto dôležité informácie nezisťovali a situácia sa preverovala až na podnet poslaneckého prieskumu.
V súvislosti s kontrolným zistením o tom, že psychologické správy klientov odnášali zo zariadenia jednotliví psychológovia, ktorí v zariadení pracovali, treba uviesť, že ak teda riaditeľ Tománek deklaroval v námietkach, že počas celého obdobia pôsobil v zariadení ako psychológ, je argument, že psychológovia odnášali správy o klientoch, nezmyselný, nakoľko v takomto prípade musel za obdobie troch mesiacov odniesť psychologické správy klientov on sám. Ďalšia zamestnankyňa na pozíciu psychológa bola po určitom čase prijatá na obdobný pracovný pomer opäť do tohto zariadenia, čo znamená, že by po návrate zrejme vrátila chýbajúce spisy klientov späť do zložiek, nakoľko počas kontroly bola zamestnaná priamo vtedy ako psychológ. Je teda pravdepodobné, že psychologické správy, ktoré od zariadenia požadovala kontrola, nikdy neexistovali.
Čistý deň v námietkach protokolu o vykonaní kontroly uvádza, že sa s týmto nálezom nestotožňuje, nakoľko riaditeľ zariadenia je psychológom a tieto služby poskytoval klientom on. Kontrolná skupina ústredia však skutočnosť nepreverovala a bez preverenia skutkového stavu akceptovala námietku.
Na základe preskúmania tejto informácie si dovoľujem konštatovať, že zariadenie Čistý deň kontrolnú skupinu zavádzalo. Riaditeľ zariadenia Peter Tománek podľa centrálneho registra záverečných prác nemal v kontrolovanom období ukončené vysokoškolské vzdelanie z odboru psychológia, teda nemohol poskytovať klientom odbornú pomoc. Z centrálneho registra záverečných prác je zrejmé, že Peter Tománek odovzdal záverečnú prácu v apríli 2015, z čoho vyplýva predpoklad, že bakalárske štúdium v študijnom odbore psychológia mohol ukončiť najskôr v júni 2015. Diplomová práca Petra Tománka v študijnom odbore psychológia na portáli nie je uvedená, z čoho vyplýva, že do dnešného dňa nemôže mať ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v danom odbore. Nespĺňa teda odborné kvalifikačné predpoklady k tomu, aby v sledovanom období, kedy kontrolná skupina konštatovala, že zariadenie nemá psychológa, čiže máj – júl 2015 vykonával psychologickú pomoc a poradenstvo klientom zariadenia.
V zmysle zákona 305/2005 je akreditovaný subjekt povinný hlásiť akreditačnej komisii do ôsmich dní všetky rozhodujúce skutočnosti, ktorými sú aj zmeny v zamestnaneckej matici. Zariadenie nepodalo akreditačnej komisii hlásenie o tom, že prestalo poskytovať klientom psychologické služby, na ktoré mu bola udelená akreditácia. Zariadenie nehlásilo akreditačnej komisii ani zmenu zamestnaneckej matice v zmysle tom, že zamestnáva riaditeľa Petra Tománka ako psychológa zariadenia. Je predpoklad, že takéto hlásenie nevykonalo z dôvodu, že Peter Tománek v sledovanom období nespĺňal požadované kvalifikačné predpoklady, a teda takáto zmena zamestnaneckej matice by nebola akreditačnou komisiou schválená. Peter Tománek nebol kvalifikovaný na výkon takejto práce a nebol na tento výkon ani v pracovnom, ani v obdobnom pomere.
Takže zhrnutie: Vybraná spisová dokumentácia štyroch detí, chýbajú v nich vyhodnotenia individuálnych resocializačných plánov raz za tri mesiace. Chýba aj dokumentácia, rodný list, sociálna správa od ÚPSVaR. Chýbajú psychologické správy. Na deviatej strane je uvedené, že psychológovia si ich vzali so sebou. Z toho vyplýva, že Čistý deň nezabezpečil ochranu osobných údajov. Individuálne resocializačné plány nie sú založené v spisovej dokumentácii. Resocializačný program, čiže ôsma strana z protokolu, úplne chýba. Psychologická starostlivosť nie je jasná, pretože chýbajú záznamy o diagnostike, intervencii a spolupráci s ďalšími pracovníkmi. Zariadenie nemalo psychológa. V závere z kontroly, strana 10, je konštatovanie, že Čistý deň porušil ustanovenie § 47 ods. 3, nezabezpečenie psychologickej starostlivosti, § 63 ods. 7, nevyhodnocoval raz za tri mesiace resocializačný proces, porušil zákon o ochrane osobných údajov, psychologické dokumenty si vzali odídení psychológovia, porušil zákon o archivácii a tiež porušenie § 83 ods. 5a, ochrana osobných údajov, a b, do ôsmich dní nahlásiť všetky zmeny a aj to, že sú bez psychológa, nakoľko jeho neprítomnosť je dôvod na odňatie akreditácie.
Závery kontroly z pohľadu rešpektovania práv a právom chránených záujmov dieťaťa: Ku kvalite života klientov zariadenia sa kontrolná skupina v protokole nevyjadrovala a to i napriek tomu, že kontrolou reagovalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny na podnet o možnom páchaní sexuálneho zneužívania a násilia. Ústredie disponovalo aj vyššie spomínanými podnetmi, ktoré poukazovali na hrubé a ponižujúce zaobchádzanie a zanedbávanie zdravotnej starostlivosti. Kontrolná skupina nevykonala rozhovor s klientmi ani s kurátorkami detí a to napriek tomu, že všetky štyri náhodne vybrané spisy vykazujú známky toho, že maloletí neboli dostatočne chránení v zariadení, kde mali súdom nariadený pobyt, a tam prišli k ujme. Ústredie práce na základe zistení nevykonalo žiadne sankčné ani preventívne opatrenia.
Ministerstvo práce nereflektovalo na svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona 305/2005 podľa § 85 ods. 1 písm. a) "Ministerstvo zruší akreditáciu, ak je akreditovaným subjektom, jeho štatutárnymi zástupcami, zodpovednou osobou alebo inými zamestnancami, alebo spôsobom činnosti, spôsobom vykonávania opatrenia, metódy, techniky a postupu, na ktoré bola udelená akreditácia, ohrozený život a zdravie dieťaťa, jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin alebo môže byť ohrozený život a zdravie dieťaťa alebo jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin." Ministerstvo práce na základe kontrolných zistení nezačalo ani konanie o zrušení akreditácie podľa ods. 2. Ministerstvo práce začalo konanie o zrušení akreditácie až na základe rozhodnutia akreditačnej komisie po medializovaní výpovedí klientov zariadenia a ich rodičov.
Takýto prístup je v príkrom rozpore s ochranou práv a právom chránených záujmov maloletých detí. Maloletí boli súdnym rozhodnutím zverení do starostlivosti štátu, ktorý má povinnosť chrániť ich život, zdravie a priaznivý psychický, fyzický a sociálny vývin. Štát prostredníctvom ministerstva práce zodpovedá za zariadenie, ktorému udelilo ministerstvo akreditáciu, čím ho uznalo spôsobilým vykonávať opatrenia sociálnoprávnej ochrany. Štát svoju kontrolnú funkciu nezvládol, čím uviedol maloletých do ohrozenia.
Výsledky a zistenia poslaneckého prieskumu zaslal Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. V súvislosti s touto kontrolou vyšiel nedávno rozhovor s dvoma zamestnankyňami Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Tie svedčia o tom, že vedenie ústredia práce ich tlačilo k tomu, aby kontrola prebehla iba pro forma. Vedenie Čistého dňa s nimi nespolupracovalo. Protokol o výsledku kontroly bol vraj na pokyn ich nadriadených pozmeňovaný. V súvislosti s poslaneckým prieskumom malo vedenie ústredia práce tlačiť na zamestnancov, aby sa naučili naspamäť nimi predpísané odpovede. Neviem si predstaviť, ako vyzeral predmetný protokol pred týmto zásahom, keď i v takejto konečnej podobe obsahuje tak závažné zistenia. Z výpovedí zamestnankýň Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny vyplýva, že vedenie rezortu malo eminentný záujem na tom, aby zariadenie udržalo, a to za každú cenu.
Upozorňujem, že kontrola prebehla pred medializáciou prípadu, a preto je verným obrazom toho, ako sa ministerstvo práce nezodpovedne, nebezpečne a neprijateľne stavia k závažným zisteniam týkajúcim sa ochrany práv maloletých.
Dňa 14. 9. sa akreditačná komisia uzniesla na tom, že odporúča ministerstvu práce, aby odňalo zariadeniu akreditáciu. Niekoľkokrát sme ministra Jána Richtera verejne vyzývali, aby rešpektoval rozhodnutie svojej odbornej komisie a aby zariadeniu akreditáciu zrušil. Nestalo sa tak. Od tých chvíľ ma spontánne kontaktovali bývalí klienti a zamestnanci zariadenia Čistý deň, pretože ich táto situácia poburovala. Kontaktovali ma mailami, telefonicky, ale i osobne. Budem citovať z niektorých ich výpovedí.
Bývalý klient hovoril: "Prekvapili ma fyzické tresty. Hneď v druhý deň som dostal 400 klikov. Stáli pri nás vkuse. Kliky nám odpočítavali. Ja som bol nový, nemal som ani dostávať sankcie. Postavil som sa na obede od stola, chcel som si len zobrať papriku a hneď mi dali 400 klikov. Musel som odísť od obeda a potom sme to na komunite riešili. Terapeut hovoril, že či som debil, že ako si to predstavujem postaviť sa od stola. Potom som ešte takú sankciu dostal, že dva týždne som musel každému vykať, a to som tam bol druhý deň. 400 klikov za pár minút, že aby som vôbec mohol dojesť. Ale pán Tománek dával aj tisíc klikov. Terapeut (meno) hovoril, že to nie je nič, že to jeho babka urobí s prstom v riti. Bežne mi terapeut povedal, že som kokot. Hrozný prístup. Stále tam nadávali.
Keď ma priviezli od kurátorky do Galanty do Čistého dňa, nemal som so sebou žiadne veci, oblečenie, nič. Tam sa nedalo skontaktovať s rodičmi, aby mi niečo priniesli alebo že povedať, kde som. Povedali, že oni nemajú telefonické dni. Ale aj keď potom boli telefonické dni, tak sme nemohli hovoriť s rodičmi, mohli sme len s terapeutom, nadiktovať mu na papier, že čo im odkazujeme a oni im to asi do telefónu prečítali. A keď rodičia telefonovali nám, tiež nemohli s nami rozprávať. Terapeut si to napísal na papier a keď bola komunita, tak to čítal nahlas pred všetkými.
Hneď mi vystrihali hlavu dohola po príchode. Psychiater sa ma opýtal, ako sa mám. Povedal mi, že odtiaľ odídem najskôr v osemnástke, keď budem robiť problémy, tak v devätnástke, a že keby som ušiel, aj tak ma chytia. Terapeut si zo mňa robil srandu, že mi bude pozerať na vtáka, keď mi budú robiť testy. Dievčatá hovorili, že je to normálne, že na nich sa pozerajú tiež terapeuti chlapi, keď robia testy, a pritom by tam mala byť žena. A pätnásti sme boli spolu na izbe. Boli tam samé postele, len jeden stôl a stolička. Nižšie fázy boli v tejto izbe na tejto šestnástke. V sprche sme nemohli byť viac ako tri minúty. Sprchovali sme sa v ľadovej vode, po troch minútach nás vyhodili nasilu zo sprchy. To bola taká funkcia, že záchody a sprchy, ktorí mali tú funkciu, museli to čistiť a aj nás vyhadzovať a kontrolovali nás. Voľno sme žiadne nemali, ani na učenie do školy. Keď sme chceli cvičiť, tak len v čase hygieny, to bola jedna hodina – od piatej do šiestej, vtedy som mohol ísť cvičiť, takže potom som musel hygienu stihnúť za 15 minút.
Raz sme mali pracovku a mali chalani rúbať strom a pobili sa pri tom a jeden si tam zlomil prst a terapeuti povedali, že oni s ním nepôjdu do nemocnice, že to sú papierovačky, a povedali, že nech mu to z klientov dakto napraví. Kázali to mne, že nech mu ten zlomený prst potiahnem. Potom o dva dni, keď už to mal celé opuchnuté, že ani s inými prstami nevedel hýbať, až po dvoch dňoch ho zobrali k doktorovi.
Riaditeľ zobral nás ráno do Javorinky. Tam mal riaditeľ velikánsku záhradu a tam sme museli okopávať a zbierať zemiaky. Od rána, ôsmej, do šiestej do večera sme museli zbierať, všetci sme boli zhoretí, nikde sa nedalo ani na chvíľu schovať, ani krém na opaľovanie nám nedali. A keď prišla Tománková, robila si srandu, že už ani na dovolenku nemusíme ísť, takí sme opálení, ale my sme boli spálení tak, že ani spať sme potom nemohli.
Riaditeľa sme nemohli oslovovať. Povedali, že ho nemôžeme pristaviť na chodbe ani nikde. Mali sme hovorcu, ktorý sa musel najprv spýtať terapeutov, či sa s ním môžeme rozprávať. Keď tam riaditeľ prišiel, tak len prišiel vynadať, že sme kokoti a feťáci prijebaní. Mali sme mu hovoriť Tomčo. Sme sa v pravidlách naspamäť museli učiť..." (výkriky z pléna) ... "aké má obľúbené jedlo, museli sme sa v pravidlách učiť, aké má obľúbené jedlo (výkriky z pléna), palacinky a praženicu..." (Výkriky z pléna, prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Páni, páni poslanci, poprosím vás... (výkriky z pléna) páni poslanci, poprosím... (Výkriky z pléna.) Páni poslanci, poprosím vás, páni poslanci, poprosím vás... (Výkriky z pléna.) Páni poslanci... (Výkriky z pléna.) Ešte raz, páni poslanci, poprosím vás o kľud v sále. Na balkóne sú deti.
A, pani poslankyňa, poprosím vás, aby ste takéto slová...
Blahová, Natália, poslankyňa NR SR
(Hovorené súbežne s predsedajúcim.) Ak sú tu tie deti, tak sú zvyknuté, predpokladám.
Danko, Andrej, podpredseda NR SR
(Hovorené súbežne s rečníčkou.) ... v sále nerozprávala a necitovala.
Blahová, Natália, poslankyňa NR SR
Ak sú, ak sú tu tie deti, o ktorých rozprávam, tak tie sú zrejme zvyknuté, je mi to veľmi ľúto.
Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Ale pozerajú to aj iné deti a nie sú zvyknuté na také slová.
Blahová, Natália, poslankyňa NR SR
(Povedané súbežne s predsedajúcim.) Ja citujem.
Danko, Andrej, podpredseda NR SR
(Povedané súbežne s rečníčkou.) Poprosím vás o slušné vyjadrovanie v sále.
Blahová, Natália, poslankyňa NR SR
Je to citácia, neviem, ako jej uniknúť, pretože to je podstatou problému. (Reakcie z pléna.) Nech sa páči, pokúsim sa. (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Nie, tu je to prosba, poprosím, aby ste naznačila, ak ide o slovo, ale nie citovala takým spôsobom v sále. Ešte raz vás poprosím. Ďakujem.
Blahová, Natália, poslankyňa NR SR
Pokúsim sa. Ja ďakujem. Pokúsim sa.
"Mali sme mu hovoriť Tomčo. Sme sa v pravidlách museli naspamäť naučiť, aké má obľúbené jedlo, palacinky a praženicu s dvoma kúskami chleba. Nikto mi to neveril..." (Výkriky v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, poprosím vás, prvýkrát vás upozorňujem na neslušné správanie v sále. Ešte raz, upozorňujem vás. Ďakujem.
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Blahová, Natália, poslankyňa NR SR
"Nikto mi to neveril, až potom, keď sa to dostalo do televízie. Kurátorka mi povedala, že tam ostanem dva aj pol roka.
Raz o jednej v noci nás zobudili, museli sme sa zbaliť a išli sme na stokilometrovú túru. Dostali sme dva litre vody, 10 suchárov a pár paštét. Štyri dni to trvalo. Spali sme na zemi, mali sme len celtu. Volalo sa to Prežitie. Boli sme štyri dni v lese, všetci mali otlaky na nohách a museli stále chodiť. Keď dakto išiel, že si dakto odtrhol zo stromu jablko na Prežití aj v lese, dostal sankciu, lebo že je to krádež. Na Prežití sme nosili 60-kilové ruksaky, tam sme mali zbalené lopaty, sekery, plachty. Dva litre vody sme mali na štyri dni. Prvý deň sme všetko vypili, v jeden deň sme nenašli ani potok. Celý deň sme boli smädní, odpadávali sme, hovorili sme, že nevládzeme ísť ďalej, riaditeľ povedal, že to je len v hlave, že to je psychika, že máme prekonávať svoje hranice. Riaditeľ povedal pred všetkými, keď sa dievčatá pýtali, že či môžu ísť s nimi do lesa na Prežitie, tak riaditeľ im povedal, že nemôžu, lebo je tam veľa kríkov a ony, že sú k..." A neviem, ako to lepšie povedať, ale domyslite si.
"Ony sa zasmiali, lebo im to bolo jedno, lebo to už počúvali každý deň. O druhej v noci sme niekoľko dní za sebou mali nástupy, všade tma. Aj keď sme tri hodiny v noci klikovali, aj tak bol budíček o šiestej. A keď raz natiekla voda do pivnice, lebo bol veľký dážď, tak nás nahnali s kýbľami do pivnice a museli sme tú vodu do štvrtej rána vylievať a budíček bol aj tak o šiestej. Odmena bol jeden chlieb s maslom. Raz som umýval taniere, rozbil som a črep sa mi hlboko zapichol a mám tu doteraz jazvu. Povedali, že to nič nie je, ale všade bol kopec krvi, tak mi na to nakoniec dali aspoň leukoplast. Rodičia sa pýtali, že prečo mi to nedali zašiť. Keď boli rodičia na návšteve, povedal som im, že to nie je ľudské, ale rodičia mi nechceli veriť, tak som sa rozhodol, že utečiem. Štyri hodiny sme čakali v kukurici, kým sa zotmie, a potom sme išli vlakom do Bratislavy.
N. raz mala návštevu. Prišla za ňou mama. Všetci sa museli zísť, celá komunita, a tam to počúvať, čo sa ony dve rozprávajú. N. sa pýtala, či sa môže ísť s mamou rozprávať osamote, a oni, že ju nepustia s mamou rozprávať, lebo kým sa nejaké veci nevyriešia, nemôžu byť ony dve samé s mamou. Tománek tam sedel pri nich a nahrával si ich rozhovory. Povedal jej mame, že keď nechce, aby si to on nahrával, že to môže ísť hneď preč. Vtedy prišla za jedným terapeutom návšteva, hľadali ho vnútri a riaditeľ povedal, že keby mu niekto vošiel do domu takto, tak ho odstrelí a toho terapeuta hneď vyhodil.
Tri mesiace som bol na úteku. Rodičia chodili za kurátorkou, lebo chceli, aby ma premiestnili do iného zariadenia, ale kurátorka hovorila, že takto to nejde, že to ona vyberá, kam pôjdem. Po troch mesiacoch, keď ma preložili, tak som sa z úteku vrátil."
Bývalá klientka hovorí: "Bola som tam dva aj pol roka a za ten čas som bola iba dvakrát doma. Vôbec decká nepúšťali na priepustky. Ja som mala rozsudok na neurčito a prišla som v pätnástich rokoch. Keď bol niekto v druhej šanci, to bolo za trest a namiesto toho, aby im tí z vyšších fáz pomáhali, tak ich zhadzovali a robili im zle. Málokto sa dostal do druhej fázy. Väčšinou sme dostávali viac a viac sankcií. Dva aj pol roka som tam bola a z toho dva roky v druhej šanci. Vôbec som sa neposunula do vyššej fázy, ale bola tam baba, ktorá mala recidívy a tá bola hovorca. Takže len podľa sympatií posudzovali. Raz za mnou mamina prišla, 400 kilometrov cestovala a mňa za ňou pustili na 15 minút.
Chodila som na individuálne štúdium. Tam sa nedalo učiť, nebol tam vôbec kľud, nemohla som sa učiť, lebo som mala stále niečo urobiť. V tretej fáze púšťali do školy. Ja som tam nemohla chodiť na prax. Len desaťkrát som bola za dva roky na praxi a nič som sa nenaučila, lebo som stále chýbala. Len cez hygienu od piatej do šiestej, inak sa učiť nedalo. Ja som chcela chodiť aj na tanečnú, ale nepustili ma. Trápilo ma, že to ich správanie nemalo nič spoločné s ľudskosťou.
Každý deň sme písali svoj denný program a keď sa v tom niekto pomýlil, dostal za trest 500-krát napísať nejakú vetu, ale to nemohol cez deň stihnúť, lebo na to nebol čas, len cez tú hygienu, ale aj to nestíhali, tak v noci o jedenástej, o dvanástej sedeli na záchodoch a tam písali ten trest. Keď to aj tak nestihol do druhého dňa napísať, na ďalší deň dostal sankciu napísať to tisíckrát a ak to nestihol ani ďalší deň, tak 1 500-krát. Nebolo im jedno; bolo im jedno, že nemáme to kedy písať. Vypýtajte si ten sankcionársky zošit, tam to bude všetko napísané.
Terapeuti sa pozerali na dievčatá, keď sa robili testy a keď sa prišlo zvonku, tak vyzliecť donaha a urobiť dva drepy. Dievčatá strihali za útek. Dve dievčatá ostrihali tak, že mali vši a proti ich vôli a ja som ich musela strihať. Mali krásne dlhé vlasy. Bolo mi to ľúto. Mopy tam neboli, tak sme tie vlasy museli zbierať rukami a potom handrou a zubnou kefkou umyť zem. A lieky, dávali mi to, čo predpísal psychiater, Gerodorm. Povedala som mu, že neviem spávať, že som si tu za dva roky stále nezvykla, tak mi dal Gerodorm.
Chata na Čertove. To som počula o tom. Rozprávali sme sa o tom, čo sa tam udialo, že s tým zástupcom mali dievčatá pohlavný styk. Viem ktoré. Jedna už mala osemnásť a išla domov. Druhú zobrala domov mama. Riaditeľ nič s nami neriešil. Okrem toho tam aj pili s terapeutom a jednému z tých dievčat vylepil vtedy aj facku. Ja som prišla z terénnej terapie a za tú jednu noc som videla deväť útekov. Hneď tú noc, ako sme prišli, bolo deväť útekov. Dievčatá dostávali za sex cigarety. On sa volal," je tam meno, "a bol terapeut a mala som od neho ponuku, že či s ním nejdem. Aj na WC sme mali kamery a z tej studenej vody som chytila zápal močových ciest. Riaditeľ chodil do posilky večer. My sme tam nemohli chodiť len kedysi dávno, keď sme si pustili pesničky na jeho televízore, tak odvtedy sme to mali zakázané ísť do posilky. Aj lístoček o tom, čo potrebujeme, nám vyškrtali polovicu vecí. Pleťová voda, sprej boli napríklad zakázané. Pamätám si, že ergoterapeut M. jedného klienta dobil hokejkou.
Keď prišli ľudia z úteku, mali na sebe len pyžamo, čo sa dáva v nemocnici, čo je zadok vidno, ani spodné prádlo nemali. Zavreli ich na samotku a museli trhať kartóny na malé kúsky a dávať do kontajnera. Boli tam týždeň, dva alebo aj mesiac v komunitnej miestnosti zatvorení aj tam spávali na zemi na kartónoch. Jedlo im nosili v plastových tanieroch s plastovým príborom, aby si nemohli ublížiť. To bola forma trestu pre tých, ktorí utekali. Desať ľudí tam bolo zatvorených naraz. Raz ušlo naraz deväť ľudí a v ten deň bolo osemnásť detí na úteku. Bolo to v roku 2014. Len od júla ich bolo minulý rok sedem na úteku. Keď ušli decká terapeutovi, tak mu strhli pokutu 50 eur z platu.
Kurátori tam chodili na návštevu a tri dni spali v Čistom dni. Mali tam nejaké školenie. Moja kurátorka chodila raz za tri mesiace. Spýtala sa ma niečo, no nechcela som jej nič povedať a nikomu som nechcela povedať, až keď tam bola tá ombudsmanka, volala som kurátorke, že chcem ísť preč. Tak som bola na priepustke doma po dlhej dobe a doma som nad tým tak rozmýšľala, že čo tam je a že to nie je normálne. Tak som trvala na tom, že chcem ísť preč, a riaditeľka mi len odkázala, že keď chcem, nech si idem, ale len nech si tam skúsim otvoriť ústa. Päť minút predtým, než som odišla, ešte ma stále prehovárali, že nech nejdem, že sú to hrozné podmienky. Moja kurátorka hovorila, že ovce tu budem pásť a že drogy sú v iných zariadeniach. Policajtka na výsluchu mi hovorila, že prečo som hovorila, zakiaľ som bola ešte v Galante, že tam chcem ostať a že teraz som bola podať druhú výpoveď, že to som spáchala trestný čin, že som nehovorila do výpovede pravdu. Ale ona tomu nerozumie, že to by bolo so mnou zle. Iba kurátorka sa za mňa postavila."
Ďalší bývalý klient hovorí: "Sankcií bolo veľa. Tí, ktorí boli po úteku, sa museli prezliecť do ružového pyžama. Museli v ňom chodiť aj po meste. Ja som dostal takú sankciu, že som sa musel celý deň držať s jedným chalanom za ruky. Celý deň aj vonku. Sankcia bola aj chodenie dozadu alebo sankcia bez svetla. Takto dostal jeden chalan sankciu bez svetla a musel robiť večer po tme rajóny. Lenže on pritom potme spadol zo schodov. Museli mu volať sanitku, lebo si veľmi ublížil. Mal otras mozgu aj zlomenú ruku. Keď sa jeden klient vrátil z úteku, tak si ho terapeuti zobrali na izbu a tam ho dobili a riaditeľ im na to nič nepovedal. Riaditeľ nám viackrát povedal, že my sme tu komunita a že keď niekto nespolupracuje, že si to máme ísť s ním vybaviť tak, že ho máme naňho hodiť deku a dobiť ho, lebo že on to potom nebude môcť riešiť, lebo ten, ktorý bude zbitý, nebude predsa vedieť, že kto ho zbil, a že tak sa veci vyriešia. On nám to na komunite povedal. Riaditeľ dával len niekedy sankcie, ale on keď dal sankciu, tak to stálo za to. Napríklad sme mali týždňový maratón, keď sme museli všetci celý týždeň sedieť v komunitnej miestnosti. Proste sme tam museli byť a on keď na niečo prišiel, že niečo sa porušilo, tak sa sedelo, kým sa niekto nepriznal, ale nikto sa nikdy nepriznal.
V druhej šanci bolo jedla strašne málo. Prvé fázy a druhé šance nedostávali skoro nič. Stále sme boli hladní. Nemohli sme mať soľ ani korenie, nemohli sme mať jedlo na izbe, ani keď nám rodičia poslali alebo doniesli nejaké sladkosti. Tak sa terapeuti smiali, že aspoň budú mať oni, že je to pre nich, že aj tak vedia rodičia, že to nemôžeme. V Chorvátsku sme tiež boli veľmi hladní. Nad nami klientmi stál sankcionár, to bol tiež klient. Nad ním bol funkcionár, až nad ním bol terapeut. Terapeuti boli na službe dvaja a striedali sa po týždňoch. Jeden bol hlavný, jeden až dvaja pomocní. Klientom z najvyššej fázy dali možnosť robiť v zariadení a boli z nich potom terapeuti.
Jedného chlapca riaditeľ zbil, zhodil ho a dal mu na zemi kopačku. Celá komunita tam bola, všetci to videli. Zobral ho za krk, stiahol ho do pivnice a potom sme už len videli, že bolo zo steny zábradlie vytrhnuté, takže to nebolo normálne. Potom bol na samotke a nikto sa s ním nemohol rozprávať. Aj keby sme ho chceli vidieť, tak sme nemohli, lebo na sklo dali fólie, takže sme vôbec nevedeli, čo sa tam vnútri deje.
Samotka bola pravidelne. Urobili ju z komunitnej miestnosti alebo z jednej miestnosti, ktorú mali dievčence. Izba malá, kde dali dolu matrace z postele. Bola tam stolička a stôl a tam mali písať svoje pocity a večer dostali matrac. Museli začať klopať, keď chceli ísť na vécko. Bola tam baba, čo dostala sankciu odpor, lebo meškala z priepustky. Hneď ju dali do samotky na tri dni, tam musela byť. Rišo tam bol celé prázdniny a on cez mreže zo samotky celé leto pozeral, ako chodíme po vonku. Keď niekto niečo odmietol urobiť, hneď išiel na samotku. Keď sa niekto pokúsil rozprávať s človekom, čo bol na samotke, tak ho dali k nemu na samotku. Trest bola aj polovičná dávka jedla.
Personál nechcel viesť s nami terapie, len skupiny, kde sedela celá komunita. Nerozprával sa s nami nikto a neopovážil sa ísť za Tománkom. Psychológ tam nebol. Na komunite sa povedalo, že čo bude zajtra, na večer nás terapeuti skontrolovali a ráno zobudili a rozdelili úlohy. To robili terapeuti. Pri konci tam začal chodiť nejaký Filip, psychológ. Rodičia mi neverili, až po tom všetkom, čo sa začalo písať, potom mi vybavili, že pôjdem sem, ale aj tak som ja neveril, lebo som si myslel, že v každom resoci sa deje to isté čo v Čistom dni. Na izbe, kde nás bolo 16, nás zobudili a sme museli v noci stáť pred budovou, lebo sme mali nočné Kongo – kliky, brušáky, drepy. Jeden chalan robil v noci nočné Kongo a bol pri sedemstovke brušákov a ja som nechápal, celý chrbát mal do krvi zodratý, kožu tam nemal. Púder mu tam museli sypať a aj tak na nás kričali, že to musíme zvládnuť, že čo sme z medu. A tí, čo sa tam mali najhoršie, sú ticho.
Aj taká sankcia bola, že si duch. Nikto si ťa nemohol všímať ani ty nikoho. Príkaz bol mlčať. Kto sa s tým človekom rozprával, dostal tiež túto istú sankciu. Aj ja som ju dostal. Mesiac sa nemohol so mnou nikto rozprávať, nosil som na sebe ceduľku "zákaz kontaktu s komunitou". Ani jedno slovo som nikomu nemohol povedať a ani nikto mne. Prvý týždeň mi bolo ťažko, potom si človek zvykne. Keď sme išli napríklad do parku, tak sme mali prísny zákaz sa niekomu pozdraviť alebo aj odzdraviť, to bolo hrozne prísne brané, že dakomu cudziemu sa prihovoríme. Len môžeme komunikovať s tými, čo sú z Čistého dňa. Chalani, čo boli nedávno v druhej šanci, sú ale dneska tam terapeuti. Neviem, ako je to možné.
Ešte boli aj kartónové sankcie alebo komunitný šašo. Ten musel mať čapicu z kartónu. A keď si niekto obhrýzal nechty, aj za to bola sankcia, rukavice, a bolo jedno, že je vonku 30 stupňov, on musel celý deň nosiť rukavice. Dievča malo tielko, ktoré malo výstrih, tak dostala sankciu, že musí mať oblečený rolák. A bolo teplo, horúco, 30 stupňov a pýtala sa, či si ho na chvíľu môže dať dolu, že jej je hrozne horko, a nedovolili.
Terapeuti dávali tresty. Riaditeľ prišiel sem-tam na sedenie večer. Ja som ho ani nespoznal. Po pol roku som ho prvýkrát videl a zistil som, že je to riaditeľ. Keď sa to prevalilo, prvýkrát sa predstavil, že on je riaditeľ a tam plakal, a ja hovorím, že pekne, že doteraz sme ho nevideli. A keď sa to všetko prevalilo, keď sme boli v Chorvátsku, tak tam nám volali kurátori a za mnou stál terapeut (meno) a hovoril som mu, že nechcem, aby stál pri mne. Ale on mi hovoril, čo mám do telefónu povedať. Povedz, že si v kempingu a že je všetko v poriadku.
V Chorvátsku som mal sankciu, že bez mora a bez jedla navyše. Boli tam také schody, po ktorých sme museli skákať, niektorí grcali z toho, lebo museli vyskákať až hore. Sankcia schody to boli tri poschodia a na každom schode drep a výskok. Kefkovanie bolo tiež za trest. Záchody, kúpeľne, kamene v jazierku bolo treba povyberať a zubnou kefkou vyčistiť a usporiadať naspäť do mozaiky. Aj korytnačke pancier zubnou kefkou. Bazén sme tiež mali, ale sme sa v ňom nemohli kúpať. Aj za požičiavanie vecí a oblečenia, aj za to bol trest. Ani na izbe sa nedalo porozprávať ani spať. Posielali k nám do šestnástky človeka, čo hrozne chrápal, lebo inde ho na izbe nechceli, tak sme si pobrali matrace, jeden spal zatvorený v skrini, nejakí spali na chodbe. Aj sme sa občas pobili, lebo sme boli ustatí, nevyspatí a hladní. Vtedy riaditeľ kázal dať v noci tomu človeku deku. Raz sa menila služba a našu izbu zamkli a terapeut býval ďaleko a nemali náhradné kľúče a museli sme spať všetci na chodbe.
Bežne rodičom nezdvihli telefón, neodpovedali na maily, ale keď sme prišli z Chorvátska, čakali nás tam všetci rodičia. Celú noc ich tam hostili. Na druhý deň prišli aj kurátori. Ani ostatní rodičia im stále nechcú veriť, ale teraz si to u nich v Čistom dni žehlia, teraz tam majú dovolené telefón, jedlo môžu mať na izbe. Chlapci z druhej šance majú tretie fázy, aj keď mali predtým zlé zážitky, a preto nechcú nič hovoriť. Aj tak si mysleli, že v každom resoce je to isté, oni nevedia, že inde to môže byť aj lepšie. Nemohli nikomu a nijak dať vedieť, že im je tam zle, lebo na komunikáciu s rodičmi mali používať tlačivo, kde bolo predpísané "mám sa zle/dobre", mali zaškrtnúť. Ani list sme nemohli napísať. Napísať môžete, v koľkej fáze ste. Druhé šance nemali dovolené ani to. Keď došli rodičia, sme museli mať rozhovor hodinu pred všetkými klientmi a rodičmi a terapeutmi a všetci počúvali ten osobný rozhovor. A keď sme sa s nimi porozprávali, potom sme mohli ísť spolu sami do areálu. Keď sme sa nič nerozprávali, tak nedovolia vôbec, aby sme boli sami. Niektorí rodičia prišli aj zďaleka, aby sa mohli stretnúť s deťmi."
Ďalší klient je dospelý klient, ktorý bol na dobrovoľnom pobyte. "Tí, ktorí boli v druhej fáze, mali najviac práce, pretože preberali robotu za terapeutov a ešte ich využívali aj tí, ktorí boli v tretej fáze. Pracoval som na riaditeľovej vile v Javorinke, pomocné murárske práce, aj s ostatnými klientmi sme tam pracovali dospelí aj deti. Výplatu sme za to nedostávali, hovorili, že je to pracovná terapia. Keď niečo urobili deti a dostali samotku, tak som ich musel za dverami tri dni strážiť. Nemal som ani osobné voľno. Raz, keď som strážil jedného, klopal mi, že potrebuje ísť na záchod. Tak som ho tam odviedol a strážil za dverami a predstavte si, on sa pretlačil cez to okno a vyskočil z prvého poschodia. Zlomil si nohu, ale tak sa bál, že aj s tou zlomenou nohou ešte utekal. Nakoniec ho jasné že chytili. Pýtal som sa počas deviatich mesiacov, čo som tam bol, na priepustku, ani raz som sa domov nedostal, pretože terapeuti ma využívali na to, aby som prevzal ich povinnosti, strážil mladších, kontroloval v noci. Keby ma boli pustili domov, nemali by za mňa náhradu. Medzi moje povinnosti patrilo aj v noci venčiť psa. Nastavil som si budík, o pol druhej v noci som zaklopal terapeutovi, zobral psa a musel som ho vyvenčiť. Počas dňa sedeli terapeuti v kancelárii, len keď mal prísť riaditeľ alebo nejaká návšteva, tak z kancelárie vychádzali. Riaditeľ chodil zriedkakedy, najčastejšie si prišiel zacvičiť.
Klientov najviac šikanovali ergoterapeuti. Videl som, ako klientov terapeuti bijú, videl som, ako im udeľujú tresty, kliky a drepy. Stále som bol hladný a aj všetci ostatní. Raz sme boli na výlete na bicykloch a kamarát sa viezol z kopca. Išiel som za ním a našiel som ho spadnutého na zemi a zraneného. Volal som prvú pomoc, ošetril som ho, kým prišla záchranka, počkal som pri ňom. Najprv ma terapeuti a komunita chválila, že som to dobre zvládol, ale potom som dostal trest, že keď sa jeden bicykel pokazil, tak mám zákaz jazdiť na bicykli. Lenže vtedy som chodil pracovať na vilu do Javorinky a bicykel som potreboval každý deň, aby som sa mohol doviezť do práce. Bez neho som musel každé ráno utekať osem kilometrov, aby som to načas stihol. Keď som začal robiť v Jasplastiku, výplatu som už dostával, mal som ju na zablokovanom účte. Raz, keď som bol v práci, kolega, ktorý robil vedľa mňa, ma ponúkol cukríkom, lenže zbadal to terapeut, ktorý tam bol, okamžite som dostal sankciu bez jedla navyše a mal som veľký hlad.
Keď som sa pýtal domov na priepustku, tak mi to v poslednej chvíli vždy zamietli. Chcel som ísť za priateľkou, no povedali, že určite chcem žúrovať a fetovať a nepustili ma. Keď som povedal, že chcem ísť domov, že chcem skončiť, odhovárali ma, nechceli ma pustiť. Tak som sa jedného dňa vybral akoby na nočnú, našťastie som mal pri sebe občiansky preukaz, lebo aj tie nám brali. Odišiel som domov len v krátkych nohaviciach, tričku a šľapkách. Nemal som so sebou nič len občiansky preukaz. Nevrátil som sa z nočnej. Odišiel som tak, že som musel potajomky ujsť. Všetci, ktorí odtiaľ chceli ujsť, museli jedine utiecť. Brali si len to, čo mali na sebe oblečené. Osobné veci tam všetky nechávali. A ja keď som chcel po čase späť svoje veci, nedostal som ich späť všetky. Nikto mi nechcel veriť doma, rozprával som to aj mame, no tá uverila, až keď to uvidela v televízii. Nedalo sa to zvládať. Preto tí mladí ľudia utekali. Chalan mal krízu, bolesti a oni, že neposlúcha a dali mu klikovať."
Ďalší klient: "Bol som umiestnený v ústave Čistý deň v roku 2013. Videl som veci ako násilie, oblievanie vodou, podávanie ťažkých antipsychotík Tisercin, Risperidon, Afluditen, a to deťom, ktoré nedodržiavali pravidlá. Ja som sa s tým vyrovnal. Hovorili, ako skončím, ako feťák pod mostom, každý deň som to počúval. Potom, keď som si otvoril ústa a povedal som svoj názor, išiel som hneď k riaditeľovi, kde ma chcel mlátiť. Raz 15-ročný chlapec ukradol jedlo, lebo mu dali jesť suchý chleba a za trest dostal bitku s vedomím terapeutov. Ja za to, že som ich poslal, s prepáčením, viete kam, za ich falošný prístup, som bol odvedený k odborníkovi doktorovi Strakovi, ktorý mi nasadil antipsychotiká, ktoré ma uspávali tak, že som zaspával hneď, jak som si sadol. Podľa registra liečiv sú tieto látky kontraindikované pod 18 rokov. Je to tam psychický nátlak, aby deti hovorili, ako tam je dobre, aj keď by odtiaľ najradšej ušli za každú cenu. Lebo keď to neurobia, nedostanú poriadne nažrať. Na tzv. terapiách sú potom tí, čo sa postavia proti, psychicky ničení, je im nadávané a tak ďalej. Je to veľa, čo sa tam deje za svinstvá. Tománek si robí biznis na deťoch a je to úbohé a hnusné.
A to, čo mi hovorili, sa im nejak nesplnilo. Končím strednú školu a idem študovať právo na vysokú. To, čo oni hovoria tým deťom, je strašné. Snažia sa ich dostať na dno a potom im dať do hlavy svoje myšlienky. Bohužiaľ, na tých mladších to vychádza. Ja som mal 17, keď som sa tam dostal, tak som to prežil v pohode viac-menej. Veľmi rád poskytnem výpoveď a doložím aj lekárskymi správami, aké lieky mi boli nasadené, a budem rád, keď sa ten hnusný biznis na malých deťoch a práčka peňazí zvaná Čistý deň skončí. Vy povedzte, čo potrebujete, aby sa veci pohli správnym smerom, ja podám svedectvo, výpoveď kľudne aj verejne. To, čo sa tam deje, treba zastaviť čo najskôr. Kľudne napíšte na váš blog moje slová aj bez anonymity, ja som im povedal, že raz im to všetko vrátim a odhalím pravdu o tomto Tománkovom ústave. Kľudne poskytnem rozhovor, trestné oznámenie, čokoľvek, čo pomôže urobiť poriadok s tým zvieraťom, lebo biznis. Ale nikdy by som si nedokázal robiť na 13- až 15-ročných deťoch, až také hlboké dno nemám, deti trápiť kvôli dotáciám."
Ďalší klient: "F. dával babám cigarety za sex. Bol na Čertovej na chate, chlapci mi rozprávali, ako to tam bolo. Baby tam behali napité a nafetované po areáli. Oklamali terapeuta, vyzliekli sa mu a zobrali mu peniaze a on povedal, že ide kúpiť fľašku. Oni zatiaľ ušli do Považskej Bystrice, tam si našli dílera, išli si pre drogy a doviezli sa späť hore. A to, že znásilnil klientky, riaditeľ to riešil. Dva dni sme boli na skupine, nikam sme nemohli odísť, od rána do večera sme sa nepohli, len najesť a na vécko. Chcel vedieť, kto tam má s kým aký vzťah, a mali sme taký menší maratón, ale nikto sa nepriznal. A potom ten terapeut odišiel, lebo mal nejakú chorobu a neviem, či on mu dal výpoveď. Vrátil som sa so skupinou, lebo sa vrátil so skupinou späť, doviezol ich. Takže tam na mieste na tej chate mu asi výpoveď nedal, keď sa s nimi vtedy vrátil.
Veľa zamestnancov robilo problémy, preto všetci utekali. Jeden klient bol na izbe, bol nový a personál ho hodil na zem, hneď ho zbombardovali, do sprchy dali, studená voda, mydlo, deka, lebo on povedal: "Málo jedla je, som hladný." A terapeuti: "Zdá sa ti málo?" A hneď ho dali dole. Na bitku ich vždy ťahali dole, len raz jedného bili pred nami, ale to sme aj my klienti museli zakročiť. Najprv terapeuti ho bili na izbe, on chytil z toho amok a utiekol do komunitnej, aby všetci videli, že ho tam bijú. A on mal v ruke takú špicatú ceruzku, terapeuti tam nabehli a on si zobral rukojemníčku jedno dievča a pichol ju do stehna s tou ceruzkou. A keď sa otočil, tak sme sa všetci naňho vrhli a sme ho spacifikovali. Raz aj mňa zbil, zobral ma do suterénu. Mali sme vonku športové aktivity a jeden terapeut furt do mňa šprtal, že aby sme si dali, že aby sme išli spolu proti sebe. Ja som nechcel, lebo som sa bál, že keď mu čosi ublížim, že by ma udal, lebo tak to tam fungovalo. Zrazu si on nasadil rukavice a takú mi šupol, že som spadol. Tak som sa postavil a bol som nahnevaný, že ma podceňuje. Tak som mu tiež jednu dal, aj on spadol. A riaditeľ hneď povedal, že čo si to takto dovoľujem do terapeutov, zavrel ma na izbu, potom prišli za mnou na tú izbu dvaja na jedného a po tej bitke som ušiel.
Keď niekto utiekol, poslali nás ostatných klientov, aby sme ich chytili, a sľúbili nám odmenu. Pustili nás von a všetci už poznali narkomanov, čo bývali v Galante, tak sme ich hľadali najprv tam. A raz sme sa vrátili traja z piatich a strašne sa čudoval, že kde sú ostatní, tak ešte aj nám dal tresty, že sme ich určite nehľadali. Mesiac som bol bez tréningu, keď sme ho nechytili. Keď sme ho chytili, tak sme ho mali zmárovať, kázali nám biť sa navzájom. Keď sa im niekto nezdal, tak ho pustili, riaditeľ normálne povedal, je ti tu zle, tak choď a potom ich normálne natierali policajtom. Potom, keď ich policajti chytili, tak im predĺžili pobyt za trest, že sú to utekári.
Mne prvýkrát povedali, že idem na osem mesiacov na predbežné, tak som poslúchal ako hodiny. Všetko bolo v poriadku. Potom mi dali na súde ďalších 18 mesiacov, ešte stále som fungoval a chcel som to v pokoji vydržať, ísť domov, no po ďalších osemnástich mesiacoch povedali, že dvadsaťštyri. Potom som už začal robiť problémy, nakoniec mi povedali do osemnástky. Riaditeľ to zabezpečoval. Ja som na súde nikdy nebol, lebo keby som išiel na ten súd, tak by som im vedel povedať, že so mnou žiadne problémy neboli, že som poslúchal a počítam, že hneď zo súdu by som išiel len si veci zobrať do Galanty a hneď domov. Mne ale riaditeľ povedal, že na súd ísť nemôžem, lebo nie som dospelý. Veľa ľuďom to takto pokazil.
Z jednej izby robili samotku, zobrali z nej matrace, tá sankcia sa volala odpor. Ostali tam len konštrukcie z postelí a boli sme tam zavretí a museli sme si natrhať pod seba na noc kartóny, aby sme mali ako spať, aby sme neboli na dlážke. To bola akože pracovka, teda pracovná terapia, že za trest sme museli na kúsky trhať tie veľké kartóny celé dni. Mesiac som bol na samotke v komunitnej miestnosti v ružovom pyžame. Mal som tam telku, tri filmy a z USB-čka pesničky som mohol počúvať. To som bol rád, že mi dovolili. Ale mesiac som bol sám a dookola tie tri filmy a tie isté pesničky a už mi z toho šibalo. Jesť mi nosili, ale aké porcie, že mesačné bábätko by sa z toho nenajedlo. Tam sa nedalo najesť. Miska polievky mala byť plná, ale nebola. Trest bez jedla navyše znamenal, že týždeň alebo mesiac si nemohol pýtať jedlo navyše, nemohol si si sám nabrať ani vodu. Keď sme mali my službu a varili sme a uvarili sme kopu jedla, aby nikto nebol hladný, a riaditeľ prišiel, hneval sa a povedal, že prečo toľko varíme, že to nikto neje a plný kýbel fajnového jedla čerstvo uvareného zobral a vylial sliepkam. Čerstvé pečivo, koláče, čo prišli, tiež hádzal sliepkam – a my hladní.
Chorvátsko. Keď niekto porušil niečo, automaticky sankcia bez mora. Na lodi si nemohli skočiť ani do vody a jedlo navyše tiež nebolo. Skoro odpadli niektorí, keď dostali sankciu schody, to boli také schody, že sa nedali v tom horku poriadne ani prejsť, točila sa vám hlava a oni povedali, že za trest kačáky až hore. Keď niekto dal tie schody trikrát na kačáky a pritom zahrešil, tak ešte raz. Vždycky som zahrešil a myslím, že som ich dal aj 50-krát za ten čas.
Bila ma aj Tománková. Ja som ju tak spoznal, že ona niekomu jednu tresla a potom druhému ucho vytočila. Mám to aj v pravidlách napísané, že ona je zakladateľka, museli sme si to pamätať. Povinnosti a práva sme sa museli naučiť naspamäť a tam bolo aj o praženici a palacinkách, že to ľúbi riaditeľ. Tak keď som robil palacinky, tak som odložil riaditeľovi, ale bolo tam veľa nepísaných pravidiel, ktoré nemali zmysel. Napríklad o metličke a lopatke. Za to, že metlička a lopatka neboli na mieste alebo špinavá, alebo; aj za to bola sankcia.
Jeden môj kamarát dostal za trest Depot injekciu, aj ja som ju dostal. To je taká injekcia, že keď človek urobí nejaký adrenalínový pohyb alebo zrýchli, tak dostane kŕč a hodí ho to na zem a ostane v kŕči ležať. Mne to dali, lebo hovorili, že som agresívny, tak ma dali ráno Strakovi, tomu psychiatrovi nášmu, ten mi dal asi takto (ukázal pol centimetra). Neúčinkovalo mi to sprvoti, aj som sa čudoval, že prečo mi to vôbec neúčinkuje, lebo ja som videl na tom chlapcovi, ktorému to dali predo mnou, ako to má fungovať, že chytal kŕče do celého tela, ledva vyprával, zbledol celý, nereagoval a ja som si ešte zabehol a skúšal som, že pokiaľ môžem. Potom videli, že mi to neúčinkuje, že začínam byť ešte viac nervózny z toho, tak mi dali ešte polku iného Depotu a ja som potom z toho nevládal vyprávať, vykrúcalo ma, jazyk ako keby mi išiel zapadať, chodiť som nevládal a nato ma nechali kefkovať zubnou kefkou každú špáru na záchodoch.
Dievčatá, keď mali menštruáciu, tak občas spláchli vložku alebo tampón, možno sa pomýlili, no teda vymysleli také pravidlo, že sa to nebude dávať do záchodu a dali tam kôš, ale niektoré to nerešpektovali. Samozrejme, upchala sa žumpa. Prvýkrát ma poprosili, aby som do nej vliezol, tak som si povedal, že to spravím pre komunitu, dal som si rukavice a s hadicou som to musel vystriekať. Ale aj tak sa to stávalo, no nikto tam nechcel ísť alebo to nikto nevedel, tak som tam vždy išiel ja a vždy ma k tomu volali. Raz som sa s dievčatami rozprával, že prečo boli u riaditeľa, a ony, boli sme sa porozprávať. Ale jedna mi neskôr povedala, že prečo si ich on zavolal, a povedala mi, že im hovoril, aby tie vložky a tampóny ďalej hádzali do záchoda. Ja som chytil nato strašné nervy, že prečo to robia, tak som sa na to vykašlal a, samozrejme, za chvíľku sa zapchala celá žumpa, všetky záchody, všetci hulákali, že prečo to je, a ja som sa smial, že moja vec to neni. A dostal som trest, že som sa zasmial a že nechcem vliezť do tej žumpy. Ja som hodil odpor, že to už robiť nebudem a to bolo porušenie kardinálneho pravidla. Tak za trest som dostal, že na izbe budem mať otvorené dvere, aby som čuchal ten smrad z toho vécka. Vždy, keď som zavrel dvere, oni my ich otvorili. Potom mi dali dvere von aj z mojej izby, aj z toho vécka.
Na pracovke sme mali šutre rozbíjať na prach. Bol som rád, že je nejaká robota, že sme vonku, ale keď už som bol zničený jak v bani, tak ma to prestalo baviť. Potom riaditeľa napadlo, že by sme na tom mohli začať zarábať, že by sme z tých rozdrvených kameňov mohli začať vyrábať zatrávňovače. On ich predával. Potom sme urobili taký veľký zatrávňovač, čo sme dávali riaditeľovi do plota. Predával to hocijakým ľuďom, keď si pristavili auto, že potrebujú zatrávňovače. Raz nám dal vreckové 50 eur, keď veľa predal. Aj do Diakoviec sme chodili robiť, sme vykopávali bazén na kúpalisku. Riaditeľ hovoril, že to robíme pre nás, pre komunitu, že on na Chorvátsko má, ale že toto, čo robíme, to budú peniaze pre komunitu. Tak sme robili, sme sa striedali po troch, po štyroch asi štyri mesiace. Potom pred Chorvátskom povedal, že on na Chorvátsko peniaze nemá, že toto, čo sme zarobili, to je na Chorvátsko, a my sme v Diakovciach vykopali bazén. Nevieme, koľko mu dal ten šéf tam peňazí. Mišo nám mal písať hodiny a nikto nevedel, koľko mal kto hodín odrobených. Ale je to jedno, nakoniec sme aj tak nikto nič nedostali.
V Hornej Marikovej v Ráztoke, keď sme boli, tak Monika ušla, lebo ju tam obťažoval jeden terapeut, bývalý klient, ergoterapeut, ale ona sa nedala, prefackala ho a ušla, vyskočila z takej malej striešky z altánku a utiekla, lebo ešte mala málo rokov. Klienta zo Šoporne dali zavrieť do basy, on bol hrozne pod tlakom, nechcel sa podvoliť aj rozbil okno, tak povedali na polícii, že riaditeľke urobil monokel, tak ho dali zavrieť na 10 mesiacov. Riaditeľka je advokátka a on zadarmo sedel, 16 mal, keď išiel sedieť a tri dni mal do 18, keď sa vrátil z basy.
Každú druhú nedeľu sa mohli stretnúť s nami rodičia, ale aj veľa detí malo trest, že do 18 sa nemôžu vidieť s rodičmi, sankcia sa volala bez návštevy. Jeden dospelý klient sa vrátil po priepustke a pozerám, že si po večierke šľahá. On si doniesol z priepustky lieky a do večera nafetoval polku komunity. Potom sa to riešilo na komunite, že čo s ním, a polovica komunity odsúhlasila, že tam môže ostať. Však jasné, tak 10 nás bolo proti, ostatní boli za, aj nakoniec zostal."
Svedectvá týchto detí sú naozaj desivé, najmä keď si uvedomíme, že rodičia ich zverili štátu s úmyslom, aby ich ochránili od zlého vonkajšieho sveta. Akreditácia zariadeniu stále trvá, preto som podala podnet Výboru OSN pre práva dieťaťa, kde som výbor, odvolávajúc sa na opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa, informovala o podozreniach zo závažného a systematického porušovania práv ustanovených príslušným dohovorom. Využitie vnútroštátnych prostriedkov nápravy je v tomto prípade zo strany slovenských orgánov neprimerane predlžované, čím môžu byť ohrozované a na svojich právach poškodzované ďalšie detí. Ich porušovanie sa týka najmä týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa:
Článok 3
1. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
2. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné zákonodarné administratívne opatrenia.
3. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali normám stanoveným kompetentnými úradmi, zvlášť po stránke bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a kvalifikácie personálu, ako aj kompetentného dozoru.
Článok 24
1. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na dosiahnutie najvyššej možnej úrovne zdravotného stavu a na využívanie liečebných a rehabilitačných zariadení. Musia sa usilovať, aby žiadne dieťa nebolo zbavené svojho práva na prístup k takýmto zdravotníckym službám.
Článok 25
Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, uznávajú právo dieťaťa umiestneného do náhradného zariadenia za účelom starostlivosti, ochrany alebo liečenia jeho telesného alebo duševného zdravia na pravidelné hodnotenie zaobchádzania s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením.
Článok 34
Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru sa zaväzujú chrániť dieťa pred všetkými formami sexuálneho vykorisťovania a sexuálneho zneužívania. Za týmto účelom prijímajú predovšetkým nevyhnutné vnútroštátne dvojstranné a mnohostranné opatrenia, aby zabránili:
a) zvádzaniu alebo donucovaniu detí k akejkoľvek nezákonnej sexuálnej činnosti,
b) vykorisťovaniu a zneužívaniu detí na prostitúciu alebo na iné nezákonné sexuálne praktiky,
c) vykorisťovaniu a zneužívaniu detí pre pornografiu a pornografické materiály
Článok 37
Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, musia zabezpečiť, že žiadne dieťa nesmie byť vystavené mučeniu alebo inému krutému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu.
Dňa 22. 12. 2016 však minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter prerušil správne konanie o odobratí akreditácie zariadeniu Čistý deň s odôvodnením, že nemá dostatok informácií. To aj napriek tomu, že jeho vlastný poradný orgán s výhradnými kompetenciami, čiže akreditačná komisia odporúčala ministerstvu, aby zariadeniu akreditáciu odňalo. V súčasnosti je rozhodnutím súdu v zariadení umiestnených 21 maloletých. Pokiaľ bude zariadenie disponovať akreditáciou pridelenou ministerstvom práce, môže fungovať v nezmenenom režime. Správne konanie podlieha lehotám zo zákona o správnom konaní. Z uvedeného vyplýva, že na popísanú situáciu sa prerušenie správneho konania nedá aplikovať. Svojím konaním a nekonaním teda štátne orgány priamo participujú na ohrození maloletých detí tým, že po celý čas s plnou vedomosťou o situácii v zariadení ponechali tieto vážne podozrenia bez náležitej pozornosti a bez akýchkoľvek opatrení.
Od septembra 2016 pre orgány činné v trestnom konaní aj pre médiá vypovedali ďalší svedkovia a ďalšie obete. Po zverejnení a spoločenskom tlaku na riešenie situácie kompetentné orgány zameriavajú svoju pozornosť najmä a výhradne na to, aby tieto závažné podozrenia bagatelizovali, inak by boli nútení priznať svoje pochybenie a zanedbanie. Takéto konanie je neprípustné, keďže ide o práva a právom chránené záujmy maloletých detí v súvislosti s veľmi závažnými podozreniami týkajúcimi sa sexuálneho zneužívania, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania detí.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonnými orgánmi. Napriek všetkému uvedenému dňa 8. 2. ministerstvo práce rozhodlo, že zariadeniu akreditáciu nezruší.
Predmetné rozhodnutie považujem za rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, v rozpore so zákonom o správnom poriadku, v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovensko viazané, a to konkrétne Dohovorom o právach dieťaťa a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto som požiadala o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia Generálnu prokuratúru a akreditačnej komisii ministerstva práce som zaslala nový podnet na nové konanie ohľadom zrušenia akreditácie zariadeniu Čistý deň.
V odôvodnení sa odvolávam na argumentáciu, ktorú uvádzalo ministerstvo v rozhodnutí o nezrušení akreditácie. Prvý sporný výrok ministerstva: "Akreditačná komisia svojím rozhodnutím odobrať akreditáciu reagovala na blog a tlačovú besedu Prezídia Policajného zboru." Týmto dôvodí minister rozhodnutia akreditačnej komisie.
Ministerstvo vo svojom odôvodnení uvádza, že akreditačná komisia rozhodla o svojom odporúčaní odobrať zariadeniu akreditáciu na základe medializovaných skutočností v mojom blogu zo dňa 9. 9. 2016 a následnej tlačovej besedy Prezídia Policajného zboru. Týmto odôvodnením ministerstvo navodzuje dojem, že akreditačná komisia sa rozhodovala pod tlakom medializovaných skutočností a nie na základe dôsledného preskúmania podnetu. Dôvody, pre ktoré mala akreditačná komisia navrhovať odobratie akreditácie zariadeniu Čistý deň, teda neuvádza ministerstvo v predmetnom odôvodnení v súlade so skutočnosťou.
Členovia výboru boli v rámci prieskumu účastní zasadania akreditačnej komisie ministerstva práce, kde členom akreditačnej komisie položili jasne formulovanú otázku: Čo ich viedlo k tomu, že odporúčali ministerstvu odňať akreditáciu?
Citujem zo schválenej záverečnej správy Výboru Národnej rady pre ľudské práva: "Členovia akreditačnej komisie uviedli, že odporúčanie na odňatie akreditácie zariadeniu Čistý deň, n. o., malo viacej dôvodov. Na základe týchto priebežných informácií aj na základe aktuálnych zistení, medzi ktoré patria nálezy a výpovede, ktorými disponujú členovia akreditačnej komisie, dospeli členovia akreditačnej komisie k rozhodnutiu, že vzhľadom na chránenie práv a najlepšieho záujmu maloletých detí odporúčajú zariadeniu odobrať akreditáciu."
Počas stretnutia s poslancami členovia akreditačnej skupiny uviedli, že majú k dispozícií závažné kontrolné zistenia a výpovede bývalých klientov zariadenia, ktoré ich viedli k tomuto rozhodnutiu v záujme chránenia najlepšieho záujmu dieťaťa. Upozornili nás, že v rámci správneho konania nás nemôžu oboznamovať s detailmi, preto ich výroky budú všeobecné.
Na otázku pani poslankyne Pfundtner reagoval člen akreditačnej komisie docent Mátel. Otázka znela, akého pôvodu sú dôkazy a presvedčenie, že zariadeniu Čistý deň je potrebné odňať akreditáciu. Člen akreditačnej komisie odpovedal, že sa niekoľko rokov venoval pomoci obetiam násilia, robil sociálne poradenstvo a vo viacerých zariadeniach robí supervíziu, a teda má možnosť komunikovať so zamestnancami a klientami zariadení. Komunikoval s viacerými bývalými klientami zariadenia Čistý deň a aj s takými, ktorí už nie sú klientami iných zariadení. Tieto osoby komunikovali podobné informácie a svedectvá, ktoré on vyhodnotil ako odborník v práci s domácim násilím a na základe nich si utvoril názor, ktoré ho viedlo k tomu, aby hlasoval za odňatie akreditácie zariadeniu. Uviedol tiež, že pri podozrení na porušovanie práv dieťaťa kontrola nie je vykonaná citlivo ako pri podozrení z týrania dieťaťa, rozhovory sú robené v prítomnosti potencionálneho páchateľa a úloha v prospech dieťaťa je teda nájsť spôsob, aby dieťa malo možnosť komunikovať nezávisle od tohoto zariadenia, nakoľko existuje možnosť psychologickej manipulácie a obavy detí, že budú za svoje výpovede sankcionované.
Členka akreditačnej komisie docentka Mydlíková, ktorá pracuje s klientelou ako psychológ a psychoterapeut a venuje sa dlhoročne sociálnej práci v praxi aj na akademickej úrovni, zistila štúdiom predložených dokumentov, že akreditovaný subjekt uvádza ako jednu zo svojich služieb psychoterapiu, no nedisponoval odborníkom na túto pozíciu, zariadenie nemohlo poskytovať za určité obdobie psychologické poradenstvo svojim klientom, pretože nedisponovalo psychológom. Ako individuálne resocializačné plány boli prezentované jedny a tie isté metódy bez ohľadu na špecifiká klientov, chýbal plán supervízie a nedostatky považovala za tak závažné, že hlasovala za odobratie akreditácie zariadeniu.
Predsedníčka akreditačnej komisie, zároveň generálna riaditeľka sekcie pani doktorka Šebová uviedla, že v rámci správneho konania prebieha krížová kontrola zamestnancov zariadenia cez Sociálnu poisťovňu a tieto zistenia sú použité ako dôkaz. Zariadenie prestane spĺňať podmienky akreditácie, ak neboli zistenia od zamestnancov v súlade s personálnou maticou. To je dôkaz, ktorý má zásadný význam, a tento dôkaz vykonáva správny orgán podľa nej vždy. Vo všeobecnosti uviedla, že ak prestane zariadenie spĺňať ktorýkoľvek bod z § 77 zákona 305/2005, tak ministerstvo akreditáciu odoberie pre nedodržanie zákonných podmienok na udelenie akreditácie.
Dôkazom, že zariadenie Čistý deň túto zákonnú podmienku nedodržalo, je e-mail odoslaný vedúcim kontrolnej skupiny doktorom Molinom dňa 21. októbra 2016, kde oslovuje riaditeľa zariadenia Petra Tománka vo veci vyžiadania dokladov a písomností, vyjadrení a informácii číslo 4. V uvedenej komunikácii vedúci kontrolnej skupiny žiada: "Uveďte pracovné zaradenie a rozsah pracovnej činnosti zamestnancov, ktorí sú vedení v priloženom zozname." Uvedení zamestnanci sú vo vzťahu k resocializačnému stredisku Čistý deň evidovaní v Sociálnej poisťovni, avšak akreditačná komisia o ich pracovnom pomere k resocializačnému stredisku Čistý deň nemá vedomosť. Podľa zákona akreditovaný subjekt je povinný do ôsmich dní písomne oznámiť všetky zmeny rozhodujúcich skutočností, najmä zmeny podmienok podľa § 79.
Členovia akreditačnej komisie sa vyjadrili, že o zariadení Čistý deň mali pôvodne rokovať už v auguste 2016, kde sa plánovali zaoberať výsledkami kontroly a protokolom o kontrole vykonanej v zariadení. Členovia akreditačnej komisie tvrdili, že jestvujú podozrenia z porušovania platných zákonov, vyplývajúce zo súboru informácií pochádzajúcich z prítomnosti, ale aj z minulosti, zo spisovej dokumentácie a z výpovedí dotknutých. Členovia akreditačnej komisie vyslovene vylúčili, že by ich v rozhodovaní ovplyvňoval blog alebo tlačová beseda Prezídia Policajného zboru.
Z toho vyplýva, že nie je v súlade so skutočnosťou, že akreditačná komisia reagovala v svojom rozhodnutí o zrušení akreditácie zariadeniu iba na medializované informácie a pod ich tlakom. Myslím, že ministerstvo zabudlo nabrífovať akreditačnú komisiu.
V prípade potreby ako dôkaz vyššie uvedených výrokov môžem doložiť aj audiozáznam z predmetného zasadania, na ktorom boli v rámci poslaneckého prieskumu účastní aj členovia Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Protokol Krajskej prokuratúry v Trnave o previerke bol naším pánom ministrom a jeho ministerstvom akceptovaný ako dôkaz v správnom konaní. Čo mal dokazovať? Bol ako jeden z podkladov rozhodnutia a priložený ako dôkaz a poskytol ho právny zástupca zariadenia. Bol to protokol Krajskej prokuratúry v Trnave o previerke zo dňa 21. septembra 2016. Týmto protokolom advokátska kancelária odôvodňuje, že v minulosti neexistovali ani v súčasnosti neexistujú žiadne skutočnosti ani podmienky, ktoré by odôvodňovali zákonným spôsobom odňatie akreditácie. Táto interpretácia výsledkov previerky je chybná a zavádzajúca a nie je dôvod ju považovať za dôkaz v správnom konaní. Akreditačnú komisiu zo zákona o sociálnoprávnej ochrane podľa § 81 ods. 2 zriaďuje minister ako poradný orgán na posudzovanie žiadosti žiadateľa o akreditáciu, o predĺženie akreditácie a na posudzovanie zrušenia akreditácie. Ak akreditačná komisia ako odborný poradný orgán ministerstva odporúča ministerstvu zrušenie akreditácie, je nedôvodné polemizovať o zákonnosti odňatia akreditácie. Dôvodnosť takého odporúčania akreditačnej komisie spočíva v odbornom posúdení spôsobilosti zariadenia a na takéto odporúčanie má akreditačná komisia výhradnú právomoc zo zákona. Na akreditáciu neexistuje právny nárok v prípade, ak je odborná komisia toho názoru, že zariadenie nespĺňa podmienky akreditácie.
Citujem ďalej: V pripojenom protokole Krajskej prokuratúry Trnava sa uvádza, že previerkou nebola zaznamenaná žiadna mimoriadna udalosť, usmrtenie, zabitie alebo usmrtenie osoby umiestnenej v zariadení, útek za použitia fyzického násilia, respektíve pomoci zvonku, prípadne iná udalosť, o ktorej by mal prokurátor vedomosť. Z vyššie uvedeného záveru vyplýva, že ministerstvo práce v danej interpretácii skresľuje výrok krajskej prokuratúry tak, že z neho vyplýva, že Krajská prokuratúra v Trnave nezobrala v úvahu prebiehajúce trestné stíhania vo veci zločinov znásilnenia, sexuálneho zneužívania, vo veci týrania blízkej osoby a zverenej osoby, týkajúce sa viacerých klientov zariadenia. Trestné stíhania nie sú ukončené a vyšetrovanie prebieha. Rovnako chybná je interpretácia advokátskej kancelárie zastupujúcej zariadenie o tom, že v minulosti neexistovali ani v súčasnosti neexistujú žiadne skutočnosti ani podmienky, ktoré by odôvodňovali zákonným spôsobom odňatie akreditácie.
Je potrebné pripomenúť, že dôvody na odňatie akreditácie zariadeniu nespočívajú v rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ale najmä v tom, či opatrenia sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately, ktoré zariadenie vykonáva, sú vedené s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa a v súlade s jeho právami a právom chránenými záujmami a či majú priaznivý vplyv na jeho psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin. Predmetné skutočnosti zisťuje ministerstvo práce a ústredie práce svojou kontrolnou činnosťou a kontrolné zistenia predkladá akreditačnej komisii a aj na ich základe tá vydáva odporúčanie na zrušenie alebo ponechanie akreditácie. Akreditačná komisia odporučila ministerstvu akreditáciu zariadeniu Čistý deň zrušiť.
Z protokolov o prokurátorskej previerke ďalej citujem: "Klienti zariadenia boli vyzvaní prokurátorkami vykonávajúcimi previerku jednotlivo k osobným pohovorom. Účelom pohovorov bolo zistiť aktuálny stav zákonnosti v zariadení, stupeň starostlivosti a spokojnosti klientov s poskytnutou starostlivosťou, prípadné podozrenia z týrania, šikany alebo iného trestného činu. Klienti zariadenia odmietli s prokurátorkami komunikovať jednotlivo a požiadali o možnosť rozhovoru s celou skupinou v zariadení prítomných klientov, pričom výslovne požiadali o možnosť, aby pri rozhovore boli prítomní aj pracovníci zariadenia. Z uvedeného vyplýva, že informácie získané za týchto okolností nemôžu mať žiadnu informačnú hodnotu a nedá sa odvolávať na ne pri konštatovaní o stave zákonnosti v zariadení, o kvalite starostlivosti a spokojnosti klientov, a najmä sa za týchto okolností nedá zisťovať prítomnosť týrania, šikanovania alebo iných trestných činov."
Ako vyplýva zo slov člena akreditačnej komisie, ktorý sa profesijne zaoberá domácim násilím, rozhovory sú robené v prítomnosti potencionálneho páchateľa a úloha v prospech dieťaťa je nájsť spôsob, aby dieťa malo možnosť komunikovať nezávisle od tohoto zariadenia, nakoľko existuje možnosť psychologickej manipulácie a obavy detí, že budú za svoje výpovede sankcionované. Je neprípustné, že zamestnanci zariadenia motivovali svojich klientov tak, aby neboli súčinní pri vykonávaní kontrol a previerok. Rovnako samotní zamestnanci cielene nespolupracovali na preverovaní skutočností. Zariadenie navonok deklarovalo súčinnosť, no podmienky upravilo tak, že súčinnosť s kontrolným orgánom nebola poskytnutá. Rovnako postupovalo zariadenie počas kontroly ústredia práce, keď členovia kontrolnej skupiny informovali poslanecký prieskum o tom, že zo zariadenia, že zo strany vedenia zariadenia im neboli poskytnuté pracovné zmluvy zamestnancov s odôvodnením, že na predmetnú kontrolu nemajú oprávnenie a to napriek tomu, že takéto oprávnenie ústrediu práce vyplýva zo zmluvných podmienok so zariadením. O tom vo svojej verejnej výpovedi svedčila aj členka kontrolnej skupiny pani psychologička Hatráková.
Konštatovanie, že previerkou nebola zaznamenaná žiadna mimoriadna udalosť, teda vyplýva z nastavenia podmienok zo strany zariadenia tak, aby počas previerky k takýmto zisteniam prísť ani nemohlo.
Rozhodnutia všeobecných súdov vo veci nariadenia neodkladného opatrenia boli rovnako použité v tomto odôvodnení ako jeden z dôkazov. To, že súdy reagovali zamietnutím neodkladného opatrenia, sa stalo preukázateľne vinou Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a to tým, že ústredie dalo pokyn úradom práce v úlohe opatrovníka, aby navrhli okresným súdom neodkladné opatrenia vo veci premiestnenia detí do iných zariadení a to s odôvodnením, že môže byť ohrozený zdravý vývin dieťaťa, keďže prebieha správne konanie o zrušení akreditácie zariadeniu Čistý deň. Vo svojich rozhodnutiach o zamietnutí okresné súdy i krajské súdy uvádzajú, že takéto odôvodnenie na premiestnenie dieťaťa formou neodkladného opatrenia je pre nich nepostačujúce, pretože k veci disponujú iba medializovanými informáciami, ktoré nemôžu byť dôkazom, a teda nemôžu brať na ne ohľad pri rozhodnutí o neodobratí alebo neudelení neodkladného opatrenia. Nedostatočné odôvodnenie návrhov na okresné súdy uvádzajú ako dôvod, pre ktorý nemôžu rozhodnúť o neodkladnom opatrení na premiestnenie dieťaťa do iného zariadenia. Úrady práce podľa samosudcov žiadnym spôsobom nedoložili, čím má byť život a zdravie maloletých detí ohrozené. Zamietnutie prvostupňových alebo druhostupňových rozhodnutí je teda dôsledkom nedostatočného odôvodnenia predmetných návrhov.
Ďalším argumentom v odôvodnení, ktoré hovorilo o tom, prečo nechať zariadeniu akreditáciu, je, že ministerstvo nemá za preukázané také porušenia zákona, ktoré by odôvodňovali zrušenie akreditácie podľa § 85 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a kuratele. Som presvedčená, že ministerstvo má dostatok dôkazov na to, aby zrušilo zariadeniu Čistý deň v Galante akreditáciu. Tieto dôkazy svedčia o tom, že zariadenie porušilo väčšinu príslušných zákonných ustanovení. Na základe oznámení poškodených maloletých a ich zákonných zástupcov prebiehajú trestné stíhania vo veci zločinu znásilnenia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej a zverenej osoby.
Dôvody na odňatie akreditácie zariadeniu nespočívajú v rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ale najmä v tom, či opatrenia sociálnoprávnej ochrany a kurately, ktoré zariadenie vykonáva, sú vedené s ohľadom na najlepší záujem maloletých detí. Ministerstvo a akreditačná komisia disponujú výpoveďami bývalých klientov, ktorí svedčili o hrubom, ponižujúcom zaobchádzaní s nimi zo strany štatutárneho zástupcu, zodpovednej osoby a zo strany ostatných zamestnancov. Akreditačná komisia si v rámci rokovania vypočula audiozáznamy so svedeckými výpoveďami bývalých klientov zariadenia, ktoré akreditačnej komisii poskytol jej člen docent Mátel. Maloletí svedčia o hrubom a ponižujúcom zaobchádzaní v zariadení, o telesných trestoch, bití, ponižujúcich sankciách, zanedbávaní zdravotnej starostlivosti, zanedbávaní školskej dochádzky, trestaní formou znížených dávok jedla.
O sankciách v zariadení bolo ministerstvo informované, nakoľko sa vedúci kontrolnej skupiny doktor Karel Molin v komunikácii so štatutárom zariadenia zo dňa 21. októbra 2016 dopytoval nasledovné: "Žiadame, aby ste kontrolnej skupine predložili nasledovné vyjadrenia: Podrobné zdôvodnenie využívania takzvaných averzívnych intervencií v rámci resocializačného procesu v resocializačnom zariadení Čistý deň. Vo vašom zdôvodnení sa zamerajte na definíciu a obsahový rámec uvedeného pojmu, charakter a účel takejto intervencie a odborné východiská, o ktoré sa opiera ich využívanie pri maloletých klientoch v rámci resocializačného procesu. Taktiež uveďte podmienky a rozsah ich aplikácie, osoby zodpovedné za ich ukladanie a vykonávanie a spôsob, akým boli a sú klienti a zákonní zástupcovia klientov o týchto intervenciách informovaní. V tejto súvislosti tiež uveďte, či v čase ich ukladania existoval presne stanovený zoznam používaných averzívnych intervencií dostupný klientom a ich zákonným zástupcom, a uveďte, či v čase ich ukladania existoval klientom aj ich zákonným zástupcom dostupný zoznam previnení, na ktoré im udelené averzívne intervencie mohli byť uložené. Osobitne vysvetlite obsah a význam jednotlivých averzívnych intervencií (pyžamo, pyžamový deň, pokora, pobyt v bunke, ticho, vykanie členom skupiny, sústavné držanie sa za ruky medzi klientmi rovnakého pohlavia) a uveďte odborné východiská, o ktoré sa opiera ich využívanie pri maloletých klientoch v rámci resocializačného programu." Toľko vedúci kontrolnej skupiny počas priebehu kontroly.
Obsah týchto sankcií je v príkrom rozpore s medzinárodnými dohovormi i platnou legislatívou a je zrejmé, že spôsobom činnosti, spôsobom vykonávania opatrení, metód, techník, postupov, na ktoré bola udelená akreditácia, bol ohrozený priaznivý psychický, fyzický i sociálny vývin a život a zdravie dieťaťa.
Aby sme vedeli, pyžamo; maloletí klienti popisovali sankciu pyžamo tak, že im bola nariadená pomocným terapeutom, nad ktorým dozoroval terapeut a riaditeľ zariadenia. Podstatou sankcie bolo, že maloletý bol potrestaný za rôzne druhy prekročenia pravidiel tým, že mu boli odňaté osobné veci, odevy a na oblečenie dostal ružové pyžamo, v ktorom musel chodiť nepretržite po určitú dobu, a to aj mimo priestorov zariadenia a aj počas spoločných vychádzok do mesta.
Sankcia ticho, takáto sankcia spočíva v tom, že maloletý mal prísny zákaz prehovoriť na kohokoľvek v komunite, ostatní členovia komunity rovnako mali zakázané prehovoriť na sankcionovaného. Ktokoľvek z komunity tento zákaz voči sankcionovanému porušil a prehovoril na neho, dostal rovnakú sankciu. Sankcia bola udeľovaná na niekoľko týždňov.
Maloletí popisujú všetky vyššie spomínané druhy sankcií aj tie, z ktorých je zrejmá forma ich vykonávania. V uvedených averzívnych intervenciách, ktoré sú spomínané v komunikácii ministerstva práce so zariadením, sa však nenachádzajú všetky druhy sankcií. Maloletí vypovedali o sankcii, kedy bola skupina maloletých umiestnená do izolovaného priestoru na niekoľko týždňov. V miestnosti, ktorú na tento účel sankcie vytvorili pracovníci zariadenia, neboli postele, sociálne zariadenia ani iné bežné vybavenie. Ich úlohou počas izolácie bolo trhať veľké kusy kartónu na menšie. Spali na kartónoch, jedlo dostávali na plastových podnosoch s plastovými príbormi, aby si nemohli ublížiť. Samotka bol priestor na izolovanie maloletých, bola vytváraná variabilne z dvoch miestností, v jednej z miestností, kde boli pôvodne postele, personál z nich odstránil matrace, ktoré maloletým vrátil len na čas nočného spánku. Ako bežnú sankciu maloletí uvádzajú 500-krát napísať predpísaný text. Klienti uvádzajú, že v zariadení nemali čas osobného voľna, kedy by to mohli vykonávať, a ak sankciu nestihli vykonať, trest im bol zvýšený až na tisíckrát.
Nočné Kongo, klienti svedčili o tom, že boli uprostred noci budení terapeutmi s pokynom, aby urobili 500 drepov, 500 klikov a 500 brušákov. Často im bol trest zvýšený na tisíc. Po nočnom cvičení boli zobudení rovnako ako všetci ostatní klienti a boli svedkami toho, ako pri takomto úpornom cvičení dochádzalo ku zraneniam.
Deka. Podľa vyjadrení maloletých riaditeľ navádzal klientov na vzájomné trestanie a bitie. Podľa ich slov im povedal, že ak niekoho v noci počas spánku na niekoho hodia deku a dobijú ho, nebude to môcť riešiť, nakoľko páchateľ nebude známy, a bude tým vyriešená určitá sankcia. Maloletí tiež uvádzajú, že boli umiestnení šestnásti na izbe, do ktorej sa už nič viac ako posteľ nezmestilo. Nedostatočný odpočinok je v rozpore s čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorým je Slovensko viazané.
Maloletí uvádzajú, že komunikácia s rodičmi prebiehala formou vyplňovania dotazníka, ktoré im predložili zamestnanci zariadenia a o vyplnení dotazníka referovali zamestnanci rodičom. Maloletí mali prísny zákaz oslovovať riaditeľa zariadenia. Ak mali potrebu s ním veci riešiť, museli požiadať terapeuta, aby ich zapísal do zoznamu. Iní maloletí preberali zodpovednosť za postupy, činnosti, metódy a opatrenia a techniky výchovnej práce, na ktoré nemali patričné vzdelanie, vedomosti a skúsenosti, čím bol priamo ohrozený zdravý sociálny, psychický a fyzický vývin maloletých detí. Návštevy rodičov a detí boli obmedzované. Spomínané averzívne intervencie nie sú celkovým vymenovaním.
Resocializačné stredisko podľa zákona 305/2005 sa zriaďuje na aktivizovanie vnútorných schopností detí a plnoletých fyzických osôb na prekonanie psychických dôsledkov, fyzických dôsledkov a sociálnych dôsledkov drogových závislostí alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí. Z dôkazov vyplýva, že resocializačné stredisko Čistý deň, n. o., nespĺňa podmienky, ktorými zákon vymenúva účely jeho zriadenia. Z vyššie spomínaných dôvodov sú naplnené podmienky § 85 ods. 1 písm. a) tohto zákona na zrušenie akreditácie zariadeniu.
Zariadenie nedisponuje správami psychológov o pravidelných sedeniach, to sú ďalšie porušenia zákona, § 85 ods. 1 písm. a) ministerstvo zruší akreditáciu, ak akreditovaný subjekt nepostupoval podľa § 83, čiže akreditovaný subjekt je povinný zabezpečovať ochranu osobných údajov podľa osobitného predpisu. Už za toto, hovorí zákon, že má byť zrušená akreditácia.
Neplnenie zákonných podmienok podľa § 85 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, ministerstvo môže začať konanie o zrušení akreditácie, ak existujú dôvodné pochybnosti, že akreditovaný subjekt neplní niektorú z podmienok podľa § 79. A § 79, žiadateľ o udelenie akreditácie musí preukázať bezúhonnosť a odbornú spôsobilosť. V predošlom texte sme zistili, že túto podmienku zákonnú riaditeľ jednoducho nenaplnil.
Podľa ods. 5a je odbornou spôsobilosťou zodpovedného zástupcu, ak absolvuje vysokoškolské vzdelanie v príslušnom humanitnom, sociálnom alebo pedagogickom zameraní a najmenej tri roky má prax a tú vykonáva na plný úväzok v oblasti zodpovedajúcej vykonanému opatreniu. Odborná spôsobilosť podľa ods. 1 na tento zákon je absolvovanie vysokoškolského štúdia, teda druhostupňového, a trojročná prax. V roku 2010, keď zariadenie akreditovalo, nemohol mať v danom odbore riaditeľ ako zodpovedná osoba predpísanú trojročnú prax, keďže nemal ešte podľa všetkého ukončené ani vysokoškolské vzdelanie. Ďalšia závažná podmienka, ktorá mala viesť k tomu, aby zariadeniu bola odobratá akreditácia.
Ďalšie porušenie zákona, § 79 ods. 1 písm. c) a d). Žiadateľ udelenia akreditácie, ktorým je fyzická osoba, musí preukázať splnenie týchto podmienok: odbornú spôsobilosť fyzických osôb, ktoré zamestnáva alebo bude zamestnávať v pracovnom vzťahu, alebo iných fyzických osôb v inom zmluvnom vzťahu a ktoré vykonávajú alebo budú vykonávať svoje povolanie v kontakte s klientmi. Zmeny v zamestnaneckej matici a iné zmeny týkajúce sa § 79 je akreditovaný subjekt povinný do ôsmich dní hlásiť. Akreditačná komisia sa týmito hláseniami zaoberá a opakovane posudzuje pri každom novom zamestnancovi odbornú spôsobilosť a bezúhonnosť. Túto zákonnú podmienku si zariadenie nesplnilo, čo vyplýva nielen z priloženej komunikácie vedúceho kontrolnej skupiny, ale aj z odôvodnenia ministerstva práce o nezrušení akreditácie.
Neohlásenie zamestnancov pracujúcich v priamom kontakte s klientom, nepreverenie ich odbornej spôsobilosti a bezúhonnosti je porušením zákona v časti, ktorá sa týka podmienok na udelenie akreditácie, a dôsledkom nedodržania týchto podmienok je zrušenie akreditácie podľa vyššie citovaného zákona.
§ 79 ods. 1 písm. f) je ďalším porušením zákona, kde sú podmienkou písomne zdokumentované metódy práce a formy ich výkonu. Vieme z kontroly, ktorú vykonávalo ústredie práce, že metódy práce s klientom boli uvedené totožné vo všetkých kontrolovaných spisových zložkách. Je to ďalší dôvod, pre ktorý má byť odobratá akreditácia.
§ 79 písm. k) Podmienkou akreditácie je písomne vypracovaný program supervízie a spôsob zabezpečenia programu supervízie, vykonávaných opatrení, na ktoré žiada akreditáciu. A podľa dostupných materiálov plán supervízie nikto neskúmal ani si nepreveroval jeho existenciu a vykonávanie. Zariadenie zabezpečovalo služby, na ktoré malo vydanú akreditáciu, čiže podľa § 47 ods. 3 bod c) a 1, to je psychoterapia, a bod 5 je psychologická starostlivosť, a zabezpečovali služby, na ktoré nemali udelenú akreditáciu. Z uvedených služieb akreditovaný subjekt v sledovanom období nezabezpečoval svojim klientom psychologickú starostlivosť, čo vyplýva aj z protokolu o kontrole ústredia práce. Akreditovaný subjekt neposkytol svojim klientom ani psychoterapiu aj napriek tomu, že ju mal akreditovanú. Táto skutočnosť nie je zaznamenaná žiadnou kontrolnou skupinou a je porušením podmienok udelenia akreditácie.
Zariadenie neposkytovalo služby; poskytovalo služby, na ktoré nezískalo akreditáciu. Z výpovedi kurátorov na úrade práce v Piešťanoch, z výpovedi bývalých aj súčasných klientov, z výpovedí riaditeľa zariadenia a jeho manželky je preukázané a potvrdené, že zariadenie vykonávalo činnosti, na ktoré im nebola akreditácia udelená a na ktoré akreditácia podľa zákona udelená ani nesmie byť, nakoľko táto činnosť prislúcha výhradne ministerstvu a ústrediu práce, teda kontrolným, metodickým a riadiacim orgánom. Podľa spomínaných výpovedí zariadenie na pravidelnej báze poskytovalo kurátorom z viacerých úradov práce, a to súčasne, školenia týkajúce sa opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Školenia mali prebiehať pravidelne v trojdňových cykloch priamo v zariadení Čistý deň. Na takéto školenia štátnych zamestnancov nemalo a nemohlo mať zariadenie udelenú akreditáciu, nakoľko má v tomto smere výhradnú pôsobnosť ministerstvo práce a ústredie práce a len tieto orgány môžu školiť a metodicky usmerňovať štátnych zamestnancov, v tomto prípade kurátorov, ktorí v konaniach pred súdmi zastupujú dieťa.
Nad predmetnými školeniami nemalo ministerstvo ani ústredie žiaden dohľad ani kontrolu. Nebolo oboznámené s obsahom školení ani s tým, či prezentované materiály, diskusné príspevky, inštrukcie sú v súlade so zákonom, s internými normami, metodickými pokynmi týchto inštitúcií. Nebezpečenstvo takého svojvoľného konania spočíva v tom, že tieto školenia prebiehali vo veľkom rozsahu, s veľkým záberom na desiatky pracovníkov v štátnej službe. O obsahu týchto školení neboli informované nadriadené orgány a tieto obsahy mohli byť v kolízii s ich metodickými usmerneniami a platným zákonom. Preto zo zákona činnosť, ktorá obsahuje koordináciu, metodické usmernenia, odbornú prípravu zamestnancov, je daná len nadriadeným orgánom úradov práce a na takúto činnosť teda akreditáciu ani nemožno udeliť.
Takže ministerstvo podľa zákona zruší akreditáciu, ak akreditovaný subjekt vykonáva opatrenia podľa tohto zákona, na ktoré nemá udelené akreditáciu. To je asi pätnásty bod z tých odôvodnení prečo, ktoré hovoria, prečo podľa zákona splnilo zariadenie podmienky, pre ktoré mu treba zobrať akreditáciu.
Kontrolné zistenia, ktoré boli ministerstvom zistené jeho kontrolnou činnosťou, boli citované v odôvodnení, ktoré prislúcha k tomu, že ministerstvo nezrušuje akreditáciu. Ale z nich vyplýva, že tento akreditovaný subjekt závažným spôsobom porušil ustanovenia zákona a rovnako porušil zmluvné podmienky zmluvy o poskytnutí finančného príspevku s ústredím práce. Dôsledkom takéhoto flagrantného porušenia zmluvných podmienok malo byť okamžité rozviazanie zmluvy zo strany Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v zmysle dohodnutých podmienok.
Pred niekoľkými týždňami ma kontaktovala bývalá zamestnankyňa zariadenia Čistý deň s tým, že mi zverila zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi Čistým dňom a iným zariadením. Citujem: "Rozhodla som sa vám napísať, nakoľko som hlboko otrasená situáciou okolo Čistého dňa, ktorý vôbec nie je čistý. A tento fakt ma presvedčil napísať vám ako osobe, ktorá sa tomuto problému venuje. Vedenie Čistého dňa spochybňuje vyjadrenia detí. Odôvodňuje to ich minulosťou a poruchami správania. Ale vec, ktorú vám posielam, ťažko zvalia na deti. Pani Tománková-Miková a pán Tománek si z detí urobili obchodný artikel. Na základe týchto zmlúv očistili účelovo viazané peniaze z dotácie z ústredia práce a otvoril sa im priestor na ich voľné využitie. Viem o všimnom pre kurátorov za umiestňovanie detí práve do ich zariadenia a podobne. Dieťa bolo súdom zverené Čistému dňu a, samozrejme, mu boli pridelené adekvátne finančné prostriedky, ktoré však boli účelovo viazané a museli sa vyúčtovať podľa smernice, tak sa dieťa teda takto premiestnilo do iného zariadenia ako subdodávka a stačila už iba faktúra a prijímateľ už nemusel nikomu nič zdokladovať. K tejto zmluve som prišla náhodou, ale viem, že ich boli desiatky. Informujte sa na ústredí práce, čo vám na to povedia. Proste spôsob a prostriedok od pani Tománkovej, ako sa obohacovať na úkor štátu. Ako som sa dozvedela, v tomto je legenda. Pani Tománková prehlásila, že zničí každého, kto sa jej postaví alebo vystúpi čo len slovkom proti nej. Aj vzhľadom k jej kontaktom. Veď sa jej boja aj na ministerstve a poklonkujú sa jej."
A čuduj sa svete, z tohoto rozhodnutia ministerstva sa dozvedáme, že tieto medzistrediskové zmluvy sa našli aj počas kontroly. Paradoxne, rozprávame stále o zdôvodnení, prečo nezrušiť akreditáciu zariadeniu.
Takže medzistredisková dohoda je protizákonným konaním akreditovaného subjektu. Čistý deň deleguje touto zmluvou starostlivosť o dieťa, ktoré mu bolo zverené súdnym rozhodnutím na iný subjekt. Zmluva nemá oporu v zákone. Pojednáva o presune dieťaťa a financií, ktoré sú v absolútnej kolízii so súdnym rozhodnutím, so zákonom a so zmluvou s ústredím práce. Svoju zodpovednosť presúva na iný subjekt. O tomto svojom protizákonnom počínaní zariadenie neinformuje. V tejto veci som podala trestné oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu subvenčného podvodu § 225 Trestného zákona a súvisiacich trestných činov. Ak resocializačné stredisko, ktorému ústredie zverilo dotknutú osobu do starostlivosti, nedodržuje zmluvné podmienky, zakladá táto skutočnosť dôvod pre vrátenie finančného príspevku alebo časti finančného príspevku. Nehovoriac o tom, že je to v protipóle proti litere zákona a zariadeniu sa za takýto počin má odobrať akreditácia.
Resocializačný program a individuálne plány opätovne našla aj druhá kontrola ministerstva práce, ktorá prebiehala v novembri. Zase nekompletná dokumentácia, zase neobsahovala zákonom stanovené informácie o profesijnom zabezpečení a právach a povinnostiach klientov.
Nedodržiavanie hlásení o zmenách v zamestnaneckej matici, aj to bolo zistenie ministerstva práce. Z rozhodnutia citujem: "Kontrolný subjekt počas kontrolovaného obdobia v dvoch prípadoch nenahlásil zamestnancov pracujúcich na pozícii ergoterapeut a pracovná terapeutka a nepreukázal ich odbornú spôsobilosť a bezúhonnosť." To je zistenie ministerstva práce. Je absurdným paradoxom, že vymenovaním týchto porušení zákona ministerstvo odôvodňuje nezrušenie akreditácie zariadeniu Čistý deň.
V priebehu tohto týždňa som navštívila ministerstvo práce a na základe žiadosti mi bolo umožnené nahliadnuť do spisu prislúchajúcemu k správnemu konaniu o zrušení akreditácie zariadeniu Čistý deň. K dispozícii mám protokol o vykonaní kontroly, z ktorého som sa dozvedela viac detailov. Kontrolu ukončilo ministerstvo v zariadení v novembri. Zistilo dohromady sedem závažných pochybení, ktoré sa stali naozaj veľmi paradoxným odôvodnením toho, prečo zariadeniu treba akreditáciu ponechať. V tomto protokole o kontrole sú napríklad aj spomínané averzívne intervencie. Z toho vyplýva, že ministerstvo vedelo o tomto druhu neľudských sankcií, ktoré sa v zariadení odohrávali. Je uvedené: "Klient dostal zákaz kontaktu so všetkými klientami okrem staršieho brata do nedele 10. júla, averzívnu intervenciu pyžamo do odvolania. Ráno absolvoval dvojhodinovú rozcvičku tisíc klikov a počas dňa mal vykať členom komunity." Zo dňa 20. apríla 2016: "Klient sa snaží prejavovať pred komunitou vo forme, že situáciu má pod kontrolou a chce pôsobiť sebaisto na ostatných klientov. Počas večere ruší priebeh stravovania. Vyvodená averzívna intervencia 50 klikov."
Toto je obsahom kontroly ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Takže nikto nemôže hovoriť o tom, že ani o týchto ľudskoprávnych prehreškoch v zariadení nikto nevedel. Okrem toho, ako spomínam, je, nález ministerstva spočíva v ôsmich, deviatich kontrolných nálezoch, ktoré hovoria o tom, že zariadeniu treba akreditáciu odobrať.
Ministerstvo práce však vydalo rozhodnutie o tom, že zariadeniu nezrušuje akreditáciu a nereflektovalo na svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona. Takýto prístup je v príkrom rozpore s ochranou práva a právom chránených záujmov maloletých detí. Maloletí boli súdnym rozhodnutím zverení do starostlivosti štátu, ktorý má povinnosť ich chrániť. Má chrániť ich život, zdravie a priaznivý psychický, fyzický a sociálny vývin. Štát prostredníctvom ministerstva zodpovedá za zariadenie, ktorému udelilo ministerstvo akreditáciu, čím ho uznalo spôsobilým vykonávať opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Ján Richter vo svojom odôvodnení o nezrušení akreditácie zariadeniu neprezieravo odôvodňuje svoj krok ďalšími zisteniami kontroly ministerstva, ktoré obsahujú ďalšie a nové závažné pochybenia a porušenia zákonov, zmlúv a medzinárodných dohovorov. Ak teda koná s plným vedomím, je dôvodné podozrenie, že má osobný alebo politický záujem na tom, aby zariadenie nebolo zrušené a to aj napriek tomu, že ďalšou činnosťou zariadenia preukázateľne prichádza k ďalším závažným poškodeniam klientov zariadenia. Maloletých detí, ktoré si následky nekonania štátnych orgánov budú niesť celým svojím životom ako traumatizujúce udalosti, ktoré ich môžu navždy negatívne ovplyvniť v ďalšom vývoji.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že za okolností, keď záujem štátnej moci, jeho aktuálnych a bývalých nominantov alebo spriaznených osôb je v kolízii s právami tých najbezbrannejších osôb v našej spoločnosti, orgány štátnej a verejnej moci postupujú tak, aby ochránili záujmy menovaných aj na úkor maloletých detí. Táto situácia je extrémne neakceptovateľná a neudržateľná. Je v rozpore so zákonmi, platnými zmluvami, medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovensko viazané. Takéto konanie spôsobuje obrovské strádanie maloletých detí zverených do starostlivosti štátu. Takéto konanie spôsobuje morálny rozvrat v rezorte práce a spôsobuje to, že Slovensko je z hľadiska zmluvných strán medzinárodných dohovorov vytláčané na perifériu vyspelých krajín Európy.
Nakoľko minister Ján Richter nereaguje na opakované výzvy, aby aktuálny stav vecí uviedol do súladu s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a keďže z jeho nečinnosti a činnosti môžu vyplynúť škody nenapraviteľného charakteru a rozsahu, navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky vyslovila nedôveru ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Jánovi Richterovi.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)