FEDERÁLNE ZHROMAŽDENIE ČESKEJ A SLOVENSKEJ FEDERATÍVNEJ REPUBLIKY
VI. volebné obdobie
330
Návrh
Slovenskej národnej rady
z 22. novembra 1990
na vydanie ústavného zákona, ktorým sa vyhlasuje Listina základných práv a slobôd
Bratislava, november 1990
Návrh
ÚSTAVNÝ ZÁKON
zo dňa .......... 1990,
ktorým sa vyhlasuje Listina základných práv a slobôd
Federálne zhromaždenie
na základe iniciatívy Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady
vychádzajúc zo zvrchovanosti Českej republiky a Slovenskej republiky a zo zvrchovanosti českého národa a slovenského národa,
nadväzujúc na humanitné hodnoty doterajšej histórie ľudstva a na demokratické tradície v dejinách našich národov,
vychádzajúc z trpkých skúseností z doby, kedy ľudské práva a základné slobody boli v našej vlasti potlačované,
uznávajúc zvrchovanosť práva a neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a občana,
vyjadrujúc vôľu, aby sa Česká a Slovenská Federatívna Republika dôstojne zaradila medzi štáty uctievajúce tieto hodnoty a
vkladajúc nádeje do zabezpečenia týchto práv spoločným úsilím všetkých slobodných národov
uznieslo sa na tomto ústavnom zákone:
Hlava prvá
ZÁKLADNÉ USTANOVENIA
Čl. 1
Človek je slobodný. Základné práva a slobody sú neodňateľné. Nikto ich nemôže scudziť alebo byť ich zbavený.
Čl. 2
/1/ Každý má právo konať čo nie je zákonom zakázané a nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá.
/2/ Štátnu moc je možné uplatňovať iba v prípadoch a medziach ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Čl. 3
/1/ Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.
/2/ Nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach pre uplatňovanie jeho základných práv a slobôd.
Čl. 4
/1/ Povinnosti môžu byť ukladané na základe zákona a v jeho medziach iba pri zachovaní základných práv a slobôd.
/2/ Akékoľvek zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť všeobecne pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
/3/ Medze ľudských práv a základných slobôd môžu byť za podmienok ustanovených týmto ústavným zákonom upravené iba zákonom.
/4/ Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel a tieto obmedzenia nesmú byť zneužívané na iné účely, ako pre ktoré boli ustanovené.
Čl. 5
/1/ Medzinárodné zmluvy o ľudských (občianskych a politických) právach a slobodách, ktoré Česká a Slovenská Federatívna Republika ratifikovala a ktoré sú riadne vyhlásené, majú na jej území rovnakú záväznosť ako jej ústavné zákony.
/2/ Na ratifikáciu medzinárodných zmlúv uvedených v ods. 1 dáva Federálne zhromaždenie súhlas rovnakým spôsobom ako na prijatie ústavného zákona.
Hlava druhá
ĽUDSKÉ PRÁVA A ZÁKLADNÉ SLOBODY
Oddiel prvý
Základné ľudské práva
Čl. 6
Každý má spôsobilosť na práva.
Čl. 7
/1/ Každý má právo na život a zdravé podmienky života.
/2/ Nikto nesmie byť usmrtený okrem prípadov, kedy zákon vylučuje protiprávnosť takéhoto činu.
/3/ Trest smrti sa nepripúšťa.
Čl. 8
/1/ Nedotknuteľnosť osoby je zaručená. Obmedzená môže byť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
/2/ Nikto nesmie byť podrobený mučeniu ani krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu trestu alebo zaobchádzaniu.
Čl. 9
/1/ Osobná sloboda je zaručená.
/2/ Nikto nemôže byť stíhaný alebo zbavený slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikto nemôže byť zbavený slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
/3/ Okrem prípadov pristihnutia pri trestnom čine je zadržanie prípustné iba na písomný odôvodnený príkaz súdu, iba ak vec neznesie odklad a príkaz nie je možné vopred opatriť. Iba na príkaz súdu je prípustné zatknutie obvineného.
/4/ Každý, kto je zadržaný alebo zatknutý, musí byť neodkladne oboznámený s dôvodmi zadržania alebo zatknutia a najneskoršie do 24 hodín odovzdaný súdu. Súd musí zadržanú alebo zatknutú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.
/5/ Nikto nemôže byť vzatý do väzby iba ak v prípadoch stanovených zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Väzba v prípravnom trestnom konaní môže byť iba výnimočne trvať dlhšie ako dva mesiace, najdlhšie však jeden rok a v konaní pred súdom iba nevyhnutný čas, primeraný okolnostiam prípadu.
Čl. 10
/1/ Nikto nesmie byť podrobený núteným prácam alebo službám.
/2/ Toto ustanovenie sa nevzťahuje na
a/ práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody,
b/ vojenskú službu ustanovenú zákonom alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby,
c/ službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm alebo havárií, ktoré ohrozujú životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty,
d/ konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných.
Čl. 11
/1/ Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
/2/ Zákon ustanoví, ktorý majetok nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb celej spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo iných určených právnických osôb; zákon môže tiež ustanoviť, že určité veci môžu byť len vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.
/3/ Vlastnícke právo nesmie byť zneužité na ujmu práv iných alebo spoločnosti. Jeho výkon nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a životné prostredie nad zákonom ustanovenú mieru.
/4/ Vyvlastnenie je možné iba vo verejnom záujme, a to na základe zákona za náhradu.
/5/ Dane a poplatky možno ukladať iba na základe zákona.
Čl. 12
/1/ Každý má právo, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť a chránené jeho meno.
/2/ Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
/3/ Každý má právo na ochranu údajov o svojej osobe pred neoprávneným zverejnením alebo iným zneužitím.
Čl. 13
/1/ Domová sloboda a nedotknuteľnosť obydlia sú zaručené.
/2/ Do tohto práva je možné zasiahnúť iba v prípadoch a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
/3/ Domová prehliadka na účely trestného konania je prípustná iba na písomný odôvodnený príkaz súdu.
Čl. 14
/1/ Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností i ochrana osobných údajov sú zaručené.
/2/ Nikto nesmie porušiť tajomstvo listov ani iných písomností, či už držaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako je zaručené tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Čl. 15
/1/ Sloboda pohybu a pobytu je zaručená.
/2/ Každý, kto sa oprávnene zdržuje na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky, má právo slobodne ho opustiť.
/3/ Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
/4/ Tieto slobody môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na udržanie verejného poriadku alebo ochranu práv a slobôd iných, na vymedzených územiach aj z dôvodov ochrany prírody, alebo v inom verejnom záujme.
/5/ Občan nemôže byť vyhostený. Cudzinec môže byť vyhostený iba v prípadoch ustanovených zákonom alebo podľa medzinárodného práva. Hromadné vyhosťovanie cudzincov je neprípustné.
Čl. 16
/1/ Sloboda zmýšľania, svedomia a vyznania je zaručená Každý má právo zmeniť vyznanie alebo byť bez vyznania.
/2/ Nikto nemôže byť nútený vykonávať vojenskú službu proti svojmu svedomiu. Podrobnosti ustanoví zákon.
Čl. 17
Každý má právo na zdravé životné prostredie. Podmienky ustanoví zákon.
Oddiel druhý
Politické práva
Čl. 18
/1/ Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
/2/ Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom a slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
/3/ Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie je možné obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, pre bezpečnosť štátu a verejnú bezpečnosť.
/4/ Cenzúrne zásahy verejnej správy sú neprípustné.
/5/ Štátne orgány sú povinné primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon.
Čl. 19
/1/ Každý má právo sám alebo spoločne s inými obracať sa na štátne orgány a orgány miestnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu /petície/.
/2/ Výkon tohto práva nesmie byť na újmu práv iných.
Čl. 20
/1/ Sloboda pokojne sa zhromažďovať je zaručená.
/2/ Toto právo je možné obmedziť zákonom v prípadoch zhromaždení na verejných miestach, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromažďovanie však nesmie byť podmieňované povolením orgánu verejnej správy.
Čl. 21
/1/ Sloboda združovania je zaručená. Každý má právo spolu s inými združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach. Občania majú právo zakladať tiež politické strany a hnutia a v nich sa združovať.
/2/ Výkon tohto práva je možné obmedziť iba v prípadoch ustanovených zákonom, ak ide o opatrenie, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, ochranu verejnej bezpečnosti a verejného poriadku, na predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.
/3/ Politické strany a hnutia, ako aj iné združenia sú oddelené od štátu.
Čl. 22
/1/ Občania majú právo podieľať sa na správe verejných vecí buď priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.
/2/ Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobia ustanovené zákonom.
/3/ Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu voleného práva ustanoví zákon.
/4/ Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.
Čl. 23
Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musí umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.
Čl. 24
Občania majú právo postaviť sa na odpor proti tomu, kto by odstraňoval demokratický poriadok ľudských práv a základných slobôd založený týmto ústavným zákonom, pokiaľ je znemožnené účinné použitie zákonných prostriedkov.
Hlava tretia
Národnostné práva
Čl. 25
/1/ Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku, smerujúce k odnárodňovaniu.
/2/ Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnosti alebo inej etnickej skupine nesmie byť nikomu na újmu.
Čl. 26
/1/ Občanom tvoriacim národnostnú a inú etnickú menšinu sa zaručuje právo rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich jazyku a právo spolčovať sa v národnostných združeniach. Podrobnosti ustanoví zákon.
/2/ Občanom, ktorí sú príslušníkmi národnostnej menšiny sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje tiež
a/ právo na vzdelanie v ich jazyku,
b/ právo používať ich jazyk v úradnom styku.
/3/ Výkon práv príslušníkmi národnostných a iných etnických menšín nesmie byť na újmu práv ostatného obyvateľstva.
Hlava štvrtá
HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA
Čl. 27
/1/ Každý má právo na voľbu povolania a prípravu na povolanie.
/2/ Zákon môže stanoviť podmienky a obmedzenia na výkon určitých povolaní alebo činností.
/3/ Každý má právo získavať prostriedky na svoje životné potreby prácou. Občanov, ktorí toto svoje právo nemôžu bez svojej viny vykonávať, štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje; podmienky ustanoví zákon.
Čl. 28
/1/ Každý má právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.
/2/ Odborové organizácie vznikajú nezávisle na štáte. Obmedzovať počet odborových organizácií je neprípustné, rovnako ako zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví.
/3/ Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov môže byť obmedzená zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd iných.
/4/ Právo na štrajk je zaručené. Podmienky ustanoví zákon.
Čl. 29
Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky. Zákon zabezpečuje najmä
a/ právo na odmenu za prácu, dostatočnú na to, aby im zabezpečila dôstojnú životnú úroveň,
b/ ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu,
c/ ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d/ najvyššie prípustnú dĺžku pracovnej doby,
e/ primeraný odpočinok po práci,
f/ najkratšiu prípustnú dobu platenej dovolenky na zotavenie.
Čl. 30
/1/ Ženy, mladiství a osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a na osobitné pracovné podmienky.
/2/ Mladiství a osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a pomoc pri príprave na povolanie.
Čl. 31
/1/ Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti k práci, ako aj pri strate živiteľa.
/2/ Každý, kto je v sociálnej núdzi, má právo na pomoc na zabezpečenie základných životných podmienok.
/3/ Podrobnosti ustanoví zákon.
Čl. 32
Občania majú právo na ochranu zdravia, bezplatnú liečebnú starostlivosť a zdravotné pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Čl. 33
/1/ Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou štátu. Ženám v tehotenstve a materstve je zaručená osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.
/2/ Starostlivosť o deti a ich výchovu je právom a povinnosťou ich rodičov. Neplnoleté deti môžu byť odlúčené od rodičov proti ich vôli iba na základe zákona rozhodnutím súdu.
/3/ Rodičia vychovávajúci deti, majú právo na osobitnú starostlivosť a pomoc štátu. Osobitná ochrana detí a mladistvých je zaručená.
/4/ Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.
Čl. 34
/1/ Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná po dobu, ktorú ustanoví zákon.
/2/ Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách a podľa schopnosti občana a možnosti spoločnosti na vysokých školách.
/3/ Zákon ustanoví, za akých podmienok je možné zriaďovať a prevádzkovať iné školy než štátne, ako aj spôsob štátneho dozoru nad nimi. V iných školách ako štátnych sa môže vzdelanie zabezpečovať za úplatu.
/4/ Občania majú právo na štátnu podporu pri štúdiu za podmienok ustanovených zákonom.
Čl. 35
/1/ Sloboda vedeckého bádania a umenia je zaručená.
/2/ Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti sú chránené zákonom.
Čl. 36
/1/ Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi alebo zachovávaním obradov.
/2/ Všetky cirkvi, náboženské a svetonázorové spoločenstvá majú rovnaké postavenie.
/3/ Cirkve a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie bez zásahov štátnych orgánov.
/4/ Podmienky vyučovania náboženstva na štátnych školách ustanoví zákon.
/5/ Výkon týchto práv môže byť obmedzený zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Čl. 37
Každý je povinný pri výkone svojich práv dbať, aby nepoškodzoval ani neohrozoval životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky, pokiaľ nejde o činnosť povolenú na základe zákona.
Hlava piata
PRÁVO NA SÚDNU OCHRANU
Čl. 38
/1/ Každý má právo ustanoveným postupom sa domáhať svojho práva na súde a v ustanovených prípadoch na orgáne verejnej správy.
/2/ Každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia alebo opatrenia, ak zákon neustanovuje inak. Vykonanie upravuje zákon.
/3/ Každý má právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom. Vykonanie upravuje zákon.
Čl. 39
/1/ Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo osobe blízkej.
/2/ Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a orgánmi verejnej správy, a to od začatia tohto konania alebo od okamihu zadržania.
Čl. 40
/1/ Nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.
/2/ Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná súdom v jeho prítomnosti a bez zbytočných prieťahov, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
/3/ Všetci účastníci sú si pred súdom rovní.
/4/ Každý má právo na pomoc tlmočníka, ak nehovorí jazykom pojednávania; zákon ustanoví, kedy je táto pomoc bezplatná.
Čl. 41
Ktoré konanie je trestným činom a aký trest je možné za jeho spáchanie uložiť, ako aj iné újmy na majetku a právach, ustanoví jedine zákon.
Čl. 42
/1/ Jedine súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Každý, kto bol uznaný vinným za trestný čin, má právo odvolať sa na súd vyššieho stupňa.
/2/ Každý, proti ktorému je vedené trestné konanie, sa považuje za nevinného, pokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nebola vyslovená jeho vina.
/3/ Obvinený má právo na včasnú, riadnu a v zákonom ustanovených prípadoch povinnú obhajobu. Zákon ustanoví, kedy bude obhajoba bezplatná.
/4/ Nikto nemôže byť trestne stíhaný za čin, pre ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo zbavený obžaloby.
/5/ Trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, kedy bol čin spáchaný. Podľa neskoršieho zákona sa postupuje vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Hlava šiesta
SPOLOČNÉ A ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA
Čl. 43
/1/ Tento ústavný zákon nevylučuje úpravu základných práv a slobôd občanov v novej Ústave Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, v Ústave Českej republiky a v Ústave Slovenskej republiky.
/2/ Ustanovenia ústavných zákonov o rozdelení zákonodarnej pôsobnosti medzi federáciou a republikami nie sú týmto ústavným zákonom dotknuté.
Čl. 44
/1/ Ak tento ústavný zákon používa pojem "občan", rozumie sa tým štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
/2/ Cudzinci užívajú v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike ľudské práva a základné slobody zaručené týmto ústavným zákonom, pokiaľ nie sú priznané výslovne občanom Zákon môže ustanoviť pre cudzincov odchýlnu úpravu práv uvedených v čl. 27.
/3/ Ak tento ústavný zákon priznáva základné práva a slobody každému bez ohľadu na štátne občianstvo, rozumie sa pod pojmom "občan" v doterajších predpisoch každý človek.
Čl. 45
Česká a Slovenská Federatívna Republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl môže byť odopretý tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami.
Čl. 46
Zákon môže vojakom v činnej službe a príslušníkom bezpečnostných zborov obmedziť práva uvedené v čl. 20, 21 a 28 tohto ústavného zákona. Právo uvedené v čl. 28 ods. 4 môže zákon obmedziť tiež osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, ako aj sudcom.
Čl. 47
Pod pojmom "orgány verejnej správy" sa rozumejú orgány vykonávajúce štátnu správu a orgány miestnej samosprávy, ako aj orgány právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach občanov alebo iných fyzických alebo právnických osôb.
Čl. 48
Článok 5 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších predpisov znie:
"/1/ Štátny občan každej z oboch republík je súčasne štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
/2/ Občan jednej republiky má na území druhej republiky rovnaké práva a rovnaké povinnosti ako občan tejto republiky.
/3/ Nikomu nemôže byť bez jeho vôle odňaté jeho štátne občianstvo.
/4/ Zásady nadobúdania a pozbavenia štátneho občianstva republík ustanoví zákon Federálneho zhromaždenia.".
Čl. 49
Zrušujú sa:
1. druhá hlava /čl. 19 až 38/ ústavného zákona č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky v znení neskorších predpisov,
2. ústavný zákon č. 144/1968 Zb. o postavení národností v Československej socialistickej republike s výnimkou čl. 1 a 5 s tým, že Čl. 1 znie:
"Česká a Slovenská Federatívna Republika ako spoločný štát českého národa a slovenského národa a národností žijúcich na jeho území, zabezpečuje všetkým národnostným a iným etnickým menšinám možnosti všestranného rozvoja.".
Čl. 50
Tento ústavný zákon nadobúda účinnosť ...............
DÔVODOVÁ SPRÁVA
Všeobecná časť
Prijatie novej ústavnej úpravy základných práv a slobôd v ČSFR je predpokladom utvárania demokratického právneho štátu. Doterajšia úprava v druhej hlave ústavy z roku 1960 pre rad dôvodov nemôže byť solídnym východiskom. Navrhovaná úprava sa od nej odlišuje v rade zásadných prístupov a ustanovení, ktoré vo svojom súhrne sú výrazom podstatne inej koncepcie, ako z ktorej vychádzala doteraz platná ústava.
Predovšetkým sa vychádza z nedotknuteľnosti a univerzálneho charakteru prirodzených ľudských práv, z toho, že tieto práva nie sú oktrojované štátom. V súlade s prirodzenom právnym poňatím, týmto ústavným zákonom štát ľudské práva len uznáva, prehlasuje a potvrdzuje ich nescudziteľnosť, neodňateľnosť a neporušiteľnosť. Z uvedenej povahy ľudských práv tiež vyplýva, že ich podstatná kvalita a platnosť nemá závisieť na štátnych hraniciach, ich ochrana je teda podriadená medzinárodno-právnym zárukám.
Samotná úprava základných práv a slobôd neznamená ešte konštituovanie právneho štátu. Nevyhnutné je, aby vo všetkých prípadoch bolo zachovávanie týchto práv a slobôd vynutiteľné, a to pomocou nezávislého súdnictva. Návrh ústa neho zákona je koncipovaný tak, aby vyhovoval tejto požiadavke, t. j. aby obsahoval ustanovenia aplikovateľné vždy aspoň ústavným súdom. Od platnej Ústavy ČSSR, ktorá bola podstatne ovplyvnená ústavou ZSSR z roku 1936 sa preto návrh ústavného zákona rozlišuje tým, že neobsahuje ustanovenia, ktoré sú iba programovými proklamáciami, realizácia ktorých nie je vynutiteľná žiadnymi právnymi postupmi a prostriedkami. Návrh teda neobsahuje ustanovenia o úlohách či povinnostiach tohto druhu pripadajúcich štátu, o cieľoch, ktoré majú byť v budúcnosti dosiahnuté. Ako je známe, v žiadnej ústave neexistuje právny postup, ktorým by bolo možné napríklad vynútiť vydanie určitého zákona, lebo zákonodarný zbor nie je podriadený žiadnemu orgánu, ústavný súd môže iba zrušiť zákon odporujúci ústavnému zákonu alebo (vzhľadom na čl. 5) príslušnej medzinárodnej zmluve. Ďalej bude môcť rušiť individuálne právoplatné rozhodnutia odporujúce ústavnému zákonu alebo medzinárodnému právu, ako je vyššie uvedené. Ustanovenia, ktorých dodržiavanie nie je vynutiteľné, sú chybou právneho poriadku. Nie sú právnymi normami v pravom zmysle a patria do politických programov a prehlásení a nie do zákona. Znižujú vážnosť zákona.
Ďalšia rozdielnosť od ústav socialistického typu spočíva v tom, že predmetom úpravy ústavným zákonom sú základné práva a slobody, nie špeciálne i základné povinnosti občanov. Ústavná ochrana sa má poskytovať práve týmto právam a slobodám; nie je nutné týmto spôsobom zabezpečovať základné povinnosti. Zmyslom právneho štátu je poskytovať ochranu jednotlivcovi, najmä proti štátnej moci. Nie je treba týmto spôsobom chrániť štátnu moc, aby jej nebolo bránené ukladať povinnosti. Povinnosti sú v návrhu ústavného zákona poňaté ako medze základných práv a slobôd (či už sa vyjadrujú formou zákazov alebo príkazov). Všeobecne sa upravujú podmienky, za ktorých je možné ukladať obmedzenie práv a slobôd. Ako zásada platí, že obmedzenia sa musia opierať o zákon. Zákon ich však nemôže ustanoviť ľubovoľne, ale musí splniť podmienky ustanovené týmto ústavným zákonom, a to jednak podmienky výslovne ustanovené v jeho konkrétnych ustanoveniach a okrem toho aj všeobecné podmienky uvedené v čl. 4. Zákon, ktorý by tieto podmienky nespĺňal, by bol protiústavný so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Pokiaľ ide o ľudské práva (uvedené v druhej hlave), je naviac ustanovené, že ich medze môžu byť upravené iba zákonom. Teda zákon ani nemôže splnomocňovať orgán výkonnej moci na bližšiu úpravu vykonávacím predpisom. Odsek 4 tohto článku je formulovaný so zreteľom aj na tzv. konkrétnu kontrolu ústavnosti (v individuálnych prípadoch).
Zásada rovnosti sa formuluje v čl. 3 v súlade s európskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z toho vyplýva zákaz diferenciácie práv pri vykonávaní ústavného zákona podľa hľadísk uvedených v tomto ustanovení.
Sociálne práva sa odlišujú svojou povahou od ľudských práv; v návrhu sa však sleduje v zásade rovnaké hľadisko ako u ľudských práv, pokiaľ ide o ochranu práv. Návrh teda obsahuje len také ustanovenia, ktoré sú aplikovateľné vždy aspoň ústavným súdom, takže ich dodržiavanie je vynutiteľné pomocou súdnej moci. Pritom však je v navrhovanej úprave medzi oboma druhmi základných práv rozdiel spočívajúci v tom, že u väčšiny sociálnych práv nie sú v ústavnom zákone ustanovené podmienky, za ktorých môže zákon tieto práva upraviť. Tým sa tiež zužuje faktická možnosť ústavného súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavným zákonom v tejto oblasti. Dôvodom je, že zatiaľ čo ľudské práva sú absolútne, sociálne práva sú relatívne. Zodpovedá im povinnosť niečo určitého dať alebo konať (nielen nerušiť oprávneného vo výkone jeho práva alebo slobody). Tieto práva a povinnosti sa bezprostredne vzťahujú na hmotné životné podmienky. Vykonávacia zákonná úprava musí podliehať zmenám podľa vývoja hospodárstva a celkovej životnej úrovne. Nemožno preto zákonodarcu príliš zväzovať ustanoveniami v ústavnom zákone.
Náplň tejto časti sa zvažovala najmä so zreteľom na Európsku sociálnu chartu. Táto charta nezahŕňa ovšem účinný mechanizmus medzinárodnej ochrany, vrátane súdnych záruk, ako európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podmienky pre podpísanie tejto charty sú už v platnom čs. právnom poriadku splnené. V tejto oblasti podstatne viac ako v oblasti ľudských práv a základných slobôd bolo nutné riešiť otázku, ktoré zo sociálnych práv sú tak zásadnej dôležitosti, aby boli zakotvené v ústavnom zákone. Platí to tiež o Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Náklady spojené s vykonávaním tohto ústavného zákona sa premietnu do štátneho rozpočtu.
Osobitná časť
K hlave prvej - Základné ustanovenia.
Uvedené hľadiská sú vyjadrené v článkoch 1, 2 a 5. V článkoch 1 a 2 sú vyjadrené základné princípy právneho štátu, predovšetkým zvrchovanosť práva. Štátna moc je viazaná právom v dvojakom zmysle. Sféra slobody človeka je prvotná: štátna moc môže zasahovať, len pokiaľ je na to splnomocnená zákonom, v medziach zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. Naviac sa uznávajú základné práva a slobody, ktoré nie sú zmeniteľné ani zákonom. Vzhľadom na záväznosť medzinárodoprávnej úpravy ľudských práv a slobôd, ako je vyjadrená v článku 5, nie sú zmeniteľné ani ústavným zákonom. Zatiaľ čo kontrola ústavnosti zákonov bude podliehať ústavnému súdnictvu ČSFR, kontrola súladu ústavných zákonov s medzinárodnymi zmluvami vzťahujúcimi sa na ľudské práva, bude podliehať tiež kontrole orgánov zriadených týmito zmluvami. Predpokladom ovšem je, že ČSFR podpíše a ratifikuje, za predpokladu prijatia za člena Rady Európy, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je otvorený na podpis členom Rady Európy, prípadne najskôr Opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach. [Štáty, ktoré sú členmi Rady Európy, však mnohé nepodpísali Opčný protokol. Postačuje medzinárodná ochrana garantovaná európskym dohovorom, ktorý zahrnuje podstatne účinnejšie procesné záruky ako Opčný protokol. Pokiaľ možno predpokladať, že sa ČSFR stane členom Rady Európy v priebehu dvoch rokov, možno odporučiť obdobný postup. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z r. 1966 obsahuje po hmotnoprávnej stránke do značnej miery obdobnú úpravu ako európsky dohovor z r. 1950. Je lepšie vyhnúť sa tomu, aby eventuálne bolo nutné prihliadať na prípadne rozdielnu jurisdikciu dvoch rôznych orgánov v tých istých prípadoch - Výboru pre ľudské práva, zriadeného Opčným protokolom na jednej strane a európskych orgánov na strane druhej.]
Celkové poňatie navrhovanej ústavnej úpravy prihliada na koncepciu, na ktorej je založený uvedený európsky dohovor. Článok 5 je formulovaný tak, aby bola zabezpečená nadväznosť na tento dohovor a kompatibilita nášho právneho poriadku s ním, vrátane postupov na ochranu ľudských práv a slobôd, ktoré sú týmto dohovorom ustanovené. Ustanoví sa bezprostredná účinnosť a aplikovateľnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách, ktoré ČSFR ratifikovala na jej území a určuje sa ich právna sila na úrovni ústavných zákonov. Umožňuje sa tým, aby ústavný súd kontroloval súlad zákonov aj s týmito zmluvami. Ďalej sa ustanoví štátnym orgánom povinnosť, aby pri výklade a používaní tých to zmlúv prihliadali na rozhodnutia príslušných medzinárodných orgánov, ako aj na povinnosť vykonávať rozhodnutia, ktorých adresátom je ČSFR.
Európsky dohovor totiž umožňuje, aby sa za ustanovených podmienok ktorákoľvek fyzická osoba, nevládna organizácia alebo skupina jednotlivcov, ktorá sa považuje za obeť porušenia práv uznávaných týmto dohovorom, obrátila so sťažnosťou na Európsku komisiu ľudských práv, a aby pri splnení určených procedurálnych predpokladov potom vo veci samej rozhodol Európsky súd ľudských práv. Konanie pred týmto súdom sa môže začať tiež na návrh signatárskeho štátu, ktorého sa vec dotýka.
Predpokladá sa, že právna úprava ústavného súdnictva ČSFR vedľa tzv. abstraktnej kontroly ústavnosti pripustí za určitých podmienok sťažnosť na Ústavný súd, dovolávajúcu sa ústavných práv, a pokiaľ ide o ľudské práva a základné slobody, tiež (vzhľadom k Čl. 5) medzinárodného práva, a to ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov, prípadne orgánov verejnej správy. Je lepšie (aj podľa západoeurópskych expertov), aby najskôr čs. federálny súd aplikoval ustanovenia európskeho dohovoru, ako by sťažnosti pre ich porušenie mohli byť podávané len priamo Európskej komisii ľudských práv.
Ako vyplýva z ustanovenia Čl. 5 ods. 1 záväznosť ústavného zákona sa nepriznáva medzinárodným zmluvám, týkajúcim sa práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych. Dôvodom je, že ustanovenia týchto zmlúv majú väčšinou charakter cieľov sociálnej politiky a medzi Európskou sociálnou chartou na jednej strane a Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach na strane druhej sú značné rozdiely vo formulácii a obsahu. Preto by aplikácia týchto zmlúv na úrovni ústavných zákonov mohla spôsobovať v praxi mnohé problémy a ťažkosti.
K hlave druhej - Ľudské práva a základné slobody
Hlava druhá sa vzťahuje na práva, ktoré sú v názve príslušného medzinárodného paktu označené ako "občianske a politické", v európskom dohovore ako "ľudské práva a základné slobody". Pri rozčlenení tejto hlavy na dva oddiely bolo nutné voliť vhodný termín pre názov prvého oddielu. Termín "občianske práva" nie je z hľadiska našej právnickej tradície optimálny, lebo by mohol dávať podnet k dvojakým nedorozumeniam. Najskôr by tento názor mohol sa vykladať tak, ako by išlo v zásade o práva priznávané štátnym občanom ČSFR. Ďalej by tento termín mohol byť zamieňaný s termínom "občianskoprávny", a teda súkromnoprávny, hoci väčšinou tu ide o subjektívne práva verejnoprávneho charakteru. Tiež termín "osobné práva", často používaný v našej štátovedeckej doktríne, by mohol pripomínať určitú kategóriu práv občianskoprávnych. Preto bol ako názov prvého oddielu zvolený termín "základné ľudské práva".
Platná ústava z roku 1960 upravuje uvedené práva spôsobom, ktorý ponecháva zákonodarnej moci veľmi široký priestor pre úvahu, čo sa týka medzí týchto práv. Obmedzenie je vyjadrené len všeobecne dikciou, že "práva, slobody a povinnosti občanov slúžia ... súčasne upevneniu a rozvoju spoločnosti (Čl. 19 ods. 1 platnej ústavy)." Pokiaľ ide o slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania, platná ústava ich v Čl. 28 ods. 1 zaručuje občanom "v súlade so záujmami pracujúceho ľudu". Pri neexistencii ústavného súdnictva znamenala táto úprava ľubovoľné uváženie legislatívy a exekutívy pri určovaní medzí práv a slobôd.
K oddielu prvému:
Základnými ľudskými právami sú práva, ktorými je človek charakterizovaný ako ľudská bytosť, a ktoré sú určujúce pre jeho miesto v prírode a spoločnosti. Nimi sú chránené základné hodnoty ako ľudsky život, osobná sloboda, možnosť prisvojovania prostriedkov, ľudská dôstojnosť a súkromie i sloboda presvedčenia. Práve pre základný význam, ktoré tieto práva majú, usiluje návrh ústavného zákona o to, aby ich úprava bola čo najurčitejšia, najmä aby boli pokiaľ možno presne ustanovené ich medze, resp. podmienky ich obmedzenia zákonom.
Platná úprava týchto práv v ústave z roku 1960 neposkytovala možnosti ich zabezpečenia v šírke a spôsobom, ktoré musia byť vlastné demokratickému právnemu štátu.
Ustanovenie o spôsobilosti na práva (Čl. 6) je umiestnené hneď na začiatok, lebo sa netýka len súkromnoprávnej oblasti, ale aj základných ľudských práv, ktorých úprava nasleduje. Je tým vyjadrené právo každého na uznanie jeho právnej osobnosti (Čl. 6 Všeobecnej deklarácie ľudských práv). Toto právo nemôže byť obmedzené zákonom; je ovšem treba odlišovať od neho spôsobilosť na právne úkony, ktoré majú v plnom rozsahu iba plnoletí a svojprávni občania.
Právo na život a na zdravé podmienky života (Čl. 7) je elementárnym právom človeka, ktoré pojmovo nemožno obmedziť. Z toho dôvodu ústavný zákon výslovne vyjadril aj neprípustnosť trestu smrti. Dôvody vylučujúce protiprávnosť usmrtenia človeka musia vyplývať zo zákona. Ide najmä o prípady nutnej obrany a krajnej núdze uvedené v Trestnom zákone.
Nedotknuteľnosťou osoby (Čl. 8) sa rozumie právo na integritu osoby. Obmedzenia nedotknuteľnosti sú nevyhnutné pri niektorých lekárskych zákrokoch, prvej pomoci a pod.; ich prípustnosť však vždy musí vyplývať zo zákona. Zákazy uvedené v ods. 2 majú význam jednak preto, že ich porušenie musí byť v Trestnom zákone kvalifikované ako trestný čin, jednak sú aj základnou smernicou pre situácie, pri ktorých môže dôjsť k zásahom do tohto práva, ako sú napr. policajné zákroky pri zadržaní, zatknutí a iné.
Návrh obsahuje niekoľko ustanovení o tom, za akých okolností možno jedine obmedziť osobnú slobodu (Čl. 9). Pokiaľ ide o jej obmedzenie v trestnom konaní, vychádza zo zásady, že o zbavení či obmedzení osobnej slobody má aj v prípravnom konaní vždy rozhodnúť súd, lebo ide o závažné zásahy do tejto slobody. Doteraz platná ústava pripúšťa vzatie do väzby v prípravnom konaní na podklade rozhodnutia prokurátora, dĺžku väzby neobmedzuje a zadržanie vôbec neupravuje. Potreba reformovať úpravu prípravného trestného konania vyplýva zo skúseností z totalitného režimu. Zverenie právomoci v prípravnom trestnom konaní súdu, vzhľadom na jeho nezávislosť, zabezpečuje väčšiu objektivitu, ako keď rozhoduje prokuratúra, ktorá je organizovaná podľa princípu prísnej subordinácie a plní tiež funkciu štátneho žalobcu. Novou úpravou sa v podstate obnoví úprava obsiahnutá v ústavnom zákone č. 293/1920 Zb. a v ústave z roku 1948. Úprava navrhnutá v čl. 9 ods. 4 a 5 bude vyžadovať zmenu Trestného poriadku. Úprava v Čl. 10 ods. 2 písm. c/ a d/ si vyžiada zmenu Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona o starostlivosti o zdravie ľudu.
Tiež zákaz nútených prác alebo služieb v Čl. 10 je zabezpečením osobnej slobody; jej medze v tomto ohľade sú uvedené v ods. 2 a sú v súlade s medzinárodnými paktami.
Právo vlastniť majetok (Čl. 11) je zaradené medzi základné ľudské práva z toho dôvodu, že návrh ho poníma ako právo na vlastníctvo, t. j. právo prisvojovať si hodnoty, ktoré podmieňujú ľudskú existenciu a patrí k prirodzeným právam človeka. Z toho dôvodu sú však v tomto článku obsiahnuté iba tie zásady, ktoré pre úpravu vlastníckeho práva bezprostredne vyplývajú z tohto poňatia. K nim patrí predovšetkým zásada, že vlastníctvo je jednotný právny inštitút so zhodným obsahom a spôsobom ochrany bez ohľadu na to, kto je vlastníkom. Nemožno teda diferencovať osobitné druhy vlastníctva (napr. vlastníctvo štátne, družstevné, súkromné a pod.) s odlišnou úpravou (ods. 1). Ďalšou vyjadrenou zásadou sú medze vlastníckeho práva ustanovené v záujme spoločnosti (ods. 2), vrátane výslovných podmienok, za ktorých môže dôjsť k vyvlastneniu (ods. 4). Možnosť obmedziť právo cudzincov nadobúdať vlastníctvo vyplýva z Čl. 44 ods. 2. Výslovné ustanovenie o tom, že sa zaručuje dedenie je poňaté z dôvodov tradičných a preto, aby pri poňatí, z ktorého osnova vychádza, nebola táto zásada ani v najmenšom sporná (Čl. 11 ods. 1).
K ďalším základným právam patria práva spojené s ľudskou osobnosťou a jej prejavmi (Čl. 12). Ich úprava v ústavnom zákone je relevantná pre obsah zákonodarstva. Bude vyžadovať okrem iného upraviť ochranu pred zneužívaním určitých údajov o osobe, vrátane databáz vytváraných pomocou výpočtovej techniky.
Úprava domovej slobody (Čl. 13) a listového tajomstva (Čl. 14) je v podstate návratom k úprave v ústavnom zákone č. 293/1920 Zb. a v ústave z roku 1948. V Čl. 13 ods. 3 sa domová prehliadka v trestnom konaní pripúšťa iba na základe rozhodnutia súdu z tých dôvodov, pre ktoré má v budúcnosti jedine súd zasahovať do osobnej slobody (zadržanie, väzba); prijatie tohto pravidla v ústavnom zákone si vyžiada zmenu ustanovení Trestného poriadku.
Nová úprava slobody pobytu, navrhnutá v čl. 15, je v plnom súlade s tým, ako má byť táto sloboda chápaná v demokratickej spoločnosti i s ustanoveniami medzinárodných paktov. Občan nemôže byť vyhostený. Zakázaným hromadným vyhosťovaním cudzincov sa rozumie také, ktoré sa nezakladá na dôvodoch, ktoré sa týkajú cudzincov ako jednotlivcov a musí sa zabezpečovať u každého z nich osobitne (ods. 5).
K základným ľudským právam patrí aj sloboda zmýšľania, svedomia a vyznania (Čl. 16). Táto sloboda sa premieta aj do niektorých ďalších práv, ktoré ju ďalej rozvíjajú; ide najmä o slobodu prejavu (Čl. 18) a čiastočne aj o právo na vzdelanie (Čl. 34), slobodu vedeckého bádania a umenia (Čl. 35) a o právo slobodne prejavovať náboženstvo (Čl. 36). Vzhľadom na výrazné zhoršenie ekológie v globálnom meradle, možno medzi ľudské práva zaradiť aj právo človeka na zdravé životné prostredie (Čl. 17). Podmienky pre jeho judikovanie však musí ustanoviť zákon.
K oddielu druhému:
Základným politickým právom je právo prejaviť slobodne svoj názor na ktorékoľvek záležitosti (Čl. 18). Každý tak môže urobiť ľubovoľným spôsobom komunikácie medzi ľuďmi (ods. 2).
Cenzúrne zásahy orgánov štátnej správy, resp. miestnej samosprávy do tohto práva sú zakázané (ods. 4).
V ods. 1 sa zakladá aj právo slobodne vyhľadávať informácie, prijímať a rozširovať ich, a to bez ohľadu na štátne hranice ktoréhokoľvek štátu. Za zákonom ustanovených podmienok sa ukladá štátnym orgánom korešpondujúca povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti (ods. 5). O zákaze cenzúry a možnosti obmedzovať toto právo platí to isté, čo o slobode prejavu.
Petičné právo (Čl. 19) sa zaručuje jednotlivcom a skupinám jednotlivcov. Nejde o akékoľvek sťažnosti, ale o politické právo; týka sa vecí verejného alebo iného spoločného záujmu a vykonáva sa voči štátnym orgánom, ako aj orgánom miestnej samosprávy (ods. 1).
Sloboda zhromažďovania (Čl. 20) zahŕňa aj právo zvolávať zhromaždenie (ods. 1). Na zhromaždenie ani na jeho zvolanie nie je treba povolenie orgánov štátnej správy či samosprávnych orgánov. Zákon môže toto právo obmedziť z ustanovených dôvodov, ak ide o zhromaždenie na verejných miestach, t. j. miestach verejne prístupných. Na iných miestach toto právo nemožno obmedziť (ods. 2).
Sloboda združovania (Čl. 21) je právo vytvárať ako združenia, ktoré majú povahu právnych subjektov, tak aj združenia neformálne, ktoré nemajú právnu subjektivitu. Druhá veta ods. 1 vyjadruje právo zakladať združenia, ktoré majú byť právnickými osobami. Obe práva je možné obmedziť zákonom iba z dôvodov v tomto článku (ods. 2) taxatívne uvedených. Právo zakladať politické strany a hnutia je uvedené v tretej vete ods. 1. V osobitnom článku 23 sa zdôrazňuje záujem na vytvorení spravodlivých podmienok pre súťaž politických strán v demokratickej spoločnosti.
Právo uvedené v Čl. 24 je novým prvkom vo vývoji ústavného práva na našom území. Je obmedzené iba na prípady, keď je ohrozený demokratický poriadok ľudských práv a slobôd ako celok. Vylučuje sa v prípadoch jednotlivých porušení ľudských práv alebo slobôd, keď demokratickému poriadku ako ústavnému systému nebezpečenstvo nehrozí.
Právo združovať sa s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov sa upravuje osobitne v Čl. 28, vzhľadom na potrebu zohľadniť osobitosti združení tohto druhu, najmä odborových organizácií.
Právo podieľať sa na správe verejných vecí (Čl. 22) je obmedzené na občanov ČSFR. Vychádza sa z toho, že iba občanom prináleží v suverénnom štáte zastávať funkcie, s ktorými je spojené rozhodovanie o verejných záležitostiach a že len občania sa môžu zúčastňovať na správe verejných vecí, či už priamo alebo zvolením svojich zástupcov.
Neobmedziteľnou požiadavkou v demokratickej spoločnosti je zabezpečenie pravidelnosti výkonu volebného práva. Musí teda byť ustanovené volebné obdobie do jednotlivých orgánov. Akékoľvek predlžovanie alebo skracovanie tohto obdobia okrem prípadov, ktoré ústava predvída, je neprípustné (ods. 2).
Prístup občanov k voleným a iným funkciám za rovnakých podmienok znamená vytvorenie takých podmienok pre všetkých, ktorí spĺňajú predpoklady, vrátane odborných, ustanovené pre zastávanie týchto funkcií v právnom poriadku (ods. 4).
K hlave tretej - Národnostné práva
Potreba zahrnúť národnostné práva (Čl. 25 a 26) do úpravy základných práv a slobôd vyplýva najmä z existencie národnostných menšín v ČSFR. Pokiaľ ide o práva menšinové, doteraz sú upravené ústavným zákonom č. 144/1968 Zb. Tento ústavný zákon je nevyhnutné v každom prípade zmeniť, ako vzhľadom na ideologizujúcu formuláciu Čl. 1 (viď Čl. 49 bod 2), a taktiež preto, že ustanovenie Čl. 2 (primerané zastúpenie menšín v zastupiteľských zboroch) nemôže byť v demokratickom pluralitnom volebnom systéme garantované.
Úprava obsiahnutá v Čl. 26 sa čiastočne odchyľuje od platnej úpravy Čl. 3 úst. zák. č. 144/1968 Zb. Rozlišujú sa dva druhy menšín, teda národnostné a iné etnické skupiny. Práva rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v ich jazyku a spolčovať sa v národnostných združeniach sa garantujú občanom, ktorí sú príslušníkmi ktorejkoľvek menšiny. Taxatívny výpočet národnostných menšín sa oproti úst. zák. č. 144/1968 Zb. vypúšťa.
K hlave štvrtej - Hospodárske, sociálne a kultúrne práva
Práva uvedené v tejto časti neboli v tomto rozsahu a kvalite v doterajších čs. ústavách obsiahnuté; v totalitnom režime boli fakticky alebo aj formálne potlačené.
Osobitná úprava aspektu osobnej slobody v Čl. 27, spočívajúca v slobode voľby povolania a prípravy na povolanie, je potrebná na formuláciu medzí vyjadrených v ods. 2 a 3. Ustanovenie ods. 3 si vyžiada najmä zmenu zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorý pripúšťa uloženie zákazu činnosti až na 6 mesiacov za určitý priestupok orgánom štátnej správy, i keď nie je takéto rozhodnutie preskúmateľné súdom.
Práva upravené v Čl. 28 sú špeciálnym ustanovením vo vzťahu k Čl. 21. Sú potrebné na vyjadrenie osobitosti združovania v odborových a podobných organizáciách v súlade s medzinárodnou úpravou. Ústavne sa zaručuje nezávislosť vzniku odborových organizácií na štáte, ktorý im môže zákonom uložiť povinnosť následnej registrácie po ich vytvorení. Znamená to vznik právnej subjektivity odborovej organizácie už jej založením a nie až okamžikom registrácie. V súvislosti s predpokladanou a čiastočne už aj realizovanou pluralitou odborových a podobných organizácií vyplýva z ods. 1 a 2 právo každého na slobodnú voľbu medzi nimi a súčasne sa zakazuje zvýhodňovať niektorú z nich. Podobnými organizáciami je pritom treba rozumieť organizácie, v ktorých sa ľudia združujú na základe profesionálneho zamerania. V ods. 4 sa zaručuje za podmienok ustanovených zákonom právo na štrajk.
Článok 27 (ods. 3) vyjadruje v súlade s medzinárodnými dokumentami právo každého získavať prostriedky na svoje hmotné potreby prácou, a to bez obmedzenia a diskriminácie. Možnosť odlišnej úpravy pre cudzincov v Čl. 44 ods. 2 v druhej vete, je potrebné najmä preto, aby bolo možné obmedziť právo vstupovať do pracovných vzťahov utečencom (za predpokladu sociálneho zabezpečenia životných podmienok pre nich v utečeneckých táboroch).
Navrhuje sa teda upustiť od deklarácie práva na prácu, ktorá bola založená na tzv. sociálnej politike zamestnanosti, kedy požiadavky jednotlivých organizácií na počet pracovníkov vysoko prekračovali disponibilný počet pracovných síl, avšak pri vysokých stratách pracovného času a výrobe nekvalitných a často aj nepredajných výrobkov. Pri pôsobení trhového mechanizmu aj v oblasti pracovných síl nemožno v doterajšej podobe ústavné právo občana na prácu zakotvovať. Utváranie trhu práce je spojené s liberalizáciou, ktorá vylučuje tiež doterajšie ustanovenie povinnosti pracovať. Navrhovaná ústavná úprava si vyžiada okrem iného zrušenie Čl. 1 základných zásad Zákonníka práce.
Dôsledkom pôsobenia trhového mechanizmu bude zrejme určitá prevaha ponuky nad dopytom po pracovnej sile. Pre sociálnu istotu občanov je teda v odseku 3 pamätané na prípady, kedy občan nebude môcť získavať prostriedky na svoje životné potreby prácou; zaručuje sa mu primerané hmotné zabezpečenie.
Články 30 až 32 vyjadrujú práva, ktoré už náš právny poriadok zabezpečuje, t. j. osobitné práva žien, mladistvých, osôb so zmenenou pracovnou schopnosťou, zabezpečenie v starobe a ochrana zdravia.
Článok 31 ods. 2 je nový a vyjadruje jeden z princípov sociálneho štátu. V tomto štáte sa nemajú vyskytovať prípady, kedy by bol niekto bez svojej viny bez prostriedkov, v krajnej sociálnej núdzi, odkázaný na milodary či žobrotu. Ustanovenie pokrýva všetky prípady, kedy ľudia nebudú sociálne zabezpečení na základe Čl. 31 ods. 1, Čl. 27 ods. 3, Čl. 29 písm. a/.
Článok 33 vyjadruje práva, ktoré sú už platným čs. právom zabezpečené. Ide o ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny, o starostlivosť o deti a o ich výchovu. Nové je ustanovenie o rovnakých právach detí narodených v manželstve i mimo neho.
Článok 34 vyjadruje právo všetkých na vzdelanie. Právo na bezplatné vzdelanie v štátnych školách sa zaručuje v rozsahu povinnej školskej dochádzky (ods. 2). Zmyslom tejto úpravy je nezamedziť, aby napr. mohlo byť predpísané školné na vysokých školách pre študentov, ktorí pre neprospech opakujú ročník alebo taxy pri opakovaní skúšky.
Odsek 3 nadväzuje na novelizáciu ústavy z roku 1990, ktorá už zrušila štátny monopol v tejto oblasti. Ustanovenia o podmienkach, ktoré zákon ustanoví, a o štátnom dozore nad neštátnymi školami je potrebné, ak má byť vysvedčenie z týchto škôl uznávané pri prechode na štátnu školu a pri prijímaní do štátnej služby.
Aj keď právo na vzdelanie je systematicky zaradené medzi kultúrne práva, upravuje ods. 4 právo sociálnej povahy.
Ide o právo podstatného významu umožňujúce prístup k vzdelaniu aj osobám sociálne slabším, pokiaľ sú československými štátnymi občanmi, za podmienok ustanovených zákonom.
Slobode vedeckého bádania a umenia (Čl. 35) nie sú ustanovené žiadne medze. Šírenie výsledkov tvorivej duševnej činnosti bude totiž podliehať režimu uvedenému v Čl. 18. Súčasťou tejto slobody je, že právo užívať plody tvorivej duševnej činnosti je osobitne chránené autorským právom a vynálezeckým právom (ods. 2).
Článok 36 rozširuje ústavnú úpravu slobody prejavovať náboženstvo (ods. 1). Odsek 3 zaručujúci autonómne postavenie cirkví a náboženských spoločností na štáte má - rovnako ako Čl. 2 a 4 - zamedziť postupy, ktoré boli uplatňované totalitným režimom.
Novo je (v Čl. 37) zakotvená povinnosť, aby každý pri výkone svojich práv dbal, že neporuší životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky (s výnimkami, ktoré upravuje zákon).
K hlave piatej - Právo na súdnu ochranu
Práva na súdnu ochranu patria k základným komponentom právneho štátu; túto ochranu poskytuje orgán, ktorý je nezávislý a spôsobilý nestranne a objektívne posudzovať návrhy účastníkov konania. Vykonanie tejto hlavy sa bude musieť do zákonodarstva premietnúť rozšírením právomoci súdov i posilnením ich nezávislosti.
Článok 38 ods. 1 a 2 znamená podstatný posun uvedeným smerom. Odsek 2 znamená, že aj v prípadoch, kedy rozhodne alebo vydá opatrenie orgán verejnej správy, bude zákonnosť takéhoto rozhodnutia alebo opatrenia preskúmateľná súdom. Realizácia ods. 2 bude vyžadovať, aby bolo všeobecne zaručené správne súdnictvo. Z tohto dôvodu ustanovenie odkazuje na vykonávaciu zákonnú úpravu.
Ustanovenie ods. 2 však pripúšťa, aby zákon vyňal z preskúmavacej právomoci súdov určité správne rozhodnutia alebo opatrenia. Inak by totiž mohli byť súdy preťažené i početnou malichernou agendou (napr. rozhodnutia o veľmi nízkych pokutách). Je však nevyhnutné zamedziť, aby zákonom bolo možné zo súdneho preskúmavania vylúčiť správne rozhodnutia alebo opatrenia, súvisiace s ustanoveniami o právach a slobodách, uvedených v hlave druhej a tretej tohto ústavného zákona, pretože tieto ustanovenia budú priamo aplikovateľné najmä ústavným súdom. To sa ale netýka ustanovení hlavy štvrtej o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Právo na právnu pomoc (Čl. 39 ods. 2) je významnou súčasťou ochrany práv. Nezahŕňa len činnosť advokácie, ale aj ďalšie formy právnej pomoci. Ustanovenie, že právo na právnu pomoc môže byť vykonávané už od okamihu zadržania, zabezpečí možnosť už od tohto okamihu si vyžiadať pomoc advokáta.
Zásada vyjadrená v Čl. 40 ods. 1 je tradičným ústavným princípom, ktorý však v platnej ústave z roku 1960 chýba. Sleduje sa ním, aby bolo zabezpečené, že záležitosť prejedná sudca, ktorý je všeobecne určený procesnými a organizačnými predpismi, a nie sudca, ktorý by bol osobitne určený na prejednanie daného jednotlivého prípadu. Ide o zamedzenie tzv. kabinetnej justície, ktorá bola v totalitnom režime častokrát praktizovaná.
Ustanovenie Čl. 41 zamedzuje, aby prostriedky štátneho donútenia mohli byť upravované nielen v zákone, ale aj vo vykonávacom predpise.
V tejto hlave nie je obsiahnuté žiadne ustanovenie vzťahujúce sa na ústavné súdnictvo, lebo sa počíta s tým, že táto úprava bude obsiahnutá v osobitných ústavných zákonoch.
K hlave šiestej - Spoločné a záverečné ustanovenia
Vzťah zákonov Federálneho zhromaždenia a zákonov národných rád k tomuto ústavnému zákonu (Čl. 43) zámerne nie je vyjadrený obvyklým spôsobom, t. j. slovami "musí byť v súlade" alebo "nesmú odporovať". Umožňuje sa rozširovanie práv uvedených v tomto ústavnom zákone. Nevylučuje sa teda, aby budúca ústava jednej z oboch republík uzákonila ďalšie základné práva. Nesmú sa však obmedzovať práva upravené v tomto ústavnom zákone v rozpore s ním alebo ich rozšíriť spôsobom, ktorý by bol na újmu ostatných práv alebo ich ochrany.
Ústavný zákon tým, že používa vždy slovo "zákon" bez bližších označení, zámerne nerozlišuje zákony Federálneho zhromaždenia a zákony národných rád. Dôvodom je, že rozdelenie zákonodarnej právomoci medzi federáciu a republiky nie je predmetom úpravy v tomto ústavnom zákone, ale je upravené v iných ústavných zákonoch.
Návrh, na rozdiel od platnej ústavy, dôsledne objasňuje a rieši otázku postavenia cudzincov vo vzťahu k ľudským právam a základným slobodám.
Všeobecne platnou zásadou je, že tieto práva a slobody prináležia aj cudzincom, pokiaľ ich ústavný zákon výslovne nepriznáva štátnym občanom ČSFR (Čl. 44 ods. 2). Obmedzenia sú v súlade s medzinárodným právom.
Právo cudzincov na poskytnutie azylu (Čl. 45) sa formuluje rozdielnym spôsobom od platnej ústavy a upresňuje sa.
Zásada rovnosti sa formuluje v súlade s európskym dohovorom. Z toho vyplýva zákaz diferenciácie práv pri vykonávaní ústavného zákona podľa hľadísk uvedených v tomto ustanovení.
Ustanovenie Čl. 46 v súlade s európskym dohovorom umožňuje ustanoviť také obmedzenia určitých politických a hospodárskych práv, ktoré majú zabezpečiť, aby štátna moc vždy plnila svoje funkcie, čo je osobitne dôležité v krízových situáciách. Zatiaľ sú u nás obmedzené len práva vojakov v činnej službe a príslušníkov ZNB vo vzťahu k členstvu a činnosti v politických stranách. Z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že je nutné využiť všetky tieto možnosti obmedzenia zákonom. Bude však iste potrebné napr. obmedziť určitým kategóriám osôb činným v štátnom aparáte právo na štrajk.
V ústavnom zákone sa zavádza nový pojem "verejnej správy", ktorý je účelný vzhľadom na to, že zákony národných rád o obecnom zriadení odlišujú miestnu samosprávu a jej orgány od štátnej správy (Čl. 47).
Článok 48 celkove upravuje ústavnú matériu, týkajúcu sa štátneho občianstva. Obnovuje úpravu, ktorá bola obsiahnutá v pôvodnom znení ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii pred jeho centralizačnou novelizáciou ústavným zákonom č. 125/1970 Zb. Znamená to, že sa obnovuje prvotnosť štátneho občianstva republiky a druhotnosť štátneho občianstva ČSFR. Táto úprava plne zodpovedá zásadám obvykle uplatňovaným vo federáciách. Výslovne sa tu ustanoví, že nikomu nemôže byť bez jeho vôle odňaté štátne občianstvo.
V Čl. 49 bode 2 sa navrhuje úprava Čl. 1 ústavného zákona č. 144/1968 Zb. o postavení národností v Československej socialistickej republike. Úpravou sa sleduje vylúčiť dnes už prekonanú dikciu pôvodného ustanovenia a súčasne zvýrazniť možnosti všestranného rozvoja všetkých národnostných a iných etnických menšín, žijúcich v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.
Bratislava, november 1990
Predseda
Slovenskej národnej rady
Mikloško, v. r.