42.
Dámy, páni, človek si hovorí, čo ešte nebolo povedané. Čo nebolo povedané pri demonštráciách, čo nebolo povedané pri predošlých schôdzach, a preto budem trochu osobnejší, veriac, že pán minister Kaliňák sleduje našu rozpravu, myslím, že pozorne.
Ja som ho vnímal pred rokmi vskutku ako nádej postkomunistickej politiky, videl som ho ako mladého človeka, dokonca bývalého študenta a štrajkujúceho študenta z ´89. roku na Právnickej fakulte v domnienke, že on nemá dôvod preberať móresy komunistov alebo mečiarovcov. Zažil som ho, keď bol komunálny poslanec na meste, a mal som dojem, že si v mnohých veciach veľmi rozumieme. A teraz mám pocit, akoby som bol úplne v nejakom inom filme, v inom svete, v inom vesmíre.
Áno, vtedy bola vláda Ivety Radičovej a SMER na chvíľu uveril, že, alebo pochopil, že stromy nerastú do neba a že keď po prvej vláde, po ich prvej vláde, ktorú mali s HZDS a SNS, sa chovali arogantne a mali aféry a neboli to vždy len aféry ich koaličných spojencov, takže musia na svojej politike niečo zmeniť a byť otvorenejší tým hodnotám, o ktorých hovorí Európa. Žiaľ, ten nasledujúci vývoj, ten tajomný pád, dodnes nie veľmi presne popísaný, kedy možno naozaj vlastní spojenci a vlastní kolegovia zhodili moc pravice, ktorá zvláštnym spôsobom dávala šancu aj ľavici. Keby Radičovej vláda bola snáď trvala, bol by aj SMER urobil nejakú reflexiu, lenže onedlho boli naspäť. De facto vláda skupín, ktoré sa so SMER-om spojili alebo ktoré sa možnože aj naňho prilepili, tá vláda skupín sa ani poriadne neprerušila. Myslím tým oligarchické skupiny, ktoré sa po Slovensku mocú a hľadajú toho nositeľa, ktorý by ich posúval vždy k ziskom. Ani sa neprerušila nastálo.
Pamätáte si veľký zápas o generálneho prokurátora a už vtedy bolo veľmi jasné, že veľká časť politickej scény je tak podrobená záujmom SMER-u, že ešte aj pravica hľadá prokurátora, s ktorým by bol stotožnený aj Robert Fico. Iveta Radičová správne pochopila, že v tomto konflikte o generálneho prokurátora sa skrýva akési temné proroctvo, akési temné tajomstvo slovenskej politickej scény.
Keď v Srbsku zavraždila mafia, alebo nevieme dodnes kto, nádejného mladého premiéra pred rokmi, pamätám si, že na pohrebe ktorýsi z politických funkcionárov tamojšej demokratickej strany povedal také vety, budem ich teraz parafrázovať len voľne, asi v tom duchu, že, priatelia, stojíme nad hrobom nášho vlastného premiéra a nalejme si čistého vína, že sme skriminalizovaná krajina.
V dobách, ktoré opisujem za vlády Ivety Radičovej, kedy som videl pána ministra Kaliňáka napríklad v polemikách s tretím sektorom, s takou Zuzanou Wienk, a videl som, že je jeden z mála ľudí SMER-u, ktorý dokáže aj trochu počúvať a dokáže hovoriť s týmito ľuďmi normálnou rečou bez zastrašovania, bez nejakého povyšovania, bol jedným z nádejí a ako minister vnútra mohol práve urobiť veľmi veľa pre to, aby jedného dňa sme aj my nepovedali, priatelia, povedzme si úprimne, my sme skriminalizovaná krajina. Skriminalizovaná politika, lebo nie je nič strašnejšie. Veď kriminalizácia a chuť niečo ukradnúť alebo urobiť nejakú ľavotu sú vlastné ľudstvu, či je biele, žlté, modré, zelené, je vlastné všetkým národom a celý um demokracie a um všetkých tých ľudí, ktorí sa snažia zariadiť na svete slušné pomery, smeruje k tomu, aby sa zatlačili tieto tendencie tam, kam patria, mimo slušné prostredie a aby zavládol právny štát, aby neprišlo ku kriminalizácii práve tých zložiek, ktoré kriminalizácii brániť majú, a to je práve polícia, to je práve prokuratúra, to je práve Špeciálna prokuratúra. A, samozrejme, sú tu aj politické strany, ktoré sú jadrom moci. Roky sa tu skloňuje termín štandardné politické strany a nikto z nás by si neprial nič viac, keby ten termín sa naplnil jeho skutočnému obsahu.
Ale čo ak je pravda, že tzv. štandardné politické strany už dávnejšie vytvorili dômyselný model vzájomného krytia a vzájomnej spolupráce na tunelovaní štátu? Čo ak je pravda to všetko, čo tu odznieva aj v prípade Bašternák, ktorého mal už pred rokmi vyšetrovať úrad, ktorého hlavou je pán minister Kaliňák?
Ten film sa zrazu odvíja úplne inak. Pán minister Kaliňák si neprišiel vypočuť ani túto schôdzu sem priamo fyzicky, čo mimochodom tiež by patrilo k tej európskej kultúre, v ktorej som ho videl ako jej obyvateľa a normálneho človeka pred tými pár rokmi. Ja ho, samozrejme, nemám ani najmenšie šance pochopiť alebo nejak spoznať, čo sa stalo, že z tohoto politika, ktorý mohol byť nádejným človekom, ktorý mení bývalú postkomunistickú politiku na skutočne ľavicovú, na skutočne užitočnú pre ľudí, že sa stal človek, ktorý dnes aj podľa vyjadrení viacerých jeho koaličných poslancov sa drží vo funkcii napriek tomu, že tam má konflikt záujmov.
A to by sme mohli citovať naozaj viacero vyjadrení koaličných poslancov, koaličných politikov. Jedni hovoria, že je to záujem strany a že Kaliňák odstúpi v januári. Tak či tak ten príbeh má iba on v rukách. Ten príbeh týchto dvoch filmov, jedného Kaliňáka, ktorý ako mladý človek vstúpil do ľavicovej strany s vierou zrejme, že to bude vždy strana demokratická, nebude to kriminálne prostredie, ktoré by krylo zlodejov. Potom ako minister viacnásobný a dnes ako človek, ktorý nemá chuť alebo vôľu počúvať kritiku opozície, keď je reč na mimoriadnej schôdzi o jeho možnom odvolaní.
Jasné, jasné, ak si osvojil naplno aroganciu moci, ktorá je taká typická pre postkomunistov, lebo oni akúsi pokoru moci vlastne nikdy neprijali. Tá im pripadala ako slabosť. Arogancia moci má dať najavo, že rozmliaždi svojich protivníkov, poodvoláva ich z parlamentu, zastraší ich, dá im pokuty, niečo s nimi urobí. Iba vtedy v mafii nadobudnete rešpekt.
Táto alternatíva, že by sa ľavica menila na takúto politiku, takúto násilnú a drastickú politiku, akú predstavovalo HZDS, táto alternatíva je hrozivá. Práve od Roberta Kaliňáka som sa stále nádejal, že on bude bariérou pred takouto zmenou. Preto veľmi ľutujem, že to nedokázal symbolizovať, že stále zostáva tým Kaliňákom, ktorý nechcel mečiarizmus ani obnoviť a ani ho vidieť v budúcnosti, že nedokázal prekonať nejakú zášť a neprišiel si sem sadnúť a vypočuť si tie stanoviská, resp. na ne reagovať. Naopak, skutočne mňa neženie žiadna zášť voči Robertovi Kaliňákovi. Naďalej si myslím, že sú pred ním akékoľvek alternatívy. Je to len v jeho rukách, ako sa postaví k demokracii, k právnemu štátu alebo, naopak, k zastrašovaniu akýchkoľvek kritikov, o ktoré sa niektorí ľudia aj v tomto volebnom období pokúšajú a budú aj naďalej pokúšať. Je to len v jeho rukách.
My v tejto chvíli, žiaľ, nemôžme nič iné vidieť, iba konflikt záujmov, ktorý má minister vnútra, ktorý má vyšetrovať kauzy, ktoré súvisia s nehnuteľnosťou, v ktorej býva samotný jeho premiér a ďalší členovia tejto politickej skupiny. Vonkoncom si nemyslím, že veci museli dôjsť tak ďaleko. Je tu príklad iných politikov, ktorí nepripustili konflikt záujmov alebo nepripustili, aby im v politike diktovali takéto pokútne okolnosti, ako je kauza Bašternák.
Je tu teraz príklad, samozrejme, a iste ho spomenuli aj iní rečníci, môjho kolegu Dana Lipšica. Myslím, že keby pán minister zvážil takúto cestu, že by pred ním boli ešte mnohé dvere otvorené. Je to mladý muž. V každom prípade ale by som si veľmi prial, aby najmä zvážil cestu demokratickú, aby počúval kritiku, aby jej čelil s kľudom a bez hysterických vystúpení a aby prinášal argumenty a nie umlčiavanie alebo zastrašovanie opozície. Zatiaľ ale jeho mlčanie a jeho nevysvetlenie a jeho nepochopenie toho, že je v konflikte záujmov, ho stavia do kontinuity politiky, ktorú podľa mojej mienky, ktorou on sám kedysi pohŕdal a ktorú odmietal. Čiže kontinuity politiky bývalého režimu a mečiarizmu.
Strážme sa toho, aby sme sa k takýmto politikám naozaj vrátili. To je hlavné posolstvo, ktoré by pre generáciu politikov, do ktorej patrí aj pán Kaliňák, malo byť kľúčové.
Ďakujem za pozornosť.